Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, June 29, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/133/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312206862
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1312206862.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu E. G., bývajúceho v L., zastúpeného Mgr. Jakubom
Malým, advokátom Advokátskej kancelárie DETVAI LUDIK MALÝ UDVAROS, so sídlom v Bratislave,
Cukrová14,protižalovanejSlovenskejrepublike,zaktorúkonáMinisterstvospravodlivostiSR,sosídlom
v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp.
zn. 45 C 51/2012, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 4. augusta 2015

sp. zn. 14 Co 379/2013, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 4. augusta 2015 sp. zn. 14 Co 379/2013
a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 12. februára
2013 č. k. 45 C 51/2012-103 zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal zaplatenia náhrady škody v

sume 17 992,90 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 11. decembra 2011 až do zaplatenia, z titulu
nesprávneho úradného postupu podľa zák. č. 58/1969 Zb. Náhradu trov konania žalovanej nepriznal.
Po právnej stránke okresný súd poukázal na § 1, § 3 ods. 1a/ a d/ a ods. 2, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6
ods. 1, 2, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 18 ods. 1, 2 a 3, § 19 ods. 1, 2 a 3 a § 27 ods. 1 a 2
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj „zákon č.
514/2003 Z.z.“) a § 420 ods. 1, § 441 a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení uviedol, že

uplatnený nárok žalobcu posúdil podľa § 27 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1. júla
2004,vzhľadomnato,žekuškodemalodôjsťnazákladerozsudkuOkresnéhosúduBratislavaIIIč.k.18
C 76/2003-168, zo dňa 6. marca 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 15. apríla 2008 a vykonateľnosť
19. apríla 2008, teda ide o rozhodnutie, ktoré bolo vydané po nadobudnutí účinnosti citovaného zákona,
a preto uplatnený nárok neposudzoval podľa dovtedajších predpisov, zákona č. 58/1969 Zb., ako žiadal
žalobca. Vykonaným dokazovaním mal okresný súd za preukázané, že žalobca podal dňa 30. augusta

2011 na Ministerstve spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a nie z dôvodu uplatňovaného nesprávneho úradného postupu,
ktorého nárok nebol uspokojený do šiestich mesiacov, keďže Ministerstvo spravodlivosti SR v konečnom
stanovisku z 28. februára 2012 uviedlo, že neboli splnené súčasne všetky zákonné podmienky na
náhradu škody, a preto žiadosť považovalo za nedôvodnú. V odôvodnení súd prvej inštancie ďalej
uviedol, že právo žalobcu na náhradu škody sa premlčalo uplynutím troch rokov dňa 7. augusta 2011

(žalobca sa správne dozvedel o škode 7. augusta 2008), návrh bol podaný na súd osobne dňa 31.
mája 2012, teda po uplynutí premlčacej lehoty stanovenej zákonom, keď námietku premlčania vzniesla
žalovaná na pojednávaní 27. novembra 2012. Tiež uviedol, že žalobca nepochybne považoval JUDr.
H. J. (ďalej aj „JUDr. MP“) za svojho právneho zástupcu, v tomto procesnom postavení JUDr. MP
vystupoval aj navonok, voči postaveniu JUDr. MP v konaní žalobca nikdy nevzniesol žiadnu námietku a
nenamietal to ani sám JUDr. MP. Žalobca označoval JUDr. MP za svojho právneho zástupcu priamo na

súde do zápisnice o pojednávaní; boli mu doručované predvolania na pojednávania, písomnosti
súdu, zúčastňoval sa na pojednávaní. Vzhľadom na túto skutočnosť doručil JUDr. MP Okresný súdBratislava III rozsudok č. k. 18 C 76/2003-168 zo dňa 6. marca 2008 o vysporiadaní podielového
spoluvlastníctva, čím uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Na základe takto doručeného
rozsudku vydal okresný súd poverenie na vykonanie exekúcie, ktorá bola riadne ukončená. Konštatoval,

že žalobcovi škoda nevznikla, lebo vykonanie exekúcie na základe nezrušeného exekučného titulu i s
nesprávne vyznačenou doložkou právoplatnosti (ktorá podľa rozsudku NS ČR 25 Cdo 145/2002 sama
osebe škodu nepredstavuje) sa nemohlo negatívne odraziť na povinnosti žalobcu zaplatiť predmetnú
sumu. Zo zisteného skutkového stavu okresný súd vyvodil záver o nedostatku príčinnej súvislosti v
prejednávanom spore, pretože žalobca sa 12. mája 2008 dozvedel o právoplatnosti rozsudku, následne

telefonoval s JUDr. MP, ktorý mu potvrdil doručenie predmetného rozsudku, na základe čoho začal robiť
žalobca kroky k vybaveniu úveru. Keďže sumu podľa rozsudku žalobca uhradil až 22. mája 2008, teda
s časovým odstupom desiatich dní, exekúcii by nemohol zabrániť ani za predpokladu, že by bol
rozsudok doručený do jeho rúk. Žalobca nevyplatil svojho brata v lehote uvedenej súdom a nepožiadal
ani o jej predĺženie, vzdal sa práva podať odvolanie a musel vedieť, že v lehote troch dní nezabezpečí
potrebné finančné prostriedky. Okresný súd vyslovil názor, že žalobca sa domáhal náhrady škody

spôsobenejnesprávnymúradnýmpostupom,aleuplatnenýnárokžalobcunanáhraduškodypredstavuje
náklady súdnych konaní, exekučných konaní, zaplatenie úrokov z omeškania a zaplatenie trov
súdneho exekútora, ktoré však nemajú povahu škody v právnom slova zmysle, keďže tieto náklady
vznikajú ako následok procesných úkonov ako povinnosť ich úhrady vyplývajúca z príslušných
právnych predpisov. Uplatnený nárok žalobcu nebolo možné podľa okresného súdu posudzovať podľa

ustanoveníonesprávnomúradnompostupe,alepodľaustanovení o nezákonnom rozhodnutí. Okresný
súd uviedol, že žalobca mohol predísť exekučnému konaniu, keby mal dostatočné zabezpečenie
finančných prostriedkov na vyplatenie svojho brata. Predmetný rozsudok bol právoplatný dňa 15. apríla
2008 a vykonateľný 19. apríla 2008, pričom návrh na vykonanie exekúcie bol podaný oprávneným Y. G.
už8.deňpoprávoplatnostirozsudku,ktorúskutočnosťmalsúdzapreukázanúzodôvodneniauznesenia

Okresného súdu Bratislava III č. k. 49 Er 1045/2008-21, keďže exekučné konanie bolo začaté 23. apríla
2008. Pokiaľ by žalobca bol schopný uhradiť požadovanú sumu až s časovým odstupom desiatich dní
od právoplatnosti rozsudku, tak aj v prípade doručenia rozsudku do jeho vlastných rúk by nestihol sumu
priznanú exekučným titulom uhradiť pred podaním návrhu na začatie exekúcie a trovy exekúcie by
vznikli aj v takomto prípade. Okresný súd tiež poukázal na skutočnosť, že žalobca si uplatňuje nárok

na náhradu škody v tej istej výške (17 993,26 eur) aj proti JUDr. MP, a to v konaní vedenom pod sp. zn.
9 C 20/2010. Uviedol, že pre dôvodnosť nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z., je potrebné, aby trovy
konania vznikli v tom konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, vznik týchto trov a ich
výška však neboli v konaní preukázané. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1
O.s.p., žalovaná mala v konaní plný úspech, avšak náhradu trov si neuplatnila a zo spisu bolo zistené,

že jej žiadne nevznikli, preto náhradu trov konania žalovanej nepriznal.
2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom
zo 4. augusta 2015 sp. zn. 14 Co 379/2013 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou námietkou žalobcu
a uviedol, že okresný súd nesprávne určil plynutie subjektívnej premlčacej doby, t. j. že toto právo

nie je premlčané v celom rozsahu. Z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 18
C 76/2003 podľa odvolacieho súdu vyplýva, že v tomto konaní žalobcu zastupoval JUDr. MP, resp.
súd prvej inštancie s ním ako s jeho právnym zástupcom konal, hoci v celom spise sa
nenachádza plnomocenstvo, či už udelené písomne alebo ústne do zápisnice súdu, ktorým by ho
žalobca (v uvedenom konaní) splnomocnil na svoje zastupovanie. Rozsudok zo dňa 6. marca 2008, č.

k. 18 C 76/2003-168, bol doručený JUDr. MP dňa 15. apríla 2008 a tento deň je na rozsudku
vyznačený ako deň nadobudnutia jeho právoplatnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu medzi JUDr. MP
a žalobcom bola v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 76/2003 ústne uzavretá dohoda o plnej moci s
tým, že išlo o procesnú plnú moc, teda o procesnú plnú moc pre celé konanie (§ 27 ods. 1, § 28 ods. 1
O.s.p.), na základe čoho JUDr. MP zastupoval žalobcu v danej veci (sp. zn. 18 C 76/2003), v ktorej

však súdu nepredložili písomné plnomocenstvo, nebolo udelené ani ústne do zápisnice súdu. Hoci
išlo o odstrániteľný nedostatok podmienky konania, súd prvej inštancie tento nedostatok neodstránil až
do právoplatného skončenia veci, preto JUDr. MP nemal udelenú plnú moc pre zastupovanie žalobcu
pre celé konanie sp. zn. 18 C 76/2003 a Okresný súd Bratislava III mal rozsudok v tejto veci doručiť
priamo žalobcovi. Dôsledkom tejto situácie je skutočnosť, že uvedený rozsudok nemohol nadobudnúť

právoplatnosť a ani vykonateľnosť, z čoho vyplýva, že prvá exekúcia pod sp. zn. 49 Er 1045/2008
mala byť z uvedeného dôvodu zastavená podľa § 57 ods. l písm. a/ Exekučného poriadku. Uvedené
pochybenie súdu je podľa názoru odvolacieho súdu s odvolaním sa na aktuálnu súdnu prax nesprávnym
úradným postupom a ak by žalobcovi v priamej príčinnej súvislosti s tým vznikla škoda, išlo by o škoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupom.Odvolacísúdtiežnesúhlasilsnázoromsúduprvejinštancie
pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu vzniknutú žalobcovi v súvislosti so súdnymi konaniami vyvolanými
vyššie popísaným stavom, že táto škoda žalobcovi vznikla jeho vlastným zavinením. Podľa názoru

odvolacieho súdu bolo povinnosť súdu postupovať v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 76/2003 tak,
aby boli naplnené všetky podmienky konania. Pochybenie súdu spočívajúce v tom, že včas nepreskúmal
a nevyhodnotil danosť podmienok konania a nepostupoval adekvátnym spôsobom, t. j., že hneď
nevyzval žalobcu, resp. JUDr. MP na predloženie plnej moci (urobil tak až viac ako rok po skončení
konania) nemožno pričítať na ťarchu žalobcu. Skutočnosť, že reálne došlo k zásahu do majetkovej sféry

žalobcu v podobe platenia trov exekučných konaní, úrokov z omeškania a podobne, je preukázané
listinnými dôkazmi založenými v spise a je škodou, ale aj podľa názoru odvolacieho súdu v
zhode s názorom súdu prvej inštancie v danom prípade neexistuje príčinná súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom súdu a škodou vzniknutou žalobcovi zaplatením trov exekučných
konaní, úrokov z omeškania, a iné, resp. zmenšením majetku žalobcu. Odvolací súd o trovách konania
rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalovanej náhradu trov

konania nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy nevznikli.
3. Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dňa
18. februára 2016, prípustnosť ktorého odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237
písm. f/ O.s.p. Odňatie jeho možnosti konať pred súdom videl v tom, že krajský súd sa nevenoval
meritu veci a ako dôvod rozhodnutia, že nebola daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným

postupom súdu a zmenšením majetku žalobcu, pričom príčina a súvislosť medzi zavinením súdu, ktorý
protizákonne, nesprávnym úradným postupom vykázal právoplatnosť rozsudku č. k. 18 C 76/2003-168
zo dňa 6. marca 2008 a tým spôsobil, že exekučné konania mu zapríčinili finančnú ujmu, ktorú požadoval
nahradiť. Uviedol, že nesprávnym posúdením veci odvolací súd pri hodnotení príčin a súvislosti mu
spôsobil ujmu. Pre nedostatok riadneho súdneho rozhodnutia a porušenie práva na spravodlivé

súdne konanie žiadal rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Tiež žiadal
zrušiť aj rozsudok č. k. 18 C 76/2003-168 zo dňa 6. marca 2008.
4. Žalovaná sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila.
5. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015 Z.z.
(ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj

na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale)
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú
zachované.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení,
že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),

zastúpená advokátom (§ 429 ods. l CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP)
preskúmal vec a dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je potrebné zrušiť.
7. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, (18. februára 2016), t. j. za účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení do 30. júna 2016 (ďalej aj „O.s.p.“), dovolací súd
postupoval v zmysle vyššie citovaného § 470 ods. 2 CSP a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle

§ 236, § 237 ods. 1 a § 238 O.s.p.
8. Dovolanie žalobcu smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie. Rozsudky odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, boli uvedené v § 238 ods.
1 až 3 O.s.p. Dovolanie žalobcu nesmeruje proti rozsudku, ktorý je uvedený v týchto ustanoveniach;
prípustnosť dovolania preto z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nevyplýva.

9. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladalo dovolaciemu
súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorým z procesných nedostatkov uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p., dovolací súd sa
neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal
otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existencia
ani nevyšla v dovolacom konaní najavo.
10. Dovolací súd vzhľadom na dôvod dovolania a svoju zákonnú povinnosť osobitne skúmal, či v konaní
(ne)došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p.) tým, že odvolací súd nečakane založil svoje rozhodnutie na inom právnom ustanovení.

Dospel pritom k záveru, že konanie je takouto vadou postihnuté.
11. Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi (strane sporu podľa CSP) znemožní realizácia jeho
procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právomchránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd.
12. O vadu, ktorá bola z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. významná, išlo najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok
priznáva.

13. Podľa § 213 ods. 2 O.s.p. (účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu), ak je odvolací súd toho
názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci
nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému
použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
14.Zodôvodneniarozhodnutiaodvolaciehosúdujezrejmé,ževprejednávanejveciodvolacísúdposúdil
otázku premlčania odlišne od súdu prvej inštancie, keď konštatoval, že okresný súd nesprávne určil

plynutie subjektívnej premlčacej doby a akcentoval, že nejde o premlčané právo, resp. nie premlčané v
celom rozsahu. Tiež odvolací súd pri skúmaní zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. zaujal odlišný právny názor ako okresný súd. Ohľadom nesprávneho úradného
postupu uviedol, že dospel k záveru, že medzi JUDr. MP a žalobcom bola v konaní vedenom pod
sp. zn. 18 C 76/2003 ústne uzavretá dohoda o plnej moci, na základe čoho JUDr. MP zastupoval žalobcu

v danej veci (sp. zn. 18 C 76/2003), v ktorej však súdu nepredložili písomné plnomocenstvo,
nebolo udelené ani ústne do zápisnice súdu. A hoci išlo o odstrániteľný nedostatok podmienky konania,
súd prvej inštancie tento nedostatok neodstránil až do právoplatného skončenia veci, preto JUDr. MP
nemal udelenú plnú moc pre zastupovanie žalobcu pre celé konanie sp. zn. 18 C 76/2003 a Okresný súd
Bratislava III mal rozsudok v tejto veci doručiť priamo žalobcovi. Dôsledkom tejto situácie je skutočnosť,

že uvedený rozsudok nemohol nadobudnúť právoplatnosť a ani vykonateľnosť a prvá exekúcia (sp.
zn. 49 Er 1045/2008) mala byť zastavená podľa § 57 ods. l písm. a/ Exekučného poriadku. Odvolací
súd mal za to, že uvedené pochybenie súdu je podľa aktuálnej súdnej praxe nesprávnym úradným
postupom(§9zákonač.514/2003Z.z.)narozdielodzáverusúduprvejinštancie, ktorý uplatnený nárok
žalobcu kvalifikoval podľa ustanovení o nezákonnom rozhodnutí. Odvolací súd tiež nesúhlasil s

názorom súdu prvej inštancie pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu vzniknutú žalobcovi v súvislosti so
súdnymi konaniami vyvolanými vyššie popísaným stavom, že táto škoda žalobcovi vznikla jeho vlastným
zavinením. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo pochybením súdu, že včas nepreskúmal a nevyhodnotil
danosť podmienok konania, nevyzval žalobcu, resp. JUDr. MP na predloženie plnej moci, čo nemožno
pričítať na ťarchu žalobcu. Skutočnosť, že reálne došlo k zásahu do majetkovej sféry žalobcu v podobe

platenia trov exekučných konaní, úrokov z omeškania a podobne, je preukázané listinnými dôkazmi
založenými v spise a je škodou, ale aj podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom súdu
prvej inštancie v danom prípade neexistuje príčinná súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
súdu (súd prvej inštancie mal za to, že išlo o nezákonné rozhodnutie) a škodou vzniknutou žalobcovi.
15. Súd prvej inštancie v odôvodnení na rozdiel od odvolacieho súdu uviedol, že prihliadol na námietku

premlčania uplatnenú žalovanou (žalobca sa dozvedel o škode 7. augusta 2008), keď žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola podaná dňa 30. augusta 2011 a návrh na súd bol
podaný 31. mája 2012, teda po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty. Konštatoval ohľadom nesprávneho
úradného postupu súdu, že žalobca JUDr. MP označoval za svojho právneho zástupcu, priamo na súde
do zápisnice o pojednávaní, ktorému boli doručované predvolania na pojednávania, písomnosti súdu,

zúčastňoval sa pojednávaní, voči čomu žalobca nevzniesol námietky do zápisnice, preto podľa názoru
súdu prvej inštancie je vylúčený nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá bola spôsobená zavinením
poškodeného a poškodený ju znáša sám podľa § 441 Občianskeho zákonníka. Podľa okresného súdu
uplatnený nárok žalobcu nie je možné posudzovať podľa ustanovení o nesprávnom úradnom postupe,
ale podľa ustanovení o nezákonnom rozhodnutí (§ 6 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z.). Tiež súd prvej

inštancie uviedol, že žalobcom uplatnená škoda predstavuje súdne poplatky a trovy exekučných konaní,
trovy právneho zastupovania, ktoré však nemajú povahu škody v právnom slova zmysle a
tieto náklady nemožno považovať za škodu, pretože vznikajú ako následok procesných úkonov a
povinnosť ich úhrady vyplýva z príslušných právnych predpisov. Naproti tomu odvolací súd svoj
potvrdzujúci rozsudok založil na inom právnom posúdení predmetného nároku, hoci sa nedotazoval

účastníkov, či majú záujem vyjadriť sa k inému možnému posúdeniu veci. Výzva odvolacieho súdu je
plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej (poučovacej) povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto
povinnosti je zabrániť odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup
k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Princíp tzv. „predbežného právneho posúdenia veci“vychádzajúci aj z § 213 ods. 2 O.s.p. súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností,
a to tým spôsobom, aby účastníci konania dostali príležitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa
právneho posúdenia veci. Tým by sa mohol predbežný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo

vyvrátiť (III. ÚS 446/2010).
16. V danom prípade, aj keď odvolací súd zaujal iný právny názor na posúdenie nároku žalobcu na
rozdiel od súdu prvej inštancie, svoju manudukčnú povinnosť si nesplnil, v dôsledku čoho účastník
konaniavdanejprocesnejsituáciinemalmožnosťnamietaťsprávnosť tohto „nového“ právneho názoru
zaujatého až v odvolacom konaní a týmto nesprávnym procesným postupom odvolací súd zaťažil

konanie vadou zmätočnosti spočívajúcou v odňatí možnosti žalobcu konať pred súdom (§ 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p.).
17. Uvedená skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané
v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne.
18. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu (§ 449 ods. 1 CSP) a vrátil

vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 450 CSP) s tým, že právny názor ním vyslovený je pre súd
záväzný (§ 455 CSP).
19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.