Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, September 28, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18CoCsp/8/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116215041
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8116215041.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov
senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobkyne: T. W., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. X, XXX XX L. B. P., zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov 163/66,
089 01 Svidník, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO:
36 234 176, zastúpený: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom Piaristická

707/25, Trenčín, IČO: 47 234 679, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 01.10.2021, č. k. 13Csp/25/2016-30, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) vo výroku I. zamietol
žalobu a vo výroku II. nepriznal stranám náhradu trov konania.

2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa svoje právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia odvodzuje z poukazu na nedostatok náležitostí písomnej zmluvy o úvere a svoje platby. Z
tvrdení žalobkyne i ňou predloženej zmluvy pritom zistil, že dotknutá zmluva o spotrebiteľskom úvere
bola písomná a podpísaná žalobkyňou, teda žalobkyňa tak jej (vytýkané) znenie (obsah svojho právneho
úkonu) poznala už od jej podpisu resp. uzavretia (dňa 1.10.2008), a keďže posledná transakcia, ktorá

bola v súvislosti s dotknutou zmluvou o úvere vykonaná resp. ktorú žalobkyňa žalovanému uhradila (a
na základe ktorej tak bezdôvodné obohatenie najneskôr vzniknúť mohlo), bola uskutočnená ešte dňa
24.07.2012, a žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia bola následne podaná po uplynutí takmer
4 rokov potom (22.07.2016), bola uplatnená po uplynutí premlčacej doby. Konštatoval, že (eventuálne)
právo žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia z jej platieb bolo v tom čase už premlčané, a
to jednak po márnom uplynutí subjektívnej 2-ročnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 Občianskeho

zákonníkadňa24.07.2014počítanejnajneskôrododňajejposlednejúhradyžalovanému,keďžalobkyňa
mala k dispozícii (poznala) všetky skutkové okolnosti o svojom eventuálnom plnení (bez právneho
dôvodu) a mohla tak prvý krát podať žalobu na jeho vydanie, ako aj po márnom uplynutí objektívnej 3-
ročnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka dňa 24.07.2015 počítanej v tomto
prípade taktiež odo dňa jej poslednej úhrady, keď k eventuálnemu bezdôvodnému obohateniu z jej úhrad
naposledy došlo. Pokiaľ ide o začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného

obohatenia v obdobných veciach, súd prvej inštancie k tomu plne odkázal na už ustálenú rozhodovaciu
prax Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo/67/2011, 3 Cdo/169/2017, a 8
Cdo/163/2018). Vo vzťahu objektívnej premlčacej lehote súd prvej inštancie poukazuje aj na už ustálenú
rozhodovaciu prax NS SR (čl. 2 ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP), ktorý vo veci sp. zn. 1Cdo 238/2017 zo dňa
18.10.2018(anaktorúpoukázalužajvďalšíchrozhodnutiachsp.zn.7Cdo/227/2019a4Cdo/219/2019),
podľa ktorých samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o profesionálnom podnikateľskom postavení

nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany
spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé o sebe nemôže bez ďalšieho zakladať nepriamy úmyselnebankového subjektu (veriteľa). Žalobca musí preukázať, že v čase kedy došlo k obohateniu, mal
žalovaný úmysel získať majetkový prospech na jeho úkor. V prípade nepreukázania úmyslu žalovaného
(vedomostnej aj vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná všeobecná trojročná objektívna lehota.

Vo vzťahu k argumentácii jednoduchým poukazom na rozsudok SD EU z 22. apríla 2021 C-485/19
Profi Credit Slovakia konštatoval, že v danom prípade nejde o nárok odvodzovaný z výkonu práv
priznaných osobitne smernicami 93/13 a 2008/4, nejde o vrátenie súm neoprávnene zaplatených na
základe nekalých podmienok v zmysle smernice Rady 93/13/EHS alebo na základe podmienok, ktoré sú
v rozpore s požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, a teda toto rozhodnutie

tak na posudzovaný prípad nijako nedopadá.

3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“). V konaní bol procesne úspešný
žalovaný, a preto by mu mal súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP aj bez návrhu (s prihliadnutím na
obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať podľa § 255 ods. 1 CSP pomernú

náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny úradník). Keďže však žalovanému
v doterajšom konaní podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadne preukázané, odôvodnené a účelne
vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (trovy konania) nevznikli, a
neúspešný žalobca na náhradu trov konania nemá právo, nárok na náhradu trov konania stranám

nepriznal.

4. V zákonom stanovenej lehote podala proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalobkyňa. V
prvom rade uviedla, že ak súd žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol, tak zrejme usúdil,
že žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil, aj keď z odôvodnenia rozsudku sa nedá zistiť, ako

sa súd prvej inštancie vyporiadal s tým, či u žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu na jej úkor.
Čo sa týka začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby, súd prvej inštancie sa opakovanie odvoláva
na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/169/2017 a sp. zn. 8Cdo/163/2018, tie však boli
zrušené rozhodnutiami Ústavného súdu SR. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/169/2017, z
10.1.2018, bolo zrušené nálezom Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 43/2020, z 12.5.2020 a uznesenie

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Cdo/163/2018, z 22.5.2019, bolo zrušené nálezom Ústavného súdu SR,
sp. zn. I. ÚS 51/2020, z 9.6.2020. Pokiaľ sa súd prvej inštancie odvoláva na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 1Cdo/67/2011, tak odvolací súd vníma obsah tohto rozhodnutia inak, ako súd prvej
inštancie. Poukázala pritom na rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 7Co/155/2016, z 27.2.2017.
Do pozornosti dala, že väčšina judikatúry, či už Najvyššieho súdu ČR, alebo Najvyššieho súdu SR,

sa priamo, alebo nepriamo odvoláva na rozsudok 2 Cz 35/77, zo 17.02.1978, publikovaný v Zborníku
stanovísk, správ o rozhodnutí súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR, zv. IV.,
str. 649 ,,podľa ktorého vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bol získaný majetkový prospech
a o tom, kto ho získal, musí byť teda skutočná, pretože len ak oprávnený vie o tom, že na jeho úkor
sa niekto neoprávnene obohatil, môže uplatniť svoje právo, t.j. požadovať vydanie takto neoprávnene

získaného majetkového prospechu. Pokiaľ sa súd prvej inštancie odvolával na rozsudok Krajského
súdu Prešov, sp. zn. 25Co/84/2018, z 11.4.2019, tak ide o rozsudok, ktorý vychádza z rovnako mylných
názorov, z akých vychádzali Ústavným súdom SR zrušené uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
3Cdo/169/2017 a sp. zn. 8Cdo/163/2018. Čo sa týka samotného inštitútu premlčania, z pohľadu jeho
eurokonformného výkladu na reštitučné nároky spotrebiteľov uviedla, že súd prvej inštancie sa snaží o

bagatelizáciu rozsudku Súdneho dvora EÚ, vo veci C-485/19, ktorého predmetom bol návrh na začatie
prejudiciálneho konania podaný rozhodnutím Krajského súdu Prešov, vo veci vedenej v prvom stupni na
Okresnom súde Prešov. Súdu prvej inštancie uniklo, že Súdny dvor EÚ rozhodol nielen v časti plynutia
premlčacej doby reštitučných nárokov z nekalých podmienok, ale aj na základe podmienok, ktoré sú
v rozpore s požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, z 23.4.2008, ako to

je vo výroku I. rozsudku Súdneho dvora EÚ výslovne uvedené. Vo veci vedenej v prvom stupni na
Okresnom súde Prešov, v ktorej v odvolacom konaní podal Krajský súd Prešov prejudiciálnu otázku,
súd prvej inštancie zamietol žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia po zistení, že aj keď ide o úver
bezúročný a bez poplatkov, z dôvodu absencie predpísaných obligatórnych náležitostí úverovej zmluvy,
tak právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčané, vychádzajúc z rovnakého mylného

názoru, že premlčacie lehoty začali plynúť splatením istiny úveru, z akého vychádza súd prvej inštancie
v súdenej veci. Súd prvej inštancie tak aplikoval trojročnú premlčaciu dobu, so začiatkom jej plynutia
odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu, presne v rozpore s rozsudkom Súdneho dvora EÚ.
Dodala, že z výroku 2. rozsudku Súdneho dvora EÚ, vo veci C-485/19, analogicky vyplýva, že bod 1.rozsudku sa má uplatňovať ihneď. K aplikácii a výkladu rozsudku Súdneho dvora EÚ, vo veci C-485/19,
poukázala na rozhodnutia Krajského súdu Prešov, osobitne na uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn.
20CoCsp/1/2021, z 28.9.2021, ktorým bol zrušený rozsudok konajúceho sudcu, sp. zn. 20Csp/79/2020,

z 25.9.2020 a k uneseniu dôkazného bremena dodávateľa vo vzťahu k vyvráteniu prezumpcie jeho
úmyslu osobitne na odôvodnenie v bode 18. Z uvedených dôvodov navrhla napadnutý rozsudok zrušiť
a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že pokiaľ by súd prvej inštancie vyhodnotil

úverovú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov (čoho sa žalobkyňa v tomto konaní domáhal ako
prejudiciálnej otázky), k bezdôvodnému obohateniu by začalo dochádzať od momentu doplatenia istiny
poskytnutého úveru. Žalovaný však vzniesol námietku premlčania, pričom začiatok plynutia premlčacej
lehoty počítal od poslednej žalobcom uhradenej splátky zo dňa 24.07.2012 a nie od okamihu, kedy
začalo dochádzať k bezdôvodnému obohateniu. (nejde teda o prípad, ktorý upravuje v rozsudku Súdny
dvor vo veci C-485/2019). Považoval za nevyhnutne uviesť, že Súdny dvor vo veci žiadnym spôsobom

nerozhodolotom,ževprípadespotrebiteľskéhosporusamáautomatickyaplikovať10-ročnápremlčacia
lehota, pri ktorej sa vyžaduje preukázanie úmyslu pri bezdôvodnom obohatení, čo je v prípade
žalovaného ako poskytovateľa úverov za účelom zisku vylúčené. Poskytuje teda úvery za účelom zisku a
nie bezdôvodného obohatenia, s čím je žalobkyňa ako aj každý iný spotrebiteľ automaticky oboznámený
v úverovej zmluve. U subjektu, ktorý poskytuje úvery v rámci svojej podnikateľskej činnosti je akékoľvek

úmyselné bezdôvodné obohatenie vylúčené. Žalobkyňa uzatvoril žalovanú úverovú zmluvu v roku 2008.
Vo svojom vyjadrení doposiaľ žiadnym relevantným spôsobom netvrdila a rovnako nepreukázala, že
by mal žalovaný mať už v roku 2008 vedomosť o tom, že sa bezdôvodne na úkor žalobcu obohacuje.
Ani judikatúra súdov ohľadne náležitostí úverových zmlúv nebola taká rozsiahla ako v dnešnej dobe
a súdy vyhodnocovali náležitosti úverových zmlúv uzatvorených so žalovaným ako korektné a v

súlade so zákonným znením. Žalovaný preto nemal pochybnosti o správnosti svojich úverových zmlúv.
Okrem toho žalovaný poukázal na veľmi rôznorodú a nejednoznačnú judikatúru jednotlivých súdov
pri posudzovaní náležitostí úverových zmlúv. Za zásadné pri posudzovaní úmyselnosti bezdôvodného
obohatenia žalovaného, je potrebné považovať uznesenie Najvyššieho súdu SR 1Cdo/238/2017 zo dňa
18.10.2018. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie

súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov konania a trov
právneho zastúpenia.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,

proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

7. Podľa ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

obohatenie vydať.

8. Podľa ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

9. Podľa ust. § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu,
na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

10. Podľa ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

11. Podľa ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať

rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

12. Z obsahu spisu nateraz vyplýva, že strany sporu uzavreli dňa 06.10.2008 úverovú zmluvu č.
XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 663,88 eura, ktorý sa zaviazalasplatiť v 48-tich mesačných splátkach po 26,52 eura. Celkové náklady poskytnutého úveru predstavovali
sumu 609,17 eura. Žalobkyňa považuje poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov podľa ust. § 4
ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch pre absenciu údajov podľa ust. § 4 ods. 2

písm. g) a i) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (konečná splatnosť spotrebiteľského
úveru a výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov). Ďalej považuje predmetný úver
za úžerný, pretože v časti úrokovej sadzby odporuje dobrým mravom. Žaluje o vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške 626,57 eura ako rozdiel medzi jej platbami žalovanému vo výške 1.290,45 eura a
sumou poskytnutej istiny úveru 663,80 eura.

13. Vzhľadom k subjektom Úverovej zmluvy zo dňa 06.10.2008 (dodávateľ podľa ust. § 52 ods.
3 Občianskeho zákonníka a spotrebiteľ podľa ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka) o zmluvu
spotrebiteľskú podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Možno bez najmenších pochybností
konštatovať, že v danom prípade išlo o tzv. formulárovú zmluvu, ktorá bola uzavieraná vo viacerých
prípadoch a spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom ovplyvnil nemohol. Zároveň túto úverovú

zmluvu vzhľadom k tomu, že predmetom zmluvy bolo poskytnutie bezúčelového úveru zo strany veriteľa
poskytujúceho úvery v rámci svojho podnikania spotrebiteľovi možno podľa ustanovení zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch podradiť pod právnu úpravu zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

14. Súd je povinný skúmať danosť obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy za účelom vyváženia

nerovnakého (nerovnocenného) postavenia jej zmluvných strán, keďže pre spotrebiteľské zmluvy je vo
všeobecnosti charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom spravidla
z pozície „slabšej“ zmluvnej strany, nakoľko práve dodávateľ je tvorcom zmluvných podmienok, ktoré
sú vopred určené a ktoré spotrebiteľ spravidla nemá možnosť reálne ovplyvniť. Účelom právnej úpravy
upravujúcejprávnevzťahyspotrebiteľskéhocharakterujeprávevyrovnávaťtútonerovnováhuvprávnom

postavení dodávateľa a spotrebiteľa. Vychádza sa totiž z predpokladu, že predovšetkým spotrebiteľ
uzatvára zmluvu s dodávateľom v dobrej viere, že dodávateľ vzhľadom na jeho podnikanie koná
profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu.

15. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie,

ktorý dospel k záveru vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným, že nárok žalobkyne na
vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému (dodávateľovi) vo výške 626,57 eura je premlčaný
tak v trojročnej objektívnej premlčacej lehote, ako aj v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej lehote.

16. Občiansky zákonník v ust. § 107 upravuje premlčaciu dobu pre vydanie bezdôvodného obohatenia,

pričom rozlišuje medzi subjektívnou (§ 107 ods. 1) a objektívnou premlčacou dobou (§ 107 ods. 2).
Začiatky ich plynutia sú upravené odlišne.

17. Podľa čl. 3 ods. 1 CSP každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s
Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon,

s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom
na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

18. Z napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že ten dospel k záveru, že žalobkyňa

podala žalobu po márnom uplynutí subjektívnej 2-ročnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 OZ dňa
24.7.2014 počítanej najneskôr odo dňa jej poslednej úhrady žalobcovi, keď žalobkyňa mala k dispozícii
(poznala) všetky skutkové okolnosti o svojom eventuálnom plnení (bez právneho dôvodu) a mohla
tak prvý krát podať žalobu na jeho vydanie. Neakceptoval jej názor o plynutí dvojročnej subjektívnej
premlčacej lehoty až od času, kedy sa žalobkyňa mala dozvedieť o bezdôvodnom obohatení žalovaného

od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (marec 2016).

19. Javí sa, že v danej právnej veci bezdôvodné obohatenie vzniklo v dôsledku bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru. Doposiaľ nebola prekonaná judikatúra súdneho dvora Európskej únie o
existencii nezanedbateľného nebezpečenstva, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na neprijateľnosť

zmluvnej podmienky v čase jej uzatvárania (porov. spojené prípady C-240 až 244/98). Tým sa ale
zákonite natíska otázka, že ak takéto obavy existujú v čase vzniku zmluvy, o čo menšie obavy existujú
v čase, keď spotrebiteľ vykonáva reálne plnenie z takejto zmluvnej podmienky.20. Odvolací súd je toho názoru, že skutkovými okolnosťami, ktoré sú právne významné z pohľadu
premlčania nárokov uplatňovaných žalobkyňou v tomto konaní, je hypotetická absencia vyššie
uvedených obligatórnych náležitosti v úverovej zmluve, pričom aj pri rešpektovaní zásady, že neznalosť

zákona neospravedlňuje, nie je možné spravodlivo žiadať od priemernej spotrebiteľky akou je
nepochybne žalobkyňa, aby pri podpise zmluvy, respektíve (v zmysle vyššie uvedeného) pri následných
splátkach dojednaného úveru, mala skutočne skutkové vedomosti tohto charakteru.

21. Je úplne logické sa domnievať, že spotrebitelia by asi sotva platili, ak by mali vedomosť, že platiť

nemajú. Nie sú však chránení neobmedzenú dobu, ale len kým im neuplynie objektívna premlčacia
doba, ktorá začína plynúť bez ohľadu na to, či sa dozvedeli o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto sa
na ich úkor obohatil.

22. Odvolací súd preto zásadne nemôže súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že už v čase, kedy
došlo k plneniu nad rámec poskytnutej čiastky, žalobkyni začala plynúť premlčacia doba.

23. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 430/2018 z
05.12.2018, v ktorom ústavný súd nepochybne podporil úvahy odvolacieho súdu o tom, že žalobkyňa (vo
veci 22Co/53/2017 Krajského súdu v Prešove, ktorého rozhodnutie bolo predmetom ústavnej sťažnosti
vo vyššie uvedenom konaní Ústavného súdu Slovenskej republiky) sa o bezdôvodnom obohatení

dozvedela od Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS, ktoré túto skutočnosť písomne potvrdilo dňa
08.08.2016.

24. Podľa názoru Ústavného súdu SR, vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 51/2020 zo dňa
09.06.2020, ktorým došlo k zrušeniu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/163/2018:

„nemožno pochybovať o tom, že bezúročnosť úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok porušenia
konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľskom úvere má v prípade spotrebiteľovho plnenia nad
rámec požičanej istiny ten následok, že na strane prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie.
Ideošpecifickýpredpokladvznikubezdôvodnéhoobohatenia.Jehozákladjedanýporušenímzákonauž
v priebehu kontraktačnej fázy, pričom však toto porušenie nemá vplyv na platnosť spotrebiteľskej zmluvy

ako takej. Ide teda o ďalší typ skutkových okolností, ktoré treba vzhľadom na už uvedené špecifiká
posúdiť najvyšším súdom nanovo". Ústavný súd v danej veci ďalej konštatoval, že predchádzajúce
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/67/2011 a sp. zn. 5Cdo/121/2009 «nedávajú odpoveď na
otázku, či je namieste plynutie začiatku subjektívnej premlčacej doby odvíjať od znalosti spotrebiteľa
o právnej úprave zakotvujúcej bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (uplatnenie zásady „neznalosť

zákona neospravedlňuje"), ani na otázku, či za takéhoto stavu je moment, kedy reálne dôjde k plneniu
spotrebiteľa nad rámec istiny, rozhodujúcim z pohľadu záveru o nadobudnutí skutočnej vedomosti
spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia. V tomto kontexte je potrebné sa vysporiadať s otázkou
súvisiacou s bežnou životnou skúsenosťou, a síce, či je pravdepodobné, aby dlžník platil veriteľovi
plnenie, ak by vedel, že mu toto plnenie nepatrí. Je preto otázne, či potom možno za moment, kedy sa

dlžník dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa bezdôvodne obohatil, považovať
uzatvorenie konkrétnej spotrebiteľskej zmluvy o spotrebiteľskom úvere."

25. Odvolací súd dodáva, že taktiež uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/169/2017, z
10.10.2018, na ktoré odkázal súd prvej inštancie, bolo zrušené nálezom Ústavného súdu SR, sp. zn.

III. ÚS 43/2020, z 12.05.2020.

26. V rozhodnutí sp.zn. 5Cdo/29/2021 zo dňa 28.09.2021 najvyšší súd zvýraznil špecifickosť situácie,
vzniknutej a vyvolanej osobitosťou právnej úpravy spotrebiteľského práva, najmä zák. č. 129/2010
Z.z. V podstatnom uviedol, že „[z]a skutkovú okolnosť (skutkové okolnosti), ktorá je (sú) podstatná

pre nadobudnutie vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho
úkor bezdôvodne obohatil, potrebnej pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby, je podľa názoru
dovolacieho súdu potrebné považovať skutočnú vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť
splátkyspotrebiteľskéhoúveruvovýškedohodnutejvúverovejzmluve.Beztejtovedomostijespotrebiteľ
v presvedčení, že jeho povinnosťou je (bolo) plniť zmluvne dohodnutý záväzok a splácať dlh splátkami

vo výške dohodnutej v zmluve, ktorej návrh riadne a podľa dôvery spotrebiteľa v súlade so zákonom
vypracoval veriteľ - dodávateľ ponúkajúci svoj produkt. Nestačí preto len predpokladať, že oprávnená
osoba skutkové okolnosti mohla vedieť, alebo sa ich mohla alebo mala dozvedieť, ak by vynaložila
potrebnú starostlivosť. Dovolací súd zdôrazňuje, že spotrebiteľova vedomosť o tom, že výška splátok(resp. celého konečného dlhu zahŕňajúceho aj úroky a poplatky) je v úverovej spotrebiteľskej zmluve
uvedená nesprávne, je sama osebe skutkovou okolnosťou, nie okolnosťou právnou (zistenie o rozpore
takéhoto zmluvného dojednania so zákonom je len dôvodom nadobudnutia tejto vedomosti)... Otázku

nadobudnutia skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa
na jeho úkor bezdôvodne obohatil, nemožno oddeliť od ustálenia momentu, kedy spotrebiteľ túto
vedomosť získal. Ide totiž o to, či je možné pri každej zmluve o spotrebiteľskom úvere a u každého
spotrebiteľa automaticky usudzovať nadobudnutie skutočnej vedomosti o bezdôvodnom obohatení len
na základe spotrebiteľovej dôkladnej znalosti obsahu zmluvy o úvere a povinnosti plnenia na účet

veriteľa, čo by v podstate znamenalo prezumpciu jeho vedomosti o rozpore jej (niektorých) ustanovení
so zákonom ... Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a
teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov
zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v
tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu." „ Podstatnou skutkovou okolnosťou, ktorú by sa mal spotrebiteľ
dozvedieť, aby mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota, je vedomosť o tom, že úver sa považuje

za bezúročný a bez poplatkov. Pri skúmaní momentu, kedy spotrebiteľ nadobudol vyžadovanú skutočnú
(preukázanú) vedomosť o tejto podstatnej skutkovej okolnosti ... je potrebné si uvedomiť, že ide o
subjektívny okamih, v ktorom sa spotrebiteľ dozvie také skutkové okolnosti, ktoré mu umožnia uplatniť
svoje práva v súdnom konaní žalobou o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď sa jeho
právo stalo nárokom (ratio nata). Rozhodujúce nie je, či možnosť dozvedieť sa tieto skutočnosti mal už

skôr".

27. Odvolací súd preto zástava názor, že subjektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, kedy
oprávnený zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia na strane
zodpovedného subjektu a orientačne aj jeho rozsah tak, aby bolo možné približne určiť výšku náhrady

v peniazoch. Vyžaduje sa pritom skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že
na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Nie je podstatná a rozhodujúca
okolnosť, kedy sa oprávnený subjekt pri náležitej starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že
na jeho úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale to, kedy sa o tejto okolnosti skutočne
dozvedel. Rozhodujúci je teda subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré

sú rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia sa neviaže na čas, od kedy sa žalobkyňa dozvedieť mala a mohla
s poukazom na to, že mala poznať právo, ale na okamih, kedy sa žalobkyňa skutočne dozvedela že na
jej úkor sa žalovaný bezdôvodne obohatil, teda vtedy, kedy mala žalobkyňa k dispozícii údaje, ktoré jej
umožňovali podať žalobu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, teda keď sa dozvedela, že

právny dôvod na plnenie úrokov a poplatkov z jednotlivých zmlúv nebol od začiatku daný.

28. Za týchto okolností treba prisvedčiť názoru odvolateľky v predmetnej veci, že začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia by mal byť v súlade s vyššie
uvedenou judikatúrou posunutý na moment, kedy sa žalobkyňa skutočne dozvedela o vzniku

bezdôvodného obohatenia, čo v prejednávanej veci možno posunúť na moment, kedy získala potrebné
informácie od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS.

29. Vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe odvolací súd poukazuje na to, že Občiansky zákonník
tak v § 107 ods. 2 rozlišuje dve rôzne dĺžky lehôt vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe, pričom to,

ktorá z nich bude aplikovaná na ten-ktorý prípad bude závisieť od toho, akým spôsobom bolo získané
bezdôvodné obohatenie. Občiansky zákonník síce v uvedenom ustanovení hovorí o bezdôvodnom
obohatení získanom úmyselne, avšak v uvedenom a ani v inom ďalšom ustanovení nevymedzuje
podstatu úmyselného konania. Z uvedeného dôvodu preto treba z hľadiska právnej teórie vychádzať
z právnej úpravy úmyselného zavinenia podľa definície úmyselného zavinenia upravenom v Trestnom

zákone. O priamy úmysel tak ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že
svojím konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne ho aj získať chcel. O nepriamy úmysel ide
vtedy,akten,ktosanaúkorinéhoobohatil,vedel,žesvojímkonanímobohatenie,ktorémunepatrí,môže
získať a s týmto následkom bol pre prípad, že nastane, uzrozumený. Pre oba prípady je rozhodujúcim
znakom úmyslu predchádzajúca vedomosť subjektu, ktorý sa neoprávnene obohatil o tom, že svojím

konaním získava alebo môže získať hodnoty vyjadriteľné v peniazoch, ktoré mu nepatria.30. Predmetom konania je spotrebiteľský nárok, ktorý je harmonizovaný právom Európskej únie.
Rozsudky Súdneho dvora EU majú prednosť pred vnútroštátnymi prameňmi práva a v rozsahu v ktorom
vnútroštátneprávoimodporuje,masúdpovinnosťzdržaťsaaplikáciekonfliktnéhovnútroštátnehopráva.

31. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-485/19 zo dňa
22.04.2021, podľa ktorého zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej
úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených
v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle smernice Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách alebo na základe podmienok,
ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, sa vzťahuje trojročná
premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.

32. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobkyne, že Súdny dvor EÚ v tejto veci rozhodol nielen v

častiplynutiapremlčacejdobyreštitučnýchnárokovznekalýchpodmienok,aleajnazákladepodmienok,
ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, z 23.4.2008,
ako to je vo výroku 1. rozsudku Súdneho dvora EÚ výslovne uvedené. Vo veci vedenej v prvom stupni
na Okresnom súde Prešov, v ktorej v odvolacom konaní podal Krajský súd Prešov prejudiciálnu otázku,
súd prvej inštancie zamietol žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia po zistení, že aj keď ide o

úver bezúročný a bez poplatkov, z dôvodu absencie predpísaných obligatórnych náležitostí úverovej
zmluvy, tak právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčané, vychádzajúc z rovnakého
mylného názoru, že premlčacie lehoty začali plynúť splatením istiny úveru, z akého vychádza súd prvej
inštancie v súdenej veci. Ak by bolo predmetom prejudiciálneho konania tento zamietavý rozsudok, v
teraz súdenej veci, Súdny dvor EÚ by rovnako skonštatoval, že zásada efektivity bráni vnútroštátnej

úprave, že na žalobu spotrebiteľa o vrátenie súm, neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o
úvere, na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2008/48/ES, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k
bezdôvodnému obohateniu.

33. Odvolací súd taktiež poukazuje Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/21 až C-82/21 zo
dňa 08.09.2022, ktorý rozhodol, že Smernica 93/13, v spojení so zásadou efektivity, sa má vykladať v
tom zmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre, ktorá stanovuje, že desaťročná premlčacia lehota, v rámci
ktorej môže spotrebiteľ podať žalobu o vrátenie peňažných súm neoprávnene zaplatených predajcovi
alebo dodávateľovi na základe nekalej podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere, začína plynúť odo

dňa jednotlivých plnení zo strany spotrebiteľa, aj keď spotrebiteľ k tomuto dňu sám nemohol posúdiť
nekalú povahu zmluvnej podmienky alebo o nekalej povahe tejto podmienky nevedel, a to bez ohľadu
na skutočnosť, že táto zmluva stanovila lehotu splatnosti, v tomto prípade tridsať rokov, ktorá je oveľa
dlhšia ako zákonná desaťročná premlčacia lehota.

34. Poukazujúc aj na spojené veci Súdneho dvora (prvá komora) C 776/19 až C 782/19 treba zhrnúť, že
pre naplnenie zmyslu a účelu čl. 6 ods. l, čl. 7 ods. l Smernice Rady 93/13 EHS v zásade bez ďalšieho
vzhľadom na odbornú profesionálnu zdatnosť v činnosti poskytovania pôžičiek sa úmysel žalovaného
dodávateľa prezumuje a dôkazné bremeno ju zaťažuje v otázke preukázania okolnosti neúmyselného
konania.

35. Odvolací súd poukazuje na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/268/2021 v ktorom
sa konštatuje, že právne otázky rozhodné pre predmetné konanie boli vyriešené judikatúrou a to
rozsudkom Súdneho dvora EU C- 485/19 a rozhodnutím Najvyššieho súdu sp.zn. 5Cdo/29/2021. Bolo
poukázané na čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, že Slovenská republika môže medzinárodnou

zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej
zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné
akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Prevzatieprávnezáväznýchaktov,ktorévyžadujúimplementáciu,savykonázákonomalebonariadením
vlády podľa čl. 120 ods. 2.

36. Podľa názoru odvolacieho súdu je preto nemysliteľné, aby dôkazné bremeno ohľadne preukázania
úmyslu dodávateľa bezdôvodne sa obohatiť zaťažovalo spotrebiteľa. V tomto smere je preto potrebnékonštatovať, že prejednávanej veci sa žiadalo vykonať dokazovanie, najmä v rovine zistenia všetkých
rozhodných okolností, ku ktorým došlo pri uzavretí predmetnej zmluvy.

37.Žalovanýakoosobapodnikajúcanafinančnomtrhumáodbornúprevahunadspotrebiteľom,ktorému
poskytuje svoje služby, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať
poctivo. V predmete činnosti má okrem iného i poskytovanie úverov, teda jeho povinnosťou bolo poznať
a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov, obzvlášť pokiaľ ide uvádzanie
obligatórnych náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

V zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 1/1993 Zb. o Zbierke zákonov platnom a účinnom do 31.12.2015, o
všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym
každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov
je nevyvrátiteľná (od 01.01.2016 túto problematiku upravuje § 15 zákona č. 400/2015 Z.z. o tvorbe
právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky).

38. Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie s použitím
ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP vec mu v zrušenom
rozsahu vrátil na ďalšie konanie.

39. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude znova vo veci konať v intenciách naznačených odvolacím

súdom - opätovne posúdiť podanie žaloby vo vzťahu k plynutiu subjektívnej a objektívnej premlčacej
doby, preskúmať uzatvorenú spotrebiteľskú zmluvu, či táto spĺňa zákonmi predpísané náležitosti a v
dôsledku uvedeného opätovne posúdiť, či na strane žalovaného došlo alebo nedošlo k bezdôvodnému
obohateniu, prípadne rozhodnúť o výške bezdôvodného obohatenia, ktoré je povinný vrátiť. Následne
vo veci znova rozhodne, a samozrejme, svoje rozhodnutie v zmysle zásad uvedených v § 220 ods. 2

CSP aj náležite odôvodní.

40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).