Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Sunday, July 24, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoCsp/56/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2220203388
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2220203388.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie
Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v spore žalobcu: Intrum Slovakia, s. r. o., so sídlom Mýtna
48, Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom Mýtna
48, Bratislava, proti žalovanej: V. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. N. XX, C., zastúpenej JUDr. Petrom
Nyilfom, advokátom, so sídlom Alžbetínske nám. 328, Dunajská Streda, o zaplatenie 1.788,38 eur s

príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 17. mája
2021, č.k. 12Csp/60/2020-142, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v závislom výroku o nároku
na náhradu trov konania r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanej uložil zaplatiť žalobcovi istinu

1.538,38 eur s 5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.788,38 eur od 28.02.2018 do 20.10.2020, zo
sumy 1.738,38 eur od 21.10.2020 do 24.02.2021 a zo sumy 1.538,38 eur od 25.02.2021 do zaplatenia,
a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a konanie v časti o zaplatenie istiny 250 eur zastavil.
Ďalej súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalobcovi sa vracia 8,30 eur na zaplatenom súdnom
poplatku. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalobcovi priznal voči žalovanej nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 9, § 54 ods. 1 a 2,
§ 517 ods. 2, § 524 ods. 1 a 2, § 565 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), ako aj § 2, § 9 ods.
1 a 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., keď dospel k záveru, že v danom prípade strany uzavreli
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úverové prostriedky s
úrokom. Túto čiastku je žalovaná povinná vrátiť žalobcovi, pričom žalovaná poukázala na neprimerane

vysokú úrokovú sadzbu za úver s požiadavkou posúdiť tak úver ako bezúročný a bez poplatkov. V znení
ustanovenia § 11 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch je smerodajným údajom pre posúdenie
primeranosti odplaty RPMN, pričom maximálnu výšku odplaty upravuje § 1a ods. 1 nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka („ak odseky
2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť
dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo

pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný
produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi
podľa predchádzajúcej vety.“). Z prílohy pripojenej k replike žalobcu vyplýva, že priemerná RPMN v
rozhodnom období predstavovala pre „ostatné spotrebiteľské úvery“ pri zmluvnej splatnosti „nad 1 do 5
rokov vrátane“ výšku 12,46%, a teda odplata v danom prípade bola dojednaná v zákonom prípustnej
výške. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu bola dôvodná, zmluva obsahuje

náležitosti požadované zákonom, nie je tu dôvod posúdiť úver ako bezúročný a bez poplatkov, preto
súd žalobe vyhovel. Súd súčasne priznal žalobcovi aj nárok na úrok z omeškania (uplatnený v súladeso zákonom) z priznanej čiastky odo dňa uplatneného žalobcom, keďže žalovaná sa s vrátením úveru
preukázateľne dostala do omeškania. O vrátení príslušnej časti súdneho poplatku (zaplateného dňa
06.11.2020naúčetSlovenskejpošty,a.s.vovýške107eur)súdrozhodolpodľa§11ods.3,4a6zákona

č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255
ods. 1 a 2 CSP a žalobcovi ako po procesnej stránke úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu
trov voči žalovanej v plnom rozsahu, pričom podľa § 262 ods. 2 CSP o výške týchto trov rozhodne súd
následne po právoplatnosti rozsudku.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti vyhovenia žalobe a v závislom výroku o nároku na
náhradu trov konania podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá navrhla rozsudok zmeniť a
žalobu zamietnuť, a priznať jej nárok na náhradu trov konania. Uviedla, že v priebehu konania na súde
prvej inštancie namietala zákonnosť ročnej úrokovej sadzby uvedenej v zmluve, absolútnu neplatnosť
vyhlásenia splatnosti celého úveru a v tejto súvislosti aj aktívnu legitimáciu žalobcu. Uviedla, že ročná
percentuálna miera nákladov a zmluvné úroky z úveru sú dva rôzne inštitúty, ktoré sú povinnými

náležitosťami každej spotrebiteľskej zmluvy. Tak výška RPMN, ako aj výška úrokovej sadzby môže byť
predmetom posúdenia, či bola dohodnutá v súlade so zákonom alebo nie. V prípade, ak jeden z týchto
inštitútov bol dohodnutý v rozpore s právnymi predpismi, má to za následok, že spotrebiteľský úver je
bezúročný a bez poplatkov. Samotná skutočnosť, že RPMN bola dojednaná v zákonom prípustnej výške,
ešte neznamená, že aj zmluvné úroky boli dohodnuté v prípustnej výške, resp. že neboli dohodnuté v

rozpore s dobrými mravmi. Z tohto dôvodu pri preskúmaní zákonnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere
treba zvlášť posúdiť zákonnosť zmluvných úrokov z úveru, ako aj zvlášť výšku ročnej percentuálnej
miery nákladov. S poukazom na uvedené mal súd prvej inštancie posúdiť, či RPMN bola dojednaná
v predpísanej výške, a či zmluvné úroky z úveru neboli dohodnuté v rozpore s dobrými mravmi. Z
odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že RPMN bola dojednaná v

zákonom prípustnej výške. Uvedený záver odvolateľka ani nenamieta, nakoľko to vyplýva aj zo samotnej
zmluvy. Namieta však zákonnosť zmluvných úrokov vo výške 24.90%, ktorá výška ročnej úrokovej
sadzby je neprimeraná, pretože podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu
za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Poukázala na skutočnosť, že priemerné úrokové
sadzby zo spotrebiteľských úverov na obdobie päť rokov podľa úrokovej štatistiky NBS platné v čase

podpísania zmluvy predstavovali 6,98% (za celý rok 2016 v priemere 8,03%), pričom v zmluve uvedená
ročná úroková sadzba prevyšovala obvyklú odplatu za spotrebiteľské úvery o 17,92%, t.j. viac než
o trojnásobok. Takto dojednaná neprimerane vysoká ročná úroková sadzba je v rozpore s dobrými
mravmi, čo vlastne potvrdzujú aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu. Zákonnosť výšky zmluvných
úrokov však súd prvej inštancie nepreskúmal, resp. riadne neodôvodnil, či ju považuje za zákonnú a

ak áno, tak z akých dôvodov. Žalovaná vychádzajúc z ustálenej súdnej praxe má naďalej za to, že
takáto výška zmluvných úrokov bola dohodnutá v rozpore s dobrými mravmi, ide o neplatný právny úkon,
dôsledkom ktorej neplatnosti je, že zmluva neobsahuje úrokovú sadzbu tak, ako to predpisuje zákon o
spotrebiteľských úveroch, a preto sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Právny predchodca
žalobcu listom zo dňa 22.02.2018 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru v celom rozsahu, a to z dôvodu,

že žalovaná sa dostala do omeškania s platením splátok. Odvolateľka poukázala na skutočnosť, že
ku dňu vyhlásenia splatnosti úveru v celom rozsahu mala zaplatiť celkom 21 splátok (od 06.2016 do
02.2018). Nakoľko predmetný úver je bezúročný a výška jednotlivých splátok je 33,33 eur, k tomuto dňu
žalovaná mala celkovo zaplatiť 699,93 eur, ako to vyplýva z vyčíslenia úveru predloženého žalobcom,
ku dňu podania vyhlásenia konečnej splatnosti úveru, t. j. ku dňu 22.02.2018, žalovaná zaplatila čiastku

v celkovej výške 916,52 eur, t. j. o 216,59 eur viac, než na čo bola povinná. Na základe uvedeného
žalovaná považovala právny úkon právneho predchodcu žalobcu o vyhlásení predčasnej splatnosti
úveru za neplatný z dôvodu, že toto vyhlásenie bolo vykonané v rozpore so zákonom, a to s ustanovením
§ 53 ods. 9 OZ. V čase vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru žalovaná nebola v omeškaní so splatením
splátok z dôvodov uvedených vyššie, a preto právny úkon žalobcu zo dňa 22.02.2018, ktorým vyhlásil

predčasnú splatnosť úveru v celom rozsahu, je absolútne neplatným právnym úkonom. Na pojednávaní
dňa 17.05.2021, t. j. po postúpení pohľadávky v prospech spoločnosti Intrum Slovakia, s. r. o., t. j. po tom,
čo Intrum Slovakia, s. r. o. vstúpila do konania namiesto pôvodného žalobcu, žalovaná ďalej namietala
aj aktívnu legitimáciu žalobcu, spoločnosti Intrum Slovakia, s. r. o. Dôvodom bola tá skutočnosť, že
podľa názoru žalovanej pôvodný žalobca, Všeobecná úverová banka, a. s., pri postúpení predmetnej

pohľadávky nepostupoval v súlade so zákonom o bankách. Žalovaná bola vyzvaná k zaplateniu dlžnej
sumy na splátkach úveru poskytnutého na základe zmluvy listom zo dňa 29.12.2017, a to ešte pôvodným
veriteľom, spoločnosťou Consumer Finance Holding, a. s. Keďže v tom čase k úhrade dlžnej sumy
nedošlo, pôvodný žalobca, Všeobecná úverová banka, a. s. (právny nástupca pôvodného veriteľa)listom zo dňa 22.02.2018 zosplatnil úver a vyzval k zaplateniu dlhu v celej výške. Uvedený právny úkon
pôvodného žalobcu, t. j. vyhlásenie okamžitej splatnosti celého úveru, je absolútne neplatným právnym
úkonom. Po tomto neplatnom vyhlásení okamžitej splatnosti úveru však žalovaná zo strany pôvodného

žalobcu, t. j. Všeobecnej úverovej banky, a. s. nebola vyzvaná na uhradenie dlhu. Uvedeným postupom
došlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, keď žalovanej bolo zaslané len oznámenie o
zosplatnení úveru (čo podľa vyššie uvedeného je absolútne neplatné) a bolo zahájené súdne konanie.
Odvolateľka preto mala za to, že pohľadávka, ktorá je predmetom sporu, bola spoločnosťou Všeobecná
úverová banka, a. s. postúpená v prospech spoločnosti Intrum Slovakia, s. r. o. v rozpore s právnymi

predpismi, t. j. nezákonným spôsobom, z ktorého dôvodu žalobca túto pohľadávku nenadobudol, t. j.
nie je aktívne legitimovanou osobou.

4. K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu jeho
vecnej správnosti potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
Napadnutý rozsudok považoval v celom rozsahu za vecne správny, pretože súd prvej inštancie sa

dostatočne vyporiadal s právnou a aj skutkovou stránkou veci, na základe vykonaných dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam a s jeho rozhodnutím, ktoré je tak vecne správne, sa v plnej miere
stotožnil.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon odvolanie
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363
CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a §
380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel
k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 12Csp/60/2020 je zaplatenie

1.788,38 eur s príslušenstvom.

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené a žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%.

8. Odvolateľka odvolanie odôvodnila tým, že súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods. písm. b/).

9. Postup súdu, ktorým sa znemožní strane sporu realizácia procesných práv, ktoré jej Civilný
sporový poriadok priznáva, je relevantný vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska
zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi),
a ak sa postup súdu prejavil v priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní. Nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom

rámci.Procesnoprávnyrámecpredstavujúpredovšetkýmprincípyriadnehoaspravodlivéhoprocesuako
vyplývajú z článku 36 a nasl. Listiny základných práv a slobôd, ako aj článku 46 Ústavy SR. O naplnenie
uvedeného odvolacieho dôvodu pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
realizáciu
práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa javí ako

nespravodlivé.

10. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR zmyslom a účelom základného práva na súdnu a
inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd) je zaručiť každému reálny prístupu k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť

všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (I.ÚS 62/1997, II.ÚS 26/1996). K porušeniu základného
práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde, a ak by súd odmietol konať a rozhodnúť o podanom návrhu
(žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby (I.ÚS 35/1998). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, žeak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR inak ako v rozsahu a
spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I.ÚS 4/1994).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale jeho obsahom je i zákonom
upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením
ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I.ÚS 26/1994). K odňatiu práva na súdnu ochranu v
zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto domáha svojho práva na súde,
ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu,

ktoré je v rozpore so zákonom (III.ÚS 7/2008).

11. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

12. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania (strany sporu)
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a obrany proti takémuto uplatneniu. Požiadavke na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej
judikatúry Ústavného súdu SR a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný,

zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený, a aby účastník konania (strana) nemusel hľadať odpoveď
na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
musí potom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej
strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v

odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho závery boli
zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán (IV.ÚS
1/2002, II.ÚS 174/2004, III.ÚS 117/2007, III.ÚS 332/2009, I.ÚS 501/11 a pod.). Za arbitrárny, resp.
nedostatočne odôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo

všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu SR sp.
zn. I.ÚS 154/2005 z 28.2.2006). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so
zreteľom na konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis vs. Grécko
z roku 1997), pričom stačí, aby súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska súdneho konania
považované za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija vs. Španielsko z roku 1994, Kraska vs.

Švajčiarsko z 29.4.1993).

13. Odvolací súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel k záveru, že je potrebné
súhlasiť s názorom odvolateľky, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné vzhľadom
nanedostatokdôvodov,nakoľkoneobsahujezákladnévysvetleniedôvodovpodstatnýchprerozhodnutie

súdu. Je pravdou, že súd v odôvodnení rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú otázku, každý
argument strany, ale musí reagovať na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu
uvádzanými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každý jednu poznámku,
či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a

relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/2004,
III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a podobne).

14. Uvedeným spôsobom podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie nepostupoval, keď síce
vykonal dokazovanie, ale z odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ako vykonané dôkazy

vyhodnotil. Z odôvodnenia tiež nevyplýva, ako sa súd vyporiadal s podstatnými skutkovými tvrdenia a
právnymi argumentami strán.15. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že žalovaná už vo vyjadrení k návrhu na vydanie
platobného rozkazu zo dňa 02.11.2020 (č.l. 71-73) namietala výšku dojednaného úroku, ktorú výšku
považovala za v rozpore s dobrými mravmi s prihliadnutím na to, že táto podstatne prevyšuje odplatu

obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Súčasne
namietla platnosť právneho úkonu - vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru zo dňa 22.02.2018 s
prihliadnutím na nedodržanie podmienok uvedených v ustanovení § 53 ods. 9 OZ. Následne po zmene
žalobcu, o ktorej bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 09.04.2021, č.k. 12Csp/60/2020-126 žalovaná
cestou právneho zástupcu na pojednávaní dňa 17.05.2021 zotrvala na námietke voči dojednanej výške

úrokov, ktoré dojednanie považovala za rozporné so zákonom, a taktiež namietla aktívnu legitimáciu
žalobcu, keď podľa jej názoru právny predchodca žalobcu nesplnil podmienky na to, aby mohol
pohľadávku postúpiť.

16. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva, či a ako sa súd prvej inštancie s uvedenou
procesnou obranou žalovanej vysporiadal, a bolo potrebné dať za pravdu odvolateľke, že odôvodnenie

napadnutého rozsudku trpí vadou nepreskúmateľnosti.

17. S prihliadnutím na vyššie vytknuté pochybenia musel odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď prvoinštančný súd nepostupoval v súlade s ust. § 220 ods.

2 CSP, čím odvolateľke znemožnil uskutočnenie jej patriacich základných procesných práv a takýmto
nesprávnym postupom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nie je
napraviteľný v odvolacom konaní.

18. Povinnosťou súdu v ďalšom konaní po vrátení veci bude s prihliadnutím na vyššie uvedené

vec opätovne komplexne posúdiť, prejednať a následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom svoje
rozhodnutie i náležite odôvodnení v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. V novom rozhodnutí
prvoinštančný súd rozhodne i o nároku na náhradu trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

19. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na
Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané

advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).