Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 23, 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/31/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7220201379
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7220201379.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudkýň

JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: W.. I. Č., G.., L.. X.XX.XXXX, J. E.
T., S. X, proti žalovanej: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, so sídlom Šrobárova 2, Košice,
IČO: 00 397 768, zastúpená: Sýkora - advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Murgašova
3, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 42C/10/2020
zo dňa 23. júna 2021

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice I č. k. 42C/10/2020-615 zo dňa 23. júna 2021.

Žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) zhora označeným rozsudkom
zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal ochrany osobnosti, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti a
žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal ochrany svojej osobnosti, občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti, uplatňujúc si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“). Žalobu odôvodnil tým, že k zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti, občianskej

cti a ľudskej dôstojnosti došlo v čase, keď bol zamestnancom žalovanej, a to nepravdivými výrokmi
uvedenými vo výpovedi z pracovného pomeru a celkovým správaním žalovanej vo vzťahu k nemu
ako k osobe duševne chorej. Prvý zásah videl v porušení práva na prezumpciu neviny skutočnosťami
uvedenými vo výpovedi z pracovného pomeru, ktoré v čase dania výpovede boli ešte predmetom
trestného konania, pričom žalovaná vopred rozhodla o jeho vine, keď ho prezentovala na pôde univerzity
ako násilníka. Druhé porušenie práva na ochranu osobnosti podľa žalobcu spočívalo v neoprávnenom
rozširovaní informácií o jeho zlom zdravotnom stave a v nezákonnom nariadení mimoriadnej lekárskej

prehliadky a v celkovom správaní sa žalovanej vo vzťahu k nemu ako k osobe duševne chorej. V
dôsledku týchto neoprávnených zásahov sa dostal do zložitej situácie, keď čelí trestnému konaniu, je
dlhodobo bez práce a má znížené možnosti pracovného uplatnenia sa, z ktorého dôvodu sa domáhal
náhrady nemajetkovej ujmy.

3. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že dňa 28.2.2017 bolo doručené Krajskej prokuratúre
v Košiciach trestné oznámenie C. O. zo dňa 20.2.2017 na žalobcu ako zamestnanca Prírodovedeckej

fakulty UPJŠ v Košiciach, nakoľko ju dlhodobo prenasleduje, kontaktuje ju prostredníctvom sms správ,
emailov, vyhľadáva ju na rôznych podujatiach, a to všetko proti jej vôli. Konanie žalobcu dlhodobo narúša
jej osobný a rodinný život a spôsobuje vážne problémy počas štúdia na vysokej školy. Ako prílohu tohto
trestného oznámenia zaslala výpis sms správ.4. Z výpovede z pracovného pomeru žalobcu zo dňa 28.11.2017 súd zistil, že výpoveď bola žalobcovi
daná pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, keďže v posledných šiestich mesiacoch v

súvislosti s porušením pracovnej disciplíny bol upozornený na možnosť výpovede. Žalobca opakovane
porušil pracovnú disciplínu tým, že porušil ust. § 81 písm. a) Zákonníka práce a opakovane nesplnil
pokyn dekana v súlade s ust. § 30e ods. 14 zák. č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji
verejného zdravia. Nedodržanie príkazu alebo pokynu uloženého nadriadeným vedúcim zamestnancom
je podľa pracovného poriadku žalovanej účinného dňom 17.3.2016 porušením pracovnej disciplíny.

Zamestnávateľ sa dňa 17.2.2017 na základe osobného stretnutia na úrovni rektora žalovanej s
vyžiadanou študentkou za prítomnosti svedkyne študentky a zástupcov zamestnávateľa dozvedel
závažné skutočnosti, ktoré sa týkajú správania žalobcu voči študentke. Na stretnutí študentka
odovzdala zamestnávateľovi súbor sms komunikácie, ktorá preukazuje nevhodné správanie žalobcu.
Zamestnávateľ na základe skutočností, o ktorých sa dozvedel, považoval za preukázané hrubé a
obťažujúce správanie žalobcu voči študentke UPJŠ na akademickej pôde i mimo nej, ktorú je možné

považovať za stalking a sexuálne obťažovanie, ktorého znakom bolo verbálne, neverbálne respektíve
fyzické správanie sexuálnej povahy, ktorého následkom bolo narušenie dôstojnosti študentky a ktoré
vytváralo zastrašujúce, ponižujúce, zneucťujúce, nepriateľské až urážlivé prostredie. Súčasne jej
spôsoboval psychickú traumu, ktorá negatívne vplývala na jej štúdium. Hrubé správanie žalobcu sa
prejavilo tým, že dlhodobo ako zamestnanec univerzity prenasledoval študentku, vyhľadával jej osobnú

blízkosť a prenasledoval ju a využíval pritom rôzne zámienky súvisiace so zamestnaním na UPJŠ.
Takéto správanie vysokoškolského zamestnanca malo vplyv na zhoršenie kvality života študentky
a nadobudnutie pocitu diskriminácie a menejcennosti a vyvolávalo u študentky dôvodné obavy o
zdravie, závažné ohrozenie jej psychickej integrity, i fyzickej integrity. Zamestnávateľ sa dozvedel o
týchto aktivitách hrubého správania zamestnanca voči študentke so znakmi diskriminácie: opakované

zasielanie nevyžiadaných správ s vulgárnym, agresívnym obsahom sexuálnej povahy, opakované
telefonovanie, prenasledovanie (vyhľadávanie fyzickej blízkosti študentky, násilné správanie a sexuálne
obťažovanie). Keďže predložené informácie identifikovali, že správanie žalobcu môže napĺňať skutkovú
podstatu trestného činu, študentka bola upovedomená prorektorkou UPJŠ pre legislatívu, že má v
uvedenom prípade podať trestné oznámenie a UPJŠ jej poskytlo nevyhnutnú súčinnosť. Na základe

vlastného podnetu študentky, predloženého súboru sms správ a vyjadrenie dekanky filozofickej fakulty
UPJŠ, ktorá je odborníčkou z oblasti psychológie, zamestnávateľ usúdil, že na strane zamestnanca
sa jedná o sústavné, vytrvalé a systematické konanie vybočujúce z bežných noriem chovania, ktoré
sa môže nebezpečne stupňovať. Vzhľadom na povahu povolania a pracovnej činnosti, uvedenej v
pracovnej náplni a vzhľadom na styk so študentmi pri výkone povolania zamestnávateľ nadobudol

pochybnosti o žalobcovej zdravotnej spôsobilosti na prácu, a preto sa rozhodol zabezpečiť mimoriadnu
lekársku prehliadku vo vzťahu k práci podľa § 30e ods. 14 zák. č. 355/2007 Z. z. Zamestnávateľ tiež vo
vzťahu k oznámeným skutočnostiam vyhodnotil ďalšie možné súvisiace okolnosti správania žalobcu na
pracovisku,atonajmä:neobvykléaktivitysúvisiacesosexualitouanáboženskými,čikmeňovýmirituálmi
a pôrodnosťou, ktoré chcel žalobca riešiť pod hlavičkou UPJŠ, hoci v danej oblasti nepôsobí a nemá v

nej nijaké profesionálne zázemie. Súčasne sa v jeho správaní ku kolegom dlhodobo objavovali rôzne
emocionálne prejavy, ktoré sa vymykali zo všeobecne akceptovaných štandardov. Z vyššie uvedených
dôvodov zamestnávateľ uskutočnil so žalobcom na úrovni rektora UPJŠ osobný pracovný pohovor dňa
18.5.2017,kdebolipodrobneoznámenédôvodyvedúcekvyžiadaniumimoriadnejzdravotnejprehliadky,
ktorou bude potvrdená fyzická a duševná spôsobilosť na výkon pracovných činností uvedených v

pracovnej náplni žalobcu. S uvedeným postupom zamestnanec na tomto pohovore vyjadril súhlas, čo
následnepriamoajnepriamopotvrdilve-mailovejkomunikáciisdekanomavkomunikáciispersonálnym
oddelením Prírodovedeckej fakulty UPJŠ. Zároveň bol upovedomený, že v zmysle § 30e ods. 14 zák.
č. 355/2007 Z.z. je povinnosťou zamestnanca podrobiť sa tejto lekárskej preventívnej prehliadke vo
vzťahu k práci. Zamestnávateľ následne 8.6.2017 emailom oznámil termín a miesto lekárskej prehliadky,

stanovenej na deň 14.6.2017. Zabezpečenie lekárskej prehliadky a dôvody zamestnávateľa, ktoré ho
k tomu viedli, zamestnávateľ prerokoval so zástupcami zamestnancov dňa 29.5.2017 a s lekárom dňa
30.5.2017. Vzhľadom na to, že žalobca svojvoľne bez náležitého ospravedlnenia neabsolvoval lekársku
prehliadku, zamestnávateľ mu zaslal upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny s upozornením na
možnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou listom zo dňa 19.6.2017, prevzatým dňa 20.6.2017.

Následne žalobcu zamestnávateľ opakovane upozornil, že povinnosť absolvovať prehliadku trvá naďalej
a vychádza mu v ústrety tým, že si môžete zvoliť vhodný termín prehliadky. Napriek dostatočne
dlhému časovému priestoru tak žalobca neučinil a zamestnávateľ mu následne dňa 3.11.2017 emailom
opakovane oznámil termín a miesto lekárskej prehliadky, stanovenej na deň 7.11.2017. Napriek tomu,že z emailovej korešpondencie vyplýva, že túto informáciu včas žalobca dostal a porozumel jej, bez
ospravedlnenia a upovedomenia zamestnávateľa sa zabezpečenej lekárskej prehliadky nezúčastnil.
Opakovane tým svoju povinnosť absolvovať lekársku prehliadku porušil a následne odoslal dekanovi

email, ktorý mal výhražný charakter. Opakované nesplnenie povinnosti na základe pokynu uloženého
nadriadeným vedúcim zamestnancom je v zmysle platného pracovného poriadku UPJŠ porušením
pracovnej disciplíny a má zásadný vplyv vo vzťahu k vykonávaniu pracovných činností uvedených v
pracovnej náplni. Zamestnávateľ listom zo dňa 19.6.2017 v súvislosti s týmto porušením pracovnej
disciplíny písomne žalobcu upozornil na možnosť výpovede v prípade, ak nedôjde z jeho strany k

absolvovaniu mimoriadnej lekárskej prehliadky a opätovne tým poruší pracovnú disciplínu. Napriek tomu
žalobca opäť porušil pracovnú disciplínu tak, ako je to uvedené. Preto zo strany zamestnávateľa nie
je možné ho naďalej v pracovnom pomere zamestnávať a žalovaná skončila pracovný pomer podľa
ustanovení § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Skončenie pracovného pomeru výpoveďou zamestnávateľ prerokoval so zástupcami zamestnancov
(KOR UPJŠ) na rokovaní dňa 23.11.2017.

5. Z odpovede Univerzitnej nemocnice Louisa Pasteura v Košiciach zo dňa 2.9.2019, adresovanej
žalobcovi, súd zistil, že nebola realizovaná mimoriadna preventívna lekárska prehliadka žalobcu
vo vzťahu k práci v uvedenej nemocnici, a preto nebol ani vystavený lekársky posudok o zdravotnej
spôsobilosti žalobcu na prácu. Z tohto dôvodu lekárovi pracovnej zdravotnej služby uvedenej nemocnice
neboli doručené žiadne podklady, týkajúce sa zdravotného stavu žalobcu a jeho osoby ako takej a lekár

nebol informovaný o obsahu podnetu J.. P., O.. O. a ani o obsahu vyjadrenia dekanky Filozofickej fakulty
UPJŠ (ďalej len FF UPJŠ).
6. Za preukázané vzal aj prebiehajúce konanie medzi sporovými stranami o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru výpoveďou, danou žalobcovi podľa ust. § 63 ods. 1 ods. 1 písm. e/ Zákonníka
práce dňa 28.11.2017 na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 41Cpr/92/2017, pričom rozsudok vydaný

vo vyššie uvedenom konaní dňa 15.5.2019 bol zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach zo
dňa 29.4.2020 sp. zn. 11CoPr/9/2019. Z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Košiciach vzal
súd za preukázané, že odvolací súd nemal zásadné výhrady proti záveru súdu prvej inštancie, že v
okolnostiach prípadu bol zamestnávateľ oprávnený žalobcovi nariadiť podrobiť sa lekárskej preventívnej
prehliadke. Prisvedčil správnosti jeho uvažovania, že také správanie sa žalobcu, ktoré vykazovalo

znaky trestného činu a pre ktoré sa proti nemu aj začalo a vedie trestné konanie, vzhľadom na jeho
povahu a s osobitným zreteľom na to, že k nemu došlo (aj) v priestoroch školy a jeho objektom bola
študentka, vzbudilo u zamestnávateľa dôvodnú pochybnosť o spôsobilosti žalobcu ďalej vykonávať
práce bez dopadu na dôstojnosť zastávanej pracovnej pozície a bez ohrozenia verejného zdravia, a
teda nielen zdravia vlastného, ako sa žalobca mylne domnieva, ale tiež duševnej a fyzickej integrity

kolegov a študentov. Odvolací súd zastával názor, že prejavy nebezpečného prenasledovania, rovnako
ako aj iné obdobne závadné správanie sa zamestnancov školy vo vzťahu k študentom, nemôže zostať
bez povšimnutia nadriadených, a preto prístup zamestnávateľa, ktorý v takom správaní vidí podnet
na preverenie spôsobilosti zamestnanca vykonávať práce a neuchyľuje sa k predčasným záverom
a právnym krokom, možno len oceniť. Odvolací súd zdôraznil, že žalobca netvrdil a v okolnostiach

prípadu nevyšla najavo skutočnosť, ktorá by čo i len naznačovala zavrhnutiahodný či šikanózny zámer
zamestnávateľa pri nariaďovaní lekárskej prehliadky a vyzdvihol fakt, že žalovaný o dôvodoch tohto
svojho opatrenia žalobcu informoval a poskytol mu priestor na vyjadrenie, pričom žalobca voči nemu
nemal námietok.
7. Právne vec posúdil podľa ust. §§ 11 a 13 OZ, podľa ust. § 30e ods. 14 zák. č. 355/2007 Z.z. o ochrane,

podpore a rozvoji verejného zdravia, podľa § 2 ods. 4 a § 3 ods. 2 Trestného poriadku (zák. č. 301/2005
Z.z.), podľa § 81 písm. a/ Zákonníka práce (zák. č. 311/2001 Z.z.) a podľa čl. 19 ods. 1, 50 ods. 1, 2, 26
a 36 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (zák. č. 460/1992 Zb.).
8. Konštatoval, že z hľadiska poskytnutia ochrany jednotlivým osobnostným právam je nevyhnutné
preukázanie neoprávneného zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených

osobnostných právach, pričom zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu sa nevyžaduje.
Neoprávneným pritom nie je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť
konania, napríklad výkon práva, plnenie povinností, svojpomoc, nutná obrana alebo krajná núdza.
9. Pokiaľ ide o trvalý zásah do osobnostných práv žalobcu výpoveďou z pracovného pomeru, danou
mu žalovanou listom zo dňa 28.11.2017, súd odkázal na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 5Cdo/108/2009 v obdobnej veci, v zmysle ktorého bolo preukázané v konaní, že odporca
vo vzťahu k navrhovateľke postupoval zákonom dovoleným a predpokladaným spôsobom (skončenie
pracovného pomeru v zmysle Zákonníka práce, podnet na začatie trestného stíhania za podvod v
zmysle Trestného zákona). Podľa dovolacieho súdu konanie nevybočilo z medzí uvedených právnychnoriem a odporca postupoval len v rámci ustanovení zákonov. Na tejto skutočnosti nemôže zmeniť
nič ani výsledok tohto konania, keď skončenie pracovného pomeru bolo v súdnom konaní určené
ako neplatné, nakoľko aj takýto výsledok predpokladajú príslušné ustanovenia Zákonníka práce s

následnými nárokmi zamestnanca úspešného vo vzťahu k zamestnávateľovi (§ 77, § 79 Zákonníka
práce). Naviac za nespôsobilý zásah z hľadiska narušenia alebo ohrozenia práva, chráneného
ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, je potrebné považovať i tie prípady, kedy zásah spočíval
v tvrdeniach, ktoré boli prednesené za takých okolností, za ktorých nehrozilo zverejnenie a nemohla
byť nimi znížená vážnosť dotknutej osoby. Nebolo preukázané, že by odporca obsah listiny obsahujúcej

skončenie pracovného pomeru zverejnil alebo verejne oboznámil. Dovolací súd ďalej súhlasil s
názorom odvolacieho súdu, že konanie odporcu nespĺňa znaky neoprávneného zásahu do osobnosti
navrhovateľky a nie je možné za takýto zásah považovať následok, ktorý subjektívne pociťovala
navrhovateľka vo svojom pracovnom i osobnom živote. Pri takomto výklade by mohol každý účastník pri
neplatnom skončení pracovného pomeru požadovať ochranu svojej osobnosti a prípadnú nemajetkovú
ujmu, nakoľko okolnosti uvádzané pri skončení pracovného pomeru sa vo väčšine prípadov dotýkajú

osoby zamestnanca. Podľa dovolacieho súdu v danej veci postup organizácie, u ktorej je zamestnanec
zamestnaný, spočívajúci v doručení a z toho vyplývajúcom i rozviazaní pracovného pomeru podľa
ustanovení osobitného zákona (Zákonníka práce), nemožno považovať za protiprávne konanie, ale za
výkon práva, majúceho základ v právnom predpise. Podobne bolo potrebné hodnotiť i úkony právneho
predchodcu odporcu, ktorý listom zo dňa 12.10.2001 rozviazal s navrhovateľkou pracovný pomer podľa

§ 46 ods. l písm. f/ Zákonníka práce, ako aj podnet podaný orgánom činným v trestnom konaní pre
podozrenie zo spáchania trestného činu navrhovateľkou podľa § 250 ods. l, 2 Trestného zákona,
súvisiace s výkonom práce navrhovateľky u právneho predchodcu odporcu, i keď v týchto konaniach
navrhovateľka bola úspešná. Obsah podaní právneho predchodcu odporcu, ktoré boli adresované
navrhovateľke (rozviazanie pracovného pomeru, podnet na trestné stíhanie), zodpovedá jeho názoru

ako zamestnávateľa, že navrhovateľka napriek písomnému čestnému vyhláseniu zo dňa 1.9.1996 bola
členkou riadiacich orgánov, vykonávala živnostenskú činnosť a neoprávnene poberala príplatok za
nepodnikanieaporušilajednakpracovnoprávne,akoajtrestnoprávnepredpisy.Takétochápanievýkladu
procesnoprávnych predpisov a trestnoprávnych predpisov zo strany právneho predchodcu odporcu,
ktorý sa následne snažil s navrhovateľkou rozviazať pracovný pomer a podal aj podnet na trestné

stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu, nemožno chápať ako také konanie v medziach
právnych predpisov alebo dokonca za jeho vybočenie (exces), na základe ktorého by došlo k zásahu
do osobnostných práv navrhovateľky, chránených v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka.
10.Súdsastotožnilsozávermiaodôvodnenímvyššieuvedenéhorozhodnutianajvyššiehosúduadodal,
že v prejednávanej veci nebolo preukázané, že by žalovaná zverejnila obsah výpovede z pracovného

pomeru, keďže táto bola doručovaná iba žalobcovi. Uzavrel, že uvedenie okolností, ktoré viedli k
skončeniu pracovného pomeru výpoveďou a opísanie skutkového deja a správania sa žalobcu ako
zamestnanca z pohľadu zamestnávateľa, je výkonom práva zamestnávateľa. Tieto výroky uvedené
vo výpovedi nepredstavovali exces, teda neoprávnený zásah, pretože skončenie pracovného pomeru
výpoveďou zamestnávateľom je zákonom predpokladaným spôsobom skončenia pracovného pomeru a

ide teda o výkon práva zamestnávateľa, ktorý je povinný v zmysle Zákonníka práce uviesť skutočnosti,
ktoré viedli k podaniu výpovede, resp. odôvodňujú naplnenie výpovedného dôvodu vo výpovedi a z tohto
pohľadu preto nemôže ísť o neoprávnený zásah.
11. V spore bolo potrebné rozlíšiť, či výroky vo výpovedi majú povahu skutkových tvrdení alebo
hodnotiacich úsudkov. Podľa názoru súdu výroky vo výpovedi, ktorými sa hodnotí správanie žalobcu,

majú povahu hodnotiacich úsudkov, pri ktorých platí, že nemajú presiahnuť rámec primeranej kritiky.
Žalobca zvýrazňoval, že určité skutočnosti považovala žalovaná za preukázané, preto ide o skutkové
tvrdenia. Súd však uviedol, že jednotlivé slová nie je možné vytrhnúť z kontextu, a preto napríklad v
časti výpovede, ktorá znie „zamestnávateľ na základe skutočností, o ktorých sa dozvedel, považoval
za preukázané Vaše hrubé a obťažujúce správanie voči študentke UPJŠ na akademickej pôde i mimo

nej, ktoré je možné považovať za stalking a sexuálne obťažovanie“ je rozhodujúce, že žalovaná uviedla,
že niečo je možné považovať, teda ide o úvahu o možnosti niečo považovať za stalking a sexuálne
obťažovanie, t.j. trestný čin. Podľa názoru súdu z toho vyplýva, že žalovaná nemala preukázané, že ide
o trestný čin. Zamestnávateľ vychádzal z úsudku, že ide o hrubé a obťažujúce správanie, nepovažoval
za preukázané, že ide o trestný čin, vyjadril úsudok, že je to možné považovať za trestný čin. Zároveň i

časť „ na základe vlastného podmetu študentky, predloženého súboru SMS správ, a vyjadrenia dekanky
FF UPJŠ, ktorá je odborníčkou z oblasti psychológie, zamestnávateľ usúdil že na strane zamestnanca
sa jedná o sústavné, vytrvalé a systematické konanie vybočujúce z bežných noriem chovania, ktoré sa
môže nebezpečne stupňovať“, považoval súd za hodnotiaci úsudok, keďže žalovaná uvedené usúdila.Je možné povedať, že žalovaná na základe podkladov, ktoré mala, sms správy, vyjadrenie študentky a
dekanky FF UPJŠ zaujala stanovisko k určitému konaniu žalobcu, ohodnotila ho subjektívne z hľadiska
správnosti a primeranosti a v hodnotiacich úsudkoch vyjadrila kritiku správania sa žalobcu. Hodnotiaci

úsudok sa zakladal na informáciách od študentky, ktorá ich pravdivosť preukazovala sms komunikáciou
a vedení trestného konania, hoci nie je rozhodujúce, že informácie boli i predmetom začatého trestného
konania. Súd konštatoval, že kritika zo strany žalovanej bola ešte prípustná, keďže bola vecná (založená
na podkladoch, o ktorých pravdivosti sa žalovaná domnievala, mala vedomosť), avšak musela byť aj
konkrétna, a preto žalovaná pristúpila k opísaniu správania žalobcu a následne zhodnotila konkrétne

správanie sa žalobcu. Podľa názoru súdu bola kritika primeraná, jej cieľom nebolo hanobenie osoby
žalobcu, žalovaná chcela riešenie situácie dosiahnuť nariadením a absolvovaním mimoriadnej lekárskej
prehliadky, ktorej sa žalobca nepodrobil, kritika žalobcu nevybočila zo sledovaného cieľa (skončiť
so žalobcom pracovný pomer). Súd posúdil výpoveď z pracovného pomeru z hľadiska obsahu jej
jednotlivých výrokov, ako aj celkového vyznenia výpovede a dospel k záveru, že jednotlivé výroky vo
výpovedi nemohli zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, preto

nemohol vzniknúť žalobcom požadovaný nárok.
12. Pokiaľ ide o porušenie prezumpcie neviny vo výpovedi výrokmi, viažucimi sa na osobu žalobcu, ktoré
žalobca považuje za skutkové tvrdenia, súd uviedol, že skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne
existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je overiteľná. V zásade
platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj

nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či je natoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu
súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich
úplnej presnosti, postačujúce je, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, či aby
pravdivá bola podstatná časť tvrdenia. Porušenie práva na dobrú povesť, česť, môže byť spôsobené len
takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti, resp. dobrej povesti

dotknutého subjektu v očiach fyzických osôb, teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce,
treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým
súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo. Na rozdiel od skutkového tvrdenia, hodnotiaci
úsudok vyjadruje subjektívny názor autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí
z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe subjektívnych kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno

dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma verejnej prezentácie
je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to znamená,
či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie a zneúctenie danej osoby. Je treba rozlišovať medzi kritikou
prípustnou (oprávnenou) a kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia práva na česť
alebo dôstojnosť. Ak má byť kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna a primeraná čo do formy,

obsahu a miesta. Vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých podkladov ako premís
pre hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok musí byť záverom, ktorý na základe uvedených skutočností
možno logicky dovodiť. Konkrétnosť kritiky znamená, že hodnotiaci úsudok sa musí opierať o konkrétne
skutočnosti. Primeranosť kritiky čo do obsahu, formy a miesta znamená, že nevybočuje z medzí nutných
k dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného cieľa. Označiť žalobcu ako násilníka, či

páchateľa trestného činu pred tým, ako by súd rozhodol právoplatne o vine, nie je prípustné, bolo by to v
rozpore so zásadou prezumpcie neviny. Avšak uviesť hodnotiaci úsudok o tom, že isté správanie môže
vykazovať znaky trestného činu, či je spoločensky nevhodné, podľa názoru súdu nepresahuje medze
primeranosti kritiky a nie je porušením prezumpcie neviny.
13. Súd nezistil neoprávnené zverejňovanie informácií o žalobcovi a porušenie zásady prezumpcie

neviny v procese nariaďovania mimoriadnej lekárskej prehliadky, resp. v správaní nadriadených voči
žalobcovi, či pri ukladaní príkazov povereným zamestnancom na zabezpečenie lekárskej prehliadky.
Súd nepovažoval konanie zamestnávateľa za protiprávne, či zvlášť necitlivé. Podľa názoru súdu
sa s obsahom výpovede a nariadením mimoriadnej lekárskej prehliadky oboznámilo nevyhnutné
množstvo ľudí, k zásahu do práv žalobcu tým dôjsť nemohlo. Žalobca tvrdil, že rozširovanie informácií

o jeho zlom duševnom stave spočíva v tom, že poverení zamestnanci žalovanej komunikovali so
zamestnancami nemocnice a dohadovali lekársku prehliadku, ktorej súčasťou malo byť psychologické
vyšetrenie. Žalobca neuvádzal, že by došlo k šepkaniu po chodbách, resp. inému zverejňovaniu
informácií o žalobcovi. Súd uzavrel, že tvrdenia žalobcu o neoprávnenom šírení informácií o zlom
zdravotnom stave žalobcu žalovanou neboli preukázané, emailové správy medzi zamestnancami

nemocnice a poverenými zamestnancami žalovanej uvedené nepotvrdzujú, a preto ustálil, že nedošlo
k neoprávnenému rozširovaniu informácií o zlom duševnom stave žalobcu a k zásahu do čiastkového
osobnostného práva žalobcu.14. Pokiaľ ide o tvrdené zásahy do osobnostného práva žalobcu, žalobca neuniesol dôkazné bremeno
a nepreukázal, že došlo k zásahu, ktorý bol spôsobilý ohroziť, či dokonca až vyvolať následky v
konkrétnych osobnostných právach žalobcu, ochrany ktorých sa domáha. Porušenie ust. § 3 ods. 2

Trestného poriadku, resp. konanie v rozpore s ust.§ 3 ods. 2 Trestného poriadku nebolo konštatované
orgánom s touto právomocou, preto pokiaľ nedošlo k porušeniu daného ustanovenia, nie je dôvodné
uvažovať nad zásahom do osobnostného práva žalobcu. Nastolená otázka porušenia ust. § 3 ods. 2
Trestného poriadku nemá vplyv na predmet sporu a podľa názoru súdu sa ho netýka.
15. K mimoriadnej lekárskej prehliadke súd uviedol, že chýbajú skutkové tvrdenia, ako ohrozila, či

zasiahla hoci i prípadná nezákonná lekárska prehliadka do práv žalobcu, aký následok vyvolala v
čiastkovom osobnostnom práve na ochranu občianskej cti a ako v čiastkovom práve na ochranu
ľudskej dôstojnosti. Súd sa nestotožnil s argumentáciou o rozširovaní informácií o zlom zdravotnom
stave žalobcu spôsobom žalobcom popísaným, a to komunikáciou medzi zamestnancami žalovanej
a zdravotníckeho zariadenia. Zároveň žalobcom vytýkaný spôsob šírenia informácií nadriadenými,
ktorí podľa jeho slov mu hovorili pri osobných stretnutiach, že je duševne chorý, nebol vykonaným

dokazovaním preukázaný (textom výpovede, výsluchom svedka prof. D. a žalobcu). Súd zistil, že došlo
k stretnutiu dňa 18.5.2017 na úrovni rektora, pričom na tomto stretnutí boli žalobcovi oznámené dôvody
vedúce k vyžiadaniu mimoriadnej lekárskej prehliadky, s čím mal žalobca vyjadriť súhlas a žalobcovi
bolo na tomto stretnutí umožnené vyjadriť sa. Nie je možné objektívne považovať uvedené stretnutie za
zásah spôsobilý vyvolať ujmu v právach žalobcu, pričom žalobca ani sám neuviedol, v čom spočívalo

správanie zamestnávateľa, ktorý sa k nemu choval ako k duševne chorému, aký zásah v právach vznikol
alebo v čom boli práva žalobcu ohrozené. Pokiaľ bola mimoriadna lekárska prehliadka zákonná, išlo
o výkon práva zamestnávateľa takúto prehliadku nariadiť, lekárska prehliadka nemohla vyvolať ujmu v
právach žalobcu. Zákonnosť mimoriadnej lekárskej prehliadky bola posudzovaná i pracovnoprávnom
spore. Súd poukázal na názor odvolacieho súdu uvedený v uznesení Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

11CoPr/9/2019 z 29.4.2020 v bode 16. odôvodnenia, z ktorého vyplýva oprávnenosť nariadenia podrobiť
sa lekárskej prehliadke. Podľa názoru súdu nie je jeho úlohou vyriešiť otázku zákonnosti či nezákonnosti
lekárskejprehliadky,pretoževsporeniejezrejmé,aniakýzásahdoprávanaochranuľudskejdôstojnosti
a občianskej cti by vyvolala nezákonná lekárska prehliadka, ktorá sa nevykonala a ktorej iné následky,
ako rozširovanie informácií o zlom zdravotnom stave, žalobca ani netvrdí. Súd vychádzajúc z ust. §

81a Zákonníka práce a § 30e ods. 14 zákona č. 255/2007 Z.z., v ktorých je obsiahnutá povinnosť
zamestnanca podrobiť sa lekárskej prehliadke za naplnenia zákonných predpokladov, dospel k záveru
o zákonnosti prehliadky, keďže nezistil rozpor s uvedenými zákonnými ustanoveniami.
16. Súd v odôvodnení rozsudku tiež uviedol dôvody nevykonania „krížového“ výsluchu svedkov prof. M.
S. G.. D.. Žalobca poukazoval na rozpor medzi výpoveďou svedkyne G.. M. v pracovnoprávnom spore

a výpoveďou svedka prof. D. v tu prebiehajúcom konaní o ochranu osobnosti, avšak bližšie neuviedol,
v čom spočívajú rozpory vo výpovediach týchto svedkov a neuviedol, akých skutočností sa tento rozpor
mal týkať. Ku konfrontácii svedkov nepristúpil, pretože nebolo zrejmé, čo sa vykonaním tohto dôkazu
má preukázať a takéto dokazovanie preto považoval za nehospodárne a nedôvodné.
17. Z dôvodu, že žalobca neosvedčil svoj nárok a neuniesol dôkazné bremeno o tom, že došlo k

neoprávnenému či protiprávnemu zásahu do jeho osobnostných práv, a zároveň neuniesol dôkazné
bremeno ohľadne tvrdenia o závažnosti, charaktere a následkoch ujmy v jeho čiastkových právach, súd
žalobu zamietol. Samotné vnímanie (subjektívny pocit) žalobcu, že postupom zamestnávateľa došlo
k takému zásahu, ktorý mal vplyv na jeho dôstojnosť a česť v spoločnosti a na jeho spoločenské
postavenie, prípadne na ďalšie správanie sa osôb k žalobcovi, nemôže založiť nárok na ochranu

osobnosti a z toho vyplývajúce právo na poskytnutie primeraného zadosťučinenia a na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Znovu zdôraznil, že ani existencia zásahu do osobnostných práv
nemusí viesť k záveru o neoprávnenosti takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného
základného práva a vzhľadom na okolnosti uplatňovania nepresiahol hranice primeranosti.
18. Keďže žalobca nepreukázal ani tvrdený neoprávnený zásah zo strany žalovanej do jeho

osobnostných práv a nepreukázal ani tú skutočnosť, že v značnej miere bola znížená jeho dôstojnosť
alebo vážnosť v spoločnosti, súd konštatoval nesplnenie zákonných podmienok pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch a žalobu zamietol.
19. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. 255 ods. l CSP a priznal ich náhradu
úspešnej žalovanej proti neúspešnému žalobcovi, keďže nevzhliadol ani dôvody hodné osobitného

zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnej žalovanej.
20. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365
ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP a navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť kauzálnepríslušnému súdu a zákonnému sudcovi na riešenie pracovnoprávneho sporu medzi zamestnancom a
zamestnávateľom.
21. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP, t. j. neboli splnené procesné podmienky

uviedol, že Okresný súd Košice I nebol kauzálne príslušný na prejednanie tohto sporu. Daný spor
je pracovnoprávnym sporom, v ktorom žalobcom predložené dôkazy poukazujú na hrubú šikanu a
diskrimináciu žalobcu na pracovisku, a preto kauzálne príslušným súdom je Okresný súd Košice II.
Nesúhlasil so závermi rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11NcC/9/2020 zo dňa 21.5.2020,
ktorým bolo rozhodnuté o miestnej príslušnosti Okresného súdu Košice I na prejednanie tohto sporu

a o nevylúčení sudkyne I.. W.. S. Š., G.. z prejednávania a rozhodovania tohto sporu poukazujúc na
tú skutočnosť, že žaloba v tu prejednávanej veci mala priamy súvis s pracovným sporom vedeným
na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 41Cpr/92/2017. Práve diskriminácia na pracovisku mala za
následok zníženie jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, pričom zákaz diskriminácie vyplýva z ust.
§ 13 Zákonníka práce.
22. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, t. j. súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, žalobca uviedol, že súd nevyhovel jeho návrhu na odročenie
pojednávania zo dňa 20.6.2021 a 23.6.2021, o ktoré žiadal z dôvodu, že nevedel objektívne zaistiť dôkaz
na pojednávaní dňa 23.6.2021 a v dôsledku toho súd predčasne uzavrel, že žalobca nevie preukázať
ním tvrdené skutočnosti, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

23. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, t. j. konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, žalobca uviedol, že súd nesprávne ustálil, že
žalobca bol obžalovaný z trestného činu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Trestného zákona, keď
v skutočnosti bol obžalovaný z trestného činu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm.
b/, c/, d/, e/ Trestného zákona, čo žalobca považuje za podstatné pre rozhodnutie vo veci. Doposiaľ

pritom v tejto trestnej veci rozhodnuté nebolo.
24. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP, t. j. súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, žalobca uviedol, že súd nevyhovel
jeho návrhu na vykonanie dôkazu výsluchom svedkov prof. D. S. G.. M.. Poukázal na výpoveď prof.
M. na pojednávaní dňa 9.6.2021 na Okresnom súde Košice II v konaní sp. zn. 41Cpr/92/2017, z

ktorej podľa názoru žalobcu vyplynulo, že jediným dôkazom o nebezpečnosti žalobcu pre okolie a
iné osoby na pracovisku bola iba samotná skutočnosť, že bolo podané trestné oznámenie. Ide teda
o priamy dôkaz porušenia zásady prezumpcie neviny, pretože vina žalobcovi nebola preukázaná,
ale žalovaná sa správala k žalobcovi a prijala opatrenia voči nemu, akoby žalobcovi vina už bola
preukázaná, prípadne bolo preukázané jeho nebezpečné správanie v škole a zároveň žalovaná na

základe skutočností, že sa začalo trestné konanie, zamedzila žalobcovi pred rozhodnutím súdu styk
s kolegami a so študentmi s odôvodnením, že treba pred žalobcom okolie chrániť z dôvodu jeho
nebezpečnosti. Argumentoval tým, že ak by súd vypočul svedkyňu aj v tomto konaní na pojednávaní
dňa 23.6.2021, zistil by porušenie prezumpcie neviny. Ďalej poukázal na výpoveď svedka prof. D. na
pojednávaní dňa 6.2.2019 na Okresnom súde Košice II v konaní sp. zn. 41Cpr/92/2017, kedy svedok

tvrdil, že študentka trpela syndrómom týranej osoby, avšak svoje tvrdenia nijako nepreukázal. Rovnako
aj svedkyňa prof. M. odmietla čokoľvek dokazovať, pričom ide o dôkazy, ktoré je potrebné vykonať,
pretože žalovaná okrem hodnotiacich úsudkov vo výpovedi z pracovného pomeru uviedla aj skutkové
tvrdenia, ktoré neboli dokázané ani v konaní sp. zn. 41Cpr/92/2017 na Okresnom súde Košice II a
ani v tomto prebiehajúcom konaní. Vytýkal tiež súdu, že odmietol vykonať čítanie detailného prepisu

z pojednávania na Okresnom súde Košice II dňa 9.6.2021 vo veci sp. zn. 41Cpr/92/2017, čím sťažil
žalobcovi konanie pred súdom a nakoniec naplnenie tohto odvolacieho dôvodu videl v tom, že súd
nevykonal viacero dôkazov preukazujúcich diskrimináciu žalobcu ako konania zasahujúceho do jeho
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti.
25. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, t. j. súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, žalobca popísal skutkové zistenia,
ktoré považuje za nesprávne, a to v bodoch 3.5.1 až 3.5.19 na strane 12 až 27 svojho odvolania.
Vytýkal súdu, že nevyhodnotil zhodu medzi skutkovými tvrdeniami uvádzanými študentkou v trestnom
oznámení a žalovanou vo výpovedi z pracovného pomeru, ktoré tak v prípade študentky, ako aj v
prípade žalovanej neboli nijako preukázané ako pravdivé, pretože Okresný súd Rožňava nerozhodol

o vine žalobcu v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 3T/106/2019. Za nesprávne skutkové zistenie
považoval aj záver súdu o údajnom súhlase žalobcu s lekárskou prehliadkou a dôvodoch neúčasti na
prehliadke, keď neuviedol výhrady žalobcu. Žalobca súhlasil dňa 18.5.2017 s tým, že psychológa si
vyberie sám. Následne po e-mailovej komunikácii s prof. D. žalobca pochopil, že žalovaná porušila §30e ods. 14 zákona č. 355/2007 Z.z., lebo žalovaná nerokovala so zástupcami zamestnancov a ani s
lekármi predtým, ako dňa 18.5.2017 na stretnutí vydala ústny príkaz na vykonanie lekárskej prehliadky.
Keďžežalovanákonalanezákonnevsúvislostisnariadenímpreventívnejlekárskejprehliadkyžalobcovi,

žalobca nebol povinný sa takémuto nezákonnému príkazu podriadiť. Tieto výhrady pritom súd
nezohľadnil. Za nesprávny považoval aj záver súdu, že žalobca sa svojvoľne nezúčastnil mimoriadnej
lekárskej prehliadky, a to s poukazom na nedodržanie zákonného postupu žalovanej pri nariadení tejto
mimoriadnej lekárskej prehliadky. Žalovaná ako zamestnávateľ si nesplnila povinnosť podľa § 30 ods.
1 písm. c/ zákona č. 355/2007 Z.z., keď neprerokovala s lekárom G.. C.. Ľ.. B.P., G.. odôvodnené

pochybnosti o zdravotnej spôsobilosti žalobcu na prácu. Nesúhlasil so záverom súdu, že v texte
výpovedezpracovnéhopomerusúobsiahnutélenhodnotiaceúsudky.Podľajehonázorumalsúduviesť,
ktoréjednotlivévýrokytextuvýpovedepovažujezaskutkovétvrdeniaaktorézahodnotiaceúsudky.Časť
textu,ktorúpodrobnecitujenastrane16anasl.odvolania,súpodľažalobcuajskutkovétvrdenia,ktorých
pravdivosť sa dá preukázať. Vytýkal ďalej súdu nesprávne skutkové zistenia vo veci prezumpcie neviny.
Uviedol, že súd nepovažoval konanie zamestnávateľa za protiprávne, pritom nezákonné nariadenie

mimoriadnej lekárskej prehliadky je zásahom do osobnostných práv žalobcu. Súd nesprávne uzavrel,
že žalovaná postupovala podľa § 30e zákona č. 355/2007 Z.z. Nezákonným postupom žalovanej pri
nariadenímimoriadnejlekárskejprehliadkybolopretozasiahnutédoosobnostnýchprávžalobcu.Vytýkal
súdu, že nezistil, či žalovaná sledovala legálny cieľ a bola oprávnená zasahovať do jeho občianskej cti
a ľudskej dôstojnosti, konkrétne neskúmal, aký motív mala kritizovať žalobcu vo výpovedi z pracovného

pomeru, ak v tom čase vedela, že sa už začalo trestné konanie a v skutočnosti sa stačilo iba odvolať
na toto konanie, prípadne uviesť, z akého trestného činu je žalobca podozrivý. Argumentoval ďalej tým,
že súd predčasne uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo veci preukázania zásahu do
osobnostných práv, spôsobilého ohroziť, či vyvolať následky, lebo žalobca nemal možnosť vykonania
všetkých podstatných dôkazov pred kauzálne príslušným súdom. Podľa jeho názoru ním predložené

dôkazy jednoznačne preukazujú porušenie § 3 ods. 2 Trestného poriadku. Podľa názoru žalobcu súd
nesprávne zistil skutkové okolnosti o údajnom syndróme týranej osoby z výsluchu G.. M., a to s
poukazom na tú skutočnosť, že prof. M. neposudzovala zdravotný stav žalobcu, a tak chýbajú objektívne
dôkazy o tom, že žalovaná mala odôvodnené pochybnosti o zdravotnej spôsobilosti žalobcu na prácu
tak, ako sa uvádza vo výpovedi z práce. Nakoniec v rámci tohto odvolacieho dôvodu namietal, že súd

nesprávne ustálil, že žalovaná vedela o začatom trestnom stíhaní už pred 18. májom 2017. Pokiaľ
žalovaná mala vedomosť o začatom trestnom stíhaní žalobcu už pred 18. májom 2017, je otázne, prečo
tútoskutočnosťneuviedlavovýpovedi.Zovšetkýchtýchtodôvodovpovažujezáversúduonepreukázaní
nároku žalobcu podľa § 13 Občianskeho zákonníka za predčasný, keďže neboli vykonané všetky dôkazy
na kauzálne príslušnom súde.

26. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. g/ CSP, t.j. zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené, žalobca namietal postup súdu, ktorý nepripustil zmenu žaloby ohľadne
skutkových tvrdení týkajúcich sa diskriminácie žalobcu a následne nevykonal dokazovanie na
preukázanie tejto diskriminácie.

27. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j. rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci žalobca vytýkal súdu, že nesprávne
aplikoval rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/108/2009 a nesprávne aplikoval ustanovenia
Zákonníka práce. Citoval ustanovenia pracovného poriadku žalovanej, upravujúce okamžité skončenie
pracovného pomeru, ustanovenia zákona č. 552/2003 Z.z. o predpokladoch pre výkon práce vo

verejnom záujme, o povinnostiach žalovanej v súvislosti s prešetrovaním upozornenia na porušenie
povinnosti zamestnancom, o povinnostiach zamestnancov a uviedol, že neporušil pracovnú disciplínu,
ak sa nepodriadil nezákonným príkazom žalovanej. Zdôraznil, že nezákonným konaním žalovanej mu
bolozabránenévkariérnomraste,bolvyradenýzkontaktuskolegaminapracoviskuasoštudentmi,bolo
s ním zaobchádzané ako s duševne chorou osobou a súd tieto zásahy nevyhodnotil ako diskriminačné.

Tvrdil, že výpoveď z pracovného pomeru je verejným dokumentom, lebo ide o úradnú listinu, a
teda výroky uvedené vo výpovedi z pracovného pomeru boli uvedené verejne. Namietal porušenie
prezumpcie neviny, keď tvrdenia uvedené vo výpovedi z pracovného pomeru, ktoré mali predstavovať
naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu, boli považované za pravdivé pred rozhodnutím
súdu v trestnom konaní. Vyčítal súdu, že neaplikoval čl. 13 Ústavy SR, v zmysle ktorého povinnosti

možno ukladať len zákonom alebo na základe zákona a čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, v zmysle ktorého každý
môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Podľa jeho názoru súd nesprávne aplikoval zákon č. 355/2007 Z.z., konkrétne § 30 a § 30e, nesprávne
vychádzalibazpracovnéhoporiadkužalovanejzroku2016aneaplikovalpríkazrektorač.4/2014,platnýaj v roku 2017. Namietal tiež závery uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11NcC/9/2020, že
predmetný spor nie je pracovným sporom a vytýkal súdu, že vychádzal z rozhodnutia v spore, vedenom
na Okresnom súde Košice dňa pod sp. zn. 41Cpr/92/2017 a na Krajskom súde v Košiciach pod sp.

zn. 11CoPr/9/2019. Nesprávne právne posúdenie veci videl aj v tom, že súd neaplikoval rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, týkajúce sa zásahu do výkonu slobody prejavu. V ďalšej časti
odvolania žalobca predložil nové dôkazy s poukazom na ust. § 366 písm. d/ CSP s odôvodnením, že
nie z vlastnej viny ich nemohol predložiť súdu skôr. Dôvod na predloženie dôkazu dal svedok prof. D.,
ktorý podľa žalobcu klamal o priebehu doručovania výpovede z práce. Žalobca predkladá tento dôkaz

až v odvolaní preto, že nemal povinnosť v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn.
41Cpr/92/2017preukazovať,žežalovanásinesplnilapovinnosťpodľa§74Zákonníkapráce,alenaopak
žalovaná mala povinnosť preukázať súdu, že si túto povinnosť splnila. Uviedol, že na pojednávaní
Okresného súdu Košice II vo veci sp. zn. 41Cpr/92/2017 dňa 9.6.2021 prof. D. klamal o okolnostiach
doručovania výpovede z práce a ako reakciu na uvedené klamstvá žalobca predkladá zvukový záznam z
odovzdávania výpovede z práce zo dňa 28.11.2017, pretože tento dôkaz nemal pri sebe na pojednávaní

dňa 9.6.2021 na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 41Cpr/92/2017 a ani dňa 23.6.2021 na Okresnom
súde Košice I v tu prejednávanej veci. V zásade ide len o jeho obranu voči nepravdivej výpovedi
svedka na pojednávaní dňa 9.6.2021. Tým chce preukázať nedostatočnú dôveryhodnosť svedka prof.
D.. Predkladá tiež dôkaz o nerovnakom zaobchádzaní s prof. D. a žalobcom potom, čo voči ním obom
ako zamestnancom žalovanej bolo začaté trestné stíhanie a následne podaná obžaloba. Poukázal na

to, že dôkaz o jeho vyčleňovaní zo spoločenstva akademickej obce žalovanej predložil v konaní sp.
zn. 41Cpr/92/2017, kde ho súd na pojednávaní dňa 9.6.2021 nevykonal a nebol vykonaný ani v tu
prebiehajúcom konaní, keď súd nepripustil zmenu žaloby. Žiada preto, aby dôkaz bol vykonaný na
kauzálne príslušnom súde a aby žalobca mohol preukázať, že žalovaná sa k nemu správala inak, ako k
inému zamestnancovi, ktorý nebol povinný z dôvodu začatia trestného stíhania absolvovať mimoriadnu

lekársku prehliadku a preukazovať žalovanej svoj psychický stav, pričom zostal v pracovnom pomere až
do rozhodnutia špecializovaného súdu. Predložil ďalej dôkazy o nutnosti skúmať text výpovede nielen
z hľadiska hodnotiacich úsudkov, ale aj z hľadiska skutkových tvrdení vo veci nezákonného obvinenia
žalobcu zo zlého zdravotného stavu údajne poškodenej študentky (novinové články o žalobe I.. Š. Y. na
psychiatričku O. G. vo veci ochrany dobrého mena). Navrhol tiež vykonať dôkaz preukazujúci zastavenie

účastižalovanejvprojekteNorduGrid,pričomžalobcabolgrantommedzinárodnejspolupráceNorduGrid
od roku 2003 až do svojho núteného odchodu v roku 2017 a vďaka tejto spolupráci kolektív žalobcu
dosiahol medzinárodné úspechy, a to účasť v prestížnych projektoch z oblasti informatiky. Ako ďalší
dôkaz navrhol vykonať aj dôkaz o nezákonnom postupe žalovanej vo veci riešenia podnetu študentky zo
dňa17.2.2017-žiadosťadresovanúrektoroviÚPJŠzodňa20.5.2020ozaslaníosobnejkorešpondencie

žalobcu Okresnému súdu v Rožňave pre účely trestného konania.
28. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať jej nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a/
CSP uviedla, že o tom, ktorý súd je miestne príslušný na prejednanie a rozhodnutie tejto veci, rozhodoval
Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 21.5.2020 sp. zn. 11NcC/9/2020 a rozhodol, že príslušným

na prejednanie a rozhodnutie sporu je Okresný súd Košice I. Toto rozhodnutie je právoplatné a záväzné
tak pre Okresný súd Košice I, ako aj pre strany sporu. Odvolaciemu súdu v tejto prejednávanej veci
neprináleží právomoc preskúmavať, meniť, či inak spochybňovať závery Krajského súdu v Košiciach
vyslovené v právoplatnom uznesením sp. zn. 11NcC/9/2020 zo dňa 21.5.2020.
29. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP uviedla, že návrhy žalobcu na odročenie

pojednávania zo dňa 20.6.2021 a 23.6.2021 boli nedôvodné a nehospodárne. Dôvody, pre ktoré žalobca
navrhoval odročiť pojednávanie nariadené na deň 23.6.2021, nespĺňali podmienky v zmysle § 183 CSP.
Predovšetkým žalobca nepožiadal o odročenie pojednávania včas vzhľadom na skutočnosť, že tvrdený
rozpor vo výpovediach G.. M. S. G.. D. sa žalobca mohol dozvedieť už na pojednávaní dňa 9.6.2021 vo
veci Okresného súdu Košice II sp. zn. 41Cpr/92/2017, pričom o odročenie pojednávania žiadal až dňa

20.6.2021. Pokiaľ dôvodom odročenia pojednávania mala byť vykonaná konfrontácia svedkov prof. M.
S. G.. D., súd návrh na vykonanie tohto dôkazu zamietol a v odôvodnení napadnutého rozsudku tento
svoj postup náležite aj odôvodnil.
30. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP žalovaná uviedla, že žalobca v odvolaní
neuviedol žiadne pochybenie súdu, ktoré je subsumovateľné pod vyššie uvedený odvolací dôvod. Pokiaľ

súdnesprávneustálilprečin,zakéhoježalobcaobžalovaný,nemožnohovoriťonesprávnomprocesnom
postupe, keďže v tejto veci nejde o trestné konanie voči žalobcovi a úlohou súdu nie je posudzovať
trestnoprávne otázky.31. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP žalovaná uviedla, že rozhodnutie o tom,
ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, je výlučne úlohou súdu, ktorý nemá povinnosť akceptovať
všetky návrhy na vykonanie dôkazov. Súd správne vyhodnotil žalobcom navrhované dôkazy ako dôkazy,

ktoré nemajú význam pre rozhodnutie v danej veci a správne uzavrel, že v intenciách sporu o ochranu
osobnosti bolo žalobcom navrhované dokazovanie nehospodárne. Okrem toho prof. M. S. G.. D. boli
ako svedkovia vypočutí na pojednávaní v tu prebiehajúcej veci. K ostatným dôkazom uviedol, že tieto
neboli potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností.
32. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP uviedla, že súd vyhodnotil vykonané

dôkazy jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti a na základe vykonaných dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, tieto skutkové zistenia jasne, výstižné, presvedčivo a zrozumiteľne
uviedol aj v odôvodnení napadnutého rozsudku. V súvislosti s hodnotením výpovede z pracovného
pomeru zdôraznila, že je potrebné hodnotiť ju ako celok a nemožno posudzovať iba jednotlivé vytrhnuté
výroky alebo vetu. Súd pritom zohľadnil aj celkové znenie výpovede a správne dospel k záveru, že
jednotlivé výroky vo výpovedi nemohli zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu občianskej cti a ľudskej

dôstojnosti. Za správny považuje aj záver súdu, že výroky vo výpovedi z pracovného pomeru majú
povahu hodnotiacich úsudkov. Dôrazne odmietla, že by uviedla jednotlivé výroky vo výpovedi s cieľom
zasiahnuť do občianskej cti žalobcu. Všetky výroky uviedla s jediným legálnym a legitímnym cieľom,
ktorým bolo skončenie pracovného pomeru, pričom si plnila svoju zákonnú povinnosť v zmysle § 61
ods. 2 Zák. práce dôvod vo výpovedi aj skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným

dôvodom. Pri vymedzení skutkových okolností, ktoré ju viedli k uplatneniu výpovede z pracovného
pomeru teda konala plne legitímne a v súlade so zákonom. Stotožnila sa so závermi rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/108/2009 v obdobnej veci, v zmysle ktorých postup organizácie,
u ktorej je zamestnanec zamestnaný, spočívajúci v doručení a z toho vyplývajúcom i rozviazaní
pracovného pomeru podľa Zákonníka práce, nemožno považovať za protiprávne konanie, ale za výkon

práva, majúci základ v právnom predpise. Zdôraznila tiež, že v konaní nebolo preukázané šírenie
informácií o zdravotnom stave žalobcu ostatnými zamestnancami a nedochádzalo ani k ohováraniu
žalobcu.
33. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. g/ CSP žalovaná uviedla, že žalobcom
namietané skutočnosti, týkajúce sa údajnej šikany a diskriminácie, nepredstavujú prostriedky, ktoré

neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie a ani prostriedky, ktoré žalobca bez svojej viny
nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Diskrimináciu žalobca namietal v priebehu
konania, pričom súd sa s touto otázkou vyporiadal tak, že nepripustil zmenu žaloby, spočívajúcu v
pripustení ďalších skutkových tvrdení, týkajúcich sa diskriminácie žalobcu.
34. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP žalovaná uviedla, že žalobcom

uvádzané ustanovenia pracovného poriadku UPJŠ, týkajúce sa podmienok okamžitého skončenia
pracovného pomeru, nie sú pre toto konanie relevantné, keďže zo strany žalovanej nedošlo k
okamžitémuskončeniupracovnéhopomeruaanikskončeniupracovnéhopomeruvýpoveďouzdôvodu,
že by žalobca bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin. So žalobcom bol pracovný pomer
skončený výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce pre opakované menej závažné

porušenie pracovnej disciplíny. Rozporovala aj tvrdenie žalobcu, že výpoveď z pracovného pomeru
je úradnou listinou, ktorá bola zverejnená. Odhliadnuc od toho, že pojem úradnej listiny nie je v
právnom poriadku definovaný, nemožno považovať výpoveď za verejnú listinu, keďže verejnou listinou
je listina vydaná príslušným štátnym orgánom alebo inou úradnou osobou, ktorá je na jej vydanie
zákonom splnomocnená. Výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 28.11.2017 je súkromnou listinou

medzi žalobcom a žalovanou, ktorej obsah bol adresovaný výlučne žalobcovi. Pri koncipovaní výpovede
žalovaná nepredpokladala, ani nezamýšľala akékoľvek zverejnenie jej obsahu a ani akékoľvek iné
jej sprístupnenie tretím osobám s výnimkou jej povinného sprístupnenia zástupcom zamestnancov
žalovanej. Žalovaná obsah výpovede žiadnym spôsobom nezverejnila, ani verejne neoznámila, preto
nemohlo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu touto výpoveďou. Argumentovala ďalej tým,

že otázkou porušenia pracovnej disciplíny žalobcu a tiež okolnosťami mimoriadnej lekárskej prehliadky
sa zaoberal Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 41Cpr/92/2017 a Krajský súd v
Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 11CoPr/9/2019 a oba súdy dospeli na základe vykonaných
dôkazov k rovnakému záveru, že žalobca sa opakovane dopustil porušenia pracovnej disciplíny, keď
napriek legitímnym pokynom žalovanej neabsolvoval mimoriadnu lekársku preventívnu prehliadku vo

vzťahu k práci v zmysle zákona č. 355/2007 Z.z. V danej veci nie je dôvodné, aby sa konajúci súd
opätovne zaoberal vyššie uvedenou otázkou (porušenia pracovnej disciplíny a zákonností mimoriadnej
lekárskej prehliadky), táto otázka nesúvisí s predmetom konania o ochranu osobnosti a súvisí výlučne
s posudzovaním platnosti, či neplatnosti výpovede z pracovného pomeru.35. Pokiaľ ide o nové dôkazy navrhnuté žalobcom v odvolaní, žalovaná namietala nesplnenie podmienok
podľa ust. § 366 ods. 1 písm. d/ CSP, z ktorého dôvodu na novo predložené dôkazy nie je možné
prihliadnuť.

36.Žalobcavreplikeažalovanávduplikezotrvalinaskutočnostiachuvedenýchvodvolaníavovyjadrení
k odvolaniu a tieto v podstatnej časti zopakovali.
37. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380

CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné
vyhovieť.
38. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
39. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 23. augusta 2022 o 9.30 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 16. augusta 2022 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219

ods. 1,3 CSP.
40. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP, t.j.
neboli splnené procesné podmienky (a/), súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (b/), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/),

súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e/),
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/),
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (g/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

41. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
42. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a nebolo zistené žiadne porušenie

procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.
43. Správne, podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie rozsudku
dáva odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom konania.

44. Žalobca v podstatnej časti už len opakuje argumenty uvádzané v konaní pred súdom prvej inštancie,
s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jeho odvolacie
námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožnili prijať iné
závery.
45. Odvolací súd sa stotožňuje so správnym záverom súdu prvej inštancie o nesplnení zákonných

predpokladov (podmienok) pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcovi v zmysle
ust.§13ods.2OZ,keďževykonanýmdokazovanímnebolpreukázanýneoprávnený(protiprávny)zásah
do osobnostných práv žalobcu, ktorý vyvolal alebo bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu, spočívajúcu
v porušení alebo ohrození osobnostných práv chránených ust. § 11 OZ, ani príčinná súvislosť medzi
zásahom a vzniknutou ujmou. Vykonaným dokazovaním tiež nebolo preukázané zníženie dôstojnosti

žalobcu alebo jeho vážnosti v spoločnosti v značnej miere ako podmienky pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 OZ.
46. Súd svoje úvahy, ako dospel k tomuto záveru, veľmi podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého
rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval. Tieto úvahy sú
správne, odvolací súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje a na tomto mieste ich neopakuje.

47. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd
uvádza nasledovné:
48. Predmetom konania je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, uplatnený žalobcom
voči žalovanej titulom tvrdeného neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv, ku ktorému malo
dôjsť výpoveďou z pracovného pomeru, danou mu žalovanou dňa 28.11.2017, konkrétne skutočnosťami

uvedenými v tejto výpovedi, ktorými mala byť porušená prezumpcia neviny, nezákonným nariadením
mimoriadnej lekárskej prehliadky a neoprávneným rozširovaním informácií o zlom zdravotnom stave
žalobcu.49. Súd správne kvalifikoval žalobou uplatnený nárok ako nárok vyplývajúci z ust. § 11 a § 13 ods.
1,2 OZ, teda ako nárok vyplývajúci z porušenia práva na ochranu osobnosti, konkrétne občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti žalobcu a správne skúmal splnenie zákonných predpokladov pre priznanie

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorými sú neoprávnený (protiprávny) zásah, ktorý vyvolal
alebo bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnostných
práv chránených ust. § 11 OZ, existencia ujmy a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a
vzniknutou ujmou. Z hľadiska priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch súd tiež správne skúmal, či došlo
v značnej miere k zníženiu dôstojnosti žalobcu alebo jeho vážnosti spoločnosti.

50. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
51. Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR každý má právo na ochranu pred neoprávnením zasahovaním do
súkromného a rodinného života.
52. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy (§ 11 OZ).

53. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva
na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 OZ).
54. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 OZ).
55. Právo na ochranu osobnosti (tzv. osobnostné právo) prináleží každej fyzickej osobe. Výpočet
jednotlivých zákonom chránených zložiek osobnosti sa uvádza príkladmo.
56. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti v zmysle ust. § 11 a nasl. Obč.
zák. je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý

privodiť ujmu na právach chránených citovaným ustanovením § 11, t.j. mal difamačnú povahu. Obe
náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo
domáhať sa ochrany podľa § 11 Obč. zák. a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom.
Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom
ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom

povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti alebo odstrániť
následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie je vždy tá fyzická alebo právnická osoba,
ktorá sa dopustila určitého konania, neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv (je
pôvodcom alebo subjektom zásahov).
57. Neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti je konanie, ktoré zasahuje do práv chránených

ustanovením § 11 OZ, avšak za predpokladu, že zásah je v rozpore s právami, prípadne i povinnosťami
pôvodcu zásahu, ktoré sú stanovené právnym poriadkom. Neoprávnený je teda zásah, ktorý je v rozpore
s právnym poriadkom. Môže k nemu dôjsť ústne, písomne alebo aj inak, vždy však musí byť jeho
súčasťou rozpor so zákonom, spočívajúci v tom, že ten, kto do chránených práv zasiahol, nemal na to
zákonné oprávnenie a že nebol daný žiadny z dôvodov výnimočne vylučujúcich protiprávnosť zásahu.

58. Vo všeobecnosti sa pripúšťa, že neoprávnenosť vylučuje predchádzajúci súhlas dotknutej osoby
so zásahom do jej osobnosti, existencia zákonom uznávaného dôvodu pre určitý zásah a napokon
skutočnosť, že k zásahu došlo pri výkone iného subjektívneho práva stanoveného zákonom alebo pri
plnení povinnosti vyplývajúcej zo zákona.
59. Neoprávneným zásahom je v zásade každé nepravdivé tvrdenie, ktoré zasahuje právo chránené ust.

§ 11 OZ, pričom je bez významu, či pôvodca si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia alebo nebol,
resp. či konal alebo nekonal v úmysle ohroziť zákonom chránenú osobnosť fyzickej osoby.
60. V prejednávanom spore tvrdeným neoprávneným zásahom má byť porušenie prezumpcie neviny
vo výpovedi z pracovného pomeru, konkrétne skutočnosťami uvedenými v tejto výpovedi, ktoré
podľa žalobcu porušujú prezumpciu neviny, ďalej tvrdené nezákonné nariadenie mimoriadnej lekárskej

prehliadky žalovanou žalobcovi a neoprávnené rozširovanie informácií o jeho zdravotnom stave.
61. Z vykonaného dokazovania súd správne uzavrel, že skutočnosťami uvedenými vo výpovedi z
pracovného pomeru nebola porušená prezumpcia neviny žalobcu, pretože výpoveď nebola daná
žalobcovi z dôvodu, že žalobca bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin a ani z dôvodu, že
bolovočižalobcovizačatétrestnéstíhanieavovýpovedinebolžalobcaoznačenýakopáchateľtrestného

činu. Žalovaná vo výpovedi z pracovného pomeru zo dňa 28.11.2017 iba popisovala správanie žalobcu
na pracovisku z hľadiska, že môže napĺňať aj znaky trestného činu a uplatnený výpovedný dôvod podľa
§ 61 ods. 1 písm. e/ Zák. práce bolo možné použiť nezávislé od výsledku trestného konania. Výpoveďou
z pracovného pomeru nemohlo dôjsť vo všeobecnosti k neoprávnenému zásahu do osobnostnýchpráv žalobcu, keď išlo o výkon práva zamestnávateľa skončiť so žalobcom pracovný pomer a v tej
súvislosti aj o splnenie povinnosti podľa § 61 ods. 2 Zák. práce skutkovo vymedziť výpovedný dôvod
tak, aby bol nezameniteľný s iným výpovedným dôvodom. Išlo teda o výkon práva, ktoré má základ v

právnom predpise - v Zákonníku práce a obsah výpovede bol adresovaný výlučne žalobcovi a žalovanou
táto výpoveď nebola sprístupnená tretím osobám, okrem zástupcov zamestnancov v súvislosti s jej
prerokovaním, ani nijako zverejnená. Skutočnosti uvedené vo výpovedi sa tak nestali verejne známymi
a oboznámil sa s nimi len úzky okruh zamestnancov žalovanej a samotný žalobca, z ktorého dôvodu
nebola spôsobilá zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Pokiaľ konanie žalovanej nespĺňa znaky

neoprávneného zásahu do osobnosti žalobcu, nie je možné za takýto zásah považovať následok, ktorý
žalobca subjektívne pociťoval po skončení pracovného pomeru výpoveďou vo svojom pracovnom i
osobnom živote.
62. K neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu nemohlo dôjsť ani tvrdeným rozširovaním
a zverejňovaním informácií o zdravotnom stave a osobe žalobcu v procese nariaďovania mimoriadnej
lekárskej prehliadky, resp. správaním nadriadených voči nemu pri ukladaní príkazov na zabezpečenie

lekárskej prehliadky, keďže tieto tvrdenia žalobcu vykonaným dokazovaním preukázané neboli.
63. Rovnako ani nariadením mimoriadnej lekárskej prehliadky žalobcovi nemohlo dôjsť k zásahu do
jeho osobnostných práv, jednak z dôvodu, že táto lekárska prehliadka nebola vôbec vykonaná a jednak
k jej nariadeniu došlo zákonným spôsobom, ako to konštatoval súd v právoplatne skončenom konaní
vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 41Cpr/92/2017 a Krajský súd v Košiciach v konaní

vedenompodsp.zn.11CoPr/9/2019a11CoPr/1/2021,tedaopätovneišloovýkonprávazamestnávateľa
nariadiť takúto prehliadku, ktoré právo má základ v právnom predpise a táto skutočnosť vylučuje
neoprávnenosť zásahu.
64. K jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné:
65. Pokiaľ žalobca namieta, že vo veci rozhodol súd, ktorý nebol kauzálne príslušný, a teda aj nezákonný

sudca, odvolací súd poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11NcC/9/2020 zo dňa
21. mája 2020, ktorým bolo rozhodnuté, že na prejednanie a rozhodnutie sporu je príslušný Okresný
súd Košice I a zároveň bolo rozhodnuté, že sudkyňa I.. W.. S. Š., G.. nie je vylúčená z prejednávania a
rozhodovania tohto sporu. V zmysle ust. § 43 CSP sú týmto rozhodnutím súdy viazané a odvolaciemu
súdu neprináleží preskúmavať, meniť, či inak spochybňovať závery právoplatného uznesenia Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. 11NcC/9/2020 zo dňa 21.5.2020. Vo veci teda rozhodol miestne príslušný súd
a otázku miestnej príslušnosti v odvolacom konaní nemožno inak posudzovať, keďže o nej už bolo
rozhodnuté podľa § 43 CSP. Z vyššie uvedeného rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach vyplýva, že
predmetom sporu je spor o právo na ochranu osobnosti, vyplývajúci z ust. § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka a nejde o realizáciu práva z pracovnoprávneho alebo obdobného pracovného vzťahu, ani

o spor súvisiaci s individuálnym pracovnoprávnym sporom, vyplývajúci z porušenia alebo nedodržania
zásady rovnakého zaobchádzania, z ktorého dôvodu nie je daná kauzálna príslušnosť Okresného súdu
Košice II a príslušným na konanie je Okresný súd Košice I ako všeobecný súd žalovanej.
66. Pokiaľ žalobca namietal, že súd nevyhovel jeho návrhom zo dňa 20.6.2021 a 23.6.2021 na odročenie
pojednávania konaného dňa 23.6.2021 a tým znemožnil v dostatočnom časovom predstihu stranám

sporu oboznámiť sa s dôkazmi, odvolací súd uvádza, že týmto procesným postupom súdu nedošlo
k odňatiu ani porušeniu žiadnych procesných práv žalobcu, lebo dôvody, pre ktoré žalobca navrhol
odročiť pojednávanie, nespĺňali žiadne zo zákonných dôvodov v zmysle ust. § 183 CSP, t.j. nebolo ich
možné považovať za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania a zároveň žalobca nepožiadal včas o
odročenie pojednávania.

67. V zmysle ust. § 183 ods. 1 CSP pojednávanie možno odročiť len z dôležitých dôvodov a v zmysle §
183 ods. 3 CSP strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu dôvod oznámiť bezodkladne
potom,čosaoňomdozvedelaalebomohladozvedieťalebohosprihliadnutímnavšetkyokolnostimohla
predpokladať. Skutočnosť, či sú splnené podmienky pre odročenie pojednávania, je vecou hodnotenia
konajúceho súdu. Iba súd posudzuje, či stranami sporu uvádzané dôvody pre odročenie pojednávania

sú dôležitými dôvodmi v zmysle § 183 ods. 1 CSP. Takýmto dôležitým dôvodom nepochybne môže
byť aj objektívna nemožnosť strany sporu zabezpečiť dôkaz na preukázanie svojich tvrdení do času
nariadeného pojednávania, čo však nezbavuje stranu sporu takýto návrh na odročenie pojednávania
podať včas a predpokladom vyhovenia včasne podanej žiadosti je potom aj tá skutočnosť, že daným
dôkazom je možné preukázať skutočnosti relevantné z hľadiska rozhodnutia v spore.

68. Žalobca požiadal o odročenie pojednávania vytýčeného na deň 23.6.2021 dňa 20.6.2021 (č.l. 586
spisu) z dôvodu, že zápisnicou z pojednávania vo veci Okresného súdu Košice II sp. zn. 41Cpr/92/2017
zo dňa 9.6.2021 chcel preukázať rozpory vo výpovedi svedkyne prof. M. vo vyššie uvedenom konaní
Okresného súdu Košice II a svedka prof. D. v tomto prebiehajúcom konaní, pričom túto zápisnicu nemalk dispozícii a navrhol vykonať „krížový“ výsluch. Súd listom zo dňa 22.6.2021 oznámil žalobcovi, že
jeho žiadosti o odročenie pojednávania nevyhovuje, keďže jeho žiadosť nebola podaná včas vzhľadom
na to, že pojednávanie vo veci Okresného súdu Košice II sp. zn. 41Cpr/92/2017 sa uskutočnilo dňa

9.6.2021 a jeho povinnosťou bolo bezodkladne oznámiť dôvod po tom, čo sa o ňom dozvedel. Zároveň
vyzval žalobcu, aby obratom uviedol, či navrhuje, aby súd na pojednávanie dňa 23.6.2021 zaobstaral
a prípadne mu aj preposlal zápisnicu z pojednávania konaného dňa 9.6.2021 na Okresnom súde
Košice II pod sp. zn. 41Cpr/92/2017, prípadne časť zápisnice, ktorá obsahuje výpoveď prof. M.. Tento
list bol ešte dňa 22.6.2021 elektronicky doručený žalobcovi a žalobca toho istého dňa doručil súdu

podanie, v ktorom oznámil súdu, že získal zápisnicu z konania sp. zn. 41Cpr/92/2017 na Okresnom
súde Košice II, pričom porovnal výpoveď prof. M. vo zvukovom zázname a v zápisnici a zistil rozdiely
medzi zápisnicou a zvukovým záznamom. Uviedol, že krížový výsluch prof. D. a prof. M. môže objasniť,
kto diagnostikoval poškodenej syndróm týranej osoby a na základe čoho. Uviedol, že prof. M. by
mala byť vypočutá opakovane, aby vysvetlila rozdielne výpovede a následne by mal byť vykonaný
krížový výsluch vyššie uvedených svedkov, aby bol známy autor uvedených výrokov a tento by bol

následne povinný preukázať, že jeho výroky boli v roku 2017 pravdivé, a to bez trestného spisu.
Na pojednávaní dňa 23.6.2021 sa súd zaoberal návrhmi žalobcu na odročenie pojednávania, žiadal
žalobcu o vysvetlenie, v čom vidí rozpory vo výpovediach vyššie uvedených svedkov, nevyhovel návrhu
na odročenie pojednávania z dôvodov, ktoré už predtým písomne vysvetlil žalobcovi a zamietol aj
návrh na vykonania dokazovania výsluchom svedkov prof. M. S. G.. D. a ich konfrontáciou. Zároveň

uviedol dôvody tohto rozhodnutia tak na pojednávaní dňa 23.6.2021, ako aj v odôvodnení napadnutého
rozsudku (ods. 59), keď v intenciách sporu o ochranu osobnosti považoval navrhované dokazovanie za
nedôvodné a nehospodárne, žalobca neuviedol, v čom spočíval rozpor vo výpovediach navrhovaných
svedkov a neuviedol, akej skutočnosti sa týka. Zároveň zdôraznil, že nie je podstatné, kto bol autorom
výpovede z pracovného pomeru, kto písal text výpovede a kto poskytol dôkazy, pretože išlo o právny

úkonprávnickejosobyavprípadeneoprávnenéhozásahubyišloozodpovednosťtejtoprávnickejosoby.
Ku konfrontácii svedkov nepristúpil z dôvodu, že nebolo zrejmé, čo sa má vykonaním tohto dôkazu
preukázať.
69. Z vyššie uvedených dôvodov postupom súdu, keď nevyhovel návrhu žalobcu na odročenie
pojednávania, ktorý naviac nebol podaný včas, nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý

proces.
70. Pokiaľ žalobca namieta, že súd nesprávne ustálil, z akého trestného činu bol žalobca obžalovaný,
odvolací súd uvádza, že nejde o pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré by mohlo mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedenú skutočnosť preto nemožno subsumovať pod inú vadu
konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, ktorou sa rozumie také pochybenie v procesnom postupe

súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, za predpokladu, že mohlo mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Nesprávne ustálenie trestného činu, z ktorého mal byť žalobca
obžalovaný, nemalo žiadny vplyv na vecnú správnosť rozsudku, pretože pre rozhodnutie v danom spore
táto skutočnosť nebola právne významnou a keďže nejde o trestné konanie vedené voči žalobcovi,
úlohou súdu nebolo posudzovať trestnoprávne otázky, vrátane právnej kvalifikácie trestného činu.

71.Pokiaľžalobcavytýkasúdunevykonanievšetkýchnímnavrhnutýchdôkazov,odvolacísúdpoukazuje
na ust. § 185 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd
nemusí vykonať všetky sporovými stranami navrhnuté dôkazy a výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci
dokazovania vykonávať, je výlučne na súde. Súd musí dbať iba na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má
potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený sporovou stranou, ak tento skutkový poznatok

nebude preukazovať iným dôkazom. Súd musí teda mať vždy vyriešenú otázku, na preukázanie ktorej
skutočnosti vykonáva ten-ktorý dôkaz. Súd teda nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy a
nebude vykonávať tie, ktoré nemajú význam pre rozhodnutie v danej veci a ktoré sú nadbytočné, teda
majú slúžiť na preukázanie tvrdení, ktoré už boli v doterajšom konaní preukázané.
72. Súd v prejednávanej veci vykonal všetky dôkazy podstatné z hľadiska zistenia skutkového stavu pre

rozhodnutie v danom spore, kde predmetom konania bola ochrana osobnosti, a nie nároky vyplývajúce
z tvrdeného porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Svedkovia prof. D. W. G.. M. boli v tejto
prejednávanej veci riadne vypočutí na pojednávaní dňa 4.12.2020 v prítomnosti žalobcu, ktorý im mohol
klásť otázky, toto svoje právo aj využil a súd nevzhliadol potrebu ich konfrontácie pre tvrdené rozpory v
ich výpovediach, z ktorého dôvodu mu nemožno vytýkať nesprávny postup, ak nevykonal konfrontáciu

týchto svedkov a ďalšie dôkazy, ktorými sa mali preukazovať skutočnosti bez právnej relevancie k
predmetu konania.
73. Pokiaľ žalobca namieta, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, odvolací súd poukazuje na ust. § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľasvojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Súd hodnotí dôkazy z hľadiska ich dôležitosti
(relevancie vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (z pohľadu jeho získania) a pravdivosti

(hodnovernosti zdroja). Súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, ktorá v civilnom procese predstavuje
zložitý myšlienkový proces sudcu. Hodnotiaca úvaha musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky,
musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci, nesmie byť v rozpore s prírodnými zákonmi, musí
byť preskúmateľná v inštančnom postupe a podobne. Výsledky hodnotenia dôkazov sú aj súčasťou
odôvodnenia rozsudku, lebo z ust. § 220 ods. 2 CSP vyplýva povinnosť súdu v odôvodnení rozsudku

stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a podobne.
74. Vyššie uvedený postup hodnotenia dôkazov súd prvej inštancie dôsledne zachoval, z odôvodnenia
jeho rozsudku je zrejmé, aké dôkazy vo veci vykonal, aké skutkové zistenia z jednotlivých dôkazov
vyplynuli a ako tieto dôkazy vyhodnotil, pričom je zrejmé, že dôkazy hodnotil nielen jednotlivo, ale aj

v ich vzájomnej súvislosti a prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Súd zároveň uviedol,
prečo nevykonal všetky navrhnuté dôkazy sporovými stranami a tiež uviedol, ktorými dôkazmi a z akého
dôvodu nemal preukázané všetky tvrdenia žalobcu. Úvahy súdu pri hodnotení dôkazov sú podrobne
uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku a sú preskúmateľné tak stranami sporu, ako aj odvolacím
súdom a v tomto hodnotení dôkazov odvolací súd nezistil žiaden logický rozpor.

75. Zároveň súd nemusí v odôvodnení rozsudku dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami
sporu, ale len na tie, ktoré majú podstatný význam pre vec, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia. Nedôvodne preto žalobca vytýka súdu, že sa nevyjadril ku každej jednej
okolnosti alebo skutočnosti, ktorú strany sporu uviedli. Súd v rozsudku dal odpoveď na všetky otázky a
uviedol všetky skutkové zistenia, ktoré mali pre rozhodnutie v spore podstatný význam. Nedôvodná je

teda námietka žalobcu, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
76. Správne sa súd vysporiadal aj s otázkou posúdenia charakteru skutočností uvedených vo
výpovedi z pracovného pomeru, popisujúcich správanie sa žalobcu, ktoré sú hodnotiacimi úsudkami
a nepredstavujú neprípustnú (neoprávnenú) kritiku, pričom text výpovede z pracovného pomeru súd
hodnotil nielen z hľadiska jednotlivých výrokov v nej obsiahnutých, ale aj ako celok, z hľadiska celkového

vyznenia výpovede a dospel k správnemu záveru, že výroky vo výpovedi z pracovného pomeru nemohli
zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti.
77. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaná uviedla výroky vo výpovedi z pracovného pomeru s
cieľom zasiahnuť do osobných práv žalobcu. Jediným cieľom bolo skončenie pracovného pomeru a
v tej súvislosti splnenie zákonnej povinnosti skutkovo vymedziť výpovedný dôvod tak, aby ho nebolo

možné zameniť s iným dôvodom (§ 61 ods. 2 Zákonníka práce), a to popisom konania žalobcu, v
ktorom vzhliadol porušenie pracovnej disciplíny. Skutkové okolnosti pritom žalovaná vo výpovedi uviedla
použitím vhodne zvolených jazykových výrazov, obsahom výpovede nie sú žiadne obvinenia žalobcu
z trestnej činnosti a dôvodom skončenia pracovného pomeru nebolo ani začatie trestného stíhania
voči žalobcovi, z ktorých dôvodov nedošlo ani k porušeniu prezumpcie neviny. Postup zamestnávateľa,

ktorým rozväzuje pracovný pomer so zamestnancom, je výkonom práva zamestnávateľa, vyplývajúceho
zo Zákonníka práce, ako už bolo uvedené vyššie a nemožno ho považovať za protiprávne konanie,
spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv zamestnanca, ako to vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/108/2009, a to ani v prípade, ak takýto úkon rozviazania pracovného
pomeru bol súdom určený za neplatný pre nedodržanie zákonných podmienok.

78. Odvolací súd nevzhliadol v žalobcom uvádzaných skutočnostiach žiadne nesprávne skutkové
zistenia a nie je tým naplnený ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP.
79. Pokiaľ žalobca namieta nevykonanie dokazovania ohľadne tvrdenej diskriminácie a šikany zo
strany žalovanej, odvolací súd uvádza, že súd na pojednávaní dňa 4.12.2020 nepripustil zmenu žaloby
ohľadne skutkových tvrdení, týkajúcich sa diskriminácie žalobcu v pracovnoprávnych vzťahoch, keďže

sa netýkajú zásahu do občianskej cti a dôstojnosti žalobcu a ide o ďalší nárok, na ktorého prejednanie
nie je kauzálne príslušný. Predmetom dokazovania preto nemohli byť tvrdené skutočnosti, preukazujúce
diskrimináciu žalobcu žalovanou.
80. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku nesprávneho právneho posúdenia veci. So
žalobcom nebol okamžite skončený pracovný pomer a ani mu nebola daná výpoveď podľa § 68 ods.

1 písm. a/ Zákonníka práce z dôvodu, že bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin a ani
z dôvodu, že bolo voči nemu začaté trestné stíhanie. Žalobcom uvádzané ustanovenia pracovného
poriadku žalovanej, pojednávajúce o skončení pracovného pomeru z dôvodu právoplatného odsúdenia
pre trestný čin, ani ust. § 68 ods. 1 Zákonníka práce nie sú preto relevantné pre toto konanie a neboldôvod vec právne posudzovať podľa tohto zákonného ustanovenia a pracovného poriadku citovaného
žalobcom.
81. K námietke žalobcu, že výpoveď z pracovného pomeru je úradnou listinou, ktorá bola zverejnená

odvolací súd uvádza, že výpoveď z pracovného pomeru nie je verejnou listinou a jej obsah bol
adresovaný výlučne žalobcovi. Výpoveď nebola zo strany žalovanej zverejnená, ani sprístupnená tretím
osobám, s výnimkou jej povinného sprístupnenia zástupcom zamestnancov žalovanej. Súd uvedenú
skutočnosťzohľadnilprirozhodovanísporu,čovyplývazods.53.odôvodneniarozsudkutak,ženemohlo
ísť o spôsobilý zásah z hľadiska narušenia alebo ohrozenia práva, chráneného ust. § 11 OZ.

82. Otázkou porušenia pracovnej disciplíny a okolnosťami mimoriadnej lekárskej prehliadky sa zaoberal
Okresný súd Košice II v konaní sp. zn. 41Cpr/92/2017 a Krajský súd v Košiciach v konaní sp. zn.
11CoPr/9/2019 a sp. zn. 11CoPr/1/2021 a dospel k záveru, že žalobca sa nepochybne opakovane
dopustil porušenia pracovnej disciplíny, keď napriek legitímnym pokynom žalovanej neabsolvoval
mimoriadnu lekársku prehliadku vo vzťahu k práci v zmysle zák. č. 355/2007 Z.z. Otázka porušenia
pracovnej disciplíny žalobcom a zákonnosti nariadenia mimoriadnej lekárskej prehliadky bola vyriešená

v inom právoplatne skončenom súdnom konaní medzi týmito stranami sporu a nie je dôvodné, aby
sa touto otázkou súd opätovne zaoberal v tu prebiehajúcom konaní, naviac ak táto otázka nesúvisí s
predmetom konania o ochranu osobnosti.
83. Pokiaľ žalobca v odvolaní predkladá nové dôkazy a argumentuje tým, že ich nemohol súdu predložiť
skôr a že nemohli byť vykonané skôr bez jeho viny, odvolací súd uvádza, že na tieto dôkazy nie je možné

prihliadať, pretože neboli splnené podmienky v zmysle ust. § 366 CSP (novoty v odvolacom konaní).
84. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní
pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú procesných podmienok, b/
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich odvolateľ bez

svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).
85. Zvukový záznam z odovzdania výpovede z pracovného pomeru zo dňa 28.11.2017 žalobca
predložil ako reakciu na výpoveď prof. D. na pojednávaní vo veci Okresného súdu Košice II sp.
zn. 41Cpr/92/2017 dňa 9.6.2021, na preukázanie tej skutočnosti, že svedok D. na vyššie uvedenom
pojednávaní nevypovedal pravdu. Obsah výpovede svedka sa teda žalobca dozvedel dňa 9.6.2021 a

mal možnosť predložiť zvukovú nahrávku kedykoľvek v období od 9.6.2021 až do dňa pojednávania v tu
prebiehajúcej veci dňa 23.6.2021, kedy bol vyhlásený rozsudok (§ 320 CSP). Nejde teda o prípad, že by
tento dôkaz odvolateľ nemohol bez svojej viny uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie. Naviac
sa týmto dôkazom nemá preukazovať skutočnosť relevantná pre toto konanie o ochranu osobnosti.
86. Rovnako pokiaľ ide o ostatné predložené dôkazy, tieto sú z obdobia rokov 2013 až 2020, nejedná

sa teda o dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
87. Za danej situácie odvolací súd bol viazaný skutkovým stav tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
a z tohto nepochybne vyplynulo neunesenie dôkazného bremena žalobcom ohľadne tvrdeného
neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv a ohľadne preukázania ujmy na jeho právach v
dôsledkutohtozásahu,zktorýchdôvodovsúddospelksprávnemuzáveruonepreukázanípredpokladov

pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcovi a vecne správne rozhodol, ak žalobu
z tohto dôvodu zamietol.
88. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil, vrátane výroku o náhrade trov na súde prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.
89.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľaust.§396ods.1CSPvspojení

s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania úspešnej žalovanej
v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, zohľadňujúc ust. § 251 CSP.
90. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).