Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Monday, March 14, 2022

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/158/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116209870
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2022:8116209870.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobkyne: E. D., H.. XX.XX.XXXX,

C. N. XX, XXX XX S., zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov 163/66, 089 01
Svidník, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., Mlynské Nivy 1,
82990Bratislava,IČO:31320155,zastúpenémuspoločnosťouBeňo&partnersadvokátskakancelária,
s.r.o., Nám. Sv. Egídia 93, 058 01, o vydanie bezdôvodného obohatenia, takto

r o z h o d o l :

Zmenu žaloby v zmysle jej rozšírenia o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky podľa písomného
podania žalobkyne zo dňa 12.10.2020, a o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov podľa
písomného podania žalobkyne zo dňa 25.7.2021 n e p r i p ú š ť a .

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 600,13 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne z tejto sumy od 3.6.2016 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V časti o zaplatenie úroku z omeškania v rozsahu prevyšujúcom 5 % ročne zo sumy 600,13 Eur od
3.6.2016 do zaplatenia žalobu z a m i e t a .

Žalobkyňa m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých výške
rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 11.5.2016 sa žalobkyňa domáhala, aby súd rozhodol o povinnosti
žalovaného vydať jej bezdôvodné obohatenie vo výške 600,13 Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8,05 % ročne zo sumy 600,13 Eur od druhého dňa po dni doručenia žaloby žalovanému a nahradiť
trovy konania.

2. Žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným uzatvorila spotrebiteľskú zmluvu. Ide o zmluvu o poskytnutí

rýchlej pôžičky č. XXXXXXX, z 1.4.2008 (ďalej len „zmluva“). Uviedla, že predmetom zmluvy bolo
poskytnutie pôžičky vo výške 50.000,- Sk (1.659,70 Eur), s mesačnou splátkou 1.849,- Sk (61,38
Eur), počtom mesačných splátok 42 a ročnou úrokovou sadzbou 30,43 % s tým, že sa jedná o
spotrebiteľskú zmluvu, ktorú uzatvorila ako spotrebiteľka so žalovaným, dodávateľom finančnej služby.
Žalobkyňa poukázala na to, že vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o spotrebiteľský úver, zmluva
o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy (ďalej len „ZoSU“), a

poukázala na náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. g), písm. i), písm. j) a písm. k) a na ust. § 4 ods. 3 ZoSU
s tým, že vyššie uvedené náležitosti v zmluve absentujú.3. Žalobkyňa uviedla, že žalovanému zaplatila sumu vo výške 2.259,83 Eur, a že pri poskytnutom
úvere 1.659,70 Eur sa teda žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil o sumu 600,13 Eur, ktorí prijal
bez právneho dôvodu s tým, že o skutočnosti, že žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil,

sa dozvedela od združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v mesiaci február 2016 (pozn.
súdu: kde ju, podľa žalobkyňou predloženého písomného prehlásenia tohto združenia, informovali „o
náležitostiach spotrebiteľských zmlúv, o neprimeraných odplatách a úrokoch za úvery, ktoré sú v rozpore
s dobrými mravmi, o rozhodnutiach súdov, či už slovenských súdov, alebo aj s rozhodnutiami súdneho
dvora, ktoré sa týkajú spotrebiteľských zmlúv ... a taktiež ju informovali o Smernici Rady 93/13/EHS z

roku 1993,ktorá sa venuje práve spotrebiteľom a spotrebiteľským zmluvám.“). Vo vzťahu k objektívnej
premlčacej dobe žalobkyňa uviedla, že všeobecné súdy opakovane posúdili konanie dodávateľov, ktorí
porušujú spotrebiteľské právo, ako úmyselné konanie vedúce k bezdôvodnému obohateniu na úkor
spotrebiteľov, čo má za následok desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu. Dodala, že žalovaný podniká
v oblasti poskytovania úverov neohraničenému okruhu osôb, a že (citujúc uznesenie NS SR, sp. zn. 6 M
Cdo 9/2012 zo 16.1.2013) znalosť zákona v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa

treba vyžadovať v najvyššej možnej miere. Uviedla, že žalovaný sa na úkor spotrebiteľov bezdôvodne
obohacuje masovo a úmyselne.

5. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a uviedol, že podľa jeho názoru Zmluva o pôžičke bola dojednaná
v súlade s platným právom. Vyjadril sa k splneniu náležitostí zmluvy podľa § 4 ods. 2 písm. g), písm.

i) a písm. j) ZoSU, nijako sa však nevyjadril k splneniu náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. k) ZoSU o
tom, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať aj priemernú hodnotu ročnej percentuálnej
miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
zverejnenú podľa § 7a ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok, a vzniesol aj námietku premlčania.
Uviedol, že právo na údajné vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčalo v dôsledku márneho

uplynutia objektívnej trojročnej premlčacej doby. Poukázal na to (citujúc rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/1128/2014), že ak zákonodarca sankcionuje poskytovateľa úveru za
nedodržanie podstatných náležitostí tým, že sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov, prichádza
tak poskytovateľ úveru o výrazné finančné prostriedky, preto je nelogické tvrdiť, že neuvádzanie RPMN
je úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Teda

podmienka pre uplatnenie 10 - ročnej premlčacej lehoty v tomto prípade podľa neho splnená nie
je, nakoľko má zato, že úmysel (či už priamy alebo nepriamy) musí smerovať k bezdôvodnému
obohacovaniu, musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia, a teda nestačí, keby ho
žalovaný získal neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechal. Žalovaný má za to, že v danom
prípade došlo taktiež k uplynutiu subjektívnej premlčacej lehoty. Poukázal na rozhodnutia NS ČR sp. zn.

26Cdo/785/2011 a sp. zn. 28 Cdo 3977/2007 a NS SR sp. zn. 1Cdo/67/2011 s tým, že táto judikatúra
začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty jednoznačne objektivizuje vedomosťou o skutkových
okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť bezdôvodné obohatenie. To kedy žalobkyňa tvrdí, že si vec
nechala právne posúdiť, relevantné byť nemôže, pretože žalovaný v takom prípade nemá žiadnu obranu
a začiatok plynutia premlčacej lehoty by závisel iba od tvrdenia žalobkyne, ktoré je nepreukázateľné.

Zároveň by sa v takom prípade súd mohol zaoberať otázkou prečo si žalobkyňa nenechala právne
posúdenie vykonať skôr. Poukázal tiež na to, že z prehlásenia OZ HOOS žiadne relevantné právne
posúdenie nevyplýva, teda žalobkyni nedalo odpoveď na otázku prečo by malo v jej prípade dôjsť k
bezdôvodnému obohateniu s tým, že ide o typizované prehlásenie, ktoré OZ HOOS dáva v rovnakom
znení do desiatok obdobných právnych vecí. Žalobu navrhol zamietnuť.

6. Žalobkyňa (zastúpená advokátom - viď § 291 ods. 3 CSP) sa k písomnému vyjadreniu žalovaného,
hoci ju na to súd postupom podľa § 167 ods. 3 CSP spolu s jeho doručením vyzval a poučil o sudcovskej
koncentrácii konania, písomne nevyjadrila.

7.1. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 13C/158/2016-49 zo dňa 17.12.2019 tak, že žalobu na základe
námietky premlčania zamietol. Súd pritom vychádzal z toho, že žalobkyňa svoje právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia odvodzovala z poukazu na nedostatok náležitostí písomnej zmluvy o úvere
(majúce za následok, že sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov) a svoje platby.
Dotknutá zmluva o spotrebiteľskom úvere bola písomná a podpísaná žalobkyňou, teda žalobkyňa tak

jej (vytýkané) znenie (obsah svojho právneho úkonu) poznala už od jej podpisu, a keďže aj posledná
platba, ktorú žalobkyňa v súvislosti s dotknutou zmluvou o úvere žalovanému uhradila (a na základe
ktorej tak bezdôvodné obohatenie vzniknúť mohlo), bola uskutočnená ešte dňa 21.12.2009, a žaloba
bola podaná po uplynutí viac ako 7 rokov potom (11.5.2016), bola uplatnená po uplynutí premlčacejdoby, a to jednak po márnom uplynutí subjektívnej 2-ročnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 OZ dňa
21.12.2011 počítanej najneskôr odo dňa jej poslednej úhrady žalobcovi, keď žalobkyňa mala k dispozícii
(poznala) všetky skutkové okolnosti o svojom eventuálnom plnení (bez právneho dôvodu) a mohla tak

prvý krát podať žalobu na jeho vydanie, ako aj po márnom uplynutí objektívnej 3-ročnej premlčacej doby
podľa § 107 ods. 2 OZ dňa 21.12.2012 počítanej v tomto prípade taktiež odo dňa jej poslednej úhrady,
keď k eventuálnemu bezdôvodnému obohateniu z jej úhrad naposledy došlo.

7.2. V súvislosti so začiatkom plynutia subjektívnej premlčacej doby súd vychádzal z rozhodovacej praxe

Najvyššieho súdu SR , a to s poukazom na jeho rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo/67/2011, 3 Cdo/169/2017
a 8 Cdo/163/2018, podľa ktorých „to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok
vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu
začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka), keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za

bezdôvodné obohatenie“ s tým, že „Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu
a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie skutkového stavu, teda nie posúdenie jeho právnej
kvalifikácie.“ Na základe toho súd dospel k záveru, že v danom prípade žalobkyňa všetky rozhodujúce
skutkové okolnosti, z ktorých bolo možné vyvodiť, že (podľa jej interpretácie) došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil, poznala (mala k dispozícii) a žalobu mohla podať od toho času,

keď mala k dispozícii napadnutú zmluvu a vedela čo a komu (na jej základe) plnila, a keďže poslednou
z týchto skutočností (nakoľko vytýkané znenie zmluvy mala k dispozícii už predtým) bola jej posledná
platba (ako plnenie, z ktorého mohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie žalovaného naposledy), a žaloba
bola podaná viac ako 2 roky po tom, takto uvažovaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (ak
by tu aj bol) je už premlčaný.

7.3. Vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe súd vychádzal z toho, že nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia bol uplatnený aj po uplynutí 3 ročnej objektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného
obohatenia podľa § 107 ods. 2 OZ (po tom čo k nemu eventuálne naposledy došlo). V súvislosti
s úvahami o 10 ročnej objektívnej premlčacej dobe (pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení), ktorú

žalobkyňa odvodzovala len z postavenia žalovaného podnikajúceho v oblasti poskytovanie úverov a
porušenia spotrebiteľského práva), pritom súd podporne odkázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. sp.
zn. 1Cdo 238/2017 zo dňa 18.10.2018, podľa ktorého: „... samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o
profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov a
doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé o sebe nemôže

bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel nebankového subjektu (veriteľa).“

7.4. Súd napokon poukázal aj na to, že z vyššie uvedenej rozhodovacej praxe NS SR už napokon v
obdobnej veci vychádzal aj Krajský súd v Prešove (pod sp. zn. 25Co/84/2018).

8.1. Proti tomuto rozsudku však podala žalobkyňa odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Prešove
uznesením č.k. 3Co/20/2020 - 117 zo dňa 25.8.2020 uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože súd prvej inštancie sa nevyrovnal s inými
právoplatnými súdnymi rozhodnutiami v obdobných spoločenských vzťahoch ako je prejednávaná vec
a konanie viedol v zásadnom odklone od správneho právneho posúdenia veci (viď bod 14. odôvodenia).

8.2. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení vyslovil nesúhlas s názorom súdu prvej inštancie,
že žaloba bola podaná po márnom uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej doby, ako aj po márnom
uplynutí objektívnej trojročnej premlčacej doby. Uviedol, že zákon pre začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto

ho získal, nie teda čas odkedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom na to, že mala poznať právo.
Podľa odvolacieho súdu dôležité je to, kedy sa žalobkyňa dozvedela, že plniť nemala a nie to, že plnila,
pričom pre začatie plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce poznanie skutkových okolností, a to nielen
zo zmluvy, ale okolnosti z porušenia práva. V konkrétnom prípade z bezdôvodného obohatenia, teda
okolnosti, že došlo k porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi

prvými dvoma okolnosťami. Teda nepostačujú pochybnosti, ale je dôležité dozvedieť sa o skutkových
okolnostiach bezdôvodného obohatenia s tým, že sa pokiaľ z dokazovania nevyplynú nové skutočnosti
javí sa, že žalobkyňa sa skutočne dozvedela o tom, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil až
od Združenia HOOS, a to konkrétne dňa 18.02.2016, kedy bola informovaná o tom, že zmluva nemánáležitostipredpísanézákonomaobsahujeneprijateľnézmluvnépodmienkytak,akotožalobkyňatvrdila
v žalobe a zároveň aj v odvolaní. Podľa odvolacieho súdu pravidlám formálnej logiky zodpovedá názor
žalobkyne, ktorý vyslovila v odvolaní, že nevedela, že platby, ktoré od nej žalovaný prijal nad výšku istiny,

od nej prijíma protizákonne.

8.3. V súvislosti s objektívnou premlčacou dobou odvolací súd uviedol, že súhlasí s názorom žalobkyne,
že úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie sa prejavil a naplnil jeho konaním, keď prijal
a ponechal si platby, ktoré boli vyplatené bez právneho dôvodu. Teda žalovaný vedel, že sú to

platby prevyšujúce istinu z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Podľa odvolacieho súdu u
žalovaného ako obchodníka platí nevyvrátiteľná domnienka, že pozná zákon ako profesionál. Zákon
poznať musí, lebo je to jeden z jeho pracovných nástrojov a na rozdiel od žalobkyne ako spotrebiteľky
aj vie, ako má s právom naložiť, teda ho aj konkrétne aplikovať. Odvolací súd uviedol, že nemôže
súhlasiť s názorom, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadne zavinenia žalovaného vo forme
úmyselného bezdôvodného obohatenia a zároveň, že sa nárok premlčal subjektívnej i objektívnej

premlčacej lehote. Vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súd Slovenskej republiky č. k. 1Cdo/238/2017
zo dňa 18.10.2018 odvolací súd konštatoval, že s týmto sa aj vzhľadom na vyššie uvedené argumenty
nemôže stotožniť a odkláňa sa od právneho názoru v ňom vysloveného. Podľa názoru odvolacieho
súdu je nemysliteľné, aby dôkazné bremeno ohľadne preukázania úmyslu dodávateľa bezdôvodne sa
obohatiť, zaťažovalo spotrebiteľa.

9. Na základe uvedeného sa súd prvej inštancie vecou zaoberal opätovne. Zrušujúce uznesenie
odvolacieho súdu zaslal stranám, pričom žalovaný k nemu zaslal písomné vyjadrenie v ktorou uviedol,
že vo svojich vyjadreniach poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.1.2018,
sp.zn. 3Cdo/169/2017, ktoré začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty jednoznačne objektivizuje

vedomosťou o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť bezdôvodné obohatenie. Na základe
uvedeného sa teda neposudzuje začiatok subjektívneho premlčania od okamihu, kedy sa poškodený,
resp. oprávnený dozvedel o škode, resp. bezdôvodnom obohatení, ale od kedy sa dozvedieť mohol. A
to je diametrálny rozdiel.
Žalovaný ďalej namietal, že z vyjadrení žalobcu ako aj odvolacieho súdu v podstate vychádza, že

vedomosť o vzniku práva na vydanie bezdôvodného obohatenia závisí od právneho posúdenia veci
a oprávnenému nezačne plynúť subjektívna premlčacia lehota skôr, než si oprávnený dá vyhotoviť
odborný právny posudok s tým, že takýto odborný posudok si oprávnený môže dať vyhotoviť kedykoľvek,
podľa svojej úvahy, najneskôr však do uplynutia objektívnej premlčacej lehoty, ktorá je v prípade
spotrebiteľských nárokov 10 ročná, a podľa názoru žalobcu sa tak spotrebiteľ o svoje právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia môže začať zaujímať kedykoľvek. Po roku, po dvoch, po piatich, po deviatich
rokoch ... a na nepremlčanie nároku mu postačí „papier“ od advokáta, že dňa toho a toho mu poskytol
právnu poradu, resp. udelil plnomocenstvo. Takýto záver je podľa žalovaného v hrubom rozpore so
zásadou „právo patrí bdelým“, zásadou právnej istoty, ale najmä v rozpore so samotným zmyslom
subjektívnej premlčacej lehoty. Začiatok subjektívneho premlčania sa totiž podľa žalovaného vykladá

tak, že začína plynúť od vtedy, od kedy sa poškodený, alebo oprávnený môže dozvedieť o vzniku svojho
nároku a môže poznať jeho podstatné parametre - právny dôvod, osoba dlžníka, výška nároku s tým,
že zmyslom tohto inštitútu teda nie je to, aby sa poškodený, resp. oprávnený mohol sám rozhodnúť,
kedy si dôvod a výšku svojho nároku zistí. Zmyslom je presný opak - poskytnúť mu minimálny potrebný
čas dovtedy, kým už svoj nárok dokáže zistiť, a nie je zrejmé z akého dôvodu by to pri spotrebiteľovi

malo platiť odlišne. Pre všetkých predsa platí ohľadom premlčania jeden zákon, a spotrebiteľské právo
osobitnú úpravu (pozn. súdu prvej inštancie: začiatku) premlčania (zatiaľ) nemá.
Žalovaný uzavrel, že žalobca mal na posúdenie jeho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
všetky informácie už odo dňa uzavretia zmluvy, resp. odo dňa zaplatenia jednotlivých splátok úveru.
Na základe uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že najneskôr dňom uhradenia splátok si bol

žalobca vedomý všetkých skutkových okolností potrebných na uplatnenie práva na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia (v zmysle zásady neznalosť práva neospravedlňuje).
Napokon žalovaný namietal aj 10 ročnú premlčaciu lehotu s poukazom na rozhodnutie NS SR, sp. zn.
1Cdo/238/2017 a uviedol, že k jej uplatneniu v obdobných veciach zaujal dovolací súd správny právny
názor, pričom svoje závery aj vyčerpávajúco odôvodnil, a žalovanému nie je zrejmé z akého dôvodu

sa odvolací súd odklonil od právneho názoru súdu vyššieho stupňa, nakoľko v rozpore s čl. 2 ods.
3 CSP neodôvodnil svoj odklon od ustálenej rozhodovacej praxe vyššieho súdu. Dodal, že práve s
ohľadom na to, že samotný Krajský súd nemá jednotný názor pri aplikácií 10 ročnej premlčacej lehoty,je rešpektovanie rozhodnutia NS SR 1Cdo/238/2017 nutné, nakoľko je súčasťou presadzovania zásady
právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.

10. Žalobkyňa písomným podaním zo dňa 12.10.2021 navrhla rozšírenie žaloby o určenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky (o spracovaní osobných údajov spotrebiteľa), a písomným podaním zo dňa
25.7.2021 zopakovala svoje vyjadrenie zo žaloby, že o možnosti, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne
obohatil, sa dozvedela od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, vo februári 2016, a navrhla
rozšírenie žaloby o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov.

11. Keďže v danom prípade hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje sumu 1000,- Eur (tzv. „drobný
spor“), súd vec v súlade s ust. § 297 CSP opätovne prejednal bez nariadenia pojednávania, a prihliadol
pritom na obsah spisu a vykonané dôkazy.

12. Podľa § 139 CSP žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.

13. Podľa § 140 ods. 1 CSP zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa
uplatňuje iné právo.

14. Podľa § 143 ods. 2 CSP súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli

byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe.

15. V danom prípade žalobkyňa po prvom rozhodnutí súdu prvej inštancie, ktoré bolo odvolacím súdom
zrušené a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, rozširovala žalobu,
hoci vo veci už boli predtým pri príprave prejednania veci vykonané viaceré procesné úkony, a keďže

ich výsledky by bez ďalšieho dopĺňania či zopakovania (§ 167 ods. 2-4 CSP) nemohli byť podkladom na
konanie o zmenenom návrhu, a tieto prostriedky procesného útoku neboli v zmysle § 153 ods. 1 CSP
uplatnené včas (nakoľko ich žalobkyňa mohla uplatniť už v žalobe samotnej), súd túto zmenu žaloby
nepripustil.

16. Následne súd, aj keď naďalej zastáva názor o uplynutí tak subjektívne dvojročnej, ako aj objektívnej
trojročnej premlčacej doby, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, sa opätovne oboznámil so
žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré strany sporu počas konania
uplatnili riadne a včas, vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinnými dôkazmi, ktorých odpis
bol stranám sporu v priebehu konania doručený, a na základe zhodných (resp. nepopretých) tvrdení

rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1, § 151 a § 186 ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov zistil tento
podstatný skutkový stav:

17. Podľa nespochybnených tvrdení žalobkyne jej žalovaný na základe zmluvy poskytol úver vo výške
1.659,70 Eur, za ktorý mu podľa jej nespochybneného tvrdenia a poukazu na prehľad platieb (č.l. 5)

zaplatila sumu vo výške 2.259,83 Eur, a to so zaúčtovaním poslednej transakcie dňa 29.4.2015 (-15,72
Eur), resp. úhrady 21.12.2009 (1.599,76 Eur).

18. Písomná zmluva o poskytnutí rýchlej pôžičky, na základe ktorej ku transakcii došlo, pritom
neobsahuje údaj o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský

úver platnej k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

19. Podľa podľa právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v tejto veci, ktorým je súd prvej
inštancie viazaný, keďže z ďalšieho dokazovania nevyplynuli nové skutočnosti, „žalobkyňa sa skutočne
dozvedela o tom, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil až od Združenia HOOS, a to konkrétne

dňa 18.02.2016, kedy bola informovaná o tom, že zmluva nemá náležitosti predpísané zákonom
a obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky“, a súčasne „úmysel žalovaného získať bezdôvodné
obohatenie sa prejavil a naplnil jeho konaním, keď prijal a ponechal si platby, ktoré boli vyplatené bez
právneho dôvodu. Teda žalovaný vedel, že sú to platby prevyšujúce istinu z dôvodu bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru.“

20. Podľa § 1 ods. 1 ZoSU tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním
spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania
spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkovýchnákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu
spotrebiteľa.

21. Podľa § 4 ods. 1 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

22. Podľa § 4 ods. 2 písm. k) ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
musí obsahovať priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský
úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2.

23. Podľa § 4 ods. 3 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm.
a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov

24. Podľa § 451 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej len „Občianskeho zákonníka“ alebo aj „OZ“)
bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením

z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

25. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

26. Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§
101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

27. Podľa § 107 ods. 1 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

28. Podľa § 107 ods. 2 OZ najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

29. Podľa § 563 OZ - ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v
rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

30. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Podľa

§ 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka
popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa § 3 nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka, v znení platnom v čase vzniku omeškania - výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych

bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.

31. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení zmluva o úvere predpokladá záväzok veriteľa,
že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a záväzok

dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Ďalší obsah takéhoto právneho vzťahu
(vrátane niektorých otázok týkajúci sa úročenia, úrokov a ich splatnosti) je vo všeobecnosti subsidiárne
určený dispozitívnymi normami § 498 a nasl. Obchodného zákonníka (ak strany nedohodnú inak). V
prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere (čo je aj tento prípad) však zákon pre vznik práva na úroky a
poplatky v zmysle § 4 ods. 2 ZoSU, okrem písomnej formy zmluvy, vyžaduje aj jej ďalšie obligatórne

obsahové náležitosti. Zmluva musí obsahovať okrem iného i priemernú hodnotu ročnej percentuálnej
miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
zverejnenú podľa § 7a ods. 2 s tým, že ak nie je uvedená, v zmysle ust. § 4 ods. 3 ZoSU platí, že
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Keďže v danom prípade písomná zmluva
túto náležitosť neobsahovala, poskytnutý spotrebiteľský úver sa preto v zmysle ust. § 4 ods. 3 ZoSU

považuje za bezúročný a bez poplatkov. Tým sa majú na mysli nepochybne všetky úroky a poplatky
vzťahujúce sa k tomuto úveru, a žalovaný tak mal právo len na vrátenie poskytnutej sumy.32. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým je súd viazaný, pritom žalovaný o týchto
skutočnostiach vedel, a úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie sa prejavil a naplnil jeho
konaním, keď prijal a ponechal si platby, ktoré boli vyplatené bez právneho dôvodu, pričom vedel, že sú

to platby prevyšujúce istinu z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Keďže žaloba na vydanie
bezdôvodného obohatenia poskytnutého na základe zmluvy zo dňa 1.4.2008 bola v tomto prípade
podaná dňa 11.5.2016, teda skôr ako uplynula (objektívna) desaťročná premlčacia doba na vydanie
plnenia z úmyselného bezdôvodného obohatenia počítaná od poslednej úhrady z roku 2009, ako aj
pred uplynutím (subjektívnej) dvojročnej premlčacej doby počítanej od mesiaca február 2016, kedy sa

žalobkyňa podľa právneho názoru odvolacieho súdu dozvedela o skutočnosti, že sa žalovaný na jej
úkor bezdôvodne obohatil od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, námietka premlčania
nároku vznesená žalovaným v zmysle záverov odvolacieho súdu nebola dôvodná. Vzhľadom na to súd
žalobevčastiovydaniebezdôvodnéhoobohatenia600,13Eurvyhovelažalovanémuuložilpovinnosťna
jeho vydanie ako rozdielu medzi sumou 2.259,83 Eur, ktorú právny predchodca žalovaného na základe
zmluvy o pôžičke žalobkyni poskytol, a sumou 1.659,70 Eur, ktorú žalobkyňa v jeho prospech celkovo

uhradila tak, ako je to uvedené výrokovej časti tohto rozsudku.

33. Pokiaľ ide o úroky z omeškania spojené s vydaním bezdôvodného obohatenia (uplatnené odo dňa
nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému), nakoľko čas splnenia tohto dlhu nie je ustanovený
právnym predpisom a žalobkyňa žalovaného o jeho vydanie osobitne nepožiadala, v zmysle ust. § 563

OZ bol žalovaný povinný vydať žalobkyni toto bezdôvodné obohatenie nasledujúceho dňa po doručení
žaloby (doručenej mu 2.6.2016), od ďalšieho dňa je v omeškaní s plnením tohto peňažného dlhu,
a preto je povinný platiť žalobcovi z dlžnej sumy aj úroky z omeškania. Súd preto žalobcovi priznal
uplatnenú sumu bezdôvodného obohatenia spolu so zákonnými úrokmi z omeškania v zmysle ust. §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nar. vlády Slovenskej za čas po jeho splatnosti vo výške o

päť percentuálnych bodov vyššej než bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná
k prvému dňu omeškania tak, ako je uvedené výrokovej časti tohto rozsudku, a v prevyšujúcej časti
presahujúcej sadzbu 5% ročne žalobu zamietol.

34.Onáhradetrovkonania,zahŕňajúcichajtrovydoterajšieho(predchádzajúceho)odvolaciehokonania,

súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

35. Žalobca bol v konaní proti žalovanému neúspešný len v nepatrnej časti (úroku z omeškania), preto
mu súd voči žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie
tohto práva v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.