Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, April 29, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11CoP/404/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1520205005
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patrícia Železníková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1520205005.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patrície Železníkovej a členiek
senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a Mgr. Aleny Čakváriovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa
F. G., nar. XX.XX.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
Bratislava, odbor sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Vazovova 7/A, 816 16 Bratislava, dieťa rodičov:
matky - X. T., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt 1. U. XXX/XX, M., t.č. bytom E. 9, V., zastúpenej Advokátska

kancelária KUHAJDA, s.r.o., so sídlom Karadžičova 47, Bratislava, IČO: 47 2 32 773, a otca - F. G., nar.
XX.XX.XXXX, trvalý pobyt K. XXXX/X, V., t.č. F. XX, V., v konaní o návrhu otca na zníženie výživného
a návrhu matky na zvýšenie výživného, na odvolanie matky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
V, zo dňa 07.09.2021, č.k. 68P/91/2020-134, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku II. o zamietnutí návrhu matky na zvýšenie
výživného a vo výroku III. o trovách konania z r u š u j e a vec sa v rozsahu zrušenia v r a c i a na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvej inštancie, rozsudkom, zo dňa 07.09.2021, č.k. 68P/91/2020-134, vo výroku I. zastavil konanie
o návrhu otca na zníženie výživného na maloletú, vo výroku II. zamietol návrh matky na zvýšenie
výživného na maloletú a vo výroku III. rozhodol, že účastníci nemajú nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 62 ods. 2,4,5, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1,3 zákona
č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej Zákon o rodine) konštatujúc, že matka sa v podanom návrhu doručenom súdu dňa 01.04.2021,
domáhala zvýšenia výživného na maloletú zo sumy 100 eur na sumu 300 eur mesačne od 01.04.2021,
dôvodiac zvýšenými nákladmi na odôvodnené potreby maloletej za obdobie od posledného rozhodnutia
súdu o výživnom rozsudkom Okresného súdu Lučenec č.k. 11P/715/2019-24 zo dňa 29.3.2010 a úplným

nezáujmom otca o maloletú. Otec zobral svoj návrh na zníženie výživného na maloletú v celom rozsahu
späť, preto aj vzhľadom na súhlas kolízneho opatrovníka a matky konanie o návrhu otca na zníženie
výživného v zmysle § 29 ods. 1 CMP zastavil.

3. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným zistil zmenu pomerov na strane
matky zvýšením jej príjmu z cca 185,47 eur (164,22 eur a rodinné prídavky 21,25 eur mesačne) na

500 eur netto mesačne, ktorý nepreukázania listinnými dôkazmi dôvodiac, že zarába len brigádnicky.
Za preukázané mal, že je evidovaná ako nezamestnaná od 26.10.2020, poberá rodinné prídavky 25,50
eur mesačne. Na strane otca mal preukázané zníženie príjmu z cca 1 000 eur netto (1200 eur brutto)
na 650 eur, s konštatovaním, že otec pracovnú zmluvu nepredložil. Nakoľko otec riadne nepreukázal
svoj príjem, súd prvej inštancie uviedol, že ho nepresvedčil, že by pracoval len za 400 eur mesačne
a pokiaľ by aj takýto príjem mal, jeho konanie by vyhodnotil ako dobrovoľné vzdanie sa vyššieho

príjmu. Poukázal na rôzne tvrdenia otca o výške jeho príjmu, bez ich relevantného preukázania. Súd
prvej inštancie nezistil, že by mal otec zdravotné obmedzenia pre výkon adekvátnej práce, nemá vstarostlivosti žiadne svoje maloleté deti, ktoré skutočnosti by mu bránili hľadať a nájsť si prácu mimo
obvodusvojhoterajšiehobydliska.Poukázalnazistenie,žeotecvminulostivrokoch2013-2019pracoval
v Rakúsku, v rakúskom sociálnom systéme bol evidovaný ako zamestnanec do 01.12.2019. Vyslovil

názor, že je v jeho možnostiach a schopnostiach dosahovať príjem vyšší než je ním deklarovaná suma
650 eur. Uviedol, že pri určení potencionálneho príjmu otca bol limitovaný jeho vzdelaním a praxou v
oblasti gastronómie, pričom z všeobecnej súdnej praxe mu vyplynulo, že zamestnanci ako otec aktuálne
zarábajú na pracovnom trhu na Slovensku do 1 000 eur netto. Poukázal na nezáujem otca o maloletú
a jeho svojvoľné rozhodnutie na jej výživu prispievať iba 30 eur mesačne. Na starne maloletej F. mal

preukázanú zmenu pomerov nárastom jej životných nákladov vo všetkých smeroch za obdobie od
posledného rozhodnutia súdu v roku 2010 kedy mala 1 a pol roka oproti súčasnému obdobiu, kedy v
šk. roku. 2021/2020 je žiačkou 8. ročníka ZŠ dovŕšila vek 13 rokov, venuje sa mimoškolskej činnosti a
jej starostlivosť a výchovu zabezpečuje matka sama. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej
inštancie potom uviedol, že napriek zisteniam o zmene pomerov na strane maloletej a rodičov, nezistil
dôvod a splnenie podmienok pre zvýšenie výživného na maloletú. Právne vec posúdil tak, že vychádzal

zo zaužívanej súdnej praxe pre výpočet výživného a až následne sekundárne vyhodnocoval zmenu
skutkových okolností, objektívnosť výdavkov na maloletú a potrebu či nutnosť zvýšiť výživné povinnému
rodičovi. Uviedol, že primárne vychádzal z ustálenej súdnej praxe ohľadom určovania výživného, t.j.
že výživné sa určuje pri žiakoch základnej školy ako je maloletá (pozn. súdu rozpätie platí pre deti od
narodenia do skončenia povinnej školskej dochádzky) v rozmedzí cca 20 % z príjmu otca deleno počet

detí, ku ktorým má zákonnú vyživovaciu povinnosť. Vychádzal z ním ustáleného potencionálneho príjmu
otcavsume1000eurnettomesačneauviedol,žepostupovalmyšlienkovýmpochodom, že20%zčistej
potencionálnej mesačnej mzdy otca 1.000 eur je suma 200 eur. Nakoľko sú na otca výživou odkázané
tri maloleté deti, pričom na zvyšné dve deti má určenú povinnosť po 100 eur a 85 eur, nemožno otcovi
zvýšiť výživné na maloletú. Takto určené výživné považoval nateraz za primerané reálnym možnostiam

a schopnostiam rodičov a preto návrh matky zamietol v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol
podľa § 52 CMP.

4. Proti tomuto rozsudku vo výroku II. podala v zákonnej lehote prostredníctvom zvolenej právnej
zástupkyne odvolanie matka, navrhujúc ho zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie. Namietala nesprávne právne posúdenie veci, keď súd prvej inštancie na základe
vykonaného dokazovania dospel síce k záveru, že od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti otca
k maloletej pred vyše desiatimi rokmi, došlo k zmene pomerov na jej strane, že otec sa o maloletú
žiadnym spôsobom nezaujíma a nepodieľa sa na jej výchove, výživné neplatí ani v súdom určenej
výške a včas, že ňou vyčíslené náklady na maloletú sú objektívne, avšak pri rozhodovaní vychádzal

zo zaužívanej súdnej praxe pre výpočet výživného a až následne sekundárne vyhodnocoval zmenu
skutkových okolností. Namietala, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie oprel o súdnu prax ohľadom
určovania výživného, že výživné sa určuje pri žiakoch základnej školy ako je F.a v rozmedzí cca 20 %
z príjmu otca deleno počtom vyživovaných detí, pričom vychádzal z ním ustáleného potencionálneho
príjmu otca v sume 1 000 eur netto mesačne a z toho dôvodu napokon konštatoval nemožnosť zvýšenia

výživného. Namietaný postup súdu prvej inštancie však nemá oporu v právnych predpisoch ani v
rozhodovacejpraxisúdov,keďpriurčenívýškyvýživnéhonamaloletédieťaajehozmene,jesúdpovinný
individuálne posúdiť zákonné kritéria v zmysle § 62, § 75 ods.1, § 78 Zákona o rodine. V prípade, ak
by súd prioritne posudzoval výšku výživného v percentuálnom pomere k príjmu povinného rodiča platiť
výživnénamaloletédieťaalebokjehopotencionálnemupríjmu,stalbysavpodstateštatistomastratilby

sa individuálny prístup súdu k posudzovaniu oprávnených potrieb maloletých detí. Ak by sme aj pripustili
možnosť stanoviť paušálne výšku vyživovacej povinnosti v percentuálnom pomere k príjmu povinného
platiť výživne na maloleté dieťa, nie je možné stanoviť jednotne výšku vyživovacej povinnosti bez ohľadu
na počet vyživovacích osôb a to najmä z dôvodu, že povinný rodič zo svojho príjmu bude uhrádzať
maximálne rovnakú sumu bez ohľadu na počet vyživovacích povinností, teda jeho životná úroveň sa

nezmení. Naopak, maloleté dieťa odkázané na výživné od svojho rodiča bude mať pokryté svoje potreby
podľa počtu súrodencov. Inak povedané, kým rodič bude mať rovnakú životnú úroveň, maloleté dieťa
odkázané na jeho výživu bude mať životnú úroveň násobne menšiu určenú počtom detí tohto rodiča, čo
by bolo v rozpore so základným princípom starostlivosti rodičov o maloleté deti vo vzťahu k pokrytiu ich
základných potrieb, ako aj v rozpore s ustanovením § 62 ods. 2 posledná veta Zákona o rodine.

5. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 65 a § 66 CMP, keď v posudzovanej
veci nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podaného matkou, a to bez nariadenia odvolaciehopojednávania podľa § 378 ods. 1, 385 ods. 1 CSP. Konštatuje, že matka v podanom odvolaní napadla
výrok II. rozhodnutia, ktorým súd zamietol jej návrh na zvýšenie výživného na maloletú.

6. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

7. Akoprvoradéodvolacísúdkonštatuje,že vpostupesúduprvejinštancienezistil žiadnevadytýkajúce
sa procesných podmienok, na ktoré je z úradnej povinnosti povinný prihliadať ( § 2 ods. 1 CMP, §

380 ods. 2 CSP).

8. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k zvýšeniu výživného na maloletú vyplýva, že
súd prvej inštancie v ňom uviedol, čoho sa matka v návrhu domáhala, aké položky obsahoval rozpis
mesačných výdavkov priložený matkou, ako sa k návrhu vyjadril otec a aké listinné dôkazy rodičia
predložili, ktoré dôkazy súd vo vzťahu k príjmu otca vykonal, ako sa rodičia a kolízny opatrovník na

pojednávaní vyjadrili, následne citoval právne predpisy použité pri právnom posúdení veci. Vo vzťahu
k rozhodnutiu o návrhu matky na zvýšenie výživného, konštatoval, že zmenu pomerov zistil na strane
otca a matky ako aj na strane maloletej. Skonštatoval, že rodičom sa okruh vyživovacích povinností
nezmenil, otec má naďalej dve vyživovacie povinnosti k mal. G., nar. XX.X.XXXX 100 eur mesačne a
k mal. U. nar. XX.XX.XXXX 85 eur mesačne. V ďalšej časti odôvodnenia vysvetlil zmenu výdavkov na

maloletú v smere ich zvýšenia od posledného rozhodnutia súdu o výživnom na maloletú rozsudkom OS
Lučenec č. k. 11P/715/2019-24 zo dňa 29.3.2010 (právoplatný 24.05.2010) vo výške 100 eur mesačne
od 01.04.2010. Súd prvej inštancie vo veci síce odkázal na príslušné ustanovenia Zákona o rodine §
62, § 75 ods.1, a § 78 ods. 1 Zákona o rodine, avšak vec nesprávne právne posúdil a vyvodil z nej
nesprávny právny záver, s ktorým sa odvolací súd nemohol stotožniť.

9. Vo vzťahu k predmetnej veci odvolací súd vo všeobecnosti považuje za potrebné uviesť, že platná
právna úprava vyživovacej povinnosti rodičov k deťom (§ 62 ods. 1 Zákona o rodine) je založená na
rovnakom postavení muža (otca) a ženy (matky). Obaja rodičia tak majú povinnosť prispievať na výživu
svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov (§ 62 ods. 2 veta prvá Zákona

o rodine). Schopnosti predstavujú subjektívne kritérium určovania rozsahu vyživovacej povinnosti
a rozumie sa nimi vlastnosti dané telesnými a duševnými schopnosťami konkrétnej osoby rodiča,
zdravotným stavom, vlohami, nadaním, nadobudnutými vedomosťami a získanými skúsenosťami. Z
hľadiska vyživovacej povinnosti je podstatné, ako sa prejavia v reálnych schopnostiach dosahovania
príjmu. Subjektívne schopnosti sa však môžu realizovať len v rámci objektívne daných možností,

ktoré determinuje reálna situácia na trhu práce, miera nezamestnanosti v regióne, v príslušnom
odbore, vekovej kategórii, dosahované zárobky v danom povolaní. Majetkové pomery rodiča umožňujú
komplexne posúdiť celkovú situáciu, životnú úroveň rodiča pre potreby výživného, keďže príjmové
pomery samy osebe neposkytujú úplný obraz o situácii povinného rodiča. Rodič totiž nemusí mať žiadny
preukázateľný príjem, disponuje však značnými majetkovými podstatami. Na schopnosti, možnosti a

majetkové pomery rodiča je potrebné prihliadnuť aj vtedy, ak sa rodič vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako je potrebné prihliadať aj na
neprimerané majetkové riziká, ktoré rodič na seba berie. Obligatórnym zákonným hľadiskom je tiež
osobný výkon starostlivosti o dieťa (§ 62 ods. 4 Zákona o rodine). Uvedené konanie sa chápe ako
určitá hodnota, ktorá sa pri určovaní výživného nemôže nebrať do úvahy. Hoci zákon používa termín

„prihliadasa",osobnústarostlivosťnepochybnekladienaroveňfinančnémuzabezpečeniuvýživy.Miera,
v akej treba prihliadať na osobnú starostlivosť o dieťa v rámci plnenia vyživovacej povinnosti, sa
mení podľa veku dieťaťa, resp. jeho zdravotného stavu. Najvýznamnejší podiel bude predstavovať pri
deťoch najnižšieho veku, kde je osobná starostlivosť najnáročnejšia. V tomto období podľa okolností
konkrétneho prípadu môže osobná starostlivosť úplne vyvážiť peňažné plnenie vyživovacej povinnosti

zo strany druhého rodiča.
10. Rozsah vyživovacej povinnosti rodiča je limitovaný odôvodnenými potrebami dieťaťa (§ 75 ods.
1 Zákona o rodine), pričom dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov (§ 62 ods. 2 veta
druhá Zákona o rodine). Odôvodnené potreby dieťaťa sú rôzne podľa okolností konkrétneho prípadu,
sú závislé predovšetkým od veku a zdravotného stavu dieťaťa, jeho fyzickej a duševnej vyspelosti,

spôsobu a obsahu jeho prípravy na budúce povolanie a celkové uplatnenie v spoločenskom živote,
výšky eventuálnych vlastných príjmov a pod. Avšak odôvodnené potreby dieťaťa neurčujú len tieto
okolnosti, sú bezprostredne ovplyvňované i schopnosťou a možnosťou rodičov. Ak sú reálne možnosti a
schopnosti rodičov veľmi obmedzené, sú odôvodnenými len bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujúobvyklú základnú mieru všetkých nevyhnutných potrieb, nutných pre život kultúrneho človeka. Ak sú
reálne možnosti a schopnosti rodičov veľmi široké, sú odôvodnenými tiež ďalšie potreby dieťaťa, ktoré
nie sú nevyhnutné, ale - práve so zreteľom napr. k veku a zdravotnému stavu dieťaťa, jeho fyzickej

a duševnej vyspelosti, spôsobu a obsahu jeho prípravy na budúce povolanie a celkové uplatnenie v
spoločenskom živote - prospešné všestrannému vývoju dieťaťa vo vyspelej spoločnosti.
11. Procesné zásady určujú, že pre rozhodovanie súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia
rozhodnutia (§ 217 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 2 ods. 1 CMP). Súd teda nemôže prihliadať na
skutočnosti, ktoré možno očakávať alebo ktoré nastanú po vyhlásení rozhodnutia. Zákonným pravidlom

pri rozhodovaní o výživnom je, že ide o plnenie v opakujúcich sa dávkach uhrádzaných neskôr za
skutkových podmienok, ktoré sa v čase rozhodovania nedali predvídať. Vychádza sa z teoretického
predpokladu, že sa podstatne nezmenia. V dôsledku rôznych okolností sa však reálne podmienky
postupom času spravidla odlišujú od skutkových podmienok, z ktorých rozhodnutie súdu vychádzalo.
Preto nie je žiaduca nezmeniteľnosť súdneho rozhodnutia vychádzajúceho z už neexistujúcich
predpokladov. Jednorazová úhrada výživného sa neujala z dôvodu spotrebného charakteru vyživovacej

povinnosti, neopomenuteľné je hľadisko hospodárnosti konania, keďže nie je možné, aby o každej
splátke výživného rozhodoval súd osobitne. Vzhľadom na takúto konštrukciu Zákona o rodine v ust. § 78
(rovnakoprocesnýpredpis-ust.§121CMP)ustanovujeosobitnýmechanizmusnápravy(ktorýnemožno
využiť pri iných právoplatných rozhodnutiach) pre prípady, keď sa skutkový stav odchýlil od podmienok
daných pri rozhodnutí, ako výnimku zo zásady nezmeniteľnosti súdnych rozhodnutí. Rozsudky o

výživnom sú prípadmi clausula rebus sic stantibus (výhrada, že sa nezmenia podmienky, na základe
ktorých súd určil rozsah plnenia) a prostredníctvom tejto úpravy sa umožňuje prelomenie prekážky res
iudicata na základe preukázanej zmeny pomerov odôvodnenej už uvedenými skutočnosťami. Zmenu
pomerov možno vymedziť ako podstatnú a závažnú zmenu rozhodujúcich kritérií v porovnaní so
skutkovým stavom existujúcim v čase predchádzajúcom rozhodnutiu súdu, ktorá môže byť na strane

oprávneného, ako aj povinného, nie zmeny krátkodobého charakteru. Zmena pomerov môže zahŕňať
tak zmenu pomerov na strane niektorého z rodičov (strata zamestnania, závažné ochorenie, získanie
podstatne výhodnejšieho zamestnania a pod.), ako aj zmenu pomerov na strane dieťaťa, najmä jeho
potrieb (vek, štúdium, zdravotný stav a pod.). Ustanovenie § 78 ods. 1 Zákona o rodine umožňuje
zmenutakvovzťahuksúdnymrozhodnutiam(musíísťorozhodnutie,ktorýmbolavyživovaciapovinnosť

priznaná, prípadne zmenená), ako aj vo vzťahu k dohodám.
12. Odvolací súd sa zhodol s námietkou matky o nesprávnom právnom posúdení veci súdom
prvej inštancie, ktorý k svojmu záveru dospel percentuálnym výpočtom z fiktívneho príjmu otca, ktorý
podľa vlastnej úvahy ustálil vo výške 1 000 eur mesačne dôvodiac možnosťami a schopnosťami
otca a ponukami na trhu práce (vo všeobecnosti) v danom regióne. Percentuálne odvodenie výšky

výživného zo zárobku povinného rodiča, či dokonca z fiktívneho príjmu, je potrebné vyhodnotiť
ako pochybenie súdu pri rozhodovaní o výživnom, ktorého povinnosťou je dokazovanie zamerať
na možnosti povinného rodiča a jeho schopnosti dosahovať príjem. Odvolací súd udáva, že takýto
spôsob pri určení výšky výživného nie je možné považovať za bežnú rozhodovaciu prax súdov a
takýto postup je treba označiť ako nesprávny. Súdna prax môže vychádzať len z platnej legislatívy,

pričom hmotné právo žiadnym spôsobom ani len nenaznačuje možnosť obdobného postupu. Zákon
o rodine jasne formuluje ako determinujúce kritéria na strane povinného rodiča jeho schopnosti,
možnosti a majetkové pomery a nie jeho skutočne dosahovaný zárobok, resp. iný obdobný príjem
tvoriaci zdroj jeho obživy. Obmedziť sa len na percentuálne odvodenie výšky výživného zo zárobku
povinného rodiča by bolo závažným pochybením súdu, ktorého povinnosťou je dokazovanie zamerať

na skutočné, t.j. reálne možnosti povinného rodiča pre dosahovanie príjmu, vyjadrené predovšetkým
jehonajvyššiedosiahnutýmvzdelaním,odbornosťou,nadobudnutoupraxou,pracovnýmiskúsenosťami,
uplatniteľnosťou na trhu práce, jazykovými vedomosťami, fyzickým vekom a zdravotným stavom.
Prijatie zmieneného postupu pri určovaní výšky výživného by povinnému rodičovi v praxi umožňovalo
vyhnúť sa riadnemu plneniu výživného oficiálnym prijatím neadekvátneho a menej honorovaného

zamestnania, resp. nezamestnanosťou simulovať stav pre rozhodnutie podľa ods. 3 § 62 Zákona
o rodine. Zároveň by to znamenalo neprípustný odklon od základných hmotnoprávnych princípov a
vytvorenienežiadúcehoprecedensusmerujúcehopredovšetkýmvneprospechoprávnenéhomaloletého
dieťaťa. V odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie súčasne úplne absentujú dôvody
záveru súdu o zamietnutí návrhu na zvýšenie výživného v zmysle vyššie uvedených zákonných kritérií.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí v zmysle §
220 ods. 2 CSP vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na
jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to,aby jeho závery, ku ktorým dospel na základe zhodnotenia skutkového stavu veci, boli prijateľné,
racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a najmä presvedčivé. Rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti nespĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutia, čo spôsobuje jeho

nepreskúmateľnosť. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, z ktorého nemožno zistiť, akým spôsobom súd
postupoval pri posudzovaní rozhodných skutočností, nevyhovuje zákonným požiadavkám, ktoré CSP
kladie na obsah odôvodnenia rozhodnutia a v konečnom dôsledku takéto rozhodnutie zasahuje do
základných práv účastníka súdneho konania, ktorý má nárok na to, aby bola jeho vec spravodlivo
posúdená.

13. V dôsledku vyššie uvedeného, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v výroku II., ako
aj v závislom výroku III. o trovách konania s použitím § 389 ods. 1 písm. b) CSP, keďže takýmto
postupom súdu sa odňala účastníkom možnosť konať pred súdom, ako aj s použitím § 389 ods. 1
písm. c) CSP, keď súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že na vec neaplikoval všetky
ustanovenia právneho predpisu a nadväzne v naznačenom smere i nedostatočne zistil skutkový stav, a
tento nedostatok nemožno napraviť (z dôvodu rozsiahlosti potrebného dokazovania) odvolacím súdom,

zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

14. Úlohou súdu prvej inštancie, ktorý je v zmysle § 391 ods. 2 CMP viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu, bude v ďalšom konaní zaoberať sa všetkými skutkovými okolnosťami a zákonnými

kritériami podstatnými pre zvýšenie výživného na maloleté dieťa v zmysle § 78 ods.1, § 62, § 75
ods.1 Zákona o rodine, za týmto účelom dokazovanie zopakovať a doplniť v potrebnom rozsahu,
vo veci rozhodnúť po zistení skutočného stavu v súlade s § 188 a § 195 a nasl. CSP. Súd prvej
inštancie v novom rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP, uvedie stručný a jasný výklad o tom,
o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posudzovaní návrhu na

zmenu výšky výživného na maloletú určenej podľa hmotnoprávnych ustanovení Zákona o rodine,
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán týkajúce sa zákonných
podmienok posudzovaných vo vzťahu k predmetu konania, ustáli výšku odôvodnených mesačných
nákladov na maloletú a bude zohľadňovať aj výkon osobnej starostlivosti o maloletú zo strany rodičov, v
písomnom odôvodnení rozhodnutia uvedie, z ktorých konkrétnych dôkazov a preukázaných skutočností

pri hodnotení zostávajúceho predmetu konania vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané
a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo prípadne
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy.

15. V novom rozhodnutí o zostávajúcom predmete konania súd prvej inštancie rozhodne o náhrade

trov konania ( § 396 ods. 3 CSP).

16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 2 ods. 1 CMP, § 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).