Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Sunday, May 29, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/59/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5815200935
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:5815200935.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej,

PhD. a členiek senátu Mgr. Renáty Gavalcovej a JUDr. Viery Petríkovej, v spore žalobcov 1/ O. U.,
bývajúcej v F., 2/ M. P., bývajúceho v F., 3/ E. U., bývajúcej v F., všetci zastúpení KUBINEC & PARTNERS
advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom v Banskej Bystrici, Skuteckého 6, proti žalovanej E. Q.,
bývajúcej v F., o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn.
5C/60/2015, o dovolaní žalobcov 1/ až 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 27. marca 2020 sp.
zn. 8Co/152/2018, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie z a m i e t a .

II. Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdNámestovo(ďalejajako„súdprvejinštancie“a„okresnýsúd“)rozsudkomz29.decembra
2017 č. k. 5C/60/2015-400 zamietol žalobu a žalovanej proti žalobcom 1/ až 3/ priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.
1.1. V odôvodnení konštatoval, že žalobcovia sa žalobou podanou na súde ich právnou predchodkyňou
domáhali určenia, že nehnuteľnosti - parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape ako parc. č.
86/10 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 3 m2, parc. č. 84/5 - zastavané plochy a nádvoria o

výmere 17 m2, parc. č. 84/6 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 26 m2, parc. č. 84/7 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 24 m2 a parc. č. 84/8 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 18 m2
patria do dedičstva po neb. I. P., rod. W., nar. XX. I. XXXX, zomr. XX. J. XXXX, naposledy bytom W.,
ktoré nehnuteľnosti boli po zameraní geometrickým plánom č. 914729-Zp-10/2013 zo dňa 28.01.2014
vytvorené z pôvodnej pozemno-knižnej parcely č. 52, zapísanej v pk protokole 310/a pre k. ú. W.
C., zapísané na ich právnu predchodkyňu (pôvodnú žalobkyňu). Zo znaleckého posudku č. 09/2012
vypracovaného Ing. Annou Šobichovou pre účely konania sp. zn. 2C/22/2010 bolo zistené, že hranica

pôvodnej pozemno-knižnej parcely č. 52 zasahuje pod rodinný dom žalovanej, jeho prístavbu, garáž,
dreváreň a hospodárske budovy žalovanej bez toho, že by zo strany žalovanej došlo k akémukoľvek
majetkovoprávnemu usporiadaniu, a to ani zo strany jej právnych predchodcov.
1.2. Citujúc ustanovenie § 129 ods. 1, 2, § 130 ods. 1, 2, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1 až 4 Občianskeho
zákonníka, § 116 ods. 1, 2 zákona č. 141/1950 účinného do 31.03.1964 (ďalej len „Stredný občiansky
zákonník“) súd žalobu žalobcov zamietol, majúc za to, že vlastníkom sporných nehnuteľností ku dňu
svojej smrti nemohla byť právna predchodkyňa žalobcov, pretože ich vlastníkmi titulom vydržania zo

zákona sa ešte predtým stali rodičia žalovanej ku dňu 30. júna 1962. Podľa názoru súdu je v danom
prípade možné aplikovať ustanovenia o vydržaní, keďže právny predchodca žalovanej - jej matka,
na základe dedičského rozhodnutia sp. zn. D/115/1961 po neb. R. C. - S., zomr. XX. M. XXXX,
nadobudla nehnuteľnosť zapísanú v pozemno-knižnom protokole č. 337, A I, r. č. 2, m. č. 51, pričomešte predtým na základe povolenia z 30. júna 1952 vydaného Okresným národným výborom v Trstenej
začala s výstavbou rodinného domu na tomto pozemku. Jeho výstavbe a vydaniu stavebného povolenia
predchádzalo miestne šetrenie - vytýčenie umiestnenia stavby za účasti susedov, vrátane otca matky

žalobcov, na základe čoho potom matka žalovanej začala (s manželom) s výstavbou rodinného domu
na pozemku - parcele č. 1254, domnievajúc sa, že ide o pozemok získaný od jej rodičov. V tom
čase nebol v účinnosti stavebný zákon (č. 50/1976 Zb.), ktorý dovoľoval stavbu výlučne na pozemku
vlastníka, pričom pri vytyčovaní „stavebného pozemku“ neboli určené presné hranice parcely č. 1254 a
táto bola len zakreslená, ale nebola presne identifikovaná s pozemno-knižnou parcelou. Od momentu

vydania povolenia matka žalovanej držala nehnuteľnosť, teda nielen pozemno-knižnú parcelu č. 51,
ktorej zodpovedá parcela č. 1254 a č. 1253/1, ale aj časť pozemno-knižnej parcely č. 52. Od tejto doby
rodičia žalovanej pozemok nerušene užívali, a to aj tú časť, ktorá predstavuje pôvodnú pozemno-knižnú
parcelu č. 52, ktorej zodpovedala časť KNE parcely č. 84, z ktorej boli vytvorené neskôr C KN parcely
č. 84/1 a č. 84/2, aktuálne zapísané na LV č. XXX v prospech žalovanej bez toho, aby boli pôvodnou
žalobkyňou až do roku 2009 rušení. Všetky tieto okolnosti v nich preto objektívne vyvolali vnútorné

presvedčenie o oprávnenosti držby pozemkov nachádzajúcich sa pod ich rodinným domom. Vydržanie
súd ustálil k 30. júnu 1952, kedy sa právni predchodcovia žalovanej - jej rodičia chopili držby pozemku
parc. č. 1254. Stalo sa tak za účinnosti ustanovenia § 116 ods. 1 tzv. Stredného občianskeho zákonníka,
ktorý u nehnuteľností určoval 10-ročnú dobu pre vydržanie vlastníckeho práva. Táto skončila 30. júna
1962, ku ktorému dátumu sa právni predchodcovia žalovanej stali výlučnými vlastníkmi nehnuteľností zo

zákona. Pôvodná žalobkyňa ako právny predchodca žalobcov pozemno-knižnú parcelu č. 52, zapísanú
v pozemno-knižnom protokole č. 310/a nadobudla až dedením na základe dedičského rozhodnutia
sp. zn. D/312/73 z 08. júna 1973, hoci ju už zo zákona vlastnili rodičia žalovanej. Účinky vydržania
nastávajú priamo zo zákona bez toho, aby sa o takto nadobudnutom vlastníckom práve muselo
rozhodnúť. Nakoľko žalobcovia nepreukázali, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich neb.

matke I. P., súd ich žalobu v celom rozsahu zamietol. V závere súd konštatoval, že dobromyseľnosť
právnych predchodcov žalovanej nemohlo narušiť ani neskôr vydané dedičské rozhodnutie po neb. R.
C. S. - jednom z ďalších pozemno-knižných spoluvlastníkov, ani neskôr vydané osvedčenie o vydržaní
vlastníckeho práva v prospech právnych nástupcov R. C. S., keďže títo sa ešte predtým stali vlastníkmi
sporných nehnuteľností zo zákona. Žalovaná sa nestala vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č.

XXX titulom vydržania, ale na základe platných právnych úkonov - darovacej zmluvy a kúpnej zmluvy
uzatvorených od evidovaných vlastníkov.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „odvolací súd“ a „krajský súd“) na odvolanie žalobcov 1/ až 3/
rozsudkom z 27. marca 2020 sp. zn. 8Co/152/2018 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a určil, že

žalovaná má voči žalobcom 1/ až 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
2.1. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že sa vlastníkmi sporných
nehnuteľností na základe vydržania (v zmysle § 116 ods. 1, 2 Stredného občianskeho zákonníka)
stali rodičia žalovanej. Pokiaľ však ide o záver súdu, že žalobcovia nepreukázali, že ich právna
predchodkyňa bola ku dňu svojej smrti vlastníčkou sporných nehnuteľností, s týmto sa odvolací súd

stotožnil. Žalobcovia v priebehu konania rozporovali nadobudnutie nehnuteľností, ktoré sú predmetom
sporu na základe vydržania rodičmi žalovanej, či žalovanou, vo vzťahu k titulom nadobudnutia, na
základe ktorých je žalovaná ako vlastníčka nehnuteľností zapísaná na LV č. XXX, kat. úz. W. C.
však neprodukovali žiadne tvrdenia, ktorými by spochybnili platnosť tohto titulu nadobudnutia, rovnako
nespochybnili platnosť titulu nadobudnutia týchto nehnuteľností osobami, ktoré boli zapísané na

uvedenom liste vlastníctva pred žalovanou, a od ktorých žalovaná predmetné nehnuteľnosti nadobudla
darovacou zmluvou. Za daného stavu dospel odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, k záveru
o nepreukázaní vlastníckeho práva právnej predchodkyne žalobcov k nehnuteľnostiam, ktoré sú
predmetom sporu, ku dňu jej smrti, z ktorého dôvodu napadnuté rozhodnutie okresného súdu podľa §
387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil, vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol osobitne

napadnutý odvolaním, a pri rozhodovaní o ktorom súd správne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1
CSP. Odvolací súd v závere dodal, že i keď zo znaleckého posudku Ing. Anny Šobichovej vyplýva,
že parcely, ktoré sú predmetom sporu, zodpovedajú časti pôvodnej pozemno-knižnej parcely č. 52,
ktorá bola pôvodne vo vlastníctve právnych predchodcov žalobcov, z vykonaného dokazovania, ale
i podaní strán konania je zrejmé, že tieto zdieľali osud pozemno-knižnej parcely č. 51, resp. KNE

parcely č. 1254, keďže k ich zastavaniu došlo v súvislosti s povolením udeleným otcovi žalovanej
na výstavbu rodinného domu na KNE parcele č. 1254, pričom strany konania v priebehu konania
nadobudnutie sporných parciel žalovanou spájajú práve s nadobudnutím pozemno-knižnej parcely č. 51.
V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustálenej judikatúry je možné nadobudnúť vlastníckeprávo vydržaním i na základe „prihradenia“, pokiaľ vlastník susediaceho pozemku nevedel, že došlo k
prihradeniu, a teda, že nie je vlastníkom novovytvorenej (spornej) parcely a k zabratiu tejto parcely došlo
nedopatrením(napr.akpribudovaníplotudošlokjehoposunutiunasusednýpozemok,vdanomprípade

pri stavbe domu) a tento by užíval na základe presvedčenia, že mu patrí (t. j. bol by dobromyseľný).
Dôkazné bremeno preukázania oprávnenosti držby zaťažuje toho, kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu
vlastníckeho práva vydržaním. Ak však napriek splneniu si dôkaznej povinnosti sú určité pochybnosti o
oprávnenosti držby, zákon ustanovuje vyvrátiteľnú právnu domnienku, že držba je oprávnená. Vyvrátiť
túto právnu domnienku však už musí ten, kto tvrdí, že k vydržaniu nedošlo, a teda dôkazné bremeno

sa prenáša na druhú sporovú stranu. I tu však odvolací súd opätovne uvádza, že napriek tomu, že
z vyjadrení strán konania je zrejmé, že títo vychádzajú zo záveru, že k zápisu vlastníckeho práva k
predmetu sporu v prospech žalovanej došlo práve v súvislosti s vlastníctvom KNE parcely č. 1254, pri
zástavbe ktorej došlo i k zástavbe pozemkov tvoriacich predmet sporu, žalobcovia v priebehu konania
v tomto smere nenamietali nadobúdací titul žalovanej, na základe ktorého je žalovaná vedená ako
vlastníčkaspornýchnehnuteľnostínaLVč.XXX,kat.úz.W.,rovnakoakopredchádzajúcichevidovaných

vlastníkov, od ktorých žalovaná tieto nehnuteľnosti nadobudla darovacou zmluvou. O nároku na náhradu
trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP.
Úspešnou stranou odvolacieho konania bola žalovaná, a to v celom rozsahu, preto jej súd priznal voči
žalobcom 1/ až 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keď z obsahu spisu
nevyplývajú skutočnosti, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Vyslovil, že o výške

náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/ až 3/ (ďalej aj ako „dovolatelia“)
dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovali z § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

3.1. Čo sa týka dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP, dovolatelia sú názoru, že odvolací
súd v danom prípade nepostupoval v súlade s ustanovením § 382 CSP. Odvolací súd posúdil danú
sporovú vec odlišne, ako tak urobil súd prvej inštancie, a teda dospel k záveru, že žalovaná nadobudla
predmet sporu na základe nadobúdacieho titulu, na základe ktorého je žalovaná vedená ako vlastníčka
sporných nehnuteľností na LV č. XXX, k. ú. W., ktorý nemal byť namietaný zo strany žalobcov dôvodiac,

že k zápisu vlastníckeho práva k predmetu sporu v prospech žalovanej došlo práve v súvislosti s
vlastníctvom EKN parcely č. 1254, pri zástavbe ktorej došlo i k zástavbe pozemkov tvoriacich predmet
sporu a žalobcovia nemali namietať nadobúdací titul žalovanej, ako ani predchádzajúcich evidovaných
vlastníkov, od ktorých žalovaná tieto nehnuteľnosti nadobudla darovacou zmluvou. Žalobcovia uviedli,
že nemali vedomosť o tom, že odvolací súd bude na vec nazerať inak a bolo im znemožnené, aby

tomu prispôsobili svoje právne a skutkové námietky. Bolo povinnosťou odvolacieho súdu, aby sprístupnil
stranám sporu odlišný právny názor, nakoľko súd prvej inštancie v rámci vykonaného dokazovania
dospelkzáveru,žepredmetsporubolvydržanýprávnymipredchodcamižalovanej,protitaktozistenému
skutkovému stavu a jeho právnemu posúdeniu žalobcovia ako odvolatelia brojili vo svojom podanom
odvolaní. Žalobcovia v čase, keď podávali odvolanie, nemohli predpokladať, že odvolací súd zaujme iný

právny názor, akú bude mať tento názor podobu a aké skutkové a právne dôvody by z hľadiska tohto
odlišného právneho názoru mali byť relevantné, pričom poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 3 Cdo 90/2008. Žalobcovia sa dostali do procesnej situácie, keď ako účastníci nemali možnosť
namietať správnosť nového právneho názoru. V konaní pred súdom prvej inštancie bola sporná vec
posudzovanápodľaustanovenia§134OZ,aniepodľaustanovenia§132OZ,podľaktoréhobyžalovaná

preukázala nadobudnutie predmetu sporu darovacou zmluvou, na ktorú poukazuje vo svojom rozsudku
odvolací súd. Táto skutočnosť nebola v rámci prvej inštancie zo strany žalovanej preukázaná a žalovaná
ani hodnoverne nepreukázala nadobudnutie predmetu sporu spomínanou darovacou zmluvou.
3.2. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP dovolatelia uviedli, že predmet sporu
bol presne vymedzený ako geometricky zobrazený pozemok, ktorý je označený parcelným číslom. Z

rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžo 170/2009 vyplýva, že pozemky zobrazené ako parcely
označené parcelným číslom majú svoj vlastný osud a nevyplýva z neho, že by osud geometricky
zobrazeného pozemku zdieľal osud inej parcely, zvlášť, keď v danom prípade táto skutočnosť bola
relevantnými dôkazmi vyvrátená, a to práve geometrickým plánom Ing. Anny Šobichovej, ako aj správou
Okresného úradu Tvrdošín, katastrálneho odboru, z ktorej vyplýva, že EKN parcela č. 1254 bola

vytvorená z pozemno-knižnej parcely č. 51, teda nie z PK parcely č. 52. Žalovaná nespochybnila
a ani nerozporovala dôkazy predložené žalobcami. Ďalej mali žalobcovia za to, že rozhodnutie
odvolacieho súdu je zmätočné, pretože na jednej strane odvolací súd tvrdí, že predmet sporu nadobudla
žalovaná darovacou zmluvou R. a na druhej strane poukazuje na vydržanie vlastníckeho práva kpredmetu sporu vydržaním na základe „prihradenia”. Podľa žalobcov odvolací súd aj napriek absencii
subjektu vydržania a absencii podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním na základe
„prihradenia” rozhodol tak, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý žalobu zamietol. Žalovaná

nepreukázala vydržanie vlastníckeho práva vydržaním na základe „prihradenia”. Taktiež odvolací súd
absenciu relevantného nadobúdacieho titulu žalovanej nahradil darovacou zmluvou, z ktorej nevyplýva
(nie je uvedený predmet sporu v zmysle zamerania geometrickým plánom č. 9147290-10/2013 znalkyne
Ing. Anny Šobichovej), že žalovaná predmet sporu nadobudla. Odvolací súd pochybil, keď za daného
skutkového stavu bola preukázaná absencia nadobúdacieho titulu k predmetu sporu žalovanou, a

s tým nebola preukázaná ani ďalšia nevyhnutná podmienka pre nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním na základe „prihradenia”, a tou je dobromyseľnosť. Taktiež nebolo preukázané uplynutie
10-ročnej vydržacej doby. S poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 172/2009,
5 Cdo 92/2008, 7 MCdo 4/2013, 5 Cdo 49/2010, 5 Cdo 260/2008, 5 Cdo 30/2010, 7 Cdo 15/2013, 2
MCdo 4/2009 je podľa dovolateľov zrejmé odchýlenie sa od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu zo
strany odvolacieho súdu vo vzťahu k posúdeniu vydržania vlastníckeho práva na základe „prihradenia”.

Dovolatelia na záver navrhli, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil v celom rozsahu a vec vrátil odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Zároveň žiadajú voči žalovanej o nárok na náhradu trov dovolacieho konania vo výške 100 %.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,

že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana konania zastúpená v súlade so
zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania.

5. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.

Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

6. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne

konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

8.Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

9. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

10. V posudzovanom prípade dovolatelia uplatnili dovolacie dôvody podľa § 420 písm. f/ a § 421 ods.
1 písm. a/ CSP.

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP), preto neprejednáva dovolanie nad rozsah,

ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.12. Žalobcovia vo svojom dovolaní namietali dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ CSP, nakoľko
odvolací súd danú sporovú vec posúdil odlišne než prvoinštančný súd, avšak bez toho, aby sa mohli
dovolatelia k tomuto inému právnemu posúdeniu akokoľvek vyjadriť.

13. Podľa § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

14. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo
k vade uvedenej v tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v
čom spočíva táto vada (ods. 2).

15. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor

dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (porovnaj sp. zn.
1 Cdo 42/2017, 2 Cdo 20/2017, 3 Cdo 41/2017, 4 Cdo 131/2017, 7 Cdo 113/2017, 8 Cdo 73/2017).
Inak povedané z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa

ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a
dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

16. Citované ustanovenie § 420 písm. f/ CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva
na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu

rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s
uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,
na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu
spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so

zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

17. Podľa dovolateľov, odvolací súd posúdil danú sporovú vec odlišne, ako tak urobil súd prvej inštancie,
a teda dospel k záveru, že žalovaná nadobudla predmet sporu na základe nadobúdacieho titulu, na
základe ktorého je žalovaná vedená ako vlastníčka sporných nehnuteľností na LV č. XXX, k. ú. W., ktorý

nemal byť namietaný zo strany žalobcov dôvodiac, že k zápisu vlastníckeho práva k predmetu sporu
v prospech žalovanej došlo práve v súvislosti s vlastníctvom EKN parcely č. 1254, pri zástavbe ktorej
došlo i k zástavbe pozemkov tvoriacich predmet sporu a žalobcovia nemali namietať nadobúdací titul
žalovanej, ako ani predchádzajúcich evidovaných vlastníkov, od ktorých žalovaná tieto nehnuteľnosti
nadobudla darovacou zmluvou. Bolo povinnosťou odvolacieho súdu, aby sprístupnil stranám sporu

odlišný právny názor, nakoľko súd prvej inštancie v rámci vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
predmet sporu bol vydržaný právnymi predchodcami žalovanej, proti takto zistenému skutkovému stavu
a jeho právnemu posúdeniu žalobcovia ako odvolatelia podali odvolacie námietky vo svojom odvolaní.

18. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo

veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti
týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať
sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych
záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné (viď aj uznesenie najvyššieho súdu z 21. marca
2018, sp. zn. 7 Cdo 1/2018).

19.Podľa§382CSPakmáodvolacísúdzato,žesanavecvzťahujeustanovenievšeobecnezáväzného
právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci
rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.19.1. Citované ustanovenie je odrazom princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ktorý tvorí
súčasť princípu právnej istoty a práva na spravodlivý proces. Jeho účelom je zabrániť vydávaniu tzv.
prekvapivých rozhodnutí odvolacími súdmi, t. j. „prekvapeniu“ účastníkov konania v prípade možného

iného právneho posúdenia veci odvolacím súdom bez toho, aby im bolo umožnené vyjadriť sa k
použitiu iného ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní
veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce (I. ÚS 736/2016). Predvídateľnosť súdnych
rozhodnutí sa prejavuje v tom, že odvolací súd v prípade meritórneho rozhodnutia o odvolaní ešte
pred vyhlásením rozhodnutia oboznámi sporové strany so svojím v konaní ešte nevysloveným

právnym názorom, ktorý je odlišný od právneho názoru uvedeného v rozhodnutí súdu prvej inštancie, a
vytvorí stranám priestor, aby mohli k tomuto právnemu názoru zaujať stanovisko.

20. Aplikácia ustanovenia § 382 CSP odvolacím súdom však prichádza do úvahy výlučne za splnenia
dvoch kumulatívnych podmienok, a to 1/ ak žalobou uplatnený procesný nárok treba posúdiť podľa
celkom iného („nového“) právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, alebo síce podľa toho

istého právneho predpisu, ale iného jeho ustanovenia (iného paragrafu alebo iného jeho odseku) a 2/
ak toto iné zákonné ustanovenie je rozhodujúce pre meritórne rozhodnutie, t. j. že má byť právnym
základom, pod ktorý treba subsumovať skutkový stav zistený súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) alebo
po doplnení dokazovania odvolacím súdom (§ 384 CSP). Ak nie je splnená čo i len jedna z vyššie
uvedených podmienok, odvolací súd nemá povinnosť postupovať v zmysle § 382 CSP, z čoho potom

vyplýva, že jeho rozhodnutie nemožno považovať za prekvapivé a takýto jeho postup nemôže viesť
k vade zmätočnosti a založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP (porovnaj sp. zn.
3Obdo/1/2019).

21. Dovolací súd po preskúmaní prejednávanej veci dospel k záveru, že v danom prípade odvolací

súd nebol povinný postupovať podľa § 382 CSP a vyzývať strany na vyjadrenie k možnému použitiu
iného ustanovenia právneho predpisu, pretože odvolací súd po zopakovaní dokazovania na nariadenom
pojednávaní pred odvolacím súdom v zmysle § 384 ods. 1 CSP, žalobou uplatnený procesný nárok
právne neposúdil podľa takého ustanovenia právneho predpisu, ktoré by pri doterajšom rozhodovaní vo
vecinebolopoužité.Súdprvejinštancienaprejednávanúvecaplikovalustanovenie§129ods.1,2,§130

ods. 1, 2, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka, § 116 ods. 1, 2 zákona č. 141/1950
účinného do 31.03.1964 (Stredný občiansky zákonník) a odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil, stotožniac sa so záverom súdu prvej
inštancie o nepreukázaní vlastníckeho práva právnej predchodkyne žalobcov k nehnuteľnostiam, ktoré
sú predmetom konania, ku dňu jej smrti žalobcami, i keď sa nestotožnil so všetkými čiastkovými závermi

súdu prvej inštancie vedúcimi k zamietnutiu žaloby.

22. Oba súdy nižšej inštancie založili svoje rozhodnutie na posudzovaní preukázania nadobudnutia
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam právnou predchodkyňou žalobcov a to aj použitím
ustanovenia § 132 a § 134 OZ, keď súd prvej inštancie povedal, že sa tak nestalo z dôvodu ich vydržania

právnymi predchodcami žalovanej a zároveň uviedol, že žalovaná sa nestala vlastníčkou nehnuteľností
zapísanýchnaLVč.XXX titulomvydržania,alenazákladeplatnýchprávnychúkonov-darovacejzmluvy
a kúpnej zmluvy uzatvorených od evidovaných vlastníkov a odvolací súd uviedol, že k predmetnému
vydržaniunemohlodôjsť,avšakžalobcoviavpriebehuceléhokonaniažiadnymspôsobomnespochybnili
právne tituly, na základe ktorých je žalovaná vedená ako vlastník nehnuteľností zapísaná na LV č.

XXX, kat. úz. W.. Súdy nižšej inštancie tak zhodne konštatovali, že vlastníkom sporných nehnuteľností
ku dňu svojej smrti nemohla byť právna predchodkyňa žalobcov, avšak odvolací súd na nariadenom
pojednávaní v zmysle § 384 ods. 1 CSP, po zopakovaní dokazovania a prednese vyjadrení sporových
strán, vyvodil z vykonaných dôkazov čiastočne iné skutkové a právne závery ohľadne vydržania ako
súd prvej inštancie, avšak pri použití tých istých zákonných ustanovení dospel k rovnakému právnemu

názoru ohľadne nepreukázania dôvodnosti žaloby poukazujúc na to, že žalovaná sa stala vlastníčkou
nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX na základe platných právnych titulov, ktoré neboli žalobcami
spochybnené. Z uvedeného tak vyplýva, že odvolací súd v danom prípade nepoužil žiadne „nové“
ustanovenie právneho predpisu, ktoré by doteraz nebolo v konaní použité, resp. ku ktorému by strany
nemali možnosť v doterajšom priebehu konania zaujať svoje stanovisko.

23. Civilné sporové konanie je kontradiktórnym konaním, v ktorom žalobca tvrdí a preukazuje
dôvodnosť podanej žaloby a žalovaný jej dôvodnosť popiera a vyvracia. To znamená,
že obidve sporové strany poznajúc obidve možné alternatívy riešenia ich sporu, majú možnosťargumentovať nielen vo svoj prospech, ale aj zaujať stanovisko, prečo argumenty protistrany považujú
za neopodstatnené a nespôsobilé privodiť protistrane úspech v spore.

24. Tak tomu bolo aj v prejednávanej veci, kedy žalobcovia mali v konaní pred súdom prvej inštancie,
ako aj v odvolacom konaní, dostatočný priestor (možnosť), aby popreli a vyvrátili protiargumentáciu
žalovanej, ktorá v priebehu celého konania tvrdila existenciu právnych titulov, na základe ktorých je
vlastníčkou nehnuteľností zapísaná na LV č. XXX, kat. úz. W., a pre ktoré je žaloba nedôvodná.
Dovolatelia poznajúc túto argumentáciu žalovanej, mali možnosť sa k nej vyjadriť a vedeli, že odvolací

súd ju bude na základe podaného odvolania posudzovať, čo aj urobil.

25. Preto pokiaľ odvolací súd po zopakovaní dokazovania na nariadenom pojednávaní pred odvolacím
súdom dospel k záveru, že žalobcovia v priebehu celého konania neprodukovali žiadne tvrdenia, ktorými
by spochybnili platnosť týchto titulov nadobudnutia vlastníctva, dospel rovnako ako súd prvej inštancie
k záveru o nepreukázaní vlastníckeho práva právnej predchodkyne žalobcov k nehnuteľnostiam, ktoré

sú predmetom sporu ku dňu jej smrti, z ktorého dôvodu napadnuté rozhodnutie okresného súdu podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. Z uvedeného dôvodu preto nemožno tento právny záver
vnímať ako „nový“, „prekvapivý“ (t. j. založený na inom ustanovení právneho predpisu - inom právnom
dôvode, príp. na skutočnostiach, ktoré sa dovtedy nejavili ako významné), ktorý by v doterajšom konaní
nebol vyslovený (odprezentovaný), a ku ktorému by žalobcovia nemali možnosť zaujať svoje stanovisko.

26. So zreteľom na vyššie uvedené nebolo rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu
súdu prvej inštancie ani prekvapujúce a ani nečakané. Postupom odvolacieho súdu preto nedošlo k
namietanej vade podľa § 420 písm. f/ CSP.

27. Žalobcovia prípustnosť podaného dovolania vyvodzujú aj z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

28. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

29. Dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu
normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza
k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právnezávery.Dovolacídôvodsavymedzítak,žedovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladá

za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

30. Aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie
odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady

prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od
vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a tiež podmienky dovolacieho konania,
medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a
spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj sp. zn. 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo
38/2019, 4 Cdo 32/2018, 6 Cdo 113/2017, 7 Cdo 25/2018, 8 Cdo 100/2017). K posúdeniu dôvodnosti

dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení)
môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú splnené uvedené predpoklady (po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania). Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca
právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

31. Postupujúc podľa vyššie uvedeného dovolací súd poukazuje na to, že pre právnu otázku, ktorú má
na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd,
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovaniesenátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím
rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.

32. Žalobcovia v dovolaní výslovne uviedli, že nimi podané dovolanie je prípustné podľa § 421
ods. 1 písm. a/ CSP. Otázkou relevantnou z hľadiska tohto ustanovenia môže byť len otázka
právna (nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že
môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie alebo aplikácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku

procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). V prípade
dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť
v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v ustanoveniach § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP ide,
teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj sp. zn. 1 Cdo 126/2017, 2 Cdo 203/2016, 3
Cdo 132/2017, 4 Cdo 207/2017, 7 Cdo 20/2017, 8 Cdo 221/2017). Ak dovolateľ odôvodní prípustnosť
dovolania odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa ustanovenia § 421 ods. 1

písm. a/ CSP, je povinný v dovolaní výslovne uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje
za nesprávne, konkretizovať, ako mal odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť a zároveň musí
špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho názoru odvolací
súd pri svojom rozhodovaní odkloniť (R 83/2018).

33. V zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/2018
patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ predovšetkým stanoviská alebo
rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho

súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr
vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí
nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a
neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych

rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho
súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia,
stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a
IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

34. V preskúmavanom prípade žalobcovia v dovolaní namietali, že odvolací súd sa odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri riešení otázky, vo vzťahu k posúdeniu vydržania
vlastníckehoprávanazáklade„prihradenia”,keďsútohonázoru, žeodvolacísúdabsenciurelevantného
nadobúdacieho titulu žalovanej nahradil darovacou zmluvou, z ktorej nevyplýva (nie je uvedený predmet
sporu v zmysle zamerania geometrickým plánom č. 9147290-10/2013 znalkyne Ing. Anny Šobichovej),

že žalovaná predmet sporu nadobudla. Odvolací súd pochybil, keď za daného skutkového stavu bola
preukázaná absencia nadobúdacieho titulu k predmetu sporu žalovanou, a s tým nebola preukázaná ani
ďalšianevyhnutnápodmienkaprenadobudnutievlastníckehoprávavydržanímnazáklade„prihradenia”,
a tou je dobromyseľnosť. Taktiež nebolo preukázané uplynutie 10-ročnej vydržacej doby. S poukazom
na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 172/2009, 5 Cdo 92/2008, 7 MCdo 4/2013, 5

Cdo 49/2010, 5 Cdo 260/2008, 5 Cdo 30/2010, 7 Cdo 15/2013, 2 MCdo 4/2009 je podľa dovolateľov
zrejmé odchýlenie sa od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu zo strany odvolacieho súdu vo vzťahu k
posúdeniu vydržania vlastníckeho práva na základe „prihradenia”. Takto dovolateľmi nastolená otázka
nebola rozhodujúcou (kľúčovou) pre rozhodnutie odvolacieho súdu.

35. K spôsobu, ktorým žalobcovia v danom prípade odôvodňujú prípustnosť dovolania, najvyšší súd
uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu v civilnom sporovom konaní spravidla predchádza riešenie
celého radu procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok s rôznym významom pre rozhodnutie.
Na podklade ich postupného riešenia civilný súd niektorým otázkam priznáva relevanciu, iné posudzuje
ako bezvýznamné pre svoje rozhodnutie. Právna otázka relevantná podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP

musí byť preto v dovolaní vymedzená jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom, ktorý dovolaciemu
súdu umožňuje prijať záver o tom, konkrétne o ktorú otázku dovolateľovi ide a či vo vzťahu k nej je daná
prípustnosť (a v prípade prípustnosti aj dôvodnosť) dovolania. Je potrebné si uvedomiť, že dovolanie
je mimoriadny opravný prostriedok, nie „ďalšie odvolanie“ (porovnaj sp. zn. 2 Cdo 165/2017, 3 Cdo14/2017, 4 Cdo 157/2017, 5 Cdo 155/2016, 8 Cdo 67/2017). Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako ďalší
„odvolací súd“, resp. súd, ktorý by mohol a mal posúdiť všetko, čím sa zaoberali súdy oboch inštancií;
nemôže preto posudzovať všetky otázky, ktoré pred ním riešili tieto súdy (inak by sa stieral rozdiel medzi

prvoinštančným, odvolacím a dovolacím konaním). Treba tiež zdôrazniť, že dovolací dôvod spočívajúci
v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 421 ods. 1 CSP) nie je možné interpretovať a uplatňovať
rovnako, ako odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (porovnaj sp. zn. 8 Cdo 140/2018, 8 Cdo
157/2018). Dovolací súd už opakovane uviedol, že v súvislosti s posudzovaním prípustnosti dovolania
nie je oprávnený a ani povinný zakladať svoje úvahy na domnienkach alebo predpokladoch o tom, ktorú

otázku mal dovolateľ na mysli pri svojej argumentácii, že ide o právnu otázku, pri riešení ktorej sa
odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP).
Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti
jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému,
významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. b/ CSP (m. m. sp.
zn. 3 Cdo 28/2017, 4 Cdo 95/2017, 7 Cdo 140/2017, 8 Cdo 50/2017, 8 Cdo 78/2017).

36. Dovolatelia v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP dovolacími otázkami v podstate namietali, že
odvolací súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru ohľadne posúdenia vydržania vlastníckeho
práva na základe „prihradenia”.

37.Obasúdynižšejinštanciezaložilisvojerozhodnutienaprávnomposúdenípreukázanianadobudnutia
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam právnou predchodkyňou žalobcov použitím § 132 a §
134 OZ, keď súd prvej inštancie vyslovil, že žaloba nie je dôvodná v dôsledku ich vydržania právnymi
predchodcami žalovanej s tým, že žalovaná sa stala vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX
na základe platných právnych úkonov - darovacej zmluvy a kúpnej zmluvy a odvolací súd uviedol,

že k predmetnému vydržaniu nemohlo dôjsť, avšak žalobcovia v priebehu celého konania žiadnym
spôsobom nespochybnili právne tituly, na základe ktorých je žalovaná vedená ako vlastník nehnuteľností
zapísaná na LV č. XXX, kat. úz. W..

38. V súvislosti s dovolaním žalobcov dovolací súd uvádza, že žalobcami vyslovený právny názor

týkajúci sa posúdenia vydržania vlastníckeho práva na základe „prihradenia”, ktorý tvorí základ (aj)
položenej otázky v súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, nebol rozhodujúci
(kľúčový) pre rozhodnutie veci. Nosný dôvod zamietnutia žaloby spočíval v posudzovanej veci v tom,
že žalobcovia žiadnym spôsobom nespochybnili právne tituly, na základe ktorých je žalovaná ako
vlastníčka nehnuteľností zapísaná na LV č. XXX, kat. úz. W., a preto nebolo dôvodné pristúpiť k

právnemu posúdeniu otázky ohľadne posúdenia vydržania vlastníckeho práva na základe „prihradenia”,
keďže takto formulovanou otázkou sa odvolací súd (ani prvoinštančný súd) nezaoberal a nezaujal vo
vzťahu k nej právny názor, a teda ani na nej nezaložil svoje rozhodnutie. Odvolací súd len na záver
svojho rozhodnutia síce uviedol, že v zmysle ustálenej judikatúry je možné nadobudnúť vlastnícke
právo vydržaním i na základe „prihradenia“, avšak následne poukázal na to, že žalobcovia v priebehu

celého konania v tomto smere nenamietali nadobúdací titul žalovanej, na základe ktorého je žalovaná
vedená ako vlastníčka sporných nehnuteľností na LV č. XXX, kat. úz. W., rovnako ako predchádzajúcich
evidovaných vlastníkov, od ktorých žalovaná tieto nehnuteľnosti nadobudla darovacou zmluvou.

39. Predmetná „dovolacia“ otázka sa teda v okolnostiach tohto dovolacieho konania netýkala takého

záveru, výlučne na ktorom spočíva dovolaním napadnuté rozhodnutie. Takto dovolateľmi nastolená
otázka má v danom prípade povahu (len) akademickú, ktorej zodpovedanie dovolacím súdom by
nemohlo viesť k zrušeniu alebo zmene dovolaním napadnutého rozhodnutia. Pritom cieľom
civilného sporového konania (aj pred dovolacím súdom) je poskytnúť reálnu ochranu právam, nie riešiť
teoretické otázky, ktorých výsledok sa nijako nepremietne do právnej sféry procesných strán. Je možné

v tejto súvislosti uzavrieť, že pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo a nemohlo ani závisieť
od riešenia takto dovolateľmi nastolenej otázky uvedenej v dovolaní, dovolací súd dovolanie žalobcov
ako neprípustné odmietol.

40. Dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalobcov 1/ až 3/ v časti namietajúcej vadu podľa § 420

písm. f/ CSP je síce prípustné, ale nie je dôvodné a v časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie
veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nebolo odôvodnené prípustnými dôvodmi a dovolacie dôvody
neboli vymedzené spôsobom uvedeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. Vzhľadom na uvedené
dovolanie ako celok zamietol (§ 448 CSP).41. Žalovaná bola v dovolacom konaní úspešná, preto jej dovolací súd na základe ustanovenia § 453
ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcom

1/ až 3/ v plnom rozsahu.

42. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.