Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 27, 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoSr/1/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117220246
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5117220246.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcov: 1/ Mgr. M. C.,
PhD., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. S. XXXX/XX, R. a 2/ Mgr. U. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom D. S. XXXX/XX, R., obaja právne zastúpení spoločnosťou RYBÁR advokát s.r.o., advokátska
kancelária so sídlom Andreja Kmeťa 11, Žilina, IČO: 51 273 225, proti žalovanému: Prima banka
Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, právne zastúpený SEDLAČKO &
PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186, v
konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu

Žilina č. k. 4Csr/1/2017-300 zo dňa 25. novembra 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobcom 1/ a 2/ sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom č. k. 4Csr/1/2017-300 zo dňa 25.11.2020 (v poradí druhým) Okresný súd Žilina (ďalej aj
ako „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) zrušil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej
bankovej asociácie sp. zn. II./2015-27 zo dňa 30.04.2017 z dôvodov podľa ust. § 45 ods. 1 písm. g/, i/ a

l/ zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej aj „zák. č. 335/2014 Z.z.“, resp. „ZoSRK“). Žalobcom 1/ a 2/ priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
1.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že
záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi stranami sporu na základe zmluvy o úvere zo dňa 12.12.2008
(ďalej aj „zmluva o úvere“), je vzťahom občianskoprávnym a zároveň spotrebiteľským (§ 52 ods.
1 Občianskeho zákonníka a nasl.). Táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná. Ďalej

bolo nesporné, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe platnej rozhodcovskej
zmluvy uzatvorenej medzi stranami dňa 12.12.2008 (ods. 21. rozhodcovského rozsudku). Súd mal
tiež preukázané, že žaloba na zrušenie rozhodcovského rozsudku bola podaná v zákonnej lehote 3
mesiacov od doručenia rozhodcovského rozsudku žalobcom (§ 46 ods. 1 ZoSRK), a to vzhľadom na
dátum vydania rozhodcovského rozsudku 30.04.2017 a doručenie žaloby súdu dňa 07.07.2017.
1.2. Súd prvej inštancie v rámci skúmania, či konanie pred rozhodcovským súdom bolo postihnuté
niektorou z vád uvedených v ust. § 45 ods. 1 ZoSRK, konštatoval v prvom rade zmätočnosť postupu

rozhodcovskéhosúduvsúvislostisnepripustenímzmenyžaloby,ktorejsažalobcoviadomáhalipodaním
zo dňa 14.10.2016 označeným ako „Úprava petitu žalobného návrhu“ a doručeným rozhodcovskému
súdu dňa 20.10.2016, poukazujúc na to, že žalobcovia sa žalobou doručenou na rozhodcovský súd
dňa 30.06.2015 (pozn. odvolacieho súdu: správne mal byť uvedený dátum 03.07.2015) domáhaliurčenia, že právny úkon žalovaného, ktorým jednostranne zvýšil úverové rozpätie splácaných splátok,
je absolútne neplatný právny úkon a je teda voči žalobcom právne neúčinný, ako i zaplatenia sumy
867,92 Eur. Následne v priebehu konania (a to potom, ako bola žaloba doručená na vyjadrenie

žalovanému) žalobcovia podaním zo dňa 14.10.2016 navrhli pripustenie zmeny petitu žaloby tak,
že sa domáhali určenia neprijateľnosti a neplatnosti zmluvnej podmienky uvedenej v čl. 4.5 zmluvy
o úvere a primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3.983,-Eur. Rozhodcovský súd však o
návrhu žalobcov zo dňa 14.10.2016 (oboznámeného v ods. 38 rozhodcovského rozsudku) nerozhodol
rozhodcovským uznesením. O návrhu žalobcov na pripustenie zmeny žaloby tak v rozhodcovskom

konaní vôbec nebolo rozhodnuté, čo vyplýva aj zo záhlavia rozsudku. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že
rozhodcovský súd zmenu žaloby nepripustil, pričom v odseku 44 svojho rozsudku nepripustenie zmeny
žaloby dostatočne odôvodnil, okresný súd sa s týmto nestotožnil majúc za to, že v odseku 44 sú len
citované vyššie uvedené zákonné ustanovenia §§ 140, 141 a 143 CSP, ale nie je tam uvedené, ktoré
zákonné ustanovenie z citovaných rozhodcovský súd na podanie žalobcov - „Úprava petitu žalobného
návrhu“ zo dňa 14.10.2016 aplikoval a či vôbec o tomto procesnom podaní žalobcov rozhodol a ak áno,

ako rozhodol. Ustanovenie § 141 CSP pritom nebolo možné aplikovať, keďže zmena žaloby nastala až
po doručení žaloby žalovanému a súd mal o zmene žaloby svojím uznesením rozhodnúť. Napriek tomu,
že rozhodcovský súd o zmene žaloby vôbec nerozhodol, následne zmätočne konštatoval neexistenciu
naliehavého právneho záujmu žalobcov na určení neprijateľnosti a neplatnosti zmluvnej podmienky po
zániku úverového vzťahu (ods. 59) a v odseku 60 rozsudku uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou

domáhali zaplatenia sumy 867,92 Eur a na základe Úpravy petitu žalobného návrhu zo dňa 14.10.2016
zaplatenia sumy 3.983,- Eur.
1.3. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že rozhodcovský súd vec nesprávne právne posúdil, keď
nesprávne vyhodnotil neexistenciu naliehavého právneho záujmu na určení neprijateľnosti a neplatnosti
zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve (po zániku úverového vzťahu medzi stranami sporu)

poukazujúc na to, že v prípade konania o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa jedná o
osobitný druh žaloby, patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho
práva pred neprijateľnými podmienkami, majúcimi podklad v osobitných predpisoch (§ 53 ods. l, ods.
4 a 5 a § 53a OZ, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.) a v tomto prípade nie je potrebné tvrdiť a
preukazovať naliehavý právny záujem s tým, že zánikom spotrebiteľského zmluvného vzťahu nemôže

stratiť pre spotrebiteľa význam dovolať sa neprijateľnosti podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ktorou
bol daný spotrebiteľský vzťah založený. Predmetný úverový vzťah síce zanikol splnením, avšak nároky
žalobcov voči žalovanému odôvodnené od uplatnenia neprijateľnej zmluvnej podmienky žalovaného
trvajú naďalej. Na podanie žaloby o neprijateľnosť zmluvnej podmienky z hľadiska vecnej legitimácie
nemá právny význam zánik záväzku splnením, žaloba vychádza zo zákonnej požiadavky, podľa ktorej

spotrebiteľské zmluvy nesmú zásadne obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky, pričom sa jedná
o nárok vyplývajúci priamo zo zákona. Keď potom rozhodcovský súd svoje rozhodnutie založil na
ustanovení § 80 písm. c) OSP, resp. § 137 písm. c) CSP, týmto postupom, keď aplikoval predmetné
nesprávne právne normy, vec nesprávne právne posúdil (§ 45 ods. 1 písm. l/ zákona č. 335/2014 Z.z.).
1.4. Ďalej podľa názoru súdu prvej inštancie rozhodcovský súd pri rozhodovaní neaplikoval ustanovenia

o ochrane práv spotrebiteľa. Rozhodcovský súd bol povinný podľa § 298 ods. 1 v spojitosti s §
295 CSP aj bez návrhu obstarať alebo zabezpečiť dôkaz a vykonať ho, v rozsudku týkajúcom sa
spotrebiteľského sporu aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v
spotrebiteľských zmluvách alebo iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou
je neprijateľná a vo výroku rozsudku uviesť znenie neprijateľnej zmluvnej podmienky. Podľa § 28

ods. 6 zákona č. 335/2014 Z.z. bol rozhodcovský súd povinný preskúmať, či vymáhaný nárok nie je
založený na neprijateľnej zmluvnej podmienke alebo na zmluvnom dojednaní, ktoré je v rozpore s
ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa. Následne po
vykonaníprávnehozáverupodľaust.§298ods.2CSPmalrozhodcovskýsúdskúmať,čizánikprávneho
vzťahu medzi stranami bol skutočne priamym následkom uplatnenia neprijateľnej zmluvnej podmienky

a či žalovaný prípadným protiprávnym konaním na základe neprijateľnej podmienky donútil žalobcov k
predčasnému splateniu predmetného úveru, resp. jeho refinancovaniu do inej banky a či tak následne
utrpeli žalobcovia ujmu a vznikol im preto nárok na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z.z., na ktoré si žalobcovia v rozhodcovskom konaní uplatnili nárok. Rozhodcovský
súdnezistilsprávneskutkovýstav,keďsavpotrebnomrozsahunezaoberaltvrdeniamižalobcovvžalobe

(konštatovanými v odseku 7 rozhodcovského rozsudku), ani tvrdeniami uvedenými v podaní žalobcov zo
dňa 14.10.2016, označenom ako Úprava petitu žalobného návrhu, ktorým si žalobcovia uplatnili nárok
na peňažné plnenie vo výške 3.983,- Eur ako finančné zadosťučinenie podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z.z.. Rozhodcovský súd ani neskúmal, či zmluva transparentným spôsobom uvádza dôvod prezmenu úrokovej sadzby, či predmetné ustanovenie článku 4.5 zmluvy pripúšťa rôzny výklad a umožňuje
uplatniť žalovanému svojvôľu pri jednostrannej zmene úrokovej sadzby a tým výrazne znevýhodňuje
žalobcov ako spotrebiteľov a či je pojem „zmena miery rizika klienta“ (použitý v článku 4.5 zmluvy)

vysvetlený a umožňuje žalobcom predpokladať obsah zmien úrokovej sadzby, ktoré môžu nastať až v
budúcnosti. Rozhodcovský súd neuviedol skutočnosti, na ktoré pri posúdení úverovej zmluvy ako zmluvy
spotrebiteľskej bol povinný prihliadať, aké parametre by mal tento spotrebiteľský vzťah spĺňať. Následne
v jednotlivostiach vo vzťahu ku každému relevantnému ustanoveniu zmluvy sa nedostatočne zaoberal
hodnotením splnenia týchto kritérií. Podľa názoru súdu prvej inštancie vzhľadom na takýto postup

rozhodcovského súdu je možné konštatovať, že rozhodcovský súd nesprávne vyhodnotil predložené
dôkazy, keď urobil predčasný záver o nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku, po predchádzajúcom
nesprávnom konštatovaní neexistencie naliehavého právneho záujmu. Zároveň rozhodcovský súd
ani nevykonal navrhované dôkazy - keďže produkované tvrdenia žalobcov nevyhodnotil v potrebnom
rozsahu. Tým boli splnené predpoklady pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ods. 1
písm. g/ zákona č. 335/2014 Z.z.. Rozhodcovský súd takto podľa záveru súdu prvej inštancie zároveň

postupoval aj v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv
spotrebiteľa a toto porušenie malo vplyv na výsledok sporu (§ 45 ods. 1 písm. i/ zákona č. 335/2014 Z.z.).
Súd prvej inštancie v tomto smere konštatoval, že vyriešenie otázky, či je banka oprávnená jednostranne
zmeniť úrokovú sadzbu voči spotrebiteľovi v prípade existencie objektívnych okolností mimo dôvodov
spôsobených spotrebiteľom, ak táto možnosť vyplýva zo zmluvy o úvere, je otázkou skutkovou. Záver

rozhodcovského súdu, že považuje za nedôvodné a irelevantné tvrdenie žalobcov, že žalovaný svojím
konaním donútil žalobcov k predčasnému splateniu úveru, pričom žalobcovia utrpeli ujmu tým, že na jej
prekonanie museli vynaložiť ďalšie náklady, je podľa názoru súdu prvej inštancie predčasný, bez opory
vo vykonanom dokazovaní, ktoré rozhodcovský súd ani nevykonal z dôvodu nezaoberania sa meritom
veci, vzhľadom na konštatovaný nedostatok naliehavého právneho záujmu.

1.5. Na zhrnutie okresný súd uviedol, že rozhodcovský súd nesprávne dospel k záveru o neexistencii
naliehavého právneho záujmu. Rozhodcovský súd vec nesprávne právne posúdil, keď vyhodnocoval
otázku naliehavého právneho záujmu na určení neprijateľnosti zmluvných podmienok a aplikoval
ustanovenie § 137 písm. c/ CSP a tým boli splnené podmienky pre zrušenie rozhodcovského rozsudku
podľa ustanovenia § 45 ods. 1 písm. l/ ZoSRK. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku nevyplýva,

že by sa rozhodcovský súd venoval skúmaniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Rozhodcovský súd
neaplikoval ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, v spojitosti s
ustanovením§3ods.5prvejvetycit.zákona.Týmbolisplnenépodmienkyprezrušenierozhodcovského
rozsudku podľa ustanovenia § 45 ods. 1 písm. i/ ZoSRK. Rozhodcovský súd následne po nesprávnom
konštatovaní neexistencie naliehavého právneho záujmu (ktorý vyplýva priamo zo zákona) a následnom

predčasnom konštatovaní neexistencie dôvodov pre určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky
(neskúmaním a nevyhodnotením v celom komplexe tvrdení žalobcov o neprijateľnosti zmluvného
dojednania článku 4.5 úverovej zmluvy a o nepreukázaní zmeny miery rizika žalobcov) dospel k
predčasnému záveru o nedôvodnosti uplatneného nároku na primerané finančné zadosťučinenie,
ktorým postupom naplnil dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku aj podľa § 45 ods. 1 písm. g/

ZoSRK.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“) v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom
súdu prvej inštancie vytýkal, že konanie vedené pred ním má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávnerozhodnutievoveci(§365ods.1písm.d/CSP).Naplneniepredmetnéhoodvolaciehodôvodu

odvolateľ videl v tom, že súd prvej inštancie sa v dôvodoch svojho rozhodnutia nijako nevysporiadal
s procesnou obranou žalovaného prezentovanou v prvoinštančnom konaní, konkrétne nereagoval
na námietky žalovaného, že žalobcovia nemajú na požadovanom určení naliehavý právny záujem,
opierajúc sa o tieto rozhodnutia: rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cz 18/85, sp. zn. 1 Cdo
76/93, sp. zn. 2 Cdo 135/96, sp. zn. 2 Cdo 32/98, sp. zn. 2 Cdo 131/2006, rozsudok Najvyššieho súdu

SR, sp. zn. 4Cdo/49/2003, rozsudok NS SR, sp. zn. 3Cdo/112/2004 in: Zo súdnej praxe 6/2006, s. 204;
R 17/1972; R 53/1973. Rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 Cdo 127/2017 považoval aj v čase jeho vydania
za nové a prelomové, pričom ho navyše nemožno vôbec považovať za ustálenú rozhodovaciu prax.
Prvoinštančný súd tiež nevysvetlil, ako mohol k rovnakému záveru dospieť rozhodcovský súd v roku
2017, keď mu rozhodnutie z roku 2019 nemohlo byť žiadnym spôsobom známe.

2.1.Akoďalšíodvolacídôvodžalovanýuviedolto,žesúdprvejinštancienazákladevykonanýchdôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP). Za nesprávne skutkové zistenia
okresného súdu označil konštatovania, že:a) rozhodcovský súd rozhodoval o žalobe akoby zmenu pripustil, aj keď o nej nerozhodol, pretože
posudzoval neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalovaný pritom trvá na argumentácii, že zmena žaloby
pripustená nebola, preto súd rozhodoval o pôvodnom nároku, ktorým bolo - určenie absolútnej

neplatnosti a neúčinnosti „právneho úkonu odporcu, ktorým jednostranne zvýšil úverové rozpätie
splácaných splátok“ (na takomto určení podľa § 80 písm. c/ OSP nebol a ani podľa § 137 CSP nie je
naliehavý právny záujem), - nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 867,92 Eur. Súčasťou
rozhodnutia rozhodcovského súdu tak nebolo skúmanie neprijateľnosti zmluvnej podmienky na návrh
spotrebiteľov. Rozhodcovský súd však nepochybil, ak ju skúmal bez návrhu účastníka (teda aj bez

pripustenia zmeny žaloby). Podľa žalovaného súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil fakt, že v dôsledku
„nepripustenia“ zmeny žaloby nepôsobí voči nároku na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky a
na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.983,- Eur prekážka litispendencie. Bez zmeny žaloby
konanie na rozhodcovskom súde o takomto nároku neprebieha. Napadnutý rozhodcovský rozsudok
zároveň nepredstavuje k nároku, o ktorom by rozhodcovský súd rozhodoval po zmene žaloby ani
res iudicata, v dôsledku čoho sa ho spotrebitelia kedykoľvek môžu domáhať na všeobecnom súde.

Žalovanému preto nie je zrejmé, aký je reálny účel tohto konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku,
keďže - žalobcovia na prejednaní pôvodného nároku netrvajú, - nárok žalobcov bude prejednávať už
iba všeobecný súd na základe novej žaloby. Pre úplnosť doplnil, že nerozhodnutie o zmene žaloby nie
je dôvodom, pre ktorý žiadali žalobcovia zrušiť rozhodcovský rozsudok (do úvahy by mohol prichádzať
§ 45 ods. 1 písm. d/ ZoSRK) ani dôvodom na preskúmanie vád rozhodcovského rozsudku ex offo podľa

§ 45 ods. 3 ZoSRK. Ak by táto okolnosť mala byť dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku,
rozhodnutie súdu prvej inštancie - konajúceho ultra petitum - porušuje právo na spravodlivý proces
žalovaného, čo by navyše naplnilo odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP);
b) existuje dôvod na zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ods. 1 písm. g)
ZoSRK (súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní nebol správne zistený skutkový stav tým, že

Stály rozhodcovský súd nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy, nevykonal navrhované dôkazy alebo
neumožnil spotrebiteľovi predložiť dôkazy, a toto pochybenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu. Z
odôvodnenia rozsudku však nie je zrejmé, o ktorý variant ide. Ani to, aký dôkaz nebol vykonaný. Podľa
žalovaného k takejto okolnosti nedošlo);
c) rozhodcovský súd resp. namiesto neho všeobecný súd môže vo veci ďalej konať a rozhodnúť

tak, ako mu určil všeobecný súd pri zrušení rozhodcovského rozsudku (keďže rozhodcovský súd od
01.01.2019 zanikol, nebude pokračovať pôvodné rozhodcovské konanie, ale žalobcovia budú povinní
podať samostatnú žalobu, ktorou sa začne nové konanie).
2.2.Napokonodvolateľnamietal,žerozhodnutiesúduprvejinštancievychádzaznesprávnehoprávneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), keď nesprávne právne posúdil tieto právne otázky:

a) nedostatočné odôvodnenie rozhodcovského rozsudku považoval za dôvod na jeho zrušenie
(rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní možno zrušiť iba z dôvodov
uvedenýchv§45ods.1ZoSRK.Dôvodyzrušeniarozhodcovskéhorozsudkuniesúodvolacímidôvodmi.
Rovnako, konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku nemožno považovať za osobitné odvolacie
konanie);

b) rozhodcovský súd nesprávne právne posúdil naliehavý právny záujem spotrebiteľov na požadovanom
určení (prvoinštančný súd však nezohľadnil, že predmetom konania bol návrh na určenie neplatnosti
jednostranného zvýšenia úrokového rozpätia. Na takomto určení spotrebitelia nemajú naliehavý právny
záujem, keďže nejde o určenie práva v zmysle § 137 písm. c) CSP, ani o určenie právnej skutočnosti
podľa § 137 písm. d) CSP. Takýto druh určovacieho nároku totiž nemá oporu v osobitnom právnom

predpise. Vo vzťahu k naliehavému právnemu záujmu na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky bol
záver spotrebiteľského rozhodcovského súdu tiež správny. Prvoinštančný súd prezentuje opak na tom
základe, že Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 6 Cdo 127/2017 rozhodol o tom, že ide o osobitný typ
určovacej žaloby podľa § 137 písm. d) CSP. Ide však o záver NS SR, ktorý bol prelomový, ojedinelý a
navyše aj v rozpore s dovtedajšou praxou. Po zániku právneho vzťahu nemá dovolanie sa existencie

neprijateľnej zmluvnej podmienky a porušenia práv spotrebiteľa reálny význam a určenie neprijateľnosti
nemôže žiadnym spôsobom ovplyvniť hmotnoprávne postavenie strán konania. Netýka sa existujúcich
práv a povinností strán, ale práv a povinností, ktoré zanikli ešte pred podaním žaloby. Ak rozhodcovský
súd riadne reflektoval predchádzajúcu súdnu prax najvyšších súdnych autorít, konal v súlade s čl. 2 ods.
2 CSP a s princípom právnej istoty);

c) čl. 4.5 zmluvy o úvere možno bez ďalšieho považovať za neprijateľnú podmienku (dovolací súd vo
svojom uznesení zo dňa 21.10.2020 sp. zn. 4 Cdo 121/2020 k nastolenej právnej otázke neprijateľnosti
čl. 4.5 zmluvy o úvere výslovne uviedol, že nemusí ísť o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Konkrétne
konštatoval, že niet pochýb o tom, že zmluvná podmienka, ktorá oprávňuje dodávateľa finančnýchslužieb z vážneho objektívneho dôvodu zmeniť úrokovú sadzbu, nie je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, ak majú spotrebitelia právo zmluvu bezplatne ukončiť. Tým dal okrem iného za pravdu
žalovanému, ktorý tvrdí, že čl. 4.5 zmluvy o úvere ako zmluvná podmienka sám neobstojí a treba ho

vykladať iba spoločne s čl. 4.6 zmluvy o úvere. V konkrétnom prípade žalobcovia možnosť predčasného
splatenia úveru aj využili. Tým viac na túto možnosť bolo potrebné prihliadnuť v konaní o zrušenie
rozhodcovského rozsudku);
d) zrušenie rozhodcovského rozsudku zmení postavenie žalobcov oproti stavu, v akom sa aktuálne
nachádzajú (súd vo veci rozhodol o zrušení rozhodcovského rozsudku s víziou pokračovania v

rozhodcovskom konaní. Uvedené riešenie však neprichádza do úvahy pre zrušenie rozhodcovského
súdu. V súlade s § 72 ods. 4 ZOSRK nebude po zrušení rozhodcovského rozsudku pokračovať pôvodné
rozhodcovské konanie, ale žalobcovia budú musieť podať vo veci samostatnú žalobu. Ak rozhodcovský
súd o zmene žaloby nerozhodol, napadnutý rozhodcovský rozsudok aktuálne nezakladá pre žalobcov
prekážku res iudicata. V dôsledku toho sa mohli a stále môžu kedykoľvek domáhať vydania rozhodnutia,
ktoré mal vydať rozhodcovský súd po zmene žaloby. Na to, aby sa domohli požadovaného určenia, tak

budú musieť v oboch prípadoch podať novú žalobu. Zrušenie rozhodcovského rozsudku preto nebude
mať žiadny vplyv na postavenie žalobcov, ktorí sa iracionálne domáhajú zrušenia rozhodcovského
rozsudku namiesto toho, aby sa už teraz domáhali nároku, ktorý im podľa ich vlastného tvrdenia patrí).

3. Žalobcovia v podanom vyjadrení k odvolaniu žalovaného odvolací súd žiadali, aby napadnutý

rozsudok ako vecne správny potvrdil, majúc za to, že prvoinštatnčný súd v dostatočnom rozsahu zistil
skutočnosti rozhodné pre vydanie predmetného rozhodnutia a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.
Konajúci súd sa prioritne a podrobne v odôvodnení zaoberal konštatovaním rozhodcovského súdu o
nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvnej podmienky. Žalobcovia sa
stotožnili s názorom okresného súdu, že v prípade konania o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky

nie je potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem. V tejto súvislosti poukázali na právne
závery vyplývajúce z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/162/2016, Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 11Co/471/2015, ako aj Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/337/2015. Žalobcovia ďalej
poukázali na to, že z vykonaného dokazovania, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé,
žerozhodcovskýsúdnepostupovalprocesnesprávne(vsúlades§39ods.2ZoSRKvspojenís§43ods.

1 a 2 ZoSRK), keď o návrhu žalobcov zo dňa 14.10.2016 nerozhodol rozhodcovským uznesením. Nie
je potom zrejmé, čo bolo predmetom konania, alebo ako si ustálil rozhodcovský súd predmet konania,
nakoľko jasne nerozhodol, či pripúšťa zmenu alebo ju nepripúšťa a prečo, potom výrok rozhodcovského
rozsudku je v rozpore s odôvodnením (najmä v bodoch 60 a 61), tento je zmätočný a nepreskúmateľný. Z
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že rozhodcovský súd neaplikoval ustanovenia

§ 3 ods. 3 a § 3 ods. 5 prvej vety zák. č. 250/2007 Z. z. a tým boli splnené podmienky pre zrušenie
rozhodcovského rozsudku podľa ust. § 45 ods. 1 písm. i/ ZoSRK. Žalobcovia v podaní zo dňa 14.10.2016
dostatočne odôvodnili úpravu petitu žalobného návrhu a v tomto podaní produkovali skutkové tvrdenia
v dostatočnom rozsahu a včas, preto procesné pochybenie rozhodcovského súdu, ktorý v rozpore so
zákonnými ustanoveniami nerozhodol o pripustení zmeny žaloby, resp. nepreskúmanie neprijateľnosti

zmluvnej podmienky, na ktorú je povinný prihliadať ex offo bez toho, že by bolo potrebné preukazovať
naliehavý právny záujem, nemôže byť na ujmu žalobcov, resp. nemožno odkazovať žalobcov na
domáhanie sa svojich práv, ktorých sa náležite domáhali v rozhodcovskom konaní na príslušnom
rozhodcovskom súde, na iný súdny orgán. Upriamili pozornosť na závery súdu prvej inštancie, že
rozhodcovský súd mal skúmať, či zánik právneho vzťahu medzi stranami bol skutočne priamym

následkom uplatnenia neprijateľnej zmluvnej podmienky a či žalovaný prípadným protiprávnym konaním
na základe neprijateľnej podmienky donútil žalobcov k predčasnému splateniu predmetného úveru,
resp. jeho refinancovaniu do inej banky. Čo bolo potrebné preskúmať v danej veci a aké dôkazy
bolo potrebné vykonať v ďalšom súd špecifikoval v bodoch 236, 230, 231, 232 svojho rozhodnutia.
Žalobcovia dodali, že pre odôvodnenie rozhodcovských rozsudkov platia rovnaké kritériá ako pre

rozhodnutia všeobecných súdov. Rozhodcovský rozsudok sa však nijakým spôsobom nevysporiadal
s tvrdenými skutočnosťami v samotnom návrhu, resp. v zmenenom návrhu, ale zostal len v rovine
namietania samotného naliehavého právneho záujmu. K tvrdeniam žalovaného, ktorý považuje záver
rozhodcovského súdu vo vzťahu k naliehavému právnemu záujmu na určení neprijateľnosti zmluvnej
podmienky za správny (nestotožňujúc sa so záverom NS SR 6Cdo/127/2017), žalobcovia uviedli,

že rozhodcovský súd vzťahoval nedostatok naliehavého právneho záujmu na určenie neplatnosti a
neprijateľnostizmluvnejpodmienkypozánikuúverovéhovzťahumedzistranamisporuvrozhodcovskom
konaní, hoci zmenu žaloby (ktorou sa žalobcovia domáhali určenie neplatnosti a neprijateľnosti zmluvnej
podmienky) nepripustil. Rozhodcovský súd teda vo svojom rozhodnutí neodôvodnil ani neskúmalnaliehavý právny záujem vo vzťahu k návrhu na určenie neplatnosti jednostranného zvýšenia úrokového
rozpätia. K tomuto žalobcovia poznamenali, že zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní
explicitne neupravuje delenie určovacích žalôb, z toho dôvodu je možné, aby žalobca spotrebiteľ žaloval

v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu za predpokladu, že
má na tom naliehavý právny záujem. Stabilizovaná judikatúra a právna teória navyše vyvodila záver,
že naliehavý právny záujem vyplýva spotrebiteľovi priamo z § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa a nie je potrebné ho preukazovať (KS Prešov sp. zn. 3Co/328/2015, KS Prešov
sp. zn. 1Co/27/2013). Odkazy na súdneho rozhodnutia, ktoré vo svojom odvolaní uvádza žalovaný vo

vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii žalobcov, sa na danú vec nevzťahujú, pretože sú založené na inom
skutkovom a právnom základe. Na podporu uvedených záverov žalobcovia poukázali na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.09.2019, ako aj rozhodnutie Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 11Co/471/2015, ktoré existovalo v čase rozhodovania rozhodcovského súdu, nebolo a
nie je zrušené, pričom jeho odôvodnenie rozhodcovský súd nezohľadnil. Podľa tvrdení žalovaného z
rozhodcovského rozsudku vyplýva, že tento rozhodoval o pôvodnom nároku žalobcov, pričom zmenu

žaloby nepripustil (hoci žalobcovia dodávajú, že sa ňou v odôvodnení zmätočne čiastočne zaoberal) a
že ak rozhodcovský súd žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky zamietol, nemal povinnosť
túto podmienku uviesť do výroku rozhodnutia. Ani z pohľadu žalovaného nie je pravdepodobne zrejmé,
čo je predmet konania, resp. ako si predmet konania ustálil rozhodcovský súd. Pokiaľ žalovaný uvádza,
že je nesprávny záver prvoinštančného súdu o neprijateľnosti čl. 4.5, žalobcovia sú toho názoru, že pri

totožných predmetoch sporu (napr. OS ZA sp. zn. 14C/295/2014 a na neho nadväzujúce KS ZA sp. zn.
11Co/471/2015) sa dostatočne vysporiadali s určením neprijateľnosti zmluvnej podmienky zakotvenej
v bode 4.5 a tieto museli byť rozhodcovskému súdu v čase vydania rozsudku známe. Naviac v čase
rozhodovania rozhodcovského súdu existovalo aj rozhodnutie KS ZA sp. zn. 7Co/563/2015 zo dňa
10.02.2016, ktoré v tom čase nebolo zrušené a určilo neprijateľnosť dotknutej zmluvnej podmienky,

pričom skutkové a právne odôvodnenie tohto rozhodnutia rozhodcovský súd tiež nezohľadnil. Pokiaľ
žalovaný apeloval na detailné preskúmanie a spôsob aplikácie tejto podmienky, ktorý záver vyplýva
z rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/121/2020, túto otázku mal skúmať už rozhodcovský súd; navyše
ide o rozhodnutie, ktoré v čase vydania rozhodcovského rozsudku nemohlo byť rozhodcovskému súdu
známe. Žalobcovia považujú rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne a zákonné a navrhli

jeho potvrdenie súdom druhej inštancie a uloženie povinnosti žalovanému nahradiť im trovy konania.

4. Žalovaný vo svojej odvolacej replike zhrnul, že žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného
nezaujali stanovisko k namietaným vadám napadnutého rozsudku, ale k zrušovanému rozsudku
rozhodcovského súdu. V nadväznosti na námietky žalovaného nesúhlasia s tým, že: a) na požadovanom

určení nemajú naliehavý právny záujem [bod I a III písm. b) odvolania], b) súd „pochyboval“, či
došlo k zmene žaloby [bod II písm. a) odvolania], c) čl. 4.5 zmluvy o úvere nemožno bez ďalšieho
považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku [bod III písm. c) odvolania], d) po zániku právneho
vzťahu nemajú procesnú legitimáciu na uplatnenie nárokov a tvrdia, že tento záver im odníma
možnosť domáhať sa ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Žalovaný považuje výhrady

žalobcov za irelevantné aj s poukazom na fakt, že toto konanie žalobcom neodníma možnosti ochrany
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Ako žalovaný namietal vo svojom odvolaní, predmetom
konania pred stálym rozhodcovským súdom bol podľa odseku 44 napadnutého rozhodcovského
rozsudku pôvodný petit. Ním žalobcovia žiadali určenie absolútnej neplatnosti a neúčinnosti „právneho
úkonu odporcu, ktorým jednostranne zvýšil úverové rozpätie splácaných splátok“. Ani na základe

doplnenej argumentácie žalobcov nemožno dospieť k záveru, že by žalobcovia mali naliehavý právny
záujem na požadovanom určení, keďže CSP ani zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
neumožňujú určenie neplatnosti jednostranného právneho úkonu. Takto požadované určenie sa odlišuje
od určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Ak rozhodcovský súd o zmene žaloby nerozhodol,
určenieneprijateľnostizmluvnejpodmienkynebolopredmetomkonania,ajkeďsanímrozhodcovskýsúd

argumentačne zaoberal (s negatívnym záverom). Na uvedenej skutočnosti nič nemení ani ustanovenie
§ 28 ods. 6 zákona č. 335/2014 Z.z., keďže rozhodcovský súd nemal dôvod určiť neprijateľnosť zmluvnej
podmienky. Toto ustanovenie prikazuje rozhodcovskému súdu ex offo skúmať neprijateľnú podmienku,
iba ak je na nej založený vymáhaný nárok. V konkrétnom prípade však rozhodcovský súd neskúmal
primárne čl. 4.5 zmluvy o úvere, ale jednostranné úkony, ktoré mali byť podľa žalobcu absolútne

neplatné a neúčinné. V prípade takto (vadne) formulovaného petitu však rozhodcovský súd nemal dôvod
skúmať neprijateľnosť zmluvnej podmienky. To, že sa s tým v nadväznosti na doplňujúcu argumentáciu
žalobcov tiež vysporiadaval, nemôže zakladať vadu rozhodcovského rozsudku. Nemožno sa preto
stotožniť s tvrdením žalobcov, že im je odňatá možnosť domáhať sa ochrany spotrebiteľských práv.Ak rozhodcovský súd nerozhodol o zmene žaloby, žalobcom nebráni žiadna prekážka v uplatnení ich
práv z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Je preto iracionálne, ak sa pokúšajú vniesť tieto prvky ako
argumentáciu v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktoré pre nich nebude mať v konečnom

dôsledkužiadenvýznam.Pokiaľrozhodcovskýsúdnevydaluznesenieozmenežaloby,konalopôvodnej
žalobe. Na tom nič nemení ani nerešpektovanie rozsahu predmetu rozhodcovského konania žalobcami,
prípadne súdom konajúcim o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Keďže konanie o zrušenie
rozhodcovského rozsudku nie je „odvolacím konaním“ proti rozhodcovskému rozsudku, všeobecný súd
nemôže zmeniť predmet sporu, ak k tomu nedošlo v rozhodcovskom konaní. Ak rozhodcovský súd

nekonal o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky, nemá dôvod formulovať na ňu svoj právny názor.
Žalobcovia sa tak opakovane nadbytočne vyjadrujú k tomu, či je čl. 4.5 zmluvy o úvere neprijateľnou
zmluvnou podmienkou. Svoje názory podporujú rozhodnutiami krajských súdov, ktoré mal rozhodcovský
súd údajne poznať. Rozhodcovský súd však nemá možnosť poznať rozhodovaciu prax odvolacích
súdov v Slovenskej republike, ktorá preňho navyše nie je záväzná. Rozhodcovský súd by sa takýmito
rozhodnutiami zaoberal, iba ak by nimi argumentovali strany (v konkrétnom prípade žalobcovia),

k čomu však nedošlo. Preto žalobcovia nemôžu účinne namietať, že rozhodcovský rozsudok je v
rozpore s týmito rozhodnutiami odvolacích súdov. Ako už žalovaný poznamenal, čl. 4.5 zmluvy o
úvere nemožno bez ďalšieho považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Je potrebné detailne
skúmať podmienky jej kontraktácie a aplikácie voči žalobcom. Žalobcovia majú právo domáhať sa
ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami v rozsahu stanovenom OZ a zákonom č. 250/2007

Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Ak sa však domáhajú ochrany v rozsahu nespadajúcom do ich rámca,
je nutné ich žalobu zamietnuť. Pri nesprávne podanej určovacej žalobe je dôvodom procesného
neúspechu nedostatok naliehavého právneho záujmu. Je pritom irelevantné, či by v inom type konania
mali procesný úspech. Preto nemožno považovať názory žalobcov za relevantné a rozsudok súdu
prvej inštancie za správny. Argumentácia žalobcov, ktorou do sporu nadbytočne vnášajú nároky, o

ktorých rozhodcovský súd vôbec nekonal, nerozporuje žalovaným namietané odvolacie dôvody. Tieto
argumenty iba zvýrazňujú nesprávnosť záverov prvoinštančného rozsudku, pri ktorom súd prekročil
medze prieskumu napadnutého rozhodcovského rozsudku a zaťažil konanie vadami, ktoré namietal
žalovaný vo svojom odvolaní.

5. Žalobcovia vo svojej odvolacej duplike zotrvali na svojej argumentácii ohľadne zmätočnosti postupu
rozhodcovského súdu, ktorý neskúma, ani neodôvodňuje naliehavý právny záujem vo vzťahu k určeniu
neplatnosti jednostranného zvýšenia úrokového rozpätia, na jednej strane nepripustil zmenu žaloby,
na strane druhej v odôvodnení poukazuje na nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení
neprijateľnej zmluvnej podmienky. Žalobcovia pritom adekvátne odkazovali na rozhodnutia, ktoré

posudzovali neprijateľnosť zmluvných podmienok v obdobných prípadoch a riešili aj otázku naliehavého
právneho záujmu, ktoré sa týkali aj iných klientov žalovaného. Vzhľadom na to, že rozhodcovský súd je
rovnocennou alternatívou všeobecných súdov a jeho rozhodnutia sú rovnakej právnej sily, žalobcovia sú
toho názoru, že pri svojej činnosti a rozhodovaní by mal zohľadňovať rozhodnutia všeobecných súdov
v obdobných prípadoch. Navyše dodali, že v priebehu konania žalovaný poukazoval na rozhodnutia

všeobecných súdov, a to aj vo vzťahu k neplatnosti ustanovení zmluvy, resp. neprijateľnosti zmluvných
podmienok, hoci sám poukazuje na to, že neprijateľnosť zmluvnej podmienky nebola predmetom
rozhodcovského konania. Žalobcovia opätovne predniesli svoju predchádzajúcu argumentáciu ohľadne
naliehavého právneho záujmu majúc za to, že dostatočne odôvodnili zmenu žaloby, pričom procesné
pochybenie rozhodcovského súdu im nemôže byť na ujmu. Žalobcovia sa stotožňujú s názorom súdu

prvého stupňa, že boli dané dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktoré Okresný súd Žilina
veľmi podrobne v odôvodnení svojho rozhodnutia aj špecifikoval.

6.KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,nazákladepodanéhoodvolaniažalovaného,viazaný rozsahom
odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdil ako vecne správne (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).

7. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v

dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd
prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky
vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a znich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z
akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa súd prvej inštancie neodchýlil od

znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto toto rozhodnutie odvolací súd
považoval za ústavne konformné.

8. Odvolateľ napadol rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP.
Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v odvolaní

žalovaného s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

9. Pokiaľ teda žalovaný namietal vadu prvostupňového konania podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP majúc
zato,žesúdprvejinštanciesanijakonevysporiadalsargumentácioužalovanéhoohľadne(ne)existencie

naliehavého právneho záujmu a ním citovanou judikatúrou najvyšších súdnych autorít, odvolací súd
majúc za to, že okresný súd sa existenciou naliehavého právneho záujmu zaoberal dostatočne a
vyhodnotil ju práve s ohľadom na špecifickosť sporu s ochranou slabšej strany - spotrebiteľa. Pokiaľ totiž
žalovaný vo svojej argumentácii (tak pred súdom prvej inštancie, ako aj v rámci odvolacích dôvodov)
poukazoval na všeobecnú judikatúru vzťahujúcu sa na existenciu naliehavého právneho záujmu pri

určovacích žalobách, tu treba uviesť, že táto bola formulovaná ešte pred legislatívnou ochranou práv
spotrebiteľa, nezohľadňuje ju, ako ani nezohľadňuje nerovné postavenie spotrebiteľa pri dojednávaní
zmlúv, ktoré môžu obsahovať neprijateľné a neplatné zmluvné dojednania (pozri II. ÚS 43/2020).
Judikatúru uvádzanú odvolateľom (vyjadrujúcu právne názory, že určenie existencie právneho vzťahu
alebo práva je viazané výlučne na prítomnosť a že tam, kde je možné žalovať na splnenie povinnosti,

nie je daný naliehavý právny záujem na určení) nemožno preto na vec použiť, keďže sa týkala skutkovo
a právne úplne odlišných sporov od sporu v prejednávanej veci.

10. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), odvolací súd takúto vadu v

rozhodnutí súdu prvej inštancie nevzhliadol. Preskúmaním obsahu spisu (so zameraním sa na rozsudok
rozhodcovského súdu a jeho odôvodnenie) aj odvolací súd dospel k záveru, že rozhodcovský súd
konal (zmätočne) o pôvodnom návrhu, ale zároveň aj o zmenenom návrhu. Žalovaný sa v odvolaní
snaží presvedčiť súd o tom, že „nakoľko o zmene žaloby nebolo rozhodnuté, konalo sa len o
pôvodnom návrhu“. Uvedenému záveru však nezodpovedá odôvodnenie rozhodcovského rozsudku v

odseku 54, v ktorom sa uvádza, že „rozhodcovský súd sa zaoberal posúdením naliehavého právneho
záujmu žalobcov na požadovanom určení v zmysle žaloby a zmeny žaloby zo dňa 20.10.2015“.
Následne v odseku 59 rozhodcovský súd svoje právne posúdenie ohľadne nedostatku naliehavého
právneho záujmu videl v tom, že „žalobcovia sa domáhajú určenia neplatnosti a neprijateľnosti zmluvnej
podmienky po zániku úverového vzťahu...“, čím „práva a právny stav žalobcov v čase podania žaloby ani

v súčasnosti nie sú nijakým spôsobom ohrozené a nie je možný ani objektívny stav neistoty žalobcov.“
Je zrejmé, že v otázke posúdenia neexistencie naliehavého právneho záujmu na určení neprijateľnosti
zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve (pretože v čase rozhodovania už zmluvný vzťah medzi
sporovými stranami neexistuje a zanikol ešte pred podaním žaloby na súd) je rozhodcovský rozsudok
založený na nesprávnom právnom posúdení veci, čo je dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku

podľa § 45 ods. 1 písm. l/ ZoSRK, ako to správne konštatoval aj okresný súd. Je pritom nerozhodné, či
skúmanie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vykonával rozhodcovský súd na
návrh (na základe zmeny návrhu) alebo z úradnej povinnosti, podstatné je, že existenciu naliehavého
právneho záujmu vo vzťahu k určeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky posúdil nesprávne, čím potom
naplnil aj dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ods. 1 písm. g/ a i/ ZoSRK, ako

správne konštatoval aj okresný súd.
10.1. V tejto súvislosti (pričom uvedené sa vzťahuje zároveň aj na odvolacie námietky žalovaného
vytýkajúcim súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP a
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d/
CSP) odvolací súd len stručne dodáva, že judikatúra súdov a právne názory v nej prezentované sa

v niektorých odvetviach práva vyvíjajú pomerne dynamicky. Obzvlášť spotrebiteľské právo a otázky
ochrany spotrebiteľa v sporoch týkajúcich sa spotrebiteľskej zmluvy vyžadujú v mnohých prípadoch
iný náhľad a určitý posun od klasických inštitútov hmotného i procesného práva tak, aby sa vyrovnala
faktická nerovnosť medzi spotrebiteľom a dodávateľom v konkrétnom spore. Preto judikatúra, naktorú poukazoval jednak rozhodcovský súd, a jednak odvolateľ (namietajúc, že sa súd prvej inštancie
s jeho procesnou obranou, opierajúcou sa práve o ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu
z rokov 1985-2004 vo vzťahu k nedostatku naliehavého právneho záujmu nijako nevysporiadal)

nie je aplikovateľná na prejednávanú vec, pretože aj otázka naliehavého právneho záujmu je v
spotrebiteľských sporoch modifikovaná. Keďže spotrebiteľské rozhodcovské konanie má spotrebiteľovi
poskytnúť rovnakú úroveň ochrany a rozhodcovský rozsudok má kvalitatívne spĺňať rovnaké požiadavky
ako rozsudok súdu, rozhodcovský súd nemohol svoj právny názor založiť na súdnych rozhodnutiach,
ktoré na vec (vzhľadom na osobitosti spotrebiteľského sporu a právne otázky, ktoré z neho vyvstanú)

nemožno vztiahnuť a ponechať bez povšimnutia vyvíjajúce sa právne názory vyšších súdnych autorít
v spotrebiteľských sporoch v čase jeho rozhodovania (v tomto kontexte nič nebránilo rozhodcovskému
súduprisvojomrozhodovanízohľadniťnapr.rozhodnutiaKrajskéhosúduvŽilinesp.zn.11Co/471/2015,
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/162/2016 či Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/337/2015, ktoré
rozsudku rozhodcovského súdu časovo predchádzali).
10.2. Pokiaľ žalovaný trval na argumentácii, že zmena žaloby pripustená nebola, a preto rozhodcovský

súd rozhodoval o pôvodnom nároku (navyše nerozhodnutie o zmene žaloby nie je dôvodom, pre ktorý
žiadali žalobcovia zrušiť rozhodcovský rozsudok, ani dôvodom na preskúmanie vád rozhodcovského
rozsudku ex offo podľa § 45 ods. 3 ZoSRK), je potrebné prisvedčiť názoru odvolateľa, že pokiaľ
rozhodcovský súd o zmene žaloby nijako nerozhodol (rozhodcovským uznesením, v súlade s § 43
ZoSRK), konal (musel konať) len o pôvodnom návrhu žalobcov (odhliadnuc od toho, že existenciu/

neexistenciou neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve sa musel zaoberať aj ex offo). Týmto
nesprávnym procesným postupom zaťažil konanie vadou podľa § 45 ods. 1 písm. d/ ZoSRK. Túto
vadu žalobcovia explicitne nenamietali (i keď z obsahu ich žaloby vyplýva) a v tomto kontexte má
odvolací súd za to, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ nerozhodnutie o zmene žaloby
nesubsumoval pod dôvod vymedzený v ust. § 45 ods. 1 písm. d/ ZoSRK. Zároveň treba dodať, že

uvedené pochybenie okresného súdu nemalo žiadny výrazný vplyv na vecnú správnosť napadnutého
rozsudku ako takého, pretože aj podľa názoru odvolacieho súdu vykazoval rozhodcovský rozsudok
ďalšie (iné) vady, ktorých existencia viedla okresný súd správne k potrebe jeho zrušenia.
10.3. K žalobcom namietanému skutkovému zisteniu súdu prvej inštancie, že existuje dôvod na
zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ods. 1 písm. g/ ZoSRK, odvolací súd vyjadruje

presvedčenie, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o naplnení tohto dôvodu na zrušenie
rozhodcovského rozsudku (t.j. že v rozhodcovskom konaní nebol správne zistený skutkový stav tým,
že stály rozhodcovský súd nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy, nevykonal navrhované dôkazy
alebo neumožnil spotrebiteľovi predložiť dôkazy, a toto pochybenie mohlo mať vplyv na výsledok
sporu). V tomto smere aj odvolací súd poukazuje na to, že rozhodcovský súd sám znemožnil v

konaní riadne zistenie skutkového stavu a vykonanie dôkazov relevantných pre rozhodnutie tým, že
nereagoval procesne správnym postupom na návrh na pripustenie zmeny žalobného petitu učineného
žalobcamivpodanízodňa14.10.2016(zmenaspočívalavdomáhanísaurčenianeprijateľnostizmluvnej
podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve a finančného zadosťučinenia vo výške 3.983,-Eur),
keď o tejto zmene v rozpore so zákonom (§ 43 ZoSRK v spojení s §§ 139 až 143 CSP) nerozhodol

rozhodcovským uznesením (či už písomne vyhotoveným pred pojednávaním, keď medzi doručením
zmeny žaloby dňa 20.10.2016 a samotným pojednávaním rozhodcovského súdu dňa 30.04.2017
mal na to dostatočný časový priestor, alebo vyhláseným na pojednávaní za prítomnosti všetkých
účastníkov). Týmto postupom znemožnil žalobcom ako spotrebiteľom uplatňovať práva spojené s ich
procesným postavením v konaní (meniť návrh a produkovať skutkové tvrdenia a dôkazy vo vzťahu k

zmenenému návrhu), keďže konajúc stále o pôvodnom návrhu (o určenie neplatnosti právneho úkonu
žalovaného, ktorým jednostranne zvýšil úrokové rozpätie splácaných splátok a zaplatenia sumy 867,92
Eur) žalobu zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na takom určení. Uvedený postup
rozhodcovskéhosúdunapĺňalzreteľneajdôvodnazrušenierozhodcovskéhorozsudkupodľa§45ods.1
písm. d/ ZoSRK, ako na to poukazoval odvolateľ (ktorý však žalobcami nebol namietaný a teda nebol ani

predmetom prieskumu v konaní pred okresným súdom), avšak zároveň tak úzko súvisí s dôvodom podľa
§ 45 ods. 1 písm. g/ ZoSRK, že je akceptovateľná aj právna úvaha súdu prvého stupňa, pokiaľ tento
zmätočný postup rozhodcovského súdu subsumoval pod dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku
podľa § 45 ods. 1 písm. g/ ZoSRK, ktorý bol povinný skúmať z úradnej povinnosti. V tomto kontexte
odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo

pred žalobcami požadovanou zmenou žaloby, (ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe,
súvisí práve s predbežným hodnotením dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu (resp.
v tomto prípade rozhodcu) a jeho myšlienkového postupu. Nemožno sa potom stotožniť s názorom
odvolateľa, že okresný súd prekročil medze prieskumu napadnutého rozhodcovského rozsudku, pokiaľtúto vadu v rozhodcovskom konaní posúdil ako vadu podľa § 45 ods. 1 písm. g/ ZoSRK. Je totiž zrejmé,
že pokiaľ rozhodcovský súd o zmene žaloby nerozhodol, mohol konať len o pôvodnom návrhu a týmto
postupom znemožnil žalobcom vôbec vznášať skutkové a právne tvrdenia, ako aj navrhovať vykonanie

dôkazov vo vzťahu k zmenenému návrhu.
10.4. Odhliadnuc od uvedeného, vadu rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ods. 1 písm. g/ ZoSRK
možno konštatovať aj vo vzťahu k skúmaniu existencie neprijateľnej zmluvnej podmienky definovanej
v spotrebiteľskej zmluve v čl. 4.5. (bez ohľadu na to, či rozhodcovský súd skúmal túto otázku ex offo
alebo by ju skúmal na návrh), keďže rozhodcovský súd sa obmedzil len na konštatovanie nedostatku

naliehavého právneho záujmu na jej určení (ktorá skutočnosť bola aj odvolacím súdom vyhodnotená
ako nesprávne právne posúdenie veci) a k posúdeniu skutkového stavu veci sa vôbec nedostal, pričom
netreba zabúdať ani na druhý uplatnený nárok žalobcov na zaplatenie peňažného plnenia, vo vzťahu
ku ktorému rovnako nebolo vykonané žiadne dokazovanie. Argumentácia odvolateľa ohľadne toho, či
daná zmluvná podmienka je alebo nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je nadbytočná a pre
toto konanie nie je rozhodná. Bolo úlohou rozhodcovského súdu, aby sa s touto otázkou, ako aj s

otázkou jednostrannej zmeny úrokového rozpätia v dôsledku zmeny miery rizika (pôvodný žalobný
nárok) náležite vo svojom rozhodnutí vysporiadal po právnej aj skutkovej stránke, čo neučinil. V danom
prípade tak aj podľa názoru odvolacieho súdu boli naplnené podmienky prezumované v ust. § 45 ods. 1
písm. g/ ZoSRK, že rozhodcovský súd „nevykonal navrhované dôkazy“, resp. „neumožnil spotrebiteľovi
predložiťdôkazy“,pretožekvykonaniudokazovanianepristúpilažalobuzamietolzprocesnýchdôvodov.

Aké konkrétne dokazovanie má rozhodcovský súd vykonať, je v rozsudku súdu prvej inštancie pomerne
rozsiahlo popísané, predovšetkým v odsekoch 224 až 232.
10.5. K odvolaciemu dôvodu žalovaného uvádzanému v bode 2.1. pod písm. c/ tohto rozsudku sa
odvolací súd nepovažuje za potrebné osobitne vyjadrovať, pretože smeruje len voči odôvodneniu
rozhodnutia, ktoré nemá žiadny vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

11. Napokon odvolateľ namietal aj nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorý
„nedostatočné odôvodnenie rozhodcovského rozsudku považoval za dôvod na jeho zrušenie“. Nie
je zrejmé, z čoho odvolateľ pri tejto argumentácii vychádza. Súd prvej inštancie zrušil rozhodcovský
rozsudok z dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. g/, i/ a l/ ZoSRK. Pokiaľ tiež poukázal na zmätočnosť

samotného odôvodnenia rozhodcovského rozsudku a nesprávnosť jeho procesného postupu (ktorý
dôvod okresný súd nevyhodnotil ako osobitný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku), uvedené
bolo potrebné chápať v súvislostiach a nepredstavovalo osobitný (resp. jediný) dôvod zrušenia
rozhodcovskéhorozsudku.Ktomutopovažujeodvolacísúdzanevyhnutnéeštedodať,žeajpreodvolací
súd pôsobilo odôvodnenie rozhodcovského rozsudku zmätočne, keďže v určitých častiach (ods. 59 a 60)

sa jeho právna argumentácia týkala zmeneného návrhu, o ktorom však súd nekonal (nemohol konať),
keďže sa s so žalobcami podanou zmenou žaloby nijako procesne nevysporiadal. V tomto zmysle
považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že rozhodnutie súdu (a teda rovnako aj rozhodcovského
súdu)mábyťlogickýmaprávnymvyústenímdoterajšiehopriebehuavýsledkovkonaniaaprijehovydaní
musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti,

jasnosti a súladu jeho skutkových právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Stav, ktorý potom spôsobil
rozhodcovskýsúdtým,žeignorujúcnávrhžalobcovnazmenunávrhukonalstáleoichpôvodnomnávrhu
a tento zamietol bez jeho meritórneho prieskumu (z procesných dôvodov), je hrubým porušením zákazu
denegatio iustitiae, ktorý je nosným princípom právneho štátu a vyjadrením práva na súdnu ochranu
a niet dôvodu ho plne nerešpektovať aj v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní ako plnohodnotnej

alternatíve riešenia sporu ku konaniu pred súdom.
11.1. K otázke právneho posúdenia naliehavého právneho záujmu sa odvolací súd už vyjadril, preto
len v stručnosti opakuje, že v otázke posúdenia neexistencie naliehavého právneho záujmu na určení
neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve je rozhodcovský rozsudok založený na
nesprávnomprávnomposúdeníveci,čojenepochybnedôvodomnazrušenierozhodcovskéhorozsudku

podľa § 45 ods. 1 písm. l/ ZoSRK, ako to správne konštatoval aj okresný súd. Je pritom nerozhodné, či
skúmanie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vykonával rozhodcovský súd na
návrh alebo z úradnej povinnosti, podstatné je, že existenciu naliehavého právneho záujmu vo vzťahu k
určeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky posúdil nesprávne, čím potom naplnil aj dôvody na zrušenie
rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ods. 1 písm. g/ a i/ ZoSRK. Okresný súd teda správnou logickou

úvahou dospel k záveru, že rozhodcovský súd vec nesprávne právne posúdil tým, že neexistenciu
naliehavého právneho záujmu konštatoval tak vo vzťahu k pôvodne uplatnenému žalobnému petitu (na
ktorom však už žalobcovia v čase vydania rozsudku netrvali), ale aj vo vzťahu k určeniu neprijateľnosti
zmluvnej podmienky (ktorej existenciu bol povinný skúmať ex offo a v tejto súvislosti aplikovať právnepredpisy na ochranu práv spotrebiteľa a judikatúru súdov vzťahujúcu sa práve na spotrebiteľské vzťahy
a špecifiká z nich vyplývajúce, čo neučinil).

11.2. Pokiaľ žalovaný vyslovil názor, že toto konanie a jeho výsledok nemá pre žalobcov žiadny význam
(poukazujúc jednak na to, že rozhodcovský súd od 01.01.2019 zanikol a žalobcovia budú povinní
podať samostatnú žalobu na súd, ktorou sa začne nové konanie, a jednak na to, že žalobcovia sa
chcú vlastne domáhať iného nároku, než o akom rozhodoval rozhodcovský súd), odvolací súd uvádza,
že skutočnosť, či a aký význam má pre žalobcov toto konanie (a či sa týmto konaním „zmení ich

právne postavenie“), keď po zrušení rozhodcovského rozsudku sa budú musieť svojho nároku opätovne
domáhať v novom konaní pred všeobecným súdom, nie je právne relevantná. Podstatné pre vec
je, či boli dané dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku prezumované zákonom alebo nie a v
tej súvislosti, či súd prvej inštancie rozhodol správne, keď rozhodcovský rozsudok zrušil alebo nie.
Pokiaľ žalovaný argumentoval, že napadnutý rozhodcovský rozsudok nepredstavuje k nároku, o ktorom
by rozhodcovský súd rozhodoval po zmene žaloby, ani prekážku litispendencie ani rei iudicatae, v

dôsledku čoho sa ho spotrebitelia kedykoľvek môžu domáhať na všeobecnom súde, uvedené je rovnako
bez významu. Nemôže byť na ťarchu žalobcov, ktorí sa písomným podaním domáhali zmeny žaloby,
skutočnosť, že rozhodcovský súd sa s ich podaním procesne nevysporiadal a znemožnil im dispozíciu s
predmetom konania, ktorá im patrila. Odvolací súd do pozornosti žalovaného dáva, že Ústavný súd SR
v náleze sp. zn. I. ÚS 472/2014 poukázal na právnou teóriou zaužívaný názor, že dispozícia účastníka

konania, ktorou chce meniť návrh, je obmedzená iba súhlasom súdu. Súd pri úvahe o tom, či bude
súhlasiť so zmenou návrhu, môže zvažovať iba to, či výsledky doterajšieho konania ako celku môžu
byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Ak to tak je, musí so zmenou návrhu súhlasiť. Tieto
názory si osvojila i právna doktrína (viď Komentár k Civilnému sporovému poriadku autorov Števček,
Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašoviča kol., vydaný vo vydavateľstve C. H. Beck, rok

2016). Rozhodcovský súd, pokiaľ aj mal úmysel návrh žalobcov na zmenu návrhu zamietnuť, žiadne
rozhodnutie nevydal a neuviedol ani dôvody, pre ktoré nebolo možné konať o zmenenom návrhu, čím
žalobcom odňal možnosť konať pred súdom a porušil ich ústavou zaručené právo na súdnu ochranu.

12. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k presvedčeniu, že súd prvej inštancie v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobe
vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Do pozornosti odvolateľa
súčasne dáva, že iba samotná skutočnosť, že odvolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými

v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, pretože
do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bola procesná strana pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa
ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, či rozhodol v súlade s jej vôľou

a požiadavkami (k tomu pozri napr. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
Preto odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

13. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 odsek 1 CSP v spojení s § 255 odsek
1 CSP tak, že žalobcovia vzhľadom na úspech v odvolacom konaní majú nárok na náhradu

trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)