Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 27, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/101/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1395899821
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1395899821.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr.OndrejaKrajčaaJUDr.MonikyHolickej,vsporežalobcu:Y..Y.D.,B.XX.Y.XXXX,O.L.P.X.,W.N.
XXXX/XX, proti žalovanému: Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, so
sídlom v Bratislave, Stromová 1, IČO: 00 164 381, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
a o náhradu mzdy s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III
zo dňa 03. februára 2022, č.k. 8C/492/1995 - 1411, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolanie žalobcu proti výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, odmieta.
Vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku uplatneného mzdového nároku zamietnutá, rozsudok súdu

prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanému zaplatiť žalobcovi 890,25 eur s úrokom
z omeškania vo výške 19,5 % ročne zo sumy 82,06 eur od 15. novembra 1995 do zaplatenia, úrokom
z omeškania vo výške 19,5 % ročne zo sumy 219,73 eur od 15. decembra 1995 do zaplatenia, úrokom
z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 224,89 eur od 15. januára 1996 do zaplatenia, úrokom z
omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 181,07 eur od 15. februára 1996 do zaplatenia a úrokom
z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 182,50 eur od 15. marca 1996 do zaplatenia, vo

zvyšku uplatneného mzdového nároku žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Poukázal na to, že žalobca sa domáhal, aby súd určil, že výpoveď daná žalobcovi 20. novembra
1995 listom právneho predchodcu žalovaného Ústredného inšpekčného centra z 20. novembra 1995
zn. ÚIC-2104/1-95/Vá je neplatná, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu ušlú mzdu za obdobie od
26. októbra 1995 do 1. marca 1996 vo výške 103.016 Sk (t. j. 3.419,51 eur), určil, že okamžité zrušenie
pracovného pomeru dané žalobcovi 15. apríla 1996 listom právneho predchodcu žalovaného z 15. apríla
1996 zn. ÚIC-189/96-Vá je neplatné a určil, že pracovný pomer založený vymenovaním dňa 1. apríla

1995, zmenený dňa 5. apríla 1995, medzi právnym predchodcom žalovaného a žalobcom naďalej trvá.
Svoju žalobu v časti o zaplatenie nároku na ušlú mzdu odôvodnil tým, že každému zaradeniu do platovej
triedy a platového stupňa podľa nariadenia vlády č. 249/1992 Zb. o platových pomeroch zamestnancov
v rozpočtových a niektorých ďalších organizáciách a orgánov v znení neskorších predpisov musí
predchádzať dohoda o druhu práce. Výpoveď z pracovného pomeru z 20. novembra 1995 mu bola
daná z dôvodu, že medzi ním a jeho zamestnávateľom Ústredným inšpekčným centrom (právnym
predchodcom žalovaného - ďalej aj "ÚIC"), ktorý bol rozpočtovou organizáciou, k dohode o ďalšom jeho

pracovnom zaradení nedošlo. Napriek tomu ho zamestnávateľ zaradil s účinnosťou spätne k 26. októbru
1995 do tarifnej triedy 9 a platového stupňa 7 a priznal mu tarifný plat vo výške 6 500 Sk, a to bez
akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia alebo aspoň určenia druhu práce, i keď nedohodnutého. Na základe
uvedeného má za to, že mu zamestnávateľ vytvoril prekážku v práci, a preto mu je povinný poskytnúťnáhradu mzdy vo výške jeho priemerného zárobku. Z tohto dôvodu sa domáha zaplatenia rozdielu medzi
jeho zákonným mzdovým nárokom a skutočne vyplatenou mzdou. Okresný súd Bratislava III ako súd
prvejinštancierozhodolvovecirozsudkomz15.júna2016č.k.8C/492/1995-771tak,žezamietolžalobu

v časti o určenie neplatnosti výpovede z 20. novembra 1995 a o náhradu mzdy a úrokov z omeškania z
náhrady mzdy, zamietol žalobu v časti o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru
z 15. apríla 1996, zamietol žalobu v časti o určenie, že pracovný pomer založený vymenovaním 1.
apríla 1995 medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného naďalej trvá, a žalovanému nepriznal
náhradu trov konania. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie žalobcu rozsudkom z 9.

júla 2019 sp. zn. 14Co/440/2016 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcich výrokoch o
určení neplatnosti výpovede z 20. novembra 1995, určení neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného
pomeru z 15. apríla 1996 a určení, že pracovný pomer medzi žalobcom a právnym predchodcom
žalovaného naďalej trvá, potvrdil ako vecne správny a v zamietajúcom výroku o náhradu mzdy a
úrokov z omeškania z náhrady mzdy a vo výroku o trovách konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Konštatoval, že odvolací súd vo vzťahu k zrušujúcemu

výroku o náhrade mzdy uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti nepreskúmateľný a
takisto spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, ak súd prvej inštancie aplikoval na vec § 111
ods. 4 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb., ktorého použitie vylučuje zákon č. 1/1992 Zb. Mal za to, že
rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcich výrokoch o určení neplatnosti výpovede, okamžitého
zrušenia pracovného pomeru a že pracovný pomer medzi sporovými stranami naďalej trvá v spojení s

rozsudkom odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť, a teda záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť (§
226 C.s.p.) Predmetom konania tak naďalej zostal procesný nárok žalobcu na náhradu mzdy a úrokov
z omeškania z náhrady mzdy za obdobie od 26. októbra 1995 do 1. marca 1996. Poukázal na to,
že žalobca sa zmenou petitu domáhal uložiť žalovanému zaplatiť mu sumu 109,89 eur s úrokom z
omeškania vo výške 19,5 % ročne zo sumy 109,89 eur od 15. novembra 1995 do zaplatenia, sumu

219,73 eur s úrokom z omeškania vo výške 19,5 % ročne zo sumy 219,73 eur od 15. decembra 1995
do zaplatenia, sumu 558,64 eur s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 558,64 eur od
15. januára 1996 do zaplatenia, sumu 648,38 eur s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo
sumy 648,38 eur od 15. februára 1996 do zaplatenia a sumu 574,01 eur s úrokom z omeškania vo výške
17,6 % ročne zo sumy 574,01 eur od 15. marca 1996 do zaplatenia. Vychádzal zo zistenia, že žalobca

bol riaditeľkou Ústredného inšpekčného centra vymenovaný do funkcie "námestníka riaditeľa pre úsek
personálny" s účinnosťou od 1. apríla 1995, čím zároveň vznikol jeho pracovný pomer u právneho
predchodcu žalovaného. Žalobca bol riaditeľkou ÚIC poverený výkonom funkcie "námestníka riaditeľa
ÚIC pre úsek ekonomický" s účinnosťou od 27. mája 1995. Riaditeľka ÚIC listom zo 6. septembra 1995
odvolala žalobcu z funkcie námestníka riaditeľa pre úsek personálny a súčasne ho s účinnosťou od

7. septembra 1995 poverila výkonom funkcie námestníka riaditeľa pre úsek personálny na dobu troch
mesiacov s tým, že platové náležitosti mu zostávajú nezmenené. Žalobca sa listom z 19. októbra 1995
adresovaným riaditeľke ÚIC vzdal funkcie námestníka riaditeľa pre úsek ekonomický. Riaditeľka ÚIC
listom z 23. októbra 1995 zrušila žalobcovi poverenie pre výkon funkcie námestníka riaditeľa pre úsek
personálny s účinnosťou od 24. októbra 1995. Riaditeľka ÚIC listom z 26. októbra 1995 odvolala žalobcu

zfunkcienámestníkariaditeľapreúsekekonomickýsúčinnosťouod26.októbra1995.Zároveňoznámila
žalobcovi, že jeho pracovný pomer zostáva zachovaný a riadi sa naďalej príslušnými ustanoveniami
Zákonníka práce. Dňa 3. novembra 1995 sa uskutočnilo prerokovanie ďalšieho pracovného zaradenia
žalobcu u svojho zamestnávateľa. Bolo mu ponúknuté miesto "právnik organizácie" v odbore právnych
služieb. Záznam o prerokovaní nie je žalobcom podpísaný, ale uviedol doň poznámku "vyjadrím sa

písomne v zmysle ZP". Žalobca sa v ten istý deň vyjadril tak, že ponuka zamestnávateľa "nerešpektuje
zákonné skutočnosti, je nekompletná, a preto nie je možné sa k nej vyjadriť. Navyše, ponúkané miesto
nie je obsiahnuté v organizačnej štruktúre organizácie, a ani v Organizačnom poriadku organizácie".
Právny predchodca žalovaného listom z 20. novembra 1995 dal žalobcovi výpoveď z pracovného
pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. z dôvodu, že po odvolaní žalobcu

z funkcie námestníka riaditeľa pre úsek ekonomický z 26. októbra 1995 nedošlo medzi stranami k
dohode o ďalšom pracovnom zaradení žalobcu. Výpoveď bola žalobcovi doručená v ten istý deň 20.
novembra 1995. Výpovedná doba začala plynúť 1. decembra 1995 a uplynula 29. februára 1996.
Riaditeľka ÚIC na základe platového dekrétu z 26. októbra 1995 č. 155/95-PaM žalobcu zaradila s
účinnosťou od 26. októbra 1995 do tarifnej triedy 9 a platového stupňa 7 a priznala mu podľa § 7

ods. 1 nariadenia vlády č. 249/1992 Zb. tarifný plat vo výške 6.580,- Sk. Tento dekrét bol žalobcovi
doručený 30. novembra 1995, od júna 1995 bola žalobcovi vyplácaná základná mzda (tarifný plat)
vo výške 8.050 Sk, osobný príplatok 3.556 Sk a príplatok za riadenie vo výške 2.000 Sk, teda spolu
13.606 Sk (t. j. 451,64 eur). Po právnej stránke takto zistený skutkový stav posúdil podľa § 3 ods. 1zákona č. 143/1992, § 3 ods.3, § 16 ods.1, ods.3 Zb. o plate a odmene za pracovnú pohotovosť v
rozpočtových a v niektorých ďalších organizáciách a orgánoch, podľa § 3 ods. 1, § 7 ods.1, ods. 2
nariadenia vlády č. 249/1992 Zb. o platových pomeroch zamestnancov v rozpočtových a v niektorých

ďalších organizáciách a orgánoch. Konštatoval, že v poradí prvým vyhláseným rozsudkom z 15. júna
2016 č. k. 8C/492/1995-771 v časti, ktorá nebola odvolacím súdom neskôr zrušená, bol v zmysle § 219
ods. 4 C.s.p. viazaný a nadobudnutím právoplatnosti tohto rozsudku v uvedenej časti sa tento rozsudok
stáva pre strany záväzným a zásadne nezmeniteľným. To znamená, že súd vyhlásený rozsudok v časti,
v ktorej nadobudol právoplatnosť, už nemôže opätovne preskúmavať alebo spochybňovať jeho vecnú

správnosť, ale musí z jeho záverov vychádzať. Týmto rozsudkom sa zamietla žaloba v časti o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou z 20. novembra 1995, čo teda znamená, že súd
vyhodnotil túto výpoveď za platný právny úkon, ktorý je spôsobilý privodiť svoje zákonom predpokladané
účinky v podobe skončenia pracovného pomeru uplynutím výpovednej doby. Vo vzťahu k meritu sporu
uvedené znamená, že pracovný pomer žalobcu u právneho predchodcu žalovaného sa skončil (zanikol)
uplynutím výpovednej doby 29. februára 1996. Súd prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie

musí túto skutočnosť rešpektovať. Z uvedeného dôvodu preto nemohla obstáť námietka žalobcu o tom,
že žalovaný na pojednávaní konanom v roku 2015 v spore vedenom na Okresnom súde Bratislava III
pod sp. zn. 8C/22/1996 uznal účinnosť odvolania (späťvzatia) výpovede z 20. novembra 1995, a preto
sa jeho pracovný pomer neskončil, ale naďalej trvá a v tom dôsledku mu od doručenia výpovede až
doposiaľ patrí náhrada mzdy. Písomné uznanie odvolania (späťvzatia) výpovede z 20. novembra 1995

zo strany žalovaného nebolo v tomto konaní o prejednávanej veci súdu preukázané a uznávací prejav
odvolania (späťvzatia) tejto výpovede pred súdom v inom konaní (v konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava III pod sp. zn. 8C/22/1996) takýto účinok spôsobiť nemôže, pretože posudzovanie
(ne)platnosti výpovede z 20. novembra 1995 je predmetom len tohto konania, a nie konania vedeného
pod sp. zn. 8C/22/1996. Výpoveď z 20. novembra 1995 bola konajúcim súdom v rozsudku z 15. júna

2016 č. k. 8C/492/1995-771 vyhodnotená ako platný a účinný právny úkon, ktorý vyvolal účinok v podobe
skončenia pracovného pomeru uplynutím výpovednej doby, pričom tento právny názor bol potvrdený
ako vecne správny aj v opravnom konaní. Predmetný rozsudok súdu prvej inštancie o tejto otázke
už nadobudol (v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu) právoplatnosť a zakladá tak
opätovnému skúmaniu tohto procesného nároku prekážku veci právoplatne rozsúdenej (exceptio rei

iudicatae). Z obdobných dôvodov nemohla obstáť ani námietka žalobcu o tom, že právny predchodca
žalovanéhosvojuvýpoveďz20.novembra1995odvolal, sčímžalobcasúhlasil.Stoutonámietkousauž
súd vysporiadal v rozsudku z 15. júna 2016 č. k. 8C/492/1995-771 tak, že dospel k záveru, že zo strany
žalobcu nedošlo k prejaveniu kvalifikovaného súhlasu s odvolaním výpovede pred uplynutím výpovednej
doby a za takýto súhlas nemožno považovať jeho prejav uskutočnený po cca 19 rokoch od jej odvolania.

S týmto názorom sa stotožnil aj odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku z 9. júla 2019 sp. zn.
14Co/440/2016. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že pracovný pomer žalobcu u právneho
predchodcu žalovaného Ústredného inšpekčného centra vznikol na základe vymenovania podľa § 65
ods. 1 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. od 1. apríla 1995 a trval - ako už bolo uvedené - do uplynutia
výpovednej doby 29. februára 1996. Preto nárok na doplatenie mzdy môže žalobcovi patriť najneskôr do

29. februára 1996 (a nie do 1. marca 1996, ako žalobca nesprávne vo svojej žalobe v pôvodnom znení
uviedol). Žalobcovi bola jednostranne zamestnávateľom zmenená výška platu na základe platového
dekrétu s účinnosťou k 26. októbra 1995. Na základe týchto skutočností ustálil, že rozhodné obdobie
pre posúdenie nároku žalobcu na doplatenie mzdy je ohraničené trvaním od 26. októbra 1995 do 29.
februára 1996, pretože v období od vzniku pracovného pomeru vymenovaním 1. apríla 1995 do 25.

októbra 1995 bola žalobcovi riadne vyplácaná mzda (plat) v dohodnutej výške a v období od 1. marca
1996 žalobcovi nárok na zaplatenie mzdy (platu) už nepatrí, pretože uplynutím výpovednej doby 29.
februára 1996 sa skončil jeho pracovný pomer na základe výpovede z 20. novembra 1995. Následne
sa zaoberal tým, či bývalý zamestnávateľ žalobcu mohol pristúpiť k jednostrannej úprave určenia platu.
Po tom, ako sa žalobca vzdal funkcie námestníka riaditeľa ÚIC pre ekonomický úsek a ako mu bolo

zrušené poverenie pre výkon funkcie námestníka riaditeľa ÚIC pre personálny úsek, sa jeho pracovný
pomer v zmysle § 65 ods. 2 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. ešte neskončil a zamestnávateľovi
vznikla povinnosť dohodnúť sa so žalobcom o jeho ďalšom pracovnom zaradení na inú prácu. Keďže
však k takejto dohode medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného nedošlo, vznikol podľa
uvedeného zákonného ustanovenia výpovedný dôvod v zmysle § 46 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce

č. 65/1965 Zb. Pokiaľ nedošlo medzi stranami k vzájomnej dohode o zmene pracovného zaradenia na
inú prácu, nemohlo potom dôjsť ani k zmene dohodnutých pracovných podmienok vrátane mzdových
(platových)podmienok.Dovodil,žeprávnypredchodcažalovanéhonemalžiadnyzákonnýtitulnato,aby
jednostranne zmenil (určil) platové podmienky žalobcu prislúchajúce pre pracovné zaradenie "právnikaorganizácie", ktoré ale žalobca neprijal. Ak teda bola žalobcovi daná výpoveď z dôvodu podľa § 46
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 65 ods. 2 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb., pretože k zmene pracovného
pomeru nedošlo, bolo povinnosťou právneho predchodcu žalovaného až do uplynutia výpovednej doby

naďalej v pôvodnom rozsahu dodržiavať svoje záväzky, ktoré mu ako zamestnávateľovi vyplývali z
pracovného pomeru, a to vrátane záväzku vyplácať žalobcovi plat v dohodnutej výške (resp. výške,
ktorú mal platovým dekrétom dovtedy určenú ako námestník riaditeľa pre personálny a ekonomický
úsek). Ďalej sa zaoberal právnou kvalifikáciou mzdového (platového) nároku za rozhodné obdobie od
26. októbra 1995 do 29. marca 1996, a to či žalobcovi za toto obdobie patrí "náhrada mzdy" (ako

tvrdí žalobca) alebo "mzda". V tejto súvislosti uviedol, že zamestnancovi patrí náhrada mzdy vtedy,
keď nemôže vykonávať prácu kvôli prekážke na strane zamestnávateľa. V rozhodnom období po
tom, čo sa žalobca vzdal funkcie ekonomického námestníka a bol odvolaný z funkcie personálneho
námestníka, nemal preukázané, že by právny predchodca žalovaného neprideľoval žalobcovi vôbec
žiadnu prácu, alebo že by mu úplne znemožnil vykonávať prácu, alebo že by mu fyzicky bránil vo
vstupe na pracovisko. Práve naopak, v konaní bolo vykonaných viacero listinných dôkazov, ktoré zjavne

preukazujú, že žalobca v rozhodnom období do práce chodil a že mu bola práca prideľovaná a boli mu
zadávané rôzne pracovné úlohy (aj keď nie v dovtedajšom rozsahu). Samotný fakt, že zamestnávateľ
mu sťažoval výkon práce tým, že mu neposkytol niektoré podklady pre plnenie úloh, či zakázal ostatným
zamestnancom spolupracovať s ním, ako aj fakt, že žalobca niektoré pracovné úlohy odmietol plniť so
zdôvodnením, že nespadajú pod náplň dohodnutej práce z 5. apríla 1995, neznamená, že tu bola

prítomná prekážka v práci na strane zamestnávateľa. Z týchto skutočností a okolností uzavrel, že
žalobcovi za rozhodné obdobie patrí za vykonanú prácu "mzda" (plat), a nie "náhrada mzdy". Preto
žalobou uplatnený mzdový nárok právne kvalifikoval ako nárok na doplatenie mzdy za vykonanú prácu,
a nie ako nárok na zaplatenie náhrady mzdy. Následne súd svoj prieskum zameral na zisťovanie výšky
dohodnutej (resp. určenej) mesačnej mzdy (platu) žalobcu, ktorú považoval za preukázanú vo výške

13.606 Sk. Konštatoval, že žalobca si mzdový nárok za mesiac november 1995 uplatnil žalobou v znení
jej zmeny len vo výške 219,73 eur s úrokom z omeškania vo výške 19,5 % ročne od 15. decembra
1995 do zaplatenia, a keďže súd je v zmysle § 216 ods. 1 C.s.p. viazaný žalobným návrhom žalobcu a
nemôže žalobný návrh prekročiť a priznať viac, než čoho sa žalobca domáha, žalobcovi mohol priznať
uvedený mzdový nárok v tejto časti (t. j. za mesiac november 1995) len v takto ním uplatnenej výške. So

zreteľom na uvedené, považoval žalobou uplatnený mzdový nárok za opodstatnený len v časti rozdielu
medzi výškou platu, ktorá žalobcovi prináležala a výškou, ktorá mu bola skutočne vyplatená. Táto výška
rozdielu za mesiace október 1995 až február 1996 bola na základe vykonaného dokazovania zistená
v súhrnnej sume 890,25 eur, a preto žalobe žalobcu v tejto časti mzdového nároku ako dôvodnej
vyhovel a uložil žalovanému ako právnemu nástupcovi bývalého Ústredného inšpekčného centra, ktorý

bol žalobcovým zamestnávateľom, povinnosť uvedenú sumu doplatku mzdy žalobcovi zaplatiť aj spolu s
ročným úrokom z omeškania v zákonom ustanovenej výške aktuálnej k prvému dňu omeškania z dlžnej
sumy mzdy za jednotlivé odpracované mesiace, a to za dobu omeškania od prvého dňa po jej splatnosti
až do zaplatenia. Žalobu vo zvyšku uplatneného mzdového nároku ako neopodstatnenú zamietol. O
trovách celého konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení § 255 ods. 2 C.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca
z dôvodu, že súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou a nevykonal navrhnuté dôkazy, namiesto toho
vyvodil umelú skutkovú situáciu, čím neposkytol súdnu a inú ochranu v zmysle materiálneho právneho
štátu a postupoval čisto formálne. Podal návrh na zmenu rozsudku na základe § 388 C.s.p. v zmysle §
389 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) C.s.p. Poukázal na podania do vydania rozsudku a na rozsudok z

15.06.2016. Uviedol, že súd už pred otvorením pojednávania vo veci samej vedel, že pôvodne žalovaný
zamestnávateľa a súčasne žalovaný zamestnávateľ sú rozpočtové organizácie a že sa ne vzťahuje
zákon číslo 143/1992 Zb. o plate a odmene za pracovnú pohotovosť v rozpočtových a niektorých ďalších
organizáciách a orgánoch. Súd pred vynesením rozsudku vedel, že dávala hlavnej školskej inšpektorke
právne stanoviská k vymedzeniu jej kontrolnej činnosti, a teda súd disponuje plným dôkazom o tom,

že skutočne vykonával práce uvedenou v nasledovnom 3. odseku 3. Činnosť človeka s právnickým
vzdelaním v rozpočtovej organizácii upravuje nariadenie číslo 67/1974 Zb. Rozsudok neobsahuje
pri právnom posúdení veci žiadnu zmienku o zákone číslo 143/1992 Zb., a ani o nariadenie číslo
67/1974 Zb. Ďalej poukázal na § 121 O.s.p. Súd nielen aplikoval znenie Zákonníka práce neexistujúce
v rozhodnom období, ale ho aj nedokázal správne, zákonným spôsobom použiť, pretože ak by súd

chápal, čo napísal to, čo napísal do rozsudku, tak správny deň zániku funkcie je 20. 10. 1995, to je
nasledujúci deň po dni vzdania sa funkcie. Súd vyvrátil to, čo zo zákona vyplýva. Poukázal na zmenu
zo dňa 3. 4. 1995 organizačného poriadku, pracovnú náplň zo dňa 5. 4. 1995 a uviedol, že vykonával
funkciu vedúceho odboru právnych služieb hlavného školského inšpektora a v centre, ako je preukázanésvedeckou výpoveďou, ktorá je nespornou skutočnosťou, z ktorej je súd povinný vychádzať. Poukázal
na § 3 ods. 2 nariadenia vlády číslo 249/1992 Zb. Vytýkal súdu prvej inštancie, že konal v rozpore
s judikátom Najvyššieho súdu s R sp.zn. 4 Cdo 263/2006. Poukázal na § 205 C.s.p. a § 134 O.s.p.

Odvolával sa na rozhodnutia Ústavného súdu SR. Poukázal na § 111 ods. 4 Zákonníka práce, § 25
ods. 1 zákona číslo 143/1992 Zb. a nariadenie vlády číslo 67/1974 Zb. Poukázal na judikát 1 MCdo
13/2009. Namietal porušenie princípu rovnosti zbraní, nezákonnosť a neústavnosť postupu súdu. Mal
zato, že súd nezistil všetky skutočnosti potrebné pre spravodlivé posúdenie veci. Namietal porušenie
práva na spravodlivý proces, žiadal, aby mu súd oznámil kedy sudca vypočúval svedkyňu P. a prečo mu

neoznámil túto skutočnosť. Súdu nič nebránilo pri prejednávaní žaloby na plnenie preskúmať určovacie
rozsudky, a to aj na základe § 205 C.s.p., či sú ústavne konformné, a teda zákonné, čo nie sú. Súd
neprevzal právne predpisy platné pre rozpočtové organizácie do svojho rozhodnutia. Poukázal na obsah
spisu sp. zn. 8 C 492/1995. Mal zato, že mu vznikol nárok na náhradu mzdy, a nie mzda. Žiadal žalobe
v celom rozsahu vyhovieť z dôvodu, že súd dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom a v
dôsledku tohto nesprávneho rozhodnutia vo veci samej porušil jeho právo na spravodlivý proces.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že dôvody odvolania považuje za právne
irelevantné a neopodstatnené, poukázal na viazanosť súdu prvej inštancie rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave. Rozsudok považoval za vecne správny a navrhol preto odvolanie žalobcu zamietnuť.
4. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.).
5. Odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou (§ 386 písm. b) C.s.p.).

6. Podanie odvolania je procesným úkonom strany. Právo podať odvolanie však prináleží len tej strane,
ktorej bola rozhodnutím súdu spôsobená ujma, teda v neprospech ktorej vyznelo rozhodnutie a bola
ním dotknutá na svojich právach - pre posúdenie je podstatné porovnanie výsledku sporu s návrhom
(nárokom) uplatňovaným v konaní.
7. Prípustnosť odvolania má totiž vo všeobecnosti nielen stránku objektívnu, ale aj stránku subjektívnu,

ktorásaviaženaosobukonkrétnehoodvolateľaazohľadňujeosobnýaspekttoho,ktopodávaodvolanie,
t.j. či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne
napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom); takýmto dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím súdu
bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na
jeho pomery. Posúdenie tejto subjektívnej prípustnosti odvolania predchádza posúdeniu objektívnej

prípustnosti odvolania.
8. V danej veci ide práve o takýto prípad, keď odvolanie žalobcu smeruje (aj) proti výroku rozsudku,
ktorým bolo žalobe vyhovené, a teda týmto výrokom napadnutého rozhodnutia nebola žalobcovi
spôsobená žiadna ujma, v dôsledku čoho teda nebol osobou subjektívne oprávnenou na podanie
odvolania proti tejto časti rozsudku súdu prvej inštancie, a preto odvolací súd odvolanie žalobcu v tejto

časti odmietol, ako podané neoprávnenou osobou, a vecne prejednal odvolanie žalobcu len v rozsahu
odvolania podaného žalobcom proti výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku uplatneného mzdového
nároku zamietnutá. Vyhovujúci výrok napadnutého rozsudku nevyznel v neprospech žalobcu, a preto
na podanie odvolania proti tomuto výroku žalobca z hľadiska subjektívnej stránky prípustnosti odvolania
nie je oprávnený.

9. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti a v medziach
uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.

10. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby;
ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia mzdového nároku za obdobie od 26.10.1995 do 1.3.1996,
v intenciách právnych záverov obsiahnutých v rozsudku č.k. 14Co/440/2016-934 zo dňa 09. júla
2019, ktorým odvolací súd v tejto časti zrušil jeho v poradí prvý rozsudok a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. V súlade s právnym názorom odvolacieho súdu správne zameral svoje dokazovanie

na zisťovanie všetkých tých podstatných skutočností, ktoré boli významné pre posúdenie vzniku
peňažného nároku žalobcu; predstavujúceho rozdiel medzi výškou platu, ktorý mu prináležal a
výškou, ktorá mu bola skutočne vyplatená. Za týmto účelom vykonal v dostatočnom rozsahu a
zákonom predpísaným spôsobom dokazovanie, zistil z vykonaných dôkazov skutočnosti, ktoré zákonom
predpísaným spôsobom vyhodnotil správne. Na vec aplikujúce ustanovenia zákona č. 143/1992 Zb. v

spojení s nariadením vlády SR č.249/1992 Zb. správne vyložil a svoje závery, pre ktoré žalobe čiastočne
vyhovel; z dôvodu vzniku nároku žalobcu na doplatenie časti mzdy; aj náležite v súlade s požiadavkami
vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a
to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, aletiež s poukazom na prijaté právne závery a dôsledne sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami
podstatnými pre prijatie právneho záveru. Odvolanie žalobcu nie je; z hľadiska ním uplatňovaných
odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia; spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej

inštancie. V odvolacom konaní žalobcom neboli uplatnené novoty (§ 366 C.s.p.; nové rozhodujúce
skutkové tvrdenia a dôkazy ako prostriedky procesného útoku), ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu
skutkového stavu ustáleného súdom prvej inštancie alebo spochybniť správnosť právnych záverov, na
ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Súd prvej inštancie podrobne a vyčerpávajúco
poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový

aprávnyzákladrozhodnutia,a pretojehorozhodnutiemožnopovažovaťvtomtoohľadeza presvedčivé.
So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za
správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a
v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.
11. Správne súd prvej inštancie poukázal na to, že rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcich
výrokoch o určení neplatnosti výpovede, okamžitého zrušenia pracovného pomeru a určenia, že
pracovný pomer medzi sporovými stranami naďalej trvá, v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu,
nadobudol právoplatnosť, a teda záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť. Nebolo preto možné sa

otázkami, ktorých posúdenie bolo predmetom tohto právoplatne skončeného konania, opätovne
zaoberať. Nenáležitá je námietka žalobcu, že argumentácia súdu § 226 C.s.p. je v rozpore s § 205
C.s.p. a v tejto súvislosti nedošlo tak k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Správne
súd prvej inštancie v tomto smere poukázal na prekážku právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata).
Súdu neprináležalo v tomto konaní o žalobe na plnenie preskúmavať určovacie rozsudky, či sú ústavne

konformné, teda zákonné, a to ani na základe § 205 C.s.p., na ktorý žalobca poukazoval. Konajúcemu
súdu rovnako nič nebránilo rozhodnúť postupom podľa § 139 a nasl. C.s.p. o zmene žaloby, ktorou sa
uplatňuje mzdový nárok ako zákonný nárok na mzdu.
12. Súd prvej inštancie náležite poukázal v bode 7 odôvodnenia rozsudku, že vykonal dokazovanie
výsluchom L.. P., ktorá bola v konaní vypočutá v postavení svedka na pojednávaniach dňa 18.01.2016

a 18.4.2016, na ktorých bol prítomný žalobca i jeho právny zástupca. Námietky žalobcu k tomuto bodu
odôvodnenia rozsudku, z ktorých vyvodzoval porušenie práva na spravodlivý proces, sú tak nenáležité.
Súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu poukázal na zistený skutkový stav v bode 8 odôvodnenia
rozsudkua pokiaľajžalobcatvrdí,že vynechaldvefunkcie,nepopreltýmsvojepredchádzajúcetvrdenia
o viazanosti zamietajúceho rozsudku z 15.6.2016. Nedôvodne žalobca namieta, že časová chronológia

rozhodujúcich skutkových zistení popísaných v bode 8 odôvodnenia rozsudku vytvára fiktívny právny
stav s cieľom zakryť rozhodujúce skutočnosti vyvracajúce platnosť a účinnosť skutočností 8.8.
13. Odvolací súd nezistil, že by bol postup súdu v intenciách § 166 C.s.p. v rozpore s ústavne súladným
výkonom súdnictva (§ 2, § 11 zákona č. 757/2004 Z.z.). Bolo na zvážení súdu prvej inštancie, či vyhovie
návrhu žalobcu na spojenie vecí a ich nespojením na spoločné konanie neporušil právo žalobcu na

spravodlivý súdny proces, a uvedené nemalo za následok ani nesprávnosť skutkových a právnych
záverov.
14. Súd prvej inštancie s náležitou starostlivosťou posúdil ako predbežnú otázku, či bývalý
zamestnávateľ žalobcu mohol pristúpiť k jednostrannej úprave určenia platu. Odvolací súd sa stotožnil
so súdom prvej inštancie v tom, že právny predchodca žalovaného nemal žiadny právny dôvod na

jednostrannú zmenu platových podmienok žalobcu v situácii, keď k dohode o ďalšom pracovnom
zaradení žalobcu nedošlo. Súd prvej inštancie tak dospel k správnemu záveru, že bolo povinnosťou
právneho predchodcu žalovaného až do uplynutia výpovednej doby naďalej v pôvodnom rozsahu
dodržiavať svoje záväzky, ktoré mu ako zamestnávateľovi vyplývali z pracovného pomeru, a to vrátane
záväzku vyplácať žalobcovi plat v dohodnutej výške (resp. výške, ktorú mal platovým dekrétom dovtedy

určenú ako námestník riaditeľa pre personálny a ekonomický úsek). Odvolací súd posúdil námietku
žalobcu, že konajúci súd prekročil svoje kompetencie dopĺňaním prejavov vôle žalovaného takými
skutočnosťami, ktoré tieto písomné prejavy vôle neobsahujú, ako nedôvodnú.
15. Súd prvej inštancie na základe rozsiahleho dokazovania správne skutkovo ustálil, že v rozhodnom
období po tom, čo sa žalobca vzdal funkcie ekonomického námestníka a bol odvolaný z funkcie

personálneho námestníka, neexistovala taká prekážka v práci na strane žalovaného, v dôsledku
ktorej by žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy. Výsledky vykonaného dokazovania, na ktoré súd
prvej inštancie náležite poukázal, nepreukázali, že by právny predchodca žalovaného neprideľoval
žalobcovi vôbec žiadnu prácu, alebo že by mu bránil vo vstupe na pracovisko. Ustálený skutkový stavtak umožňoval prijať spoľahlivý záver, že v rozhodnom období žalobca do práce chodil a že mu bola
práca prideľovaná a boli mu zadávané rôzne pracovné úlohy. Súd prvej inštancie správnym postupom
ustálil aj výšku nároku žalobcu na doplatenie mzdy za rozhodné obdobie. Napokon súd prvej inštancie

náležite aplikoval § 216 ods. 1 C.s.p., keď viazaný žalobným petitom žalobcu nepriznal žalobcovi za
mesiacnovember1995mzdovýnárokvoväčšomrozsahuakovzmenenomžalobnompetite,požadoval.
V danom prípade neobstojí námietka žalobcu, že bolo povinnosťou konajúceho súdu žalobcu vyzvať
na úpravu žaloby v tejto časti.
16. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie by odvolací súd posudzovaním

odvolacích námietok žalobcu už len opakoval správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý po
dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení relevantnosti argumentácie žalobcu, na ktorej zotrval aj
v odvolacom konaní, vydal svoje rozhodnutie v súlade so zákonnou úpravou.
17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa obsahu spisu žalovanému žiadne trovy

nevznikli, je preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim
procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania
nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod
R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).
18. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v

plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom

fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnickáosoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).