Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, January 26, 2022

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 15Ca/14/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117230725
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Káčerová

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2022:1117230725.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I pred sudkyňou JUDr. Danou Káčerovou v právnej veci žalobcu: LITA,

autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, 810 01 Bratislava, IČO: 00420166, zastúpenej: JUDr.
Dagmar Kubovičová, advokátka, so sídlom Námestie Biely kríž 3, 831 02 Bratislava proti žalovanému:
PYRAMÍDA PP, s.r.o., so sídlom Hlavná č. 23, 917 01 Trnava, IČO: 36543616, zastúpeného: Mgr. Peter
Kupka, advokát, so sídlom Hlavná č. 23, 917 01 Trnava, o zaplatenie 2 360 € s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2 360 €, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
2 360 € odo dňa 18.12.2017 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní do dňa právoplatnosti rozsudku.
Súd žalobcovi vo vzťahu k žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 19.12.2017 sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na

zaplatenie sumy 2 360 € spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo žalovanej sumy odo dňa 18.12.2017
do zaplatenia a zároveň žiadal, aby bol žalovaný súdom zaviazaný na náhradu trov konania. Žalobca
žalobu odôvodnil na tom skutkovom základe, že má postavenie organizácie kolektívnej správy podľa
ustanovenia § 144 ods. 1 Autorského zákona v zmysle oprávnenia Ministerstva kultúry Slovenskej
republiky č.k. MK-1587/2016-232/10421, vydaného dňa 18.08.2016. Žalobca na základe vydaného
oprávnenia vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym,
dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam

výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Poľa uvedeného oprávnenia
pod písm. o/ žalobca vykonáva kolektívnu správu v odbore použitie uvedených diel ich uvedením na
verejnosti iným spôsobom verejného prenosu.
Žalovaný v období od 01.01.2016 do 31.12.2016 bol prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia hotela
Barbakan, na adrese Štefánikova č. 11, v Trnave, ktorý hotel bol zaradený do kategórie 4*, o počte 80
izieb vybavených zvukovoobrazovými zariadeniami.
Žalobca v žalobe konštatoval, že žalovaný v uvedenom období roku 2016 realizoval v ním

prevádzkovanom ubytovacom zariadení verejný prenos prostredníctvom 80 kusov zvukovo obrazových
zariadení vybavených príjmom umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia. Žalovaný tieto
informácie sám verejne deklaroval na svojich webových stránkach. Žalobca v žalobe konštatoval, že
zo strany žalovaného došlo k zásahu do výhradných autorských práv a to neoprávneným vykonávaním
verejného prenosu, keď žalovaný realizoval verejný prenos uvedenými technickými prostriedkami bez
súhlasu autorov diel, ktoré boli obsahom verejného prenosu a ku ktorým vykonáva správu žalobca.
Žalobca v žalobe konštatoval, že v zmysle platnej právnej úpravy, rozhodovacej činnosti súdov, právnej

teórie a praxe sa poskytnutie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích
zariadení považuje za verejný prenos diel.
Žalobca v tomto kontexte poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 07.12.2006 vo veci Sociedad
General de Autores y Editores De Espana c/a Rafael Hoteles SA, sp.zn. C-306/05 a konštatoval,že Súdny dvor EÚ ako odpoveď na prejudiciálne otázky uviedol, že hoci samotné zabezpečenie
zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady
2001/29/ ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich

právvinformačnejspoločnosti,poskytovaniesignáluhotelovýmzariadenímprostredníctvomtelevíznych
prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej
techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto Smernice. Žalobca v žalobe
poukázal ešte na dve ďalšie rozhodnutia Súdneho dvora EÚ s rovnakým argumentom.
Žalobca v žalobe konštatoval, že je organizáciou kolektívnej správy, ktorá je oprávnená uzatvárať

rozšírené hromadné licenčné zmluvy, okrem iného aj na použitie diel verejným prenosom diela v
prevádzkarni, alebo v inom priestore prostredníctvom technického zariadenia. Žalobca konštatoval, že
bolo povinnosťou žalovaného disponovať pri použití žalobcom spravovaných diel verejným prenosom
technickými prostriedkami so súhlasom autorov, uzavretím rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy, ktorú
by bol uzatvoril so žalobcom. Žalobca v žalobe konštatoval, že zastupuje v rámci svojej činnosti nielen
slovenských autorov, ale aj na základe recipročných zmlúv so zahraničnými organizáciami kolektívnej

správy, alebo na základe osobitných poverení aj zahraničných autorov z celého sveta.
Predmetom žaloby je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého výšku žalobca ustálil na základe
zvyčajnej licenčnej odmeny. Žalobca v žalobe konštatoval, že zvyčajná odmena môže byť len taká, za
akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia
získavali licenciu. Žalobca v žalobe uviedol, že v roku 2016 zastupoval na základe zmlúv o zastupovaní

3370 slovenských nositeľov práv. Žalobca doručil súdu zoznam nositeľov práv v Slovenskej republike
zastupovaných žalobcom na zmluvnom základe a zároveň žalobca doručil aj zoznam zahraničných
organizácií kolektívnej správy, s ktorými má žalobca uzatvorené recipročné zmluvy o zastupovaní.
Žalobca v žalobe konštatoval, že zastupuje na území Slovenskej republiky všetkých autorov a nositeľov
práv, ktorých uvedené organizácie kolektívnej správy zastupujú v ich domovských štátoch. Žalobca

uzatvára so všetkými nositeľmi práv rovnaké typizované zmluvy o zastupovaní, ktoré sú verejne
dostupné na webovej stránke žalobcu, rovnako tak postupuje pri uzatváraní rozšírených hromadných
licenčných zmlúv. Žalobca súdu predložil príkladmo 13 zmlúv o zastupovaní slovenských nositeľov práv
a jednu recipročnú zmluvu.
Žalobca v žalobe zároveň konštatoval, že v zmysle ustanovenia § 79 Autorského zákona udeľuje súhlas

na používanie všetkých diel verejným prenosom technickými prostriedkami aj za tých autorov a nositeľov
práv, ktorých nezastupuje na základe osobitnej zmluvy o zastupovaní. Je nesporné, že žalovaný bol
povinný mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom na používanie predmetov
ochrany verejným prenosom technickými prostriedkami, ktorú však so žalobcom neuzatvoril.
Žalovaný v dôsledku neuzavretia takejto zmluvy sa dopúšťa neoprávneného používania autorských diel

a tým zasahoval do práv autorov bez súhlasu autorov alebo nositeľov práv, respektíve žalobcu ako ich
zástupcu, s touto skutočnosťou je priamo spojená povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie žalovaným
v prospech žalobcu.
Žalobca konštatoval, že podľa ustanovenia § 442a ods. 2 v spojení s ustanovením §458a Občianskeho
zákonníka je stanovená výška bezdôvodného obohatenia pri porušení alebo ohrození práva duševného

vlastníctva najmenej vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny. Zvyčajná licenčná odmena, ktorá prislúcha
autorom a nositeľom práv predstavuje minimálnu výšku bezdôvodného obohatenia. Žalobca si v konaní
uplatnil vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému iba vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny,
teda v minimálnej výške. Zvyčajná licenčná odmena v súlade so Sadzobníkom licenčných odmien za
jeden rok za zvukovo obrazové zariadenie umiestnené na izbách v hoteli 4* predstavuje sumu 29,50

€. Výška bezdôvodného obohatenia bola žalobcom za žalované obdobie od 01.01. do 31.12.2016
vyčíslená na žalovanú sumu 2 360 €.
Žalobca si nárok voči žalovanému uplatnil na základe ustanovení Autorského zákona, ako aj
Občianskeho zákonníka.
2. Žalobca spolu so žalobou doručil súdu listinné dôkazy - oprávnenie žalobcu na výkon kolektívnej

správy vydané Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, záznam z webstránky žalovaného, záznam
ubytovacích portálov žalovaného, zoznam zahraničných organizácií kolektívnej správy, zmluvy o
zastupovaní nositeľov práv v Slovenskej republike, recipročnú zmluvu so zahraničným partnerom.
Žalobca súdu doručil ako prílohu osobitného podania CD nosič obsahujúci rozšírenie hromadnej
licenčnej zmluvy platné v roku 2016, Sadzobník žalobcu účinný v roku 2016.

3. Súd žalobe vyhovel vydaním platobného rozkazu č. k. 15C a /14/2017-29 dňa 13.8.2018.
4.Žalovanývočiplatobnémurozkazusúdudňa05.10.2018doručilodpor,v zmyslektoréhožiadalžalobu
ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatnenéhonároku ,žalovaný argumentoval tým, že došlo k uplynutiu dvojročnej premlčacej doby bez bližšej
špecifikácie.
Žalovaný v odpore zároveň konštatoval, že v ubytovacom zariadení hoteli Barbakan, ktorý prevádzkuje,

je počet izieb 20, čo je zrejmé z kolaudačného rozhodnutia vydaného Okresným úradom v Trnave,
odborom životného prostredia, oddelením stavebného poriadku číslo 2000 /00802/ zo dňa 14.2.2000,
podľa ktorého na 2. nadzemnom podlaží sa nachádza v hotelovom zariadení 10 ubytovacích buniek,
na 3. nadzemnom podlaží 8 ubytovacích buniek a na 5. nadzemnom podlaží 2 ubytovacie bunky,
čo predstavuje spolu 20 ubytovacích buniek, respektíve izieb. Žalovaný zároveň konštatoval, že má

uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu s organizáciou kolektívnej správy SOZA - Slovenský ochranný
zväz autorský pre práva k hudobným dielam pre prevádzku hotelového zariadenia, pričom v zmluve
sa deklaruje 20 kusov televíznych prijímačov. Žalovaný zároveň uviedol, že v ubytovacom zariadení sa
používajú športové a spravodajské televízne programy a preto nemohlo dôjsť k zásahu do výhradných
autorských práv autorov zastúpených žalobcom, ako tvrdí žalobca v žalobe.
5. Žalobca v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 27.11.2020 k obsahu odporu žalovaného

konštatoval, že žalovaný v odpore síce vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku avšak
v odpore neuviedol žiadne skutkové okolnosti ,na základe ktorých vyvodzuje, že nárok žalobcu
je premlčaný. Žalobca vo vyjadrení konštatoval, že sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia
vzniknutého z dôvodu neoprávneného zásahu do autorských práv podľa zákona číslo 185/2015 Z.z. a to
z dôvodu, že žalovaný neoprávnene zasiahol do práv nositeľov práv zastupovaných žalobcom v čase od

01.01.2016 do 31.12.2016. Žalobca si nárok za uvedené obdobie uplatnil na súde žalobou, ktorú súdu
doručil dňa 19.12.2017 ,teda zjavne v lehote a nárok z tohto dôvodu nie je premlčaný ani čiastočne.
Vo vzťahu k námietke žalovaného, že v hoteli Barbakan, ktorý prevádzkuje, je iba 20 izieb a
žalobcove tvrdenia o tom, že v roku 2016 žalovaný realizoval verejný prenos v danom ubytovacom
zariadení prostredníctvom osemdesiatich kusov zvukovo obrazových zariadení umiestnených v

izbách ubytovacieho zariadenia sa nezakladajú na pravde. Žalobca konštatoval, že bolo zákonnou
povinnosťou žalovaného pred začatím používania predmetov ochrany získať súhlas nositeľov práv,
a teda kontaktovať žalobcu pre získanie licencie. Žalovaný bol povinný oznámiť žalobcovi údaje
o prevádzke a počte technických zariadení, prostredníctvom ktorých má dochádzať k verejnému
prenosu a bolo povinnosťou žalovaného získať súhlas od žalobcu na používanie predmetov ochrany

kolektívne spravovaných žalobcom. Žalovaný si túto povinnosť nesplnil a žalobca získal údaje o
počte prevádzkovaných izieb žalovaným, ktoré sú vybavené televíznymi prijímačmi z webových
stránok samotného žalovaného, ktorý prostredníctvom týchto stránok z roku 2016 deklaroval, že jeho
ubytovacie zariadenie disponuje osemdesiatimi izbami, kedy uvádzal, že hotel Barbakan „ponúka
ubytovaniev osemdesiatichizbách“ažeuvedenýhotel„dokážezabezpečiťubytovanievosemdesiatych

nadštandardnezariadenýchizbách“ažalovanýprostredníctvomwebovýchstránoktaktieždeklaroval,že
súčasťou vybavenia každej ubytovacej jednotky je televízny prijímač tak, že na webovej stránke uviedol,
že súčasťou každej izby je LCD televízor, ako aj súčasťou každého apartmánu je LCD televízor.
Žalobca teda konštatoval vo vyjadrení k odporu, že umiestnenie televíznych prijímačov v osemdesiatich
izbách ubytovacieho zariadenia prevádzkovaného žalovaným kategórie štyroch hviezdičiek preukázal

samotným vyhlásením žalovaného, ktoré žalovaný uskutočnil prostredníctvom svojich vlastných stránok
a to záznamy k obdobiu roku 2016, ktoré je rozhodným obdobím za, ktoré si žalobca uplatňuje nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému. Žalobca zároveň vo vyjadrení konštatoval, že
verejné deklarovanie zvukovo obrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia
prevádzkovaného žalovaným znamená to, čo sa pod takýmto deklarovaním obvykle vykladá a očakáva,

ženaizbáchubytovaciehozariadeniaprevádzkovanéhožalovanýmvpočte80súumiestnenézariadenia
vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať na účely, na ktoré sú určené,
teda na sledovanie televíznych programov. Žalobca zároveň poukázal na tú skutočnosť, že verejné
vyhlásenia žalovaného sú prednostne adresované klientom hotelového zariadenia, teda spotrebiteľom,
a nepravdivosť takéhoto vyhlásenia by znamenalo porušenie ustanovenia § 6 vyhlášky č. 277/2008 Z.

z., klamlivú obchodnú praktiku podľa ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007Z. z., klamlivú reklamu
podľa ustanovenia § 45 Obchodného zákonníka. V tomto kontexte žalobca poukázal aj na ustanovenie
§ 496 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca teda konštatoval, s odkazom na uvedenú právnu úpravu,
že verejné vyhlásenia žalovaného sú pre neho voči klientom ubytovacieho zariadenia aj právne záväzné.
Žalovaný mal právnu povinnosť, v nadväznosti na svoje vyhlásenia, poskytnúť všetkým klientom svojho

zariadenia 80 izieb s televíznymi prijímačmi, ktoré boli aj riadne vybavené signálom spôsobilým na
také použitie, na ktoré sú televízne prijímače určené. Žalobca zároveň konštatoval, že je notorietou, že
prevádzkovateľ hotelového zariadenia umiestni televízne prijímače do izieb, ktoré sú spôsobilé slúžiť na
účel, na ktorý sú určené a teda, že sú riadne vybavené televíznym signálom.Žalobca konštatoval, že žalovaný svoju obranu založil na kolaudačnom rozhodnutí Okresného úradu v
Trnave zo dňa 14.02.2000, z ktorého vyplýva, že budova ním prevádzkovaného hotela disponovala v
čase vydania rozhodnutia dvadsiatimi ubytovacími jednotkami a obsahu hromadnej licenčnej zmluvy

uzatvorenej s organizáciou kolektívnej správy SOZA zo dňa 01.12.2008, z ktorej vyplýva, že žalovaný
mal v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy vo svojom ubytovacom zariadení 20 prijímačov na
izbách ubytovacieho zariadenia. Žalobca nespochybňoval obsah týchto listinných dôkazov a však len
konštatoval, že tieto pochádzajú z roku 2000, respektíve 2008 a vzhľadom k žalovanému obdobiu,
za ktoré si žalobca uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, nemajú žiadnu relevanciu.

Žalobca konštatoval, že obsah týchto dôkazov nezodpovedá skutkovému stavu, ktorý deklaruje sám
žalovaný k rozhodnému obdobiu roku 2016 na webových stránkach. Žalobca zároveň konštatoval,
že žalovaný prostredníctvom svojej webovej stránky vyhlasoval, že zároveň poskytuje ubytovanie pre
dlhodobých hostí vo vlastnom apartmánovom dome nachádzajúcom sa v centre mesta Trnava. Jedná
sa o novopostavenú budovu s luxusne vybavenými izbami, pričom v každom byte sa nachádza sociálne
zariadenie, spálňa, obývacia miestnosť a kuchyňa. Žalobca teda poukázal, že dôkazy predložené

žalovaným z roku 2000, respektíve 2008 sa vzťahujú len na čas prevádzky žalovaného, pričom
nezohľadňujú skutočnosť, že v roku 2016 žalovaný ponúkal ubytovanie aj v ďalšej novopostavenej
budove, pričom spolu ponúkal ubytovanie v rozsahu osemdesiatich ubytovacích jednotiek vybavených
TV prijímačom.
Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného v odpore, že nemohlo dôjsť k zásahu do autorských práv

autorov zastupovaných žalobcom z dôvodu, že v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení sú
vysielané iba športové a spravodajské relácie žalobca uviedol, že je notoricky známou skutočnosťou
skutočnosť, že súčasťou každého verejného prenosu v roku 2016 nevyhnutne boli a museli byť diela
literárne, dramatické, hudobno-dramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného
umenia, architektonické a úžitkového umenia, teda diela, ku ktorým vykonáva správu žalobca. Pri

každom televíznom vysielaní dochádza k vysielaniu audiovizuálnych diel, v ktorých sú prvotným,
nevyhnutným a podstatným základom tvorivé zložky zastupované žalobcom. Žalobca konštatoval, že
bez týchto zložiek by sa ani nedalo hovoriť o audiovizuálnom diele a už vôbec nie o jeho televíznom
vysielaní a jeho následnom verejnom prenose technickými zariadeniami, ktorý uskutočňoval žalovaný vo
svojom prevádzkovanom ubytovacom zariadení prostredníctvom umiestnených funkčných televíznych

zariadení.
Žalobca na podporu svojich argumentov predložil súdu štatistiku vysielania základných slovenských
televíznych staníc s uvedením zoznamu vysielaných audiovizuálnych diel, ku ktorým vykonáva správu
žalobcaaktoréboliobsahomverejnéhoprenosuvroku2016,ktorýžalovanýneoprávneneuskutočňoval.
Žalobca súdu doručil aj listinný dôkaz - štatistiku vyplácaných licenčných odmien v prospech nositeľov

právzapoužitiežalobcomspravovanýchdielvroku2016verejnýmprenosom,tedarovnakýmspôsobom
použitia, aký neoprávnene uskutočňoval žalovaný. Žalobca vo vyjadrení k odporu len zopakoval,
že preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu a rozsah žalobcom zastupovaných nositeľov práv zo
Slovenska, ako aj zo zahraničia. Vo zvyšku žalobca zotrval na svojej argumentácii v uvedenej žalobe vo
vzťahu k odôvodneniu výšky uplatneného nároku voči žalovanému.

Žalobca zároveň konštatoval, že je vylúčené, aby žalovaný používal verejným prenosom diela
spravované spoločnosťou SOZA a zároveň by nepoužíval diela spravované žalobcom z dôvodu,
že sú vždy súčasťou toho istého verejného prenosu a nemožno technicky oddeliť verejný prenos
diel spravovaných žalobcom od verejného prenosu diel spravovaných spoločnosťou SOZA a to z
dôvodu, že hudobné diela sú vo verejnom prenose, ktorý je predmetom tohto konania vždy súčasťou

audiovizuálnych diel, ku ktorým vykonáva správu práve žalobca ako organizácia kolektívnej správy.
Žalobca k výške uplatneného nároku uviedol, že výška bezdôvodného obohatenia sa odvíja od
zvyčajnej licenčnej odmeny a súd je povinný skúmať za akú odmenu zvyčajne v čase, keď došlo
zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do žalobcom kolektívne spravovaných práv, získali
iní používatelia licencie. Žalobca vo vyjadrení konštatoval, že preukázal, že uzatvoril v roku 2016

celkovo 300 rozšírených hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola licenčná
odmena dohodnutá podľa sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenou zvyčajnou. Tvrdenie žalovaného, že
licenčné zmluvy ktoré uzatvoril žalobca boli uzatvorené v tiesni a s neprimeranou licenčnou odmenou
sú iba účelové a nepreukázané tvrdenia žalovaného. Žalobca vo vyjadrení konštatoval, že žiadna
z uzatvorených licenčných zmlúv nebola zo strany používateľov, ani žiadnych iných tretích osôb,

nikdy nijakým spôsobom rozporovaná, respektíve napadnutá. V tomto kontexte žalobca poukázal na
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 101/2011 z marca 2011. Žalobca sa aj vyjadril
k tvorbe sadzobníka odmien za použitie predmetov ochrany.6. Žalovaný súdu dňa 22.12.2020 doručil vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu súdom v citované v
bode 4. odôvodnenia rozsudku, v ktorom zotrval na námietke premlčania uplatneného nároku
(opäť bez bližšej špecifikácie). Taktiež zároveň konštatoval, že žalobcovi nevznikol žiaden nárok na

vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný opäť nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že prostredníctvom
osemdesiatych kusov zvukovo obrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia
je realizovaný verejný prenos, ktorým zasahuje do práv autorov kolektívne spravovaných žalobcom.
Žalovaný konštatoval, že tvrdenia žalobcu sú len vykonštruované a nezakladajú sa na pravde. Žalovaný
zotrval na skutkovom tvrdení, že v hotelovom zariadení, ktoré prevádzkuje je len 20 izieb, čo vyplýva

z kolaudačného rozhodnutia, na obsah ktorého žalovaný poukazoval už v doručenom odpore. Taktiež
poukázal na skutkové tvrdenia uvedené v odpore, že má uzatvorenú licenčnú zmluvu s organizáciou
kolektívnej správy SOZA, v ktorej je deklarované, že na izbách je umiestnených 20 kusov televíznych
prijímačov. Taktiež zotrval na argumentácii, že v ubytovacom zariadení sa používajú športové a
spravodajské televízne programy a z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k zásahu do výhradných autorských
práv autorov zastúpených žalobcom.

Žalovaný vo vzťahu k svojim tvrdeniam poukázal na obsah listinných dôkazov doručených súdu spolu s
odporom a navrhol aj obhliadku ubytovacieho zariadenia hotela Barbakan.
7. Žalobca súdu dňa 25.01.2021 doručil vyjadrenie k písomnému vyjadreniu žalovaného citovaného
súdom v bode 5. odôvodnenia rozsudku, v ktorom konštatoval, že medzi stranami sporu prebieha na
Okresnom súde Bratislava I spor, predmetom ktorého sú nároky žalobcu z rovnakého právneho titulu

uplatneného žalobou, avšak za obdobie roku 2015. Žalovaný v konaní použil identickú obranu, súd
však v konaní ustálil, že žalobca preukázal svoj nárok čo do dôvodu aj výšky, v plnom rozsahu vyhovel
žalobe žalobcu. Žalobca spolu s vyjadrením doručil aj rozsudok Okresného súdu Bratislava I vydaného
v konaní vedeného pod spisovou značkou 18C a 2/2017, ktorý bol súdom vydaný dňa 15.12.2020.
8. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia,

popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany
na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky(§ 149 CSP). Strany majú povinnosť pravdivo a úplne
uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a
rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia(§150 ods.1,2 CSP).
Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana

poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o
predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné(§151 ods.1,2 CSP). Strany sú povinné
uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr,
ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného

útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak
by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa dokazovanie končí(§154 CSP).
9. Na pojednávaní konanom dňa 26.1.2022 právna zástupkyňa žalobcu, ako aj právny zástupca

žalovaného zotrvali na svojich skutkových a právnych argumentáciách uvádzaných v písomných
podaniach súdom citovaných v bodoch 1. až 7. odôvodnenia rozsudku. Právna zástupkyňa žalobcu súdu
ešte doručila listinné dôkazy , na obsah ktorých však súd na námietku žalovaného neprihliadol z dôvodu,
že neboli súdu doručené včas, v zmysle aktuálnej právnej úpravy spolu so žalobou, respektíve replikou.

10. Podľa ustanovenia § 19 ods.1 zákonač.185/2015 Z.z.. Autorský zákon(ďalej AZ)autor má právo
použiť svoje dielo a právo udeliť súhlas na použitie svojho diela.
Podľa ustanovenia §19 ods.2 AZ dielo je možné použiť iba so súhlasom autora, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Podľa ustanovenia §19 ods.3 AZ za použitie diela má autor právo na odmenu, ak tento zákon v štvrtej

hlave neustanovuje inak; tým nie je dotknuté ustanovenie § 65 ods. 1 druhej vety.
Podľa ustanovenia §19 ods.4pím. f, bod3. AZ použitím diela je najmä uvedenie diela na verejnosti
verejným prenosom diela.
Podľaustanovenia§58ods.1,písm.i/AZautor,doktoréhoprávasaneoprávnenezasiahloaleboktorého
právu hrozí neoprávnený zásah, sa môže domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia.

Podľa ustanovenia § 63 ods.2, písm.d/ AZ nárokov podľa § 58 ods. 1 písm. b) až i) a ods. 2 sa môže
domáhať vo svojom mene a na účet autora aj organizácia kolektívnej správy.
Podľa ustanovenia § 79 ods.1, písm. a/,b/ AZ organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje najviac
nositeľov práv podľa § 164 ods. 1 na území Slovenskej republiky a je takto uvedená v evidenciiorganizácií kolektívnej správy podľa § 152 ods. 4, môže uzavrieť s nadobúdateľom rozšírenú hromadnú
licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv a) zastupovaných podľa
§ 164, ku ktorým vykonáva správu majetkových práv a

b) ktorí nie sú touto organizáciou kolektívnej správy zastupovaní podľa § 164 a nevylúčili kolektívnu
správu práv k týmto dielam podľa odseku 2.
podľa ustanovenia § 152 ods.1 AZ organizácia kolektívnej správy je oprávnená vykonávať kolektívnu
správu práv podľa tohto zákona odo dňa doručenia oprávnenia.
podľa ustanovenia § 164 ods.1veta prvá, štvrtá AZ organizácia kolektívnej správy je povinná zastupovať

za rovnakých podmienok a bez ohľadu na členstvo v organizácii kolektívnej správy každého nositeľa
práv pri výkone jeho majetkových práv v písomne dohodnutom rozsahu predmetov ochrany a v odbore
kolektívnej správy práv v súlade s vydaným oprávnením, ak o to nositeľ práv požiada. Organizácia
kolektívnej správy je povinná začať výkon činností súvisiacich so zastupovaním od uzavretia dohody
podľa prvej vety, ak nie je dohodnuté inak.
Podľa ustanovenia § 458a Občianskeho zákonníka (ďalej OZ)ak pri porušení alebo ohrození práva

duševného vlastníctva nemožno určiť bezdôvodné obohatenie sa inak, na určenie peňažnej náhrady sa
použije primerane ustanovenie § 442a ods. 2.
Podľa ustanovenia § 442a ods.2 OZ pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva, ktoré
môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť inak, určí sa najmenej
vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do

tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva, ktoré môžu byť predmetom
prevodu.
Podľa ustanovenia § 517 ods.1 veta prvá OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
Podľa ustanovenia §517 ods.2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo
požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť

poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.
11. Súd dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého
vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (§191 ods.1,2 CSP). Súd

rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa
tohto zákona (§215 ods.1,2 CSP).Súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu (§216 ods.1CSP). Pre
rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania
tým nie sú dotknuté(§217 ods.1 CSP).
12. Súd má za to, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný subjektom na podanie žaloby voči

žalovanému, ktorou sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia v žalovanej sume.
Žalobca si nárok voči žalovanému uplatňuje v zmysle citovaného ustanovenia § 63 ods. 2 písm. d)
Autorského zákona, v zmysle ktorého nároku podľa § 58 ods. 1 písm. b) až i) a ods. 2 sa môže
domáhať vo svojom mene a na účet autora aj organizácia kolektívnej správy. Je zrejmé, že žalovaný
zasiahol neoprávneným vykonávaním verejného prenosu do práv nositeľov autorských oprávnení,

ktorých správu vykonáva žalobca ako organizácia kolektívnej správy.
Žalobca vykonáva kolektívnu správu práv k literárnemu, dramatickému, hudobno-dramatickému,
choreografickému,audiovizuálnemuafotografickémudielu,dieluvýtvarnéhoumenia,architektonickému
dielu a dielu úžitkového umenia v odboroch kolektívnej správy okrem iného ich uvedením na verejnosti
iným spôsobom verejného prenosu zmysle oprávnenia vydaného Ministerstvom kultúry Slovenskej

republiky č.k.: MK-1587/2016-232/10421 zo dňa 18.8.2016. Žalobca doručením listinných dôkazov súdu
v konaní preukázal, že zastupuje tak slovenských autorov, ako aj zahraničných autorov z celého sveta
na náklade uzatvorených recipročných zmlúv so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy, alebo
na základe osobitných poverení.
Súd žalobcovi priznal nárok voči žalovanému titulom vydania bezdôvodného obohatenia v žalovanej

sume 2 360 €, ktorá suma bola vypočítaná žalobcom v zmysle Sadzobníka žalobcu, keďže žalovaný
prevádzkuje hotel 4*. Žalobca pri ustálení výšky uplatneného nároku zohľadnil počet izieb v ubytovacom
zariadení prevádzkovanom žalovaným, ktorý sám na svojich webových stránkach spotrebiteľom
deklaruje, že osemdesiat izieb nachádzajúcich sa ubytovacom zariadení prevádzkovaného žalovaným
je vybavených televíznymi prijímačmi.

Žalobca si nárok na zaplatenie žalovanej sumy uplatnil za obdobie od 1.1.2016 do 31.12.2016, žalobou
doručenou súdu dňa 19.12.2017, teda v čase, kedy nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nebol
premlčaný s poukazom na ustanovenie § 107ods.1 OZ, podľa ktorého sa právo na vydanie plneniaz bezdôvodného obohatenia premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
Vo vzťahu k namietanej výške bezdôvodného obohatenia ustáleného žalobcom súd uvádza, že

žalobca preukázal vyhláseniami žalovaného uverejňovanými žalovaným na jeho webových stránkach
v rozhodnom období roku 2016, že sám žalovaný verejne deklaroval, že je prevádzkovateľom
ubytovacieho zariadenia hotelového typu 4*, o počte osemdesiat izieb vybavených LCD televízormi.
Teda žalobca nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia matematicky ustálil správne, keď podľa
sadzobníka je ročný poplatok 29,50€ krát počet technických zariadení - TV prijímačov v počte 80.

Žalobca si nárok voči žalovanému uplatnil v zmysle citovaného ustanovenia § 442a ods. 2 spojení s
ustanovením § 458a Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých výška bezdôvodného obohatenia pri
porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva je vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny. Žalobca
si voči žalovanému uplatnil nárok na zaplatenie žalovanej sumy len vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny,
ktorá odmena by patrila autorom a nositeľom práv, ktorá predstavuje minimálnu výšku bezdôvodného
obohatenia.

Tak ako súd už uviedol vyššie, predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého
žalobca sa voči žalovanému domáha a ktorého výška bola žalobcom ustálená od zvyčajnej licenčnej
odmeny, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom autorských
diel a za akú používatelia získali licenciu. Žalobca v konaní preukázal, že v roku 2016 uzatvoril celkovo
300 rozšírených hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola licenčná odmena

dohodnutá podľa Sadzobníka žalobcu. Súd túto odmenu vyhodnotil ako odmenu zvyčajnú, keďže
žalobca má najširšie portfólio zo všetkých organizácií kolektívnej správy a zastupuje majetkové práva
autorov v zmysle vydaného oprávnenia Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky súdom citované
vyššie.
Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že zo strany žalovaného došlo k zásahu do

výhradných autorských práv neoprávneným vykonávaním verejného prenosu, keď žalovaný realizoval
verejný prenos televíznymi prijímačmi umiestnenými v ubytovacom zariadení hotel Barbakan bez
súhlasu autorov diel, ktoré boli obsahom verejného prenosu a ku ktorým vykonáva správu žalobca.
Žalobca v konaní preukázal rozsah vysielania realizovaného slovenskými televíznymi stanicami s
uvedením zoznamu vysielaných audiovizuálnych diel, ku ktorým vykonáva správu a ktoré boli obsahom

verejného prenosu v období od 01.01.2016 do 31.12.2016 realizovaného žalovaným, ktorý žalovaný
neoprávnene uskutočňoval, keďže so žalobcom nemal uzatvorenú žiadnu licenčnú zmluvu. Žalobca v
konaní preukázal, že žalovaný bol povinný mať so žalobcom, ako organizáciou kolektívnej správy,
uzatvorenú hromadnú alebo rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu. Žalovaný v konaní nepreukázal, že
by so žalobcom uzatvoril vyššie uvedený typ licenčnej zmluvy a žalovaný ani súdu nepreukázal, že by

podal žalobu o určenie obsahu licenčnej zmluvy voči žalobcovi, alebo inej organizácii kolektívnej správy
v zmysle Autorského zákona.
Žalovaný používal predmety ochrany spravované žalobcom formou verejného prenosu v rozsahu súdom
uvedeného vyššie, čím porušoval autorské práva autorov, keď bez súhlasu žalobcu používal predmety
ochrany verejným prenosom realizovaným v jeho ubytovacom zariadení, v dôsledku čoho vznikol

žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v súdom priznanej sume.
13. Súd obranu žalovaného, že je prevádzkovateľom hotelového zariadenia iba o počte 20 izieb
vyhodnotil ako účelovú, aj napriek predloženému kolaudačnému rozhodnutiu, ktoré bolo vydané
príslušnýmstavebnýmúradom 14.2.2000avovzťahukuzavretiu hromadnej licenčnejzmluvysoSOZA
dňa 19.11.2008, keď samotný žalovaný na svojich webových stránkach uvádza vo vzťahu k verejnosti,

že je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia o počte osemdesiat izieb, v ktorých sú umiestnené
LCD televízory , ktoré podľa názoru súdu sú funkčné a slúžia na účel prenosu televízneho signálu a teda
vysielania diel, ku ktorým vykonáva kolektívnu správu žalobca.
Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že nezasahuje do autorských práv autorov zastupovaných žalobcom z
dôvodu, že televíznymi prijímačmi umiestnenými v izbách hotelového zariadenia ním prevádzkovaného

sú vysielané len športové a spravodajské relácie súd uvádza, že žalovaný nepreukázal počas konania,
že by TV prijímače boli v rozhodnom období tak technicky upravené, že bolo možné prijať jeho
tvrdenie, že televíznymi zariadeniami sú vyslané len športové alebo spravodajské relácie. Súd tvrdenie
žalovaného v tomto smere vyhodnotil ako účelové tvrdenie a aj ako tvrdenie, ktoré je technicky
neprijateľné , keďže súčasťou každého verejného prenosu v roku 2016 nevyhnutne boli a museli byť

diela literárne, dramatické hudobno-dramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného
umenia, architektonické a úžitkového umenia, teda diela, ku ktorým vykonáva správu žalobca. Pri
každom televíznom vysielaní dochádza k vysielaniu audiovizuálnych diel, v ktorých sú prvotným,
nevyhnutným a podstatným základom tvorivé zložky zastupované žalobcom. Žalobca konštatoval, žebez týchto zložiek by sa ani nedalo hovoriť o audiovizuálnom diele a už vôbec nie o jeho televíznom
vysielaní a jeho následnom verejnom prenose technickými zariadeniami, ktorý uskutočňoval žalovaný vo
svojom prevádzkovanom ubytovacom zariadení prostredníctvom umiestnených funkčných televíznych

zariadení.
Súd nevykonal obhliadku hotelového zariadenia prevádzkovaného žalovaným a to z dôvodu, že nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia si žalobca voči žalovanému uplatnil za rozhodné obdobie roku
2016, v ktorom období sám žalovaný deklaroval , že v hoteli je 80 izieb vybavených LCD televízormi a
obhliadkou hotela prevádzkovaného žalovaným v 2022 by súd tento stav už overiť nemohol vzhľadom

na možnú aktuálnu zmenu využitia hotelového zariadenia prevádzkovaného žalovaným.
14. Žalobca pred podaním žaloby vyzval žalovaného na uzavretie rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy
a ponúkal žalovanému uzavretie mimosúdnej dohody, avšak žalovaný na ponuku žalobcu nereagoval.
Súd priznal žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 2 360 € spolu s 5 % úrokom
ročne odo dňa 18.12.2017 až do zaplatenia. Žalobca vyzval žalovaného písomnosťou označenou výzva
k vydaniu bezdôvodného obohatenia zo dňa 04.12.2017 na zaplatenie bezdôvodného obohatenia za

žalované obdobie v lehote 5 dní odo dňa doručenia predmetnej písomnosti žalovanému. Žalovaný
žalobcovi lehote splatnosti sumu 2 360 € nezaplatil. Žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením
žalovanej sumy. Žalovaný počas konania nenamietol dátum jeho omeškania so zaplatením peňažného
plnenia ustálený žalobcom v žalobe.
15. Podľa ustanovenia § 218 ods.1 CSP obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku

rozsudku. Vo výroku súd rozhodne tiež o nároku na náhradu trov konania, ak sa o ňom nerozhoduje
samostatne.
Podľa ustanovenia § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.
Podľa ustanovenia § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa ustanovenia §262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
16. Súd priznal žalobcovi vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu sto percent

z dôvodu, že v konaní mal žalobca plný úspech.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

P o u č e n i e : proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia

na Okresnom súde Bratislava I, písomne v dvoch vyhoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha
(odvolací návrh)/ § 363 CSP/.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania/§ 364 CSP/.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci/ § 365 ods.1
CSP/.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej /§ 365 ods.2 CSP/.Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania/§ 365 ods.3 CSP/.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie/ § 366 CSP/.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie.
V Bratislave, dňa 26.1.2022