Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, May 10, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/78/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317207525
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2317207525.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek

senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcu: S. Q., nar. XX. C. XXXX,
trvalo bytom Q. XXXX, zastúpeného advokátom: JUDr. Ľudovít Štanglovič, Jarmočná 2264/3, 927 01
Šaľa, IČO: 51474841, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Račianska 71, 813 11 Bratislava, IČO: 00166073, aj Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, ul. Štúrova 2, 812 85 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00166481, o
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Galanta z 13. augusta 2020 č. k. 17C/23/2017-238, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť
žalobcovi 16.360 eur do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšku žalobu zamieta.

II. Žalobca má voči žalovanej nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného konania i odvolacích konaní
z prisúdenej sumy.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol, II. žalovanej priznal voči žalobcovi
náhradu trov konania vo výške 100 %, o ktorej výške súd rozhodne samostatným uznesením podľa §
262 ods. 2 CSP. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 150, § 153 CSP (zákona č. 160/2015 Z.z.

Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov); § 3 ods. 1 písm. a/, c/, § 4 ods. 1 písm.
a/ bod 1, písm. b/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2, § 8 ods. 5 písm. b/, ods. 6 písm. a/, § 17 ods. 2 a 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
účinnom do 28.10.2012 (ďalej len „ZoZŠ“); čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR
č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej aj len „Ústava SR“); čl. 5 ods. 5 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí

č. 209/1992 Zb.); poukazom na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky /ďalej aj „NS SR“/
sp. zn. 4 Cdo 13/2009 z 24. 2. 2010, z 30.9.2009 sp. zn. 1 Cdo 64/2008 a rozsudok NS SR sp. zn.
4Cdo/217/2007; rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky /ďalej aj „NS ČR“/ z 12.6.2003 sp. zn.
25 Cdo/1567/2002; rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky /ďalej aj „ÚS SR“/ sp. zn. III. ÚS
754/2016, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, a rozhodnutia Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;
Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 27.3.2017 domáhal, aby súd zaviazal
žalovanú na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, pričom žiadal
nemajetkovú ujmu vo výške 50.000 eur z titulu nezákonného rozhodnutia (vznesenie obvinenia) a
120.000 eur z titulu rozhodnutia o väzbe. Žalobu odôvodnil tým, že Uznesením Okresného riaditeľstvaPZ v Galante, odbor kriminálnej polície, oddelenie všeobecnej kriminality (ďalej „OR PZ v Galante“)
pod ČVS: ORP-642/OVK-GA-2012 z 26.10.2012 (ďalej aj „uznesenie o vznesení obvinenia") bolo podľa
§ 199 ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie a zároveň vznesené obvinenie žalobcovi

S. Q. vo veci v bode 1/ za zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a
prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 odsek 1 písm. a/, c/, d/ Trestného zákona,
na skutkovom základe uvedenom v predmetnom uznesení. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo
dňa 26.10.2012 podal žalobca sťažnosť, ktorú Okresná prokuratúra Galanta /ďalej aj „OP Galanta“/
uznesením zn. 3 Pv 778/12 z 27.10.2012 zamietla podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku,

pretože nie je dôvodná. Dňa 25.10.2012 o 16:40 hod. bol žalobca zadržaný, čím mu bola obmedzená
osobná sloboda. Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Galanta /ďalej len „OS
Galanta“/ sp. zn. 1Tp/49/2012 z 28.10.2012 (ďalej aj „uznesenie o vzatí do väzby“) bol žalobca
vzatý do väzby, ktorá sa mu započítala odo dňa 25.10.2012 o 16:40 hod. O sťažnosti žalobcu proti
uzneseniu o vzatí do väzby Krajský súd v Trnave /ďalej KS v Trnave/ uznesením sp. zn. 3Tpo/50/2012
z 19.11.2012 rozhodol tak, že sťažnosť zamietol podľa § 193 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku.

Žalobca počas výkonu väzby viackrát podával žiadosti o prepustenie z väzby, resp. sťažnosti proti
rozhodnutiam o predĺžení lehoty väzby, avšak bezvýsledne. Dňa 27.5.2013 podala OP Galanta obžalobu
na žalobcu na Okresný súd Trnava /ďalej len „OS Trnava“/ pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
podľa § 172 odsek 1 písm. a/, c/, d/, ods. 3 písm. c/ Trestného zákona, na skutkovom základe

uvedenom v predmetnej obžalobe, pričom zmenu právnej kvalifikácie oznámilo OR PZ v Galante listom
zo 14.2.2013. Uznesením KS v Trnave sp. zn. 3To/132/2013 z 18. 2. 2014 bolo zrušený rozsudok OS
Trnava sp. zn. 6T/42/2013 z 24.10.2013, ktorým bol žalobca uznaný za vinného z prejednávanej trestnej
činnosti. Rozsudkom OS Trnava sp. zn. 6T/42/2013 z 2.9.2014, právoplatným dňa 2.6.2015, bol žalobca
oslobodený spod obžaloby podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku, pretože nebolo preukázané, že

skutok spáchal obžalovaný (žalobca). Vzhľadom na vyhlásenie oslobodzujúceho rozsudku, predseda
senátu na hlavnom pojednávaní konanom dňa 2.9.2014 vydal v zmysle § 79 ods. 2 Trestného poriadku
príkaz na prepustenie, aby bol žalobca ihneď prepustený z výkonu väzby na slobodu. Na odvolanie
okresného prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku, KS v Trnave uznesením č. k. 3To/4/2015-691
z 2.6.2015 podľa § 319 Trestného poriadku zamietol odvolanie okresného prokurátora. Žalobca bol vo

výkone väzby od 25. 10. 2012 do 2. 9. 2014. Nakoľko žalobca bol vzatý do väzby uznesením sudcu
pre prípravné konanie OS Galanta z 28.10.2012, pričom väzba sa mu započítala od 25.10.2012 o 16:40
hod., a keďže uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané dňa 26.10.2012, tak na daný skutkový stav
a prípad žalobcu a jeho nároky, sa vzťahuje ZoZŠ, žalobca poukázal na ust. § 3 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1,
§ 6 ods. 1 a 2, § 8 ods. 5, § 17 ods. 1 až 4, § 19 ods. 1 až 3 ZoZŠ.

Žalobca sa domáha náhrady škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím, ktorým je uznesenie
vyšetrovateľa OR PZ v Galante pod ČVS: ORP-642/OVK-GA-2012 z 26.10.2012. Nezákonnosť
predmetného rozhodnutia je nutné posudzovať vzhľadom na rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn.
6T/42/2013 z 2.9.2014 v spojení s uznesením KS v Trnave č. k. 3To/4/2015-691 z 2.6.2015, ktorými
bol žalobca oslobodený spod obžaloby podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku, pretože nebolo

preukázané, že skutok spáchal obžalovaný (žalobca). Súdna judikatúra má za to, že ten, proti komu
bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších
zákonnýchpredpokladovzásadneprávonanáhraduškody(rozhodnutieNSSRsp.zn.3Cdo194/2010).
Je potrebné vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť
začaté a teda utrpel ujmu, ktorú by ako poškodený mal mať nahradenú.

Keďže počas trestného konania ČVS: ORP-642/OVK-GA-2012 došlo aj k zadržaniu žalobcu a k jeho
vzatiu do väzby, uplatňuje si žalobca náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy aj z dôvodu rozhodnutia
o väzbe, keďže bol spod obžaloby oslobodený rozsudkom OS Trnava sp. zn. 6T/42/2013 z 2.9.2014 v
spojení s uznesením KS v Trnave č. k. 3To/4/2015-691 z 2.6.2015.
Ďalej v žalobe dôvodil, že zákonnými predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody podľa ZoZŠ sú: A.

existencianezákonnéhorozhodnutia,B.zrušenie,čizmenanezákonnéhorozhodnutiaprenezákonnosť,
pokiaľ zákon neustanovuje inak, C. využitie riadneho opravného prostriedku voči nezákonnému
rozhodnutiu s výnimkou prípadov hodných osobitného zreteľa, D. existencia škody, E. príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Ad A/ uviedol, že z dôvodu zákonnej absencie
definovaniarozhodnutia,jepotrebnévychádzaťztoho,žeideoakýkoľvekindividuálnyprávnyaktorgánu

verejnej moci, ktorým sa rozhoduje o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, alebo
ktorým môžu byť práva a povinnosti týchto osôb dotknuté. Takýmto rozhodnutím je uznesenie o vznesení
obvinenia. Samotná nezákonnosť predmetného uznesenia je preukázaná právoplatným oslobodzujúcim
rozsudkom (spod obžaloby). Ad B/ uviedol, že hoci predmetné uznesenie o vznesení obvinenia nebolovyslovene zrušené alebo zmenené, takýto charakter v spojitosti s ním vytvára právoplatný rozsudok
o oslobodení spod obžaloby, čo vyplýva z judikatúry. K nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia
v kontexte ZoZŠ uviedol, že z hľadiska uplatňovaného nároku žalobcu je kľúčovým uznesenie o

vznesení obvinenia. Účinky zrušenia uznesenia o vznesení obvinenia nastali právoplatnosťou rozsudku
OS Trnava sp. zn. 6T/42/2013 z 2.9.2014 o oslobodení spod obžaloby v spojení s uznesením KS v
Trnave č.k. 3To/4/2015-691 z 2.6.2015. Citoval z rozhodnutí NS ČR sp. zn. 1 Cz 6/90, publikovaného
v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov pod č. R 35/1991, rozsudku NS SR sp. zn. 1 Cdo 53/93,
publikovaného pod č. R 70/1994, v porovnaní s R 35/1991 a uznesenia NS SR sp. zn. 1Cdo/68/2010, v

ktorom rozhodnutí NS SR systematickým a logickým výkladom dospel k tomu, že zastavenie trestného
stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení
obvinenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo z určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad
o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Nezákonnosť
rozhodnutia, ktoré bolo príčinou vzniku škody, sa neposudzuje ako predbežná otázka, čo vyplýva z
nasledovného právneho názoru: „Otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno posudzovať zo strany

súdu ako otázku predbežnú. Ak ide o rozhodnutie, ktoré bolo príslušným rozhodnutím kompetentného
orgánu zrušené ako nezákonné, súd z takého rozhodnutia vychádza pri rešpektovaní prezumpcie jeho
správnosti.“ (rozsudok NS SR z 31.5.2005 sp. zn. 1Cdo 16/2005, publikované v Zbierke rozhodnutí a
stanovísk súdov SR pod č. R 28/2006). Ad C/ uviedol, že podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia
v zákonnej lehote riadny opravný prostriedok, teda sťažnosť, o ktorej rozhodla OP Galanta uznesením

zn. 3 Pv 778/12 z 27.10.2012 tak, že sťažnosť bola zamietnutá, z čoho vyplýva, že žalobca splnil
zákonnú podmienku pre priznanie nároku na náhradu škody podľa ust. § 6 ods. 2 ZoZŠ. Ad D/ dôvodil,
že ZoZŠ pojem „škoda“ nedefinuje. Pod škodou je však potrebné okrem majetkovej ujmy (skutočnej
škody a ušlého zisku) rozumieť aj nemajetkovú ujmu. Pre účely predmetného zákona sa uplatňuje širšia
definícia pojmu „škoda“ zahŕňajúca aj nemajetkovú ujmu v peniazoch, čo vyplýva aj z názvu príslušnej

časti zákona nad ust. § 17 predmetného zákona (spôsob a rozsah náhrady „škody“), pričom v ust. §
17 ods. 2 ZoZŠ je upravená nemajetková ujma, a teda „škodou“ treba rozumieť aj nemajetkovú ujmu
v peniazoch. Škoda, ktorá žalobcovi v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním vznikla a ktorej náhradu
si uplatňuje, spočíva v náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nemajetková ujma vznikla u žalobcu
v dôsledku zásahov predmetného trestného stíhania do jeho osobnostných práv v podobe práva na

česť a dôstojnosť, práva na dobré meno, práva na ochranu zdravia a súkromia vrátane medziľudských
vzťahov. Ohľadom vzniku nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca poukázal
na odôvodnenie rozsudku NS SR z 31.5.2007, sp. zn. 4Cdo/l 77/2005: „Trestné stíhanie, v rámci neho
i prípadný výkon väzby, predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie
negatívne dopady na jeho život a životný osud. Zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho

cti, dobrej povesti, preto sú spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl.
17 ods. 1 Ústavy SR, obmedziť či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného
a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2
Ústavy SR. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby, príp. výkon uloženého trestu, ktoré
boli realizované v rozpore zo zákonom, resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku

materiálnej škody i vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobných práv...“. Ďalej argumentoval poukazom
na Nález ÚS ČR sp. zn. II. US 590/08 zo 17.6.2008, Nález Ústavného súdu ČR /ďalej aj „ÚS ČR“/ sp.
zn. IV. ÚS 428/05. S ohľadom na uvedené, pri racionálnom pohľade na výklad ustanovení upravujúcich
nárok na odškodnenie v podobe nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie v rámci nezákonného
trestného stíhania, nie je možné obmedziť sa len na prihliadnutie časového úseku, počas ktorého došlo

k reálnemu obmedzeniu osobnej slobody jednotlivca, ale je nutné brať ohľad na trestné stíhanie ako
celok, pretože najmä to samotné počas doby jeho trvania veľmi výrazne zasahovalo do osobnostných
práv žalobcu, ktorý bol vystavovaný neustálemu stresu, spoločenskému zneváženiu a psychickým
útrapám počas celej doby počnúc nezákonným uznesením o vznesení obvinenia a prostredníctvom
úkonov, ktorých bol povinný sa zúčastňovať, až do doby právoplatného skončenia nezákonného a

absolútne nedôvodného trestného stíhania. Neprehliadnuteľné sú aj následky, ktoré nedôvodné trestné
stíhanie zanechalo na žalobcovi v jeho súkromnom živote. V rámci okolností konkrétneho prípadu
bol skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie žalobcovi počas prípravného konania prekvalifikovaný
zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a
obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a/, c/, d/ Trestného zákona so sadzbou trestu odňatia

slobody 3 až 10 rokov na obzvlášť závažný zločin podľa § 172 ods. 1 písm. a/, c/, d/, ods. 3 písm.
c/ Trestného zákona so sadzbou trestu odňatia slobody 15 až 20 rokov, pre ktorý trestný čin bola
podaná obžaloba, a ktorú predstavu takéhoto možného trestu žalobca tiež ťažko psychicky prežíval.
Žalobca nebol nikdy predtým trestne stíhaný, nemal a nemá žiaden záznam v registri trestov. Poskončení trestného stíhania sa žalobca stretol s nedôverou zo strany bývalých známych a priateľov,
ktorých aj stratil, nakoľko ich odradzovala jeho negatívna „povesť" vytvorená trestným stíhaním, počas
ktorého bol spájaný s drogami a obchodovaním s nimi. S odkazom na uvedené zásahy do života a

osobnostných práv žalobcu zo strany štátu a dôvody vzniku nemajetkovej ujmy možno mať za to, že
iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím a preto vznikol žalobcovi nárok na uhradenie nemajetkovej ujmy
v peniazoch, nakoľko ju nie je možné uspokojiť inak, napr. len verejným ospravedlnením. K otázke
určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca citoval § 17 ods. 3 ZoZŠ a uviedol,

že nikdy predtým nebol trestne stíhaný, žil a žije bezúhonným spôsobom života, trestné stíhanie mu
privodilo aj psychické problémy. K okolnostiam vzniku ujmy žalobcu je nutné uviesť z akých dôkazov,
dôkazných prostriedkov a ich „kvality“ sa vychádzalo v rámci trestného stíhania. Od začiatku trestného
stíhania bolo zrejmé, že žalobca sa v rodinnom dome č. XXXX v Q., kde boli zaistené rastliny marihuany,
nezdržiaval, nebýval tam, do domu nevstupoval, chodieval iba občas kŕmiť psa. Z odôvodnenia rozsudku
OS Trnava sp. zn. 6T/42/2013 z 2.9.2014 vyplýva, že „nebol produkovaný žiaden priamy ani nepriamy

dôkaz,ktorýbybezakýchkoľvekpochybnostíumožnilurobiťzáverovineobžalovaného“,aďalej,že„brat
obžalovaného - D. Q. ml. sám v uvedenom rodinnom dome pestoval marihuanu a bol za (súvisiacu) časť
aktuálneho skutku už uznaný za vinného. V minulosti bol súdne trestaný za užívanie a držbu omamných
látok, uviedol, že sám omamné látky užíva. V danom prípade sa nedá vylúčiť motivácia svedka, usvedčiť
obžalovaného zo spáchania trestnej činnosti, aby sa sám vyhol prípadnému postihu za uvedenú trestnú

činnosť.“ Svedectvo svedka usvedčujúceho žalobcu z trestnej činnosti kladenej mu za vinu bolo teda
účelové, nedôveryhodné a takto ho vyhodnotil aj súd. Trestné stíhanie a obvinenie žalobcu vychádzalo z
nezákonných dôkazov a informácií od „informátorov“ (inštitút absentujúci v Trestnom poriadku), pretože
„prokurátor...záver o vine obžalovaného opieral o výpovede príslušníkov policajného zboru, ktorí sa od
informátorov dozvedeli, že osoba s prezývkou „Puco“ má pestovať marihuanu, pričom informátori ďalej

tvrdili, že „Puco“ je obžalovaný (žalobca). Identita informátorov pritom nie je známa. Ak by súd o tieto
dôkazy oprel výrok o vine, znamenalo by to, že by vychádzal z domnienok príslušníkov policajného zboru
a ich informátorov, ktoré nie sú žiadnym spôsobom verifikovateľné a to ani v prípade, ak by boli mená
informátorov odtajnené. Uvedený názor vo vzťahu k zdrojom informácií od „informátorov“ potvrdil aj KS v
Trnave.Obžalovaný(žalobca)sadobrovoľnepodrobilsteromzrúkaznaleckejexpertízebolopodrobené

aj jeho motorové vozidlo, avšak ani v jednom prípade neboli vykázané stopy po omamných látkach
(str. 5 uznesenia KS v Trnave sp. zn. 3To/4/2015), čo tiež nasvedčuje nedôvodnosti stíhania žalobcu
od počiatku. Žalobca prišiel o známych a priateľov, členov rodiny aj širšej, ktorí s ním pred vznesením
obvinenia udržiavali kontakt, ale po jeho právoplatnom oslobodení sa s ním nekontaktujú. Závažnosť
následkov v súkromnom živote žalobcu je kategória, ktorú nemožno kvantifikovať. Podozrenia zo strany

známych a priateľov, členov rodiny aj širšej, či rodiny priateľky žalobcu, počas trestného stíhania je
niečo, čo by každý človek niesol obzvlášť ťažko vzhľadom na nevyhnutnosť sociálnych vzťahov v živote
každého človeka. Právo na ochranu súkromia pritom bráni osobnosť pred vonkajším neoprávneným
zasahovaním, ktoré nepriaznivo ovplyvňuje rozvoj jej fyzickej, psychickej, morálnej a sociálnej integrity.
Vnútorná sféra nie je izolovaná od vonkajšieho sveta a dianie vo vonkajšom svete bezpochyby dopadá

aj na vnútro človeka, sféru jeho emócií, myšlienok, predstáv, postojov, názorov a vyvoláva v ňom
pozitívne i negatívne reakcie. Negatívny zásah do tejto sféry pôsobí neraz zraňujúco, znevažujúco,
človeka zbavuje istoty a spôsobuje mu rozličné ujmy. Inak tomu nebolo ani v prípade žalobcu, ktorému
trestné stíhanie privodilo nepriaznivý zásah do súkromia v naznačenom zmysle, najmä v strate a
ochladení sociálnych kontaktov. K spoločenskému zneváženiu a jeho dôsledkov pre žalobcu - žalobca

bol spájaný s obzvlášť závažnou trestnou činnosťou a s drogami, tak sa vytvoril negatívny obraz o
jeho osobe v spoločnosti a medzi jeho známymi. Ad E/ uviedol, že príčinná súvislosť je daná vtedy, ak
medzi nezákonným rozhodnutím a škodou (vrátane ujmy nemajetkovej) bude vzájomný pomer príčiny
a následku, poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo 53/93 a NS ČR sp. zn. 1Cz 6/90, v zmysle
ktorých ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších predpokladov zásadne právo na

náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Rozsudok oslobodzujúci spod obžaloby,
predstavuje v podstate zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia z dôvodu, že predpoklad spáchania
trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Právoplatné oslobodenie
spod obžaloby rozsudkom OS Trnava z 2.9.2014, má pre uznesenie vyšetrovateľa OR PZ Galanta
pod ČVS: ORP-642/OVK-GA-20I2 z 26.10.2012 rovnaké dôsledky, ako jeho zrušenie pre nezákonnosť.

Nezákonnosť predmetného uznesenia vyšetrovateľa OR PZ Galanta mala za následok nezákonnosť a
vadnosť všetkých úkonov ako aj rozhodnutí vykonaných voči žalobcovi v trestnom konaní.
Vo vzťahu k rozhodnutiu o väzbe žalobca v žalobe argumentoval § 8 ods. 5 písm. b/ a § 17 ods. 4 ZoZŠ
s tým, že mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve SR za rok 2011 bola v sume 786 eur, za rok2012 v sume 805 eur a v roku 2013 v sume 824 eur. Uvedená suma predstavuje dolnú hranicu výšky
nemajetkovejujmyztitulurozhodnutiaoväzbe.Žalobcabolvovýkoneväzbyod25.10.2012do2.9.2014,
teda celkovo 677 dní. Výkonom väzby došlo k neoprávnenému zásahu do ľudskej dôstojnosti, osobnej

slobody, pričom následky týchto zásahov nemožno odstrániť, ani dať primerané zadosťučinenie, keďže
ide o nenavrátiteľné a nezvrátiteľné minulé obdobie života žalobcu, kedy vykonával väzbu, a teda možno
ho odškodniť len nemajetkovou ujmou v peniazoch. Výkon väzby bol pre žalobcu traumatizujúci, pričom
prežíval stres, frustráciu, pocity neistoty a zasiahol aj do jeho súkromia, keďže nemohol štandardne
udržiavať vzťah s jeho priateľkou, bol od nej odlúčený, čo prežíval najťažšie, ďaleko od miesta svojho

bydliska, a to aj v čase vianočných a novoročných sviatkov počas 2 rokov. Návštevy s priateľkou sa
odohrávali bez priameho kontaktu. Žalobca nemohol udržiavať kontakt so svojimi známymi, širšou
rodinou, či rodinou jeho priateľky, ktorí o ňom pochybovali aj vzhľadom na dĺžku väzby, ktorým sa
tiež odcudzil v dôsledku výkonu väzby, čím sa zasiahlo do jeho súkromia a vzťahov. K určeniu výšky
nemajetkovej ujmy za väzbu je potrebné prihliadnuť aj na povahu trestnej veci (poukázal na rozsudok
NS ČR sp. zn. 30 Cdo 2357/2010), pričom žalobca bol trestne stíhaný za tzv. drogovú trestnú činnosť,

v rámci ktorého stíhania došlo k sprísneniu právnej kvalifikácie na obzvlášť závažný zločin. Žalobca
bol vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, teda z dôvodu obavy, že
by pokračoval v trestnej činnosti, avšak v rodinnom dome, kde sa našli rastliny marihuany a na ten
účel slúžiace zariadenia, ani nebýval, nezdržiaval sa tam, ani nemal vzdelanie a prax na to, aby mohol
obsluhovať technologické zariadenia na pestovanie marihuany, a teda od počiatku neexistovala obava,

žebyžalobcapokračovalvtakomkonaní,ktoréhosaaninedopustil.Pokiaľideopríčinnúsúvislosťmedzi
väzbou žalobcu a vznikom ujmy, tak práve väzba žalobcu spôsobila a znamenala nútené obmedzenie
jeho osobnej slobody, pocity frustrácie a neistoty, a aj odlúčenie od jeho priateľky a odcudzenie jeho
známym, širšej rodine, rodine jeho priateľky a celkovú izoláciu od spoločnosti a tiež svojou dĺžkou
prispela k väčšiemu presvedčeniu o účasti žalobcu na spáchanej trestnej činnosti u laickej verejnosti.

Žalobca požiadal Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „MS SR“) o predbežné
prerokovanie jeho nárokov žiadosťou zo 14.6.2016, evidovanou na MS SR pod č. 4427/2016/141, na
ktorú mu žalovaný odpovedal listom z 15.12.2016 s tým, že žiadosť posúdil žalovaný ako „nedôvodnú",
ktorý list bol doručený právnemu zástupcovi žalobcu dňa 27.12.2016.
Žalovaná žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť priznať jej právo na náhradu trov konania. Dôvodila,

že podľa ustálenej rozhodovacej činnosti súdov (napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cz 41/90, NS
ČR sp. zn. 1Cz 6/90), právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia ako
nezákonným rozhodnutím v prvom rade vzniká len pri splnení zákonných podmienok, v druhom rade
pri istých okolnostiach nevzniká, čo znamená, že právo na náhradu škody v takýchto prípadoch síce vo
všeobecnosti vzniká, ale nie bezvýhradne, len pri splnení ďalších zákonných predpokladov. Žalobca vo

svojomžalobnomnávrhunapodporusvojichtvrdenípoukázalnarozhodnutieNSSRsp.zn.1Cdo53/93,
pričom ide o jedno z prvých rozhodnutí NS SR, ktoré formuluje záver, že pri oslobodení spod obžaloby
alebo pri zastavení trestného stíhania vzniká právo na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia,
za ktoré sa považuje uznesenie o vznesení obvinenia, ale na druhej strane, dané rozhodnutie
upozorňuje, že toto právo nie je bezpodmienečné a je potrebné skúmať jednak dôvody zastavenia

trestného stíhania, resp. oslobodenia spod obžaloby a identifikovať, kedy nemajú rovnaký význam ako
zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, a zároveň aj skúmať podmienky, kedy zodpovednosť štátu
vôbecnevzniknezdôvodovpodľa§5ods.2zákonač.58/1969Zb.ozodpovednostizaškoduspôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Podľa názoru žalovanej, je
potrebné danú situáciu analogicky použiť i na tento prípad. V tejto súvislosti poukázala na relevantnú

pasáž rozsudku NS SR sp. zn. 1 Cdo 53/93: „Dôvody, pri ktorých zastavenie trestného stíhania a
oslobodenie spod obžaloby z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu nemajú rovnaký význam ako
zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, vyplývajú z ustanovenia § 5 ods. 2 a § 6 ods. 3 citovaného
zákona, ktoré (najmä z hľadiska systematického výkladu) treba použiť analogicky, lebo koncepcia a
zmysel všetkých ustanovení zákona by mali byť rovnaké. Tieto ustanovenia jednoznačne vymedzujú

prípady, kedy poškodený nemá právo na náhradu škody, spôsobenej rozhodnutím o väzbe a o treste
(ide o negatívne vymedzenie).“ Žalovaná však poukázala na aktuálnejšie rozhodnutia súdov, pri ktorých
takéto podmienky a okolnosti dané boli, teda ktoré pri obdobných skutkových okolnostiach (ak osoba,
ktorej bolo vznesené obvinenie, nebola odsúdená) nehovoria automaticky o vzniku zodpovednosti štátu
za škodu (napr. uznesenie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 548/2012), žalovaná má za to, že aj v tomto prípade

existujú konkrétne okolnosti trestného stíhania, v zmysle ktorých žalobcovi právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím nevzniklo. V uznesení o
vznesení obvinenia z 26.10.2012 sa uvádza, že pri vykonanej domovej prehliadke rodinného domu č.
XXXX,kdemalžalobcaprihlásenýtrvalýpobyt,bolizaistenézelenérastlinyroduCannabisshmotnosťou558,3 g, ktoré množstvo zodpovedá najmenej 1117 obvykle jednorazovým dávkam drogy a nástroje
slúžiace na pestovanie, sušenie, váženie, prípravu a balenie zelenej rastliny. Rozsudkom OS Trnava
sp. zn. 6T/42/2013 z 2.9.2014 bol žalobca oslobodený spod obžaloby, nakoľko na základe vykonaných

dôkazov nebolo možné bez pochybností prijať záver o vine obžalovaného. V trestnom konaní sa
orgány činné v trestnom konaní a súd opierali o usvedčujúce svedectvo brata žalobcu, D. Q., ktorý
bol už v minulosti súdne trestaný za užívanie a držbu omamných látok, a preto sa nedala vylúčiť
motivácia svedka, usvedčiť obžalovaného zo spáchania trestnej činnosti, aby sa sám vyhol prípadnému
postihu. Je síce nepopierateľným faktom, že žalobca bol nakoniec oslobodený spod obžaloby, avšak

v štádiu trestného konania, keď bolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré žalobca označuje
ako titul nároku na náhradu škody, bolo na základe zaistených vecí a výpovede svedkov viac menej
nepochybné, že žalobca sa mal dopustiť spáchania trestného činu. Z odôvodnenia daného uznesenia
vyplýva, že žalobcov brat Ladislav, ktorý bol prítomný pri domovej prehliadke, sám vo svojej výpovedi
priznal, že určité zaistené veci patria priamo jemu, avšak za majiteľa ostatných vecí označil žalobcu.
Výpoveď D. bola podporená aj výpoveďou najmladšieho brata D.. V odôvodnení daného uznesenia sa

uvádza: „Videl, že na záhrade ich domu sú posadené rastliny marihuany. Túto marihuanu pestuje tri
až štyri roky jeho brat S. Q. (...) Rastliny S. sadil, polieval a D. bol pre neho len poskok (...) D. ďalej
uviedol, že jeho brat S. je nezamestnaný a preto mu bolo čudné, že sa začal veľmi draho obliekať,
kupoval si drahú techniku, počítače. Pred rokom si kúpil auto AUDI A8 a podľa vyjadrenia D., tieto
peniaze mohol mať jeho brat jedine z predaja marihuany.“ S poukazom na skutočnosti preukázané v

danom čase, orgány činné v trestnom konaní a ani samotný súd nemohli v danom štádiu trestného
konania konať, alebo rozhodnúť inak. Skutočnosť, že až v neskoršom štádiu trestného konania sa
nepreukázalo, že žalobca spáchal skutok, z ktorého bol obvinený, nemení nič na fakte, že v čase vydania
uznesenia o vznesení obvinenia, bolo takmer nesporné, že žalobca mal spáchať skutok, z ktorého
bol obvinený a že vydanie uznesenia o vznesení obvinenia bolo dôvodné. Zároveň, aj z odôvodnenia

uznesenia OP Galanta č. k. 3Pv 778/12-7 z 27.10.2012, ktorým bola zamietnutá sťažnosť obvineného
vyplýva, že: „Po preskúmaní spisového materiálu mám za to, že spáchanie skutku obvineným bolo
preukázané v rozsahu dostatočnom na vznesenie obvinenia vyšetrovateľkou. Je potrebné v tejto
súvislosti podotknúť, že výraz „dostatočne“ nasvedčuje, že sa nevyžaduje istota, ale stačí dostatočne
odôvodnená pravdepodobnosť, že trestný čin spáchala konkrétna osoba.“ Z citovaných skutočností

niet pochýb, že v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia existovali okolnosti, ktoré vzbudzovali
dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi a že tento čin mal spáchať žalobca.
Uvedené podporuje aj fakt, že dňa 24.10.2013, bol v rozhodnutí OS Trnava sp. zn. 6T/42/2013 žalobca
uznaný za vinného zo spáchania daného trestného činu a až následne po zrušení daného rozsudku a

vrátení veci na opätovné prejednanie a rozhodnutie, bol žalobca oslobodený spod obžaloby v zmysle
zásady in dubio pro reo. Samotný súd v oslobodzujúcom rozsudku uvádza, že: „Súd nepopiera, že
v danom prípade existuje množstvo domnienok nasvedčujúcich tomu, že obžalovaný mohol trestnú
činnosť spáchať. Na domnienkach však v právnom štáte nemožno založiť výrok o vine a treste.“
Teda na jednej strane je nevyhnutné bez pochybností rešpektovať záver, že žalobca nespáchal trestný

čin, z ktorého bol obvinený v namietanom uznesení o vznesení obvinenia, avšak na druhej strane má
žalovaná za to, že žalobcovi právo na náhradu škody nevzniklo z dôvodu, že pri vydaní uznesenia o
vznesení obvinenia existovali odôvodnené skutočnosti o spáchaní skutku žalobcom a teda uznesenie
o vznesení obvinenia bolo vydané opodstatnene. Žalovaná ďalej poukázala na skutočnosti, z ktorých
vyplýva, že tak ako bolo vznesenie obvinenia dôvodné, takisto aj rozhodnutie o väzbe bolo s ohľadom

na všetky okolnosti zistené v trestnom konaní opodstatnené. Z odôvodnenia uznesenia OS Galanta z
28.10.2012 sp. zn. 1Tp/49/2012, ktorým bol žalobca vzatý do väzby vyplýva, že: „Čo sa týka dôvodov
väzby u obvinených v zmysle § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. t. j. preventívnej väzby, sudca pre prípravné
konanie sa stotožnil s návrhom prokurátorky. Je reálna obava, že v prípade prepustenia obvinených
na slobodu, títo sa budú opätovne dopúšťať trestnej činnosti drogového charakteru za účelom získania

finančných prostriedkov na svoju obživu. Obvinení sú nezamestnaní. Tento dôvod väzby je zvýšený u
obvineného S. Q. s poukazom na zistené skutočnosti v rámci trestného konania.“ Z uvedeného vyplýva,
že u žalobcu bol dostatočne naplnený dôvod vzatia do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ zákona č.
301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len „Tr. por.“), vzhľadom na okolnosti zistené v prípravnom konaní
a zároveň aj vzhľadom na hrozbu, že by žalobca mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti, aby

si zabezpečil finančné prostriedky. Je potrebné mať pri tom na pamäti, že väzba je len zaisťovacím
inštitútom, nie trestnou sankciou a jej hlavným účelom je preventívny charakter. S poukazom na tieto
skutočnosti, je žalovaná názoru, že žalobcovi v žiadnom prípade nemôže vzniknúť nárok na náhradu
škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, nakoľko v čase rozhodovania o väzbe, zistené okolnostidostatočne naplňovali dôvod väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., v zmysle ktorého obvinený
môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre
ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že

tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná
obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná
trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Žalovaná k výške požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch poukázala na § 17 ods. 3
ZoZŠ a zdôraznila, že pri uplatnení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, je potrebné svoj nárok v

zmysle kritérií v uvedenom ustanovení náležite odôvodniť. Súd môže priznať nemajetkovú ujmu iba v
prípade, ak má náležite preukázané, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na vzniknutú ujmu, tak ako to vyplýva aj z uznesenia NS SR z 12.12.2012
sp. zn. 7 Cdo/145/2011: „Hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o
úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom
na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú

najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku ustanovenia
§ 17 citovaného zákona nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu
nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti a
podobne (aj Rč 21/1995).“ Totožné tvrdenie je potvrdené aj v rámci českej judikatúry: „Nemajetkovou
újmu je třeba v případě nezákonného rozhodnutí nebo nesprávného úředního postupu co možno určitě

pojmenovat a vysvětlit, tudíž tvrdit a prokázat, že k ní zásahem orgánu veřejné moci skutečně došlo. Pro
závěr o vzniku nemajetkové újmy nepostačuje žalobkyní učiněná právní kvalifikace, že došlo k zásahu
do některého z jejích ústavně garantovaných práv, neboť zásah do práv žalobkyně představuje možnou
příčinu vzniku újmy, nikoliv újmu samotnou, jakož ani nepostačuje abstraktní právní kvalifikace újmy jako
nemajetkové.“ (rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo 1684/2010 z 29.6.2011)

Žalobca požaduje náhradu nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia v sume 50.000 eur.
Hoci sa žalobca snažil v žalobe uviesť okolnosti, na základe ktorých žiada priznať nemajetkovú ujmu
v peniazoch, žalovaná napriek tomu považovala zdôvodnenie žiadosti náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch za veľmi všeobecné, bez konkrétneho zohľadnenia osoby žalobcu. Je nepopierateľné, že
trestné stíhanie má určitý negatívny zásah do života každého obvineného, avšak závažnosť následkov

v súkromnom živote, žalobca nijako nešpecifikoval. Žalobca v žalobe uvádza, že došlo k strate a
ochladeniu sociálnych kontaktov žalobcu, avšak ako vyplýva z tvrdenia samotného žalobcu počas
priebehu trestného konania (napr. v sťažnosti žalobcu voči uzneseniu súdu OS Galanta zo 28.10.2012
sp. zn. 1Tp/49/2012 o vzatí do väzby), s rodičmi a rodinnými príslušníkmi, ktorí bývali v rodinnom dome
č. XXXX nemal dobré vzťahy ani pred začatím trestného konania a takmer vôbec s nimi nekomunikoval.

Zároveň, vzhľadom na to, že žalobca navrhuje výsluch jeho priateľky, B. Q., ktorá bola žalobcovou
priateľkou ešte pred začatím trestného stíhania, je zrejmé, že majú doposiaľ dobré vzťahy. Žalobca
v žalobe tvrdí, že priatelia, známi, členovia rodiny, aj širšej, sa s ním po skončení trestného stíhania
nekontaktujú. V tejto súvislosti žalovaná podotkla, že nemôže niesť zodpovednosť za správanie a
konanie druhých ľudí. Ide o ich slobodné a dobrovoľné rozhodnutie, za ktoré žalovaná nemôže byť

zodpovedná.
Navyše, výška sumy nemajetkovej ujmy, ktorej náhrady sa žalobca domáha z titulu nezákonného
rozhodnutia je nielen neodôvodnená, ale aj neprimeraná a neadekvátna, odporujúca zákonne určenej
maximálnej možnej sume odškodnenia. Posledná novela zákona č. 514/2003 Z. z. nadobudla účinnosť
1.1.2013, pričom jedným z novelizovaných ustanovení bolo práve ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č.

514/2003 Z. z. V zmysle tohto ustanovenia výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku
2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu (§ 6 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými
trestnými činmi, v zmysle ktorého celková suma odškodnenia nemôže presiahnuť päťdesiatnásobok
minimálnej mzdy, ďalej len „zák. č. 215/2006 Z. z.“). Uvedená novelizácia ustanovenia § 17 ods. 4

reflektovala vývoj judikatúry v oblasti zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ako aj
zámer zákonodarcu explicitne priamo v zákone zakotviť maximálnu prípustnú výšku nemajetkovej ujmy,
ktorú môžu súdy priznať v rámci rozhodovania o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Samotný zákon
č. 412/2012 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 514/2003 Z. z. neobsahuje intertemporálne t. j.
prechodné ustanovenia, preto jeho znenie je potrebné aplikovať tak na konania začaté pred 1.1.2013

ako na dané konanie pri rozhodovaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Neexistuje
žiadny legitímny dôvod vylučujúci priamu aplikáciu ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. v platnom
znení, vrátane ustanovenia § 17 ods. 4 upravujúceho rozsah nemajetkovej ujmy v rámci rozhodovania
o nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Cieľom priznania zadosťučineniav peniazoch je zabezpečiť primerané zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy. To predovšetkým s
ohľadom na prvoradú satisfakčnú funkciu priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. S prihliadnutím na
konkrétne okolnosti prípadu možno priznať aj citeľnú sumu, na druhej strane tá vo svojich dôsledkoch

nemôže, pri jej porovnaní s „odškodneniami“ zásahov do iných základných práv zaručených ústavou
(napr. život, zdravie), takéto odškodnenia bagatelizovať. Maximálna výška náhrady podľa § 6 zák. č.
215/2006 Z. z. (50-násobok minimálnej mzdy) sa v zmysle § 5 ods. 1 zák. č. 215/2006 Z. z. poskytne
v prípade, ak bola trestným činom spôsobená smrť. V roku 2012 bola výška minimálnej mzdy 327,20
eura, 50 násobok sa teda rovnal hodnote 16.360 eur. Pri porovnaní náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú

žalobca požaduje v tomto prípade (viac ako 150-násobok minimálnej mzdy), je zrejmé, že táto výška
nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti prípadu primeraná. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
má žalovaná za to, že žalobcov nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu nezákonného
rozhodnutia je nedôvodný.
Žalobca požaduje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu rozhodnutia o väzbe, v
ktorej bol 677 dní, vo výške 120.000 eur, pritom odkazuje na ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. v

znení účinnom do 31.12.2012. Žalovaná aj v súvislosti s týmto nárokom odkazuje na vyššie uvedené
argumenty,zktorýchvyplýva,žeprirozhodovaníotomtonárokumásúdpostupovaťvzmysleaktuálneho
znenia zák. č. 514/2003 Z. z. Na základe uvedeného, maximálna suma náhrady nemajetkovej ujmy
v roku 2012 je vo výške 16.360 eur, v roku 2013 vo výške 16.885 eur, v roku 2014 vo výške 17.600
eur. V čase výkonu väzby žalobcu bola maximálna lehota väzby 36 mesiacov a pri obzvlášť závažných

zločinoch 48 mesiacov (1460 dní). Žalobca bol vo väzbe menej ako polovicu maximálnej doby trvania
väzby. Zároveň, maximálnu sumu možno priznať len pri preukázaní tých najzávažnejších následkov
väzby. S poukazom na uvedené je zjavné, že žalobcov nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
z titulu rozhodnutia o väzbe v sume 120.000 eur je s ohľadom na okolnosti prípadu neprimeraný a
priečiaci sa spravodlivému a vhodnému odškodneniu.

Podľa žalovanej žalobca dostatočne neodôvodnil ujmu, ktorá mu mala byť väzbou spôsobená. Je síce
pravdou, že v čase keď bol žalobca vo väzbe, bol na istý čas od rodiny odlúčený, ale ako už bolo
vyššie spomenuté, žalobca nemal dobré vzťahy s rodičmi a bratmi, ktorí bývali v rodinnom dome č.
XXXX ani pred začatím trestného stíhania. Takisto mu očividne aj po prepustení z väzby, vydržal dobrý
vzťah s priateľkou. Navyše, nakoľko žalobca nebol zamestnaný ani pred začatím trestného stíhania, je

zjavné, že neutrpel žiadnu ujmu ani vo svojom profesijnom živote. S poukazom na uvedené, žalovaný
považuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za dostatočne neodôvodnený pri zohľadnení
závažnosti následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení, súkromnom živote a jeho
dovtedajšom živote, preto mu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu rozhodnutia o
väzbe nemôže byť priznaný.

Vzhľadom na všetku argumentáciu žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť priznať mu právo
na náhradu trov konania.
Žalobca namietal tvrdenia žalovaného a nesúhlasil s nimi. V oslobodzujúcom rozsudku je zohľadnené
meritum veci, t. j. vykonané a vyhodnotené dôkazy, ktoré viedli súd k záveru o oslobodení žalobcu
spod obžaloby, a preto má účinky zrušujúceho rozhodnutia voči uzneseniu o vznesení obvinenia,

čím je preukázaná nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia a oslobodzujúcim rozsudkom je súd
konajúci vo veci viazaný v zmysle § 6 ods. 1 druhá veta ZoZŠ. Poprel, že by existovali konkrétne
okolnosti trestného stíhania, v zmysle ktorých žalobcovi právo na náhradu škody spôsobenej uznesením
o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím nevzniklo a poprel, že v štádiu trestného konania,
keď bolo vydané uznesenie o unesení obvinenia, bolo na základe zaistených vecí a výpovede svedkov

viac menej nepochybné, že žalobca sa mal dopustiť spáchania trestného činu. Ustálená judikatúra
najvyšších súdnych autorít (R 70/1994, R 35/1991, uznesenie 1Cdo/68/2010, nález ÚS ČR sp. zn. II. ÚS
590/08 zo 17.6.2008 bod 35 a 36) zdôrazňuje, že prvotné uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonné
zpohľaduvýsledkutrestnéhostíhania,tedaoslobodeniaspodobžaloby(vdanomprípaderelevantnepre
nepreukázanie spáchania skutku žalobcom ako obžalovaným), a preto je obrana žalovanej irelevantná,

keďpoukazujenaňouvybranéokolnostikčasuvzneseniaobvinenia,keďžepredpokladomnezákonnosti
vznesenia obvinenia v zmysle súdnej praxe nie je jeho zrušenie dozorujúcim prokurátorom na podklade
sťažnosti obvineného, ale konečný meritórny rozsudok súdu o nevine, resp. oslobodení spod obžaloby.
Žalobca poukázal na skutkové závery dokazovania v trestnom konaní, ktoré možno vzťahovať aj k
momentu vznesenia obvinenia žalobcovi: bolo preukázané, že žalobca ako obvinený v rodičovskom

dome na adrese Q. č. XXXX najmenej 2 roky pred vykonaním domovej prehliadky nebýval (žalobca
nebýval v inkriminovanom dome teda 2 roky pred vznesením obvinenia); keďže žalobca nebýval v
inkriminovanom dome, nebolo mu možné logické pripísať trestnú zodpovednosť za prechovávanie
technologického zariadenia na pestovanie rastlín rodu Cannabis, výpovede svedkov D. Q. ml. a D. Q.st. usvedčujúcich žalobcu z trestnej činnosti boli nevierohodné a bolo preukázané, že D. Q. ml. nemal
pozitívny vzťah voči žalobcovi (ktorý vzťah logicky nemal ani v čase vznesenia obvinenia žalobcovi),
čo uvádza aj žalovaný (žalobca nemal dobré vzťahy s rodičmi či bratmi, ktorí bývali v rodinnom dome

č. XXXX ani pred začatím trestného stíhania), pričom KS v Trnave poukázal tiež na to, že výpovede
týchto osôb boli zamerané prevažne na obranu Ladislava Valkoviča ml., ktorý bol tiež trestne stíhaný
v súvislosti s dôkazmi zabezpečenými pri domovej prehliadke, žalobca sa dobrovoľne podrobil steru
z rúk a znaleckej expertíze bolo podrobené aj jeho motorového vozidlo, avšak ani v jednom prípade
neboli vykázané stopy po omamných látkach (žiadne takéto dôkazy neexistovali ani k času vznesenia

obvinenia), proti žalobcovi boli od počiatku (pred vznesením obvinenia) používané absolútne nezákonné
prostriedky ako dôkazy (informácie od anonymných informátorov z drogového prostredia), majetkové
pomery samé osebe nie sú spôsobilé učiniť záver o účasti žalobcu na trestnej činnosti, z ktorej bol
obvinený. Vzhľadom na uvedené neobstojí aj tak právne irelevantné tvrdenie žalovanej o tom, že
uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané opodstatnene a nepredstavuje nezákonné rozhodnutie
ako titul náhrady škody požadovanej žalobcom. Každopádne, k nároku na náhradu škody žalobcu je

podstatné prihliadnuť na výsledok trestného stíhania žalobcu, ktoré sa skončilo meritórnym oslobodením
spod obžaloby po vykonanom a vyhodnotenom dokazovaní.
Žalobca taktiež poprel tvrdenie žalovaného o tom, že rozhodnutie o väzbe, ktorým bol žalobca vzatý
do väzby bolo opodstatnené a nemôže založiť nárok na náhradu škody, nakoľko v čase rozhodovania
o väzbe zistené okolnosti dostatočne naplňovali dôvod väzby žalobcu. Takýto názor je irelevantný a

je mimo správneho právneho posúdenia veci, keďže podľa § 8 ods. 5 písm. b/ zákona č. 514/2003
Z. z. účinného do 31. 12. 2012 jednoznačne postačuje na naplnenie nároku na náhradu škody z
titulu rozhodnutia o väzbe následné oslobodenie spod obžaloby bez ďalšieho (predpokladu). Žalovaná
neuvádza žiadne relevantné výluky, ktoré by vylučovali nárok žalobcu na náhradu škody z titulu
rozhodnutia o väzbe. Pokiaľ žalovaná poukazuje na limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle

ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1. 1. 2013, žalobca uviedol, že po právnej stránke
je správne a nevyhnutné aplikovať na skutkový stav popísaný v žalobe žalobcu zákon č. 514/2003 Z. z.
v znení účinnom do 31. 12. 2012, keďže uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané dňa 26.10.2012
a rozhodnutie o vzatí do väzby dňa 28.10.2012, ktoré dátumy vydania nezákonného rozhodnutia a
rozhodnutia o väzbe sú rozhodujúce pre právne posúdenie veci. Uvedené dosvedčuje aj judikatúra NS

SR, ktorý k danému záveru dôvodil: „.Právo poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) vzniká
momentom vydania nezákonného rozhodnutia, vzatia do väzby, či zbytočnými prieťahmi v konaní, bez
ohľadu na to, že žalovateľným nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok (napr. oslobodenie
obžalovaného). Preto aplikovať ustanovenie § 17 v zmysle tejto novely (zákon č. 412/2012 Z.z.) na
prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred 1. januárom 2013 (uznesenie o vznesení

obvinenia bolo vydané 30.11.1999), by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti
novely vzniklo poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, toto jeho právo v
časti prevyšujúcej horný limit zavedený novelou (zákon č. 412/2012 Z.z.) zaniklo dňom jej účinnosti.
Takýto princíp by popieral nielen princíp úplného odškodnenia, ale spôsoboval by aj neprípustné odňatie
už existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu, a bol by aj porušením

zákazu retroaktivity“ (uznesenie NS SR sp. zn. 7 Cdo 262/2015 zo 16.3.2016). Žalobca poukázal na to,
že v prípade náhrady nemajetkovej ujmy z titulu rozhodnutia o väzbe zákon č. 514/2003 Z. z. v znení
účinnomdo31.12.2012ustanovovalminimálnuvýškunáhrady,ktorújepotrebnéaplikovaťnapredmetný
skutkový stav žalobcu. Uvedené potvrdil NS SR v uznesení sp. zn. 7 Cdo 145/2011 z 12.12.2012, v
ktorom vyjadril správnosť zachovania a aplikovania minimálnej výšky nemajetkovej ujmy na rozhodnutia

vydané do 31.12.2012 za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012 (a aj v znení
účinnom do 1.1.2009). Ak žalovaný tvrdí, že žalobca neutrpel vo svojom profesijnom živote ujmu, tak
profesijná sféra nie je jediná sféra relevantná pre posúdenie otázky a následkov do života žalobcu v
kontexte nemajetkovej ujmy, pričom je zrejmé, že vo výkone väzby fakticky žalobca ani nemohol budovať
žiadnu pracovnú kariéru a rozvíjanie v tejto oblasti bolo žalobcovi zamedzené.

Žalovaná zotrvala na svojej námietke, že žalobcovi právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, za ktoré žalobca označil uznesenie o vznesení obvinenia nevzniká, nakoľko existujú
okolnosti, ktoré nárok na náhradu škody vylučujú (za analogického použitia § 5 ods. 2 zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom).Skutočnosť,ževčasezačatiatrestnéhostíhaniaexistovaliokolnosti,ktorézakladalidôvodné

pochybnosti o nevine žalobcu preukazujú nielen samotné skutkové okolnosti celého prípadu, ale aj fakt,
že žalobca bol najprv rozsudkom OS Trnava č. k. 6T/42/2013-498 z 24.10.2013 uznaný za vinného
z trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich
držanie a obchodovanie s nimi. V žalobcovom prípade teda nešlo len o akési pochybenie orgánovčinných v trestnom konaní, prokurátora a následne sudcu, ktorý rozhodoval v danej trestnej veci, ale
išlo o objektívne vedené trestné stíhanie v súlade s právnymi predpismi, uskutočňované na základe
zákonne získaných dôkazov a zistených skutkových okolností, ktoré vo vzájomných súvislostiach,

hodnoverným spôsobom odôvodňovali obavu, podozrenie, ba až presvedčenie, že skutok nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi,
bol spáchaný žalobcom. ZoZŠ síce pripúšťa možnosť priznať nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, ktorým môže byť aj uznesenie o vznesení obvinenia a následne aj
rozhodnutím o väzbe, avšak toto právo nie je bezpodmienečné a nemožno ho aplikovať plošne na

všetky prípady trestného konania, ktoré skončia oslobodzujúcim rozsudkom. Bolo by to v rozpore so
zákonnými ustanoveniami (ktoré stanovujú jednotlivé podmienky priznania nároku na náhradu škody).
Žalovaná je názoru, že o takýto prípad ide aj v tejto prejednávanej veci. Poukázala na relevantné
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Lavrechov vs. Česká
republika, v rámci ktorého ESĽP dospel k záveru, že „ďalej je potrebné poznamenať, že skutočnosť,
že bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby, sama o sebe neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo

nezákonné alebo od počiatku inak vadné. Dôkazné požiadavky, ktoré je potrebné splniť, aby mohla byť
osoba uznaná vinnou (bežne označované ako dôkaz nad rozumnú pochybnosť), sa líšia od dôkazných
požiadaviek, ktoré je potrebné splniť, aby osoba mohla byť trestne stíhaná (v tomto prípade sú bežne
označované ako dôvodné podozrenie, že osoba spáchala trestný čin). Z tohto dôvodu teda môžu
existovať prípady dôvodného podozrenia, ktoré v súdnom konaní nevyústia v odsúdenie nad rozumnú

pochybnosť.“ (rozsudok ESĽP Lavrechov vs. ČR z 20.6.2013, sťažnosť č. 57404/08). Žalobca zároveň
nesprávne argumentuje, že v jeho veci nejde o prípad, kedy mu právo na náhradu škody nepatrí z
dôvodu podľa § 8 ods. 6 písm. a) a písm. g) zák. č. 514/2003 Z. z. (predmetné ustanovenie výlučne
vymedzuje negatívne podmienky v súvislosti s rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe), nakoľko bol oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo preukázané, že spáchal

skutok, pre ktorý bolo voči nemu vedené trestné stíhanie. Zároveň hneď v ďalšej vete cituje právny názor
Najvyššieho súdu SR: „ten proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo i ten, kto bol spod obžaloby
oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov, podľa ustanovení § 1 až § 4 zákona
č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.“ (R
70/1994, R 35/1991). Žalovaná v tejto súvislosti uviedla, že je nepopierateľnou skutočnosťou, že žalobca

bol nakoniec v trestnom konaní oslobodený, avšak oslobodzujúci rozsudok sám o sebe nie je spôsobilý
akosamostatnýakt,bezskúmaniaďalšíchsúvislostíapodmienok,zaručiťžalobcoviúspechpriuplatnení
nároku na náhradu škody. Ako je aj vo vyššie citovanom rozhodnutí NS SR, na ktoré poukazuje i
samotný žalobca konštatované, je potrebné splniť ďalšie zákonné predpoklady na to, aby mohlo byť
právo na náhradu škody priznané. Žalovaná má za to, že tieto predpoklady splnené neboli, práve

naopak, existujú skutočnosti, s poukazom na ktoré právo na náhradu škody vôbec nevzniká. A touto
skutočnosťou je práve zavinenie trestného stíhania. Poukázala aj na českú judikatúru, v zmysle ktorej:
„zavinenie obvineného (či už vo forme úmyselnej alebo nedbanlivostnej) na začatí trestného stíhania
proti nemu znamená, že obvinený svojim zavineným úkonom prispel k tomu, že trestné konanie proti
nemu bolo či muselo byť začaté, teda že jeho konanie bolo dôvodom k začatiu trestného stíhania proti

nemu... Podmienka, že poškodený si sám zavinil obvinenie, nie je naplnená už tým, že sa dopustil
skutku, pre ktorý bolo trestné stíhanie proti nemu začaté.“ (rozsudok NS ČR z 12.6.2003 sp. zn. 25
Cdo/1567/2002). Žalobca v priebehu trestného konania tvrdil, že v rodinnom dome č. XXXX reálne
nebýval, avšak aj podľa jeho výpovedí vyplýva, že na danej adrese mal stále hlásený trvalý pobyt, a
do rodinného domu chodil kŕmiť psa. Zároveň, vlastnil osobný automobil značky Audi A8, napriek tomu,

že bol nezamestnaný a výpovede viacerých svedkov nasvedčovali tomu, že žalobca mal na záhrade
rodinného domu pestovať a starať sa o rastliny marihuany. Všetky tieto skutočnosti odôvodňovali
správnosť záveru o vznesení obvinenia voči žalobcovi z trestného činu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi, ku ktorému prispelo
zavinené (prinajmenšom vo forme nevedomej nedbanlivosti) konanie žalobcu. Vo vzťahu k rozhodnutiu

o väzbe ako titulu nároku na náhradu škody žalovaná uviedla, že doterajšia argumentácia žalobcu nie
je spôsobilá vyvrátiť tvrdenia žalovanej. Žalovaná zdôraznila, že v čase rozhodovania o vzatí žalobcu
do väzby existovali opodstatnené obavy a zistené skutočností napĺňali dôvod vzatia žalobcu do väzby v
zmysle ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Vzhľadom na uvedené, nárok na náhradu škody z
titulu rozhodnutia o väzbe žalobcovi s poukazom na ust. § 8 ods. 6 písm. a/ ZoZŠ nevznikol.

Žalovaná aj naďalej trvala na svojom vyjadrení, že pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
vychádzať z ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. 1. 2013. Práva teória i prax
diferencuje medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že
nový zákon právne kvalifikuje minulé skutočnosti alebo že modifikuje, prípadne ruší existujúce právnenásledky. Na rozdiel od pravej retroaktivity, u nepravej retroaktivity platí zásada všeobecnej prípustnosti.
Žalovaná odkázala na rozhodnutie NS SR, v ktorom NS SR konštatoval, že „za prípustné sa považuje,
pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho

predpisu) zavádza do budúcna nový režim alebo mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo
pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej
úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav,
ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej
úpravy.“ (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/98/2010 z 29.6.2010). Vychádzajúc z uvedeného, keďže

zákon č. 412/2012 Z. z. neobsahuje prechodné a záverečné ustanovenia o aplikácii nového znenia §
17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. vo vzťahu k doteraz prijatej právnej úprave, je potrebné vychádzať z
toho, že nepravá spätná retroaktivita je v danom prípade prípustná. Pokiaľ by mal zákonodarca v úmysle
zabrániť prípustnosti nepravej spätnej retroaktivity právnych noriem (tak, ako napr. v ust. § 27 zákona č.
514/2003 Z. z.) výslovne by to upravil v prechodných a záverečných ustanoveniach vo vykonanej novele
zákona (porov. rozsudok KS v Žiline, sp. zn. 7Co 643/2014 z 26.11.2014). Vzhľadom na vyššie uvedenú

argumentáciu žalovanej a absenciu intertemporálnych ustanovení zákona č. 412/2012 Z. z. neexistuje
žiadny legitímny dôvod vylučujúci priamu aplikáciu ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. v platnom znení,
vrátane ustanovenia § 17 ods. 4 upravujúceho maximálnu prípustnú výšku nemajetkovej ujmy, ktorú
možno priznať poškodenému subjektu v intenciách zák. č. 514/2003 Z. z. (pri súčasnom splnení ďalších
kumulatívnych podmienok vymedzených v zák. č. 514/2003 Z. z.).

Vznik nemajetkovej ujmy je potrebné riadne odôvodniť a preukázať, čo konštatuje aj česká judikatúra
napr. v rozsudku NS ČR sp. zn. 30 Cdo 1684/2010 z 29.6.2011: „Nemajetkovou újmu je třeba v případě
nezákonného rozhodnutí nebo nesprávného úředního postupu co možno určitě pojmenovat a vysvětlit,
tudíž tvrdit a prokázat, že k ní zásahem orgánu veřejné moci skutečně došlo. Pro závěr o vzniku
nemajetkové újmy nepostačuje žalobkyní učiněná právní kvalifikace, že došlo k zásahu do některého z

jejích ústavně garantovaných práv, neboť zásah do práv žalobkyně představuje možnou příčinu vzniku
újmy,nikolivújmusamotnou,jakožaninepostačujeabstraktníprávníkvalifikaceújmyjakonemajetkové.“
Žalovaná uviedla, že žalobca ani vo svojom vyjadrení z 25.8.2017 nedoplnil žiadne skutočnosti, na
základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že väzba, v ktorej sa nachádzal v období od 25.10.2012
do 2.9.2014 mu spôsobila tak závažné následky, ktoré by sa nepriaznivo odzrkadlili na jeho osobe a v

jeho doterajšom spôsobe života. Taktiež nie je preukázané, že by žalobcovi vznikli závažné následky,
ktoré by sa prejavili v jeho pracovnom či súkromnom živote. Vzhľadom na uvedené je očividné, že
žalobca nemajetkovú ujmu absolútne nepreukázal a neodôvodnil, preto mu nárok na jej náhradu
neprináleží.
Súd prvej inštancie uviedol, že na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový a právny

stav veci:
Žalobca podal žalobu tak, ako je to uvedené vyššie. Po oboznámení sa s obsahom spisov OS Galanta
sp. zn. 1Tp/49/2012 a OS Trnava sp. zn. 6T/42/2013 konštatoval, že skutkový stav bol taký, ako to
žalobca aj žalovaný podrobne opísali vo svojich vyjadreniach, t. j. došlo k vydaniu uznesení a rozsudkov
tak, ako je to podrobne popísané najmä v samotnej žalobe.

Uznesením OR PZ v Galante, odbor kriminálnej polície, oddelenie všeobecnej kriminality pod ČVS:
ORP-642/OVK-GA-2012 z 26.10.2012 (ďalej aj „uznesenie o vznesení obvinenia“) bolo podľa § 199
ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie a zároveň vznesené obvinenie žalobcovi Tomášovi
Valkovičovi vo veci v bode 1/ za zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a
prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 odsek 1 písm. a/, c/, d/ Trestného zákona,

na skutkovom základe uvedenom v predmetnom uznesení.
Dňa 25.10.2012 o 16:40 hod. bol žalobca zadržaný, čím mu bola obmedzená osobná sloboda.
Uznesením sudcu pre prípravné konanie OS Galanta sp. zn. lTp/49/2012 zo dňa 28. 10. 2012 (ďalej
aj „uznesenie o vzatí do väzby“) bol žalobca vzatý do väzby, ktorá sa mu započítala odo dňa 25. 10.
2012 o 16:40 hod.

Dňa 27.5.2013 podala OP Galanta obžalobu na žalobcu na OS Trnava pre obzvlášť závažný zločin
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie
s nimi podľa § 172 odsek 1 písm. a/, c/, d/, ods. 3 písm. c/ Trestného zákona, na skutkovom základe
uvedenom v predmetnej obžalobe, pričom zmenu právnej kvalifikácie oznámilo OR PZ v Galante listom
zo 14.2.2013.

Rozsudkom OS Trnava sp. zn. 6T/42/2013 z 2.9.2014, právoplatným dňa 2.6.2015, bol žalobca
oslobodený spod obžaloby podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku. Predseda senátu na hlavnom
pojednávaní konanom dňa 2.9.2014 vydal v zmysle § 79 ods. 2 Trestného poriadku príkaz na
prepustenie, aby bol žalobca ihneď prepustený z výkonu väzby na slobodu. Na odvolanie okresnéhoprokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku, KS v Trnave uznesením č. k. 3To/4/2015-691 z 2. 6. 2015
podľa § 319 Trestného poriadku zamietol odvolanie okresného prokurátora.
Žalobca bol vo výkone väzby od 25.10.2012 do 2.9.2014, t. j. 677 dní.

Vzhľadom na špecifiká trestného konania a funkciu trestného práva bolo potrebné osobitne upraviť
zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení a rozhodnutím o
väzbe - osobitne sa vymedzuje, kto má nárok na náhradu škody spôsobenej takýmto rozhodnutím a
za akých podmienok, a ďalej sa osobitne upravuje, kedy právo na náhradu škody spôsobenej takýmto
rozhodnutím nevznikne. Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe v zmysle § 8 ZoZŠ

môže založiť len rozhodnutie vydané v rámci trestného konania. Z § 3 ods. 1 ZoZŠ vyplýva, že za
škodu spôsobenú (nezákonným) rozhodnutím o väzbe zodpovedá štát, t. j. Slovenská republika. Aj
v tomto prípade právna úprava vychádza najmä z čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, podľa ktorého každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody v rozpore s
ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. V súvislosti s § 8 ZoZŠ je však potrebné
prihliadať aj na ustanovenia čl. 17 Ústavy SR, ktorý garantuje osobnú slobodu. Podľa § 8 ods. 6 v

zákonom taxatívne ustanovených prípadoch právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
nevznikne, ani keby boli inak splnené podmienky vzniku práva na náhradu škody spôsobenej takýmto
rozhodnutím. Skutočnosti vylučujúce vznik práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
sú zákonodarcom koncipované veľmi široko - ide najmä okolnosti, ktoré nepopierajú zákonnosť výkonu
väzby. Existenciu skutočnosti vylučujúcej vznik práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o

väzbe musí preukázať štát.
Oslobodzujúci rozsudok sám o sebe nie je spôsobilý ako samostatný akt, bez skúmania ďalších
súvislosti a podmienok, zaručiť žalobcovi úspech pri uplatnení nároku na náhradu škody. Je potrebné
splniť ďalšie zákonné predpoklady na to, aby mohlo byť právo na náhradu škody priznané. V danom
prípade existujú skutočnosti, s poukazom na ktoré právo na náhradu škody vôbec nevzniká. A touto

skutočnosťou je práve zavinenie trestného stíhania. Zavinenie obvineného - žalobcu (či už vo forme
úmyselnej alebo nedbanlivostnej) na začatí trestného stíhania proti nemu znamená, že obvinený svojim
zavineným úkonom prispel k tomu, že trestné konanie proti nemu bolo či muselo byť začaté, teda že
jeho konanie bolo dôvodom k začatiu trestného stíhania proti nemu. Podmienka, že žalobca si sám
zavinil obvinenie, nie je naplnená už tým, že sa dopustil skutku, pre ktorý bolo trestné stíhanie proti

nemu začaté (rozsudok NS ČR z 12. júna 2003 sp. zn. 25 Cdo/1567/2002). Žalobca v priebehu trestného
konania tvrdil, že v rodinnom dome č. XXXX reálne nebýval, avšak aj podľa jeho výpovedí vyplýva,
že na danej adrese mal stále hlásený trvalý pobyt, a do rodinného domu chodil kŕmiť psa. Zároveň
vlastnil osobný automobil značky Audi A8, napriek tomu, že bol nezamestnaný a výpovede viacerých
svedkov nasvedčovali tomu, že žalobca mal na záhrade rodinného domu pestovať a starať sa o rastliny

marihuany. Všetky tieto skutočnosti odôvodňovali správnosť záveru o vznesení obvinenia voči žalobcovi
z trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie
a obchodovanie s nimi, ku ktorému prispelo zavinené (prinajmenšom vo forme nevedomej nedbanlivosti)
konanie žalobcu. Vo vzťahu k rozhodnutiu o väzbe ako titulu nároku na náhradu škody zodpovedá
pravde, že v čase rozhodovania o vzatí žalobcu do väzby existovali opodstatnené obavy a zistené

skutočnostínapĺňalidôvodvzatiažalobcudoväzbyvzmysleust.§71ods.1písm.c/Trestnéhoporiadku.
Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2009, sp. zn. 1 Cdo 64/2008: „Uznesenie
o vznesení obvinenia neobsahuje konečný záver o spáchaní trestného činu a vine obvineného. Toto
rozhodnutie je vydané na základe dôvodného podozrenia, že obvinený spáchal trestný čin (ak na
podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin bol spáchaný určitou

osobou). Ak dôjde k oslobodeniu spod obžaloby, nemusí to vždy znamenať, že uznesenie o vznesení
obvinenia bolo vydané nesprávne (v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku). Jednotlivé dôvody
oslobodenia spod obžaloby nemajú z hľadiska hodnotenia správnosti uznesenia o vznesení obvinenia
rovnaký význam. Podľa § 5 ods. 2 písm. a) a b) zákona č. 58/1969 Zb. (pozn. teraz § 8 ods. 6 písm. a/
zák. č. 514/2003 Z.z.), o náhrade škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe nemá právo na náhradu škody

ten, kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre
obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia.“
Súd v konaní o nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci nie je oprávnený skúmať ako predbežnú otázku zákonnosť rozhodnutia, ktorým mala byť
spôsobená škoda. Pokiaľ rozhodnutie, ktorým mala byť spôsobená škoda, nie je príslušným orgánom

zrušené, platí prezumpcia jeho správnosti. Ako sa vyjadril Najvyšší súd SR, vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu "predpokladá zistenie, že rozhodnutie
bolo nezákonné, a odstránené (zrušené), lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného
rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvorilnekonsolidovaný právny stav". Nezákonným rozhodnutím je rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v
rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi
z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti

zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Toto rozhodnutie môže byť vydané najmä v občianskom
súdnom konaní, v správnom konaní alebo v trestnom konaní. Otázka, či bolo vydané nezákonné
rozhodnutie, sa bude vždy posudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu.
Súd prvej inštancie uviedol, že sa v plnej miere a vo všetkých smeroch stotožňuje s právnou
argumentáciou žalovaného, zároveň však súd poukazuje na Uznesenie Krajského súdu v Trnave č.

k. 10Co/206/2018-215 z 29.1.2020, ktorým je prvoinštančný súd viazaný a v ktorom odvolací súd
uviedol nasledovné: „Súdna prax dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k
oslobodeniu spod obžaloby, ako je tomu aj v prejednávanom prípade, treba s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo
byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž

v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí
trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Oslobodenie spod obžaloby má rovnaký
význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia. Ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo
vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo, uznesenie, ktorým
bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať za takýchto okolností vždy za nezákonné

a zasahujúce do základných práv jednotlivca. Ak má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom
trestného konania, musí v právnom štáte existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú
činnosť nepáchal, dostane sa mu odškodnenia za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený
(porov. III. ÚS 754/2016). V tejto súvislosti odvolací súd na okraj dopĺňa, že zákon vôbec nepoužíva
pojem „nezákonné“ rozhodnutie o väzbe, odškodneniu podliehajú dôsledky spôsobené „rozhodnutím o

väzbe“. Oslobodenie žalobcu spod obžaloby s poukazom na zásadu in dubio pro reo, nárok žalobcu
uplatnený v tomto konaní nevylučuje.“
Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí však nijako nezaoberal výškou odškodnenia požadovanou
žalobcom a právnou argumentáciou žalovanej v tomto smere.
Vznik nemajetkovej ujmy je potrebné riadne odôvodniť a preukázať, čo konštatuje aj česká judikatúra

napr. v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 1684/2010 zo dňa 29.6.2011.
Je pravda, že uvedenými rozhodnutiami došlo k zásahu do ústavou garantovaných práv žalobcu, takýto
zásah však predstavuje možnú príčinu vzniku ujmy, nie ujmu samotnú.
Z výsluchu svedkyne Q., priateľky žalobcu, vykonaného na pojednávaní konanom dňa 23.1.2018, súd
zistil to, ako ona prežívala a vnímala danú situáciu od zadržania žalobcu až po jeho prepustenie. Súd

však nezistil žiadne okolnosti nasvedčujúce tomu, že žalobcovi vznikla ujma.
Z výsluchu žalobcu, súd zistil, ako žalobca prežíval výkon väzby, ako väzbu vnímal, no ani z jeho
výpovede nebola zistená jednoznačná ujma, ktorá by poznamenala jeho život. Súd nespochybňuje
to, že výkon väzby nebol jednoduchý, odlúčenie od priateľky dlhé, avšak účelom väzby nie je „stráviť
dovolenku“. Ako správne žalovaný uviedol, väzba je len zaisťovacím inštitútom, nie trestnou sankciou

a jej hlavným účelom je preventívny charakter.
Aj napriek poučeniu súdu v úvode prvého pojednávania a opakovane na poslednom pojednávaní
konanom dňa 16.7.2020, kedy súd uviedol, že nie je preukázaná ujma, ako ani, resp. najmä
výška požadovaného odškodnenia nemajetkovej ujmy, žalobca v uvedenom smere nevykonal žiadne
dokazovanie na preukázanie svojich tvrdení, čím neuniesol dôkazné bremeno podľa § 150 CSP. Výška

sumy nemajetkovej ujmy, ktorej náhrady sa žalobca domáhal z titulu nezákonného rozhodnutia je nielen
neodôvodnená, ale aj neprimeraná a neadekvátna.
ZoZŠ síce pripúšťa možnosť priznať nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
ktorým môže byť aj uznesenie o vznesení obvinenia a následne aj rozhodnutím o väzbe, avšak toto
právo nie je bezpodmienečné a nemožno ho aplikovať plošne na všetky prípady trestného konania, ktoré

skončia oslobodzujúcim rozsudkom. Bolo by to v rozpore so zákonnými ustanoveniami (ktoré stanovujú
jednotlivé podmienky priznania nároku na náhradu škody).
Žalobca nijako nepreukázal, aký negatívny vplyv mali uvedené rozhodnutia na jeho ďalší život,
nepreukázal, že mu vznikla psychická ujma, neprodukoval dôkazy o tom, že stratil kamarátov, či sa
narušili iné priateľské či rodinné vzťahy, že vznesenie obvinenia a väzba mali negatívny dopad na jeho

pracovný život, potom následne nemohol ani preukázať, že samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a že mu preto
vznikol nárok na uhradenie nemajetkovej ujmy v peniazoch.Žalobca sa vo svojej žalobe ani počas konania nijako nezaoberal tvrdením a následne aj preukázaním,
že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Zároveň nijakým
spôsobom neodôvodnil a nepreukázal, prečo ním požadovaná výška odškodnenia je dôvodná.

Skonštatoval iba, že za vznesené obvinenie požaduje odškodnenie vo výške 50.000 eur a za vzatie
do väzby vo výške 120.000 eur. Nijakým spôsobom však neodôvodnil práve takto požadované sumy,
uviedol len (na pojednávaní 16. 7. 2020), že ich považuje za primerané odškodnenie.
Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný (poznámka odvolacieho súdu - zjavne mal na mysli
žalobcu) neuniesol dôkazné bremeno (ako bremeno tvrdenia, tak ani bremeno dôkazu) ohľadne výšky

požadovanéhoodškodneniavpeniazoch,nakoľkonijakýmspôsobomsanevyjadrilkvýškenemajetkovej
ujmy v peniazoch s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie,
v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, na závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Žalobca žije v súčasnosti tak, ako žil pred vznesením
obvinenia a vzatím do väzby. Ako žalovaný správne poukázal, žalobca nepracoval ani predtým ani

teraz, jeho kontakty s rodinou boli obmedzené ako predtým, tak aj teraz, žalobca nepreukázal, že
stratil priateľov či iné sociálne kontakty (ani nenavrhol dokazovanie v tomto smere), ako ani to, že
jeho postavenie v spoločnosti utrpelo ujmu v dôsledku uvedených rozhodnutí. Súd žalobcu poučil o
tom, že v tomto smere absentuje akýkoľvek dôkaz, napriek tomu žalobca nenavrhol doplniť a vykonať
dokazovanie. Vzhľadom na vyššie uvedené súd nemohol preskúmať požadovanú výšku odškodnenia a

preto žalobu v plnom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.
Nad rámec uvedeného však súd prvej inštancie konštatoval, že sa plne stotožnil aj s argumentáciou
žalovaného v tom, že posledná novela ZoZŠ nadobudla účinnosť dňa 1.1.2013, pričom jedným z
novelizovaných ustanovení bolo práve ust. § 17 ods. 4 ZoZŠ. V zmysle tohto ustanovenia výška
náhradynemajetkovejujmypriznanápodľaodseku2nemôžebyťvyššiaakovýškanáhradyposkytovaná

osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (§ 6 zákona č. 215/2006
Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, v zmysle ktorého celková suma
odškodnenia nemôže presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy, ďalej len „zák. č. 215/2006 Z.z.“).
Uvedená novelizácia ust. § 17 ods. 4 reflektovala vývoj judikatúry v oblasti zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci ako aj zámer zákonodarcu explicitne priamo v zákone zakotviť

maximálnu prípustnú výšku nemajetkovej ujmy, ktorú môžu súdy priznať v rámci rozhodovania o nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy. Samotný zákon č. 412/2012 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č.
514/2003 Z. z. neobsahuje intertemporálne t. j. prechodné ustanovenia, preto jeho znenie je potrebné
aplikovať tak na konania začaté pred 1.1.2013 ako na dané konanie pri rozhodovaní o nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Neexistuje žiadny legitímny dôvod vylučujúci priamu aplikáciu

ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. v platnom znení, vrátane ustanovenia § 17 ods. 4 upravujúceho
rozsah nemajetkovej ujmy v rámci rozhodovania o nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci. Cieľom priznania zadosťučinenia v peniazoch je zabezpečiť primerané zmiernenie
vzniknutej nemajetkovej ujmy. To predovšetkým s ohľadom na prvoradú satisfakčnú funkciu priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy. S prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu možno priznať aj citeľnú

sumu, na druhej strane tá vo svojich dôsledkoch nemôže, pri jej porovnaní s „odškodneniami“ zásahov
do iných základných práv zaručených ústavou (napr. život, zdravie), takéto odškodnenia bagatelizovať.
Maximálna výška náhrady podľa § 6 zák. č. 215/2006 Z. z. (50-násobok minimálnej mzdy) sa v zmysle §
5 ods. 1 zák. č. 215/2006 Z. z. poskytne v prípade, ak bola trestným činom spôsobená smrť. V roku 2012
bola výška minimálnej mzdy 327,20 eur, 50 násobok sa teda rovnal hodnote 16.360 eur. Pri porovnaní

náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje v tomto prípade (viac ako 150-násobok minimálnej
mzdy), je zrejmé, že táto výška nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti prípadu primeraná.
Čo sa týka vykonania dôkazu oboznámením sa so zvukovo-obrazovým záznamom z tlačovej
konferencie, súd uviedol, že tlačovú konferenciu zvolal krajský riaditeľ KR PZ v Trnave, aby informoval o
odhalení rozsiahlej drogovej činnosti v meste X. a okolí, pričom osobu žalobcu označil len iniciálami jeho

mena. Akékoľvek tvrdenia na tejto tlačovej konferencii, pokiaľ spôsobili ujmu žalobcovi, by potom mali
byť predmetom konania, kde žalovanou by bola Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky (§ 4 ods. 1 písm. b/ ZoZŠ), teda žalovaná Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, nie je v tejto časti pasívne legitimovaná.
Okrem uvedeného ani tento dôkaz nepreukázal nárok žalobcu.

V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, vecne
plným úspechom žalovaného v konaní, z ktorého dôvodu mu priznal plnú náhradu trov konania voči
neúspešnému žalobcovi, o ktorej výške súd rozhodne samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalobca, s návrhom na jeho zmenu
vyhovením žalobe a priznaním žalobcovi nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Uviedol
odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP.

Dôvodil, že napadnutý rozsudok je založený na nesprávnom právnom posúdení základu a vzniku
nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia (uznesenie o vznesení
obvinenia) aj rozhodnutia o väzbe. Súd prvej inštancie posudzoval okolnosti uznesenia o vznesení
obvinenia vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu škody k času vydania nezákonného rozhodnutia
a nie k času skončenia trestného stíhania žalobcu. Z ustálenej judikatúry dovolacieho súdu k § 6

ods. 1 ZoZŠ jednoznačne vyplýva, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten,
kto bol spod obžaloby oslobodený, má zásadné právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o
vznesení obvinenia (R 35/1991, R 70/1994, rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 194/2010). Právoplatnosťou
rozhodnutia o oslobodení spod obžaloby sa trestné stíhanie končí a zanikajú účinky rozhodnutia o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia (R 57/2010). Taktiež z ustálenej judikatúry dovolacieho súdu
vyplýva, že rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania

je neskorší výsledok trestného konania (rozsudok NS SR sp. zn. 4 Cdo 54/2011 publikovaný pod R
37/2013, uznesenie NS SR sp. zn. 1 Cdo 68/2010 a nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 320/2016 zo 7.7.2016). NS
SR sa k dôvodom posudzovania nároku na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia
ako nezákonným rozhodnutím vyjadril nasledovne: Za ústavne
konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za

škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného
stíhania ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného
činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné
konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení

obvinenia... Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca.
Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho
ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom
konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za

postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto
situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či
sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo (uznesenie NS SR sp. zn. 4M Cdo 15/2009 publikované
pod R 37/2014 a uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 183/2009 z 30.11.2009).
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie neprihliadal na ustálený názor

dovolacieho súdu k § 6 ods. 1 ZoZŠ (ani na názor odvolacieho súdu), že nezákonnosť uznesenia o
vznesení obvinenia sa musí posudzovať podľa jeho výsledku a že v prípade oslobodenia spod obžaloby
má dotknutá osoba právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Preto je
rozsudok založený na nesprávnom právnom posúdení veci, keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval
ust. § 6 ods. 1 ZoZŠ.

Súd prvej inštancie pritom zistil, že rozsudkom OS Trnava sp. zn. 6T/42/2013 z 2.9.2014, právoplatným
dňa 2.6.2015 bol žalobca oslobodený spod obžaloby podľa § 285 písm. c/ Tr. por. (nebolo preukázané,
že skutok spáchal žalobca - obžalovaný), čo je základom nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy
z titulu nezákonného rozhodnutia, avšak súd prvej inštancie po právnej stránke nesprávne takýto základ
nárokužalobcunemalzanaplnený.Vrozporesnázoromustálenejjudikatúrynajvyššíchsúdnychautorít,

že oslobodenie spod obžaloby má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre
nezákonosť (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 194/2010, sp. zn. 1Cdo 68/2010, 4M Cdo 15/2009,
publikované pod R 37/2014 a nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 540/2016 zo dňa 13.12.2016, nález ÚS SR
sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24.1.2017) súd prvej inštancie vykladá „nezákonné rozhodnutie“ v zmysle § 6
ods. 1 ZoZŠ tak, že musí dôjsť k jeho výslovnému zrušeniu príslušným orgánom, avšak úplne ignoruje

ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít, podľa ktorej oslobodenie spod obžaloby má rovnaký
význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť (uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo
194/2010, sp. zn. 1Cdo 68/2010 a nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 540/2016 zo dňa 13.12.2016), z ktorého
dôvodu je napadnutý rozsudok založený na nesprávnom právnom posúdení veci.
Napadnutý rozsudok je založený na nesprávnom právnom posúdení veci, keď súd prvej inštancie

nerešpektoval ust. § 391 ods. 2 CSP a záväzný názor odvolacieho súdu, že trvalý pobyt žalobcu v
rodinnom dome č. XXXX, kŕmenie psa žalobcom pri tomto rodinnom dome, ani vlastníctvo k osobnému
automobilu nie sú relevantné okolnosti k záveru o tom, že si žalobca zavinil trestné stíhanie a nevylučujú
nárok žalobcu na náhradu škody (ujmy) z titulu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia (súdprvej inštancie ich naopak považoval za také skutočnosti, ktoré „odôvodnili správnosť záveru o vznesení
obvinenia voči žalobcovi z trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi, ku ktorému prispelo zavinené (prinajmenšom vo

forme nevedomej nedbanlivosti) konanie žalobcu). Rovnako tak okolnosti poukazované zo strany súdu
prvej inštancie - trvalý pobyt žalobcu v rodinnom dome č. XXXX, kde ale žalobca nebýval, kŕmenie
psa v tomto dome, vlastníctvo motorového vozidla a výpovede svedkov (bližšie neuvedených a pred
súdom prvej inštancie nevypočutých), nemožno pokladať za také, ktoré by boli relevantné k záveru o
zavinení žalobcu ani z pohľadu ustálenej judikatúry, podľa ktorej pri zavinení trestného stíhania „ide o

to, či svojím iným, alebo ďalším konaním ovplyvnil postup orgánov činných v trestnom konaní tak, že
bez tohto jeho konania by k začatiu (pokračovaniu) trestného stíhania nedošlo, napríklad uvádzaním
nepravdivých skutočností, či predstieraním, že voči nemu sú dôvody na trestné stíhanie dané, hoci
objektívneneexistovali“(rozsudokNSČRsp.zn.25Cdo1567/2002z12.6.2003,rozsudokNSČRsp.zn.
25Cdo539/2002z29.5.2002,I.ÚS399/2016).Nauvedenýnázorsúdprvejinštancieneprihliadol,pričom
trvalý pobyt žalobcu v rodinnom dome č. XXXX, kde ale žalobca nebýval, kŕmenie psa v tomto dome,

vlastníctvo motorového vozidla a výpovede svedkov (bližšie neuvedených a pred súdom prvej inštancie
nevypočutých) nie je konaním žalobcu, ani takým konaním, bez ktorého by k začatiu (pokračovaniu)
trestného stíhania žalobcu nedošlo, pričom žalobca neuvádzal nepravdivé skutočnosti, či nepredstieral,
že voči nemu sú dôvody na trestné stíhanie dané, hoci objektívne neexistovali, ako to už aj správne
vyhodnotil odvolací súd.

Súd prvej inštancie dospel k záveru, že „žalobca nijako nepreukázal aký negatívny vplyv mali uvedené
rozhodnutia na jeho ďalší život, nepreukázal, že mu vznikla psychická ujma...že tieto rozhodnutia a
väzbamalinegatívnydopadnajehopracovnýživot,potomnáslednenemoholanipreukázať,žesamotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím“ . Pri týchto záveroch súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil,

keď neprihliadal na ustálený právny názor dovolacieho súdu, podľa ktorého „trestné stíhanie (a v
rámci neho aj prípadný výkon väzby) predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a
vyvoláva i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do súkromného
života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti...trestné stíhanie, ako už dovolací súd uviedol vyššie,
predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dôsledky

pre jeho osobný život a životný osud jednotlivca. Podľa dovolacieho súdu teda prebiehajúce trestné
konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého je síce do okamžiku právnej
moci meritórneho rozhodnutia nutné pozerať ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného stíhania
je záťažou pre každého obvineného. Trestné stíhanie (konečne aj výkon trestu) tak zasahuje do
súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti“ (uznesenie NS SR sp. zn. 5 M Cdo

7/2010, 5 M Cdo 18/2010, rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 177/2005 publikované pod R 13/2009).
Taktiež aj z ústavnoprávneho hľadiska „již samotné trestní stíhání výrazně zasahuje do soukromého
a osobního života jednotlivce, do jeho cti a dobré pověsti, a to tím spíše, jedná-li se o obvinění
"liché", což je posléze pravomocně stvrzeno zprošťujícím rozsudkem soudu, podle něhož se skutek,
z něhož byl jednotlivec obviněn a obžalován, nestal, případně nebyl trestným činem“ (nález ÚS ČR

sp. zn. II. ÚS 590/08 zo 17.6.2008, nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 554/04 z 31.3.2005) a „samotný fakt
trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje
do súkromného osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti a to tým skôr ak ide o obvinenie
nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu“ (nález ÚS SR sp. zn. III.
ÚS 754/2016 z 24.1.2017). V náleze ÚS SR sp. zn. I. ÚS 689/2014 z 9.11.2016, ktorým o.i. Ústavný

súd SR vyslovil aj porušenie práva podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR: „24. Nemožno preto súhlasiť s
argumentáciou krajského súdu, že sťažovateľka nepreukázala naplnenie všetkých kritérií pre priznanie
relutárnej náhrady, pretože nemajetková ujma vznikla už samotným zásahom do jej osobnostných práv.
Nie je potrebné demonštrovať, či tento zásah so sebou niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo
vzťahu k tretím osobám, jej príležitostiam, očakávaniam, resp. narušila sa jej dôstojnosť v očiach iných

(porov. rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 137/2008 či rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva /
ďalej len „ESĽP“/ vo veci Danev v. Bulharsko z 2. 9. 2010).“ Podľa citovaných ustálených názorov
najvyšších súdnych autorít s odkazom na judikatúru ESĽP trestné stíhanie nie je len možnou príčinou
vzniku ujmy, ale samo osebe zasahuje do života dotknutej osoby, do jeho súkromia, povesti, cti a
predstavuje záťaž, a tak to bolo aj v prípade žalobcu, preto je po právnej stránke nesprávny názor súdu

prvej inštancie, že zásah do ústavou garantovaných práv žalobcu uznesením o vznesení obvinenia a
rozhodnutím o väzbe „predstavuje možnú príčinu vzniku ujmy, nie ujmu samotnú“. Nemožno potom
po právnej stránke vyhodnotiť, že trestné stíhanie, zakončené oslobodením žalobcu spod obžaloby,
sa žalobcu, jeho súkromia, cti, dobrého mena žalobcu nedotklo, nespôsobilo mu ujmu a preto opačnýnázor súdu prvej inštancie je založený na nesprávnom právnom posúdení veci, resp. ujmy vo vzťahu k
uzneseniu o vznesení obvinenia. Súd prvej inštancie sa pri otázke ujmy zameriava len na to, že žalobca
nepreukázal aký negatívny vplyv mali nezákonné rozhodnutia na „jeho ďalší život“ a len na porovnávanie

života žalobcu pred a po trestnom stíhaní a výkone väzby, teda po právnej stránke vôbec neprihliada
na samotné obdobie trestného stíhania žalobcu, kedy bol vystavený neistote ako skončí jeho prípad,
musel sa podrobovať úkonom trestného stíhania a bol komentovaný nepravdivo zo strany riaditeľa
KR PZ v Trnave ako zástupcu štátu ako osoba, u ktorej sa našlo 1117 dávok marihuany. Pokiaľ súd
prvej inštancie usudzuje, že žalobca nepreukázal negatívny dopad trestného stíhania a väzby ma jeho

pracovný život, tak žalobca má za to, že, profesijná sféra nie je jediná sféra relevantná pre posúdenie
otázky a následkov do života žalobcu v kontexte nemajetkovej ujmy, pričom je zrejmé, že vo výkone
väzby fakticky žalobca ani nemohol budovať žiadnu pracovnú kariéru a rozvíjanie v tejto oblasti bolo
žalobcovi zamedzené počas výkonu väzby, na čo súd prvej inštancie vôbec neprihliadol. Súd prvej
inštancie neprihliada ani na samotné obdobie výkonu väzby, počas ktorého bola evidentne obmedzená
jeho osobná sloboda po dobu 677 dní, čím bolo zasiahnuté do jeho súkromia, a bol odlúčený od svojej

priateľky a nemohol ani realizovať svoj rodinný život. Súd prvej inštancie svojimi právnymi názormi k
nepriznaniu nároku žalobcu na náhradu škody nezákonným rozhodnutím (obvinením) a nezákonným
rozhodnutím o väzbe porušuje aj čl. 46 ods. 1, ods. 3 Ústavy SR a tomu zodpovedajúce práva žalobcu.
Ohľadom názoru súdu prvej inštancie, že „žalobca nijako nepreukázal aký negatívny vplyv mali uvedené
rozhodnutia na jeho ďalší život, nepreukázal, že mu vznikla psychická ujma“ poukazuje žalobca na

nasledovný názor Nejvyššíhou soudu ČR: „Nemajetková újma spočívající zejména ve stavu nejistoty
ohledně výsledku řízení je psychickou kategorií, jejíž hloubka a rozsah jsou co by rozhodné skutečnosti
obtížně prokazovatelné, a proto se v určitém základním rozsahu předpokládají. Žalobce proto nemusí
prokazovat psychologickými či psychiatrickými posudky, že u něj došlo k psychické újmě v důsledku
nepřiměřeně dlouhého řízení. Takové důkazní prostředky by mohl navrhnout v případě, že by tvrdil újmu

závažnějšího rozsahu, jinými slovy tvrdil by něco, co nebývá obvyklým následkem nepřiměřené délky
řízení, a je tedy třeba aby existence tvrzeného následku jakož i příčinná souvislost mezi tímto následkem
a porušením práva na přiměřenou délku řízení (kauzální nexus) byly postaveny najisto“ (uznesenie
NS ČR sp. zn. 30 Cdo 3007/2010 z 31.08.2011). Preto je zrejmé, že psychická ujma ako dôsledok
obmedzenia osobnej slobody žalobcu vo väzbe v trvaní 677 dní, ako aj dôsledok toho, že žalobca

bol vystavený trestnému stíhaniu 2 roky a 7 mesiacov (od 26.10.2012 do 2.6.2015), keď bol žalobca
nakoniec právoplatne oslobodený spod obžaloby sa predpokladá v určitom základnom rozsahu a nie je
potrebné psychickú ujmu zvlášť preukazovať posudkami, či inými dôkazmi. Nakoľko súd prvej inštancie
neprihliadol na to, že psychická ujma sa pri takýchto životných situáciách (nedôvodné trestné stíhanie a
nezákonná väzba) predpokladá, ako to potvrdzuje aj judikatúra v oblasti zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci, je jeho názor, že žalobca nepreukázal, že mu vznikla psychická
ujma založený na nesprávnom právnom posúdení veci.
Vo vzťahu k nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu v dôsledku rozhodnutia o väzbe súd prvej inštancie
uviedol: „zodpovedá pravde, že v čase rozhodovania o vzatí žalobcu do väzby existovali opodstatnené
obavy a zistené skutočnosti napĺňali dôvod vzatia žalobcu do väzby v zmysle ust. § 71 ods. 1 písm. c/

Trestného poriadku“. Uvedené právne posúdenie je v rozpore s právnym názorom NS SR v uznesení
sp. zn. 1 Cdo 68/2010 z 29. februára 2010 s odkazom na rozsudok publikovaný pod R 13/2009, v ktorom
dovolací súd dôvodil: „Pokiaľ ide o rozhodnutie o väzbe, judikatúra (R 13/2009) ustálila, že nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), i keď nárok na odškodnenie väzby

vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Pri aplikácii čl. 5 Dohovoru je nevyhnutné
neopomenúť osobitnosť spočívajúcu v tom, že pôvodne zákonná väzba, nepredstavujúca porušenie
čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, sa v dôsledku oslobodenia obžalovaného spod obžaloby stáva z hľadiska
vnútroštátnej úpravy (§ 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.) nezákonnou a tým sa zakladá zodpovednosť
štátu za škodu spôsobenú oslobodenému obžalovanému vykonanou väzbou (na obdobnom výkladovom

prístupe sa zakladá aj relevantná judikatúra NS ČR k danej problematike, porovnaj napr. rozsudok z 11.
januára 2012 sp. zn. 30 Cdo 2357/2010).“ Dovolací súd uvádza vo vzťahu k náhrade za škodu z dôvodu
väzby nasledovný názor: „Podľa ustanovenia § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb. nemá ten, kto si
väzbu sám zavinil, právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe...Z hodnotenia poznatkov
vyplýva, že súdy v Českej socialistickej republike i v Slovenskej socialistickej republike vychádzajú z

uvedených záverov. Poznatky z praxe súdov však ukazujú, že niektoré súdy v Českej socialistickej
republike sa i naďalej v odôvodnení rozhodnutia nezaoberajú tým, či si obvinený väzbu sám nezavinil,
a nezisťujú, či došlo k určitému konkrétnemu konaniu, ktorým obvinený zavdal príčinu k väzbe, a len
mechanicky preberajú dôvody, o ktoré sa opieralo rozhodnutie o väzbe, prípadne sa len odvolávajú nazákonné ustanovenie“ (R 20/1981, zo správy o zhodnotení ďalších poznatkov súdov a účinnosti zákona
č. 58/1969 Zb., prejednanej občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu ČSSR z 15.1.1980, sp. zn.
Cpjf 145/78).

Súd prvej inštancie vo vzťahu k posudzovaniu základu nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu z titulu
väzby opomína po právnej stránke dôležitý fakt, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby, a preto mu
vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Uvedené vyplýva aj z ustálenej judikatúry dovolacieho
súdu, ktorá tiež zdôrazňuje, že pôvodne zákonná väzba, nepredstavujúca porušenie čl. 5 ods. 1 až
4 Dohovoru, sa v dôsledku oslobodenia obžalovaného spod obžaloby stáva z hľadiska vnútroštátnej

úpravy (§ 8 ods. 5 písm. b/ ZoZŠ) nezákonnou. Nezákonnosť väzby sa posudzuje vzhľadom na výsledok
trestného stíhania. Súd prvej inštancie po právnej stránke vo vzťahu k nároku žalobcu na nemajetkovú
ujmu z titulu rozhodnutia o väzbe opomína prihliadať na výsledok trestného stíhania a vyslovene hodnotí
okolnosti len „v čase rozhodovania o vzatí žalobcu do väzby“, a preto je výrok I. založený na nesprávnom
právnom posúdení veci a nesprávnej aplikácii § 8 ods. 5 písm. b/ ZoZŠ. Súd v rozpore s názorom
dovolacieho súdu, ktorý vytýkal súdom, že nezisťujú, či došlo k určitému konkrétnemu konaniu, ktorým

obvinený zavdal príčinu k väzbe, a len mechanicky preberajú dôvody, o ktoré sa opieralo rozhodnutie
o väzbe (R 20/1981) len odkazuje na to, že „v čase rozhodovania o vzatí žalobcu do väzby existovali
opodstatnené obavy a zistené skutočnosti napĺňali dôvod vzatia žalobcu do väzby v zmysle ust. §
71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku“ a len mechanicky preberá opodstatnenosť vzatia žalobcu do
väzby z dôvodov, o ktoré sa opieralo rozhodnutie o väzbe. Súd prvej inštancie neaplikoval ani priamo

aplikovateľný čl. 5 ods. 5 Dohovoru, podľa ktorého „každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody v
rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie“, pričom takýto nárok už nie je ničím
iným podmienený, ale postačuje oslobodenie spod obžaloby (uznesenie NS SR sp. zn. 1 Cdo 68/2010,
rozhodnutie R 13/2009, rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo 2357/2010 podľa ktorých sa väzba oslobodením
spod obžaloby stáva nezákonnou a odporujúcou čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru), čím je napadnutý rozsudok

založený na nesprávnom právnom posúdení veci. Po právnej stránke je nesprávne, nemysliteľné až
absurdné, aby výkon väzby žalobcu po dobu 677 dní zostal neodškodnený nemajetkovou ujmu už len
pre nezvratné obmedzenie osobnej slobody a zásahu do súkromia žalobcu, teda ústavou garantovaných
práv žalobcu (najmä práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR a práva na
súkromie podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR). Vo vzťahu k vzatiu žalobcu do väzby súd prvej inštancie vôbec

nevykonáva samostatné vyhodnotenie, či vôbec existuje konkrétne správanie žalobcu, ktorým by mal
zaviniť vzatie do väzby (čo žalobca popiera) a po právnej stránke nesprávne len kopíruje dôvody väzby,
ktoré určil súd pri vzatí žalobcu do väzby, pričom súd prvej inštancie vôbec nezohľadňuje výsledok
trestného stíhania, teda oslobodenie žalobcu spod obžaloby, a preto je výrok I. Rozsudku založený
na nesprávnom právnom posúdení veci. Vo vzťahu k nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu z titulu

rozhodnutia o väzbe sa súd prvej inštancie vyjadril, že „z výsluchu žalobcu, súd zistil, ako žalobca
prežíval výkon väzby, ako väzbu vnímal, no ani z jeho výpovede nebola zistená jednoznačná ujma,
ktorá by poznamenala jeho život. Súd nespochybňuje to, že výkon väzby nebol jednoduchý, odlúčenie
od priateľky dlhé, avšak účel väzby nie je „stráviť dovolenku“. Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na
zistený skutkový stav súd prvej inštancie zistil, že žalobca výkonom väzby neutrpel žiadnu „ujmu“,

čo je však dôsledkom toho, že nesprávne právne posúdil inštitút ujmy vo vzťahu k väzbe. V tomto
smere sa formou odškodnenia a faktickým obmedzením osobnej slobody počas výkonu väzby súhrnne
vyjadril NS ČR s odkazom na čl. 5 ods. 5 Dohovoru: „Z tohoto důvodu považuje Nejvyšší soud za
nezbytné vymezit některá kritéria, která jsou při úvaze o formě a výši odškodnění při aplikaci čl. 5 odst.
5 Úmluvy relevantní, jakož i vyjádřit se rámcově a obecně k výši peněžní náhrady za nemateriální újmu

způsobenou nezákonným omezením osobní svobody ze strany státu... Ohledně kritéria celkové délky
omezení osobní svobody (trvání vazby) vychází Nejvyšší soud z toho, že časové okolnosti vazby jsou
objektivně vyjádřitelným kritériem pro posouzení celkové výše odškodnění. Pro účely odůvodnění výše
poskytnutého odškodnění je zjevně vhodné - podobně jako ve většině evropských států - vycházet ze
sazby stanovené za jeden den výkonu vazby...Při hodnocení následků neoprávněného držení ve vazbě

v osobní sféře poškozené osoby je nutno vycházet z toho, že samotné držení ve vazbě má z povahy
věci negativní dopady do svobody pohybu či do práva na soukromí a že v tomto ohledu výkon vazby
sám o sobě působí újmu na základních právech, svobodách a důstojnosti dotčené osoby. Dále působí
stres, nejistotu, úzkost a pod. Navíc je třeba přihlédnout k dalším individuálním okolnostem jednotlivého
případu, jakými mohou být životní podmínky ve vazební věznici, možnost kontaktu poškozené osoby s

rodinnými příslušníky a s okolím, s tím související porušení práva na rodinný život atd.“ (rozsudok NS ČR
sp. zn. 30 Cdo 2357/2010 z 1.11.2012). V tejto súvislosti súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil
inštitút „ujmy“ vyvolanej výkonom väzby, keď neprihliadol na názor a fakt, že samotné držanie vo väzbe
mánegatívnedopadydoslobodypohybu,osobnejslobodyaprávanasúkromieapretovýkonväzbysámosebe predstavuje ujmu na základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby. Vzhľadom na
uvedené je absurdné, že súd pri dĺžke väzby žalobcu 677 dní a rovnakého odlúčenia žalobcu od blízkej
osoby (družky) dospel k záveru, že žalobca žiadnu ujmu neutrpel, čo je absolútne právne nesprávne.

Súd po právnej stránke pri výklade ujmy a jej aplikácii na inštitút väzby neprihliadol ani na dĺžku
samotnej väzby celkovo 677 dní, čo mal za preukázané (žalobca bol vo výkone väzby od 25.10.2012 do
2.9.2014) a neprihliadol na „dlhé odlúčenie od priateľky“, ktoré tiež mal za preukázané. Ujma na osobnej
slobode a ujma v súkromnom živote preto zistená bola. Je teda zrejmé, že za výkon väzby v dĺžke
677 dní, počas ktorého došlo k obmedzeniu sociálnych kontaktov a vzťahov žalobcov (najmä s jeho

priateľkou) z objektívneho hľadiska nestačí konštatovanie porušenia práva nemôže byť dostatočným
zadosťučinením za obdobie obmedzenia osobnej slobody takmer 2 rokov, ktoré je nenavrátiteľné, a
preto súd nesprávne aplikoval ust. § 17 ods. 2 ZoZŠ na zistený skutkový stav a napadnutý rozsudok
je založený na nesprávnom právnom posúdení veci, keď súd prvej inštancie dôvodením, že „žalobca
nepracoval ani predtým ani teraz, jeho kontakty s rodinou boli obmedzené ako predtým, tak aj teraz,
žalobca nepreukázal, že stratil priateľov či iné sociálne kontakty“, ktorým porovnávaním „predtým - teraz“

súd prvej inštancie úplne ignoruje samotnú dobu trestného stíhania a dobu výkonu väzby žalobcom, čo
je absolútne právne nesprávne.
Zároveň súd vôbec neaplikoval príslušné ust. § 17 ods. 4 ZoZŠ v znení účinnom do 31.12.2012 (teda
v čase vydania nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia o väze žalobcu), ktorý stanovoval minimálnu
výšku nemajetkovej ujmy za každý deň pozbavenia osobnej slobody a to aj napriek názoru dovolacieho

súdu, že je potrebné aplikovať zákon účinný v čase vydania rozhodnutia o väzbe vzhľadom na zákaz
retroaktivity, pretože „právo poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) vzniká momentom
vydania nezákonného rozhodnutia, vzatia do väzby...bez ohľadu na to, že žalovateľným nárokom sa
stáva až po splnení ďalších podmienok (napr. oslobodenie obžalovaného). Preto aplikovať § 17 v zmysle
tejto novely (zákon č. 412/2012 Z. z.) na prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané

pred 1.1.2013...by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo
poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo vyššej výške, toto jeho právo v
časti prevyšujúcej horný limit zavedený novelou (zákon č. 412/2012 Z. z.) zaniklo dňom jej účinnosti.
Taký prístup by popieral nielen princíp úplného odškodnenia, ale spôsoboval by aj neprípustné odňatie
už existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu, a bol by aj porušením

zákazu retroaktivity“ (uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo 262/2015 zo 16.3.2016, uznesenie NS SR sp. zn.
7Cdo 145/2011 z 12.12.2012). Tým, že súd neaplikoval § 17 ods. 4 ZoZŠ v znení účinnom do 31.12.2012
na zistený skutkový stav, tak je Rozsudok založený na nesprávnom právnom posúdení veci, keďže
nepriznalaniminimálnunáhraduvýškynemajetkovejujmyaneodstupňovalvýškunáhradynemajetkovej
ujmy z titulu rozhodnutia o väzbe, ktorú mu zákon účinný v čase vzatia žalobcu do väzby prikazoval

priznať v sadzbe odstupňovanej za každý deň trvania väzby.
Pokiaľ súd prvej inštancie uvádza, že „akékoľvek tvrdenia na tejto tlačovej konferencii, pokiaľ spôsobili
ujmu žalobcovi, by potom mali byť predmetom konania, kde žalovanou by bola Slovenská republika
v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (§ 4 ods. 1 písm. b/ zák. č. 514/2003 Z.
z.), teda žalovaný Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti, nie je v tejto

časti pasívne legitimovaný.“, potom takýto právny názor súdu je v rozpore s § 21 O.z., podľa ktorého
pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou a s § 4 ods. 1 písm. m/
ZoZŠ účinného od 1.1.2013, ktoré znenie je potrebné použiť vzhľadom na procesné otázky v čase
priebehu civilného konania, podľa ktorého orgán príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná
žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá

patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných
orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. Štát je jediným subjektom právnych vzťahov
zo zodpovednosti za škodu, a preto z toho istého skutkového stavu nemôže byť žalovaný dvakrát. Z
uvedeného dôvodu § 4 ods. 1 písm. m/ ZoZŠ, účinného od 1.1.2013 predpokladá, že orgán príslušný
konať za štát, ak vec patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci, je ten, u ktorého bola

podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku, ktorým je Ministerstvo spravodlivosti SR. Súd prvej
inštancie uvádza nesprávny názor, že za informácie vyjadrené krajským riaditeľom KR PZ v Trnave, nie
je Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti pasívne legitimovaná, pretože pasívne
legitimovaným je len Slovenská republika ako štát a ako strana konania môže byť označená jedenkrát
v zastúpení jedným orgánom a ak by bola označená Slovenská republika viackrát ako žalovaná, nebolo

by takéto označenie správne (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 149/2011 z 26.9.2012). Nie je dôvod
preto podávať žalobu proti Slovenskej republike znova. Vzhľadom na uvedené je rozsudok založený na
nesprávnom právnom posúdení veci.Súd prvej inštancie dospel k záveru, že základ nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu z titulu
nezákonného rozhodnutia (uznesenie o vznesení obvinenia) ani z titulu rozhodnutia o väzbe nie je daný
pre zavinenie žalobcu. Súdom prvej inštancie citované okolnosti, že žalobca v dome nebýval, chodil tam

kŕmiť psa, vlastnil automobil a výpovede (bližšie neurčených) svedkov zahrnul súd prvej inštancie ako
skutočnosti odôvodňujúce „správnosť záveru vznesenia obvinenia žalobcovi“ (pritom tie nespôsobujú
zánik nároku na náhradu škody a sú irelevantné k jeho posúdeniu, pretože dôležitý je výsledok trestného
stíhania), avšak súd vôbec neuvádza ako a aké zavinené konanie žalobcu malo prispieť k obvineniu
žalobcu z tzv. drogovej trestnej činnosti. Zavinením trestného stíhania sa totižto rozumie že obvinený

svojím zavineným úkonom (konkrétnym konaním) prispel k tomu, že trestné stíhanie proti nemu bolo
či muselo byť zahájené, teda že jeho konanie bolo dôvodom k zahájeniu trestného stíhania proti nemu
(R 20/1981, ďalej rozsudok NS ČR sp. zn. 25 Cdo 1567/2002 z 12.6.2003, rozsudok sp. zn. 25 Cdo
539/2002 z 29.5.2002). Žiadne takéto konanie súd prvej inštancie neuvádza. Takýmto konaním nemôže
byť okolnosť, že žalobca chodil do rodinného domu č. XXXX v Q. kŕmiť psa, keď takáto okolnosť nie
je v príčinnej súvislosti so začatím trestného stíhania z drogového trestného činu. Takýmto konaním

nie je ani to, že užíval osobný automobil Audi A8, pretože jeho užívanie nič nevypovedá o drogovej
trestnej činnosti, a nie je ani v príčinnej súvislosti so stíhaním žalobcu, navyše v tomto automobile
neboli nájdené žiadne predmety (psychotropné látky) súvisiace s drogovou trestnou činnosťou a s
takýmto argumentom sa vysporiadal OS Trnava v oslobodzujúcom rozsudku tak, že nie je dôkazom
trestnej činnosti. Výpovede svedkov (súdom prvej inštancie bližšie neuvedených v bode 17 odôvodnenia

Rozsudku) ako osôb odlišných od žalobcu tiež nie sú dôkazom o zavinenom konaní žalobcu. Žalobca
neuvádzal a nepredstieral žiadne nepravdivé informácie orgánom činným v trestnom konaní, nijako
nedal podnet na to, aby sa voči nemu začalo trestné stíhanie. Nie je teda vôbec zrejmé, z čoho súd
prvej inštancie vyvodzuje, že žalobca zavinil svoje trestné stíhanie, keď súd prvej inštancie poukazuje na
skutočnosti, ktoré existovali v čase vznesenia obvinenia bez toho, aby určil akým spôsobom predstavujú

zavinenie žalobcu vo vzťahu k jeho trestnému stíhaniu, preto je naplnený odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. b/ CSP, keď sa žalobca nedozvie z odôvodnenia Rozsudku, v čom vidí súd prvej inštancie
zavinenie trestného stíhania žalobcom, a teda Rozsudok nie je náležite odôvodnený.
Vo vzťahu k nepriznaniu nároku žalobcu na škodu spôsobenú výkonom väzby súd prvej inštancie
dôvodil, že „s poukazom na tieto skutočnosti súd dospel k názoru, že žalobcovi v žiadnom prípade

nemôže vzniknúť nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, nakoľko v čase
rozhodovania o väzbe, zistené okolnosti dostatočne naplňovali dôvod väzby podľa ust. § 71 ods. 1
písm. c/ Tr. por.“ Takýto záver však nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení. Právo na náhradu
škody podľa ZoZŠ nevznikne z dôvodov podľa § 8 ods. 6 ZoZŠ. Súd prvej inštancie síce cituje §
8 ods. 5 písm. a/ ZoZŠ, podľa ktorého právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba uloženie

trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama, avšak súd prvej inštancie nijakým spôsobom
v odôvodnení rozsudku nevysvetľuje v čom vidí zavinenie žalobcu vo vzťahu k väzbe. Žalobca sa z
odôvodnenia rozsudku vôbec nedozvie, v akom jeho konaní videl súd prvej inštancie zavinenie väzby
žalobcom, čo zodpovedá relevantnej právnej norme podľa § 8 ods. 6 písm. a/ ZoZŠ (ktorú však nie je
dôvod aplikovať na prípad žalobcu). Zistenie okolností naplňujúcich dôvod väzby v čase vzatia žalobcu

do väzby nie je relevantné k nepriznaniu nároku žalobcu na škodu (ujmu) z titulu väzby, keďže pre nárok
na škodu spôsobený väzbou je relevantné oslobodenie dotknutej osoby spod obžaloby. Nedostatočnosť
odôvodnenia rozsudku vyplýva aj z toho, že v bode 17 odôvodnenia rozsudku súd v podstate len
mechanicky preberá dôvodnosť väzby z času vzatia žalobcu do väzby, a teda neobsahuje vlastnú úvahu
a ani vyhodnotenie prípadného zavinenia väzby žalobcom, a preto je naplnený odvolací dôvod podľa

§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP.
Odôvodnenie rozsudku je protirečivé, keď súd prvej inštancie zistil, že žalobca bol vo výkone
väzby 677 dní, že výkon väzby nebol jednoduchý, odlúčenie od priateľky dlhé a že „je pravda, že
uvedenými rozhodnutiami došlo k zásadu do ústavou garantovaných práv žalobcu“, avšak na druhej
strane konštatuje, že nebola zistená jednoznačná ujma, ktorá by poznamenala život žalobcu. Takéto

zdôvodnenie je absolútne nelogické, keď obmedzenie osobnej slobody po dobu 677 dní, počas ktorej
bol zároveň žalobca odlúčený od milovanej osoby nespôsobilo žiadnu ujmu na osobnostných právach
žalobcu (osobnej slobode, súkromí, vzťahoch). Preto je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. b/ CSP.
Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s názormi žalobcu, ktorý poukazoval na množstvo rozhodnutí

dovolacieho súdu, či už v žalobe, vyjadrení alebo v záverečnej reči, ktoré sa týkali základu nároku
žalobcu na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia o väzbe a jednostranne sa
priklonil bez bližšieho vysvetlenia len na stranu žalovanej (čo vyslovene uvádza v odôvodnení) bez toho,
aby prezentoval vlastnú právnu úvahu a zhodnotenie rozhodujúcich argumentov žalobcu a skutočností,čo je v rozpore s § 220 ods. 2 CSP. Preto je odôvodnenie rozsudku nepresvedčivé, nedostatočné a je
naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.
Súd prvej inštancie nedal jednoznačne odpoveď ani na to v akom účinnom znení sa ZoZŠ vzťahuje na

prípad žalobcu. V bode 15 odôvodnenia cituje § 3 ods. 1 písm. a/, c/ ZoZŠ účinný (s podčiarknutím
dátumu) k 26.10.2012 (vznesené obvinenie) a (s podčiarknutím dátumu) 28.10.2012 (vzatie do väzby),
čo naznačuje, že súd prvej inštancie aplikuje na prípad žalobcu zákon č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom
do 31.12.2012 (rovnaké vyplýva aj z bodu 29 odôvodnenia rozsudku), avšak v bode 33 odôvodnenia
rozsudku sa súd prvej inštancie stotožnil s argumentáciou a názorom žalovaného o aplikácii § 17 ods.

4 ZoZŠ v znení účinnom od 1.1.2013 a uviedol, že „neexistuje žiadny legitímny dôvod vylučujúci priamu
aplikáciu ustanovení ZoZŠ v platnom znení, vrátane ust. § 17 ods. 4 upravujúceho rozsah nemajetkovej
ujmy v rámci rozhodovania o nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci“. Uvedené
činí odôvodnenie výroku I. rozsudku protirečivým a porušujúcim právo žalobcu na spravodlivé súdne
konanie, pretože súd prvej inštancie zmätočne uvádza, že aplikuje ZoZŠ účinný do 31.12.2012 (resp.
k 26.10.2012 a 28.10.2012), v ktorom znení ust. § 17 ods. 4 upravovalo minimálnu dennú sumu

nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu, ale v ďalšej časti odôvodnenia súd prvej inštancie bez bližšieho
vysvetlenia schvaľuje aplikáciu ust. § 17 ods. 4 ZoZŠ, účinného od 1.1.2013, ktoré právo naopak
upravuje horný limit náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, čo si absolútne protirečí, čím je rozsudok zmätočný (v odôvodnení výroku I.) a
nevysvetľuje, prečo niet dôvodu na vylúčenie aplikácie ZoZŠ v znení od 1.1.2013, navyše, keď existuje

ustálená judikatúra dovolacieho súdu (uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/262/2015, uznesenie NS SR sp.
zn. 7Cdo 145/2011), čím súd prvej inštancie ani nevysvetľuje dôvod odklonu od ustálenej praxe najvyšší
súdnych autorít, a teda je naplnený odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.
Za porušenie práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie považuje žalobca/odvolateľ aj nepravdivé
a nesprávne zistenie súdu prvej inštancie na stranu žalobcu: „Žalobca sa vo svojej žalobe ani počas

konania nijako nezaoberal tvrdením a následne aj preukázaním, že samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením“. Uvedené je príkladom absolútnej ignorácie súdu prvej
inštancie k právam žalobcu, k porušeniu jeho ústavou garantovaných práv nezákonným trestným
stíhaním a nezákonnou väzbou a je absolútne nepravdivé, v rozpore so samotným odôvodnením
rozsudku. Samotný súd citoval na str. 7 odôvodnenia rozsudku z obsahu žaloby žalobcu, kde bolo o.i.

inéhouvedené„Žalobcabolvovýkoneväzbyod25.10.2012do2.9.2014,tedacelkovo677dní.Výkonom
väzby došlo k neoprávnenému zásahu do ľudskej dôstojnosti, osobnej slobody, pričom následky
týchto zásahov nemožno odstrániť, ani dať primerané zadosťučinenie, keďže ide o nenavrátiteľné a
nezvrátiteľné minulé obdobie života žalobcu, kedy vykonával väzbu, a teda možno ho odškodniť len
nemajetkovou ujmou v peniazoch“, z čoho evidentne vyplýva, že žalobca tvrdil a aj preukázal, že za

nenavrátiteľné a nezvrátiteľné obdobie výkonu väzby žalobcu obmedzenia jeho osobnej slobody po
dobu 677 dní nie je možné žalobcu odškodniť iným zadosťučinením, iba náhradou nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Uvedené je v rovine všeobecne známej skutočnosti, že výkon väzby obmedzuje osobnú
slobodu dotknutej osoby, jej súkromie, čo je potvrdené ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít.
Osobná sloboda žalobcu a jeho súkromie má z hľadiska rovnosti ľudí v právach v zmysle čl. 12 ods.

1 Ústavy SR rovnakú podstatu, obsah a nárok na ochranu ako druhovo rovnaké práva ktorejkoľvek
inej fyzickej osoby a je žalobcovi neodňateľné, avšak na uvedené súd prvej inštancie neprihliadol a
doslova ignoroval nezákonnosť a porušenie práva žalobcu na osobnú slobodu a súkromie výkonom
väzby. Avšak konštatovanie, že žalobca netvrdil, že samotné konštatovanie porušenie práva v dôsledku
väzby nie je dostatočným zadosťučinením je v rozpore so žalobou žalobcu a citovaním jej príslušnej

časti v odôvodnení rozsudku, preto samotné odôvodnenie rozsudku je vnútorne protirečivé, keďže v
žalobe žalobca tvrdil, že následky zásahov do práv väzbou nemožno odstrániť, ani dať primerané
zadosťučinenie a nemožno odškodniť inak len nemajetkovou ujmou, čím je odôvodnenie rozsudku o
absencii tvrdenia, že samotné konštatovanie porušenie práva v dôsledku väzby nie je dostatočným
zadosťučinenímnedostatočneodôvodnené,arbitrárneaporušujúceprávožalobcunaspravodlivésúdne

konanie a je naplnený dovolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Súd prvej inštancie sa sám od
seba ani nezaoberal otázkou, či konštatovanie porušenia práv žalobcu je dostatočným zadosťučinením,
resp. či zásah do práv žalobcu (ktorý zásah do ústavou garantovaných práv žalobcu pritom sám súd
prvej inštancie zistil v bode 23 odôvodnenia rozsudku) je potrebné z hľadiska spravodlivosti a okolností
konkrétneho prípadu vykompenzovať iba nemajetkovou ujmou v peniazoch, ale súd prvej inštancie

arbitrárne a nepravdivo konštatuje, že žalobca ani len netvrdil, že samotné konštatovanie porušenie
práva vykonanou väzbou nie je dostatočným zadosťučinením, čím došlo k porušeniu práva žalobcu
na spravodlivé konanie. Žalobca pritom v žalobe relatívne rozsiahlo vysvetlil z akých dôvodov žiada
nemajetkovú ujmu a poskytol aj tvrdenia a kritériá konkrétneho prípadu k tejto výške, čo súd prvejinštancie cituje na str. 7 rozsudku, pričom žalobca aj záverečnej reči z 15.7.2020 (ako aj predtým v
záverečnej reči zo 17.5.2018) poukazoval na relevantnú judikatúru k nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy z titulu rozhodnutia o väzbe, na opodstatnenosť nároku a kritériá opodstatnenosti a výšky ujmy

z tohto konkrétneho prípadu žalobcu, na ktoré je dôvodné prihliadať pri určení výšky nemajetkovej
ujmy v peniazoch, avšak súd prvej inštancie nedal vôbec odpoveď na rozhodujúce otázky k základu
nároku na nemajetkovú ujmu (stotožnil sa len mechanicky s tým, že v čase vzatia žalobcu do väzby
okolnosti opodstatňovali dôvod väzby v zmysle bodu 17 rozsudku) a jej výške z titulu rozhodnutia o
väzbe žalobca, ktorou by reagoval na podrobné vyjadrenia žalobcu v žalobe a záverečnej reči týkajúce

sa podstatnej otázky základu nároku, porušenia jeho práv vykonanou väzbou, či kritérií dôvodnosti a
výšky nemajetkovej ujmy tohto konkrétneho prípadu žalobcu, ale súd prvej inštancie len konštatoval, že
žalobca ani len netvrdil, prečo samotné konštatovanie porušenie práva žalobcu vykonanou väzbou nie
je postačujúcim zadosťučinením, čo však nie je pravda, a súd prvej inštancie ani len nevysvetlil, prečo
žalobcom udávané kritériá výšky nemajetkovej ujmy vzhľadom na konkrétny prípad nie sú relevantné
kritériá, čím došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivé konanie aj v zmysle § 365 ods. 1 písm.

b/ CSP.
Aj pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia -
uznesenia o vznesení obvinenia a trestného stíhania ako celku, tak názor súdu o
tom, že „žalobca sa vo svojej žalobe ani počas konania nijako nezaoberal tvrdením a následne aj
preukazovaním, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením“ je

svojvoľný a arbitrárny a odôvodnenie rozsudku je v tejto otázke tiež vnútorne protirečivé. Na str. 5
rozsudku súd prvej inštancie citoval zo str. 6 žaloby žalobcu, kde bolo v časti vznik nároku žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (Ad D, D.1.1.), žalobcom vyslovene uvedené: „nie je
možné obmedziť sa len na prihliadnutie časového úseku, počas ktorého došlo k reálnemu obmedzeniu
osobnej slobody jednotlivca, ale je nutné brať ohľad na trestné stíhanie ako celok, pretože najmä

to samotné počas doby jeho trvania veľmi výrazne zasahovalo osobnostných práv žalobcu, ktorý
bol vystavovaný neustálemu stresu, spoločenskému zneváženiu a psychickým útrapám počas celej
doby počnúc nezákonným uznesením o vznesení obvinenia a prostredníctvom úkonov, ktorých bol
povinný sa zúčastňovať, až do doby právoplatného skončenia nezákonného a absolútne nedôvodného
trestného stíhania. Neprehliadnuteľné sú aj následky, ktoré nedôvodné trestné stíhanie zanechalo na

žalobcovi v jeho súkromnom živote. V rámci okolností konkrétneho prípadu bol skutok, pre ktorý bolo
vznesené obvinenie žalobcovi počas prípravného konania prekvalifikovaný zo zločinu nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. a/ písm. c/ písm. d/ Trestného zákona so sadzbou trestu odňatia slobody 3 až 10
rokov na obzvlášť závažný zločin podľa § 172 ods. 1 písm. a/ písm. c/ písm. d/, ods. 3 písm. c/ Trestného

zákona so sadzbou trestu odňatia slobody 15 až 20 rokov, pre ktorý trestný čin bola podaná obžaloba,
a ktorú predstavu takéhoto možného trestu žalobca tiež ťažko psychicky prežíval. Žalobca pritom nebol
predtým nikdy trestne stíhaný, nemal a nemá žiaden záznam v registri trestov. S odkazom na uvedené
zásahydoživotaaosobnostnýchprávžalobcuzostranyštátuadôvodyvznikunemajetkovejujmymožno
mať za to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a vznikol nárok na uhradenie nemajetkovej ujmy v
peniazoch, nakoľko ju nie je možné uspokojiť inak, napr. len verejným ospravedlnením.“ Žalobca sa
vyjadril k otázke, že iné zadosťučinenie ako náhrada nemajetkovej ujmy nie je spôsobilé vykompenzovať
zásahy do jeho práv nezákonným trestným stíhaním. Súd prvej inštancie sa sám od seba ani nezaoberal
otázkou, či konštatovanie porušenia práv žalobcu je dostatočným zadosťučinením, resp. či zásah do

práv žalobcu (ktorý zásah do ústavou garantovaných práv sám súd prvej inštancie zistil) je potrebné
z hľadiska spravodlivosti a okolností konkrétneho prípadu vykompenzovať iba nemajetkovou ujmou v
peniazoch, ale súd
prvej inštancie arbitrárne a nepravdivo konštatuje, že žalobca ani len netvrdil, že samotné konštatovanie
porušenie práva trestným stíhaním nie je dostatočným zadosťučinením, čím došlo k porušeniu práva

žalobcu na spravodlivé konanie, keď nedostal od súdu prvej inštancie
odpoveď na zásadnú otázku, ku ktorej sa žalobca vyjadroval už v žalobe, že vzhľadom na zásahy
trestného stíhania do života a osobnostných práv žalobcu nie je dostatočné iné zadosťučinenie ako
náhrada nemajetkovej ujmy. Žalobca pritom v žalobe relatívne rozsiahlo vysvetlil z akých dôvodov
žiada nemajetkovú ujmu a poskytol aj tvrdenia a kritériá konkrétneho prípadu k tejto výške z titulu

nezákonného rozhodnutia, pričom aj záverečnej reči poukazoval na relevantnú judikatúru k nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia, na opodstatnenosť nároku a kritériá
opodstatnenosti a výšky ujmy z tohto konkrétneho prípadu žalobcu, na ktoré je dôvodné prihliadať
pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, avšak súd prvej inštancie nedal vôbec odpoveď narozhodujúce otázky k základu nároku na nemajetkovú ujmu (znova sa zameral na „zavinenie“ trestného
stíhania) a jej výške z titulu nezákonného rozhodnutia - stíhania žalobcu vzhľadom na podrobné
vyjadrenia žalobcu v žalobe a záverečnej reči týkajúce sa podstatnej otázky základu nároku, porušenia

jeho práv trestným stíhaním, ktoré musel podstúpiť, či kritérií dôvodnosti a výšky nemajetkovej ujmy
tohto konkrétneho prípadu žalobcu, ale súd prvej inštancie len konštatoval, že žalobca ani len netvrdil,
prečo samotné konštatovanie porušenie práva žalobcu trestným stíhaním je nedostačujúce, čo však nie
je pravda, a súd prvej inštancie ani len nevysvetlil, prečo žalobcom udávané kritériá výšky nemajetkovej
ujmy vzhľadom na konkrétny prípad nie sú relevantné kritériá, čím došlo k porušeniu práva žalobcu na

spravodlivé konanie v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.
Žalobca zároveň namietal, že súd prvej inštancie vyčítal žalobcovi, že „nijakým spôsobom neodôvodnil a
nepreukázal, prečo ním požadovaná výška odškodnenia je dôvodná. Skonštatoval iba, že za vznesené
obvinenie požaduje odškodnenie vo výške 50.000 eur a za vzatie do väzby vo výške 120.000 eur.
Nijakým spôsobom však neodôvodnil práve takto požadované sumy“. Takýto postoj súdu prvej inštancie
k uplatňovanému nároku žalobcu považuje žalobca za „denegatio iustitiae“ - odopretie spravodlivosti a

zarozpornésčl.46ods.1ÚstavySR,porušujúceprávožalobcunaprejednaniejehožaloby,prejednanie
uplatneného nároku a porušenie práva žalobcu na dostatočnú odpoveď k rozhodujúcej otázke výšky
nemajetkovej ujmy a jej kritériám. Žalobca pritom v samotnej žalobe ku každému uplatnenému nároku
na nemajetkovú ujmu z titulu nezákonného rozhodnutia aj rozhodnutia o väzbe poskytol tvrdenia a
vyjadrenia ku kritériám, ktoré žiadal zohľadniť k požadovanej výške nemajetkovej ujmy za nezákonné

rozhodnutie a v žalobnom návrhu uviedol sumu 50.000 eur, ktorú požaduje ako nemajetkovú ujmu z
titulu nezákonného rozhodnutia a takisto sa vyjadril aj ku kritériám, ktoré žiadal zohľadniť k požadovanej
výške nemajetkovej ujmy za rozhodnutie o väzbe a v žalobnom návrhu uviedol sumu nemajetkovej ujmy
120.000 eur z titulu rozhodnutia o väzbe. Žalobca si splnil povinnosť opísať rozhodujúce skutočnosti,
poskytol tvrdenia a vyjadrenia a uviedol určitý žalobný návrh, teda uviedol výšku nemajetkovej ujmy,

ktorý si za daného skutkového stavu a kritérií uplatnil. Súd prvej inštancie však žalobcovi nedôvodne
vytýka, že „nijakým spôsobom neodôvodnil a nepreukázal, prečo ním požadovaná výška odškodnenia
je dôvodná...neodôvodnil práve takto požadované sumy“, avšak tým súd prvej inštancie rezignoval na
svoju povinnosť v rámci voľnej úvahy súdu, v zmysle zásady spravodlivosti a samostatne posúdiť otázku
kritérií výšky nemajetkovej ujmy vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu. Súd prvej inštancie mal

zo strany žalobcu k dispozícii dostatočný podklad tvrdení a vyjadrení ku skutkovému stavu zo žaloby,
kde sa žalobca vyslovene zaoberal aj kritériami výšky nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie a
rozhodnutie o väzbe a ku každému nároku určil výšku, ktorú si uplatňuje, čo je v súlade aj s ustálenou
judikatúrou: „Tým je sledovaný cieľ, aby pri určení konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo
možné v rámci voľnej úvahy súdu, ktorá práve na tomto mieste dostáva veľký priestor, a v súlade

s princípom spravodlivosti pružne prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému
zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo...Maximálna čiastka peňažného zadosťučinenia, ktorú môže
súd priznať (inak by postupoval v rozpore s ustanovením § 153 ods. 2 O.s.p.), je ohraničená výškou
navrhovateľom požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žalobného návrhu
(§ 79 ods. 1 O.s.p.)“ (rozsudok NS SR sp. zn. 4 Cdo 139/2011 z 30.10.2012). Žalobca postupoval v

súlade s § 132 ods. 1 CSP, opísal rozhodujúce skutočnosti (aj vo vzťahu ku kritériám výšky nemajetkovej
ujmy), pripojil a označil dôkazy a uviedol čoho sa domáha (žalobný návrh) - akej konkrétnej výšky
nemajetkovej ujmy a z akého titulu. Súd prvej inštancie však od žalobcu požadoval splnenie povinnosti
(odôvodnenie požadovaných súm nemajetkovej ujmy), ktorú povinnosť žalobcovi neukladá žiaden
zákon, pričom pri nemajetkovej ujme ide kategóriu, ktorá nie je kvantifikovateľná, nemožno ju odmerať,

exaktne vymedziť, ale je na súde a na jeho voľnej úvahe, ktorá má byť založená najmä na zásade
spravodlivosti, aby posúdil a vyjadril sa k spravodlivej výške nemajetkovej ujmy, čo však súd prvej
inštancie nevykonal, a preto porušil právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie, keď súd prvej inštancie
požadoval takéto vyhodnotenie výšky nemajetkovej ujmy od žalobcu, avšak ide o povinnosť súdu.
Zmienená rezignácia súdu prvej inštancie v súvislosti s otázkou samostatného vysporiadania sa s

výškou nemajetkovej ujmy vyplýva z bodu 21 odôvodnenia, kde súd prvej inštancie skôr vyčítavo
konštatuje, že „Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí však nijako nezaoberal výškou odškodnenia
požadovanou žalobcom“, pričom nakoľko odvolací súd zrušil predchádzajúci rozsudok (č.l. 113) a
uložil súdu prvej inštancie vec znova prejednať, pričom súd prvej inštancie je povinný samostatne
posúdiť uplatňovaný nárok žalobcu po právnej stránke v súlade s ustálenou praxou najvyšších súdnych

autorít, avšak uvedené odmietol súd prvej inštancie vykonať, odmietol samostatne sa zaoberať právnym
posúdením výšky nemajetkovej ujmy požadovanej žalobcom a vyjadriť sa k tejto otázke napriek
existencii bohatej judikatúry v oblasti zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
(vrátane nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia o väzbe), čím porušil právo žalobcu na spravodlivésúdne konanie, keď sa súd prvej inštancie nijako nevyjadril k právnej otázke kritérií a výšky nemajetkovej
ujmy a to aj napriek tomu, že žalobca v žalobe uviedol zreteľne kritériá výšky nemajetkovej ujmy
vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu a uviedol žalobný návrh (čoho sa domáha) v podobe

konkrétnych súm nemajetkovej ujmy, tak súd prvej inštancie úplne arbitrárne a svojvoľne zamietol nárok
žalobcu v celom rozsahu bez vvjadrenia sa k podstate veci - kritériám výšky nemajetkovej ujmy. Žalobca
pritom v záverečnej reči poukazoval aj na ust. § 17 ods. 4 ZoZŠ v znení účinnom do 31.12.2012, ktorý
ustanovovalminimálnudennúvýškunáhradyvrozsahujednatridsatinapriemernejnominálnejmesačnej
mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, ktorú je

potrebné aplikovať na predmetný skutkový stav žalobcu (čo potvrdil NS SR v uznesení sp. zn. 7 Cdo
145/2011 z 12.12.2012), ako aj na rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo 2357/2010, podľa ktorého adekvátne
odškodnenie za nezákonnú väzbu je v rozsahu 20 až 60 eur (500 - 1500 Kč) za jeden deň trvania väzby a
ajnarozhodnutieESĽPKormošprotiSlovenskárepublika,vktorombolapriznanánáhradanemajetkovej
ujmy vo výške 25.000 Eur, t. j. 74 eur za jeden deň trvania väzby, ktorá trvala celkom 337 dní, pričom
súd prvej inštancie na odkaz na tieto názory rozhodnej právnej úpravy a názory Európskeho súdu pre

ľudské práva, ani na súhrnný názor NS ČR nedal žiadnu odpoveď a nevysvetlil, prečo nemôže aplikovať
kritérium sumy nemajetkovej ujmy za každý deň obmedzenia osobnej slobody žalobcu, a neposúdil
primeranú výšku dennej sadzby nemajetkovej ujmy za deň trvania väzby a pokiaľ ide o trestné stíhanie,
tak neposudzoval výšku nemajetkovej ujmy z hľadiska zásady spravodlivosti, čím porušil právo žalobcu
na spravodlivé súdne konanie.

Napriek tomu, že žalobca poskytol skutkové tvrdenia a vyjadrenie k výške nemajetkovej ujmy z titulu
nezákonného rozhodnutia a rozhodnutiu o väzbe vzhľadom na jeho pomery, okolnosti konkrétneho
prípadu, zásahy do jeho práv, súkromného života, spoločenského zneváženia trestným stíhaním z
drogovej trestnej činnosti a informovaním o takomto stíhaní, okolnosti, za ktorých došlo k zásahu do
jeho práv, nezákonnosť dôkazov vedúcich k jeho trestnému stíhaniu, tak súd prvej inštancie sa k týmto

podstatným otázkam vôbec nevyjadril, ignoroval ich, uviedol, že žalobca takéto tvrdenia neprodukoval
(bod 31 a 32 odôvodnenia), avšak v inej časti rozsudku (st. 5 až 7) citoval príslušnú časť žaloby, kde sa
žalobca týmito kritériami výšky nemajetkovej ujmy zaoberal, čím je odôvodnenie rozsudku protirečivé a
tým došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie.
Súd prvej inštancie neaplikoval riadne ust. § 191 ods. 1 CSP, výpoveď svedkyne Q. nehodnotil ako celok,

ale prihliadal len na ním vybranú časť. Na žalobcom citované časti výpovede svedkyne Q. súd vôbec
neprihliadol, pričom svedkyňa Q. opísala aj ako vyzeralo zadržanie a prehliadka osobného motorového
vozidla na verejnom priestranstve, čo vzbudilo pozornosť verejnosti, aj to, že kauza žalobcu vzbudila
záujem a otázky v rôznych prostrediach (v obci, v práci svedkyne, v obchode) a u rôznych ľudí (kolegov,
detí v práci, ľudí z obce), že ľudia pozerali na ňu a žalobcu s opovrhnutím, vzdialili sa od nich, že žalobca

prežíval väzbu ťažko, najmä odlúčenie od nej, obavy o svoju priateľku, že bol psychicky zle na tom,
že žalobca mal so svedkyňou Q. veľmi pekný vzťah, plánovali rodinu, žili spolu, boli zvyknutí jeden na
druhého (do ktorého vzťahu zasiahla väzba). Všetky tieto časti výpovede boli potvrdené aj žalobcom a
boli relevantné k posúdeniu otázky ujmy žalobcu v dôsledku trestného stíhania a väzby, avšak súd prvej
inštancie na tieto výpovede svedkyne Q. a žalobcu vôbec neprihliadal, a preto došlo k porušeniu § 191

ods. 1 CSP, keďže súd nehodnotil dôkazy jednotlivo, ani v ich súhrne a ani neprihliadol na všetko, čo
vyšlo najavo počas konania. Súd prvej inštancie sa jednostranne priklonil len na prezentovanie tvrdení
zo strany žalovaného, a prebral úplne z vyjadrenia žalovaného zo dňa 3.11.2017 a neprihliadol pri
vyhodnotení základu nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu z titulu nezákonného rozhodnutia a z titulu
väzby na nasledovné skutočnosti:

- bolo preukázané, že žalobca ako obvinený v rodičovskom dome na adrese Q. XXXX najmenej 2 roky
pred vykonaním domovej prehliadky nebýval (žalobca nebýval v inkriminovanom dome teda 2 roky pred
vznesením obvinenia)
- keďže žalobca nebýval v inkriminovanom dome, nebolo mu možné logické pripísať trestnú
zodpovednosť za prechovávanie technologického zariadenia na pestovanie rastlín rodu Cannabis

- výpovede svedkov D. Q. ml. a D. Q. st. usvedčujúcich žalobcu z trestnej činnosti boli nevierohodné
a bolo preukázané, že D. Q. ml., nemal pozitívny vzťah voči žalobcovi (ktorý vzťah logicky nemal ani
v čase vznesenia obvinenia žalobcovi), čo uvádza aj žalovaný v časti IV. vyjadrenia („žalobca nemal
dobré vzťahy s rodičmi a bratmi, ktorí bývali v rodinnom dome č. 1515 ani pred začatím trestného
stíhania“) pričom KS v Trnave v uznesení č. k. 3To/4/2015-691 z 2.6.2015 (v trestnom stíhaní žalobcu)

poukázal tiež na to, že „súd I. stupňa aj správne vyhodnotil svedecké výpovede D. Q. st. a D. Q. ml.
ako nevierohodné... výpovede týchto osôb boli zamerané prevažne na obranu D. Q. ml., ktorý bol tiež
trestne stíhaný v súvislosti s dôkazmi zabezpečenými pri domovej prehliadke“,- žalobca sa dobrovoľne podrobil sterom z rúk a znaleckej expertíze bolo podrobené aj jeho motorového
vozidlo, avšak ani v jednom prípade neboli vykázané stopy po omamných látkach a teda žiadne takéto
dôkazy neexistovali ani k času vznesenia obvinenia - č. l. 145-153 pripojeného spisu OS Trnava sp.

zn. 6T/42/2013: znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ ČES: PPZ-KEU-BA-
EXP-2012/15326 z 21.12.2012 (str. 12),
- proti žalobcovi boli od počiatku (pred vznesením obvinenia) používané absolútne nezákonné
prostriedky ako dôkazy (informácie od anonymných informátorov z drogového prostredia)
dôkaz: str. 4 - 5 uznesenia KS v Trnave č.k. 3To/4/2015-691 z 2.6.2015 - viď. spis

- majetkové pomery samé osebe nie sú spôsobilé učiniť záver o účasti žalobcu na trestnej činnosti, z
ktorej bol obvinený dôkaz: str. 8 oslobodzujúceho Rozsudku OS Trnava 4. odstavec zhora,
- č.l. 223 pripojeného spisu OS Trnava sp. zn. 6T/42/2013: Opis zápisnice o vykonaní prehliadky iných
priestorov, z ktorej vyplýva, že dňa 25.10.2012 bola vykonaná prehliadka OMV, pričom v motorovom
vozidle Audi A8 ev. č. GA-189-DB sa nenachádzali žiadne veci pochádzajúce z trestnej činnosti
- č.l. 634 pripojeného spisu OS Trnava sp. zn. 6T/42/2013: Odpis registra trestov žalobcu, z ktorého

vyplýva, že žalobca nemá záznam v Registri trestov GP SR
- Obsah článkov v internetových médiách, ktoré preberal (napr. K. na č.l. 87 - 90 v spise), v ktorých sú
prebraté nepravdivé informácie od krajského riaditeľa PZ v Trnave o tom, že u žalobcu bolo nájdených
1117 jednorazových dávok marihuany.
Na vyššie uvedené skutočnosti v súhrne je súd prvej inštancie povinný prihliadať v zmysle § 191 ods.

1 CSP, keďže súd nehodnotil dôkazy jednotlivo, ani v ich súhrne a ani neprihliadol na všetko, čo vyšlo
najavo počas konania. Konanie má preto inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Neprihliadaním na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie následne dospel k nesprávnym
záverom, že základ nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu z titulu uznesenia o vznesení obvinenia a z
titulu väzby nie je daný a že žalobcovi nevznikla ujma.

Súd prvej inštancie tak pri nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu z dôvodu trestného stíhania a z
dôvodu väzby dospel ku skutkovým zisteniam, že žalobcovi nevznikla ujma. Takýto skutkový záver
je na základe vykonaných dôkazov nesprávny. Vo vzťahu k nezákonnému rozhodnutiu súd vykonal
výsluch žalobcu, výsluch svedkyne Q., prehral zvukovo-obrazový záznam a vychádzal zo spisu OS
Trnava sp. zn. 6T/42/2013, ktorého súčasťou je tiež zápisnica o prehliadke vozidla Audi 8. Na základe

takto vykonaných dôkazov, však dospel k nesprávnemu záveru, že nedošlo k ujme na strane žalobcu.
Nezákonné obvinenie a trestné stíhanie žalobcu spôsobilo, že ľudia, jeho známi, priatelia, blízki sa
od neho a jeho partnerky odklonili, ukončili so žalobcom kontakt, odvrhli ho, neverili tomu, že žalobca
nespáchaltrestnúčinnosť,odcudzovaliho,pozeralinanehosopovrhnutímavzdialilisaodneho,dodnes
sa od neho dištancujú (žalobca tak vypovedal, rovnako svedkyňa Q.). Ľudia, s ktorými sa svedkyňa

Q. stretávala v obci Q., v obchode, či v práci deti alebo kolegovia sa pýtali, čo sa stalo, čo videli v
TV, v správach, pýtali sa jej koľko rokov dostal žalobca, pýtali sa na vysvetlenie, prečo ich auto bolo
medializované, vedel o tom každý, s kým sa svedkyňa stretla. Takýmto spôsobom došlo do zásahu
súkromia, vzťahov žalobcu, do jeho dobrej povesti a dobrého mena, keď sa ľudia dotazovali, koľko rokov
dostal žalobca. Navyše, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že trestné stíhanie, prehliadka vozidla a

vznesenie obvinenia prinieslo žalobcovi neželanú medializáciu, ktorá priamo vychádzala z informácií od
predstaviteľov PZ, keďže samotný krajský riaditeľ KR PZ v Trnave v rámci tlačovej besedy zameranej
na tému odhalenie rozsiahlej drogovej trestnej činnosti rozprával verejnosti o tom, ako zasadili „ďalšiu
ranu drogovému podsvetiu v meste X. a v okolí“, keďže policajti vykonali sériu domových prehliadok
v obci Q., celkovo päť domových prehliadok a dve prehliadky OMV, následkom čoho bolo 6 mužom

vznesené obvinenie, 5 z nich stíhaný väzobne. Krajský riaditeľ PZ pritom informoval aj o žalobcovi
použitím jeho iniciál T.V., miesta Q., a súrodeneckom vzťahu so starším bratom L.V., ktoré údaje umožnili
žalobcu identifikovať voči verejnosti, najmä v prostredí, ktoré bolo domovom žalobcu. Čo je zarážajúce,
tak krajský riaditeľ PZ informoval absolútne nepravdivo o výsledkoch zaistených dôkazov vo vzťahu k
žalobcovi, keď vyslovene verejne uviedol: „štvrtá prehliadka bola vykonaná u bratov T.V. a L.V., 22ročný

a 30ročný, mladší zatiaľ nebol trestaný, starší už bol za drogovú trestnú činnosť, pestovali konope v
rodinnom dome aj vonku (obrázky)...mladšieho sme našli v Šali a tam bol zaistený aj s autom, kde
teda aj v tomto aute bola vykonaná prehliadka, pričom u mladšieho T.V. bolo nájdených 1117 dávok
marihuany, u staršieho L.V. prechovával 96 dávok marihuany“. Celý záznam je sprevádzaný obrázkami
drogových striekačiek a rastlín marihuany, čo takouto vizuálnou stránkou umocňovalo vyslovenú vinu

žalobcu, ohľadom ktorého bolo nepravdivo povedané, že sa u neho v aute našlo 1117 dávok marihuany,
pričom zo zápisnice o vykonaní prehliadky iných priestorov vyplýva, že v motorovom aute Audi A8
ev. č. GA189DB sa nenachádzali žiadne veci pochádzajúce z trestnej činnosti (č. l. 223 pripojeného
spisu OS Trnava sp. zn. 6T/42/2013). Vzhľadom na obsah tlačovej besedy riaditeľa KR PZ v Trnavebol žalobca zaradený do drogového podsvetia mesta X.. Takéto nepravdivé informácie boli prebraté aj
do ďalších printových, či internetových médií (napr. K. na č.l. 87 - 90 v spise) a utvrdzovali verejnosť
o vine žalobcu a vyvolali pochybnosti o ňom v jeho známych a priateľoch, v ľuďoch, s ktorými sa

stretávala svedkyňa Q., ktorí sa od žalobcu odvrátili a neuverili, že nespáchal drogovú trestnú činnosť,
keď aj krajský riaditeľ PZ v Trnave povedal, že sa u žalobcu našlo 1117 jednorazových dávok marihuany
(tak vypovedal žalobca). Predmetná nepravdivá informácia je o to závažnejšia pre žalobcu, pretože
na tlačovej besede krajský riaditeľ PZ v Trnave oznámil, že celkovo bolo pri prehliadkach vykonaných
políciouzaistenýchpredbežne1521dávokmarihuanyaztohopodstatnáväčšina(2/3)malabyťzaistená

práve u žalobcu, čo nepravdivo zvyšovalo pred verejnosťou jeho zodpovednosť z trestnej činnosti.
Všetky uvedené informácie vyplývali z obsahu uznesenia o vznesení obvinenia, a z vyjadrenia krajského
riaditeľa PZ v Trnave a teda s trestnou činnosťou spojili žalobcu orgány činné v trestnom konaní (štát),
a preto je preukázaná príčinná súvislosť medzi vznesením obvinenia a medializáciou žalobcu, ktorú
vyvolalo práve vznesenie obvinenia pre skutok spočívajúci v tom, že žalobca (údajne) „za účelom
pestovania omamných látok v obci Q. v priestoroch rodinného domu č. XXXX nainštaloval technologické

zariadenie na pestovanie rastlín rodu Cannabis a následne do dňa 25.10.2012 do 18.00 hod., kedy
bola u neho v rodinnom dome č. XXXX v obci Q....vykonaná domová prehliadka pri ktorej boli zaistené
zelené rastliny...ako aj nástroje slúžiace na pestovanie, sušenie, váženie, prípravu a balenie zelenej
rastliny...pričom z predbežného vyjadrenia expertízneho skúmania bolo zistené, že...sa jedná o rastliny
rodu Cannabis...ktoré množstvo zodpovedá najmenej 1117 obvykle jednorazovým dávkam drogy“ a v

tomto kontexte bol označený za súčasť drogového podsvetia v X. a okolí. Takéto informácie zo strany
štátneho predstaviteľa predstavujú zásah do dobrej povesti a dobrého mena žalobcu, preto je nesprávny
záver, že trestné stíhanie, nezákonné rozhodnutie neprinieslo žiadnu ujmu žalobcovi. Na takúto trestnú
činnosť sa partnerky žalobcu dotazovali v jej práci kolegovia a deti, že prečo sa o žalobcovi a jeho
partnerke hovorí v médiách, prečo tam bolo ich auto. Trestné stíhanie a povaha obvinení a osoba

žalobcu bola komentovaná vo viacerých prostrediach (pracovnom prostredí partnerky žalobcu, v obci,
v obchode, pri stretnutí s rôznymi ľuďmi) a to v súvislosti, koľko rokov dostal, prečo bol oslobodený,
pričom ľudia neverili, že to nespravil. Neželanej a negatívnej medializácii bol žalobca vystavený už pri
prehliadke motorového vozidla, ktorá sa vykonala na frekventovanej ceste pri obchodnom dome Tesco
v Šali - Veči, kde žalobcu s jeho partnerkou okoloidúci ľudia natáčali, fotili, pozerali sa na nich. Najviac

zasiahnuté bolo teda dobré meno, povesť žalobcu, súkromie a vzťahy žalobcu a taktiež psychický stav
pokoja žalobcu bol narušený. Súd prvej inštancie tiež uznáva zásahy do ústavných práv žalobcu, avšak
dospel k nesprávnemu záveru, že nedošlo k ujme na právach žalobcu. Vo vzťahu k väzbe, súd prvej
inštancie zistil, že žalobca bol vo výkone väzby 677 dní, že výkon väzby nebol jednoduchý, odlúčenie
od priateľky dlhé, pričom na základe takto vykonaných dôkazov výsluchu žalobcu a svedkyne Q., kedy

boli odlúčení aj počas sviatkov, narodenín, vianočných sviatkov po súvislú dobu 2 rokov, a vzhľadom
na objektívnu dĺžku väzby zistenú z rozhodnutí OS Galanta sp. zn. 1Tp/49/2012 z 28.10.2012, ktorým
bol žalobca vzatý do väzby a OS Trnava sp. zn. 6T/42/2013 z 2.9.2014, kedy bol žalobca prepustený z
väzby (zápisnica o hlavnom pojednávaní zo dňa 2.9.2014), dospel súd prvej inštancie k nesprávnemu
záveru,žežalobcovinevzniklaujmuzdôvoduvýkonuväzby.Vosvojomvýsluchužalobcakvýkonuväzby

uviedol: väzba bola strašná, keď som sa pýtal, že prečo ma berú, čo som spravil, spravili mi prehliadku
auta, stery z rúk, všetko bolo negatívne, povedali mi, že všetko mi bude neskôr oznámené, zrazu bol súd,
dali ma do väzby do Leopoldova, úplne ma to zrazilo, len tak, myslel som, že takéto niečo sa nemôže
len tak, že niekto zoberie niekoho bez akýchkoľvek dôkazov do väzby, bolo to strašné, ...Celá väzba sa
mi zmenila, keď prekvalifikovali - dali ma automaticky do max. najhorších podmienok, som bol 24 hod.

denne zavretý, fyzický kontakt mi bol zamietnutý, všetko bolo iba za sklom alebo cez telefón, priateľku,
ktorú mám a ktorú som mal, boli sme zvyknutí na seba, dlho sme spolu žili, takto nám to zničili, každé
jedny narodeniny, čo prešli dvoje Vianoce, všetky sviatky nemôžte spolu zažívať, furt zavretý v cele s
ľuďmi...Som sa tam stretol s takými ľuďmi, ktorí znásilňovali, zavraždili ľudí, starí, spáchali extrémne
brutálne trestné činy, s takýmito ľuďmi som musel byť 24 hod. denne, 2 roky v 1 izbe zavretý...Chvíľkami

som mal pocit, že to už nezvládnem, nejako som to chvalabohu vydržal, bolo to pre mňa likvidujúce,
chvíľkami som mal potrebu, že asi tam pôjdem psychológovi, lebo som vážne chvíľkami nezvládal.
Na základe takýchto výsledkov dokazovania, a dĺžky väzby, odlúčenia od partnerky, dospel súd prvej
inštancie k nesprávnemu záveru, že žalobca neutrpel žiadnu ujmu z dôvodu výkony väzby, keď žalobca
popísal frustrácie, napätie, stres, keď bol presvedčený o vine, neboli proti nemu žiadne dôkazy, stery

z rúk boli negatívne, v rodinnom dome č. XXXX v Q. nebýval, v osobnom motorovom vozidle sa pri
prehliadke nenašli žiadne veci z drogovej trestnej činnosti, mal odpis z registra trestov bez záznamu, tak
napriek tomu strávil čas vo väzbe s osobami, ktoré sa dopustili závažných trestných činov. Na základevykonaných dôkazov teda súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že výkon väzby nespôsobil
žalobcu žiadnu ujmu, resp. že žiadnu ujmu u žalobcu nezistil.
Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnemu záveru, že žalobca

„nemohol ani preukázať, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím“. Samotný fakt trestného stíhania žalobcu,
kedy bol vystavený neistote ako skončí jeho prípad, musel sa podrobovať úkonom trestného stíhania
a bol komentovaný nepravdivo zo strany riaditeľa KR PZ v Trnave ako zástupcu štátu ako osoba, u
ktorej sa našlo 1117 dávok marihuany (uvedené aj v uznesení o vznesení obvinenia), zásah do jeho

dobrého mena a cti ako vždy bezúhonného občana obvinením z drogovej trestnej činnosti, sprísnenie
kvalifikácie skutku na obzvlášť závažný zločin, nezákonné dôkazy vedúce k jeho trestnému stíhaniu
preukazujú, že samotné konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením. Pokiaľ ide o väzbu,
tak samotné obdobie výkonu väzby a obmedzenie jeho osobnej slobody po dobu 677 dní, a v rámci
neho prostredie, ktoré negatívne vplýva na nevinného človeka - žalobcu, a s tým spojený zásah do jeho
súkromia odlúčenie od svojej priateľky, nemožnosť realizovať svoj rodinný život preukazujú, že samotné

konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením, ale je potrebné vykompenzovať nenávratný
zásah do práv a osobnej slobody žalobcu nemajetkovou ujmou v peniazoch, preto súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu zisteniu.

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná (prostredníctvom MS SR) tak, že navrhla napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Dôvodila, že odvolaním napadnutý rozsudok
považuje za vecne správny a zákonný; poukazuje na skutkovú a právnu argumentáciu uvedenú v jej
doterajších písomných ako aj ústnych vyjadreniach, ktorej sa v plnom rozsahu pridržiava.
Podľa § 17 ods. 2 ZoZŠ nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcovi vznikne iba ak tento
preukáže, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na

ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a zároveň nemajetkovú ujmu nie je možné uspokojiť inak.
Súd môže priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch iba v prípade, ak má náležite preukázané,
že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na vzniknutú
ujmu, tak ako to vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo/145/2011, z 12.12.2012:
„Hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú,

resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho
prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú
dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa druhého odseku ustanovenia § 17 citovaného zákona nie je
postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých
žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti a podobne (viď aj Rč 21/1995).“ Až

v prípade, ak žalobca preukáže splnenie podmienok na vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch (§ 17 ods. 2 ZoZŠ) je potrebné skúmať okolnosti, na ktoré treba prihliadať, pri určení
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 17 ods. 3 ZoZŠ). Keďže konanie o náhradu škody
je sporovým konaním, povinnosť tvrdenia celkom nepochybne zaťažuje žalobcu. Na bremeno tvrdenia
nadväzuje dôkazné bremeno, ktorého unesenie je predpokladom pre úspech žalobcu v konaní. Žalobca

si doposiaľ splnil v konaní výlučne elementárnu povinnosť tvrdenia o zásahu do jeho práv, avšak bez
toho, že by súčasne spoľahlivo preukázal zásah v takej intenzite, ktorý by preukazoval existenciu
nemajetkovej ujmy a zároveň odôvodňoval nevyhnutnosť peňažnej satisfakcie nemajetkovej ujmy. V
súlade s ustálenou judikatúrou možno konštatovať, že zákon prezumpciu vzniku nemajetkovej ujmy (v
peniazoch) nezakladá, t. j. že by v prípade nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného

postupu automaticky dochádzalo k vzniku práva osoby, ktorá bola poškodená nezákonným rozhodnutím
resp. nesprávnym úradným postupom, na náhradu nemajetkovej ujmy (v peniazoch): „Nemajetkovou
újmu je třeba v případě nezákonného rozhodnutí nebo nesprávného úředního postupu co možno určitě
pojmenovat a vysvětlit, tudíž tvrdit a prokázat, že k ní zásahem orgánu veřejné moci skutečně došlo.
Pro závěr o vzniku nemajetkové újmy nepostačuje žalobkyní učiněná právní kvalifikace, že došlo k

zásahu do některého z jejích ústavně garantovaných práv, neboť zásah do práv žalobkyně představuje
možnou příčinu vzniku újmy, nikoliv újmu samotnou, jakož ani nepostačuje abstraktní právní kvalifikace
újmy jako nemajetkové.“ (porov. rozsudok NS ČR, sp. zn. 30 Cdo 1684/2010, zo dňa 29. 6. 2011).
„Práve naopak, odvolací súd poukazuje na ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého
možno nemajetkovú ujmu v peniazoch priznať iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom a nie je ju možné uspokojiť inak. Nárok na priznanie nemajetkovej
ujmy v peniazoch teda v prípade, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu alebo nezákonnému
rozhodnutiu pri výkone verejnej moci nevzniká automaticky. Žalobca, ktorý sa náhrady nemajetkovejujmy domáha, musí uniesť jednak bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno, že mu nemajetková
ujma vznikla a že na jej uspokojenie nie je postačujúcim zadosťučinením len konštatovanie porušenia
práva.“ (porov. rozsudok KS v Bratislave z 24.11.2014 sp. zn. 6Co/14/2013, ďalej aj rozsudok KS BA z

21.5.2014 sp. zn. 4Co/129/2014).
Keďže k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcu, ktorú by bolo nevyhnutné saturovať
v peňažnej podobe doposiaľ v konaní nedošlo, považuje žalovaný rozhodnutie súdu prvej inštancie o
zamietnutí žaloby žalobcu za vecne správne.
Žalovaná navyše poukazuje na to, že výška žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ktorý vo viacerých
rozhodnutiach jednoznačne konštatoval, že výška náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone
verejnej moci, musí byť primeraná s ohľadom na platné a účinné vnútroštátne právne predpisy
(konkrétne s ohľadom na zákon č. 215/2006 Z. z., aktuálne ide o zákon č. 274/2017 Z. z.), súdnu prax,
relevantné rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a zásadu spravodlivého zadosťučinenia
(k tomu porovnaj rozhodnutia NS SR, sp. zn. 4Cdo 171/2005, 6MCdo 15/2012, 6Cdo 37/2012, 3Cdo

7/2017, 2 Cdo 112/2017, 3Cdo 19/2018 a 2Cdo 30/2019). NS SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3
Cdo 19/2018 zo dňa 24.7.2018 navyše výslovne konštatoval, že „Na záveroch najvyššieho súdu o
povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím
po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie,
ako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v

ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., nezmenil
neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z. z., ani zákon č. 412/2012 Z. z.. Určenie maximálnej hranice
náhrady nemajetkovej umy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z. z.
tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je
pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP.“ Teda bez

ohľadu na to, aké znenie zákona č. 514/2003 Z. z. by sme na predmetný prípad aplikovali (či zákon č.
514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, ako to tvrdí žalobca, alebo zákon č. 514/2003 Z. z. v
znení účinnom od 1.1.2013, ako to tvrdí žalovaný) je pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch nevyhnutné prihliadnuť na hmotnoprávne predpisy upravujúce problematiku odškodňovania
a zohľadniť v nich upravenú maximálnu výšku odškodnenia (konkrétne § 6 zákona č. 215/2006 Z. z.

a aktuálne § 13 zákona č. 274/2017 Z. z.). Maximálna výška odškodnenia obetí násilných trestných
činov predstavovala v roku 2012 sumu vo výške 16.350 eur. Keďže žalobca sa vo svojej žalobe domáha
náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej výške 170.000 eur, je zrejmé, že táto niekoľkonásobne (viac
ako 10-násobne) prevyšuje maximálnu možnú sumu odškodnenia nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na
uvedené má žalovaný za to, že žalobcom požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,

bola odpočiatku a aj naďalej ostáva nielen nepreukázanou, ale aj zjavne neprimeranou, degradujúcou
hodnotu ľudského života.
Vo vzťahu k žalobcom namietanej tlačovej konferencii žalovaná uvádza, že za informácie vyjadrené
krajským riaditeľom KR PZ v Trnave nemôže byť zodpovedná. Na podporu svojho tvrdenia citovala
z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 126/2013 zo dňa 30.9.2014 „Ministerstvo vnútra SR

ako ústredný orgán štátnej správy je právnickou osobou, ktorá má samostatnú spôsobilosť na práva a
povinnosti. Takéto postavenie nemožno zamieňať s postavením v iných veciach, v ktorých vystupuje
ako štátny orgán za štát v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi. Štátny orgán môže
za Slovenskú republiku konať len vtedy, keď ho na takéto konanie splnomocňuje zákon, ako je tomu
napr. v prípadoch podľa ustanovenia § 4 zákona č. 514/2003 Z. z. alebo ustanovenia § 2 zákona č.

278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov. Ústava Slovenskej republiky ani
žiaden zákon neustanovuje, že by v takýchto prípadoch (ochrany osobnosti) mal konať za Slovenskú
republiku niektorý z jej štátnych orgánov. Toto postavenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
nemožno zamieňať, lebo v konkrétnom prípade len od správneho rozlíšenia predmetu konania závisí aj
správne riešenie vecnej legitimácie v prejednávanom spore“. Z uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu

SR nepochybne (ako je uvedené i v právnej vete) vyplýva „V konaní o ochranu osobnosti fyzickej osoby,
do ktorej bolo zasiahnuté nepravdivou informáciou poskytnutou médiám hovorcom ústredného orgánu
štátnej správy, je pasívne vecne legitimovaný ústredný orgán štátnej správy, ktorého je hovorcom, nie
Slovenská republika.“ Z uvedeného je zrejmé, že žalobca si mal svoj nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy uplatniť voči Ministerstvu vnútra SR (ako právnickej osobe a zároveň služobnému úradu riaditeľa

KR PZ v Trnave) podľa § 11 a nasl. O.z. v rámci konania o ochranu osobnosti fyzickej osoby, do ktorej
bolo zasiahnuté nepravdivou informáciou poskytnutou médiám riaditeľom KR PZ v Trnave. Zároveň však
poukazuje na to, že štátnym orgánom nemožno brániť v informovaní o priebehu trestného vyšetrovania,pokiaľ je rešpektovaná prezumpcia neviny (rozsudok ESĽP zo dňa 10.2.1995 Allenet de Ribemont proti
Francúzsku, sťažnosť č. 13175/89, ods. 38).
Vo vzťahu k ďalším žalobcom tvrdeným avšak doposiaľ v konaní nepreukázaným zásahom, ktorými

odôvodňuje vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalovaná uvádza: Žalobca bol
nezamestnaný ešte pred samotným trestným stíhaním jeho osoby a jeho vzatí do väzby (pracovná
rovina). Ako to vyplýva z tvrdenia samotného žalobcu počas trestného konania (napr. v sťažnosti žalobcu
voči vyššie uvedenému uzneseniu o vzatí do väzby) s rodičmi a rodinnými príslušníkmi, ktorí bývali v
rodinnom dome č. XXXX nemal dobré vzťahy ani pred začatím trestného konania a výkonom väzby

a takmer vôbec s nimi nekomunikoval (rodinný život). B. Q., ktorá bola priateľkou žalobcu ešte pred
jeho trestným stíhaním a vzatím do väzby, má so žalobcom dodnes veľmi dobrý vzťah (súkromný
život). Žalobca ním tvrdenú stratu priateľov, známych či iných sociálnych kontaktov ako aj poškodenie
dobrého mena a povesti v konaní nepreukázal. Žalobca v tomto smere nenavrhol vykonať žiaden dôkaz,
a to napriek poučeniu súdu prvej inštancie o nepreukázaní vyššie uvedených tvrdení (spoločenský
život). Žalobca v konaní nepreukázal ani to, že by v súvislosti s jeho trestným stíhaním alebo väzbou

utrpel nejakú psychickú ujmu. Psychická ujma predstavuje škodu na zdraví (duševnom zdraví) ktorá je
osobitný nárokom, pre ktorého úspešné uplatnenie sa vyžaduje postup podľa § 444 O.z. v spojení s §
25 ods. 1 ZoZŠ, t. j. odškodňuje sa bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Rozsah priznaného
odškodnenia v takom prípade upravuje zákon č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za
sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej
zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných
poisťovnívzneníneskoršíchpredpisov.Psychickáujmaakoškodanazdravíjetedaosobitnýmnárokom,
ktorý sa odškodňuje jednorazovo podľa bodového ohodnotenia na základe znaleckého posudku. Nie
je teda možné pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 17 ZoZŠ brať ohľad na

prípadné poškodenie (duševného) zdravia.
S poukazom na vyššie uvedené má žalovaná za to, že v predmetnej veci nemožno v žiadnom prípade
hovoriť o primeranosti výšky žalobcom požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to
nielen v kontexte ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ale aj s ohľadom na absenciu takých
dôkazov, ktoré by vôbec vznik nemajetkovej ujmy, ktorú by bolo potrebné nahrádzať v peniazoch,

preukázali.
Žalovaná je názoru, že súd prvej inštancie riadne a správne rozhodol vo veci, s prihliadnutím na
všetky dôkazy a tvrdenia, ktoré boli žalobcom i žalovanou do konania doložené alebo na pojednávaní
predložené, ba dokonca v plnom rozsahu prihliadol i na vypočutie žalobcu a svedkyne na pojednávaní
dňa 23.1.2018. Slovenská republika nezodpovedá za správanie sa okolia žalobcu - ľudí, jeho známych,

priateľov a blízkych, ktoré nemôže žiadnym spôsobom ovplyvniť, ani mu nijako predísť.

4. Žalobca k vyjadreniu žalovanej uviedol, že sa pridržiava odvolania, odvolacích dôvodov a argumentov
v ňom uvedených. Pokiaľ žalovaná poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 7 Cdo/145/2011, tak v
danom konkrétnom prípade dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo

dostatočne odôvodnené, a nie k tomu, že priznaná výška nemajetkovej ujmy bola neprimeraná (k otázke
primeranosti výšky sa v tom prípade dovolací súd ani nevyjadroval), nevyjadroval žiaden hmotnoprávny
názor, ale vyjadril sa len k procesnej stránke veci vo vzťahu k zmätočnému odôvodneniu rozhodnutia
odvolacieho súdu. Pokiaľ žalovaná poukazuje na to, že žalobca si splnil povinnosť tvrdenia o zásahu
do jeho práv, avšak bez toho, že by súčasne preukázal zásah v takej intenzite, ktorý by preukazoval

existenciu nemajetkovej ujmy a zároveň odôvodňoval nevyhnutnosť peňažnej satisfakcie, tak s týmto
žalobca nesúhlasí a svoje konkrétne námietky v tejto súvislosti uplatnil v odvolaní. Pokiaľ žalovaná
uvádza, že sa stotožňuje s tým, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno k nemajetkovej ujme, tak s tým nesúhlasí a bližšie závery súdu prvej inštancie namietal v
odvolaní. Pokiaľ žalovaná poukazuje na rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo 1684/2010 z 29.9.2011 v

kontexte toho, že zákon prezumpciu nemajetkovej ujmy nezakladá, tak žalobca zdôrazňuje, že prípad
posudzovaný NS ČR sp. zn. 30 Cdo 1684/2010 sa týkal právnych úvah NS ČR k otázke ujmy právnickej
osoby, v tom kontexte bol jeho názor vyslovený, a teda vôbec nesúvisí s okolnosťami predmetného
prípadu žalobcu, ktorý je fyzickou osobou. Uvedené rozhodnutie je pre argumentáciu žalovanej a pre
predmetný prípad žalobcu irelevantné. Pokiaľ žalovaná odkazuje na rozsudky Krajského súdu Bratislava

sp. zn. 6Co/14/2013 a sp. zn. 4Co/129/2014, tak uvedené rozhodnutia nepredstavujú rozhodnutia a ani
názory najvyšších súdnych autorít. Žalovaná odkazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/19/2018 z
24.07.2018, avšak v tom prípade sa riešila situácia, kedy bola osoba vo väzbe 98 dní, čo je diametrálne
odlišná situácia od žalobcu, ktorý bol vo väzbe až 677 dní (čo je 7-násobne viac ako žalobca v prípaderiešenom NS SR pod sp. zn. 3Cdo/19/2018). Konflikt právnej úpravy zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
účinnom do 31.12.2012 a od 1.1.2013 je zrejmý, pretože právna úprava do 31.12.2012 vychádzala
zo zákonného minima výšky nemajetkovej ujmy za každý deň pozbavenia osobnej slobody a právna

úprava účinná od 1.1.2013 zaviedla maximálnu výšku nemajetkovej ujmy (a derogovala ustanovenie o
minimálnej výške nemajetkovej ujmy). Preto sa súd musí rozhodnúť a prikloniť k jednej právnej úprave,
pretože by sa mohlo stať, že minimálna výška nemajetkovej ujmy za každý deň väzby (pri vydaní
uznesenia o vzatí do väzby do 31.12.2012) by prekročila maximálnu výšku nemajetkovej ujmy zavedenú
od 1.1.2013, čo tiež naznačuje nezmieriteľnú opozíciu týchto dvoch právnych úprav. Z ústavnoprávneho

hľadiska je určite správny názor, že na situáciu žalobcu je potrebné aplikovať ust. § 17 ods. 4 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012 ako je to vysvetlené pre obdobné prípady v uznesení NS
SR sp. zn. 7Cdo/262/2015 a sp. zn. 7Cdo/145/2011. Žalobcom požadovaná výška nemajetkovej ujmy
neodporuje žiadnemu zákonu, pretože na jeho vec je potrebné aplikovať ZoZŠ v znení do 31.12.2012
a uplatňovaná výška nemajetkovej ujmy je v súlade so zásadou spravodlivosti. Poukazovanie na limit
výšky nemajetkovej ujmy žalovaným (§ 17 ods. 4 zákona č. 517/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012

Z. z. v spojení s § 6 zákona č. 215/2006 Z. z.) je preto nesprávny. Žalobca absolútne nesúhlasí s tým,
že ním uplatňovaná ujma je „degradujúcou hodnotu ľudského života“, žalovaná ani bližšie nevysvetľuje
tento svoj názor. Poukaz žalovanej na rozsudok NS SR sp. zn. 7 Cdo 126/2013 z 30.9.2014 považuje
za nenáležitý, pretože NS SR sa vyslovil k prípadu, keď informácie o trestnom stíhaní poskytol hovorca
Policajného zboru. Avšak v prípade žalobcu vo veci vedenej na OS Galanta sp. zn. 17C/23/2017

nepravdivé informácie o žalobcovi z trestného konania prezentoval priamo riaditeľ Krajského riaditeľstva
PZ v Trnave. Hovorca PZ nemôže byť považovaný za orgán činný v trestnom konaní, ale v prípade
riaditeľa Krajského riaditeľstva PZ môžeme hovoriť o orgáne činnom v trestnom konaní, ktorý vystupuje
v mene štátu a svoju úlohu vykonáva v mene štátu. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. služobný
pomer (príslušníka PZ) sa zakladá k štátu. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že za výroky riaditeľa

Krajského riaditeľstva PZ v Trnave by mala ako strana vystupovať Slovenská republika v zastúpení
Ministerstvom vnútra SR a proti tomuto názoru namietal žalobca v odvolaní, na ktoré bližšie odkazuje.
Žalovaná odvolanie proti rozsudku nepodala, preto nemá právny základ a ani dôvod na namietanie
rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Žalobca poukázal na to, že prezumpcia neviny žalobcu pri informovaní o trestnom konaní dodržaná

nebola. Pokiaľ žalovaná poukazuje na oblasti - pracovná rovina, rodinný život, súkromný život a
spoločenský život žalobcu a na to, že v týchto oblastiach nedošlo k zásahu do osobnostných
práv žalobcu, tak žalobca s týmto názorom žalovanej nesúhlasí a bližšie námietky uviedol v
odvolaní. Žalovaná absolútne opomína dobu samotného výkonu väzby, počas ktorej bolo nesporne do
osobnostných práv žalobcu a oblastí jeho života zasiahnuté (pracovná rovina, rodinný i súkromný život

a spoločenský život). Pokiaľ ide o rodinný život žalobcu tak do tohto bolo zasiahnuté najmä vo vzťahu
k jeho životu s priateľkou, resp. nemožnosťou realizovať svoj rodinný život s ňou, pričom žalobca tento
zásah ani nevymedzil tak, že by sa malo zasiahnuť do jeho vzťahu s rodičmi a bratom. Názor žalovanej
o tom, že psychická ujma žalobcu pre trestné stíhanie či väzbu by bola relevantná iba ako nárok podľa
zákona č. 437/2004 Z. z. - bolestné alebo sťaženie spoločenského uplatnenia považuje za nesprávny.

Bolestné alebo sťaženie spoločenského uplatnenia sa priznáva v zmysle bodového ohodnotenia v
prílohách zákona č. 437/2004 Z. z. iba za úrazy alebo choroby z povolania, teda za určitú utrpenú
chorobu. Psychická ujma je pritom kategória osobnostného práva žalobca, jeho integrity a súčasť jeho
osoby v zmysle § 11 O.z. a nemusí mať charakter choroby. V tejto súvislosti žalobca poukázal v odvolaní
na názor v uznesení NS ČR sp. zn. 30 Cdo 3007/2010, ktorého sa pridržiava. Samotné trestné stíhanie

žalobcu realizované štátom a jeho väzba určite mali vplyv aj na povesť žalobcu a vytvorili negatívnu
mienku o žalobcovi u ľudí v okolí žalobcu, preto žalobca nesúhlasí s tým, že žalovaný nezodpovedá
za takýto následok.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362

ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady

týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), na nariadených odvolacích
pojednávaniach (§ 385 ods. 1 CSP), na ktorých zopakoval v potrebnom rozsahu dokazovanie, a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné zmeniť (§ 388
CSP).6. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku
a odvolaciu argumentáciu uplatnenú oboma stranami, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k

správnym skutkovým a právnym záverom vedúcim k zamietnutiu žaloby, ktorou si žalobca uplatňoval
proti štátu náhradu škody/nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti štátu za škodu, ktorá mu mal byť
spôsobená pri výkone verejnej moci 2 nezákonnými rozhodnutiami - o vznesení obvinenia a o vzatí do
väzby.
Podľa § 388 CSP: Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
Podľa § 390 CSP odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už
raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a b) odvolací súd
koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.
S poukazom na cit. ust. § 390 CSP, skutočnosť, že rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej bol už
raz odvolacím súdom zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná

a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, odvolací súd na zopakovanie
dokazovania nariadil vo veci odvolacie pojednávanie (§ 385 CSP),
na pojednávaní dňa 16.2.2022 uviedol predbežné právne posúdenie veci odvolacím súdom: súd prvej
inštancie nedostatočne vyhodnotil vykonané dokazovanie, dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, preto odvolací súd dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje

sám. Na odvolacích pojednávaniach 16.2.2022 a 16.3.2022 odvolací súd zopakoval v potrebnom
rozsahu dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie a na pojednávaní 16.3.2022 uviedol po
zopakovanídokazovaniapredbežnéprávneposúdenieveciodvolacímsúdom:základnárokužalobcuna
nemajetkovúujmuztitulurozhodnutiaoväzbejedaný.Vovzťahukuplatnenémunárokunanemajetkovú
ujmu titulom nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia žalobcovi súd prvej inštancie nesprávne

určil štátny orgán, ktorý má konať v mene štátu a svoje úkony nesprávne adresoval Ministerstvu
spravodlivosti SR, odvolací súd má za to, že vo vzťahu k vzneseniu obvinenia mala za štát konať
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej aj „GP SR). Žalobca následne uviedol, že pokiaľ ide
o nezákonné trestné stíhanie a nezákonné obvinenie, tak je toho názoru, že pasívne legitimovaným je
Slovenská republika a otázka toho, kto koná v mene Slovenskej republiky je aj teraz súčasne správne

nadstavená, že to je MS SR, a to v podstate z toho dôvodu, že zodpovedným subjektom je štát a
pokiaľ by aj nároky žalobcu spadali pod kompetenciu odlišných orgánov, ktoré majú vystupovať v mene
štátu, tak v tomto prípade v mene štátu vystupuje alebo koná ten orgán, na ktorom bol predbežne
prejednaný nárok, a teda ktorý začal konať ako prvý a predbežne prejednaný nárok bol u MS SR, ktoré
samozrejme zastupovalo štát. Aj tak pasívne legitimovaným je Slovenská republika a to, že vystupuje

MS SR za Slovenskú republiku je v súlade aj so zodpovednostným zákonom. Žalovaná (za ktorú konalo
MS SR) právne posúdenie ponechala na súd, na otázku predsedníčky senátu či má za to, že MS
SR je ten štátny orgán, ktorý aj vo vzťahu k rozhodnutiu o vznesení obvinenia má konať, uviedla, že
nenamietali túto skutočnosť doposiaľ, žiadosť v celom rozsahu MS SR predbežne prerokovalo, čiže
nenamieta, že MS SR v danom prípade môže byť orgánom zodpovedným aj v tejto veci. Strany boli

oboznámené s tým, že odvolací súd prišiel k záveru, že konania sa musí zúčastniť štátny orgán -
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky ako štátny orgán, ktorý má konať za štát vo vzťahu k
uplatnenému nároku na nemajetkovú ujmu titulom nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia
žalobcovi. Na ďalšie pojednávanie (13.4.2022) bola predvolaná GP SR, ktorej boli okrem predvolania
doručené všetky relevantné listiny, nahrávky, rozhodnutia, poučenie a výzva na vyjadrenie k žalobe.

GP SR sa v podaní z 5.4.2022 vyjadrila tak, že z podkladov jej doručených vyplýva, že žalobca
prostredníctvom právneho zástupcu požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa
§ 15 ods. 1 ZoZŠ a túto žiadosť adresoval MS SR. Z Oznámenia o výsledku predbežného prerokovania
nároku na náhradu škody č. 44247/2016/141 z 15.12.2016 vyplýva, že žalobca požiadal o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody - nemajetkovej ujmy v celkovej výške 170.000 eur z titulu

uznesenia OR PZ Galanta o vznesení obvinenia (a o začatí trestného stíhania) ČVS:ORP-642/OVK-
GA-2012 z 26.10.2012, ako aj z titulu rozhodnutia o väzbe - uznesenia OS Galanta sp. zn. 1Tp/49/2012
z 28.10.2012. MS SR žalobcovi uvedeným listom oznámilo, že žiadosť bola predbežne prerokovaná
v zmysle § 15 ods. 1 ZoZŠ, pričom jej nebolo vyhovené, nakoľko nebolo preukázané splnenie
všetkých zákonných podmienok pre priznanie prerokovaného nároku. OS Galanta rozsudkom č.k.

17C/23/2017-113 zo 17.5.2018 žalobu voči žalovanej (Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR) zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania vo výške 100%. Uvedený rozsudok
KS v Trnave uznesením č.k. 10Co/206/2018-215 z 29.1.2020 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Následne OS Galanta rozsudkom č. k. 17C/23/2017-238 z 13.8.2020žalobu opätovne zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania vo výške 100%. Proti predmetnému
rozsudku sa žalobca odvolal - odvolacie konanie je na KS v Trnave aktuálne evidované pod sp. zn.
10Co/78/2020. Súčasťou výzvy KS v Trnave sp. zn. 10Co/78/2020 zo 16.3.2022 adresovanej GP SR bol

o.i. aj oznam o tom, že v predmetnom spore dospel odvolací súd k záveru, že vo vzťahu k uplatnenému
nároku na nemajetkovú ujmu titulom nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia žalobcovi súd
prvej inštancie nesprávne určil štátny orgán, ktorý má konať v mene štátu a svoje úkony nesprávne
adresoval MS SR. Odvolací súd má za to, že vo vzťahu k uplatnenému nároku na nemajetkovú ujmu
titulom nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia žalobcovi mala za štát konať GP SR. GP SR

citovala § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, písm. f/, písm. m/, § 15 ods. 1 a 2, § 16 ods. 4 veta prvá a druhá ZoZŠ.
Z podanej žaloby, ako aj z Oznámenia MS SR o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu
škody č. 44247/2016/141 z 15.12.2016, vyplýva, že žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy z
dvoch titulov - a to z titulu uznesenia o vznesení obvinenia (vo výške 50.000 eur) a z titulu rozhodnutia
o väzbe (120.000 eur). Tento svoj nárok si žalobca uplatnil na súde voči MS SR, s ktorým predmetný
nárok v rovnakej výške a z rovnakých titulov aj predbežne prerokoval. Z uvedených skutočností je

zrejmé, že žalobca si uplatňuje náhradu škody, ku ktorej malo dôjsť v oblasti verejnej moci, ktorá patrí
do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci - a to MS SR (rozhodnutie o väzbe - § 4 ods. 1 písm.
a/ bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z.) a GP SR (uznesenie o vznesení obvinenia - § 4 ods. 1 písm. f/
zákona č. 514/2003 Z.z.). Keďže žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola podaná výlučne na
MS SR, a tento orgán žiadosť žalobcu aj v celom rozsahu predbežne prerokoval (žiadosť nepostúpil z

dôvodu nepríslušnosti príslušnému orgánu v zmysle § 15 ods. 2 ZoZŠ), potom vo veci náhrady škody
uplatnenej žalobcom na súde koná v mene štátu MS SR, nakoľko na predmetnom orgáne bola podaná
žiadosťopredbežnéprerokovanienárokuazároveňkuškodedošlovoblastiverejnejmoci,ktorápatrído
pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci (§ 4 ods. 1 písm. m/ ZoZŠ). Vzhľadom na uvedené dôvody
možno konštatovať, že súd prvej inštancie správne určil štátny orgán, ktorý má konať v mene štátu aj vo

vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu uznesenia vo vznesení obvinenia a svoje úkony
správne adresoval MS SR. Tento postup súdu má oporu v zákone, konkrétne v ustanovení § 4 ods. 1
písm. m/ ZoZŠ. Navyše od momentu začatia konania, t. j. od 27.3.2017 až do 16.3.2022, kedy sa na
Krajskom súde Trnava uskutočnilo pojednávanie, na ktorom odvolací súd dospel k názoru, že konania
sa musí zúčastniť GP SR, ako štátny orgán, ktorý má konať za štát vo vzťahu k uplatnenému nároku

na nemajetkovú ujmu titulom uznesenia o vznesení obvinenia, konal súd prvej inštancie (rozsudok
č.k. 17C/23/2017-113, č.k. 17C/23/2017-238) aj odvolací súd (uznesenie č.k. 10Co/206/2018-215) s
MS SR, ako orgánom oprávneným konať v mene štátu. Túto skutočnosť nerozporovala ani žiadna zo
strán sporu, pričom na pojednávaní odvolacieho súdu dňa 16.3.2022 sa právny zástupca žalobcu aj
žalovaná zhodne vyjadrili v tom smere, že orgánom oprávneným konať v mene Slovenskej republiky v

danej veci je Ministerstvo spravodlivosti SR - a to vo vzťahu k obom titulom. KS v Trnave v Zápisnici o
pojednávaní sp. zn. 10Co/78/2020 zo dňa 16.3.2022 v súvislosti s vysloveným názorom, že konania sa
musí zúčastniť GP SR vo vzťahu k nároku na nemajetkovú ujmu titulom uznesenia o vznesení obvinenia,
poukázal na rozhodnutia NS SR sp.zn. 5Cdo/127/2019 a sp. zn. 5Cdo/99/2018. Po oboznámení sa s
obsahom rozhodnutí NS SR sp. zn. 5Cdo/127/2019 z 29.6.2021 a sp. zn. 5Cdo/99/2018 z 27.1.2021

možno konštatovať, že prípady prejednávané súdmi v predmetných veciach sú odlišné od prípadu vo
veci evidovanej na OS Galanta pod sp. zn. 17C/23/2017 a na KS v Trnave pod sp. zn. 10Co/78/2020
- táto odlišnosť spočíva v tom, že vo vyššie označených veciach prejednávaných NS SR si žalobcovia
uplatňovali voči štátu svoje nároky len z titulu uznesenia o vznesení obvinenia a nie aj z titulu rozhodnutia
o väzbe, čo vyplýva o.i. tiež z toho, že súdmi priznaná výška nemajetkovej ujmy nebola odôvodňovaná

väzbou, preto v týchto veciach neprichádzala do úvahy aplikácia § 4 ods. 1 písm. m/ ZoZŠ, na rozdiel od
veci evidovanej na OS Galanta pod sp. zn. 17C/23/2017 a na KS v Trnave pod sp. zn. 10Co/78/2020.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca si uplatňuje náhradu škody/nemajetkovej ujmy, ku ktorej malo dôjsť
v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci - a to Ministerstva
spravodlivosti SR (rozhodnutie o väzbe) a Generálnej prokuratúry SR (uznesenie o vznesení obvinenia),

pričom tento nárok si žalobca na súde uplatnil len voči MS SR, s ktorým predmetný nárok v rovnakej
výške a z rovnakých titulov (t.j. v celom rozsahu) aj predbežne prerokoval, preto nie sú splnené zákonné
podmienky na to, aby na strane žalovanej
bolo popri MS SR vo veci konané súčasne aj s GP SR - a to s prihliadnutím na § 4 ods. 1 písm.
m/ ZoZŠ. V tejto súvislosti zároveň poukázala aj na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 CSP).Pre

úplnosť a z dôvodu opatrnosti uviedla k nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000
eur z titulu uznesenia o vznesení obvinenia nasledujúce skutočnosti: Žalobca v konaní nepreukázal
(neuniesol dôkazné bremeno) závažnosť vzniknutej ujmy spôsobenej uznesením ČVS:ORP-642/OVK-
GA-2012 z 26.10.2012 a okolnosti, za ktorých k nej došlo, ani závažnosť následkov, ktoré vznikližalobcovi v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení v zmysle §17 ods. 3 ZoZŠ, ktoré by
odôvodňovali priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur - a to v priamej a bezprostrednej
príčinnej súvislosti s predmetným uznesením. Rovnako žalobca netvrdil a nepreukázal, že samotné

konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Súd prvej inštancie poučil žalobcu
o tom, že ohľadne výšky požadovaného odškodnenia v peniazoch absentuje akýkoľvek dôkaz, a
napriek tomu žalobca, v konaní zastúpený advokátom, nenavrhol doplniť a vykonať dokazovanie.
Pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako pre vznik práva na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, je

nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady, ktorými sú: 1/ nezákonné rozhodnutie/
nesprávny úradný postup, 2/ existencia nemajetkovej ujmy a 3/ kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím/nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Navyše v
prípade nemajetkovej ujmy musí byť v zmysle § 17 ods. 2 ZoZŠ zrejmé, že: 1. samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu, a 2. túto ujmu nie
je možné uspokojiť inak - napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku znením jeho

odôvodnenia a pod. Žalobca je ten, kto musí v konaní preukázať existenciu podmienok zodpovednosti
žalovaného za škodu/nemajetkovú ujmu (§ 132, § 150 CSP) a nie žalovaný musí preukazovať, že za
škodu/nemajetkovú ujmu nezodpovedá. ÚS SR vo svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty

podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy SR) zákonným obmedzeniam upravujúcim
predpoklady na jej uplatnenie. ÚA SR ďalej zdôraznil, že podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR domáhať sa
práv uvedených v čl. 46 Ústavy SR možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú
(uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 467/08). V prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nestačí
tvrdiť jej vznik, resp. primeranosť nároku, ale nemajetková ujma a príčinná súvislosť medzi existenciou

nemajetkovej ujmy a nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom musia byť preukázané (napr. uznesenie Ústavného súdu ČR sp.zn. III. ÚS 712/06 zo dňa
27.09.2007). Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že hoci je zodpovednosť štátu podľa ZoZŠ
objektívna, to ale nezbavuje žalobcu povinnosti preukázať v prípade uplatňovania peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy nielen jej vznik v jednotlivých oblastiach života (§ 17 ods. 3 ZoZŠ) a priamu

bezprostrednú príčinnú súvislosť s konkrétnym rozhodnutím/nesprávnym úradným postupom, ale aj to,
žesamotnékonštatovanieporušeniaprávaniejedostatočnýmzadosťučinenímvzhľadomnaspôsobenú
ujmu (dostatočne účinný a efektívny prostriedok na vyváženie, resp. zmiernenie nemajetkovej ujmy), a
že nemajetkovú ujmu nie je možné uspokojiť inak - napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením
rozsudku znením jeho odôvodnenia a pod. (§ 17 ods. 2 ZoZŠ). V súvislosti s uplatneným nárokom na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podporne poukázala na právny názor vyslovený v uznesení ÚS
SR sp. zn. II. ÚS 497/2016 zo dňa 15.6.2016, v zmysle ktorého .... o neoprávnený zásah do osobnosti
fyzickej osoby nejde vtedy, keď zasahujúcim je orgán štátu pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona.
Dochádza tu k stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby, do osobnosti
ktorej sa zasahuje, dostáva do kolízie s vyšším (verejným) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť. V

dôsledku toho nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade so
zákonom ustanovenými podmienkami vznesené obvinenie z trestného činu a aj ďalšie úkony orgánov
činných v trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby sú vykonávané v medziach zákona;
na tom sa nič nemení ani v prípade, ak by neskôr prípadne aj došlo k zastaveniu trestného stíhania
voči tejto fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu z väzby alebo aj k oslobodeniu spod obžaloby. Okrem

uvedeného poukázala tiež na to, že výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška
náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (§
17 ods. 4 ZoZŠ), avšak žalobcom uplatnená výška náhrady nemajetkovej ujmy v sume 50.000 eur
(z titulu uznesenia ČVS:ORP-642/OVK-GA-2012 z 26.10.2012) presahuje maximálnu výšku náhrady
poskytovanej osobám poškodeným násilnými trestnými činmi, v dôsledku čoho je žalobcom požadovaná

náhrada nemajetkovej ujmy v sume 50.000 eur nezákonná (a súčasne aj nepreukázaná). Odvolaním
napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a zákonný, preto navrhla, aby ho odvolací súd potvrdil.
V podrobnostiam súčasne poukázala na vyjadrenie žalovanej, zastúpenej MS SR, č. 12656/2020/141
z 23.9.2020 k odvolaniu žalobcu, ako aj na všetky doterajšie vyjadrenia žalovanej k nároku žalobcu
uplatneného žalobou v predmetnej veci.

Na pojednávaní dňa 13.4.2022 odvolací súd uviedol, že po zopakovaní dokazovania a vyjadrení
Generálnej prokuratúry SR z 5.4.2022 je predbežné právne posúdenie veci také, že základ nároku
žalobcu na nemajetkovú ujmu titulom nezákonného rozhodnutia o väzbe i titulom nezákonného
rozhodnutiaovzneseníobvineniajedaný.Vovzťahukuplatnenémunárokunanemajetkovúujmutitulomnezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia žalobcovi odvolací súd zotrval na stanovisku, že súd
prvej inštancie nesprávne určil štátny orgán, ktorý má konať v mene štátu a svoje úkony nesprávne
adresoval MS SR, preto odvolací súd vo vzťahu k tomuto nároku koná ďalej s Generálnou prokuratúrou

SR (ako štátnym orgánom, ktorý koná v mene štátu), ktorá sa k žalobe za žalovanú vyjadrila, návrhy
na doplnenie dokazovania nemala. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na nemajetkovú ujmu titulom
nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia žalobcovi podľa názoru odvolacieho súdu nemožno
aplikovať § 4 ods. 1 písm. m/ ZoZŠ, nakoľko v prípade MS SR /vo vzťahu k vzneseniu obvinenia/ nejde
o orgán príslušný podľa písmen a) až l), ku škode/nemajetkovej ujme nedošlo v oblasti verejnej moci,

ktorá by patrila do pôsobnosti MS SR aj GP SR. Odvolací súd má za to, že vo vzťahu k vzneseniu
obvinenia bola príslušným orgánom len Generálna prokuratúra SR. Odvolací súd považuje podmienku
predbežného prerokovania nároku za splnenú. Strany následne zotrvali na svojej argumentácii.
Orgán verejnej moci, ktorý koná za štát vo veciach náhrady škody spôsobenej v zmysle § 3 ods. 1 ZoZŠ,
sa určuje podľa kritérií obsiahnutých v ustanovení § 4 ods. 1 a 2 ZoZŠ.
Ak súd v konaní o náhradu škody podľa ZoZŠ aplikuje alebo interpretuje ustanovenie § 4 ods. 1 a 2

tohto zákona nesprávnym spôsobom, v dôsledku čoho za orgán verejnej moci, ktorý má konať v mene
štátu, považuje orgán verejnej moci, ktorý by pri zákonu zodpovedajúcej aplikácii alebo interpretácii
uvedeného ustanovenia za taký (v mene štátu konajúci orgán) nemal byť považovaný, ide bezpochyby
o nesprávnosť.
V predmetnej veci boli žalobcom jednou žalobou uplatnené 2 nároky proti štátu, jednotlivo spadajúce

do pôsobnosti rôznych štátnych orgánov a nič nebráni tomu, aby v konaní proti štátu ako jedinému
žalovanému vystupovali ako subjekty konajúce za štát (v jeho mene) všetky tie štátne orgány, do
pôsobnosti ktorých vec patrí, pričom každý z nich bude konať v mene štátu ohľadom toho nároku, ktorý
sa týka jeho pôsobnosti (porovnaj uznesenie NS SR z 26.9.2012 sp. zn. 6Cdo 149/2011). Je vecou súdu,
aby vzhľadom na tvrdenia žalobcu, si sám urobil záver o tom, ktorý orgán v mene štátu koná a tomuto

adresoval svoje úkony (porovnaj rozsudok KS v Trenčíne zo 16.12.2009 sp. zn. 5Co/94/2009)
Uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu z titulu rozhodnutia o väzbe spadá do pôsobnosti MS SR (podľa §
4 ods. 1 písm. a/ bod 1. ZoZŠ) a uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu titulom nezákonného rozhodnutia
o vznesení obvinenia spadá do pôsobnosti GP SR (podľa § 4 ods. 1 písm. f/ ZoZŠ), preto odvolací
súd (na rozdiel od súdu prvej inštancie) konal s 2 subjektmi konajúcimi v mene žalovanej, a to MS SR

oprávnenou konať v mene štátu vo vzťahu k nároku na nemajetkovú ujmu z titulu rozhodnutia o väzbe a
GPSRvovzťahuknárokunanemajetkovúujmutitulomnezákonnéhorozhodnutiaovzneseníobvinenia.
Nebolo možné aplikovať ust. § 4 ods. 1 písm. m/ ZoZŠ v aktuálnom znení (Vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu orgán príslušný podľa
písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku /§ 15/, ak ku škode

došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola
podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý), nakoľko v
prípade MS SR /vo vzťahu k nezákonnému rozhodnutiu o vznesení obvinenia / nejde o orgán príslušný
podľa písmen a/ až l/, ku škode/nemajetkovej ujme nedošlo v oblasti verejnej moci, ktorá by patrila
do pôsobnosti MS SR, resp. MS SR aj GP SR, ale ku škode/nemajetkovej ujme /titulom nezákonného

rozhodnutia o vznesení obvinenia/ malo dôjsť v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti GP SR.

7. Odvolací súd po zopakovaní dokazovania listinnými dôkazmi (vrátane tých z pripojených spisov OS
Galanta sp. zn. 1Tp/49/2012 a OS Trnava sp. zn. 6T/42/2013), výsluchom žalobcu a svedkyne Q.,
prehratím obrazového a zvukového Záznamu z tlačovej konferencie zistil nasledovný skutkový stav:

Uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Galante, odbor kriminálnej polície, oddelenie
všeobecnej kriminality (ďalej len „OR PZ v Galante“) pod ČVS: ORP-642/OVK-GA-2012 z 26.10.2012
(ďalej aj „uznesenie o vznesení obvinenia“) bolo podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné
stíhanie a zároveň vznesené obvinenie žalobcovi S. Q. vo veci uvedenej v bode 1/ za zločin nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi

podľa § 172 odsek 1 písm. a/, c/, d/ Trestného zákona, na skutkovom základe uvedenom v predmetnom
uznesení. Uznesením Okresnej prokuratúry Galanta (ďalej len „OP Galanta“) z 27.10.2012 pod č. 3Pv
778/12-7 bola podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku zamietnutá sťažnosť obvineného
S. Q. zo dňa 27.10.2012 proti uzneseniu vyšetrovateľky OR PZ v Galante zo dňa 26.10.2012 sp. zn.
ORP-642/OVK-GA-2012 o vznesení obvinenia v zmysle § 206 odsek. 1 Tresného poriadku, pretože nie

je dôvodná.
Uznesením sudcu pre prípravné konanie OS Galanta č. k. lTp/49/2012-12 z 28.10.2012 (ďalej aj
„uznesenie o vzatí do väzby“) bol obvinený S. Q. /žalobca/ podľa § 72 ods. 1 písm. a/ Tr. por. z dôvodov
§ 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. vzatý do väzby, ktorá sa bude vykonávať v Ústave na výkon väzby MSSR Leopoldov a táto sa mu započítava odo dňa 25.10.2012 o 16,40 hod, kedy došlo k obmedzeniu
jeho osobnej slobody. Žalobca podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, o ktorej rozhodol KS v Trnave
uznesením 19.11.2012 pod č. k. 3Tpo/50/2012-44 tak, že podľa § 193 odsek 1 písm. c/ Trestného

poriadku sťažnosť žalobcu zamietol.
Zmena právnej kvalifikácie v zmysle ust. § 206 ods. 6 Trestného poriadku bola žalobcovi oznámená
listom OR PZ v Galante zo 14.2.2013 pod č. ORP-642/OVK-GA-2012, v ktorom bol upozornený, že
skutok,prektorýmubolovznesenéobvinenie,budevďalšomkonaníkvalifikovanýakoobzvlášťzávažný
zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a

obchodovanie s nimi podľa § 172 odsek 1 písm. a/, c/, d/ odsek 3 písm. c/ Trestného zákona.
Dňa 27.5.2013 podala OP Galanta na OS Trnava obžalobu (zo dňa 27.5.2013 pod zn. 3Pv 778/12-56)
na žalobcu pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 odsek 1 písm. a/, c/, d/, ods. 3 písm. c/
Trestného zákona, na skutkovom základe uvedenom v predmetnej obžalobe.
Rozsudkom OS Trnava č. k. 6T/42/2013-664 z 2.9.2014, právoplatným dňa 2.6.2015, bol žalobca podľa

§ 285 písm. c/ Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry v Galante č. 3Pv
778/12-56 zo dňa 27.5.2013, podanej pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a
psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 odsek
1 písm. a/, c/, d/, ods. 3 písm. c/ Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe
uvedenom v rozsudku, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Predseda senátu na

hlavnom pojednávaní konanom dňa 2.9.2014 vydal v zmysle § 79 ods. 2 Trestného poriadku Príkaz na
prepustenie, aby bol žalobca ihneď prepustený z výkonu väzby na slobodu. Na odvolanie okresného
prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku, KS v Trnave uznesením č. k. 3To/4/2015-691 z 2.6.2015
podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie okresného prokurátora zamietol.
Žalobca bol vo výkone väzby od 25.10.2012 do 2.9.2014, t. j. 677 dní.

Uvedené skutkové okolnosti neboli medzi stranami sporné, rovnako ako otázka predbežného
prerokovania nárokov žalobcu. Žalobca preukázal, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vopred
predbežne prerokoval s Ministerstvom spravodlivosti SR. MS SR v liste z 15.12.2016 zn. Oznámenie o
výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, pod č. 44247/2016/141, uviedlo, že dňa
16.6.2016 bola MS SR doručená žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

podľa § 15 ods. 1 ZoZŠ, ktorou žalobca uplatňoval právo na náhradu nemajetkovej ujmy v celovej výške
170.000 eur v súvislosti s nezákonným rozhodnutím - uznesením OR PZ Galanta o vznesení obvinenia
ČVS: ORP-642/OVK-GA-2012 z 26.10.2012 a rozhodnutím o väzbe - uznesením OS Galanta sp. zn.
1Tp/49/2012 z 28.10.2012, to všetko v súvislosti so skutočnosťou, že rozsudkom OS Trnava sp. zn.
6T/42/2013 zo dňa 2.9.2014 bol žiadateľ oslobodený spod obžaloby (rozsudok nadobudol právoplatnosť

2.6.2015). MS SR vyrozumelo žalobcu, že jeho žiadosť bola predbežne prerokovaná v zmysle § 15
ods. 1 ZoZŠ, pričom jej nebolo vyhovené, nakoľko pre vznik zodpovednosti štátu za škodu je potrebné
splnenie viacerých podmienok (nezákonné rozhodnutie resp. rozhodnutie o väzbe, vznik škody/vrátane
nemajetkovej ujmy/ a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím resp. rozhodnutím o väzbe a
vzniknutou škodou, pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch musia byť splnené i podmienky podľa

§ 17 ods. 2 ZoZŠ), splnenie ktorých v prípade žalobcu nebolo preukázané, preto MS SR posúdilo jeho
žiadosť ako nedôvodnú a predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody považuje za ukončené a
žiadosť žalobcu za vybavenú.
Keďže žiadosť o predbežné prerokovanie nárokov bola žalobcom podaná výlučne na MS SR, a tento
orgán žiadosť žalobcu aj v celom rozsahu predbežne prerokoval (žiadosť v časti týkajúcej sa nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy titulom nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia
nepostúpil z dôvodu nepríslušnosti príslušnému orgánu v zmysle § 15 ods. 2 ZoZŠ), odvolací súd
považuje (s poukazom § 15 a § 16 v spojení s § 4 ZoZŠ) podmienku predbežného prerokovania nárokov
za splnenú (žalobcovi nemôže byť na ujmu, že v časti žiadosti nepríslušný orgán štátu nepostúpil žiadosť
v takejto časti príslušnému orgánu, opačný výklad by poprel zmysel a účel zákona) a keďže príslušné

orgány neuspokojili nároky žalobcu na náhradu škody/nemajetkovej ujmy do 6 mesiacov odo dňa prijatia
žiadosti žalobcu, bol žalobca oprávnený domáhať sa uspokojenia svojich nárokov na súde.
Taktiež nebola medzi stranami sporná otázka aktívnej vecnej legitimácie žalobcu (vyplývajúcej z § 5
ods. 1, § 6 a § 8 ods. 5 písm. b/ ZoZŠ), pasívnej vecnej legitimácie žalovanej (vyplývajúcej z § 3 ZoZŠ)
a to, že právnym predpisom relevantným pre posúdenie zodpovednosti štátu za nárokovanú škodu/

nemajetkovú ujmu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi štátu žalobcovi je zák. č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.8. Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.

Podľa čl. 39 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd každý má právo na náhradu škody, ktorú
mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávny úradný postup.
V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že existujú
skutočnosti, pre ktoré právo na náhradu škody/nemajetkovej ujmy podľa ZoZŠ žalobcovi nevzniklo,

pretože v danom prípade si väzbu zavinil samotný žalobca.
ZoZŠ v ustanovení § 3 určuje rozsah zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci
pri výkone verejnej moci tak, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o
treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe alebo d/ nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosť štátu za škodu v ZoZŠ je koncipovaná ako objektívna, teda bez ohľadu na akékoľvek

zavinenie.
Za splnenia zákonných predpokladov je väzba ústavou dovoleným prostriedkom dočasného
obmedzenia osobnej slobody osoby dôvodne podozrivej a obvinenej zo spáchania trestného činu.
Väzba je trestnoprocesný inštitút, ktorým sa obvinený na základe rozhodnutia súdu dočasne zbavuje
osobnej slobody s cieľom jeho zaistenia na účely trestného konania. Ide o inštitút, ktorým sa (okrem

trestu odňatia slobody) najintenzívnejšie zasahuje do jednej zo základných občianskych slobôd. Podľa
trestnoprocesnej teórie i praxe väzba plní výlučne zaisťovaciu funkciu.
Je právom a povinnosťou štátu zabezpečovať ochranu spoločnosti vyšetrovaním podozrení zo
spáchania trestnej činnosti a jednotlivec je povinný v určenom rozsahu znášať obmedzenia z toho
vyplývajúce, avšak pokiaľ orgány činné v trestnom konaní dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr ukáže

ako nezákonné, ide vo vzťahu k takto stíhanej osobe o postup porušujúci jej základné ľudské práva.
Ak má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom trestného konania, musí v právnom štáte existovať
garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nepáchal, dostane sa mu odškodnenia za všetky
úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený (porov. III. ÚS 754/2016).
V tejto súvislosti odvolací súd na okraj dopĺňa, že zákon vôbec nepoužíva pojem „nezákonné“

rozhodnutie o väzbe, odškodneniu podliehajú dôsledky spôsobené „rozhodnutím o väzbe“.
Podľa § 8 ods. 5 a ods. 6 písm. a/ ZoZŠ: (5) Právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
má ten, kto bol vzatý do väzby, ak a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie, b) bol oslobodený spod
obžaloby alebo c) vec bola postúpená inému orgánu. (6) Právo na náhradu škody nevznikne a) ak si
osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

V zákonom taxatívne ustanovených prípadoch právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe nevznikne, ani keby boli inak splnené
podmienky vzniku práva na náhradu škody spôsobenej takýmto rozhodnutím. Skutočnosti vylučujúce
vznik práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe sú zákonodarcom koncipované veľmi široko - ide najmä okolnosti, ktoré

nepopierajú zákonnosť výkonu trestu, ochranného opatrenia alebo väzby. Existenciu skutočnosti
vylučujúcej vznik práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste, rozhodnutím o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe musí preukázať štát.
Z Uznesenia Ústavného súdu SR z 3. októbra 2012, sp. zn. I. ÚS 444/2012:
„Len na doplnenie ústavný súd uvádza, že predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej

rozhodnutím o väzbe sú v zákone č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 514/2003
Z.z.") vymedzené tak pozitívne (§ 8 ods. 5), ako aj negatívne (§ 8 ods. 6). Nevyhnutným predpokladom
na vznik nároku na náhradu škody je teda naplnenie niektorej z hypotéz predpokladaných v ustanovení
§ 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. že voči osobe, ktorá bola vzatá do väzby, bolo trestné stíhanie

zastavené, bola spod obžaloby oslobodená alebo vec bola postúpená inému orgánu. Ide však len
o prvý predpoklad vzniku tohto nároku, pretože vychádzajúc z logického a systematického výkladu
zákona č. 514/2003 Z.z., je kumulatívnou podmienkou súčasné nenaplnenie žiadneho z negatívnych
predpokladov, za ktorých nárok na náhradu škody nevznikne podľa § 8 ods. 6 (in concreto zavinenie
väzby). Inak povedané, v prípade naplnenia niektorého z negatívnych predpokladov uvedených v

§ 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z. [napr. (i) zavinenie väzby, (ii) zastavenie trestného stíhania z
dôvodu, že trest, ku ktorému môže stíhanie viesť, je celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný
čin bol obvinenému už uložený, alebo (iii) oslobodenie spod obžaloby, pretože osoba nie je trestne
zodpovedná], nárok na náhradu škody nevznikne ani v prípade danosti niektorého z pozitívnychpredpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe ustanovených v §
8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. Čo je potrebné považovať za zavinenie väzby samotnou osobou,
ktorá žiada o náhradu škody, zákon č. 514/2003 Z.z. bližšie neustanovuje, preto je interpretácia a

aplikáciatohtozákonnéhoustanoveniazverenávšeobecnýmsúdom,ktoréonárokochnanáhraduškody
spôsobenej väzbou rozhodujú. Pri tomto rozhodovaní vychádzajú vždy z konkrétnych okolností každého
prípadu, zistených z riadne vykonaného dokazovania, vychádzajúc z ktorého im prislúcha urobiť právny
záver o zavinení, resp. nezavinení väzby osobou žiadajúcou náhradu škody. Pri tomto rozhodovaní sa,
samozrejme, musia vyvarovať svojvôle a svoje skutkové a právne závery riadne odôvodniť.“

Zavinenie obvineného znamená, že jeho zavinené konanie (vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti) bolo
dôvodom na podanie a vyhovenie návrhu na jeho vzatie do väzby, popr. k jej predĺženiu. Nejde o to, či
zavinenie obvineného vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný čin, a či naplnilo skutkovú podstatu
trestnéhočinu,prektorýbolstíhaný,aleoto,či-zjednodušenepovedané-jehosprávaniebolodôvodom
k obave, že v danom prípade bude pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný (porov. rozhodnutie
ÚS SR sp. zn. I. ÚS 399/2016).

Odvolací súd je názoru, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané splnenie podmienky na nárok
žalobcu na náhradu škody/nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe proti žalovanej,
podmienky uvedenej v ust. § 8 ods. 5 písm. b/ ZoZŠ, a to z dôvodu, že žalobca bol v súvislosti s trestným
stíhaním voči jeho osobe (vedeným OR PZ Galanta pod ČVS: ORP-642/OVK-GA-2012) vzatý do väzby
uznesením OS Galanta č. k. 1Tp/49/2012-12 z 28.10.2012, väzba trvala do dňa 2.9.2014, kedy bol

PríkazomnaprepusteniezväzbyvydanýmOSTrnavasp.zn.6T/42/2013z2.9.2014prepustenýzväzby
na slobodu, žalobca bol v uvedenom trestnom konaní rozsudkom OS Trnava č. k. 6T/42/2013-664 z
2.9.2014 oslobodený spod obžaloby podľa § 285 písm. c/ Tr. por., nakoľko v konaní nebolo dokázané,
že obžalovaný spáchal skutok, ktorý bol predmetom obžaloby, rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa
2.6.2015.

V súvislosti so vznikom nároku žalobcu na náhradu škody podľa § 8 ods. 5 písm. b/ ZoZŠ však musí
byť splnená aj ďalšia zákonná podmienka - že nedošlo k naplneniu skutočnosti uvedenej v § 8 ods. 6
písm. a/ ZoZŠ, t. j. že si žalobca väzbu nezavinil sám.
Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca v priebehu trestného konania tvrdil, že v rodinnom dome č.
XXXX reálne nebýval, avšak aj podľa jeho výpovedí vyplýva, že na danej adrese mal stále hlásený

trvalý pobyt, a do rodinného domu chodil kŕmiť psa. Zároveň vlastnil osobný automobil značky Audi
A8, napriek tomu, že bol nezamestnaný a výpovede viacerých svedkov nasvedčovali tomu, že žalobca
mal na záhrade rodinného domu pestovať a starať sa o rastliny marihuany. Všetky tieto skutočnosti
podľa názoru súdu prvej inštancie odôvodňovali správnosť záveru o vznesení obvinenia voči žalobcovi z
trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie

a obchodovanie s nimi, ku ktorému prispelo zavinené (prinajmenšom vo forme nevedomej nedbanlivosti)
konanie žalobcu. Vo vzťahu k rozhodnutiu o väzbe ako titulu nároku na náhradu škody zodpovedá
pravde, že v čase rozhodovania o vzatí žalobcu do väzby existovali opodstatnené obavy a zistené
skutočnostínapĺňalidôvodvzatiažalobcudoväzbyvzmysleust.§71ods.1písm.c/Trestnéhoporiadku.
Uvedeným záverom súd prvej inštancie nerešpektoval názor odvolacieho súdu, ktorý uviedol v jeho

uzneseníz29.1.2020č.k.10Co/206/2018-215:„Čojepotrebnépovažovaťzazavinenieväzbysamotnou
osobou, ktorá žiada o náhradu škody, ZoZŠ bližšie neustanovuje, preto je interpretácia a aplikácia tohto
zákonného ustanovenia zverená všeobecným súdom, ktoré o nárokoch na náhradu škody spôsobenej
väzbou rozhodujú. Pri tomto rozhodovaní vychádzajú vždy z konkrétnych okolností každého prípadu
zistených z riadne vykonaného dokazovania, vychádzajúc z ktorého im prislúcha urobiť právny záver

o zavinení, resp. nezavinení väzby osobou žiadajúcou náhradu škody. Pri tomto rozhodovaní sa
samozrejme musia vyvarovať svojvôle a svoje skutkové a právne závery riadne odôvodniť (porov. I. ÚS
444/2012). Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nevyplývajú žiadne relevantné skutočnosti v
súvislosti so zavinením obvineného. Trvalý pobyt žalobcu v rodinnom dome č. XXXX, kde ale žalobca
nebýval, kŕmenie psa v tomto dome, vlastníctvo motorového vozidla a výpovede svedkov, nemožno

pokladať za také, ktoré by boli relevantné k záveru o zavinení žalobcu.“
Na tomto závere odvolací súd zotrváva, súdom prvej inštancie (a žalovanou) uvádzané skutočnosti
(trvalý pobyt žalobcu v rodinnom dome č. XXXX, kde ale žalobca nebýval, kŕmenie psa v tomto dome,
vlastníctvo motorového vozidla napriek nezamestnanosti a výpovede neurčitých svedkov) nie sú bez
ďalšieho relevantnými k záveru o tom, že žalobca si zavinil väzbu sám a nevylučujú právo žalobcu

na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z titulu rozhodnutia o vzatí do väzby. Žalovanou uvádzané
skutočnosti a kopírovanie dôvodov väzby, ktoré určil súd pri vzatí do väzby, nemožno považovať za
relevantné zavinenie na vzatí do väzby, uvedenú argumentáciu žalovanej preto nemožno akceptovať.
Žalovaná neuniesla bremeno tvrdenia a neuviedla žiadne konkrétne skutkové okolnosti, z ktorých by priich preukázaní bolo možné dospieť k záveru o zavinení si väzby samotným žalobcom. Aj keď zákon
neuvádza, ktoré konanie obvineného treba považovať za zavinenie väzby, rozhodne vždy predpokladá
určité konkrétne konanie obvineného, ktorým dal príčinu na uvalenie väzby. Podľa úpravy vzatia do

väzby a jej trvania zakotvenej v Trestnom poriadku bude tu zákonný dôvod väzby, keď podľa § 71
Trestného poriadku bude tu skutočnosť, ktorá odôvodňuje obavu, že obvinený napríklad ujde, alebo
že bude pokračovať v trestnej činnosti, alebo že bude pôsobiť na svedkov a podobne. Pre vylúčenie
nároku na odškodnenie/na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu malo by však byť tvrdené
a preukázané aj určité konkrétne konanie obvineného (napríklad pôsobenie na znalca, zastrašovanie

svedkov, odstraňovanie dôkazov a pod.), ktorým dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby alebo
jej predĺženia, lebo len v takomto prípade možno hovoriť o tom, že obvinený mal vinu na uvalení väzby
(porovnajrozhodnutieNSSRsp.zn.8Cdo134/2020z30.11.2020arozhodnutiesp.zn.2Cdo154/2019).
Na základe uvedeného prišiel súd prvej inštancie potom aj k nesprávnemu záveru, že žalobcovi
nevznikol zákonný nárok na náhradu škody/nemajetkovej ujmy za väzbu vykonanú od 25.10.2012 do
2.9.2014 (z ktorého dôvodu sa nesprávne už nezaoberal výškou uplatneného nároku žalobcu), a vo

vzťahu k tomuto nároku nesprávne zamietol žalobu proti žalovanej.

9. Pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako pre vznik práva na náhradu škody
spôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnejmocialebojehonesprávnymúradnýmpostupom,
je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady, ktorými sú nezákonné rozhodnutie

orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia nemajetkovej ujmy a kvalifikovaná
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy; v prípade nemajetkovej ujmy musí byť navyše
zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce. Nemajetková ujma sa uhrádza v
peniazoch, ak ju nie je možné uspokojiť inak.

V predmetnej veci ak by aj rozhodnutie o väzbe bolo zákonné, pôvodne zákonná väzba sa v
dôsledku oslobodenia žalobcu ako obžalovaného spod obžaloby stala z hľadiska vnútroštátnej úpravy
nezákonnou (§ 8 ods. 5 písm. b/ ZoZŠ), čím bol založený prvý atribút zodpovednostného vzťahu štátu
za škodu/nemajetkovú ujmu spôsobenú oslobodenému obžalovanému vykonanou väzbou.
Zapreukázanýbolopotrebnépovažovaťajdruhýatribútzodpovednostnéhovzťahu,atovznik/existenciu

nemajetkovej ujmy. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovanej, že žalobca ani len netvrdil (nie to
ešte preukázal) existenciu/vznik nemajetkovej ujmy, nenavrhol v tomto smere dokazovanie a nevyvinul
žiadnu procesnú aktivitu na preukázanie jej vzniku.
Žalobca totiž už v žalobe uviedol o.i. tvrdenia, že výkonom väzby došlo k neoprávnenému zásahu do
jeho ľudskej dôstojnosti, osobnej slobody, pričom následky týchto zásahov nemožno odstrániť ani dať

primerané zadosťučinenie, keďže ide o nenavrátiteľné a nezvrátiteľné minulé obdobie života žalobcu,
kedy vykonával väzbu a teda možno ho odškodniť len nemajetkovou ujmou v peniazoch. Výkon väzby
bol pre žalobcu traumatizujúci, pričom prežíval stres, frustráciu, pocity neistoty a zasiahol aj do jeho
súkromia, keďže nemohol štandardne udržiavať vzťah s jeho priateľkou bol od nej odlúčený, čo prežíval
najťažšie, ďaleko od miesta svojho bydliska, a to aj v čase vianočných a novoročných sviatkov počas

dvoch rokov. Návštevy s priateľkou sa odohrávali bez priameho kontaktu. Žalobca nemohol udržiavať
kontakt so svojimi známymi, širšou rodinou, či rodinou jeho priateľky, ktorí o ňom pochybovali aj
vzhľadom na dĺžku väzby, ktorým sa tiež odcudzil v dôsledku výkonu väzby, čím sa zasiahlo do jeho
súkromia a vzťahov. Vzhľadom k tomu, že ľudia bežne nerozlišujú medzi inštitútmi obmedzenia osobnej
slobody, teda medzi výkonom trestu, či väzby, a preto dôvodne mohli uvažovať o žalobcovi ako o

odsúdenom,ktorývykonávatrestodňatiaslobody.Každopádneajvýkonväzbyjespôsobilýzasiahnuťdo
dobréhomenaapovestiosoby,keďobmedzeniejehoosobnejslobodyumocňujeuľudí,laickejverejnosti
presvedčenie, že daná osoba je dôvodne izolovaná od spoločnosti a spájaná s trestnou činnosťou, ako
tomu bolo aj u žalobcu, resp. jeho známych a širšej rodiny. V dôsledku všetkých uvedených zásahov
do osobnostných práv žalobcu, ktoré nemožno zvrátiť ani napraviť na pôvodnú úroveň, nakoľko u ľudí

všeobecne pretrvávajú negatívne informácie a predstavy dlhšie, a teda nemožno ani ospravedlnenie
považovaťzapostačujúcinápravnýprostriedok,čižedošlounehokvznikunárokunanemajetkovúujmu.
Tieto svoje tvrdenia navrhol preukázať svojím výsluchom a výsluchom jeho priateľky B. Q..
Vo výpovedi na pojednávaní žalobca vo vzťahu k väzbe uviedol, že už len to ako ho zobrali do väzby, keď
sa pýtal na to prečo ho berú do väzby, čo spravil, keď mu spravili prehliadku auta a nikto mu nič nenašiel,

spravili mu stery z rúk, všetko bolo negatívne a jednoducho ho zobrali aj tak a povedali mu, že všetko
mu bude oznámené neskôr, zrazu bol na súde, dali ho do väzby do Leopoldova, už toto bolo neskutočné
pre neho, úplne ho to vážne zrazilo, myslel si, že takéto voľačo sa nemôže len tak udiať, že niekoho
zoberú len tak bez akýchkoľvek dôkazov do väzby, bohužiaľ ho do väzby zobrali, bolo to strašné, noešte sa to znásobilo potom ako mu prekvalifikovali celú právnu kvalifikáciu na 15-20 rokov, celá väzba sa
mu zmenila, dali ho automaticky do tých maximálne najhorších podmienok aké tam môžu byť a bol tam
24 hodín denne v jednej izbe zavretý, kontakt, aj keď boli nejaké návštevy, nemal, jednoducho fyzický

kontakt mu bol zamietnutý, všetko bolo iba za sklom, iba cez nejaký telefón, priateľku ktorú má a ktorú
mal aj vtedy a boli na seba zvyknutí, dosť dlhú dobu spolu žili a týmto im to úplne zničili, nedá sa to ani
popísať, bolo to strašné, keď každé jedny narodeniny čo prešli, dvoje Vianoce, všetky sviatky nemôžete
spolu zažívať, stále zavretý v jednej cele s ľuďmi, ktorých nikdy v živote predtým nestretol, ľudí ktorí
znásilňovali staré babky, zavraždili ľudí, takisto všelijakých ľudí, ktorí spáchali extrémne brutálne trestné

činy a s takýmito ľuďmi musel byť 24 hodín denne dva roky v kuse v jednej izbe zavretý, bolo to strašné,
chvíľkami mal pocit že to už asi nezvládne, nejako to chvalabohu vydržal, ale vážne to bolo pre neho
likvidujúce a chvíľami cítil potrebu ísť nejakému psychológovi alebo k niekomu, lebo to už vážne chvíľami
nezvládal. Zubárka v ústave bola strašná, trhala mu zub bez toho aby mu dala injekciu. Celkovo väzba
bola strašná, bolo to neskutočné, nepredstaviteľné pre človeka ktorý tam nebol.
Svedkyňa Q. vo vzťahu k väzbe žalobcu uviedla, že boli a sú so žalobcom pár, pred jeho vzatím do väzby

bývali v spoločnej domácnosti, mali pekný vzťah, potom čo vzali žalobcu do väzby v Leopoldove ho
navštevovala, bolo tam veľmi zlé prostredie, budova, zima, všelijakí ľudia, všetko také čo len vo filmoch
normálny človek vidí, takmer dva roky boli odlúčení, bolo to zlé, ťažké, pre žalobcu bol výkon väzby
ťažký lebo predtým boli stále spolu, žili jeden pre druhého a zrazu tam bol sám, ona sa bála o neho a on
o ňu, iba pri prvej návšteve mohli byť pri sebe, potom už len za sklom, za telefónom, najprv boli návštevy

častejšie potom raz do mesiaca, žalobca bol na tom psychicky zle, bol chorý a mal zdravotné problémy
a celkovo to bolo zlé pre neho aj pre svedkyňu.
Už týmito 2 zhodnými výpoveďami mal odvolací súd za preukázanú existenciu nemajetkovej ujmy.
Základné právo na osobnú slobodu je jedným z najdôležitejších ľudských práv a vyjadrenia žalovanej,
ktoré možno zhrnúť do konštatovania, že väzbou v rozsahu 677 dní nevznikla žalobcovi žiadna ujma,

lebo bol obmedzený len v takom rozsahu ako iné osoby, na ktoré je uvalená väzba, že žalobca
nepreukázal spoľahlivo zásah v takej intenzite, ktorý by preukazoval existenciu nemajetkovej ujmy, ktorú
by bolo nevyhnutné saturovať v peňažnej podobe, sú nielen vyložene účelové, ale i maximálne necitlivé
aždehonestujúce.Osoba,protiktorejjevedenétrestnéstíhanie,jevporovnanísorgánmištátuvznačnej
nevýhode už len z toho titulu, že štát disponuje na tento účel osobitne zriadeným odborným aparátom

s rozsiahlym profesionálnym zázemím. Niet preto racionálneho dôvodu nepriznať fyzickej osobe právo
i na nemajetkovú ujmu, ak štát voči nej neopodstatnene viedol trestné stíhanie a nebol jej spôsobilý
preukázať vinu, t.j. potvrdiť právoplatným odsúdením aj materiálnu dôvodnosť vzatia do väzby.
Odvolací súd konštatuje, že (osobitne) pri takmer dvojročnom trvaní väzby obmedzenia plynúce
zo samotnej podstaty väzby sú dostatočné na záver o vzniku nemajetkovej ujmy. Tým, že osoba

je vo výkone väzby, nemôže prakticky vôbec naplniť právo na svoj súkromný, resp. rodinný život,
nemôže podľa svojej vôle vstupovať do bežných interpersonálnych vzťahov, zásadným spôsobom má
obmedzené právo na prijímanie a šírenie informácií, na rozvoj vlastnej osobnosti, pretrhnuté sú všetky
dovtedajšie aktivity a kontakty atď. Naopak, je vystavená stresu z absolútne zásadného obmedzenia
osobnej slobody, v spoločnosti osôb, ktoré sú pre ňu úplne neznáme, nutnosti podrobenia sa striktnému

a prísnemu dennému režimu. Za takéhoto stavu - predovšetkým pri zohľadnení trvania nepretržitej väzby
žalobcu 677 dní - je nevyhnutné dospieť k záveru, že už bezprostredne samotná väzba so všetkými
svojimi dôsledkami predstavuje zásah vyžadujúci si odškodnenie v nemateriálnej sfére. Rozoberané
súvislosti obmedzenia života žalobcu sú nepochybné a nevyžadujú bližšie dokazovanie, neobstojí preto
argument žalovanej o nepreukázaní vzniknutej ujmy.

Nakoľko nemajetková ujma vznikla žalobcovi následkom rozhodnutia o väzbe (ktoré sa v dôsledku
oslobodenia žalobcu ako obžalovaného spod obžaloby stalo z hľadiska vnútroštátnej úpravy
nezákonným) a nebyť jeho vydania k nemajetkovej ujmy by nedošlo, bol naplnený aj tretí atribút
zodpovednostnéhovzťahu,atokvalifikovanápríčinnásúvislosťmedzinezákonnýmrozhodnutímorgánu
verejnej moci a vznikom nemajetkovej ujmy.

Odvolací súd má za to, že vzhľadom na vyššie uvedenú nemajetkovú ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím by vzhľadom na jej nezvrátiteľnosť samotné konštatovanie porušenia práva nebolo
dostatočným zadosťučinením, a preto je namieste, aby žalovaná žalobcovi uhradila nemajetkovú ujmu
v peniazoch, keďže nie je možné ju uspokojiť inak.

10. Podľa § 17 ods. 1 až 5 ZoZŠ v znení účinnom do 31.12.2012: (1) Uhrádza sa skutočná škoda
a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. (2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, aknie je možné uspokojiť ju inak. (3) Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s
prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli

poškodenémuvsúkromnomživote,d)závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvspoločenskom
uplatnení.(4)Výškanemajetkovejujmyspôsobenejrozhodnutiamiuvedenýmiv§7a8jenajmenejjedna
tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za
predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody. (5) V žiadosti o
predbežnéprerokovanienárokuapriuplatnenínárokunasúdejepoškodenýpovinnýuviesťpožadovanú

výšku úhrady podľa odsekov 1 a 2.
Podľa § 17 ods. 1 až 4 ZoZŠ v aktuálnom znení: (1) Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak. (2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak. (3) Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím

najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b)
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenémuvsúkromnomživote,d)závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvspoločenskom
uplatnení. (4) Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška
náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (podľa

poznámky 8a - zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v
znení zákona č. 79/2008 Z.z.).
K otázke aplikácie ust. § 17 ZoZŠ v predmetnom spore, vzhľadom na rozdielne stanoviská sporových
strán v tom, či sa má aplikovať znenie zodpovednostného zákona do 31.12.2012, alebo jeho aktuálne
znenie, odvolací súd poukazuje na závery uznesenia NS SR z 29.6.2021 sp. zn. 5Cdo/127/2019:

„10. Dovolateľka v dovolaní stanovila právnu otázku určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy za
nezákonné rozhodnutie vydané pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 412/2012 Z. z. účinného od
1. januára 2013 , ktorým sa menil zákona č. 514/2003 Z. z., v ustanovení § 17 ods. 4. Z obsahu
dovolania vyplýva, že, uvedená právna otázka sa týka správnosti posudzovania primeranosti výšky
náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nevyhnutnosti zohľadnenia iných

hmotnoprávnych predpisov tuzemského právneho poriadku upravujúcich odškodňovanie a judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva.
11. Podľa názoru dovolateľky sa odvolací súd odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu, pričom
označila rozhodnutia najvyššieho súdu, od ktorých sa mal odvolací súd v napadnutom rozhodnutí
odkloniť pri riešení vymedzenej právnej otázky. Ide o uznesenie najvyššieho súdu z 24. júla 2018 sp. zn.

3Cdo/19/2018 a uznesenie najvyššieho súdu zo 17. októbra 2018 sp. zn. 7Cdo/100/2017.
12. V rozhodnutí z 24. júla 2018 sp. zn. 3Cdo/19/2018 sa najvyšší súd zaoberal otázkou, či sa
ustanovenie § 17 ods. 4 môže, resp. nemôže vzťahovať na právne vzťahy založené pred 1. januárom
2013. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že na záveroch najvyššieho súdu o povinnosti
všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení

iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry
ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v
rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969
Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z. z., ani zákon č. 412/2012 Z. z. Určenie maximálnej
hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012

Z. z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov,
je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí Európskeho súdu
pre ľudské práva.
13. Rovnakú právnu otázku riešil aj senát 7C najvyššieho súdu v rozhodnutí zo 17. októbra 2018 sp. zn.
7Cdo/100/2017. Senát 7C sa stotožnil s právnym názorom vysloveným v citovanom rozhodnutí senátu

3C a považoval ho za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.
14. Pri riešení nastolenej otázky je potrebné pripomenúť aj staršiu judikatúru, ktoré sa týkali sporov, v
ktorých išlo o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., ktorý zákon neupravoval
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu. K záveru o možnosti priznať
túto náhradu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. dospela prax všeobecných súdov Slovenskej republiky

až v súvislosti s právnym názorom najvyššieho súdu obsiahnutým v rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 31. mája 2007 sp. zn. 4Cdo/177/2005, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát Rc 13/2009. V rozhodnutí z
31. mája 2007 sp. zn. 4Cdo/177/2005, pri riešení nastolenej otázky (odškodnenie väzby) najvyšší súdvyslovil záver, podľa ktorého nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti
s čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), i
keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len
„zákon č. 58/1969 Zb.). Najvyšší súd zdôraznil, že ustanovenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru obsahuje tzv.
neurčitý právny pojem, ktorý vyžaduje jeho aplikáciu na konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Neurčité
právne pojmy v žiadnom prípade nie sú ustanoveniami, ktoré by súdu umožňovali ľubovôľu, alebo ktoré
by umožňovali súdu absolútne neobmedzenú úvahu. Ich aplikáciu a výklad je súd povinný vo svojom

rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia
aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach (najvyšší súd
v tomto rozhodnutí poukázal na rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 v prípade Winkler proti Slovenskej
republike). V nadväznosti na to sa judikatúra začala zaoberať určením výšky odškodnenia, keďže právna
úprava v tomto smere úplne absentovala.
15. V rozhodnutí z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005 najvyšší súd konštatoval, že i keď je výška

zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne
a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou
súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené
sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napríklad pri
porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných

základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných
právach (napríklad ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať.
16. V rozhodnutí z 31. júla 2012 sp. zn. 6Cdo/37/2012 najvyšší súd dospel k záveru, že súd je povinný
vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti
odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach;

v tomto rozhodnutí poukázal na nález ústavného súdu zo 6. decembra 2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež
na rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike.
17. Rovnako v rozhodnutí z 30. septembra 2013 sp. zn. 6MCdo/15/2012 najvyšší súd dospel k záveru,
že určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by
nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia

úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali
do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z. z. v
zmysle ktorého v prípade že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie
odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho
násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia

vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj otázkami, v čom je
nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným
rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, respektíve s morálnou škodou
spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.
18. V danom prípade žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003

Z. z., ktorý na rozdiel od zákona č. 58/1969 Zb. upravuje možnosť priznať aj túto náhradu. Zákon č.
514/2003 Z. z. bol od svojho vydania viackrát novelizovaný. Výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa týkala
novela vykonaná zákonom č. 517/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
č. 517/2008 Z. z.“) účinným od 1. januára 2009 a ďalej zákonom č. 412/2012 Z. z. ktorým sa mení a

dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 412/2012 Z. z.“) účinným od 1.
januára 2013.
19. V zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. sa výška
nemajetkovej ujmy určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a

prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.
v znení zákona č. 517/2008 Z. z. bol stanovený minimálny limit výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonnými rozhodnutiami uvedenými v § 7 a § 8 tohto zákona (tak, že jej výška je najmenej jedna

tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za
predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody).
20. V zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. výška náhrady
nemajetkovej ujmy priznaná podľa § 17 ods. 2 tohto zákona nemôže byť vyššia ako výška náhradyposkytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (pričom
osobitným predpisom sa tu podľa poznámky pod čiarou rozumie zákon č. 215/2006 Z. z.). Zákonom
č. 412/2012 Z. z. bol teda stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej

nezákonným rozhodnutím.
21. Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných
prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené
kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy
treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v.

Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška
náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v
iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S.
A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných
práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je
priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala

bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú
za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).
22. Vyššie citované rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/177/2005, 4Cdo/171/2005,
6Cdo/37/2012, 6MCdo/15/2012, na ktoré nadviazali dovolateľkou označené rozhodnutia sp. zn.
3Cdo/19/2018 a 7Cdo/100/2017 predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu. Otázkou,

ktorú vymedzila dovolateľka v dovolaní sa priamo zaoberali ostatne dve citované rozhodnutia. Rovnaký
právny názor na túto otázku zaujal najvyšší súd aj v ďalšom rozhodnutí zo dňa 24. júna 2020 sp.
zn. 6Cdo/38/2019. Uvedený právny názor formuloval najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/19/2018
nasledovne: „na záveroch najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku
náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského

právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre
ľudské práva, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008
Z. z., ani zákon č. 412/2012 Z. z. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z. z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia

ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende
legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva“.
23. Uvedený názor bol opakovane potvrdený a neskôr nebol prekonaný. Napriek iným právnym názorom
vysloveným najmä v rozhodnutiach najvyššieho súdu zo 16. marca 2016 sp. zn. 7Cdo/262/2015 a z 30.
júla 2019 sp. zn. 4Cdo/48/2017 (spočívajúcich v tom, že aplikácia ustanovenia § 17 v znení zákona č.

412/2012 Z. z. na prípady vzniku škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia vydaného pred
1. januárom 2013 by znamenala pripustiť, že poškodenému zaniklo právo na náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške presahujúcej limit zavedený zákonom č. 412/2012 Z. z., by znamenala popretie princípu
úplnéhoodškodnenia,aleajneprípustnéodňatieužexistujúcehopráva,ďalejzásahdolegitímnejnádeje
poškodeného na satisfakciu, a napokon aj porušenie zákazu retroaktivity) predmetné rozhodnutia nie

sú spôsobilé narušiť jasnú judikatórnu líniu zavedenú citovanými rozhodnutiami najvyššieho súdu, nie
sú teda rozhodnutiami, v dôsledku ktorých by uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu stratili povahu
ustálenej rozhodovacej praxe.
24. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/38/2019 najvyšší súd vyslovil, že právny názor zastávajúci potrebu
podrobnej špecifikácie dôsledkov vydania nezákonného rozhodnutia, preskúmateľnosti výšky náhrady

nemajetkovej ujmy a náležité zohľadnenie iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku
upravujúcich odškodnenie, je pevne zakotvený v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu prakticky
od roku 2006. Tento právny názor predstavuje výklad súladný so štandardom ochrany ľudských
práv na európskej úrovni, eliminuje ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v
obdobných prípadoch a zohľadňuje výšku priznaných náhrad pri zásahoch do iných základných práv

zaručených Ústavou Slovenskej republiky. Uvedený prístup nepopiera princíp úplného odškodnenia,
keďže nevylučuje vo výnimočných prípadoch priznať vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy za predpokladu
riadneho odôvodnenia zvýšenej závažnosti zásahu do práva poškodeného v dôsledku nezákonného
rozhodnutia. Nejde teda o retroaktívnu aplikáciu ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.,
pričompoukazujenarozdielmedzipriamouaplikácioupredmetnéhoustanovenia(kuktorejnedochádza)

a zohľadnením iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku a judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva ako kritérií pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy (ku ktorému dochádza). S
týmto názorom sa plne stotožňuje aj vec prejednávajúci senát.“
S citovaným názorom dovolacieho súdu sa odvolací súd plne stotožňuje.Na základe vyššie uvedeného je výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe v
predmetnom spore podľa § 17 ods. 4 ZoZŠ najmenej 1/30-ina priemernej nominálnej mesačnej mzdy
zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý,

aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody. Nakoľko za rok 2011 bola priemerná nominálna mesačná
mzda zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky 786 eur a žalobca si uplatnil nárok za 677
dní väzby, potom výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe v predmetnom spore je
najmenej 17.737,40 eur (786 : 30 = 26,20 x 677 = 17.737,40 eur).
Podľa § 17 ods. 3 ZoZŠ výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím

najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b)
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenémuvsúkromnomživote,d)závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvspoločenskom
uplatnení.
Pokiaľ ide o osobu poškodeného žalobcu, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, bolo
potrebné zohľadniť, že v čase vydania rozhodnutia o vzatí do väzby bol žalobca mladý 22-ročný muž v

produktívnom veku, bol nezamestnaný, nebol ženatý, nemal deti, mal partnerský vzťah s priateľkou, s
ktorou žil v spoločnej domácnosti, bol netrestaný.
Pokiaľ ide o závažnosť vzniknutej ujmy a o okolnosti, za ktorých k nej došlo bolo potrebné prihliadnuť
na to, že v prípade žalobcu ako doposiaľ netrestanej osoby strata slobody a odlúčenie od priateľky
na takmer 2 roky ho emočne poznačili do ďalšieho života zásadným spôsobom z pohľadu bežného

jednotlivca žijúceho v demokratickej spoločnosti.
Pokiaľ ide o závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, bolo potrebné
prihliadať na to, že rozhodnutím o väzbe došlo k strate jeho osobnej slobody, slobody pobytu a pohybu
na takmer 2 roky, k strate priameho kontaktu s blízkou osobou - jeho priateľkou, čo prirodzene ťažko
znášal, predstavovalo to vážny zásah do osobného a rodinného života žalobcu, bol vystavený spolužitiu

s cudzími osobami výlučne s kriminálnou minulosťou a jeho životné podmienky boli značne obmedzené,
došlo tiež k výraznému zníženiu jeho ľudskej dôstojnosti. Ako sám uviedol v žalobe, výkon väzby bol pre
neho traumatizujúci, pričom prežíval stres, frustráciu, pocity neistoty. Dlhotrvajúca väzba má nesporne
negatívny dopad na sociálne väzby a priateľské vzťahy, ktoré sa tým narušili.
Pokiaľ ide o závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení, žalobca

uviedol, že väčšina ľudí sa neho pozerá inak, vzťahy s kamarátmi a známymi sa nielenže zmenili, ale
aj úplne skončili, neveria mu, hoci bol oslobodený, jeho prípad bol medializovaný tak, že pri prehliadke
jeho vozidla boli nájdené drogy a keď po prepustení z väzby zháňal ľudí do práce, potreboval zohnať
kuriérov, dostával od známych odpovede typu, že nebudú pracovať pre človeka, ktorý bol spájaný s
drogovým podsvetím a odmietli ho

Vychádzajúc z vyššie uvedeného je odvolací súd toho názoru, že v dôsledku vzatia žalobcu do väzby
vznikla v osobnostnej sfére žalobcu závažná a ťažko reparovateľná nemajetková ujma, ktorá ale
nedosahujestrednúanihornúhranicuzávažnosti.Žalobcatotižvrozhodnomobdobínežilvmanželskom
zväzku, nemal potomkov, nebol zamestnaný, nepreukázal zdravotné následky.
V danej spojitosti a pre (všeobecnejšie) porovnanie odvolací súd dodáva, že napríklad vo veci Krajského

súdu v Žiline sp. zn. 7Co/325/2012 bola žalobcovi priznaná nemajetková ujma 13.000 eur za väzbu
v trvaní cca 11 mesiacov; vo veci NS SR sp. zn. 3Cdo/95/2016 suma 1.000 eur za 28 dní väzby;
OS Ružomberok rozsudkom z 20.6.2012 č. k. 6C/12/2009-331 priznal titulom náhrady nemajetkovej
ujmy sumu 38.755 eur, väzba od 29.6.2004 - do 1.6.2005, oslobodený spod obžaloby 1.8.2007, na
odvolanie strán Krajský súd v Žiline rozsudkom zo 16.1.2013 sp. zn. 7Co/325/2012 napadnutý rozsudok

zmenil, priznal 13.000 eur; OS Kežmarok priznal sumu 30.000 eur titulom nemajetkovej ujmy za väzobné
stíhanie od 24.5.2004 do 14.4.2005, oslobodený spod obžaloby, Krajský súd v Prešove na odvolanie
žalovanej potvrdil napadnutý rozsudok do sumy 9.750 eur (za 325 dní väzby patrí 30 eur/deň), vo
zvyšku ho zmenil a žalobu zamietol; Okresný súd Zvolen rozsudkom z 18.11.2013 č. k. 7C/53/2012-79
priznal 5.022,75 eur, väzba od 28.11.2006 do 28.5.2007, oslobodenie spod obžaloby 14.7.2010,

KS Banská Bystrica pod sp. zn. 12Co/133/2014 z 22.9.2016 potvrdil; Okresný súd Žilina rozsudkom
z 3.12.2015 č. k. 18C/61/2013-204 priznal 16.000 eur s príslušenstvom, väzba v trvaní 1271 dní,
oslobodenie spod obžaloby, nezavinenie väzby žalobcom, na odvolanie žalovanej Krajský súd v Žiline
rozsudkom z 26.1.2017 pod sp. zn. 10Co/58/2016 potvrdil; Okresný súd Martin rozsudkom zo 17.2.2016
č. k. 15C/299/2014-131 priznal titulom nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia

sumu 300 eur a nemajetkovú ujmu spôsobenú zadržaním a rozhodnutím o väzbe /708dní/ 13.000
eur, na odvolanie žalovaného KS v Žiline rozsudkom z 31.5.2016 sp. zn. 5Co/163/2016 potvrdil, NS
SR dovolanie žalovanej odmietol; Okresný súd Trenčín priznal titulom nemajetkovej ujmy 11.000 eur,
väzba trvala 267 dní, rozsudkom z 20. októbra 2015 č. k. 27C/237/2010-228, Krajský súd v Trenčínena odvolanie žalovanej rozsudkom z 15.12.2016 sp. zn. 19Co/3/2016 v danej časti potvrdil, NS SR pod
sp. zn 4Cdo 191/2017 dovolanie odmietol; rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica z 1.4.2015 č. k.
7C/2010/2014-115 priznal okrem iného nemajetkovú ujmu vo výške 5.490 eur, väzba trvala 365 dní, na

odvolanie strán Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 1.3.2017 sp. zn. 15Co/391/2015 rozsudok
potvrdil a Najvyšší súd SR rozsudkom 3Cdo/191/2017 z 21.6.2018 dovolanie zamietol; Okresný súd
Trenčín rozsudkom z 3.9.2015 č. k. 17C/94/2004-164 priznal 5.000 eur nemajetkovú ujmu, väzba trvala
398 dní, Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo 16.11.2016 sp. zn. 4Co/834/2015 potvrdil a Najvyšší
súd SR v konaní 5Cdo/53/2017 uznesením z 11.7.2019 dovolanie odmietol. Európsky súd pre ľudské

práva vyhlásil dňa 20. januára 2020 rozsudok v prípade Salmanov c/a Slovenská republika, konštatoval
porušenie práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a sťažovateľovi priznal 8.000 eur za nemajetkovú ujmu, väzba trvala od apríla 2013
do novembra 2014; dňa 22.1.2019 vyhlásil rozsudok v prípade Móry a Benc c/a Slovenská republika,
väzba trvala od 14. marca 2014 do 30. mája 2014, priznal každému zo sťažovateľov 4.000 eur ako
náhradu nemajetkovej ujmy. ÚS SR Nálezom sp. zn. III. ÚS 523/ 2021-44 z 12.11.2021 za zásah do

základného práva na osobnú slobodu väzbou od namietaného rozhodnutia 1. júna 2021 do rozhodnutia
o väzbe z iných dôvodov 20. júla 2021, ako za zásah do základného práva na osobnú slobodu ústavne
neudržateľným väzobným rozhodnutím predstavujúcim závažný zásah do práva sťažovateľa, ktorý
nie je možné navrátiť do pôvodného stavu, vzhľadom na ústavne neudržateľné obmedzenie osobnej
slobody sťažovateľa po dobu 50 dní a okolnosti, za ktorých k nemu došlo, sťažovateľovi priznal finančné

zadosťučinenie 3.000 eur, čo považoval za primeraná sumu z hľadiska dôsledku neoprávneného zásahu
do základného práva na osobnú slobodu.
Výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe v sume 17.737,40 eur je vzhľadom na
vyššie uvedené, pri zohľadnení judikatúry všeobecných súdov, ÚS SR a ESĽP primeranou okolnostiam
predmetnej veci.

11. Predmetom tohto konania je aj žalobcom uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť
žalobcovi spôsobená uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 26.10.2012, ktoré má byť považované za
nezákonné, pretože v trestnom konaní bol žalobca v konečnom dôsledku oslobodený spod obžaloby.
Odvolací súd po zopakovaní dokazovania dospel k záveru, že žaloba je v tejto časti v zásade dôvodná.

Podľa § 5 ods. 1 ZoZŠ právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník
konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
Podľa § 6 ods. 1 a 2 ZoZŠ: (1) Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje

o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. (2) Právo podľa odseku 1 možno priznať iba
vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
Žalobca svoj nárok odvodzoval z uznesenia o vznesení obvinenia z 26.10.2012, ktoré považoval za
nezákonné, pretože s poukazom na oslobodzujúci rozsudok súdu (z dôvodu, že nebolo dokázané,

že skutok spáchal obžalovaný) nemalo byť trestné stíhanie proti žalobcovi vôbec vedené. Vzhľadom
na to, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo nikdy pre nezákonnosť zrušené, bolo potrebné sa
zaoberať otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže mať rovnaký význam ako zrušenie rozhodnutia
pre nezákonnosť. Odvolací súd má za to, že oslobodenie spod obžaloby musí mať rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, pretože predpoklad o spáchaní trestného

činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia sa nepotvrdil. V opačnom prípade by osoba, proti
ktorej bolo začaté trestné stíhanie, musela znášať materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia, aj keď
sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie sa skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na osohu
nevinnú. I keď teda ZoZŠ výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia spod
obžaloby, odvolací súd mal za to, že je nutné vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej,

a to úpravy zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 6 ods. 1 ZoZŠ),
keďže oslobodenie spod obžaloby má zo zákona rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení
obvinenia pre jeho nezákonnosť. Hoci je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a
stíhať trestnú činnosť, štát to nezbavuje zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže
ako mylný, a teda nerozhoduje, či orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale

či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.
V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na nález Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 754/2016-42 z
24.1.2017, v ktorom Ústavný súd SR uviedol, že „ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu
škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby (či zastavenímtrestného stíhania), je však potrebné hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny, ale vo
všeobecnej rovine aj v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát považovaný za právny
štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorými zasahujú do základných

práv jednotlivca. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili
pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie skutočne v trestnom konaní potvrdilo (napr. rozhodnutia
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 590/08 zo 17. júna 2008 a sp. zn. IV. ÚS 642/05 z 28.
augusta 2007). Je iste právom a povinnosťou štátu zabezpečovať ochranu spoločnosti vyšetrovaním
podozrení zo spáchania trestnej činnosti a jednotlivec je povinný v určenom rozsahu znášať obmedzenia

z toho vyplývajúce, avšak pokiaľ orgány činné v trestnom konaní dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr
ukáže ako nezákonné, ide vo vzťahu k takto stíhanej osobe o postup porušujúci jej základné ľudské
práva. Ak má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom trestného konania, musí v právnom štáte
existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nepáchal, dostane sa mu odškodnenia
za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený (Ústavný súd Českej republiky nález sp. zn. I.
ÚS 554/04 z 31. marca 2005).“ Obdobne sa vyjadril Ústavný súd SR aj v náleze č.k. III.ÚS 44/2017-25

zo dňa 21.11.2017, kde uviedol, že „súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti
štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom
štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom
dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby,
treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že

trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného
stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj
rozsudok NS Českej republiky z 23. februára 1990 sp. zn. 1 Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke
súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok NS SR z 28. júna 1993 sp. zn. 1 Cdo 53/93
publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, ročník 1994).

Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší
výsledoktrestnéhokonania.Tietozáveryprijatévčaseplatnostizákonač.58/1969Zb.súnapriekzmene
právnej úpravy stále použiteľné (uznesenie NS SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 z 18. augusta 2010).“
Vzhľadom na vyššie uvedené nálezy možno potom konštatovať, že skoršie rozhodnutia, na ktoré
poukazovala žalovaná, sú v súčasnosti už prekonané ustálenou súdnou praxou a oslobodením žalobcu

spod obžaloby bola fakticky konštatovaná nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia OR PZ v
Galante ČVS: ORP-642/OVK-GA-2012 z 26.10.2012. Je pritom bez významu, či mohol súd v rámci
predbežného prejednania obžaloby rozhodnúť zastavením trestného stíhania, alebo či išlo o použitie
zásady in dubio pro reo. Je totiž zodpovednosťou štátu, že jeho orgány činné v trestnom konaní
začali trestné stíhanie voči osobe, pri ktorej sa neskôr zistilo, že k tomu dôvody dané neboli. Okrem

toho odvolací súd poukazuje aj na predbežnú informáciu MS SR podľa § 9 zákona č. 400/2015 Z.z.
(verejne dostupná na M.) o pripravovanom právnom predpise, ktorým je návrh zákona, ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z.z., pričom základným cieľom právnej úpravy je o.i. zrevidovať
právnu úpravu jednotlivých prípadov zodpovednosti štátu za škodu, vrátane výslovnej legislatívnej
úpravy zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným

rozhodnutím, ak sa trestné konanie neskončilo odsúdením. Z predbežnej informácie MS SR tiež vyplýva
záver, že súčasná právna úprava explicitne neupravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
uznesením o vznesení obvinenia, ak sa trestné konanie neskončilo odsúdením, pričom rozhodovacia
činnosť takúto zodpovednosť jednoznačne a opakovane potvrdzuje. Z uvedeného je zrejmé, že
nová právna úprava má iba výslovne potvrdiť už ustálenú súdnu prax, ktorú uznáva i Ministerstvo

spravodlivosti SR, ako ústredný orgán žalovanej, a preto iniciuje v tomto smere precizovanie právnej
úpravy.
Pre úspešnosť v konaní o priznanie náhrady škody/nemajetkovej ujmy podľa ZoZŠ je potrebné súčasné
splnenie všetkých zákonných podmienok, a síce existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody/
nemajetkovej a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou/nemajetkovou

ujmou. Trestné stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, je spôsobilé vyvolať nielen vznik
materiálnej škody, ale aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv, čo nakoniec predpokladá
aj ustanovenie § 17 ods. 2 ZoZŠ.
Žalobca si v konaní v súvislosti s nezákonným stíhaním resp. nezákonným rozhodnutím o vznesení
obvinenia uplatnil tiež nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur, už v žalobe uviedol

vo vzťahu k vzneseniu obvinenia, že je nutné brať ohľad na trestné stíhanie ako celok, pretože najmä
to samotné počas doby jeho trvania veľmi výrazne zasahovalo do osobnostných práv žalobcu, ktorý
bol vystavovaný neustálemu stresu, spoločenskému zneváženiu a psychickým útrapám počas celej
doby, počnúc nezákonným uznesením o vznesení obvinenia a prostredníctvom úkonov, ktorých bolpovinný sa zúčastňovať až do doby právoplatného skončenia nezákonného a absolútne nedôvodného
trestného stíhania. Neprehliadnuteľné sú aj následky, ktoré nedôvodné trestné stíhanie zanechalo na
žalobcovi a jeho súkromnom živote. V rámci okolností konkrétneho prípadu bol skutok, pre ktorý bolo

vznesené obvinenie žalobcovi počas prípravného konania prekvalifikovaný zo zločinu nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
podľa § 172 ods. 1 písm. a), c), d) Trestného zákona so sadzbou trestu odňatia slobody 3 až 10 rokov
na obzvlášť závažný zločin podľa § 172 ods. 1 písm. a), c), d), ods. 3 písm. c) Trestného zákona so
sadzbou trestu odňatia slobody 15 až 20 rokov, pre ktorý trestný čin bola podaná obžaloba a ktorú

predstavu takéhoto možného trestu žalobca tiež ťažko psychicky prežíval. Žalobca pritom nebol predtým
nikdy trestne stíhaný, nemal a nemá žiaden záznam v registri trestov. Po skončení trestného stíhania
sa žalobca stretol s nedôverou zo strany bývalých známych a priateľov, ktorých aj stratil, nakoľko ich
odradzovala jeho „negatívna povesť“ vytvorená trestným stíhaním, počas ktorého bol spájaný s drogami
a obchodovaním s nimi.
Na pojednávaní žalobca uviedol, že samotné trestné stíhanie malo pre neho následky najmä v

spoločenských vzťahoch so známymi a kamarátmi, ktoré sa po tomto trestnom stíhaní nielenže zmenili,
ale úplne skončili. Známi a kamaráti mu neverili, že to nespravil, hoci bol oslobodený a hlavná otázka,
ktorá mu bola položená viackrát bola tá, ako je to možné, že sa dostal z väzby domov a že je vlastne
prepustený a oslobodený, keď mu boli pri prehliadke motorového vozidla nájdené drogy, konkrétne 1117
jednorazových dávok marihuany, dopytujúci sa mu povedal, že sa k takejto informácii dostal z televízie,

konkrétne z úst krajského riaditeľa policajného zboru, ktorý jednoznačne povedal to, že pri prehliadke
motorového vozidla boli nájdené drogy. Ľudia to čo vidia v televízii a ešte keď im to povie riaditeľ KR
PZ, tak tomu veria, aj keď to bol žalobcov kamarát, tak už slovám žalobcu, že mu nebolo nič nájdené,
neveril. Do dnešného dňa sa stretáva s ľuďmi, ktorí sú aj starší od neho a ktorí ho brali ako normálneho
človeka, ktorý nepácha žiadnu trestnú činnosť a nikde a nikdy zlé nikomu nič neurobil a väčšina ľudí sa

na neho pozerá inak a má pocit ako keby ho odsudzovali, jednoducho už bol spájaný v rôznych článkoch
s nejakým drogovým podsvetím, a človek je automaticky považovaný za zlého a už nikto nepozerá na to,
že bol oslobodený, oni to videli v televízii, povedal to krajský riaditeľ a už je žalobca pre nich automaticky
vinný. Keď žalobca zháňal ľudí do práce (potreboval zohnať kuriérov), tak v prvom rade oslovoval (z
dôvodu, že išlo o dobre platenú prácu) známych a pýtal sa ich, či by nemali záujem o túto prácu, no

dostal sa k odpovediam typu, že jednoducho nebudú pracovať pre človeka, ktorý bol spájaný s nejakým
drogovým podsvetím a ktorému sa už našli takéto veci a jednoducho všeobecne bol s tým spájaný, tým
pádom už automaticky ho viacerí známi, ktorým túto ponuku dal, odmietli. Trestné stíhanie ho veľmi
zasiahlo a stále zasahuje do jeho života, v tomto čase ani kamarátov a známych, ktorých mal, už nemá.
Všetci ho ako keby odvrhli na základe nejakého trestného stíhania a nepravdivých informácií, ktoré boli

uverejnené.
Svedkyňa Q. na pojednávaní o.i. uviedla, že išli (rozumej v deň kedy bola žalobcovi obmedzená sloboda)
so žalobcom do Šale a na kruhovom objazde ich zastavili (polícia), bola to riadna akcia. Veľa ľudí ich tam
natáčalo, fotilo. Boli tam (so žalobcom) ako takí zločinci na kruhovom objazde v Šali pri Tescu, začali im
prehľadávať auto, žalobca bol vonku opretý o auto, spútaný, čo sa jej už zdalo dosť silné a ona sedela

v aute, kde ju strážil policajt. Trvalo to všetko dosť dlho, boli tam dlho odstavení. Keď takéto niečo po
prvýkrát človek zažije, tak sa aj zľakne. Bolo to okolo pol piatej - piatej, ale bolo ešte svetlo, po čase sa
stmievalo. Bola tam strašná premávka a boli blokované autá. Ľudí tam bolo strašne veľa, všetci známi,
či cudzí, všetci na nich pozerali. No a potom po nejakých dvoch hodinách ich dali do Q. na policajnú
stanicu, kde ich vypočuli a ju pustili. Všetko bolo v správach, vedel o tom každý. Takisto sa to písalo

na všelijakých stránkach. Spomenutá tam bola okrem žalobcu aj ona a všelijaké veci s tým súvisiace.
Každý vedel, že je to žalobca a svedkyňa, a tiež čo sa udialo vedel každý. Veľa ľudí na nich pozeralo
potom s opovrhnutím, takým iným pohľadom.
Pre rozhodnutie o existencii nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je rozhodujúce, že trestné stíhanie
voči žalobcovi skončilo jeho oslobodením spod obžaloby, ktorá skutočnosť je právne porovnateľná so

zrušením rozhodnutia pre nezákonnosť (viď vyššie). V prípade zásahu do osobnostnej sféry fyzickej
osoby má táto v zmysle § 17 ods. 2 ZoZŠ právo požadovať zodpovedajúcu náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak a ak samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je výsledkom
voľnej úvahy súdu. Každá fyzická osoba má o.i. právo na ochranu svojej osobnosti, svojho života a

zdravia, ako aj súkromia (§ 11 O.z.), pričom súčasťou súkromného života je nepochybne tiež rodinný
život, ktorý zahŕňa vzťahy medzi blízkymi príbuznými, ich rozvíjanie, čím sa napĺňa a rozvíja vlastná
osobnosť danej fyzickej osoby. Nezákonné trestné stíhanie môže zasahovať do súkromného životajednotlivca, do jeho cti, dobrej povesti, preto je spôsobilé obmedziť, či porušiť aj právo na rešpektovanie
a ochranu súkromného a rodinného života, tak ako to zaručuje čl. 19 Ústavy SR.
Výpoveďami žalobcu, svedkyne Q., článkami z internetu a záznamom tlačovej besedy bolo preukázané,

že z dôvodu nezákonného obvinenia a trestného stíhania žalobcu sa známi, priatelia a blízki od žalobcu
a jeho partnerky odklonili, ukončili so žalobcom kontakt, odvrhli ho, neverili tomu, že nepáchal trestnú
činnosť, odsudzovali ho, pozerali na neho s opovrhnutím a vzdialili sa od neho, dodnes sa od neho
dištancujú (zhodná výpoveď žalobcu a svedkyne Q.). Ľudia, s ktorými sa svedkyňa Q. stretávala v obci
Q., v obchode, či v práci deti alebo kolegovia sa pýtali, čo sa stalo, videli to v televízii, v správach, pýtali

sa jej koľko rokov dostal žalobca, pýtali sa na vysvetlenie, prečo ich auto bolo medializované, vedel o tom
každý, s kým sa svedkyňa stretla. Takýmto spôsobom došlo k zásahu do súkromia, vzťahov žalobcu, do
jeho dobrej povesti a dobrého mena, keď sa ľudia dotazovali, koľko rokov dostal žalobca. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že trestné stíhanie, prehliadka vozidla a vznesenie obvinenia prinieslo žalobcovi
neželanú medializáciu, okrem iného bolo nepravdivo povedané, že sa u neho v aute našlo 1117 dávok
marihuany, pričom zo zápisnice o vykonaní prehliadky iných priestorov vyplýva, že v motorovom aute

Audi A8 ev. č. GA189DB sa nenachádzali žiadne veci pochádzajúce z trestnej činnosti. Vzhľadom na
obsah tlačovej besedy riaditeľa KR PZ v Trnave bol žalobca zaradený do drogového podsvetia mesta X..
Takéto nepravdivé informácie boli prebraté aj do ďalších printových, či internetových médií, čo žalobca
preukázal článkami z internetu. Trestné stíhanie a povaha obvinení a osoba žalobcu bola komentovaná
vo viacerých prostrediach (pracovnom prostredí partnerky žalobcu, v obci, v obchode, pri stretnutí s

rôznymi ľuďmi) a to v súvislosti, koľko rokov dostal, prečo bol oslobodený, pričom ľudia neverili, že
to nespravil. Neželanej a negatívnej medializácii bol žalobca vystavený už pri prehliadke motorového
vozidla, ktorá sa vykonala na frekventovanej ceste pri obchodnom dome Tesco v Šali - Veči, kde žalobcu
s jeho partnerkou okoloidúci ľudia natáčali, fotili, pozerali sa na nich. Najviac zasiahnuté bolo teda dobré
meno, povesť žalobcu, súkromie a vzťahy žalobcu a taktiež psychický stav pokoja žalobcu bol narušený.

Možno teda konštatovať, že žalobcovi vznikla nemajetková ujma v dôsledku zásahov predmetného
vznesenia obvinenia do jeho osobnostných práv v podobe práva na česť a dôstojnosť, práva na
dobré meno, práva na ochranu zdravia a súkromia vrátane medziľudských vzťahov. Z uvedeného bolo
možné mať za preukázané, že nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia malo negatívny dopad na
súkromný a rodinný život žalobcu, resp. zasiahlo do jeho osobnostných práv.

Aj v tejto súvislosti je potrebné odkázať na nález Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 754/2016-42 z
24.1.2017, v ktorom Ústavný súd SR poukázal na to, že „každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje
osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia
prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného.
Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho

cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak ide o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným
oslobodzujúcim rozsudkom súdu (Ústavný súd Českej republiky nález sp. zn. I. ÚS 554/04 z 31. marca
2005).“
Možno tak konštatovať naplnenie atribútov zodpovednostného vzťahu - existenciu nezákonného
rozhodnutia o vznesení obvinenia (považovaného za nezákonné, pretože v trestnom konaní bol žalobca

v konečnom dôsledku oslobodený spod obžaloby), existenciu nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím a nemajetkovou ujmou, ktorá je priama a bezprostredná, keď v
dôsledku uznesenia o vznesení obvinenia pre drogovú tresnú činnosť žalobcovi, žalobcovi vznikla vyššie
popísaná nemajetková ujma.
Právna úprava ZoZŠ výslovne nestanovuje spôsob výpočtu výšky náhrady nemajetkovej ujmy v

peniazoch, určuje iba kritériá na jej určenie (viď príslušné závery v 10. bode tohto rozsudku odvolacieho
súdu).
Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zohľadnil súd negatívny dopad uznesenia o
vznesení obvinenia na žalobcu, pričom zohľadnil kritériá uvedené v § 17 ods. 3 ZoZŠ, keď prihliadol
na osobu žalobcu, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje (žalobca žil usporiadaným

rodinným životom so svojou družkou, pričom predtým nebol trestne stíhaný); na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo (trvanie trestného stíhania voči osobe žalobcu takmer 2
roky); závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote (zhoršené medziľudské vzťahy),
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému žalobcovi v spoločenskom uplatnení (odmietanie
žalobcu pre jeho spájanie s drogovým podsvetím).

Za rozhodujúce obdobie, v rámci ktorého súd prihliadal na zásahy do života žalobcu, súd považoval
obdobie vedenia trestného stíhania voči žalobcovi (od vznesenia obvinenia dňa 26.10.2012 do 2.6.2015,
kedy nadobudol právoplatnosť oslobodzujúci rozsudok). Súd pritom neprihliadal na obdobie preduznesením o vznesení obvinenia zo dňa 26.10.2012, keď sám žalobca špecifikoval ako začiatok vzniku
ujmy nezákonné rozhodnutie z 26.10.2012, čím bol súd viazaný.
Skutočnosť, že žalobca podal proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia sťažnosť, nebola

sporná.(splnenie podmienky podľa § 6 ods. 2 ZoZŠ). Uznesením Okresnej prokuratúry Galanta (ďalej
len „OP Galanta“) z 27.10.2012 pod č. 3Pv 778/12-7 bola podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného
poriadku zamietnutá sťažnosť obvineného S. Q. zo dňa 27.10.2012 proti uzneseniu vyšetrovateľky OR
PZ v Galante zo dňa 26.10.2012 sp. zn. ORP-642/OVK-GA-2012 o vznesení obvinenia v zmysle § 206
odsek. 1 Tresného poriadku, pretože nie je dôvodná.

Odvolací súd mal za to, že vzhľadom na vyššie uvedenú ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o
vznesení obvinenia by samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením,
a preto je namieste, aby žalovaná žalobcovi uhradila aj nemajetkovú ujmu v peniazoch, keďže nie je
možné ju uspokojiť inak. Súd ako primeranú určil výšku náhrady nemajetkovej ujmy v sume 500 eur
za jeden rok trestného stíhania (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 11Co/66/2020-138 zo
16.3.2021). Keďže trestné stíhanie trvalo od 26.10.2012 do 2.6.2015, t. j. 2 roky a 7 mesiacov, žalobcovi

prináleží ako náhrada nemajetkovej ujmy suma 1.294 eur ((500 eur x 2 roky) + (500 eur/12 mesiacov
= 42 eur x 7 mesiacov)).
Odvolací súd mal za to že suma 1.294 eur je primeraná následkom nezákonného rozhodnutia, keď pri
určení ročnej náhrady súd zohľadnil povahu trestnej veci, dĺžku trestného stíhania, preukázané dopady
trestného stíhania na osobnostnú sféru žalobcu a okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo, ale

zároveň zohľadnil aj skutočnosť, že žalobca z dôvodu trestného stíhania nepodstúpil žiadnu liečbu,
ani nedošlo k rozpadu jeho vzťahu s priateľkou ani k nenapraviteľnému narušeniu rodinných väzieb a
negatívne dôsledky trestného stíhania boli zväčša dočasné.
Súdom určená výška náhrady za nemajetkovú ujmu pritom nevybočuje z medzí rozsahu náhrad
nemajetkovej ujmy priznávaných v obdobných prípadoch, v súvislosti s čím odvolací súd dáva do

pozornostijednozposlednýchrozhodnutíNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.7Cdo/243/2019
zo dňa 28.10.2020, v ktorom súd ustálil, že Krajský súd v Košiciach sa neodklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď priznal náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu od 17.11.2007
do 14.4.2008, teda 150 dní (10.000 eur), za trestné stíhanie od 15.11.2007 do 31.1.2011, teda 1174 dní
(2.500 eur) a za nezákonné odposluchy v trestnom konaní (2.500 eur). Ďalej poukazuje na rozsudok

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/169/2018 zo 6.3.2019 (priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
za trestné stíhanie v trvaní viac ako 3 roky vo výške 2.500 eur); rozsudok Okresného súdu Košice II č.
k. 37C/31/2014-126 z 11.7.2016 (priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie v trvaní viac
ako 3 roky vo výške 5.000 eur, keď poškodený bol v dôsledku trestného stíhania o.i. aj prepustený zo
služobného pomeru); rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 6C/131/2014-328 z 9.12.2015 (priznaná

náhrada nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie v trvaní 6 rokov vo výške 4.800 eur, keď o.i. trestné
stíhanie sa dostalo do povedomia širšej verejnosti); rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č.k.
8C/227/2015-105 z 15.12.2015 (priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie v trvaní viac
ako 5 rokov vo výške 8.500 eur, keď poškodený lekár v dôsledku trestného stíhania opustil svoje
zamestnanie). Odvolací súd poukazuje aj na komparáciu v bode 10. tohto rozsudku. Dodáva, že z

dôvodu, že výška nemajetkovej ujmy je vecou voľnej úvahy súdu, nebolo dôvodné žiadať od žalobcu
výpočet, ktorým k ním požadovanej sume dospel.

12. S prihliadnutím na závery uznesenia NS SR z 29.6.2021 sp. zn. 5Cdo/127/2019, uvedené v 10. bode
tohto rozsudku odvolacieho súdu (teda potrebu zohľadnenia iných právnych predpisov slovenského

právneho poriadku a judikatúry všeobecných súdov, ÚS SR, Európskeho súdu pre ľudské práva ako
kritérií pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy) s poukazom na ust. § 13 zákona č. 274/2017
Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov
(Celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok
sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu

trestného činu.), vychádzajúc z toho, že mesačná minimálna mzda v roku 2012 bola 327,20 eur a jej
50-násobok potom predstavuje sumu 16.360 eur, odvolací súd uzavrel, že hoci by žalobcovi patrila
náhrada nemajetkovej ujmy 19.031,40 eur (17.737,40 eur titulom rozhodnutia o väzbe + 1.294 eur
titulom nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia), musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je
priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala

bez existencie výnimočne závažných a dostatočných dôvodov (ktoré v predmetnej veci neboli dané)
prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné trestné činy.Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov tak súd považoval žalobu za dôvodnú v časti o zaplatenie sumy
16.360 eur, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovaná je
povinná zaplatiť žalobcovi 16.360 eur a vo zvyšku žalobu zamietol.

Podľa § 232 ods. 2 a 3 CSP ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym
uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak.(2) Lehota na plnenie je tri dni a plynie od
právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.(3)
Vzhľadom na výšku istiny, ku ktorej zaplateniu zaviazal žalovanú, mal odvolací súd za to, že je
dôvodné poskytnúť žalovanej na splatenie dlhu primeranú dlhšiu lehotu v trvaní 30 dní od právoplatnosti

rozsudku, najmä s poukazom na administratívno-organizačný proces potrebný na uvoľnenie finančných
prostriedkov štátu.
Súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéstranou,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý
proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

13. Podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov

konania na súde prvej inštancie.
Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré
vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Nakoľko odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, bolo potrebné znovu rozhodnúť aj o nároku
na náhradu trov konania (na súde prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov odvolacích konaní).

Zásaduúspechuvoveci(§255CSP)trebauplatniťajnakonania,vktorýchvýškaplneniazávisíodúvahy
súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu,
ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti
(porovnaj nálezy ÚS SR sp .zn. IV. ÚS 142/2014, II. ÚS 399/2019). Pri rozhodovaní o náhrade trov

konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie,
že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako
odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku
škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje. Žalobcu
v predmetnej veci preto bolo nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný

úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jej procesného
úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu. Na základe uvedeného, v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami odvolací súd priznal žalobcovi právo na plnú náhradu trov (celého) konania, avšak iba z
prisúdenejsumy.Vkonanípritomneboltvrdenýasúdsámnezistilžiadendôvodnaaplikáciuustanovenia
§ 257 CSP. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti

tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

14. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Súd poučuje strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)