Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 13, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6CoE/11/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8710205805
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8710205805.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov
senátuJUDr.MilanaMajerníkaaJUDr.PetraMolitorisa,vexekučnejvecioprávneného:POHOTOVOSŤ,
s. r. o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava - Staré Mesto, právne
zastúpeného Advocate, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava - Staré Mesto, IČO:
36 865 141, proti povinnému: R. S., W.. XX.XX.XXXX, F. M. XXXX/XX, XXX XX T., o vymoženie

1.010,- eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad, č. k.
13Er/210/2010-72 z 1. marca 2022 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje uznesenie.

Účastníkom nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „exekučný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením
zastavil exekúciu a priznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému.

2. Svoje rozhodnutie exekučný súd skutkovo odôvodnil tým, že na základe návrhu oprávneného z 28.
apríla 2010 a exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn. SR 23460/09 z 2.
marca 2010 sa začalo exekučné konanie. Uznesením, č. k. 13Er/210/2010-10 z 15. októbra 2010 v

spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 15CoE/23/2011 z 1. júla 2011 bolo exekučné
konanie v časti o vymoženie zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.010,- eur od 21.
septembra 2009 do zaplatenia zastavené. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 25. augusta 2011.
Doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi doručené 21. januára 2016 a súdu
bolo doručené 24. marca 2016.

3. Svoje rozhodnutie exekučný súd právne odôvodnil tým, že zákonodarca stanovil oprávnenému
povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie, ktorá sa vzťahuje na každého oprávneného, ktorý si
uplatňuje právo z exekučného titulu vydaného na základe zmenky, teda aj na toho, ktorý sa domnieva,
že už v návrhu na vykonanie exekúcie uviedol všetky skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s
povinným. Aj v prejednávanej veci bol oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie do
30 dní a táto lehota začala plynúť dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 438/2015 Z.z., ktorým

sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a
ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, t. j. plynula od 23. septembra 2015 a uplynula 22. januára
2016. Ustanovenie § 243f ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) výslovne
neurčuje, komu bolo potrebné v stanovenej lehote doručiť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie (či
exekučnému súdu alebo súdnemu exekútorovi). Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, č. k.

III. ÚS 752/2016-7 z 8. novembra 2016 zaujal stanovisko, že z napadnutého uznesenia je vyvoditeľný
právny záver okresného súdu, že návrh bolo potrebné doplniť priamo exekučnému súdu, považujeústavný súd za ústavne udržateľný, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že predmetné zákonom
požadované doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie slúžilo vo vymedzených prípadoch na posúdenie
prípustnosti ďalšieho pokračovania exekúcie, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť výlučne exekučný súd a

nie súdny exekútor. Uvedený postoj súdov tak prispieva k naplneniu princípu právnej istoty účastníkov
exekučného konania, keďže sa ním vylučujú možné pochybnosti o skutočnom čase vykonania zákonom
požadovaného procesného úkonu, a teda o pochybnosti o skutočnom čase vykonania zákonom
požadovaného procesného úkonu, a teda o dodržaní či nedodržaní zákonom stanovenej lehoty na jeho
vykonanie.

4. Exekučný súd exekúciu podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku zastavil z dôvodu, že oprávnený si
nesplnil zákonnú povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote, keďže
doplnenie návrhu doručil súdnemu exekútorovi a súdu bolo jeho podanie doručené až 24. marca 2016,
t. j. po uplynutí zákonom stanovenej lehoty,

5. O trovách exekúcie rozhodol exekučný súd podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a priznal
súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému.

6. Proti uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, a to z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1
písm. b), d), f) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), teda, že súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. V súvislosti s namietaným porušením práva na spravodlivý proces tvrdil, že napadnuté

uznesenie považuje za nepreskúmateľné, pretože súd v jeho odôvodnení stručne, jasne a výstižne
nevysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie a z ktorých dôkazov vychádzal.
Namietané nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie videl v tom, že predmetné exekučné
konanie je vedené voči povinnému, pričom hlavný kauzálny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským,
čo musí byť súdnemu exekútorovi ako aj súdu známe z dôvodu, že rozhodujúce skutočnosti uviedol

už v návrhu na vykonanie exekúcie a vyplýva to aj zo samotného exekučného titulu. Má za to, že
novela Exekučného poriadku týkajúca sa doplnenia návrhov na vykonanie exekúcie v exekučných
konaniach, ktoré sa vykonávajú na podklade zmenky, sa vzťahuje na konania voči povinným, ktorí sú
spotrebiteľmi. Zároveň poukazuje na ustanovenie § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, ktoré odkazuje na
fyzickú osobu, pričom hlavný kauzálny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, nakoľko povinný v čase

podpísania zmluvy o úvere a vystavenia zmenky prehlásil, že peňažné prostriedky žiada poskytnúť na
výkon podnikania. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa jeho vlastného
vzťahu s povinným, vrátane dôkazov, ktoré ich osvedčujú, boli súčasťou exekučného spisu tak, ako na
to upozornil exekučný súd v doplnení návrhu na vykonanie exekúcie, trvá na tom, že si svoju povinnosť,
ktorá mu vyplýva z ustanovenia § 243f ods. 1 v spojení s ustanovením § 39 ods. 4 Exekučného poriadku

splnil. Na základe uvedených skutočností oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) v
zmysle § 243h ods. 1 Exekučného poriadku (účinného od 1. apríla 2017) a § 9a ods. 1 Exekučného

poriadku (účinného do 31. marca 2017), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich
z ust. § 379 a § 380 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel
k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

8. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 1. apríla 2017, ak tento zákon v § 243i až 243k
neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 01.04.2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do
31.03.2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom
na veci pridelené podľa predpisov účinných po 01.04.2017.

9. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017, ak to povaha veci nevylučuje,
v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.10. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností
vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie

rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a na zdôraznenie správnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza.

11. Odvolací súd má z obsahu spisu za preukázané, že oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník 7.
mája 2009 uzatvorili zmluvu o úvere, ktorá obsahuje prehlásenie povinného, že finančné prostriedky sú

poskytnuté na výkon podnikania. Súdny exekútor 24. marca 2016 doručil súdu prvej inštancie podanie
zo 14. marca 2016 označené ako „Postúpenie oznámenia oprávneného“, prílohou ktorého bolo podanie
označené ako „Oznámenie k výzve na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v súlade s ust. §
243f ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný
poriadok“). V tomto podaní oprávnený uviedol, že podľa jeho názoru novela Exekučného poriadku
týkajúca sa doplnenia návrhov na vykonanie exekúcie v exekučných konaniach, ktoré sa vykonávajú na

podklade zmenky, sa vzťahuje na konania voči povinným, ktorí sú spotrebiteľmi. Zároveň poukazuje na
ustanovenie § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, ktoré odkazuje na fyzickú osobu, nie na fyzickú osobu
podnikateľa, pričom hlavný kauzálny vzťah, ako aj predmetné exekučné konanie sa od začiatku vzťahuje
na fyzickú osobu podnikateľa.

12. Odvolací súd má z obsahu spisu za preukázané, že oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník
7. mája 2009 uzatvorili zmluvu o úvere, v ktorej bol povinný označený najskôr menom, priezviskom,
adresou trvalého pobytu, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu a následne obchodným
menom, miestom podnikania, IČO-m a číslom živnostenského registra. V čase uzatvorenia zmluvy
o úvere bol povinný podnikateľom v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 513/1991

Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), pričom v tejto zmluve prehlásil, že finančné
prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania a túto skutočnosť potvrdil aj svojím podpisom.

13. Napriek tomu, že oprávnený nedoplnil návrh na vykonanie exekúcie včas a trval na svojom názore,
že právny vzťah medzi ním a povinným je vzťahom obchodnoprávnym, odvolací súd v zhode so súdom

prvej inštancie posúdil tento právny vzťah ako vzťah spotrebiteľský a priznal povinnému postavenie
spotrebiteľa v zmysle ustanovenia § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len
„Občiansky zákonník“). Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci
C-497/13 Faber, podľa ktorého vnútroštátny súd rozhodujúci o spore týkajúcom sa zmluvy, ktorá by
mohla patriť do pôsobnosti tejto smernice, je povinný overiť hneď, ako disponuje právnymi a skutkovými

okolnosťami potrebnými na tento účel alebo nimi môže disponovať na základe jednoduchej žiadosti o
bližšie vysvetlenie, či kupujúci môže byť kvalifikovaný ako spotrebiteľ.

14. Podľa názoru odvolacieho súdu samotná skutočnosť, že povinný uzatváral zmluvu ako podnikateľ,
neznamená, že povinný konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. V tejto súvislosti odvolací súd dáva

do pozornosti rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-110/14 Costea z 3. septembra 2015, podľa
ktorého fyzickú osobu vykonávajúcu povolanie advokáta, ktorá uzatvorila s bankou zmluvu o úvere bez
toho, aby v nej bol špecifikovaný účel tohto úveru, možno považovať za „spotrebiteľa“, ak táto zmluva nie
je spojená s obchodmi, podnikaním alebo povolaním tohto advokáta. Okrem toho Súdny dvor Európskej
únie vo veci C-464/01 Johann Gruber proti Bay Wa AG vyslovil, že je na konajúcom súde, aby rozhodol,

či bola predmetná zmluva uzavretá s cieľom uspokojiť v nie nezanedbateľnom rozsahu potreby týkajúce
sa obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti dotknutej osoby, alebo naopak, či bol podnikateľský účel
len nevýznamný. Na tento účel musí tento súd zohľadniť všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré
objektívne vyplývajú zo spisu; naopak nie je potrebné zohľadňovať okolnosti alebo skutočnosti, o ktorých
mohol druhý účastník zmluvy vedieť pri uzatváraní zmluvy, s výnimkou prípadu, ak sa osoba, ktorá

sa dovoláva postavenia spotrebiteľa, správala tak, že u druhého účastníka zmluvy mohla oprávnene
vzbudiť dojem, že koná na podnikateľské účely.

15. Súčasne odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia, že úver bol
poskytnutý na výkon podnikania povinného zaťažuje toho, kto túto skutočnosť tvrdí, teda oprávneného.

Odvolací súd má za to, že označenie povinného okrem iných identifikačných údajov aj jeho IČO-m, nemá
bez ohľadu na iné skutočnosti za následok charakterizovanie vzájomného vzťahu medzi zmluvnými
stranami ako vzťahu nespotrebiteľského. Rovnako ani zaškrtnutie políčka účel úveru - podnikanie nie je
možné považovať za unesenie dôkazného bremena ohľadom tvrdenia, na aký účel bol úver poskytnutý,keďže tento údaj nedáva odpoveď na otázku, na čo konkrétne bol úver braný, či uvedená činnosť
predstavuje činnosť v rámci výkonu jeho podnikania, prípadne, či súvisí s takýmto predmetom činnosti
povinného.

16. Odvolací súd tiež podotýka, že zo zmluvy o úvere vyplýva, že oprávnený vopred naformuloval
možnosti, na ktoré mal byť úver poskytnutý, ako výkon zamestnania, povolania, podnikania alebo iný
účel, pričom práve ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení

neskorších predpisov o spotrebiteľských úveroch upravuje, že spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej
bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Z uvedeného je odvolaciemu súdu zrejmé, že formuláciou predmetnej zmluvy sa oprávnený pokúsil
o vylúčenie úverovej zmluvy zo súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok tým, že vopred
predpripravil situáciu, kedy u povinného vylúčil status spotrebiteľa bez ohľadu na skutočný účel, na aký
boli peňažné prostriedky poskytnuté.

17. Z uvedených dôvodov považuje odvolací súd odvolanie oprávneného za nedôvodné a vzhľadom
na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 a ustanovením § 262 ods. 2 CSP tak, že stranám sporu nebol priznaný
nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní bol úspešný povinný, ktorému však zo
spisu žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevyplývajú a ani si ich neuplatnil. V odvolacom
konaní neúspešnému oprávnenému nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Odvolací

súd preto vyslovil, že účastníkom nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť
takéhoto rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/544/2015.

19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).