Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 19, 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/50/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6219201132
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6219201132.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.

Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: P. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom O.
X. XX, zastúpený: JUDr. Denisa Veselá, advokátka so sídlom Veľký Krtíš, Mierová 1, proti žalovanému:
LESYSlovenskejrepubliky,štátnypodnik,sosídlomNámestieSNP8,BanskáBystrica,IČO:36038351,
zastúpený: Advokátska kancelária Timoranská & Štofková s. r. o., so sídlom Nové Zámky, Podzámska
32, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš zo
dňa 21. decembra 2021, č. k.: 11C/22/2019-305, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku II. potvrdzuje.

II. Rozsudok okresného súdu vo výroku IV. mení tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu
trov prvoinštančného konania v rozsahu 33,60 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd
prvej inštancie rozhodne o ich výške.
III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch
dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
IV.RozsudokokresnéhosúduvovýrokuV.zrušujeavecmuvracianaďalšiekonanieanovérozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že:

„I. Konanie v časti o zaplatenie 825,09 Eur zastavuje.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 722,43 Eur, a to v lehote do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
III. Vo zvyšku žalobu zamieta.
IV. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 52 %, a to v lehote do troch dní
od právoplatnosti uznesenia, ktorým bude rozhodnuté o výške náhrady trov.
V. Znalcovi Ing. D. B. priznáva nárok na znalečné voči žalobcovi v rozsahu 76 % a voči žalovanému

v rozsahu 24 %.“
2. Žalobca sa žalobou doručenou okresnému súdu dňa 03. 06. 2019 domáhal, aby súd žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť mu 3.000 Eur a náhradu trov konania. Tvrdil, že žalobca v roku 2016 vykonal
ťažbu dreva na pozemku registra E KN parc. č. XXXX/X, kat. úz. Q. X. v rozsahu XXXmX. Nevedel
o spoluvlastníckom podiele svojej starej matky F. G.. Nesúhlasil však s ťažbou a ako domnelý dedič
požiadal žalovaného o vydanie majetku spolu s ostatnými spoluvlastníkmi. Po následnom prejednaní
novoobjaveného majetku v dedičskom konaní po starej matke nadobudol pozemok, parcela registra

E KN parc. č. XXXX/X, orná pôda o výmere 3 ha a 4337 m2, ktorá je vedená na LV č. XXXX pre
k.ú. a obec Q. X., okres V. A. v rozsahu 1-iny (ďalej len „predmetný pozemok/predmetná parcela“).
Po vykonanej ťažbe od žalovaného neobdŕžal žiadnu náhradu a nevedel aké množstvo dreva a v akej
kvalite sa vyťažilo. Dňa 27.04.2018 žalovaného požiadal o prinavrátenie ušlého zisku a dňa 14. 05.2018 so žalovaným uzavrel Dohodu o odovzdaní nehnuteľnosti. Žalovaný mu dňa 26.10.2018 doručil
vyjadrenie ohľadom cenovej kalkulácie depozitu vo výške 512 EUR pre všetkých spoluvlastníkov, ktorú
nepovažovalzaprimeranú.Zdôvodunezákonnejťažbydrevauplatnilnároknanáhraduškody.Poukázal

na cenník LESOV Slovenskej republiky, š. p., Banská Bystrica, podľa ktorého mu prináleží za vyrúbané
drevo vyššia náhrada vo výške 3.000 EUR. Argumentoval, že na predmetnú vec sa nevzťahuje zák. č.
229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Nemohol
preto vzniknúť vzťah nájmu zo zákona, čím došlo k nelegálnej ťažbe a žalovaný počas doby úžitku mu
neuhradil nájomné ani úhradu za vyťažený lesný porast.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, nakoľko od roku 1991 žalovaný a jeho právni predchodcovia užívali
predmetný pozemok na základe nájomného vzťahu v zmysle § 22 ods. 2 zákona o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde. Žalobca bol do katastra nehnuteľností na LV zapísaný na základe dedičského
rozhodnutia zo dňa 27.06.2017. Potvrdil, že v roku 2016 na predmetnom pozemku uskutočnil ťažbu a
bolo vyťažených 127 m3 dreva ako aj to, že žalobca dňa 19.09.2016 požiadal o vydanie majetku, čo
bolo v čase, kedy nebol vedený ako vlastník predmetnej parcely. Po právoplatnom skončení dedičského

konania so žalobcom bola uzatvorená Dohoda o odovzdaní nehnuteľnosti zo dňa 14.05.2018, ktorú
žalobca bez výhrad podpísal. Náhrada za vyťaženú drevnú hmotu bola vypočítaná vo výške 512 EUR,
pričom na podiel žalobcu pripadla suma 128 EUR, ktorá zodpovedá rozdielu skutočných nákladov a
výnosov ťažby. Žalobca nepreukázal predpoklady vzniku vzťahu zodpovednosti za škodu (porušenie
právnej povinnosti, vznik škody, príčinná súvislosť). V súvislosti s vykonanou ťažbou neporušil žiadnu

právnu povinnosť, ktorá by vyplývala z právneho predpisu a žalobcovi nevznikla škoda.
4. Okresný súd vykonal dokazovanie, okrem iného aj znaleckým dokazovaním na sporné skutočnosti vo
vzťahu k cenovej kalkulácii depozitu za vyťažené drevo a dospel k záveru, že nárok žalobcu je čiastočne
dôvodný, pričom pri rozhodnutí o výške náhrady vychádzal zo znaleckého posudku ako aj predložených
listinnýchdôkazov.Nazákladezistení,ktorévyplynulizoznaleckéhodokazovania,žalobcazobralžalobu

o zaplatenie 825,09 EUR späť, súd v tejto časti konanie zastavil (výrok I. ). Žalobca akceptoval hodnotu
ťažbového výnosu vo výške 8.699 EUR bez DPH. Z tohto dôvodu žiadal o zaplatenie 2.174,91 EUR.
5. Vznesenú námietku premlčania žalovaným nepovažoval za dôvodnú, keď objektívna premlčacia
lehota v danej veci začala plynúť od škodovej udalosti, realizácie ťažby dreva v septembri 2016.
Vlastnícke právo žalobcu bolo deklarované na základe dedičského konania, ktoré právoplatne skončilo

dňa 27. 6. 2017 a od tohto dátumu sa odvíjalo plynutie subjektívnej premlčacej lehoty. Súd zdôraznil,
že pokiaľ žalobca nemal postavenie poškodeného, nemohol nadobudnúť vedomosť o vzniku škody a
kto za ňu zodpovedá. Žiadosť žalobcu zo dňa 19. 9. 2016 nepreukazuje vedomosť žalobcu o tom, že
mu škoda na majetku vznikla.
6. Taktiež mal preukázané zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle § 420

OZ, keď vo vzťahu k protiprávnosti bližšie opísal režim starostlivosti o lesné pozemky od roku 1958
a následne právnu úpravu podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov
k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Konštatoval, že subjektívne vlastnícke právo nebohej
poručiteľky F. G. k pozemku zaniklo jej smrťou ku dňu 9. 2. XXXX, teda pred účinnosťou uvedeného
zákona. V rovnakom momente nastúpilo vlastnícke právo oprávnených dedičov, pričom daný majetok

bol zistený až na základe novoobjaveného majetku a následného dedičského konania. Do skončenia
dedičského konania nebolo zistené dané vlastníctvo a toto nebolo ani evidované. Bolo deklarované
až v obnovenom dedičskom konaní. Tiež mal preukázané, že podľa § 22 ods. 2 daného zákona bol v
nájme žalovaného, nakoľko iný vlastník pozemku nebol známy. Do času ukončenia zákonného nájmu
a podpísania Dohody o odovzdaní nehnuteľnosti v čase od 21. 5. 1991 do 14. 5. 2018 žalovaný

hospodáril na spornom pozemku podľa platného Programu starostlivosti o les. Súd konštatoval, že
postup žalovaného v súvislosti s ťažbou dreva, ktorú uskutočnil v septembri 2016, bol zákonný a teda
nekonal protiprávne v tomto zmysle. V tejto súvislosti súd konštatoval, že žalovaný zodpovedá za
hospodárenie na danom pozemku počas trvania nájomného vzťahu od 21. 5. 1991 do 14. 5. 2018,
keď mal postupovať pri výkone ťažobnej činnosti spôsobom, aby žalobcovi nespôsobil škodu. Do tejto

povinnosti patrilo aj to, aby vyťažené drevo žalovaný odpredal za primeranú náhradu, ktorá zodpovedala
trhovým cenám a aby postupoval ako dobrý hospodár podľa platného cenníka Lesy SR, š. p..
7. Pri rozhodovaní o výške nároku vychádzal z cenovej kalkulácie náhrady žalovaného, podľa ktorej
žalovanému vznikli priame náklady ťažby za komplexnú výrobu sortimentov na odvoznom mieste vo
výške 3.652,52 EUR. Vzhľadom na vyťaženú drevnú hmotu 127 m3 náklad na jednu mernú jednotku

(m3) bol vo výške 28,76 EUR/m3, ktorý považoval za primeraný. Daný záver korešponduje aj s
vykonaným znaleckým dokazovaním. Kalkulovaná cena za mernú jednotku (m3) bola nižšia oproti
výpočtom znalca a odzrkadľuje výsledok verejnej súťaže. Žalovaný nepoprel kalkuláciu vo vzťahu k
vykazovanejmiereziskuvovýške528,08EUR.Súdporovnanímjednotkovýchcienpoužitýchžalovanýms jednotlivými cenami podľa platného cenníka žalovaného mal preukázané, že cenníkové ceny už v
najnižšej akosti sú vyššie ako bola cena, za ktorú v skutočnosti žalovaný drevo odpredal a následne
vykalkuloval výšku žalobcovi ponúknutého depozitu. Pri vyšších triedach kvality dreva boli jednotkové

ceny listnatého dreva rádovo vyššie v desiatkach EUR. Žalovaný dosiahol nízke výnosy za vyťažené
drevo a kalkulácia depozitu nezodpovedá platnému cenníku, čomu napovedá aj výsledok znaleckého
dokazovania, podľa ktorého ustálený priemerný ťažbového výnos bol v sume 8.699,62 EUR bez DPH.
Súd preto konštatoval, že žalovaný porušil aj prevenčnú povinnosť podľa § 415 OZ, keď počas trvania
právneho vzťahu nekonal s primeranou opatrnosťou a predaj vyťaženej drevnej hmoty uskutočnil za

nízke ceny v rozpore s platným cenníkom.
8. Súd zároveň vychádzal z § 15 ods. 1 Zákona o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k pôde,
v zmysle ktorého vlastníkovi lesného pozemku patrí náhrada za trvalý porast, ktorý sa nachádzal na
pozemku v čase prevzatia lesného pozemku štátom alebo právnickou osobou. Mal preukázané, že ku
dňu 14. 5. 2018 sa na tomto pozemku nenachádzal porovnateľný trávnatý porast rovnakej kultúry a
žalobcovi tak patrila náhrada za vyťažený trávny porast v rozsahu 127 m3. Pri výpočte súd vychádzal z

kalkulácienákladovnaťažobnúčinnosťvovýške28,76EUR/m3,pričomcelkovýnákladťažbyvychádza
vo výške 3.652,52 EUR. Na rozdiel od výsledkov znaleckého dokazovania, keď znalec vchádzal zo
sumy 35 EUR/m3, súd prihliadol na to, že nižšia cena je výsledkom verejnej súťaže, ktorá žalovanému
umožnila zabezpečiť ťažbu za nižšie náklady. Ďalej kalkuloval s ostatnými nákladovými položkami, a
to výrobná réžia 1.498,63 EUR (okresný súd nesprávne pri písaní uviedol 1.408,63 EUR), správna

réžia vo výške 129,46 6 EUR, miera zisku 528,08 EUR (okresný súd nesprávne uviedol 628,08 EUR)
a daň z nehnuteľností 1 euro, ktoré súd považoval ekonomicky za opodstatnené a oprávnené náklady
ťažby v sume 5.809,89 EUR. Vzhľadom na zistený výnos z ťažby 8.699,62 EUR žalobcovi vznikol nárok
za vyťažený drevný porast vo výške 2.889,73 EUR. Na podiel žalobcu 1/4 pripadla náhrada 722,43
EUR titulom náhrady škody, ušlého zisku. Súd taktiež konštatoval preukázanie príčinnej súvislosti medzi

neprimeraným postupom žalovaného a vzniknutým ušlým ziskom. V zostávajúcej časti žalobu zamietol z
dôvodu, nakoľko nebol preukázaný nezákonný postup žalovaného pri ťažbe. Pokiaľ išlo o výšku, žalobca
nezohľadňoval oprávnené náklady, preto v tejto časti žalobu zamietol. Zároveň rozhodol o náhrade trov
konania a o znalečnom.
9. Proti rozsudku sa odvolal žalovaný proti výrokom II. , IV., V. s poukazom na § 365 ods. 1 písm. h)

CSP - nesprávne právne posúdenie. V napadnutých výrokoch žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť
tak, že žalobu zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov konania.
10. Vo vzťahu k posúdeniu plynutia premlčacej lehoty uviedol, že ťažba dreva sa vykonala v septembri
2016. Žalobca podal žalobu dňa 29. 5. 2016 a podstatné skutkové tvrdenia k uplatnenému nároku
uviedol na pojednávaní dňa 21. 1. 2020. Žalobca argumentoval, že nárok si mohol uplatniť až po

skončení dedičského konania, ktoré bolo skončené 27. 6. 2017. S týmto sa stotožnil aj súd. Žalovaný s
takýmto posúdením nesúhlasí. Podľa jeho názoru si žalobca mohol nárok uplatniť už pred právoplatným
skončením dedičského konania, ktoré nespôsobuje spočívanie premlčacej lehoty. Premlčacia lehota
začala plynúť od vzniku tvrdenej škody. Žiadosť o vydanie majetku zo dňa 19. 9. 2016 potvrdzuje, že
žalobca už v roku 2016 mal vedomosť, že v dedičskom konaní nadobudne majetok, od ktorého odvíja

nárok v tomto konaní. Premlčacia lehota začala plynúť najneskôr 30. 9. 2016, uplynula dňom 30. 9.
2018. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27. 3. 2002, sp. zn. 25 Cdo
2393/2000. Podľa tohto rozhodnutia aj jediný dedič poručiteľa je pred skončením dedičského konania
vecne legitimovaný na uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorý naňho prešiel smrťou poručiteľa. Ak
je dedičov viac, vystupujú v takom konaní ako nerozluční spoločníci. Tiež poukázal na Nález Ústavného

súdu SR I. ÚS 225/2010-44, podľa ktorého dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa (§ 460 OZ) a až do
konečného prejednania dedičstva súdom, resp. zistenia iných zákonných/závetných dedičov sťažovateľ
disponuje príslušnou vecnou legitimáciou vyplývajúcou pre neho z hmotného práva. Inými slovami, už
smrť fyzickej osoby, teda poručiteľa spôsobuje vznik dedičsko-právneho vzťahu a tento trvá dovtedy,
kým sa v rámci následného prejednávania a rozhodovania súdu v dedičskej veci nepreukáže niečo iné.

Podľa názoru žalovaného v čase podania žaloby bol nárok premlčaný.
11. Taktiež namietal právne posúdenie vo vzťahu k splneniu predpokladov vzniku nároku na náhradu
škody. Podľa výsledkov znaleckého dokazovania bolo konštatované, že jednotkové ceny použité v
kalkulácii depozitu sú nízke oproti cenníku, ktorý použil znalec. Žalobca však nepreukázal, že žalovaný
mal aj reálnu možnosť v danom čase a mieste predať dreviny za vyššiu cenu. Samotná skutočnosť, že

všeobecná hodnota dreviny bola určená vyššia, ako je suma, za ktorú žalovaný drevinu reálne predal,
ešte nepreukazuje porušenie právnej povinnosti žalovaným, ktorý vychádzal z aktuálneho dopytu po
drevine v rozhodnom čase a mieste. K porušeniu by došlo iba vtedy, keby mal možnosť predaja dreviny
za vyššiu sumu a túto možnosť nevyužil. Žalobca takéto skutočnosti nepreukázal a ani nepreukazoval.12. Namietal aj výpočet sumy, ktorú má zaplatiť v žalobcovi. Súdu vytkol, že pri určení jednotkovej ceny
nanákladovejstranevychádzalzreálnychnákladov,ktoréžalovanémuvznikli,alevovzťahukvýnosovej
položke vychádzal zo znaleckého posudku. Pretože nepostupoval jednotne pri určovaní vstupných

premenných pri výpočte náhrady škody, výsledná suma bola vypočítaná nesprávne. Pokiaľ súd bol toho
názoru, že je dôvodné akceptovať znalecký posudok, mal tak postupovať pri oboch premenných, t. j.
pri nákladových ako aj výnosových cenách. Nemožno akceptovať, že súd pri jednej položke vychádza
z reálnych nákladov a pri druhej z hodnoty určenej ako všeobecná hodnota znalcom.
13. Žalobca sa odvolal proti výroku IV. a V. Odvolanie odôvodnil s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b), d)

a h) CSP. Rozsudok okresného súdu žiadal vo výroku IV. zmeniť tak, že žalobca má nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
Vo výroku V. žiadal zmenu tak, že znalečné zaplatí žalovaný.
14. Argumentoval, že výška plnenia závisela od znaleckého posudku. Až na jeho základe bolo možné
ustáliť všeobecnú hodnotu drevín. Z tohto dôvodu došlo aj k čiastočnému späťvzatiu žaloby. Táto
skutočnosť nemôže byť posudzovaná ako zavinenie žalobcu, ktorý ako laik nemohol odborne posúdiť

hodnotu drevín. Žalobca nemal vedomosť o tom, koľko dreva sa vyťažilo a v akej kvalite, preto sa
žiadosťou zo dňa 27. 4. 2018 aj s ďalšími spoluvlastníkmi domáhal ušlého zisku. Až dňa 26. 10. 2018, t.
j. viac ako 6 mesiacov od prevzatia žiadosti žalobcovi bolo doručené vyjadrenie žalovaného o možnosti
vyplatiť 512 EUR všetkým spoluvlastníkom. Žalovaný až po podaní žaloby predložil podrobnejšiu cenovú
kalkuláciu. Táto bola však nejasná a zmätočná, pretože z nej nevyplývalo, o aké stromy išlo, v akej

kvalite, akosti a hrúbkového stupňa. Z cenovej kalkulácie nebolo zrejmé, či táto je v súlade s cenníkom
Lesov SR, š. p.. Podľa názoru žalobcu v konečnom dôsledku žalovaný mu bude povinný uhradiť vyššiu
sumu, ako pôvodne deklaroval, preto, aj keď čiastočne, bol v spore úspešný.
15. Poukázal aj na to, že žalobca ako fyzická osoba má sťažené postavenie v porovnaní so
žalovaným ako z štátnym podnikom. V prípade, ak súd neprizná trovy konania žiadnej strane, toto

žalovaného nezasiahne nepriaznivo v jeho majetkovej sfére, pretože disponuje ako štátny podnik
právnym oddelením a mohol využiť interné právne poradenstvo na zastupovanie v spore.
16. Žiadal zrušiť právoplatné uznesenie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, lebo má vadu,
ktorá mala vplyv na rozhodnutie. Okresný súd dňa 8. 7. 2020 rozhodol vyšším súdnym úradníkom
uznesením č. k. 11C/22/2019-166 o tom, že žalobca je povinný zložiť preddavok trovy znaleckého

dokazovania vo výške 400 EUR. Proti uzneseniu žalobca podal sťažnosť. Z rozhodnutia vyplývalo,
že súd rozhodol podľa § 253 ods. 1 CSP, nakoľko žalobca navrhol vykonanie dôkazu znaleckým
dokazovaním. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Centra právnej pomoci, Kancelária Banská
Bystrica, ktorým bol žalobcovi priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci a zastupovanie v konaní.
Z tohto dôvodu žalobca je oslobodený od platenia súdneho poplatku podľa § 4 ods. 3 zákona č. 71/1992

Zb.
17. Ak žalobcovi bol priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci bez finančnej účasti, mal súd
na toto prihliadnuť, aplikovať § 253 ods. 2 CSP a znalecké dokazovanie nariadiť bez rozhodnutia o
povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Žalobcovi bolo priznané oslobodenie od
súdneho poplatku, pričom § 253 ods. 2 CSP nič nehovorí o tom, že by malo ísť o rozhodnutie súdu v

súvislostisoslobodenímodsúdnehopoplatku.PokiaľžalobcaCentruprávnejpomocipreukázalsplnenie
podmienky materiálnej núdze, je nelogické, aby rovnaké skutočnosti musel opakovane preukazovať aj
v konaní pred súdom. U žalobcu ide o tzv. osobné oslobodenie, preto sa nevyžaduje žiadne rozhodnutie
súdu ani návrh strany na individuálne oslobodenie od súdneho poplatku podľa § 254 ods. 1 CSP.
18. Dňa 7. 9. 2020 okresný súd vydal uznesenie č. k. 11 C/22/2019-203, ktorým rozhodol, že

žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznáva. Z odôvodnenia vyplynulo, že majetkové a
sociálne pomery sú takého charakteru, pre ktoré nemožno priznať oslobodenie od súdneho poplatku,
nakoľko je spoluvlastníkom a výlučným vlastníkom nehnuteľností, ktorých hodnota okrem rodinného
domu prestavuje sumu 5.143,11 EUR. Taktiež je držiteľom, vlastníkom traktora, prívesov a osobného
motorového vozidla. Podľa názoru súdu disponuje takými finančnými zdrojmi a majetkami, ktoré mu

dovoľujú zaplatiť súdny poplatok a preddavok na znalecké dokazovanie. Žalobca podal proti tomuto
uzneseniu sťažnosť.
19. Aj podľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny je žalobca osobou v hmotnej núdzi, kde poberá
spolu s manželkou túto dávku. Podľa zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi za majetok
sa nepovažuje jedno motorové vozidlo v domácnosti, ktoré sa využíva na individuálnu prepravu člena

domácnosti, ktorému bol vyhotovený parkovací preukaz pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím.
Dva orgány nezávisle od seba posúdili žalobcu ako osobu v hmotnej núdzi. Naproti tomu Civilný sporový
poriadok len všeobecne uvádza, že oslobodenie od súdneho poplatku je možné vtedy, ak to pomery
strany odôvodňujú. Pri úvahe o pomeroch účastníka nemožno žiadať, aby predal hodnotnú časť svojhomajetku, napr. rodinný dom alebo záhradu, a tak zaplatil súdny poplatok. Tiež nie je akceptovateľný
názor, aby si takáto osoba vzala pôžičku len preto, aby si splnila poplatkovú povinnosť.
20. Takéto rozhodnutie súdu žalobca považuje za nezákonné a arbitrárne, keď súd diametrálne

odlišne posúdil jeho finančnú situáciu oproti iným dvom orgánom, čo vnáša jednoznačne právnu
neistotu žalobcovho postavenia. Pred tým, ako súd pripustil dôkazný návrh v súvislosti so znaleckým
dokazovaním, bol v konaní vypočutý zástupca žalovaného. Pokiaľ by tento hodnoverne vedel vysvetliť
výpočet cien drevín a nákladov na ich ťažbu, nebolo by potrebné nariaďovať znalecké dokazovanie.
Podľa názoru žalobcu rozhodnutie súdu sa opieralo len o hypotetickú možnosť žalobcu zaplatiť súdny

poplatok, nie o jeho reálnu možnosť, kde posudzovanie možného predaja nehnuteľností je v rozpore s
konštantnou judikatúrou. Preto uznesenie o povinnosti zaplatiť preddavok na trovy dokazovania ako aj
uznesenie o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku mali za následok takú vadu konania, ktorá
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej, čím došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.
21. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. K argumentu, že súd mal postupovať podľa § 257
CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania, vyslovil nesúhlas. Žalobca sa domáhal zaplatenia 3.000

EUR. Rozsudkom mu bola priznaná suma 722,43 EUR. Považoval za potrebné zohľadniť, že žalovaný
žalobcovi dlžnú sumu vo výške 128,85 EUR bol ochotný zaplatiť ešte pred podaním žaloby a vyzval
žalobcu na oznámenie platobných údajov, žalobca si predmetné prostriedky neprevzal.
22. Pokiaľ žalobca argumentuje, že je osobou, ktorej bol priznaný nárok na poskytnutie bezplatnej
právnej pomoci, táto skutočnosť neznamená, že nezodpovedá za výsledok sporu alebo že by mu

nemohlabyťuloženápovinnosťnahradiťtrovykonaniaatrovyznaleckéhodokazovania.Vtejtosúvislosti
poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Obo 181/2007.
23. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril taktiež žalobca. K námietke plynutia premlčacej lehoty uviedol,
že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie, kde žiadosť žalobcu o vydanie
majetku automaticky nespôsobuje to, že sa v danom momente dozvedel o vzniku škody. Za podstatné

považuje to, že v rozhodnom čase žalovaný žiadnym spôsobom nevydokladoval žalobcovi rozsah
vyrúbaných drevín, neuhradil mu depozit v žiadnej výške. Žalobca reálne nemal možnosť si overiť, či
tvrdenia žalovaného sú pravdivé. Až počas konania sa žalobca dozvedel, aké dreviny a v akej akosti
boli vyťažené.
24. Zároveň poukázal na to, že v prípade podaného návrhu na prejednanie novoobjaveného majetku

v tej dobe žalobca nemohol vedieť, či skutočne bude jediným dedičom po poručiteľke, resp. s akým
výsledkom sa skončí dedičské konanie. Až po právoplatnosti rozhodnutia si mohol uplatniť svoje právo
na náhradu škody.
25. K námietke žalovaného, že neboli splnené predpoklady na vznik nároku na náhradu škody a že
žalobca nepreukázal to, že žalovaný mohol predať vyrúbané dreviny za vyššie ceny, uviedol, že súd

vychádzal zo znaleckého posudku, ktorý žalovaný nenamietal, nenavrhol vykonať kontrolné znalecké
dokazovanie. Zo znaleckého posudku vyplynulo, že žalovaný sa pri predaji drevín ako orgán štátnej
správy nesprával s povinnosťou riadneho hospodára a predal dreviny za nižšiu cenu, ako určoval
jeho vlastný cenník, ktorým bol viazaný. Pri všeobecnom nedostatku dreva je zrejmé, že žalovaný
nepostupoval s riadnou starostlivosťou pri jeho predaji. Nie je zrejmé, akým spôsobom mal žalobca

preukázať opak. Znalecký posudok tvorí legitímny a dostatočný podklad na to, aby žalovaný bol
povinný uhradiť rozdiel medzi cenníkovou cenou drevín a reálnym výnosom po odpočítaní preukázaných
nákladov. Vo vzťahu k spôsobu výpočtu náhrady škody zdôraznil, že súd žalovanému uznal všetky
náklady v zmysle vyčíslenia, pričom žalovaný prezentuje v podstate pseudo náklady, ktoré nie sú ničím
podložené a sú len v teoretickej rovine. Z tohto dôvodu žiadal výrok II. ako vecne správny potvrdiť.

26. Žalovaný v replike nesúhlasil s názormi žalobcu uvedenými vo vyjadrení k jeho odvolaniu a zotrval
na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Poukázal na to, že žalobca už v roku 2016 konal v mene
poručiteľa a žiadal o vydanie majetku. Ak teda v súčasnosti tvrdí, že až skončením dedičského konania
bolo ustálené, že je dedičom po poručiteľke, toto tvrdenie považuje za účelové. Zároveň zdôraznil, že
samotná skutočnosť, že v danom mieste a čase bolo drevo odpredané za cenu nižšiu ako bola určená

v znaleckom posudku, ešte samé o sebe neznamená porušenie povinností na strane žalovaného.
27. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2
CSP potvrdil vo výroku II. Rozsudok zrušil vo výroku V. podľa § 389 písm. c) CSP a vec v tomto rozsahu
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozsudok vo výroku IV. zmenil podľa § 388 CSP.

28. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.29. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
30. Strany sporu podali odvolanie proti výrokom II., IV. a V. Výroky I. a III. zostali odvolaniami nedotknuté.

Žalovaný namietal nárok pre premlčanie, nesplnenie predpokladov vzniku náhrady škody a výpočet
sumy, ku ktorej bol zaviazaný.
31. Odvolací súd preskúmal uplatnený odvolací dôvod v súlade s § 365 ods. 1 písm. h) CSP, podľa
ktorého odvolanie možno odôvodniť tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. V zmysle uvedeného odvolacieho dôvodu ide o vadu, ak rozhodnutie súdu

prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, teda ide o hmotnoprávnu vadu
rozhodnutia, ktorá predstavuje mylné použitie právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie
právnej normy, ktorú na skutkový stav nemožno použiť. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď
na zistený skutkový stav súd a) neaplikoval príslušnú právnu, teda úplne opomenul aplikovať príslušnú
právnu normu; b) aplikoval nesprávnu právnu normu, teda namiesto príslušnej právnej normy aplikoval
normu inú; c) obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval; d) správne zvolenú a správne

interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.
32. K vznesenej námietke premlčania odvolací súd uvádza, že sa so závermi okresného súdu v celom
rozsahu stotožňuje, keď tento rozhodnutie v tomto smere dostatočne odôvodnil a vysvetlil, na základe
akých úvah k nemu dospel. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentom žalovaného o začatí plynutia
premlčacej lehoty a jej uplynutí. Dokazovaním bolo preukázané, že stará matka žalobcu, F. G. zomrela

dňa 9. 2. XXXX a predmetný pozemok nebol predmetom dedičstva. Ku dňu smrti pozemok užíval štát
a následne došlo k nájmu zo zákona. Pokiaľ by totiž žalobca a ostatní dedičia mali vedomosť o danom
majetku, mohli sa domáhať jeho vydania podľa zák. č. 229/1991 Zb., nakoľko podľa § 1 ods. 1 písm. a)
zákon sa vzťahoval na pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu
ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond.

33. Podľa § 22 ods. 2 cit. zákona platí, že ak medzi doterajším užívateľom a vlastníkom
poľnohospodárskeho a lesného pozemku nedošlo k inej dohode, vznikne dňom účinnosti tohto zákona
alebo dňom, keď bol pozemok podľa druhej časti tohto zákona vydaná, medzi nimi nájomný vzťah, ktorý
možno vypovedať k 1. októbru bežného roka; to neplatí, ak ide o lesné pozemky, na ktoré sa vzťahujú
odseky 3 a 4.

34. Nakoľko žalobca ani ostatní do úvahy prichádzajúci dedičia zjavne nemali vedomosť o vlastníctve
tohto pozemku, nemohlo v tomto období byť uzavretá dohoda o užívaní pozemku. I napriek tomu na
základe zákonného nájmu žalovaný pozemok užíval a oprávneným osobám nájom neplatil. K uzavretiu
Dohody o odovzdaní nehnuteľnosti a ukončení nájomného vzťahu došlo až 14.5.2018, teda až po tom,
ako prebehlo dedičské konanie po poručiteľke, pričom uznesenie Okresného súdu Veľký A. zo dňa

27.6.2017,č.k.4D/111/2017-31nadobudloprávoplatnosťvtentoistýdeň.Tedaaždňa27.6.2017dedičia
na základe uzavretej dohody dedičov mali vedomosť o tom, kto a v akom rozsahu dedí sporný pozemok.
Nebolo jednoznačné, či nedôjde k inej dohode, prípadne, že niektorí z dedičov dediť nebude. V roku
2016ešteanidedičskékonanieonovoobjavenommajetkuaninezačalo.Žalobcavroku2016moholsíce
predpokladať, že môže nadobudnúť majetok, avšak ide len o predpoklad, ktorý nemusel byť naplnený

vzhľadom na konanie, ktoré nasledovalo a potom v roku 2017. Ako bolo vyššie uvedené, výsledkom
nemuselo byť nadobudnutie vlastníctva žalobcom. V tomto roku žalobca nebol zapísaný ako vlastník
a žalovaný ani nemal dôvod na vyhovenie jeho výzve. Keďže žalovaný výzvu neakceptoval, nakoľko
žalobca len tvrdil, že vlastníctvo získa na základe dedičského konania, nemôže od tejto skutočnosti
odvíjať plynutie začiatku premlčacej lehoty.

35. Podľa § 106 OZ ods. 1 právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Podľa ods. 2 najneskoršie sa právo na náhradu škody
premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti,
z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
36. Žalobca v roku 2016, v čase výzvy ani nebol aktívne legitimovaný na podanie žaloby o náhradu

škody. V danom prípade nejde o situáciu, ktorú predpokladá § 63 CSP, v zmysle ktorého: (1) Ak strana
zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má
konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať. (2) V konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o
majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa
výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí

konanie o dedičstve. (3) Ak to povaha sporu pripúšťa, môže sa v konaní pokračovať aj pred skončením
konania o dedičstve.
37. Ako vyplýva z § 106 ods. 2 OZ, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa
poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Pojem „dozvedel sa o škode“ je potrebnévykladať tak, že poškodený vedel o tom, kto za škodu zodpovedá, o druhu spôsobenej škody a o jej
rozsahu, a to do takej miery, že to poškodenému umožňovalo uplatniť právo na súde. Vyžaduje sa
teda preukázaná vedomosť. Pre začatie subjektívnej premlčacej doby preto nestačí iba domnienka tejto

vedomosti. V rozhodovanom prípade žalobca vedel, kto za škodu zodpovedá, tiež od druhu spôsobenej
škody, avšak bolo preukázané, že nemal vedomosť o rozsahu škody. Právo na súde by si mohol
uplatniť len odhadom. Nakoniec žalobca v súlade s uvedeným postupoval a škodu upresnil podľa
výsledku znaleckého dokazovania a predložení dokladov žalovaným až počas konania, čo je v súlade s
judikatúrou, napr. 25 Cdo 2782/2013 NS ČR. Žalobca nemohol mať relevantné vedomosti o nákladoch

potrebných pre ťažbu a o cenových reláciách. Objektívna premlčacia lehota začala plynúť najneskôr
30. 9. 2016 a uplynula dňom 30. 9. 2019, pričom žaloba bola podaná 4. 6. 2019 teda v rámci plynutia
objektívnejlehoty.Subjektívnalehotamohlazačaťplynúťnajskôrod27.6.2017,kedynastalaskutočnosť,
od ktorej sa plynutie lehoty odvíja, teda vedomosť o nadobudnutí spoluvlastníckeho podielu na danom
pozemku. Subjektívna lehota tak mohla uplynúť dňom 27.6.2019. Žaloba bola podaná v lehote, preto
nárok nie je premlčaný. Odvolací súd len dopĺňa, že žalobca podal žalobu, ale nemal vôbec vedomosť

o konkrétnej výške škody, avšak z dôvodu plynutia objektívnej lehoty nemal inú možnosť. Aj z tohto
dôvodu nemohla začať plynúť subjektívna lehota od roku 2016, ako to tvrdí žalovaný. Hoci sa dedičstvo
nadobúda smrťou poručiteľa v zmysle § 460 OZ, žalobca vzhľadom na evidenciu nehnuteľnosti nemal
vedomosť o tom, že je dedičom tohto pozemku až do času rozhodnutia o novoobjavenom majetku,
pretože vlastnícke právo bolo zapísané na iné osoby.

38. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s argumentom žalovaného týkajúceho sa predpokladov vzniku
nároku na náhradu škody. Nakoľko tvrdenia strán boli protichodné, súd správne postupoval, keď nariadil
znalecké dokazovanie, z ktorého pri rozhodnutí vychádzal. Žalovaný znalecký posudok nenamietal.
Práve z tohto posudku vyplynulo, že žalovaný sa nesprával ako riadny hospodár a dreviny predal
za nižšiu cenu, ako určoval jeho vlastný cenník, ktorým bol viazaný. Odvolací súd sa stotožňuje aj s

argumentom žalobcu, keď pri všeobecnom nedostatku dreva daný argument neobstojí. Žalovaný má
pravdu v tom, že samotná skutočnosť, že v danom mieste a čase bolo drevo odpredané za nižšiu cenu,
ako bola určená v znaleckom posudku, ešte samé osebe neznamená porušenie povinnosti na strane
žalovaného. Takto by mohol postupovať, ak by predával drevo, ktorého by bol žalovaný vlastníkom. Ak
malžalovanývysokénáklady,ktorésúdpodľajehovýpočtuakceptoval,maldrevopredávaťzaprimeranú

cenu a nie pod cenu, inak to nedáva zmysel, ibaže pri predaji dreva z neznámeho dôvodu bola jeho
cena podhodnotená. Práve znaleckým posudkom súd získal objektívnu vedomosť o cene drevnej hmoty.
Aj bez tohto posudku je zjavné, že pri vyčíslených nákladoch došlo pri predaji k podhodnoteniu dreva.
Záver súdu, že žalovaný sa pri predaji dreva nesprával s povinnosťou riadneho hospodára, je správny.
39. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku vo vzťahu k výpočtu sumy, ktorú má

zaplatiť žalovaný žalobcovi, pretože táto vychádza zo znaleckého posudku, pričom súd v rozhodnutí
zrozumiteľne odôvodnil svoje úvahy, výpočet aj výsledok, ku ktorému dospel, pričom vychádzal z
jednotkovej ceny 28,76/m3, pri vyťažených 127 m3. Náklady ťažby prestavujú 3.652,52 EUR. Výrobná
réžia je 1.498,63 EUR. Správna riešia 129,66 EUR a miera zisku 528,08 EUR. Súd pripočítal daň z
nehnuteľnosti 1 EUR, potom náklady spolu predstavujú 5.809,89 EUR, výnos z ťažby bol vo výške

8.699,62 EUR. Oprávneným osobám a spolu vznikol nárok na vyplatenie 2.889,73 EUR, podiel 1/4
prestavuje 722,43 EUR.
40. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu, že pri tomto výpočte vychádzal z reálnych nákladov,
ktorej žalovanému vznikli, pretože táto skutočnosť bola nepochybne preukázaná. Spornou otázkou bola
výnosová položka, na jej vyriešenie súd nariadil znalecké dokazovanie a z jeho záverov aj vychádzal,

keď podstatnou skutočnosťou bolo, ako je vyššie uvedené, že žalovaný predal drevo pod cenu, hoci
vykazoval vysoké náklady, dokonca v rozpore z jeho vlastným cenníkom. Vypočítaná suma je správna a
odvolacísúdnepovažujezasprávnezvoliťmetóduvýpočtu,akotovodvolaníuvádzažalovaný.Odvolací
súd vo vzťahu k dôvodom odvolania žalovaného nezistil vadu spočívajúcu v nesprávnom právnom
posúdení.

41. Preskúmaním odvolania žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že je čiastočne dôvodné,
predovšetkým vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania (výrok IV), čo má priamy vplyv aj na
rozhodnutie vo výroku V. Odvolací súd však nemôže akceptovať všetky dôvody a argumenty, ktoré
žalobca uviedol v odvolaní.
42. Odvolací súd akceptuje argumenty, v zmysle ktorého úspech vo veci okresný súd nesprávne posúdil,

teda je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Ako odvolací súd vyššie uvádza, žalobca
počas konania argumentoval, že nemal dostatočnú vedomosť o výške škody z dôvodu neposkytnutia
údajov žalovaným. Preto uplatnil nárok odhadom, ktorý následne upresnil po vypracovaní znaleckého
posudku, keď v prevyšujúcej časti žalobu zobral späť. V zmysle uvedeného odvolací súd akceptujespäťvzatie žaloby vo výške 825,09 EUR, ktorá suma korešponduje s argumentom žalobcu. Žalobca
však opomenul, že vo zvyšku súd žalobu zamietol, a to vo výške 1.452,48 EUR, pričom tento neúspech
nemožno podradiť pod vyššie uvedený argument, pretože okresný súd správne poukázal na skutočnosť,

že pri výpočte nároku žalobca nekalkuloval s nákladmi, ktoré bolo potrebné vynaložiť pri ťažbe dreva.
43. Žalobca uplatnil nárok vo výške 3.000 EUR. Odvolací súd akceptuje, že výška plnenia závisela
znaleckého posudku, v takomto prípade sa vychádza z predmetu konania a uplatneného nároku podľa
záverov znaleckého posudku. Žalobca by bol v plnom rozsahu úspešný, ak by žaloval sumu 722,43
EUR a vo zvyšku by zobral žalobu späť. Predmetom posúdenia je teda uplatnená suma 2174,91 EUR.

Žalobcovi bola priznaná suma 722,43 EUR, vo výške 1.452,48 EUR bola jeho žaloba zamietnutá. Potom
platí pomer úspechu podľa výpočtu 2174,91 : 100 = 722,43 : a; 722,43 x 100 = 2.174,91 x a; 72.243 :
2.174,91 = 33,20 (a). Žalobca bol teda úspešný v konaní v rozsahu 33,20 % a žalovaný v rozsahu 66,80
%. Pomerný úspech žalovaného je v konaní 33,60%, v tomto rozsahu je žalobca povinný žalovanému
nahradiť trovy prvoinštančného konania. Súd nevidel žiadny dôvod na aplikáciu ust. § 257 CSP,
podľa ktorého by nepriznal pomerne úspešnému žalovanému náhradu trov konania, nakoľko nezistil

dôvody hodné osobitného zreteľa s prihliadnutím na skutočnosť, že neúspech žalobcu vyplynul zo
skutočnosti,žepožadovalplnenie,naktorépoznaleckomdokazovaníapredloženínákladovžalovaného
nemal nárok. Súd prihliadol na sumu, v ktorej časti zobral žalobca žalobu späť na základe výsledku
znaleckého dokazovania a pri výpočte pomeru úspechu z nej nevychádzal. Žalobca nedôvodne žaloval
výšku plnenia bez zohľadnenia oprávnených nákladov žalovaného, o ktorých už pred rozhodnutím mal

dostatočnú vedomosť.
44. Žalobca v odvolaní žiadal zrušiť právoplatné uznesenie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci
samej, pretože trpí vadou, ktorá mala vplyv na rozhodnutie. Odvolací súd preskúmaním námietky dospel
k záveru, že táto nie je dôvodná. Žalobca poukazoval na rozhodnutie, ktorým mu súd uložil povinnosť
zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania vo výške 400 EUR. Nakoľko vo veci rozhodoval vyšší

súdny úradník, sťažnosti žalobcu proti tomuto rozhodnutiu súd nevyhovel. Z obsahu spisu vyplýva, že
návrh na vykonanie znaleckého dokazovania predniesla právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní. Na
základe návrhu žalobcu okresný súd žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal (uznesenie
zo dňa 7. 9. 2020, č. k. 11C/22/2019-203), proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal sťažnosť, ktorej taktiež
nebolo vyhovené.

45. Predovšetkým odvolací súd zdôrazňuje, že predpoklady pre priznanie nároku podľa zákona č.
417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi ako aj rozhodnutie o priznaní nároku na poskytnutie právnej
pomoci nemožno stotožniť s predpokladmi, pri splnení ktorých by bolo možné žalobcovi priznať
oslobodenie od súdnych poplatkov, pretože upravujú rozdielny účel právnej normy, iné podmienky. Súd
pri rozhodovaní o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov vychádza z predpokladov upravených

Civilným sporovým poriadkom, ktoré sú odlišné od podmienok, za ktorých možno priznať nárok na
právnu pomoc či dávku v hmotnej núdzi. Súd nie je viazaný závermi iných orgánov, ktorý skúma iné
podmienky pre priznanie uplatňovaného nároku. Zistené majetkové pomery neodôvodňovali priznanie
oslobodeniaodsúdnychpoplatkov.Predovšetkýmaleodvolacísúdzdôrazňuje,ženapadnutéuznesenie
nemalo žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Ide o situáciu, ak rozhodnutiu vo veci samej

predchádzalo vydanie právoplatného uznesenia procesnej povahy, ktoré je postihnuté niektorou z vád
podľa § 365 ods. 2. Je potrebné preukázať vecnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím vo veci
samej a právoplatným uznesením. Takáto vada uznesenia musí mať zároveň vplyv na vecnú správnosť
meritórneho rozhodnutia, musí ísť o právoplatné uznesenie ktoré nebolo napadnuté odvolaním. V
danom prípade ide o rozhodnutie, kde rozhodoval vyšší súdny úradník, voči ktorému rozhodnutiu

odvolanie nie je prípustné, len sťažnosť, o ktorej s konečnou platnosťou rozhoduje sudca, voči ktorému
rozhodnutiu už nie je možný žiadny opravný prostriedok.
46. Odvolací súd poukazuje na to, že znalecké dokazovanie, ktoré má individuálny režim v rámci CSP,
je ex lege povinne preddavkované, s výnimkou strany, ktorej bolo priznané oslobodenie od súdneho
poplatku podľa § 254 CSP. Takýto subjekt nemožno zaťažiť povinnosťou zložiť preddavok na trovy

znaleckého dokazovania. Zákon však na tento účel výslovne vyžaduje, aby bolo strane oslobodenie
od súdneho poplatku riadne priznané. Nepostačuje teda čiastočne oslobodenie od súdneho poplatku,
zákonné oslobodenie od súdneho poplatku podľa § 4 ZoSP, ani preukázané splnenie podmienok na
oslobodenie od súdneho poplatku. Strany musia v súvislosti so znaleckým dokazovaním zohľadniť, že
štát vo všeobecnosti neznáša trovy dôkazu, vrátane trov znaleckého dokazovania.

47. Proti výroku V. sa odvolal žalobca aj žalovaný. Tento výrok je závislý od rozhodnutia vo výroku IV.
Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie nie je správne, predovšetkým vo vzťahu k zmene výroku IV,
ale aj z dôvodu, že súd nerozhodol o trovách štátu.48. Podľa § 2 ods. 2 a ods. 4 zák. č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, znalec,
tlmočník alebo prekladateľ vykonáva svoju činnosť pre súd, iný orgán verejnej moci, fyzickú osobu alebo
právnickú osobu (ďalej len "zadávateľ"). Znalec vykonáva svoju činnosť pre zadávateľa za odmenu,

náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času (ďalej len "znalečné"); ak je zadávateľov viac,
zodpovedajú za zaplatenie znalečného spoločne a nerozdielne.
49. Z obsahu spisu je zrejmé, že vypracovanie znaleckého posudku bolo znalcovi uložené súdom. Podľa
citovaných ustanovení zákona o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch bol preto zadávateľom súd a
ako zadávateľ je potom povinný zaplatiť znalečné, a to zo zložených preddavkov a ak tieto nepostačujú,

aj z rozpočtových prostriedkov. Povinnosť zaplatiť nevyplatené znalečné znalcovi súd nemôže uložiť
strane sporu, ani znalcovi priznať nárok na znalečné voči strane sporu, povinnosť mala byť uložená
súdu, ktorý je v prípade nedostatočných preddavkov povinný zaplatiť znalečné z rozpočtu. Okresný súd
rozhodnutím priznal nárok na znalečné znalcovi, čím v podstate určil za platiteľa znalečného stranu
sporu, čo však nezodpovedá citovanej právnej úprave zákona o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch.
Znalec vykonáva svoju činnosť pre zadávateľa, teda s ním vstupuje do vzťahu, zadávateľ je povinný

mu aj znalečné zaplatiť. Nemožno spravodlivo požadovať od znalca, aby sa prípadne musel nároku
domáhať v exekúcii voči strane sporu, s ktorou nie je v žiadnom vzťahu. Znalec nie je stranou sporu v
konaní, jeho odmenu nemožno považovať za jeho trovy konania. Trovy konania vznikajú stranám sporu.
Okresný súd mal na náhradu znalečného zaviazať priamo Okresný súd Veľký Krtíš a podľa úspechu v
konaní zaviazať strany sporu na náhradu takto vzniknutých trov konania štátu.

50. I keď žiadne ustanovenie CSP výslovne nezakladá nárok štátu na náhradu trov konania, ktoré v
konaní štát platil, ale zmieňuje sa o ňom iba nepriamo (§ 57 CMP), je možné nárok štátu na náhradu
trov konania založiť na ustanovení § 55 CMP, podľa ktorého súd môže náhradu trov konania priznať
aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. Ako spravodlivé by totiž neobstálo, aby
sa na nákladoch súdneho konania podieľali namiesto strán sporu daňoví poplatníci, pokiaľ na to nie sú

stanovené dôvody. V zmysle uvedeného je potom potrebné rozhodovať o trovách štátu vzniknutých v
dôsledku vyplatenia znalečného štátom.
51. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom, že pokiaľ svedočné (znalečné) nie je pokryté zloženým
preddavkom, podľa § 252 CSP si aj svedok (znalec) sám znáša svoje výdavky, ktoré mu v konaní
vzniknú, a súd až následne môže s poukazom na § 262 CSP rozhodnúť o nároku svedka na náhradu

svedočného voči neúspešnej strane sporu. Vzhľadom na postavenie znalca, jeho úloh v rozhodovacom
procese mu vzniká nárok na znalečné, poťažne nárok na náhradu výdavkov v súvislosti s jeho vypočutím
pred súdom, znalcovi trovy nevznikajú. Pokiaľ je účastníkom v konaní, tak len v rozsahu rozhodnutia o
jeho nároku na odmenu a jej výšku. Znalec nie je stranou sporu. V konaní má nárok na náhradu trov
konania úspešná strana v konaní v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Citované ustanovenie výslovne upravuje,

že náhradu trov prizná strane. Znalec stranou v spore nie je a rozhodne o jeho odmene sa nerozhoduje
podľa „úspechu znalca“ v konaní.
52. Na doplnenie súd poukazuje na ust. § 260 CSP, podľa ktorého ak súd nariadil vo veci znalecké
dokazovanie, pri rozhodovaní o náhrade výdavkov spojených s vykonaním tohto dôkazu sa riadi
ustanoveniami osobitného predpisu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu uvádza, že navrhovaná

právna úprava rešpektuje systémové väzby a súvislosti právneho poriadku, preto pri náhrade trov
znaleckého dokazovania odkazuje na zákon o znalcoch.
53. Ustanovenie upravuje povinnosť súdu riadiť sa pri rozhodovaní o náhrade výdavkov spojených s
vykonaním znaleckého dokazovania ustanoveniami osobitného predpisu, ktorými sú zákon č. 382/2004
Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a vykonávacia vyhláška Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. 491/2004 Z. z. o odmenách, náhradách výdavkov a náhradách za stratu času
pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov.
54. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom, že znalec má v konaní o náhradu trov postavenie
procesnej strany a z tohto procesného postavenia pre neho vyplýva nárok na náhradu tých trov, ktoré
mu vypracovaním znaleckého posudku vznikli. Ako bolo vyššie uvedené, má špecifické postavenie,

ktoré mu vyplýva z dôvodu vykonania znaleckého úkonu podľa zákona č. 382/2004 Z. z., ktorý upravuje
jeho postavenie ako aj nárok na odmenu, za ktorú zodpovedá zadávateľ. Súd preto musí na splnenie
svojej povinnosti uložiť stranám zložiť preddavok a ak tento nepokryje výdavky znalca, musí ho uhradiť
zadávateľ, keďže mu to priamo ukladá zákon, a to buď zo zloženého preddavku alebo z rozpočtových
prostriedkov. Nie je pravda, že žiadne ustanovenie aktuálne účinného procesného predpisu takýto nárok

(na náhradu trov voči strane sporu) znalca výslovne nevylučuje. Tento postup je priamo vylúčený v
zmysle ust. § 2 ods. 6 zák. č. 382/2004 Z. z..
55. Nemožno sa stotožniť ani so záverom, že Civilný sporový poriadok, ani zákon č. 382/2004 Z. z. a ani
vykonávacia vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 491/2004 Z. z. o odmenách,náhradách výdavkov a náhradách za stratu času pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, výslovnú
úpravu náhrady výdavkov spojených so znaleckým dokazovaním neobsahuje. Ust. § 2 ods. 6 zák. č.
382/2004 Z. z. má úpravu, ktorá upravuje, kto je povinný zaplatiť znalečné. Ust. § 3 upravuje, na čo má

znalec nárok, jeho odmenu a výdavky, je potom zrejmé, po podaní vyúčtovania, akú náhradu požaduje
(§ 3 ods. 8 cit. zákona).
56. Úprava náhrady výdavkov vyplýva aj z § 1 písm. a) Vyhl. č. 491/2004 Z. z., podľa ktorého Vyhláška
ustanovuje spôsob určenia a výšku odmeny, náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času za
znaleckú činnosť, tlmočnícku činnosť alebo prekladateľskú činnosť (ďalej len "činnosť") vykonávanú a)

znalcom na základe zmluvy, ustanovenia alebo pribratia súdom alebo iným orgánom verejnej moci (ďalej
len "znalečné"). V zmysle § 16 ods. 3 znalec podáva zadávateľovi vyúčtovanie znalečného spravidla
spolu so znaleckým úkonom. Daná právna úprava koreluje s ust. § 260 CSP, ktoré ustanovenie upravuje,
že v prípade nariadenia znaleckého dokazovania pri rozhodovaní o náhrade výdavkov spojených s
vykonaním tohto dôkazu odkazuje na osobitný predpis, a to zák. 382/2004 Z. z., ktorý upravuje, že za
úhradu výdavkov zodpovedá zadávateľ, teda súd, nie strana sporu, pretože v tomto prípade sa znalcovi

nepriznáva nárok na náhradu trov konania, ale na znalečné podľa osobitného predpisu.
57. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na komentár CSP Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H.
Beck, 2016, 952 s., resp. priamo na znenie § 260, ktoré za uvedením paragrafu v zátvorke uvádza pojem
„znalečné“. Komentár na str. 953 výslovne uvádza, že výdavky spojené so znaleckým dokazovaním

pozostávajú v súlade s ustanovením § 2 ods. 4 zákona o znalcoch tlmočníkoch z viacerých položiek,
na ktoré má znalec nárok, pričom ide o odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času
(ďalej len znalečné). Komentár uvádza taktiež, že znalec má nárok na znalečné, aj keď si ho neuplatnil
osobitným návrhom, predpokladom však je, že znalec znalečné vyúčtoval, pričom pri rozhodovaní súdu
je nevyhnutné, aby disponoval skutkovým podkladom pre vydanie rozhodnutia o priznaní výšky náhrady

spojenej so znaleckým dokazovaním. Pre vyúčtovanie CSP neupravuje žiadnu lehotu a znalec ho môže
vykonať najneskôr do vydania rozhodnutia súdu o trovách konania.
58. V rozhodovanej veci znalec vyúčtoval znalečné, súd mu z preddavku čiastočne plnil s tým, že o
zostávajúcej časti znalečného bude rozhodnuté v rámci rozhodovania o náhrade trov konania podľa
pomeru úspechu strán. Súd v dôvodoch uviedol, že o povinnosti vyplatiť znalcovi znalečné rozhodne

samostatným uznesením. Vzhľadom na vyššie uvedené sa s daným postupom a záverom okresného
súdu odvolací súd nestotožňuje. Súd má povinnosť zaplatiť znalcovi celé znalečné, či už z preddavku,
alebovkombináciisrozpočtovýmiprostriedkamiapodľaúspechustránvkonaníichzaviazaťnanáhradu
takto vynaložených prostriedkov štátu. V ďalšom konaní okresný súd vyplatí znalečné a následne strany
sporu zaviaže k povinnosti tieto nahradiť štátu.

59. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, preto
mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Žalobca podal odvolanie len

proti výrokom o trovách konania, v určujúcej veci samej bol úspešný. Odvolanie proti výroku III. nepodal.
60. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

(§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo

zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.