Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 27, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/15/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121204977
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8121204977.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana, v právnej veci žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
XXXX/XX, XXX XX D. E., zastúpeného JUDr. Martinom Kundrátom, advokátom so sídlom Vajanského
47, 080 01 Prešov, proti žalovanému B. D. E., F. G. H. I. X, XXX XX D. E., IČO: XX XXX XXX, o vylúčenie
veci z exekúcie, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 03.12.2021, č.k.
20C/48/2021 – 44, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Nepriznáva stranám náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a vyslovil, že žalovanému voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania nepriznáva. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za
preukázané, že žalobca ako kupujúci uzatvoril s predávajúcim, spoločnosťou J. spoločnosť s ručením
obmedzenýmPrešovdňa25.08.2004kúpnuzmluvuknehnuteľnosti-stavbasosúp.č.XXXX,postavenú
na parcele CKN XXXX, v kat. úz. D. E., zapísanú na LV č. XXXX. Podľa bodu IV. prechod vlastníctva
k nehnuteľnostiam prechádza na kupujúceho dňom povolenia vkladu katastrálnym úradom. Správny
poplatok za návrh na povolenie vkladu a náhradu dane z prevodu nehnuteľnosti mal podľa zmluvy

zaplatiť kupujúci, a teda žalobca. V konaní nebolo sporné, že žalobca nenadobudol vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam, keďže nebol podaný návrh na vklad do katastra nehnuteľností. Prvoinštančný súd
mal za to, že žalobca nenadobudol vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti vydržaním, keďže neboli
splnené podmienky vydržania, a to pokiaľ ide o jeho dobromyseľnosť. Uviedol, že v konaní nebolo
sporné, že žalobca nehnuteľnosti užíva od uzavretia kúpnej zmluvy, avšak nebol dobromyseľný už
samotným vstupom do ich držby. Opätovne poukázal na bod IV. kúpnej zmluvy, podľa ktorého účastníci
zmluvy vedeli, že vlastníctvo k nehnuteľnostiam prechádza na kupujúceho dňom povolenia vkladu

katastrálnym úradom. Nebolo preukázané a ani tvrdené, že by žalobca zaplatil súdny poplatok za návrh
na vklad. Je teda zrejmé, že žalobca si musel byť vedomý, že návrh na vklad nebol podaný a takýmto
spôsobom ani nemohol nenadobudnúť vlastnícke právo. Rovnako v konaní vypovedal, že nezaplatil
daň z tejto nehnuteľnosti, čo podľa zmluvy mal vykonať najneskôr do 60 dní od uzavretia zmluvy.
Tvrdenie žalobcu, že všetky náležitosti mal vysporiadať predávajúci sa súdu prvej inštancie javilo ako
účelové. Ak by to tak malo byť, do kúpnej zmluvy by nebol daný bod o tom, že žalobca má zaplatiť
poplatok za návrh na vklad a následne aj daň z prevodu nehnuteľnosti. Ak žalobca nepredložil žiaden

doklad o úhrade týchto poplatkov, už od uzavretia zmluvy nemohol byť v dobrej viere, že mu vlastnícke
právo k nehnuteľnosti patrí. Musel si byť vedomý, že vlastnícke právo je viazané na vklad do katastra
nehnuteľnosti a takéto konanie, resp. nekonanie žalobcu, možno kvalifikovať ako neospravedlniteľný
omyl. Ak by aj pripustilo, že žalobca bol dobromyseľný pri vstupe do držby nehnuteľnosti, čo všaksúd prvej inštancie vylúčil, tak vydržacia doba by sa prerušila momentom doručenia listu, ktorým bol
žalobca dňa 25.03.2013 spoločnosťou J. s ručením obmedzeným v konkurze vyzvaný k oznámeniu
dôvodu, na základe ktorého došlo k užívaniu nehnuteľnosti. Skutočnosť, že žalobca odpovedal, že

nehnuteľnosti užíva na základe kúpnej zmluvy, ešte nezakladá bez ďalšieho jeho dobromyseľnosť,
keďže dobromyseľnosť je potrebné vždy ohodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska.
Žalobca sa pri bežnej opatrnosti musel domnievať, že nie je vlastníkom nehnuteľnosti a za bežnú
opatrnosťsúdpovažovalzabezpečeniesilistuvlastníctva,prípadneoboznámeniesaskúpnomzmluvou,
z ktorej vyplýva moment nadobudnutia vlastníckeho práva. Žalobca teda doručením tohto listu musel

mať dôvodné pochybnosti o tom, či mu vlastnícke právo patrí, a teda nemohla vo vzťahu k držbe uplynúť
ani zákonom určená 10 ročná vydržacia doba. Súd prvej inštancie vo veci vykonal všetky žalobcom
navrhnuté dôkazy, nebola preukázaná dobromyseľnosť držby, ako jedna z podmienok nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním, preto žalobu zamietol. O trovách konania strán sporu rozhodol podľa §
255 ods.1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil a vyhovel jeho žalobe a síce, aby určil, že predmetná nehnuteľnosť je vylúčená
z exekúcie vykonávanej exekútorom H. K. L. v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Okresného súdu
Prešov 23Er/1169/2005. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Má za to, že v konaní dostatočne
preukázal svoju dobromyseľnosť v čase uzatvárania kúpnej zmluvy v roku 2004 a aj v roku 2013, a to

najmä svojou výpoveďou na pojednávaní dňa 03.12.2021 a zároveň listom označeným ako oznámenie
adresované H. D. E. 11.04.2013. V konaní nebolo preukázané, že držba žalobcu je nedobromyseľná.
Súd nedobromyseľnosť žalobcu vyvodil iba z ustanovení kúpnej zmluvy. Súd prvej inštancie spochybnil
ústnu dohodu medzi žalobcom a konateľom predávajúceho, v zmysle ktorej mal konateľ predávajúceho
vybaviť všetky formálne náležitosti v súvislosti s prevodom vlastníckeho práva na žalobcu a vyhodnotil

tietotvrdeniažalobcuakoúčelové,hocitietotvrdeniažalobcužalovanýnespochybnil,pričompodľa §130
ods. 1 OZ mal súd v prípade pochybností o dobromyseľnosti držby predmetnej nehnuteľnosti vyhodnotiť
žalobcu ako držiteľa dobromyseľného. Zdôraznil, že predmetnú nehnuteľnosť počas celej držby užíva
ako vlastnú, udržuje aj zhodnocuje ju, čo preukázal najmä fotodokumentáciou. Súd prvej inštancie vec
nesprávne právne posúdil aj vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle dokazovania vyplýva záver, že držba

nehnuteľnosti je oprávnená a žalobca ju nadobudol titulom vydržania. Poukázal na obsah rozhodnutia
NSSRsp.zn.5Cdo/30/2010.Podľatohtorozhodnutiavprípade,žezmluvajeneplatnáprevadu,oktorej
nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je
a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci
jej oprávneným držiteľom. Na základe týchto dôvodov navrhol žalobca podanému odvolaniu vyhovieť.

3. Žalovaný navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny. Čo sa týka rozhodnutia
NS SR sp. zn. 5Cdo/30/2010, žalovaný poukázal na to, žalovaný poukazuje na časti hovoriace
o obvyklej opatrnosti a dobromyseľnosti, teda o atribúty, ktoré podľa názoru žalovaného žalobcovi
chýbajú, čo bolo viac ako dostatočne v konaní preukázané. Zdôraznil, že ustanovenia kúpnej zmluvy,

ktorú žalobca podpísal, dávali žalobcovi viac ako jasné informácie o tom, kedy a za akých podmienok
nadobudne vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Korešpondencia, ktorá následne prebehla medzi H. D. E.
a žalobcom svedčí o pokračujúcom benevolentnom postoji žalobcu k svojmu domnelému vlastníckemu
právu, nakoľko ten sám seba stavia do pozície absolútneho a neomylného vlastníka, ktorý odmieta
akceptovať a vysporiadať s akoukoľvek právnou udalosťou, ktorá je spôsobilá ho uviesť do pozície

nedobromyseľného držiteľa, čím popiera samotný inštitút vydržania založený na dobrej viere, že mu
vec patrí. Takýto postup svojmu domnelému vlastníctvu je pri tvrdení o nadobudnutí vlastníckeho práva
vydržaním neakceptovateľný. Žalobca za obdobie odkedy mal nehnuteľnosť v držbe, za túto neplatil
daň z nehnuteľnosti aj napriek tomu, že žalobca je dlhoročný vlastník nehnuteľnosti určený na bývanie
v meste Veľký Šariš, za ktorú daň z nehnuteľnosti uhrádza. Žalobca v súvislosti s uzatváranou kúpnou

zmluvou nepostupoval s obvyklou mierou opatrnosti, na čo správnym spôsobom podľa žalovaného
poukázal aj prvoinštančný súd.

4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 379 a nasl. zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu

predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu dôvodné nie je.5. V odvolacom konaní vyplýva z dispozičnej zásady, že odvolací súd prejedná vec v medziach,
v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu nadobudnutia rozhodnutia súdu prvej
inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov a rozhodnutia súdu prvej inštancie

nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený
a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

6. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkoch súdom

a ich následnom zhodnotení. Miera dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia

dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné

úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal
odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

7. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na
zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/7/2010).

8. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností súd prvej inštancie
vyvodil aj správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie

rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré odkazuje a na zdôraznenie vecnej správnosti v súvislosti
s odvolacími námietkami dopĺňa uvedené.

9. Podanou žalobou sa žalobca vo vzťahu k žalovanému domáha určenia, že nehnuteľnosť – stavba
so súp. č. XXXX, postavené na parcele registra „C“ č. XXXX v kat. úz. D. E., zapísaná na LV č.

XXXX, je vylúčená z exekúcie vykonávanej Okresným súdom Prešov v exekučnom konaní sp. zn.
23Er/1169/2005.

10. V tejto súvislosti žalobca poukazoval na kúpnu zmluvu uzatvorenú podľa § 588 a nasl. Občianskeho
zákonníka dňa 25.08.2004 s predávajúcim spoločnosťou J. G., so sídlom v Prešove so zdôraznením,

že odo dňa jej uzatvorenia nehnuteľnosť užíva ako vlastnú aj napriek tomu, že nedošlo k vkladu
vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti do príslušného katastra nehnuteľnosti, ale ako dobromyseľný
držiteľ, nehnuteľnosť nadobudol do vlastníctva titulom vydržania.

11. Súdnu ochranu vlastníckeho práva k hnuteľným veciam i k nehnuteľnostiam poskytuje zákon v ust.

§ 126 Občianskeho zákonníka vlastníkom proti tomu, kto neoprávnene zasahuje do ich vlastníckeho
práva, najmä umožňuje domáhať sa vydania veci od toho, kto ju neprávom zadržuje. Základným
predpokladom úspechu vlastníckej žaloby je preukázanie vlastníckeho práva k danej nehnuteľnosti.

12.Jepotrebnézdôrazniť,žezákladnýmipodmienkamivydržania(nazákladektorýchjeuplatnenýnárok

žalobcu), pokiaľ právny poriadok tento spôsob nadobudnutia vlastníctva pripúšťa, vo všeobecnosti sú
oprávnená držba, plynutie zákonom určenej vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania. Právne
následky vydržania pritom nastavajú vtedy, ak sú splnené všetky podmienky, ktoré právny poriadok pre
takéto nadobudnutie vlastníctva vyžaduje.Podľa zákona č. 141/1950 Zb. účinného od 01.01.1951 do 31.03.1964, vlastnícke právo k hnuteľnej
i nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu 3 rokov

u hnuteľných vecí a 10 rokov u nehnuteľnosti. Za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto so
zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, a to po celú vydržaciu dobu. V
pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená.

13. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. účinný od 01.04.1964, oproti uvádzanému skoršiemu právnemu

stavu, vydržanie vlastníckeho práva vôbec neumožňoval. V podstate len rešpektoval vydržaním
nadobudnuté vlastníctvo do 31.03.1964. Až novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č.
131/1982 Zb. opätovne zaviedla inštitút vydržania (§ 135a) a súčasne umožnila pre vydržanie započítať
aj dobu, po ktorú občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe s tým, že tento čas
neskončí skôr, než uplynutím jedného roka od účinnosti tohto právneho predpisu. Pokiaľ ide o dĺžku
vydržacej doby, aj v tomto prípade išlo o 3 roky u hnuteľných vecí a 10 rokov u vecí nehnuteľných.

Podľa tejto právnej úpravy predmety z majetku v bývalom socialistickom vlastníctve nemohol občan
nadobudnúť vydržaním a pokiaľ išlo o predmety v súkromnom vlastníctve, výnimku tvorili pozemky, resp.
ich časti, ku ktorým sa mohlo zriadiť právo osobného užívania. Ďalšia novela Občianskeho zákonníka
vykonaná zákonom č. 509/1991 Zb., účinná od 01.01.1992, podstatne rozšírila spôsobilosť predmetu
vydržania, umožnila vydržať pozemky do vlastníctva držiteľa (a nie štátu) a umožnila vydržanie aj voči

štátu, ako i možnosť vydržať vlastnícke právo právnickou osobou.

14.Akoužbolouvádzané,jednýmzozákladnýchpredpokladovoprávnenéhodržiteľajedobromyseľnosť
v tom, že mu uvedené právo náleží, pričom toto presvedčenie musí byť podložené konkrétnymi
skutočnosťami a preukázané dôkazmi. To znamená, že oprávnený držiteľ musí preukázať, že je v dobrej

viere, že právo, ktoré vykonáva mu patrí, resp. riadne vzniklo alebo naň prešlo. V tejto súvislosti nestačí
len faktický výkon tohto práva, ale oprávnený držiteľ musí vykonávať toto právo pre seba a byť v dobrej
viere, že mu dané právo aj patrí. Čo predstavuje konkrétny titul pre vstup do držby možno odvádzať z
toho, že vlastník má vôľu previesť vlastníctvo na iný subjekt, ktorý s úmyslom nadobudnúť ho, vstúpi
do držby a zo všetkých okolností možno vyvodiť, že má dôvod správať sa ako keby mu vec patrila.

Oprávnená držba teda predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí a že je
v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Tieto podmienky musia byť splnené súčasne.
Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží alebo subjektom práva,
ktoré vykonáva, keď zo zákona vyplýva, že nestačí prostá subjektívna dobrá viera; oprávnený držiteľ
musí byť v dobrej viere „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať

aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj na právny dôvod (titul), ktorý by
mohol mať za následok vznik tohto práva, vydržanie ktorého sa tvrdí. Dobromyseľnosť oprávneného
držiteľa musí byť daná už pri vzniku držby a potom po celý priebeh vydržacej doby (rozhodnutie NS SR
sp. zn. 3Cdo/96/2018).

15. Je potrebné konštatovať, že v závislosti od vykonaného dokazovania, podľa návrhov strán sporu,
súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalobca nepreukázal, aby z jeho strany boli splnené
podmienky vydržania tak, ako to predpokladajú citované zákonné ustanovenia. Z obsahu kúpnej zmluvy
z 25.08.2004 bod IV. pre oboch účastníkov zmluvy plynie poukaz na to, že vlastníctvo k nehnuteľnosti
prechádza na kupujúceho – žalobcu dňom povolenia vkladu M. N., G. M. O. a týmto dňom prechádzajú

na kupujúceho všetky práva a záväzky spojené s vlastníctvom. Žalobca mal zároveň podľa tohto článku
kúpnej zmluvy uhradiť správny poplatok za návrh na povolenie vkladu a daň z prevodu nehnuteľnosti.
O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a pritom ide
o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval
s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého

požadovať. Omyl môže byť skutkový, ale aj právny a len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť,
a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad. Súd prvej inštancie v tejto
súvislosti správne poukázal na to, že za bežnú opatrnosť možno považovať zabezpečenie si príslušného
listu vlastníctva, prípadne dôsledne oboznámenie sa s kúpnou zmluvou, z ktorej vyplýva moment
nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. V konaní nebolo preukázané, aby žalobca ako

nadobúdateľ nehnuteľnosti podľa kúpnej zmluvy uhradil poplatky podľa čl. IV. zmluvy a zároveň si musel
byť vedomý toho, že podľa textu zmluvy vlastníctvo prechádza na kupujúceho vkladom do katastra
nehnuteľnosti podľa osobitného predpisu (do pozornosti uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/283/2009).16. Súd prvej inštancie ďalej správne zdôraznil, že ak by sa aj akceptoval dobromyseľný vstup do
držby žalobcu, tak zákonom určená 10 ročná vydržacia doba by sa prerušila momentom doručenia
listu likvidátora spoločnosti J. G. D. O. z 25.03.2013, ktorý oznámil žalobcovi, že podľa jeho zistení

predmetnú nehnuteľnosť užíva neoprávnene, keďže jeho dispozícia na užívanie nevyplýva zo žiadnej
nájomnej a ani inej zmluvy uzatvorenej s vlastníkom tejto nehnuteľnosti. Doručením tohto listu žalobca
musel mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vlastnícke právo k nehnuteľnosti patrí a zároveň
v kontexte spomínaného konania, resp. nekonania žalobcu tento jeho postoj nemožno kvalifikovať ako
ospravedlniteľný omyl.

17. Súd prvej inštancie napokon dostatočne vysvetlil, z akých dôvodov podanú žalobu zamietol
a odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá kritériám určeným v § 220 ods. 2 CSP. Nemožno konštatovať,
že by rozhodovacím procesom súdu prvej inštancie došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom
a k porušeniu jeho práv na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za
porušenie práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní

rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

18. Za situácie, že správnemu rozhodnutiu o veci samej zodpovedá aj výrok o trovách konania strán
sporu, odvolací súd so zreteľom na všetky uvedené dôvody rozsudok potvrdil ako vecne správny
postupom podľa § 387 CSP.

19. O trovách tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP. Žalobca vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemá právo na náhradu trov a žalovanému
v tomto štádiu konania trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).