Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, March 25, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Cob/80/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119396062
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:6119396062.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu
JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobcu: Credit Genero, s. r. o.,
IČO: 45 485 593, so sídlom Lazovná 1891/58, 974 01 Banská Bystrica, právne zastúpeného BOĽOŠ
& PARTNERS, s. r. o., IČO: 36 866 261, so sídlom Horná 23, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanej:
Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana Prešov, IČO: 00 610 577, so sídlom Jána Hollého

5898/14, 080 01 Prešov, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou GOGA a spol., s. r. o., IČO: 36
863 947, so sídlom Kupeckého 4, 040 01 Košice - Juh, o zaplatenie 185.198,88 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 24Cb/21/2020-144 z 1. júla 2020 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a priznal

žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

2. 2.1 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo zistenia, že žalobca je obchodná spoločnosť,
ktorá sa zaoberá vymáhaním pohľadávok. Žalovaná je štátna príspevková organizácia, tzv. nemocnica
mimoriadneho strategického významu na území celého Prešovského samosprávneho kraja. Obchodná

spoločnosť R. H. T., D.. T.. ako postupca a žalobca ako postupník 9. októbra 2017 uzatvorili zmluvu
o postúpení pohľadávok, predmetom ktorej bolo postúpenie splatných pohľadávok voči žalovanej vo
výške 952.847,32 eur s príslušenstvom. Postupca a postupník v rámci inventarizácie záväzkov 12.
decembra 2017 vzájomne odsúhlasili sumu pohľadávok. Istina pohľadávok bola uhradená žalovanej
čiastkovými úhradami v období od 23. novembra 2017 do 6. mája 2019. Úroky z omeškania k 6. máju
2019 predstavovali 185.198,88 eur.

2.2 Súd prvej inštancie považoval za všeobecne známu skutočnosť, že náklady najväčších fakultných
a univerzitných nemocníc na území Slovenskej republiky nie sú v dostatočnej miere pokryté platbami
od zdravotných poisťovní. Jednoduchšie zákroky a hospitalizácie vykonávajú menšie, resp. súkromné
zdravotnícke zariadenia, pričom komplikovanejšími prípadmi sa musia zaoberať práve univerzitné a
fakultné nemocnice, čo sú tzv. koncové zariadenia mimoriadneho strategického významu. Takouto
nemocnicou je aj žalovaná. Zdravotné poisťovne majú tabuľkovo usporiadané hodnoty jednotlivých

výkonov v zdravotníckych zariadeniach, pričom nie vždy sa zohľadňujú reálne náklady. Napríklad
tzv. hospitalizačný paušál nepokrýva vždy skutočnú cenu chirurgického zákroku, ktorá môže byť
niekoľkonásobne vyššia. Skutočná cena chirurgického zákroku totiž zahŕňa náklady na lieky, transfúziu,
intenzívnu starostlivosť, mzdy zdravotníckych zamestnancov, 24-hodinovú službu a nočnú prácu.
Navyše budovy nemocníc potrebujú úhradu prevádzkových nákladov, riešenie havarijných stavov a
celkovú rekonštrukciu. Náročnejšie a finančne nákladnejšie zdravotnícke zákroky vykonáva Univerzitná

nemocnica Bratislava, ktorá je aj najviac zadlženou nemocnicou na Slovensku. Súkromné a menšie
zdravotnícke zariadenia sú orientované na jednoduché finančne nenáročné zákroky (napr. artroskopie),nemajú náklady spojené s nocľahom a stravou pacienta, náklady na nočné služby, s čím je
priamo úmerne spojená ich ziskovosť. Finančne nákladnejšieho pacienta (transplantácie, reoperácie,
onkologické ochorenia) „posielajú“ do tzv. koncových nemocníc, akou je aj žalovaná.

2.3 Oddlženie predstavuje mimoriadny nástroj štátu, ktorý zabezpečuje stabilizáciu verejného záujmu
v oblasti dostupnosti poskytovania bezplatnej zdravotnej starostlivosti svojim občanom. Oddlženie
nemožno považovať za štandardný nástroj financovania systému verejného zdravotného poistenia,
pričom akékoľvek takéto oddlženie predstavuje riziko stability a efektívnosti systému verejného
zdravotného poistenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti. V histórii Slovenskej republiky boli

realizované už štyri oddlženia. Hlavným dôvodom realizácie oddlženia je skutočnosť, že v súčasnosti
iba trinásť nemocníc z celkového počtu stodesať hospodári tak, že má predpoklady na vytváranie
nových záväzkov po lehote splatnosti. Všetkých týchto trinásť nemocníc je v pôsobnosti Ministerstva
zdravotníctva Slovenskej republiky.
2.4 Súdu prvej inštancie je z rozhodovacej činnosti známe, že v odvetví štátneho zdravotníctva je
zavedená obchodná zvyklosť, v zmysle ktorej lehota splatnosti vystavených faktúr presahuje 60 dní, čo

dodávatelia vzhľadom na vysoké obraty akceptujú a nepožadujú úroky z omeškania. Uvedené sa však
premieta do vyššej ceny tovaru a služieb oproti dodávkam do súkromných zdravotníckych zariadení.
2.5Súdprvejinštanciepovažovalzavšeobecneznámuskutočnosť,ževodvetvíverejnéhozdravotníctva
je v prípade štátnych nemocníc zavedená obchodná zvyklosť, že niektoré faktúry nemusia byť vždy
uhradené v lehote splatnosti z dôvodu nedostatočného financovania týchto nemocníc zo strany

zdravotných poisťovní. Jednotliví dodávatelia však tieto obchodné vzťahu udržujú vzhľadom na
ich ekonomickú výhodnosť a istotu dlhodobo vysokého obratu, pričom úroky z omeškania zaplatiť
nepožadujú.
2.6 Súd prvej inštancie žalobu zamietol, keďže podľa jeho názoru z obsahu obchodného vzťahu
postupcu a žalovanej je evidentné, že postupca si bol vedomý toho, že žalovaná vzhľadom na svoje

nedostatočné financovanie neplní svoje záväzky včas. Z tohto dôvodu si u žalovanej neuplatňoval
úroky z omeškania a tento stav vzhľadom na potenciál ekonomického obratu u žalovanej akceptoval.
Súčasne súd konštatoval, že pokiaľ si žalobca ako postupca uplatňuje u žalovanej nároky spojené s jej
omeškaním, hoci to nie je zvyklosťou u dodávateľov, výkon jeho práva je v rozpore s dobrými mravmi
a zásadou poctivého obchodného styku. Keďže takýto výkon práva ohrozuje poskytovanie zdravotnej

starostlivosti na území Prešovského samosprávneho kraja, nepožíva právnu ochranu.
2.7 Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa § 1, § 261 ods. 1, § 264, § 265, § 324 ods. 1,
§ 369 ods. 1, ods. 2, § 397, § 407 ods. 3, § 409 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej
len „Obchodný zákonník“), § 1 ods. 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1, § 121 ods. 3, § 524, § 526 zákona

č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.
2.8 O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) a priznal úspešnej žalovanej proti neúspešnému
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. 3.1 Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.
Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ako
nepravdivé a hrubo osočujúce hodnotil tvrdenie žalovanej, že zneužíva systém a snaží sa o nemorálne
obohatenie sa na nefungujúcom systéme v zdravotníctve. Súčasne za skreslené a zavádzajúce

považoval konštatovanie súdu prvej inštancie, že je obchodnou spoločnosťou zaoberajúcou sa
vymáhaním pohľadávok, pretože to podľa neho vzbudzuje dojem, že jeho prioritnou obchodnou
činnosťou je paušálne vymáhanie pohľadávok spôsobom núteného výkonu, čo nie je pravdou. K
namietané nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie tvrdil, že jeho postup v
súvislosti s nadobudnutím pohľadávky a uplatňovaním nároku na jej zaplatenie po lehote splatnosti

prostredníctvom súdu je plne legitímny, majúci oporu v zákone. Zdôraznil, že účelom uplatnenia jeho
pohľadávky je realizácia vlastných oprávnených záujmov, v súlade s právnymi predpismi a so zásadou
poctivého obchodného styku. Domnieval sa, že ak by uplatnenie úrokov z omeškania bolo možné
považovať za výkon práva v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku, potom by ustanovenie §
265 Obchodného zákonníka nebolo prostriedkom právnej ochrany, ale stalo by sa prostriedkom, ktorý

by výrazne narušil právnu istotu účastníkov obchodných záväzkových vzťahov, keďže práve riadne a
včasné plnenie záväzkov je jednou zo základných zásad poctivého obchodného styku.
3.2 V súvislosti s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami žalobca poukázal na skutočnosť,
že v prípade aplikácie predmetného ustanovia musí byť vždy preukázaný zreteľný rozpor so zásadoupoctivého obchodného styku, ktorý však podľa jeho názoru v súdnom konaní preukázaný nebol.
Podotkol, že na obchodné zvyklosti používané a zachovávané v praxi sa prihliada až v tom prípade,
ak daný právny vzťah, právo alebo povinnosť nevyplýva zo zákona. Mal za to, že všeobecnosť

zachovávania obchodných zvyklostí je potrebné vnímať tak, že musí ísť o zachovávanie celoštátne,
nestačí len ich lokálna akceptácia a rovnako zákaz rozporu so zákonom je potrebné vykladať tak, že
obchodné zvyklosti nesmú byť v rozpore ani s kogentnými ani s dispozitívnymi ustanoveniami zákona.
Zároveň tvrdil, že akákoľvek dohoda veriteľa a dlžníka o predĺžení splatnosti záväzku o viac ako 60
dní a vylúčenie nároku na úroky z omeškania predstavujú hrubý nepomer v právach a povinnostiach

vyplývajúcich zo záväzkového vzťahu pre veriteľa, čo možno považovať v zmysle ustanovenia § 369d
Obchodného zákonníka za nekalú obchodnú prax.
3.3 Pripomenul tiež, že v súdnom konaní bolo preukázané, že si uplatňuje pohľadávku, ktorá vznikla
titulom úrokov z omeškania za oneskorenú úhradu splatných faktúr za dodávku tovaru v dohodnutej
výške 0,01 % denne (t. j. pod ustanovenú zákonnú sadzbu), resp. vo výške zákonných úrokov z
omeškania 9 % ročne alebo 9,05 % ročne v zmysle citovaných ustanovení Obchodného zákonníka a

ustanovenia § 1 ods. 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka. S ohľadom na to konštatoval, že uplatnenie nároku na
úhradu pohľadávky voči žalovanej v zákonnej resp. v nižšej ako zákonnej výške po lehote splatnosti
60 dní odo dňa doručenia faktúry, nemá šikanózny charakter, nie je v rozpore s dobrými mravmi, ani s
poctivýmobchodnýmstykom,avšakobchodnáprax,ktorávylučujevzniknárokunaúrokyzomeškaniaje

považovanázanekalúobchodnúprax.Nazákladeuvedenýchskutočnostížalobcanavrhol,abyodvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
alebo aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že ukladá žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi 185.198,88 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a priznáva žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná podaním z 8. septembra 2020. Uviedla, že informatívny
výpis z obchodného registra jednoznačne preukazuje, že žalobca nie je podnikateľským subjektom
pôsobiacim v odvetví verejného zdravotníctva, pričom svojím vyjadrením v bodoch 10 a 15 odvolania len
potvrdil, že predmetom jeho podnikania je aj skupovanie splatných pohľadávok vo sfére zdravotníctva.

V nadväznosti na skutkové tvrdenia žalobcu obsiahnuté v odvolaní (body 8, 10, 15) trvala na tom, že
jej tvrdenie nie je skreslené, neopodstatnené, ani zavádzajúce a navyše je podstatnou skutočnosťou
jej procesnej obrany pre aplikáciu ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka. Mala za to, že
rozpor s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi spočíva v tom, že 1. sa jedná o odvetvie
zdravotníctva, kde sa hospodári s verejnými financiami, 2. žalobca nie je podnikateľským subjektom (t. j.

primárnym dodávateľom zdravotníckeho tovaru/liekov) v odvetví zdravotníctva, 3. pôvodní dodávatelia
sú uspokojovaní maximálne do výšky istiny a príslušenstvo pohľadávky voči nej štandardne nepožadujú,
4. existuje verejný záujem na štátom riadenej koncepcii oddlženia zdravotníckych zariadení, kde sú
veritelia uspokojení maximálne do výšky 97,5 % istiny s podmienkou vzdania sa nároku ohľadom
príslušenstva ich pohľadávky, 5. existujú preventívne opatrenia zamedzujúce takémuto výkonu práva

od podnikateľských subjektov pôsobiacich mimo odvetvia zdravotníctva, kedy pôvodný dodávateľ
môže postúpiť pohľadávku len so súhlasom (príkaz č. 7 ministra zdravotníctva, ktorý predložila ako
dôkazný prostriedok v priebehu konania). V dôsledku toho postup žalobcu, ktorý je podnikateľským
subjektom pôsobiacim mimo sféry zdravotníctva spočívajúci na systematickom odkupovaní pohľadávok
od pôvodných veriteľov - dodávateľov zdravotníckeho tovaru a liekov za odplatu nedosahujúcu

pravdepodobne ani výšku istiny, spolu s úrokmi z omeškania a paušálnou náhradou nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky (t. j. so všetkými právami spojenými s inštitútom postúpenia pohľadávok
nemožno podľa jej názoru klasifikovať ako poctivý, nakoľko pôvodní dodávatelia zdravotníckeho tovaru
príslušenstvo pohľadávky zásadne nepožadujú. Na základe uvedených skutočností žalovaná navrhla,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

5. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca podaním z 5. októbra 2020. Konštatoval, že Obchodný
zákonník ani iný právny predpis nevylučuje aplikáciu kogentných ustanovení v prípade, že sa jedná
o odvetvie zdravotníctva a hospodárenie s verejnými financiami alebo ak veriteľ nepôsobí v odvetví
zdravotníctva, resp. ak iný veriteľ príslušenstvo pohľadávky nepožaduje. Zdôraznil, že sa v rámci svojej

obchodnejčinnostinezaoberásystematickýmodkupovanímpohľadávokoddodávateľovzdravotníckeho
tovaru a liekov, keďže v jeho obchodnej činnosti sú v prevažnej miere zahrnuté iné podnikateľské aktivity.
Súčasne podotkol, že pri nadobudnutí pohľadávky individuálne neposudzoval pôsobenie pôvodného
veriteľa v konkrétnom odvetví, pričom práve v pozícii postupníka pri uzatvorení zmluvy o postúpenípohľadávok preberal na seba riziko spojené s vymožiteľnosťou, resp. nevymožiteľnosťou pohľadávky.
Na základe uvedených skutočností žalobca opakovane navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zrušila vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že ukladá žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 185.198,88
eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.

6. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu v súdom určenej lehote nevyjadrila.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP so zreteľom na jeho
preskúmavacie oprávnenia dané týmito ustanoveniami, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

8. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej
inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je
účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

9. Žalobca v odvolaní namietal, že v prípade aplikácie ustanovia § 265 Obchodného zákonníka musí

byť vždy preukázaný zreteľný rozpor so zásadou poctivého obchodného styku, ktorý však podľa jeho
názoru v súdnom konaní preukázaný nebol. Odvolací súd považuje túto jeho námietku za dôvodnú.

10. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol, že považuje za
všeobecne známu skutočnosť, že v odvetví verejného zdravotníctva je v prípade štátnych nemocníc

zavedená obchodná zvyklosť, že niektoré faktúry nemusia byť vždy uhradené v lehote splatnosti z
dôvodu nedostatočného financovania týchto nemocníc zo strany zdravotných poisťovní. Jednotliví
dodávatelia však tieto obchodné vzťahu udržujú vzhľadom na ich ekonomickú výhodnosť a istotu
dlhodobo vysokého obratu, pričom úroky z omeškania zaplatiť nepožadujú. Súčasne súd konštatoval,
že pokiaľ si žalobca ako postupca uplatňuje u žalovanej nároky spojené s jej omeškaním, hoci to nie

je zvyklosťou u dodávateľov, výkon jeho práva je v rozpore s dobrými mravmi a zásadou poctivého
obchodného styku. Keďže takýto výkon práva ohrozuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti na území
Prešovského samosprávneho kraja, nepožíva právnu ochranu.

11. Odvolací súd nespochybňuje, že v zmysle ustanovenia § 186 ods. 1 CSP sa skutočnosti všeobecne

známe nedokazujú. Zároveň však zdôrazňuje, že všeobecne známymi skutočnosťami sú skutočnosti,
ktoré sú známe pomerne širokému okruhu ľudí a vedomosť o týchto skutočnostiach možno u bežného,
priemerne vzdelaného človeka žijúceho v danom mieste a čase predpokladať. Nie je podmienkou, aby
boli známe každému. Spravidla pôjde o skutočnosti, ktoré sa týkajú bežného života, a sú známe súdu,
ako aj účastníkom konania, a teda nepôjde o skutočnosti, ktoré sú známe len istej komunite.

12. Pokiaľ teda súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku poukazoval na skutočnosť, že žalobca
je obchodnou spoločnosťou, ktorá sa zaoberá vymáhaním pohľadávok, tak odvolací súd na tomto
mieste dodáva, že u žalobcu len v dôsledku toho, že nadobudol pohľadávky od postupcu, ktorým
bola obchodná spoločnosť pôsobiaca v oblasti zdravotníctva, nemožno očakávať, že mu budú známe

obchodné zvyklosti zachovávané všeobecne v tomto odvetví.

13. Odvolací súd má za to, že pre žalobcu neboli obchodné zvyklosti spomínané v napadnutom
rozsudkuvšeobecneznámymiskutočnosťami,tedaskutočnosťami,ktorésanedokazujúažalovanátieto
obchodné zvyklosti v prvoinštančnom konaní nepreukázala.

14. Okrem toho dáva odvolací súd do pozornosti súdu prvej inštancie aj tú skutočnosť, že záväzkový
vzťah medzi stranami sporu je potrebné posudzovať aj so zreteľom na pôvodný záväzkový vzťah medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalovanou, keďže na postupníka nemôže prejsť viac práv ako mal
postupca.

15. Vzhľadom na uvedené odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil rozsudok súdu prvej
inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.16.Vďalšomkonaníbudeúlohousúduprvejinštancieriadiťsaprávnymnázoromvyslovenýmodvolacím
súdom v tomto rozhodnutí, nariadiť vo veci ďalšie pojednávanie, na pojednávaní vykonať dôkazy
preukazujúce existenciu relevantných obchodných zvyklostí, vo veci opätovne rozhodnúť a rozhodnutie

riadne odôvodniť.

17. Prvoinštančný súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 191 ods. 2 CSP) v novom
rozhodnutí o veci rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).