Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 11, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10To/18/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8520010033
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Monok
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8520010033.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr.
Evy Rešatkovej a JUDr. Mariána Sninského na verejnom zasadnutí konanom dňa 12.10.2022, v trestnej
veci proti obžalovanému A. B. pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2
Tr. zákona, o odvolaniach obžalovaného a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Stará
Ľubovňa sp. zn. 1T/7/2020 zo dňa 05.08.2021 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolania obžalovaného A. B. a okresného prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obž. A. B. uznaný za vinného z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej
látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- dňa 6.4.2019 v čase o 23:20 hod. viedol osobné motorové vozidlo zn. C. D., tabuľka s evidenčným

číslom E., po ulici Popradskej v meste Stará Ľubovňa, v smere od obce Hniezdne do mesta Stará
Ľubovňa, kde hliadka Okresného dopravného inšpektorátu v Starej Ľubovni počas výkonu služby
vykonávala meranie maximálnej povolenej rýchlosti v obci, pričom obžalovaným vedenému vozidlu
bola nameraná rýchlosť jazdy 75 km/h, teda rýchlosť jazdy prekračujúca maximálnu dovolenú rýchlosť
jazdy motorovým vozidlom v obci o 25 km/h, z ktorého dôvodu bolo následne predmetné motorové
vozidlo hliadkou OR PZ, Okresného dopravného inšpektorátu v Starej Ľubovni za použitia zvláštneho

výstražného zariadenia zastavené na ulici Zámockej v Starej Ľubovni, kde bola u obžalovaného ako
vodiča vykonaná kontrola, a to hliadkou Obvodného oddelenia PZ v Starej Ľubovni, ktorá sa následne na
príslušné miesto taktiež dostavila, pri ktorej kontrole bol obžalovaný stotožnený a počas ktorej kontroly
bol vyzvaný na podrobenie sa dychovej skúške za účelom zistenia alkoholu, ktorej sa však obžalovaný
odmietol podrobiť s odôvodnením, že nemá doklady, a to opakovane i po ďalších výzvach príslušníkov
PZ na podrobenie sa dychovej skúške, na čo bol poučený o možnosti podrobiť sa lekárskemu vyšetreniu

spojenému s odberom a vyšetrením krvi či nie je ovplyvnený návykovou látkou, čo taktiež odmietol s
odôvodnením, že nemá doklady, pričom jeho doklady mu boli následne prinesené jeho synom, na čo
obžalovaný príslušníkom PZ predložil Identifikačný preukaz honorárnych konzulárnych úradníkov č. D.
XXXXXX, vydaný mu 4.3.2014, s dobou platnosti do 3.2.2019, následne bol opätovne príslušníkom
PZ vyzvaný na podrobenie sa dychovej skúške, ktorej sa bezdôvodne podrobiť odmietol a následne
bezdôvodne odmietol podrobiť sa lekárskemu vyšetreniu spojenému s odberom a vyšetrením krvi, na

ktoré bol vyzvaný príslušníkom PZ.

Za to mu bol podľa § 289 ods. 2 Tr. zákona v spojení s § 56 ods. 1, ods. 2
a § 38 ods. 2 Tr. zákona uložený peňažný trest vo výške 1.200,- eur. Pre prípad, že by výkon
uloženého peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, mu bol súčasne podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona
ustanovený náhradný trest odňatia slobody na 6 mesiacov.Zároveň podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona mu bol uložený aj trest zákazu činnosti viesť motorové
vozidlá každého druhu na 20 mesiacov.

Proti uvedenému rozsudku podali ihneď po jeho vyhlásení odvolanie obžalovaný proti výroku o vine
i treste a prokurátor proti výroku o treste v neprospech obžalovaného.

Obžalovaný svoje odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu odôvodnil tak, že sa nestotožňuje so
skutkovými závermi uvedenými v odvolaním napadnutom rozhodnutí, z ktorých mal súd prvého stupňa

vyvodiť, že sa na neho, ako konzulárneho úradníka požívajúceho imunity a výsady podľa zákona alebo
podľa medzinárodného práva, pri skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, vyňatie z pôsobnosti orgánov
činných v trestnom konaní a súdu nevzťahuje. V danom prípade od vznesenia obvinenia považuje
trestné stíhanie s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku za neprípustné, čo
podľa jeho názoru jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyplynulo z vykonaného dokazovania
v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní. Ako honorárny konzulárny úradník vo funkcii

honorárneho konzula viedol nepretržite od 3.2.2014 konzulárny úrad Rumunska so sídlom v Starej
Ľubovni s pôsobnosťou pre Prešovský a Košický kraj na základe konzulského patentu vystaveného
dňa 30.12.2013 Ministrom zahraničných vecí Rumunska. Právne postavenie honorárneho konzulárneho
úradníka sa spravuje Vyhláškou ministra zahraničných vecí číslo 32/1969 Zb. zo dňa 12.2.1969 o
Viedenskom dohovore o konzulárnych stykoch z roku 1963 (ďalej len „dohovor“). Podľa článku 71 ods.

1 dohovoru konzulárni úradníci, ktorí sú štátnymi príslušníkmi prijímacieho štátu alebo sú v ňom trvalo
usadení požívajú, pokiaľ im prijímajúci štát neposkytne ďalšie výhody, výsady a imunity, iba vyňatie z
jurisdikcie a osobnú nedotknuteľnosť v súvislosti s úradnými úkonmi pri výkone ich funkcií podľa článku
43 ods. 3 dohovoru a výsady uvedené v článku 44 ods. 3 dohovoru spočívajúce v tom, že ako členovia
konzulárneho úradu nemajú povinnosť podávať svedectvo týkajúcich sa vecí spojených s výkonom

svojich funkcií alebo predkladať úradnú korešpondenciu a dokumenty týkajúce sa týchto vecí. Podľa
ustanovenia článku 5 písm. e) dohovoru výkon konzulárnych funkcií spočíva aj v poskytovaní pomoci
a podpory štátnym príslušníkom vysielajúceho štátu, a to tak fyzickým, ako aj právnickým osobám.
Z obsahu jeho výpovede, či už v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní, ako aj svedeckých
výpovedí svedkov A. A. F. a A. G., Verbálnej nóty Veľvyslanectva Rumunska v Slovenskej republike

číslo 1467 zo dňa 24.5.2019 adresovanej Ministerstvu zahraničných vecí a európskych záležitostí
Slovenskej republiky – odboru diplomatického protokolu, Aktivít Honorárneho konzulátu Rumunska za
rok 2019 zo dňa 30.3.2020 a písomných podaní Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí
Slovenskej republiky zo dňa 7.5.2019 a 31.7.2019, ktoré sú obsahom súdneho spisu je podľa neho
zrejmé, že bol v čase spáchania skutku, pre ktorý bola voči nemu podaná obžaloba, teda dňa 6.4.2019

honorárnym konzulom Rumunska. Je presvedčený, že uvedené dôkazy nepochybne potvrdzujú, že v
rozhodnom čase vedenia motorového vozidla, jeho zastavenia a následnej kontroly príslušníkmi PZ
dňa 6.4.2019 vykonával svoje konzulárne povinnosti (funkcie) v mene Rumunska, ktoré spočívali v
poskytovaní konzulárnej pomoci a podpory štátnym príslušníkom Rumunska, a to štyrom fyzickým
osobám na ich ceste do Rumunska pri odstraňovaní poruchy motorového vozidla, zabezpečení ich

ubytovania, ich prepravy, ako aj prepravy ich batožiny, pričom tieto konzulárne povinnosti si v postavení
honorárneho konzula plnil osobným motorovým vozidlom zn. C. D., ŠPZ E.. Podľa ustanovenia § 8
ods. 1 Trestného poriadku pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu nepodliehajú osoby,
ktoré požívajú imunity a výsady podľa zákona alebo podľa medzinárodného práva. S poukazom na
uvedené skutočnosti považuje za nepochybné, že v danom prípade, ako honorárny konzulárny úradník

v zmysle článku 43 ods. 1 a článku 71 ods. 1 dohovoru, nepodliehal jurisdikcii súdnych a správnych
orgánov, nakoľko v rozhodnom čase vedenia motorového vozidla, jeho zastavenia a následnej kontroly
hliadkou Obvodného oddelenia PZ v Starej Ľubovni na Zámockej ulici v Starej Ľubovni vykonával svoju
konzulárnu funkciu uvedeným motorovým vozidlom. V súvislosti s reálnym výkonom svojej konzulárnej
funkcie potom požíval status osoby vyňatej z pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu a

preto považuje trestné stíhanie podľa ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b) s poukazom na ustanovenie §
8 ods. 1 Trestného poriadku za neprípustné a odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za
nezákonný.

V odôvodnení odvolania obžalovaný ďalej poukazuje na obsah svojej výpovede na hlavnom

pojednávaní, na podklade ktorej považuje za zrejmé, že po zastavení vozidla oznámil príslušníkom
PZ, že momentálne ako honorárny konzul vykonáva svoju konzulárnu funkciu a vedenie motorového
vozidla bolo v rozhodnom čase úkonom nevyhnutne uskutočneným pri jej reálnom výkone. Tvrdí, že
po zastavení vozidla príslušníkov PZ opakovane vyzýval, aby s ním navštívili Honorárny konzulátRumunska nachádzajúci sa v Starej Ľubovni a rumunských občanov, ktorým poskytoval konzulárnu
pomoc, na čo príslušníci PZ nereagovali. V danom mieste a čase tak, zastávajúc funkciu honorárneho
konzula tým, že vykonával túto funkciu zákonným spôsobom (teda v zmysle pravidiel medzinárodného

práva), trestno-právnu imunitu, čiže vyňatie z pôsobnosti príslušníkov PZ podľa jeho presvedčenia
nepochybne nadobudol. Vykonávanie konzulárnych činností obžalovaným majú potvrdzovať aj
výpovede svedkov A. A. F. a A. G., pričom ich drobné marginálne diskrepancie s jeho výpoveďou
vytýkané v odvolaním napadnutom rozsudku je podľa jeho názoru treba pripísať na vrub pamäťovej
stopy (pozn. engramu) pri uchovaní a vybavovaní si pre svedkov nepodstatných skutkových okolností

týkajúcich sa tohto prípadu z dôvodu značného časového odstupu medzi dňom, kedy sa mal skutok stať
a ich vypočutím v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní. Pokiaľ v odôvodnení napadnutého
rozsudku sa vyvodzuje jeho nevyňatie z jurisdikcie len z výsluchov svedkov, a to príslušníkov PZ
(H. A. A., H. C. I., J. E. a K. J. J.), ktorí podľa názoru súdu prvého stupňa vo svojich výpovediach
„nepotvrdili“ oznámenie výkonu konzulárnych funkcií obžalovaným, považuje v tomto smere súdom
prijatý záver o tom, že ich neoboznámil o výkone konzulárnej funkcie za nesprávny a vytrhnutý z

kontextu. Má za to, že žiaden z vypočutých príslušníkov PZ túto skutočnosť „nepotvrdzoval“, ale len
si na ňu „nespomenul“, a teda obžalovaným tvrdené oznámenie výkonu konzulárnej funkcie v danom
mieste a čase prítomní príslušníci PZ ani výsluchom na hlavnom pojednávaní podľa neho jednoznačne
a bez akýchkoľvek pochybností nevyvrátili. Rovnako pokiaľ súd prvého stupňa v odôvodnení odvolaním
napadnutého rozsudku podporne vyvodzuje nevyňatie obžalovaného z jurisdikcie aj zo strohého,

právne nezáväzného písomného podania Ministerstva spravodlivosti SR opierajúceho sa o vyjadrenie
MinisterstvazahraničnýchvecíaeurópskychzáležitostiSR,ktorébolovyhotovenépreúčelyprípravného
konania ešte pred vznesením obvinenia a vykonanými výsluchmi svedkov A. G. a A. F., považuje
súdom prijatý záver aj v tomto prípade za nesprávny, vytrhnutý z kontextu, ale najmä nezohľadňujúci
všetky skutkové okolnosti, ktoré sa stali známymi až po výsluchu obžalovaného a označených svedkov

v prípravnom konaní, vypočutých aj na hlavnom pojednávaní. Je presvedčený, že tieto dôkazy bez
ďalšieho jednoznačne preukazujú, že ako honorárny konzul v rozhodnom čase vedenia motorového
vozidla, jeho zastavenia a následnej kontroly príslušníkmi PZ dňa 6.4.2019 vykonával svoje konzulárne
povinnosti (funkcie) v mene Rumunska, ktoré spočívali v poskytovaní konzulárnej pomoci a podpory
štátnym príslušníkom Rumunska, a to štyrom fyzickým osobám na ich ceste do Rumunska pri

odstraňovaní poruchy motorového vozidla, zabezpečení ich ubytovania, ich prepravy, ako aj prepravy
ich batožiny, pričom tieto konzulárne povinnosti si v postavení honorárneho konzula plnil osobným
motorovým vozidlom zn. C. D., ŠPZ E.. S poukazom na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd
v zmysle ustanovenia § 320 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku odvolaním napadnutý rozsudok zrušil
a trestné stíhanie zastavil, nakoľko je tu okolnosť, ktorá odôvodňovala zastavenie trestného stíhania už

súdom prvého stupňa podľa ustanovenia § 281 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v §
9 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, a to pre vyňatie obžalovaného z pôsobnosti orgánov činných v
trestnom konaní a súdu podľa stanovenia § 8 ods. 1 Trestného poriadku.

V odôvodnení svojho odvolania obžalovaný ďalej uviedol, že pokiaľ by odvolací súd dospel k záveru,

že na neho sa vyňatie z jurisdikcie v tomto prípade nevzťahovalo, má za to, že v prípravnom konaní
a ani v konaní pred súdom prvého stupňa nebola jednoznačne preukázaná jeho vina a z dôkazov,
ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní nie je možné vyvodiť dostatočne odôvodnený záver, že
skutok, ktorého sa mal podľa obžaloby dopustiť je trestným činom, nakoľko v danom prípade podľa
jeho názoru neboli a nemohli ani byť naplnené všetky znaky skutkovej podstaty prečinu ohrozenia

pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona, a to najmä jeho subjektívna
stránka, zavinenie. Pri prečine ohrozovania pod vplyvom návykovej látky sa vyžaduje z hľadiska jeho
subjektívnej stránky úmysel páchateľa nepodrobiť sa dychovej skúške, resp. vykonaniu vyšetrenia
na zistenie návykovej látky v podobe priameho alebo nepriameho úmyslu. Táto subjektívna stránka
skutkovej podstaty prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného

zákona nebola podľa neho vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázaná tak, aby dostatočne
odôvodňovala záver o jeho vine. Tvrdí, že sa po zastavení motorového vozidla príslušníkmi PZ a
priori neodmietal podrobiť dychovej skúške, ale konal v presvedčení, že: 1/ v rozhodnom čase vedenia
motorového vozidla, jeho zastavenia a následnej kontroly príslušníkmi PZ dňa 6.4.2019 vykonával svoje
konzulárne povinnosti (funkcie) v mene Rumunska, ktoré spočívali v poskytovaní konzulárnej pomoci a

podpory štyrom štátnym príslušníkom Rumunska; 2/ išlo o úradný úkon pri výkone funkcie a právomoci
honorárneho konzula a 3/ za týchto skutkových okolností pri skutku, ktorý sa mu odvolaním napadnutým
rozsudkom kladie za vinu požíval podľa Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch diplomatické
výsady a imunitu a bol vyňatý z jurisdikcie orgánov činných v trestnom konaní a toto jeho vnútornépresvedčenie o správnosti a opodstatnenosti svojho konania, ktorým sa odmietol podrobiť dychovej
skúške, resp. lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu,
či nie je ovplyvnený návykovou látkou, žiaden z prítomných zasahujúcich príslušníkov PZ v danom

mieste a čase nijako nespochybnil. Je presvedčený, že subjektívnym presvedčením o týchto skutkových
okolnostiach došlo jeho konaním k negatívnemu skutkovému omylu, ktorý nastal tým, že bol mylne
presvedčený o tom, že v danom prípade podliehal vyňatiu z jurisdikcie a preto sa oprávnene domnieval,
že týmto odmietnutím nenaplní skutkovú podstatu prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa
§ 289 ods. 2 Trestného zákona. V tomto prípade tak podľa neho z jeho strany absentuje úmyselné

zavinie, resp. protiprávne konanie, ktoré nevyplynulo nielen z jeho presvedčivého tvrdenia, ale aj z
vykonaného dokazovania, v ktorom má oporu. Z uvedeného považuje za zrejmé, že nekonal úmyselne,
ale domnieval sa, že pri výkone konzulárnych činností v danom mieste a čase je osobou vyňatou z
jurisdikcie a že sa za daných skutkových okolností žiadnym represívnym úkonom príslušníkov PZ z
tohto dôvodu podrobovať nemusel. Poukázal pritom na stanovisko Najvyššieho súdu SR zverejneného
pod R 60/1993 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk, podľa ktorého negatívny skutkový omyl nezakladá

z hľadiska subjektívnej stránky trestnú zodpovednosť priameho a nepriameho úmyslu, ani vedomej
nedbanlivosti,alemôževyvodzovaťtrestnúzodpovednosťjedinezatrestnýčinspáchanýznedbanlivosti
nevedomej, ktorá však nie je pojmovým znakom kvalifikovanej skutkovej podstaty prečinu ohrozenia
pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona. Zdôraznil, že princíp zodpovednosti
za zavinenie predstavuje jeden zo základných znakov definície trestného činu, teda že bez zavinenia

nie je trestný čin. Naviac, vzhľadom k princípu prezumpcie neviny záver o zavinení páchateľa, ktorý je
záverom právnym, musí byť výsledkami vykonaného dokazovania vždy spoľahlivo preukázaný a musí
z nich logicky vyplynúť. Nerešpektovanie a opomenutie týchto princípov vedie preto nutne k porušeniu
práva na nestranný a spravodlivý proces v zmysle článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
Na jeho odsúdenie musí byť jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že skutok, ktorý

sa mu kladie za vinu, je trestným činom. Súhrn dôkazov musí v plnom rozsahu preukazovať jeho vinu
a vylučovať akékoľvek pochybnosti, že skutok je trestným činom. Má za to, že v tomto trestnom konaní
mu nebola jednoznačne a bez pochybností vina z uvedeného skutku preukázaná a aby bolo možné
vyvodiť dostatočne odôvodnený záver, že skutok, ktorého sa mal dopustiť bol trestným činom. Zistenie
skutočného stavu veci v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku vyžaduje, aby každá okolnosť dôležitá

pre rozhodnutie bola spoľahlivo preukázaná v súlade so skutočnosťou tak, aby nemohla vzbudzovať
akúkoľvek pochybnosť. V zmysle Trestného poriadku súhrn dôkazov na preukázanie viny obžalovaného
musí tvoriť logickú a ničím nerušenú sústavu vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, ktoré vo svojom
celku nielen spoľahlivo preukazujú všetky okolnosti nezákonného skutku a usvedčujú z jeho spáchania
obžalovaného, ale zároveň vylučujú možnosť akéhokoľvek iného záveru. Napadnutým rozsudkom

prvostupňového súdu tak podľa neho došlo aj k porušeniu základných zásad trestného konania, keď
tvrdí, že súd pri hodnotení vykonaných dôkazov, v rozpore s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného
poriadku, tieto nezhodnotil na základe starostlivého uváženia všetkých okolností prípadu jednotlivo a v
ich súhrne. Vychádzajúc zo skôr uvedených skutočností alternatívne navrhuje, aby odvolací súd podľa
ustanovenia § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolaním napadnutý rozsudok zrušil, rozhodol vo veci

rozsudkom sám a s poukazom na ustanovenie § 285 písm. b) Trestného poriadku ho oslobodil spod
obžaloby z dôvodu, že skutok, ktorý sa mu kladie za vinu, nie je trestným činom. Ak by však odvolací súd
dospel k záveru, že svojím konaním naplnil všetky pojmové znaky skutkovej podstaty prečinu ohrozenia
pod vplyvom návykovej látky podľa ustanovenia § 289 ods. 2 Trestného zákona a stotožnil by sa s jeho
uznaním za vinného rozsudkom súdu prvého stupňa, považuje uložený trest zákazu činnosti vzhľadom

na skutkové okolnosti, ako aj jeho osobu, od ktorého riadiacich a manažérskych činností bezprostredne
závisí chod podnikateľských subjektov, významných zamestnávateľov, za neprimeraný. Tvrdí, že je
rozhodujúcim riadiacim a výkonným manažérom obchodných spoločností celoslovenského významu
zabezpečujúcim ich výrobné, prevádzkové a obchodné činnosti, ktorých vykonávanie je spojené s jeho
pravidelným každodenným osobným cestovaním po území Slovenska, ako aj štátov Európy služobným

motorovým vozidlom, na ktorého vedenie je nevyhnuté mať vodičské oprávnenie. Vzhľadom k tomu,
že vedenie služobného motorového vozidla nie je spôsobilý zabezpečiť členmi svojej rodiny pre ich
dlhodobýpobytvzahraničí,navrhol,abyodvolacísúdpodľaustanovenia§321ods.1písm.e)Trestného
poriadku v rámci sudcovskej individualizácie trestu odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
vo výroku o treste zrušil a rozhodol o treste uložením primerane zvýšeného peňažného trestu vo výške

2.400,- eur a pre prípad úmyselného zmarenia jeho výkonu o náhradnom treste odňatia slobody na
šesť mesiacov, bez uloženia trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu, ktorým by
sa dosiahla jeho primeranosť.Prokurátor svoje odvolanie proti výroku o treste odôvodnil tak, že sa s rozhodnutím okresného súdu
vo vzťahu k výroku o výške uloženého trestu zákazu činnosti, ako aj výške peňažného trestu nemôže
stotožniť, nakoľko takto uložené tresty podľa neho nemôžu zabezpečiť zákonom predpokladaný účel

vymedzený v § 34 ods. 1 Trestného zákona, teda zabrániť páchateľovi v páchaní ďalšej trestnej činnosti,
vytvoriť mu podmienky pre to, aby v budúcnosti viedol riadny život a odradiť iných od páchania trestnej
činnosti. Z jeho pohľadu uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu na 20
mesiacov, nespĺňa účel predpokladaný ustanovením § 34 ods. 1 Trestného zákona. Možno síce súhlasiť,
že uložený trest zákazu činnosti zabráni obžalovanému v prípadnom páchaní ďalšej druhovo podobnej

trestnej činnosti, ktorej by sa obžalovaný mohol dopúšťať v súvislosti s vedením motorového vozidla
pod vplyvom alkoholu, avšak považuje za viac ako pravdepodobné, že trest zákazu činnosti v uloženej
výmere v žiadnom prípade neodradí iných od páchania trestnej činnosti, osobitne s poukazom na osobu
obžalovaného, ktorý je verejnosťou vnímaný ako predstaviteľ najvýznamnejšieho podnikateľského
subjektu v tunajšom regióne. Práve uloženie nízkeho peňažného trestu, ako aj zákazu činnosti by podľa
nehomohlovoverejnostivyvolaťdojemneobjektívnostivovzťahukľuďomzpodnikateľskéhoprostredia,

čo v žiadnom prípade nemožno vnímať ako prínos z hľadiska generálnej prevencie v zmysle § 34
ods. 1 Trestného poriadku osobitne vo vzťahu k osobe obžalovaného, ktorý je v spoločnosti, v okrese
Stará Ľubovňa a v širšom regióne, vnímaný ako významný predstaviteľ podnikateľského prostredia.
Vzhľadom na osobu obžalovaného, ktorý je významnou osobnosťou podnikateľského prostredia, nielen
v lokálnom, ale aj národnom meradle, nemôže súhlasiť ani s argumentáciou okresného súdu k výške

uloženého trestu zákazu činnosti, nakoľko práve skutočnosť, že obžalovaný má možnosť zabezpečiť
si dopravu aj iným spôsobom, vytvárala priestor pre okresný súd, aby uložil trest zákazu činnosti vo
vyššej, ako uloženej výmere, nakoľko takto uložený trest zákazu činnosti nespĺňa účel trestu z hľadiska
jeho generálnej prevencie. Nesúhlasí ani s argumentáciou okresného súdu vo vzťahu k určeniu výšky
uloženého peňažného trestu, kde okresný súd vychádzal z osobných pomerov, príjmových pomerov

a dosahu na rodinu obžalovaného. V tomto smere okresný súd vychádzal síce z objektívne zistených
informácií získaných z oficiálnych zdrojov, avšak takýto postup považuje za formálny postup, ktorý z
pohľadu prokuratúry nespĺňa podmienky pre objektívne posúdenie účelu trestu, ktorý je predpokladaný
ustanovením § 34 ods. 1 Trestného zákona, nakoľko ľudia žijúci v meste Stará Ľubovňa, resp. v
okrese Stará Ľubovňa vnímajú osobu obž. A. B. nie cez prizmu oficiálne deklarovaných majetkových a

príjmových pomerov, ale obžalovaného vnímajú cez portfólio podnikateľských aktivít v širšom meradle, a
v takom prípade je podľa neho uloženie peňažného trestu vo výške 1.200,- eur absolútne nepostačujúce
na nápravu páchateľa a už vôbec nie postačujúce z hľadiska generálnej prevencie, osobitne ak vezme
do úvahy rozhodovaciu prax okresného súdu pri ukladaní peňažných trestov v iných prípadoch, keď sú
páchatelia odsudzovaní za trestný čin podľa § 289 Trestného zákona, za ktoré sú ukladané peňažné

tresty vo vyššej výmere v pomere k zisteným príjmom. Naviac v tejto súvislosti upriamuje pozornosť
odvolaciehosúdunaskutočnosť,žesamotnýobžalovanýsakmajetkovýmpomeromprisvojomvýsluchu
nevyjadril, čo možno považovať za účelovosť z jeho strany, ktorej cieľom bolo dosiahnuť, aby zo strany
súdunebolomožnévýsluchomobjektivizovaťokolnostitýkajúcesajehomajetkovýchpomerov.Osobitne
uvádza, že podľa verejne dostupného obchodného registra je obžalovaný k dnešnému dňu konateľom a

zároveň spoločníkom v troch obchodných spoločnostiach a zároveň je, resp. podľa aktuálnych informácií
v nedávnej minulosti bol honorárnym konzulom Rumunskej republiky. V súvislosti s vyššie uvedeným
poukazuje na ustanovenie § 34 ods. 4 Trestného zákona, v zmysle ktorého súd pri určovaní druhu
a výmery trestu prihliadne nielen na osobné, zárobkové, majetkové pomery obžalovaného, ale najmä
na spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce

okolnosti a možnosti jeho nápravy. Práve v tejto súvislosti mal podľa jeho názoru súd pri ukladaní
trestu okrem už uvedených majetkových pomerov a zárobkových pomerov prihliadať na skutočnosť,
že obžalovaný sa už v minulosti dopustil konania, ktoré spočívalo v požití alkoholických nápojov a
následnom vedení motorového vozidla, za ktorý bol priestupkovo postihnutý a bola mu uložená sankcia
vo forme zákazu činnosti. Zároveň dáva do pozornosti aj skutočnosť, že za priestupky na úseku cestnej

dopravy bol obžalovaný od roku 2004 do roku 2016 postihnutý celkovo 20-krát, pričom nemôže neuviesť,
že po tom, ako mu bol dňa 04.03.2014 vydaný preukaz honorárneho konzula, bol za priestupky na
úseku cestnej dopravy postihnutý už len v dvoch prípadoch. V kontexte uvedeného trest uložený
okresným súdom považuje za neprimerane mierny a nezodpovedajúci základným zásadám generálnej
a individuálnej prevencie, ktoré je potrebné zohľadňovať pri ukladaní trestu. Preto navrhol, aby odvolací

súd rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 1 T/7/2020 zo dňa 05.08.2021 vo výroku o treste
zrušil a obžalovanému uložil peňažný trest, ako aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého
druhu vo výške, ktorá bude spĺnať účel trestu predpokladaný ustanovením § 34 ods. 1 Tr. zákona.Krajský súd ako súd odvolací na podklade podaných odvolaní podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané,

pritom prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku. Po
takomto preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že ani jedno z odvolaní nie je dôvodné.

V konaní pred súdom prvého stupňa boli zákonným spôsobom vykonané dôkazy potrebné na zistenie
skutkového stavu veci a to v rozsahu nevyhnutnom na spravodlivé rozhodnutie. Súd vykonané dôkazy

vyhodnotil spôsobom uvedeným
v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým a následne i právnym
záverom.

V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, ktoré konkrétne dôkazy vo veci vykonal,
ktoré skutočnosti z nich vyplývali a na základe ktorých konkrétnych dôkazov svoje skutkové závery

ustálil. Podrobne a logicky popísal akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako
aj to, prečo obrane obžalovaného neuveril a akými právnymi úvahami sa spravoval. V tomto smere sú
dôvody napadnutého rozsudku podrobné a vecne správne, s týmito sa krajský súd v celom rozsahu
stotožňuje a preto na ne aj v podrobnostiach poukazuje.

Len vzhľadom na odvolacie námietky odvolací súd považuje za potrebné niektoré skutočnosti zvýrazniť
a doplniť.

Obžalovaný sa bránil v podstate tým, že v čase výkonu konzulárnych funkcií honorárneho konzula
poskytnutím pomoci štyrom rumunským občanom bol pre prekročenie maximálnej dovolenej rýchlosti

zastavený príslušníkmi polície, ktorí ho žiadali o predloženie dokladov totožnosti. Keďže doklady pri
sebe nemal, informoval policajnú hliadku o svojom mene a priezvisku a o tom, že poskytovaním pomoci
rumunským občanom v núdzi vykonáva funkciu honorárneho konzula. Napriek tomu, že na miesto
zastavenia mu jeho syn doniesol doklady, z ktorých síce preukaz honorárneho konzula bol neplatný,
ale platný mal na konzuláte a policajtov vyzval na overenie na konzuláte alebo overenie rumunských

občanov, tak bol zaistený a predvedený na útvar polície. Tam sa dostavil aj jeho švagor A. A. F. ako
jeho právny zástupca, ktorému tiež oznámil, že ho predviedli preto, lebo prekročil rýchlosť, pričom sa
preukázal dokladmi i konzulárnym preukazom. Zhruba po jednej hodine po polnoci ho prepustili domov.
Po celú dobu ho nikto nežiadal, aby sa podrobil dychovej skúške, ani krvnému odberu. V ďalšom,
rovnako ako v prípravnom konaní, využil svoje právo nevypovedať a odmietol odpovedať na otázky.

Napriek uvedenej obrane obžalovaného aj podľa krajského súdu výrok o vine je možné oprieť o súhrn
dôkazov, ktoré po ich zhodnotení jednoznačne a bez akýchkoľvek rozumných pochybností odôvodňujú
záver, že sa skutok stal a že ho ako trestne zodpovedný subjekt spáchal obžalovaný.

Ťažisko obrany obžalovaného spočíva v tvrdení, že v čase skutku plnil úkony pri výkone konzulárnych
funkcií a preto ako honorárny konzul Rumunska nepodliehal jurisdikcii súdnych a správnych orgánov
Slovenskej republiky. Toto tvrdenie však vykonaným dôkazom nezodpovedá.

Zo svedeckých výpovedí policajtov H. A. A., H. C. I., J. E. a K. J. J. je zrejmé, že obžalovaný bol

síce zastavený pre prekročenie maximálnej dovolenej rýchlosti, ale že bol tiež vyzývaný opakovane
na podrobenie sa dychovej skúške na zistenie návykovej látky, prípadne na lekárske vyšetrenie
odberom a vyšetrením krvi. Tieto výzvy odmietal s odôvodnením, že nemá svoje doklady. Vyšetrenie
dychovou skúškou a odberom krvi však obžalovaný odmietal aj potom, čo mu syn doniesol doklady
a preukaz honorárneho konzula, pričom žiaden z policajtov nevie o tom, aby toto odmietnutie obžalovaný

odôvodňoval poskytovaním pomoci pri výkone funkcie honorárneho konzula. Zo skutočnosti, že ani
jeden zo štyroch pri úkonoch prítomných policajtov o takomto zdôvodnení nevie je nepochybné, že
obžalovaný odmietnutie podrobiť sa vyšetreniu poskytovaním pomoci pri výkone funkcie honorárneho
konzula neodôvodňoval. Preto bol aj poučený, že je podozrivý z prečinu ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky a zaistený.

Tomuto priebehu skutku zodpovedá aj tá skutočnosť, že ani v prvých písomných úkonoch vykonávaných
sobžalovanýmvdanýdeňnieježiadnazmienkaotom,abyobžalovanývtedyplnilúkonyuskutočňované
pri výkone konzulárnej funkcie. Pri žiadnom z prvotných úkonov obžalovaný dôvod odmietnutia podrobiťsavyšetreniunapožitienávykovejlátkyneuviedolazáznamyonichpodpísaťodmietol,hocibolprítomný
aj jeho právny zástupca. Tak tomu bolo v prípade záznamu o skutku, zápisnice o výsluchu svedka
i zápisnice o podaní vysvetlenia, v ktorej len vyjadril nesúhlas so zaistením a s jeho dĺžkou s tým, že

prvý procesný úkon bol vykonaný po vyše troch hodinách. Hoci sa skutok stal ešte 06.04.2019, tak po
prvýkrát pred orgánmi činnými v trestnom konaní s obranou o plnení konzulárnych funkcií v čase skutku
prišiel až v doplnení dôvodov sťažnosti z 12.09.2019 (tieto informácie sú obsiahnuté po prvýkrát vo
verbálnej nóte Veľvyslanectva Rumunska z 24.05.2019).

Už z uvedeného je zrejmé, že obrana obžalovaného pravdivá nie je. To potvrdzujú aj ďalšie vykonané
dôkazy.

V prvom rade je potrebné poukázať na výpoveď samotného obžalovaného, ktorú už len z dôvodu, že
obžalovaný si sám určoval jej rozsah a odmietol odpoveď na otázky konajúcich orgánov, za hodnoverný
dôkaz považovať nie je možné. Okrem toho táto jeho výpoveď nezodpovedá ani ostatným vykonaným

dôkazom, a to nielen výpovediam policajtov, ale ani výpovediam svedkov, ktorí mali byť vypočutí na
preukázanie obrany obžalovaného.

Kým obžalovaný žiadnu výzvu policajtov na dychovú skúšku ani nespomenul, tak podľa jeho švagra
a súčasne právneho zástupcu A. A. F. tomuto obžalovaný povedal, že bol vyzvaný k dychovej skúške,

ktorú neodmietol, len policajtom sa chcel najprv preukázať preukazom. Kým obžalovaný v správaní
policajtov videl neprimeraný nátlak, dávali pozor či nechce utiecť a fajčiť a na záchod musel ísť pod
dozorom, tak svedok A. A. F. vypovedal, že prístup policajtov hodnotí ako korektný, atmosféra až
priateľská a pokojná. Kým podľa obžalovaného so švagrom policajtom minimálne päťkrát vysvetlili,
že je vo výkone honorárneho konzula a poskytuje konzulárnu súčinnosť, tak podľa svedka A. F. tento

len predpokladal, že policajti vedeli, že v tom čase obžalovaný poskytoval konzulárnu pomoc, lebo mu
obžalovaný povedal, že to policajti vedia.

Obranu obžalovaného pritom nie je možné považovať ani za logickú a racionálnu. Z výpovede
obžalovaného a svedeckej výpovede jeho kamaráta A. G. vyplýva, že za G. mala v predmetný deň

prísť neznáma pani, ktorá ho mala požiadať, aby šiel pomôcť neznámym Rumunom s pokazeným
autom s neznámym evidenčným číslom. Hoci mal G. s Rumunmi zlé skúsenosti, tak ich odtiahol k sebe
do dielne. Napriek tomu, že sú s obžalovaným kamaráti, tak mu nezatelefonoval, ale šiel ho osobne
hľadať. Aj keď telefónne čísla obžalovaný so svedkom G. na seba majú a mali riešiť pomoc rumunským
občanom, tak spolu v ten večer netelefonovali ani raz. Taký postup G. odôvodnil tým, že obžalovaný

telefónlentaknedvihnealebohomástáleobsadený,pritomvšakbolasobotavečer.Hociužpredtýmmal
G. zlé skúsenosti s Rumunmi, tak nikdy predtým obžalovaného k nim nevolal. Ani on a ani obžalovaný
si pritom nepoznačil ani len evidenčné číslo pokazeného vozidla a ani osobné údaje a adresu tvrdených
štyroch Rumunov, či ich telefónne čísla a ani im nedali číslo účtu, na ktorý by mali uhradiť cenu opravy.

Následne mal obžalovaný ísť motorovým vozidlom zabezpečiť ubytovanie a prepravu štyroch Rumunov
a prepravu ich batožiny. Takúto pomoc však údajní Rumuni nepotrebovali a nežiadali. Zjavné to je
už z toho, že žiadnu batožinu od nich obžalovaný nevzal (teda ju neprepravoval) a Rumuni ihneď po
oprave, hoci bolo po polnoci, odišli a viac sa už neozvali. Odišli bez toho, aby sa G. čo i len pokúsil
oznámiť obžalovanému, že ubytovanie je potrebné zrušiť, resp. že žiadne ubytovanie nie je potrebné

zabezpečovať.

Z uvedených skutočností však okrem nehodnovernosti obrany obžalovaného vyplýva tiež to, že aj keby
skutočne bola obžalovaným poskytovaná pomoc štyrom Rumunom, tak by to určite nebolo pri vedení
motorového vozidla, pri ktorom bol zastavený policajnou hliadkou a vyzvaný na podrobenie sa úkonu

na zistenie požitia návykovej látky. Ako už bolo uvedené, ihneď po oprave Rumuni odišli a teda pomoc
spočívajúcu v zabezpečovaní ubytovania nepotrebovali. V žiadnom prípade sa tak na obžalovaného
nemohlo vzťahovať vyňatie z jurisdikcie súdnych a správnych orgánov Slovenskej republiky podľa čl. 43
ods. 1 v spojení s čl. 71 ods. 1 a čl. 5 písm. e) Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch (ďalej
tiež len „Viedenský dohovor“).

Nezrozumiteľne pre krajský súd vyznieva aj postoj obžalovaného k úkonom vykonávaným policajtmi
po zastavení vozidla. Obžalovaný namiesto toho, aby sa podrobil výzve na dychovú skúšku, túto
odmietol, volal synovi, aby mu doniesol preukaz honorárneho konzula a následne sa radšej nechalzaistiť a predviesť na políciu, než aby sa jednoduchému a krátkemu úkonu dychovej skúšky podrobil
a pokračoval v jazde. Pritom obžalovaný je občanom Slovenskej republiky, ktorý aj ako honorárny konzul
je podľa čl. 55 ods. 1 Viedenského dohovoru povinný dbať na zákony a predpisy prijímajúceho štátu.

Z hľadiska hodnotenia obrany obžalovaného je potrebné poukázať ešte na svedeckú výpoveď A. G..
Okrem už uvedeného sú v jeho výpovediach aj rozpory. Kým v prípravnom konaní tvrdil, že s údajnými
Rumunmi komunikoval, pýtal sa ich koľko majú peňazí, ale mali len 500 rumunských peňazí, teda 100,-
eur, na čo im povedal, že je to málo a oni mu sľúbili, že mu peniaze pošlú na účet, ale on s tým nesúhlasil,

lebo mal s Rumunmi zlé skúsenosti a preto šiel po obžalovaného, tak na hlavnom pojednávaní už tvrdil,
že si s Rumunmi nerozumel a preto šiel po obžalovaného a až ten mu povedal, že majú len okolo 100,-
eur.Peniazezaopravumudalobžalovaný,aledokladotomnemá,lendoklad,podľaktoréhoobžalovaný
zaplatil športovému klubu obce Hniezdne. Nekritický postoj svedka G. k obžalovanému a jeho snaha
pomôcť mu je zrejmá aj z tvrdenia svedka, že obžalovaný by opitý nešoféroval, hoci podľa evidenčnej
karty obžalovaného tento už v roku 2011 bol postihnutý za vedenie motorového vozidla pod vplyvom

alkoholu.

Uvedené skutočnosti nielen jednotlivo, ale aj v ich súhrne nie je možné vyhodnotiť inak, než že obrana
obžalovaného nie je pravdivá, ale je len účelová v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti za spáchaný
skutok. Aj podľa krajského súdu bolo bez akýchkoľvek dôvodných pochybností dokázané, že skutok

uvedený v napadnutom rozsudku sa stal a že ho ako trestne zodpovedný subjekt spáchal obžalovaný.

Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že ani v prípade, ak by obžalovaný v daný deň poskytoval
rumunským občanom skutočne pomoc, tak by jeho obrana, že v čase skutku, poskytovaním pomoci
a podpory štátnym príslušníkom Rumunska, uskutočňoval úkony pri výkone konzulárnych funkcií

a nepodliehal preto jurisdikcii súdnych a správnych orgánov, nebola dôvodná.

Zdôrazniťjepotrebné,ževpredmetnejvecinebolosporné,žeobžalovanýod03.02.2014bolrumunským
honorárnym konzulom pre Košický a Prešovský kraj. Táto skutočnosť však sama osebe pre jeho vyňatie
z pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu podľa § 8 ods. 1 Tr. poriadku nestačí.

Článok 43 ods. 1 Viedenského dohovoru stanovuje, že pokiaľ ide o úkony uskutočnené pri výkone
konzulárnych funkcií, konzulárni úradníci a konzulárni zamestnanci nepodliehajú jurisdikcii súdnych a
správnych orgánov prijímajúceho štátu (prijímajúcim štátom je v posudzovanom prípade Slovenská
republika).

Podľa článku 58 ods. 2 Viedenského dohovoru sa článok 43 vzťahuje aj na honorárnych konzulárnych
úradníkov. Podľa článku 71 ods. 1 Viedenského dohovoru konzulárni úradníci, ktorí sú štátnymi
príslušníkmi prijímajúceho štátu alebo sú v ňom trvalo usadení, požívajú iba vyňatie z jurisdikcie
a osobnú nedotknuteľnosť v súvislosti s úradnými úkonmi pri výkone ich funkcií a výsady uvedené

v odseku 3 článku 44.

Podľa čl. 5 písm. e) Viedenského dohovoru konzulárne funkcie spočívajú aj v poskytovaní pomoci
a podpory štátnym príslušníkom vysielajúceho štátu, a to tak fyzickým, ako aj právnickým osobám.

Honorárni konzulárni úradníci teda nepožívajú neobmedzené výsady a imunity, pričom sú vyňatí z
jurisdikcieprijímajúcehoštátulenvprípade,akideoúradnéúkonyuskutočnenéprivýkonekonzulárnych
funkcií. Rozhodujúcim je teda výklad slovného spojenia „úradné úkony pri výkone konzulárnych funkcií“
a to v spojitosti s jazdou obžalovaného motorovým vozidlom.

Ako už bolo vyššie uvedené, vykonanými dôkazmi bolo zistené, že obžalovaný v čase vedenia vozidla
pri jeho zastavení policajtmi dňa 06.04.2019 neposkytoval pomoc rumunským štátnym príslušníkom.
Preto ani nemohol požívať imunitu podľa Viedenského dohovoru.

Podľa krajského súdu by však vedenie vozidla obžalovaným nebolo úradným úkonom pri výkone

konzulárnych funkcií ani vtedy, ak by obžalovaný práve smeroval do hotela zabezpečiť ubytovanie pre
rumunskýchštátnychpríslušníkovtak,akototvrdilvrámcisvojejobrany.Vedenievozidlabytotižvtakom
prípade predstavovalo iba prepravu do hotela, v ktorom mal obžalovaný vykonať úradný úkon, ale
nepredstavovalo by výkon úradného úkonu pri výkone konzulárnych funkcií.Tomuto záveru krajského súdu zodpovedá aj stanovisko Ministerstva zahraničných vecí a európskych
záležitostí Slovenskej republiky z 31.07.2019. Podľa neho vedenie motorového vozidla nepredstavuje

výkon úradného úkonu pri plnení konzulárnych funkcií v mene vysielajúceho štátu. Vedenie vozidla
je úkonom vo vlastnom mene, ktorým sa honorárny konzul prepravuje na miesto, kde má vykonať
konzulárnu činnosť. Má teda neúradný charakter, vodič totiž nešoféruje ako „predĺžená ruka“ cudzieho
suveréna. Naopak, neexistuje legitímny právny dôvod, aby počas takejto prepravy neboli dodržiavané
zákony a predpisy prijímajúceho štátu, vrátane plynulosti a bezpečnosti cestnej premávky. Vo

všeobecnosti, výsady a imunity priznávané honorárnym konzulárnym úradníkom, ktorí sú štátnymi
príslušníkmi prijímajúceho štátu, neslúžia ich osobnému prospechu, ale zabezpečeniu nerušeného
chodu konzulárneho úradu a výkonu konzulárnych funkcií.

Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky tak vyjadrovalo svoje
stanovisko priamo ku konaniu obžalovaného zo dňa 06.04.2019, ktoré bolo predmetom tohto trestného

stíhania, pričom súčasne reagovalo na tvrdenie obžalovaného o pomoci štyrom rumunským štátnym
príslušníkomatiežnaverbálnunótuVeľvyslanectvaRumunskavSlovenskejrepublike,ktorájezaložená
len na informáciách poskytnutých obžalovaným.

K diplomatickým výsadám a imunite v predmetnej veci rovnaké stanovisko ako Ministerstvo

zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky zaujalo aj Ministerstvo spravodlivosti
SR.

Na základe vykonaných dôkazov je teda možné konštatovať, že obžalovaný pri vedení motorového
vozidla, ktoré je činnosťou, pri ktorej by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú

škodu na majetku, chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone ohroziť ním chránený záujem tým,
že sa odmietol podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou,
ako aj sa odmietol podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi, či nie je ovplyvnený
návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie. Naplnil
tak všetky pojmové znaky prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zákona

spáchaného v priamom úmysle podľa § 15 písm. a) Tr. zákona.

Nie je možné súhlasiť ani s námietkou obhajoby, že obžalovaný konal v omyle o existencii
povinnosti podrobiť sa vyšetreniu na zistenie návykovej látky. Obžalovaný si totiž bol vedomý toho,
že neuskutočňuje úradné úkony pri výkone konzulárnych funkcií a že z tohto titulu nepožíva imunitu

podľaViedenskéhodohovoru.Naviac,obžalovanýbolhonorárnymkonzulomod03.02.2014,tedavčase
skutku už vyše 5 rokov a z jeho obrany v tomto konaní je zrejmé, že s úpravou diplomatických výsad
a imunity podľa Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch bol náležite oboznámený, a keďže tieto
výsady a imunity si uplatňoval, tak aj bol povinný sa s ich úpravou náležite oboznámiť. Vzhľadom na to,
že páchateľovo zavinenie môže vylúčiť len ospravedlniteľný právny negatívny omyl, keď sa nevedomosti

o protiprávnosti konania nemohol vyvarovať, tak u obžalovaného vylúčenie úmyselného zavinenia,
z dôvodu v jeho odvolaní namietaného omylu, do úvahy ani neprichádza. Krajskému súd pritom nedá
nepodotknúť, že obžalovanému nič nebránilo, aby sa dychovej skúške podrobil rovnako, ako každá iná
fyzická osoba, a mohol pokračovať v jazde.

Aj tieto odvolacie námietky obžalovaného sú preto nedôvodné.

Pochybenia, ktoré by bolo potrebné napraviť, nezistil krajský súd ani vo výroku o treste. Prvostupňový
súd totiž, po zohľadnení zásad ukladania trestov uvedených v ust. § 34 ods. 1 až 5 Tr. zákona, uložil
obžalovanému peňažný trest vo výške 1.200,- eur zodpovedajúci jeho príjmom zisteným zo Sociálnej

poisťovne. Iné majetkové, osobné či príjmové pomery orgány činné v trestnom konaní neobjasňovali.

Za správne a zákonné je potrebné považovať aj rozhodnutie súdu prvého stupňa o uložení trestu zákazu
činnosti vo výmere 20 mesiacov. Je potrebné zdôrazniť, že obžalovaný už v roku 2011 bol postihnutý
za vedenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholu v priestupkovom konaní, za ktoré mu bol uložený

zákaz činnosti na 5 mesiacov a pokuta 600,- eur. Preto uloženie trestu zákazu činnosti vykonávať takúto
činnosť vo výmere pri dolnej hranici trestu je aj podľa odvolacieho súdu nevyhnutné na dosiahnutie účelu
trestu, ktorým je podľa § 34 ods. 1 Tr. zákona zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že
mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedolriadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, pričom trest zároveň vyjadrí aj morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Pokiaľ prokurátor v odvolaní požaduje sprísniť obžalovanému trest poukazom na to, že obžalovaný
je predstaviteľom najvýznamnejšieho podnikateľského subjektu v regióne, tak krajský súd musí
konštatovať, že tieto skutočnosti mu známe nie sú, nie sú obsahom spisu, tieto skutočnosti orgány činné
vtrestnomkonaníanineobjasňovaliavkonanípredsúdomaninávrhynadoplneniedokazovaniavtomto
smere neboli. Na podklade dôkazov, ktoré boli vykonané, trest uložený napadnutým rozsudkom sa javí

ako trest zákonný a primeraný.

Vzhľadom na uvedené krajský súd jednomyseľne odvolania obžalovaného a okresného prokurátora ako
nedôvodné v zmysle ust. § 319 Tr. poriadku zamietol.
Jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.