Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 26, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/119/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117222435
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:8117222435.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalujúceho Pozemkového spoločenstva urbarialistov Klenov,
so sídlom v Klenove 140, IČO 31 957 048, zastúpeného JUDr. Tiborom Sásfaiom, advokátom v
Košiciach, Mlynárska 15, proti žalovaným 1/ Slovenská republika, Slovenský pozemkový fond, so sídlom
v Bratislave, Búdková 36, IČO: 17 335 345 a 2/ Lesy Slovenskej republiky, š.p., so sídlom v Banskej
Bystrici, Námestie mieru 8, IČO: 36 038 351, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenom

na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 10C/36/2017, o dovolaní žalujúceho proti rozsudku Krajského
súdu v Prešove z 30. januára 2020 sp. zn. 8Co/14/2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. januára 2020 sp. zn. 8Co/14/2019 aj rozsudok Okresného
súdu Prešov zo 4. októbra 2018 č. k. 10C/36/2017-72 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Prešov
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo 4.
októbra2018č.k.10C/36/2017-72zamietolžalobu,ktorousažalujúcenažalovanýchdomáhalourčenia,
že je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností v obci a katastrálnom území H., bližšie identifikovaných
v žalobe parcelnými číslami, výmerami, druhmi pozemkov aj veľkosťou spoluvlastníckych podielov
majúcich prislúchať žalujúcemu (ďalej tiež len „sporné nehnuteľnosti“). Žalovanej 1/ nepriznal náhradu
trov konania a u žalovaného 2/ vyslovil, že tento má nárok náhradu trov konania voči žalujúcemu v

rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
Takýto rozsudok odôvodnil vo veci samej právne ust. § 61 a § 228 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(zákona č. 160/2015 Z. z. v znení zákona č. 87/2017 Z. z. a dnes už i neskorších zmien a doplnení, ďalej
tiež len „C. s. p.“) i s odkazmi na § 79 C. s. p. a § 92 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (zákona č.
99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, platného a účinného do 30. júna 2016 a zrušeného
v rámci rekodifikácie civilného procesu práve jedným z ustanovení C. s. p., ďalej tiež len „O. s. p.“), § 8

ods. 1 písm. c/ a d/, § 13, § 16 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 a § 17 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých
opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež
len „zákon č. 180/1995 Z. z.“), § 34 ods. 14 zákona SNR č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách,
usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových
spoločenstvách v znení neskorších zmien a doplnení, § 50 ods. 3 a 6 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch
a § 36a písm. a/ zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných

práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), i tohto v znení neskorších zmien a doplnení. Vecne mal i s
poukazom na dve rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo
„dovolací súd“) vo veciach sp. zn. 3Cdo/51/2009 a 6Cdo/214/2011 a ďalšie dve rozhodnutia Najvyššieho
súdu Českej republiky (ďalej tiež len „NS ČR“) sp. zn. 22Cdo/3838/2010 a 29Odo/119/2006 (druhé z nich
uverejnené ako R 1/2007) za to, že žalovaným chýbala vecná (tzv. pasívna) legitimácia, nakoľko obaja
malilenpostaveniesprávcumajetkuinýchosôb(o.i.nezistenýchvlastníkovpodľazákonač.180/1995Z.

z.) a nie v katastri zapísaných podielových spoluvlastníkov sporných nehnuteľností, držiacich tie podiely,
o ktoré usilovalo žalujúce. Hoci takýmto ostatným v katastri zapísaným spoluvlastníkom bolo (je) užneexistujúce (zaniknuté) Jednotné roľnícke družstvo v Klenove (bez ďalších identifikačných znakov),
toto podľa názoru súdu prvej inštancie spĺňalo predpoklady nezisteného vlastníka, ktorým môže byť
aj nežijúca (neexistujúca) osoba, nadaná pre účely súdneho konania procesnou subjektivitou a práve

voči nemu mala byť preto žaloba podaná. Pokus žalujúceho o opravu žaloby, spočívajúci v nahradení
oboch žalovaných takýmto „subjektom“ a vo vykázaní žalovaných zhora (u žalovanej 1/ presnejšie
Slovenského pozemkového fondu, ďalej tiež len „SPF“ alebo „fond“) do pozície zástupcov žalovaného
podľa prvoinštančného súdu nebol účinný, pretože tu nešlo o neúplné označenie žalovaných v žalobe,
umožňujúce taký postup a podobne bolo treba posudzovať aj následný návrh na rozšírenie žaloby (v

skutočnosti rozšírenie okruhu strán sporu) o takýchto žalovaných, ktorý bol zjavným a v zmysle vyššie
uvádzanej judikatúry NS ČR neprípustným úmyslom obísť inštitút zámeny účastníkov upravený v O. s.
p. a úpravou z C. s. p. už opustený.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie
súdy“) na odvolanie žalujúceho rozsudkom z 30. januára 2020 sp. zn. 8Co/14/2019 podľa § 387 C. s. p.

rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a i o trovách odvolacieho konania rozhodol prakticky totožne ako
súd prvej inštancie. Pominúc tu pojatie aj ním (v zhode so súdom prvej inštancie) do záhlavia rozsudku
žalobe a ani procesnému právu nezodpovedajúce označenie žalovanej 1/ spôsobom „Slovenská
republika - Slovenský pozemkový fond ...“ (hoci v žalobe aj vo všetkých ďalších podaniach vyjmúc
odvolanie, resp. i dovolanie, pri ktorých vyhotovovaní sa žalujúce zjavne nechalo pomýliť označeniami

zvolenými nižšími súdmi, boli obe takéto právnické osoby oddelené čiarkou a nie spojené pomlčkou, čo
z pohľadu úvah súdu prvej inštancie o riadnom označení strán sporu rozhodne nebolo bez významu -
tu porovnaj najmä č. l. 1, 48, 72, 80 a 125 spisu a tiež napr. uznesenie najvyššieho súdu z 22. februára
2017 sp. zn. 6Cdo/9/2016), sa odvolací súd nad rámec rekapitulácie odôvodnenia rozsudku súdu
prvej inštancie, odvolania žalujúceho, vyjadrenia žalovaného 2/ a konštatovania správnosti skutkových i

právnych záverov súdu prvej inštancie (ktoré si tak bolo možno osvojiť a v plnom rozsahu na ne odkázať)
obmedzil už len na poukaz na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, reprezentovanú
rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 5MCdo/1/2010, v zmysle ktorej žaloba o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti musí smerovať voči všetkým v katastri zapísaným vlastníkom, na nespornosť,
že žalovaní v katastri ako vlastníci zapísaní nie sú a preto je záver o nedostatku ich vecnej legitimácie

správnym a na absenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení za takejto situácie (?).

3. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podalo dovolanie žalujúce, navrhujúce zrušenie rozsudkov
oboch nižších súdov a vrátenie veci na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Prípustnosť dovolania
vyvodzovalo z § 420 písm. f/ aj § 421 ods. 1 písm. a/, b/ aj c/ C. s. p. Vytýkanú zmätočnostnú

vadu a aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím i prvoinštančným súdom podľa jeho názoru
založili ako nesprávnosť názoru o možnosti zapojenia do konania aj už neexistujúcej právnickej osoby
(zaniknutej bez právneho nástupcu), odporujúceho záverom z judikátov R 65/1996 a R 115/2001,
tak aj zaštítenie sa súdom prvej inštancie len časťou českej judikatúry, ktorá ani v podmienkach NS
ČR nie je jednotná (poukaz na rozhodnutie vo veci 23 Cdo 4363/2010 aj komentár k C. s. p., podľa

ktorých sa pri rozhodovaní o návrhu na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania nezohľadňuje vecná
legitimácia a aj odstráneniu jej prípadného nedostatku slúži inštitút pristúpenia ďalšieho subjektu do
konania) a napokon (i keď rozhodne nie v poslednom rade) nevyporiadanie sa odvolacieho súdu
s kľúčovými odvolacími námietkami neskoršieho dovolateľa, ktorými bolo trvajúce presvedčenie o
neexistencii procesnej subjektivity už zaniknutej právnickej osoby a o nemožnosti jej považovania (len)

za nezisteného (a nie za neexistujúceho) vlastníka a nepodanie korektného výkladu časti rozhodnej
právnej úpravy (zo zákona č. 180/1995 Z. z.) citovanej súdom prvej inštancie, vyvolávajúcej pochybnosti
o tom, či správca má byť do prípadných súdnych sporov zapojený ako strana sporu alebo len ako jej
zástupca. Dovolaním formulovalo aj právne otázky, od ktorých vyriešenia boli závislými rozhodnutia
nižších súdov v tejto veci, ktoré podľa jeho názoru v doterajšej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu

(najmä pre existenciu relatívne novej procesnej úpravy, vykazujúcej určité odlišnosti od tej skoršej)
neboli vyriešené a ktorými sú I. či preukázateľne zaniknutá právnická osoba môže byť označovaná
ako neznámy vlastník s procesnou subjektivitou ako strana sporu v zmysle § 61 C. s. p. a II. či
samotná skutočnosť, že v žalobe označeného žalovaného nepovažuje súd za pasívne legitimovaného,
prejudikuje bez ďalšieho zamietnutie návrhu na pristúpenie do konania ďalšieho žalovaného (ktorého

aj súd považuje za legitimovaného).

4. Žalovaní dovolacie návrhy nepodali.5. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie podala včas (§ 427 ods. 1 C. s. p.) strana sporu, v ktorej
neprospech boli vydané rozhodnutia oboch nižších súdov (§ 424 C. s. p.) a to za splnenia i podmienky
jej zastúpenia a spísania dovolania na to určenou osobou (§ 429 ods. 1 C. s. p.), prejednal vec bez

nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s. p.) a dospel k záveru, že dovolanie
treba považovať za prípustné i dôvodné.

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna
úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie

prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti
tomu-ktorémurozhodnutiuodvolaciehosúduprípustné,nemožnotakérozhodnutie(úspešne)napadnúť
dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach §§ 420 a 421 C. s. p.

7. Podľa § 420 písm. f/ C. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo

veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ C. s. p. nie je významný subjektívny názor

dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/ 2017, 8Cdo/73/2017 - tu aj k uvedenému skôr
i neskôr sa pritom žiada poznamenať, že rozhodnutiami s časťou spisovej značky tvorenou súborom
písmen „Cdo“ sa rozumejú rozhodnutia najvyššieho súdu z ním uskutočnených dovolacích konaní).

Dovolací súd preto aj v tomto prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľa, že v konaní
došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti.

9. Pojmovým znakom vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f/ C. s. p. je, že k nej
došlo nesprávnym „procesným“ postupom súdu, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pojem „procesný
postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie
faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama
procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu (skôr a dnes
ešte v mimosporových konaniach stále účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a

mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (tu por. R 129/1999 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017,
3Cdo/22/2018, 4Cdo/87/2017, 5Cdo/112/2018, 7Cdo/202/2017 a 8Cdo/85/2018). Podstatou práva na
spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

10. Už v režime skoršej úpravy občianskeho súdneho konania (účinnej do 30. júna 2016) dospel najvyšší
súd tiež k ďalšiemu záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym
posúdenímanatomtozotrvávarozhodovaciapraxnajvyššiehosúduajzaúčinnostinovejprávnejúpravy

(R 24/2017 a tiež 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016,
7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). I v prejednávanej veci vzhľadom na opretie dovolania aj o úpravu z
§ 421 ods. 1 C. s. p. má tento záver význam v tom smere, že nesprávnosť právneho posúdenia veci
odvolacím súdom možno v režime dnes účinnej úpravy civilného procesu namietať (úspešne) len za
pomoci dovolania podaného za splnenia podmienok podľa § 421 C. s. p. (a zásadne tá istá dovolaním

vytýkaná nesprávnosť nemôže zakladať prípustnosť dovolania podľa § 420 aj § 421 C. s. p. - nech aj
ani toto pravidlo, podobne ako väčšina ďalších, neplatí celkom bezvýnimočne a z okolností prípadu v
prejednávanej veci by šlo usudzovať na to, že práve tu ide práve o jednu z oných výnimiek).

11. Žalujúce dovolaním namietalo najmä (vychádzajúc z chronológie dovolacích dôvodov v dovolaní aj v

zákone, ktorého sú súčasťou, t. j. v C. s. p.), že k vade zmätočnosti predpokladanej ustanovením § 420
písm. f/ C. s. p. došlo v dôsledku toho, že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu sa nielen náležite, ale prakticky vôbec nevysporiadalo s jeho podstatnou argumentáciou
z odvolania, ktorej tzv. leitmotívom bol (je) na jednej strane nesúhlas s prvoinštančným súdompodsúvaným názorom o možnosti zapojenia do konania (na strane žalovaného) aj už neexistujúcej
právnickej osoby a na strane druhej odmietnutie (rovnakým súdom) akceptovania procesných úkonov,
ktorými by mohlo byť takémuto názoru učinené zadosť (v tomto prípade s poukazom na judikatúru

NS ČR, ktorá pre konajúci súd nebola záväzná a ktorá interpretuje procesnú úpravu v slovenských
podmienkach už prekonanú).

12. Podľa zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu R 2/2016 (z 3. decembra 2015), prijatého ešte
za účinnosti O. s. p., „nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ O. s. p. a výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré
nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska, samozrejme len pokiaľ ide o
jeho druhú vetu (na rozdiel od tej prvej pre „opustenie“ novou úpravou dovolania a dovolacieho konania
pojmu „iná vada“) nedotkli, preto ho treba (v rozsahu práve uvedenom) považovať naďalej za aktuálne.

13. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 C. s. p.);
odvolací súd sa však v odôvodnení musí zaoberať podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v

konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie
a rovnako sa odvolací súd musí vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387
ods. 3 C. s. p.).

14. V danom prípade nemožno inak, než konštatovať, že odvolací súd sa napriek výslovnému

príkazu urobenému súčasťou ustanovenia § 387 ods. 3 C. s. p. nevysporiadal v odôvodnení svojho
potvrdzujúceho rozsudku s takými tvrdeniami žalujúceho z jeho odvolania, ktoré bez ďalšieho nejde
označiť za nepodstatné a to za situácie, keď žalujúce (o. i.) výslovne namietalo, že už predtým sa s
takouto argumentáciou nevysporiadal (resp. neurobil tak dostatočne dôsledne) súd prvej inštancie.

15. Možnosť plného stotožnenia sa odvolacieho súdu s odôvodnením ním preskúmavaného rozhodnutia
súdu prvej inštancie a obmedzením sa na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia
(ako pravidlo) a súvisiaca možnosť doplnenia (odvolacím súdom) na zdôraznenie správnosti
napadnutéhorozhodnutiaďalšíchdôvodov(vtomtoprípademožnosťmajúcapovahuvýnimkyzpravidla,
ktorej uplatnenie prichádza do úvahy podľa toho, aký argumentačný priestor súd prvej inštancie

úplnosťou svojej argumentácie odvolaciemu súdu ponechá) je síce súčasťou úpravy slovenského
civilného procesu už spred čias nadobudnutia účinnosti C. s. p. (tu por. § 219 ods. 2 O. s. p.), v rámci
rekodifikácie však zákonodarca do zákona výslovne zaniesol aj to, čo v skoršom čase šlo (a bolo nutné)
vyvodiť z logiky úpravy a jej účelu a čoho podstatu možno vyjadriť tak, že možnosť praktického prevzatia
argumentácie súdu prvej inštancie odvolacím súdom nezbavuje odvolací súd hoc aj len veľmi stručne

a úmerne okolnostiam konkrétneho prípadu reagovať na argumentáciu z odvolania (prinajmenšom tak,
že sa poukáže na tie odvolacie námietky, ktoré sú iba opakovaním už súdom prvej inštancie neprijatej
argumentácie, ku ktorej však takýto súd zaujal adresné stanovisko, alebo aspoň zrozumiteľne vysvetlil,
prečo táto bola bez právneho významu a v prípade iných námietok odvolací súd ozrejmí, prečo spôsob
nazerania na problém neboli spôsobilé ovplyvniť). Tým sa samozrejme nemá na mysli, že odvolateľovi

musí byť dané za pravdu, ale že musí dostať objektívne zrozumiteľnú odpoveď na svoj špecifický
argument.

16. Pretože odvolací súd v prejednávanej veci nielenže nezaujal k otázkam urobeným súčasťou
odvolania žalujúceho i argumentácie tejto strany sporu z času predchádzajúceho rozhodnutiu súdu

prvej inštancie žiadne stanovisko, ale dokonca sám argumentáciu použitú súdom prvej inštancie na
podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia prinajmenšom čiastočne spochybnil úvahami o nedostatku
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (zmiešavajúc takto dôvod súdu prvej inštancie
zo sféry hmotného práva s vlastným odchylným dôvodom majúcim pôvod výlučne v práve procesnom),
vylučovalo to akýkoľvek iný záver dovolacieho súdu než ten, že v tomto prípade došlo k zaťaženiu

konania pred odvolacím súdom tvrdenou zmätočnostnou vadou podľa § 420 písm. f/ C. s. p. Absencia
vysporiadania sa odvolacieho súdu v jeho rozsudku s takými odvolacími tvrdeniami odvolateľa, ktoré
bez ďalšieho nejde označiť za nepodstatné (čo inak platí aj u jeho procesného súpera, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu vyznie v jeho neprospech a založí tým oprávnenie tejto strany sporu na dovolanie),je totiž tak závažným nedostatkom rozhodnutia (a zásahu ním do procesných práv strany sporu),
ktorého intenzita zakladá (až) porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Tu opisované opomenutie
odvolacieho súdu poskytnúť adresnú odpoveď na špecifickú argumentáciu z odvolania sa pritom v

tomto prípade javilo zvlášť markantným, ak súčasťou námietok z odvolania bol aj nesúhlas s názorom
o procesnej subjektivite (a možnosti žalovania) už zaniknutej právnickej osoby a odvolací súd tu
neponúkol (v záujme urobenia odôvodnenia svojho potvrdzujúceho rozsudku čo najviac presvedčivým)
žiaden návod, koho žalovať vtedy, ak ostatný v katastri zapísaný vlastník, voči ktorému má požiadavka
uplatnená žalobou o určenie vlastníctva smerovať, už neexistuje (kde sa žiadalo prinajmenšom prísť

s argumentáciou, prečo - ak má aj v tejto časti platiť záver o správnosti právnych záverov súdu prvej
inštancie a stotožnení sa s nimi - za nezisteného vlastníka podľa úpravy v zákone č. 180/1995 považovať
aj „subjekt“ bez spôsobilosti mať práva a povinnosti). Neobstojí tu pritom výhrada, že úlohou súdov nie
je poskytovať rady, ako v spore uspieť, pretože tu ide iba o vytvorenie podmienok pre vecné vyriešenie
problému (na koho strane a prečo je uplatnené právo) bez toho, aby tomuto zabránila či už prekážka
nedostatku právneho vzťahu u niektorej zo strán sporu alebo iná (práve odvolacím súdom zmienená, i

keď v tomto prípade nepatrične) prekážka v podobe nedostatku základného procesného predpokladu
určovacej žaloby podľa § 137 písm. c/ C. s. p. a odvolací súd pri takomto dopĺňaní argumentácie
zdôrazňujúcej správnosť rozhodnutia v prvej inštancii ani nič neriskuje (nakoľko odvolateľ pri zachovaní
riadneho postupu oboch nižších súdov v tomto štádiu konania už nemá možnosť zmeniť žalobu ani
navrhnúť pristúpenie ďalšieho subjektu, tu porovnaj i § 371 a § 378 ods. 2 C. s. p.).

17. Dovolacím súdom konštatovaná procesná vada zmätočnosti uvedená v ustanovení § 420 písm.
f/ C. s. p. zakladá prípustnosť dovolania; zároveň je však tiež dôvodom, so zreteľom na ktorý
musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie bez ďalšieho zrušiť. Rozhodovacia prax najvyššieho
súdu sa do 30. júna 2016 ustálila na tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade zmätočnosti

znemožňujúcej strane realizáciu jej procesných oprávnení, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší
bez toho, aby sa zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie
súdu (1Cdo/44/2015, 2Cdo/111/2014, 3Cdo/4/2012, 4Cdo/263/2013, 5Cdo/241/2013, 6Cdo/591/2015,
7Cdo/212/2014, 8Cdo/137/2015) a na tomto zotrváva prevažujúca rozhodovacia prax najvyššieho súdu
aj po nadobudnutí účinnosti predpisov tvoriacich súčasť rekodifikácie slovenského civilného procesu

(2Cdo/5/2018, 3Cdo/146/2018, 8Cdo/70/2017). Nielen preto, že v poslednej dobe možno najmä z
rozhodovacej činnosti ústavného súdu vysledovať požiadavku na zaujímanie stanovísk najvyššieho
súdu aj k nastoľovaným právnym otázkam bez ohľadu na zistenú zmätočnosť, ale predovšetkým preto,
že v tejto konkrétnej veci záujem na korektnom vysporiadaní sa s námietkami žalujúceho proti názorom
teraz už oboch nižších súdov prikazuje tieto neponechať celkom bez odpovede, dovolací súd považuje

za potrebné záverom (na okraj) uviesť (v tomto prípade inak bez obmedzení plynúcich zo spôsobu
vymedzenia a formulovania v dovolaní otázok, od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho
súdu a ktoré tento podľa dovolateľa nevyriešil správne) nasledovné :

18. Požiadavka na nasmerovanie žaloby o určenie vlastníctva proti vlastníkovi zapísanému v katastri

je síce naďalej opodstatnenou a zodpovedajúcou záverom ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho
súdu, keďže ale súčasťou jeho rovnako ustálenej rozhodovacej praxe (na ktorú bola upriamená
pozornosť i dovolaním) je tiež záver o možnosti meritórneho rozhodovania (o podstate žalobou
uplatneného nároku) len za splnenia procesných podmienok, z ktorých jednou je procesná subjektivita
strán sporu podľa § 61 a nasl. C. s. p. (v minulosti spôsobilosť byť účastníkom konania podľa § 19

O. s. p.) a žiadne z ustanovení použitých súdom prvej inštancie ani žiadne iné ustanovenie žiadneho
platného a účinného právneho predpisu neposkytuje oporu pre názor o pretrvaní (resp. prinavrátení)
procesnej subjektivity aj už nežijúcej fyzickej alebo už zaniknutej právnickej osoby, jedinou ústavne i
zákonne konformnou interpretáciou úpravy o nezistených vlastníkoch z § 8 ods. 1 písm. d/ v spojení s
§ 13 a § 16 ods. 1 písm. b/ zákona č. 180/1995 Z. z. je podľa názoru dovolacieho súdu tá (rozhodne

reštriktívnejšia než prijatá súdom prvej inštancie), podľa ktorej nezisteným vlastníkom spôsobilým aj
zapojenia do prípadných sporov môže byť len osoba so spôsobilosťou mať práva a povinnosti, t. j. žijúca
fyzická osoba, stále existujúca právnická osoba alebo niektorý zo subjektov, ktorým osobitné zákony
priznávajú procesnú subjektivitu (a obvykle aj spôsobilosť mať práva a povinnosti) za cenu vyhnutia sa
ich označeniu za právnické osoby (napr. súdy), u ktorej je parametrom jej neznámosti to, že sa nevie,

komu konkrétne prináleží vlastnícke právo naposledy zapísané v prospech už preukázateľne nežijúcej
fyzickej alebo neexistujúcej právnickej osoby.19. Zdanlivú rozpornosť úprav z § 16 ods. 1 písm. b/ zákona č. 180/1995 Z. z. (podľa ktorého fond
nakladá podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov s pozemkami s nezisteným vlastníkom (§ 13),
z § 16 ods. 2 rovnakého zákona (podľa ktorého ak je potrebné, fond v konaní pred súdom alebo pred

orgánmi verejnej správy zastupuje vlastníkov pozemkov uvedených v odseku 1 písm. b/ a c/; obdobne
postupuje správca) a (do tretice) z § 17 ods. 1 zákona, o ktorom je reč (podľa ktorého fond pri nakladaní s
pozemkami uvedenými v § 16 ods. 1 vystupuje vo vlastnom mene, a to aj pred súdmi a orgánmi verejnej
správy) ide podľa názoru dovolacieho súdu preklenúť takým výkladom, pri ktorom pre vystupovanie
fondu alebo správcu v konaní pred súdom (len) v pozícii zástupcu nezisteného vlastníka je určujúce,

či predmetom sporu je sama existencia vlastníckeho práva (na strane zastupovaného). Ak sa naopak
spor týka nakladania fondu s pozemkami (čím treba rozumieť všetky do úvahy prichádzajúce formy
dispozície), fond tu vystupuje pred súdom (podobne ako aj vo sfére hmotného práva) vo vlastnom mene
(ako strana sporu).

20. Návod, ako riešiť problém označenia vlastníka v podobných prípadoch, najvyšší súd priniesol

už v uznesení z 24. februára 2016 sp. zn. 6Cdo/11/2016, v ktorom (o. i.) uviedol, že riešením, ako
problém preklenúť, sa javí len druhové pomenovanie označenia účastníka majúceho byť zastúpeného
Slovenským pozemkovým fondom v takomto prípade, napr. spôsobom „Neznámy (resp. nezistený)
vlastník nehnuteľností ..., zast. Slovenským pozemkovým fondom ...“ alebo „Neznámy (nezistený)
právny nástupca ostatného pozemkovoknižného vlastníka menom ..., zast. Slovenským pozemkovým

fondom, ...“ a na ktoré v ďalšom odkazuje.

21. V prejednávanej veci bolo konanie od jeho začatia zaťažené pochybnosťami o tom, či v procesnom
postavení žalovaných majú vystupovať „len“ dve alebo „až“ tri právnické osoby (nakoľko - ako už bolo
uvedené vyššie - v žalobe boli označení Slovenská republika, SPF aj Lesy Slovenskej republiky š.p.

s priradením im síce iba dvoch poradových čísel, avšak za stavu oddelenia označení prvej a druhej z
takýchto osôb čiarkou a uvedenia oboch v prvom páde, čo evokovalo skôr záujem na ich samostatnom
vystupovaní, než na konaní druhej z nich za prvú) a pokiaľ najskôr súd prvej inštancie a po ňom i odvolací
súd tieto pochybnosti korigovali bez výzvy žalujúcemu, odhliadajúc od „kvality“ takej korekcie tým porušili
jeho výlučné dispozičné oprávnenie so žalobou. Na tomto nič nemenilo taktiež už vyššie spomenuté

pomýlenie žalujúceho (nižšími súdmi) v tom, ako má vyzerať správne označenie štátu a osoby konajúcej
v jeho mene v prípade záujmu zapojiť do konania aj štát, pretože súd (v duchu zásady „iura novit curia“,
t.j. súd pozná právo) môže prihliadať len na také podania (a priznať im príslušné účinky), ktorými sa
pôvodne vadné podania opravujú a nie aj na tie, ktorými sa buď pôvodne bezchybné podania kazia alebo
tie s vadami kazia ešte viac. Logickým dôsledkom týchto úvah bola potom ako nesprávnosť záveru súdu

prvej inštancie o nemožnosti opravovania žaloby s poukazom na jej bezchybnosť, tak i prinajmenšom
predčasnosť jeho ďalšieho záveru o nemožnosti vyhovenia návrhu žalujúceho na pristúpenie do sporu
ďalšieho subjektu (hocako týmto malo byť vyhovené návodu súdu, ktorý vzhľadom na uvedené vyššie
nešlo akceptovať).

22. Bez povšimnutia v tejto súvislosti napokon nemohlo ostať ani to, že aj pominúc dovolaním
namietanúnejednotnosťjudikatúryNSČR,viažúcejsakproblémurozhodovaniaonávrhunapristúpenie
ďalšieho účastníka do konania, podľa všetkého došlo (zo strany súdu prvej inštancie) k prehliadnutiu
(či nedoceneniu významu) práve toho legislatívneho posunu, ktorý mal byť využitý na odôvodnenie
zamietnutiapríslušnéhoprocesnéhonávrhužalujúceho(vodôvodnenírozsudkuprvoinštančnéhosúdu).

Ak totiž pôvodná slovenská pracovala a aktuálna česká úprava stále pracuje s inštitútom zámeny
účastníkov a popri ňom obe tiež s ďalším aj dnes poznaným inštitútom pristúpenia ďalšieho účastníka
(subjektu), závery z rozhodnutí NS ČR uvádzaných v rozsudku súdu prvej inštancie sú evidentne
použiteľnými práve a len v situácii, v ktorej problém nezapojenia do sporu od jeho začatia všetkých alebo
tých, ktorí by v ňom mali byť, možno riešiť jedným i druhým spôsobom. Len vtedy by využitie jedného

postupu, hoci by bol namieste ten druhý, šlo vyhodnotiť ako obchádzanie úpravy priamo slúžiacej
sledovanému účelu inou, ktorá k takémuto cieľu nevedie celkom priamo; o taký prípad (a súčasne o
použiteľnosť záverov z českých rozhodnutí spomínaných súdom prvej inštancie) však nepôjde a nebude
môcť ísť vtedy, ak iniciátorovi konania z niekdajších dvoch možností zákonodarca ponechal už len jednu.

23. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací súd zruší aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, len ak nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením
rozhodnutiaodvolaciehosúdu(§449ods.2C.s.p.).Akdovolacísúdzrušínapadnutérozhodnutie,môže
podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviťkonanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 C. s. p.). Formálne v tejto veci
prvou z dovolaním vytýkaných vád (tou zmätočnostnou) bol zaťažený len rozsudok odvolacieho súdu
(keď tento sa nevysporiadal s odvolacími námietkami - na rozdiel od rozsudku prvoinštančného súdu,

v ktorom názor, nech aj v tom rozhodujúcom nesprávny, odôvodnený a to objektívne zrozumiteľne bol).
Súčasná procesná úprava však oproti tej skoršej nevyžaduje ako podmienku zrušenia rozhodnutia aj
súdu prvej inštancie jeho zaťaženie rovnakou vadou, ktorou bolo postihnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu (§ 243b ods. 3 veta prvá O. s. p.), ale túto podmienku nahradila inou podmienkou nemožnosti
dosiahnutia nápravy iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu. Práve o taký prípad šlo aj v tentoraz

prejednávanej veci, pretože odvolací súd po prípadnom zrušení len jeho rozsudku a dôslednom riadení
sa právnym názorom vysloveným v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu by aj tak nemal inú možnosť,
než zrušiť aj rozsudok súdu prvej inštancie, najmä ale odstraňovanie základných vád žaloby a i
rozhodovanie o návrhoch na zmeny v okruhu strán sporu sú buď primárnou alebo výlučnou doménou
konania v prvej inštancii.

24. Najvyšší súd preto rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto uznesenia.

25. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšiekonanie,rozhodnetentosúdotrováchpôvodnéhokonaniaaotrováchdovolaciehokonania(§453
ods. 3 C. s. p.). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,

súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C. s. p.).

26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.