Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 26, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3To/35/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8522010134
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Halkociová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8522010134.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Moniky Halkociovej a sudcov JUDr.
Mariána Sninského a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 27.09.2022, v trestnej
veci obžalovaného A. B., pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr.
zákona, o odvolaní obžalovaného A. B. a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Stará
Ľubovňa sp. zn. 8T/26/2022 zo dňa 04.07.2022, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie okresného prokurátora a odvolanie obžalovaného A. B..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uznal obžalovaného A. B. vinným z prečinu nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- dňa 21.1.2022 v rodinnom dome č. XXX v obci B., okr. Stará Ľubovňa v dopoludňajších hodinách

vulgárne nadával svojmu otcovi C. B., nar. XX.X.XXXX trvale bytom B. XXX, okr. D. E. a vyhrážal sa
mu zabitím, počas čoho pri svojich vyhrážkach rozbil sklenenú výplň na dverách svojej izby, taktiež dňa
4.2.2022 v presne nezistenom čase v dopoludňajších hodinách počas presunu z kuchyne rodinného
domu do spálne vulgárne nadával svojej matke F. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom B. XXX, okr. D.
E. a tiež sa jej aj vyhrážal, že ju zabije a vyhodí z okna, následne po krátkom čase obvinený zišiel do
kotolne, kde svoje vyhrážky o zabití smerované svojej matke ďalej opakoval, pričom často sa opakujúce

a zintenzívňujúce sa agresívne správanie a vyhrážky A. B. v období od 19.1.2022 do 4.2.2022 u jeho
rodičov vyvolali obavu o ich život a zdravie.

Za to mu okresný súd uložil podľa § 360 ods. 2 Tr. zákona za použitia § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zákona
pri zistení priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 16
mesiacov, pre výkon ktorého obžalovaného podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zákona zaradil do ústavu

na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Zároveň obžalovanému uložil podľa
§ 73 ods. 2 písm. c) Tr. zákona v spojení s § 74 ods. 1 Tr. zákona ochranné psychiatrické liečenie
ambulantnou formou.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie tak obžalovaný, ako aj okresný
prokurátor.

Okresný prokurátor podal odvolanie v neprospech obžalovaného a to tak proti výroku o vine ako aj proti
výroku o treste. Prokurátor nesúhlasil s tým, že konanie obžalovaného nebolo kvalifikované aj podľa §
139 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona. Nestotožnil sa pritom s odôvodnením rozsudku okresným súdom
v bode 15. odôvodnenia rozsudku, kde okresný súd uviedol, že pokiaľ ide o právne posúdenie aj vo
vzťahu k § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona, teda že sa obžalovaný skutku dopustil voči rodičom

ako osobám vyššieho veku, toto právne posúdenie súd neakceptoval, keďže táto okolnosť musí podľa
názoru súdu súvisieť vecne so skutkom napr. v tom smere, že páchateľ si obeť vybral práve preto, že ideo osobu vyššieho veku, kde predpokladá menší odpor. Takéto pohnútky alebo motívy u obžalovaného
neboli zistené. Uvedené však nič nemení na skutočnosti, že aj podľa názoru súdu je potrebné aplikovať
§ 360 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona, ale len vo vzťahu k § 139 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona,

keďže rodičia sú blízke osoby obžalovaného. Toto právne posúdenie súdu nemá vplyv ani na rozpätie
trestnej sadzby, ktorú je potrebné v danom prípade aplikovať. Podľa názoru okresného prokurátora však
je nesporné, že tohto konania sa obžalovaný dopustil voči poškodeným s vedomím a práve z dôvodu,
že ide o osoby vo veku 67, resp. 61 rokov, u ktorých nemusel očakávať adekvátny odpor, či obranu pred
jeho agresívnym správaním. V zmysle právnej teórie možno spáchanie činu voči osobe vyššieho veku (§

127 ods. 3, § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona) považovať za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie
vyššej trestnej sadzby, len pri úmyselnom trestnom čine. Vzhľadom k právnej kvalifikácií skutku, ktorý
je obvinenému kladený za vinu (prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Trestného zákona je z
hľadiska zavinenia úmyselným trestným činom) je táto podmienka, podľa názoru prokurátora, splnená
aj v tomto prípade. Zároveň sa v súvislosti s použitím tohto kvalifikačného znaku vyžaduje, aby páchateľ
vedel, že poškodený je osobou vyššieho veku a aby túto okolnosť subjektívne spájal s menším odporom

alebo slabšou odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči poškodenému, alebo inou
okolnosťou, ktorá zakladá alebo podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin, pričom pod tieto
pojmové znaky možno subsumovať aj všetky okolnosti predmetného skutku, keďže obžalovaný, ako
syn poškodených vedel o veku poškodených, s čím spájal a predpokladal menší odpor z ich strany,
čo evidentne podporilo rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin a slovnými vyhrážkami útočiť na

svojich rodičov. Rovnako sa prokurátor nestotožnil ani s rozhodnutím okresného súdu vo vzťahu k
výroku o výške uloženého trestu odňatia slobody, nakoľko takto uložené tresty podľa názoru prokurátora
nemôžu zabezpečiť zákonom predpokladaný účel vymedzený v § 34 ods. 1 Trestného zákona, keďže
tu okresný súd nepostupoval v súlade s ustanovením § 34 ods. 4 Trestného zákona. Poukázal na
ust. § 34 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred

páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na výchovu k
tomu,abyviedolriadnyživotasúčasneinýchodradilodpáchaniatrestnýchčinov;trestzároveňvyjadruje
morálneodsúdeniepáchateľaspoločnosťou.Vzmysleuvedeného,trestplnífunkciuochranyspoločnosti
jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabránenie v trestnej
činnosti), a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu), a jednak aj voči ďalším občanom

- potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie
trestu na ostatných členov spoločnosti). Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona, pri určovaní druhu trestu
a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku,
priťažujúceokolnosti,poľahčujúceokolnostianaosobupáchateľa,jehopomeryamožnosťjehonápravy.
Na základe uvedeného je súd, podľa názoru prokurátora, pri určovaní druhu trestu a jeho výmery

povinný prihliadnuť, tak na samotný spôsob spáchania /prevedenia/ trestného činu, jeho následok,
t. j. porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného Trestným zákonom, zavinenie páchateľa, ako aj
vnútorný psychický vzťah páchateľa k skutočnostiam tvoriacim trestný čin, pohnútku, ktorá páchateľa
viedla k spáchaniu trestného činu, ako aj na priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ktoré sú taxatívne
vymedzené v ustanoveniach § 36 a § 37 Trestného zákona. Vo vzťahu k hodnoteniu osoby páchateľa

je podľa názoru prokurátora potrebné pri ukladaní trestu hodnotiť všetky súvislosti, a to možnosť jeho
nápravy z hľadiska určenia prognózy jeho budúceho vývoja správania, na základe objasnenia osobných
vlastností páchateľa a ich spojitosti so spáchaným trestným činom. Obdobne aj pomery páchateľa sa
týkajúhodnoteniajehoosoby,priamovšaknesúvisiasospáchanýmtrestnýmčinom,hocimôžuovplyvniť
úvahy o treste. Ide o okolnosti, ktoré charakterizujú osobu páchateľa ako objekt trestu, pričom ide o

okolnosti, pre ktoré je rovnaký trest pre rôznych páchateľov rôzne citeľný. V podstate pôjde o aktuálne
rodinné a osobné pomery, ktoré existujú v čase rozhodovania o treste, napríklad o majetkové pomery
páchateľa, jeho zdravotný stav a zdravotný stav jeho rodiny, starostlivosť o početnú rodinu a pod. Zo
strany okresného súdu bolo uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 16 mesiacov zdôvodnené v bode
16. odôvodnenia rozsudku, kde okresný súd uviedol, že pri rozhodnutí o druhu a výmere trestu súd

vychádzal zo zásad upravených v § 34 ods. 4 Trestného zákona. V bode 17. odôvodnenia rozsudku
okresný súd uviedol konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o druhu a výmere ukladaného trestu
odňatia slobody. Z pohľadu prokuratúry uložený trest odňatia slobody v trvaní 16 mesiacov nezodpovedá
zásadám na ukladanie trestu v zmysle § 34 ods. 4 Trestného zákona a zároveň takto uložený trest
nespĺňa účel predpokladaný ustanovením § 34 ods. 1 Trestného zákona. Súd pri rozhodovaní o výmere

ukladaného trestu prihliadal na osobnosť obžalovaného, u ktorého najmä vzhľadom na zistenú zníženú
ovládaciu schopnosť v čase skutku, súd dospel k záveru, že uloženie trestu odňatia slobody aj na
spodnej hranici upravenej a sprísnenej trestnej sadzby je postačujúce tak na nápravu obžalovaného,
ako aj na ochranu spoločnosti. V tejto súvislosti prokurátor zdôraznil, že ako v odôvodnení rozsudkuuvádza aj samotný okresný súd, je preukázané, že obžalovaný má celkovo 15 záznamov v registri
trestov,pričomskutkovsadopúšťaltaknaúzemíSlovenskejrepubliky,akoajvcudzine,čojenevyhnutné
zohľadniť pri hodnotení osoby obžalovaného, bez ohľadu na objektívne ustálenú zníženú ovládaciu

schopnosť v čase skutku, nakoľko práve kriminálna minulosť obžalovaného svedčí o jeho nebezpečnosti
pre spoločnosť. Ani posledné odsúdenie za zločin vydierania podľa §189 ods. 1 Trestného zákona, za
ktorýmuboluloženýnepodmienečnýtrestodňatiaslobodyvtrvaní30mesiacov,ktorýbolobžalovanému
uložený v podstate na dolnej hranici trestnej sadzby, nebol postačujúci pre nápravu páchateľa a tento
sa opakovane, aj napriek v minulosti uloženým nepodmienečným trestom odňatia slobody, opakovane

dopustil ďalšej trestnej činnosti. Opätovné uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody na dolnej
hranici zvýšenej trestnej sadzby (v zmysle § 38 ods. 4 Trestného zákona zvýšená dolná hranica
trestnej sadzby o jednu tretinu predstavuje 16 mesiacov), pri hodnotení osoby obžalovaného v kontexte
závažnosti konania, ktorého sa dopustil voči svojím rodičom, podľa prokurátora, evidentne neochráni
spoločnosť a najmä nie rodičov obžalovaného pred páchateľom, taktiež neodradí iných od páchania
trestných činov a zjavne nevyjadrí morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Na základe uvedeného

navrhol, aby Krajský súd v Prešove rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 8T/26/2022 zo
dňa 04.07.2021 doplnil o výrok o vine obžalovaného podľa § 139 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona,
zároveň navrhol, aby zrušil výrok o treste a obžalovanému uložil nepodmienečný trest odňatia slobody
pri strede zákonom trestnej sadzby, tak ako to bolo navrhované zo strany intervenujúceho prokurátora
v záverečnom návrhu na hlavnom pojednávaní dňa 04.07.2022, nakoľko až takto uložená výmera

nepodmienečného trestu odňatia slobody bude spĺňať účel trestu predpokladaný ustanovením § 34
ods.1 Trestného zákona a bude zodpovedať zásadám na ukladanie trestov v zmysle § 34 ods. 4
Trestného zákona.

Obžalovaný svoje odvolanie odôvodnil prostredníctvom obhajcu tak, že s rozsudkom okresného súdu

nesúhlasí. Podľa názoru obhajoby, stanovenie jednotlivých obligatórnych znakov a ich absencia, resp.
pochybnosť napríklad o kauzálnom nexuse skutku v podanom obžalobnom návrhu prokuratúry alebo
najmä o subjektívnej stránke skutkovej podstaty súdeného trestného činu, t. j. zavinení má veľký vplyv
na uplatnenie princípu ultima ratio pri rozhodovacej praxi štátnych orgánov, čo je postrehnuťeľné aj
v predmetnej súdenej veci. Obžalovaný konštatuje ,na zložke vedomostnej a vôľovej sú v Trestnom

zákone vybudované dve formy zavinenia (úmyselné a nedbanlivostné), pričom rozlíšenie medzi
nimi sa robí prostredníctvom vôľovej zložky. Úmyselné zavinenie obsahuje vždy vedľa vedomostnej
zložky aj zložku vôľovú, pričom u nedbanlivostného zavinenia, vôľová zložka chýba. Kritérium vôle je
rozhodujúcim kritériom na rozlíšenie foriem zavinenia (úmyslu a nedbanlivosti), pretože je podstatný
rozdiel predovšetkým v tom, či páchateľ následok chcel (alebo s ním bol aspoň uzrozumený) alebo ho

nechcel. Zložka vedomostná, respektíve vôľová, nemusí vždy zodpovedať objektívnej realite, nakoľko
predstava páchateľa sa nemusí vždy úplne prekrývať s následkom jeho konania. Znaky subjektívnej
stránky trestného činu sú rovnako ako aj ostatné znaky skutkovej podstaty predmetom dokazovania
v trestnom konaní, avšak na rozdiel od ostatných znakov skutkovej podstaty (napríklad objektívnej
stránky), je možné o nich viesť dokazovanie spravidla len dôkazmi nepriamymi, t. j. zisťovaním

vonkajších okolností, z ktorých je možné usudzovať zavinenie alebo motív páchateľa a z ktorých sa
dá podľa zásad správneho myslenia usudzovať vnútorný vzťah páchateľa k porušeniu alebo ohrozeniu
záujmovchránenýchTrestnýmzákonom.Lenzoskutočnosti,vsúdenomprípadeobžalovanýspáchanie
trestného činu poprel, nemožno vyvodiť, že zistenie úmyslu neprichádza do úvahy. Úmysel, tak ako
aj iné formy zavinenia, možno zistiť aj na podklade iných dôkazov, než z priznania obžalovaného (R

60/1972), pričom záver o subjektívnej stránke trestného činu možno oprieť aj o skutočnosti, ktoré nastali
až po spáchaní trestného činu (R 5/1951). O úmyselné zavinenie ide vtedy, ak páchateľ chcel spôsobiť
svojím konaním skutočnosti, ktoré je možné podradiť pod znaky skutkovej podstaty trestného činu
alebo si tieto skutočnosti predstavoval aspoň ako možné. Do úmyselného zavinenia teda spadajú dva
rozdielne prípady úmyslu a to úmysel priamy a úmysel nepriamy, nakoľko vôľové konanie páchateľa

môže byť zamerané na to, čo priamo páchateľ sleduje, ale aj na to, čo síce možno označiť za
právne významný následok, avšak z pohľadu páchateľa za následok vedľajší. O priamy úmysel ide
vtedy, ak si páchateľ následok predstavil (aspoň ako pravdepodobný) a chcel ho spôsobiť. V súdenej
veci s poukazom na odôvodnenie rozsudku bod 3.a 4 to tak, podľa obhajoby, nevyplýva. Vôľová
zložka vyjadruje trestnoprávne kladný vzťah, t. j. zameranosť páchateľa k zamýšľanému následku

svojho konania. O nepriamy úmysel ide vtedy, ak si páchateľ predstavil následok ako možný a
schváli ho pre prípad, že by nastal. Vôľová zložka tu má podobu menej intenzívneho uzrozumenia s
následkom ako je to v prípade priameho úmyslu. Na existenciu takéhoto uzrozumenia možno usudzovať
predovšetkým z faktu, že páchateľ nepočítal so žiadnou konkrétnou a relevantnou skutočnosťou, ktoráby vzniku možného následku jeho konania zabránila. Pre úmyselné zavinenie je bez významu, či
následok bol cieľom konania páchateľa alebo len prostriedkom k uskutočneniu iných cieľov. Vo svojom
odôvodnení v bodoch 5 a 6 okresný súd podľa názoru obhajoby nesprávne vyhodnotil otázku trestnej

zodpovednosti. Podľa zákonného vymedzenia príčetnosti, ktoré namietala obhajoba v záverečnej reči,
príčetným je ten, kto mohol svoju vôľu určovať podľa zákona, poznať pomer činu k právnej norme
a udržať ho v zhode s ňou. Súd vychádzal z úsudku, že rozhodovať o vine osoby možno len za
toho predpokladu, že ide o konanie príčetného človeka; keď niet príčetnosti, niet ani viny v zmysle
trestného práva. Naopak táto konštrukcia vždy ale neplatí. Otázka nepríčetnosti je výlučne otázkou

právnou, ktorej posúdenie prináleží orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu, a to len na
základe skutočností vyplývajúcich z vykonaných dôkazov. Zložitosť tejto otázky podľa názoru odvolateľa
logicky vyžaduje, aby jej posúdenie bolo založené na základe odborného znaleckého dokazovania
z odvetia psychiatrie. V zmysle § 142 z. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len TP) je orgán
činný v trestnom konaní alebo v konaní pred súdom predseda senátu povinný pribrať, podľa názoru
obhajoby, dvoch znalcov, ak ide o vyšetrenie duševného stavu. Pribratí znalci z odvetia psychiatrie

sa následne vyslovia k otázke, či obvinený v čase činu trpel duševnou poruchou, o akú poruchu išlo
a aký bol jej konkrétny vplyv na spôsobilosť páchateľa rozpoznať protiprávnosť svojho činu alebo na
spôsobilosť ovládať svoje konanie. Takto znalcom vyhodnotené biologické hľadisko sa stáva podkladom
pre právny záver orgánu činného v trestnom konaní, prípadne súdu o príčetnosti alebo nepríčetnosti,
ktorý musí v závere zapadať do celého zvyšného reťazca skutkových zistení. V súdenom prípade, jeden

znalec z odboru psychiatrie a druhý z odboru psychológie konštatujú pochybnosti poruchy osobnosti,
vplývajúce na jeho ovládacie a rozpoznávacie schopnosti. Forenzný význam niektorých duševných
porúch,priurčovanítrestnejzodpovednostijevýznamný.Všeobecnápsychopatológiavzásadepopisuje
jednotlivé chorobné príznaky - symptómy (resp. psychopatologické príznaky), ktorých určenie patrí k
základným úkonom súdneho znalca v odbore psychiatria pri vyšetrení duševného stavu páchateľa.

Z ustálenej súdnej praxe, niektoré príznaky sa vyskytujú vzácne, iné sú veľmi časté (napríklad blud)
a môžeme ich nájsť pri viacerých duševných poruchách. Príznaky ale nemajú rovnakú dôležitosť z
hľadiska diagnózy. Zistenie psychopatologických príznakov v súdnoznaleckej praxi má zásadný vplyv
na hodnotenie kvality rozpoznávacích a ovládacích schopností páchateľa a v prípade ich pretrvávania
ich prítomnosť môže značne ovplyvniť kvalitu účasti obvineného na trestnom konaní. Podľa ustálenej

súdnoznaleckej praxe, navzájom sa dopĺňajúce symptómy sa ďalej združujú do syndrómov, ktorých
určenie tvorí významný stupeň diagnostického procesu pri vypracovaní psychiatrického znaleckého
posudku a prakticky nevyhnutne predchádza k stanoveniu diagnózy klasifikovanej duševnej poruchy
resp. nepríčetnosti bol stanovený diagnostický záver F 60.31a F19.2. Ak v súdenom prípade sa
jedná o poruchu osobnosti tzv. hraničný typ a pri rôznych záťažových situáciách ide resp. nejde o

psychickú poruchu a súvisle s tým o ne/rozpoznanie ne/páchania trestnej činnosti a ne/ rozpoznania
nebezpečenstva protiprávnosti konania v čase, ktorý sa obvinenému kladie za vinu. Obžalovaný namieta
kriminalizáciu jeho osoby, nakoľko väčšina trestov bolo v minulosti spáchaná ako mladistvý a súčasne aj
odpykaná, tresty uložené cudzozemským súdom ako je uvádzané v listinných dôkazoch odpisu registra
trestov podľa obžalovaného sú duplicitné (19.03.2017,20.03.2017,20.05.2017,22.05.2017 obžalovaný z

dôvodu absencie jazykových znalostí sa nemohol účinne brániť pred orgánom verejnej správy). Z týchto
dôvodov navrhol, aby krajský súd: „podľa §321 Trestného poriadku vyššie uvedené výroky rozsudku
Okresného súdu Stará Ľubovňa pod sp. zn. 8T 26/2022 zrušil a v zmysle § 322 Trestného poriadku sám
rozhodol o treste v primerane zákonnom rozsahu v jeho prospech na podklade zásady in dubio pro reo,
obžalovaného spod viny oslobodil.“

Na základe podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.
poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom

na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

Keďže krajský súd v danom prípade nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa
§ 371 ods. 1 Tr. poriadku, preskúmal rozsudok v celom rozsahu a po takomto preskúmaní dospel k

záveru, že odvolanie tak obžalovaného ako ani okresného prokurátora nie je dôvodné.

V posudzovanej trestnej veci vykonal súd prvého stupňa dokazovanie v takom rozsahu, ako to bolo
v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. pre náležité zistenie skutkového stavu nevyhnutné. Aj podľa názorukrajského súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci preukázané, že skutok tak,
ako ho prvostupňový súd ustálil, sa stal a tento spáchal obžalovaný A. B..

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, aké dôkazy okresný súd vo veci vykonal a ktoré
skutočnosti mal za preukázané. Obžalovaný poprel spáchanie skutku, ktorý mu bol kladený za vinu
obžalobou, keď uviedol, že sa domov vrátil po siedmich mesiacoch, poprel aby v tom čase (od 19.1.2022
do4.2.2022)použilvýrazzabijemťa.Rodičiasúnegatívnenastavení,nemalsnimižiadenfyzickýkonflikt
ani verbálny, priznal, že sa nahneval, keď mu otec povedal, prečo sa smeje a prečo tam chodí, načo

odišiel do svojej izby a rozbil sklenenú výplň dverí. V prípravnom konaní priznal, že použil slová zabijem,
vyhodím von oknom, avšak obžalovaný tvrdil, že to myslel vo vzťahu k nefungujúcej MP3, nie vo vzťahu
k rodičom. Rodičia ho krivo obvinili.

Zo spáchania skutku obžalovaného však tak v prípravnom konaní ako aj v konaní pred okresným súdom
v celom rozsahu usvedčili svedkovia C. B. a F. B., rodičia obžalovaného, ktorí uviedli, že syn sa im

niekoľko mesiacov neozval, potom zatelefonoval a dňa 19.1.2022 prišiel domov, oni ho napriek zlým
minulým skúsenostiam prijali, obžalovaný bol nervózny, nadával, hovoril zabijem, svedok B. uviedol, že
obžalovaný povedal na adresu svojej matky, že ju zabije a vyhodí z okna, svedkyňa B. potvrdila, že
počula, ako obžalovaný nadával vulgárne a hovoril o zabití v súvislosti s jej manželom. Obaja svedkovia
mali zo správania sa obžalovaného strach a obavu, ktorá bola zvýraznená aj tým, že obžalovaný sa

v minulosti liečil psychiatrom, niekoľko rokov sa už nelieči.

V súlade s výpoveďami svedkov poškodených je aj znalecký posudok znalkyne z odboru psychológia,
ktorá u obžalovaného zistila patologickú osobnostnú štruktúru, nestabilnú dissociálnu osobnosť, labilitu,
impulzivitu, všeobecná vierohodnosť obžalovaného je podpriemerná. Obžalovaný vo všeobecnosti je

schopný správne vnímať, zapamätať si ako aj reprodukovať prežité udalosti, avšak znalkyňa vyšetrením
zistila významne vysoké sklony obžalovaného k účelovému spracovaniu prežitých udalostí.

Vo veci bol v prípravnom konaní vypracovaný znalecký posudok znalkyne z odvetvia psychiatria,
ktorá u obžalovaného v čase spáchania skutku nezistila prítomnosť žiadnej duševnej choroby alebo

poruchy v zmysle psychózy. Ide u neho o emočne nestabilnú osobnosť-hraničný typ, najmä vplyvom
reaktívnej nálady, s rysmi nezdržanlivosti a impulzivity, s nízkou toleranciou k frustrácii (záťaži),
s poruchami sociálnej adaptácie, s prechodnými a so stresom súvisiacimi vzťahovačnými predstavami,
so sklonom k skratkovému konaniu v záťažovej situácii. V čase, kedy malo dôjsť ku skutku, bol schopný
rozpoznaťnebezpečenstvoaprotiprávnosťsvojhokonania.Jehoovládaciaschopnosťbolavzhľadomna

dekompenzáciujehoporuchyosobnostivčaseskutkuzmenšenápodstatne,nievšakvymiznutá.Navrhla
uložiť ochranné liečenie psychiatrické ambulantnou formou. Správne preto okresný súd konštatoval,
že v prípade obžalovaného nejde o nepríčetnosť. Nesprávny bol aj názor obhajoby, že do konania na
posúdenie tejto otázky bolo potrebné pribrať dvoch znalcov z odvetvia psychiatria, obhajoba pritom
vychádzala z právnej úpravy platnej pred 01.01.2016. Zákonom č. 78/2015 Z. z. účinným od 01.01.2016

totiž na posúdenie duševného stavu postačuje pribrať do konania len jedného znalca, nie ako tomu bolo
predtým, keď Trestný poriadok stanovoval potrebu pribratia dvoch znalcov.

Vychádzajúc z takto vykonaného dokazovania, nemal ani krajský súd dôvod poškodeným neveriť. Ich
tvrdenia, že obžalovaný sa im vyhrážal zabitím sú podporené aj ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi

objektívneho charakteru, predovšetkým už vyššie uvedený znalecký posudok z odboru psychológie
ako aj z odvetvia psychiatrie, pričom poškodení po konaní obžalovaného privolali políciu. Opakované
verbálne agresívne správanie sa obžalovaného môže objektívne vzbudiť u prítomných osôb strach
z uskutočnenia vyhrážok.

Obhajobu obžalovaného, pokiaľ uvádzal, že on len bol nahnevaný pre pokazený MP3 prehrávač a jeho
slová neboli myslené smerom k rodičom, považoval krajský súd za účelovú, prezentovanú v snahe
vyhnúť sa trestnému postihu, pretože poškodení jednoznačne uvádzali, že tieto vyhrážky obžalovaný
spájal s tým, ak mu oni v niečom oni nevyhoveli.

Prvostupňový súd teda skutkový stav aj podľa názoru krajského súdu ustálil správne, krajský súd sa
stotožnil aj so záverom prvostupňového súdu pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, pokiaľ kvalifikoval
konanie obžalovaného ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods.1, ods. 2 písm. b/ Tr.
zák., pretože obžalovaný sa inému vyhrážal smrťou takým spôsobom, že to vzbudilo dôvodnú obavu,pričom čin spáchal závažnejším spôsobom konania na chránenej osobe a to blízkej osobe, ktorými
sú rodičia obžalovaného. Správne postupoval okresný súd pokiaľ nekvalifikoval konanie obžalovaného
ako konanie voči osobám vyššieho veku podľa § 139 ods.1 písm. e) Tr. zák., pretože takému postupu

bráni ust. § 139 ods.2 Tr. zákona, podľa ktorého ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak trestný čin
nebol spáchaný v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby. V danom prípade ide
o páchateľa, ktorý vyčítal predovšetkým matke jej správanie sa v detstve voči nemu počas neprítomnosti
otca počas jeho práce v USA ako aj jeho umiestnenie v škole, kde ho šikanovali. Vek rodičov v tomto
prípade nehral žiadnu rolu, ide o konfliktný vzťah obžalovaného k rodičom.

Rovnako zákonný a správny je aj výrok okresného súdu pokiaľ ide o uložený trest. Pri jeho ukladaní
okresný súd správne vzhliadol u obžalovaného priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zákona,
keďže vychádzajúc z odpisu registra trestov má obžalovaný v tomto 15 záznamov, naposledy bol
odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 1T/31/2018 zo dňa 28.3.2018 pre
zločin vydierania podľa § 189 ods.1 Tr. zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 30

mesiacov, pre výkon ktorého bol zaradený do ústavu so stredným stupňom stráženia, ktorý trest vykonal
12.7.2020.

Trestný zákon umožňuje uložiť páchateľovi prečinu podľa § 360 ods.2 Tr. zák. trest odňatia slobody
od 6 mesiacov až na tri roky, správne okresný súd zvýšil dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu

podľa § 38 ods.4 Tr. zákona, keďže u obžalovaného prevyšovali priťažujúce okolnosti. Zohľadňujúc účel
trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods.1 Tr. zák., podľa ktorého má trest zabezpečiť ochranu spoločnosti
pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho
výchovu k tomu, aby viedol riadny život, súčasne iných odradí od páchania trestných činov; pričom trest
súčasne vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, s poukazom na zásady ukladania trestu

vyplývajúce z ustanovenia § 34 ods. 4 Tr. zákona, teda pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd
prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti,
poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy ako aj na okolnosti
prípadu, mal krajský súd za to, že trest odňatia slobody vo výmere 16 mesiacov je trestom primeraným .
Významným prostriedkom v prevýchove a náprave obžalovaného je aj uložené ochranné liečenie, ktoré

bolo obžalovanému uložené v súlade so záverom znaleckého dokazovania.

S poukazom na vyššie uvedené, keďže krajský súd nezistil žiadny dôvod pre zrušenie či zmenu
napadnutéhorozsudku,zamietolodvolanieokresnéhoprokurátora,akoajobžalovanéhoakonedôvodné
postupom podľa § 319 Tr. poriadku, pričom odkazuje aj na veľmi podrobné a zrozumiteľné odôvodnenie

rozsudku súdom prvého stupňa.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.