Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/182/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108226670
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5108226670.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov
JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: O. Z., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX A. XXX, právne zastúpený JUDr. Genovévou Hlásnikovou, advokátkou, so sídlom J. M. I.
XXX/XX, XXX XX J. proti žalovanému: B. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX A. XXX, Kancelária Žilina
s.r.o. so sídlom Kálov 653-/23-2, 010 01 Žilina, IČO: 47 251 727, o zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k.
6C/219/2008-1425 zo dňa 16. novembra 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 6C/219/2008-1425 zo dňa 16. novembra 2018 p
o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd s poukazom na ust. § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka zrušil

podielové spoluvlastníctvo žalobcu a žalovaného na nehnuteľnosti parc. KNC č. 416/2 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 35 m2 a parc. KNC č. 416/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 84
m2, obe nachádzajúce sa v k.ú. A.-I. a vyporiadal ho tak, že uvedené nehnuteľnosti
prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu (veta prvá výroku). Zároveň uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť
žalovanému sumu 241,72 Eur titulom náhrady za spoluvlastnícky podiel v lehote
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (veta druhá výroku). O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi

priznal voči žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu 100%, s tým, že o výške náhrady
trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti meritórneho rozhodnutia
(veta tretia výroku). Štátu tiež priznal voči žalovanému nárok na náhradu nákladov vzniknutých pri
vykonaní dokazovania v rozsahu 100 %, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti meritórneho rozhodnutia (veta štvrtá výroku).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 31.10.2008, v znení jej
zmeny pripustenej uznesením súdu zo dňa 09.01.2018, sa žalobca domáhal zrušenia podielového

spoluvlastníctva žalobcu a žalovaného k nehnuteľnosti parc. KNC č. 416/2 - zastavané plochy a nádvoria
o výmere 35 m2 a parc. KNC č. 416/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 84 m2, obe nachádzajúce
sa v k.ú. A. - I., a jeho vyporiadania tak, že tieto nehnuteľnosti súd prikáže do výlučného vlastníctva
žalobcu. Následne, po pripustení zmeny žaloby uznesením zo dňa 16.11.2018, žalobca svoj žalobný
návrh doplnil o povinnosť žalobcu na zaplatenie sumy 241,72 Eur z titulu náhrady za spoluvlastnícky
podiel žalovanému.

3. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že na LV č. XXXX
sú evidované nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k.ú. A. - I., a to parc. KNC č. 416/2 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 35 m2 a parc. KNC č. 416/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 84m2. Ako (spolu)vlastníci týchto nehnuteľností sú na ňom evidovaní žalobca v podiele 1350/1600
a žalovaný v podiele 25/160, t.j. 25/1600. Z listín produkovaných žalobcom vyplynulo, že žalobca pred
podaním žaloby vyzval žalovaného ako aj predchádzajúcich spoluvlastníkov

sporných parciel na odpredanie ich spoluvlastníckeho podielu, k takejto dohode však nedošlo. Vo vzťahu
k námietke žalovaného týkajúcej sa rozsahu vlastníctva žalobcu na podieloch sporných nehnuteľností
sa prvoinštančný súd oboznámil s obsahom predložených listov vlastníctva, rozsudkom Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 10S/134/2004 zo dňa 19.05.2006, rozhodnutím Správy katastra Bytča č. C 57/2003 zo
dňa 15.03.2004, zápisnicou vo veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 2C/4/2004, podaniami

žalobcu v predmetnom konaní zo dňa 15.07.2011, obsahom spisu vedeného na
Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 2C/18/04, obsahom podania zo dňa 02.12.2004, notárskej zápisnice
NZ 7/73, prehlásenia zo dňa 08.01.1972, čestných prehlásení Q. Q. zo dňa 14.12.2000 a 22.12.2003,
čestných prehlásení Z. M. zo dňa 20.12.2000 a 22.12.2003, čestných prehlásení
B. M. zo dňa 02.08.2000 a 11.12.2003, čestného prehlásenia C. M. zo dňa 17.12.2003, čestného
vyhlásenia B. Z. zo dňa 08.12.2003, čestného vyhlásenia Ing. M. R. zo dňa 08.12.2003, vyjadreniami

Obce A.-I. zo dňa 08.12.2003, obsahom notárskej zápisnice N 375/95, obsahom spisu bývalej Správy
katastra Bytča C57/2000 a obsahom znaleckého posudku vyhotoveného Ing. Vargom dňa 29.11.2007,
a na ich základe dospel k záveru, že v tomto konaní bolo nepochybne preukázané, že otec
žalovaného nevlastnil sporné nehnuteľnosti v celosti, ale iba v spoluvlastníckom podiele. Žalobca je
spoluvlastníkom podielu k sporným nehnuteľnostiam tak, ako to vyplýva zo zápisu na LV č. XXXX, ktorý

nadobudol titulom darovacej a kúpnej zmluvy. Žalovaný svoje námietky vo vzťahu k vlastníctvu
žalobcu k sporným nehnuteľnostiam relevantným spôsobom v spore nepreukázal. Pokiaľ žalovaný
poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 10S/134/2004 zo dňa 19.05.2006, ktorým
bolo zrušené rozhodnutie pozemkového úradu, toto bolo zrušené z dôvodu potreby vyriešenia otázky
podania včasnosti námietok. Ak však príslušným katastrálnym úradom boli následne povolené vklady z

dôvodov ďalších prevodov, nadobúdatelia a prevodcovia daných prevodov postupovali dobromyseľne.
Za situácie, ak by aj bývalá správa katastra nepostupovala v súlade so zákonom, v takom
prípade sa mohol poškodený subjekt domáhať svojich práv aj proti označenému správnemu orgánu.
Na základe uvedeného konajúci súd uzavrel, že žalobca sa stal vlastníkom sporných nehnuteľností
v príslušnom spoluvlastníckom podiele, keďže bol ich dobromyseľným nadobúdateľom, nakoľko jeho

právni predchodcovia nadobudli vlastnícke právo k nim na základe darovacej zmluvy, či kúpnej zmluvy.
Pokiaľ aj Krajský súd v Žiline zrušil rozhodnutie správneho orgánu, učinil tak z dôvodu uvedeného
vyššie. Je však nepochybné, že bývalá Správa katastra Bytča povolila následné vklady vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností, v dôsledku ktorých sa po viacerých prevodoch žalobca
stal vlastníkom uvedeného spoluvlastníckeho podielu k predmetným nehnuteľnostiam,

ktoré nadobudol v dobrej viere, a prvoinštančný súd nemal preukázaný opak. Naviac, z predložených
listín vyplynulo, že právny predchodca žalobcu užíval dané nehnuteľnosti a bol ich držiteľom, čo potvrdili
aj podpísané osoby na predložených prehláseniach, či na žiadosti o vydanie rozhodnutia o potvrdení
nadobudnutia vlastníckeho práva.
4. Vo vzťahu k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva konajúci súd vychádzal s

prejaveným záujmom o vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam tak zo strany žalobcu, ako aj
žalovaného. Žalovaný navrhoval rozdelenie nehnuteľností, s ktorým však žalobca nesúhlasil. Takýto
spôsob zrušenia a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva okresný súd nepovažoval za vhodný,
účelný, a ani dobre možný, nakoľko sa jedná o dve samostatné nehnuteľnosti, a to bez ohľadu na to,
že sú zapísané na jednom liste vlastníctva, a že sú navzájom susediace. Naviac, pokiaľ by došlo k

rozdeleniu predmetných nehnuteľností spôsobom navrhnutým žalovaným, nešlo by o rozdelenie oboch
nehnuteľností, ale o vyporiadanie tak, že jeden pozemok by bol prikázaný do výlučného
vlastníctva žalobcu a druhý by bol rozdelený podľa celkového podielu každého spoluvlastníka. Súd ďalej
uviedol, že prihliadol aj na skutočnosť, že podiel žalobcu na KNC parc. č. 416/3 zodpovedá
výmere 70,86 m2 a jeho podiel na parc. č. 416/2 výmere 29,53 m2, teda spolu 100,39 m2, zatiaľ čo

spoluvlastnícky podiel žalovaného predstavuje na KNC parc. č. 416/3 výmeru 13,12 m2 a na parc. č.
416/2 výmeru 5,47 m2, t.j. spolu 18,59 m2. Pri rozdelení sporných nehnuteľností by bola prikázaná
do výlučného vlastníctva žalovaného veľmi malá nehnuteľnosť, jej využitie by bolo neúčelné a navyše
takýmto spôsobom by došlo k neprimeranému drobeniu pozemku. Žalovaný v konaní ani nepreukázal
účelné využitie nehnuteľnosti. Tvrdil len možné uskladnenie strojov na pozemku, ktorých existenciu

však nepreukázal, a zároveň nepreukázal ani pravdivosť tvrdení o využití sporných nehnuteľností po
rozdelení ním navrhovaným spôsobom. Naopak žalobca v konaní preukázal svoj zámer, že chce na
sporných nehnuteľnostiach stavať garáž, o čom predložil do spisu ohlásenie drobnej stavby adresované
Obci A.-I.. Vzhľadom na skutočnosť, že sporné nehnuteľnosti sa nachádzajú vedľa domu žalobcua tvoria dvor k jeho domu, žalobca, (na rozdiel od žalovaného), má k daným pozemkom priamy
prístup a preukázal i vhodnosť účelu ich využitia, pri súčasnom konštatovaní, že rozdelenie sporných
nehnuteľností nie je dobre možné, prvoinštančný súd pristúpil k zrušeniu a vyporiadaniu podielového

spoluvlastníctva prikázaním sporných nehnuteľností do výlučného vlastníctva žalobcu. Zároveň súd
zamietol návrh žalovaného na znalecké dokazovanie za účelom reálneho rozdelenia nehnuteľností
najmä s prihliadnutím na nevhodnosť a neúčelnosť rozdelenia sporných nehnuteľností.
5. Zo znaleckého posudku č. 19/2017 vyhotoveného v konaní znalcom Ing. Katarínou Brtáňovou
vyplynula všeobecná hodnota sporných nehnuteľností 13,28 Eur/m2, na základe toho súd uložil

žalobcovi, ktorému sporné nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva, povinnosť zaplatiť
žalovanému sumu 241,72 Eur titulom náhrady za spoluvlastnícky podiel na sporných nehnuteľnostiach
vo výmere 18,59 m2.
6. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak,
že žalobcovi ako úspešnej sporovej strane priznal nárok na ich náhradu voči žalovanému v rozsahu
100 %. V rozsahu 100 % súd priznal nárok na náhradu nákladov spojených s dokazovaním štátu voči

žalovaného, s poukazom na § 260 CSP.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8. Nesúhlasil s právnym záverom okresného súdu o (spolu)vlastníckom práve žalobcu k sporným

nehnuteľnostiam, s odôvodnením, že okresný súd sa pri svojom rozhodovaní relevantným spôsobom
nevysporiadal námietkami a dôkazmi predloženými žalovanou sporovou stranou. Zároveň sa odvolateľ
nestotožnil ani s vyhodnotením dôkazu konajúcim súdom, konkrétne žalobcom predloženej listiny -
ohlásenia drobnej stavby na sporných nehnuteľnostiach, ktoré O. Z. podával na stavebný úrad len ako
spoluvlastník a bez súhlasu ostatných spoluvlastníkov sporných nehnuteľností. Jedná sa tak o účelový

dôkaz predložený žalobcom v tomto spore. Súčasne odvolateľ vyslovil pochybnosti o nezaujatosti
zákonnej sudkyne rozhodujúcej v tejto sporovej veci, nakoľko zistil, že v súdnom spise sa nachádza i
vyjadrenie o tom, že manželka žalobcu je asistentkou súdneho oddelenia, do ktorého je zaradená JUDr.
Gabriela Panáková.

9. Žalobca v reakcii na odvolanie žalovaného uviedol, že odvolanie žalovaného považuje v celom
rozsahu za nedôvodné. V danom prípade okresný súd skúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v
spore, ktorá bola preukázaná. V plnom rozsahu sa stotožnil s vecnou i procesnou stránkou rozhodnutia
prvoinštančného súdu. K námietke odvolateľa týkajúcej sa zákonnej sudkyne žalobca uviedol, že táto
nebola žalovaným v spore včas uplatnená. Zároveň však nebola daná a ani preukázaná jej dôvodnosť.

10. Dňa 01.07.2019 bola súdu doručená a dňa 04.07.2019 doplnená odvolacia replika žalovaného, ktorý
zotrval sa svojej odvolacej argumentácii v súvislosti s vecnou legitimáciou žalobcu, ako aj na námietkach
voči zákonnej sudkyni. Podľa jeho názoru okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav veci a na jeho
základe dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci.

11. Žalobca, ktorému bolo vyjadrenie žalovaného prostredníctvom jeho splnomocneného zástupcu
doručené dňa 26.07.2019, procesne nereagoval.

12. Ďalšie podania v rámci odvolacieho konania majúce vecné odôvodnenie neboli stranami sporu
produkované.

13. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.

1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správne potvrdil.

14. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, pričom
sa stotožnil so zásadnými skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v

dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedenýchdôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

15. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu
žalovaného formulovanú v jeho opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Krajský súd zároveň poukazuje na
zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s
nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

16. Odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku vo vzťahu ku skutkovými tvrdeniam len zopakoval
svoju argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnil so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, tak ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia.

17. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v
súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a
práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, prečo mal preukázanú vecnú legitimáciu žalobcu v spore a následne na základe podanej žaloby
podielové spoluvlastníctvo sporových strán zrušil a vyporiadal, pričom ku svojim záverom dospel v
kontexte všetkých vykonaných dôkazov, s prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V

tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti
základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na
skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné argumenty strán. V súdenej veci však
okresný súd svoje rozhodnutie podrobne a zákonným spôsobom odôvodnil. Právo na súdnu ochranu
však nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou; prípadne s

„právom“navydanierozhodnutiavsúladesjejpožiadavkamiaprávnyminázormi.Pretoniejeporušením
daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu; vrátane predstáv o obsahu
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. S prihliadnutím na obsah dokazovania vykonaného okresným
súdom popísaný v odôvodnení jeho rozsudku, krajský súd len doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia.
Uvedený postup odvolacieho súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp.z n. IV. 350/2009

zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008).Tento právny názor
zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov
(tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania“.

18. Neobstojí ani odvolacia námietka žalovaného, podľa ktorého sa okresný súd námietkami
a predloženými dôkazmi zo strany žalovaného relevantným spôsobom nevysporiadal. Okresný
súd venoval pomerne rozsiahlu časť odôvodnenia napadnutého rozsudku popisom vykonaného

dokazovania (primárne odseky 4., 7., 9., 11., 12., 13., 14., 16. odôvodnenia), pričom neopomenul
odôvodniť ani zamietnutie návrhu žalovanej sporovej strany na vykonanie dokazovania znaleckým
posudkom (bližšie odsek 40. napadnutého rozhodnutia). Odôvodnenie prvoinštančného súdu vo vzťahu
k vysporiadaniu sa s námietkami žalovaného, obsiahnuté najmä v odsekoch 8., až 19. napadnutého
rozhodnutia, považuje odvolací súd za dostatočné, v súvislosti s čím nemožno považovať odvolaciu

argumentáciu žalovaného v tejto časti za dôvodnú.

19. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia pomerne rozsiahlo popísal, ako postupom
vyplývajúcim z ust. 191 CSP vyhodnotil všetky dôkazy vykonané v tomto konaní, t.j. podľa svojej
úvahy vyhodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich súvislosti, pritom starostlivo prihliadol

na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu,
ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota
zákonnosti, hodnota pravdivosti, prípadne hodnota ich vierohodnosti. Pri hodnotení
dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jehorozhodnutie a či môže o ne oprieť svoje skutkové zistenia (či sú použiteľné pre zistenie skutkového
stavu a v akom rozsahu, poprípade v akom smere). Hodnotením dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd
dospieva k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy (pre rozhodnutie významné a zákonné) podávajú

správu, je možné považovať za pravdivé (dokázané), a ktoré nie. Odvolateľom namietaný dôkaz -
ohlásenie drobnej stavby žalobcom zo dňa 30.01.2008, prvoinštančný súd pri svojom rozhodovaní v
prejednávanom spore nehodnotil z pohľadu splnenia podmienok stanovených zákonom č. 50/1976 Zb.,
ale len z pohľadu preukázania účelnosti využitia sporných nehnuteľností žalobcom. Ostatne, predložený
spisovýmateriálobsahujeajOznámenieObceA.-I.zodňa11.02.2008oneprijatíuvedenéhooznámenia,

práve z dôvodu, že žalobca v čase podania oznámenia nebol jediným vlastníkom nehnuteľností a tento
zároveň nepredložil súhlas ostatných spoluvlastníkov, teda následok podania uvedeného oznámenia
bez zákonom č. 50/1976 Zb. stanovených náležitostí. Vo vzťahu k úmyslu žalobcu využiť sporné
nehnuteľnosti na konkrétny účel, ktorý okresný súd pri rozhodovaní o zrušení a vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva skúmal, sa jedná o relevantný dôkazný prostriedok, ktorý prvoinštančný
súd v rámci dokazovania vykonal a pri svojom rozhodovaní zo zistenej skutočnosti vychádzal.

Je teda zrejmé, že v súdenej veci súd prvej inštancie postupoval správne a vykonané dôkazy vyhodnotil
v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, aj keď nie podľa predstáv žalovaného, čo však
nemá vplyv na správnosť jeho rozhodnutia. Odvolacie námietky žalovaného k spôsobu vyhodnotenia
dokazovania (vrátane konkrétneho listinného dôkazu) okresným súdom z uvedených dôvodov krajský
súd vyhodnotil ako nedôvodné.

20. Ďalej vo všeobecnosti odvolací súd uvádza, že zmyslom zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva je nové konštituovanie hmotnoprávnych vzťahov odvíjajúcich sa od spoločnej veci a
vyporiadanie doterajších vzťahov k nej. Predmetom vyporiadania preto môže byť len celá vec a nielen
jej spoluvlastnícky podiel, aj keď len on môže byť v konkrétnom prípade vyporiadaním dotknutý. Takýto

záver vyplýva z konštantnej judikatúry súdu v rozhodovaní v týchto veciach. Spoluvlastníci sa môžu
dohodnúť o zrušení spoluvlastníctva a o vzájomnom vyporiadaní, ak je predmetom spoluvlastníctva
nehnuteľnosť, dohoda musí byť písomná (§ 141 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak nedôjde k
dohode, spoluvlastníctvo zruší a vyporiadanie na základe žaloby niektorého spoluvlastníka vykoná súd.
Prihliadne pritom na veľkosť podielov a účelné využitie veci. Ak je to možné, súd vec

rozdelí medzi spoluvlastníkov podľa výšky podielov. Ak nie je rozdelenie veci dobré možné, prikáže
vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom; pritom prihliadne na to, aby sa
vec mohla účelne využiť. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok
rozdelí podľa podielov (§ 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Občiansky zákonník, vychádzajúc zo
zásady, že nikto nemôže byť nútený, aby zotrvával v spoluvlastníctve, dáva v citovaných ustanoveniach

prednosť dohode spoluvlastníkov, v ktorej dojednajú niektorý zo spôsobov vyporiadania uvedených v §
142 Občianskeho zákonníka. Zvolený spôsob vyporiadania nemá spočívať len v poskytnutí náhrady za
spoluvlastnícky podiel, ale má viesť k vyriešeniu všetkých vzťahov, ktoré sa vytvorili medzi podielovými
spoluvlastníkmi v súvislosti s existenciou spoluvlastníctva. Zo zásady, že nikto nemôže byť spravodlivo
nútený, aby zotrval v podielovom spoluvlastníctve, vyplýva aj právo každého spoluvlastníka podať

na súd žalobu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Ustanovenie § 142 ods. 1
Občianskeho zákonníka vzťahujúce sa na tento prípad, neustanovuje iba výpočet spôsobu zrušenia
a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, ale zároveň aj záväzné poradie, v ktorom treba skúmať
možnosť jednotlivých spôsobov vyporiadania: a/ reálne rozdelenie podľa podielov prichádza do úvahy
v prípade faktickej a funkčnej deliteľnosti predmetu spoluvlastníctva. Rozdelením nemusia vzniknúť

rovnako hodnotné samostatné podiely predtým spoločnej nehnuteľnosti (pozemky nemusia mať rovnakú
výmeru,rovnakúkultúru,bonitu,stavbynemusiamaťrovnakývekastavebnécharakteristikyapodobne).
Na tieto okolnosti sa v praxi súdov pri vyporiadaní prihliada tým, že sa vyjadrí primeraná
peňažná náhrada, ktorá sa priznáva príslušnému spoluvlastníkovi; b/ prikázanie veci za primeranú
náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom, ktorí o to žiadajú, prichádza do úvahy vtedy, keď

reálne rozdelenie spoločnej veci nie je možné; c/ predaj a rozdelenie výťažku podľa podielov prichádza
do úvahy v prípade, ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce, a preto ju pri vyporiadaní nemožno
prikázať do vlastníctva jednému z nich za náhradu. Iba výnimočne z dôvodov
hodných osobitného zreteľa súd nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu
alebo predajom veci a rozdelením výťažku (§ 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

21. Na podporu správneho záveru okresného súdu o účelnosti využívania sporných nehnuteľností
žalobcom ako predpokladu pre zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva spôsobom
uvedeným vo výrokovej časti napadnutého rozsudku krajský súd poukazuje na závery Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 22Cdo 1181/2008 zo dňa 20.10.2009, (ktoré vychádza z identickej právnej úpravy a pretoje plne aplikovateľné i na prejednávaný prípad), podľa ktorého je pozemok v zásade vždy deliteľný, čo
však neznamená že vo všetkých prípadoch zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva musí
byť rozdelený. Najmä pozemky susediace s rodinným domom vytvárajú spravidla s domom funkčný

celok, ktorý slúži k lepšiemu využitiu domu a jeho okolia. Nie je preto v rozpore so zákonom postup,
pri ktorom súd pri rozhodovaní o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva
prikáže pozemok tomu spoluvlastníkovi, ktorému vlastnícky pripadá dom v jeho susedstve, bez nutnosti
reálneho delenia pozemku.
22. Vo prejednávanom spore bolo pred prvoinštančným súdom jednoznačne preukázané, že

žalobca, (na rozdiel od žalovaného), má k sporným nehnuteľnostiam priamy prístup, má v
úmysle sporné nehnuteľnosti účelne využiť na výstavbu garáže, t.j. na zveľadenie a lepšie využitie
jeho rodinného domu v bezprostrednom susedstve. Naopak žalovaný ním tvrdené účelné vynaloženie
sporných nehnuteľností relevantným spôsobom nepreukázal. Na základe toho, a tiež s prihliadnutím na
veľkosť spoluvlastníckych podielov žalobcu a žalovaného na sporných nehnuteľnostiach,
okresný súd postupoval správne a v súlade s § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď pristúpil

k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva spôsobom vymedzeným vo výrokovej časti
napadnutého rozsudku.

23. Žalovaný vo svojom opravnom prostriedku ďalej vyjadril pochybnosti o nezaujatosti zákonnej
sudkyne rozhodujúcej vo veci. Okresný súd, pre potreby vyporiadania sa s uvedenou námietkou

žalovaného, túto podľa obsahu v zmysle § 124 ods. 1 CSP posúdil ako námietku zaujatosti. Len na
doplnenie je potrebné uviesť, že pokiaľ by bolo predmetnú odvolaciu námietku žalovaného posúdiť ako
prostriedok procesnej obrany žalovanej sporovej strany, v zmysle § 366 CSP a contrario by sa jednalo
o neprípustné uplatnenie novôt v odvolacom konaní.

24. Podľa § 53 ods. 1 CSP námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr do siedmich dní, odkedy
sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti
súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

25. Preskúmaním spisového materiálu krajský súd zistil, že sporová vec vedená na Okresnom súde

Žilina pod sp. zn. 6C/219/2008 bola zákonnej sudkyni JUDr. Gabriele Panákovej, (ako v poradí štvrtému
zákonnému sudcovi), pridelená dňom 21.11.2014, na základe opatrenia predsedu Okresného súdu
Žilina zo dňa 18.11.2014.

26. Na základe podania žalovaného zo dňa 16.12.2015, doručeného okresnému súdu dňa 22.12.2015,

bol žalovaný uznesením č.k. 6C/219/2008-684 zo dňa 23.03.2016 vyzvaný na oznámenie v
lehote 10 dní, či mienil uvedeným podaním (okrem iného) vzniesť v konaní námietku zaujatosti sudcov,
resp. konkrétneho sudcu Okresného súdu Žilina, vrátane zákonnej sudkyne. Predmetné uznesenie
bolo žalovanému doručené dňa 30.03.2016. Podaním zo dňa 06.04.2016, doručeným súdu mailom a
následne doplneným písomným podaním predloženým súdu dňa 07.04.2016, žalovaný svoje podanie

vo vzťahu k sudcom Okresného súdu Žilina relevantným spôsobom nedoplnil. Z obsahu podania
žalovaného zo dňa 06.04.2016 však jednoznačne vyplýva, že žalovaný mal už v tom čase vedomosť o
tom, že manželka žalobcu je asistentkou súdneho oddelenia na Okresnom súde Žilina.

27. Jedným z predpokladov riadne uplatnenej námietky zaujatosti je včasnosť jej podania. Z ustanovenia

§ 53 ods. 1 CSP vyplýva včasnosť podania námietky zaujatosti ako jej uplatnenie v lehote najneskôr
7 dní, odkedy sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Nakoľko je z obsahu
predloženého spisu zrejmé, že žalovaný o ním prezentovaných dôvodoch zakladajúcich podozrenie
o nezaujatosti zákonnej sudkyne vedel už minimálne v roku 2016, pričom k predloženiu odvolania
okresnému súdu došlo až dňa 26.12.2018, jedná sa o námietku podanú oneskorene, na ktorú súd

neprihliada.

28. Nad rámec uvedeného odvolací súd dodáva, že ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu
vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho
a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napr.

Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo
vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z
tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej
nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanienedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri
napr. Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia
objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu.

Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych
symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti (porovnaj tézu, že spravodlivosť
nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná /„Justice must not only
be done, it must also been to be done.“/). Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako
takýajobjektívnejaviť(DelcoutprotiBelgicku).Objektívnyaspektnestrannostijezaloženýnavonkajších

inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci
a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v
hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe,
či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania
o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne
oprávnená. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych,

konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že
čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybností na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje
ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom
slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto
závažnosť, ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho

vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci) môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej
v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom
alebo ich zástupcom, dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti
nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
Nestrannosť sudcu by teda nemala ohroziť skutočnosť, že stranu sporu osobne pozná, či

už ako priateľa, alebo pracovníka, ktorý pôsobí na tom istom súde, tobôž nie to, že príbuzný strany
sporu je zamestnancom súdu, na ktorom sudca pôsobí. Sudca je predstaviteľom súdnej moci. Mimo
rámca výkonu súdnictva a funkčného plnenia úloh sudcu zostáva - ako fyzická (súkromná) osoba -
subjektom práv a povinností a vstupuje do mnohých interpersonálnych vzťahov rôznej intenzity (aj s
osobami, ktoré sú napríklad jeho osobnými príbuznými). Až v prípade, že by tento

vzťah nadobudol charakter bližšieho osobného - priateľského vzťahu, pôjde o okolnosť vzbudzujúcu
opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti, a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci predpokladaný ust. § 49 ods. 1 CSP. Bližší osobný - priateľský vzťah je vzťah takej
intenzity, ktorý presahuje rámec bežnej interakcie medzi občanmi a predpokladá vytvorenie si určitého
vnútorného emocionálneho vzťahu/puta medzi jeho účastníkmi, navonok sa prejavuje aj pravidelnými

priateľskými stretnutiami i za účasti ostatných rodinných príslušníkov, spoločným
trávením času, rôznych pobytov a dovoleniek. Dôkazom toho, že JUDr. Gabriela Panáková takýto vzťah
neprechováva k manželke žalobcu je i to, že v súdenej veci nepostupovala podľa § 50 ods. 1 CSP.
29. Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim

kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu ich procesných
práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci a
v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle v
tom čase účinného ust. § § 220 až § 222 CSP aj správne a presvedčivo odôvodnil. Nakoľko odvolacie
dôvody vymedzené žalovaným, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné a odvolací súd nezistil

ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP),
v preskúmavanej meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

30. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislé výroky o trovách
konania vzniknutých úspešnej sporovej strane (žalobcovi) a štátu (veta tretia a štvrtá výroku) vo vzťahu

ku ktorým odvolateľ neprodukoval žiadnu relevantnú odvolaciu argumentáciu, a ktoré zároveň plne
zodpovedajú úspechu sporových strán posúdenému v zmysle relevantných zákonných ustanovení v
ňom citovaných.

31. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1

CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu
v rozsahu 100 % proti žalovanému, ktorý vo veci podaného odvolania úspech nemal. O výške náhrady
trovtohtoštádiakonaniarozhodnepoprávoplatnostitohtorozhodnutiasamostatnýmrozhodnutímsúdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).32. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).