Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, September 28, 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/90/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4120203582
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová Poláková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4120203582.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a

členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobcu: Krajský
prokurátor v Nitre, Damborského 1, Nitra, proti žalovanému: Poľnohospodárske družstvo Veľké Zálužie,
so sídlom Hlavná 1, Veľké Zálužie, IČO: 00 198 013, zast. Advokátska kancelária JUDr. Slávik a partneri,
s. r. o., so sídlom Nám. M. R. Štefánika 3, Topoľčany, IČO: 36 861 375, o určenie, že nehnuteľnosti patria
do vlastníctva zomrelého, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 17. júna
2021 č. k. 7C/26/2020-241 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu

z a m i e t a .

Žalovanému sa voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že X. I., nar. XX. XX. XXXX, zomrelý XX.
XX. XXXX, naposledy bytom V. I. č. XXX bol ku dňu svojej smrti v podiele 1/1 vlastníkom pozemkov
označených ako parcely registra „E“ č. 3881/36 - orná pôda o výmere 10696 m2, č. 3881/42 - orná
pôda o výmere 6393 m2, č. 3889 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 3598 m2, č. 3896/16 - orná
pôda o výmere 29978 m2, zapísaných na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Nitra, katastrálnym

odborom pre kat. úz. V. I., obec V. I., okres Z.. Žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
nepriznal. Posledným výrokom rozhodnutia uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo
výške 99,50 eura za podanú žalobu do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodnutie po právnej
stránke odôvodnil ustanoveniami § 39, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
§ 63 zákona č. 323/1992 Zb. Notársky poriadok, § 5 ods. 3, § 38, § 39 ods. 3, § 70 zákona č. 162/1995
Z. z. Katastrálny zákon, § 93 ods. 1 CSP. Uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, po zmene žaloby
pripustenej uznesením zo dňa 22. 10. 2020, určenia, že X. I., nar. XX. XX. XXXX, zomrelý XX. XX. XXXX,

naposledy bytom V. I. č. XXX bol ku dňu svojej smrti v podiele 1/1 vlastníkom pozemkov označených
ako parcely registra „E“ č. 3881/36 - orná pôda o výmere 10696 m2, č. 3881/42 - orná pôda o výmere
6393 m2, č. 3889 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 3598 m2, č. 3896/16 - orná pôda o výmere
29978 m2, zapísaných na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Nitra, katastrálnym odborom pre kat.
úz. V. I., obec V. I., okres Z.. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 07. 09. 2017 uzatvoril F. V. ako predávajúci
a žalovaný Poľnohospodárske družstvo Veľké Zálužie ako kupujúci kúpnu zmluvu, predmetom ktorej
boli pozemky uvedené v bode l. žaloby. Kúpna zmluva je absolútne neplatná preto, že odporuje zákonu

(§ 39 Občianskeho zákonníka) - platnej právnej zásade, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť
viac práv než sám má. Predávajúci F. V. nebol nikdy vlastníkom predávaných nehnuteľností ku dňu
uzavretia kúpnej zmluvy, preto platne nemohol svoje vlastnícke právo ani na žalovaného previesť. F. V.
pri uzatváraní kúpnej zmluvy so žalovaným odvodzoval svoje vlastníctvo zo zápisu v liste vlastníctvač. XXXX - kat. úz. V. I., ktorý dosiahol v rozpore so zákonom, na základe osvedčenia vyhlásenia o
vydržaní vlastníckeho práva spísaného do notárskej zápisnice JUDr. Heleny Rozborovej č. N 471/2005
Nz 60661 /2005, NCRls 59890/2005 dňa 07. 12. 2005, ktoré získal trestným činom. Dňa 07. 12. 2005 F.

V., zastúpený JUDr. Františkom Tkáčom, požiadal notárku JUDr. Helenu Rozborovú, aby do notárskej
zápisnice č. N 471/2005, NZ 60661 /2005, NCRls 59890/2005 spísala v zmysle § 63 Notárskeho
poriadkuosvedčenievyhláseniaovydržanívlastníckehoprávaavyhlásil,žetitulomvydržanianadobudol
do svojho vlastníctva v celosti pozemky v katastrálnom území V. I. označené ako parcely reg. E č.
3881 /36 - orná pôd a o výmere 10696 m2, č. 3881 /42 - orná pôda o výmere 6393 m2, parc. č. 3889

- zastavané plochy a nádvoria o výmere 3598 m2 a parc. č. 3896/16- orná pôda o výmere 29978
m2. JUDr. František Tkáč ďalej vo svojom vyhlásení, zastupujúc F. V., preukazoval, že tento splnil
podmienky vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka, pričom v rámci vyhlásenia vedome uviedol
nepravdivé skutočnosti a zároveň predložil písomné vyhlásenie zo dňa 07. 12. 2005, ktorého obsah
sám vyhotovil a následne ho predložil k podpisu V. F., ktorý sa s obsahom vyhlásenia pri podpise
neoboznámil a o okolnostiach v ňom obsiahnutých, nemal vedomosť. Napriek tomu nemal námietky ku

vzniku vlastníctva F. V. k osvedčovaným nehnuteľnostiam. Notársku zápisnicu nezákonne osvedčujúcu
vlastnícke právo F. V. doručil JUDr František Tkáč na Správu katastra v Nitre, ktorá vykonala zápis
vlastníckeho práva k označeným pozemkom záznamom č. Z 6552/05-46/06 v prospech F. V. na list
vlastníctvačXXXX-kat.úz.V.I..TrestnýmrozkazomOkresnéhosúduNitrasp.zn.21T/112/2012zodňa
29. 11. 2012, právoplatný dňa 21. 12. 2012 bol F. V. uznaný vinným, že opísaným skutkom (vyhlásením

o vydržaní vlastníckeho práva do notárskej zápisnice) spáchal trestný čin podvodu spolupáchateľstvom
podľa § 9 odsek 2 k § 250 odsek 1. odsek 4 písmeno b) Trestného zákona. Z týchto skutočností
vyplýva, že F. V. nemohol legálne nadobudnúť vlastnícke právo k označeným pozemkom v kat. úz. V.
I., nakoľko za vyhlásenie o vydržaní vlastníckeho práva do notárskej zápisnice bol právoplatne uznaný
vinným. Vzhľadom na opísané skutočnosti, je nutné konštatovať, že kúpna zmluva zo dna 07. 09.

2017, na základe ktorej malo žalované Poľnohospodárske družstvo Veľké Zálužie nadobudnúť žalované
nehnuteľnosti do vlastníctva od F. V., je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná z
dôvodu, že odporuje zákonu, t. j. platnej právnej zásade, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť
viac práv než má sám Predávajúci nebol vlastníkom predávaných nehnuteľnosti ku dňu uzavretia
kúpnej zmluvy so žalovaným družstvom z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok pre nadobudnutie

vlastníckeho práva (§ 132 Občianskeho zákonníka). Nemohol preto nehnuteľnosť na žalovaného platne
previesť. Poľnohospodárske družstvo Veľké Zálužie ani nemohlo byť v dobrej viere ako kupujúci, keďže
jeho štatutárny zástupca - predseda družstva D.. P. X. (podpísaný pod kúpnou zmluvou) bol v trestnom
konaní, ktoré skončilo právoplatným odsúdením predávajúceho F. V. vypočutý pred vyšetrovateľom ako
svedok, a to viackrát. Jednoznačne mal vedomosť o nezákonnom konaní predávajúceho, ako aj o tom,

že predávajúci nemohol legálne nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním (sám ho z toho usvedčoval)
a ani ho previesť na kupujúceho. Naviac, na liste vlastníctva č. XXXX - kat. územie V. I., ktorým pri
uzatváraní kúpnej zmluvy F. V. preukazoval svoje vlastníctvo k prevádzaným pozemkom je vyznačená
poznámka v znení: „Poznamenáva sa vydanie Uznesenia Krajského riaditeľstva Policajného zboru Nitra
č. k ČVS:KRP-89/0EK-NR-2006 za stíhanie obvineného, ktorý nezákonne nadobudol nehnuteľnosti

reg. „E“ parc č. 3881/36, 3881/42, 3889, 3896/16 podľa P 354/12-190/12“. Je preto odôvodnené sa
domnievať, že žalované družstvo ako kupujúci vedelo o nezákonnom spôsobe získania prevádzaných
pozemkov predávajúcim F. V., a napriek tomu kúpnu zmluvu uzavrelo. Preto v tomto prípade jeho dobrá
viera ako nadobúdateľa neprichádza do úvahy a požiadavka jeho právnej istoty je tiež bezpredmetná.
Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv

nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv,
ako má sám. Z listu v1astníctva č. XXXX - kat. úz. V. I. vyplýva, že posledným legálnym vlastníkom
pozemkov bol X. I..

1.2. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. V spore bolo

nevyhnutnéposúdiť:1)čidošlozostranyF.V.knadobudnutiuvlastníckehoprávavroku2005nazáklade
osvedčenia o vydržaní, 2) platnosť kúpnej zmluvy z roku 2017, uzatvorenej medzi žalovaným a F. V., 3) či
je žalovaný dobromyseľný a pravý vlastník dotknutých nehnuteľností, a 4) okruh žalovaných. Pokiaľ ide
o námietku žalovaného ohľadne aktívnej vecnej legitimácie, súd uviedol, že žalobca je v spore aktívne
vecne legitimovaný podľa § 93 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. aktívna legitimácia je preukázaná. Pretože

práve v podanej žalobe žalobca poukazuje na porušenie platných právnych predpisov a nezákonný
zápis vlastníckych práv v prospech p. V., ako aj neplatnosť všetkých na to nadväzujúcich úkonov, je
nepochybné, že žalobca - prokurátor aktívnu legitimáciu na podanie takejto žaloby má. Z uvedených
ustanovení vyplýva podľa názoru súdu i naliehavý právny záujem žalobcu na podanej žalobe, keďžalobca ako „strážca zákonnosti“ nepochybne má naliehavý právny záujem na zjednaní nápravy v
prípade nezákonne nadobudnutého vlastníckeho práva. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu, súd
neprihliadol na námietku vznesenú žalovaným, t. j. že žalovanými majú byť okrem žalovaného i všetci

dedičia po X. I.. V tomto smere poukázal na tú skutočnosť, že ide o žalobu o určenie vlastníckeho práva,
a nie o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, ako aj na stanovisko občianskoprávneho grémia
Okresného súdu Nitra zo dňa 09. 06. 2020. Súd považoval za pasívne vecne legitimovaný subjekt
aktuálneho vlastníka nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu, t. j. žalovaného, nakoľko je evidovaný
ako ich vlastník aj v katastri nehnuteľností, vedenom Okresným úradom Nitra, na LV č. XXXX, kat. úz.

V. I..

1.3. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že v
prejednávanom prípade notárka JUDr. Helena Rozborová síce osvedčila vznik vlastníckeho práva F.
V. k nehnuteľnostiam na základe vydržania a na základe uvedeného Správa katastra Nitra vykonala
záznam v katastri nehnuteľností, je však zrejmé, že podmienky pre vydanie uvedeného osvedčenia

splnené neboli. Z jednotlivých listinných dôkazov, predovšetkým s poukazom na dokazovanie vykonané
v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 21T/112/2012 mal súd preukázané, že F. V., v mene ktorého
konal JUDr. František Tkáč, nikdy nehnuteľnosti neužíval, a preto nemohol nadobudnúť presvedčenie
o tom, že nehnuteľnosti mu patria a v dôsledku toho bol aj právoplatne uznaný za vinného. F. V. tak
nielenže pri užívaní nehnuteľností nebol dobromyseľný, že nehnuteľnosti mu patria, ale ten držiteľom

nehnuteľností nebol vôbec. Súd mal ďalej preukázané, že JUDr. Helena Rozborová osvedčenie o
vydržaní vlastníckeho práva p. V. k sporným nehnuteľnostiam vydala i napriek tomu, že k vydaniu
osvedčenia o vydržaní nebolo doložené vyjadrenie Slovenského pozemkového fondu o tom, že nemá
k vzniku vlastníckeho práva výhrady (§ 63 písm. a) bod 3. Notárskeho poriadku). Z vykonaného
dokazovania tak vyplýva, že osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva, vydané notárkou JUDr. Helenou

Rozborovou so sídlom vo Vrábľoch, v prospech p. V. je absolútne neplatným právnym úkonom, preto
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním F. V. nikdy nenadobudol. V konaní nebolo sporným, že
pred zápisom vlastníckeho práva žalovaného do katastra nehnuteľností svedčilo pôvodne vlastnícke
právo v prospech X. I.. Vzhľadom na to, že F. V. nebol vlastníkom dotknutých nehnuteľností, nemohol
tieto následne previesť na žalovaného. Ide tu o rozpor so základným princípom ochrany vlastníckeho

práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j.
nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Súd zistil, že na LV č. XXXX, kat.
úz. V. I., bola podľa P 354/12-190/12 evidovaná poznámka o nezákonnom nadobudnutí nehnuteľností
registra „E“ parc. č. 3881/36, 3881/42, 3896/16, a to až do 11. 10. 2016, kedy došlo k jej výmazu podľa
vyjadrenia správneho orgánu z dôvodu, že F. V. o výmaz tejto poznámky požiadal z dôvodu, že bol

účastný amnestie Prezidenta SR a bol mu odpustený trest odňatia slobody. Do dňa 11. 10. 2016 bol ako
vlastník nehnuteľností evidovaný p. F. V..

1.4. S poukazom na to, že súd považoval osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva za absolútne
neplatný právny úkon, pričom nehnuteľnosti boli následne predmetom kúpnej zmluvy uzatvorenej

medzi žalovaným a F. V., musel sa vyporiadať s tým, či žalovaný nadobudol vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam ako nový nadobúdateľ na základe jeho dobrej viery. Týmto sa dostali v konečnom
dôsledku do rozporu obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa
(princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp
ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest

quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko má sám). Súdu sú známe
nálezy Ústavného súdu SR, na ktoré poukazoval žalovaný - I. ÚS 151/2016 z 3.5.2017, I. ÚS 549/2015.
Okrem týchto nálezov Ústavného súdu SR existuje aj viacero iných rozhodnutí, ktoré riešia kolízie
týchto princípov (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 50/2010 z 10.
2. 2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 71/2011 z 27. 2. 2013). Pri posudzovaní

tejto veci bolo potrebné posúdiť, či ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže
previesť viac práv, než má sám“ možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa. Spravidla ide
len o celkom výnimočné prípady, pokiaľ bude nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ
je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. Dobrá viera musí byť pritom hodnotená
veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na

individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa
vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej
držbe. Právne inštitúty vydržania a všeobecného nadobudnutia od nevlastníka sa vyznačujú jedným
zásadným spoločným znakom - spôsobujú prevod vlastníckeho práva za neštandardných podmienok nazáklade dobrej viery. Vzhľadom na to, že všeobecné nadobudnutie od nevlastníka nemá v slovenskom
práve prakticky žiadnu históriu, nemožno z dostupnej literatúry vyvodiť jednoznačné závery, akými
charakteristickými znakmi a limitmi sa všeobecné nadobudnutie od nevlastníka vyznačuje. Nie každý,

kto je ako vlastník zapísaný do katastra nehnuteľností, si môže byť svojim vlastníctvom stopercentne
istý. Zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností nie je „nepriestrelný“, požíva len vyvrátiteľnú domnienku
správnosti. Nadobúdateľ nehnuteľnosti, dôverujúci v zápis v katastri nehnuteľností, sa tak môže dostať
do situácie, že jeho vlastnícke právo bude spochybnené, pokiaľ tretia osoba právoplatne spochybní
nadobúdací titul prevodcu. Ochrana práv dobromyseľného nadobúdateľa sa poskytuje iba v mimoriadne

výnimočných prípadoch a prioritne sa k tejto otázke pristupuje zdržanlivo. Preto sa nadobúdateľovi
odporúča pri nadobudnutí nehnuteľností skúmať titul nadobudnutia prevodcu a nespoliehať sa výlučne
len na zápis v katastri nehnuteľností. V spojitosti s tým súd mal preukázané, že žalovaný mal už v
roku 2005, kedy mal byť inak už vlastníkom F. V. (v zmysle vyhlásenia o vydržaní), v užívaní dotknuté
nehnuteľnosti s výnimkou parc. č. 3896/16, ktorú užívalo družstvo Rumanová. Zástupca žalovaného
bol v roku 2010 vypovedať ako svedok už v rámci trestného konania, vedeného proti JUDr. Františkovi

Tkáčovi a spol. (t.j. aj voči F. V.) ako obvineným, pričom uviedol, že mali k dispozícii od roku 2006
program, kde bol zoznam vlastníkov na listoch vlastníctva, ako aj to, že niektorým osobám už nemohli
vyplatiť nájomné, pretože podľa evidencie ich vlastnil niekto iný ako oni. Z predloženej zmluvy o nájme
zo dňa 07. 02. 2014 mal súd preukázané, že žalovaný si prenajal od F. V. dotknuté nehnuteľnosti (s
výnimkou parc. č. 3896/16), tieto aj predtým užíval. Z výpovede F. A. v trestnom konaní dňa 31. 03.

2021 mal súd preukázané, že všetky údaje o vlastníkoch a pozemkoch sa zapisovali do počítačového
programu, sporné pozemky družstvo užíva od roku 1960, tieto pozemky nemali vlastníka a preto nájom
platili SPF, lebo ten spravuje pozemky nezistených vlastníkov. V ich programe hneď videl LV pozemku
ako aj majiteľa. V roku 2017 ich oslovil p. B., zmluvu pripravoval on. Prebiehalo to tak, že si otvoril
katasterportál,anašielLV.Ajkeďjepravdou,žekprevodunehnuteľnostízF.V.nažalovanéhodošloažv

roku 2017, dobrá viera žalovaného ako nadobúdateľa hodnoverne preukázaná nebola. Podľa okolností
tohto prípadu súd mal za to, že žalovaný, resp. jeho štatutárni zástupcovia, evidentne mali vedomosť o
tom, že tu existovalo trestné stíhanie voči F. V., ako aj o tom, že mal práve on nezákonne nadobudnúť
dotknuté nehnuteľnosti. Táto skutočnosť ohľadne nezákonného nadobudnutia nehnuteľností v kat. úz.
V. I., či už JUDr. Tkáčovi alebo F. V. bola žalovanému dobre známa už v roku 2006, keď odmietol

jednotlivýmosobám,ktorýmpredtýmvyplácalinaknájomné,vyplatiťnájomzdôvodu,žepodľaevidencie
v katastri nehnuteľností už neboli vlastníkmi pozemkov. Žalovaný sa predsa nemohol spoliehať len na
to, že na liste vlastníctva je evidovaný ako vlastník F. V., proti ktorému sa viedlo trestné stíhanie pre
trestný čin podvodu s pozemkami v k. ú. V. I.. Sám si musel byť vedomý toho, že ak v roku 2014 bola v
čase uzatvorenia zmluvy o nájme s p. F. V. na listoch vlastníctva evidovaná poznámka o nezákonnom

nadobudnutí nehnuteľností, mal postupovať obozretne a preveriť si dostatočným spôsobom skutočnosti
ohľadne akéhokoľvek nakladania s týmito nehnuteľnosťami už od roku 2006. Súd považoval tvrdenia
žalovaného o tom, že sa spoliehal na hodnovernosť údajov v katastri nehnuteľnosti, za nedostačujúce
vo vzťahu k preukázaniu jeho dobrej vôle. V konaní bolo preukázané, že žalovaný obhospodaroval v
danej lokalite pozemky, išlo o jednu z jeho podnikateľských činností. Z toho je možné vyvodiť logický

záver, že žalovaný vedel, resp. mal vedieť, prípadne mohol vedieť, že ak sa rieši v obci V. I. nezákonné
nadobudnutie vlastníckeho práva cestou vydržania v prospech tretích osôb v 42 prípadoch, je tu určitý
problém, ktorý by mal vziať do úvahy a nespoliehať sa len na posledný evidovaný zápis vlastníctva
v evidencii katastra. Tým, že žalovaný sám potvrdil, že sa snaží postupne nadobudnúť vlastníctvo k
pozemkom, ktoré užíva, mal si preveriť, akým spôsobom mohlo dôjsť k výmazu poznámky na listoch

vlastníctva, keď sám mohol zistiť a vedieť, že táto poznámka tam bola evidovaná do 11. 10. 2016. Podľa
súdu sa nemohol spoliehať výhradne na údaje uvedené na liste vlastníctva. Podľa D.. X. ako zástupcu
žalovanéhopozemkyp.V.ponúkolnapredajžalovanémubývalýstarostaobceA.B.,ktorýakoštatutárny
zástupca obce mal tiež vedomosť o nezákonnom nadobudnutí pozemkov p. V. v r. 2006. Práve on bol
osobou, ktorá v mene Obce V. I. vo vyhlásení v roku 2005 potvrdila, že obec nemá námietky k vzniku

vlastníctva žiadateľa k osvedčovaným nehnuteľnostiam. V možnostiach a schopnostiach žalovaného
bolo podľa názoru súdu možné zistiť, akým spôsobom došlo k strate vlastníckeho práva pôvodných
vlastníkov a tiež aj to, ako sa nehnuteľnosti dostali na list vlastníctva prevodcu. Preto si musel byť
žalovaný už od roku 2006 vedomý toho, že ide o nehnuteľnosti, o ktorých prebieha trestné konanie.
V čase podpisu nájomnej zmluvy v roku 2014 s p. V. sa oboznámil s listom vlastníctva, teda vedel o

poznámke P 354/12-190/12. Na základe takto zistených skutočností súd dospel k záveru, že žalovaný
nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe dobrej viery, z dôvodu čoho žalobe v celom
rozsahu vyhovel a vlastnícke právo k nehnuteľnostiam určil pre pôvodného vlastníka.1.5. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, čl. 17
CSP. Žalobca bol v tomto spore plne úspešný, preto by mu patril nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému. Žalobca trovy konania ale nežiadal, preto mu súd ich náhradu nepriznal. Vzhľadom na

to, že žalobca ako prokurátor v konaní začatom na základe jeho žaloby, je v zmysle § 4 ods. 2 písm.
g) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov oslobodený od
platenia súdneho poplatku za podanie žaloby, súd zaviazal na jeho zaplatenie v zmysle § 2 ods. 2 prvá
veta zákona č. 71/1992 Zb. žalovaného, a to vo výške 99,50 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,
že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca
žalobu opieral o svoje oprávnenie podľa § 93 ods. 1 písm. b) CSP, pričom ako žalovaný rešpektuje
právo prokurátora podať žalobu podľa tohto ustanovenia CSP. Žalobca sa domáhal určenia, že „vlastník“

bol ku dňu smrti vlastníkom, teda obhajuje práva zomrelého vlastníka, ktorého zastupuje Slovenský
pozemkový fond. Poukázal na ustanovenie § 34 ods. 3 a § 34 ods. 14 zák. č. 330/1991 Zb. o
pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom
fonde a pozemkových spoločenstvách. Uviedol, že účastníkom tohto konania, pokiaľ sa jednalo o
určenie vlastníckeho práva, mal byť neznámy vlastník zastúpený Slovenským pozemkovým fondom,

ktorý zastupuje práva neznámych vlastníkov, a ktorý môže vykonať aj hmotnoprávne úkony, na ktoré
nie je oprávnený podľa § 93 ods. 3 CSP prokurátor. V tomto konaní však účastníkom neznámy vlastník,
zastúpený SPF, nebol, čím boli porušené procesné podmienky konania. Napriek uvedenému, stále tvrdí,
že toto síce nie je dedičský spor, ale existuje tu ustálený právny názor, že aj spor o určenie, že vec
patrila zomrelému (určitá vec patrí do dedičstva po nebohom), je sporom o vlastníctvo. Tento spor je

teda klasickým sporom o vlastníctvo, iba s tou variáciou, že žalobu podáva, na základe zákonného
oprávnenia, prokurátor. Niet však žiadneho logického a ani právneho dôvodu robiť záver, že účastníkmi
takéhoto sporu nemusia byť dedičia po nebohom a žaloba nemala smerovať tak, aby súd určil, že
nehnuteľnostipatriadodedičstvaponebohom.Účastníkmitakéhotosporubymalbyťtensubjekt,ktorýsi
na vec robí nárok (napríklad na základe zmluvy) a vôbec nemusí byť dedičom po nebohom, ako aj všetci

dedičia po nebohom. Poukázal na uznesenie NS SR zo 16. 05. 2019 sp. zn. 8Cdo/94/2018. Žalobca
opiera svoje oprávnenie podať žalobu § 93 ods. 1 písm. b) CSP, čím mu svedčí procesné právo podať
žalobu. Žalobcovi však nesvedčí hmotno-právne oprávnenie. Účastníkom konania však musia byť aj
osoby, ktorým svedčí hmotno-právne oprávnenie k nehnuteľnosti, t.j. osoby, v prospech ktorých žalobca
žalobu podáva. Tieto osoby však žalobca vo svojej žalobe ako účastníkov neoznačil a nie je možné

konať o žalobe, pokiaľ účastníkmi konania nie sú osoby, ktorým svedčí podľa žalobcu hmotno-právne
oprávnenie. Preto tvrdí, že v konaní neboli splnené procesné podmienky, nakoľko účastníkmi neboli
všetky subjekty, ktoré mali byť účastníkmi konania (buď neznámy vlastník zastúpený SPF, alebo všetci
dedičia po nebohých vlastníkoch). Uviedol, že pokiaľ súd odkazuje na stanovisko občianskoprávneho
grémia Okresného súdu Nitra zo dňa 09. 06. 2020, s týmto nebol oboznámený a ani mu nebolo

sprístupnené pred pojednávaním, aby sa s ním mohol oboznámiť, čím bolo porušené jeho právo na
spravodlivý proces. Porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces vidí aj v konaní prokurátora ako
žalobcu. V tomto konaní nebolo dodržané rovnoprávne postavenie strán sporu. Účastníkom konania
neboli osoby, ktorým svedčí hmotno-právne oprávnenie (buď neznámy vlastník zastúpený SPF alebo
dedičia). Prokurátor nie je oprávnený robiť úkony, ktoré môže vykonať len subjekt právneho vzťahu.

Prokurátor mal z titulu svojho postavenia k dispozícii všetky doklady, ktoré mu nemohli byť v čase
uzatvorenia kúpnych zmlúv známe a prokurátor ich prezentoval ako všeobecne známy fakt s tým, že
ich musí poznať aj on. Prokurátor však svoje oprávnenie nevyužil v čase, kedy by to nemalo dopad na
neho. Prokurátor z titulu svojej pozície predkladal dôkazy - napr. výsluch jeho štatutárneho zástupcu
v trestnom konaní, ktorý bol vykonaný až po podaní žaloby (výsluch v inej veci zo dňa 09. 02. 2021)

týkajúci sa priamo tohto konania, namiesto toho, aby bol on ako žalovaný vypočutý súdom v tomto
konaní.Nesprávneprávneposúdenievecisúdomprvejinštancievidívtom,žesícesúdvykonalrozsiahle
dokazovanie, ale vykonané dôkazy nesprávne právne vyhodnotil, najmä čo sa týka časovej súvislosti
a skutočnosti, o ktorých mal alebo aj mohol mať vedomosť s ohľadom na jeho dobromyseľnosť. Dňa
08. 09. 2017 uzavrel v postavení kupujúceho kúpnu zmluvu s F. V., ktorý bol v postavení predávajúceho

a touto zmluvou od neho kúpil pozemky zapísané na LV č. XXXX a LV č. XXXX k. ú. V. I. za celkovú
kúpnu cenu 28.335 eur. Vkladové konanie bolo vykonané na Okresnom úrade Nitra, odbor katastrálny
pod V 8550/17. Predmetom tejto kúpnej zmluvy boli aj pozemky v k. ú. V. I. parc. reg. E č. 3881/36
orná pôda o výmere 10696 m2, parc. č. 3881/42 orná pôda o výmere 6393 m2, parc. č. 3889 zastavanéplochy a nádvoria o výmere 3598 m2, parc. č. 3896/16 orná pôda o výmere 29.978 m2. V čase kúpy
uvedených pozemkov bol ako vlastník zapísaný F. V. v celosti a na listoch vlastníctva neboli žiadne
obmedzenia pre vlastníka, pokiaľ ide o nakladanie s nehnuteľnosťami. Do času kúpy týchto pozemkov

bol predseda žalovaného Ing. Páleník vypočutý ako svedok pred orgánmi polície - raz v rámci šetrenia
vo veci a raz po vznesení obvinenia (rok 2008 a 2010) a taktiež on poskytoval na vyžiadanie písomnú
súčinnosť pre orgány polície (rok 2007), ale to bolo tak všetko, s čím sa v tejto veci dostal do kontaktu.
Nebol účastníkom trestného konania v akomkoľvek postavení (ani v postavení poškodeného), takže mu
neboli doručované zásielky, ani rozhodnutia konajúcich orgánov. Zhodne nemal ani vedomosť o tom, či

bola podaná obžaloba a aký bol výsledok, resp. či sa vo veci vôbec koná. Ako kupujúci teda nevedel o
nezákonnom spôsobe získania prevádzaných pozemkov a považuje sa za dobromyseľného a pravého
vlastníka týchto nehnuteľností. Neobstojí teda právne zhodnotenie súdom v bode 39. odôvodnenia
rozsudku. Kupoval nehnuteľnosti, kde nebola na LV žiadna obmedzujúca poznámka na nakladanie s
nehnuteľnosťami. Po uplynutí 8 rokov od posledného kontaktu s trestným konaním (len informácie,
že nejaké prebieha v k. ú. V. I.) už dôvodne predpokladal, že je vec už dávno skončená. Uviedol,

že pokiaľ nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad),
treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti
tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu.
Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný
sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu

po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. V tomto prípade nedbalého vlastníka dokonca
reprezentuje štát v podobe Slovenského pozemkového fondu. SPF (ako zástupca neznámeho vlastníka)
mohol konať ihneď, keď si tretie osoby neoprávnene osvedčili nehnuteľnosti, resp. v krátkom čase po
osvedčení a to už počas prebiehajúceho trestného konania. Podľa neprávoplatného trestného rozkazu
sp. zn. 21T/128/2012 bol SPF reprezentujúci záujmy neznámych vlastníkov účastníkom trestného

konania ako poškodený, mal o tomto vedomosť a v trestnom konaní bol odkázaný na náhradu škody na
občianskoprávne konanie. SPF však od roku 2006 nevykonal žiadne úkony a správal sa ako „ukážkový“
nedbalý vlastník. Toto nekonanie SPF však nie je možné dávať v konečnom dôsledku za vinu jemu a
prostredníctvom žaloby prokurátora sa na ujmu dobromyseľného vlastníka snažiť napraviť stav, ktorý
zapríčinilštátsvojímnekonaním,resp.chybami.Navrhol,abyodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancie

zmenil tak, že žalobu voči nemu zamietne.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že nie je možné súhlasiť so záverom, že v
žalobe, resp. v konaní nie je správne stanovený okruh strán sporu. V tejto veci sa nejedná o dedičský
spor v zmysle § 194 CMP, resp. § 212 CMP. Z obsahu žaloby, aj z priebehu konania je evidentné, že

v tomto prípade neprebieha dedičské konanie a žalobcom je prokurátor, nie dedič. Nejedná sa teda o
dedičský spor tak, ako ho má na mysli ustanovenie § 194 ods. 1 CMP, v ktorom by všetci dedičia boli
účastníkmi sporového konania a mali by postavenie tzv. nútených procesných spoločníkov (§ 78 ods.
1 CSP). Naviac, v konaní, ktoré sa začne po odkázaní súdom jedného z dedičov na podanie žaloby (§
194 ods. 1 CMP), ide o určenie právnej skutočnosti (§ 137 písm. d/ CSP), nie určenie, či tu právo je

alebo nie je (§ 137 písm. c/ CSP), ako je to v konaní začatom na návrh prokurátora podľa § 93 ods. 1
písmeno b/ CSP. Tiež žalobu v prípade, že majetok alebo dlhy sú medzi dedičmi v dedičskom konaní
sporné (§ 212 CMP), sú aktívne legitimovaní podať dedičia a pasívne legitimovaní sú všetci ostatní
dedičia, ktorí žalobu nepodali. Prokurátor, ani žalovaný v konaní sp. zn. 7C/26/2020 nie sú dedičmi a
ani neprebieha dedičské konanie. Je teda zrejmé, že v tomto konaní sa nejedná o dedičský spor ani v

zmysle § 212 CMP. Neprichádza teda do úvahy, aby dedičia boli jeho účastníkmi. V tejto veci prokurátor
na základe poznatkov z trestného konania využil svoje oprávnenie podať žalobu podľa § 93 ods. 1
písmeno b) CSP, ktorá má povahu generálneho prostriedku ochrany objektívneho vlastníckeho práva,
predovšetkým pokiaľ ide o dodržanie zákonnosti pri jeho nadobúdaní. V jej petite ide jednoznačne o
určenie vlastníckeho práva v zmysle § 137 písm. c) CSP, ktoré mal poručiteľ k veci v čase svojej smrti.

Žaloba prokurátora je prejavom záujmu materiálneho právneho štátu nad dodržiavaním zákonnosti pri
nakladaní s vlastníckym právom a prokurátor pri jej podaní vykonáva zákonom mu zverenú právomoc.
Z uvedeného je zrejmé, že prokurátor nie je účastníkom žiadneho dedičského sporu a cieľom žaloby je
preukázanie, že žalovaný dôsledkom porušenia všeobecne záväzného právneho predpisu nenadobudol
riadne vlastníctvo k pozemkom označeným v žalobe. V tomto prípade prokurátor nenahrádza pasivitu

vlastníka. Tento je mŕtvy, a teda nemá možnosť žalobu podať. Naviac, žalovaný už niekoľko rokov nemá
záujem na zmene dlhodobo trvajúceho nezákonného stavu. Z uvedených skutočností vyplýva záver, že
žalobou prokurátora nezačal dedičský spor, a teda ani účastníkmi prokurátorskou žalobou vyvolaného
konaniadedičianemôžubyť.Ažnásledne,akžalobaprokurátorabudeúspešná,samôžezačaťdedičskékonanie. Tiež uviedol, že prokurátor je oprávnený žalobu podľa § 93 ods. 1 písm. b) CSP podať nezávisle
od toho, ako správu majetku neznámych vlastníkov vykonáva Slovenský pozemkový fond. Žiadne z
ustanovení CSP nestanovuje ako procesnú podmienku konania o žalobe prokurátora účasť neznámeho

vlastníkazastúpenéhoSlovenskýmpozemkovýmfondom.Pretoanitátonámietkažalovanéhoneobstojí.
K tvrdeniu, že súd prvej inštancie porušil právo žalovaného na spravodlivý súdny proces, uviedol, že
v konaní predkladal súdu iba doklady, ktoré žalovanému boli známe alebo pri zachovaní elementárnej
opatrnosti z jeho strany pri uzatváraní kúpnych zmlúv mali byť známe. Štatutár žalovaného vedel o
súdnom spore, vedel o pojednávaní (udelil plnomocenstvo advokátovi na zastupovanie) a mohol sa ho

riadne zúčastniť a mohol odprezentovať svoje argumenty k predmetu sporu. Nebol v konaní aktívny,
dobrovoľne sa nezúčastnil pojednávania. Z uvedených skutočností vyplýva, že právo žalovaného
na spravodlivý súdny proces zakotvené v ustanovení článku 6 CSP bolo v plnej miere zachované.
K tvrdeniu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie má všetky náležitosti vyžadované ustanovením § 220 ods.
2 CSP, pričom odôvodnenie rozsudku, keď súd dobromyseľnosť žalovaného nemal za preukázanú,

považuje za presvedčivé a v plnej miere sa s ním stotožňuje. Všetky skutočnosti opísané v žalobe a
na pojednávaní žalobcom a žalobcom v konaní predložené listinné dôkazy preukazujú, že nemožno
uvažovať o dobromyseľnej kúpe zo strany žalovaného družstva, a už vôbec nie o jej súdnej ochrane.
Predseda družstva vedel o nezákonnom nadobudnutí vlastníctva k pozemkom predávajúcim najmä z
jeho výsluchov na polícii, z oznámenia o užívaní pozemkov, ktoré poskytol polícii v rámci jeho súčinnosti

v trestnom konaní, z listu vlastníctva pri uzatváraní nájomnej zmluvy v roku 2014, ako aj z médií. Preto
tvrdenie, že kúpnu zmluvu podpísal dobromyseľne, je vyvrátené. Žalované družstvo ako kupujúci malo
vedomosť o nezákonnom spôsobe získania prevádzaných pozemkov F. V. trestným činom podvodu,
a napriek tomu kúpne zmluvy uzavrelo. Preto v tomto prípade dobrá viera žalovaného družstva ako
nadobúdateľa neprichádza do úvahy a požiadavka jeho právnej istoty je tiež bezpredmetná. Poukázal na

uznesenie Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 50/2010-11 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo
107/2011. V žiadnom zo svojich rozhodnutí najvyšší súd nespochybnil základnú zásadu súkromného
práva, a to zásadu „nemo ad alium plus iuris trasfere potest, quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť
viac práv, než má sám), ktorá zásada chráni vlastnícke právo skutočného vlastníka. Zásadu „nikto
nemôžepreviesťviacpráv,nežmásám“možnoprelomiťochranoudobrejvierynadobúdateľalencelkom

výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne
podľa práva nadobudol. Posudzujúc predmetnú vec z hľadiska uvedených záverov súdnej praxe, je
nutné dospieť k záveru, že nie je možné konštatovať, že žalovaný bol dobromyseľný. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti, je nutné námietku žalovaného ohľadne právneho posúdenia jeho dobromyseľnosti
súdom prvej inštancie vyhodnotiť ako účelovú a neopodstatnenú. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že porovnaním argumentácie oboch sporových
stránprišlikzáveru,ževtejtofázeužideibaopolemiku,pokiaľideosprávnyvýkladpredpisovhmotného
a procesného práva. Zotrváva na doteraz urobených prednesoch. Aj podľa nich ide o spor o určenie, či

tu právo je alebo nie je. Tvrdí však, že nemožno viesť spor o právach a povinnostiach niekoho, ak ten
niekto nie je účastníkom súdneho konania. Takýto stav (konať o právach a povinnostiach niekoho, kto
účastníkom konania nie je) považuje za v rozpore so základnými princípmi sporového konania. Nemôže
pritom záležať na tom, či žaluje niekto, kto tvrdí svoje vlastnícke právo, alebo žaluje prokurátor v rámci
osobitného zmocnenia, daného mu zákonom. Porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces vidí

jednak v tom, čo je uvedené vyššie a tiež v tom, že žalobca časť dôkazov prezentoval ako všeobecne
známy fakt s tým, že ich musí poznať aj on. Takýto automatický predpoklad však neobstojí, tieto dôkazy
mohli byť známe žalobcovi z titulu jeho postavenia, im však v čase uzatvorenia kúpnych zmlúv známe
neboli.

5. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej
len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou - žalovaným, v neprospech
ktoréhobolorozhodnutievydané(§359CSP)protirozhodnutiusúduprvejinštancie,protiktorémuzákon
odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §
363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podaného

odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho
zistil súd prvej inštancie, bez potreby jeho zopakovania alebo doplnenia (§ 383 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní zákonnosti avecnej správnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že je potrebné ho podľa § 388 CSP zmeniť
a žalobu zamietnuť.

6. Žalobca sa žalobou, po zmene žaloby pripustenej uznesením zo dňa 22. 10. 2020, domáhal určenia,
že X. I., nar. XX. XX. XXXX, zomrelý XX. XX. XXXX, naposledy bytom V. I. č. XXX bol ku dňu svojej smrti
v podiele 1/1 vlastníkom pozemkov označených ako parcely registra „E“ č. 3881/36 - orná pôda o výmere
10696 m2, č. 3881/42 - orná pôda o výmere 6393 m2, č. 3889 - zastavané plochy a nádvoria o výmere
3598 m2, č. 3896/16 - orná pôda o výmere 29978 m2, zapísaných na LV č. XXXX vedenom Okresným

úradom Nitra, katastrálnym odborom pre kat. úz. V. I., obec V. I., okres Z.. Žalobu odôvodnil tým, že
dňa 07. 09. 2017 uzatvoril Martin Vajda ako predávajúci a žalovaný Poľnohospodárske družstvo Veľké
Zálužie ako kupujúci kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli pozemky uvedené v bode l. žaloby. Kúpna
zmluva je absolútne neplatná preto, že odporuje zákonu (§ 39 Občianskeho zákonníka) - platnej právnej
zásade, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv než sám má. Predávajúci F. V. nebol
nikdy vlastníkom predávaných nehnuteľností ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy, preto platne nemohol

svoje vlastnícke právo ani na žalovaného previesť. F. V. pri uzatváraní kúpnej zmluvy so žalovaným
odvodzoval svoje vlastníctvo zo zápisu v liste vlastníctva č. XXXX - kat. úz. V. I., ktorý dosiahol v rozpore
so zákonom, na základe osvedčenia vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva spísaného do notárskej
zápisnice JUDr. Heleny Rozborovej č. N 471/2005 Nz 60661 /2005, NCRls 59890/2005 dňa 07. 12.
2005, ktoré získal trestným činom. Dňa 07. 12. 2005 F. V., zastúpený JUDr. Františkom Tkáčom, požiadal

notárku JUDr. Helenu Rozborovú, aby do notárskej zápisnice č. N 471/2005, NZ 60661 /2005, NCRls
59890/2005 spísala v zmysle § 63 Notárskeho poriadku osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho
práva a vyhlásil, že titulom vydržania nadobudol do svojho vlastníctva v celosti pozemky v katastrálnom
území V. I. označené ako parcely reg. E č. 3881 /36 - orná pôda o výmere 10696 m2, č. 3881/42 - orná
pôda o výmere 6393 m2, parc. č. 3889 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 3598 m2 a parc. č.

3896/16 - orná pôda o výmere 29978 m2. JUDr. František Tkáč ďalej vo svojom vyhlásení, zastupujúc
F. V., preukazoval, že tento splnil podmienky vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka, pričom v
rámci vyhlásenia vedome uviedol nepravdivé skutočnosti a zároveň predložil písomné vyhlásenie zo dňa
07. 12. 2005, ktorého obsah sám vyhotovil a následne ho predložil k podpisu V. F., ktorý sa s obsahom
vyhlásenia pri podpise neoboznámil a o okolnostiach v ňom obsiahnutých, nemal vedomosť. Napriek

tomu nemal námietky ku vzniku vlastníctva F. V. k osvedčovaným nehnuteľnostiam. Notársku zápisnicu
nezákonne osvedčujúcu vlastnícke právo F. V. doručil JUDr František Tkáč na Správu katastra v Nitre,
ktorá vykonala zápis vlastníckeho práva k označeným pozemkom záznamom č. Z 6552/05-46/06 v
prospech F. V. na list vlastníctva č XXXX - kat. úz. V. I.. Trestným rozkazom Okresného súdu Nitra sp. zn.
21T/112/2012 zo dňa 29. 11. 2012, právoplatný dňa 21. 12. 2012 bol F. V. uznaný vinným, že opísaným

skutkom (vyhlásením o vydržaní vlastníckeho práva do notárskej zápisnice) spáchal trestný čin podvodu
spolupáchateľstvom podľa § 9 odsek 2 k § 250 odsek 1. odsek 4 písmeno b) Trestného zákona.
Z týchto skutočností vyplýva, že F. V. nemohol legálne nadobudnúť vlastnícke právo k označeným
pozemkom v kat. úz. V. I., nakoľko za vyhlásenie o vydržaní vlastníckeho práva do notárskej zápisnice
bol právoplatne uznaný vinným. Vzhľadom na opísané skutočnosti, je nutné konštatovať, že kúpna

zmluva zo dna 07. 09. 2017, na základe ktorej malo žalované Poľnohospodárske družstvo Veľké Zálužie
nadobudnúť žalované nehnuteľnosti do vlastníctva od F. V., je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
absolútne neplatná z dôvodu, že odporuje zákonu, t. j. platnej právnej zásade, podľa ktorej nikto nemôže
na iného previesť viac práv než má sám Predávajúci nebol vlastníkom predávaných nehnuteľnosti ku
dňu uzavretia kúpnej zmluvy so žalovaným družstvom z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok pre

nadobudnutie vlastníckeho práva (§ 132 Občianskeho zákonníka). Nemohol preto nehnuteľnosť na
žalovaného platne previesť. Poľnohospodárske družstvo Veľké Zálužie ani nemohlo byť v dobrej viere
ako kupujúci, keďže jeho štatutárny zástupca - predseda družstva Ing. Jozef Páleník (podpísaný pod
kúpnou zmluvou) bol v trestnom konaní, ktoré skončilo právoplatným odsúdením predávajúceho F. V.
vypočutý pred vyšetrovateľom ako svedok, a to viackrát. Jednoznačne mal vedomosť o nezákonnom

konaní predávajúceho, ako aj o tom, že predávajúci nemohol legálne nadobudnúť vlastnícke právo
vydržaním (sám ho z toho usvedčoval) a ani ho previesť na kupujúceho. Naviac, na liste vlastníctva
č. XXXX - kat. územie V. I., ktorým pri uzatváraní kúpnej zmluvy F. V. preukazoval svoje vlastníctvo
k prevádzaným pozemkom, je vyznačená poznámka v znení: „Poznamenáva sa vydanie Uznesenia
Krajského riaditeľstva Policajného zboru Nitra č. k ČVS:KRP-89/0EK-NR-2006 za stíhanie obvineného,

ktorý nezákonne nadobudol nehnuteľnosti reg. E parc č. 3881/36, 3881/42, 3889, 3896/16 podľa P
354/12-190/12“. Je preto odôvodnené sa domnievať, že žalované družstvo ako kupujúci vedelo o
nezákonnom spôsobe získania prevádzaných pozemkov predávajúcim F. V., a napriek tomu kúpnu
zmluvu uzavrelo. Preto v tomto prípade jeho dobrá viera ako nadobúdateľa neprichádza do úvahy apožiadavka jeho právnej istoty je tiež bezpredmetná. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu
uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou,
podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám. Z listu v1astníctva č. XXXX - kat.

uz. V. I. vyplýva, že posledným legálnym vlastníkom pozemkov bol X. I..

7. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

8. V danej veci predmetom posúdenia odvolacím súdom v dôsledku odvolania žalovaného bolo
predovšetkým posúdenie okruhu strán sporu, a teda to, či stranou sporu okrem žalovaného mal byť
aj neznámy vlastník, zastúpený Slovenským pozemkovým fondom, ktorý zastupuje práva neznámych
vlastníkov, ktorý môže vykonať aj hmotnoprávne úkony, na ktoré nie je oprávnený podľa § 93 ods. 3 CSP
prokurátor alebo, či nimi nemali byť aj dedičia po nebohom X. I., v prospech ktorých malo byť vlastnícke
právo v tomto konaní určené.

9.1.Nato,abysaniektostalúčastníkomkonania,netreba,abybolúčastníkomhmotno-právnehovzťahu,
o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo, aby bola proti
nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný,
závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený

nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva
a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinností, ktoré sú predmetom konania, sa v
občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia.

9.2. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická

alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy
iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten,
kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-
právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak
ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-

právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

10. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
-žalobcovinímuplatňovanéprávo(nárok),respektívemuvyplývaprocesnéprávositentohmotnoprávny
nárokuplatňovať.Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej(existenciatvrdenéhoprávanastrane

žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden
z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že
sa ňou v konaní nezaoberal (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010 sp. zn. 2 Cdo 205/2009).

11. Podľa § 78 ods. 1 CSP nútené spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný predpis
vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu.

12. Podľa § 78 ods. 2 CSP súd žalobu zamietne, ak nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov
podľa odseku 1.

13. Podľa § 228 ods. 1 CSP výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa
stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak.

14. Podľa § 34 ods. 3 zák. č. 330/1991 Zb. pozemkový fond spravuje poľnohospodárske nehnuteľnosti

vo vlastníctve štátu ustanovené osobitným predpisom a podiely spoločnej nehnuteľnosti vo vlastníctve
štátu ustanovené osobitným predpisom. Pozemkový fond nakladá s pozemkami, ktorých vlastník nie je
známyokrempozemkov,ktorésúlesnýmipozemkami,akoajspodielmispoločnejnehnuteľnosti,ktorých
vlastník nie je známy. Podrobnosti o podmienkach prenajímania, predaja, zámeny a nadobúdania
nehnuteľností pozemkovým fondom a objektívne kritériá pre určovanie výšky nájomného pri prenajímaní

nehnuteľností fondom upraví nariadenie vlády Slovenskej republiky.

15. Podľa § 34 ods. 14 citovaného zákona pozemkový fond za štát a neznámych vlastníkov koná pred
súdom vo veciach nehnuteľností uvedených v osobitnom predpise, podielov spoločnej nehnuteľnostiuvedených v osobitnom predpise a pozemkov, ktorých vlastník nie je známy, a to aj vtedy, ak
vlastníckeprávoštátuaneznámychvlastníkovjesporné;obdobnepostupujesprávcavoveciachlesných
pozemkov vo vlastníctve štátu a lesných pozemkov, ktorých vlastník nie je známy.

16. V danej veci ide o žalobu o určenie, že predmetné nehnuteľnosti boli ku dňu smrti vlastníctvom X.
I., nar. XX. XX. XXXX a zomr. XX. XX. XXXX v podiele 1/1. Takto formulovaný petit je svojim obsahom
totožný s petitom o určenie, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po X. I., nar. XX. XX. XXXX
a zomr. XX. XX. XXXX v podiele 1/1. Ide pritom o konanie o určenie vlastníckeho práva, a nie o konanie

vyvolané dedičským konaním podľa § 194 CMP. Rozhodovacia prax sa ohľadom okruhu sporových
strán pri takto formulovanom petite (o určenie, že vec patrí do dedičstva) líšila, pričom nakoniec došlo
k ustáleniu rozhodovacej praxe ohľadom tejto otázky.

17. V rozhodnutí sp. zn. 8Cdo 94/2018 zo dňa 16. 05. 2019 NS SR k danej problematike uviedol
nasledovné:

I. Dovolací súd považuje označené judikáty R 49/82 a R 65/2003 a rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 178/2006,
3 Cdo 222/2010, 3 Cdo 197/2010, 4 Cdo 120/2009, 2 Cdo 45/2008 a 8 Cdo 28/2019 za rozhodnutia,
ktoré predstavujú ustálenú prax v riešení otázky okruhu sporových strán v spore o určenie, že vec patrí
do dedičstva, od ktorej sa navyše odvolací súd neodklonil. Nebol preto splnený predpoklad prípustnosti
dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, t. j. že by rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
II. ...až do vyporiadania dedičstva sú ohľadom takejto veci všetci dedičia považovaní za vlastníkov
tejto veci (celého majetku patriaceho do dedičstva), pričom ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou
sa podieľajú na právach a povinnostiach voči iným osobám a preto majú postavenie tzv. nerozlučných
spoločníkov (v súčasnosti nútené procesné spoločenstvo - § 78 CSP). To platí aj v prípade, ak poručiteľ

zanechal viac dedičov a ak nebolo dedičstvo medzi nimi ohľadne veci, o ktoré ide v civilnom sporovom
konaní, vedenom s inou osobou ako dedičom (ktorá nie je poručiteľovým dedičom) vyporiadané. Za
stavu, že v pôvodnom dedičskom konaní nebol tento majetok známy (nebol predmetom dedičstva) a
nebolvkonaníodedičstvoprejednaný,súaždovyporiadaniadedičstvaohľadomtejtovecivšetcidedičia
považovaní za vlastníkov tejto veci.

18. Okrem už uvedeného z tohto rozhodnutia NS SR tiež vyplýva, že v danej veci nebolo podstatné,
či spor bol/nebol vyvolaný samotným dedičským konaním, ale podstatné bolo, že až do vyporiadania
dedičstva ohľadom tejto veci, treba všetkých dedičov považovať za vlastníkov tejto veci, a teda títo musia
mať v konaní postavenie nerozlučných spoločníkov (v súčasnosti nútené procesné spoločenstvo - § 78

CSP). Ak sa totiž dedičia voči tretej osobe domáhajú určenia, že vec patrí do dedičstva, nedomáhajú
sa svojho práva „z dedičstva“, ale „k dedičstvu“, t. j. riešenia otázky okruhu dedičstva. Taký rozsudok
by potom nemal žiadny význam, ak by takéto určenie bolo vykonané len medzi jedným z dedičov a
treťou osobou, pretože by sa určovali práva s dopadom aj na iné osoby bez toho, že by rozsudok voči
týmto osobám bol účinný (§ 228 CSP). Obdobne je tomu tak v prípadoch, ak sa jeden z podielových

spoluvlastníkov veci domáha určenia, že vec je v podielovom spoluvlastníctve viacerých podielových
spoluvlastníkov (a teda sa nedomáha iba určenia výšky svojho spoluvlastníckeho podielu). Nakoľko
predmetom konania o určenie, že vec patrí do dedičstva, je celá vec (príp. spoluvlastnícky podiel na
veci), a keďže až do rozhodnutia o dedičstve treba za vlastníkov veci (§ 460 Občianskeho zákonníka)
považovať všetkých do úvahy pripadajúcich dedičov (a teda nemožno žalovať o určenie, že do dedičstva

po poručiteľovi patrí iba dedičský podiel žalobcu k takejto veci, keďže ho v danom štádiu nemožno
vymedziť), musia všetci dedičia v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva, vystupovať v postavení
nútených procesných spoločníkov (§ 78 CSP).

19.1. Toto rozhodnutie bolo predmetom prieskumu aj Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 05.

11. 2019 sp. zn. III. ÚS 93/2019, v ktorom Ústavný súd SR okrem iného uviedol, že v danej právnej
veci však sťažovateľka podala žalobu nezávisle od dedičského konania s cieľom napraviť stav, keď
vlastnícke právo zrejmé z katastra nehnuteľností svedčalo iným osobám ako tým, ktorým malo skutočne
patriť. Cieľom sťažovateľky bolo určiť nehnuteľnosti do vlastníctva zomrelej osoby, po ktorej by sa až
následnemalootvoriťnovédedičskékonanieoznovuobjavenommajetku.Danýsporpretonebolsporom

vyvolanýmdedičskýmkonaním,atedanebolsporomvzmyslepôvodného§175kObčianskehosúdneho
poriadku (v súčasnosti § 192 a nasl. CMP).19.2. Ústavný súd SR v nadväznosti na uvedené východiská v súvislosti s polemikou sťažovateľky
s právnym názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého v konaní o určenie predmetu dedičstva musia
byť účastníkmi všetci do úvahy prichádzajúci dedičia, pretože rozhodnutie v danej veci sa vzťahuje na

každého z nich, konštatuje, že tento právny názor najvyššieho súdu je v plnom súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou všeobecných súdov, na ktorú v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dovolací
súd aj poukázal. Argumentácia najvyššieho súdu je z hľadiska ústavných limitov dostačujúca, výstižná
a presvedčivá. Uznesenie najvyššieho súdu preto nemožno považovať za arbitrárne, či zjavne
neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho názor svojím vlastným.

19.3. Ústavný súd tiež poukázal na svoje predchádzajúce rozhodnutie, a to uznesenie sp. zn. II.
ÚS 260/2011 z 9. júna 2011, v ktorom sa už zaoberal sťažovateľkou nastolenou problematikou a v
ktorom konštatoval, že „sťažovateľke nič nebráni podať novú žalobu o určenie, že sporné nehnuteľnosti

patria do dedičstva po poručiteľovi, a to tak, že účastníkmi konania budú všetci do úvahy prichádzajúci
dedičia po poručiteľovi. V závislosti od toho, či ten-ktorý dedič má rovnaký alebo odlišný názor vo
veci samej, ako má sťažovateľka, môže sa stať žalobcom alebo žalovaným. V každom prípade však
musí byť účastníkom konania, keďže rozsudok musí byť záväzný pre všetkých dedičov.“ Ústavný súd v
posudzovanom prípade nemal dôvod meniť svoj už vyslovený právny názor.

20. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a rozhodnutia NS SR a Ústavného súdu SR,
riešiacich danú problematiku, dospel odvolací súd k záveru, že keďže v danej veci ide o spor o
vlastníctvo, a teda o nútené procesné spoločenstvo, kde zákon pre úspech v spore vyžaduje, aby pri
takto formulovanom petite, ako je v danej veci, stranou sporu okrem osoby, ktorá je t. č. zapísaná ako

vlastník predmetných nehnuteľností, boli aj dedičia po X. I., nar. XX. XX. XXXX a zomr. XX. XX. XXXX, a
pokiaľ títo nie sú známi, mal ním byť neznámy vlastník, zastúpený SPF. Keďže žalobca, ktorého aktívna
vecnálegitimáciavkonanínebolasporná,okruhstránsporuvtomtokonanítaktoneoznačil,odvolacísúd
dospel k záveru, že žalobu je potrebné pre nesplnenie podmienky účasti všetkých subjektov zamietnuť,
preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil a žalobu zamietol

a ďalšou odvolacou námietkou žalovaného sa už ďalej ani nezaoberal, pretože vzhľadom k uvedenému
záveru odvolacieho súdu stratila pre posúdenie veci opodstatnenie.

21. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 261
CSP tak, že procesne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal,

keďže v zmysle ustanovenia § 261 CSP prokurátorovi povinnosť nahradiť trovy konania nemožno uložiť.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§

419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).