Rozsudok Judgement was issued on Thursday, June 22, 2022

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 15C/180/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214221253
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Evinová

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2022:2214221253.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda sudkyňou JUDr. Lenkou Evinovou v sporovej veci žalobcu: Š. A. N. U.,

S. O. X, U., Z.: XX XXX XXX, zastúpeného: GARAJ & Partners s.r.o., so sídlom Jozefská 3, Bratislava,
IČO: 35 951 125, proti žalovaným: v 1. rade: X. R., Q.. X. H. XXXX, W. U. Č. R. Č.. XXX, F. R. a v 2.
rade: F. R., Q.. XX. A. XXXX, W. U. T. X. XXX, zastúpenej advokátkou: JUDr. Albína Vágóová, so sídlom
Ružová 265, Dunajská Streda, o zaplatenie XX.XXX,XX eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade s ú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne
zmluvný úrok vo výške X,X% ročne zo sumy XX.XXX,XX eur od 26.02.2015 až do zaplatenia, najviac
však do sumy 4.656,05 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalovanému v 1. rade a žalovanej v 2. rade
v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 20.11.2014 sa žalobca (pôvodne) domáhal rozhodnutia súdu, ktorým
by boli žalovaní zaviazaní k zaplateniu sumy 1.183,55 eur s príslušenstvom a k náhrade trov konania. V
žalobe žalobca tvrdil, že ako štátny účelový fond je právnickou osobou zriadenou osobitným zákonom a

je finančnou inštitúciou slúžiacou na implementáciu nástrojov finančného inžinierstva podľa osobitného
predpisu. Ďalej tvrdil, že žalobca uzavrel so žalovanými Zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru
č. XXX/XXXX/XXXX, na základe ktorej bola žalovaným poskytnutá podpora vo forme úveru vo výške
19.916,35 eur s dobou splatnosti 30 rokov. Poskytnutý úver mali žalovaní splatiť pri základnej úrokovej
sadzbe vo výške 3,6% formou mesačných splátok vo výške 90,55 eura. Podľa zmluvy boli žalovaní
povinní dlh, ktorý sa skladá z úveru a z úroku, splácať pravidelnými mesačnými splátkami tak, že platba
bude vykonaná vždy do 15. kalendárneho dňa mesiaca počas celej lehoty splatnosti úveru. Žalovaní boli

však v omeškaní so zaplatením mesačných splátok poskytnutého úveru, preto žalobca prostredníctvom
svojho právneho zástupcu vyzval žalovaných na úhradu zameškaných splátok, na čo však žalovaní
nereagovali, preto sa žalobca obrátil na súd. Podľa tvrdenia žalobcu žalovaní sa k 05.11.2014 dostali do
omeškania s úhradou 14 splátok, čo činí pôvodne zažalovanú sumu 1.183,55 eura a k tomu požadoval
žalobcaajzákonnýúrokzomeškaniavovýške8,05%ročneztejtosumyod06.11.2014aždozaplatenia.
Na preukázanie svojich tvrdení žalobca k žalobe pripojil zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru,
výzvu na úhradu dlžnej sumy.

2. Podaním doručeným súdu dňa 10.04.2015 žalobca zmenil, resp. rozšíril pôvodne podanú žalobu,
čo zdôvodnil tým, že z dôvodu neplnenia si zmluvných povinností zo strany žalovaných došlo zo strany
žalobcu k odstúpeniu od predmetnej zmluvy a to listom z 22.12.2014 v súlade s ust. čl. VIII. bod 8.4zmluvy, čím sa stal celý dlh žalovaných splatným. Vzhľadom k odstúpeniu od zmluvy tak nárok žalobcu
pozostával z istiny vo výške 14.902,75 eur, zmluvného úroku vo výške 721,42 eur, úroku z omeškania
vo výške 69,98 eur a zmluvnej pokuty vo výške 1.562,42 eur (rozšírený návrh) a súčasne z úroku z

omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.183,55 eur od 06.11.2014 do 01.04.2015, t.j. v sume 38,11
eur a zo sumy 14.902,75 eur od 02.04.2015 do zaplatenia ako aj trov konania. K podaniu žalobca priložil
na preukázanie svojich tvrdení list z 22.12.2014 adresovaný žalovaným, ktorým žalobca odstúpil od
zmluvy o poskytnutí podpory pre porušenie povinností žalovaných splácať poskytnutý úver pravidelnými
mesačnými splátkami (omeškanie s 15 splátkami). Súčasne im vyčíslil z čoho aktuálne (t.j. ku dňu

odstúpenia od zmluvy) pozostáva dlžná suma.

3. Písomným podaním doručeným súdu dňa 16.01.2017 žalobca opätovne zmenil, resp. rozšíril
pôvodne podanú žalobu, rozšírenú podaním z 10.04.2015. Žalobca tak v konečnom znení žaloby
žiadal žalovaných zaviazať k zaplateniu súm uvedených vo výroku uznesenia zo dňa 20.10.2017 č.k.
15C/180/2016-222, ktorým bola táto ostatná zmena žaloby právoplatne pripustená v nasledovne:

,,Žalovaný I. a žalovaný II. sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi istinu vo výške
14.902,75 eur so zmluvným úrokom vo výške 721,42 eur, so zmluvným úrokom vo výške 3,6 % ročne od
26.02.2015 zo sumy 14.902,75 eur do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 69,98 eur, s úrokom
z omeškania vo výške 8,05 % ročne od 06.11.2014 zo sumy 1.183,55 eur do 25.02.2015, s úrokom
z omeškania vo výške 8,05 % ročne od 26.02.2015 zo sumy 14.902,75 eur do zaplatenia, s nákladmi

spojenými s uplatnením pohľadávky vo výške 465,45 eur a so zmluvnou pokutou vo výške 1.562,42 eur,
a to všetko do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku na účet žalobcu (tam špecifikovaný).
Žalovaní sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce z trov
právneho zastúpenia vo výške 2.025,77 eur vrátane DPH, a to všetko do 3 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu (tam špecifikovaný).“

K zmene oproti rozšíreniu žaloby z 10.04.2015 (porovnaj ods. 2. odôvodnenia tohto rozsudku) došlo
v častiach, ktoré sú podčiarknuté, s tým, že žalobca žiadal úroky z omeškania z nesplatenej istiny vo
výške 14.902,75 eur od 26.02.2015, čo je dátumom prevzatia odstúpenia plus 30 dní, taktiež žiadal
od tohto dátumu až do zaplatenia priznať aj zmluvné úroky 3,6 % ročne z uvedenej sumy zosplatnenej
dlžnej istiny a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 465,45 eur (2 úkony právnej služby

pred podaním žaloby - výzva na úhradu a odstúpenie od zmluvy o úvere, obidva z roku 2014).

4. Tunajší súd vo veci rozhodol dňa 13.02.2018 rozsudkom č.k. 15C/180/2016-280 (v poradí prvým),
ktorým vo výroku I. zrušil platobný rozkaz tun. súdu zo dňa 21.01.2016 č.k. 10Ro/472/2014-32 v celom
rozsahu,výrokomII.žalovanýmv1.av2.radeuložilpovinnosťzaplatiťžalobcovispoločneanerozdielne

istinu vo výške 14.902,75 eur spolu so zmluvným úrokom vo výške 721,42 eur, s úrokom z omeškania
vo výške 69,98 eur, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.183,55 eur od 06.11.2014
do 25.02.2015, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 14.902,75 eur od 26.02.2015
do zaplatenia, s nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky vo výške 465,45 eur a zmluvnú pokutu
vo výške 1.562,42 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku; výrokom III. vo zvyšku žalobu zamietol;

výrokom IV. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovaným v 1. a v 2. rade v rozsahu
100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

5. Voči rozsudku tohto súdu z 13.02.2018 podali strany sporu (žalobca a žalovaná v 2. rade) odvolanie.

Citovaný rozsudok z 13.02.2018 bol na odvolanie žalobcu (čo do výroku III.) aj žalovanej v 2. rade
(čo do výroku II., III., IV.) rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 10Co/207/2019-477 z 30.11.2020 v
napadnutejvýrokovejčastičodoods.III.(zamietnutiežalobyvozvyškovejčasti-ozaplateniezmluvného
úroku 3,6% ročne od 26.02.2015 zo sumy 14.902,75 eur do zaplatenia) a v súvisiacom výroku IV. (o
trovách konania) zrušený a vrátený tun. súdu na ďalšie konanie; vo zvyšnej časti (vo vyhovujúcej časti

vo veci samej - čo do ods. II.) bol rozsudok tun. súdu potvrdený.
Z uvedeného vyplýva, že rozsudok tun. súdu z 13.02.2018 vo výroku II., ktorým súd žalovaných v 1.
rade a v 2. rade zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne
- istinu vo výške 14.902,75 eur
- zmluvný úrok 721,42 eur

- úrok z omeškania vo výške 69,98 eur
- úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.183,55 eur od 06.11.2014 do 25.02.2015
- úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 14.902,75 eur od 26.02.2015 do zaplatenia
- náklady spojené s uplatnením pohľadávky 465,45 eur- zmluvnú pokutu vo výške 1.562,42 eur tak nadobudol právoplatnosť dňom 30.03.2021 a vykonateľnosť
dňom 03.04.2021.

6. Po vrátení veci z odvolacieho súdu s poukazom na rozsudok Krajského súdu v Trnave z 30.11.2020
tak predmetom tohto konania ostal ešte nárok na zaplatenie zmluvného úroku 3,6% ročne od 26.02.2015
zo sumy 14.902,75 eur do zaplatenia - to je tá časť nároku, ktorý bol výrokom III. prvšieho rozsudku
tun. súdu zo dňa 13.02.2018 zamietnutý a ktorý bol na odvolanie Krajským súdom v Trnave zrušený
a vrátený.

7. Odvolací súd skonštatoval, čo sa týka odvolania žalobcu v zamietajúcej časti úroku po zosplatnení
(odstúpení od zmluvy), že z rozhodovacej praxe odvolacích súdov vyplýva nesúlad v riešení otázky
možného priznania zmluvných úrokov po predčasnom zosplatnení úveru. Kumulácia zmluvných úrokov
a úrokov z omeškania po zosplatnení je predmetom odbornej diskusie, keďže jednoznačné legislatívne
riešenie absentuje. Z ust. § 497 a § 502 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej

len „ObZ“) vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná (porov. rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „NS SR“) zo 16.06.2020 sp. zn. 5 Cdo 42/2020).
Uvedenou otázkou i keď v spotrebiteľskej veci sa zaoberal NS SR v rozhodnutí zo 16.6.2020 sp. zn.
5 Cdo 42/2020 (a súčasne možno konštatovať, že i iné senáty dovolacieho súdu sa s predmetným
rozhodnutím stotožnili) pričom konštatoval, že v § 502 ods. 1 veta prvá ObZ je uvedené, že dlžník

je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov. Zo žiadneho
ustanovenia ObZ, Občianskeho zákonníka (ďalej aj len „OZ“), a ani zo zákona o spotrebiteľských
úveroch nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru
až do úplného splatenia úveru. Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver,
v dôsledku čoho došlo k zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod

na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške,
na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za nich získanou dlžník
disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinnosti profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky
sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania. Zosplatnenie je pritom inštitút slúžiaci ochrane veriteľa.
Veriteľ však peňažné prostriedky nemá, ale patrí mu za ne dohodnutá odmena. Záväzok dlžníka v

zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva
dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, pretože dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel
je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z
omeškania. Následne sa NS SR zaoberal trvaním tejto povinnosti platiť úroky z úveru s prihliadnutím
ale na spotrebiteľský charakter veci.

S poukazom na ust. § 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p. odvolací súd zrušil rozhodnutie tun. súdu zo dňa
13.02.2018 v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej (ktorým nepriznal veriteľovi zmluvné úroky po
zosplatnení, odstúpení od zmluvy) a v časti trov konania (závislý výrok) a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, pričom povinnosťou tunajšieho súdu bolo v ďalšom konaní, súc viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu, vychádzajúcim z cit. rozhodnutia NS SR zo 16.06.2020 sp. zn. 5 Cdo

42/2020, vykonať dokazovanie za účelom posúdenia nároku žalobcu na zaplatenie zmluvných úrokov
po zosplatnení úveru (popri úrokoch z omeškania) a vo veci opätovne rozhodnúť (súčasne vysporiadať
sa pri riešení tejto otázky i s odlišnosťou charakteru veci v rozhodnutí najvyššieho súdu a v predmetnej
veci). Pri trovách konania zvážiť aplikáciu § 257 C.s.p. vzhľadom na námietky žalovanej v 2. rade.

8. Tunajší súd riadiac sa názorom a pokynom odvolacieho súdu vysloveným v zmienenom rozsudku
vyzval strany sporu/resp. ich zástupcov, aby sa po oboznámení s obsahom rozsudku odvolacieho súdu
písomne vyjadrili k možnosti aplikácie ust. § 257 C.s.p. a aby uviedli, či majú návrhy na doplnenie
dokazovania.
Právny zástupca žalobcu v podaní zo dňa 13.07.2021 uviedol, že pre aplikáciu § 257 C.s.p. nie je

žiadny dôvod, poukázal na to, že odvolací súd potvrdil odôvodnenosť nároku uplatneného žalobcom,
čím bolo potvrdené porušenie zmluvných povinností zo strany oboch žalovaných, a tak tunajší súd v
prvšom rozsudku správne priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%. Poukázal na viaceré
rozhodnutia NS SR i Ústavného súdu SR, zdôraznil, že žalovaní nijakým spôsobom nezdokladovali, že
by mali nízku výšku príjmov, odôvodňujúcich aplikáciu ust. zákona o nepriznaní nároku na náhradu trov

konania. Skutočnosti uvádzané žalovanou v 2. rade (najmä poukaz na správanie žalobcu v priebehu
exekúcie), nemá žiaden vplyv na predmetné konanie a nemôže spôsobiť zánik v tomto konaní žalovanej
povinnosti žalovaných, resp. žalovanej v 2. rade. Záverom žalobca zdôraznil, že rozvod manželstva
žalovaných, resp. vyporiadanie ich BSM nemá žiaden vplyv na záväzok žalovaných plniť si svojepovinnosti podľa zmluvy v tu prerokúvanej veci, a taktiež nemá vplyv na prípadnú povinnosť uhradiť
vzniknutétrovykonania,keďžepredmetnékonaniemuselobyťiniciovanézdôvoduporušeniapovinností
aj žalovanou v 2. rade.

Žalovaný v 1. rade ani žalovaná v 2. rade sa na výzvu súdu k možnosti aplikácie ust. § 257 C.s.p.
písomne nevyjadrili, ani neoznámili, či majú návrhy na doplnenie dokazovania.

9. Tunajší súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 24.02.2022, na ktoré sa dostavili riadne a včas
predvolaný právny zástupca žalobcu, riadne a včas predvolaná právna zástupkyňa žalovanej v 2. rade,

ktorá súdu oznámila, že so žalovanou v 2. rade nie je už približne 5 rokov v žiadnom kontakte. Sporové
stranyboliriadnepoučenévzmysle§153a154C.s.p.Žalovanýv1.radesanapojednávanienedostavil,
hoci bol riadne a včas predvolaný, svoju neprítomnosť nijak neospravedlnil, o odročenie nepožiadal,
súd tak pojednával dňa 24.02.2022 v jeho neprítomnosti, keďže na to boli splnené všetky zákonné
podmienky.
Súd sa oboznámil so žalobou s prílohami, ostatnými podaniami strán sporu a predloženými listinami,

s rozsudkom odvolacieho súdu i s nadväzujúcim písomným podaním žalobcu, vykonal dokazovanie
stranami sporu predloženými listinnými dôkazmi i obsahom pripojených spisov, oboznámiac (na
pojednávaní dňa 24.02.2022) strany sporu v súlade s ust. § 181 ods. 2 C.s.p. s predbežným právnym
posúdením veci, zdôrazniac, že odvolací súd jednoznačne potvrdil, že v danej veci sa nejedná o
spotrebiteľský vzťah a posudzovaná zmluva nie je spotrebiteľskou zmluvou, pričom zostávajúcim

nárokom uplatneným v tomto konaní je nárok na zaplatenie zmluvného úroku 3,6% ročne zo sumy
14.902,75 eur od 26.02.2015 (t.j. od dátumu prevzatia Odstúpenia plus 30 dní) až do zaplatenia, ktorý
nárok bude súd posudzovať v zmysle rozsudku odvolacieho súdu v kontexte s uzn. NS SR sp.zn.
5Cdo/42/2020; súd vec prejednal - v rozsahu ktorá ostala predmetom konania - riadiac sa pritom
právnym názorom odvolacieho súdu a cit. uznesením NS SR a zistil tento skutkový a právny stav veci:

10. Z prednesu právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 24.02.2022 vyplynulo, že trvá na
prevyšujúcej časti žaloby v celom rozsahu, aj naďalej má za to, že žaloba je dôvodná. V zmysle jeho
písomných podaní je zrejmé, že zotrváva na tom, že v danom prípade ide o tzv. absolútny obchod, ide o
zmluvu o úvere, na ktorú sa aplikuje režim ObZ, čo znamená, o.i. že aj po odstúpení od zmluvy je žalobca

oprávnený žiadať od dlžníkov vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov (dlžnej sumy) a zaplatenie
zmluvných úrokov (ako ceny poskytnutých peňazí) z nevrátenej časti úveru a to až do okamihu vrátenia
dlžnej sumy. Žalobca má za to, že z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že je dôvodné od
žalovaných v 1. a v 2. rade zmluvný úrok žiadať až do jeho úplného zaplatenia, túto skutočnosť podľa
žalobcu uvádza aj samotné uznesenie NS SR. Žalobca sa naďalej domáha celého rozsahu uplatneného

nároku a žiada aby súd zaviazal žalovaného v 1. rade a žalovanú v 2. rade spoločne a nerozdielne
zaplatiť aj dohodnutý zmluvný úrok, rovnako ich zaviazal na úhradu trov konania v plnom rozsahu.
S poukazom na prednesené predbežné právne posúdenie zo strany súdu bol právny zástupcu žalobcu
na pojednávaní vyzvaný, aby označil ustanovenie zmluvy, v ktorom si zmluvné strany dojednali (s
poukazom na uzn. NS SR) dohodu o povinnosti dlžníka/dlžníkov platiť úroky z úveru až do úplného

splatenia úveru, k čomu právny zástupca žalobcu uviedol, že v danom prípade v predmetnej zmluve
takéto zmluvné dojednanie nie je. Uviedol, že zmluva bola dojednaná na 30 rokov, úver bol pôvodne
dojednaný na 600 tisíc SKK (t.j. 19.916,35 eur). Ďalej uviedol, že nevie presne špecifikovať, koľko mali
žalovaní v 1. rade a v 2. rade zaplatiť na úroku (ako cene požičaných peňazí) ani to, koľko už na úrokoch
zaplatili a teda koľko ešte dlžia, avšak uznesením pri odročení predmetného pojednávania bol právny

zástupca žalobcu zaviazaný, aby uvedené písomne špecifikoval.
Na pojednávaní dňa 21.04.2022 predložil súdu listinu - Informácia o stave úveru k 11.12.2014 so stavom
vyčísleným k odstúpeniu od úverovej zmluvy zo dňa 22.12.2014.

11. V reakcii na prednes právneho zástupcu žalobcu právna zástupkyňa žalovanej v 2. rade na

pojednávaní dňa 25.02.2022 žiadala zostávajúci nárok žalobcu zamietnuť a to i napriek názoru
odvolacieho súdu, ktorý sám poukázal na to, že právnická obec nie je jednotná vo výklade k nároku
na dojednané zmluvné úroky, i keď tento vzťah medzi žalobcom a žalovanými je kvalifikovaný ako čisto
obchodný vzťah. Právna zástupkyňa žalovanej v 2. rade však zotrvala na tom, že predmetný vzťah
medzi stranami sporu vykazuje aj charakter spotrebiteľský. Prípadné priznanie zmluvného úroku po

zosplatnení preto považuje za dvojitý postih dlžníka, pretože žalobca sa môže i tak uspokojiť. Poukázala
na to, že žalobca v zmluve zriadil aj zmluvnú pokutu, ktorá mu bola priznaná, a preto je toho názoru, že
žalobcanemáprávonatentoúrokaužvôbecnieod26.02.2015aždoúplnéhozaplatenia,akotožalobca
požaduje, pretože by vzniklo bezdôvodné obohatenie v značnej sume zo strany veriteľa. Čo sa týkanáhrady trov konania navrhla, aby súd žalobcovi nárok na náhradu trov nepriznal z dôvodov hodných
osobitného zreteľa na strane žalovanej v 2. rade, ktorá sa nemohla uspokojiť s masy BSM na základe
právoplatného rozhodnutia súdu z roku 2013, kde mala priznanú náhradu cca 21.000,- eur, s tým, že

súd prikázal tento úver žalovanému v 1. rade. Právna zástupkyňa žalovanej v 2. rade poukázala na to,
že žalovaná v 2. rade sama vychováva tri deti a preto navrhla, aby súd žalovanú v 2. rade nezaviazal
k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania.
Napojednávanídňa21.04.2022zotrvalananávrhu,abysúdzmluvnéúrokynepriznal,atood08.06.2015
(viď nižšie) v žiadnom prípade, pričom keďže podľa odvolacieho súdu sa jedná nie o spotrebiteľský

vzťah, ale o vzťah, ktorý sa posudzuje podľa ObZ, tak v tom prípade poukázala na ustanovenie §
265 ObZ, ktoré hovorí o zásadách poctivého obchodného styku a keďže žalobca túto zásadu porušil,
nemožno potom priznať ochranu jeho práva, pretože žalobca zabránil výkonu exekúcie, nesúhlasil s
návrhom exekútorky na predaj nehnuteľnosti žalovanej v 2. rade a jej bývalého manžela žalovaného v 1.
rade;konaniesaviedlousúdnejexekútorkyJUDr.Y.,(ExXXX/XXXX),zvyjadreniaktorejvyplýva,žetáto
požiadala záložného veriteľa (žalobcu), o udelenie súhlasu s predajom nehnuteľnosti, k čomu žalobca

súhlas neudelil. Dňa 08.06.2015 bol súdnej exekútorke doručený list - odopretie súhlasu žalobcu s
predajom nehnuteľnosti. V čase, keď sa predmetná exekúcia vykonávala, bol žalobca jediným záložným
veriteľom, podľa žalovanej v 2. rade žalobca môže za to, že na predmetnom LV pribudli ďalšie exekučné
konania a všetky sú vedené voči žalovanému v l. rade a žalobca zapríčinil, že sa nemôže uspokojiť
z predaja tejto nehnuteľnosti a naviac, keby išli do exekučného konania, v konečnom dôsledku by to

postihlo najviac práve žalovanú v 2. rade, ktorá riadne pracuje a vychováva maloleté dieťa, je postihnutá
trojnásobne - z BSM sa nemôže uspokojiť, bol podaný návrh na exekúciu, táto bola zastavená z dôvodu,
pretože žalobca nesúhlasil s výkonom exekúcie predajom nehnuteľnosti. Zotrvala na argumentácii, že
žalobca sa v tejto žalobe domáhal zaplatenia istiny a úrokov napriek tomu, že tento úver bol prikázaný
rozsudkom o BSM práve žalovanému v 1. rade. V rozsudku je žalovaná v 2. rade zaviazaná zaplatiť

istinu, úroky a zmluvnú pokutu, čo považuje za nehoráznosť. Zotrvala na tom, aby žalovaná v 2. rade
nebola zaviazaná k povinnosti nahradiť trovy konania, poukazujúc na jej (údajnú) insolventnosť, keď už
v minulosti jej žalovaný v 1. rade neplatil výživné na deti, musela začať exekučné konanie u JUDr. Š. (Ex
XXX/XX), následne nemala šancu uspokojiť sa z exekučného konania začatého z titulu vyporiadania
BSM (EX XXX/XXXX) a v súčasnosti sa vedie voči nej konanie o žalobe žalobcu, ktoré považuje aj v jeho

právoplatnej časti za absolútne nespravodlivé. Poukázala na to, že v čase vyporiadania BSM hodnota
nehnuteľnosti, ktorá bola predmetnom záložného práva žalobcu, predstavovala 68.000,- eur, z ktorej
hodnoty sa v rámci výkonu exekúcie, keby s tým žalobca bol súhlasil, mohli uspokojiť finančne, a mohla
byť uspokojená aj žalovaná v 2. rade. Na podporu svojej argumentácie predložila súdu Upovedomenie
o začatí exekúcie Ex XXX/XXXX, časť znaleckého posudku č. 9/2010, ktorý sa v celosti nachádza v

pripojenom spise tun. súdu sp.zn. 5C/350/2007, Odstúpenie od zmluvy z 22.12.2014 aj s doručenkou,
doklad o vrátení exekučného titulu sp.zn. 5C/350/2007, Oznámenie o ukončení exekúcie Ex XXX/XXXX,
Upovedomenie o ukončení exekúcie P. XXX/XXXX a Exekučný príkaz, udelenie súhlasu s predajom
nehnuteľnosti zo dňa 12.05.2014, oznámenie exekútorského úradu o tom, že žalobca oznámil nesúhlas
s predajom nehnuteľnosti - doručené exekútorke 08.06.2015. Navrhla pripojiť spisy tun. súdu sp.zn.

7P/60/2006, 9C/104/2006, 5C/350/2007, exekučné spisy Ex XXX/XX, Ex XXX/XXXX.

12. Vo vyjadrení zo dňa 24.05.2022 (č.l. 594 a nasl.) právny zástupca žalobcu poukázal na to,
že Zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru bola uzatvorená v súlade so zásadami poctivého
obchodného styku, pri jej uzatváraní i s poukazom na jej obsah došlo k hľadaniu rovnováhy medzi

záujmami účastníkov tohto vzťahu. Zmluvné úroky boli dojednané riadne, zmluvné strany k nim pristúpili
slobodne a vážne, čo potvrdili svojimi podpismi na zmluve, v danom prípade sa nejedná o porušenie
zásad poctivého obchodného styku v zmysle § 265 ObZ a tvrdenie žalovanej v 2. rade je ničím
nepodložené, vykonštruované, bez uvedenia jediného relevantného dôkazu preukazujúceho opak. K
prípadnej aplikácii ust. § 257 C.s.p. žalobca uviedol, že v predmetnom konaní nie je žiaden dôvod

na jeho aplikáciu, keďže nejestvujú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalovaná v 2. rade
žiadnym adekvátnym spôsobom nezdôvodnila, prečo by súd mal pristúpiť k aplikovaniu cit. ustanovenia,
odôvodňuje to len svojou opakujúcou sa argumentáciou. V predmetnom spore bolo poukázané na jej
insolventnosť, avšak táto skutočnosť nebola žiadnym spôsobom preukázaná. Žalobca zopakoval, že
žalovanýmbolapredmetnáčiastkaúveruriadneposkytnutá,peňažnéprostriedkyboliprevzatéapoužité,

žaloba bola podaná dôvodne, podľa žalobcu ako aj záverov odvolacieho súdu ide o tzv. absolútny
obchod. Žalobca zdôraznil, že žalovaní nijakým spôsobom nezdokladovali, že by mali nízku výšku
príjmov, alebo že by tu boli iné dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie nároku
na náhradu trov konania. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2012, v zmyslektorého právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi ustanovenej náhrady trov konania, ktoré
úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces (...). Súčasne žalobca
predložil listinný dôkaz - Históriu pohybov na účte žalovaných, z ktorej vyplýva, že žalovaní mali zaplatiť

titulom zmluvného úroku sumu vo výške 12.938,18 eur, celkovo už na zmluvne dohodnutých úrokoch
zaplatili 8.282,13 eur. Čo sa týka špecifikácie dlžnej sumy na zmluvne dohodnutých úrokoch, ktoré
žalovaní v 1. a v 2. rade ešte dlžia - k tejto skutočnosti žalobca uviedol, že ide o sumu 4.656,05 eur.
Záverom vyjadrenia žiadal, aby súd žalobe aj vo zvyšnom rozsahu vyhovel a žalobcovi priznal náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

13. Na pojednávaní dňa 23.06.2022 právna zástupkyňa žalovanej v 2. rade zdôraznila, že porušenie
zásady poctivého obchodného styku vidí najmä v tom, že žalobca neudelil súhlas s vykonaním exekúcie
predajom nehnuteľností, pričom hoci keby súhlasil, mohli sa uspokojiť z výťažku z predaja tejto
nehnuteľnosti. V ostatnom poukázala na prednes na predchádzajúcom pojednávaní a zdôraznila, že
určite odo dňa neudelenia predmetného súhlasu, t.j. od 08.06.2015 žalobcovi neprináležia zmluvné

úroky, ktoré si v tomto konaní voči žalovaným uplatňuje. Je toho názoru, že žalobca sám zapríčinil,
že svoju pohľadávku nemohol uspokojiť z výťažku z predaja nehnuteľností, keďže práve v dôsledku
neudelenia súhlasu nemohlo dôjsť jej k speňaženiu a k následnému uspokojeniu žalobcu vo vzťahu
k nároku uplatnenému v tomto konaní. Tabuľky - História pohybov na účte žalovaných, ktoré žalobca
predložil a v zmysle ktorých majú žalovaní na zmluvných úrokoch dlžiť 4.656,05 eur žalovaná v 2. rade

neuznáva práve z dôvodu, že konanie žalobcu je v rozpore zo zásadami poctivého obchodného styku a
preto tento nárok žalobcovi nemôže prislúchať. Vo zvyšku sa pridržiavala doterajšej argumentácie čo do
predmetu sporu a zároveň aj čo do aplikácie § 257 C.s.p. majúc za to, že sú tu dôvody hodné osobitného
zreteľa, pre ktoré by súd žalobcovi vo vzťahu k žalovanej v 2. rade výnimočne nemal priznať nárok na
náhradu trov konania.

Právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 23.06.2022 uviedol, že ust. § 265 ObZ hovorí, že výkon
práva ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu, a v tomto
smere má žalobca za to, že medzi žalobcom a žalovanými nedošlo, resp. zo strany žalobcu nedošlo
k nedodržaniu zásady poctivého obchodného styku a to tým spôsobom ako tvrdia žalovaní a má za
to, že uzatvorená zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru so žalovanými bola uzatvorená vážne,

slobodne, s jasne vymedzenými náležitosťami zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru, tvrdenia
ohľadom nepoctivého obchodného styku zo strany žalobcu tvrdené žalovanými považuje žalobca za
účelové a nepreukázané. Naopak, žalobca riadne preukázal skutočnosť, že žalovaným bola poskytnutá
podpora v plnej výške a títo svojou nedisciplinovanosťou zapríčinili, že žalobca odstúpil od zmluvy,
následne podanou žalobou na tunajšom súde sa domáha zaplatenia žalovanej sumy. Čo sa týka

zabránenia výkonu exekúcie ohľadne predaja nehnuteľnosti žalobca má za to, že táto skutočnosť
nie je pravdivá. Síce žalobca nesúhlasil s predajom nehnuteľnosti, avšak bolo to žalobcovo právo a
nie povinnosť súhlasiť s predajom nehnuteľnosti. Ohľadne ostatných tvrdení žalovanej v 2. rade sa
žalobca pridržiaval doterajších písomných vyjadrení a žiadal, aby súd žalobe vyhovel a to i s poukazom
na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, ktorý mal za to, že zmluva uzatvorená medzi žalobcom a

žalovanými bola zmluvou uzatvorenou v intenciách ObZ, žalobca v rámci celého konania podanou
žalobou ako aj vyjadreniami preukázal, že jeho nárok je dôvodný, preukázal, že žalovaní porušili svoje
povinnosti a preto je plne dôvodné, že sa domáha zaplatenia žalovanej sumy.

14. Podľa ust. § 470 ods. 1 C.sp. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté

predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

15. Podľaust.§470ods.2C.s.p.právneúčinkyúkonov,ktorévkonanínastalipredodňomnadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

16. Podľa čl. 8 C.s.p. strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo
veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

17. Podľa § 151 ods. 1 a 2 C.s.p. skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujúzanesporné.(1)Akstranapoprieskutkovétvrdenia,ktorésatýkajújejkonaniaalebovnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. (2)18. Podľa ust. § 265 ObZ výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
nepožíva právnu ochranu.

19. Podľa ust. § 497 ObZ zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho
prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť úroky.

20. Podľa ust. § 502 ods. 1 ObZ od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z
nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe
zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré
poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než
prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej
výške.

21. Podľa ust. § 506 ObZ ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky
po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil
dlžnú sumu s úrokmi.

22. Podľa ust. § 365 ObZ v znení účinnom v čase omeškania dlžník je v omeškaní, ak nesplní
riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok
zanikne iným spôsobom. Dlžník však nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku
omeškania veriteľa.

23. Podľa ust. § 369 ods. 1 ObZ ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo
jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z
omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho
práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky
z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.

24. Podľa ust. § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo
požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť
poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

25. Podľa ust. § 3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka (platného a účinného do 01.02.2013), výška úrokov z omeškania je o 8
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

26. Aplikáciou citovaných ustanovení právnych predpisov na zistený skutkový stav dospel súd k záveru,
že žalobe žalobcu (v zostávajúcom rozsahu), je dôvodné v prevažnej miere vyhovieť a to z nasledovných
dôvodov:

27. Z obsahu rozsudku odvolacieho súdu v tejto veci i s poukazom na uznesenie NS SR sp.zn.
5Cdo/42/2020 zo dňa 16.06.2020 vyplýva, že kumulácia zmluvných úrokov a úrokov z omeškania po
zosplatnení je predmetom odbornej diskusie, keďže jednoznačné legislatívne riešenie absentuje. Z
vyššie citovaných ust. ObZ (§ 497; § 502 ods. 1) vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako
bezúročná. NS SR v cit. rozhodnutí skonštatoval, že v ust. § 502 ods. 1 /veta prvá/ ObZ je uvedené, že

dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov. Zo žiadneho
ustanovenia ObZ, OZ a ani zo zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz dohody účastníkov
úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Za situácie,
že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k zosplatneniu
veriteľom (ako je tomu i v tomto prípade), je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na

to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na
akej sa s veriteľom dohodol. Záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý
a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, pretožedohodnutéúrokymajúzmluvnýzáklad.Rozdieljelenvtom,žepreomeškaniekpovinnostiplatiťzmluvné
úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania.
S poukazom na vyššie uvedené závery najvyššieho súdu možno zhrnúť, že v zmysle ust. § 502 ods. 1

ObZ /veta prvá/ je dané len to, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia
peňažných prostriedkov a že zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva zákaz dohody zmluvných
strán zmluvy o úvere o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného zaplatenia. V iných ako
spotrebiteľských vzťahoch (ako je tomu nepochybne i v tu prerokúvanej veci) nie je v tomto smere
zmluvná voľnosť nijak obmedzená, teda zmluvné strany sa takto v rámci obsahu zmluvy môžu dohodnúť.

Ak teda dlžník porušil povinnosť splácať úver a došlo k zosplatneniu, neexistuje rozumný dôvod, prečo
by nemal platiť úroky z úveru a to vo výške na akej sa z veriteľom dohodol. Pri zosplatnení teda záväzok
dlžníka v zmysle povinnosti platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na
ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru.
Bolo preto potrebné zamerať dokazovanie na to, či predmetná zmluva, od ktorej žalobca svoj nárok
uplatnený v tomto konaní (v jeho zostávajúcej časti) odvíja, obsahuje zmluvné dojednanie, v zmysle

ktorého by mali žalovaní v 1. a v 2. rade povinnosť platiť úroky ako cenu peňazí až do úplného
splatenia celého úveru. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že takéhoto zmluvného dojednania
v predmetnej zmluve niet. Nie je teda možné v zostávajúcej časti žalobe vyhovieť v celom rozsahu ako
to žiada žalobca a priznať žalobcovi ním uplatnený nárok na zaplatenie zmluvného úroku 3,6% ročne zo
sumy14.902,75eur(sumazosplatnenejdlžnejistiny)od26.02.2015(t.j.oddátumuprevzatiaodstúpenia

plus 30 dní) až do zaplatenia. Žalobca tak s poukazom na vyššie uvedené (keďže dohoda zmluvných
strán zmluvy o úvere o povinnosti dlžníkov platiť úroky z úveru až do úplného zaplatenia preukázaná
nebola) má nárok na úrok z istiny len vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžníci (žalovaný
v 1. rade a žalovaná v 2. rade) zaplatili ako cenu peňazí, t.j. do doby, na ktorú bola zmluva dohodnutá
ako doba riadneho splácania úveru (keďže úroky majú zmluvný základ).

Vykonanýmdokazovanímmásúdzapreukázané,žestranysporuuzatvoriliZmluvuoposkytnutípodpory
vo forme úveru, táto bola uzatvorená na 30 rokov. Úver bol pôvodne dojednaný na 600.000,- SKK, t.j.
19.916,35 eur. Zmluva bola uzatvorená platne, obsahuje všetky zákonnom vyžadované náležitosti, je
určitá a zrozumiteľná. Zmluva nepodlieha režimu spotrebiteľského práva, táto skutočnosť vyplýva i z
rozsudku odvolacieho súdu v tejto veci, ktorý o.i. poukázal i na rozhodovaciu prax NS SR v obdobných

veciach čo do ustálenia režimu, pod ktorý uvedená zmluva spadá. Odvolací súd sa vysporiadal i s
opakovanou (nedôvodnou) námietkou žalovanej v 2. rade ohľadom vyporiadania BSM, keď uviedol, že
vyporiadanie BSM medzi žalovaným v 1. rade a žalovanou v 2. rade rozhodnutím súdu nemá vplyv na
trvanie záväzku žalovanej v 2. rade vo vzťahu k žalobcovi (bližšie pozri ods. 12 odôvodnenia rozsudku
Krajského súdu v Trnave č.k. 10Co/207/2019-477 z 30.11.2020).

Z vykonaného dokazovania teda vyplynulo, že žalovaným bol na základe platnej zmluvy riadne
poskytnutý úver vo výške 19.916,36 eur s úrokom 3,6% ročne po dobu 30 rokov a tiež, že počas
trvania zmluvného úverového vzťahu mali žalovaní v 1. a v 2. rade žalobcovi titulom úroku zaplatiť
sumu 12.938,18 eur. Z predloženej Histórie pohybov na účte okrem uvedeného taktiež vyplýva aj to, že
doposiaľ titulom úroku žalobcovi zaplatili sumu 8.282,13 eur. Na úroku teda dlžia žalobcovi ešte sumu

4.656,05 eur. Z tohto dôvodu súd vo výroku I. tohto rozsudku zaviazal žalovaných v 1. a v 2. rade k
zaplateniu spoločne a nerozdielne zmluvného úroku vo výške 3,6% ročne zo sumy 14.902,75 eur od
26.02.2015 až do zaplatenia, najviac však do sumy 4.656,05 eur (čo je suma, ktorú ešte žalobcovi
vzhľadom na vyššie uvedené titulom zmluvného úroku žalovaní dlžia), v prevyšujúcej časti nad sumu
4.656,05 eur súd uvedený nárok žalobcovi nepriznal.

28. K námietke žalovanej v 2. rade ohľadom výkonu práva žalobcu v rozpore so zásadou poctivého
obchodného styku súd uvádza, že túto považuje za nedôvodnú. Vykonaným dokazovaním súd
nevzhliadol v konaní žalobcu, resp. pri výkone jeho práv žiadne také konanie, ktoré by napĺňalo atribúty
výkonu práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, resp. ktoré by bolo množné poradiť

pod výkon práva v rozpore s touto zásadou.
Treba skonštatovať, že žiadna právna norma nevymedzuje pojem zásady poctivého obchodného styku
a nepokúša sa ich definovať ani doktrína. Pôjde o viaceré rôzne prípady, keď sa výkon práva dostane do
rozporu so zásadami poctivého obchodného styku a ktoré treba posúdiť veľmi individuálne a komplexne.
Vo všeobecnosti ide o poctivé, slušné a profesionálne správanie strán vo vzájomných vzťahoch, ale aj

vo vzťahoch s inými subjektmi.
Právna zástupkyňa žalovanej v 2. rade v tejto súvislosti poukázala v priebehu konania na to, že došlo k
nedodržaniuzásadypoctivéhoobchodnéhostykuzostranyžalobcuatotýmspôsobom,žetútoporušil,a
preto nemožno priznať ochranu jeho práva s odvolaním sa na zmluvne dohodnuté úroky, argumentujúcnajmä tým, že žalobca sám zabránil výkonu exekúcie predajom nehnuteľností a to tým, že k nemu
neudelil súhlas (čo vyplýva z listín predložených žalovanou v 2. rade ako aj z pripojených exekútorských
spisov).

Zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru medzi stranami sporu bola uzatvorená slobodne, vážne,
nebolo v konaní nijakým spôsobom preukázané, ale ani tvrdené, že by pri uzatváraní zmluvy došlo k
zneužívaniu práva, pri jej uzatváraní nedošlo ani k porušeniu rovnováhy účastníkov zmluvného vzťahu
prostredníctvom zmluvných dojednaní. Zmluva bola uzatvorená platne, ustanovenie o úroku ako o
odplate za poskytnutie peňazí nevynímajúc. Konanie žalobcu tak nemožno hodnotiť bez ďalšieho ako

výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Pokiaľ žalovaná v 2. rade poukazuje
na odopretie súhlasu žalobcom na výkon exekúcie predajom nehnuteľnosti, tu súd poukazuje na tú
skutočnosť, že sa jedná o právo žalobcu v rámci exekučného konania, nie o jeho povinnosť. Žalovaní
však svojim neplnením si zmluvných povinností, ako to bolo vykonaným dokazovaním už pri vyhlásení
prvšieho rozsudku tun. súdu v tejto veci preukázané, porušili ustanovenia Zmluvy o poskytnutí podpory
vo forme úveru, žalobca sa preto obrátil na súd, ktorý jeho žalobe v prevažnej miere vyhovel, čo

potvrdil vo vyhovujúcej časti rozsudku i odvolací súd. V ďalšej fáze konania bolo potrebné sa vyporiadať
so žalobcom uplatneným zvyškom nároku - nárok na zaplatenie spoločne a nerozdielne zmluvného
úroku vo výške 3,6% ročne zo sumy 14.902,75 eur od 26.02.2015 až do zaplatenia. S poukazom
na vyššie uvedenú argumentáciu súd vyložil, prečo predmetný nárok sčasti priznal a tiež prečo ho
nepriznal „až do zaplatenia“ ale najviac do sumy 4.656,05 eur (viď vyššie). S poukazom na nepôvodnosť

námietok žalovanej v 2. rade ohľadom porušenia zásad poctivého obchodného styku žalobcom, ktorá
argumentácia bola jediná vo vzhľadu k dôvodom, pre ktoré by súd nemal žalobcom uplatnený nárok
na úrok z úveru priznať, súd uzatvára, že zaviazal žalovaných v 1. a v 2. rade k zaplateniu spoločne
a nerozdielne zmluvného úroku vo výške 3,6% ročne zo sumy 14.902,75 eur (priznaná právoplatne už
prvším rozhodnutím tun. súdu) a to od 26.02.2015 - tu súd vychádzal z nároku uplatneného žalobcom a

z jeho argumentácie, nakoľko žalovaný v 1. rade tento počiatok (dátum) nerozporoval vôbec a žalovaná
len vo vzťahu k ňou namietanému porušeniu zásady poctivého obchodného styku, ktorú argumentáciu
súd považoval za nedôvodnú, a preto zaviazal žalovaných k povinnosti zaplatiť žalobcovi spoločne a
nerozdielne ním uplatnený úrok 3,6% ročne zo sumy 14.902,75 eur od 26.02.2015 až do zaplatenia,
avšak najviac do sumy 4.656,05 eur.

29. Záverom súd považuje za potrebné dodať, že je nepochybné, že žalovaní v 1. a v 2. rade
porušili svoje zmluvné povinnosti vyplývajúce im zo Zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru a
že nárok, ktorý ostal predmetom tohto sporu čo do základu je dôvodný, predmetom dokazovania však
ostalo, či tento nárok je dôvodný až do úplného zaplatenia úveru (pokiaľ by takáto dohoda zmluvných

strán jestvovala - pričom bolo preukázané, že nejestvovala), resp. do doby, na ktorú bola zmluva
dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru. S poukazom na vyššie uvedené podľa názoru súdu bola
žaloba podaná dôvodne, nie je teda možné hovoriť o výkone práva v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku.
Na druhej strane však strana, ktorá je v dôsledku porušenia svojej zmluvnej povinnosti zaviazaná

k určitej zo zmluvy vyplývajúcej povinnosti, nemôže sa bez ďalšieho usilovať tejto povinnosti zbaviť
s poukazom na to, že by išlo o výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.
V takýchto prípadoch by toto ustanovenie ObZ spravidla nebolo prostriedkom právnej ochrany, ale
stalo by sa prostriedkom, ktorý by výrazne narušil právnu istotu účastníkov obchodných záväzkových
vzťahov. Napokon samotné riadne a včasné plnenie záväzkov je jednou zo základných zásad poctivého

obchodného styku. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd o zvyšku nároku žalobcu
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku.

30. Podľa § 251 C.s.p. trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

31. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

32. Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

33. Podľa § 262 ods. 1 a 2 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (1) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštanciepo právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník. (2)

34. Ďalej bolo tunajšiemu súdu zo strany odvolacieho súdu uložené pri trovách konania zvážiť aplikáciu
§ 257 C.s.p. vzhľadom na námietky žalovanej v 2. rade. Súd preto zvažoval aplikáciu § 257 C.s.p.
vzhľadomnanámietkyžalovanejv2.radeaspoukazomnaods.21odôvodneniauzneseniaodvolacieho
súdu. Písomne boli strany sporu vyzvané vyjadriť sa k možnosti aplikácie uvedeného ustanovenia. Na
výzvu súdu reagoval len žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu (viď vyššie).

35. Náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej
zodpovednosti za zavinenie. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania teda spravuje
predovšetkým zásadou úspechu v konaní (§ 255 ods. 1 C.s.p.). Aplikácia ust. § 257 C.s.p. pri
rozhodovaníonáhradetrovkonaniaprichádzadoúvahyvprípadoch,keďsúsplnenévšetkypredpoklady
na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,

pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý
musí byť aj v rozhodnutí náležite odôvodnený.

36. Citované ust. § 257 C.s.p. tak predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok a od
zásady zodpovednosti za zavinenie. Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody

hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu na náhradu trov
konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojim zavinením, aby tieto trovy
nahradila protistrane. Ustanovenie § 257 C.s.p. je formulované podstatne všeobecnejšie než bolo ust.
§ 150 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. a vytvára väčší priestor na voľnú úvahu súdu. Použitie tohto ustanovenia
preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, z ktorého

dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a
musí mať vždy výnimočný charakter. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa
§ 257 C.s.p. vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: 1/ dôvody hodné osobitného zreteľa, 2/
výnimočné okolnosti. Tieto podmienky síce zákon výslovne nešpecifikuje, no ust. § 257 C.s.p. nemožno
považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa

ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného
zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. K
dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej
procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo
charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na

ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného
zreteľa súd o.i. prihliada na pomery strán sporu a všíma si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu
nároku na súde a ich postoj v konaní. Pokiaľ ide o postup strán sporu v konaní, tu súd prihliada na to,
ako si strany plnili svoje procesné povinnosti; súd by mal napríklad prihliadnuť na to, či strana uviedla
skutočnosti a dôkazy už pri prvom úkone, ktorý jej patril, s výnimkou tých, ktoré uplatniť nemohla /str.

942, Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, 1540 s./.

37. S poukazom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že nie je dôvodné v danom prípade aplikovať
ust. § 257 C.s.p. tak, ako to v rámci odvolania i následne v rámci prednesov na pojednávaní žiadala

právna zástupkyňa žalovanej v 2. rade. Oboznámiac sa s argumentáciou žalovanej v 2. rade v ňou
podanom odvolaní i s argumentáciou strán sporu k otázke možnosti aplikovania ust. § 257 C.s.p. v
následných písomných podaniach (žalobcu) i prednesoch právnych zástupcov (žalobcu a žalovanej v
2. rade) na pojednávaní súd dospel k záveru, že v danom prípade, neboli splnené už vyššie uvádzané
podmienkyprenavrhovanúaplikáciuust.§257C.s.p.,pretožeprerozhodnutieonepriznanínáhradytrov

konania je potrebné vzhliadnuť kumulatívne obe už spomenuté podmienky, pričom podľa názoru súdu
tieto splnené neboli. Ani argumentácia žalovanej v 2. rade v odvolaní voči prvšiemu rozsudku tun. súdu
a v následných prednesoch jej právnej zástupkyne na pojednávaní ako ani vykonaním ňou navrhnutých
dôkazov - oboznámením ňou predložených listín (viď vyššie) a pripojených spisov nezakladá dôvody
pre postup súdu podľa ust. § 257 C.s.p. Dôvody, ktoré žalovaná v 2. rade uvádza za dôvody hodné

osobitného zreteľa nemožno za také považovať, nakoľko žalovanou v 2. rade predostreté dôvody
spočívajú v ňou prezentovaných okolnostiach týkajúcich sa primárne jej osoby - či už nemajetnosť,
samoživiteľstvo, starostlivosť o deti, dokonca o maloleté dieťa. Ďalej ako dôvody hodné osobitného
zreteľa žalovaná v 2. rade uvádzala, že sa nemohla uspokojiť z masy BSM na základe právoplatnéhorozhodnutia súdu z roku 2013, kde mala priznanú náhradu cca 21.000,- eur, s tým, že súd prikázal tento
úver žalovanému v 1. rade a tiež poukázala na to, že sama vychováva tri deti. Opakovane poukazovala
nasvoju(údajnú)insolventnosť,keďužvminulostijejžalovanýv1.radeneplatilvýživnénadetiamusela

začať exekučné konanie (Ex XXX/XX), následne sa nemohla uspokojiť z exekučného konania začatého
z titulu vyporiadania BSM (Ex XXX/XX), tiež poukázala na to, že v súčasnosti sa voči nej vedie konanie
o žalobe žalobcu, ktoré považuje aj v jeho už právoplatnej časti za absolútne nespravodlivé.
Súd však uzatvára, že žaloba bola podaná dôvodne a to pre preukázané porušenie povinností
žalovaných, opakovaná argumentácia ohľadom vyporiadania BSM medzi žalovanými ako bývalými

manželmi je nedôvodná, nakoľko uvedené nemá na trvanie ich záväzku voči žalobcovi žiaden vplyv,
taktiež nemá vplyv ani na (prípadnú) povinnosť žalovaných uhradiť vzniknuté trovy konania, keďže
predmetné konanie bolo iniciované z dôvodu porušenia povinností žalovanými a teda aj žalovanou v
2. rade. Skutočnosti uvádzané žalovanou v 2. rade, najmä poukaz na správanie žalobcu v priebehu
exekúcie, nemá žiaden vplyv na predmetné konanie a nemôže spôsobiť zánik v tomto konaní žalovanej
povinnosti. V konaní žalobcu súd nevzhliadol porušenie zásad poctivého obchodného styku a najmä

v predmetnom konaní sa nejedná o spotrebiteľskú vec, ale o obchodný vzťah, ktorý spadá pod
sporový režim podľa C.s.p. a preto strany sporu sú povinné na preukázanie svojich tvrdení (aj ohľadom
dôvodov pre aplikáciu ust. § 257 C.s.p.) označiť a predložiť relevantné dôkazy, v tomto smere ich
aktivitu súd suplovať nesmie. Žalovaná v 2. rade svoje tvrdené nepriaznivé pomery, samoživiteľstvo,
či insolventnosť ku dňu vyhlásenia rozsudku nijak nepreukázala, uvedené nebolo preukázané ani

vykonaným dokazovaním, deti pochádzajúce zo vzťahu so žalovaným v 1. rade, pre neplatenie
výživného na ktoré bolo voči nemu vedené exekučné konanie, sú už plnoleté, nebolo preukázané, že
by neboli schopné samé sa živiť. Námietky žalovanej v 2. rade smerujúce k aplikácii ust. § 257 C.s.p.
tak boli nedôvodné, argumentácia ohľadom jej osobných pomerov nebola ničím podložená a jej tvrdenia
neboli nijak preukázané.

Z vyššie uvedeného teda možno zhrnúť, že žaloba bola voči žalovaným v 1. rade a 2. rade podaná
dôvodne. Žalobca bol v konaní plne úspešný, jeho postoj v konaní bol adekvátny a v súlade s procesným
predpisom. S poukazom na vyššie uvedené je súd toho názoru, že argumenty žalovanej v 2. rade nie je
možné subsumovať pod dôvody hodné osobitného zreteľa a súčasne výnimočné okolnosti tak, ako ich
má na mysli ust. § 257 C.s.p., ale je tu dôvod na aplikovanie ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a plne úspešnej

strane sporu (žalobcovi) priznať plný nárok na náhradu trov konania, keď súd súčasne nevzhliadol
kumulatívne splnenie zákonných predpokladov v podobe výnimočných okolností ani dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Použitie ust. § 257 C.s.p. vždy negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak
právo na náhradu trov konania mala, preto musí mať aplikácia tohto ustanovenia C.s.p. vždy výnimočný
charakter.

38. Tunajšísúdtedanedospelkzáveru,žebysavdanejvecijednaloodôvodyhodnéosobitnéhozreteľa
a súčasne výnimočné okolnosti, preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nepostupoval
podľa žalovanou v 2. rade navrhovaného ust. § 257 C.s.p., ale aplikoval ust. § 255 ods. 1 C.s.p. Podľa
§ 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V

predmetnom prípade bol žalobca v konaní úspešný v celom rozsahu (v časti istiny rozhodujúcej pre
určenie pomeru úspechu), preto mu súd priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia ktorým sa
konanie končí samostatným uznesením ktoré vydá súdny úradník.

39. Záverom súd dodáva, že v odôvodnení svojho rozhodnutia súd nemusí dať absolútne vyčerpávajúcu
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania (stranami sporu), ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (ako
to vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo 158/2010 zo dňa 30. 11. 2011). Dôkazy, ktoré súd
považoval za potrebné, v tomto písomnom vyhotovení rozsudku vyhodnotil. Pokiaľ sa súd nevysporiadal

s niektorou námietkou strany sporu, túto považoval za právne irelevantnú pre rozhodnutie vo veci.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom
súde Dunajská Streda (§ 355 ods. 1 CSP).V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje

za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).