Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 26, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9CoCsp/27/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8518200946
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8518200946.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov

senátu, sudkyne JUDr. Jany Burešovej a sudcu JUDr. Eduarda Valenčina v spore žalobcu: Generali
Česká pojišťovna a.s., IČO: 45 272 956, Spálená 75/16, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká
republika, konajúca prostredníctvom Generali Poisťovňa, a.s., pobočka poisťovne z iného členského
štátu, Lamačská cesta 3/A, 841 04 Bratislava – mestská časť Karlova Ves, IČO: 35 709 332, právne
zastúpeného spoločnosťou Beňo & partners advokátska kancelária s.r.o., Námestie svätého Egídia
40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. X, XXX XX D.,
právne zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Maroš Zima, s.r.o., so sídlom Vsetínska 1021/19,

064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 47 234 831, o zaplatenie 1.414,- eur s príslušenstvom, o odvolaní strán
sporu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 4Csp/31/2018-195 zo dňa 03.12.2021, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 707,- eur a úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo

sumy 707,- eur od 31.12.2015 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“

V dôvodoch svojho rozhodnutia, ktoré bolo v poradí druhým rozhodnutím o žalobe uplatnenej žalobcom
uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 02.07.2018 domáhal voči žalovanému zaplatenia
sumy 1.414,- eur spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.414,-

eur od 31.12.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 23.01.2015 so
žalovaným uzavrel poistnú zmluvu č. XXXXXXXXXX o povinnom zmluvnom poistení zo zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla so začiatkom poistenia od 23.01.2015. Dňa
17.02.2015 došlo k škodovej udalosti v Anglicku - keď poistené osobné motorové vozidlo EČ: E., zn.
F. G. vychádzalo z parkoviska, došlo k stretu a poškodeniu motorového vozidla zn. F. H., EČ: C..
Poškodený si uplatnil právo na náhradu škody u likvidačného zástupcu žalobcu, a ten mu vyplatil dňa
08.09.2015 poistné plnenie vo výške 1.414,- eur v súlade so zákonom č. 381/2001 Z.z. o povinnom

zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Žalobca v
súvislosti s vyplateným poistným plnením poukázal na ustanovenie § 12 ods. 1 písm. g) tohto zákona,
v zmysle ktorého má poisťovateľ proti poistníkovi nárok na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti,
ktoré za neho vyplatil z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ak spôsobil škodumotorovým vozidlom a bez dôvodov hodných osobitného zreteľa porušil povinnosti podľa § 10 ods.
1 až 4, t.j. písomne neoznámil poisťovateľovi vznik škodovej udalosti v zákonom stanovenej lehote.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný si bez existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nesplnil

svoju oznamovaciu povinnosť a vznik škodovej udalosti nahlásil až 20.04.2015, vznikol žalobcovi voči
žalovanému regresný nárok za poskytnuté poistné plnenie. Nakoľko žalovaný neuhradil dlžnú sumu ani
nazákladevýzievzodňa30.11.2016a27.04.2016,žalobcapodalžalobunasúd,kdesiuplatnilžalovanú
sumu so zákonným úrokom z omeškania a náhradu trov konania.
Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný so žalobou nesúhlasil, voči pôvodne súdom vydanému

platobnému rozkazu aj rozsudku z 05.02.2020, ktorým súd žalobe vyhovel podal odpor, resp. odvolanie,
argumentujúc tým, že nepopiera, že v meste I. došlo 17.02.2015 k stretu vozidiel ako je uvedené
v žalobe. Jeho vozidlo EČV: E. XXXAZ riadil jeho syn A. B., pri strete vozidiel nevznikla žiadna škoda.
Nemá vedomosť z akého dôvodu žalobca uhradil sumu 1.414,- eur, z čoho táto škoda má pozostávať.
O udalosti sa dozvedel až z výzvy žalobcu, preto ho kontaktoval dňa 20.04.2015 a poukázal aj na dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré svoju povinnosť nesplnil. Uznal časť nároku, trval ale na jeho znížení

na sumu 500,- eur, ktorú by zaplatil v piatich splátkach po 100,- eur mesačne.
Z dokazovania vykonaného v priebehu celého konania mal súd prvej inštancie za preukázané, že dňa
17.02.2015 došlo v meste I. v H. k dopravnej nehode, došlo k stretu vozidla žalovaného s motorovým
vozidlom poškodeného tak, ako to vyplýva z podanej žaloby. Žalobca poskytol poistné plnenie v
prospech poškodeného v celkovej výške 1.414,- eur, čo preukázal listinnými dôkazmi a následne si

uplatnilregresnúnáhraduvočižalovanému,ktorýsiakopoistníkavlastníkvozidlanesplnilsvojuzákonnú
povinnosť a túto poistnú udalosť v určenej 30-dňovej lehote žalobcovi neoznámil. Žalobca ma právny
vzťah so žalovaným ako poisteným vlastníkom motorového vozidla, ktoré spôsobilo dopravnú nehodu.
Žalobca v konaní preukázal splnenie zákonných podmienok na to, aby bol žalovaný zaviazaný nahradiť
žalobcovi náhradu poistného plnenia, ktorú za neho žalobca vyplatil z dôvodu vzniknutej škody. Otáznou

ostala výška regresnej náhrady, t.j. jej primeranosť, čomu mala byť venovaná osobitná pozornosť ako
mu to uložil odvolací súd v zrušujúcom uznesení z 10.09.2020.
Skúmajúc otázku primeranosti, poukázal súd prvej inštancie na nález Ústavného súdu Slovenskej
republikyz31.01.2019sp.zn.IV.ÚS377/2018,vktoromÚstavnýsúduviedol,žepresplneniepodmienky
primeranosti náhrady poisťovateľ má znížiť postihové právo v závislosti od osobných, zárobkových

a majetkových pomerov poisteného a od okolností, za ktorých došlo ku škode, akcentujúc účel regresnej
náhrady, ktorá má plniť výchovný účel a nie existenčne poisteného ohroziť. Súd prvej inštancie tak
konštatoval, že čo sa týka okolností, za ktorých škoda vznikla, bolo podľa neho potrebné zohľadniť,
že ku škode došlo len pri vychádzaní z parkoviska pri cúvaní, nie pod vplyvom alkoholu, na príčine
nebola ani rýchlosť jazdy. V danom prípade išlo o sumu konečnú. Výška vyplatenej sumy predstavuje

zostatkovú hodnotu poškodeného vozidla, nakoľko poškodené auto malo rok výroby 2002. Dopravnú
nehodu spôsobil syn žalovaného, ktorý sa s poškodeným dohodol na náhrade škody. Žalovaný nebol
synom hneď vyrozumený o udalosti, dozvedel sa o nej až z výzvy žalobcu. Z peňažného denníka
žalovaného a daňového priznania za rok 2020 vyplýva základ dane v sume 5.084,19 eura a po uplatnení
daňovej straty z predchádzajúcich zdaňovacích období, bol znížený čiastkový základ dane z príjmov v

sume 5.084,19 eura. Daň zo základu dane zisteného podľa § 4 ods. 1.písm. a) zákona o dani z príjmov
bola0,-euracelkovádaňzozákladudanezistenéhopodľa§4zákona,zosobitnéhozákladudanepodľa
§ 7 zákona a z osobitného základu dane podľa § 51e zákona bola 100,50 eura po započítaní jeho príjmov
a výdavkov. Vzhľadom na vykonané dokazovanie, zohľadniac predovšetkým princíp primeranosti, súd
dospel k záveru, že pri priznaní celej náhrady škody by sa toto minulo účelu regresnej náhrady, ktorá

má plniť predovšetkým účel výchovný, nielen represívny, a preto znížil postihové právo a rozhodol tak,
ako to vyplýva z výrokovej časti jeho rozhodnutia. Súd sa nestotožnil s tvrdením, že žalovaný je povinný
uhradiť celú sumu zodpovedajúcu v danom prípade celej zostatkovej hodnote poškodeného vozidla.
Z týchto dôvodov žalobe vyhovel ako uviedol vo výroku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Pri právnom posúdení odkázal súd prvej inštancie na ustanovenia zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom

zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla - § 10 ods. 1
písm. b), § 12 ods. 1 písm. g), § 12 ods. 4, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.
Výrok o nároku na náhradu trov konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 2 CSP, vychádzajúc z toho,
že úspech strán v spore bol rovnaký, preto žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

Uznesením č.k. 4Csp/31/2018-253 z 11.2.2022 súd prvej inštancie pripustil, aby do konania namiesto
žalobcu Generali Poisťovňa, a.s., IČO: 35 709 332, Lamačská cesta 3/A, Bratislava vstúpil ako žalobca
Generali Česká pojišťovna a.s., IČO: 45 272 956, Spálená 75/16, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká
republika, konajúca prostredníctvom Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu,IČO: 54 228 573, so sídlom Lamačská cesta 3/A, 841 04 Bratislava a to z dôvodu predaja podniku
s prevodom celého poistného a zaistného kmeňa a všetkých pohľadávok a záväzkov.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obe strany sporu.

Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) Civilného sporového poriadku.
Podľa žalobcu podstatou sporu je to, že žalovaný ako poistený nesplnil svoju zákonnú povinnosť ohlásiť

žalobcovi poistnú udalosť v lehote do 30 dní od jej vzniku, pričom nesplnenie tejto zákonnej povinnosti
nebolo preukázané žiadnymi výnimočnými a osobitnými okolnosťami. Medzi stranami nebolo sporné, že
žalobcovi pre nesplnenie zákonnej povinnosti vznikol nárok na náhradu poistného plnenia. Spornou bola
výška tohto plnenia. Podľa žalobcu zo zákonných ustanovení ani z iného právneho predpisu nevyplýva
možnosť znížiť výšku požadovanej regresnej náhrady poistného plnenia. Rozhodnutia, o ktoré súd prvej
inštancie oprel svoje rozhodnutie sú ojedinelé, navyše nie sú uverejnené v zbierke rozhodnutí. Nárok

ním uplatnený vyplýva priamo z osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení, v ust. § 12 ktorého je zakotvené právo uplatniť proti poistníkovi nárok na náhradu
vyplateného poistného plnenia. Zo žiadneho ustanovenia tohto právneho predpisu nevyplýva možnosť
súdu znížiť požadovanú náhradu poistného plnenia. Právo podľa § 12 ods. 1 zákona o povinnom
zmluvnom poistení je osobitným originálnym nárokom poisťovne proti poistenému z poistného pomeru,

t.j. špecifickým právom poisťovne. Nemá charakter nároku na náhradu škody a súd preto nie je
oprávnený aplikovať moderačné ustanovenie podľa § 450 Občianskeho zákonníka. Len poisťovateľ je
oprávnený znížiť výšku uplatňovaného nároku. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 4Obdo/84/2018 z 11.12.2019, ktoré je uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ktoré bolo vydané pri obdobnom skutkovom aj právnom stave

veci a aplikovateľné je aj na predmetný spor. Ide o novšie rozhodnutie a je judikátom. Žiadal preto, aby
odvolací súd rozhodol v zmysle odvolacieho petitu tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší a vec
mu vráti na ďalšie konanie, prípadne, ak budú podmienky na rozhodnutie o veci splnené, aby sám vo
veci rozhodol tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie.

Žalovaný v odvolaní poukázal na existenciu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h)
CivilnéhosporovéhoporiadkuUviedol,ženezavinildopravnúnehodu,zobjektívnychdôvodovnenahlásil
žalobcovi poistnú udalosť, keďže o tejto nemal vedomosť, čo je dôvod hodný osobitného zreteľa
a s poukazom na jeho osobné pomery je zaplatenie sumy vo výške 707,- eur s úrokom z omeškania

represívneasuma,ktorúmáuhradiťjeneprimeranevysoká.Žiadalpreto,abyodvolacísúdbuďrozsudok
súdu prvej inštancie zrušil v rozsahu v akom ho napadol, to znamená vo vzťahu k výroku I. a výroku
III. alebo aby ho zmenil tak, že uloží žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi takú sumu, ktorá bude
plniť výchovný účel.

Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadom na včas podané odvolanie obidvomi stranami sporu (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal
rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z dôvodov uvedených v odvolaniach strán
sporu ako aj konanie rozhodnutiu súdu prvej inštancie predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich

z ust. § 379 a nasl. CSP.

Pred rozhodnutím o tom, či boli relevantné odvolacie dôvody strán sporu vyzval v súlade s § 382 CSP
strany sporu k tomu, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré
pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité.

Žalobca vo vyjadrení k výzve súdu uviedol, že ak má výzva konajúceho súdu smerovať k záveru, že
tento vytýka rozpor s dobrými mravmi žalobcovi a to jeho zákonným konaním, ale v podstate tvrdí, že
v rozpore s dobrými mravmi je právny predpis, takúto právomoc všeobecné súdy nemajú. Ak má súd za
to, že ustanovenie právneho predpisu, ktoré by mal na vec aplikovať je v rozpore s ústavou, s dobrými

mravmi, so zásadou spravodlivosti, prípadne z iného dôvodu, je oprávnený prerušiť konanie a podať
kvalifikovaný návrh na ústavný súd. Sám od seba však nemôže porušiť zákon s odôvodnením, že jeho
aplikácia je v rozpore s dobrými mravmi, znížiť výšku uplatňovaného nároku. Toto oprávnenie je dané len
poisťovateľovi. Uviedol, že mal záujem znížiť svoj nárok už počas konania a mal záujem so žalovanýmvyriešiťspormimosúdnoudohodou.Žalovanývšakneprejavilžiadnyzáujemaochotusasožalobcomna
primeranom plnení dohodnúť. Na základe uvedeného má tak žalobca za to, že výkon jeho práv nemôže
byť a nie je v žiadnom prípade v rozpore s dobrými mravmi.

Žalovaný vo vyjadrení k výzve odvolacieho súdu uviedol, že ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka je potrebné posudzovať aj v kontexte s článkom 1 veta prvá dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každá fyzická alebo právnická

osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. S poukazom na odôvodnenie odvolania, ktoré voči
rozsudku podal, má za to, že svojim konaním, resp. nekonaním, neporušil všeobecne záväzné právne
normy. V prípade uloženia povinnosti žalovanému uhradiť žalobcovi regresnú náhradu, by takto uložená
povinnosť bola v rozpore s dobrými mravmi a zároveň by došlo k zásahu do práv a oprávnených
záujmov žalovaného, teda do jeho práva pokojne užívať majetok; žalobca v reakcii na toto vyjadrenie
žalovaného uviedol, že žalovaný vo vyjadrení neuviedol žiadne podstatné skutočnosti. Podľa žalobcu

sám od seba žiadny súd nemôže porušiť zákon s odôvodnením, že jeho aplikácia vo svetle imperatívu
dobrých mravom nie je udržateľná.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, preskúmaní konania súdu prvej inštancie,

argumentov oboch strán sporu uvedených v odvolaní, ako aj vo vyjadrení k výzve odvolacieho súdu,
dospel k záveru o tom, že tak odvolanie žalobcu ako aj odvolanie žalovaného dôvodnými neboli.

Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku zverejnil na úradnej tabuli ako aj na webovej stránke
Krajského súdu v Prešove dňa 07.10.2022 (§ 219 ods. 3 CSP).

Odvolacia argumentácia žalobcu, ako aj žalovaného, vychádzajúc z obsahu týchto argumentácií
a zdôraznenia údajných pochybení súdu prvej inštancie, bola konštruovaná na tvrdení o nesprávnosti
skutkových zistení a tvrdení o nesprávnom právnom posúdení veci. Odvolací súd posúdil relevantnosť
takto vymedzených tvrdení, prihliadajúc na to, že v odôvodnení jeho rozhodnutia nemusí byť daná

odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05).

Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke

a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy, ak súd
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov alebo z vyjadrení strany nevyplynuli, ani inak nevyšli počas
konania najavo, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo,
opomenul. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový
stav, dochádza k tomu vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery.

Po oboznámení sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom
a jeho právnym posúdením má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie z dokazovania riadne

zistil skutkový stav rozhodujúci pre posúdenie veci a právne závery, ku ktorým dospel, vychádzajú zo
skutkových zistení. V rozhodnutí dal jasné, zrozumiteľné, dostatočne konkrétne a v logickej postupnosti
sformulované vysvetlenie dôvodov rozhodnutia, ku ktorému dospel. Je evidentné, že sa podrobne
zaoberal všetkými tvrdenými skutočnosťami, dôkazmi a námietkami, správne ich v jednotlivosti ako aj
vo vzájomnej súvislosti vyhodnotil a dospel tak k správnemu, presvedčivému právnemu záveru.

Na týchto správnych záveroch sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania. Odvolací súd sa
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP), a preto k odvolacím dôvodom
strán sporu len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia dodáva:Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinnosti vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť

v rozpore s dobrými mravmi.

Teória aj súdna prax vychádza z toho, že výkonom práv v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka sa rozumie uplatňovanie (existujúcich) subjektívnych občianskych práv spôsobom, ktorý

objektívne právo svojim subjektom dovoľuje (ku ktorému ho oprávňuje) a ktorý zároveň smeruje
k výsledku (stavu) objektívnym právom sledovanému. Súdna prax používa ustanovenie § 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka v normatívnom význame (nielen ako interpretačné ustanovenie), ako
korektívum ekvity pre tú oblasť, ktorú potrebuje, aby mohla zodpovedať idei spravodlivosti pri
rozhodovaní, nachádzajúc maximá sociálnej etiky, ktorým prisudzuje regulatívny princíp. Judikatúra
(communis opinio doctorum) zaoberajúca sa výkonom súkromných práv a povinností v rozpore

s dobrými mravmi zdôrazňuje komplexnosť posudzovania konkrétnych situácií, ktorých by sa dôsledky
ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka mali prejaviť (rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp.zn. 23Cdo/2060/98 z 28.06.2000).

Názor Najvyššieho súdu Českej republiky, autority vykladajúcej ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, t.j. normy v danom čase totožnej v Českej aj Slovenskej republike s ktorým sa odvolací súd
stotožňuje, sa stal za použitia argumentu a maiori ad minus, základom jeho posúdenia a odpovede na
otázku, či bol alebo nie, súd prvej inštancie oprávnený posúdiť existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa, alebo toto hodnotenie prináleží v zmysle § 12 ods. 1 písm. g) zákona č. 381/2001 Z.z. iba
poisťovateľovi, čo bola podstatná odvolacia námietka žalobcu, osobitne s prihliadnutím na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 64/2020, ale aj odpovede na otázku, či existovali dôvody pre
zasiahnutie do úvahy súdu prvej inštancie vo vzťahu k sume, ktorú mal súd prvej inštancie za primeranú,
čo bola podstatná odvolacia námietka žalovaného.

V prvom rade je potrebné uviesť, že odvolaciemu súdu je známy rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp.zn. 4Obdo/84/2018 z 11.12.2019, ktorý bol pod č. 64/2020 uverejnený v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2020, v zmysle ktorého je jediným
oprávneným subjektom, ktorý môže určiť a prípadne znížiť výšku nároku podľa § 12 zákona č. 381/2001
Z.z. poisťovateľ; tiež je odvolaciemu súdu známy článok 2 základných princípov Civilného sporového
poriadku zakotvujúci princíp legitímneho očakávania v zmysle súladu rozhodovania s ustálenou

rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Je mu však ale známe aj to, že právne názory,
ktoré najvyšší súd zaujme, nie sú ex lege právne záväzné na prípady s obdobným skutkovým alebo
právnym základom. Takýto postup priamo predpokladá zákon (§ 393 ods. 3 Civilného sporového
poriadku) a vyplýva to aj z názorov formulovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý uviedol, že
požiadavka právnej istoty (ani ochrana legitímneho očakávania) nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru

(rozhodnutie z 18.12.2008 Unédic proti Francúzsku, sť. č. 20153/04, rozsudok z 20.10.2011 J. E. a D. E.
proti Turecku, sť. č. 13279/05). Obdobný názor formuloval aj Ústavný súd Českej republiky, ktorý uviedol,
že judikatúra nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej právnej úprave) bola
nie len dopĺňaná o nové interpretačné závery, ale aj menená (nález sp.zn. III. ÚS 117/07 z 20.06.2006).

V čase rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Obdo/84/2018, t.j. 11.12.2019, bol
známy aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 31.01.2019 sp.zn. IV. ÚS 377/2018, na ktorý
poukázal súd prvej inštancie, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky zdôraznil účel regresnej
náhrady, na ktorú má mať nárok poisťovateľ v tom zmysle, že táto má plniť výchovný účel, nie existenčne

ohroziť poisteného. Podľa názoru Ústavného súdu, primeranosť náhrady možno ustáliť skúmaním výšky
sumy vyplatenej z titulu poistenia (pri zohľadnení či ide o sumu konečnú alebo o sumu, ktorá sa bude
v budúcnosti zvyšovať), zohľadnením okolností, za ktorých škoda vznikla a tiež skúmaním pomerov
toho, kto škodu spôsobil.

Ratio decidendi, nosné dôvody rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Obdo/84/2018
z 11.12.2019 nezohľadňujú názor vyplývajúci z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS
377/2018-52 z 31.01.2019. Ústavný súd Slovenskej republiky v ďalšom náleze, náleze sp.zn. III. ÚS90/2021-36 z 30.11.2021 poukázal na to, že sa nemôže stotožniť s argumentáciou, podľa ktorej jediným
oprávneným subjektom, ktorý môže určiť a prípadne znížiť výšku uplatňovaného nároku v zmysle
ust. § 12 zákona č. 381/2001 Z.z. je poisťovateľ, nie súd. Uvedený prístup jednoznačne naráža na

garancie doktrinálne zakotvené v namietaných referenčných normách. Taký výklad ust. § 12 ods. 1
písm. g) zákona o povinnom zmluvnom poistení, ktorý by neumožňoval preskúmať správnosť postupu
poisťovne, by nebol spravodlivý, pretože by bolo celkom na úvahe poisťovne akú sumu uplatní,
či zohľadní alebo nezohľadní napríklad eventuálne spoluzavinenie, resp. iné relevantné okolnosti
a dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa Ústavného súdu povinnosťou účastníkov právneho vzťahu je

dodržiavať zákony a zmluvné záväzky, no súčasne musia všetci zainteresovaní konať fair. Pokiaľ mierne
oneskorenie nespôsobí žiaden negatívny následok a k danej situácií pristúpia dôvody hodné osobitného
zreteľa, nesmie ich súd opomenúť. Právo v sebe musí mať aj aspekt empatie, pričom priznávanie
obdobných nárokov bez uvedeného môže často narážať na samú podstatu dobrých mravov.

V predmetnom náleze Ústavný súd Slovenskej republiky mal vedomosť o rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky 4Obdo/84/2018 z 11.12.2019, o čom svedčí obsah bodu 4 tohto nálezu.

Berúc na zreteľ názory Ústavného súdu Slovenskej republiky v nálezoch IV. ÚS 377/2018 a III. ÚS
90/2021, na ktoré odvolací súd poukázal a s ktorými sa stotožňuje, dospel odvolací súd na základe § 393
ods. 3 Civilného sporového poriadku k názoru o existencii dôvodov pre odklon od názoru vyplývajúceho

z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Obdo/84/2018 z 11.12.2019, ktorý bol
uverejnený pod č. 64/2020 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky č. 4/2020, majúc za to, že v ňom uvedený výklad ustanovenia § 12 ods. 1 písm. g) zákona
č. 381/2001 Z.z. vychádzajúci z premisy, že je výlučne na poisťovateľovi, jeho úvahe v tom smere
akú sumu postihového práva uplatní, či zohľadní alebo nie okolnosti súvisiace s posudzovaným

nárokom, dôvody osobitného zreteľa, nemôže byť v súlade s požiadavkou vyplývajúcou z článku 6
ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaručujúceho každému
právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach a záväzkoch. Výklad právnej normy súdom musí v zmysle uvedeného viesť k uskutočňovaniu
spravodlivého usporiadania pomerov medzi stranami sporu.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie
sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok Ústavy o základnom práve

na súdnu ochranu vykonávajú (článok 46 ods. 4 Ústavy v spojení s článkom 51 Ústavy Slovenskej
republiky).
Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto (všeobecné) súdy majú poskytovať
v civilnom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS

332/09).

Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, a tiež z toho, že poisťovateľovi nemôže svedčiť právomoc
rozhodovať o vlastnom nároku, čo do jeho základu a výšky, má odvolací súd za to, že v prejednávanej
veci sa súd prvej inštancie správne zaoberal okolnosťami, za ktorých k škodovej udalosti došlo, skúmal

osobné aj majetkové pomery žalovaného a ak dospel k záveru o neprimeranosti uplatnenej regresnej
náhrady a potrebe modifikácie jej výšky, bol jeho záver správny. Súd prvej inštancie zohľadnil tie
skutočnosti, ktoré za potenciálne podstatné považuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky, t.j. to, že
regresná náhrada má mať výchovný účinok, čo je možné dedukovať zo slovného spojenia „aby nebola
prílišnízka“,nemôžebyťaleanivtakejvýške,abysavýznamnedotklaosobnýchamajetkovýchpomerov

osoby, voči ktorej sa uplatňuje.

Súd prvej inštancie pomery žalovaného riadne preskúmal (bod 22), vyhodnotil okolnosti, za ktorých
škoda vznikla (cúvanie pri vychádzaní z parkoviska, nie pod vplyvom návykovej látky, ani v dôsledku
rýchlej jazdy), to, že žalovaný o vzniku škody nemal vedomosť nakoľko škodovú udalosť zapríčinil jeho

syn. Záver súdu prvej inštancie o primeranej výške regresnej náhrady odvolací súd považuje za logický,
úvahu za zodpovedajúcu zistenému skutkovému stavu. Regresný nárok vo výške 707,- eur bude tak
primeraný okolnostiam prejednávanej veci a nebol ani zistený žiadny dôvod pre to, aby odvolací súd
zasiahol do úvahy súdu prvej inštancie, nakoľko zásada proporcionality, ktorá je moderným ústavnýmpravidlom patriacim medzi všeobecné právne zásady, ktoré síce nie sú v právnych predpisoch vyslovene
obsiahnuté, ale v európskej právnej kultúre sa bezozbytku uplatňujú (nález Ústavného súdu Českej
republiky sp.zn. Pl. ÚS 33/97) súdom prvej inštancie nebola porušená. Napokon odvolacia argumentácia

žalovaného neobsahovala okrem všeobecných úvah o neprimeranosti výšky sumy 707,- eur, zaplatenie
ktorej mu uložil súd prvej inštancie, žiadne zásadné dôvody.

Odvolací súd, vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1,
2 CSP ako rozsudok vo všetkých výrokoch vecne správny potvrdil.

O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1, podľa § 255 ods. 2 CSP. V odvolacom konaní nebol úspešný ani žalobca ani žalovaný.
Odvolací súd preto rozhodol, že žiaden z nich nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.