Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, September 12, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Obdo/25/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3608899999
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Soňa Pekarčíková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:3608899999.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
Mgr. Sone Pekarčíkovej a členiek senátu JUDr. Beaty Miničovej a JUDr. Ivany Izakovičovej v spore
žalobcu:BANKRUPTCY&RECOVERYSERVICE,k.s.,sosídlomNám.M.Benku10,81107Bratislava,
IČO: 36 669 415, správca konkurznej podstaty úpadcu Diligentia R.C., s.r.o., so sídlom Ivánska cesta 12,
821 04 Bratislava, IČO: 46 008 616, proti žalovanej: Vlasta Melicheríková - REA 100, miesto podnikania

Komenského 673/23, 956 18 Bošany, IČO: 34 583 335, zastúpenej JUDr. Ivanou Magdolenovou
Joríkovou, advokátkou, so sídlom Hrnčírikova 1/B, 958 01 Partizánske, o zaplatenie 9.999,55 Eur
s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Partizánske, pod sp. zn. 3Cb/5/2008, o dovolaní
žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24. novembra 2021,
č. k. 8Cob/62/2019 - 1034, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalovanej o d m i e t a .

II. Žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Partizánske (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo dňa
24. októbra 2013, č. k. 3Cb/5/2008-886, výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
vo výške 9.999,55 € s 18,8%-ným úrokom z omeškania ročne od 01.11.1998 do zaplatenia, do troch

dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku návrh zamietol. Výrokom III. vzájomný návrh
žalovanej na zaplatenie 3.927,10 Eur s príslušenstvom zamietol. Výrokom IV. konanie o vzájomnom
návrhu žalovanej v časti o zaplatenie 19.428,53 Eur s príslušenstvom zastavil. Výrokom V. žiadnej zo
strán sporu právo na náhradu trov konania nepriznal.

2. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalobcu a odvolanie žalovanej uznesením

zo dňa 20. decembra 2016 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku
I., ktorým bola žalovaná zaviazaná k povinnosti zaplatiť žalobcovi 9.999,55 Eur s 18,8 %-ným úrokom
z omeškania ročne od 01.11.1998 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a vo výroku
III., ktorým súd prvej inštancie vzájomný návrh žalovanej na zaplatenie 3.927,10 Eur s príslušenstvom
zamietol a čo do trov konania (výrok V.) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Výrok IV. rozsudku súdu
prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie konanie o vzájomnom návrhu žalovanej v časti o zaplatenie

19.428,53 Eur s príslušenstvom zastavil, zrušil.

3. Okresný súd Partizánske uznesením zo dňa 20. apríla 2017, č. k. 3Cb/5/2008-967, konanie o
vzájomnom návrhu žalovanej v časti o zaplatenie 19.428,53 Eur zastavil. Právoplatnosť uvedené
uznesenie nadobudlo dňa 27.05.2017.

4. Okresný súd Partizánske viazaný právnym názorom Krajského súdu v Trenčíne v zrušujúcom
uznesení rozsudkom zo dňa 19. októbra 2017, č. k. 3Cb/5/2008-967, rozhodol tak, že výrokom I. uložilžalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 9.999,55 Eur s 18,8%-ným úrokom z omeškania
ročne od 12.05.1999 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku
žalobu zamietol a výrokom III. žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.

5. Právny predchodca žalobcu sa žalobou zo dňa 12.05.1999 domáhal, aby súd uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 15.249,01 Eur (459.391,80 Sk) spolu s úrokom z omeškania vo výške
0,5% z dlžnej sumy za každý deň omeškania od 01.11.1998 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania.
Žalobou uplatnený nárok žalobca odôvodnil tým, že na základe zmluvy uzavretej so spoločnosťou

REITANGRUPEN a.s., Nórsko je žalobca výhradným zástupcom na rozširovanie franchisingového
systému maloobchodného diskontného predaja potravín na území Slovenskej republiky pod obchodným
označením REMA 1000. Žalovaná ako samostatne zárobkovo činná osoba nadobudla na základe
dohodnutej obchodnej spolupráce so žalobcom dňa 28.01.1998 obchodné podnikateľské označenie
REMA 1000 za účelom prevádzkovania určenej maloobchodnej predajne potravín REMA 1000. Strany
sporu uzavreli obchodnú spoluprácu v zmysle ustanovenia § 269 Obchodného zákonníka v systéme

franchisingu, na základe ktorej žalovaná začala podnikať s účinnosťou od 02.02.1998 pod obchodným
označením REMA 1000.
V zmysle franchisingových podmienok žalobca zriadil a odovzdal žalovanej
do prevádzkovania maloobchodnú predajňu REMA 1000 na Kubačovej ul. č. 19 s účinnosťou
od 02.02.1998, na základe ktorej žalovaná prevzala predajňu REMA 1000 do prevádzkovania,

vrátane technologického zariadenia a vybavenia predajne a vyzásobenia predajne maloobchodným
potravinárskym, drogistickým a priemyselným tovarom. Týmto dňom žalovaná maloobchodnú predajňu
užívala, prevádzkovala a predávala tovar ako obchodný partner žalobcu. Žalobca predložil v zmysle
dohodnutej franchisingovej spolupráce žalovanej franchisingovú zmluvu na prevádzkovanie predajne
REMA 1000, ktorú žalovaná akceptovala a v zmysle dohodnutých podmienok predajňu prevádzkovala,

platila faktúry vystavené žalobcom za poskytnuté hnuteľné a nehnuteľné veci a franchisingové služby
a obchodný názov tak, ako boli uvedené vo franchisingovej zmluve a poberala zisk z prevádzkovania
predajne. V zmysle dohodnutých franchisingových podmienok a uzavretej podnájomnej zmluvy bola
dohodnutá a akceptovaná mesačná cena za prenajaté nebytové priestory vo výške 6% z mesačných
tržieb dosiahnutých v predajni, cena za prenajaté technologické a interiérové vybavenie (HIM, DHIM) vo

výške 2,5% z nadobúdacej hodnoty a cena za poskytované franchisingové služby žalobcom a použitie
obchodného názvu
vo výške 1% z mesačnej tržby, ktoré žalobca žalovanej fakturoval mesačne.
Žalovaná tieto faktúry riadne platila žalobcovi, a to až do mesiaca máj 1998, kedy prestala platiť
prenajaté technologické zariadenie a od mesiaca jún aj cenu za prenajaté priestory, poskytované služby

a obchodný názov, hoci zriadenú predajňu naďalej prevádzkovala. Žalovaná franchisingovú zmluvu,
napriek tomu, že podmienky akceptovala, nepodpísala. Na základe tohto stavu žalobca a žalovaná
ukončilifranchisingovúspoluprácupriprevádzkovanípredajneREMA1000naKubačovej19vBratislave
dohodou zo dňa 20.08.1998 k určenému dňu 30.09.1998 s tým, že ku dňu ukončenia spolupráce a
odovzdania predajne budú vysporiadané záväzky žalovanej voči žalobcovi, podľa fakturovaného stavu

v závislosti od inventúrneho stavu zásob potravín na predajni, ktoré žalobca mal prevziať. Žalovaná
v zmysle uzavretej dohody o skončení spolupráce uplatnila na pohľadávku žalobcu kompenzačnú
námietku na započítanie s tovarovými zásobami v predajni, ktoré boli vo vlastníctve žalovanej a rozdiel
v protipohľadávke sa zaviazala uhradiť v hotovosti dňa 15.09.1998.

6. Okresný súd skonštatoval, že predmetom sporu ostal nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške
9.999,55 Eur s príslušenstvom, ktorý po vykonanom dokazovaní a zhodnotení jeho výsledkov posúdil
ako dôvodný len sčasti a žalovanou vznesená kompenzačná námietka, ktorú vyhodnotil ako nedôvodnú.

7. Medzi stranami sporu nebolo v konaní pred súdom prvej inštancie sporné, že žalovaná prevádzkovala

v čase od 02.02.1998 do 18.09.1998 v Bratislave - Rači, na ulici Kubačová 19 predajňu pod
obchodným názvom REMA 1000. Podnájomcom priestorov predajne, vlastníkom technologického
vybavenia predajne a oprávneným zástupcom majiteľa obchodného mena REMA 1000 bol žalobca.
Naopak sporné v konaní bolo, či medzi sporovými stranami došlo k platnému uzavretiu podnájomnej
zmluvy a franchisingovej zmluvy a aké sú vzájomné nároky účastníkov zo zmlúv, prípadne aké sú

následky neplatnosti uvedených zmlúv.8. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie vyvodil záver, že k platnému uzavretiu podnájomnej
zmluvy a ani k platnému uzavretiu franchisingovej zmluvy medzi stranami sporu nedošlo. Obe zmluvy
mali byť dohodnuté ako navzájom podmienené.

Platnosť jednej zmluvy mala byť predpokladom platnosti druhej a neplatnosť jednej zmluvy mala mať
za následok neplatnosť zmluvy druhej. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že franchisingová zmluva
predložená žalobcom nebola podpísaná žalovanou, nakoľko táto so zmluvou v znení, v akom ju
predložil žalobca nesúhlasila a vykonávala kroky smerujúce k dojednaniu franchisingovej zmluvy s iným
obsahom. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie uzavrel, že neplatnosť franchisingovej zmluvy má

potom za následok aj neplatnosť zmluvy podnájomnej, hoci tá bola žalovanou riadne podpísaná, keďže
ich platnosť mala byť vzájomne podmienená.

9. Neplatnosť podnájomnej zmluvy okrem vyššie uvedeného podľa okresného súdu spôsobila aj
absencia súhlasu prenajímateľa s podnájmom. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca v
priebehu konania nepreukázal jemu udelený súhlas na prenechanie nebytových priestorov - predajne

do podnájmu žalovanej. Súd prvej inštancie upozornil na skutočnosť, že spoločnosť Koramark s.r.o., od
ktorej žalobca svoj súhlas s podnájmom odvodzoval, nebola prenajímateľom nehnuteľnosti, ale sama
bola podnájomcom. Nájomcom bola spoločnosť FANPEX spol s r.o. Navyše, žalobca nepreukázal ani
súhlas obce (mestskej časti Bratislava - Rača) s nájmom nebytových priestorov. Povinnosť súhlasu
s nájom sa podľa názoru súdu mala vzťahovať aj na podnájom, pretože v opačnom prípade by bolo

možnéobísťzákonnúpovinnosťužívateľanebytovýchpriestorov,maťsúhlasobcesnájmomnebytových
priestorov tým, že súhlas by získal nájomca, pričom skutočný užívateľ (podnájomca) by priestory
mohol užívať v podstate na ľubovoľný účel bez súhlasu obce. Účel zákona videl súd prvej inštancie
v umožnení obci udeliť nesúhlas s užívaním určitého nebytového priestoru určitou osobou, z ktorého
dôvodu považoval súd prvej inštancie, že sa povinnosť súhlasu vzťahuje aj na podnájomcu.

10. Okresný súd posudzoval (pod)nájom priestorov a franchising v súlade s prejavmi sporových
strán vo februári 1998 oddelene. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na čl. 3 predloženej
franchisingovej zmluvy, z ktorého vyplýva, že žalobca považoval podnájomnú zmluvu a franchisingovú
zmluvu za dve samostatné (hoci vzájomne súvisiace) zmluvy. Uvedené bolo dôvodom, prečo okresný

súd skúmal ich platnosť a prípadné dôsledky ich neplatnosti oddelene.

11. Vzhľadom na konštatovanú neplatnosť podnájomnej zmluvy a franchisingovej zmluvy, súd prvej
inštancie dospel k záveru, že zmluvné strany sú povinné si navzájom vydať všetko, čo z nich nadobudli
podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení. Keďže zo strany žalobcu plnenie nespočívalo v peňažnom

plnení, ale vo výkonoch (podnájom, nájom vybavenia predajne, know-how), musela sa mu poskytnúť
tomu zodpovedajúca peňažná náhrada.

12. Súd prvej inštancie preto uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
9.999,55 Eur s 18,8%-ným úrokom z omeškania ročne od 12.05.1999 do zaplatenia.

Uvedená suma mala podľa názoru okresného súdu zodpovedať peňažnej náhrade za užívanie
technologického zariadenia za čas, kedy žalovaná užívala predajňu (9.055,56 Eur) a sčasti cene
tovarových zásob (943,99 Eur). Žalobca si uplatnil cenu nájmu za prenajaté technologické zariadenie v
sume285.261,80Sk(9.468,96Eur).Žalovanásozaplatenímcenyprenájmuzatechnologickézariadenie
v sume 272.807,80 Sk, t.j. 9.055,56 Eur súhlasila. Keďže medzi sporovými stranami čo do tejto sumy

spor nebol, súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 9.055,56 Eur z titulu vydania bezdôvodného
obohatenia za užívanie technologického zariadenia žalovanou. Žalobca si okrem uvedeného uplatnil aj
nárok na zaplatenie kúpnej ceny za dodávky tovarov v celkovej výške 28.438,90 Sk, t.j. 943,99 Eur.
Nakoľko žalovaná ani v tejto časti nárok žalobcu nerozporovala a uviedla, že je ochotná uvedenú sumu
uhradiť, okresný súd ju zaviazal z titulu zaplatenia kúpnej ceny za dodávku tovaru na zaplatenie sumy

943,99 Eur. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie v uvedenej časti žalobe vyhovel.

13. V súvislosti so žalobcom požadovaným úrokom z omeškania, okresný súd zdôraznil, že žalobca
nepreukázal platné zmluvné dojednanie úroku z omeškania vo výške 0,5% z dlžnej sumy za každý
deň omeškania, a preto žalobu v tejto časti zamietol. Súd prvej inštancie však priznal žalobcovi úrok

z omeškania v zmysle § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, stanovený v zákonnej výške podľa
ustanovení Obchodného zákonníka od 12.05.1999 do zaplatenia. Nakoľko súd prvej inštancie vyhodnotil
zmluvný vzťah medzi stranami sporu ako neplatný, strany boli povinné si navzájom vydať bezdôvodné
obohatenie, t.j. všetko, čo podľa zmluvy dostali. S prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie uložilžalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania, a to odo dňa, keď žalobca na súde urobil
právny úkon smerujúci k uplatneniu svojho práva na súde, t.j. dňa 12.05.1999.

14. Inými slovami, okresný súd plnenie v prospech žalobcu priznal prevažne z titulu bezdôvodného
obohatenia (iba v malej časti z titulu kúpnej zmluvy, v uvedenej časti, pričom rozpor medzi stranami čo
do dôvodu ani čo do výšky sumy nebol), nie z titulu franchisingovej, respektíve nájomnej zmluvy. Pri
priznaní náhrady za prenajaté technologické zariadenie okresný súd vychádzal z toho, že žalovaná
súhlasila s peňažnou náhradou do výšky žalovanej sumy, pričom táto peňažná náhrada zodpovedala

podľa názoru súdu prijatému bezdôvodnému obohateniu.

15. Predmetom vzájomného návrhu žalovanej po čiastočnom zastavení zostala suma
vo výške 3.927,10 Eur spolu s príslušenstvom. Súd prvej inštancie vyhodnotil kompenzačnú námietku
žalovanej ako nedôvodnú, nakoľko žalovaná užívala priestory predajne, technické vybavenie a aj
obchodné označenie, ako aj know-how žalobcu. Pri formovaní tohto záveru okresný súd vychádzal zo

samotného vyjadrenia žalovanej zo dňa 30.12.2013, obsahom ktorého bolo odvolanie proti rozsudku zo
dňa 24.10.2013, č.k. 3Cb/5/2008-886, kde uviedla, že žalobca jej fakturoval za koncepciu, t.j. know-how
a použitie obchodného mena spolu vo výške 306.584,- Eur, pričom z tejto sumy uhradila len 201.985,10
Eur.Ďalejprávnyzástupcažalovanejnapojednávanízodňa19.10.2017uviedol,žeuvedenúsumužiada
žalovaná priznať z titulu bezdôvodného obohatenia, ako rozdiel medzi zaplatenou sumou na nájomnom

a obvyklým nájomným.

16. Čo sa týka vydania bezdôvodného obohatenia, žalobca od žalovanej prijal peňažné plnenie vo výške
1.406.381,80 Sk (46.683,31 Eur) - súd vychádzal z vykonaného znaleckého dokazovania. Síce obvyklé
nájomné za prenájom nebytových priestorov v danom období predstavovalo 986.827,- Sk (t.j. 32.756,65

Eur), avšak súd prvej inštancie bral do úvahy, že žalovaná v uvedenom období užívala nielen predajňu,
t.j. stavbu, ale aj know-how žalobcu. Rozdiel medzi zaplatenou sumou a obvyklým nájomným tak
tvorila suma 13.926,65 Eur, avšak súd prvej inštancie upozornil, že tento rozdiel nezohľadňuje užívanie
obchodného mena žalobcu ani ostatné nehmotné plnenia, ktoré žalobca žalovanej poskytol (napr.
zásobenie predajne, systém predaja a skladovania, dodávateľské zázemie, reklamné služby, kontrolnú

činnosť a podobne). Žalovaná akceptovala za poskytnuté služby pohľadávku žalobcu 9.999,55 Eur,
pričom rozdiel 3.927,10 Eur žiada zaplatiť od žalobcu z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Súčasť
bezdôvodného obohatenia tak podľa súdu prvej inštancie predstavovali aj tieto nehmotné plnenia,
ktoré žalovaná pri prevádzke predajne prijala. Prijatie sumy 13.926,65 Eur žalobcom (t.j. rozdiel medzi
zaplateným nájomným

aobvyklýmnájomným)podľanázorusúduprvejinštanciezodpovedáposkytnutýmnehmotnýmplneniam
(know-how) užívaným žalovanou. Na základe uvedeného okresný súd dospel k záveru, že nie je dôvod
na započítanie nároku žalovanej vo výške 3.927,10 Eur voči pohľadávke žalobcu.

17. V konaní pred súdom prvej inštancie žalobca vzniesol námietku premlčania vo vzťahu ku

kompenzačnej námietke žalovanej. V tejto súvislosti v odôvodnení rozsudku okresný súd s poukazom na
ust. § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka upozornil, že k plneniu vo vzťahu k podnájmu došlo najneskôr
18.09.1998, k premlčaniu práva na vrátenie plnenia uskutočneného na podklade neplatnej zmluvy došlo
najneskôr uplynutím štyroch rokov, t.j. 18.09.2002. Vzájomný návrh však bol podaný v roku 2001, preto
okresný súd uzavrel, že k premlčaniu nedošlo.

18. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu
trov konania. Súd prvej inštancie zobral do úvahy, že žalobca ako aj žalovaná boli v konaní čiastočne
úspešní a čiastočne neúspešní. Žalobca bol úspešný, čo do zaplatenia istiny 9.999,55 Eur s 18,8%-ným
úrokom z omeškania od 12.05.1999 a žalovaná, čo do zaplatenia 5.249,46 Eur s príslušným úrokom z

omeškania vo výške 0,5% denne od 01.11.1998 do zaplatenia. Nakoľko boli žalobca, ako aj žalovaná
len čiastočne úspešní, súd preto rozhodol tak, že žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania
nepriznal, v zmysle § 255 ods. 1, 2 C.s.p..

19. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Trenčíne rozsudkom

zo dňa 24. novembra 2021, č. k. 8Cob/62/2019 - 1034, výrokom I. zmenil rozsudok Okresného
súdu Partizánske zo dňa 19. októbra 2017, č. k. 3Cb/5/2008-967, v časti výroku I. a uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.072,45 Eur spolu s 18,8 % ročným úrokom z omeškania od 12.05.1999 dozaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a vo zvyšku žalobu zamietol. Výrokom II. žiadnej
zo strán sporu náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ani trov odvolacieho konania nepriznal.

20. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné
po právnom posúdení veci v napadnutej časti zmeniť podľa § 388 C.s.p..
Pri formovaní svojho právneho názoru odvolací súd vychádzal zo skutkových zistení ustálených v konaní
pred súdom prvej inštancie, pričom nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo doplnil dokazovanie
vykonané pred súdom prvej inštancie alebo na nariadenie pojednávania, ktoré by vyžadoval dôležitý

verejný záujem. Odvolací súd nezistil,
že by v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k porušeniu procesných predpisov.

21. S konštatovaním súdu prvej inštancie, že k platnému uzatvoreniu franchisingovej zmluvy nedošlo, sa
odvolací súd stotožnil. Rovnako tomu bolo aj v prípade záveru o vzájomnom podmienení franchisingovej
zmluvy a podnájomnej zmluvy a ďalších dôvodov, ktoré mali za následok neplatnosť podnájomnej

zmluvy.

22. Odvolací súd zhodne so závermi súdu prvej inštancie ustálil, že žalobca uniesol dôkazné bremeno
len v tej časti, v ktorej žalovaná jeho nárok uznala (bod 71. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie).
Vo zvyšku žalobcovho nároku odvolací súd upozornil, že bola žaloba právoplatne zamietnutá výrokom II.

rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 24.10.2013, č. k. 3Cb/5/2008-886, dňom 31.12.2013. V podanom
odvolaní žalovaná uznávací prejav, ani sumu 9.999,55 Eur s príslušenstvom nerozporovala, žiadala
však vyhovieť svojmu návrhu na zaplatenie 3.927,10 Eur s príslušenstvom, v ktorej časti ležalo dôkazné
bremeno na žalovanej.

23. Po dôslednom preskúmaní obsahu spisového materiálu, odvolací súd uzavrel,
že žalovaná svoj nárok na zaplatenie sumy 3.927,10 Eur s príslušenstvom dostatočným spôsobom
preukázala, a teda uniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia a nároku.
Z obsahu spisu podľa odvolacieho súdu vyplýva, že žalovaná užívala na základe neplatnej zmluvy
nebytový priestor v období od 02.02.1998 do 18.09.2000, za ktorý platila zmluvne dohodnutú výšku

nájmu na základe žalobcom vystavených faktúr. To znamená, že žalobcovi tak nárok na zmluvne
dohodnuté nájomné nevznikol. Vznikol mu len nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, za užívané
priestory počas ich užívania. Dôraz odvolací súd kládol na závery znaleckých posudkov vykonaných
v priebehu sporu, ktoré boli stranami sporu po odstránení rozporov akceptované. S prihliadnutím na
znalecké posudky mal odvolací súd za preukázané, že rozdiel medzi plnením žalovanej zo zmluvy a

obvyklým nájomným predstavoval sumu 13.926,65 Eur v prospech žalovanej, ktorá sa zaplatenia tejto
sumy domáhala z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Žalovaná, vedomá si nároku žalobcu
z franchisingovej zmluvy a v snahe ukončiť spor, uznala jeho nároky z tejto zmluvy vo výške
9.999,55 Eur. Sumu vo výške 3.927,10 Eur žiadala vydať ako bezdôvodné obohatenie a vo zvyšku
uplatnenej vzájomnej žaloby vzala žalobu späť. Po právoplatnosti čiastočného späťvzatia vzájomnej

žaloby, sa zo vzájomnej žaloby žalovanej voči žalobcovi stala kompenzačná námietka, ktorú bol podľa
názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie povinný ako riadne preukázanú započítať voči žalobcom
uplatnenému nároku.

24. So záverom súdu prvej inštancie (v bode 73. napadnutého rozsudku), v zmysle ktorého prijatie

sumy 13.926,65 Eur žalobcom od žalovanej (rozdiel medzi zaplateným a obvyklým nájomným)
zodpovedá poskytnutým nehmotným plneniam (know-how), sa odvolací súd nestotožnil, namiesto toho
ho považoval za subjektívny a bez opory vo vykonanom dokazovaní. Vzhľadom na uvedené odvolací
súd vyslovil nesprávne právne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie.

25. Odvolací súd ďalej poukázal na to, že žalobca bol v spore pri preukazovaní svojho nároku pasívny
a uspokojil sa s výškou sumy, ktorú uznala v spore žalovaná.
Žalobca odvolanie voči rozsudku zo dňa 24.10.2013, č. k. 36Cb/5/2008-886, proti výroku II., v ktorom
bol jeho nárok nad žalovanou uznanú sumu zamietnutý, nepodal. Po vzatí do úvahy vyššie uvedených
dôvodov odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, pretože v tejto časti akceptoval

argumentáciu žalovanej, ktorá sa domáhala vydania rozdielu medzi zaplateným a obvyklým nájomným
vo výške 3.927,10 Eur. Odvolací súd preto tento nárok žalovanej započítal voči žalobcom uplatnenému
nároku (ktorý žalovaná uznala), nakoľko boli splnené podmienky ust. § 580 a nasl. Občianskehozákonníka a žalobcovi priznal nárok na zaplatenie sumy 6.072,45 Eur. Vo zvyšku žalobcom uplatneného
nároku (3.927,10 Eur) žalobu zamietol.

26. Správnosť záveru súdu prvej inštancie skonštatoval odvolací súd aj v otázke premlčania. Inými
slovami, že k premlčaniu nároku žalobcu ani nároku žalovanej nedošlo. Nakoľko obidve strany sporu
boli v čase vzniku záväzkového vzťahu podnikateľskými subjektmi, odvolací súd mal za to, že sa vzťahy
medzi nimi riadia Obchodným zákonníkom. Uvedené sa vzťahuje aj pre prípad vydania bezdôvodného
obohatenia z neplatných zmlúv. Odvolací súd v tejto súvislosti ozrejmil, že pre vydanie bezdôvodného

obohatenia v obchodno-záväzkových vzťahoch platí 4 ročná premlčacia lehota, ktorá bola dodržaná, tak
vo vzťahu k nároku žalobcu, ako aj nároku uplatneného žalovanou. Premlčacia lehota sa za okolností
daného prípadu podľa odvolacieho súdu počíta odo dňa, keď k plneniu došlo (§ 394 ods. 2 Obchodného
zákonníka.). V rámci odôvodnenia odvolací súd poukázal na to, že zmluvné vzťahy medzi stranami
sporu, ktoré boli v priebehu konania preukázané
ako neplatne uzatvorené, sa datovali rokom 1998, žaloba bola podaná v roku 1999

a vzájomný návrh žalovanej v roku 2001, teda v zákonom stanovenej premlčacej lehote.

27. Z dôvodu, že sa žalovaná dostala do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku
a výška úrokov z omeškania nebola medzi stranami zmluvne dohodnutá, odvolací súd prisúdil žalobcovi
právo na zaplatenie úroku z omeškania z priznanej sumy odo dňa podania žaloby. Argumentáciu

žalovanej, že úrok z omeškania žalobcovi patrí až odo dňa doručenia žaloby žalovanej súdom, odvolací
súd vyhodnotil ako nesprávnu.

28. Odvolací súd považoval za potrebné vziať na zreteľ, že žalovaná plnila na základe zmlúv, mala
vedomosť o výške a splatnosti jednotlivých platieb a skutočnosť, že v priebehu konania bola ustálená

neplatnosť oboch zmlúv a s tým spojená zmena charakteru uplatneného nároku oboch strán na vydanie
bezdôvodného obohatenia neznamená, že žalobca bol povinný ju znova vyzvať na plnenie. Odvolací
súd sa v tejto časti plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie a priznal žalobcovi nárok na zaplatenie
úroku z omeškania z prisúdenej sumy odo dňa podania žaloby v zákonom stanovenej výške, ktorú
žalovaná v odvolaní nerozporovala. Zároveň odvolací súd zamietol žalobu v časti uplatnených úrokov

z omeškania zo sumy, v ktorej zamietol žalobu vo veci samej.

29. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
podľa ust. § 388 C.s.p. v napadnutej časti zmenil po tom, ako zistil, že podmienky na jeho potvrdenie
podľaust.§387C.s.p.,anipodmienkynajehozrušeniepodľaust.§389C.s.p.,niesúsplnené.Otrovách

konania rozhodol odvolací súd na základe ustanovenia § 396 ods. 1, 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 2
C.s.p. tak, že žiadnej zo strán nárok na náhradu prvoinštančného ani odvolacieho konania nepriznal,
pretože bol toho názoru, že pomer úspechu a neúspechu strán v spore bol rovnaký.

30. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie, ktorého

prípustnosť odôvodnila tým, že sa jedná o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm.
b/ C.s.p.). Dovolateľka navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.

31. V rámci dovolania žalovaná argumentovala nesprávnym právnym posúdením otázok, ktoré
formulovala nasledovne:
I. Kedy sa ten, kto sa mal bezdôvodne obohatiť, dostáva do omeškania s vydaním bezdôvodného
obohatenia?

II. Za akých podmienok dochádza k spočívaniu premlčacej doby, konkrétne,
či podaním akejkoľvek žaloby na peňažné plnenie, alebo kvalifikovaním žalobou uplatneného nároku
ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a čo predstavuje splnenie podmienky riadneho
pokračovania v konaní predpokladaného ustanovením § 112 Občianskeho zákonníka?

32. Vo vzťahu k prvej položenej otázke žalovaná uviedla, že otázku právneho posúdenia okamihu
vzniku omeškania dlžníka s vrátením bezdôvodného obohatenia zodpovedal odvolací súd v bode 18
a 19 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd priznal žalobcovi úrok z omeškania odo dňa,
kedy došlo k doručeniu žaloby zo strany žalobcu na súd, tzn. odo dňa 12.05.1999. Dovolateľka pretovyjadrila názor, že posledným dňom na dobrovoľné vydanie bezdôvodného obohatenia súd posúdil ako
dátum 11.05.1999, t. j. deň pred doručením žaloby zo strany žalobcu na súd. Dôraz dovolateľka kládla
na to, že žalobca si žalobou uplatnil nárok na zaplatenie peňažnej pohľadávky vyplývajúci z faktúr, s

úhradou ktorých sa mala žalovaná dostať do omeškania, a ktoré mali podklad vo franchisingovej zmluve
a podnájomnej zmluve.

33. Inými slovami, žalobca si žalobou neuplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v
peniazoch, ale nárok na zaplatenie peňažnej pohľadávky z vyššie uvedených zmlúv. O tom, že žalobcom

uplatnený nárok bude posúdený ako nárok z bezdôvodného obohatenia, sa strany sporu dozvedeli až z
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 24.10.2013, č. k. 3Cb/5/2008-886, kedy súd vyslovil
názor, že franchisingovú zmluvu a podnájomnú zmluvu považuje za neplatné. Podľa názoru žalovanej
najskôr vtedy sa mohli strany sporu dozvedieť o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa
na ich úkor obohatil.

34. Ďalej dovolateľka poukázala na ňou podané odvolanie, v ktorom uviedla, že na to,
aby sa dostala do omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia musela byť voči
nej najskôr uskutočnená kvalifikovaná výzva, ktorá môže mať aj podobu žaloby, avšak žalobca v nej
musí špecifikovať, že ide o nárok z bezdôvodného obohatenia.
Dovolateľka trvá na tom, že takáto výzva je účinná až okamihom jej doručenia tomu,

)kto má bezdôvodné obohatenie vydať. Avšak nakoľko žalobca ešte ani v roku 2013
sám nepovažoval žalobou uplatnený nárok za nárok z bezdôvodného obohatenia, nemohol podľa
dovolateľky kvalifikovaným spôsobom požiadať žalovanú o vydanie bezdôvodného obohatenia.
Vzhľadom na uvedené sa žalovaná nemohla dostať do omeškania s vydaním bezdôvodného
obohatenia, a preto namietala, že ju nemožno zaviazať na platenie úrokov z omeškania už odo dňa

12.05.1999, ako to urobil odvolací súd.

35. Podstatu tejto položenej otázky dovolateľka videla v tom, že ten, kto je povinný vydať bezdôvodné
obohatenie, nesmie byť zaviazaný na platenie úrokov z omeškania do času, kedy bude voči nemu
kvalifikovaným spôsobom uplatnený nárok na jeho vydanie. Ak odvolací súd napadnutým rozsudkom

zaviazal žalovanú na zaplatenie úrokov z omeškania aj za obdobie skoršie, ako bola voči žalovanej
uskutočnená kvalifikovaná výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia, je žalovaná toho názoru, že
odvolací súd vec nesprávne právne posúdil.

36. K druhej položenej otázke dovolateľka uviedla obdobnú argumetnáciu ako v prípade prvej otázky

a to, že žalobca si podanou žalobou neuplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale nárok
na zaplatenie peňažnej pohľadávky vyplývajúcej z franchisingovej a podnájomnej zmluvy. Žalovaná
tak v priebehu konania pred súdom prvej inštancie ako aj pred odvolacím súdom opätovne vznášala
námietku premlčania majúc za to, že žalobca v žalobe a ani v priebehu celého sporu na žiadnom mieste
neuplatňoval svoj nárok z titulu bezdôvodného obohatenia. Dovolateľka upriamila pozornosť na ust. §

112 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je potrebné, aby veriteľ (i) uplatnil svoje právo na súde
a (ii) v začatom konaní riadne pokračoval.

37. Okrem vyššie uvedeného dovolateľka apelovala na skutočnosť, že žalobca
ani po vydaní rozsudku súdom prvej inštancie zo dňa 24.10.2013, č. k. 3Cb/5/2008-886, neuskutočnil

žiadny procesný úkon smerujúci k tomu, aby súd zaviazal žalovanú na vydanie bezdôvodného
obohatenia. To znamená, že žalobca voči žalovanej neuskutočnil kvalifikovanú výzvu na vydanie
bezdôvodného obohatenia.

38. S názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého k premlčaniu nedošlo, pretože žaloba bola podaná

v roku 1999 a franchisingová zmluva a podnájomná zmluva sa datovali rokom 1998, dovolateľka
vyjadrila svoj nesúhlas. Trvala na tom, že pre vyvolanie účinkov spočívania premlčacej doby nestačí,
ak veriteľ žalobou uplatní právo na zaplatenie peňažného plnenia, ale musí v začatom konaní
riadne pokračovať. Podľa názoru žalovanej, ak súd v priebehu sporu právne posúdi nárok žalobcu
ako nárok z bezdôvodného obohatenia, nemožno považovať za riadne pokračovanie v konaní, ak

žalobca neuskutoční žiadny úkon, ktorý by bolo možné považovať za kvalifikovanú výzvu na vydanie
bezdôvodného obohatenia a už vôbec nie to, že zostane v ďalšom konaní úplne pasívny.

39. Ak odvolací súd dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je premlčaný bez toho,aby sa náležite vysporiadal s právnou kvalifikáciou v žalobe uplatneného nároku, prejudiciálneho
posúdenia franchisingovej a podnájomnej zmluvy ako neplatných a následnou procesnou pasivitou
žalobcu v konaní, je žalovaná toho názoru, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil.

40. K dovolaniu žalovanej sa žalobca vyjadril s tým, že s argumentáciou v ňom uvedenou nesúhlasí.
Otázku vzniku omeškania dlžníka s vrátením bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie podľa
názoru žalobcu dostatočne zodpovedal, s ktorým názorom sa stotožnil odvolací súd. Zmenu charakteru
uplatneného nároku zo strany konajúcich súdov nepovažuje žalobca za zmenu nároku vo výške dlžnej

sumy ani vo výške úrokov z omeškania. Inými slovami, nedošlo k zmene záväzku ako takého.

41. Výklad spočívania premlčacej doby, ktorý namieta žalovaná s odkazom na slovné spojenie „a
v začatom konaní riadne pokračuje“ (§ 112 Občianskeho zákonníka), považuje žalobca za zjavne
svojvoľný a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou súdov
ako aj judikovanými rozhodnutiami. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu

SSR (R 32/1978), v zmysle ktorého je potrebné vykladať ustanovenie 112 OZ tak, že v začatom konaní
riadne pokračuje aj ten účastník občianskeho súdneho konania, ktorý súčinnosť so súdom v konaní sám
nevyvíja, svojimi úkonmi však nebráni priebehu konania a jeho skončeniu rozhodnutím súdu vo veci.
Nakoľko žalobca podal dňa 12.05.1999 žalobu, v priebehu konania podával vyjadrenia, zúčastňoval
sa pojednávaní a svojím konaním nebránil priebehu konania ani jeho skončeniu, námietky žalovanej

ohľadom premlčania práva žalobcu na plnenie, považuje z tohto dôvodu žalobca za nedôvodné.

42. Žalobca zastáva názor, že otázky formulované žalovanou v dovolaní už boli dovolacím súdom v
minulosti zodpovedané, preto nepovažuje dovolanie žalovanej podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.
ako dôvodné. S prihliadnutím na uvedené žalobca navrhol dovolaciemu súdu, aby dovolanie žalovanej

v celom rozsahu zamietol.

43. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej aj ako „dovolací súd“) [(ust. § 35 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“)], po zistení, že dovolanie podala včas
žalovaná v súlade s ust. § 429 ods. 2 písm. b/ C.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (ust.

§ 443 C.s.p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je potrebné odmietnuť (ust. §
447 písm. c/, f/ C.s.p.).

44. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie
odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku.

45. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach
§ 420 a § 421 C.s.p. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (k tomu viď napr. III. ÚS

474/2017).Vtejtosúvislostiosobitneplatí,želendovolacísúdbuderozhodovaťonaplnenípredpokladov
prípustnosti dovolania definovaných v § 421 ods. 1 C.s.p. (rovnako aj I. ÚS 438/2017).

46. Podľa ust. § 419 C. s. p. proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné,
ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému

rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.
Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ust.
§ 420 a § 421 C. s. p.. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa
môže uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu (napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012). V tejto súvislosti osobitne

platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných
v § 421
ods. 1 C.s.p. (rovnako aj I. ÚS 438/2017).

47. Podľa žalovanej napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pričom

rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1
písm. b/ C. s. p.).48. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 C. s. p., rozhoduje dovolací súd výlučne
na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 C. s. p.). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje
prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 C. s. p., má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi

(§440C.s.p.)kľúčovývýznamvtomzmysle,žeposúdenieprípustnostidovolaniavtomtoprípadezávisí
od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje
toto ustanovenie.

49. Dovolací súd však nie je vymedzením prípustnosti viazaný a skúma ju sám, nakoľko nemôže byť
viazaný tým, o ktorý prípad právnej otázky podľa § 421 ods. 1 C. s. p. oprel dovolateľ prípustnosť
dovolania (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 9. júna 2020, č. k. I. ÚS 51/2020).

50. Podľa § 428 C. s. p., dovolateľ musí v dovolaní popri všeobecných náležitostiach podania uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

51. Podľa § 432 ods. 1 C. s. p., dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že
rozhodnutiespočívavnesprávnomprávnomposúdeníveci.Dovolacídôvodsavymedzítak,žedovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia (ods. 2).

52. Podľa ust. § 421 ods. 1 C. s. p. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená alebo c)
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

53. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú
k jeho odmietnutiu podľa ust. § 447 písm. f/ C. s. p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť

v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní
náležite vymedziť dovolací dôvod (ust. § 421 C. s. p. v spojení s ust. § 432 C. s. p.). V dôsledku
spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v
dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

54. Dovolací súd ďalej uvádza, že právnou otázkou, ktorá je rozhodujúca pre splnenie zákonnej
podmienky prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 C. s. p., sa rozumie otázka hmotnoprávna -
ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka
práce, Zákona o rodine - ako aj otázka procesnoprávna, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a
interpretácii procesných ustanovení (k tomu viď aj 3Cdo/158/2017). Zároveň právnu otázku (od ktorej

vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu) je potrebné koncipovať jednak spôsobom uvedeným
v ustanovení § 432 ods. 2 C. s. p., no zároveň aj dostatočne všeobecným spôsobom tak, aby vôbec
bolo možné konštatovať, že vo vzťahu ku konkrétnej otázke skutočne existuje alebo neexistuje ustálená/
rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Tento záver vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 15. apríla 2020, sp. zn. III. ÚS 123/2020, podľa ktorého už zo samotného

znenia § 421 C. s. p. je možné vyvodiť, že vzhľadom na skutočnosť, že od vymedzenia právnej otázky
sa odvíja dovolací prieskum, a to v rozsahu, či sa od nej odvolací súd v rámci jej vyriešenia odklonil,
riešil ju rozdielne alebo ju ešte neriešil, je pri jej formulácii nevyhnutný predpoklad jej „zovšeobecnenia“.

55. Pokiaľ v dovolaní vymedzená otázka, ktorú má podľa dovolateľa posudzovať dovolací súd,

predstavuje skutkovú otázku, nie je splnená zákonná podmienka prípustnosti dovolania uvedená v
ustanovení § 421 ods. 1 C. s. p. a takúto otázku nie je dovolací súd oprávnený vo svojom rozhodnutí
riešiť.

56. Dovolací súd z dovolania zistil, že dovolateľka v rámci dovolacieho dôvodu podľa

ust. § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. položila dve právne otázky, a to v nasledovnom znení:
I. Kedy sa ten, kto sa mal bezdôvodne obohatiť, dostáva do omeškania s vydaním bezdôvodného
obohatenia?
II. Za akých podmienok dochádza k spočívaniu premlčacej doby, konkrétne,či podaním akejkoľvek žaloby na peňažné plnenie, alebo kvalifikovaním žalobou uplatneného nároku
ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
a čo predstavuje splnenie podmienky riadneho pokračovania v konaní predpokladaného ustanovením

§ 112 Občianskeho zákonníka?

57. Argumentácia dovolateľky použitá v prípade prvej nastolenej otázky sa vzťahovala
na to, že v žalobe si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie peňažnej pohľadávky a až súd prvej inštancie
v konaní dospel k záveru, že z dôvodu neplatnosti franchisingovej a podnájomnej zmluvy došlo na

strane žalovanej k bezdôvodnému obohateniu. Nakoľko vo vzťahu k žalovanej žalobca neuskutočnil
kvalifikovanú výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia, o ktorom sa žalobca dozvedel z rozsudku
súdu prvej inštancie zo dňa 24.10.2013, č. k. 3Cb/5/2008-886, dovolateľka trvala na tom, že sa nemohla
dostať do omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia, a preto ju odvolací súd nemohol zaviazať
na platenie úrokov z omeškania spätne odo dňa 12.05.1999 (kedy došlo k doručeniu žaloby žalobcom
na súd prvej inštancie). Napriek tomu, že kvalifikovaná výzva mohla aj podľa žalovanej

mať podobu žaloby, žalobca v nej bol povinný špecifikovať, že ide o nárok z bezdôvodného obohatenia,
ktorá výzva by bola účinná až okamihom jej doručenia tomu, kto má bezdôvodné obohatenie vydať
(žalovanej).

58. Aj vo vzťahu k druhej naformulovanej otázke dovolateľka kládla dôraz na to,

že si žalobca v konaní neuplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a neuskutočnil ani žiadny
procesný úkon smerujúci k tomu, aby súd zaviazal žalovanú na vydanie bezdôvodného obohatenia
(kvalifikovanú výzvu voči žalovanej). Vzhľadom na uvedené nekonanie žalobcu dovolateľka dospela k
záveru, že neboli splnené podmienky zakotvené v ust. § 112 Občianskeho zákonníka, a to aby veriteľ
(i) uplatnil svoje právo na súde a (ii) v začatom konaní riadne pokračoval.

59. Podľa ust. § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného ku dňu podania žaloby (12.05.1999), pri
právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť
na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

60. „Aj z judikatúry vyplýva, že moment splatnosti pohľadávky, ktorá sa spája s povinnosťou výzvy
dlžníkovi, aby túto zaplatil, nastáva až momentom doručenia takejto výzvy dlžníkovi, resp. najskôr
momentom, keď sa dostala do sféry jeho dispozície. Tu sa aj súdna prax ustálila na tom, že za
tento moment možno považovať aj doručenie žalobného návrhu, teda žaloba nebude považovaná za
predčasnú z dôvodu chýbajúcej výzvy na plnenie.“ Z komentára k § 391, Obchodný zákonník, 1. vydanie,

2022, s. 1388 - 1389: A. Moravčíková

61. V tejto súvislosti dovolací súd upriamuje pozornosť na časť odôvodnenia napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu, konkrétne bod 19, kde sa uvádza, že „Je potrebné vziať na zreteľ, že žalovaná plnila
na základe zmlúv, mala vedomosť o výške a splatnosti jednotlivých platieb a skutočnosť, že v priebehu

konania bola ustálená neplatnosť oboch zmlúv a s tým spojená zmena charakteru uplatneného nároku
oboch strán na vydanie bezdôvodného obohatenia neznamená, že žalobca bol povinný ju znova vyzvať
naplnenie.Odvolacísúdsavtejtočastiplnestotožnilsozáveromsúduprvejinštancieapriznalžalobcovi
nárok na zaplatenie úroku z omeškania z priznanej sumy odo dňa podania žaloby v zákonom stanovenej
výške, ktorú žalovaná v odvolaní nerozporovala.“.

62. S prihliadnutím na vyššie uvedené konštatovanie odvolacieho súdu považuje dovolací súd za
žiaduce predovšetkým poukázať na to, že v danom prípade odvolací súd nepovažoval za potrebné,
aby žalobca uskutočnil kvalifikovanú výzvu na peňažné plnenie (bez ohľadu na jej právny titul, teda či
vznikla pohľadávka zo zmluvy alebo z bezdôvodného obohatenia), pretože žalovaná mala vedomosť o

výške a splatnosti jednotlivých platieb a plnila na základe zmlúv, aj keď tieto boli neskôr posúdené súdmi
ako neplatné. Postup odvolacieho súdu dovolací súd vzhliadol ako súladný so zákonom vzhľadom na
skutkové okolnosti daného prípadu.

63. Z obsahu súdneho spisu dovolací súd zistil, žalobca vo vzťahu k žalovanej

pred podaním samotnej žaloby uskutočnil predžalobnú výzvu, pod názvom
Predžalobný pokus o pokonávku - zaplatenie 459.391,80 Sk, zo dňa 18.01.1999
(č. l. 47 - 48 spisu). Uvedená suma v tejto predžalobnej výzve predstavuje sumu vo výške 15.249,01
Eur, ktorá v sebe zahŕňa aj čiastku, ktorá bola v danom konaní žalobcovi, ako dôvodne uplatnený nárok,priznaná. V závere predžalobnej výzvy sa nachádza aj upozornenie pre žalovanú, že „V prípade, že
vyššie uvedenú sumu v lehote neuhradíte, budeme túto pohľadávku vymáhať v súdnom konaní spolu s
úrokom z omeškania, čím Vám vzniknú ďalšie náklady.“. V tejto súvislosti dovolací súd zobral do úvahy

aj Zápisnicu z rokovania zo dňa 20.08.1998 (č. l. 36 spisu), kde sa sporové strany dohodli na ukončení
doterajšej spolupráce a následnom vysporiadaní vzájomných záväzkov.

64. Pokiaľ si žalobca žalobou uplatní nárok na úhradu zmluvnej pohľadávky a v priebehu konania
túto pohľadávku súd prekvalifikuje na bezdôvodné obohatenie, splatnosť pohľadávky, ktorá sa spája s

povinnosťou výzvy dlžníkovi, aby túto zaplatil, nastáva už momentom doručenia žaloby na súd, a nie
momentom doručenia žaloby dlžníkovi (žalovanému), avšak iba v prípade, že takáto výzva na zaplatenie
pohľadávky sa dostala do sféry dispozície žalovaného ešte pred podaním žaloby na súd, a to aj v
prípade, že nárok bol žalobcovi priznaný nie ako zmluvný, ale súdom prekvalifikovaný na bezdôvodné
obohatenie.

65. Dovolací súd sa preto stotožnil so záverom konajúcich súdov, že žalobca nebol povinný uskutočniť
vo vzťahu k žalovanej ďalšiu kvalifikovanú výzvu na zaplatenie peňažnej pohľadávky, pretože žalovaná
mala o existencii tejto peňažnej pohľadávky vedomosť ešte pred podaním žaloby a žalobca bol preto
oprávnený požadovať okrem istiny aj úroky z omeškania v zákonom stanovenej výške, a to odo dňa
podania žaloby na súd, teda od 12.05.1999.

66. Aj keď z obsahu dovolania možno vyvodiť názor dovolateľky, že do omeškania s vydaním
bezdôvodného obohatenia sa mohla dostať až po vydaní rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa
24.10.2013, č. k. 3Cb/5/2008-886, kde bol vyslovený právny záver o bezdôvodnom obohatení na strane
žalovanej, dovolací súd tento názor nepovažuje za správny, pretože povinnosťou žalobcu bolo podať

žalobu na súd s tým, že právna kvalifikácia žalobou uplatneného nároku je vecou súdu.

67. Na podporu svojho názoru dovolací súd odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
5Cdo/58/1999, uverejnený pod č. 61/2000 ZSP. V uvedenom rozsudku Najvyšší súd SR vyslovil, že
„K tejto námietke žalovaného dovolací súd uviedol, že petit žaloby žalobcu znel na uloženie povinnosti

žalovanému zaplatiť mu 48 000 Sk s príslušenstvom. Právna kvalifikácia uvedená v žalobe nie je pre
súd rozhodujúca. Preto nie je zmenou žaloby zmena právnej kvalifikácie, lebo právne posúdenie nároku
patrí len súdu samému.“. Na základe uvedeného dovolací súd konštatuje, že skutočnosť, že žalobca
v žalobe neuviedol uplatnenie si svojho nároku titulom bezdôvodného obohatenia, nie je relevantná,
nakoľko právne posúdenie, resp. právna kvalifikácia, v súdnom konaní uplatneného nároku patrí do

výlučnej právomoci súdu.

68. V tejto súvislosti dovolací súd ďalej zdôrazňuje, že čo sa týka plynutia premlčacej doby, či už
vo vzťahu k bežnej peňažnej pohľadávke alebo pohľadávke, ktorá vznikla titulom bezdôvodného
obohatenia (ako tomu bolo v danom prípade), odvolací súd ako aj súd prvej inštancie správne

skonštatovali 4-ročnú premlčaciu dobu podľa ust. § 397 Obchodného zákonníka, ktorá v zmysle ust.
§ 394 ods. 2 Obchodného zákonníka pri práve na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej
zmluvy začína plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo. Rovnaký právny názor, že „Právo na vrátenie plnenia
uskutočneného podľa neplatnej obchodnej zmluvy sa premlčuje v štvorročnej premlčacej dobe podľa §
397 Obchodného zákonníka, ktorá začína plynúť odo dňa, keď ku plneniu došlo.“ vyplýva aj z rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. októbra 2001, sp. zn. M Obdo V 2/2000, ktoré bolo
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 34/2002.

69. Na doplnenie dovolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 15. mája 2018, sp. zn. 5Obdo/51/2017, v ktorom sa uvádza, že „Začiatok plynutia premlčacej

doby v prípade práva na vrátenie plnenia uskutočneného z neplatnej zmluvy je upravený v ust. § 394
ods. 2 ObZ a momentom určujúcim začiatok jej plynutia je uskutočnenie plnenia z takejto zmluvy; ide
teda o objektívne určený začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý sa odvíja od právnej skutočnosti, ktorej
existencia je nezávislá od vedomia oprávnenej osoby o neplatnosti zmluvy. Vedomosť oprávnenej osoby
o neplatnosti zmluvy preto nemá na začiatok plynutia premlčacej doby podľa § 394 ods. 2 ObZ žiaden

vplyv.“.

70. Čo sa týka otázky spočívania premlčacej doby, či podaním akejkoľvek žalobyna peňažné plnenie, alebo kvalifikovaním žalobou uplatneného nároku ako nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia a čo predstavuje splnenie podmienky riadneho pokračovania v konaní
predpokladaného ustanovením § 112 Občianskeho zákonníka v rámci druhej nastolenej otázky, dovolací

súdodkazujenabod57anasl.odôvodneniatohtouznesenia,kdeuvádza,žezmenaprávnejkvalifikácie,
resp. právne posúdenie žalobou uplatnenému nároku patrí len súdu samému. To znamená, že nie je
rozhodujúce, ako svoj nárok kvalifikuje žalobca, ale ako ho posúdi konajúci súd. Vzhľadom na uvedené,
možnokonštatovať,žepodaniežalobynasúdbezohľadunaprávnytituluplatnenéhonárokuzasplnenia
podmienky, že v začatom konaní sa riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia na súde po

dobu konania neplynie.

71. K uvedenému považuje dovolací súd za potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR
zo dňa 1.11.2009, sp. zn. 3MCdo/12/2005, uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 64/2009, v
ktorom sa uvádza, že: „Ustanovenie § 112 OZ upravuje spočívanie premlčania iba v tom prípade, ak veriteľ v premlčacej dobe

uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje. Za
uplatnenie práva, ktorého cieľom je zachovanie premlčacej doby, treba považovať úkon oprávneného
smerujúci k tomu, aby bolo rozhodnuté o existencii daného práva. ... platí, že v začatom konaní riadne
pokračuje ten účastník, ktorý nebráni svojimi procesnými úkonmi jeho náležitému priebehu tak, aby toto
konaniemohloskončiťmeritórnymrozhodnutím.Riadnepretonepokračujevkonanínapr.účastník,ktorý

vzal žalobu späť alebo nepodal návrh na pokračovanie
v prerušenom konaní podľa ustanovenia § 110 OSP, prípadne iným obdobným úkonom alebo nečinnosťou
napriek výzve súdu spôsobil, že konanie nemohlo skončiť meritórnym rozhodnutím.“. Rovnaký názor
vyslovil Najvyšší súd SR ešte vo svojom rozsudku zo dňa 30. marca 1999, sp. zn. 2Cdo/9/1999.

72. Dovolací súd s prihliadnutím na vyššie uvedené zdôrazňuje, že žalovanou nastolené otázky v
rámci dovolacieho dôvodu podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. boli už v ustálenej rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu vyriešené, čiže sa nejedná o prípad, kedy napadnuté rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci; kedy rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, ktorú dovolací súd doposiaľ neriešil vôbec (§ 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.). Týmto dovolací súd
uzavrel neprípustnosť dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p..

73. Dovolací súd si je vedomý, že nie je vymedzením prípustnosti viazaný a skúma
ju sám, nakoľko nemôže byť viazaný tým, o ktorý prípad právnej otázky podľa § 421

ods. 1 C.s.p. oprel dovolateľ prípustnosť dovolania (Nález Ústavného súdu SR
sp. zn. I. ÚS 51/2020). Vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, na ktorú poukázal
dovolací súd v odôvodnení tohto uznesenia a od ktorej sa odvolací súd ani súd prvej inštancie vo
svojich rozhodnutiach neodklonili, nemožno hovoriť ani o naplnení podmienok prípustnosti dovolacieho
dôvodu podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., v zmysle ktorého napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci; pričom rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu.

74. Rovnako v prípade existencie ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu

ako je tomu za daných okolností, dovolací súd upozorňuje, že nie je daný ani dovolací dôvod podľa
ust. § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p., podľa ktorého napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci; pričom rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

75. Na doplnenie dovolací súd uvádza vysvetlenie pojmu „ustálená rozhodovacia prax“ najvyšší súd
prioritne odkazuje na rozhodnutie zo dňa 06.03.2017, sp. zn. 3Cdo/6/2017, kde sa uvádza: „ustálená
rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach
najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov SR. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných

rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí,
pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v
skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali“. S
prihliadnutím na čl. 3 C.s.p. do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúťaj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora
Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a
Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú.“

76. Na potvrdenie správnosti vyššie uvedeného záveru dovolací súd poukazuje na Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 6. októbra 2020, č. k. I. ÚS 115/2020, publikovaný v Zbierke nálezov
a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky,
pod č. 33/2020 (ďalej len „nález“). V náleze Ústavný súd SR konštatuje, že: „Pojem „otázka vyriešená“

treba preto vykladať v zmysle „vyriešená ustálene“; iná interpretácia v zásade neprichádza do úvahy.
Na posúdenie, či ide o otázku už vyriešenú ustálene, treba potom aplikovať výklad najvyššieho súdu
o ustálenej praxi dovolacieho súdu. Podľa najvyššieho súdu „ustálená rozhodovacia prax najvyššieho
súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako
judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných

rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,
pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v
skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.“ (pozri
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 6/2017, 3 Cdo 158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6
Cdo 21/2017, 6 Cdo 129/2017, 8 Cdo 33/2017). Inak povedané, pokiaľ nejde o rozhodnutie publikované

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
(relevantné sú aj staršie zbierky, pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 29/2017 z 24.
januára 2018 ), tak možno za ustálenú prax považovať aj nepublikované rozhodnutie, ale musí spĺňať
ďalšie predpoklady, a to (i) buď je tento názor vyjadrený opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach, alebo (ii) názor je vyjadrený aj v jednotlivom nepublikovanom rozhodnutí, ale na toto

rozhodnutie (resp. právny názor v ňom vyjadrený) nadviazali niektoré neskôr vydané rozhodnutia, t. j.
opäť musí ísť o akceptáciu právneho názoru vo viacerých ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu. Z
uvedených rozhodnutí vyplýva, že pokiaľ najvyšší súd odkazuje na nepublikované rozhodnutia, malo by
ísť o „viacero“ takýchto rozhodnutí.“

77.NajvyššísúdSlovenskejrepublikynazákladeuvedenýchskutočnostídospelkzáveru,žeprípustnosť
dovolania žalovanej podľa § 421 ods. 1 C.s.p., nie je procesne daná, preto jej dovolanie podľa § 447
písm. c/, f/ C.s.p., odmietol.

78. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (ust. § 451

ods. 3 veta druhá C.s.p.). O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa ust. § 453 ods.
1 C.s.p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p., pričom žalobcovi, ktorý bol v dovolacom konaní úspešný,
nepriznal náhradu trov konania, keďže mu v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

79. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom

hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.