Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 18, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/92/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1304121724
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1304121724.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu

JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Krajčovej v spore žalobcu: M. Z., bytom v N. pri M. č.
6, zastúpeného JUDr. Drahomírom Tomčom, advokátom so sídlom v Bratislave, Mesačná č. 9, proti
žalovanému: GREEN LAND s. r. o., IČO: 36 539 007, so sídlom v Bratislave, Dubnická č.6, zastúpeného
Advokátskou kanceláriou DEDÁK & Partners, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Suché Mýto 1, o určenie
vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok z 23. októbra 2017
č. k. 7 C 56/2008-883, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok z 23. októbra 2017 č. k. 7 C 56/2008-883

v napadnutom výroku (výrok I.), p o t v r d z u j e.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Pezinok (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 23. októbra 2017 č. k. 7 C
56/2008-883 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) určil, že žalobca je výlučným vlastníkom pozemku s
parcelnýmčíslomXXX/XX-ornápôdaovýmere8307m2apozemkuparcelnéčísloXXX/XX-ornápôdao
výmere 2055 m2, nachádzajúcich sa katastrálnom území N., Obec N. pri M., okres M., ktoré sú zapísané

v registri C, na Liste vlastníctva č. XXX, na Okresnom úrade v Senci, odbore katastrálnom (výrok I.).
V časti určenia, že žalobca je výlučným vlastníkom pozemku s parcelným číslom č. XXX/X o výmere
4117 m2, okres M., obec N. pri M., katastrálne územie N., žalobu zamietol (výrok II.). Žiadnej zo strán
nepriznal náhradu trov konania (výrok III.).

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že je
výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v okrese M., obec N. pri M., katastrálne územie

N., pôvodne zapísaných v Pk vložka č. XXX, označených ako parcela č. XXX/X roľa, parcela č. XXX/X
roľa, parcela č. XXX/X a parcela č. XXX/X o výmere 4500 m2, rozhodol v poradí prvým rozsudkom zo
dňa 01.03.2013, č. k. 7C 56/2008-253 tak, že žalobu zamietol. Vychádzal pritom z názoru, že predmetom
určenia vlastníckeho práva boli parcely označené ako parcela č. XXX/X, 4, 6, ktoré sa mali nachádzať v
katastrálnom území N., avšak tieto nikdy právne, ani fakticky neexistovali, a teda nemohli byť predmetom
vlastníckehoprávažalobcu.RovnakýnázorvyslovilvinejveciOkresnýsúdBratislavaIII,rozsudkomč.k.
16C 1/04-166 zo dňa 12.03.2007, ktorý sa týkal určenia vlastníckeho práva k totožným parcelám č. XXX/

X, 4, s totožnou výmerou 4500 m2, v totožnom katastrálnom území a totožným žalovaným. Vyslovil, že
označená nehnuteľnosť- parcela č. XXX/X,X o výmere 0,45 ha nikdy právne a ani fakticky neexistovala
a preto nemohla byť predmetom práva žiadneho subjektu. Krajský súd v Bratislave, rozsudkom 8Co
402/2007-191 zo dňa 10.03.2009 rozsudok ako vecne správny potvrdil.3. Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 01.03.2013, č. k. 7C 56/2008-253, Krajský súd v
Bratislave,uznesenímzodňa01.03.2016,č.k.14Co319/2013-339zrušilavecvrátilsúduprvejinštancie

na ďalšie konanie. Odvolací súd súdu prvej inštancie vytkol, že k právnym záverom došiel na základe
nedostatočne zisteného skutkového stavu a svoje rozhodnutie presvedčivo neodôvodnil. Konštatoval,
že odôvodnenie rozsudku postráda právne úvahy súdu a niektoré konštatovania sú v rozpore so
zisteným skutkovým stavom. Vytkol súdu prvej inštancie, že nevykonal dokazovanie listinných dôkazov
v odôvodnení rozsudku a nevysporiadal sa textom čl. IV Výmeru o vlastníctve pôdy, ktorým mali byť

prídelcommanželomN.pridelenédovlastníctvapôdohospodárskenehnuteľnosti vkatastrálnomúzemí
N. o celkovej výmere 1,11 ha, parcelné čísla XXX/X, 4, X a XXX/X. Nevysporiadal sa s otázkou, či a aký
dopad mala na vlastníctvo skutočnosť, že knihový súd neurobil záznam vlastníckeho práva v prospech
prídelcu. Nepreveril skutočnosť, či bol vypracovaný konečný prídelový plán a nezabezpečil dôkazy o
užívanípôdypoľnohospodárskymdružstvom.KrajskýsúdvBratislavetiežuzavrel,ževrozpore s
obsahom spisu je tvrdenie, že parcely XXX/X, X a X fakticky a právne neexistovali. Uložil súdu prvej

inštancie doplniť dokazovanie v naznačenom smere, opätovne rozhodnúť a svoje rozhodnutie náležite
odôvodniť.

4. Súd prvej inštancie po zopakovaní a doplnení dokazovania zistil, že Výmerom o vlastníctve pôdy
vydanom Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave, zo

dňa 19.03.1948, číslo: 14352/48-III/B boli W. N. a jeho manželke W., r. Z. pridelené nehnuteľnosti v
katastrálnom území N. o celkovej výmere 1.1100 ha, označené v prídelovom pláne ako parcela č. XXX/
X, 4, X roľa o výmere X,XXXX ha a parcela XXX/X o výmere 0,2100 ha a to každému v 1 ici, za
podmienok uvedených pod bodom III. Výmeru a zaplatení prídelovej ceny. Výška ceny mala byť určená
prídelovou listinou. V článku IV. Výmeru sa uvádza, že výmer o vlastníctve pôdy je verejnou listinou,

dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej
príslušný knihový súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu. Pôvodným vlastníkom
prideľovaných nehnuteľností bola R. F. a spol. Výmer je podpísaný povereníkom, opečiatkovaný a
datovaný. Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy sekcia B v Bratislave vypracovalo
Návrh prídelového plánu zo skonfiškovaných pôdohospodárskych majetkov v katastrálnom území N. pri

M. a N., bývalých vlastníkov R. F. a F. W., dňa 15.11.1947. Išlo o zápisničné odovzdanie skonfiškovanej
pôdy s tým, že prídelcom je umiestnenie parciel dobre známe, boli vytýčené a prídelci ich preberajú. V
menovitom zozname 56tich prídelcov sa nachádzajú právni predchodcovia žalobcu: N. W. a manželka
W.- prídel F o výmere 1 ha, V. Z. a manželka O., prídel A XX 1/2 ha. Zápisnica zo dňa 11.05.1958,
spísaná na MNV v Královej obsahuje zápis o tom, že W. N. a W. N., členovia JRD v Královej odovzdali

pridelený majetok JRD v celkovej hodnote 2160,- Kčs a ďalšie splátky prídelovej ceny sa zastavujú.
Doposiaľ prídelci zaplatili 590,- Kčs. Rozhodnutím Štátneho notárstva Bratislava - vidiek č. D XXXX/XX
zo dňa 19.10.1992, bolo rozhodnuté o novoobjavenom dedičstve po zomrelej W. N., rod. Z.. Predmetom
novoobjaveného dedičstva bol pozemok v užívaní poľnohospodárskej organizácie, zapísaný vo vložke
XXX, parcelné číslo XXX/X-roľa 11 ha 4503 m2, parcelné číslo XXX/X - roľa o výmere 1251 m2, parcelné

číslo XXX/X - roľa o výmere 1277 m2, všetko v katastrálnom území N., z čoho bolo pridelené Výmerom o
vlastníctve pôdy vydanom Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave,
zo dňa 19.03.1948, číslo: 14352/48-III/B - parcela č. XXX/X - roľa o výmere 2100 m2 a parcela XXX/
X,X,X o výmere 9000 m2 v celosti. Dedičom sa stal M. Z. - žalobca. Podľa fotokópie vložky č. XXX
pozemkovej knihy, nadobudla pôvodne tieto nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy v roku 1934 R. W..

Nehnuteľnosti boli na základe § 5 Nariadenia číslo 104/45 Sb. N. SNR konfiškované. Podľa zápisu pod
č. 9 a 10 vložky, dňa 01.04.1960 sa parcela č. XXX/X zlúčila s parcelami č. XXX/XX, XXX/XX vo vložke č.
XXXvjedencelokatensarozdelilnaparceluč.XXX/X-roľaovýmere11ha4503m2,parcelnéčísloXXX/
XX - dom a dvor o výmere 663 m2, XXX/XX záhrada o výmere 676 m2 a parcelné číslo XXX/XX stavebný
pozemok o výmere 1040 m2. V pozemkovej knihe, vložka č. XXX sa zápis v prospech vlastníckeho práva

právnych predchodcov žalobcu nenachádza. Dohodou o prenechaní pozemkov na užívanie, uzavretou
medzi žalobcom ako prenajímateľom a nájomcom SEMEX, štátny podnik, zo dňa 05.12.1992, prenechal
prenajímateľ na užívanie nájomcovi pozemky v katastrálnom území N., pôvodne parcelné čísla XXX/
X,X,X o celkovej výmere 12.3483 m2. Podľa Identifikácie parciel vyhotovenej dňa 18.03.1993, parcela
č. XXX/X o výmere 12 0955, zapísaná, bola v užívaní SEMEX, so sídlom v N. pri M.. Rovnako tak

parcely č. XXX/X a 6 boli v užívaní organizácie. Prídelová listina vydaná Okresným národným výborom
v M. dňa 19.03.1948 preukazuje prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v katastrálnom území
N., po bývalých vlastníkoch W. a spol., vdove O. Z., označených vo vložke č. XXX ako parcelné číslo
XXX/X,X o výmere 0,4500 ha. Prídelová cena v sume 930,- Kčs sa označuje ako vyrovnaná. Žalobcapredložil poštové poukazy dokladujúce zaplatenie prídelovej ceny, vystavené na meno V. Z. a manželka
O., adresované Povereníctvu SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu, Slovenský pozemkový
fond Bratislava. Notárska zápisnica č. N 10/94, NZ 12/94 spísaná dňa 17.01.1994 na Notárskom úrade

JUDr. T. M., notára so sídlom v Q., osvedčuje darovaciu zmluvu uzavretú medzi darkyňou O. Z. a
žalobcomakoobdarovaným,predmetomktorej súnehnuteľnosti vkatastrálnomúzemíN.atoparcelač.
XXX/X, XXX/X roľa, o celkovej výmere 4500 m2, ktoré sú t. č. v užívaní právnických osôb. Nehnuteľnosti
daruje darkyňa obdarovanému v celosti, do výlučného vlastníctva. V článku 6/ zápisnice sa uvádza,
že účinnosť tejto zmluvy vzniká dňom vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Notárska

zápisnica neobsahuje podpisy účastníkov zmluvy, darcu a obdarovaného.

5. V ďalšom súd prvej inštancie poukázal na to, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave,
č. k. 8Co 402/2007-91 zo dňa 10.03.2009 bol ako vecne správny potvrdený rozsudok Okresného súdu
Bratislava III, č.k. 16C 1/2004-166, ktorým súd zamietol žalobu o určenie vlastníckeho práva k parcele
č. XXX/X a 4 o výmere 0,45 ha, v katastrálnom území N., ktorá bola pridelená zomrelému prídelcovi na

základe Výmeru o vlastníctve pôdy č. 14352/48-III/B zo dňa 19.03.1948. Odvolací súd konštatoval, že v
konaní nebolo preukázané, že by niekedy nehnuteľnosť -parcela XXX/X o výmere 0,45 ha právne vznikla
a že by bola súčasťou nehnuteľnosti parcelné číslo XXX/X o orná pôda o výmere 109064ha, katastrálne
územie N.. Dňa 14.11.2000 Slovenský pozemkový fond zaslal Okresnému úradu v Senci, žiadosť o zápis
do listu vlastníctva týkajúci sa parciel č. XXX, parcely pod č. XXX/X-X, všetko v katastrálnom území N.,

vlastníckeho práva v prospech SR - SPF a pripojil nasledujúce prílohy :

- Fotokópiu PKV č. 214, podľa ktorej pôvodnými vlastníkmi nehnuteľností v katastrálnom území N. boli
každý v podiele 1/2, W. F. a R..

- Identifikáciu parciel zo dňa 14.11.2000,

- Potvrdenie, že k parceliam zapísaným PK vložke 214 nebol v lehote uplatnený reštitučný nárok

- Rozhodnutie Konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru zo dňa 23.7.1946, ktorým bolo

rozhodnuté o konfiškácii pôdohospodárskeho majetku R. W., rod. W., ako osobe maďarskej národnosti

- Rozhodnutie Konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru zo dňa 23.07.1946, ktorým
bolo rozhodnuté o konfiškácii pôdohospodárskeho majetku F. W., ako osobe maďarskej národnosti

-OznámenieŠtátnehoarchívuvPezinku zodňa01.03.1999,žesavarchívenenachádzajúkonfiškačné,
prídelové listiny a plány z katastrálneho územia N.

- Uznesenie Ľudového súdu ( nečitateľný dátum ), ktorým povolil na nehnuteľnosti vedené vo vložke č.
214, katastrálne územie N., parcela č. XXX/X v celosti ( inak konfiškát), vedené na Československý štát,

zápis - odčlenenie časti pozemku ako parcely XXX/XX ako stavebnej plochy.

-RozhodnutieRadyOkresnéhonárodnéhovýboru zodňa16.3.1959,č.j. Poľ-4872/58,ktorýmsapridelili
pozemky vedené vo vložke č. 214 ako konfiškát, v katastrálnom území N. pod AI, A II rad č. 1. v celosti
do vlastníctva Čsl. Štát.

- Uznesenie Ľudového súdu v Senci, ktorým súd povolil na nehnuteľnosti vo vložke č. 214 v katastrálnom
území N. odpísanie parciel do vložky č. XXX

- Geometrický polohopisný plán, podľa ktorého parcela č. XXX/X je o výmere 11 ha 53 a 64m2

- Fotokópiu vložky č. 214 podľa ktorej sa parcely č. XXX/X-X zlučujú na parcelu č. XXX/X o výmere
11 ha 53 á 64m2.

- ROEP zo dňa 08.08.1999, kde sú parcely XXX/X, XXX/X-X vedené na vlastníka SPF.

Podľa Výpisu z listu vlastníctva č. 702, pre okres Senec, obec Kráľová pri Senci, katastrálne územie
N. pri Senci, sú parcely registra E, číslo XXX/X o výmere 109064 m2, orná pôda, parcela č. XXX/
X o výmere 8366 m2, orná pôda, parcela č. XXX/X o výmere 1277 m2 orná pôda a parcelné čísloXXX/X o výmere 1251 m2 orná pôda, vo vlastníctve žalovaného. Zmluvou o bezodplatnom prevode
vlastníctva k pozemkom, uzavretou medzi Slovenským pozemkovým fondom Bratislava ako prevodcom
a nadobúdateľmi: Y. W., W.. S. M., F. B., previedol štát v zastúpení SPF, ako výlučný vlastník

nehnuteľností v katastrálnom území N., zapísaných na LV č. XXX ako parcela č. XXX/X orná pôda
o výmere 109.064m2, parcela č. XXX/X o výmere 8366m2, parcelné číslo XXX/X o výmere 1277
m2, parcelné číslo o výmere XXX/X o výmere 1251 m2 v celosti a to každý v podiele 1/4 k celku
(u Y. W. v podiele 1). Kúpnou zmluvou uzavretou medzi predávajúcimi Y. W., W.. F. B. a Mgr. S. M.
ako predávajúcimi a žalovaným ( GREEN LAND s. r. o. ) dňa 24.01.2001 previedli predávajúci svoje

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX ako parcela č. XXX/X orná pôda o výmere
109.064m2,parcelač.XXX/Xovýmere8366m2,parcelnéčísloXXX/Xovýmere1277m2,parcelnéčíslo
o výmere XXX/X o výmere 1251m2 v celosti a to každý každý v podiele 1/4 k celku (u Y. W. v podiele 1),
na žalovaného. Podľa vyjadrenia obce Kráľová pri Senci, zo dňa 26.04.2012 začal pred rokom 2003 v
katastri N. ROEP, konanie však bolo viackrát prerušené. Konanie bolo ukončené dňa 20.09.2012. Podľa
vyjadreniaPoľnohospodárskehodružstvavKráľovejpriSencizodňa19.04.2012,savarchívenachádza

prihláška W. N. zo dňa 09.09.1952, výmer o vlastníctve pôdy č. XXXXX/XX-III/B zo dňa 19.03.1948,
zápisnica o vysporiadaní pohľadávky zo dňa 11.01.1958 a sprievodný list. Z predložených dokladov
však nie je možné určiť presné parcelné čísla, iba výmera 2,4 ha pôdy pridelenej po vlastníkoch F..
Rozhodnutím Správa katastra Senec, č. X/XXXX/ROEP/N. zo dňa 31.12.2012 bol v katastrálnom
území Krmeš schválený register obnovenej evidencie pozemkov, spracovaný zhotoviteľom GEOTOP

univ. Inž. Práce R.. W. Y.. Podľa fotokópie spisu V - XXXX/XXXX, požiadal žalobca dňa 09.03.2009
o zápis vlastníckeho práva k parceliam XXX/X, XXX/XX, XXX/XX, na základe geometrického plánu č.
XXX/XXXX, ktorý vypracoval GEOSTAV geodetické práce, T. N.. Geometrický plán rozdelil parcely XXX/
X,X,X a X na XXX/X o výmere 4117 m2, XXX/XX 4109 m2, XXX/XX o výmere 8307 m2 a XXX/XX
o výmere 2055 m2 v prospech žalobcu ako duplicitného vlastníka. Katastrálny úrad v Bratislave dňa

12.03.2009 žalobcovi oznámil, že darovacia zmluva N 10/94, Nz 12/94 je nezapísateľná, pretože nebola
daná na kataster na povolenie vkladu a ani nebola registrovaná na súde. Rekonštrukcia prídelového
plánu v katastrálnom území N., ktorú vypracoval R.. N., označuje jednotlivé prídely v katastrálnom území
N., podľa pôvodného návrhu prídelového plánu a zápisnice o odovzdaní pridelenej pôdy jednotlivým
prídelcom.

6. Súd prvej inštancie z pripojeného dedičského spisu D not 72/99, D 291/99 po zomrelej W. N., zomrelej
dňa XX.XX.XXXX, zistil, že bolo prejednané ako novoobjavené dedičstvo- vložka č. XXX, parcela č.
XXX/X - roľa o pôvodnej výmere 11 ha 4503 m2, XXX/X o výmere 1251 m2, XXX/X roľa o výmere
1277 m2, z ktorých poručiteľke bolo pridelené výmerom o vlastníctve pôdy parcela XXX/X,X,X o výmere

9000 m2, parcela XXX/X o výmere 2100 m2. Dedičom sa stal žalobca. Podiel patriaci W. N., zdedila
W. N. na základe dedičského rozhodnutia D XXX/XX dňa 09.04.1958. Po vyhlásení dokazovania za
skončené na pojednávaní dňa 23.10.2017, bol do súdneho spisu dňa 24.10.2017 doručený spisový
materiál - písomná časť ROEP z katastrálneho územia N.. Súd tento dôkaz nevykonal na pojednávaní
a strany už nemali možnosť sa z jeho obsahom oboznámiť. Avšak, tento materiál nebol podľa súdu v

žiadnom prípade spôsobilý akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť záver súdu vyslovený vo výroku rozsudku.
Len pre úplnosť informácií súd mimo dokazovania uviedol, že dokument bol autorizačne overený R..
W. Y. dňa 20.09.2012. Má 21 strán. Parcely, ktoré sú predmetom tohto konania dokument neobsahuje.
Medzi účastníkmi konania ROEP sa meno žalobcu nenachádza.

7. V ďalšom súd prvej inštancie vykonal dokazovanie aj výsluchom sporových strán. Žalobca vypovedal,
že riadne po svojich rodičoch a svojej tete nadobudol vlastnícke právo k pozemkom nachádzajúcim
sa v katastrálnom území N.. Približne v roku 1956 boli nehnuteľnosti vložené do JRD v Kráľovej pri
Senci a tam sa nachádzajú doposiaľ. Žalobca ďalej uviedol, že členom družstva je od roku 1971 a
odvtedy tam pracuje. Ako traktorista pozemky obrábal. Žalovaný sa dostal k vlastníctvu pozemkov

machináciami. Právny zástupca žalobcu mal za to, že žalobca preukázal, že jeho právni predchodcovia
nadobudli vlastníctvo k nehnuteľnostiam, žalobca ich riadne zdedil. Nebol však o tom urobený záznam
v katastri. V ostatnej časti nadobudol žalobca nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy. Žalovaný
nadobudol vlastníctvo pozemkov na základe kúpy od fyzických osôb, ktoré nehnuteľnosti nadobudli v
rámci reštitúcií. Podľa neho tu pochybil Slovenský pozemkový fond, ktorý napriek tomu, že nehnuteľnosti

mali svojich vlastníkov, ich vydal reštituentom. Žalobca sa bez rozhodnutia súdu nevie domôcť svojho
vlastníckeho práva a preto má naliehavý právny záujem na určení vlastníctva súdom. Právny zástupca
žalovaného uviedol, že v obdobnej veci sa viedli štyri súdne spory, kde v jednom už bolo právoplatne
rozhodnuté zamietnutím žaloby. Prídelové konanie v katastrálnom území N. nebolo nikdy dokončené,nebol vyhotovený konečný prídelový plán. Jednou z podmienok nadobudnutia prídelu bolo, aby prídelca
užíval pôdu 10 rokov a tiež, aby zaplatil prídelovú cenu. Inak nehnuteľnosť zostala vo vlastníctve štátu.
V katastrálnom území N. boli už v roku 1951 vkladané prídely do JRD. S úspešnými reštituentami

boli uzatvárané zmluvy a tak tomu bolo i v prípade právnych predchodcov žalovaného. Slovenský
pozemkový fond, predtým ako pristúpil k uzatvoreniu zmluvy, skúmal, či je pozemok možné vydať a
v tomto prípade nebola zistená žiadna prekážka. Nebola pochybnosť o tom, že pozemky patria štátu.
Neboli vznesené ani námietky voči ROEPu, preto nie je pravda , že žalovaný nadobudol pozemky
neplatným spôsobom. Žalovaný vypovedal, že sa dozvedel o možnosti odkúpiť pôdu od reštituentov.

Kúpa prebehla bez problémov, nemal dôvod čokoľvek skúmať a o niečom pochybovať. Pri ohliadke
nehnuteľnosti bol starostom obce upozornený na možnosť duplicity vlastníctva. Žalovaný preto inicioval
stretnutie, kde sa snažil o dohodu. Niektorí však odmietli dohodu a vyvolali súdny spor.

8. Z výsluchu svedka R.. T. N. súd zistil, že je zhotoviteľom geometrického plánu, ktorý sa vzťahuje k
prídelovým listinám a prídelovému konaniu v katastrálnom území N.. Pri vyhotovovaní si žiadal

predložiť všetky listiny i archívne, dostal tiež návrh prídelového plánu. Napokon vyhotovil rekonštrukciu
prídelového plánu pre danú lokalitu. Zistili tiež, že SPF vydal pozemky v nesprávnej výmere. V rámci
konania ROEP boli taktiež robené nezrovnalosti, čo je možné tým, že komisia nemala vedomosť o
všetkých listinách, alebo nepracovala správne. Konanie ROEPU preto nebolo riadne dokončené. Z
výpovede svedka R.. W. Y. vyplynulo, že bol členom komisie ROEPu zriadenej v katastrálnom území

N.. Mal na starosti zisťovanie vlastníckych vzťahov k pozemkom v danom katastrálnom území. Za týmto
účelom navštevovali archívy, konanie bolo ukončené 31.12.2012. O tom, že žalovaný získal pozemky v
tomto katastrálnom území nevedeli. Dodatočne sa v niektorých prípadoch našli prídelové listiny, ale ak
už bol vydaný list vlastníctva, tak sa to neriešilo. V tomto katastrálnom území nedošlo ku konečnému
prídelovému plánu a pozemky sa nikdy nerozparcelovali. Prídely sa nerealizovali. Svedkyňa W. G. vo

svojej výpovedi uviedla, že je sestrou žalobcu. Vie, že pôdu kedysi vlastnil W. N. s manželkou W.. V roku
1952 vstúpili obaja do družstva a od tejto doby sa pozemky nachádzajú v areáli a nikdy neboli odtiaľ
vyňaté. Žalobca vstúpil do družstva tiež. Či tieto pozemky boli niekedy zaplatené, nevedela. Svedkyňa
V.. F. G. vypovedala, že konanie ROEP sa v katastrálnom území N. ťahalo
roky. Konkrétne okolnosti si nepamätala. Listiny preukazujúce vlastníctvo mohli predkladať aj samotní

občania. Zisťovali sa tiež listiny z archívov. Svedkyňa V.. M. B. vypovedala, že ROEP malo
na starosti technické oddelenie. Doklady k ROEPu sa nachádzajú v archívoch. Napokon svedkyňa
R.. W. T. uviedla, že pracovala na regionálnom odbore SPF do roku 2003. ROEP nemala priamo na
starosti a vzhľadom na uplynutie času si konkrétne veci nepamätala. Uviedla len všeobecne, že konanie
vkonkrétnomkatastrálnomúzemímalnastarostizhotoviteľ,ktorýsisámzabezpečovallistinnépodklady,

dohľadával v archívoch atd. Potom sa vyjadroval i regionálny odbor, ktorý mohol podávať námietky. V
prípade, že bola nehnuteľnosť evidovaný na štát, vždy sa zisťovalo, či sa v archíve nenachádzajú listiny,
napríklad doklad o zrušení vlastníctva a pod. Ak sa žiadne listiny nenašli, malo sa za to, že vlastníkom
je štát.

9. Súd prvej inštancie následne poukázal na nález Ústavného súdu sp. zn. IV. 295/2012-37, ktorý sa týka
stanoviska k možnosti domáhať sa pred všeobecným súdom určenia vlastníctva za situácie, že predtým
žalobca nevyužil svoje právo vyplývajúce z reštitučných predpisov. Ústavný súd SR tu vyslovil záver,
že je možné v prípade zániku práva v zmysle reštitučných predpisov, domáhať sa určenia vlastníckeho
práva pred všeobecným súdom. Uznesenie Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 178/06-5 - sa týka totožnej

právnej otázky. Nález Ústavného súdu SR I. ÚS 549/2015 -33 hovorí o prelomení zásady "nikto nemôže
previesť na iného viac práv ako sám má" v prospech účastníkov súkromnoprávnych vzťahov konajúcich
v dobrej viere.

10. Zhrňujúc vyššie uvedené, súd prvej inštancie uzavrel, že vykonaným dokazovaním zistil, že podľa

nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. zo dňa 23. augusta 1945 o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení
pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa,
bol s okamžitou platnosťou konfiškovaný bez náhrady všetok pôdohospodársky majetok na území
Slovenska, ktorý bol vo vlastníctve osôb maďarskej, nemeckej národnosti, zradcov a nepriateľov a
to bez ohľadu na štátnu príslušnosť. O tom, kto patrí do vyššie uvedených skupín osôb rozhodovali

konfiškačné komisie. Vlastníkom skonfiškovaného majetku sa stal Československý štát. Konfiškovaný
pôdohospodársky majetok bol následne prideľovaný žiadateľom z radov robotníkov, maloroľníkov,
úradníkov, ale i obciam, družstvám aa priemyselným podnikom, tiež záhradníkom a vinohradníkom. Pri
miestnychnárodnýchvýborochvobvode,kdesanachádzalskonfiškovanýmajetoksazriaďovalimiestneroľnícke komisie, pozostávajúce z najviac 10 členov. Miestna roľnícka komisia mala vypracovať návrh
prídelového plánu a prídelovej ceny a predložiť ho na schválenie okresnej roľníckej komisii. Okresná
prídelová komisia vypracovala okresný prídelový plán, ktorý sa mal považovať za konečný a predložila

Povereníctvu Slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu. Určená prídelová
cena sa splácala zriadenému Slovenskému pozemkovému fondu a to buď naraz, alebo v splátkach.
Osoba, ktorej bola pôda pridelená bola povinná na pridelenom majetku hospodáriť, inak Povereníctvo
mohlo pridelený majetok odňať.

V prejednávanej veci bol na základe vyššie spomenutého nariadenia, skonfiškovaný pôdohospodársky
majetok vlastníkov maďarskej národnosti: F. W., R. W. a F. W., nachádzajúci sa v katastrálnom území
N., obec N. pri M.. Okrem iného i parcely označené ako XXX/X-X, s tým, že parcela XXX/X mala
pôvodne výmeru 12 ha 59 á 55m2. Neskôr bola parcela XXX/X zlúčená s parcelami č. XXX/XX, XXX/XX
zapísanými vo vložke 276 v jeden celok a následne rozdelená na parcelu XXX/X o výmere 11 ha 45á
03m2. Podpredsedom Miestnej roľníckej komisie pre katastrálne územie v Kráľovej pri Senci a Krmeš ,

ktorá vypracovávala návrh prídelového plánu bol i W. N.. Podľa návrhu, ktorý vypracovala komisia v
marci v roku 1947 mali dostať W. N. a manželka W. prídel označený ako A 37 o výmere 1 ha. Výmerom
o vlastníctve pôdy, vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. 14352/48-
III/B zo dňa 19.02.1948 bola do vlastníctva pridelená skonfiškovaná pôda právnym predchodcom
žalobcu: W. N. a manželke W., r. Z., každému v 1- ici a to v celkovej výmere 1.1100 ha, ktoré boli

v prídelovom pláne označené ako parcela č. XXX/X/4/6, roľa o výmere 0,9000 ha, parcela č. 157/2
roľa o výmere 0,2100 ha (č. l. 6-7 spisu). Prídelová cena mala byť určená v prídelovej listine, ktorá
súdu predložená nebola. Podľa čl. IV Výmeru, je výmer verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo
prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihový súd urobí
záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu. V pozemkovej knihe, vložka č. 214 je záznam o

konfiškácii majetku, avšak žiaden záznam o vlastníctve právnych predchodcov žalobcu W. N. a W. N., sa
vo vložke č. 214 nenachádza. Manželia N. vniesli svoj pôdohospodársky majetok do družstva v Královej
pri Senci. Podľa vyjadrenia družstva z archívnych materiálov nevyplývajú presné parcely, ale iba ich
výmera 2,4 ha prídelovej pôdy. W. N. zomrel 29.08.1957 a dedičkou sa stala jeho manželka W. N..
Podľa dedičského rozhodnutia D XXX/XX zo dňa 09.04.1958 bol súčasťou dedičstva i nezaknihovaný

prídel podľa Výmeru Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. 14352/48-III/B zo dňa
19.2.1948, roľa v 1 ici podielu a to parcely 157/2 a XXX/X,X,X v 1 - ici v katastrálnom území N.,
v hodnote 1568,- Kčs. W. N. dňa 07.03.1972 spísala závet formou Notárskej zápisnice N 129/72,
Nz 150/72 , ktorým odkázala všetok svoj hnuteľný i nehnuteľný majetok žalobcovi. W. N. zomrela
XX.XX.XXXX. Žalobca sa dňa 19.10.1992 ako závetný dedič dostavil na Štátne notárstvo Bratislava-

vidiek a predložil Výmer Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. 14352/48-III/B zo dňa
19.2.1948. Rozhodnutím Štátneho notárstva Bratislava-vidiek v Bratislave D 3300/92 zo dňa 19.10.1992
bolo potvrdené nadobudnutie novoobjaveného dedičstva - pozemku v užívaní poľnohospodárskej
organizácie ,vl.214 parcelné číslo XXX/X- roľa 11 ha 4503 m2 , parcela XXX/X- roľa 1251 m2, parcela
č. XXX/X- roľa 1277 m2 v katastrálnom území N., z ktorých bolo Výmerom W.

N. a jeho manželke pridelené - parcela č. XXX/X/X/X o výmere 9000m2, parcela č. XXX/X- roľa o
výmere 2100m2. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 19.10.1992. Rozhodnutie bolo zapísané
do príslušného katastra nehnuteľností až na základe zápisu na žiadosť žalobcu Z -865/09. Žalobca dňa
05.12.1992uzavrelakoprenajímateľDohoduoprenechanípozemkovnaužívanie,snájomcomSEMEX,
š.p. Bratislava a do užívania prenechal parcely zapísané vo vložke 214 - XXX/X o výmere 12.0955 m2,

parcela XXX/X o výmere 1277 m2 a parcelu č. XXX/X o výmere 1251m2.

Žalobca predložil súdu Prídelovú listinu vystavenú na meno vdovy O. Z., rod. F., zo dňa 19.03.1948
podľa ktorej sa uskutočnil prevod vlastníckeho práva k prídelu po bývalých vlastníkoch
W. F. a spol, v katastrálnom území N.. Prídelom prídelkyňa nadobudla parcely zapísané vo vložke

214, č. XXX/X/X o výmere 0,4500 ha , za prídelovú cenu 930,- Kčs, ktorá bola úplne vyrovnaná. Dňa
17.01.1994 bola na Notárskom úrade V.. T. M. v Q., spísaná formou notárskej zápisnice N 10/94, Nz
XX/XX darovacia zmluva medzi O. Z. ako darkyňou a žalobcom ako obdarovaným, predmetom ktorej
boli nehnuteľnosti v katastrálnom území N., parcela č. XXX/X, XXX/X o celkovej výmere 4500 m2.
Darovacia zmluva neobsahuje podpisy zmluvných strán. Nebol podaný návrh na jej vklad do katastra

nehnuteľností, v dôsledku čoho neexistoval zápis vlastníckeho práva v prospech žalobcu v príslušnom
katastri nehnuteľností a zmluva nikdy nenadobudla účinnosť.Dňa 14.11.2000 podal Slovenský pozemkový fond na Okresný úrad v Senci, katastrálny odbor žiadosť
o zápis vlastníckeho práva na list vlastníctva, týkajúci sa pozemkov zapísaných Pk Vl. 214, parcely:
XXX/X-X v katastrálnom území N.. Príslušný spis Z -2975/2000 obsahuje konfiškačné rozhodnutia a

tiež rozhodnutie, ktorým boli prídely v katastrálnom území N. zapísané vo vložke č. 214,
okrem iného označené ako A I r. č. 1-56 do vlastníctva československého štátu a zapisujú sa do
vložky č. 276. Stalo sa tak základe rozhodnutia Ľudového súdu v Senci rady Okresného národného
výboru, odboru poľnohospodárskeho a lesného hospodárstva v Senci, dňa 16.3.1959. Dňa 12.12.2000
uzavrela Slovenská republika - Slovenský pozemkový fond ako prevodca a výlučný vlastník s osobami

nadobúdateľov ( osoby oprávnené v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. ) Zmluvu o bezodplatnom prevode
práva k nehnuteľnostiam v katastrálnom území N., zapísaných na LV č. XXX ako parcela č. XXX/X orná
pôda o výmere 11.492m2, parcela č. XXX/X orná pôda o výmere 109.064m2, parcela č. XXX/X orná
pôda o výmere 8.366m2, parcela č. XXX/X o výmere 1277m2, parcela č. XXX/X o výmere 2029m2 a
parcela č. XXX/X orná pôda o výmere 1251m2. Dňa 24.01.2001 uzavreli nadobúdatelia so žalovaným
kúpnu zmluvu, na základe ktorej previedli svoje vlastnícke právo k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam

na žalovaného, za kúpnu cenu 1.601.748,- Sk. Vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaného ako
výlučného vlastníka nehnuteľností bol povolený Správou katastra Senec, na LV č. 702 pod V -167/01.

Pre úplnosť súd dodal, že v katastrálnom území N. prebiehalo v rokoch konanie o obnove evidencie
niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim podľa zákona č.180/1995 Z. z. v znení neskorších

predpisov, kedy sa zisťovali dostupné údaje o pozemkoch a právnych vzťahoch k nim a na ich základe
sa zostavuje a schvaľuje register obnovenej evidencie pozemkov (ROEP), t. j. do katastra nehnuteľností
sa premietli vlastnícke práva k pozemkom, ktoré sú vymedzené plošne vlastníckymi vzťahmi alebo
držbou a doteraz neboli v katastri nehnuteľností evidované. Podklady potrebné na zostavenie registra sa
zisťovali z katastrálneho operátu, štátnych archívov, z listín predložených účastníkmi konania, z údajov

poskytnutých nájomcami pozemkov, pozemkovými spoločenstvami alebo inými oprávnenými osobami,
z výpovedí svedkov a z iných dôkazov získaných najmä pri prešetrovaní v obci. Výsledkom spracovania
a zápisu registra bola písomná časť a grafická časť údajov. Písomná časť je súčasťou súboru popisných
informácii katastra, údaje sú zapísané na listoch vlastníctva ako parcely registra E. Grafická časť registra
je súčasťou súboru geodetických informácií katastra, a to v podobe vektorovej mapy určeného operátu.

VdanomprípadenebolovrámcikonaniaROEPzistené,žebysanapredmetnénehnuteľnostivzťahovali
prídely. V PK vložke č. 214 nebola zmienka o vlastníctve prídelcov, od roku 1959 bolo vlastníctvo
zapísané na Čsl. štát a od roku 2000 na SR v zastúpení SPF. Od roku 2001 potom na
žalovaného.

11. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba je dôvodná len pokiaľ išlo o určenie
vlastníckeho práva žalobcu k pozemku s parcelným číslom XXX/XX-orná pôda o výmere 8307m2 a
pozemku parcelné číslo XXX/XX-orná pôda o výmere 2055m2, nachádzajúcich sa katastrálnom území
N., Obec N. pri M., okres Senec, ktoré sú zapísané v registri C, na Liste vlastníctva č. XXX.

12. Súd vec právne posúdil podľa § 110, § 111 ods. 1, § 112, § 113 ods. 1 Občianskeho zákonníka
účinného od 01.01.1951-31.03.1964, § 132 ods. 1, § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného od
01.01.1993. Poukázal na to, že konfiškácia majetku sudetských Nemcov a Maďarov bola zdôvodňovaná
ako kolektívna vina za neverný postoj voči Československému štátu. V prvej etape pozemkovej reformy
roku1946sarozhodlookonfiškáciipôdyapoľnohospodárskehomajetku"zradcovslovenskéhonároda",

Nemcov a osôb maďarskej národnosti, ktoré nemali k 1. novembru 1938 čs. štátnu príslušnosť alebo
vlastnili viac ako 50 ha pôdy. Na základe rozhodnutia z 21.06.1945, v rámci pozemkovej reformy
bola nariadená konfiškácia poľnohospodárskeho majetku osôb maďarskej a nemeckej národnosti bez
odškodnenia a bez ohľadu na štátnu príslušnosť uvedených osôb. Podľa odseku 2.1. za osobu nemeckej
alebo maďarskej národnosti bol považovaný ten, kto sa od roku 1929, pri hociktorom sčítaní ľudu hlásil

k nemeckej alebo maďarskej komunite alebo k skupine či formácie inej národnosti alebo bol členom
politickej strany zloženej z osôb týchto národnosti. Súčasne s týmto bolo nariadené, že na skonfiškovaný
majetok si môžu uplatňovať majetkové práva všetky obce, družstvá a osoby slovanskej národnosti
(§ 7). Na toto nariadenie nadväzuje vyhláška ministerstva financií zo dňa 22.06.1945 o vinkulácií
majetku Nemcov a Maďarov uloženého do investícii, bankových účtov a depozitov. Skonfiškovaná

pôda prechádzala pod správu Slovenského pozemkového fondu a prideľovala sa do súkromného
vlastníctva bezzemkom a malým roľníkom, čo tvorilo vyše 66 % skonfiškovanej pôdy. Dôrazne sa
uplatňovala najmä konfiškácia maďarských, nemeckých a zradcovských veľkostatkov, maďarských
právnických osôb a Maďarov, ktorí boli odsúdení Ľudovým súdom. Pôda sa konfiškovala bez ohľaduna štátnu príslušnosť. V prvej etape pozemkovej reformy to predstavovalo vyše 545 000 ha
všetkej pôdy, z toho takmer 246 000 poľnohospodárskej pôdy. Obnovením občianskych práv osobám
maďarskej národnosti po roku 1948 sa z konfiškácie vyňala pôda malých a stredných roľníkov maďarskej

národnosti. V druhej etape pozemkovej reformy (zákon prijatý 11. júla 1947) sa obmedzil rozsah
statkárskeho vlastníctva na 150 ha pôdy a 250 ha všetkej pôdy. V tretej etape pozemkovej reformy išlo
o celkovú zmenu vlastníckych pomerov po prevzatí moci komunistami. Boli postihnuté dve kategórie
vlastníkov: majitelia poľnohospodárskych podnikov nad 50 ha a vlastníci pôdy bez ohľadu na jej veľkosť,
ktorí na pôde nepracovali, ale ju prenajímali iným osobám. Nepridelila sa však súkromne hospodáriacim

roľníkom, ale stala sa štátnym majetkom. Zmena vlastníctva pôdy sa stala súčasťou zoštátňovacích
(znárodňovacích) procesov. Často sa ako dôsledok predpisov konfiškácie, pozemkových reforiem, resp.
rozdeľovania pozemkov vynára problém duplicitného vlastníctva, pretože z dôvodu nesprávnych,
resp. neúplných záznamov v pozemkovej knihe došlo k rozdeleniu takých pozemkov, ktorých vlastník
bol neidentifikovateľný.

13. Súd prvej inštancie v ďalšom poukázal na právnu úpravu evidencie vlastníctva k pozemkom
na území Slovenska, keď uviedol, že do roku 1950 platilo na území Slovenska Uhorské obyčajové
právo, ktoré zakotvovalo tzv. intabulačný princíp. Intabulačný princíp (intabulácia - vklad) znamenal,
že vlastníctvo k pozemku sa nadobúda až zápisom do pozemkovej knihy. Tento princíp bol prelomený
(tzv. stredným) Občiansky zákonníkom 141/1950 Zb., podľa ktorého k zmene vlastníctva dochádzalo

už samotnou listinou. Pozemková kniha sa začala budovať na základe lokalizačných nariadení z rokov
1853-1855, ktoré boli definitívne nahradené ministerským nariadením zo dňa 15. decembra 1855 č.
222 r.z. (pozemkovoknižný poriadok). Tento s aktuálnymi obmenami príslušnej doby platil tak počas
zakladaniaakoajpočasspravovaniapozemkovýchkníhaždoroku1964.Pozemkováknihaplnilajednak
evidenčnú funkciu, t. j. evidovala nehnuteľnosti a práva k nehnuteľnostiam

prostredníctvom záväznosti, hodnovernosti a verejnosti evidovaných údajov. Súčasne umožňovala
nakladať s nehnuteľnosťami v súlade s vlastníckym právom ako s vecami značnej materiálnej a
spoločenskej hodnoty. Pozemková kniha až do 1.1.1951 plnila aj funkciu konštitučnú, t. j. práva k
nehnuteľnostiam vznikali zápisom do pozemkovej knihy. Účinnosťou zákona č. 141/1950 Zb. (Občiansky
zákonník) sa konštitutívnosť pozemkových kníh narušila tým, že obsahuje požiadavku, podľa ktorej

vlastnícke právo nevzniká zápisom do pozemkovej knihy, ale až od momentu právoplatnosti príslušnej
zmluvy alebo listiny a rozhodnutia. Povinnosť zápisu do pozemkovej knihy bola zrušená. Evidencia
nehnuteľností založená v roku 1964 prevzala z predchádzajúcej evidencie faktické a technické údaje a
začala budovať aj evidenciu právnych vzťahov formou zakladania listov vlastníctva, avšak s významnou
výnimkou pozemkov v extraviláne zlúčených do honov poľnohospodárskych a lesných organizácií,

ktorých vlastnícke vzťahy neboli evidované ani v písomných ani v mapových operátoch evidencie
nehnuteľností. Zápisy do pozemkovej knihy sa od roku 1964 prestali vykonávať; výpisy z nich sa
vydávajú dodnes a to až do času založenia listov vlastníctva v katastri nehnuteľností na nehnuteľnosti
vedené v pozemkovoknižnej vložke. Prijatím Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.1964 bola na
účinné nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam potrebná registrácia na štátnom notárstve. Dňa

01.01.1993 vznikol kataster nehnuteľností, ktorý nadviazal na evidenciu nehnuteľností, t. j. prebral
jej mapu, listy vlastníctva a ostatnú dokumentáciu. Pôvodná mapa evidencie nehnuteľností sa stala
katastrálnou mapou.

14. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa určovacou žalobou proti žalovanému domáhal určenia

vlastníckeho práva k pozemkom. Pri žalobe na určenie je vždy žalobca povinný preukázať naliehavý
právny záujem, ktorý je potrebné chápať v tom zmysle, že podanou žalobou je možné vyriešiť právnu
neistotu nastolenú medzi sporovými stranami. Rozsudok súdu v navrhovanom petite žaloby musí byť
potomspôsobilýtútoprávnuneistotuodstrániť.Vpredmetnejvecižalobcajenalistevlastníctvazapísaný
ako duplicitný vlastník nehnuteľností vo vzťahu ku ktorým sa domáha určenia vlastníctva, preto súd

dospel k záveru, že naliehavý právny záujem je preukázaný, nakoľko požadovaným určením
je možné túto právnu neistotu vyplývajúcu z duplicitného vlastníctva odstrániť. Súd musel v konaní
posúdiť akým spôsobom a na základe akých právnych skutočností nadobudol žalobca vlastníctvo k
nehnuteľnostiam. Žalobca nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam
pôvodne zapísaným pozemkovej knihe vložka č. 214, katastrálne územie N., obec Kráľová pri Senci,

označené ako parcela č. XXX/X/X/X o výmere a parcela č. XXX/X o výmere, parcela č. XXX/X,X o
4500m2 odvodzoval od právnych titulov a to: Výmeru o vlastníctve pôdy, vydaným Povereníctvom
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. 14352/48-III/B zo dňa 19.02.1948 bola do vlastníctva
pridelená skonfiškovaná pôda právnym predchodcom žalobcu : W. N. a manželke W., r. Z., každému v 1ici, a to v celkovej výmere 1,1100 ha, ktoré boli v prídelovom pláne označené ako parcela č. XXX/X/X/X,
roľa o výmere 0,9000 ha, parcela č. XXX/X roľa o výmere 0,2100 ha. Nariadenie č. 104/1946 Sb. SNR
o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. upravovalo, ako to

vyplýva z jeho názvu, vydávanie výmerov o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.
Podľa § 1 ods. 1 nariadenia vydávať prídelcom výmery o vlastníctve pôdy bolo oprávnené Povereníctvo
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Výmer sa definuje ako verejná listina dokazujúca vlastnícke
právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihový súd
urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia

(§ 1 ods. 2 nariadenia č. 104/1945 Sb.). Z uvedeného je zrejmé, že ak bol výmer vydaný k tomu
oprávneným subjektom a obsahuje všetky podstatné náležitosti, má povahu verejnej listiny so všetkými
z toho vyplývajúcimi právnymi dôsledkami. V danej veci Výmer o vlastníctve pôdy z 2. apríla 1948
spĺňal tak po formálnej, ako aj po obsahovej stránke všetky zákonné podmienky a náležitosti. Bol
vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave, teda orgánom podľa § 1
ods. 1 nariadenia č. 104/1945 Sb. k tomu kompetentným. Je v ňom uvedené, kto ho vydal, označenie

právnehopredpisu,podľaktoréhosavydáva,akejvecisatýka,jedatované,opatrenéodtlačkomokrúhlej
pečiatky a podpisom povereníka, obsahuje mená a priezviská bývalých vlastníkov, označenie osôb, v
prospech ktorých sa vydáva, presné označenie nehnuteľností, ktorých sa týka a ďalšie podmienky, za
ktorých sa uskutočňuje pridelenie k tam uvedeným nehnuteľnostiam. Ide preto nepochybne o listinu,
ktorú treba považovať za "perfektnú" a ktorá má povahu verejnej listiny spôsobilej vlastnícke právo

prídelcov k nehnuteľnostiam tam označeným preukázať (R 44/2005, rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 12/2004, 5 Cdo 157/2007). Keďže k nadobudnutiu vlastníctva prídelom zásadne
nebolo treba intabulácie, nedostatok zápisu nemal vplyv na vlastníctvo k prídelu. Z hľadiska vlastníctva
nebola preto ani v danom prípade rozhodujúca skutočnosť, že v pozemkovej knihe nie je urobený zápis o
prídelovom konaní. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka mohlo dôjsť zmene vlastníctva niektorým

zo spôsobov uvedených v ustanoveniach § 111 až § 118. Žiadny z týchto dôvodov zmeny vlastníctva
však v danej veci nebol preukázaný. Skutočnosť, že pozemky, ktoré boli predmetom prídelu, prevzalo v
roku 1951 do užívania JRD, taktiež nemožno stotožňovať so vzdaním sa vlastníctva zo strany prídelcov,
resp. s opustením veci. Odovzdanie pozemkov do užívania JRD sa uskutočnilo za podmienok
kolektivizácie uskutočnenej zákonom č. 69/1949 Sb. o jednotných roľníckych družstvách. Táto úprava

ani vykonávací predpis k tomuto zákonu (nariadenie č. 75/1949 Zb.) však neupravovali vlastnícke vzťahy
k pôde, ktorú má družstvo užívať. Inými slovami, právni predchodcovia žalobcu nadobudli legitímne
vlastnícke právo k parceliam č. XXX/X/X/X o výmere 0,9000 ha a parcele č. XXX/X o výmere 0,2100
ha. Rozhodnutím Štátneho notárstva D 3300/92 zo dňa 19.10.1992 nadobudol na základe dedenia
žalobca nehnuteľnosti zapísané vo vložke 214, parcelné číslo XXX/X- roľa o výmere 11 ha 4503m3,

parcela č. XXX/X o výmere 1251 m2 a parcela č. XXX/X o výmere 1277m2, všetko v katastrálnom území
N.. Evidencia vlastníckych práv k nehnuteľnostiam existovala až od roku 1993, pričom žalobca si návrh
na vklad svojho vlastníckeho práva podal do príslušného katastra až v roku 2009. Absencia záznamu na
LV však spôsobila, že nehnuteľnosť bola stále evidovaná vo vlastníctve štátu. Žalobca sa ako vlastník
neprihlásil ani v rámci prebiehajúceho ROEPu. Nehnuteľnosti boli medzitým preparcelované a zapísané

na LV č. XXX ako parcela č. XXX/XX o výmere 8307m2 a parcela č. XXX/XX o výmere 2055m. Za
tejto situácie došlo k tomu, že nehnuteľnosti zapísané vo na štát, v správe M. pozemkového fondu, boli
prevedené bezodplatným prevodom na reštituentov. Právni predchodcovia žalobcu, ani žalobca však
vlastníctvo k dotknutým nehnuteľnostiam nikdy nestratili. B. je podľa súdu dôvodný záver, že žalobca je
výlučným vlastníkom pozemku s parcelným číslom XXX/XX- orná pôda o výmere 8307m2 a pozemku

parcelné číslo XXX/XX - orná pôda o výmere 2055m2, nachádzajúcich sa katastrálnom území N., Obec
Kráľová pri Senci, okres Senec, ktoré sú zapísané v registri C, na Liste vlastníctva č. XXX, na Okresnom
úrade v Senci, odbore katastrálnom.

15. Druhým právnym titulom, od ktorého žalobca odvodzoval nadobudnutie vlastníctva k parcele č.XXX/

X a XXX/X o výmere 4500m2, katastrálnom území N., bola Notárska zápisnica N 10/94, NZ 12/94 zo
dňa 17.01.1993, spísaná na notárskom úrade V.. T. M., ktorá obsahuje darovaciu zmluvu uzavretú medzi
darkyňou O. Z. a obdarovaným žalobcom. Predmetom darovania boli vyššie označené nehnuteľnosti,
ktoré O. Z. nadobudla v prídelovom konaní. Žalobca predložil súdu prídelovú listinu zo dňa 19.3.1948,
ktorá potvrdzuje nadobudnutie nehnuteľností a zaplatenie prídelovej ceny. Z nej vyplýva, že jeho právnej

predchodkyni O. Z. bola pôda pridelená a ona sa stala jej vlastníčkou. Vlastník môže vecou disponovať
tak, že môže previesť svoje vlastnícke právo na iného, avšak tento prevod na to, aby bol účinný,
sa musí vykonať spôsobom ustanoveným platným právnym predpisom. Notárska zápisnica, obsahom
ktorej je právny úkon darovania nehnuteľností, neobsahuje platný právny úkon, nakoľko tu absentujeprejav slobodnej a vážnej vôle darcu a obdarovaného. Darovacia zmluva zachytená v notárskej zápisnici
neobsahuje podpisy darcu a darovaného. Povinné náležitosti notárskej zápisnice upravuje ust. § 47
Notárskeho poriadku. Podľa uvedeného ustanovenia musí notárska zápisnica obsahovať miesto, deň,

mesiac a rok spísania notárskej zápisnice, meno, priezvisko a sídlo notára, meno, priezvisko, rodné
číslo, dátum narodenia a trvalé bydlisko fyzickej osoby alebo právnickej osoby, s ktorým sa spisuje
notárska zápisnica (ďalej len "účastník"), ich zástupcov, svedkov, dôverníkov a tlmočníkov, vyhlásenie
účastníkov, že sú spôsobilí na právne úkony, údaj o tom, ako bola preukázaná totožnosť účastníkov
a svedkov, najmä druh a číslo platného preukazu totožnosti účastníka, ak je účastníkom právnická

osoba, údaj o tom, ako bola preukázaná jej existencia, a oprávnenie v jej mene konať, obsah právneho
úkonu, údaj o tom, že zápisnica bola po prečítaní účastníkmi schválená, podpisy účastníkov alebo ich
zástupcov, a ak boli prizvaní, tiež svedkov, dôverníkov a tlmočníkov; ak podpisuje notársku zápisnicu
za právnickú osobu ako účastníka fyzická osoba oprávnená v jej mene konať, pripojí iba svoj podpis
a odtlačok úradnej pečiatky notára a jeho podpis. V danom prípade, absencia podpisov účastníkov
zmluvy predstavuje nedostatok prejavu vážnej vôle a tento nedostatok robí právny úkon absolútne

neplatným. Jedná sa o fotokópiu listiny, avšak originál listiny žalobca nikdy nepredložil. Platný prevod
práva k nehnuteľnostiam vyžaduje okrem písomnej formy, ktorá obsahuje prejavy vôle zmluvných strán
i zápis vlastníckeho práva do príslušného katastra nehnuteľností. V prejednávanej veci je skutočnosťou,
že žalobca návrh na takýto zápis nepodal. Učinil tak až v roku 2009. Predmetnú darovaciu zmluvu však
kataster odmietol zapísať s odôvodnením, že je nezapísateľná, nakoľko nebola podaná na povolenie

a ani nebola registrovaná na súde. Z uvedeného je zrejmé, že nehnuteľnosti, ktoré boli označené v
darovacej zmluve ako parcela č. XXX/X a XXX/X o výmere 4500m2, žalobca nemohol nadobudnúť
platne. Darovacia zmluva nie je podpísaná a teda je absolútne neplatná a nespôsobilá vkladu do katastra
nehnuteľností. Žalobca od svojej právnej predchodkyne O. Z. platne nenadobudol. Nemožno preto
určiť, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti - označenej v geometrickom pláne č. XXX/XX

zo dňa 21.07.2008 ako parcela č. XXX/X o výmere 4117m2, ktorá bola vytvorená z pozemku parcelné
číslo XXX/X a XXX/X, ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. XXX, okres M., obec N. pri M., katastrálne
územie N.. V tejto časti súd musel žalobu zamietnuť, nakoľko žalobca nadobudnutie vlastníckeho práva
nepreukázal.

16. Súd prvej inštancie záverom poukázal na to, že právny zástupca žalobcu navrhoval súdu
dokazovanie smerujúce k získaniu výsledkov ROEPu, ktorý prebiehal v katastrálnom území N. v
období rokov 2003 až 2012. Napriek tomu, že súd súhlasil s vykonaním tohto dokazovania, dospel
napokon k záveru, že pre rozhodnutie v konaní, bolo písomné vyhotovenie výsledkov ROEPu,
nepodstatné. Ak i bolo preukázané, že spracovatelia ROEPu pochybili, keď dôsledne nezisťovali

existenciu prídelov v danom katastrálnom území, na preukázanie vlastníckeho práva žalobcu, by to
nemalo žiaden vplyv. Predovšetkým, súd nespochybnil, že právni predchodcovia žalobcu disponovali
platnými výmermi o vlastníctve pôdy. Otázkou v konaní bolo, či žalobca platne nadobudol vlastnícke
právo od svojich právnych predchodcov. V prípade pozemkov parcelné číslo XXX/XX a XXX/XX
tomu tak bolo. Pokiaľ ide o pozemok parcelné číslo XXX/X, tu nedošlo k platnému nadobudnutiu

vlastníckeho práva žalobcom, pre už spomínaný neplatný právny úkon zaznamenaný v notárskej
zápisnici. Neplatnosť darovacej zmluvy obsiahnutej v notárskej zápisnici nemožno zhojiť zistením, že
v rámci konania ROEP nebola riadne zistená existencia prídelov. Na neplatnosť darovacej zmluvy
poukázala žalobcovi i Správa katastra Senec, keď odmietla zápis jeho vlastníckeho práva v zmysle
predmetnej notárskej zápisnice a v nej obsiahnutú darovaciu zmluvu označila za nezapísateľnú a

vyzvala žalobcu k náprave. K tej už však nemohlo dôjsť, nakoľko právna predchodkyňa žalobcu O. Z.,
už nežila. Podľa zásady rímskeho práva "práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným,
starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné
oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Presvedčenie, že som
vlastníkom veci nestačí, je potrebné urobiť i všetky právne kroky k tomu, aby boli naplnené všetky

legitímne podmienky nadobudnutia vlastníctva stanovené zákonom. Odhliadnuc od skutočnosti, že
darovacia zmluva neobsahuje podpisy zmluvných strán, je potrebné zdôrazniť i to, že zmluva o prevode
vlastníckeho práva nadobúdala účinky až vkladom do katastra nehnuteľností. Návrh na vklad podaný
nebol. O nápravu sa žalobca snažil až v roku 2009, teda 16 rokov po údajnom uzavretí zmluvy.

17. Žalovaný poukazoval na nález ústavného súdu, podľa ktorého musia všeobecné súdy prihliadať
na dobromyseľnosť nadobúdateľa vlastníctva a poskytovať mu rovnakú ochranu ako pôvodnému
vlastníkovi veci. „Z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň
vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novýmnadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné
hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu
a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva

pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto
nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z
obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať
všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho
rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože

tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list
vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní (nález Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016)“. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí konštatoval tiež,
že je potrebné vnímať a posudzovať prejednávaný prípad v celom jeho kontexte a súvislostiach. Ide
tu o stret dvoch rovnocenných prác a súdne rozhodnutie by malo byť preto z hľadiska svojho dopadu,
čo najspravodlivejšie pre zistený skutkový stav. Každý prípad je okolnostiach iný. Predložený Nález sa

týka situácie, kedy bola podaná žaloba o vylúčenie nehnuteľnosti z konkurznej podstaty. Nehnuteľnosť
bola nadobudnutá do vlastníctva sťažovateľa kúpu od úpadcu, ktorá nadobudol vlastníctvo k veci
privatizáciou štátneho podniku. Citovaný Nález Ústavného súdu SR je síce prelomením zásady, že nikto
nemôže na iného previesť viac práv ako sám má, avšak skutkovo sa týka diametrálne odlišného prípadu.
V tunajším súdom prejednávanej veci je potrebné ísť hlboko do histórie a upriamiť pozornosť na právny

titul nadobudnutia vlastníctva právnymi predchodcami žalobcu, ktorým je výmer o vlastníctve pôdy stále
akceptovaný ako legitímny spôsob nadobudnutia vlastníctva.

18. Súd potom už nevidel priestor na ďalšie dokazovanie, nakoľko všetky relevantné dôkazy boli
vykonané. Akékoľvek ďalšie odročenie pojednávania za účelom doplnenia ďalších dôkazov o ROEP sa

javilo jednoznačne neúčelné a nadbytočné. Obe strany mali za 13 rokov trvajúci spor dostatok možností
preukázať všetko, čo preukázať mohli a vedeli. Súd i preto nevyhovel návrhu na odročenie pojednávania
zostranyprávnehozástupcužalobcu,ktorábolasúdudoručenádňa20.10.2017.Pojednávaniejemožné
odročiť iba z dôležitých dôvodov. Na vyhovenie návrhu na odročenie pojednávania na základe
dôvodov na strane právneho zástupcu, je potrebné naplnenia dvoch kumulatívne splnených podmienok.

Prvou je existencia dôležitého dôvodu a druhou, nemožnosť dať sa zastúpiť. Advokát sa podľa § 89
C.s.p. môže dať zastúpiť iným advokátom, alebo advokátskym koncipientom. Ak strana sporu trvá na
zastúpení splnomocneným advokátom odôvodnene, čo musí byť preukázané. Právny zástupca žalobcu
vôbec nezdôvodnil prečo žalobca trvá na osobnej účasti advokáta na pojednávaní. Plnomocenstvo zo
dňa 16.11.2015 udelené žalobcom právnemu zástupcovi, súd konštatuje, že je v ňom výslovne uvedené,

že žalobca súhlasí s tým, aby si splnomocnený advokát ustanovil za seba zástupcu... Jednostranné a
ničímneodôvodnenévyhlásenieprávnehozástupcu,žeklienttrvánajehoosobnejúčastinapojednávaní
preto nemôže byť postačujúce. Potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti právneho zástupcu, ktoré
doručila súdu jeho manželka, je vystavené dňa 17.10.2017. Súdne pojednávanie bolo vytýčené na deň
23.10.2017, to je dostatok času na to, aby si advokát svoje zastúpenie zabezpečil. V neposlednom rade,

strany sporu, právni zástupcovia, svedkovia už boli v konaní vypočutí. Osobná účasť žalobcu, alebo jeho
právneho zástupcu na pojednávaní už nebola nevyhnutná. Súd preto pojednával vo veci v neprítomnosti
žalobcu a jeho právneho zástupcu a vo veci v ich neprítomnosti i rozhodol.
19. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2C.s.p., nakoľko úspech žalobcu v konaní bol iba
čiastočný. Pri čiastočnom úspechu v spore súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, alebo vysloví,

že žiadnej zo strán sa náhrada trov nepriznáva.

20. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a napadol ním výrok, ktorým bolo žalobe vyhovené.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak, že žalobu
zamietne. Namietal, že neboli splnené procesné podmienky, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Poukázal na to, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností - pozemku s parc. č. XXX/
X, o výmere 109 064 m2, druh pozemku: orná pôda; pozemku s parc. č. XXX/X, o výmere 1277 m2,
druh pozemku: orná pôda a pozemku s parc. č. XXX/X, o výmere 1251 m2, druh pozemku: orná

pôda, nachádzajúcich sa v katastrálnom území N., obec N. pri M., okres M., evidovaný Okresným
úradom Senec, katastrálnym odborom na liste vlastníctva č. XXX (ďalej len „pozemky“). Žalovaný
nadobudol vlastnícke právo k pozemkom na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej v zmysle ust. § 588 a
nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení dňa 12.12.2000, ktorú uzavrel spredávajúcimi Y. W., nar.: XX.XX.XXXX, trvalé bytom H. XX, X. M., W.. F. B. rod. W., nar.: XX.XX.XXXX,
trvalé bytom V. XXXX/X, X. M. a W.. S. M. rod. W., nar.: XX.XX.XXXX, trvalé bytom I. O. XXXX/
XX, X. M. (ďalej len „predávajúci“). Právoplatným rozhodnutím Okresného úradu v Senci, odboru

PP a LH č. j. 150-1/92/Ko zo dňa 23.06.1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.08.1999 pre
zákonné prekážky nebolo možné vydať predávajúcim pozemky nachádzajúce sa v katastrálnom území
Nové N.. Z toho dôvodu dňa 03.01.2000 predávajúci výzvou uplatnili nárok na poskytnutie náhrady
formou prevodu náhradných pozemkov na Slovenskom pozemkovom fonde. Zmluvou o bezodplatnom
prevode vlastníctva k pozemkom Slovenský pozemkový fond Bratislava poskytol predávajúcim pozemky

nachádzajúce sa v katastrálnom území N.. Predávajúci boli podielovými spoluvlastníkmi pozemkov.
Tieto pozemky v kat. území N. boli konfiškované vtedajším Československým štátom. Podľa tvrdení
žalobcu jeho právni predchodcovia W. N. a W. N. nadobudli vlastnícke právo k pozemkom uvedeným
v PK vložke č. XXX, nachádzajúce sa v katastrálnom území N. na základe Výmeru o vlastníctve
pôdy vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy Bratislava č. 14352/48-III/B
(ďalej len „Výmer o vlastníctve pôdy“). Na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava - vidiek v

Bratislave č. k. 3300/92 zo dňa 19.10.1992 tieto pozemky ako závetný dedič mal nadobudnúť žalobca.
Následne žalobca mal nadobudnúť darovacou zmluvou aj vlastnícke právo k pozemkom od O. Z., ktoré
mala nadobudnúť prídelovou listinou vydanou ONV Senec zo dňa 19.03.1948. Na základe uvedeného
sa žalobca domáhal na súde prvej inštancie žalobou určenia, že je výlučným vlastníkom pozemkov.
Prvoinštančný súd žalobu rozsudkom zo dňa 01.03.2013 so sp. zn.: 7C 56/2008-253 zamietol, nakoľko

pri právnom posúdení vychádzal najmä z názoru, že predmetom určenia vlastníckeho práva sú parcely
označené ako parcela č. XXX/X, XXX/X a XXX/X, ktoré sa mali nachádzať v katastrálnom území N.,
avšak takéto parcely nikdy právne ani fakticky neexistovali a teda nemohli byť predmetom vlastníckeho
práva žalobcu. Rovnaký názor mal vysloviť v inej veci Okresný súd Bratislava III, rozsudkom č. k.
16C/1/04-166 zo dňa 12.03.2007, ktorý sa týkal určenia vlastníckeho práva k totožným parcelám č.

XXX/X a XXX/X s totožnou výmerou 0,45 m2, v totožnom katastrálnom území a totožným žalovaným.
Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 01.03.2016 so sp. zn. 14Co/319/2013-339 (ďalej len
„uznesenie“) zrušil rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 01.03.2013 so sp. zn. 7C 56/2008-253
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie vytkol, že k právnym záverom došiel na
základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a svoje rozhodnutie presvedčivo neodôvodnil. Súd

uviedol, že úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude, aby doplnil dokazovanie v rozsahu
uvedenom (dokazovanie listinnými dôkazmi založenými v spise; zadovážením ďalších dôkazov na
objasnenie otázok ohľadne splnenia podmienok uvedených v prídelovej listine a ohľadne vnesenia pôdy
do jednotného roľníckeho družstva). V prípade, že súd následne po doplnení dokazovania dospeje k
záveru, že právni predchodcovia žalobcu sa stali vlastníkmi pozemkov, bude jeho úlohou zistiť, či si

žalobca v prekluzívnej lehote uplatnil svoje nároky podľa zákona č. 229/1991 Zb, o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon o úprave vlastníckych vzťahov
k pôde“).

21. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nenaplnil procesné podmienky, keď sa neriadil pokynmi

odvolacieho súdu a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Žalovaný v prvom rade poukázal na to, že súd prvej inštancie síce doplnil dokazovanie, no nie v
rozsahu uvedenom v uznesení odvolacieho súdu, keďže žiadnym spôsobom súd nezisťoval, či si
žalobca uplatnil svoje nároky v zmysle zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde tak ako mu bolo
prikázané v uznesení odvolacieho súdu. Vzhľadom na to, že žalobca v konaní nepreukázal riadne a

včasné uplatnenie reštitučných nárokov v zmysle zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde, možno
dôvodne dospieť k záveru, že si reštitučné nároky k pozemkom nikdy neuplatnil. Žalovaný zdôraznil, že
v danom prípade bremeno dôkazu zaťažovalo žalobcu, ktorý však v danom prípade bremeno dôkazu
neuniesol.Návrhpodanýžalobcomjeurčovacoužalobou.Základnoupožiadavkoutakéhotourčovacieho
návrhu je preukázanie naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva. Z odôvodnenia

uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že naliehavý právny záujem by mal žalobca preukázať najmä tým,
že si riadne a včas uplatnil reštitučné nároky v zmysle zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca si reštitučné nároky k pozemkom riadne a včas neuplatnil, jeho
právo zaniklo, a preto nemôže mať naliehavý právny záujem na určení, že mu pozemky patria do jeho
vlastníctva. Žalovaný v tomto smere poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ktorý v rozsudku zo dňa 31.03.2015 zaujal obdobný právny názor. Žalobou o určenie vlastníckeho
práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva. Z tohto dôvodu na podaní takejto
určovacej žaloby nie je daný naliehavý právny záujem. Poskytnutie možnosti oprávneným osobám
uplatňovať si nárok upravený v reštitučnom zákone prostredníctvom žalôb podľa všeobecnýchpredpisov občianskeho práva, by viedlo k otvoreniu celého reštitučného procesu, čo by v konečnom
dôsledku v značnom rozsahu narúšalo princíp právnej istoty v právnych vzťahoch týkajúcich sa
nehnuteľností, keďže v takom prípade by sa dali reštitučné nároky uplatňovať „donekonečna“. Žalovaný

má zato, že odhliadnuc od neuplatnenia reštitučných nárokov v zmysle zákona o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde, žalobca nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na podaní určovacej
žaloby ani s ohľadom na čas, ktorý uplynul od doby, kedy sa o vlastníctve dozvedel a kedy skutočne
podal žalobu vo veci samej. Žalobca nemal záujem o svoje vlastníctvo k pozemkom viac ako 11 rokov z
čoho vyplýva, že sa o svoje vlastnícke právo riadne nestaral. Takéto konanie nepožíva právnu ochranu,

a preto za daných okolností žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k
pozemkom v tomto konaní.

22. V ďalšom žalovaný poukazoval na to, že súd prvej inštancie sa napriek stanovisku odvolacieho
súdu v konaní ani v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaoberal splnením prídelových podmienok zo
strany žalobcu. Žalovaný trval na tom, že žalobca v konaní nepreukázal dokončenie prídelového konania

spočívajúceho v zaplatení prídelovej ceny a prevzatí pozemkov do užívania. Taktiež absentovala
parcelácia pozemkov a určenie ich výmery, ktoré taktiež neboli v konaní preukázané. Pridelené
pozemky preukázateľne nevznikli. Súd opomenul aj skutočnosť, že okrem uvedeného bolo základnou
podmienkou pre pridelenie pozemkov do vlastníctva právnych predchodcov žalobcu povinnosť prídelcu
na nadobudnutej pôde osobne hospodáriť so starostlivosťou riadneho hospodára. Vlastnícke právo

prídelcu bolo teda v zmysle príslušného nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. obmedzené povinnosťou
prídelcu na pridelenej pôde osobne hospodáriť so starostlivosťou riadneho hospodára. Pokiaľ
stanovené podmienky vlastník neplnil, mohol mu byť predmetný prídel s poukazom na § 23 ods.
2 príslušného nariadenia SNR odňatý. Žalobca potom v konaní nepreukázal ani netvrdil skutočnosť,
že jeho právni predchodcovia na pozemkoch skutočne hospodárili. Z toho dôvodu žalovaný trvá na

tom, že keďže právni predchodcovia na pozemkoch nehospodárili nikdy k pozemkom ani nemohli
nadobudnúť vlastnícke právo, nakoľko nenaplnili kumulatívne všetky podmienky vyžadované vtedy
platnými právnymi predpismi pre platné a účinné nadobudnutie vlastníckeho práva k pozemkom.
Z rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že odňatie prídelov pri dlhodobom nedodržaní podmienky
hospodárenia na predmetných nehnuteľnostiach bolo v tomto prípade dôsledkom aplikácie prídelových

predpisov, ktoré nevybočovali zo zákonného pôsobenia štátu pri realizácii dôsledkov konfiškácie
poľnohospodárskeho majetku. Žalobca tak nikdy legitímne vlastnícke právo k pozemkom nenadobudol,
nakoľko na pozemkoch nehospodáril. Žalovaný trvá na tom, že na preukázanie vlastníckeho práva
k pozemkom nepostačuje len predloženie samotného Výmeru o vlastníctve pôdy. Navyše z ústnych
výsluchov účastníkov konania bolo zistené, že prídely v katastrálnom území N. neboli nikdy realizované,

nakoľko neboli rozparcelované. Skôr než sa tak stalo, boli zabraté do roľníckeho družstva JRD a tam
ich družstvo obrábalo a užívalo. Na Výmerom označené parcely konečný prídelový plán vypracovaný
nebol. Aj táto skutočnosť potvrdzuje fakt, že prídelci nikdy na pozemoch nehospodárili. Žalobca v konaní
žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal, že odovzdanie predmetných nehnuteľností družstvu v
roku 1951 bolo dôsledkom politickej perzekúcie s ohľadom na príslušnosť ich právneho predchodcu

k sociálnej skupine súkromných roľníkov, prípadne že k odovzdaniu bol prinútený snahou zbaviť
ho poľnohospodárskeho majetku v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti. Ďalej sa súd v
napadnutom rozsudku nevysporiadal s dôkazom predloženým žalovaným, a to zápisom v pozemkovej
knihe, číslo vložky 21X pre katastrálne územie N. a zápisy č. 4 a X ohľadom sporných pozemkov, ktorého
preklad (Výpis z listu vlastníctva) bol vyhotovený spoločnosťou STELA preklady s.r.o., Bratislava. Z

uvedeného zápisu z pozemkovej vložky vyplýva, že W. konfiškáciou nemohli byť skonfiškované sporné
pozemky, pretože ich už v uvedenom čase konfiškácie nevlastnili. Dňa 17.10.1942 pod číslom XXXX
na základe konečného rozhodnutia ministra poľnohospodárstva z 30. decembra 1942 s č. 536913/1942
VII. A. 2. sa na základe zákona č. 1936. XXVII. odobralo vlastnícke právo k pozemkom v prospech
Štátneho úradu pre pozemkové úvery v Budapešti s obmedzením, že nehnuteľnosti slúžia účelu zákona

1936.

23. Žalovaný poukazoval aj na to, že sám súd v napadnutom rozsudku uviedol, že evidencia vlastníckych
práv k nehnuteľnostiam existovala od roku 1993, avšak žalobca si návrh na vklad svojho vlastníckeho
práva podal do príslušného katastra až v roku 2009. Súd aj z tohto dôvodu nemal poskytnúť ochranu

žalobcovi, keďže ten sa riadne nestaral o svoj majetok minimálne v období od roku 1993 do roku 2009,
hoc vedel resp. mal vedieť, že nehnuteľnosti sú písané na iného a iný na ňom hospodári. Žalovaný
naďalej trval i na tom, že bol dobromyseľný pri nadobúdaní pozemkov do svojho vlastníctva. V tomto
smere uviedol, že žalobca v konaní žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil, že by žalovanýnebol dobromyseľný pri nadobúdaní pozemkov. Žalobca ani nepreukázal, že by si u žalovaného svoje
vlastnícke právo uplatňoval, prípadne ho nejakým spôsobom počas celej doby upozornil nato, že on
je vlastníkom pozemkov. Žalobca tak nikdy nespravil, a preto žalovaný nemal žiadnu pochybnosť o

svojom vlastníckom práve k pozemkom. Právni predchodcovia žalovaného boli rozhodnutím Okresného
úradu v Senci, odbor pozemkový a poľnohospodárstva č. jed. 1950 -1/92/Ko zo dňa 23.06.1999 uznaní
ako osoby oprávnené a spĺňajúce podmienky v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. pre vydanie
pozemkov. Išlo o rozhodnutie vydané v správnom konaní štátnym orgánom, ktorého vecnú správnosť
všeobecný súd v rámci sporového konania nemôže preskúmavať. Právni predchodcovia žalovaného pri

podpise Zmluvy nemali teda žiaden dôvod pochybovať, že Slovenská republika je vlastníkom pozemkov
a že na základe bezodplatného prevodu sa oni stali ich legitímnymi vlastníkmi. K týmto právnym záverom
sa priklonil aj Okresný súd v Pezinku v rozsudku zo dňa 01.03.2013, sp. zn.: 7C/56/2008 a rovnako aj
odvolací súd v uznesení. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti, nemal ani žalovaný žiaden
dôvod pochybovať o existencii vlastníckeho práva právnych predchodcov žalovaného k pozemkom.
Oboznámilsasrozhodnutímštátnehoorgánu,ktorýminadobudlipozemkypredávajúciakonal s

dôverou v toto rozhodnutie. Žalovaný pri nadobúdaní pozemkov nemal pochybnosť o tom, že by
pozemky mohli byť sporné. Žalovaný konal v dobrej viere v akt štátu a údaje zapísané v katastri
nehnuteľností ako aj správnosť nadobudnutia vlastníckeho práva právnymi predchodcami žalovaného.
Preto má žalovaný za to, že súd mal za úlohu v rámci prebiehajúceho sporu najmä vyriešiť a presvedčivo
odôvodniťotázkustretudvochzásad-zásadyNemoplusiurisadaliumtransferepotestquamipsehabet,

patriacej žalobcovi ako nedbanlivému vlastníkovi a zásady Bona fides, svedčiacej žalovanému ako
dobromyseľnému nadobúdateľovi pozemkov. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu Českej
republiky zo dňa 25.02.2009, sp. zn. I. ÚS 143/2007, v ktorom súd uvádza, že vlastnícke právo ďalších
nadobúdateľov, v prípade že svoje právo nadobudli v dobrej viere, požíva ochranu a nezaniká, čo je v
súladesČl.11Listinyzákladnýchprávaslobôd(ďalejlen,,Listina“)asústavnýmiprincípmiprávnejistoty

a ochranou nadobudnutých práv. Opačná interpretácia, podľa ktorej dodatočným odpadnutím právneho
dôvodu, na základe ktorého nadobudol vlastníctvo ktorýkoľvek z právnych predchodcov vlastníka, tento
vlastník stratí vlastnícke právo, aj keď mu ČI. 11 Listiny a ust. § 123 občanského zákoníku poskytujú
ochranu, narušuje celý koncept právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv. To platí pochopiteľne iba u
tých práv, ktoré boli nadobudnuté v dobrej viere, kedy dobrá viera vystupuje ako obecne platný kolektív

pre občianske právo. Akceptovanie výkladu, že zánikom kúpnej zmluvy (z ktoréhokoľvek dôvodu),
ktorá bola uzatvorená ako prvá, by si vlastník, ktorý nadobudol vlastníctvo derivatívne, nikdy nemohol
byť istý svojho vlastníctva, zjavne neodpovedá pojmu materiálneho právneho štátu. Ústavný súd sa v
citovanom plenárnom náleze taktiež priklonil k výkladu, podľa ktorého odstúpenie od zmluvy o prevode
veci môže pôsobiť výlučne medzi stranami tejto zmluvy a nemôže mať vplyv na riadne nadobudnuté

vlastnícke právo tretej osoby. Finálne a zjednocujúce stanovisko ponúklo rozhodnutie Veľkého senátu
občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR, ktorý rozhodnutím zo dňa 09.03.2016,
sp. zn.: 31 Cdo 353/2016, v zhode s judikatúrou Ústavného súdu ČR, podľa právnej úpravy účinnej do
31.12.2013 resp. do 31.12.2014, umožnil nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným
v katastri nehnuteľností na základe dobrej viery v zápis v katastri nehnuteľností. V horeuvedenom

rozhodnutí Veľký senát NS ČR uvádza, že v prípade že ani v aktuálnom náleze zo dňa 10.12.2015,
sp. zn.. III. ÚS 663/15, Ústavný súd neprijal predošlé právne argumenty Najvyššieho súdu, a teda
má Ústavný súd za to, že všetka právna argumentácia Najvyššieho súdu k problematike nemo plus
iuris bola už argumentačne Ústavným súdom preklenutá, je Najvyšší súd toho právneho názoru, že
v prípade tejto nejednoznačnej situácie ohľadom judikatúry neostáva nič iné, ako urobiť záver, že je

treba rešpektovať ustálený právny názor Ústavného súdu o možnosti nadobudnutia nehnuteľnosti od
nevlastníka podľa doterajšej právnej úpravy, tak ako je do skutkovej podstaty vymedzená v odôvodnení
nálezu Ústavného súdu zo dňa 17.04.2014, sp. zn. I ÚS 2219/2012, na ktorý Ústavný súd vo svojich
ďalších rozhodnutiach odkazuje. Veľký senát preto v zhode s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu
uzatvára, že podľa právnej úpravy účinnej do 31.12.2013 resp. do 31.12.2014 bolo možné nadobudnúť

vlastníctvo k nehnuteľnosti, evidovanej v katastri nehnuteľností od nevlastníka, a to na základe dobrej
viery nadobúdateľa v zápis do katastra nehnuteľností. Rozhodnutiami súdnych autorít Českej republiky
sa riadil aj Ústavný súd SR pri náleze zo dňa 16.03.2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015-33, na ktorý opakovane
žalovaný upozorňoval súd a ktorý povýšil zásadu „dobrej vôle“ na úroveň ústavných, základných a
občianskych práv a vniesol jeden z doktrinálnych aspektov (princíp dobrej viery) do právneho poriadku v

sile ústavného princípu a tento, navyše, fakticky nadradil nad iné doktríny, ako napríklad nemo plus iuris.
Nálezom ÚS SR sa tak definitívne vyriešila problematika kľúčovej súkromnoprávnej zásady nemo plus
iuris. Prelomenie zásady nemo plus iuris zásadou bona fides je podstatne komplikovanejšou otázkou,
pri ktorej má súd skúmať všetky okolnosti prípadu (nie výlučne historicky kontext veci), najmä skúmaťdobromyseľnosť žalovaného pri nadobúdaní pozemkov. Na preukázanie dobromyseľnosti žalovaného
treba v prvom rade vziať v úvahu zásadu materiálnej publicity katastra nehnuteľností, ktorá má za
cieľ zabezpečiť čo najväčšiu istotu v právnych vzťahov k nehnuteľnostiam. Táto zásada je vyjadrená

v ust. § 70 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (Katastrálny zákon). V zmysle tejto zásady platí, že čo je zapísané v katastri
nehnuteľnosti, to sa považuje za správne a v súlade so skutočným stavom, aj keby tomu tak nebolo. Ide
o právnu domnienku, ktorá chráni dôveru každého v správnosť údajov katastra. Táto domnienka je však
vyvrátiteľná, t. j. údaje prestanú byť hodnoverné a záväzné, ak sa preukáže opak. V čase nadobudnutia

pozemkov žalovaným a ako aj právnymi predchodcami žalovaného nebolo možné zistiť akúkoľvek
spornosť ohľadom žalovaných nehnuteľností. Ako už žalovaný uviedol, žalobca požiadal kataster o
vyznačenie vlastníctva až v roku 2009, pričom žalovaný uzavrel kúpnu zmluvu s právnymi predchodcami
v roku 2000. Žalobca žiadnym spôsobom počas trvania sporu nepreukázal opak. Navyše právni
predchodcovia žalovaného nadobudli pozemky v rámci reštitúcie od štátu. Podľa názoru žalovaného je
podstatou uplatňovania verejnej moci v demokratickom štáte princíp dobrej viery jednotlivca v správnosť

aktu verejnej moci a ochrana dobrej viery v práva nadobudnuté konštitutívnymi aktmi verejnej moci. Je
neprípustné, aby jednotlivec jednajúci v dobrej viere v akt štátu sám niesol zásadné riziko nesprávnosti,
resp. vadnosti tohto aktu. Žalovaný tak mal za to, že dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom preukázal
oprávnenosť a dobrú vieru pri nadobudnutí pozemkov, tým pádom má vyššie riziko niesť nedbalý
vlastník, ktorý návrh na vklad podal až deväť rokov po nadobudnutí pozemkov žalovaným a preto by

mal súd žalobu zamietnuť.

24. Napokon sa podľa žalovaného súd prvej inštancie nevysporiadal ani s inštitútom vydržania
vlastníckeho práva k pozemkom žalovaným. Podľa názoru žalovaného je nevyhnutné na daný prípad
aplikovať inštitút vydržania. Žalovaný a aj jeho právni predchodcovia boli oprávnení a dobromyseľní

v nadobudnutí a držbe pozemkov, nakoľko ich nadobudli legitímnym spôsobom viac ako 10 rokov.
Rovnako neboli vo svojej držbe pozemkov žiadnym spôsobom až do podania žaloby nikým rušení.

25. Žalobca vo vyjadrení navrhol rozsudok v napadnutom výroku potvrdiť. Stotožnil sa so záverom súdu
prvej inštancie o preukázaní naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Zápis duplicitného

vlastníctva na liste vlastníctva je nežiadúci jav, ktorý vždy za každých okolností vyvoláva stav objektívnej
právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením právneho postavenia žalobcu a
ktorý nemožno inými právnymi prostriedkami odstrániť len podaním určovacej žaloby. V tomto smere
poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 163/2005 - ZSP 3/2009, podľa ktorého okolnosť, že
je ako vlastník určitej nehnuteľnosti, ktorá nie je predmetom spoluvlastníctva, v katastri nehnuteľností

popri žalobcovi zapísaný aj žalovaný (duplicitný zápis), odôvodňuje vždy naliehavý právny záujem na
určení, že je vlastníkom takejto nehnuteľnosti. Rovnako mal za to, že v uvedenom prípade nedochádza
k situácii, ktorá by spôsobovala obchádzanie účelu a zmyslu reštitučného zákonodarstva a tým aj
neexistenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. V rámci prvoinštančného konania
poukázal na viacero nálezov ústavného súdu (najmä sp. zn. II. ÚS 468/2012, IV. ÚS 295/2012, IL ÚS

249/2011, III. ÚS 178/2006), ktoré uvedené tvrdenia žalovaného vyvracajú. Žalobca sa stal vlastníkom
na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava - vidiek zo dňa 19.10.1992, právoplatného dňa
19.10.1992 ako jediný závetný dedič po poručiteľke W. N. rod. Z. a následne ako vlastník dňa 05.12.1992
uzavrel Dohodu o prenechaní pozemkov na užívanie so spoločnosťou SEMEX, štátny podnik Bratislava.
Právni predchodcovia žalobcu odvodzovali svoje vlastnícke právo od výmeru z roku 1948, kedy im boli

pozemky pridelené, tieto riadne užívali až do roku 1956, kedy boli vnesené do JRD a tam na nich
ako členovia JRD právni predchodcovia žalobcu riadne hospodárili a žalobca ich od roku 1971 tiež
ako člen družstva fyzicky obrábal až do času, kým ich neprenajal v roku 1992 spoločnosti SEMEX.
Pokiaľ ide o skúmanie splnenia prídelových podmienok a vnesenia pôdy do JRD, mal za to, že súd
prvej inštancie dostatočne skúmal okolnosti splnenia prídelových podmienok a vnesenia pozemkov do

JRD, a to výpoveďami žalobcu, svedkyne W., listinnými dôkazmi, a to najmä zápisnicami s členmi JRD,
členskou prihláškou právneho predchodcu žalobcu W. N. z roku 1952, návrhom prídelového plánu,
na ktorom sa nachádzajú podpisy členov družstva z roku 1955, že JRD s konečným prídelovým
plánom súhlasí. Žalobca produkoval dostatok dôkazov na to, aby súdu dostatočne preukázal svoje
tvrdenia ohľadne pridelenia pozemkov jeho právnym predchodcom W. N. a W. N. rod. Z., ich riadneho

obhospodarovania a následného vnesenia do JRD. Nie sú preto pravdivé tvrdenia žalovaného, že súd
prvej inštancie sa neriadil pokynom odvolacieho súdu v zmysle jeho zrušovacieho uznesenia. Tvrdenia
žalovaného, že pri žalobcovi sa jedná o nedbalého vlastníka, pretože sa o svoje vlastnícke právo
riadne nestaral, považoval za účelové a nepravdivé. Žalobca v konaní preukázal, že sa riadne staral afyzicky aj obhospodaroval pozemky od roku 1971 ako člen družstva v domnení, že patria jeho rodine a
následne jemu. Na druhej strane to bol práve konateľ žalovaného, ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že
bol starostom dotknutej obce upozornený na duplicitné vlastníctvo k pozemkom. Taktiež svedok R.. Y. vo

svojej výpovedi uviedol, že počas vykonávania ROEP upozorňoval na duplicitu vlastníctva. Zároveň bolo
zo svedeckých výpovedí jednoznačne preukázané, že v roku 2000 SPF vedel o skutočnosti, že ROEP
v danej oblasti nebol ukončený a aj napriek tomu vydal sporné pozemky reštituentom ako náhradné
pozemky a následne bol preto na ne vydaný list vlastníctva. Žalobca zastáva názor, že nemožno na
základe týchto skutočností hovoriť o dobrej viere žalovaného (keď si bol vedomý možných právnych

vád pozemkov), ktorá by mala požívať ochranu proti žalobcovi, ktorého právni predchodcovia užívali
pozemky od roku 1948. Napokon pokiaľ žalovaný poukazuje na tú skutočnosť, že nadobudol pozemky
v dobrej viere, pričom dáva do pozornosti súdu nález Ústavného súdu SR zo dňa 16.03.2016, sp. zn. I.
ÚS 549/2015, žalobca má za to, že uvedený nález nie je možné aplikovať na predmetný spor, pretože
nejde o nadobudnutie vlastníctva kúpou od úpadcu v rámci konkurzného konania. Taktiež žalovaný
uvedený nález spomínal aj v prvoinštančnom konaní a súd prvej inštancie sa mu v

odôvodnení napadnutého rozsudku náležíte venoval (bod 36. rozsudku) a svoj záver aj riadne odôvodnil.
Ďalej žalovaný opomenul skutočnosť, že uvedené rozhodnutia nie sú pre slovenské súdy záväzné.
Porovnaním českej a slovenskej súdnej praxe v tomto smere je možné konštatovať, že česká súdna
prax sa priklonila k záveru, že je možné zásadu nemo plus iuris prelomiť zásadou bona fides, slovenské
súdy však ostali v tomto smere pomerne zdržanlivé a svojou doterajšou praxou sa nepriklonili k uvedenej

českej súdnej praxi. V danom prípade nemohlo dôjsť ani k vydržaniu vlastníckeho práva žalovaným,
ktorý pozemky nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 24.01.2001 od spoluvlastníkov p. Y. W.,
W.. F. B. a W.. S. M., ktorí tieto nehnuteľnosti nadobudli od Slovenského pozemkového fondu ako
náhradné pozemky zmluvou o bezplatnom prevode vlastníctva k pozemkom zo dňa 12.12.2000.
Žalobca podal na súd prvej inštancie žalobu o určenie vlastníckeho práva dňa 27.09.2004. Preto jediný

u koho by eventuálne pripadalo do úvahy nadobudnutie vlastníctva k žalovaným pozemkom vydržaním
je žalobca, ktorý so započítaním dobromyseľnej držby svojich právnych predchodcov užíva sporné
pozemky niekoľko desiatok rokov.

26. Žalovaný vo vyjadrení z 13.02.2018 zotval na tom, že žalobca nemá naliehavý právny záujem

na žalovanom určení. Uviedol, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nezisťoval, či si žalobca
uplatnil svoje nároky v zmysle zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde tak, ako mu to bolo
prikázané v uznesení odvolacieho súdu zo dňa 01.03.2016 a osvedčil tak naliehavý právny záujem ním
podaného určovacieho návrhu. Žalobca túto skutočnosť počas celého konania pred Okresným súdom
Pezinok (od roku 2004) neosvedčil a túto pochybnosť neodstránil ani svojim Vyjadrením. Žalovaný

naďalej zotváva na tom, že žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysle
reštitučného zákonodarstva. Žalobca sa túto skutočnosť snaží vyvrátiť poukazom na štyri rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky. Tieto rozhodnutia nie sú na tento prípad aplikovateľné aj s
ohľadom na nový procesný kódex - zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok. Nakoľko súd
prvej inštancie pokyn odvolacieho súdu žiadnym spôsobom nerešpektoval a preukázanie naliehavého

právneho záujmu považoval za nepodstatné, mal tak svoj postup riadne a zrozumiteľne zdôvodniť v
odôvodnení rozhodnutia, čo však neučinil. K tvrdeniu žalobcu, že naliehavý právny záujem je daný
zápisom duplicitného vlastníctva, žalovaný uviedol, že žalobca podal žalobu na určenie vlastníckeho
práva v roku 2004, avšak duplicitné vlastníctvo bolo na návrh žalobcu zapísané až v roku 2009, čo
nemožno považovať za dôkaz o naliehavosti právneho záujmu. V ďalšom žalovaný poukázal na to,

že súd prvej inštancie opätovne nerešpektoval pokyny odvolacieho súdu a ani v odôvodnení rozsudku
nerozoberal splnenie prídelových podmienok zo strany žalobcu resp. jeho právnych predchodcov.
Žalobcovi sa žiadnym spôsobom nepodarilo preukázať hospodárenie jeho právnych predchodcov na
sporných pozemkoch. Jediným dôkazom, ktorý na preukázanie tohto tvrdenia, dokázal zabezpečiť,
bola výpoveď pani W. G.. Išlo však o zaujatého svedka, nakoľko ako sám svedok uviedol na súdnom

pojednávaním zo dňa 23.01.2017, je sestrou žalobcu. Takýto svedok nemôže vypovedať nestranne.
Žalovaný súhlasí so žalobcom, že počas pojednávania produkoval pre súd množstvo dôkazov, najmä
svedecké výpovede. Na druhú stranu z vykonania týchto dôkazov vo veľkej miere nič relevantné pre toto
konania nevyplynulo. Toto predkladanie nerelevantných dôkazov preukázalo žalobcovu dôkaznú núdzu,
nakoľko nebol schopný počas niekoľko rokov trvajúceho sporu predložiť dôkazy, preukazujúce jeho

tvrdenia. Žalobca zahltil súd dôkazmi, ktoré pre spor nemali v konečnom dôsledku žiadne opodstatnenie.
Z výpovedí svedkov však odznela jedna podstatná skutočnosť, a to, že prídely v katastrálnom území N.
neboli nikdy realizované, nakoľko pozemky neboli rozparcelované. Na sporné pozemky nikdy konečný
prídelový plán vypracovaný nebol a teda právny predchodcovia žalobcu nemohli na konkrétne určenýchpozemkoch hospodáriť. Nakoľko sa súd prvej inštancie sústredil najmä na historický kontext sporu,
je prinajmenšom zarážajúce, že sa súd žiadnym spôsobom nevysporiadal s dôkazom predloženým
žalovaným, na ktorý už žalovaný odkázal vo svojom predošlom vyjadrení. Zápis v pozemkovej knihe

(vložka č. XXX) pre katastrálne územie N., konkrétne zo a zápisov č. X a X vyplýva skutočnosť, že
W. (Nemcom) nemohli byť skonfiškované sporné pozemky, nakoľko ich v čase konfiškácie nevlastnili
a nemohli tak legálne prejsť na právnych predchodcov žalobcu. W. bolo ich vlastnícke právo odobraté
na základe vtedy platných právnych predpisov. Podľa zásady rímskeho práva vigilantibus iura scripta
sunt práva patria tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné

oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Samotné presvedčenie o
tom, že niekto je vlastníkom nestačí, je potrebné urobiť i všetky právne kroky k tomu, aby boli naplnené
všetky legitímne podmienky nadobudnutia vlastníctva stanovené zákonom. I samotný žalobca dáva v
tomto bode svojho vyjadrenia za pravdu žalovanému, keď uvádza, že žalobca sa riadne staral a fyzicky
aj obhospodaroval pozemky od roku 1971 ako člen družstva v domnení, že patri jeho rodine a následne
jemu. Žalobca sa začal riadne starať o svoj tvrdený majetok až v roku 2009 (päť rokov po podaní

žaloby), keď podal návrh na vklad vlastníckeho práva do príslušného registra. Aj z tohto dôvodu nemal
súd žalobcovi poskytnúť ochranu. Žalovaný poukázal aj na ďalšiu starorímsku zásadu Ignoratia legis
(iuris) neminem excusat, podľa ktorej neznalosť zákona (práva) neospravedlňuje. Čo sa týka tvrdenia
žalobcu, že žalovaný vedel o spornosti kupovaných nehnuteľností, je toto vytrhnuté z kontextu výpovede
žalovaného. Na súdnom pojednávaní konanom dňa 02.11.2011 žalovaný uviedol, že: ...na základe

sprostredkovania som sa dozvedel o možnosti odkúpiť pôdu po reštituentoch. Rozhodol som sa tak
urobiť. Kúpa prebehla bez problémov, nemal som dôvod čokoľvek skúmať alebo o niečom pochybovať.
Neskôr som si bol nehnuteľnosť obhliadnuť a starosta ma upozornil, že by sa mohlo v danom prípade
jednať o duplicitné vlastníctvo, načo sa vyjadril, že som ochotný stretnúť sa ak bude nejaký problém aj
s osobami, ktoré by si nárokovali vlastnícke právo sa porozprávať a dohodnúť... Z uvedeného

vyplýva, že žalovaný pri kúpe nehnuteľností nemal žiadnu vedomosť o možnej spornosti pozemkov. I
keby žalovaný vynaložil ďalej, hoci aj nadmerné úsilie na zistenie potencionálnej spornosti pozemkov,
o tejto sa nemohol dozvedieť, nakoľko na liste vlastníctva boli evidovaní jeho právny predchodcovia.
Duplicitné vlastníctvo žalobcu alebo iná ťarcha nebola v tom čase na liste vlastníctva evidovaná.
Uplatnené neboli ani reštitučné nároky. V tomto prípade treba vziať v úvahu zásadu materiálnej publicity

katastra nehnuteľností, ktorá má za cieľ zabezpečiť čo najväčšiu istotu právnych vzťahov k
nehnuteľnostiam. V zmysle tejto zásady platí, že čo je zapísané v katastri nehnuteľností, to sa považuje
za správne a v súlade so skutočným stavom, aj keby tomu tak nebolo, kým sa nepreukáže opak.
Žalovaný sa tak o možnej spornosti pozemkov dozvedel až po ich kúpe. Žalovaný sa z jeho dobrej vôle
snažil s každým, kto si nárokoval vlastnícke právo k pozemkom, dohodnúť avšak bezúspešne.

Žalovaný a ani jeho právni predchodcovia nemohli mať pochybnosť ohľadom oprávnenosti štátneho
orgánu na udelenie prídelu. Právny predchodcovia žalovaného nadobudli vlastníctvo od predávajúceho,
ktorým bol štát, a teda táto samotná skutočnosť je dostatočnou garanciou oficiality a legálnosti takéhoto
prevodu. Žalobca uvádzal, že nález Ústavného súdu SR zo dňa 16.03.2016, sp. zn.: I. ÚS 549/2015
nemožno aplikovať na prebiehajúci spor, prvoinštančný súd sa mu náležíte venoval a judikatúra českých

súdov nie je pre slovenské súdy záväzná. S ohľadom na okolnosti tohto prípadu, teda že žalovaný
nadobudol nehnuteľnosti na základe riadnej písomnej kúpnej zmluvy od právnych predchodcov -
reštituentov, ktorí boli pri podpise zmlúv zapísaní v katastri nehnuteľností ako vlastníci nehnuteľností,
a teda nemohol mať žiadne pochybnosti o existencii vlastníckeho práva predávajúcich, bol inštitút
dobromyseľnosti (dobrej viery) zo strany žalovaného preukázaný. Ani právny predchodca žalovaného o

svojom vlastníctve nepochyboval. Žalovaný nehnuteľnosti nadobudol legitímnym spôsobom, bez toho,
aby mal akékoľvek pochybnosti o vlastníckom práve svojich právnych predchodcov. Pochybnosti nemal
ani príslušný kataster a vklad vlastníckeho práva rozhodnutia povolil a zapísal. Žalovaný podoprel
svoje tvrdenia aj o novší nález Ústavného súdu SR sp. zn. 1. ÚS 151/2016-29 zo dňa 03.05.2017,
ktorý opätovne zdôrazňuje, že „Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov

je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu.
Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná
široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo
by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa
vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou

osobou...... Nevyhnutným predpokladom pre tento originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinné dôsledne posúdiť s ohľadom na
individuálne okolnosti každého prípadu. Potom už zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá
poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu. Ústavný sud sa domnieva, že toto pravidlo možno použiťaj pre riešenie skutkovo podobných prípadov na území Slovenska, lebo nám dáva rozumný zmysel
na usporiadanie celej matérie, pri rovnakom právnom základe (č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v
platnom znení). Prelomenie zásady nemo plus iuris zásadou bona fides je komplikovanou otázkou,

pri ktorej má súd skúmať všetky okolnosti prípadu, najmä dobromyseľnosť žalovaného pri nadobúdaní
nehnuteľností. Záverom vyjadrenia žalovaný poukázal aj na to, že v zmysle ust. § 134 zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka splnil aj všetky zákonom vyžadované predpoklady vydržania. Pokiaľ potom
išlo o oprávnenú držbu po zákonom stanovenú dobu (10 rokov), ktorú ako jedinú z podmienok vydržania
žalobca spochybňoval, žalovaný uviedol podľa ust. § 134 ods. 3 OZ sa do doby podľa odseku 1

započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Právnym predchodcom
žalovaného neboli iba reštituenti Y. W., W.. F. B. a W.. S. M.. Bol ním aj štát, ktorý na týchto reštituentov
prostredníctvom Slovenského pozemkového fondu previedol sporné pozemky. Do vlastníctva štátu
tieto nehnuteľnosti prešli najneskôr 01.01.1993, kedy na základe zákona č. 265/1992 Zb. o zápise
vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam a najmä zákona SNR č. 266/1992 Zb. o katastri
nehnuteľností v Slovenskej republike musel byť na liste vlastníctva so spornými pozemkami evidovaný

štát. Žalovaný tak má za to, že nebol vo svojej držbe pozemkov žiadnym spôsobom, až do podania
žaloby rušený a splnil taktiež atribút oprávnenej držby po zákonom stanovenú dobu, s prihliadnutím na
oprávnenú držbu oboch právnych predchodcov žalovaného.

27. Žalobca sa k tomuto vyjadreniu žalovaného už písomne nevyjadril.

28. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a
§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, nakoľko pre
nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené
zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie), pričom dospel k záveru, že

odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom výroku
potvrdiť (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18.10.2022. O termíne verejného
vyhlásenia rozsudku boli žalobca, právny zástupca žalobcu, žalovaný, právny zástupca žalovaného
upovedomení zákonným spôsobom.

29. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku odvolací súd potvrdil, pretože ho považoval
za vecne správny a keďže sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi súdu prvej inštancie vyslovenými v
napadnutom rozsudku, rozsudok odvolacieho súdu (s výnimkou argumentácie k odvolacím dôvodom)
už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.).

30. K odvolacej argumentácii žalovaného ohľadne nedostatku naliehavého právneho záujmu na
žalovanom určení (z dôvodu údajného obchádzania reštitučného zákonodarstva žalobou o určenie
vlastníckeho práva podanou podľa všeobecných predpisov), odvolací súd uvádza nasledovné:

Tak ako už zistil súd prvej inštancie, žalované pozemky - pôvodne označené ako parc. č. XXX/X., 4,

X (v majetkovej podstate PK vložky č. XXX) mali od počiatku spolu výmeru cca 12 ha (parc. č. XXX/
X = 12 ha a 59 árov a 55 m2, parc č. XXX/X = 12 árov a 77 m2, parc. č. XXX/X = 12 árov a 51 m2,
pričom 1 ha = 10.000m2) a boli vlastnícky evidované na R. a F. W. (od roku 1934). Od roku 1942 svedčil
zápis k týmto pozemkom v prospech subjektu - Orságos földhitelintézet Budapest (v preklade Štátny
pozemkový úverový ústav Budapešť). Následne (ďalším v poradí zápisom) je k týmto pozemkom v

PK vložke č. 214 vo všeobecnosti vyznačená konfiškácia podľa § 5 nariadenia č. 104/1945 Sb.n.SNR
v znení nar. 64/48 Sb.n. SNR v celosti, čd. 242/48. Ku konfiškácii pôdohospodárskeho majetku (a
teda k prechodu jeho vlastníctva na štát) dochádzalo podľa tohto nariadenia s okamžitou platnosťou,
teda k 1. marcu 1945. V danej veci už nebolo možné naisto zistiť (keďže všetky potrebné listiny sa
už nezachovali), ktorých konkrétnych bývalých vlastníkov sa uvedený záznam konfiškácie vedený pod

čd. XXX/XX v PK vložke č. XXX priamo týkal (dokument s označením čd 242/48 sa nezachoval). V
spise sa potom nachádzajú tak konfiškačné rozhodnutia pre bývalých vlastníkov rod. W. (konfiškačné
rozhodnutia z 23.7.1946 - č. l. 375 až 377), ako aj listiny, z ktorých vyplýva, že tento majetok predstavuje
konfiškát podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n.SNR vedený na meno Orságos földhitelintézet Budapest
(viďrozhodnutiePôdohospodárskehoodboruradyONVvSencizodňa16.3.1959(č.l.381),rozhodnutie

Ľudového súdu zo 7.3.1960 (č. l. 380, 386, 390), návrh Odboru pôdohospodárstva rady ONV v Senci
z 2.3.1960 - č. l. 385). (pozn. odvolacieho súdu - subjekt Orságos földhitelintézet Budapest mal tento
majetok nadobudnúť na základe rozhodnutia ministra poľnohospodárstva z roku 1942, vydaného ešte
podľa maďarského zákona č. 1936.XXVII. - išlo o právny článok o vysporiadaní a iných opatreniachpolitiky držby pôdy (ktorý sa nestal súčasťou československého právneho poriadku). Subjekt Orságos
földhitelintézet Budapest (Štátny pozemkový úverový ústav Budapešť) potom zrejme nespĺňal žiadne
z kritérii subjektov, ktoých sa konfiškácia podľa § 1 ods. 1 písm. a/ až e/ nariadenia č. 104/1945Sb.

týkala (nešlo o fyzickú osobu nemeckej alebo maďarskej národnosti bez ohľadu na štátnu príslušnosť,
ani o účastinnú a inú spoločnosť a právnickú osobu, v ktorých kapitálovú alebo majetkovú účasť ku
dňu 1. marca 1945 prevažne vlastnili alebo mali v držbe osoby nemeckej alebo maďarskej národnosti
akejkoľvek štátnej príslušnosti, a zrejme nešlo ani o účastinnú alebo inú spoločnosť a právnickú osobu,
ktorých správa zámerne a aktívne slúžila nepriateľskému vedeniu vojny alebo fašistickým účelom, (ale

išlo výlučne o maďarskú štátnu organizáciu), a preto možno mať za to, že záznam konfiškácie vedený
pod čd. 242/48 v PK vložke č. 214 sa zrejme skutočne týkal majetku rod. W. (keďže za daného stavu
subjektu Orságos földhitelintézet Budapest by nebolo možné konfiškovať majetok podľa nariadenia č.
104/1945 Sb). Štát pri konfiškácii (vzhľadom na historcký vývoj po 2. svetovej vojne) potom zrejme
súčasne vychádzal z toho, že vlastnícke právo maďarského štátneho orgánu na území Československej
republikynemožnouznávaťatedanaďalejzaskutočnýchvlastníkovpovažovallenpôvodnýchvlastníkov

pozemkov, rod. W., ktorým tieto pozemky skonfiškoval. Na druhej strane však s istotou nemožno vylúčiť
ani to, že štát považoval subjekt Orságos földhitelintézet Budapest za účastinnú alebo inú spoločnosť
a právnickú osobu, ktorých správa zámerne a aktívne slúžila nepriateľskému vedeniu vojny alebo
fašistickým účelom (a teda za subjekt, ktorého majetok podliehal konfiškácii podľa § 1 ods. 1 písm. e/
nariadenia č. 104/1945 Sb.) a preto záznam konfiškácie pod uvedeným čd. 242/48 sa tiež mohol týkať

aj konfiškácie majetku subjektu Orságos földhitelintézet Budapest.

Ako už bolo uvedené, samotný dokument pod čd. 242/1948 sa nezachoval a preto nebolo už možné
s istotou zistiť, ktorých konkrétnych bývalých vlastníkov sa uvedený záznam konfiškácie vedený pod
čd. 242/48 v PK vložke č. 214 priamo týkal. Za daného stavu však pre rozhodnutie súdu nebolo až tak

dôležité (komu z týchto dvoch subjektov boli pozemky skonfiškované, príp. v akom poradí k tomu došlo),
ale rozhodujúcim bolo iba to, že pozemky (pôvodne označené ako parc. č. XXX/X, 4, X o výmere cca
12 ha) skutočne skonfiškované podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.n.SNR v prospech štátu boli a teda
prešli na štát k 1.3.1945, pričom i zápis samotnej konfiškácie (a teda i prechod pozemkov do vlastníctva
Čsl. štátu) nastal pred rokom 1948 (t. j. pred rozhodným obdobím podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991

Zb. o pôde, príp. § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom). Zároveň
zápis konfiškácie bol v príslušnej PK vložke č. 214 vyznačený ako posledný (teda nasleduje až po
zápisoch vlastníckeho práva rod. W. a subjektu Orságos földhitelintézet Budapest). Správne potom súd
prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že žalované pozemky boli v minulosti (pred
rozhodným obdobím) nadobudnuté štátom ich konfiškáciou.

Možno tiež konštatovať, že aj keby bolo pravdivým tvrdenie žalovaného, že rodine W. nemohol štát
skonfiškovať tieto pozemky, nakoľko tieto od roku 1942 (teda ešte pred konfiškáciou) už neboli v ich
vlastníctve (ale boli vo vlastníctve Orságos földhitelintézet Budapest), nič to nemení na skutočnosti,
že z hora označených rozhodnutí zároveň vyplývalo, že i subjektu - Orságos földhitelintézet Budapest,

mohli byť tieto pozemky v prospech štátu skonfiškované (a to podľa rovnakého nariadenia č. 104/1945
s účinnosťou k 1.3.1945), a hoci sa o tom nezachovali samotné konfiškačné rozhodnutia (ktoré
navyše mali len deklaratórny charakter), podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 4MCdo/12/2014 platí, že nemožno tým, že
sa nepodarilo nájsť rozhodnutie o konfiškácii, predpokladať, že orgány a úrady (konajúce postupom

následným konfiškácii) paušálne v danom období nepostupovali v zmysle zákonnej úpravy. Samotná
skutočnosť, že tu skutočne došlo k prechodu vlastníctva týchto pozemkov na štát konfiškáciou podľa
nariadenia č. 104/1945 Sb.n.SNR, tak ako je vyznačená aj v príslušnej PK vložke č. 214, stranami
spochybnená ani nebola. Navyše, ak by sme prijali záver, že štát tieto pozemky platne neskonfiškoval
(nenadobudol) ani rod. W., ani subjektu Orságos földhitelintézet Budapest a teda ich nemohol prideliť

do vlastníctva ani predchodcom žalobcu, tak by nielen žalobca, ale ani žalovaný (ktorý takisto tieto
pozemky nadobudol od štátu, resp. ich takto nadobudli jeho právni predchodcovia), by sa nemohol stať
ich vlastníkom, ale vlastníkom by mohol byť nanajvýš právny nástupca subjektu Orságos földhitelintézet
Budapest (teda by nastal stav, kedy by poľnohospodársku pôdu v rozsahu cca 11 ha vlastnil na území
SR cudzí štát). Skutočnosť, že tieto pozemky nadobudol štát konfiškáciou podľa nariadenia č. 104/1945

Sb. bola tak v prospech nielen žalobcu, ale i samotného žalovaného.

Navyše ak žalovaný napriek akceptovaniu zásady „že samotná skutočnosť, že sa nepodarilo nájsť
rozhodnutie o konfiškácii, ešte neznamená, že orgány a úrady (konajúce postupom následnýmkonfiškácii) paušálne v danom období nepostupovali v zmysle zákonnej úpravy sp. zn. 4MCdo/12/2014
“ by naďalej spochybňoval skutočnosť, že štát
nadobudol pozemky konfiškáciou, musel by o tomto svojom tvrdení predložiť aj ďalšie dôkazy. Ak

takýto dôkaz predložený nebol, súdy sú povinné vychádzať z údajov vlastníckych práv evidovaných
v príslušnej PK vložke, s tým, že v danej veci bolo vlastníctvo štátu nadobudnuté konfiškáciou podľa
nariadenia č. 104/1945 Sb. v evidencii riadne vyznačené (ako zápis posledného nositeľa vlastníckeho
práva, nasledujúceho po subjektoch rod. W. a Orságos földhitelintézet Budapest).

Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že k predmetnej konfiškácii došlo pred
takmer 80-imi rokmi, pričom od roku 1948 (po pridelení pozemkov Výmerom) do súčasnosti sa žalobca
(resp. i jeho právni predchodcovia) považoval (považovali) za vlastníka (vlastníkov) predmetných
pozemkov na základe Výmeru, ktorým im boli pridelené pôvodne skonfiškované pozemky podľa nar.
č. 104/1945 Sb. n. Právna istota osôb, ako aj zachovanie nevyhnutnej autority štátu vyžadujú, aby
právoplatné rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu, na základe ktorých určitá osoba nadobúda

alebo je zbavená vlastníctva k veci, bolo nespochybniteľnou právnou skutočnosťou, majúcou účinky
do budúcnosti, a to bez ohľadu na to, či písomné vyhotovenie takéhoto aktu doposiaľ existuje. V
opačnom prípade by bolo možné uplatniť vady konania po neprimerane dlhej dobe a narušiť tak niekoľko
desaťročí trvajúci právny stav. Povinnosť bremena tvrdenia a bremena dôkazu v rámci súdneho konania
by tak nad mieru ospravedlniteľnú zaťažovala stranu, ktorá sa takým tvrdením dostala do dôkaznej

núdze. Ak je v rámci súdneho konania napádaná (spochybňovaná) konfiškácia majetku (jej proces,
účinky, zákonnosť), dôkazné bremeno v takomto konaní zaťažuje tu stranu (v danom prípade
žalovaného), ktorá konfiškáciu spochybňuje, aby preukázala, že neboli dané zákonné podmienky pre
konfiškáciu majetku (ako už bolo uvedené spochybňovanie konfiškácie by nebolo v danom prípade ani
v prospech žalobcu, ani v prospech žalovaného). Plynutie času je tak závažnou skutočnosťou, ktorej

treba priznať faktické účinky (v tejto súv. por. aj Oznámenie Ústavného súdu ČR z 1. novembra 2005).
Nezachovanie kompletného spisu správneho orgánu po dobu takmer osem desaťročí, obsahujúceho
skutočnosti potvrdzujúce priebeh samotnej konfiškácie - čd. 242/48 (za stavu jej riadneho vyznačenia v
evidencii nehnuteľností), nie je možné pričítať na ťarchu žalobcu.

Vo vzťahu k prejednávanej veci je potrebné tiež zdôrazniť, že vzhľadom na rôzne politicko - právne
zmeny od roku 1945 súčasný kataster nehnuteľností neodráža reálny stav vlastníctva k pozemkom.
V minulom období sa z rôznych dôvodov do pozemkových kníh nedostali niektoré konfiškačné
rozhodnutia preto, že nebolo zákonnou povinnosťou zapísať konfiškáciu majetku do pozemnoknižnej
vložky (tu por. aj znenie § 3 ods. 1 č. 2. zákona č. 90/1947 Sb. n. o pozemnoknižnom usporiadaní

konfiškovaného nepriateľského majetku, podľa ktorého navrhovať pozemnoknižné usporiadanie
prináležalo pri pôdohospodárskom majetku konfiškovanému podľa nar. č. 104/1945 Sb. n., len
Povereníctvu pôdohospodárstva a pozemkovej reformy). Pri vypracovaní ROEP preto dochádzalo v
dôsledku nedostatočne zistených podkladov k chybám, a právny stav vyplývajúci z listu vlastníctva
založeného v rámci ROEP nezodpovedal stavu skutočnému. Keďže katastre nekontrolujú správnosť

a úplnosť podkladov pre vyhotovenie ROEP, kvalita vyhotovenej evidencie nie je spoľahlivá, preto na
riešenie týchto pochybení je daná príslušnosť súdov v civilnom konaní.

Žalobca potom v konaní uniesol dôkazné bremeno a množstvom priamych a nepriamych dôkazov
preukázal, že sporné nehnuteľnosti boli skonfiškované v zmysle Nariadenia SNR č. 104/1945 Sb a

následnebolipridelenédovlastníctvajehopredchodcomVýmeromz19.3.1948. Pokiaľnávrhnaurčenie
vlastníckeho práva podaný žalobcom takmer 80 rokov po uskutočnení verejnoprávnych postupov
konfiškácie, pričom žalobca (i jeho právni predchodcovia) sa od roku 1948 považovali za vlastníkov
týchto nehnuteľností (žalobca navyše prenajímal tieto pozemky štátnemu podniku SEMEX) titulom
Výmerom prideleného pôvodne skonfiškovaného majetku v zmysle Nariadenia SNR č. 104/1945 Sb.,

právna istota osôb, ako aj nevyhnutnej autority štátu (ako už bolo uvedené) vyžadujú, aby rozhodnutie
správneho orgánu, resp. doposiaľ účinný právny predpis, ktorý je súčasťou Slovenského právneho
poriadku, na základe ktorého určitá osoba (aj štát) nadobudla alebo bola zbavená vlastníctva veci, bolo
nespochybniteľnou právnou skutočnosťou, majúcou účinky do budúcnosti. V opačnom prípade by bolo
možné uplatniť vady konania po neprimerane dlhej dobe a narušiť niekoľko desaťročí trvajúci právny

stav.

Navyše konfiškačné rozhodnutia (ich nezákonnosť, nulitnosť) nemali konštitutívnu povahu, ale „iba“
povahu deklaratórnu. Deklarovali splnenie podmienok konfiškácie v zmysle Nariadenia SNR. Prechodvlastníckeho práva na štát nastúpil ex lege účinnosťou tohto nariadenia bez ohľadu na prípadnú
nezákonnosť, nulitnosť týchto rozhodnutí. Hoci aj prípadné preukázanie nezákonnosti, nulitnosti
namietaných konfiškačných rozhodnutí by v danom prípade nemalo za následok, že by sa štát nestal

vlastníkom sporných nehnuteľností. Uvedený právny záver je v súlade s právnym názorom vyjadreným
najvyšším súdom v uznesení z 29. septembra 2015 sp. zn. 4 MCdo 12/2014 , ktoré bolo predmetom preskúmania Ústavným súdom Slovenskej republiky v
Náleze z 29. marca 2017 sp. zn. I. ÚS 379/2016 .

Možno teda uzavrieť, že pre rozhodnutie súdu (pri nezachovaní listiny čd. 242/48) nebolo dôležité (komu
boli pozemky skonfiškované, príp. v akom poradí k tomu došlo, resp. či tu došlo k nezákonnosti,
nulitnosti namietaných konfiškačných rozhodnutí), ale rozhodujúcim bolo iba to, že pozemky (pôvodne
označené ako parc. č. 157/2, 4, 6 o výmere cca 12 ha) skutočne skonfiškované podľa nariadenia č.
104/1945 Sb.n.SNR v prospech štátu boli (resp. ani namietané vady konfiškačných rozhodnutí by nemali
za následok, že by sa štát nestal vlastníkom týchto nehnuteľností) a teda prešli na štát k 1.3.1945, pričom

i zápis samotnej konfiškácie (a teda i prechod pozemkov do vlastníctva Čsl. štátu) nastal pred rokom
1948 (t. j. pred rozhodným obdobím podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o pôde, príp. § 2 ods.
1 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom). Zároveň bolo dôležitým, že aj zápis
konfiškácie bol v príslušnej PK vložke č. 214 vyznačený ako posledný (teda nasledoval až po zápisoch
vlastníckeho práva rod. W. a subjektu Orságos földhitelintézet Budapest).

Ďalej možno potom konštatovať, že na to, aby boli potom tieto pozemky pridelené do vlastníctva
Výmerom Povereníctva pôdohospodárstva a poz. reformy podľa nar. č. 104/1946 Sb.n.SNR sa
vyžadovaloibato,abyišloopozemkykonfiškované,tedavovlastníctveštátu(čovčasevydaniaVýmeru,
ktorým boli potom tieto pozemky pridelené do vlastníctva predchodcov žalobcu splnené bolo). Ako už

uviedol i súd prvej inštancie tieto skonfiškované nehnuteľnosti (poľnohospodárska pôda) boli Výmerom
Povereníctva pôdohospodárstva a poz. reformy v Bratislave (č. l. 6) (konkrétne označené ako konfiškát
po bývalých vlastníkoch - R. F. a spol.) prevedené do vlastníctva právnych predchodcov žalobcu (a to
vo výmere 1,11 ha = 11.100 m2). Tento Výmer však nebol evidovaný v evidencii nehnuteľností. Ďalej
súd prvej inštancie správne ustálil, že parcela č. XXX/X mala pôvodne výmeru 12 ha 59 á 55m2. Táto

parcela sa potom najskôr zlúčila s parc. č. XXX/XX, XXX/XX vo vložke č. XXX v jeden celok a potom
sa opäť rozdelila na parc. č. XXX/X - roľu o výmere 11 ha 45 árov a 03 m2, parc. č. XXX/XX - dom
a dvor o výmere 6 árov a 63m2, parc. č. XXX/XX - záhradu o výmere 6 árov a 76m2 a parc. č. XXX/
XX - stavebný pozemok o výmere 10 árov a 40m2 (parc. č. XXX/XX, XXX/XX a XXX/XX sa následne
odčlenili a zapísali do vložky XXX). Parcely č. XXX/XX, XXX/XX a XXX/XX boli následne (spolu s ďalšími

parcelami) rozhodnutím Pôdohospodárskeho odboru rady ONV v Senci zo dňa 16.3.1959 (č. l. 381)
pridelené podľa § 6 ods. 1 písm. c/ nar. č. 104/45 Zb. ako konfiškát do vlastníctva Československého
štátu a rozhodnutím Odboru pôdohospodárstva rady ONV v Senci podľa § 15 ods. 1 vlád. nar. č. 81/58
Zb. (č. l. 383) boli súčasne zverené do správy MNV v Kraľovej pri Senci (zápis vlastníckeho práva v
prospech Čsl. štátu bol povolený i rozhodnutím Ľudového súdu zo 7.3.1960 - č. l. 380, 386, 390 na

základe návrhu Odboru pôdohospodárstva rady ONV v Senci z 2.3.1960 - č. l. 385).

Možno teda uzavrieť, že pokiaľ išlo o pôvodnú parc. č. XXX/X - roľu o výmere 11 ha 45 árov a 03 m2
(išlo o rozhodujúcu parcelu, z ktorej boli potom geometrickým plánom č. 150/2007 vytvorené parcely, ku
ktorým určenia vlastníckeho práva sa žalobca domáhal) k tejto sa vzťahoval výlučne zápis konfiškácie

v prospech štátu podľa nar. č. 104/1945 Sb.n.SNR (pred rozhodným obdobím podľa § 4 ods. 1 zák.
č. 229/1991 Zb. o pôde, § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z.) a táto bola pridelená do vlastníctva
predchodcov žalobcov Výmerom Povereníctva pôdohospodárstva a poz. reformy v Bratislave (č. l. 6).
Na základe geometrického plánu č. 150/2007 (zapísaného v katastri) boli pôvodné parcely č. XXX/X, 3,
4, 6 rozdelené na nové parcely č. XXX/X o výmere 4117 m2, XXX/XX o výmere 4109 m2, XXX/XX o

výmere 8307 m2 a XXX/XX o výmere 2055m2 a sú zapísané na LV č. XXX. Žalobca sa potom domáhal
určenia vlastníckeho práva k dvom z týchto parciel, a to k parc. č. XXX/XX o výmere 8307 m2 a XXX/
XX o výmere 2055m2.

Iba k parcelám č. XXX/XX, XXX/XX a XXX/XX sa potom vzťahoval ďalší zápis vlastníckeho práva v

prospech Československého štátu (vykonaný v rokoch 1959 - 1960), ktorý už spadal do rozhodného
obdobia podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., príp. § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. (rozhodným
bolo obdobie d 25. februára 1948 do 1. januára 1990).Inak povedané, na to, aby žalobcovi vznikol niektorý z reštitučných titulov podľa § 6 ods. 1 písm. a/ až
v/ zákona č. 229/1991 Zb. (príp. § 3 ods. 1 písm. a/ až t/ zákona č. 503/2003 Z. z.) muselo by dôjsť
k prechodu pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti na štát v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára

1990. V danej veci v tejto rozhodnej dobe (konkrétne v rokoch 1959 až 1960) prešlo vlastníctvo na
štát (viď rozhodnutie Pôdohospodárskeho odboru rady ONV v Senci zo dňa 16.3.1959) iba pokiaľ išlo o
parc. č. XXX/XX, XXX/XX a XXX/XX, (ktoré mali spolu výmeru 22 árov a 179 m2), pričom sa jednalo o
dom s dvorom, záhradu a stavebný pozemok (teda nešlo o poľnohospodársku pôdu). Žalobca sa však
podanou žalobou domáhal určenia vlastníckeho práva k poľnohospodárskej pôde, ktorá bola pôvodne

evidovaná ako parc. č. XXX/X (z ktorej GP č. 150/2007 vznikli žalované pacely č. XXX/XX o výmere
8307 m2 a XXX/XX o výmere 2055m2) a ku ktorej svedčil zápis vlastníctva Čsl. štátu výlučne iba titulom
konfiškácie čd 247/48 podľa nar. č. 104/1945 Sb.n.SNR (následne pridelenej predchodcom žalobcu
Výmerom) spred rozhodného obdobia podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., § 2 ods. 1 zákona č.
503/2003 Z. z. (išlo teda o prechod do vlastníctva štátu konfiškáciou pred rozhodným obdobím a k ich
následnému prideleniu Výmerom predchodcom žalobcu). Vo vzťahu k pôvodnej parcele č. XXX/X teda

žalobcovi nesvedčil žiadny reštitučný titul podľa zákonov č. 229/1991 Zb a č. 503/2003 Z. z., nakoľko k
jej prechodu na štát došlo konfiškáciou pred rozhodným obdobím (t. j. táto parcela prešla na štát mimo
obdobia od 25. februára 1948 do 1. januára 1990), následne bola pridelená Výmerom do vlastníctva
predchodcov žalobcov a počas rozhodného obdobia, z doposiaľ predložených dôkazov, nevyplynulo, že
by prešla opäť na štát akýmkoľvek iným titulom. V konaní teda nebolo preukázané, že by táto parcela

prešla v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 na štát niektorým z titulov podľa § 6 ods. 1
písm. a/ až v/ zákona č. 229/1991 Zb., príp. § 3 ods. 1 písm. a/ až t/ zákona č. 503/2003 Z. z.. (takto
na štát v rozhodnom období prešlo vlastníctvo výlučne len k parc. XXX/XX, XXX/XX a XXX/XX - viď
rozhodnutie Pôdohospodárskeho odboru rady ONV v Senci zo dňa 16.3.1959).

V tomto smere nedošlo zo strany štátu k prevzatiu týchto pozemkov ani ich faktickou okupáciou (t. j.
ich zmocnením sa štátom bez akéhokoľvek titulu), keďže tieto pozemky boli predchodcami žalobcu v
roku 1956 dané do užívania JRD (v súčasnosti PD Kráľová pri Senci), a teda štát ich nikdy ako svoje
vlastníctvo nedržal, ani nijako vo svoj prospech neužíval. Samotným odovzdaním týchto pozemkov do
užívania JRD, predchodcovia žalobcu vlastnícke právo k nim nestratili. Tak ako už uviedol i súd prvej

inštancie, ....skutočnosť, že pozemky, ktoré boli predmetom prídelu, prevzalo v roku 1951 do užívania
JRD, taktiež nemožno stotožňovať so vzdaním sa vlastníctva zo strany prídelcov, resp. s
opustením veci. Odovzdanie pozemkov do užívania JRD sa uskutočnilo za podmienok kolektivizácie
uskutočnenej zákonom č. 69/1949 Sb. o jednotných roľníckych družstvách. Táto úprava ani vykonávací
predpis k tomuto zákonu (nariadenie č. 75/1949 Zb.) však neupravovali vlastnícke vzťahy k pôde, ktorú

má družstvo užívať“. V konaní nebol predložený ani dôkaz, že by bol tento pozemok v rozhodnom období
pôdohospodárskym odborom rady okresného národného výboru prikázaný do užívania právnickej
osoby na základe zákona č. 55/1947 Zb. o pomoci roľníkom pri uskutočňovaní poľnohospodárskeho
výrobného plánu, alebo vládneho nariadenia č. 50/1955 Zb. o niektorých opatreniach na zabezpečenie
poľnohospodárskej výroby (teda prípadný reštitučný titul podľa § 6 ods. 1 písm. t/ zákona č. 229/1991

Zb, § 3 ods. 1 písm. s/ zákona č. 503/2003 Z. z., hoci tu sa vlastníctvo k pôde neodnímalo, iba sa
prikazovalo jej užívanie - tzv. nútený nájom). Rovnako nebolo v konaní preukázané, že by bol prídel
právnympredchodocmžalobcovodňatýspoukazomna§23ods.2nariadeniač.104/1945Sb.zdôvodu,
že by na pridelnej pôde osobne nehospodárili so starostlivosťou riadneho hospodára (v konaní nebolo
predložené žiadne také rozhodnutie Povereníctva Slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo a

pozemkovú reformu, ktorým by bol tento pridelený majetok odňatý právnym predchodcom žalobcu a
následne pridelený inej kvalifikovanej osobe (nebol predložený iný Výmer, prídelová listina a pod. v
prospech inej osoby), ani v tomto smere nebol urobený zápis vlastníckeho práva na takúto inú osobu,
príp. štát v evidencii nehnuteľnosti).

Preto bol potom správny záver súdu prvej inštancie, že právni predchodcovia žalobcu sa prídelu nevzdali
v prospech JRD. Odňatie prideleného majetku a vzdanie sa prídelu boli totiž dva odlišné právne inštitúty,
ktoré umožňovali v tom čase platné právne predpisy. Vzdanie sa prídelu pôdy umožňoval zákon č.
141/1950 Zb. (Občiansky zákonník) účinný od 1.1.1951 (ďalej len Občiansky zákonník alebo OZ) v
ustanovení § 132 ods. 1, podľa ktorého vlastníctvo sa strácalo najmä tým, že ho nadobudol niekto

iný alebo že sa ho vlastník vzdal a že išlo o jednostranný právny úkon, ktorým vlastník strácal svoje
vlastnícke právo a dochádzalo tak k jeho prechodu na štát alebo inú právnickú osobu. Pre platnosť
právneho úkonu o právach k nehnuteľnostiam zákon vyžadoval písomnú formu, okrem, ak išlo o nájom
rodinného domčeka alebo inej podobnej stavby alebo len časti budovy (§ 40 ods. 1 v spojení s § 38OZ) a že z právneho úkonu musela vyplývať bez akýchkoľvek pochybností vôľa vlastníka vzdať sa
vlastníctva k určitej veci. V spise sa potom nenachádza žiaden dôkaz o právnom úkone urobenom
právnymi predchodcami žalobcu v písomnej forme, obsahom ktorého by bol ich prejav vôle smerujúci k

vzdaniu sa vlastníctva k nehnuteľnostiam prideleným Výmerom o vlastníctve pôdy, včítane tých, ktoré
sú predmetom sporu, v prospech JRD. Ako už bolo uvedené, za takýto dôkaz nie je možné
považovať samotné vznesenie pozemkov právnymi predchodcami žalobcu do JRD v roku 1956.

Z uvedeného možno potom vyvodiť, že pokiaľ išlo o parcely č. XXX/XX o výmere 8307 m2 a XXX/XX

o výmere 2055m2, ku ktorým sa žalobca domáhal určenia svojho vlastníckeho práva, tieto vznikli z
pôvodnej parcely č. XXX/X, ktorá bola skonfiškovaná v prospech štátu podľa nar. č. 104/45 S.n.SNR,
pričom na štát prešla ešte pred rozhodným obdobím podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. (§
2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z.) a následne bola pridelená Výmerom do vlastníctva predchodcov
žalobcu, pričom po tomto pridelení, v rozhodnom období (1948- 1990) už štátu k nej žiadny nadobúdací
titul vlastníckeho práva nesvedčil (po jej pridelení Výmerom, táto parcela už spätne na štát v ďalšom

rozhodnom období neprešla).

Z týchto dôvodov žalobca nebol oprávnený si k týmto (žalovaným) pozemkom uplatňovať žiadny
reštitučný nárok. Reštitučný nárok by bolo možné uplatňovať len k parcelám č. XXX/XX, XXX/XX a XXX/
XX, ktoré prešli na štát v roku 1959-1960 (rozhodnutím Pôdohospodárskeho odboru rady ONV v Senci

zo dňa 16.3.1959), teda v rozhodnom období, ktoré mali spolu výmeru len 22 árov a 179 m2 (teda
ani 1 hektár, pričom zároveň išlo predovšetkým o stavebné pozemky a záhrady), avšak z týchto neboli
vytvorené žalované parcely a teda vo vzťahu k nim sa žalobca určenia vlastníckeho práva nedomáhal.
Keďže žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia vlastníckeho práva k pozemkom - parc. č. XXX/
XX o výmere 8307 m2 a XXX/XX o výmere 2055m2, ktoré vznikli z pôvodnej parcely č. XXX/X o výmere

11 ha 45 árov a 03 m2 (poľnohospodárska pôda), vo vzťahu ku ktorej svedčil zápis vlastníckeho práva
v prospech štátu výlučne len na základe konfiškácie podľa nar. č. 104/1945 Sb.n.SNR, a teda pred
rozhodným obdobím, žalobca sa ohľadne nich nemohol domáhať žiadneho reštitučného nároku, keďže
mu žiadny reštitučný titul k tejto parcele nevznikol. Ani samotný žalovaný vo svojej argumentácii nijako
nekonkretizoval akým reštitučným titulom si mal žalobca svoj nárok podľa zákonov č. 229/1991 Zb, č.

503/2003 Z. z. vlastne uplatňovať. Ak by týmto reštitučným titulom mala byť spomínaná konfiškácia
(podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.), tak oprávnenou osobou by tu nebol žalobca, ale potomkovia po W.,
príp. nástupcovia subjektu Orságos földhitelintézet Budapest (ak by spĺňali podmienky podľa § 6 ods.
2 zák. č. 229/1991 Zb, príp. 3 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z.). Títo si však žiaden reštitučný nárok
k týmto pozemkom neuplatnili. Z vyjadrenia Okresného úradu v Senci totiž vyplynulo, že v stanovenej

lehote nebol k parcelám č.XXX/X,X, 6 evidovaných PK vložke č. 214 uplatnený žiadny reštitučný nárok
(č. l. 371).

Pokiaľ ide o samotný Výmer, ako už uviedol i súd prvej inštancie, Výmery a prídelové listiny ako verejné
listiny boli a aj sú v súčasnosti dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam

a sú vkladuschopnými listinami, spôsobilými pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti.
Mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho
aktu; môže ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný (ničotný). Nulitným aktom je
správny akt, vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne
právne následky, na rozdiel od aktu neplatného, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti až

do doby zrušenia jeho účinkov. (zrušením alebo zmenením). Súd je viazaný rozhodnutím správneho
orgánu o prídele nehnuteľnosti potiaľ, že je povinný vychádzať z jeho účinkov, ktoré sa prejavujú v
tom, že právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva je rozhodnutie o ich prídele. Nariadenie č.
104/1946 Zb. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945
Zb. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Zb. SNR (ďalej len nariadenie) upravovalo, ako to vyplýva

z jeho názvu, vydávanie výmerov o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Zb.
SNR. Podľa § 1 ods. 1 nariadenia vydávať prídelcom výmery o vlastníctve pôdy bolo oprávnené
Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Výmer definuje ako verejnú listinu dokazujúcu
vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný
knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného

ospravedlnenia (§ 1 ods. 2 nariadenia). Z uvedeného je zrejmé, že ak výmer bol vydaný k tomu
oprávneným subjektom a obsahuje všetky podstatné náležitosti, má povahu verejnej listiny so všetkými z
toho vyplývajúcimi právnymi dôsledkami. Ak výmer nevydal kompetentný orgán, prípadne v ňom chýbajú
zákonom požadované podstatné náležitosti, nejde o listinu verejnú. Právnym následkom vady takejtolistiny nie je teda jej neplatnosť, ale skutočnosť, že listina povahu verejnej listiny nemá a teda, že nie je
spôsobilá vyvolať účinky predpokladané v ustanovení § 1 ods. 2 nariadenia (k tomu pozri rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 48/2008). V posudzovanej veci Výmer o vlastníctve

pôdy z 19.3.1948 spĺňal tak po formálnej, ako aj po obsahovej stránke všetky zákonné podmienky
a náležitosti. Bol vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave, teda
orgánom podľa § 1 ods. 1 nariadenia k tomu kompetentným. Je v ňom uvedené, kto ho vydal, označenie
právneho predpisu, podľa ktorého sa vydáva, akej veci sa týka, je datovaný, opatrený odtlačkom okrúhlej
pečiatky a podpisom povereníka, obsahuje mená a priezviská bývalých vlastníkov, označenie osôb, v

prospech ktorých sa vydáva, presné označenie nehnuteľností, ktorých sa týka a ďalšie podmienky, za
ktorých sa uskutočňuje pridelenie k tam uvedeným nehnuteľnostiam. Ide preto nepochybne o prídelovú
listinu, ktorú treba považovať za „perfektnú“ a ktorá má povahu verejnej listiny spôsobilej vlastnícke
právo prídelcov k nehnuteľnostiam tam označeným, včítane tých, ktoré sú predmetom sporu,
preukázať. Keďže k nadobudnutiu vlastníctva prídelom zásadne nebolo treba intabulácie, nedostatok
zápisu nemal vplyv na vlastníctvo k prídelu. Z hľadiska vlastníctva nebola preto ani v danom prípade

rozhodujúca skutočnosť, že v pozemkovej knihe nebol urobený zápis o prídelovom konaní.

Z uvedeného je zrejmé, že rozsudok súdu prvej inštancie založený na právnom názore, podľa ktorého
Výmer o vlastníctve pôdy z 19. 3. 1948 je platný a zároveň ide o verejnú listinu, vydanú príslušným
štátnym orgánom, ktorej správnosť sa prezumuje a že samotným odovzdaním pozemkov do užívania

JRD sa právni predchodcovia žalobcu nevzdali vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, nespočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Súd prvej inštancie v tomto smere nepochybil, keď podľa
neho Výmer obsahoval všetky podstatné náležitosti a bol spôsobilý vyvolať účinky predpokladané
v ustanovení § 1 ods. 2 nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1946 Zb.. Ak potom žalobca
rozhodnutím Štátneho notárstva D 3300/92 zo dňa 19.10.1992 nadobudol nehnuteľnosti zapísané vo

vložke 214, parcelné číslo XXX/X- roľa o výmere 11 ha 4503m3, parcela č. XXX/X o výmere 1251 m2 a
parcela č. XXX/X o výmere 1277m2, všetko v katastrálnom území N., dedením, stal sa ich vlastníkom.

Odvolací súd síce zastáva (opierajúc sa o naposledy zaujaté stanovisko Ústavného súdu SR k otázke
konkurencie reštitučnej a vlastníckej žaloby v jeho náleze sp. zn. I. ÚS 460/2017-73) názor, že žalobou

o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať zmysel a účel reštitučných predpisov, na strane
druhej existencia špeciálnych reštitučných predpisov nevylučuje postup podľa všeobecných právnych
predpisovapretotam,kdeurčovaciažalobaneslúžinaobchádzaniereštitučnýchpredpisov,nemožnojej
použitie apriori vylúčiť; teda, že vo výnimočných prípadoch by mohla byť aj určovacia žaloba prípustným
spôsobom uplatnenia nárokov žalobcu, avšak nie za situácie, keby žalobcovi nič nebránilo uplatniť

si svoj nárok cestou reštitučných predpisov a v takomto prípade by žalobca už nemal mať otvorenú
cestu k uplatneniu určovacej žaloby, pretože tu skutočne prevážuje zásada vigilantibus iura scripta
sunt, teda bdelým patria práva; nebolo by obchádzaním reštitučných predpisov, ak by si žalobca
uplatňoval svoje nároky určovacou žalobou, protože ich nemohol bez vlastnej viny a pre vážnu prekážku
podľa reštitučných predpisov uplatniť včas a uplatňoval ich bez zbytočného odkladu po odpadnutí

tejto prekážky, avšak dané závery nedopadali na posudzovaný prípad, nakoľko (ako už bolo uvedené)
žalobcovi k žalovaným pozemkom neprináležal žiadny reštitučný titul (preto si nárok nemohol uplatniť
v reštitučnom konaní), a preto existencia jeho naliehavého právneho záujmu na žalovanom určení
vychádzala z potreby odstránenia právnej neistoty vyvolanej duplicitou zápisu vlastníckeho práva k
žalovaným pozemkom (k tomu pozri napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 163/2005 - ZSP 3/2009

podľa ktorého okolnosť, že je ako vlastník určitej nehnuteľnosti, ktorá nie je predmetom spoluvlastníctva,
v KN popri žalobcovi zapísaný aj žalovaný (duplicitný zápis), odôvodňuje vždy naliehavý právny záujem,
že je vlastníkom takejto nehnuteľnosti). Existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na žalovanom
určení potom neovplyvnila ani skutočnosť (tvrdená žalovaným), že „žalobca nemal záujem o svoje
vlastníctvo k pozemkom viac ako 11 rokov, z čoho vyplýva, že sa o svoje vlastnícke právo riadne

nestaral.“ Kedže sa vlastnícke právo nepremlčuje, a keďže aj v čase podania žaloby, ako aj v čase
rozhodovania súdu, existoval k žalovaným pozemkom duplicitný zápis vlastníckeho práva, samotná
skutočnosť, že žalobca k podaniu žaloby (resp. k zápisu svojho vlastníckeho práva do evidenecie
nehnuteľností) pristúpil s väčším časovým odstupom, ho nezbavila existencie naliehavého právneho
záujmu na žalovanom určení. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval

námietku žalovaného o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na žalovanom určení (z
dôvodu obchádzania reštitučného zádkonodarstva všeobecnou určovacou žalobou) za dôvodnú.31. V dalšom odvolací súd za dôvodnú nepovažoval ani námietku žalovaného, že sa stal vlastníkom
žalovaných nehnuteľností ich vydržaním. Predovšetkým vydražanie vyžaduje, aby: a) nadobúdateľ
bol oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je

neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby, ktorá je pri
hnuteľnostiach tri roky a pri nehnuteľnostiach desať rokov. Prekážkou nepretržitosti nie je právne
nástupníctvo, pretože právny nástupca si do vydržacej doby môže započítať aj dobu, po ktorú vec
oprávnenedržaljehoprávnypredchodca.Plynutievydržacejdobyjepretrhnutévtedy,akdržiteľprestane
byť dobromyseľný alebo prestane nakladať s vecou ako so svojou. Aj keby sme potom pripustili, že

žalovaný bol oprávneným držiteľom (disponuje riadnym titulom, od ktorého odvodzuje svoje domnelé
vlastníctvo k nehnuteľnostiam, pričom bol v presvedčení, že vec nadobúda od skutočného vlastníka a
teda bol držiteľom dobromyseľným), v danej veci nebol pre vydržanie naplnený druhý z predpokladov,
a to uplynutie 10 ročnej vydržacej doby. Žalovaný sporné nehnuteľnosti totiž nadobudol do vlastníctva
(kúpnou zmluvou z 12.12.2000) uzavretou s predávajúcimi Y. W., W.. F. B. rod. W.,
a W.. S. M. rod. W., ktorým boli tieto pozemky vydané ako náhradné pozemky za ich reštitučné

nároky právoplatným rozhodnutím Okresného úradu v Senci, odboru PP a LH č. j. 150-1/92/Ko zo
dňa 23.06.1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.08.1999. Možno teda uzavrieť, že žalovaný
si mohol do svojej oprávnenej držby započítať len vydržaciu dobu, po ktorú vec oprávnene držali
títo jeho právni predchodcovia (nakoľko iba týchto predchodcov žalovaného bolo možné považovať
tiež za dobromyseľných nadobúdateľov). Aj po jej započítaní však nemožno dospieť k uplynutiu 10

ročnej vydražacej doby, nakoľko žalobca podal žalobu o určenie vlastníckeho práva na súd v roku
2004 (žalovaný sa o jej obsahu dozvedel najneskôr v roku 2007 a teda v tento okamih prestal
byť žalovaný dobromyseľným držiteľom pozemkov, keďže jeho dobrá viera bola týmto okamihom
prerušená). Od nadobudnutia predmetných nehnuteľností právnymi predchodcami žalovaného v roku
1999 do doručenia žaloby žalovanému v roku 2007, 10 - ročná vydržacia doba ešte neuplynula. Pokiaľ

si žalovaný mienil potom započítať do vydržacej doby aj držbu týchto pozemkov štátom, k tomuto
dôjsť nemohlo, nakoľko jednak štát nemohol byť dobromyseľným držiteľom týchto pozemkov, keďže
po Výmere už nemal k žalovaným pozemkom žiadny iný nadobúdací (hoci aj putatívny) titul svojho
vlastníckeho práva (nemal titul uchopenia držby pozemkov, od ktorého by odvíjal svoju dobromyseľnú
držbu), sám musel vedieť, že pozemky pridelil do vlastníctva predchodcom žalobcu Výmerom (keďže

tento bol vydaný orgánom štátu a teda nemožno tvrdiť, že by štát nemal o tom vedomosť, t. j. že by
nemal vedomosť, že jeho orgán rozhodol o pridelení pozemkov predchodcom žalobcu, teda že sám
štát tieto pozemky pridelil. Štát nemôže tvrdiť, že nemá vedomosť o svojich aktoch, ktoré vydávajú jeho
vlastné orgány), a jednak tieto pozemky štát ani len neužíval (teda k nim nevykonával ani svoje domnelé
vlastnícke právo), keďže tieto boli v užívaní JRD Kráľová pri Senci (neskôr PD Kráľová pri Senci). Z

týchto dôvodov si žalovaný mohol do vydržacej doby započítať len dobu oprávnenej a dobromyseľnej
držby pozemkov jeho právnymi predchodcami Y. W., W.. F. B. rod. W., a W.. S. M. rod. W., čo však na
uplynutie 10 ročnej doby nepostačovalo. Preto za nedôvodnú, považoval odvolaqcí súd i argumentáciu
žalovaného, že predmetné pozemky do svojho vlastníctva nadobudol vydržaním.

32. Napokon sa odvolací súd nestotožnil ani s argumentáciou žalovaného, že pozemky nadobudol
do vlastníctva len na základe dobrej viery, ktorá prelomila zásadu „nemo plus iuris....“. V tomto
smere potom odvolací súd vychádzal z uznesenia Veľkého senátu NS SR z 27. apríla 2021, sp. zn.
1VObdo/2/2020 (§ 48 ods. 3 C.s.p.) v zmysle ktorého „ Na základe absolútne neplatného právneho
úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol

uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. S poukazom na právnu zásadu, podľa
ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre
potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten,
kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník
nehnuteľností. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka,

má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch
nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje.
V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s
poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995
Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny

zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len
sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného
vlastníka v to, že je vlastník.“. Veľký senát Najvyššieho súdu sa potom v danom rozhodnutí riadne
vysporiadal a zohľadnil aj závery vyplyvajúce z nálezu I. ÚS 549/2015, na ktoré odkazoval žalovaný.Aj v posudzovanej veci potom žalovaný kúpnou zmluvou nadobudol nehnuteľnosti od predávajúcich
nevlastníkov, keďže už títo pozemky nadobudli tiež (a to zmluvne) od nevlastníka - štátu ako náhradné
pozemky za ich reštitučné nároky (zmluvou o bezodplatnom prevode vlastníctva z decembra 2000). Ak

sa potom nestali vlastníkmi už títo samotní predávajúci, v prípade ďalšieho prevodu týchto pozemkov
nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov (t. j. žalovaného) vlastnícke právo, ktoré by malo byť
odvodené od vlastníckeho práva týchto predávajúcich. I keď v prípade neplatného právneho úkonu o
prevode nehnuteľnosti 'prevedených' ďalej na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších
nadobúdateľov 'modus', chýba im 'titulus'. Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len

potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa (§ 129 a nasl. Občianskeho
zákonníka). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana,
ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne
uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá
skutočnosti,máskutočnosťprevahunadzápisomvkatastri.“Nazákladeabsolútneneplatnéhoprávneho
úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva; nemožno preto ani uvažovať o ochrane

vlastníckehopráva,hocidobromyseľnéhonadobúdateľa.Rovnakotakniejemožnézauvedenéhostavu
uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou,
podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám.“ Vlastník veci je oprávnený v
medziach zákona predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s
ním (§ 123 Občianskeho zákonníka). V zmysle právnej úpravy majú všetci vlastníci rovnaké práva

a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana (§ 124 Občianskeho zákonníka), pričom
vlastník veci má podľa ustanovenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na ochranu proti
tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci
od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Pokiaľ ide o spôsoby nadobúdania vlastníckeho práva, tieto
upravuje zákon rámcovo v ustanovení § 132 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré pokrýva tak

originárne, ako aj derivatívne nadobudnutie vlastníckeho práva. Medzi originárne spôsoby nadobudnutia
vlastníckeho práva - kedy nadobúdateľ neodvodzuje svoje vlastníctvo od vlastníckeho práva skoršieho
vlastníka - sa zaraďujú vydržanie, vytvorenie novej veci, spracovanie cudzej veci, nadobudnutie zo
zákona, nález veci, privlastnenie, oddelenie prírastku veci a pozemkové úpravy. V prípade derivatívneho
nadobudnutia vlastníctva dochádza k prevodu alebo k prechodu vlastníckeho práva z

pôvodného vlastníka na nadobúdateľa, a teda je nevyhnutné, aby prevodca (resp. právny predchodca)
bol skutočným vlastníkom prevádzanej veci. Medzi derivatívne spôsoby nadobudnutia vlastníctva patrí
jehoprevodscudzovacímizmluvami,alebonepeňažnývkladdomajetkuprávnickejosoby,resp.prechod
na základe dedenia, dobrovoľnou dražbou, rozhodnutím štátneho orgánu a v niektorých prípadoch aj
nadobudnutie vlastníckeho práva na základe zákona. Len osobe, ktorá nadobudla vlastnícke právo

(majetok) v súlade so zákonom (v súlade s platným právnym poriadkom), patrí ústavnoprávna ochrana
podľa článku 20 ods. 1 ústavy (k tomu viď aj PL. ÚS 33/95). Taktiež platí, že „rovnaká ústavná
ochrana sa priznáva všetkým vlastníkom, ktorí nadobudli vlastníctvo v súlade s právnym poriadkom.
Protiprávne nadobudnutie vlastníctva nie je predmetom ochrany prvou vetou článku 20“ (k tomu viď
aj DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. 2. vydanie. C. H. BECK: Bratislava, 2019, s. 517 a

nasl.). Predmetnými východiskami je nevyhnutné sa riadiť aj pri posudzovaní možnosti prelomenia
zásady nemo plus iuris a prípadnej možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka s
odkazom na dobrú vieru nadobúdateľa. Slovenská právna úprava nadobudnutie vlastníckeho práva
od nevlastníka vo všeobecnosti neupravuje, keďže vlastnícke právo možno nadobudnúť len zákonom
predpísaným spôsobom. To platí tak v prípade derivatívneho nadobúdania vlastníckeho práva, ako

aj v prípade originárneho nadobúdania vlastníckeho práva. Nadobudnutie vlastníckeho práva od
nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku
zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka, a len v týchto prípadoch zákon
uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus
iuris. Z predmetného konštatovania tak vyplýva, že neprichádza do úvahy, aby súdy bez toho, aby

existoval zákonný podklad, rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa
tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa postačuje na priznanie jej vlastníckeho práva,
t. j. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené
platí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine
nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci. Medzi iné skutočnosti ustanovené zákonom, na základe ktorých

možno nadobudnúť vlastnícke právo k veci (podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka), tak nie je
možné zaradiť nadobudnutie veci v dobrej viere od nevlastníka vo všeobecnosti (t. j. okrem prípadov
výslovne predpokladaných zákonom). Výnimky zo zásady nemo plus iuris, uprednostňujúce ochranu
dobromyseľného nadobúdateľa, sú taxatívne upravené naprieč jednotlivými právnymi predpismi. Medzitieto výnimky možno zaradiť ustanovenia § 486 Občianskeho zákonníka, § 446 Obchodného zákonníka,
§ 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch a § 61
Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. marca 2017) [resp. § 140 ods. 2 písm. l/ v spojení

s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017].

Pri rozhodovaní o predloženej právnej otázke je potrebné pri posudzovaní zásady nemo plus iuris (resp.
ochrany dobromyseľného nadobúdateľa) rozlišovať situácie, kedy došlo po uzatvorení kúpnej zmluvy k
zrušeniu nadobúdacieho titulu predávajúceho od situácie, kedy sa predávajúci vôbec nestal vlastníkom

prevádzanejnehnuteľnosti,napríkladzdôvodu(absolútnej)neplatnostizmluvyakonadobúdaciehotitulu
na strane predávajúceho. Do prvej skupiny možno zaradiť situácie, kedy došlo k odstúpeniu od zmluvy
o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam medzi ich pôvodným vlastníkom a predávajúcim (t. j.
prvým nadobúdateľom) po uzatvorení kúpnej zmluvy medzi predávajúcim a ďalším (dobromyseľným)
nadobúdateľom, prípadne k splneniu rozväzovacej podmienky v obdobnej situácii,
alebo k inému zrušeniu nadobúdacieho titulu predávajúceho po uzavretí zmluvy o prevode nehnuteľnosti

medzi predávajúcim a (dobromyseľným) nadobúdateľom [napríklad zrušením rozhodnutia o schválení
príklepu na (daňovej) exekučnej dražbe; prípadne zrušením právoplatného rozhodnutia súdu o určení
vlastníckeho práva po prevode nehnuteľností osobou, o ktorej vlastníckom práve bolo právoplatne
rozhodnuté, na tretiu osobu, na základe mimoriadnych opravných prostriedkov]. V takom prípade
totiž nadobúdateľ nadobudol nehnuteľností nielen od subjektu, v prospech ktorého svedčal zápis o

vlastníckom práve k nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností, ale aj od subjektu, ktorý v čase prevodu
v skutočnosti ich vlastníkom bol. Následná zmena v právnom postavení predávajúceho (napríklad po
odstúpení od zmluvy) na postavenie dobromyseľného nadobúdateľa nemá vplyv a nemôže tak dôjsť
k strate jeho vlastníckeho práva, hoci sa podľa ustanovenia § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka
pôvodnázmluvazrušujesúčinkamiextunc.Predmetnézákonnéustanoveniesavtakomprípadedotýka

len obligačno-právnych účinkov zmluvy a nie aj vecno-právnych účinkov zmluvy, a do úvahy medzi
pôvodným vlastníkom a prvým nadobúdateľom (predávajúcim) prichádza iba vyporiadanie spôsobom
predpokladaným v druhej vete ustanovenia § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vecno-právne účinky
odstúpenia od zmluvy - t. j., že sa obnovuje vlastnícke právo pôvodného vlastníka k nehnuteľnostiam
priamo zo zákona - prichádza do úvahy vtedy, ak nedošlo k ďalšiemu prevodu

nehnuteľností na inú osobu, ktorá ich nadobudla dobromyseľne. Vyššie uvedené závery vyplývajú aj z
ustálenejjudikatúrynajvyššiehosúdu,vzmyslektorejplatí,že„Dodatočnézrušenienadobúdaciehotitulu
(príklepu) svedčiaceho v prospech vydražiteľa nemá za následok súčasne aj zánik vlastníckeho práva
ďalších nadobúdateľov nehnuteľnosti, ktorí ju získali v dobrej viere“ (viď právnu vetu judikátu R 14/2009).
„Platným odstúpením od zmluvy sa zmluva o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti od začiatku zrušuje

(ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak). Týmto zrušením zaniká
právny titul, na základe ktorého nadobúdateľ získal vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Medzi účastníkmi
je po zrušení zmluvy z hľadiska obligačných a vecno-právnych účinkov taký právny stav, ako keby k
uzavretiuzmluvynedošlo.Vlastníckeprávoprevodcusaobnovujezozákona.Tátozmenasadokatastra
nehnuteľností zapisuje záznamom. Predpokladom takéhoto obnovenia vlastníctva prevodcu je však

skutočnosť, že vlastníctvo dotknutej nehnuteľnosti nebolo pred odstúpením od zmluvy dobromyseľne
nadobudnuté treťou osobou“ (viď prvú právnu vetu rozsudku najvyššieho súdu z 20. júla 2011, sp. zn.
6Sžo/229/2010 publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky č. 5/2014 pod R 81/2014). Posúdenie účinkov odstúpenia od zmluvy spôsobom, ako vyplýva z
vyššie citovaného judikátu R 81/2014, označil za vecne správny vo svojej rozhodovacej praxi aj ústavný

súd (uznesenie ústavného súdu z 19. januára 2021, sp. zn. IV. ÚS 4/2021). K uvedenej situácii však
v posudzovanej veci nedošlo (vyššie uvedené závery preto nebolo možné na posudzovaný prípad
aplikovať).

Z kúpnej zmluvy vzniká v súlade s ustanovením § 588 Občianskeho zákonníka predávajúcemu

povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúci je na jej základe povinný od predávajúceho
predmet kúpy prevziať a zaplatiť predávajúcemu dohodnutú kúpnu cenu. Účelom kúpnej zmluvy (a
v posudzovanej veci aj Zmluvy o bezdoplatnom prevode vlastníckeho práva k pozemkom zo SPF
na reštituentov) ako scudzovacieho právneho úkonu tak je, aby predávajúci umožnil kupujúcemu
nadobudnúť k veci, ktorá je predmetom kúpy, vlastnícke právo. Samotná kúpna zmluva (v danom

prípade Zmluva o bezdoplatnom prevode vlastníckeho práva k pozemkom z decembra 2000) však
predstavovala len právny titul (titulus adquirendi dominii) k nadobudnutiu vlastníckeho práva jeho
prevodom z predávajúceho (štátu), kupujúceho (reštituentov) sama osebe ešte nerobila vlastníkom
kupovanej veci. Na dovŕšenie procesu prevodu vlastníckeho práva sa vyžaduje, aby k uzavretiu kúpnejzmluvy (Zmluvy o bezdoplatnom prevode vlastníckeho práva k pozemkom) pristúpila ešte ďalšia právna
skutočnosť, ktorá predstavuje právny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva (modus adquirendi
dominii). Spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva sa bude líšiť podľa toho, či je predmetom kúpy

vec hnuteľná alebo nehnuteľná. Pritom platí, že „hoci to § 558 Občianskeho zákonníka výslovne
neuvádza,ďalším(avosvojejpodstatetýmdiferenciačným)pojmovýmznakomkúpnejzmluvy(Zmluvyo
bezdoplatnom prevode vlastníckeho práva k pozemkom) je záväzok predávajúceho (prevodcu) previesť
na kupujúceho (nadobúdateľa) vlastnícke právo k predávanej (prevádzanej) veci.
Povinnosť odovzdať vec inej osobe ako diferenciačný pojmový znak nebude pre kúpnu zmluvu (Zmluvu

o bezdoplatnom prevode vlastníckeho práva k pozemkom) stačiť, keďže rovnaká povinnosť vyplýva
pre povinného aj z niektorých iných zmluvných typov (napríklad nájomná zmluva, zmluva o obstaraní
predaja veci či zmluva o dielo). Tým rozhodujúcim odlišujúcim pojmovým znakom oproti iným zmluvným
typom je práve prevod vlastníckeho práva“ (k tomu viď aj KRIŽAN, M. In: ŠTEVČEK, M., DULAK, A.,
BAJANKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník. Komentár. 2.
vydanie. C. H. BECK: Praha, 2019, s. 2227). Z uvedeného vyplýva, že v prípade neexistencie

vlastníckeho práva na strane predávajúceho (v danej veci prevádzajúceho štátu) sa nemôže kupujúci
(v danej veci reštituenti) stať vlastníkom kupovanej (prevádzanej) veci. Rovnaké pravidlá sú pritom
aplikovateľnéajnaďalšieprávneúkony,ktorýmisaprevádzavlastníckeprávokurčitejveci.Toznamená,
že ich pojmovým znakom je záväzok určitej osoby previesť vlastnícke právo k určitej veci na inú osobu.
Z tohto dôvodu je nevyhnutné, že na to, aby došlo k právnym úkonom predvídanému následku (t. j.

k prevodu vlastníckeho práva), musí byť prevodca vlastníkom veci, resp. osobou oprávnenou s vecou
disponovať za účelom jej prevodu na inú osobu. Predmetný záver - že ak zákon neustanoví inak, nikto
nemôžepreviesťnainéhovlastníckeprávo,ktorýmsámnemôžedisponovať(t.j.záver,žeprávnaúprava
v zásade vylučovala možnosť nadobudnutia plnohodnotného vlastníckeho práva na základe absolútne
neplatného právneho úkonu) - vychádza aj z aktuálnej judikatúry ústavného súdu - nález ústavného

súdu z 19. januára 2021, sp. zn. I. ÚS 510/2016. V prípade neplatnej zmluvy o prevode vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam nedochádza k právnym následkom ňou predkladaným. Uvedené okrem iného
znamená, že ňou nedochádza k prevodu vlastníckeho práva z prevodcu na nadobúdateľa a keďže
nadobúdateľ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nenadobudol, nemôže s danými nehnuteľnosťami
nakladať, čo okrem iného znamená, že nadobúdateľ ich nemôže ďalej previesť na ďalší subjekt (ktorý

sa v takom prípade taktiež nemôže stať ich vlastníkom). Je preto potrebné naďalej zotrvať na právnom
závere vyslovenom najvyšším súdom v rozsudku sp. zn. 1Cdo/96/1995 (publikovanom v časopise Zo
súdnej praxe pod č. 39/1998), v zmysle ktorého „absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez
ďalšieho priamo zo zákona a hľadí sa naň, ako by nebol urobený; táto neplatnosť nemôže byť zhojená
dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti.

Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už
bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností“ (rovnako aj uznesenie
najvyššieho súdu z 30. mája 2012, sp. zn. 6Cdo/107/2011). Ako bolo už uvedené vyššie, možnosť
prelomenia zásady nemo plus iuris - okrem zákonom predvídaných výnimiek - nie je možné odvodiť ani
zo znenia ustanovenia § 70 ods. 1 katastrálneho zákona, a to ani s odkazom na článok 1 ods. 1 ústavy,

z ktorého ako-takého tiež nie je možné odvodiť uprednostnenie ochrany dobrej viery nadobúdateľa
nehnuteľnosti pred ochranou jej vlastníka alebo aspoň pomerovanie medzi ochranou vlastníka veci a
dobrou vierou ďalšieho nadobúdateľa. Osobitne v tejto súvislosti treba zvýrazniť, že ústavný súd v
náleze zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 pri odkazovaní na princíp právnej istoty vychádzal
z rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky, ktorých závery mali podklad v odlišnej právnej úprave.

Súčasťou princípu právnej istoty je síce dôvera v rozhodnutia (v akty) štátu alebo iných orgánov verejnej
moci, avšak túto nie je možné vnímať absolútne. Princíp právnej istoty môže byť v určitých situáciách
prelomený právnou úpravou. O takúto situáciu ide napríklad aj v rámci právnej úpravy mimoriadnych
opravných prostriedkov, kedy zákon priamo upravuje možnosť prelomenia princípu právnej istoty v
podobe zrušenia právoplatného rozhodnutia súdu. Rovnakou optikou je potrebné nahliadať aj na

znenie ustanovenia § 70 ods. 1 katastrálneho zákona, z ktorého vyplýva, že bez ohľadu na existenciu
rozhodnutia príslušného okresného úradu (jeho katastrálneho odboru) nemusí údaj zapísaný v katastri
nehnuteľnosti zodpovedať skutočnosti, ktorý je možné považovať za hodnoverný (pravdivý), avšak len
dovtedy, kým sa preukáže opak. Uvedené znamená, že ani rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho
práva (ktoré s výnimkou protestu prokurátora nie je preskúmateľné v správnom konaní v rámci použitia

opravných prostriedkov) nepredstavuje - v situácii, keď sa preukáže opak - definitívne rozhodnutie o
tom, že osoba, ktorá je zapísaná v katastri ako vlastník nehnuteľnosti, je aj v skutočnosti jej vlastníkom.
Rovnakosakhodnovernosti(azáväznosti)údajovtýkajúcichsaosobyvlastníkanehnuteľnostizapísanej
v katastri nehnuteľností stavia ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, pričom nietrozumného dôvodu, aby sa odvolací súd od nej odklonil. Odvolací súd sa tak stotožňuje s právnym
názorom prezentovaným v judikatúre najvyššieho súdu, podľa ktorého v prípade absolútne neplatného
právneho úkonu nedochádza k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a k zmene v osobe

vlastníka, a to ani v prípade, ak bolo vyhovené návrhu na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.
Osoba, ktorá bola ako vlastník nehnuteľností zapísaná v katastri nehnuteľností, hoci ich vlastníkom
nebola pre neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nemôže tieto
nehnuteľnosti platne previesť na ďalší subjekt - hoci konajúci v dobrej viere v správnosť zápisu v katastri
nehnuteľností - s poukazom na zásadu, v zmysle ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako

sám má. Preto sa i odvolací súd prikláňa k tej časti judikatúry najvyššieho súdu - ktorá v prípade prvého
absolútne neplatného právneho úkonu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zotrváva pri
ďalších prevodoch nehnuteľností na zásade nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet
- prezentovanej uznesením z 27. januára 2016, sp. zn. 1Cdo/146/2012, rozsudkami z 30. marca 2011,
sp. zn. 3Cdo/144/2010 a z 26. januára 2017, sp. zn. 3Cdo/223/2016 a uznesením z 29. apríla 2014,
sp. zn. 5MCdo/12/2011. Naopak nemožno súhlasiť s menšinovými právnymi názormi vyskytujúcimi

sa v judikatúre najvyššieho súdu, ktoré v prípade absencie vlastníckeho práva na strane prevodcu (z
dôvodu neplatnosti predchádzajúceho právneho úkonu, ktorým malo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti) pripúšťali ochranu nadobúdateľa s poukazom na jeho dobrú vieru, že osobe zapísanej
v katastri nehnuteľnosti svedčí vlastnícke právo k nehnuteľnostiam bez definície limitov, v ktorých by
prichádzalo do úvahy prelomenie princípu ochrany pôvodného vlastníka (uznesenie z 27. februára 2013,

sp. zn. 6Cdo/71/2011); resp. ktoré pripúšťali nadobudnutie vecného práva k nehnuteľnostiam osobou
konajúcou v dobrej viere v správnosť údajov zapísaných v katastri nehnuteľnosti, aj keď osoba v katastri
zapísaná nebola v skutočnosti nositeľom prevádzaného vecného práva (uznesenia z 27. júna 2019, sp.
zn. 4Cdo/102/2017 a z 29. januára 2020, sp. zn. 4Cdo95/2019 a rozsudky z 29. apríla 2020, sp. zn.
4Cdo/142/2019 a z 21. októbra 2020, sp. zn. 4Cdo/28/2020).

33. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku (výrok I.), ako vecne správny, potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.).

34. Výrok, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá (výrok II.) odvolaním napadnutý nebol a

nadobudol právoplatnosť.

35. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, úspešnému v tomto odvolacom konaní, priznal ich náhradu
voči žalovanému v celom rozsahu. O výške náhrady trov tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

36. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podia § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podia § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podia písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podia odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podia druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podia

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podia § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podia § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).