Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, September 28, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/254/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116210792
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sluk
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:3116210792.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ M. T., bývajúceho v B. XXX, 2/ Z. T., bývajúcej
v B. XXX, obaja zastúpení advokátskou kanceláriou JUDr. Jozef Kováčik, s.r.o., so sídlom v Trenčíne,
Legionárska 6434/2, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Jozef Kováčik, proti žalovanej Obci
Svinná, so sídlom v Svinnej 141, IČO: 00 312 011, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Danica
Birošová, s.r.o., so sídlom v Trenčíne, Piaristická 46/276, v mene ktorej koná konateľka a advokátka

JUDr. Danica Birošová, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.
27C/123/2016, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 11. júla 2019 sp. zn.
4Co/183/2018, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

l. Okresný súd Trenčín (ďalej len ,,súd prvej inštancie") rozsudkom zo 16. februára 2018 č. k.
27C/123/2016-66 zamietol žalobu žalobcov a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania proti
žalobcom v rozsahu 100%, ktorí sú voči žalovanej povinní spoločne a nerozdielne a o ktorej výške
bude rozhodnuté samostatným uznesením súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku. Svoje
rozhodnutie odôvodnil tým, že neboli splnené podmienky vydržania v zmysle § 134 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, nakoľko žalobcovia neboli dobromyseľnými držiteľmi sporného pozemku - parcely č. XXX/
XX reg. E, so zreteľom na všetky okolnosti, keďže nimi uzatvorená kúpna zmluva z roku 1983 nebola
registrovaná štátnym notárstvom v zmysle § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.
decembra 1991 a kúpne zmluvy uzatvorené v roku 1997, od ktorých odvodzovali svoje vlastnícke právo,
neboli zavkladované v zmysle § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v roku 1997. Vo
vzťahukparc.č.XXX,ktorámalabyťpredmetomústnejzmluvyuzatvorenejmedzirodičmižalobcuaJ.V.

v roku 1962, súd prvej inštancie dodal, že od 1. apríla 1964 do 31. marca 1983 zákon vydržanie pozemku
neumožňoval a keďže si žalobcovia boli vedomí, že kúpna zmluva bola uzatvorená v ústnej forme, už
táto okolnosť negovala ich dobromyseľnosť, pretože v zmysle § 40 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. sa pre
platnosť zmlúv o prevode nehnuteľností sa vyžadovala písomná forma. Ďalšie dokazovanie výsluchom
svedkov súd prvej inštancie nevykonal z dôvodu ich nehospodárnosti, keďže žalobcovia nimi chceli
preukázať iba kúpenie pozemkov a nie okolnosti spôsobilé preukázať ich dobromyseľnosť. Rovnako

dôkaz dopytom ohľadom platenia daní bol nadbytočný, pretože by preukazoval len to, že žalobcovia
tieto pozemky držia, avšak nie ich dobromyseľnosť so zreteľom na všetky okolnosti. O trovách konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,CSP").

2. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalobcov rozsudkom z 11. júla 2019 sp. zn. 4Co/183/2018

napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP) a žalovanej
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (§ 396 ods.1 v spojení s § 255 ods. 1CSP). Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v dobrej viere je držiteľ, ktorý sa domnieva, že
mudržanávecalebovykonávanéprávopatrí,ajkeďvskutočnostitomutaknieje.Držiteľjetedaohľadom
existencie svojho práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k

právnej úprave. Ospravedlniteľný omyl je taký, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval
s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu požadovať. Omyl
vychádzajúci z nevedomosti jednoznačného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe,
kedy sa držiteľ držby ujíma (právny omyl), ospravedlniteľný nie je. Preto ak sa niekto chopí držby na
základe ústnej zmluvy o prevode nehnuteľností, nemôže byť s ohľadom na všetky okolnosti v dobrej

viere, že je vlastníkom veci a to ani v prípade, že je presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutiu
vlastníctva nehnuteľnosti postačuje a jej zápis v katastri nehnuteľností je len formálnym úkonom. V
danom prípade žalobcovia svoj vstup do držby pozemku parc. č. XXX odvodzujú od kúpnej zmluvy
uzatvorenej v roku 1997 s P. V., ktorej zaplatili kúpnu cenu, pričom táto zmluva nebola zavkladovaná
v katastri nehnuteľností. Na preukázanie tejto skutočnosti predložili žalobcovia identifikáciu parciel zo
dňa 26. júla 1978, z ktorej však vyplýva len to, že bola vedená na užívateľov T. a P. V., nie skutočnosť,

že došlo k odkúpeniu parcely. V tom istom čase obdobným spôsobom kúpili žalobcovia aj parc. č. 396,
pričom aj v tomto prípade písomnú zmluvu nevedia nájsť. V dobe, keď sa žalobcovia ujali držby sa
pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v zmysle § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka
vyžadoval vklad do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ku ktorému však nedošlo. Preto
sa aj odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovia nemôžu byť dobromyseľní

o tom, že im nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka nemôžu
byť držiteľmi oprávnenými. Vo vzťahu k parc. č. XXX, ktorú nadobudli právni predchodcovia žalobcov
na základe ústnej zmluvy v roku 1962, zákon č. 141/1950 Zb. jednoznačne stanovoval písomnú formu
zmlúv o prevode nehnuteľností. Hoci následne v roku 1983 došlo k uzatvoreniu písomnej kúpnej
zmluvy, táto nebola v zmysle platného Občianskeho zákonníka registrovaná štátnym notárstvom, preto

ak sa žalobcovia chopili držby nehnuteľnosti na základe tejto zmluvy, ani v tomto prípade nemohli
byť dobromyseľnými, nakoľko neznalosť inak jasného ustanovenia zákona neospravedlňuje. Vzhľadom
k tomu, že žalobcom nesvedčí žiadny právny titul, na základe ktorého by mohli byť považovaní za
vlastníkov sporných nehnuteľností, ďalšie dokazovanie vo veci bolo bez právnej relevancie. Ostatné
odvolacie argumenty žalobcov nepovažoval odvolací súd za rozhodné a preto sa nimi ani osobitne

nezaoberal.
3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej aj „dovolatelia") dovolanie s
poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP pre porušenie práva na spravodlivý proces a tiež pre
nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a), resp. b) CSP. Súdom nižšej inštancie
vytýkali, že nevykonali navrhované dôkazy, ktoré boli pre rozhodnutie dôležité a odvolaciemu súdu,

že sa nevysporiadal so všetkými odvolacími námietkami. K porušeniu práva na spravodlivý proces
došlo podľa žalobcov aj prijatím zjavne nesprávnych právnych názorov súdov na výklad ustanovení
Občianskeho zákonníka o vydržaní. Namietali, že nemá oporu v zákonných ustanoveniach tvrdenie, že
pre dobromyseľnosť vydržania je potrebná písomná forma zmlúv a ich registrácia, resp. zavkladovanie.
Je predsa nespochybniteľné, že ak by bola kúpna zmluva perfektná a aj registrovaná či zavkladovaná,

tak by došlo k prevodu vlastníckeho práva týmto spôsobom a za takýchto okolností by návrh na určenie
vlastníckeho práva musel byť zamietnutý. Dovolatelia uviedli, že nepoznajú žiadne rozhodnutia súdov,
ktoré by dobromyseľnosť držby posudzovali spôsobom ako to urobili súdy nižšej inštancie v tomto
prípade. Z tohto dôvodu sú názoru, že sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe. Navrhli,
aby dovolací súd zrušil obe rozhodnutia súdov nižšej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie.

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za vecne
správne. Žalobcovia neuviedli v čom, vidia naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP,
pričom nevykonanie ďalšieho dokazovania súdmi z dôvodu jeho nehospodárnosti považovala za

správne. Namietala, že dovolatelia uplatnili dovolacie dôvody podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP
súčasne a tiež nedostatok potrebných náležitostí dovolania v tejto časti. Navrhla, aby dovolací súd
dovolanie žalobcov ako nedôvodné zamietol a priznal jej náhradu trov dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v

stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v
ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443
CSP),dospelkzáveru,žedovolanietrebaodmietnuťanazdôvodnenietohtozáveruuvádzanasledovné.6. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a
v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto
právo,súčasťouktoréhojetiežprávodomôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaní

a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené
všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Dovolanie
treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov
civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolací súd nie je súdom tretej inštancie, v rámci
konaniaktorejbybolomožnépreskúmaťakékoľvekrozhodnutieodvolaciehosúdu.Otázkaposúdenia,či

sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu (por. 9 Cdo/72/2020, 9 Cdo/260/2021) nie strany sporu.

7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty
strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami
prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne

prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je
skôr reštriktívny výklad (por. 9 Cdo/72/2020, 9 Cdo/260/2021).

8. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej
správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo

na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") sp. zn. II. ÚS 172/03].
9. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP
10. Dovolatelia prípustnosť podaného dovolania vyvodzovali z § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je

dovolanieprípustnéprotikaždémurozhodnutiu odvolaciehosúduvovecisamejaleboktorýmsakonanie
končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
10.1Podporušenímprávanaspravodlivýprocesvzmysleustanovenia§420 písm.f)CSPtreba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných

procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a
ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených
so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v

konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

11. Dovolatelia tvrdili, že k porušeniu ich práva na spravodlivý súdny proces došlo v dôsledku
nevykonania navrhovaného dokazovania.

12. Podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP paušálne tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonanie
všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (3Cdo/26/2017,
4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej
republikyposudzovalústavnýsúdnapríkladvuznesenísp.zn.II.ÚS465/2017,nedospelvšakkzáveruo

jeho ústavnej neudržateľnosti. Na druhej strane ústavný súd vo svojich rozhodnutiach tiež vyslovil názor,
že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý
z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého
procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských

práv a slobôd totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi konštatované skutkové zistenia a prijaté právne
závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je
obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 Základných princípov CSP), a to
„rovnosť zbraní" v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany
sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces

vyplýva aj podľa Európske súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmianávrhminavykonaniedôkazovstránsvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(Kraska
c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).12.1 Dovolací súd v uznesení z 28. októbra 2020, sp. zn. 7Cdo/205/2019, vychádzajúc z vyššie uvedenej
judikatúry Ústavného súdu SR, ako aj z uznesenia NS SR zo 16. mája 2019 sp. zn. 4Cdo/100/2018
poukázal na to, že procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen

o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí
odôvodniť, prečo a z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno
odôvodniť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ktorú má navrhnutý
dôkaz overiť alebo vyvrátiť, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania. Ďalším je argument,
podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje

vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím argumentom je nadbytočnosť dôkazu, t.j. argument, podľa
ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším
konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd
postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné
právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen
nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť

(5 Cdo/151/2019).

13. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súdy nižšej inštancie by
svojím postupom založili procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Už súd prvej
inštancie sa dostatočne jasne a presvedčivo vysporiadal s námietkou žalobcov o nevykonaní nimi

navrhnutého dokazovania a odôvodnil svoj záver o jeho nadbytočnosti (por. bod 38. odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie) a rovnako tak urobil aj odvolací súd (por. bod 12. odôvodnenia rozsudku
odvolacieho súdu). Dovolací súd zhodne s argumentáciou odvolacieho súdu konštatuje, že žalobcami
navrhované dokazovanie by bolo s poukazom na právne závery prijaté súdmi nižších inštancií (pzn.
ktorých správnosť však dovolací súd neposudzoval) bez právnej relevancie. Navrhované dokazovanie

totiž bolo zamerané na preukázanie takých skutkových okolností dobromyseľnosti žalobcov pri vstupe
do držby sporných nehnuteľností vo vzťahu k jednotlivým titulom (t.j. forma uzavretia kúpnych zmlúv,
zaplatenie kúpnej ceny) a ich následného užívania nehnuteľnosti, ktoré nemohlo ovplyvniť výsledok
sporu v prospech žalobcov a navyše nebolo žalovanou ani sporované. Rozhodnou otázkou bolo v tomto
prípade skúmanie dobromyseľnosti žalobcov vo vzťahu k dodržaniu dobových základných právnych

požiadaviek nadobúdania nehnuteľností. Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že kúpne
zmluvy neboli perfektné, resp. nedošlo k splneniu zákonných podmienok nadobudnutia nehnuteľností
v zmysle príslušných zákonných ustanovení, t.j. bolo preukázané, že zmluva z roku 1983 nebola
registrovaná býv. štátnym notárstvom a kúpne zmluvy z roku 1997 neboli zavkladované do katastra
nehnuteľností. Pokiaľ sa teda navrhované dokazovanie nedotýkalo okolností, ktoré by boli relevantné

z tohto pohľadu teda napríklad, že existovali nezávislé okolnosti brániace žalobcom splniť zákonné
podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva a okolnosti, ktoré by preukazovali, že žalobcovia ako
držitelia mohli byť objektívne presvedčení o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudli, potom
žalobcami navrhované dokazovanie bolo skutočne bez relevantnej súvislosti s prijatými právnymi
závermi a postup súdov, ktorý odmietli vykonať ďalšie žalobcami navrhované dokazovanie bol správny.

14. Dovolatelia tiež v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP všeobecne namietali, že sa
odvolací súd nevysporiadal so všetkými odvolacími námietkami.

15. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody,
na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými
stranamisporuauviesťdôvodypreprijatiealeboodmietnutietýchtoargumentov,aženedodržanietýchto
požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko,
Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

15.1 Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberávšetkýmiprávnerelevantnýmidôvodmiuplatnenejžaloby,akoajšpecifickýminámietkamistrany
sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej,sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)
odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia
prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia

súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

16. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľov, že odvolací súd sa nezaoberal ich
odvolacou argumentáciou a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. Odvolací súd zrozumiteľným a

jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup nemožno považovať
za neodôvodnený. Myšlienkový postup odvolacieho súdu je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen
poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom
na právne závery, ktoré prijal a ktoré navyše korešpondujú s judikovanými názormi o neoprávnenej
držbe (viď R 73/2015 a R 74/2015). Zároveň sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal s podstatnými
odvolacími námietkami. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia

v zmysle § 393 ods. 2 CSP.
17. Dovolací súd považuje za potrebné vzhľadom na námietky dovolateľov zdôrazniť, že všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky
uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu
prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania. V danom prípade odvolací súd rovnako ako súd prvej

inštancie dospel k záveru, že žalobcovia neboli dobromyseľnými držiteľmi sporných pozemkov a preto
nie sú splnené podmienky pre nadobudnutie ich vlastníckeho práva vydržaním v zmysle § 134 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Tento svoj záver súdy odôvodnili tým, že žalobcovia odvodzujú svoju držbu
sporných nehnuteľností od kúpnych zmlúv, ktoré boli uzatvorené ústne, resp. síce písomne avšak neboli
registrované štátnym notárstvom a zavkladované do katastra nehnuteľností, napriek jasnej zákonnej

úprave nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam účinnej v čase týchto právnych úkonov.
Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol: ,,Pokiaľ sa teda žalobcovia chopili držby nehnuteľností
na základe ústnej zmluvy o prevode nehnuteľností, nemohli byť s ohľadom na všetky okolnosti v
dobrej viere, že sú vlastníkom veci, pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý
sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť " (por. bod 11 a nasl.

odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). A na inom mieste uvádza ,,omyl vychádzajúci z nevedomosti
jednoznačneformulovanéhoustanoveniaObčianskehozákonníkaplatnéhovdobe,kedysadržiteľdržby
ujíma (právny omyl), ospravedlniteľný nie je". Týmto spôsobom dal odvolací súd jasnú odpoveď na
všetky odvolacie argumenty žalobcov.
18. Ďalej dovolatelia cez zmätočnostnú vadu podľa § 420 písm. f) CSP namietali nesprávne právne

posúdenie sporu súdmi nižších inštancií (aplikácia a výklad ustanovení Občianskeho zákonníka o
vydržaní); čo je ale vylúčené, nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti
v zmysle § 420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu
alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného
pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 420 písm. f) CSP

(9Cdo/248/2021, 9Cdo 73/2020, 9Cdo 121/2020).

19. Vzhľadom na uvedené dovolací súd uzatvára, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezistil,
preto je dovolanie v tejto časti procesne neprípustné.

20. Dovolatelia prípustnosť podaného dovolania vyvodzujú aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a), resp.
b) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

21. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je procesnou povinnosťoudovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod (§ 421 CSP v spojení s § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti
dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným

dôvodom prípustnosti dovolania.

21.1 V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, by mal dovolateľ a/
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť
a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom

odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), resp.
dôvodiť, že právna otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods.
1 písm. b/ CSP), c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Samotné polemizovanie
dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia
alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú
kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.

21.2 Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 CSP, nevymedzí
právnu otázku, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú
vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach;
ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. V prípade absencie vymedzenia právnej

otázky nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych
otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať" aktivitu
dovolateľa; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací
prieskum, priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho
konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (pozri Števček M., Ficová

S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár,
Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382).

22. V dovolaní žalobcovia, zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom), označili dovolací
dôvodvzmysle§421ods.1písm.a),resp.b)CSP,avšakzobsahudovolanianiejecelkomzrejmé,ktorá

konkrétna dovolacia argumentácia sa k tomuto dovolaciemu dôvodu viaže, nakoľko dovolatelia uvádzajú
nesprávne právne posúdenie veci a rovnaké argumenty aj k dovolaciemu dôvodu v zmysle § 420
písm. f) CSP. Dovolatelia si tiež vo svojej argumentácii sami odporujú, keď tvrdia, že nepoznajú žiadne
rozhodnutie súdov vrátane dovolacieho súdu, ktoré by dobromyseľnosť držby pri vydržaní posudzovali
tak, ako súdy v prejednávanej veci, pričom hneď v druhej vete popierajú toto svoje tvrdenie, keď

uvádzajú, že sú toho názoru, že sa v tomto prípade súdy odklonili od ustálenej súdnej praxe, ktorú však
žiadnym spôsobom bližšie neoznačili. Tu treba tiež poznamenať, že súčasná existencia predpokladov
prípustnosti dovolania vyvodzovaná žalobcami z § 421 ods. 1 písm. a), resp. b) CSP sa bez ďalšieho
z povahy veci vylučuje. Odvolací súd sa totiž vo vzťahu k tej istej právnej otázke nemôže odkloniť od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) za súčasnej existencie

stavu, keď rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP).
23. Dovolatelia nesúhlasili s právnym posúdením sporu súdmi týkajúcim sa ich dobromyseľnosti a
konkrétne so záverom súdov, že podmienkou dobromyseľného vydržania je písomná forma zmlúv a ich
registrácia, resp. vkladovanie. Z obsahu dovolania je zrejmé, že polemizujú s dôvodmi napadnutého

rozhodnutia, avšak nekonkretizovali právnu otázku, na riešení, ktorej podľa ich názoru odvolací súd
založil svoje nesprávne rozhodnutie, a ktorá by mala byť dovolacím súdom riešená, ani neoznačili žiadne
konkrétne rozhodnutia, stanoviská, judikáty najvyššieho súdu (ustálená rozhodovacia prax dovolacieho
súdu), z ktorých by vyplýval záver, že sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP). Nie je tak ani zrejmé, z akých dôvodov dospeli k

záveru, že v danom prípade došlo k odklonu od ustálenej praxe dovolacieho súdu. Dovolatelia len
zopakovali svoju právnu argumentáciu z konania pred súdmi nižších inštancií a zotrvali na závere,
že preukázali podmienky vydržania sporných nehnuteľností. Dovolatelia sa tak de facto domáhali
opätovného právneho posúdenia nimi tvrdeného skutkového stavu v ich prospech. Takéto tvrdenia však
nemožno považovať za právne otázky vymedzené zákonom predpokladaným spôsobom.

24. Dovolací súd záverom opakovane uvádza, že dovolateľ je zo zákona povinný nielen uviesť právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne (a vyložiť, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia), ale tiež konfrontovať túto nesprávnosť s doterajšou rozhodovacou činnosťou dovolacieho
súdu, lebo tomu patrí úloha zjednocovať rozhodovaciu činnosť súdov v civilnom konaní. Podľa tohoje dovolateľ povinný vymedziť, v čom vidí splnenie predpokladov prípustnosti dovolania. Mal by teda
uviesť, ktorý z predpokladov vymedzených v § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku je naplnený a
prečo. K uvedenému dovolací súd dáva do pozornosti, že pri posudzovaní podania podľa jeho obsahu

nemôže súd určitému podaniu dávať iný význam, než ktorý zodpovedá obsahu podania, jeho vnútornej
skladbe, logike, zvolenej argumentácii, v podaní použitým výrazovým prostriedkom a celkovému zmyslu
podania. Posudzovanie podania taktiež neumožňuje súdu obsah úkonu výkladom dopĺňať, či domýšľať
alebo z neho vyvodiť závery, ktoré z obsahu úkonu nevyplývajú (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H.

Beck, 2016, s. 440, 446).
25. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že argumentácia dovolateľov týkajúca sa § 421 ods.
1 CSP je nedostatočná a nimi uvádzaný dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie veci) nie je v
podanom dovolaní vymedzený spôsobom zodpovedajúcim § 431 až § 435 CSP. Uzavrel preto, že na
podklade dovolania žalobcov nebolo možné uskutočniť meritórny dovolací prieskum.
26. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcov v časti, v ktorej namietali vady zmätočnosti

podľa § 420 písm. f) CSP, odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné a v časti, v ktorej namietali nesprávne právne
posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) CSP, odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie,
v ktorom dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.
27. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení

s § 255 ods. 1 CSP.
28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.