Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, March 28, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/134/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112212463
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5112212463.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a členov senátu JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcov: 1/
Ing. X. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom I., Q. XXX/X, 2/ Ing. P. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. - B., E.
XXX/X, 3/ Ing. J. X., rod. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. - B., E. XXX/X, žalobcovia 1/ až 3/ zastúpení
splnomocnenýmzástupcomAdvokátskakanceláriaJUDr.Mrázovský&partners,s.r.o.,sosídlomŽilina,
Mariánske námestie 2, IČO: 36 855 278, 4/ JUDr. V. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom I., V. H. XXXX/XX,
proti žalovaným: 1/ X. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom I., U. X, 2/ P. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom I., U. X,
žalovaní 1/, 2/ zastúpení splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Danielou Konečnou, advokátkou so sídlom

I., T. B. XX, o zaplatenie 74.420,77 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č. k. 7C/67/2012-515 zo dňa 25. apríla 2016, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu zrušuje a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 7C/67/2012-515 zo dňa 25. 04. 2016 žalovaným 1/, 2/ uložil
povinnosťspoločneanerozdielnezaplatiťžalobcom1/až4/istinuvovýške74.420,77eurspolusročným
úrokom z omeškania vo výške 6 % odo dňa 31. 03. 2005 až do zaplatenia na účet žalobcu 1/ do troch
dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Žalovaným 1/, 2/ ďalej uložil povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcom 1/ až 4/ trovy konania vo výške 8.005,54 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku

(výrok II.). Napokon žalovaným 1/, 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom 1/ až 3/
trovy právneho zastúpenia vo výške 15.998,61 eur na účet ich splnomocneného zástupcu (výrok III.).
V odôvodnení uviedol, že žalobcovia sa voči žalovaným domáhali vydania bezdôvodného obohatenia
vo výške 74.420,76 eur so 6% úrokom z omeškania od 31. 03. 2005 na tom skutkovom základe, že
so žalovanými ako budúcimi kupujúcimi uzatvorili dňa 30. 09. 1997 zmluvu o budúcej zmluve, ktorej
predmetom mal byť predaj nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území B.. Rozsudkom
Okresného súdu v Žiline sp. zn. 8C/43/2000 bola táto zmluva o budúcej zmluve vyhlásená za neplatnú.

I napriek tejto skutočnosti však žalovaní na základe zmluvy o budúcej zmluve nehnuteľnosť užívali a v
tejto vykonávali podnikateľskú činnosť. Až po právoplatnosti uvedeného rozsudku žalovaní odovzdali a
vydali žalobcom predmetnú nehnuteľnosť do užívania dňa 21. 08. 2002. Tým, že žalovaní nehnuteľnosť
neoprávnene užívali od 30. 09. 1997 do 21. 08. 2002, čo predstavuje 59 mesiacov a 21 dní, vzniklo im
bezdôvodné obohatenie.
Žalovaní žiadali žalobu zamietnuť s odôvodnením, že vydanie bezdôvodného obohatenia nemá oporu
v zmluve o budúcej zmluve uzavretej dňa 30. 09. 1997, nakoľko táto neobsahovala žiadne ujednanie

týkajúce sa zmeny prijatých splátok pre prípad, že k prevodu nehnuteľnosti nedôjde z kúpy na nájomné.
Nesúhlasili ani s výškou a spôsobom určenia mesačného nájomného. Žalovaní zároveň vzniesli
námietku premlčania, nakoľko podľa ich názoru právny dôvod odpadol dovoleným jednostrannýmprejavom žalobcov, a to písomným odstúpením od zmluvy dňa 08. 02. 2000, žalobu žalobcovia podali
až dňa 16. 05. 2005.
Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobcovia, ako budúci predávajúci, so

žalovanými , ako budúcimi kupujúcimi, uzatvorili zmluvu o budúcej zmluve, a to dňa 30. 09. 1997.
Predmetom mal byť predaj nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. území B., zapísaných na LV č.
XXX, vystavenom Kat. úradom v Banskej Bystrici, bývalou Správou katastra Žilina, ako KN parc. č.
434/5 - zastavané plochy o výmere 587 m2, dom č. súp. XXX stojaci na KN parc. č. 434/5 a KN parc.
č. 434/4 - záhrady o výmere 518 m2 za kúpnu cenu 116.178,71 eur. Okrem toho sa dohodli, že po

vykonaní inventúry bude vypočítaná aj predajná cena prevzatého tovaru. Ďalej sa budúci kupujúci pri
spísaní a podpísaní zmluvy zaviazali, že budúcim predávajúcim časť kúpnej ceny vyplatia v hotovosti
a časť budú splácať v mesačných splátkach. Túto zmluvu o budúcej zmluve žalovaní ani žalobcovia
nespochybnili. Rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 8C/43/2000-113 zo dňa 19. 07. 2004, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 27. 01. 2005 bolo rozhodnuté, že zmluva o budúcej zmluve je neplatná
(z dôvodu neurčitosti právneho úkonu v časti, v ktorej bol špecifikovaný predmet kúpnej zmluvy, zmluvu

nepodpísali všetci predávajúci, absencia doby, dokedy sa mala uzatvoriť riadna kúpna zmluva). Z
uvedenejskutočnostisapotomzačalodvíjaťajspormedzijednotlivýmiúčastníkmikonaniaapredmetom
sporu je vydanie bezdôvodného obohatenia.
Zo spisu sp. zn. 17C/96/2005 mal súd zistené, že sa viedlo konanie vo veci žalobcov P. O. a spol., proti
žalovaným Ing. X. X. a spol., o vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy. Súd v predmetnej veci rozhodol

rozsudkom zo dňa 24. 04. 2008 o povinnosti žalovaných uhradiť žalobcom, t. j. P. O. a X. O. sumu
2.000.000,- Sk a žalovanému 3/ sumu 100.000,- Sk. Táto povinnosť žalobcom vyplynula z vrátenia
plnenia z neplatnej zmluvy, t. j. finančných prostriedkov, ktoré splácali v tomto konaní žalovaní P. O. a
X. O. za nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom zmluvy o budúcej kúpnej zmluve.
Súd vo veci rozhodol aplikujúc ust. § 451 ods. 1, 2, § 457, § 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Konštatoval, že z rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 8C/43/2000 zo dňa 27. 01. 2005 vyplýva,
že zmluva o budúcej zmluve uzavretá dňa 30. 09. 1997 je neplatná. Skutočnosť, že žalovaní
užívali nehnuteľnosť musí byť pri posudzovaní oprávnenosti, či neoprávnenosti vydania plnenia z
bezdôvodného obohatenia zohľadnená. Úžitkom žalovaných bolo užívanie nehnuteľnosti vo vlastníctve
žalobcov, ktoré nebolo dobromyseľné. Súd mal za preukázané, že žalovaní užívali nehnuteľnosti v

rozpore s dobrou vierou, čím sa na úkor žalobcov bezdôvodne obohacovali. Už z rozsudku vo veci
sp. zn. 8C/43/2000 im muselo byť zrejmé, že zmluva o budúcej zmluve je neplatná. I napriek týmto
skutočnostiam však naďalej užívali túto nehnuteľnosť a nemohli teda byť v užívaní dobromyseľní. Bolo
im dobre známe, že prakticky celý stav ohľadne nehnuteľnosti sa vrátil do pôvodného stavu, t. j.
vlastníkmi nehnuteľnosti boli žalobcovia a zmluva o budúcej kúpnej zmluve prestala úplne existovať.

I napriek tejto skutočnosti žalovaní nehnuteľnosť naďalej užívali, v tejto vyvíjali podnikateľské aktivity,
z ktorých mali úžitok. Aj z konania sp. zn. 2C/372/2000 o vypratanie nehnuteľnosti medzi sporovými
stranami im muselo byť zrejmé, že nehnuteľnosť užívajú v rozpore so zákonom, s dobrými mravmi,
keď ako nevlastníci bez platnej zmluvy vykonávali v tejto nehnuteľnosti podnikateľské aktivity. Žalovaní
nehnuteľnosť prakticky užívali neoprávnene až do dňa 21. 08. 2000. Súd skúmal dobromyseľnosť zo

strany žalovaných, čím by sa mohli vyviniť a účelne brániť samotnej žalobe. Konštatoval, že žalovaní v
konaní nijakým spôsobom nepreukázali dobromyseľnosť držby, resp. nepreukázali okolnosti, z ktorých
možno usudzovať na ich dobromyseľnosť, teda okolnosti svedčiace o poctivosti právneho dôvodu
nadobudnutia veci. Nedostatok dobrej viery žalovaných v čase uzavretia zmluvy o budúcej zmluve
zo dňa 30. 09. 1997 až do protokolárneho odovzdania dňa 21. 08. 2002 mal súd preukázaný jednak

skutočnosťou, že žalovaní mali v čase uzatvárania zmluvy o budúcej zmluve vedomosť o tom, že
uzatvárajú len zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, nie priamo kúpnu zmluvu. Zmluva o budúcej zmluve
nie je priamo kúpnou zmluvou a na jej podklade nedochádza k prevodu vlastníckeho práva tak, ako pri
kúpnej zmluve. Aj vzhľadom na uvedené mal súd za to, že z hľadiska objektívneho posudzovania veci pri
normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte

rozumne požadovať, nemohla byť u žalovaných vyvolaná dobrá viera, že im vec patrí. Z týchto konaní
muselobyťžalovanýmjednoznačneznáme,ženeoprávneneužívajúnehnuteľnosťažesútožalobcovia,
ktorí sa dokonca domáhali vypratania tejto nehnuteľnosti. To, že žalovaní neboli dobromyseľní, vyplýva
aj z listu žalovaných označeného ako „stanovisko zo dňa 01. 12. 1999“, v ktorom sa žalovaní vyjadrujú,
že im je známe, že zmluva o budúcej zmluve je neplatná. Napriek tomu až do protokolárneho odovzdania

nehnuteľnosti, t. j. 21. 08. 2002 túto užívali a muselo im byť známe, že sa bezdôvodne obohacujú na
úkor žalobcov. Prestali platiť splátky ceny, naďalej podnikali v tomto objekte, z čoho finančne profitovali.
Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej žalovanými súd vychádzajúc z ust. § 39 a nasl.
Občianskeho zákonníka konštatoval, že z neplatného právneho úkonu nemôžu vzniknúť platné právneúčinky, teda nemôže začať plynúť premlčacia doba. Následkom neplatnosti právneho úkonu je, že
nemá právne účinky. Vzhľadom k vykonanému dokazovaniu súd považoval v konkrétnom prípade za
objektívnu lehotu - lehotu 10 ročnú z dôvodu, že na strane žalovaných išlo o úmyselné bezdôvodné

obohatenie, poukázal aj na uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 8Co/172/2000-253 zo dňa 15. 12.
2009kdeodvolacísúdpovažovalkonaniežalovanýchzaúmyselnékonanie.Nehnuteľnosťneoprávnene
a úmyselne užívali od 30. 09. 1997 až do odovzdania dňa 21. 08. 2002, t. j. skoro 5 rokov. 5 rokov
podnikali v týchto priestoroch, časť priestorov dávali do podnájmu. Z podnájmu ako aj z podnikania
inkasovali finančné prostriedky, boli ekonomicky činní.

Vzhľadom na ďalšie súdne spory vyvolané zmluvou o budúcej zmluve uzavretou medzi sporovými
stranami dňa 30. 09. 1997 vyslovil súd názor, že obrana žalovaných v zmysle § 560 Občianskeho
zákonníka je v tomto súdnom spore právne irelevantná. Ust. § 560 Občianskeho zákonníka aplikovať
nie je možné, nakoľko zmluva o budúcej zmluve zo dňa 30. 09. 1997 uzavretá medzi sporovými stranami
bola určená ako absolútne neplatný právny úkon, u ktorého teda nenastávajú žiadne právne účinky.
K plneniu synalagmatického záväzku z neplatnej zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 30. 09. 1997 v

zmysle § 457 Občianskeho zákonníka už medzi sporovými stranami došlo, a to na strane žalovaných na
základe ďalšieho súdneho konania sp. zn. 17C/96/2005, v ktorom sa žalovaní ako žalobcovia domáhali
vráteniaplneniazneplatnejzmluvy.Týmtorozsudkombolauloženážalobcom1/až4/povinnosťzaplatiť,
vrátiť plnenie poskytnuté z neplatnej zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, a to vo výške 2.100.000,- Sk.
Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 02. 01. 2009. Nárok terajších žalobcov v tomto uvedenom

súdnom konaní uspokojený nebol. Žalobcovia 1/ až 4/ si uplatnili cestou súdu vzájomný nárok na svoju
pohľadávku z titulu užívania predmetných nehnuteľností bez právneho dôvodu od 30. 09. 1997 do 21.
08. 2002, vo výške 2.242.000,- Sk. V tom čase konajúci súd prvej inštancie a druhej inštancie zhodne
odkázal terajších žalobcov na terajšie súdne konanie vedené pod sp. zn. 7C/67/2012. Vzhľadom na
vyššieuvedenémalsúdzato,žepriznanieuplatnenejnámietkypremlčaniažalovanýchvtomtospore by

bolo v rozpore s dobrými mravmi, a to aj s ohľadom na ust. § 457 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
sú účastníci z neplatnej zmluvy povinní vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, napr. domnelí predávajúci sú
povinnívrátiťkúpnucenuadomnelíkupujúcipredmetkúpy,atoajsohľadomnaobohatenie,ktorézískali
užívaním predmetu zmluvy, ktorý v skutočnosti nikdy právne nenadobudli. Súd bol názoru, že priznaním
uplatnenej námietky premlčania žalovaným v tomto konaní by bolo zneužitie tohto práva žalovaných

na úkor žalobcov, s ohľadom na predchádzajúce súdne konania, či už o neplatnosť zmluvy o budúcej
kúpnej zmluve alebo konanie o vypratanie nehnuteľnosti a s ohľadom na správanie sa žalovaných, ktorí
od uzavretia zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 30. 09. 1997 sa správajú v rozpore s dobrými
mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Žiadna zo sporových strán nenamietala, že žalovaní túto nehnuteľnosť užívali 59 mesiacov a 21 dní

ku dňu odovzdania, vrátane. Začiatok bezdôvodného obohatenia stanovil súd na deň 30. 09. 1997,
deň odovzdania nehnuteľnosti rovnako žiadna zo strán nespochybnila. V zmysle vyjadrenia realitných
kancelárií nájomné za nebytové priestory bol od 29,87 eur do 49,79 eur za m2 za jeden rok. Keby
súd vychádzal i z najnižšej hodnoty 29,87 eur za m2, zastavanej užívacej plochy vo výmere 587 (bez
záhrady vo výmere 518 m2), by nájomné bolo ročne 17.536,35 eur, mesačne 1.461,36 eur. Súd však

vychádzal zo sumy 1.261 eur, a to aj z toho dôvodu, že aj súčasný nájomník platí nájomné 1.261 eur
mesačne. Rátajúc 59 mesiacov a 21 dní, tak táto suma zodpovedá istine vo výške 74.420,76 eur.
Citujúc ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka súd žalobcom v súlade s ich žalobným návrhom
priznal i úrok z omeškania vo výške 6 % od 31. 03. 2005, vychádzajúc z oznámenia o urovnaní
zaslaného žalovaným, ktoré žalovaní obdržali dňa 15. 03. 2005 s lehotou do 31. 03. 2005, kedy mali

zaujať stanovisko k tomuto oznámeniu o urovnaní.
O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do
30. 06. 2016 (ďalej len „O. s. p.“) a žalobcom, ktorí boli v plnom rozsahu úspešní, priznal trovy konania
za zaplatené súdne poplatky v sume 8.005,54 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 15.998,61 eur
vyčíslených v zmysle § 10 a nasl. vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov.

2. Proti tomuto rozsudku podali žalovaní 1/, 2/ odvolanie, ktorým sa domáhali jeho zrušenia a zastavenia
konania.
Odvolanie odôvodnili tým, že rozsudok súdu prvej inštancie považujú za neobjektívny, nezákonný a
nespravodlivý, v konečnom dôsledku za arbitrárny, nakoľko súd prvej inštancie nerešpektoval právny

názor odvolacieho súdu a dospel k nesprávnym právnym záverom.
Poukázali na to, že odvolací súd vo svojich predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach jednoznačne a
opakovane ustálil právny názor, že v posudzovanom prípade sa jedná o synalagmatický záväzok, teda
vzájomnú reštitučnú povinnosť účastníkov zmluvy, kde na jednej strane boli žalobcovia povinní vrátiťsplatenú časť kúpnej ceny a žalovaní boli povinní vrátiť nehnuteľnosti, ktoré užívali. V zmysle zrušujúcich
uznesení bolo povinnosťou súdu prvej inštancie zisťovať či došlo k uspokojeniu nárokov žalovaných
na vrátenie splatenej časti kúpnej ceny, tiež úmysel žalovaných k získaniu bezdôvodného obohatenia

a po preukázaní uvedeného aplikovať, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania ust. § 107 ods. 1,
2 Občianskeho zákonníka.
Nesúhlasili so záverom súdu u ožívaní nehnuteľnosti v rozpore s dobrou vierou s poukazom na to, že
im muselo byť z rozsudku vo veci sp. zn. 8C/43/2000 zrejmé, že zmluva o budúcej zmluve je neplatná.
Poukázali na to, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 2C/372/2000 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Žiline sp. zn. 6Co/400/2002 zo dňa 19. 06. 2002, nadobudol právoplatnosť dňa 19. 08. 2002
a nehnuteľnosti protokolárne odovzdali žalobcom dňa 21. 08. 2002, t. j. do troch dní po právoplatnosti
rozhodnutia. Rozsudok sp. zn. 8C/43/2000 zo dňa 19. 07. 2004, ktorý riešil otázku neplatnosti zmluvy
o budúcej kúpnej zmluve nadobudol právoplatnosť dňa 27. 01. 2005. Poukázali tiež na ust. § 560
Občianskeho zákonníka s tým, že plnenie mohli odopierať až do tej doby, keď im bolo poskytnuté
vzájomné plnenie (vrátená splatená časť kúpnej ceny), t. j. do 09. 06. 2009.

Za správny nepovažovali ani záver súdu v bode 14. odôvodnenia rozsudku o nepreukázaní
dobromyseľnosti držby, resp. okolností, z ktorých možno usudzovať na ich dobromyseľnosť. Zmluvu
o budúcej zmluve vypracovali samotní žalobcovia, ktorí im dňa 30. 09. 1997 dobrovoľne odovzdali do
užívanianehnuteľnostisvedomím,ževdanýchnehnuteľnostiachbudúvykonávaťpodnikateľskúčinnosť
obchodného charakteru. Túto formu zmluvy namiesto uzavretia riadnej kúpnej zmluvy zvolili žalobcovia,

ktorí si týmto spôsobom chceli zabezpečiť splácanie kúpnej ceny. Listinnými dôkazmi preukázali záujem
v r. 1998 jednorázovo splatiť zvyšok kúpnej ceny a uzavrieť so žalobcami riadnu kúpnu zmluvu, čo
žalobcovia odmietli.
Žalovaní namietali tiež zmätočnosť napadnutého rozsudku, pokiaľ súd v bode 19. odôvodnenia uvádza,
že pri posudzovaní vznesenej námietky premlčania vychádzal z ust. § 39 Občianskeho zákonníka, kde

z neplatného právneho úkonu nemôžu vzniknúť platné právne následky, teda nemôže začať plynúť
premlčacia doba, na druhej strane v bode 20. vychádzal z 10-ročnej premlčacej doby. Viackrát v konaní
namietali, že ak by aj žalobcom v súvislosti so zmluvou o budúcej kúpnej zmluve vniklo nejaké právo
na vydanie bezdôvodného obohatenia, toto právo by bolo premlčané a súd by ho nemohol priznať. Sú
toho názoru, že v danom prípade, vzhľadom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu, by objektívna

premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť dňa 30. 09. 1997, kedy bola
uzavretá zmluva o budúcej kúpnej zmluve, subjektívna premlčacia doba by začala tiež plynúť od 30.
09. 1997, nakoľko žalobcovia od uzavretia zmluvy vedeli komu odovzdali nehnuteľnosti do užívania,
najneskôr by však začala plynúť od 08. 02. 2000, kedy žalobcovia písomne odstúpili od zmluvy o budúcej
zmluve. Žalobcovia podali žalobu na súde dňa 16. 05. 2005, t. j. ich nárok je premlčaný vzhľadom na

márne uplynutie objektívnej, ako aj subjektívnej premlčacej doby. Aj v prípade ak by sa preukázal ich
úmysel obohacovať sa na úkor žalobcov, a teda objektívna premlčacia doba by bolo 10-ročná, i v tomto
prípade by bol nárok žalobcov premlčaný z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby.
Pokiaľ súd prvej inštancie v bode 23. napadnutého rozsudku dospel k záveru o rozpore námietky
premlčania s dobrými mravmi, žalovaní potvrdili, že nároky zo synalagmatického záväzku boli splnené.

Oni splnili svoju povinnosť dobrovoľne vrátiť nehnuteľnosť dňa 21. 08. 2002, žalobcovia na základe
exekučného konania až dňa 09. 06. 2009, t. j. 7 rokov po ich plnení. Pokiaľ je prvoinštančný súd
presvedčený, že priznanie uplatnenej námietky premlčania by bolo v rozpore s dobrými mravmi a bližšie
neuvádzavčomvidítentorozpor,jevtejtočastinapadnutýrozsudokzjavnenejasnýanepreskúmateľný.
V závere poukázali na to, že ich konanie nikdy nesmerovalo k získaniu bezdôvodného obohatenia na

úkor iného. Takýto úmysel nebol preukázaný, nakoľko nehnuteľnosti začali užívať na základe zmluvy
o budúcej zmluve a nie bez právneho dôvodu ako uvádzajú žalobcovia, ktoré tvrdenie si osvojil aj
prvoinštančný súd. Pokiaľ žalobcovia považovali svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v
peňažnom plnení vo výške 74.420,77 eur za dôvodný, nič im nebránilo uplatniť si tento už v roku 2000,
t. j. v čase keď odstúpili od zmluvy, prípadne po vrátení nehnuteľnosti dňa 21. 08. 2002.

3. Žalobca 4/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť.
Konštatoval, že po preštudovaní podaného odvolania nezistil žiadne relevantné dôvody pre vyhovenie
odvolaniu. Súd prvej inštancie podľa neho dospel k rozhodnutiu na základe rozsiahleho dokazovania

a vykonal všetky úkony tak, aby dospel k jednoznačnému právnemu názoru, na základe čoho vyniesol
i rozsudok.4. Žalobcovia 1/ až 3/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných rovnako navrhli napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdiť.
Stotožnili sa s právnymi závermi súdu prvej inštancie, majúc za to, že tento náležite zistil skutkový stav,

pričom doplnil dokazovanie vo veci rešpektujúc záväzný právny názor nadriadených súdov a dospel
k správnym skutkovým zisteniam a aj správnemu právnemu posúdeniu veci. V ďalšom žalobcovia
poukázali na svoj záverečný návrh na pojednávaní dňa 25. 04. 2016.
Stotožnili sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie aj vo vzťahu k dobromyseľnosti, resp.
nedobromyseľnosti žalovaných. Uviedli, že v konaní bolo preukázané, že žalovaní predmetné

nehnuteľnosti od 30. 09. 1997 do 21. 08. 2002 držali, riadne užívali a vykonávali v nich podnikateľskú
činnosť, pričom za ich užívanie neplatili, čím sa na ich úkor bezdôvodne obohacovali, pričom toto
obohacovanie bolo úmyselné. Od začiatku užívania si boli vedomí, že nie sú vlastníci, za prenechanie
nehnuteľností do podnájmu žiadali udelenie súhlasu od nich a za podnájom inkasovali peniaze.
Nesúhlasili s tvrdením žalovaných, že formu zmluvy o budúcej zmluve zvolili oni. Z vykonaného
dokazovania bolo preukázané, že nakoľko žalovaní nedisponovali finančnými prostriedkami na úhradu

celej časti kúpnej ceny, dohodli sa na uzatvorení zmluvy o budúcej zmluve. Tiež nie je pravdou, že
odmietli prijať zvyšok kúpnej ceny, pričom poukázali na podmienky úverovej zmluvy zo dňa 10. 09. 1998.
Neakceptovali ani námietky žalovaných vo vzťahu k premlčaniu a stotožnili sa so záverom súdu o 10-
ročnej premlčacej dobe.

5. Žalovaní v reakcii na vyjadrenie žalobcov (v tzv. replike) zotrvali na svojich tvrdeniach a podaniach
produkovaných v priebehu konania.

6. Žalobca 4/ vo vyjadrení k replike žalovaných (v tzv. duplike) opätovne konštatoval správnosť
rozhodnutia súdu prvej inštancie.

7. Vzhľadom na to, že krajský súd vo veci rozhodoval za účinnosti nového procesného kódexu, zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“), účinného od 01. 07. 2016, bol povinný pri
svojom postupe aplikovať novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 C. s. p.) s tým, že účinky procesných úkonov
uskutočnených do 30. 06. 2016 ostali zachované (§ 470 ods. 2 C. s. p.“). Zároveň súd v odôvodnení

prispôsobil terminológiu novej právnej úprave.

8. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario

C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 379 C. s. p.) a tento podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ C. s. p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C. s.
p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

9. Žalobcovia sa v tomto konaní voči žalovaným domáhajú vydania bezdôvodného obohatenia vo výške

74.420,77 eur (2.242.000,- Sk) so 6 % úrokom z omeškania od 31. 03. 2005 do zaplatenia titulom
vydania úžitkov v súvislosti s bezdôvodným obohatením, ktoré malo vzniknúť na strane žalovaných tým,
že užívali nehnuteľnosť v kat. úz. B., zapísanú na LV č. XXX na Katastrálnom úrade Banská Bystrica,
Správa katastra Žilina, ako dom č. 119, postavený na parc. KN č. 434/5, parc. KN č. 434/5 - zastavané
plochy o výmere 587 m2 a parc. KN č. 434/4 - záhrada o výmere 518 m2 za obdobie od 30. 09. 1997

do 21. 08. 2002 na základe neplatného právneho úkonu.

10. Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že žalobcovia ako budúci predávajúci
a žalovaní ako budúci kupujúci uzatvorili dňa 30. 09. 1997 zmluvu o uzatvorení budúcej zmluvy,
predmetom ktorej boli nehnuteľnosti, a to dom č. XXX, postavený na parc. č. 434/5, parc. č. 434/5 -

zastavaná plocha o výmere 587 m2 a parc. č. 434/4 - záhrada o výmere 518 m2 v kat. úz. B., vedené na
LV č. XXX Správa katastra Žilina, kat. úz. B.. Rozsudkom Okresného súdu v Žiline č. k. 8C/43/2000-113
zo dňa 19. 07. 2004 bolo určené, že zmluva o budúcej zmluve, uzavretá medzi účastníkmi dňa 30.
09. 1997, je neplatná, a to z dôvodu neurčitosti právneho úkonu, ako aj nedostatku spočívajúceho v
neurčení doby, do ktorej má byť kúpna zmluva uzavretá. Navyše zmluva o budúcej zmluve, týkajúca sa

prevodu nehnuteľností, musí byť uzavretá písomne a podpísaná všetkými účastníkmi, pričom z obsahu
spornej zmluvy vyplýva, že uvedenú zmluvu podpísali za predávajúcich len dvaja z nich, a to Ing. X.
X. a JUDr. V. Q..11. Okresný súd v prejednávanej veci rozsudkom č. k. 2C/118/2005-119 (pôvodne bola vec vedená
pod sp. zn. 2C/118/2005) zo dňa 18. 12. 2006 uložil žalovaným 1/, 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalobcom1/až4/uplatnenúistinuspolusročnýmúrokomzomeškania6%od31.03.2005dozaplatenia

a trovy konania. Na odvolanie žalovaných 1/, 2/ krajský súd uznesením č. k. 8Co/369/2007-183 zo
dňa 13. 05. 2008 rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
v ktorom uložil súdu prvej inštancie zamerať dokazovanie na skutočnosť, či žalovaní nehnuteľnosť
užívali dobromyseľne podľa ust. § 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Okresný súd po doplnení
dokazovania rozsudkom č. k. 2C/118/2005-222 dňa 26. 01. 2009 žalobnému návrhu žalobcov v plnom

rozsahu vyhovel. Pri posudzovaní oprávnenosti nároku žalobcov súd vychádzal z ust. § 451 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Mal za to, že v danom prípade žalovaní nepreukázali dobromyseľnosť držby,
resp. nepreukázali okolnosti, z ktorých možno usudzovať ich dobromyseľnosť, teda okolnosti svedčiace
o poctivosti právneho dôvodu nadobudnutia veci. Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej
žalovanými súd vychádzal z ust. § 39 a nasl. Občianskeho zákonníka majúc za to, že lehota na
uplatnenie práva bezdôvodného obohatenia začala plynúť dňom vyhlásenia rozsudku Okresného súdu

Žilina č. k. 8C/43/2000-113 zo dňa 19. 07. 2004, ktoré rozhodnutie bolo doručené žalobcom 1/ až 4/
v decembri 2004 a januári 2005, pričom právoplatnosť nadobudol dňa 27. 01. 2005, z ktorého dôvodu
nemohol prihliadnuť na námietku premlčania.

12. Na základe odvolania žalovaných odvolací súd rozsudkom č. k. 8Co/172/2009-253 zo dňa 15. 12.

2009 rozsudok okresného súdu zmenil a žalovaným 1/, 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcom 1/ až 4/ sumu 38.712,69 eur so 6 % úrokom z omeškania od 01. 04. 2005 do
zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti, pokiaľ ide o sumu 35.708,08
eur s príslušenstvom žalobu žalobcov zamietol. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie
považoval nárok žalobcov za opodstatnený len čiastočne. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaní

1/, 2/ nehnuteľnosti užívali dobromyseľne, v zmysle zmluvy o budúcej zmluve do dňa 31. 01. 2000,
kedy podali žalobu o neplatnosť predmetnej zmluvy, čím si museli byť vedomí, že užívajú nehnuteľnosti
bezdôvodne. Odvolací súd za objektívnu lehotu v danom prípade považoval lehotu 10-ročnú, keďže
žalovaní sa úmyselne bezdôvodne obohacovali, pričom subjektívna lehota u žalobcov na podanie
žaloby bežala odo dňa právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 8C/43/2000, t. j. od 27.

01. 2005. Žalobu podali žalobcovia dňa 16. 05. 2005, teda v zákonnej dvojročnej premlčacej dobe.
Odvolací súd bol toho názoru, že žalobcom prináleží bezdôvodné obohatenie od 31. 01. 2000 do dňa
protokolárneho odovzdania nehnuteľností dňa 21. 08. 2002, t. j. za obdobie 30 mesiacov a 21 dní, pričom
vychádzal z výšky nájomného v sume 1.261,- eur mesačne, ktorú sumu žalovaní nespochybňovali.
Uvedený rozsudok Krajského súdu v Žiline bol na základe dovolania žalobcu 1/ a žalovaných uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/136/2010 zo dňa 14. 06. 2011 zrušený a vec
bola krajskému súdu vrátená na ďalšie konanie pre jeho nedostatočné odôvodnenie. Podľa záverov
dovolacieho súdu odvolací súd nevysvetlil odkedy začala plynúť objektívna premlčacia doba a z akých
dôvodov dospel k záveru, že sa žalovaní úmyselne obohacovali. Dovolací súd odvolaciemu súdu vytkol
tiež to, že sa nezaoberal námietkami žalovaných o synalagmatickom záväzku vo vzťahu ku vzájomnému

konaniu strán v ďalších súdnych sporoch vyvolaných zmluvou o budúcej zmluve zo dňa 30. 09. 1997.

13. Po vrátení veci odvolaciemu súdu tento následne uznesením č. k. 8Co/220/2011-304 zo dňa 31. 01.
2012 rozsudok okresného súdu zo dňa 26. 01. 2009 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.
Odvolací súd bol toho názoru, že v danom prípade sa jedná o synalagmatický záväzok, teda vzájomnú

reštitučnú povinnosť účastníkov zmluvy, kde na jednej strane boli žalobcovia povinní vrátiť splatenú časť
kúpnej ceny a žalovaní boli povinní vrátiť nehnuteľnosti, ktoré užívali a uložil prvoinštančnému súdu
v ďalšom konaní zisťovať, či došlo k naplneniu synalagmatického záväzku medzi stranami konania.
Zároveň bolo povinnosťou prvoinštančného súdu, s poukazom na okolnosti danej veci a právoplatné
rozhodnutie Okresného súdu Žilina sp. zn. 7C/96/2005, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina sp.

zn. 9Co/237/2008, zisťovať či došlo k uspokojeniu nároku žalovaných na vrátenie splatenej časti kúpnej
ceny, tiež úmysel žalovaných k získaniu bezdôvodného obohatenia a po preukázaní tohto na danú vec
aplikovať, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania, ust. § 107 Občianskeho zákonníka.

14. Následne súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom zo dňa 10. 01. 2013, ktorým žalovaným uložil

povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom 1/ až 4/ istinu 74.420,77 eur s ročným úrokom z
omeškania vo výške 6 % od 31. 03. 2005 do zaplatenia a trovy konania. Pri posudzovaní oprávnenosti
nároku žalobcov vychádzal, rovnako ako v predchádzajúcich rozhodnutiach, z ust. § 451 ods. 2, § 458
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že úžitkom žalovaných bolo užívanie nehnuteľnosti vovlastníctve žalobcov, ktoré však nebolo dobromyseľné. Žalovaní nepreukázali dobromyseľnosť držby
ani okolnosti, z ktorých možno usudzovať ich dobromyseľnosť, teda okolnosti svedčiace o poctivosti
právneho dôvodu nadobudnutia veci. Nedostatok dobrej viery žalovaných v čase od uzavretia zmluvy o

budúcejzmluvezodňa30.09.1997doprotokolárnehoodovzdaniadňa21.08.2002malsúdpreukázaný
jednak skutočnosťou, že žalovaní mali v čase uzatvárania zmluvy o budúcej zmluve vedomosť o tom, že
uzatvárajú len zmluvu o budúcej zmluve a nie priamo kúpnu zmluvu. Nemohla tak byť u nich vyvolaná
dobrá viera, že im vec patrí. Žalobcovia si svoj synalagmatický záväzok voči žalovaným v plnom rozsahu
splnili, naopak žalovaní si nesplnili svoj záväzok vyplývajúcu z bezdôvodného obohatenia. Vo vzťahu

k námietke premlčania súd s poukazom na ust. § 39 a nasl. Občianskeho zákonníka konštatoval,
že z neplatného právneho úkonu nemôžu vzniknúť platné právne účinky, teda nemôže začať plynúť
premlčacia doba. Následne konštatoval, že za objektívnu lehotu v tomto prípade považoval lehotu
desaťročnú, nakoľko išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie, pričom subjektívna doba plynula od
právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 8C/43/2000, t. j. od 27. 01. 2005. Na základe
odvolania žalovaných Krajský súd v Žiline ako súd odvolací uznesením č. k. 8Co/404/2013-396 zo

dňa 31. 03. 2014 rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie
s konštatovaním, že okresný súd sa síce zaoberal otázkou synalagmatického záväzku, avšak bolo
potrebné dôsledne, s poukazom na okolnosti danej veci a právoplatné rozhodnutie Okresného súdu
Žilina sp. zn. 7C/96/2005, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/237/2008,
zisťovať kedy a či došlo k uspokojeniu nároku žalovaných na vrátenie splatenej časti kúpnej ceny,

a teda kedy nastala povinnosť žalovaných splniť svoj záväzok voči žalobcom s poukazom na ust. §
457 Občianskeho zákonníka. Okresný súd sa nedôsledne zaoberal zisťovaním úmyslu žalovaných k
získaniu bezdôvodného obohatenia, keď z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť z akých skutkových
tvrdení dospel k presvedčeniu, že úmysel bezdôvodne sa obohatiť vznikol u žalovaných pri uzatváraní
zmluvy. Odvolací súd súdu prvej inštancie vytkol aj nedôsledné zaoberanie sa aplikáciou ust. § 107

Občianskeho zákonníka, pokiaľ konštatoval, že pri posudzovaní námietky premlčania vychádzal z ust.
§ 39 Občianskeho zákonníka, kde konštatoval, že nemôže začať plynúť premlčacia doba a následne
zaoberajúc sa objektívnou i subjektívnou premlčacou dobou dospel k záveru, že žaloba bola podaná v
zákonnej lehote, v ktorej časti je odôvodnenie rozporné a nepreskúmateľné.

15. Súd prvej inštancie následne rozhodol rozsudkom zo dňa 24. 04. 2016, ktorý je predmetom
preskúmavania v tomto odvolacom konaní.

16. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že
okresný súd sa opätovne dôsledne neriadil pokynmi odvolacieho súdu vyslovenými v uznesení č.

k. 8Co/404/2013-396 zo dňa 31. 03. 2014 (rovnako ako pokynmi vyslovenými už v uznesení č. k.
8Co/220/2011-304 zo dňa 31. 01. 2012).

17. Súd prvej inštancie pri posudzovaní oprávnenosti nároku žalobcov vychádzal, rovnako ako
v predchádzajúcich rozhodnutiach, z ust. § 451 ods. 2, § 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Konštatoval, že úžitkom žalovaných bolo užívanie nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov, ktoré však
nebolo dobromyseľné. Žalovaní nepreukázali dobromyseľnosť držby ani okolnosti, z ktorých možno
usudzovať ich dobromyseľnosť, teda okolnosti svedčiace o poctivosti právneho dôvodu nadobudnutia
veci. Súd mal nedostatok dobrej viery žalovaných v čase od uzavretia zmluvy o budúcej zmluve zo
dňa 30. 09. 1997 do protokolárneho odovzdania nehnuteľností dňa 21. 08. 2002 preukázaný tým, že

žalovaní mali v čase uzatvárania zmluvy o budúcej zmluve vedomosť o tom, že uzatvárajú len zmluvu
o budúcej zmluve a nie priamo kúpnu zmluvu. Nemohla tak byť u nich vyvolaná dobrá viera, že im vec
patrí. Žalovaní však v priebehu konania netvrdili, že by im vec patrila. Súd prvej inštancie sa v tomto
smeredostatočnenezaoberalotázkounaakomzákladeazaakýchpodmienokžalovanínehnuteľnosťvo
vlastníctve žalobcov užívali. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalovaní predmetné nehnuteľnosti

užívali na základe zmluvy o budúcej zmluve, ktorá bola neskôr vyhlásená za neplatnú. Predmetom
zmluvy o uzatvorení budúcej zmluvy bola dohoda o budúcej kúpe nehnuteľností, pričom v čl. 8 zmluvy
je uvedené, že budúci kupujúci prevezmú objekty, ako aj tovar a zariadenie 30. 09. 1997, kde im
budú odovzdané i kľúče od priestorov. Z uvedeného je možné vyvodiť záver, že žalovaní do užívania
predmetných nehnuteľností vstúpili na základe uvedeného článku zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy,

bližšie podmienky užívania nehnuteľností do uzatvorenia riadnej kúpnej však z tejto zmluvy nevyplývajú.
Je zrejmé, že žalobcovia žalovaným užívanie nehnuteľností umožnili, pričom z doteraz vykonaného
dokazovania nevyplýva, že by za toto užívanie požadovali určité plnenie.18. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že vlastníctvo je v našom právnom poriadku chápané ako
najvyššia právna moc nad vecou. Tento obsah vlastníckeho práva je vyjadrený priamo v ust. § 123
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je vlastník v medziach zákona oprávnený právo vec držať

(ius possidendi), právo vec užívať (ius utendi), právo požívať jej plody a úžitky (ius fruendi) a právo
s vecou nakladať (ius disponendi). Jedným z oprávnení vlastníka je i prenechanie nehnuteľností do
užívania inej osobe, pričom podmienky tohto užívania si stanovia strany samé. I v nadväznosti na
uvedené je potrebné posudzovať dobromyseľnosť žalovaných vo vzťahu k užívaniu nehnuteľností v
čase uzavretia tejto zmluvy, prípadne následne v ďalších rozhodujúcich časových okamihoch (v čase

začatia užívania nehnuteľností, v čase odstúpenia žalobcov od zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, v čase
vydania predbežného opatrenia Okresného súdu Žilina sp. zn. 2C/372/2000 zo dňa 19. 04. 2000, ktorým
súd žalovaným zakázal užívať predmetnú nehnuteľnosť, v čase podania žaloby žalovanými o určenie
neplatnosti zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy a pod.).

19. Vychádzajúc z uvedeného, pokiaľ súd prvej inštancie absenciu dobrej viery žalovaných odvodzoval

od ich vedomosti v čase uzatvárania zmluvy o budúcej zmluve, že uzatvárajú len zmluvu o budúcej
zmluve a nie priamo kúpnu zmluvu, sú jeho úvahy nedostatočné. Pokiaľ bola zmluva o uzavretí
budúcej kúpnej zmluvy titulom pre vstup žalovaných do užívania nehnuteľností, bez toho, aby boli
bližšie upravené podmienky tohto užívania, nie je možné absenciu dobrej viery odvodzovať len od
vedomosti žalovaných o tom, že na základe tejto zmluvy sa nestali vlastníkmi užívaných nehnuteľností

(čo nevylučuje napr. oprávnenú držbu).

20. Súd prvej inštancie sa zároveň v rozpore s uznesením odvolacieho súdu sp. zn. 8Co/404/2013-396
zo dňa 31. 03. 2014 nezaoberal otázkou kedy nastala povinnosť žalovaných splniť svoj záväzok voči
žalobcom s poukazom na ust. § 457 Občianskeho zákonníka. Súd v napadnutom rozsudku nedostatok

dobromyseľnosti žalovaných totiž konštatoval aj s poukazom na skutočnosť, že žalobcovia si svoj
synalagmatický záväzok voči žalovaným v plnom rozsahu splnili, naopak žalovaní si nesplnili svoj
záväzok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia. V tomto smere je však potrebné, aby si súd prvej
inštancie najskôr ustálil v čom spočíva synalagma záväzku jednotlivých strán na základe zmluvy o
uzavretí budúcej kúpnej zmluvy (čo bolo predmetom zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, aké vzájomné

práva a povinnosti stranám z tejto plynuli), pričom pokiaľ bude mať za to, že synalagmatický vzťah
spočíva vo vydaní nehnuteľností oproti zaplateniu kúpnej ceny, nie je zrejmé ako sa vysporiadal so
skutočnosťou, že k vydaniu nehnuteľností žalovanými došlo dňa 21. 08. 2002, avšak k zaplateniu kúpnej
ceny žalobcami až dňa 09. 06. 2009 v exekučnom konaní.

21. Odvolací súd zároveň dodáva, že súd prvej inštancie si v tomto smere dostatočne neujasnil, či
nárok uplatnený žalobcami v konaní je nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho
v prostom užívaní nehnuteľností na základe neplatného právneho úkonu (t. j. bezdôvodné obohatenie
spočíva v tom, že sa majetok žalovaných nezmenšil, hoci za obvyklých podmienok - platenie nájomného,
by k jeho zmenšeniu došlo), na vydanie ktorého vzniká právo bez ohľadu na dobromyseľnosť toho kto sa

obohatil, alebo ide o vydanie úžitkov v zmysle § 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pre vydanie ktorých
je dobromyseľnosť povinného rozhodujúca. Súd prvej inštancie konštatoval, že úžitkom žalovaných bolo
užívanie nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov žalovanými, z ust. § 123, resp. § 130, § 131, § 151d
Občianskeho zákonníka však vyplýva, že právo vec užívať a právo na úžitky z tejto veci sú oddelenými
právami. Úžitkami veci sa rozumejú hospodárske výhody, ktoré sa týkajú predmetu vlastníctva a majú

hospodársky význam. Úžitkami sú predovšetkým výnosy, ktoré sa týkajú veci, ktorá je predmetnom
právneho vzťahu (napr. výnos lesného pozemku spočíva v ťažbe dreva, odplatnom prenechaní na výkon
práva poľovníctva, úžitkom vlastníka, prípadne držiteľa je napr. nájomné pri prenájme nehnuteľností).

22. Súd prvej inštancie sa napokon neriadil predchádzajúcim rozhodnutím odvolacieho súdu ani

pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania. Súd prvej inštancie neodstránil nedostatky svojho
predchádzajúcehorozhodnutia,keďrovnakoakovpredchádzajúcomrozhodnutíkonštatovalnemožnosť
plynutia premlčacej doby s poukazom na ust. § 39 Občianskeho zákonníka, následne však vychádzal
zo subjektívnej i objektívnej premlčacej doby. Napadnuté rozhodnutie je tak v tejto časti zmätočné, keď
z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je ani zrejmé odkedy súd prvej inštancie počítal začiatok

plynutia premlčacej doby (či už objektívnej alebo subjektívnej). Povinnosti riadne sa vysporiadať s
plynutím premlčacej doby nezbavuje súd ani posúdenie vznesenej námietky premlčania ako nesúladnej
s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď v prípade, ak by nedošlo k premlčaniu,
nebol by dôvod pre aplikáciu uvedeného ustanovenia.23. Odvolací súd v súvislosti s aplikáciou § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri posudzovaní premlčania
zároveň uvádza, že i keď vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania

žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon
žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, o takýto prípad môže ísť iba výnimočne. V
rozpore s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva účastníkom/stranou v súdnom konaní, ktorý je
výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka/strany konania, pričom vo vzťahu k vznesenej
námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník/strana konania márne

uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo
neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych
okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré
právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republikysp.zn.II.ÚS176/2011zodňa20.04.2011).ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikytiežkonštatoval,
že uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade s

dobrýmimravmi.Akúčastník/stranakonania,vočiktorémusatátonámietkauplatnila,chcevylúčiťúčinky
tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mal by v zásade tento rozpor v konaní uplatniť a tento rozpor
aj náležite preukázať (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 542/2013
zo dňa 23. 09. 2013). Rovnako tak právna teória nevylúčila námietku premlčania ako výkon práv
odporujúci dobrých mravov „...v rámci slovenského právneho poriadku, ktorý je založený na dodržiavaní

písaných právnych noriem, nesmie byť nadmerná a neuvážená aplikácia § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka na ujmu právnej istoty, ktorá je garantovaná práve písaným právom. Premlčanie ako klasický
hmotnoprávny inštitút prispieva k právnej istote a je inštitútom výslovne v zákone upraveným, preto
vznesenie námietky premlčania samo osebe nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Dôvodnosť
vznesenej námietky premlčania nie je dôvodom na aplikáciu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka pretože

bysatýmpoprelúčelinštitútupremlčania,ktorýmjestimuláciaveriteľakvčasnémuuplatneniuprávatým,
ževdôsledkuuplatneniapremlčaniadochádzakzánikuprávnehonárokuasúduplatnenéprávonemôže
v súdnom konaní priznať. Ak však k vznesenej námietke premlčania pristúpi osobitná skutočnosť,
ktorú veriteľ nezavinil, môže uplatnenie námietky premlčania spôsobiť, že takýto výkon práva bude
v rozpore s dobrými mravmi. Pôjde o prípady, keď vznesenie námietky premlčania ako výkon práva

dlžníka má povahu šikanózneho uplatnenia práva, jeho zneužitia alebo iného rozporu s dobrými mravmi.
Prípadné posúdenie rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi je možné aplikovať len
vo výnimočných situáciách, po zvážení konkrétneho prípadu a má byť skôr výnimkou ako pravidlom.
Neuvážená a nedostatočne odôvodená aplikácia inštitútu dobrých mravov by v konečnom dôsledku
mohla viesť k neželanému efektu oslabovania subjektívnych práv jednotlivcov. Posúdenie prípadného

rozporu in concreto už ostáva na úvahe súdu v konkrétnom posudzovanom prípade, pričom súd
by mal vždy prihliadať na skutočnosť, či účastník/strana, na úkor ktorého sa námietka premlčania
vzniesla, uplynutie premlčacej doby zavinil, resp. či mohol nejakým spôsobom ovplyvniť uplatnenie
práva. Zásadnou bude i zodpovedanie otázky intenzity zásahu do subjektívnych práv účastníka/strany
konania. Súd prvej inštancie sa s posúdením súladu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi v

tomto smere dostatočne nevysporiadal, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku v tejto časti vyplýva,
že súd v podstate prevzal tvrdenia žalobcov uvedené v ich záverečnej reči, bez toho, aby náležite skúmal
tak okolnosti na strane žalovaných ako i okolnosti na strane žalobcov, najmä pokiaľ ide o dôvody, pre
ktorénepodaližalobuskôr,atovzhľadomnavšetkyokolnostiprejednávanéhosporu(zavineniežalobcov
na neplatnosti zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, odstúpenie od zmluvy, okamih plnenia žalovaných a

žalobcov a pod.).

24. Uvedené pochybenia v postupe okresného súdu, ktorý nerešpektoval nariadenia odvolacieho súdu,
považoval odvolací súd za tak podstatné, ktoré ho viedli k opätovnému zrušeniu jeho meritórneho
rozhodnutiaavráteniavecisúduprvejinštancienaďalšiekonanieanovérozhodnutie.Nesprávnypostup

súdu prvej inštancie v takomto rozsahu by nemal naprávať odvolací súd, ktorý je spravidla určený na to,
abynáležitevykladalaaplikovalprávovopravnýchkonaniach.Účelomfungovaniaopravnéhosúdujena
kvalitatívne vyššej úrovni, na základe opravných prostriedkov, preskúmať, či sa na súde prvej inštancie
dosiahol účel civilného sporového konania vyjadrený v článkoch 2, 3 a 6 C. s. p. v spojitosti s článkom
46 a nasl. Ústavy SR, a nie nahrádzať podstatné pochybenia v postupe prvoinštančného súdu.

25. V ďalšom konaní okresný súd vytýči vo veci pojednávanie, na ktoré predvolá strany sporu a po
starostlivom prihliadnutí na všetky skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, po prípadnom doplnení
dokazovania na základe dôkazov označených a predložených procesnými stranami, o nároku žalobcovuplatnenom žalobou opätovne rozhodne vychádzajúc z intencií rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 391
ods. 2 C. s. p.) a svoje rozhodnutie náležite odôvodní v súlade s ust. § 220 ods. 2 C. s. p. V nadväznosti
na rozhodnutie vo veci samej okresný súd opätovne rozhodne aj o nároku na náhradu trov doterajšieho

konania (prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho).

26. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)