Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Sunday, February 27, 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11CoP/63/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6720202117
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6720202117.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing.

Jána Gandžalu, PhD. a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jozefa Zlochu, v konaní o návrhu
navrhovateľky X.. J. K., rod. N., nar. XX. mája XXXX, s trvalým pobytom Ľ. F. XXXX/X, XXX XX U., t.č.
bytom Z.. O. XX, XXX XX U., právne zastúpenej obchodnou spoločnosťou MÉSZÁROS BARIAKOVÁ
advokátska kancelária s.r.o. so sídlom P. O. Hviezdoslava 344/23, 960 01 Zvolen, IČO: 52 488 047,
pracovisko Bystrický rad 453/77, 960 01 Zvolen, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Lucia
Hricová Pradová, proti manželovi navrhovateľky K. K., nar. XX. júna XXXX, s trvalým pobytom Ľ. F.
XXXX/X, XXX XX U., o rozvod manželstva a o úpravu pomerov účastníkov konania (manželov) na čas

po rozvode k maloletým deťom I. K., nar. XX. marca XXXX a Q. K., nar. XX.septembra XXXX, obidvaja s
trvalýmpobytomakonavrhovateľka,zastúpenýmkolíznymopatrovníkomÚradompráce,sociálnychvecí
a rodiny U., na základe odvolania odporcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 7P/9/2020-288
zo dňa 07. júna 2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Zvolen vo výroku o zverení maloletých detí I. K., nar. XX. marca XXXX a
Q. K., nar. XX. septembra XXXX (ďalej aj „maloleté deti“) do osobnej starostlivosti matky (II. výrok) a vo
výroku o zákaze styku otca s maloletými deťmi (IV. výrok) p o t v r d z u j e, a vo výroku o vyživovacej

povinnosti otca voči maloletým deťom (III. výrok) z r u š u j e a v tomto rozsahu vec vracia súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Zvolen ako súd prvej inštancie (ďalej aj „okresný súd“ resp. „súd prvej inštancie“ event.
„prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 07. júna 2021 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté
rozhodnutie“) manželstvo K. K., nar. XX. júna XXXX a X.. J. K., rod. N., nar. XX. mája XXXX, uzatvorené
dňa XX. októbra XXXX vo U., zapísané v knihe manželstiev matričného úradu U., vo zväzku XX, ročník
XXXX, na strane XXX, pod poradovým číslom XXX rozviedol (I. výrok). Maloleté deti pochádzajúce z
manželstva zveril na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky X.. J. K., rod. N., nar. XX. mája

XXXX (ďalej len „matka“), ktorá ich bude zastupovať a spravovať ich majetok (II. výrok). Otcovi K. K., nar.
XX. júna XXXX (ďalej len „otec“) uložil povinnosť prispievať na výživu maloletého I. K., nar. XX. marca
XXXX výživným vo výške 120,- Eur mesačne a na výživu maloletého Q. K., nar. XX septembra XXXX
výživným vo výške 80,- Eur mesačne, vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky, počnúc
právoplatnosťou tohto rozsudku (III. výrok). Zároveň otcovi zakázal stýkať sa s maloletými deťmi (IV.
výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania
(V. výrok).

1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia provinčný súd konštatoval, že navrhovateľka sa návrhom
doručeným dňa 13. mája 2020 domáhala rozvodu manželstva a úpravy výkonu rodičovských práv a
povinností k maloletým deťom na čas po rozvode tak, aby maloleté deti boli zverené do jej osobnej
starostlivostiamanžel(otec)bolzaviazanýprispievaťnaichvýživuvýživnýmnamaloletéhoI.K.vovýškeXXX Eur mesačne a na maloletého Q. K. vo výške XX Eur mesačne. V návrhu poukázala na viaceré
dlhodobejšie konkrétne problémy vo vzájomnom manželskom spolužití vyplývajúce s negatívneho
správania sa manžela, ktoré podľa jej názoru spočiatku pramenili z jeho častého požívania alkoholických

nápojov a neskôr z jeho možných psychických problémov. Vyvrcholilo to tým, že jeho negatívne
správanie odmietla viac tolerovať a 9. apríla 2020 odišla spolu s maloletými deťmi zo spoločnej
domácnosti. Aktuálne žije s maloletými deťmi v domácnosti svojho otca. K tomuto kroku pristúpila preto,
že už viac nevládala znášať dennodenný teror v domácnosti zo strany manžela.
1. 3. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd poukázal na vyjadrenia účastníkov

konania a na vykonané dokazovanie, a po uvedení zákonných znení ustanovení § 22, § 23 ods. 1 a
2, § 24 ods. 1 a 4, § 25 ods. 3, § 62 ods. 1, 2, 4 a 5, § 75 ods. 1 a 76 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z.
o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“) priamo vo vzťahu k rozhodnutiu o rozvode manželstva poukázal
na to, že manželia na poslednom pojednávaní deklarovali, že ich manželstvo neplní žiadnu zo svojich
funkcií, spoločnú domácnosť nezdieľajú viac ako rok, nehospodária spolu, intímne sa spolu nestýkajú a
odmietlimožnosťobnoveniamanželskéhospolužitia.Konfliktymedzinimimajústupňujúcutendenciu,čo

nepriaznivo pôsobí aj na maloleté deti. Vychádzajúc z toho, že nikoho nemožno nútiť proti jeho vôli aby
zotrval v manželstve, návrhu na rozvod manželstva vyhovel a manželstvo účastníkov konania rozviedol.
1.4.Vsúvislostisrozhodovanímotom,ktorémuzrodičovbudúmaloletédeti zverenénačasporozvode
do osobnej starostlivosti prvoinštančný súd poukázal na to, že matka vykonáva osobnú starostlivosť
o maloleté deti kontinuálne od ich narodenia. Z vykonaného dokazovania nezistil žiadnu negatívnu

skutočnosť, ktorá by spochybňovala jej spôsobilosť vykonávať osobnú starostlivosť o maloleté deti
riadne a v ich záujme. Preto na základe ustanovenia § 24 ods. 1 Zákona o rodine rozhodol, že maloleté
deti na čas po rozvode zveruje do osobnej starostlivosti matky, ktorá ich zároveň bude zastupovať
a spravovať ich majetok. Zároveň prvoinštančný súd zdôraznil, že pri tomto rozhodnutí zohľadnil i
odporúčanie súdnej znalkyne.

1. 5. V súvislosti s rozhodovaním o výške vyživovacej povinnosti otca voči maloletým deťom súd prvej
inštancie v odôvodnení rozhodnutia poukázal na všeobecné aspekty a zákonné princípy uplatňované
pri rozhodovaní o vyživovacej povinnosti povinného rodiča voči maloletému dieťaťu (resp. maloletým
deťom). Vo vzťahu k prejednávanej veci konkrétne uviedol: „Súd konštatuje, že všetky výdavky, ktoré
navrhovateľkavsúvislostisostarostlivosťouomaloletédetiuviedla,súvýdavkyzákladnéaodôvodnené.

Otec tieto výdavky nerozporoval, okrem platieb za športové aktivity, sporenie a životnú poistku. Pretože
obaja rodičia sú plne spôsobilí riadne sa zamestnať a mať pravidelný finančný príjem, nie je žiadny
odôvodnený argument uberať deťom možnosť športovať, socializovať sa, tráviť zmysluplne voľný čas,
prípadne ich ukrátiť o sporenie, či poistenie.“ Následne priamo vo vzťahu k určenej výške vyživovacej
povinnosti otca voči maloletým deťom len stroho konštatoval: „Pri určení výšky vyživovacej povinnosti

otca súd zohľadnil skutočnosť, že osobnú starostlivosť o maloleté deti vykonáva výhradne matka,
ktorá si aj takouto formou plní vyživovaciu povinnosť voči maloletým deťom. Manžel navrhovateľky na
pojednávaní uviedol, že opäť začína pracovať ako živnostník a má dohodnuté viaceré zákazky. Už aj
vzhľadom na uvedené má súd za to, že je v schopnostiach a možnostiach otca plniť si vyživovaciu
povinnosť voči maloletým deťom v určenej výške.“

1. 6. V súvislosti s rozhodovaním o úprave styku súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia
konštatoval,žeotcovizakázalstyksmaloletýmideťmi.Vtejtosúvislostiďalejuviedol:„Právostykurodiča
s dieťaťom je právom, ktoré mu vznikne v okamihu keď dieťa rozhodnutím súdu je zverené do osobnej
starostlivosti druhého rodiča. Obmedzenie alebo zákaz styku rodiča s dieťaťom predstavuje výnimočné
riešenie a vážny zásah do výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý môže byť odôvodnený len

okolnosťami na strane dieťaťa. Tieto musia byť natoľko závažné, že ochrana záujmu dieťaťa vyvolala
potrebu obmedziť prirodzený kontakt s rodičom. Súd pri rozhodovaní rešpektoval závery znaleckého
dokazovania. Znalkyňa súdu odporučila až do realizácie komplexnej psychiatrickej diagnostiky otca
s prípadnou liečbou, styk otca s deťmi dočasne zakázať. Uviedla, že záujem otca o maloleté deti je
nepochybne úprimný, aktuálne však otec nemá osobnostné a tým pádom ani výchovné predpoklady

na zabezpečenie starostlivosti a jeho potenciál na výchovu maloletých detí je výrazne obmedzený.
Uviedla, že otec vykazoval nevhodné formy správania počas posychologického vyšetrenia aj voči nej,
presadzoval svoje neoprávnené požiadavky, a spochybňoval a kritizoval ju. Je na mieste sa domnievať,
že poruchové vzorce správania prejavuje aj pri styku a v komunikácii s deťmi. Vzhľadom na detsky
nezrelú vyvíjajúcu sa osobnostnú štruktúru môžu uvedené poruchové vzorce správania, ktoré sa

zákonite premietajú do výchovy viesť k destabilizácii psychiky oboch maloletých detí a tak negatívne
ovplyvniť psychický vývin maloletých detí. Maloleté deti sa necítia v prítomnosti otca dobre, jeho
správanie voči matke vnímajú ako zlé, otcovo správanie ich zneisťuje, snažia sa kontaktu s ním vyhnúť.“
Vychádzajúc z uvedeného mal prvoinštančný súd za to, že je v záujme maloletých detí, aby zakázalstyk otca s nimi. Zároveň uviedol, že to neznamená, že tento zákaz styku „má trvať navždy. Otec má
kedykoľvek právo podať návrh na začatie nového konania o úpravu styku so svojimi deťmi ak sa zmenia
na jeho strane pomery, t.j. absolvuje komplexnú psychiatrickú diagnostiku s prípadnou liečbou.“

1. 7. Rozhodnutie o trovách konania súd odôvodnil prvej inštancie aplikáciou ustanovenia § 52 zákona
č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „C.m.p.“)

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal otec v zákonnej lehote odvolanie. Z obsahu odvolania
(vychádzajúc z článku 11 ods. 1 Základných princípov Civilného sporového poriadku a ustanovenia §

124 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - ďalej len „C.s.p.“) vyplýva, že odvolaním
napadol výrok súdu prvej inštancie o zverení maloletých detí do výlučnej osobnej starostlivosti matky
(II. výrok), výrok, ktorým mu bola uložená vyživovacia povinnosť voči maloletým deťom (III. výrok) a
výrok, ktorým mu bol zakázaný styk s maloletými deťmi (IV. výrok). Žiadal, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie v uvedenom rozsahu zmenil a nariadil striedavú osobnú starostlivosť rodičov k
maloletým deťom a „v prípade nutnosti“ mu určil vyživovaciu povinnosť vo výške 30,- Eur mesačne na

každé maloleté dieťa.
2. 2. V odôvodnení odvolania uviedol, že nesúhlasí so zverením maloletých detí do osobnej starostlivosti
matky a nesúhlasí ani s odôvodnením prvoinštančného rozhodnutia, ktoré poukazuje na jeho psychický
stav. Zo psychologického posudku vyplýva, že jeho vzťah k maloletým deťom a aj ich vzťah k nemu
je stále možné udržať, to však nie je množné stále väčším a častejším odlučovaním. Preto nerozumie

rozhodnutiu súdu o zákaze jeho styku s maloletými deťmi, ak sa ich vzájomné vzťahy majú znovu uviesť
do poriadku. Je v záujme maloletých detí, aby jeho styk s nimi bol častejší a obmedzovanie tohto styku
má za následok rozvrat jeho vzťahu s nimi. Súdna znalkyňa uviedla, že jeho vzťah s maloletými deťmi je
dobrý a preto nerozumie jej návrhu na zákaz stretávania sa s nimi. Ak nebude mať možnosť v pokoji a
osamote sa s nimi stretávať, nebude mať možnosť zasahovať do ich výchovy a zároveň bude náročné

z jeho strany napraviť vzájomný vzťah.
2. 3. V súvislosti s rozhodnutím prvoinštančného súdu ohľadom určenia jeho vyživovacej povinnosti voči
maloletým deťom uviedol, že nedokáže zaručiť pravidelnosť platieb výživného a taktiež nevie zaručiť,
či dokáže platiť určené výživné, keďže momentálne je znovu bez práce. Príjem, ktorý dosahoval v roku
2019avroku2020,vroku2021nemá.Ikeďopätovnezačalpracovaťnaživnosť,zdôvodunenastúpenia

brigádnikov a neskoršieho nedostatku pracovnej sily práce nedokončil a preto je momentálne bez práce.
2. 4. Okrem toho namietal, že „pri pojednávaniach vždy bola iná právna zástupkyňa“ navrhovateľky
(matky).

3. 1. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca konštatovala, že v odvolaní neuviedol žiadny taký relevantný

dôvod, s ktorým by sa už súd prvej inštancie nezaoberal a nevysporiadal, a ktorý by bol spôsobilý
spochybniť správnosť záverov prvoinštančného súdu. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu ako vecne správny potvrdil.
3. 2. V súvislosti s argumentáciou otca uvedenou v odvolaní ohľadom výroku o zverení maloletých detí
do jej osobnej starostlivosti uviedla, že otec v súvislosti s týmto výrokom neuviedol žiadne skutočnosti,

pre ktoré by tento výrok nemal byť potvrdený.
3. 3. V súvislosti s odvolacou argumentáciou otca týkajúcou sa výroku, ktorý mu bola určená vyživovacia
povinnosť voči maloletým deťom poukázala na ustanovenie § 62 ods. 5 Zákona o rodine, v zmysle
ktorého je otec povinný plne rešpektovať svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletým deťom a svoje
výdavky usmerniť tak, aby plnenie jeho vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené, a s využitím svojich

subjektívnych schopností organizovať svoje pracovné aktivity tak, aby mal reálnu možnosť riadne si
plniť svoju vyživovaciu povinnosť. Otcovi uloženú vyživovaciu povinnosť považuje v súčasnom období
za odôvodnenú. Dôvod, pre ktorý otec nepracuje je výlučne na jeho strane a na jeho vôli nepracovať.
Zdôraznila, že pri určení výšky vyživovacej povinnosti je rozhodujúci príjem, ktorý by rodič reálne
mohol dosahovať a nie príjem, ktorí fakticky dosahuje, pretože princíp potencionality má prednosť pred

princípom fakticity. Otec má dostatočné schopnosti a dlhoročné skúsenosti na to, aby dosahoval príjem
v oblasti stavebníctva, ktorej sa venoval. Pokiaľ by chcel, pracovať by mohol, a to, že nepracuje, je
výlučne účelové konanie z jeho vlastnej vôle.
3. 4. Dňa 10. septembra 2021 doručila matka súdu prvej inštancie doplnenie vyjadrenia k odvolaniu,
v ktorom uviedla, že dňa 21. augusta 2021 v čase realizácie styku otca s maloletými deťmi za

jej prítomnosti, určeného (presne špecifikovaným) neodkladným opatrením sa otec za prítomnosti
maloletých detí na verejnosti správal voči nej veľmi nevhodne, vulgárne jej nadával, a keď sa na jej
obranu postavil i prítomný otec otca (jej svokor a starý otec maloletých detí), tak v zúrivosti na verejnosti
hrubo nadával i jemu, strhol mu okuliare z hlavy a hodil ich na zem. O tomto incidente bola informovanái polícia, ktorá sa dostavila na miesto a spísala záznam. Vzhľadom na závery znaleckého posudku, ako
aj na stupňujúce sa negatívne správanie sa otca, ktorý doteraz zrejme nepodstúpil žiadnu liečbu ani
vyšetrenie, ako aj vzhľadom k tomu, že maloleté deti sú svedkami takéhoto hrubého správania sa otca

voči nej i voči ich starému otcovi, nepokladá za správne realizovanie ich styku s otcom, pretože to má
vážne následky na ich psychiku.

4. Kolízny opatrovník maloletých detí vo vyjadrení k odvolaniu otca uviedol, že jeho odvolanie berie na
vedomie. V prípade, ak by odvolací súd mal preukázané, že prvoinštančný súd nerozhodol v záujme

maloletých detí, odporúča rozsudok prvoinštančného súdu „prehodnotiť“. Zároveň poukázal na závery
znaleckého posudku, kde znalkyňa (klinický psychológ) vyhodnotila osobnostné predpoklady obidvoch
rodičov, ktoré zohľadnila v závere znaleckého posudku, s ktorým sa toho času stotožňuje.

5. Otec sa k vyjadreniam matky a kolízneho opatrovníka maloletých detí k jeho odvolaniu nevyjadril.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 65 a
§ 66 C.m.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario s použitím § 219 ods.
3 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti
matky (II. výrok) a vo výroku o zákaze styku otca s maloletými deťmi (IV. výrok) podľa § 387 ods.1,
2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil, a vo výroku o vyživovacej povinnosti otca voči maloletým deťom

(III. výrok) podľa § 389 ods.1 písm. b) C.s.p. zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 C.s.p.), z nasledovných dôvodov:

7. 1. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

7. 2. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

8. 1. Po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia
prvoinštančného súdu a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo odvolací súd konštatuje, že
napadnuté rozhodnutie je vo výroku o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti matky (II. výrok)
a vo výroku o zákaze styku otca s maloletými deťmi (IV. výrok) vecne správne. Odvolací súd (v súlade
s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 C.s.p.) sa v zásade v celom rozsahu stotožňuje i s

odôvodnením jeho rozhodnutia týkajúcim sa uvedených výrokov, ktoré je dostatočne podrobné, ale je
i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými
skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v
ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p..
8. 2. Na zdôraznenie správnosti tejto časti rozhodnutia prvoinštančného súdu odvolací súd v zmysle

ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. reagujúc na odvolaciu argumentáciu otca poukazuje na nasledujúce
najzásadnejšie aspekty.
8. 3. Ako už bolo konštatované, otec nesúhlasí so zverením maloletých detí do výlučnej osobnej
starostlivosti matky a so zákazom jeho styku s maloletými deťmi a domáha sa určenia striedavej
osobnej starostlivosti. Vzhľadom na túto skutočnosť bolo potrebné primárne skúmať vhodnosť prípadnej

striedavej osobnej starostlivosti o maloleté deti, čo súd prvej inštancie de facto realizoval.
8. 4.. Podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine: V rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov
maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas
po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a
spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej

starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.
8. 5. Podľa § 24 ods. 2 Zákona o rodine: Ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú
o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej
starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa.
Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať,

či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.
8. 6. Podľa § 24 ods. 4 Zákona o rodine: Súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností
alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu
k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby,vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na
výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na
výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie

pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.
8. 7. Podľa § 25 ods. 3 Zákona o rodine: Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd obmedzí
styk maloletého dieťaťa s rodičom alebo zakáže styk maloletého dieťaťa s rodičom, ak nie je možné
zabezpečiť záujem maloletého dieťaťa obmedzením styku maloletého dieťaťa s rodičom.
8. 8. Z citovaného ustanovenia § 24 ods. 2 Zákona o rodine, ktoré je hmotnoprávnej povahy, vyplýva,

že na jeho základe možno rozhodnúť o zverení maloletého dieťaťa (resp. maloletých detí) do striedavej
osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak skutkové okolnosti prípadu možno subsumovať pod toto
zákonné ustanovenie. V opačnom prípade prichádza do úvahy právne posúdenie podľa § 24 ods.
1 Zákona o rodine (ktoré je takisto hmotnoprávnej povahy), teda zverenie maloletého dieťaťa, resp.
maloletých detí do výlučnej osobnej starostlivosti niektorého z rodičov, prípadne inej osoby. Základom
pre hmotnoprávne posúdenie otázky, či má byť dieťa zverené do striedavej starostlivosti obidvoch

rodičov (podľa § 24 ods. 2 Zákona o rodine) alebo do výlučnej starostlivosti jedného z rodičov
(podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine), sú spoľahlivé skutkové zistenia o tom, čo je v záujme dieťaťa.
Samotný myšlienkový proces subsumovania zisteného skutkového stavu pod niektoré z citovaných
hmotnoprávnych ustanovení treba považovať za právne posúdenie veci. Inými slovami, vyvodenie
záverov o tom, čo je na základe zistených podstatných skutočností v najlepšom záujme dieťaťa, treba

považovať za právne posúdenie veci.
8. 9. V prejednávanom prípade súdna znalkyňa jednoznačne konštatovala, že aktuálne nie je
vhodné určenie striedavej osobnej starostlivosti a odporučila maloleté deti zveriť do výlučnej osobnej
starostlivosti matky, ktorá sa o ne stará od ich narodenia a ktorá prirodzene saturuje ich vývinové potreby,
a dokonca navrhla zakázať styk otca s maloletými deťmi, až do realizácie jeho komplexnej psychiatrickej

diagnostiky a jeho prípadnej následnej liečby. Za tohto skutkového stavu nemal prvoinštančný súd inú
možnosť, ako maloleté deti zveriť na čas po rozvode do výlučnej starostlivosti matky, u ktorej neboli
zistenéžiadnenedostatkyvjejdoterajšejstarostlivosti,azároveňotcovizakázaťstyksmaloletýmideťmi.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie je preto v uvedených výrokoch vecne správne.
8. 10. Pre úplnosť odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že (ako správne konštatoval prvoinštančný

súd), toto rozhodnutie nie je nemenné. Otec má kedykoľvek právo podať návrh na začatie nového
konania o úpravu styku s maloletými deťmi, a ak sa preukáže, že dôvodné pochybnosti o jeho
psychickej spôsobilosti sú eliminované, napr. na základe jeho riadnej psychiatrickej diagnostiky a
prípadnej následnej liečby, nie je dôvod na ďalšie obmedzenie jeho styku s maloletými deťmi. Je teda
len na ňom, či bude v tomto smere aktívny.

9. 1. Ako už bolo uvedené (bod 2. 3. odôvodnenia), otec sa odvolal i do výroku, ktorý mu bola uložená
vyživovacia povinnosť voči maloletým deťom.
9. 2. Podľa § 62 ods. 1 C.m.p., odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne,
alebo neúplne zistil skutočný stav veci.

9. 3. Podľa § 63 C.m.p., v odvolacom konaní možno uvádzať nové skutkové tvrdenia a predkladať
nové dôkazné návrhy.
9. 4. Podľa § 65 C.m.p., odvolací súd nie je viazaný rozsahom odvolania vo veciach, v ktorých možno
začať konanie aj bez návrhu.
9. 5. Podľa § 66 C.m.p., odvolací súd nie je odvolacími dôvodmi viazaný.

9. 6. Podľa § 35 C.m.p., súd je povinný zistiť skutočný stav veci.
9. 7. Podľa § 36 C.m.p., súd je povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné
na zistenie skutočného stavu veci.
9. 8. Podľa § 37 C.m.p., súd si môže osvojiť zhodné skutkové tvrdenia účastníkov, ak nemá pochybnosti
o ich pravdivosti, len ak nie sú v rozpore s vykonaným dokazovaním.

9. 9. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu a odvolaním napadnutým rozsudkom konštatuje,
žesúdprvejinštancieprirozhodovaníourčenívyživovacejpovinnostiotcavočimaloletýmdeťom nezistil
náležite skutočný stav veci a jeho rozhodnutie je v tejto časti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia
nepreskúmateľné. Ohľadom zdôvodnenia výšky určeného výživného de facto uviedol len to, že otec „na
pojednávaní uviedol, že opäť začína pracovať ako živnostník a má dohodnuté viaceré zákazky“ a z toho

vyvodil záver, že „je v schopnostiach a možnostiach otca plniť si vyživovaciu povinnosť voči maloletým
deťomvurčenejvýške.“Prvoinštančnýsúdtedarozhodovalvrozporesvyššiecitovanýmiustanoveniami
§ 35 až 37 C.m.p.. Nevykonal žiadne relevantné dokazovanie najmä ohľadom skutočného, prípadne
potenciálneho príjmu otca a ohľadom jeho osobných a majetkových pomerov. Vzhľadom na charakterkonania (nesporové konanie), bolo povinnosťou prvoinštančného súdu náležite sa zaoberať uvedenými
aspektmi.
9. 10. Pretože súd prvej inštancie v súvislosti rozhodovaním o vyživovacej povinností otca k maloletým

deťom náležite nezistil skutočný stav veci (§ 35 C.m.p.) a nevykonal dôkazy potrebné na zistenie
skutočného stavu veci (§ 36 C.m.p.) a navyše jeho rozhodnutie je v tejto časti z dôvodu nedostatočného
odôvodnenia nepreskúmateľné, odvolaciemu súdu neostávala iná možnosť, ako rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku o výživnom podľa § 389 ods.1 písm. b) C.s.p. zrušiť a v tomto rozsahu mu vec podľa
§ 391 ods. 1 C.s.p. vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie vo vyššie naznačenom
smere, to znamená, v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 35 a § 36 C.m.p. zistiť osobné
finančné, majetkové a sociálne pomery obidvoch rodičov, najmä otca, a v prípade, ak je otec bez
stáleho príjmu, alebo má nižší príjem ako v minulosti, zistiť či je to zapríčinené subjektívnymi alebo
objektívnymi okolnosťami (čo môže mať vplyv na objektívne určenie jeho potenciálneho príjmu), a

taktiež zistiť odôvodnené potreby maloletých detí. Skutkové zistenia z vykonaného dokazovania a z
nich vyplývajúce závery je potrebné primeraným spôsobom uviesť v odôvodnení rozhodnutia, inak je
rozhodnutie nepreskúmateľné.

11. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej

inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (391 ods. 2 C.s.p.).

12. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o
náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

13. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o rozvode manželstva (I. výrok) zostal
nedotknutý (§ 367 ods. 2 C.s.p.).

14. Len pre úplnosť odvolací súd záverom uvádza, že argumentácia otca v odvolaní, že „pri
pojednávaniach vždy bola iná právna zástupkyňa“, je z procesného hľadiska irelevantný, pretože

navrhovateľka (matka) bola počas celého konania zastúpená tým istým právnym zástupcom a to
obchodnou spoločnosťou MÉSZÁROS BARIAKOVÁ advokátska kancelária s.r.o. so sídlom P. O.
Hviezdoslava 344/23, 960 01 Zvolen, IČO: 52 488 047, za ktorú na jednotlivých pojednávaniach konala
vždy tá fyzická osoba (advokátka), ktorá k tomu bola oprávnená v zmysle zápisu v Obchodnom registri
Slovenskej republiky.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 C.m.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).