Uznesenie ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, November 16, 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoCsp/25/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6720203839
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Boborová Sninská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6720203839.1

Uznesenie

KrajskýsúdvBanskejBystrici,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.Miriam
Boborovej Sninskej a členov senátu JUDr. Márie Kubincovej, PhD. a JUDr. Janky Boroškovej, v právnej
veci žalobkyne: XXXH., nar. XX.XX.XXXX, bytom Na H. XXX/X, XXX XX G., právne zastúpenej JUDr.
Borisom Čupkom, advokátom, so sídlom 9. mája 22, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému UNIQA
pojišťovna,a.s.,sosídlomEvropská810/136,16000Praha6,IČ:49240480,Českárepublika,konajúca

na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky: UNIQA pojišťovna, a.s., pobočka
poisťovne z iného členského štátu, so sídlom Krasovského 3986/15, 851 01 Bratislava - mestská časť
Petržalka, IČO: 53 812 948, právne zastúpenému spoločnosťou: CLS Čavojský & Partners, s.r.o., so
sídlom Zochova 6-8, 811 03 Bratislava, IČO: 36 854 972, o zaplatenie 2.400,-- Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen sp.zn. 10Csp/44/2020-261 zo dňa 12.
júla 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie Okresného súdu Zvolen sp.zn. 10Csp/44/2020-261 zo dňa 12. júla 2022 m e
n í tak, že žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v
rozsahu 100 %.

II. Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie uznesením sp.zn. 10Csp/44/2020-261 zo dňa 12. júla 2022 prvou výrokovou vetou
konanie zastavil a druhou výrokovou vetou žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa
25.08.2020 domáhala proti žalovanému zaplatenia sumy 2.400,-- Eur s príslušenstvom. Dňa 18.05.2022
žalobkyňa doručila súdu prvej inštancie späťvzatie žaloby v celom rozsahu a zároveň navrhla, aby súd

nepriznal nárok na náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov konania, nakoľko späťvzatie vyplynulo
zo záverov znaleckého posudku o jej zdravotnom stave a v čase podania žaloby mala k dispozícii odlišný
lekársky posudok ošetrujúceho lekára I.. M..

3. Vzhľadom na to, že žalobkyňa vzala žalobu v celom rozsahu späť po prvom pojednávaní a žalovaný
so späťvzatím súhlasil, súd prvej inštancie konanie zastavil.

4. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 256 v spojení s § 257 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a dospel k záveru, že zastavenie konania v prejednávanej
veci procesne zavinila žalobkyňa, v dôsledku čoho by mal mať žalovaný nárok na náhradu trov konania
proti žalobkyni. Po preskúmaní dôvodu späťvzatia žaloby súd prvej inštancie dospel k záveru, že existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania.

Uviedol, že predmetom konania bol nárok žalobkyne na poistné plnenie z titulu poistenia pre prípad
trvalých následkov úrazu, pričom žalovaný v rámci svojej obrany vzniesol aj námietku premlčania,ktorou sa musel súd primárne zaoberať. Žalovaný odkázal na § 104 Občianskeho zákonníka, s tým, že
tvrdil, že čas poistnej udalosti je totožný s dňom úrazu. Súd prvej inštancie však na pojednávaní dňa
09.06.2021 v súlade s § 181 ods. 2 CSP pri predbežnom právnom posúdení veci poukázal na poistné

podmienky Diel 2 Úrazové poistenie, čl. 5.1 Poistná udalosť, bod 2, kde je definovaná poistná udalosť
odlišne resp. bolo v tejto súvislosti potrebné zodpovedať odbornú otázku: „ K akému dátumu bolo možné
považovať zdravotný stav žalobkyne po úraze zo dňa 11.03.2016 za ustálený“, v dôsledku čoho bolo
v konaní nariadené znalecké dokazovanie. Po oboznámení sa s týmto znaleckým posudkom, v ktorom
sa znalec vysporiadal s touto otázkou došlo k späťvzatiu žaloby právnym zástupcom žalobkyne. Súd

prvej inštancie preto vzhľadom na okolnosti danej veci zastával názor, že nakoľko sa jednalo o odbornú
otázku, ktorú musel v konaní posúdiť súdny znalec, hoci žalobkyňa pri podaní žaloby vychádzala z
lekárskej správy s odlišným záverom, nebolo by v súlade so spravodlivým usporiadaním vzťahov, aby
táto skutočnosť bola daná len na ťarchu žalobkyne. Zároveň súd zohľadnil aj postavenie žalobkyne ako
spotrebiteľa, keďže sa jedná o spotrebiteľský spor. S poukazom na tieto všetky skutočnosti súd prvej
inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal za

účelom predídenia neprimeranej tvrdosti zákona.

5. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie v časti druhej výrokovej vety podal v zákonom stanovenej lehote
odvolanie žalovaný. Odvolanie odôvodnil tým, že v prejednávanej veci nebola preukázaná existencia
akejkoľvek výnimočnej okolnosti, ako ani existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré by

odôvodňovali vybočenie zo všeobecného pravidla o povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strane
sporu neúspešnou stranou. Uviedol, že žalobkyňa v konaní netvrdila a ani nepreukázala, že by jej
sociálna, zdravotná, ekonomická situácia neumožňovala nahradiť mu trovy konania a súd prvej inštancie
tieto okolnosti ani neskúmal. Preto konštatoval, že súd prvej inštancie v tomto smere nevykonal žiadne
dokazovanie, a preto je jeho rozhodnutie svojvoľné. Mal za to, že samotný zdravotný stav žalobkyne

nemá vplyv na jej schopnosť uhradiť trovy konania protistrane. Zdravotný stav žalobkyne by bol vo
vzťahu k povinnosti nahradiť trovy konania relevantným len vtedy, ak mal dosah na jej majetkovú
sféru, v dôsledku čoho by robil žalobkyňu objektívne nespôsobilou, resp. neschopnou trovy konania
uhradiť žalovanému. V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že v konaní nebolo zo strany žalobkyne
preukázané, resp. súdom prvej inštancie skúmané, že by u žalobkyni v dôsledku úrazu došlo k poklesu

schopnosti vykonávať akúkoľvek zárobkovú činnosť, resp. že by v dôsledku tejto skutočnosti bola
uznaná za invalidného dôchodcu, prípadne stratila zamestnanie, ktoré pred úrazom vykonávala, čo
by jej znemožnilo nahradiť mu trovy konania. Skutočnosť, že v danej veci sa jednalo o spotrebiteľský
spor, podľa názoru žalovaného nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa. Žalovaný tiež považoval za
potrebné vziať do úvahy, že žalobkyňa si v konaní od počiatku uplatňovala nárok, ktorý jej nesvedčal,

resp. ktorého danosť nebola verifikovaná vykonaným znaleckým dokazovaním. Ak si žalobkyňa uplatnila
svoj nárok na základe lekárskych správ, ktorých správnosť bola znaleckým dokazovaním popretá,
nejedná sa o dôvod hodný osobitného zreteľa, jedná sa o neunesenie dôkazného bremena žalobkyňou.
Vyslovil názor, že pokiaľ by žalobkyňa nevzala svoju žalobu späť v celom rozsahu, bolo by dôvodne
možné predpokladať, že by žaloba bola súdom prvej inštancie zamietnutá. Preto považoval za krajne

nespravodlivé, ak za danej procesnej situácie súd prvej inštancie žalovanému náhradu trov konania
s odkazom na ustanovenie § 257 CSP nepriznal. Nakoľko však žalobkyňa svoju žalobu vzala späť v
celom rozsahu, nie sú závery znaleckého dokazovania pre rozhodovanie o otázke trov konania určujúce.
Konanie bolo zastavené v nadväznosti na dispozitívny úkon žalobkyne (späťvzatie žaloby), a teda
platí, že žalobkyňa procesne zavinila zastavenie konania. Nakoľko u žalobkyne neboli skúmané, ani

preukázané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, vyslovil názor, že žalovaný má proti žalobkyni
nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Z uvedených dôvodov nesúhlasil s odôvodnením súdu
prvej inštancie, pričom takýto prístup zo strany súdu prvej inštancie sa žalovanému javil ako šikanózny.
Vzhľadom na vyššie uvedené, žalovaný mal za zrejmé, že v danom prípade nie sú splnené podmienky
na aplikovanie ustanovenia § 257 CSP.

6. Žalovaný ďalej v odvolaní namietal, že ak súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanému nepriznal
nárok na náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa (hoci tie neboli dané, resp. súdom
prvej inštancie v konaní skúmané a v uznesení vymedzené a zdôvodnenie), a to napriek tomu, že
v rozhodnutí konštatuje procesné zavinenie zastavenia konania na strane žalobkyne, vec nesprávne

právne posúdil, nakoľko v danom prípade mal o trovách konania rozhodovať podľa ustanovenia §
256 ods. 1 CSP a žalovanému mal voči žalobkyni priznať nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu. Pokiaľ súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nepostupoval
podľa ustanovenia § 256 ods. 1 CSP, hoci na to boli splnené zákonné predpoklady, závažne procesnepochybil. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 387/2019-60, v ktorom
Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že v prípade použitia ustanovenia § 257 CSP je súd
prvej inštancie povinný vytvoriť procesný priestor umožňujúci stranám sporu vyjadriť sa k možnosti

použitia tohto ustanovenia CSP. Nakoľko uvedené zo strany súdu prvej inštancie dodržané nebolo, bolo
konanie zaťažené inou vadou a súčasne tým bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom.
Žalovaný zároveň konštatoval, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci na to,
aby mohol rozhodnúť postupom podľa ustanovenia § 257 CSP, nakoľko v konaní predchádzajúcom
vydaniuuzneseniaexistenciudôvodovhodnýchosobitnéhozreteľaneskúmalavtomtosmerenevykonal

žiadne dokazovanie. Uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej druhej výrokovej časti považoval
za nepreskúmateľné, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 220 ods. 2 CSP a súčasne tým mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom. Pokiaľ súd prvej inštancie bez podrobného skúmania splnenia
predpokladov na postup podľa ustanovenia § 257 CSP stroho deklaroval, že ten je daný vzhľadom na
spotrebiteľský charakter sporu (ako aj skutočnosťou, že vec závisela od posúdenia znalcom), žalovaný
vyslovil názor, že týmto postupom súd prvej inštancie porušil povinnosť náležite svoje rozhodnutie v tejto

časti odôvodniť, a preto je rozsudok v tejto časti svojvoľný a nepreskúmateľný pre absenciu dôvodov,
čím došlo k porušeniu ustanovenia § 220 ods. 2 CSP a súčasne mu tým bola odňatá možnosť konať
pred súdom. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v časti
druhého výroku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a aby žalovanému priznal proti
žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, eventuálne, aby uznesenie súdu

prvej inštancie v tejto napadnutej časti zmenil tak, že žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania v rozsahu 100 % a aby žalovanému proti žalobkyni priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

7. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 CSP, prejednal odvolanie žalovaného v

rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc svoju viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380
CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, a preto podľa § 388 CSP uznesenie súdu
prvej inštancie v napadnutej časti druhej výrokovej vety zmenil.

8. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že v predmetnej veci sa žalobkyňa proti žalovanému domáhala

zaplateniaistiny2.400,--Eurakopoistnéhoplneniatitulompoisteniapreprípadtrvalýchnásledkovúrazu.
Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 18.05.2022 žalobkyňa vzala žalobu v celom rozsahu späť
a nakoľko späťvzatie vyplynulo zo záverov znaleckého posudku o jej zdravotnom stave a v čase podania
žaloby mala k dispozícii odlišný lekársky posudok ošetrujúceho lekára žiadala, aby súd nepriznal nárok
na náhradu trov konania žiadnej zo strán konania.

9. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

10. Podľa ust. § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu
trov konania protistrane.

11. Podľa ust. § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

12. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

13. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
je aj to, že strana, ktorá v konaní, spravidla v spore, uspela, má zásadne, právo na to, aby sa jej
nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Citované

ustanovenie § 255 ods. 1 CSP vyjadruje základnú zásadu uplatňujúcu sa pri náhrade trov konania. Vo
všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou
zavinenia v ust. § 256 ods. 1 CSP. Výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok je ustanovenie §
257 CSP, ktoré umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa
strane, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznať.

Úvaha súdu, či ide o výnimočný prípad a či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vždy
zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočnú povahu. Pri skúmaní,
či sú v konkrétnej veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa, súd prihliada jednak k majetkovým,
sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán konania, ako aj k okolnostiam, ktoré viedli kuplatneniu nároku, k postoju strán v priebehu konania a pod. (citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. M Cdo 14/99, uverejnené ZSP č. 1/2000 a prispôsobené novej právnej
úprave).

14. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že v predmetnej veci pri rozhodovaní o náhrade trov konania
aplikácia § 257 CSP neprichádza do úvahy a dôvody, ktoré súd prvej inštancie považoval za dôvody
hodné osobitného zreteľa, nie je možné považovať za také, ktoré by odôvodňovali výnimočné použitie
tohto ustanovenia. Pri aplikácii § 257 CSP sú rozhodujúce dve oblasti, a to pomery strán a okolnosti

prípadu. V danom prípade skutočnosť, že žalokyňa zobrala žalobu späť z dôvodu, že späťvzatie
vyplynulo zo záverov znaleckého posudku o zdravotnom stave žalobkyne, ktorá mala v čase podania
žaloby k dispozícii odlišný lekársky posudok ošetrujúceho lekára nie je možné považovať za okolnosť,
ktorá by odôvodňovala použitie § 257 CSP pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému,
ktorý zastavenie tohto konania procesne nezavinil. Súd prvej inštancie zároveň v predmetnej veci
aplikoval ustanovenie § 257 CSP bez toho, aby skúmal majetkové, sociálne, osobné zárobkové a

iné pomery žalobkyne, pričom ani žalobkyňa žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala, že by jej
majetkové, sociálne, osobné zárobkové alebo iné pomery pri rozhodovaní o náhrade trov odôvodňovali
aplikáciu tohto ustanovenia. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel k
nesprávnemu právnemu záveru, že v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre
nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému podľa § 257 CSP.

15. Z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania žalobkyňa, a preto podľa § 256 ods. 1 CSP
nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie vznikol žalovanému. Z uvedených dôvodov
odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti druhej výrokovej vety podľa ust. § 388
CSP zmenil tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie proti

žalobkyni v rozsahu 100 %.

16. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP tak, že nárok na ich náhradu v plnom rozsahu priznal žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní
úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti

na § 251 CSP súd prvej inštancie.

17. Uznesenie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).