Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, October 17, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoCsp/46/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8219200851
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8219200851.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Marianny Hirkovej v spore žalobkyne: Prima banka Slovensko,
a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: A. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. C. D. E. XXXX/XX, XXX XX F., právne zastúpenej advokátom: JUDr. Ing. Adrián Cupák, so
sídlom Dr. Goldbergera 249/1, 089 01 Svidník, o zaplatenie 9 257,75 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 8Csp/46/2019 – 138 zo dňa 14.09.2021 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku II. a III. s upresnením, že o výške trov
konania bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyslovil:

„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 2 714,82 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 102,32 Eur od 28.10.2019 do zaplatenia a zo sumy 118,75 Eur od 28.11.2019 do
zaplatenia; od 28.12.2019 do zaplatenia; od 28.01.2020 do zaplatenia; od 28.02.2020 do zaplatenia; od

28.03.2020 do zaplatenia; od 28.04.2020 do zaplatenia; od 28.05.2020 do zaplatenia; od 28.06.2020 do
zaplatenia; od 28.07.2020 do zaplatenia; od 28.08.2020 do zaplatenia; od 28.09.2020 do zaplatenia; od
28.10.2020 do zaplatenia; od 28.11.2020 do zaplatenia; od 28.12.2020 do zaplatenia; od 28.01.2021 do
zaplatenia; od 28.02.2021 do zaplatenia; od 28.03.2021 do zaplatenia; od 28.04.2021 do zaplatenia; od
28.05.2021 do zaplatenia; od 28.06.2021 do zaplatenia; od 28.07.2021 do zaplatenia a od 28.08.2021
do zaplatenia, a to všetko v pravidelných mesačných splátkach vo výške po 100,- Eur splatných vždy
do 25. dňa v mesiaci s účinnosťou od mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku s tým, že v

prípade omeškania sa s plnením čo i len jednej splátky stane sa splatným celý dlh.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalovanej priznáva voči žalobkyni 41,36 % nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania.“.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 1 ods. 2 a 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 2, 11 ods. 1 , §

19 ods. 1 a 2, § 23 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až 4, § 53
ods. 1 a 2, § 53 ods. 4 písm. a), § 53 ods. 5 9, § 54 ods. 1 a 2, § 565, § 657, § 658 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, § 497, § 499 Obchodného zákonníka, § 290, § 295, § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 a 2 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).V odôvodnení konštatoval, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala voči žalovanej zaplatenia istiny

vsume9257,75Eur;bežnýchúrokovvsume222,41Eur;úrokovzomeškaniavsume4,36Eur;úrokuvo
výške 6,90 % ročne z nezaplatenej istiny 9 257,75 Eur od 02.04.2019 do zaplatenia; úroku z omeškania
vovýške5%ročneznezaplatenejistiny9257,75Eurod02.04.2019dozaplatenia,úrokuzomeškaniavo
výške5%ročneznezaplatenýchúrokov222,41Eurod02.04.2019dozaplateniaanáhradytrovkonania.
Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovanou

nepochybne existuje občianskoprávny záväzkový vzťah spotrebiteľského charakteru, a to titulom nimi
uzavretej úverovej zmluvy dňa 05.09.2016, ktorá má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súd
prvej inštancie podrobil ex offo súdnej kontrole dotknutú zmluvu z hľadiska jej obsahových náležitostí
a dospel k záveru, že nárok uplatnený žalobkyňou je dôvodný len čiastočne, pretože označená úverová
zmluva neobsahuje všetky zákonné náležitosti, a to: zákonná náležitosť podľa ust. § 9 ods. 2 písm.
f) zákona o spotrebiteľských úveroch („doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere“), ust. § 9 ods.

2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch (uvedenie „celkovej výšky ... spotrebiteľského úveru“),
ust. § 9 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch (uvedenie „referenčnej úrokovej sadzby“,
na ktorú by bola naviazaná výška úrokovej sadzby (6,9 % p.a.) spotrebiteľského úveru). Súd prvej
inštancie tiež konštatoval, že v predmetnej zmluve bola nesprávne uvedená výška RPMN, pretože úver
bol reálne žalovanou čerpaný v nižšej sume než ako bola jeho suma uvedená v úverovej zmluve, je

zákonite v úverovej zmluve nesprávne vypočítaná aj RPMN, na výpočet ktorej bol údaj o sume úveru
použitý, a teda aj z tohto dôvodu je žalovanej poskytnutý úver treba považovať za bezúročný a bez
poplatkov. Rovnako mal za to, že nie je zrejmé akým spôsobom bola ustálená celková čiastka, ktorú
musela žalovaná ako spotrebiteľ za úver zaplatiť (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch),
keďže táto bola v úverovej zmluve uvedená sumou 16.280,64 Eur, avšak táto suma nezodpovedá

násobku výšky anuitnej splátky (obsahujúcej istinu aj úrok) s celkovým počtom dojednaných splátok
(163,34 Eur x 96 splátok = 15.680,64 Eur), čo podľa súdu prvej inštancie nekorešpondovalo s princípom
transparentnosti, ak priemernému spotrebiteľovi nie sú poskytnuté prehľadné informácie o úvere, čo
práve súvisí so zákonnou požiadavkou cit. § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch,
uvádzaťvúverovejzmluvenielenvýškuRPMNacelkovejčiastkyúveru,aleuvádzaťajichtransparentný

výpočet. Napokon súd prvej inštancie mal za to, že v úverovej zmluve absentuje aj náležitosť podľa
ust. § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch, a to je uvedenie „... výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivýmnesplatenýmzostatkomsrôznymiúrokovýmisadzbamispotrebiteľskéhoúverunaúčelyjeho
splatenia...“. Na základe vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru, že úverová

zmluva z 05.09.2016 neobsahuje náležitosti ustanovené cit. § 9 ods. 2 písm. f), g), i), k) a l) zákona o
spotrebiteľských úveroch, čo v zmysle cit. § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch má
za následok, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalovanej na základe tejto úverovej zmluvy je bezúročný
a bez poplatkov, v ktorej časti (úrokov a poplatkov) okresný súd žalobu zamietol, a z ktorého dôvodu
bolo bez právneho významu zaoberať sa otázkou nároku na zmluvný úrok aj po zosplatnení úveru a

taktiež v tomto smere ustálenia záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je irelevantnou námietka
žalovanej, že žalobkyňa v čase uzavretia úverovej zmluvy nedostatočne skúmala jej bonitu, pretože
okresný súd mal za to, že žalobkyňa túto povinnosť splnila a aj sama žalovaná musí niesť zodpovednosť
za pravdivosť a úplnosť ňou poskytnutých informácii o svojej bonite.

V danom prípade ďalej súd prvej inštancie zistil, že úverová zmluva z 05.09.2016 neobsahuje dohodu
žalobkyne (veriteľa) a žalovanej (dlžníka), ktorá by žalobkyňu oprávňovala vyhlásiť okamžitú splatnosť
celého dlhu (t. j. dlh „zosplatniť“) a zmluvné strany v tomto smere neuzavreli ani žiadnu inú dohodu
predpokladanú cit. § 565 OZ, a preto ustálil, že kvôli absencii uzavretia dohody medzi žalobkyňou a

žalovanou o možnosti využitia inštitútu zosplatnenia úveru žalobkyňou, v zmysle zákonného imperatívu
vyjadreného v cit. § 565 OZ, tak ani nemohlo dôjsť k účinnému zosplatneniu celého úveru z úverovej
zmluvy z 05.09.2016, takže splatnosť jednotlivých splátok sa tak nezmenila a tieto zostali splatnými tak,
ako to bolo pôvodne dohodnuté v tejto úverovej zmluve.

Keďže súd prvej inštancie mal za to, že k platnému zosplatneniu úveru nedošlo a úver bol žalovanej
poskytnutý reálne v sume 11.400,- Eur (12 000 - 600, t. j. poplatok za poskytnutie úveru 600,- Eur
súd prvej inštancie nezapočítal do výšky poskytnutého úveru, keďže jeho dojednanie je neplatnýmdojednaním a žalovaná ho v zmysle úverovej zmluvy musela zaplatiť), ustálil, že do vyhlásenia rozsudku
zo 60 splatných splátok úveru, je žalovaná na istine, t. j. po zohľadnení bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru a po zohľadnení toho čo žalovaná už zaplatila, v omeškaní so zaplatením sumy 2.714,82 Eur a vo

zvyšnej časti zaplatenia istiny úveru rozvrhnutej do doposiaľ nesplatných 36 splátok úveru, vo vzťahu
ku ktorým bola žaloba podaná predčasne, ako aj vo vzťahu k zaplateniu úrokov a poplatkov, súd prvej
inštancie žalobu zamietol. Vo vzťahu k žalobkyňou uplatnenému úroku z omeškania súd prvej inštancie
ustálil, že žalovaná sa so zaplatením jednotlivých, do vyhlásenia rozsudku splatných splátok istiny úveru,
dostala do omeškania, preto jej vznikla povinnosť zaplatiť žalobkyni aj úroky z omeškania, a to podľa

v rozhodnom čase omeškania účinných právnych predpisov vo výške 5 % zo sumy istiny každej jednej
nezaplatenej, omeškanej a splatnej splátky osve a v zmysle ust. § 563 OZ počnúc dňom nasledujúcim po
dni splatnosti tej ktorej omeškanej splátky, tak ako to uviedol vo výroku I. napadnutého rozhodnutia. Súd
prvejinštancievzhľadomnapríjmovéavýdavkovépomeryžalovanejakoajsozohľadnením,žeohľadom
zvyšných 36 splátok tohto úveru, ktoré ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie neboli ešte splatnými a
ich platnosť končí až 27.08.2024, platí pre žalovanú naďalej povinnosť splácať ich v zmluvne dohodnutej

sume po 163,34 Eur mesačne, mal súd prvej inštancie za dôvodné povoliť žalovanej splácanie jej dlhu
voči žalobkyni na splatenie do tej doby už splatných splátok, v pre ňu primeraných splátkach vo výške
po 100,- Eur mesačne so splatnosťou do 25. dňa v mesiaci s tým, že v prípade, že dôjde k omeškaniu
s plnením čo i len jednej splátky, stane sa splatným celý priznaný dlh.

Výrok o trovách konania odôvodnil podľa ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP tak, že v konaní pomerne úspešnejšia
žalovaná má voči pomerne neúspešnejšej žalobkyni nárok na pomernú náhradu účelne vynaložených
trov konania v rozsahu 41,36 % (70,68 % - 29,32 %).

Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, a to proti výroku II.,
ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a v súvisiacom výroku III. Namietala,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobkyňa

sa nestotožnila so záverom súdu prvej inštancie v tom, že predmetná zmluva neobsahuje všetky
obligatórne náležitosti. Vo vzťahu k termínu konečnej splatnosti a doby trvania zmluvy uviedla, že boli
vymedzené celkom jednoznačne totožným dátumom 27.08.2024, pričom akékoľvek opačné námietky
v tejto súvislosti podľa nej teda v žiadnom prípade nemôžu obstáť. Vo vzťahu k nesprávnej celkovej
výške úveru, k poplatku za poskytnutie úveru a výške RPMN uviedla, že použitie časti poskytnutej

sumy žalovaným na úhradu poplatku dohodnutého priamo v úverovej zmluve v ods. 1.2 Základné
podmienky nijako nespochybňuje výšku sumy úveru poskytnutej žalovanej ani neznižuje istinu dlhu
žalovanej. Mala za to, že neexistujú zákonné ustanovenia, v rozpore s ktorými by bol takýto postup, ani
zákon o spotrebiteľských úveroch neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré zakazuje zahrnúť do celkovej
výšky úveru aj poplatok za poskytnutie úveru, ktorý klient uhradí z poskytnutých prostriedkov, a to

aj vzhľadom na to, že tento poplatok môže byť po splnení podmienok vrátený. Poplatok bol podľa
žalobkyne v zmluve uvedený jasne a zrozumiteľne, vyznačený aj tabuľkou spolu s ostatnými kľúčovými
podmienkami poskytnutia úveru. Uviedla, že žalovaná bola s poplatkom za poskytnutie úveru riadne a
preukázane oboznámená a uzrozumená a vyjadrila s ním podpisom na úverovej zmluve súhlas. Priamo
úverová zmluva navyše v ods. 2.2 upravuje podmienky, za ktorých tento poplatok bude klientovi vrátený

v celom rozsahu. Žalobkyňa ďalej uviedla, že zákonodarca jednoznačne uviedol, že spotrebiteľský
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov len v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje určitú
náležitosť stanovenú zákonom. V tomto prípade však zmluva daný údaj obsahuje. Podľa žalobkyne
súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo dospel k záveru, že ak by aj tento údaj
bol nesprávny (s čím sa však nestotožnila), tak prečo nesprávny údaj má rovnaké dôsledky, ako keby

tam vôbec nebol uvedený. Žalobkyňa ďalej uviedla, že záväzok žalovanej vrátiť žalobkyni poskytnutý
úver mal byť splnený splátkami a v časti úhrady poplatku za poskytnutie úveru bol zánik tohto záväzku
dohodnutý aj vo forme zápočtu - ČI. 3. bod. 3.5. OP tak, že z poskytnutých prostriedkov úveru
bude zaplatený (zinkasovaný) poplatok za poskytnutie úveru a zvyšná časť bude vyplatená klientovi.
Takýto spôsob splnenia dlhu vo forme zápočtu nie je podľa žalobkyne zákonom zakázaný, je zákonom

predpokladaný. Započítanie je teda zákonom dovolaný legálny prostriedok zániku peňažného záväzku
iným spôsobom ako reálnou úhradou. Žalovanej bola na úverový účet poskytnutá suma vo výške
12000 Eur zodpovedajúca celkovej výške spotrebiteľského úveru v zmysle ČI. 1.2. zmluvy o úvere.
Následne síce došlo k zúčtovaniu poplatku za poskytnutie úveru z účtu žalovanej, avšak týmto vopreddohodnutým postupom nebol žalovaná ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch.
Výšku poplatku za poskytnutie úveru považuje žalobkyňa za primeranú, navyše poplatok nie je cenou
hlavného predmetu plnenia a z tohto dôvodu nie je v zmysle 453 ods. 1 druhá veta OZ neprijateľnou

zmluvnou podmienkou, pokiaľ je uplatňovaný v súlade s právnymi predpismi, teda v súlade s ust. § 499
Obchodnéhozákonníkaajeuvedenývzmluvespôsobomavovýškepodľaust.§9ods.1písm.j)zákona
č. 129/2010 Z. z. v spojení s ust. § 1 a § 1a nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. Ďalej žalobkyňa uviedla,
že hodnota RPMN bola v zmluve uvedená správne, t. j. v súlade so zákonom. Vo vzťahu k namietanej
absencii náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z. žalobkyňa uviedla, že uvedenie

povinnej náležitosti, a to „referenčnej úrokovej sadzby", ako uvádza súd prvej inštancie nemá oporu
v zákone. Žalobkyňa tiež namietala záver súdu prvej inštancie ohľadom nesprávne uvedenej celkovej
čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, keďže súd prvej inštancie pri výpočte nezohľadnil aj poplatok za
poskytnutie úveru. Za rovnako nesprávne žalobkyňa považuje aj záver o tom, že zmluva neobsahuje
všetky predpoklady použité na výpočet RPMN a ani konkrétny výpočet RPMN, nakoľko má za to, že
všetky predpoklady použité na výpočet RPMN v zmluve uvedenú sú. Navyše, zákon nepožadoval a ani

nepožaduje, uvádzať v zmluve konkrétny matematický výpočet RPMN a nepožadoval ani predpoklady
pre výpočet RPPM špeciálne v zmluve označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN. Žalobkyňa
namietala aj závery súdu prvej inštancie, že zmluva neobsahuje náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. l)
zák. č. 129/2010 Z. z. - rozčlenenie splátky na jednotlivé zložky dlhu, nakoľko výška, počet a termíny
splátok istiny a úrokov sú uvedené v samotnom texte zmluvy v bode 1. 2. Počet a termíny splátok

istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky. Uvedené platí aj pre údaj
o výške splátky. Rozhodujúcim argumentom pre ktorý je napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
podľa žalobkyne vo svojich záveroch nesprávne je fakt, že rozhodné znenie zákona č. 129/2010 Z.
z. v ust. § 9 ods. 2 nevyžaduje rozčlenenie mesačnej splátky spotrebiteľského úveru na jednotlivé
zložky dlhu osobitne s prislúchajúcimi dátumami splatnosťami. Podľa žalobkyne je zmyslom a účelom

právnej úpravy spotrebiteľných úverov informovanosť spotrebiteľa zakladajúca sa na jednoznačnom
vymedzení rozsahu svojho záväzku. Tento cieľ je naplnený aj bez toho, aby bol spotrebiteľ pri uzatvorení
informovaný v číselnom vyjadrení o tom, čo sa zo splátky započítava na istinu, úrok, úrok z omeškania
a poplatky, pokiaľ z ostatných ustanovení Zmluvy musí byť rozsah záväzku priemernému spotrebiteľovi
zrejmý. Prísnejší výklad príslušných zákonných ustanovení je v rozpore so Smernicou ES č. 2008/48/

ES a ako názor aj v zmysle aktuálnej judikatúry neobstojí. Žalobkyňa ďalej namietala, že všetky zákonné
podmienky predčasného zosplatnenia dlhu veriteľom z dôvodu omeškania dlžníka boli v danom prípade
splnené. Navrhla rozsudok v jeho napadnutej časti postupom podľa ust. § 388 zmeniť a vyhovieť žalobe
v plnom rozsahu, zaviazal žalovanú zaplatiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň
žalobkyni priznať náhradu trov prvoinštančného konania aj náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100 %.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrila.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove dňa 06.10.2022 a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je
dôvodné

Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov žalovanej v
kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením veci v
napadnutej časti, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalobkyňa namieta nesprávne právne posúdenie, ale aj
nesprávne skutkové zistenia (§ 365 ods. 1 písm. h), f) CSP).

K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je
procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich
následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe
ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne

aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu,
ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania,
pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je
významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena,
ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS
SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje

svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal
odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto

odvolacia námietka nebola naplnená.

V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom,
že predmetný vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená

Zmluva o spotrebiteľskom úvere je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalobkyňa
vystupovala v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaná je spotrebiteľom, keďže
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou

spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na
dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.

Je teda nepochybné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, pričom aj zmluvu uzavretú podľa

Obchodného zákonníka možno považovať za spotrebiteľskú. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie správne
na posúdenie právneho vzťahu aplikoval ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Je pritom zrejmé, že
obsah zmluvy si žalovaná ako spotrebiteľ osobitne nevyjednala a nemala ani možnosť podstatným
spôsobom ovplyvniť jej obsah.

Odvolací súd nijako nepopiera aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka na úverové vzťahy.
Predmetná vec sa však týka záväzkovo-právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je
regulovaná osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o vzťah
medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občianskoprávny

vzťah a niet dôvodu nechrániť dobromyseľnosť žalovanej ako spotrebiteľa vychádzajúcu z dôvery v
objektívne občianske právo.Odvolací súd má za to, že poplatok za poskytnutie úveru je neprijateľnou, a teda aj neplatnou zmluvnou
podmienkou, v dôsledku čoho žalobkyňa nemala právny nárok na požadovanie jeho zaplatenia
od žalovanej, pričom uvedená skutočnosť mala za následok nesprávne uvedenie celkovej čiastky

spotrebiteľského úveru v uzatvorenej zmluve, následkom čoho bolo správne konštatovanie súdu prvej
inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru žalovanej. Žalobkyňa v podanom
odvolaní s uvedeným záverom nesúhlasila a mala za to, že uvedený poplatok tvorí zložku predmetu
ceny poskytnutého úveru, preto nie je možné konštatovať jeho neprijateľnosť, preto sa odvolací súd
zaoberal tým, či súd prvej inštancie správne vyhodnotil bezúročnosť a bezpoplatkovosť daného úveru.

Neprijateľnú zmluvnú podmienku definuje Občiansky zákonník v § 53 ods. 1 ako ustanovenie
spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Neprijateľnú zmluvnú podmienku tak možno chápať ako podmienku, ktorá vyvoláva
v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu, pričom znaky takejto

neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná
sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio
legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná. Za neprijateľnú tak možno považovať aj
zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie ktoré mu po materiálnej
stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia).

Neprijateľné podmienky nie sú taxatívne vypočítané, ich čiastočný demonštratívny výpočet obsahuje
Občiansky zákonník v § 53 ods. 4, pričom aj súdna prax ich môže judikovať so zreteľom na skutkové a
právne okolností prípadu. Súdy členských štátov môžu judikovať, ktoré zmluvné podmienky sú nekalé

(porov. C 237/02, Freiburger Kommunalbauten, cit.: ,„Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná
podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované nato, aby ju
bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“)

Neprijateľnosťpoplatkuzaposkytnutieúveruvidíodvolacísúdpredovšetkýmvspôsobejehodojednania,
pretože poplatok za poskytnutie úveru bol neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, rovnako aj Sadzobníka
poplatkov, teda bol v zmluve predformulovaný a žalovaná ako spotrebiteľ ak chcela zmluvu uzatvoriť,
musela ju prijať ako celok. Z uvedeného dôvodu tak absentuje individuálnosť jeho dojednania. Rovnako
je tento poplatok neprijateľný aj z dôvodu jeho neurčitosti. Poplatok by mal korešpondovať nejakému

predmetu plnenia. Žalobkyňa ani v podanom odvolaní bližšie nešpecifikovala, aké skutočné plnenie
dostáva spotrebiteľ, keď zaň má zaplatiť poplatok 600,- Eur, nakoľko za poskytnutie úveru spotrebiteľ
zaplatí odmenu v podobe úrokov. Zákon o spotrebiteľských úveroch síce predpokladá okrem úrokov aj
inštitút poplatku, ale je nevyhnutné, aby sa ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme.
Dá sa len predpokladať, že poplatok za poskytnutie úveru je zrejme poplatkom za akúsi administratívnu

agendu s tým spojenú. Aj keby sa pripustil takýto vedľajší predmet plnenia, odvolací súd považuje za
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorej zodpovedá poplatok za vedľajšie plnenie, ktoré si spotrebiteľ
neobjednal a ktoré slúži výlučne v prospech dodávateľa. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozhodnutia poukázal na rozhodnutie Vrchného súdu v Karlsruhe, kde s uvedenou nemeckou názorovou
líniou sa stotožňuje aj odvolací súd, pretože administratívna agenda alebo posúdenie bonity predstavujú

plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa, a preto s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o ich
neprijateľnosti.

Z vyššie uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že záver súdu prvej inštancie o neprijateľnosti

poplatku za poskytnutie úveru bol správny, a to vzhľadom na spôsob a charakter poplatku za poskytnutie
úveru, preto odvolacie námietky žalobkyne v tomto smere vyhodnotil ako nedôvodné.

Ako odvolací súd uviedol už vyššie, z obsahu Zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 05.09.2016

uzavretej medzi žalobkyňou a žalovanou sa má platiť poplatok za poskytnutie úveru vo výške 600,- Eur.
Vprípadeúveruvovýške12.000,-Eursuma600,-Eurpredstavujúcapoplatokzaposkytnutieúverumala
byť uhradená započítaním pri poskytnutí úveru. Žalobkyňa si skompenzovala 600-eurový poplatok už
na úvod zmluvného vzťahu a takto ukrátila spotrebiteľa o skutočnú výšku dojednaného spotrebiteľskéhoúveru. Ide o neprípustný postup v rozpore so záverom Súdneho dvora EU vo veci C-377/2014, ktorý vo
výroku rozsudku v bode 3. výslovne uviedol, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/
ES ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška

čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy,
ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú
tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.

Uvedený následok má konzekvencie tak čo do údajov o ročnej percentuálnej miere nákladov, tak aj o
úrokovej sadzbe a v konečnom dôsledku čo do výšky splátok. Všetky tri uvedené údaje totiž vychádzali
z nesprávnej výšky spotrebiteľského úveru. Žalobkyňa pri výpočte vyššie uvedených údajov vychádzal
a z istiny aká je uvedená v Zmluve, t. j. 12.000,- Eur a nie 11.400,- Eur, teda reálnej sumy, ktorá bola
žalovanej zo strany žalobcu poskytnutá (C-377/2014). Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti nemôže
byť správny ani údaj o RPMN, ktorý má osobitný význam. Jeho nesprávne uvedenie je spájané s

bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru, na čo súd prihliada ex offo (uznesenie Súdneho dvora EÚ
vo veci C-76/10)

Ak žalobkyňa do celkovej výšky spotrebiteľského úveru zahrnul a poplatok za poskytnutie úveru, ide

o postup v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti veriteľa, ktorý mohol podstatne narušiť
ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytnutiu úveru, pričom takéto konanie zákonodarca
považuje za nekalú obchodnú praktiku a súčasne ju zakazuje.

Odvolací súd je toho názoru, že princíp ochrany spotrebiteľa vyžaduje transparentnosť zmluvných
dojednaní, ktoré sú spotrebiteľovi dodávateľom predkladané k podpisu. Z nich musí byť zrejmé, aké
bude finálne finančné zaťaženie príjemcu úveru, lebo len takto informovaný spotrebiteľ môže urobiť
spoľahlivúkomparáciunatrhudostupnýchaponúkanýchúverovbeztoho,abyneskôrzistil,ževychádzal
zo zámerne skreslených informácií. Problém ochrany spotrebiteľa nespočíva v zákaze obchodných

podmienok, ale v možnosti sa s nimi riadne oboznámiť v ich zreteľnom označení, formulácii a možnosti
ich po zrelej úvahe akceptovať alebo odmietnuť.

Ako bolo už vyššie uvedené, poplatok za poskytnutie úveru vo výške 600,- Eur z hľadiska jeho

dojednania a neurčitosti je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je neplatná, preto suma 600,- Eur
nemohla byť súčasťou výpočtu celkovej čiastky v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, ktorú mala žalovaná
ako spotrebiteľ zaplatiť. Z uvedeného dôvodu preto žalobkyňa pri výpočte celkovej čiastky nesprávne
zahrnula do výpočtu aj poplatok za poskytnutie úveru vo výške 600,- Eur, v dôsledku čoho v zmluve
určila nesprávnu celkovú čiastku, ktorú bola žalovaná ako spotrebiteľka povinná zaplatiť.

Súčasne, ak žalobkyňa pri výpočte RPMN do celkovej výšky úveru zahrnula aj poplatok za jeho
poskytnutie, bez akýchkoľvek pochybností došlo k podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet je závislý
od celkovej výšky úveru. Nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa je sankcionovaná

bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 ZoSÚ v
znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere.

Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobkyne, ktorá uvádzala, že všetky zákonné podmienky predčasného

zosplatnenia dlhu veriteľom z dôvodu omeškania dlžníka boli v danom prípade splnené, odvolací
súd uvádza, že žalobkyňa nemohla právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru podľa § 565
Občianskeho zákonníka uplatniť, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplýva, že predmetná úverová
zmluva neobsahuje dohodu žalobkyne a žalovanej, ktorá by žalobkyňu oprávňovala vyhlásiť okamžitú
splatnosť celého dlhu, t. j. dlh „zosplatniť“, pričom z obsahu spisu je zrejmé, že zmluvné strany

v tomto smere neuzavreli ani žiadnu inú dohodu, ktorú predpokladá ust. § 565 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne ustálil, že na platné uzavretie takejto „dohody“
nepostačovalo len jednostranné prehlásenie žalobkyne vo VOP či v OP, ktoré by bolo iba jednostranným
právnym úkonom žalobkyne a nie dohodou vyžadovanou ust. § 565 Občianskeho zákonníka. Zdôvodu nepreukázania splnenia zákonných podmienok pre uplatnenie práva postupom podľa § 565
Občianskeho zákonníka, má odvolací súd za to, že nedošlo k platnému vyhláseniu predčasnej splatnosti
úveru.

Vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, má teda žalobkyňa právo iba na zaplatenie tej
časti istiny úveru, ktorej splatnosť nastala do vyhlásenia rozhodnutia súdu vo veci samej, ako to správne
konštatoval aj súd prvej inštancie. Nakoľko ku dňu vyhlásenia rozsudku z celkovo 96 splátok úveru bolo

splatných iba 60 splátok a žalovaná uhradila splátky v celkovej výške 4.410,18 Eur, bola žalovaná na
istine, pri posúdení predmetného úveru ako bezúročného a bezpoplatkového, v omeškaní so zaplatením
sumy 2.714,82 Eur ako správne ustálil aj súd prvej inštancie, pričom v plnom rozsahu vo vzťahu
k ustálenej sume sa odvolací súd odkazuje na výpočet súdu prvej inštancie v bode 49. napadnutého
rozsudku, ktorý považuje za dostatočný a správny. Súd prvej inštancie tak postupoval správne, keď
žalovanú zaviazal k úhrade sumy 2.714,82 Eur spolu s úrokom z omeškania a žalobu v prevyšujúcej

časti zamietol

Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, vyplýva, že súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, II.
ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalobkyne zachádzajúcu do nadbytočných

podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP. rozsudok súdu prvej inštancie

vo výroku II., ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a v súvisiacom výroku III.
o trovách konania s upresnením, že o výške trovy konania bude rozhodnuté samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§262 ods. 2 CSP), ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaná bola úspešná,
no v priebehu odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobkyni ako procesne
neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17
základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa §

262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne
súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy
konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného
súdneho konania.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP).