Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, September 16, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3To/118/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120010506
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Ryant
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6120010506.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Ryanta a sudcov
JUDr. Adriány Považanovej a JUDr. Štefana Nováka LL.M., v trestnej veci obžalovaného Z. Z., pre zločin
útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Tr. zák. a iné, na verejnom
zasadnutí dňa 16. septembra 2020, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica zo dňa 20.07.2020, sp. zn. 7T/23/2020, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného Z. Z. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Banská Bystrica uznal obžalovaného Z. Z. rozsudkom zo dňa 20.07.2020, sp. zn.
7T/23/2020 vinným zo spáchania zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods.
2 písm. c) Tr. zák. a prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák.
na tom skutkovom základe, že

dňa 25.02.2020 asi o 21.30 h ako vodič osobného motorového vozidla značky X. B. ev. číslo C. XXX B.,
ktoré viedol po ulici S. na E. H. v C. C., neuposlúchol výzvu člena hliadky OO PZ C. C. - T. P.. A. R., ČOZ:
XXXXXX, na zastavenie vozidla, ktorú výzvu mu dával počas vykonávania hliadkovej činnosti spoločne
s veliteľom hliadky H.. Z.. Z. S., ČOZ: XXXXXX, na výzvu na zastavenie vozidla nereagoval, s vozidlom
začal predchádzať do protismeru v dôsledku čoho H.. P.. A. R., aby bolo zrejmé, že vozidlo zastavuje

prešiel do 1/3 protismerného pruhu, na čo obžalovaný začal zvyšovať rýchlosť vozidla, s týmto smeroval
priamo na H.. P.. A. R., pričom keď bolo zrejmé, že obžalovaný s vozidlom nezabrzdí, musel uskočiť späť
do druhého jazdného pruhu, následne obžalovaný s vozidlom na križovatke odbočil vľavo, potom vpravo,
vozidlo odstavil na obrubníku trávnatej plochy pred bytovým domom č. XX ulica Z., C. C. a z vozidla
spolu s ďalšími pasažiermi ušiel, pričom H.. P.. A. R. nespôsobil žiadne zranenia ani škodu, pričom obž.
Z. Z. viedol vozidlo aj napriek tomu, že trestným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

0T/58/2019 zo dňa 18.10.2019, právoplatným 18.10.2019, o.i. mu bol uložený trest zákazu činnosti riadiť
motorové vozidlá na 5 rokov.
Za to obžalovanému uložil podľa § 323 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 1 a
§ 46 Tr. zák. úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere troch rokov. Podľa § 48 ods. 2
písm. a) Tr. zák. ho pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 73 ods. 2 písm. d) Tr. zák. bolo obžalovanému uložené

ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. mu bol
uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní jedného roka.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal včas, t. j. v zákonom stanovenej lehote odvolanie
obžalovaný Z. Z., a to písomným podaním zo dňa 22.07.2020, doručeným okresnému súdu dňa
23.07.2020. V takto podanom odvolaní uviedol, že uložený trest je neprimerane vysoký, súd nebral do

úvahy pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. K zločinu útoku na verejného činiteľa sa nepriznal,
lebo veril, že po dôkladnom vyšetrovaní a oboznámení sa so spisom a jednotlivými výpoveďaminedôveryhodných svedkov súd dospeje k záveru, že tento spáchať nemohol. Ďalej namietal, že mu
bolo odopreté právo byť prítomný pri rekonštrukcii skutku, čo považuje za hrubé porušenie jeho práv.
Osoby svedkov sú známe polícii ako narkomani, ich výpovede bolo možné spochybniť už len testom

na prítomnosť omamných látok, ktorý vykonaný nebol. Výpovede policajtov zasahujúcich pri skutku
sa v niektorých bodoch nezhodujú, miestami absolútne nekorešpondujú. Považuje ich za tendenčné a
účelové. K prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia sa priznal, tento oľutoval. Samotná predstava,
že nesmel viesť motorové vozidlá po dobu piatich rokov u neho evokovala pocit menejcennosti. Od
malého chlapca bol spätý s autami a samotné šoférovanie bral ako záľubu. Prehodnotil svoju mladícku

nerozvážnosť, vie, že sa dopustil protiprávneho konania, ktoré úprimne ľutuje. Verí, že súd dôkladne
prehodnotí všetky možnosti a zváži nejakú z alternatív trestov, ktorá by mohla byť náhradou trestu
odňatia slobody, alebo uzná jeho námietku voči výške uloženého trestu.

Obžalovaný podal odvolanie aj prostredníctvom svojho obhajcu písomným podaním zo dňa 27.07.2020,
doručeným okresnému súdu dňa 30.07.2020. V písomných dôvodoch namietal výrok o vine pre zločin

útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Tr. zák. a výrok o treste, a to dĺžku
trvania uloženého nepodmienečného trestu. Popiera spáchanie zločinu útoku na verejného činiteľa.
Jeho pohnútka, úmysel nebol bez pochybností preukázaný tak, že chcel úmyselne mieriť s vozidlom vo
zvýšenej rýchlosti oproti policajtovi ako so zbraňou, v úmysle zabrániť mu vykonať cestnú kontrolu. Jeho
úmyslom bolo len ujsť a vyhnúť sa tak kontrole. Kontroly sa bál, nakoľko vedel, že sa dopúšťa prečinu

marenia úradného rozhodnutia. Z tých dôvodov nehovoril pravdu a neustále tvrdil, že vozidlo viedol U..
Jeho tvrdenie, že chcel uniknúť bez toho, aby mieril vozidlom na policajta sa dá zdôvodniť aj tým, že
od počiatku, ako ho policajt začal zastavovať, začal s vozidlom prechádzať do iného jazdného pruhu.
Nenasmeroval teda vozidlo na policajta, keď ho začal zastavovať, ale prechádzal do iného jazdného
pruhu. V zhode s tým vypovedal svedok R., ktorý ho zastavoval. Celý manéver vodiča smeroval k úniku

smerom doľava na ul. Z. a ďalej. Poukázal na obsah výpoveď svedka R. zo dňa 11.05.2020. Odpovede
svedka na položené otázky neboli jednoznačné. Viacmenej to boli jeho domnienky a predpoklady. Aj
keď tá skutočnosť, že sa bál a uskočil, je pochopiteľná, na druhej strane nedokazuje to, že on úmyselne
zrýchľoval v úmysle mieriť smerovať vozidlo na policajta. (R 36/1976). Jednoznačnejšia je výpoveď
svedka S., druhého policajta, ktorý dané vozidlo nezastavoval, ale bol prítomný pri cestnej kontrole, ktorú

v ten deň spolu s R. vykonávali. Pritom traja iní svedkovia sediaci v danom vozidle, ani on, tohto svedka,
druhého policajta, vôbec nevideli, t.j., že by sa pohyboval v blízkosti, keď vozidlo bolo zastavované. V
čase skutku bola úplná tma, osvetľovali priestor len prípadne idúce vozidlá, preto voči jednoznačnejším
odpovediam tohto svedka S. oproti výpovedi priameho účastníka R. má námietky. Rekonštrukcia skutku
bola prevádzaná za iných podmienok, za akých ku skutku došlo, t.j. za úplnej viditeľnosti. Taktiež až

neuveriteľne jednoznačná bola výpoveď svedka K., ktorý dokonca v rozpore s výpoveďou svedka R.
potvrdil jednoznačne, že vozidlo zastavoval policajt, vozidlo sa tvárilo, akoby normálne išlo zastaviť,
zdalo sa mu, že spomaľuje. V jednom momente toto vozidlo zrýchlilo a vodič vozidlo nasmeroval priamo
napolicajta.Videl,akotentopolicajtbolnútenýuskočiť,lebokebyneuskočil,takbydošlokustretu.Podľa
tohto svedka sa celý incident odohral v jednom jazdnom pruhu, čo je v rozpore s ostatnými svedkami,

vypočutými k danému skutku a samotnou výpoveďou svedka R.. Tohto svedka a celú jeho výpoveď
namieta. Poukazuje na fotodokumentáciu z rekonštrukcie, a to posledné dve fotky č. 16 a č. 17. Svedok
mal podľa jeho výpovede sedieť v odparkovanom vozidle na kopci asi v strede bytového domu medzi
stromami, vzdialené vzdušnou čiarou asi 500 metrov od danej vozovky. Aj keď v danom čase - február,
stromy boli bez listov, nebolo možné, aby za úplnej tmy, sediac v aute cez sedadlo spolujazdca videl a

vypovedal tak zreteľne a jednoznačne, ako ku skutku došlo. Pritom jeho videnie bolo v rozpore s tým,
ako skutok popísal svedok R. a svedok S.. Tento svedok priznal, že poznal jedného z policajtov, volá
sa Z. a ten mu mal povedať, že ho bude kontaktovať vyšetrovateľ ako svedka za účelom výsluchu.
Boli vypočutí aj traja svedkovia, ktorí sedeli v danom vozidle. Napriek tomu, že spočiatku popieral, že
viedol dané vozidlo a označoval za vodiča U., tak aj tento svedok vypovedal v prípravnom konaní aj pred

okresným súdom na hlavnom pojednávaní, že on nemieril vozidlom na policajta, ale jeho manéver bol
v úmysle len odbočiť a vyhnúť sa mu, t.j. len uniknúť, nie mieriť s vozidlom na policajta. Aj svedok O.
vypovedal, že on v žiadnom prípade nesmeroval na policajta. Z. taktiež potvrdila len to, že on spanikáril.
Rekonštrukcia taktiež nezodpovedala otázku, či by bol vodič vozidla odbočil, aj keby policajt neuskočil,
a to tak, že by policajta vôbec neohrozil. Rýchlosť, akou vozidlo v danom momente išlo, ani vzdialenosť

od policajta nebola dokázaná, nakoľko to priamy svedok R. nevedel presne uviesť. Môže byť pravdivá
aj tá skutočnosť, že skutočne chcel len ujsť, preto začal hneď prechádzať do iného jazdného pruhu,
než v akom ho začal zastavovať policajt. Podľa znaleckého posudku č. 22/2020 znalca Z.. K., užívanie
psychoaktívnych látok vedie k impulzívnemu a nepredvídateľnému správaniu. Chce sa podrobiť liečbe,ktorú mu nariadil v rozhodnutí súd. Je mladý, v decembri bude mať XX rokov. Protitoxikomanická liečba,
doterajší pobyt vo väzbe a nepodmienečný trest odňatia slobody aj kratšieho trvania bude postačujúci
na jeho prevýchovu.

V závere odvolania navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a oslobodil ho spod obžaloby
pre skutok podľa ust. § 323 ods. l písm. a), ods. 2 písm. c) Tr. zák., alternatívne, aby mu zmenil trest
odňatia slobody na trest pod dolnú hranicu stanovenej trestnej sadzby za daný skutok.

Krajský súd v Banskej Bystrici na základe odvolania obžalovaného podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým podal tento odvolateľ odvolanie
a preskúmal tiež správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané prihliadal i pre prípad, ak by tieto zdôvodňovali podanie dovolania v zmysle § 371 ods. 1 Tr.
por. a v tejto súvislosti zistil, že odvolanie obžalovaného nebolo podané dôvodne.

Najskôr je nutné konštatovať, že skutkový stav ustálený prvostupňovým súdom v napadnutom rozsudku
má oporu vo vykonaných dôkazoch, ktoré okresný súd vyhodnotil v súlade s požiadavkami § 2 ods.
12 Tr. por. V odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s požiadavkami ustanovenia § 168 ods. 1 Tr.
por. stručne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel
a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporovali.

Z tohto odôvodnenia je tiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané
skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny, trestu a ochranného opatrenia.
Krajský súd zdôrazňuje, že súd prvého stupňa prejednávanému prípadu venoval náležitú pozornosť. V
rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní dňa 20.07.2020 vykonal výsluch obžalovaného, svedka -
poškodeného P.. A. R., svedkov P. U., T. Z., Z.. Z. S., zároveň boli za splnenia procesných podmienok

§ 263 ods. 1 Tr. por. prečítané výpovede svedkov P. Z., M. M., B. O. a Z. K.. Ďalej boli na hlavnom
pojednávaní prečítané znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru
Slovenská Ľupča, odvetvie kriminalistickej genetickej analýzy ČES: PPZ-KEU-SL-EXP-2020/811 zo dňa
08.06.2020, znalecký posudok č. 22/2020 zo dňa 11.05.2020 Z.. Z. K., znalca z odboru zdravotníctvo
farmácia, odvetvie psychiatria a v zmysle § 269 Tr. por. boli prečítané aj jednotlivé listinné dôkazy, najmä

zápisniceoobhliadkemiestačinuaorekonštrukciispripojenýmifotodokumentáciami,správaovýsledku
porovnávania pachových stôp a správy na obžalovaného s odpisom z registra trestov, týkajúcim sa
jeho osoby. Na základe takto vykonaného dokazovania potom dospel okresný súd k správnemu nielen
skutkovému, ale i právnemu záveru v tom smere, že obžalovaný zisteným konaním použil násilie v
úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa a čin spáchal závažnejším spôsobom konania -

so zbraňou (vozidlom) a súčasne maril výkon úradného rozhodnutia tým, že vykonával činnosť, na ktorú
sa vzťahuje rozhodnutie súdu o zákaze činnosti.

Takýto výrok o vine obžalovaného, pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu jeho konania, súd prvého stupňa
zdôvodnil nasledovne. Obžalovaný Z. Z. sa na hlavnom pojednávaní k spáchaniu trestného činu marenia

výkonu úradného rozhodnutia priznal. Uviedol, že viedol motorové vozidlo napriek tomu, že mu bol
uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu. Vo vzťahu k tomuto prečinu
okrem jeho vlastného priznania, ho z jeho spáchania usvedčujú aj výpovede svedkov P. U., T. Z. a B. O.,
nepriamo výpoveď svedka M. M. a v neposlednom rade aj výsledky znaleckého dokazovania (č. l. 168
- 170) a odborného vyjadrenia, ktorých predmetom bola analýza DNA stôp a porovnávania pachových

stôp (č. l. 197 - 199) získaných z volantu osobného motorového vozidla značky X. B. ev. číslo C. XXX
B., ktoré nepochybne patria, resp. ich možno spojiť s obžalovaným.

Spáchanie zločinu útoku na verejného činiteľa obžalovaný od začiatku trestného stíhania popieral.
Obžalovaný spočiatku tiež úplne popieral, že viedol vozidlo v čase, keď vozidlo zastavovala policajná

hliadka a ako vodiča označoval inú osobu. Svoju výpoveď, že vozidlo viedol, zmenil až na základe
výsledkov dokazovania svedčiacich v jeho neprospech (najmä závery znaleckého posudku k DNA
analýze stôp na volante vozidla, pachové stopy z vozidla). Jeho obhajoba neskôr aj na hlavnom
pojednávaní spočívala v tom, že nemal v úmysle ohroziť poškodeného - policajta, ktorý vozidlo, ktoré
viedol zastavoval, toto vozidlo na poškodeného nesmeroval, mal v úmysle sa mu len vyhnúť, snažiac

sa o útek, keďže si bol vedomý uloženého zákazu trestu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek
druhu. Policajt sa počas zastavovania od služobného vozidla pohol, no nestihol prejsť, on ho vlastne
obišiel, keďže odbočil na Z. ulicu. Tento policajt bol pred jeho odbočením na túto ulicu, od ich vozidla vovzdialenosti asi 8 metrov. Aj keď poškodený tvrdí, že vošiel do 1/3-iny protismerného pruhu, nemohol
ho zraziť, lebo ho predsa nejako obišiel a odbočil. Ak by ho neobišiel, tak by ho zrazil.
Zo spáchania zločinu bol obžalovaný usvedčovaný predovšetkým výpoveďami priamych svedkov, a

to svedka - poškodeného P.. A. R. a svedka Z.. Z. S., členov službukonajúcej hliadky PZ, z ktorých
zhodne vyplýva, že v inkriminovaný večer vykonávali službu. Služobné motorové vozidlo mali odstavené
na Z. ulici. Nakoľko počas výkonu služby spozorovali, že na vozidle, ktoré sa k nim blížilo, nesvietil
predný svetlomet, poškodený P.. R. sa rozhodol predpísaným spôsobom toto vozidlo zastaviť. Zatiaľ
čo svedok Z.. S. stál pri služobnom motorovom vozidle, poškodený P.. R., oblečený v reflexnej bunde,

vyšiel smerom od služobného vozidla do jazdného pruhu blížiaceho sa vozidla a začal toto vozidlo
zastavovať mávaním v hornom polkruhu svetelným kužeľom. Keďže vozidlo nezastavovalo a začalo
prechádzať do protismerného jazdného pruhu, preto poškodený, aby bola výzva na zastavenie tohto
vozidla dôraznejšia, priebežne s blížiacim sa vozidlom prechádzal do protismerného jazdného pruhu.
Napriek tomu vodič vozidla výzvu poškodeného na zastavenie vozidla nerešpektoval, vozidlo stále
nezastavovalo, pričom keby poškodený nebol odskočil, vozidlo by ho zrazilo. Svedok Z.. S. to vnímal

tak, že vozidlo pred odskočením poškodeného aj zrýchľovalo. Poškodený P.. R. a svedok Z.. S. v
skutočnostiach podstatných pre naplnenie jednotlivých zákonných znakov vyššie uvedeného zločinu
počas celého trestného konania svoje výpovede podstatným spôsobom nemenili. Krajský súd nenašiel
žiadny relevantný dôvod, pre ktorý by mali títo obžalovanému priťažovať, resp. vypovedať do takej miery
v jeho neprospech.

V neprospech obžalovaného vyznieva aj na hlavnom pojednávaní prečítaná výpoveď svedka Z. K., ktorý
opísal skutočnosti, ktoré videl a vnímal zo svojho zaparkovaného motorového vozidla. Svedok potvrdil,
že videl hliadku PZ, z ktorej jeden z členov vstúpil do vozovky a zastavoval za pomoci svetelného
kužeľa prichádzajúce vozidlo idúce od ulice S. na E. H.. Tento policajt dával tomuto vozidlu znamenie
na zastavenie. Zdalo sa mu, že toto vozidlo spomaľuje. V jednom momente však toto vozidlo zrýchlilo

a vodič vozidla nasmeroval vozidlo priamo na tohto policajta. Policajt bol nútený uskočiť, lebo keby
neuskočil, došlo by určite k stretu pravej časti vozidla respektíve prednej kapoty vozidla s ním. Následne
vodič toho vozidla strhol volant a odbočil prudko doľava na ulicu Z..
Na druhej strane boli výpovede členov posádky vozidla, vedeného v inkriminovaný čas obžalovaným.
Podľa svedkyne T. Z., táto aj na hlavnom pojednávaní potvrdila, že policajt ich chcel zastaviť, ale

obžalovaný nejako zaspätkoval a odbočil doľava. Nevšimla si v tom momente, že by obžalovaný išiel
zraziť policajta. Policajt zastavujúci ich vozidlo mávaním kužeľom, stál podľa nej pri kraji na ceste,
nevšimla si, že by sa od služobného vozidla pohyboval po ceste. Obžalovaného upokojovala, aby
sa miernil, tento panikáril. Podľa výpovede svedka U. poškodený pri zastavovaní ich vozidla stál v
strede cesty, asi tak, ako je to zaznamenané aj vo fotodokumentácii z rekonštrukcie. Hoci tento svedok

uviedol, že keď policajt videl, že obžalovaný nezastavuje, tak odskočil s tým, že asi sa zľakol, aby
nebol zranený. Na druhej strane zas uviedol, že policajt v dráhe ich vozidla nebol. Tiež potvrdil, že
keď obžalovaný videl, že ich zastavuje hliadka, zľakol sa, spanikáril, podradil a odbočil na Z. ulicu.
Podľa prečítanej výpovede svedka O., tento videl ako policajt zastavuje ich vozidlo mávaním svetelným
kužeľom. Obžalovaný povedal, že mu nezastane a pridal plyn. Policajt stál v strede ich jazdného pruhu

v smere ich jazdy. Obžalovaný pred týmto policajtom ako pridal, tak prešiel do protismerného jazdného
pruhu a následne odbočil doľava. Policajt, ktorý ich zastal neprešiel cez stredovú čiaru. Ďalej uviedol,
že je ťažko posúdiť, či sa obžalovaný vyhýbal poškodenému, pretože poškodený stál na úrovni odbočky
a obžalovaný plynulo odbočil doľava. Na druhej strane však uviedol, že obžalovaný nesmeroval vozidlo
na poškodeného, tento nebol nútený uskočiť a zdá sa mu, že počul, ako sa na úrovni zadného sedadla

vozidla poškodený zvonku vozidla dotkol. Výpovede týchto svedkov, ako spolujazdcov obžalovaného
vzhľadom na ich vzájomné rozpory, ako aj rozpory s výpoveďou samotného obžalovaného ohľadom
postavenia poškodeného pri zastavovaní vozidla, spôsobu akým sa obžalovaný k nemu s vozidlom
približoval, ako na poškodeného reagoval, ako aj v spôsobe ako reagoval na nezastavujúce vozidlo
poškodený pred odbočením obžalovaného s vozidlom na ulicu Z., možno vyhodnotiť ako ich snahu

nepriťažiť obžalovanému, ktorý skutočne aj napriek uloženému trestu zákazu činnosti viesť motorové
vozidlá toto vozidlo viedol.

Podľa záverov prvostupňového súdu poškodený bol nútený (musel) odskočiť od idúceho motorového
vozidla, ktoré viedol obžalovaný v protismernom jazdnom pruhu, pretože inak by mohlo dôjsť k zrážke

poškodeného s vozidlom. Poškodený pri výkone svojho povolania stál v 1/3 protismerného jazdného
pruhu, pričom obžalovanému dával výzvu na zastavenie, a to tak, že mával svetelným kužeľom v
poloblúku nad hlavou. Podstatné je to, že poškodený v dôsledku konania obžalovaného nemohol
vykonávať svoje povinnosti, ktorými v deň skutku bolo zastavovanie vozidiel a ich kontrola (t. j. kontrolapovinností vodiča). Nemožno donútenie poškodeného za použitia násilia idúcim a zrýchľujúcim vozidlom
oproti nemu obžalovaným považovať len za snahu vyhnúť sa ďalšiemu trestnému činu (mareniu výkonu
úradného rozhodnutia) či nepodmienečnému trestu odňatia slobody, ktorá je za už popísaných okolností

absolútne neprijateľná.

Takýmtokonanímobžalovanýnaplnilvšetkyobligatórnezákonnéznakyskutkovejpodstatyzločinuútoku
na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Tr. zák. v jednočinnom súbehu s
prečinom marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák.

Pokiaľ ide o naznačené skutkové zistenia, v reakcii na odvolacie dôvody obžalovaného krajský súd
zdôrazňuje, že si v celom rozsahu osvojil argumentáciu prvostupňového súdu a v podrobnostiach
poukazuje na jeho odôvodnenie rozsudku, vrátane vyhodnotenia dôkazov na stranách č. 7 až 13. Aj
krajskýsúddospelkzáveru,žezhľadiskasubjektívnejstránkyobžalovanýprizločineútokunaverejného
činiteľa konal minimálne v tzv. nepriamom úmysle, teda naplnil požadovaný zákonný znak z hľadiska
zavinenia, keďže vychádzajúc zo všetkých okolností prípadu, možno dôjsť k záveru, že obžalovaný

vedel, že svojím konaním môže ohroziť, alebo porušiť záujem chránený Trestným zákonom a pre
prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený. Obžalovaný bol aj napriek tomu, že bol zastavovaný
predpísaným spôsobom členom hliadky PZ počas výkonu hliadkovej služby za účelom vykonania
cestnej kontroly z dôvodu riadneho neosvetlenia vozidla, výzvu na zastavenie vozidla nerešpektoval,
prešiel do protismerného jazdného pruhu v úmysle vyhnúť sa výkonu právomoci - policajta (príslušníka

PZ), na čo policajt, aby bolo zrejmé, že toto vozidlo zastavuje následne prešiel tiež do protismerného
jazdného pruhu, kde pokračoval v zastavovaní vozidla obžalovaného, ktorú výzvu na zastavenie vozidla
obžalovaný naďalej nerešpektoval, vozidlo nezastavil, ale zvýšil rýchlosť vozidla a v jazde v jazdnom
pruhu v smere oproti policajtovi pokračoval, z ktorého dôvodu policajt z obavy pred zrážkou s vozidlom
obžalovaného, musel uskočiť. Aj napriek obrane obžalovaného, tento bol uzrozumený s tým, že policajt

viditeľnestojacivjazdnompruhunacesteprednímavyzývajúcihokzastaveniuvozidla,keďobžalovaný
jeho výzvu na zastavenie vozidla nerešpektoval, vozidlo zrýchlil a pokračoval v smere jazdy oproti
nemu, aby sa nevystavil zrážke s ním, musel uskočiť, čím teda spôsobil porušenie záujmu na riadnom
a nerušenom výkone právomoci verejného činiteľa.

K argumentácii obžalovaného, že jeho neprítomnosťou pri rekonštrukcii skutku boli porušené jeho práva
na obhajobu, krajský súd zdôrazňuje, že pri tomto procesnom úkone bol prítomný jeho obhajca, pričom
táto bola realizovaná v čase keď obžalovaný popieral aj samotnú skutočnosť, že viedol motorové
vozidlo. Podľa § 158 ods. 2 Tr. por. s poukazom na § 157 ods. 3 veta druhá Tr. por., podľa potreby
sa na rekonštrukcii zúčastní podozrivý, obvinený, poškodený a svedok. Obžalovanému bolo umožnené

pri preštudovaní spisu pri skončení vyšetrovania (§ 208 ods. 1 Tr. por.) oboznámiť sa s obsahom
tohto procesného úkonu a vyjadriť sa k nemu. Zo záznamu o preštudovaní vyšetrovacieho spisu
dňa 19.06.2020 vyplýva, že obžalovaný sa k nemu nevyjadril, nepodal žiadne návrhy na doplnenie
vyšetrovania. Zároveň s poukazom na námietky obžalovaného, že nakoľko nie je a nikdy nebol držiteľom
vodičskéhooprávnenia,nemávedomosťakosamápočasvedeniamotorovéhovozidlasprávať,vylučuje

to jeho vedomosť protiprávneho konania a trestnej zodpovednosti, odvolací súd uvádza, že neznalosť
zákona (práva) neospravedlňuje, ide o všeobecne platnú zásadu, ktorá znamená, že nikto sa nemôže
zbaviť zodpovednosti za svoje konanie alebo určitej povinnosti tvrdením, že nepoznal zákon resp. o
svojichpovinnostiachnevedel.Zároveňpodľa§15zákonač.400/2015Z.z.Otvorbeprávnychpredpisov
a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, o všetkom, čo bolo

v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa
to týka.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny

život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie
páchateľa spoločnosťou. Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia pri určovaní druhu trestu a jeho výmery
súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce
okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Pokiaľ ide o úvahy o druhu a výmere trestu uloženého obžalovanému, zo strany krajského súdu sa žiada
zvýrazniť to, že Trestný zákon v sankcii ust. § 323 ods. 2 Tr. zák. umožňuje jeho páchateľovi uloženie
trestu odňatia slobody od troch rokov do ôsmich rokov a v sankcii ust. § 348 ods. 1 Tr. zák. uloženie
trestu odňatia slobody až na 2 roky. V súlade so stavom veci okresný súd na strane obžalovanéhonezistil žiadnu v jeho prospech svedčiacu poľahčujúcu okolnosť. Obžalovanému by však priťažovalo, že
spáchal viac (dva) trestných činov (ust. § 37 písm. h) Tr. zák.), v dôsledku čoho mu mohol okresný súd
ukladať pri zvýšení dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu (ust. § 38 ods.

4, ods. 8 Tr. zák.) za najprísnejší zo zbiehajúcich sa trestných činov, a to za zločin útoku na verejného
činiteľa podľa § 323 ods. 2 Tr. zák., trest odňatia slobody na štyri roky a osem mesiacov až na osem
rokov. Na druhej strane okresný súd túto priťažujúcu okolnosť obžalovanému nepričítal k ťarche. Bolo by
porušením zákazu zmeny k horšiemu (zákaz „reformatio in peius", zakotvený v ust. § 322 ods. 3 Tr. por.),
keby krajský súd obžalovanému túto priťažujúcu okolnosť pričítal a sprísnil by mu výmeru uloženého

trestu odňatia slobody, keďže odvolanie podal len obžalovaný.

Okresný súd nepochybil v tom, keď obžalovaného zaradil podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. do
ústavu s minimálnym stupňom stráženia, pretože doposiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody.
Naviac podmienečný odklad výkonu uloženého trestu odňatia slobody ani neprichádzal do úvahy,
vzhľadom na ust. § 49 ods. 2 Tr. zák., keďže sa trestnej činnosti dopustil počas plynutia skúšobnej doby

podmienečnéhoodsúdeniazajehosčastiobdobnútrestnúčinnosť.Prihliadajúcnaosobuobžalovaného,
keď doposiaľ uložený trest evidentne neviedol k jeho náprave a opakovane okrem rovnakého trestného
činu, pre ktorý bol už odsúdený, spáchal ešte aj zločin, by vôbec nepostačovalo uloženie toho
alternatívneho druhu trestu, ktorý Tr. zákon umožňuje uložiť za zločin v prípade, že sú na jeho uloženie
splnené podmienky.

Uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody vo výmere uloženej okresným súdom na dolnej
hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby zabezpečí v danom prípade v dostatočnej miere
dosiahnutie účelu trestu, a zároveň obsahuje v primeranom rozsahu prvky represie, ako aj prvky
individuálnej a generálnej prevencie, a takýto trest zodpovedá všetkým požiadavkám vyplývajúcim z ust.

§ 34 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., a súčasne i z ďalších ustanovení, ktoré upravujú zásady ukladania trestov.
Obžalovaný priamo odvolanie proti výroku o uložení trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu, ani proti výroku o uložení ochranného opatrenia nepodal, keďže však odvolací
súd nezrušil výrok o vine v zmysle § 317 ods. 2 Tr. por., preskúmal v celom rozsahu aj zákonnosť
a odôvodnenosť týchto výrokov, ktoré mali vo výroku o vine svoj podklad. Okresný súd správne

postupoval, keď obžalovanému uložil v súlade s § 73 ods. 2 písm. d) Tr. zákona s poukazom na
závery v prejednávanej veci podaného znaleckého posudku znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia,
odvetvie psychiatria (liečba alkoholizmu a toxikománie, gerontopsychiatria) - Z.. Z. K., ochranné
protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.
V zmysle ust. § 61 ods. 2 Tr. zák., trest zákazu činnosti môže súd uložiť na jeden rok až desať rokov, ak

sa páchateľ dopustil trestného činu v súvislosti s touto činnosťou.

Podľa § 43 Tr. zák., ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal predtým, ako bol trest
uložený skorším rozsudkom vykonaný a ukladá mu trest rovnakého druhu, nesmie tento trest spolu
s doteraz nevykonanou časťou trestu uloženého skorším rozsudkom prevyšovať najvyššiu výmeru

dovolenú týmto zákonom pre tento druh trestu.

Súd prvého stupňa nepochybil, keď obžalovanému uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu. Obžalovaný spáchal skutok práve v súvislosti s vedením motorového vozidla, keď
toto viedol v rozpore so zákonom, teda aj napriek tomu, že vykonáva už súdom uložený trest zákazu

činnosti viesť motorové vozidlá a tiež aj sankciu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá uloženú iným
štátnym orgánom (OR PZ, ODI Banská Bystrica). Okresný súd však pochybil keď obžalovanému uložil
trest zákazu činnosti v trvaní jedného roka, t. j. vo zvyšku maximálne možnej dĺžky trestu zákazu činnosti
v trvaní 10 rokov, keď doposiaľ mu boli už dvakrát uložené tresty zákazu činnosti v trvaní 48 mesiacov
za priestupok a v trvaní 5 rokov za trestný čin, ktoré doposiaľ ešte riadne nevykonal.

S poukazom na zákonné ustanovenia § 43 Tr. zák. a § 61 ods. 2 Tr. zák., ak súd odsudzuje páchateľa
za trestný čin, ktorý spáchal predtým, ako bol trest uložený skorším rozsudkom vykonaný a ukladá mu
trest rovnakého druhu, nesmie tento trest spolu s doteraz nevykonanou časťou trestu uloženého skorším
rozsudkom prevyšovať najvyššiu výmeru dovolenú týmto zákonom pre tento druh trestu, teda pri treste

zákazu činnosti desať rokov. Okresný súd mohol pri ukladaní výšky trestu zákazu činnosti prihliadať len
na zvyšok doposiaľ nevykonaného trestu zákazu činnosti uloženého súdom, a to trestným rozkazom
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0T/58/2019 zo dňa 18.10.2019, právoplatným 18.10.2019,
ktorým mu bol uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá na 5 rokov.Ako už bolo vyššie konštatované, odvolací súd by aj napriek uvedenému eventuálne nemohol sprísniť
výmeru tohto trestu, keďže odvolanie podal len obžalovaný (zákaz „reformatio in peius").
Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

S poukazom na vyššie uvedené dôvody krajský súd ako súd odvolací, po preskúmaní zákonnosti a
odôvodnenosti napadnutých výrokov o vine a o treste, ako aj výroku o ochrannom opatrení, považoval
podané odvolanie obžalovaného za nedôvodné, a preto v súlade s citovaným ustanovením Trestného
poriadku rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, toto postupom podľa §
319 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.