Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Sunday, November 27, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8CoCsp/37/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121418195
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:6121418195.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.MartinaFiľakovskéhoasudcovJUDr.

Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851
02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: Remedium Legal s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851
01 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovaným: 1/ M. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. F. R. XX, XXX
XX S. F. R., 2/ Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. F. R. XX, XXX XX S. F. R., o zaplatenie 19.202,87 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 8Csp/114/2021-185
zo dňa 28. apríla 2022, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo výroku o trovách

konania.

Žalovaní v 1. a v 2. rade majú nárok vo vzťahu k žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že konanie
v časti zaplatenia sumy vo výške 130,58 eur zastavil. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovaným
v 1 . a v 2. rade náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil okrem iného ustanovením § 1 ods. 2, § 7 ods. 1, ods. 2, ods. 16 písm.
b), ods. 17 písm. b), § 11 ods. 2, § 17 ods. 1, ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„ zákon č. 129/2010 Z.z.“), § 52 ods. 1, § 53 ods. 9, § 565, § 524 ods. 1, ods. 2, § 100, § 101, § 103, § 54a
zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 92 ods. 8 zákona č.
483/2001 Z.z. o bankách (ďalej len „zákon o bankách“).

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou
upomínaciemu súdu dňa 09.07.2021 domáhal, aby súd uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť
sumu 19202,87 eur s príslušenstvom a náhradu trov konania.

4. Žalobu dôvodil tým, na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej podľa § 524 a
nasl. Občianskeho zákonníka zo dňa 12.10.2020 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s.,
Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653 (ďalej aj ako „postupca“) a žalobcom, postúpil

postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovaným. Postupca uzatvoril so žalovanými dňa 05.10.2017
Zmluvu č. XXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva“), ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky
postupcu v znení ich dodatkov (ďalej len „VOP“). Na základe Zmluvy postupca poskytol žalovaným
peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania peňažnýchprostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené v Zmluve a
vo VOP. Žalovaní neplnili v stanovených termínoch splátky, čím porušili svoju povinnosť podľa Zmluvy
a tak postupca podaním zo dňa 26.4.2018 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 02.03.2020.

Pohľadávkažalobcupredstavovalakudňupostúpeniapredmetnejpohľadávkysumuvovýške24.100,20
eur, ktorá pozostávala z istiny vo výške 19.334,87 eur, z riadneho úroku vo výške 3.893,13 eur, z úroku
z omeškania vo výške 864,20 eur a poplatkov vo výške 8,- eur. Po postúpení pohľadávky žalovaní
uhradili sumu v celkovej výške 140,- eur. Dlžná suma ku dňu spísania žaloby predstavuje sumu vo výške
23.960,20 eur, ktorá pozostáva z neuhradenej istiny vo výške 19.194,87 eur, neuhradeného riadneho

úroku vo výške 3.893,13 eur, neuhradeného úroku z omeškania vo výške 864,20 eur a neuhradených
poplatkov vo výške 8,- eur.

5. Vo veci bol Okresným súdom Banská Bystrica vydaný dňa 19.07.2021 pod sp.zn. 45Up/1157/2021
platobný rozkaz, ktorým bola žalovaným uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 19.202,87 eur s
príslušenstvom ako aj nahradiť trovy konania.

6. Proti vyššie uvedenému platobnému rozkazu podali žalovaní včas odpor, v ktorom navrhli
žalobu zamietnuť. Žalovaní poukázali na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, nakoľko
nemá bankovú licenciu. Postúpenie pohľadávky banky zo spotrebiteľskej zmluvy voči jej klientovi -
spotrebiteľovi na inú osobu, ktorá nie je bankou, je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka

v spojení s § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o
bankách upravuje aj ochranu práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Navyše podľa názoru
súdov inkasná spoločnosť, ktorá žiadnu bankovú licenciu nemá, nemá právo úver spravovať. Žalovaní
uviedli, že uplatňovaný nárok žalobcu je neurčitý, nezrozumiteľný, nešpecifikovaný. Žalobca si nesplnil
svoju povinnosť tvrdenia o výške reálnym vzájomných plnení a teda neuniesol bremeno tvrdenia.

Žalobca neuviedol odkontrolovateľné výpočet a postup nárokovanej čiastky, pričom priložené listiny
neosvedčujú uplatňovaný nárok. Žalovaní dodali veriteľa viackrát písomne žiadali o písomné potvrdenie
o vzájomných plneniach v rámci predmetnej zmluvy, no veriteľ im žiadne potvrdenie o finančnom
plnení doteraz nevydal. Žalovaní z opatrnosti vzniesli námietku premlčania a tiež námietku existencie
neprijateľných zmluvných podmienok. Účtovanie poplatkov za upomienky po 25 eur považoval za

neprijateľné. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovali bod 5.2 Obchodných podmienok týkajúci
sa poradia zaúčtovania platieb dlžníkov. Žalovaní tiež namietali, že veriteľ si nesplnil svoju povinnosť
s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť dlžníkov splácať úver, dôsledkom čoho je strata práva
požadovať splatenie úveru jednorazovo. Zmluva tiež neobsahuje náležitosti zákona o spotrebiteľských
úveroch. Žalovaní mali za to, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov. Podľa žalovaných

vyhlásením predčasnej splatnosti úveru zanikla povinnosť spotrebiteľa platiť z poskytnutej istiny ďalšie
zmluvne dohodnuté úroky.

7. Žalobca v replike uviedol, že žalovaní nebolí donútení Zmluvu za ponúkaných podmienok
podpisovať,nakoľkovšakpodpisomvyjadrilisúhlas,postupcanemaldôvodpristupovaťkindividuálnemu

dojednávaniu podmienok. Samotná skutočnosť, že zmluva je pripravená dodávateľom, nemôže bez
ďalšieho spôsobiť neplatnosť zmluvy ani jej časti. Všetky poplatky (a to i sankčné) či iné zložky ceny
súvisiace s úverom jasne a zrozumiteľne dohodnuté v príslušnej zmluve o úvere sú v zmysle ust. §
53 ods. 1, druhej vety, Občianskeho zákonníka sú vylúčené zo súdneho prieskumu neprijateľnosti.
Žalobca nesúhlasil s tvrdením, že niet dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili

výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom, nakoľko nastal stav, kedy spotrebiteľ
už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba. Naopak zo súdnych rozhodnutí vyplýva záver o
nároku na bežné úroky až do skutočného splatenia úveru, ale aj záver o možnosti kumulácie bežných
úrokov a úrokov z omeškania. Úrok z úveru je v podstate cena za používanie poskytnutých peňažných
prostriedkov, preto má dlžník povinnosť platiť tento úrok za skutočnú dobu ich používania, t.j. až do

doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi, pokiaľ si strany zmluvy o úvere nedohodli niečo iné. V
súvislosti so vznesenou námietkou premlčania poukázal na skutočnosť, že pri dohode o plnení dlhu v
splátkach môže veriteľ od dlžníka žiadať vždy len splnenie príslušnej splátky, ktorá sa stane splatnou
(zročnou). Každá zo splátok tak predstavuje samostatné plnenie a preto pre každú z nich plynie
trojročná premlčacia doba podľa § 103 Občianskeho zákonníka samostatne. Občiansky zákonník ďalej

v ustanovení § 565 umožňuje, aby sa veriteľ s dlžníkom dohodli, že ak sa nesplní niektorá splátka,
môže veriteľ uplatniť právo na zosplatnenie celého dlhu (tzv. strata výhody splátok). Veriteľ v takom
prípade môže žiadať o zaplatenie celého dlhu, avšak toto svoje právo môže uplatniť len do splatnosti
najbližšie nasledujúcej splátky, v opačnom prípade toto právo zaniká. Ak toto právo veriteľ uplatní,trojročná premlčacia doba, pokiaľ ide o celý zostávajúci dlh, začína plynúť odo dňa splatnosti splátky,
pre nesplnenie ktorej došlo k vyhláseniu splatnosti celého dlhu. Ak však veriteľ toto právo nevyužije
a ďalšia splátka sa stane splatnou, potom toto právo zaniká a vzniká mu až v prípade, ak dlžník

nezaplatí ani túto, ďalšiu splátku dlhu. V posudzovanom prípade bolo preukázané, že žalovaní boli
v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru (podaním zo dňa 03.03.2020) v omeškaní s plnením
splátok po dobu dlhšiu ako 3 mesiace (od 20.12.2019). Keďže však právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
zaniká splatnosťou najbližšie nasledujúcej splátky, potom mimoriadna splatnosť úveru nemohla byť
v posudzovanom prípade vyhlásená pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.12.2019. Oprávnenie

žalobcu vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pre nezaplatenie tejto splátky totiž zaniklo v súlade s ust. § 565
Občianskeho zákonníka dňa 20.01.2020, t. j. splatnosťou ďalšej splátky úveru. Zároveň je potrebné
uviesť, že ak by žalobca pre nesplnenie tejto splátky vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, potom by
porušil ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaný nebol v tom čase v omeškaní
po dobu dlhšiu ako 3 mesiace. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že v prípade, ak žalobca vyhlásil
mimoriadnu splatnosť úveru podaním zo dňa 03.03.2020 - toto svoje právo uplatnil v súlade s ust. §

565 Občianskeho zákonníka pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.02.2020 a zároveň toto svoje
právo uplatnil v súlade s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka po omeškaní spotrebiteľa s platením
splátok po dobu dlhšiu ako 3 mesiace. V posudzovanom prípade teda došlo v súlade s ust. § 565
Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
úveru pre nesplnenie splátky splatnej dňa 20.02.2020. Premlčacia doba pre všetky splátky splatné po

20.02.2020 tak začala v súlade s ust. § 103 Občianskeho zákonníka plynúť od zročnosti splátky, pre
nesplnenie ktorej došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru (v posudzovanom prípade od splátky
splatnej dňa 20.02.2020) a uplynula by najskôr dňa 20.02.2023. Keďže žaloba bola na súde podaná dňa
09.07.2021, žalobca má za to, že svoj nárok uplatnil na súde pred uplynutím premlčacej doby. Žalovaní v
podanom odpore ďalej konštatujú, že Zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, avšak žalobca

nikde nenachádza akékoľvek relevantné tvrdenia o ich existencii, prípadne uvedenie, ktoré zmluvné
podmienky považuje žalovaný za neprijateľné. Žalobca preto bez ďalšieho navrhol, aby súd na takéto
tvrdenia neprihliadal. Žalobca poukázal na skutočnosť, že postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu
ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách. Okrem výzvy zo dňa 30.01.2020 boli žalovaní postupcom
vyzvaní na zaplatenie pohľadávky a zároveň upozornení na možnosť uplatnenia práva podľa ust. §

565 Občianskeho zákonníka aj podaním zo dňa 03.03.2020 označeným ako „Oznámenie o vyhlásením
mimoriadnej splatnosti“. Žalovaní bol v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku
voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bolo preukázané, že žalovaní boli
postupcom vyzvaní na úhradu omeškaných splátok a to výzvou zo dňa 04.05.2020. Žalobca nesúhlasil
s názorom žalovaných, že postúpenie pohľadávok banky na inú osobu je v rozpore s ust. § 525

Občianskeho zákonníka, nakoľko ním malo dôjsť k zmene obsahu práv dlžníka. Postúpenie pohľadávky
banky na inú osobu dochádza len k zmene v osobe veriteľa.

8. Žalovaní čerpali peňažné prostriedky v celkovej výške 21.000,- eur. Žalovaní z poskytnutého úveru
uhradili sumu v celkovej výške 2.868,32 eur, a to nasledovne: 20.11.2017 - 292,54 eur, 20.12.2017 -

292,54 eur, 20.01.2018 - 4,91 eur, 01.02.2018 - 114,64 eur, 09.02.2018 - 172,99 eur, 09.02.2018 - 8,-
eur, 20.02.2018 - 142,17 eur, 01.03.2018 - 150,37 eur, 11.04.2018 - 292,54 eur, 11.04.2018 - 8,- eur,
10.05.2018 - 292,54 eur, 10.05.2018 - 8,- eur, 08.06.2018 - 292,54 eur, 08.06.2018 - 8,- eur, 20.06.2018
- 71,12 eur, 05.07.2018 - 0,60 eur, 10.07.2018 - 144,99 eur, 13.07.2018 - 28,- eur, 16.07.2018 - 47,83
eur, 15.11.2018 - 5,- eur, 13.12.2018 - 5,00 eur, 11.01.2019 - 5,- eur, 14.02.2019 - 5,- eur, 12.03.2019 -

5,- eur, 10.04.2019 - 5,- eur, 11.05.2019 - 5,- eur, 11.06.2019 - 5,- eur, 12.07.2019 - 5,- eur, 12.08.2019
- 5,- eur, 11.09.2019 - 5,- eur, 09.10.2019 - 5,- eur, 13.11.2019 - 5,- eur, 11.12.2019 - 5,- eur, 13.01.2020
- 5,- eur, 11.02.2020 - 5,- eur, 11.03.2020 - 5,- eur, 16.03.2020 - 49,90 eur, 01.04.2020 - 4,10 eur,
09.04.2020 - 5,- eur, 16.04.2020 - 49,90 eur, 03.05.2020 - 4,10 eur, 11.05.2020 - 5,- eur, 14.05.2020 -
46,98 eur, 14.05.2020 - 2,92 eur, 01.06.2020 - 4,10 eur, 10.06.2020 - 5,- eur, 16.06.2020 - 49,90 eur,

01.07.2020 - 4,10 eur, 09.07.2020 - 5,- eur, 16.07.2020 - 49,90 eur, 03.08.2020 - 4,10 eur, 10.08.2020
- 5,- eur, 14.08.2020 - 36,66 eur, 14.08.2020 - 13,24 eur, 02.09.2020 - 4,10 eur, 10.09.2020 - 10,- eur,
16.09.2020 - 49,90 eur, 01.10.2020 - 2,10 eur. Z úhrad žalovaných bola na istinu započítaná suma vo
výške 1.665,13 eur, na poplatky suma vo výške 32,- eur, na riadny úrok suma vo výške 1.171,19 eur a na
úrok z omeškania suma vo výške 0,- eur. Postúpená istina tak predstavuje poskytnutý úver mínus úhrady

žalovaných započítané na istinu (21.000,- eur - 1.665,13 eur = 19.334,87 eur). Platby po postúpení
pohľadávky boli v plnom rozsahu započítané na istinu t.j. žalovaná istina je vo výške 19.194,87 eur.
V zmysle čl. II. ods. 6 Zmluvy sa žalovaní zaviazali za každú vystavenú upomienku uhradiť sumu vo
výške 8,- eur v zmysle aktuálneho sadzobníka (poplatky v celkovej výške 40,- eur boli vyúčtované dňa05.02.2018, 05.04.2018, 07.05.2018, 05.06.2018, 06.07.2018). Z úhrad žalovaného bola na poplatky
započítaná suma vo výške 32,00 eur. Z úhrad žalovaného bola na zmluvný úrok započítaná suma vo
výške 1.171,19 eur, neuhradený zmluvný úrok predstavoval sumu vo výške 3.893,13 eur (5.064,32 eur -

1.171,19 eur) a vyčíslený je za obdobie 20.06.2018 - 07.10.2020. Zmluvný úrok z omeškania činí 252,83
eur. Po zosplatnení úveru bol žalovaným účtovaný úrok z omeškania vo výške 611,37 eur a vyčíslený
za obdobie od 03.03.2020 do 07.10.2020.

9. Žalobca v podaní zo dňa 25.08.2021 uviedol, že v rámci kontraktačného procesu nedošlo k porušeniu

žiadnej povinnosti veriteľa. Pri posúdení bonity žalovaných boli do úvahy vzaté všetky dostupné
informácie,vrátaneúdajovzospoločnéhobankového/úverovéhoregistra.Výsledkomdanéhoposúdenia
schopnosti žalovaných splácať úver bol jednoznačný záver o jeho platobnej spôsobilosti/schopnosti
splácať daný úver. Čistý mesačný príjem žalovaného v 1. rade, ktorý bol overený platobného účtu
vedeného v SLSP, a.s. činil 1.263,- eur a žalovanej v 2. rade, ktorý bol overený Sociálnej poisťovni,
činil 800,- eur. Žalovaní boli manželia s nezaopatrenými deťmi počte 4. Ich záväzky spolu predstavovali

sumu 946,30 eur a výdavky na domácnosť činili 702,88 eur. Ich disponibilný príjem tak predstavoval
sumu 413,82 eur.

10. Žalobca v podaní zo dňa 16.02.2022 zobral žalobu späť v časti zaplatenia sumy vo výške 100,58 eur
z dôvodu úhrady tejto sumy žalovanými. V uvedenom podaní žalobca zároveň dodal, že pokiaľ veriteľ

neskúmal bonitu spotrebiteľa ani jedným zo spôsobov uvedených v § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. (t.j.
na základe údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave alebo prihliadnutím na údaje z príslušnej
databázy alebo registra) považuje sa spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov. Ak však veriteľ
posudzoval bonitu (aspoň) jedným zo spôsobov uvedených v ust. § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. (tak
ako v prejednávanom prípade), potom nemohlo dôjsť k hrubému porušeniu povinností (resp. nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu povinností veriteľa posudzovať bonitu spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou)
podľa ust. § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. , nakoľko zákonodarca v právnej norme uviedol slovo „alebo“.
Ide o výrokovú spojku (disjunkciu), ktorá v právnej logike predstavuje vylučovací vzťah dvoch hypotéz.
V prejednávanom prípade veriteľ posúdil rodinný stav žalovaných ich príjmy, výdavky a taktiež nahliadol
do príslušného registra, preto určite nemožno hovoriť o hrubom porušení povinnosti podľa § 7 ods. 1

zákona č. 129/2010 Z.z. Žalobca ďalej uviedol, že kým dlžník plní svoje zmluvné povinnosti riadne a
včas je táto otázka irelevantná, nakoľko je celková čiastka spojená s úverom vopred známa. Splátky,
ktoré dlžník uhradí riadne a včas sa započítavajú v zmysle amortizačnej tabuľky. Platby, ktoré dlžník
uhradí mimo dohodnutého splátkového kalendára sa započítavajú v zmysle bodu 5.4 Produktových
obchodnýchpodmienokprehypotekárneasplátkovéúverySlovenskejsporiteľne,a.s.,vzmyslektorých:

„Ak to právny predpis nezakazuje, splátka sa použije na úhradu jednotlivých záväzkov Dlžníka v poradí:
a) splatné Poplatky od najskôr splatného záväzku, b) úroky z omeškania od najskôr splatného úroku z
omeškania, c) úroky od najskôr splatného úroku, a d) Istina.“

11. Na základe vyššie uvedenej skutočnosti a v súlade s ust. § 144 a nasl. Civilného sporového poriadku

(ďalej len „CSP“) súd konanie v časti istiny zastavil z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby po jej
doručení žalovaným.

12. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, podľa ktorého právny predchodca
žalobcu (SLSP, a.s.) a žalovaní uzavreli dňa 05.10.2017 Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX,

na základe ktorej poskytol právny predchodca žalobcu žalovaným spotrebný úver vo výške 21.000,- eur
na vyplatenie úverov, ktoré dlžníkom poskytol právny predchodca žalobcu, resp. iná banka. Zostatok
úveru SLSP, a.s. poskytnutého na základe zmluvy o kreditnej karte (XXXXXXXXXX) bol ku dňu uzavretia
Zmluvy vo výške 12.017,27 eur a zostatok iného úveru vo výške 2.705,- eur. Žalovaní sa zaviazali úver
splácať formou 96. mesačných splátok po 292,54 eur, pričom v tomto prípade bol dohodnutý fixný úrok v

sadzbe 8,90 % p.a.. Odplata činila 8,90 % p.a., RPMN bola uvedená vo výške 7,77 %, pričom priemerná
hodnota RPMN v danom čase a pre obdobné úvery činila 8,96 %. Celková čiastka, ktorú sa žalovaní
zaviazali uhradiť činila 28.082,53 eur. Prvá splátka bola splatná dňa 20.11.2017, ďalšie splátky vždy k
20. dňu v kalendárnom mesiaci a konečná splatnosť mala nastať dňa 20.10.2025. Banka sa zaviazala
poskytnúť úver jednorazovo s tým, že prípadný zostatok úveru poukáže v prospech účtu č. J. XXXX

XXXX XXXX XXXX XXXX. Z výpisu z úverového účtu súd zistil, že dňa 05.10.2017 bola suma úveru vo
výške 12.017,27eur poukázaná na účet žalobcu č. J. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, suma vo výške
2.840,25 eur bola poukázaná na účet č. J XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX a suma vo výške 6.142,48
eur bola poukázaná na účet žalovanej č. J. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX.13. Z lustrácii v spoločnom bankovom/úverovom registri vyplýva, že na žalovaných neboli podané žiadne
negatívne informácie. Celková úverová angažovanosť žalovaného v 1. rade bola vo výške 140.413,- eur

so splátkami v sume 1.107,- eur a celková úverová angažovanosť žalovanej v 2. rade bola vo výške
124.701,- eur s celkovou sumou splátok vo výške 842,- eur.
14. Listom zo dňa 30.01.2020 vyzval právny predchodca žalobcu žalovaných na úhradu dlžnej
sumy, ktorá k uvedenému dňu bola vo výške 5.720,98 eur s tým, že v prípade ak nedôjde k jej
uhradeniu do pätnástich dní od doručenia tejto výzvy je oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť

pohľadávky. Listom zo dňa 03.03.2020 právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru
k predchádzajúcemu dňu, t.j. k 02.03.2020, pričom výška pohľadávky predstavovala k tomuto dňu sumu
22.847,02 eur. Listom zo dňa 04.05.2020 právny predchodca žalobcu vyzval žalovaných na úhradu
dlžnej sumy vo výške 23.052,02 eur s tým, že v prípade ak dlžnú sumu neuhradia, banka je oprávnená
postúpiť pohľadávku tretej osobe. Oznámením zo dňa 20.10.2020 právny predchodca žalobcu oznámil
žalovaným postúpenie pohľadávky na aktuálneho žalobcu na základe zmluvy o postúpení pohľadávok

zo dňa 12.10.2020.

15. Z vykonaného dokazovanie je nepochybné, že právny predchodca žalobcu a žalovaní uzatvorili
zmluvu o úvere (spotrebiteľský úver) s tým, že táto zmluva je zmluvou spotrebiteľskou (typovou,
formulárovou), ktorú uzatvára dodávateľ vo viacerých prípadoch a voči vopred neurčitému počtu

spotrebiteľov, ktorí obsah zmluvy (poskytnutie finančných prostriedkov) podstatným spôsobom
neovplyvňujú. V zmysle tejto zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol žalovaným spotrebiteľský
úver vo výške 21.000,- eur na účel refinancovania skôr poskytnutých úverov veriteľmi a to právnym
predchodcom žalobcu a inou bankou. Súd preskúmal zmluvu o úvere a zistil, že obsahuje všetky
náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. a teda úver nepovažoval za bezúročný a bez

poplatkov v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z.. Žalovaní sa zaviazali úver splatiť
v pravidelných mesačných splátkach. Z platobnej histórie mal súd za preukázané, že žalovaní porušili
svoju zmluvnú povinnosť včas a riadne uhrádzať dojednané splátky úveru, v dôsledku čoho právny
predchodca pristúpil k zosplatneniu úveru a následne postúpil svoju pohľadávku voči žalovanej na
žalobcu.

16. Cieľom § 7, ako aj § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. je, že veriteľ je pri posúdení úverovej
schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky,
tak aj skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzatvorením zmluvy s vysokou
mierou pravdepodobnosti očakávať, napríklad predpokladaný príjem a podobne. Dôraz pri posúdení

úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa na posúdenie
toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude
potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa pritom
vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o získanie
stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napríklad možné s istotou vylúčiť,

že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a podobne. Z uvedeného
je zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú
schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že informácie
pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to
aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia

úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a
samozrejme najmä ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov.
Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť,
či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o
príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej

situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplne, presné a pravdivé údaje.
Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od
spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné
informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane

spotrebiteľovi v jeho domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek
problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného
analyzovať spotrebiteľov domáci rozpočet, a to tak stranu príjmov, ako aj stranu výdavkov, a to vždy vo
vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Preskúmať jeho konkrétne príjmy zo zamestnaneckej aleboinej činnosti, náklady na bývanie, dopravu, domácnosť, vyživovaciu podobnosť a podobne. Analýza iba
niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.

17. Krajský súd v Prešove vo svojom rozhodnutí, sp. zn. 6Co/171/2016, k otázke skúmania bonity
spotrebiteľa uviedol: „Podľa článku 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48ES o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102EHS, členské štáty zabezpečia,
že veriteľ pred uzatvorením zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných
informácií získaných, ak je to vhodné od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia

do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť
úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môže túto povinnosť
zachovať.“

18. Žalobca jednak nepreukázal, aby žalovaní deklarovali príjem vo výške 1.263,- eur a 800,- eur,
a nepreukázal to, aby tieto príjmy právny predchodca žalobcu overoval. Pokiaľ ide o výdavky na

domácnosť, súd má za to, že žalobca nepreukázal to, že poskytovateľ úveru skúmal i výdavky
žalovaných na bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti. Nie je zrejmé z akých údajov
vychádzal pri sume výdavkov na domácnosť vo výške 702,88 eur. Javí sa, že veriteľ pri tejto sume
vychádzalzosúmživotnéhomiminastanovenýchOpatrenímMinisterstvapráce,sociálnychvecíarodiny
SR č. 173/2017 Z.z., čo však nepreukazuje, že žalovaní mali výdavky práve v takejto výške a nie nižšej

či vyššej.

19. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca súdu nepreukázal, aby
právny predchodca skúmal príjmy a hlavne výdavky žalovaných. Je povinnosť subjektu, ktorý poskytuje
finančné plnenie vo forme úverov, tieto okolnosti objektívne zistiť. Za týchto okolnosti právny predchodca

žalobcu zjavne nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z..z., ale
naopak, tieto svoje povinnosti porušil, čím sú naplnené predpoklady hmotnoprávnej fikcie podľa § 11
ods. 2 zákona prvá veta, t.j., že nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru.

20. Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 28.3.2018, sp. zn. 7Cdo/26/2017 uviedol: „Podmienky podľa § 92
ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému
subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané).
Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre
rozpor so zákonom (§ 39 O. z.).“

21. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť iba
pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už (1) splatnými, a to za predpokladu predchádzajúcej (2) písomnej
výzvy potom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené
predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené

v čase postúpenia pohľadávky.

22. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách oprávňuje banku postúpiť na iný subjekt len
peňažný záväzok, s ktorým je dlžník v omeškaní (z dôvodovej správy uvedenému zákonu týkajúcej sa
predmetného ustanovenia je zrejmé, že toto ustanovenie upravuje možnosť využitia inštitútu postúpenia

pohľadávky zodpovedajúcej nesplácaného dlhu) a nemôže postúpiť pohľadávku, ktorá ešte nebola
splatná. Z uvedeného teda vyplýva, že pôvodný žalobca nemohol postúpiť žalobcovi tzv. „živý úver“.

23. Súd prvej inštancie mal teda za to, že neboli v konaní splnené zákonné predpoklady pre platné
postúpenie pohľadávky. Podľa zmluvy bola konečná splatnosť úveru dňa 20.10.2025. Ako už je vyššie

uvedené k vyhláseniu predčasnej splatnosti nedošlo a teda Slovenská sporiteľňa, a.s. nemohla postúpiť
žalobcovi dňa 12.10.2020 tzv. „živý úver“. Pokiaľ teda spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpila
svoju pohľadávku na žalobcu konala v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, ale aj s
§ 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., a preto je zmluva o postúpení pohľadávky neplatný právny úkon
v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor tohto právneho úkonu so zákonom - ustanovením §

92 ods. 8 zákona o bankách a § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.). Vzhľadom na nedostatok aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu súd žalobu zamietol.24. Súd prvej inštancie mal za to, že ak by aj žalobca bol aktívne legitimovaným subjektom, jeho nárok
by nebol dôvodný z dôvodu jeho premlčania. Premlčacia doba práva na zaplatenie zosplatneného dlhu
začína plynúť už odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, pre ktorú bol dlh zosplatnený. V danom prípade

právny predchodca žalobcu ako veriteľ vyhlásil predčasnú splatnosť celého úveru ku dňu 02.03.2020 v
zmysle § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pričom tak musel vzhľadom na znenie § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka urobiť po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky,
pre ktorú bola táto predčasná splatnosť vyhlásená. Právny predchodca žalobcu vyhlásil predčasnú
splatnosť, avšak v oznámení neuviedol, pre nezaplatenie ktorej splátky tak učinil a táto skutočnosť

nevyplýva ani z výzvy pred zosplatnením zo dňa 30.01.2020. Žalovaní uhradili od 20.11.2017 spolu 7
splátok.Keďžesplátkybolisplatnévždyk20.dňuvmesiaci,žalobcamoholvyhlásiťpredčasnúsplatnosť
najskôr v auguste 2018 /pre viac ako 3-mesačné omeškanie s časťou splátky splatnej v júni 2018 a
súčasne po riadnom neuhradení najmenej troch splátok, t.j. splátok splatných 20.06.2018, 20.07.2018.
20.08.2016/ a nie až po uplynutí viac ako jedného roka od omeškania. V prípade spotrebiteľských
zmlúv platí, že premlčacia doba začína plynúť od zročnosti splátky, kvôli ktorej sa predčasné splatenie

žiada, nie od okamihu predčasného zosplatenia. Keďže § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka umožňuje
predčasné splatenie uplatniť až po trojmesačnom omeškaní s niektorou splátkou, je práve táto splátka
tou splátkou, pre nesplnenie ktorej sa stane zročným celý dlh v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka.
Preto od jej zročnosti (a nie až uplynutím troch mesiacov, resp. zosplatnením) plynie premlčacia doba v
zmysle tohto ustanovenia. Vzhľadom na vyššie uvedené, tak odo dňa 21.06.2018 začala plynúť 3-ročná

premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 21.06.2021. Žaloba bola doručená súdu až dňa 09.07.2021, teda
po uplynutí trojročnej premlčacej doby.

25. Súd nevykonal dokazovanie predložením kvitancie, nakoľko takýto dôkaz nepovažoval za účelný,
keďže z výpisu z úverového účtu vyplýva, aké sumy boli poukázané na refinancovanie skôr poskytnutých

úverov a zo Zmluvy tiež vyplýva, aké úvery boli poskytnuté žalovaným zo strany právneho predchodcu
žalobcu.

26. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods.1 CSP, podľa ktorého
súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaní boli v konaní v

celom rozsahu úspešní, avšak nakoľko si náhradu trov konania neuplatnili a zo spisu jej trovy konania
nevyplývajú, súd žalovaným nárok na náhradu trov konania nepriznal a žalobca ako neúspešná strana
nemá právo na náhradu trov konania.

27. Proti výroku rozsudku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a proti výroku o trovách

konania podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie prostredníctvom právneho zástupcu
z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; a z
dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

28. K preukázaniu splnenia podmienok v zmysle ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. a nespornosť
skutkových tvrdení strán sporu ohľadom týchto podmienok v prvom rade žalobca poukázal na to, že
úver zo Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej aj „Zmluva“) bol žalobcovi poskytnutý
na vyplatenie záväzkov uvedených v článku II v bode 1. Zmluvy, z čoho jednoznačne vyplýva, že sa

jedná o takzvaný “refinančný úver“. Zákonodarca pri poskytovaní refinančných úverov zjednodušil celý
procesný postup, najmä skúmanie bonity, s ohľadom na to, že v takýchto prípadoch už spotrebiteľ
má nejaké záväzky, pre ktoré musel splniť zákonom a pôvodnými veriteľmi stanovené podmienky a
refinancovaním už existujúcich záväzkov sa dostáva do finančne výhodnejšej pozície (t. j. zlepšuje sa
jeho schopnosť splácania záväzkov), pretože sa mu tým znížia náklady spojené s čerpaním úveru.

Na danú vec sa podľa názoru žalobcu vzťahujú ust. § 7 ods. 20 zákona č. 129/2010 Z.z., podľa
ktorého na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver sa použijú tieto
položky: čistý príjem spotrebiteľa, náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa
a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,17ta), výška splátky spotrebiteľského úveru
a peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa. Nakoľko sa v tomto prípade jedná o refinančný úver,

bolo nevyhnutné aplikovať na prejednávaný prípad aj ust. § 7 ods. 24 písm. a) zákona č. 129/2010
Z.z.: „Ustanovenia odsekov 19 až 23 sa nevzťahujú na spotrebiteľský úver, ktorým sa splatí jeden alebo
viac existujúcich úverov poskytnutých podľa tohto zákona (ďalej len „refinancovaný úver“) alebo na
zmenu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorej predmetom je navýšenie výšky spotrebiteľského úveru(ďalej len „navýšený úver“), ak výška poskytnutého spotrebiteľského úveru výrazne neprevyšuje súčet
zostávajúcich výšok refinancovaných úverov alebo navýšených úverov.“ Ak súd dospel k záveru, že
postupca pri posudzovaní bonity žalovaných nepostupoval s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods.

1 zákona č. 129/2010 Z.z., tak dospel podľa názoru žalobcu k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (neaplikovanie ust. § 7 ods. 24 zákona
č. 129/2010 Z.z. na prejednávaný prípad) a v bode 13. napadnutého rozsudku vyžadoval od žalobcu
preukázanie skúmania bonity žalovaných nad rámec zákona.

29. S ohľadom na vyššie uvedené má žalobca za to, že boli dodržané všetky zákonom stanovené
podmienky pri posudzovaní schopnosti žalovaných splácať poskytnutý refinančný úver z čoho vyplýva,
že boli splnené aj podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti predmetného úveru aj s poukazom
na § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v kontexte § 7 ods. 24 zákona č. 129/2010 Z.z., teda je vylúčené,
že by sa v danom prípade jednalo o živý úver tak ako to tvrdí súd v závere bodu 17. napadnutého
rozsudku. Žalobca má za to, že predmetnú pohľadávku nadobudol na základe zmluvy o postúpení

pohľadávok uzatvorenej dňa 12.10.2020 platne, po splnení všetkých zákonom stanovených podmienok
pre postúpenie pohľadávky. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobca sa na základe platnej
zmluvy o postúpení pohľadávky stal veriteľom žalovanej pohľadávky a je aktívne vecne legitimovaný v
predmetnom spore.
30. Žalobca namietal aj nesprávne právne posúdenie súdu prvej inštancie ohľadom premlčania

pohľadávky v bode 19. napadnutého rozhodnutia. V žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s právnym
názorom súdu, v zmysle ktorého je pri uplatnení tohto práva potrebné posudzovať plynutie premlčacej
doby, pre nesplnenie splátky, s ktorou sa žalovaní po prvý krát dostali do omeškania - resp., bolo by
to úplne zbytočné, keďže v zmysle ust. § 565 Občianskeho zákonníka nemožno toto právo uplatniť pre
nesplnenie inej splátky, než tej, ktorá bezprostredne predchádza uplatneniu tohto práva (nakoľko po

splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky toto právo zaniká). Žalobca má za to, že oprávnenie postupcu
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pre nezaplatenie splátok splatných pred 20.02.2020 (všetky omeškané
splátky splatné pred tou splátkou, ktorá bezprostredne predchádzala uplatneniu práva podľa § 565
Občianskeho zákonníka) zaniklo v súlade s ust. § 565 Občianskeho zákonníka splatnosťou ďalšej
splátky úveru. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že v prípade, ak postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť

úveru ku dňu 02.03.2020 - toto svoje právo uplatnil v súlade s ust. § 565 Občianskeho zákonníka
pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.02.2020 (t. j. splátky, ktorá vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
úveru bezprostredne predchádzala a pre ktorej nezaplatenie mohol ako jedinej (!) v súlade s ust. §
565 Občianskeho zákonníka vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru) a zároveň toto svoje právo uplatnil
v súlade s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka po omeškaní spotrebiteľa (žalovaných) s platením

splátok po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, pričom spotrebiteľ (žalovaní) bol nesporne na toto oprávnenie
veriteľa upozornený.

31. Žalobca poukázal na to, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vôbec nevyplýva či (a ak, tak
ako) sa súd pri posudzovaní premlčania vysporiadal s ust. § 1 a § 8 zák. č. 62/2020 Z. z. o niektorých

mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19
a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. V dôsledku uvedeného zákona premlčacia
doba neplynula v období od: 27.03.2020 do 30.04.2020, t. j. 35 dní; 19.01.2021 do 28.02.2021, t. j.
41 dní, spolu 76 dní. Ak by súd na vec aplikoval uvedené ustanovenia, nemohol ani pri rešpektovaní
jeho právneho záveru o plynutí premlčacej doby od 21.06.2018 dospieť k tomu, že bola pohľadávka

žalobcupremlčaná,pretožeakbysaajžalobcastotožnilsozávermisúdu,vzmyslektorýchzačalaplynúť
premlčacia doba dňa 21.06.2018 (s čím sa žalobca nestotožňuje), potom by po zohľadnení ustanovenia
§ 1 a § 8 zák. č. 62/2020 Z. z. uplynula až dňa 05.09.2021 (21.06.2021 + 76 dní) a keďže žaloba bola
podanádňa09.07.2021,nietpochýbotom,ženárokboluplatnenývčas.Žalobcamázato,žepremlčacia
doba pre všetky splátky splatné po 02.03.2020 tak začala v súlade s ustanovením § 103 Občianskeho

zákonníka plynúť odo dňa nasledujúceho po dni zročnosti splátky (+ 76 dní v zmysle vyššie citovaných
ustanovení § 1 a § 8 zák. č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením
nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony tak premlčacia doba neplynula v období od: a) 27.03.2020 do 30.04.2020, t. j. spolu 35 dní;
b) 19.01.2021 do 28.02.2021, t. j. spolu 41 dní), pre nesplnenie ktorej došlo k vyhláseniu mimoriadnej

splatnosti úveru (v posudzovanom prípade odo dňa 20.02.2020) a uplynula by najskôr dňa 07.05.2023.32. Žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe
žalobcu vyhovie, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil trovy konania.

33. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní. Žiadali žalobu zamietnuť a nepriznať trovy konania
žalobcovi.

34. K vyjadreniu žalovaných sa vyjadril žalobca. Zotrval na podanom odvolaní a žiadal zmeniť odvolaním

napadnutý rozsudok a žalobe vyhovieť, resp. zrušiť rozhodnutie a vec r vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

35. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia

pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

36. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu

prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

37. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam uvádza
nasledovné:

38. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru v tom smere, že
uzatvorenáZmluvaosplátkovomúvereč.XXXXXXXXXXzodňa05.10.2017 jezmluvouspotrebiteľskou
vychádzajúc z postavenia žalovaných ako dlžníka z úverovej zmluvy a je namieste aplikovať príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka ako aj Zákon o spotrebiteľských úveroch platný v čase uzatvorenia
zmluvy o úvere. Zmluvným dojednaním nie je možné vylúčiť pôsobnosť Zákona o spotrebiteľských

úveroch, ktorý je predpisom obsahujúcim kogentné ustanovenia a vzťahuje sa na všetky zmluvy
spĺňajúce definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle tohto zákona. Výnimku netvoria ani
zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Zákon o spotrebiteľských úveroch má vo vzťahu
k Obchodnému zákonníku povahu lex specialis, a preto má prednosť pred aplikáciou ustanovení
Obchodného zákonníka.

39. Súd prvej inštancie vykonal dôkazy za účelom zistenia, či žalobca ako veriteľ pred uzavretím zmluvy
posudzoval schopnosť žalovaného ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Možnosť takéhoto
postupu pri dokazovaní priamo vyplýva z ust. § 295 CSP. upravujúceho osobitné ustanovenia o
dokazovaní. Podľa tohto ustanovenia súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je

to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

40. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že ak súd prvej inštancie dospel k záveru o tom, že
veriteľ pri posudzovaní bonity žalovaných nepostupoval s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z.z., tak dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci spočívajúcom v neaplikovaní ust. § 7 ods. 24 zákona č. 129/2010
Z.z. a v bode 13 napadnutého rozsudku vyžadoval od žalobcu preukázanie skúmania bonity žalovaných
nad rámec zákona.

41. Podľa názoru odvolacieho súdu takéto tvrdenie žalobcu nie je správne.

42.Súdprvejinštanciedospelkzáveru,žežalobcavkonanínepreukázal,žeprávnypredchodcažalobcu
postupoval s odbornou starostlivosťou pri uzatváraní kontraktu so žalovanými, tak ako to vyplýva z ust.
§ 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z..

43. Podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv, veriteľ
je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v
navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľskýúver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. S
porušením tejto povinnosti zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv spájal
významnú sankciu a to v ust. § 11 ods. 2. V súlade s týmto ustanovením, ak veriteľ nekonal s odbornou

starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený požadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie
schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave
spotrebiteľa, alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania

schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

44. Podľa čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ
pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií
získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej

databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.

45. V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné

opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy
osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií
a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení
týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,
abyveritelianeposkytovaliúverynezodpovednealebobezpredchádzajúcehoposúdeniaúverovejbonity

a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili
potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.
júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za
individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,

ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého
obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a
usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

46. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na znenie Rozsudku Súdneho dvora (druhá komora z 05.

marca 2020 vo veci C-679/18 OPR-Finance, s.r.o. proti GK: „Návrh na začatie prejudiciálneho konania
sa týka výkladu článkov 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s.
66). Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou OPR-Finance s.r.o. a osobou GK vo veci
návrhu na zaplatenie zostávajúcich dlžných súm podľa zmluvy o úvere poskytnutých touto spoločnosťou

danej osobe.“ Súdny dvor v tejto veci rozhodol takto: Články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady
87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať
ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí
pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto

povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa
uvedeného článku 23. Články 8 a 23 smernice 2008/48 sa majú ďalej vykladať v tom zmysle, že bránia
vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinnosti veriteľa posúdiť pred
uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s
povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej jeho možnostiam,

uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne, a to v trojročnej premlčacej
dobe.

47. Pri posudzovaní platnosti spotrebiteľskej zmluvy sa všeobecné súdy musia zaoberať celkovou
vyváženosťou práv účastníkov zmluvy a vychádzať z princípu ochrany spotrebiteľa ako jedného

z kľúčových princípov súčasného občianskeho práva. Opačný postup vedie k porušeniu práva na
spravodlivý proces zaručenému článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. (nález Ústavného
súdu Českej republiky z 1. novembra 2016, č. k. I. ÚS 913/16)48. Záver súdu prvej inštancie je súladný s rozhodovacou praxou Krajského súdu v Prešove. Žalobca
v podanom odvolaní a aj vo svojom vyjadrení zo dňa 25.08.2021 uviedol, že pri posudzovaní bonity
žalovaných boli do úvahy vzaté všetky dostupné informácie, vrátane údajov zo spoločného bankového

registra. Výsledkom posúdenia bol jednoznačný záver o ich platobnej spôsobilosti, schopnosti splácať
refinančný úver. V konaní však nebol predložený žalobcom žiaden dôkaz o tom, že právny predchodca
skúmal príjmy a výdaje žalovaných. Žalobca predložil len jeden dokument o žalovanom v 1. rade a
žalovanom v 2. rade, z ktorého vyplýva počet kontraktov. Žalobca nepredložil žiaden dôkaz o tom, že
žalovaní majú príjmy uvádzané žalobcom, ani to, odkiaľ dospel k záveru, že žalovaní majú výdavky na

domácnosť spolu 702,88 eur, pričom skutočnosť, že právny predchodca žalobcu skúmal s odbornou
starostlivosťou schopnosť žalovaných splácať úver, žalovaní po celý čas v konaní spochybňovali.
Žalobcom tvrdené skúmanie bonity nahliadnutím do SRBI registra, podľa názoru odvolacieho súdu
nezodpovedá požiadavkám posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať úver s odbornou starostlivosťou.
Právny predchodca žalobcu len nahliadnutím do registra ako veriteľ nemohol odborne posúdiť celkovú
finančnú situáciu spotrebiteľa bez toho, aby skúmal aké mesačné výdavky, vyživovacia povinnosť,

zabezpečenie nevyhnutných potrieb ako je strava, doprava, ubytovanie, aké bežné výdavky a v akej
výške mesačne má spotrebiteľ. Z rozhodovacej činnosti je súdu známe, že spotrebiteľské úvery sú často
poskytované z dôvodu vzniknutej finančnej situácie, kde sa spotrebiteľ nachádza v úverovej špirále,
zadlžený ďalšími úvermi, ktoré nie je schopný splácať. Je povinnosťou veriteľa všetky tieto skutočnosti
vyhodnotiť a to nie len nahliadnutím do úverového registra.

49. Súd prvej inštancie vychádzal z listinných dôkazov založených v spise a vo veci správne rozhodol,
nakoľko žalobca nepreukázal, že právny predchodca žalobcu pred uzatvorením zmluvy postupoval v
súlade § 7 zákona č. 129/2010 Z.z.

50.Podľa§7ods.19až24zákonač.129/2010Z.z.,veriteľpodľa§20ods.1písm.a),banka,zahraničná
banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní určiť, dodržiavať a pravidelne prehodnocovať limit pre
ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
Podľa odseku 20, na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver sa použijú
tieto položky:

a) čistý príjem spotrebiteľa,
b)nákladynazabezpečeniezákladnýchživotnýchpotriebspotrebiteľaaosôb,vočiktorýmmáspotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť,17ta)
c) výška splátky spotrebiteľského úveru a
d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa.

Podľa odseku 21, veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej
banky sú povinní limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver určiť tak, aby
súčet hodnôt položiek na výpočet limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver podľa odseku 20 písm. b) až d) neprevyšoval hodnotu položky podľa odseku 20 písm. a).
Podľa odseku 22, veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej

banky sú povinní pri spotrebiteľskom úvere, pri ktorom nie je určená fixná úroková sadzba počas
celej lehoty splatnosti spotrebiteľského úveru, zahrnúť do výpočtu ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver dopad možného navýšenia úrokovej sadzby.
Podľa odseku 23 písm. a), veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky môžu poskytnúť spotrebiteľský úver spotrebiteľovi, len ak spotrebiteľ spĺňa limit pre

ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
Podľa odseku 24, ustanovenia odsekov 19 až 23 sa nevzťahujú na spotrebiteľský úver, ktorým sa splatí
jeden alebo viac existujúcich úverov poskytnutých podľa tohto zákona (ďalej len „refinancovaný úver“)
alebo na zmenu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorej predmetom je navýšenie výšky spotrebiteľského
úveru (ďalej len „navýšený úver“), ak výška poskytnutého spotrebiteľského úveru výrazne neprevyšuje

súčet zostávajúcich výšok refinancovaných úverov alebo navýšených úverov.

51. K námietke žalobcu, že súd nesprávne právne vec posúdil nakoľko neaplikoval ust. § 7 ods. 24
zákona č. 129/2010 Z.z., odvolací súd uvádza, že z ust. § 7 ods. 24 vyplýva, že sa na tzv. refinancový
úver nepoužijú ust. § 7 ods. 19 až ods. 23 zákona č. 129/2010 Z.z., z ktorých vyplýva na základe

akých kritérií sa vypočítava ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať úver, nič to však nemení na
tom, že veriteľ je povinný postupovať podľa § 7 ods. 1 a s odbornou starostlivosťou posudzovať
schopnosť spotrebiteľa splácať úver, to znamená, že veriteľ v rámci predzmluvných vzťahov vždy
má povinnosť skúmať, či spotrebiteľ bude schopný splácať úver, aj refinancovaný úver. Nahliadnutiedo SRBI registra nemožno samo o sebe považovať za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z
ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Bez toho, aby žalobca/veriteľ skúmal aj iné aspekty, hlave
celkový príjem a celkové mesačné výdavky žalovaných, nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej

situácii žalovaných, potrebnej pre posúdenie schopnosti žalovaných splácať dlh zo zmluvy. Spotrebiteľ
je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé informácie, ale povinnosť konať
s odbornou starostlivosťou zaväzuje veriteľa.

52. Odvolací súd poukazuje na ust. § 7 ods. 16 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení

účinnom v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (5.10.2017), podľa ktorého bol právny
predchodca žalobcu ako veriteľ povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery s odbornou
starostlivosťou. Vynaloženie tejto odbornej starostlivosti je potrebné hodnoverne preukázať, pričom v
tomto spore táto povinnosť hodnoverného preukázania splnenia si tejto povinnosti prešla aj na jeho
právnych nástupcov, teda toho času na súčasného žalobcu.

53. Hodnotenie dôkazov upravuje Civilný sporový poriadok v ustanovení § 191. Podľa tohto ustanovenia
dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého
vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

54. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymipredpismivtom,akomázhľadiskapravdivostitenktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásada
voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a

prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.
Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz
svojho opaku.

55. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno

spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti
prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov
navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie

zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k
uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný

skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,
ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné
bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.

56. Strana sporu teda musí preukázať to, čo tvrdí, pretože len potom môže súd zobrať jej tvrdenie

za základ svojho rozhodnutia. Ak žalobca si uplatňoval nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, musí sám
preukázať, že konal podľa zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzatvorenia zmluvy,
dodržal všetky povinnosti uvedené v zákone a svoje tvrdenia je povinný preukázať. Podľa súdnej
judikatúry dôsledkom nesplnenia povinnosti tvrdiť všetky pre rozhodnutie významné skutočnosti
(povinnosť tvrdenia) a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť) je vynesenie

nepriaznivého rozsudku pre stranu, ktorá ich nesplnila. Súd sám nie je povinný po významných
skutočnostiach pátrať.

57. Záver súdu prvej inštancie v bode 13 odôvodnenia rozhodnutia je správny. Odvolací súd sa stotožnil
so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca jednak nepreukázal, aby žalovaní deklarovali príjem vo

výške 1.263,- eur a 800,- eur, a nepreukázal to, aby tieto príjmy právny predchodca žalobcu overoval.
Pokiaľ ide o výdavky na domácnosť, súd má za to, že žalobca nepreukázal to, že poskytovateľ úveru
skúmal i výdavky žalovaných na bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti. Nie je zrejmé
z akých údajov vychádzal pri sume výdavkov na domácnosť vo výške 702,88 eur. Javí sa, že veriteľ pritejto sume vychádzal zo súm životného mimina stanovených Opatrením Ministerstva práce, sociálnych
vecí a rodiny SR č. 173/2017 Z.z., čo však nepreukazuje, že žalovaní mali výdavky práve v takejto výške
a nie nižšej či vyššej.

58. Keďže právny predchodca žalobcu zjavne nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z.z., ale naopak tieto svoje povinnosti porušil, čím sú naplnené predpoklady
hmotnoprávnej fikcie podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. prvá veta, že nie je oprávnený
požadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Predčasné zosplatnenie

úveru je teda neplatným právnym úkonom bez akýchkoľvek účinkov, na čo súd prihliada ex offo. Ak
nedošlo k predčasnému zosplatneniu úveru, banka nemohla predmetný úver postúpiť na žalobcu, to
priamo vylučuje ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že
termín konečnej splatnosti je 20.10.2025, a teda pôvodný veriteľ nemohol platne postúpiť pohľadávku
na žalobcu. Predmetné postúpenie pohľadávky je neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho
zákonníka.

59. Podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve
banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku

postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol

jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

60. V tomto ustanovení zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách ako špeciálny právny predpis upravoval
osobitný postup pri postúpení pohľadávky inej osobe a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Zákonnými
podmienkami pre takéto postúpenie boli existencia splatnej pohľadávky, písomná výzva k zaplateniu a
dlžníkove omeškanie so splnením trvajúce nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.

61. Pre platnosť zmluvy ako právneho úkonu je právne významný moment, kedy tento právny úkon bol
urobený. Ak zmluva o postúpení pohľadávok v čase jej uzatvárania nespĺňala náležitosti vyžadované
ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, išlo o neplatný právny úkon odporujúci
zákonu. Neplatnosť podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je neplatnosťou absolútnou, čo

znamená, že právny úkon takouto absolútnou neplatnosťou postihnutý, nemá za následok vznik, zmenu
alebo zánik práv a povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a
pôsobí od začiatku voči každému. Ak v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, sa
hovorí o omeškaní so splnením čo len časti peňažného záväzku dlžníka, za predpokladu nevyhlásenia
mimoriadnej splatnosti úveru, týmto peňažným záväzkom môže byť iba dlh vzniknutý neuhradením už

splatných splátok, nakoľko s ďalšími splátkami splatnými v budúcnosti nemôže byť dlžník v omeškaní.
Pokiaľ v ďalšej časti tohto ustanovenia sa hovorí o pohľadávke zodpovedajúcej tomuto peňažnému
záväzku, je zrejmé, že ide o peňažný záväzok vzniknutý z doposiaľ neuhradených splatných splátok.

62. Vo všeobecnosti platí, že postúpenie pohľadávky spočíva v tom, že do existujúceho záväzku

namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ, čiže dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena
sa nedotýka práv, ani povinností dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku, a preto sa na platnosť
zmluvy o postúpení nevyžaduje súhlas dlžníka. Zámerom právnej úpravy postúpenia pohľadávky je
zabrániť tomu, aby postúpením pohľadávky došlo k zhoršeniu právneho postavenia dlžníka. Za týmto
účelomsamuzachovávajúvšetkynámietkyprotipostúpenejpohľadávkearovnakoajmožnosťnamietať

voči tejto pohľadávke svoje vzájomné pohľadávky. Následky postúpenia sa tak predovšetkým prejavia v
právnom postavení postupcu, ktorý stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom i právami
s ňou spojenými. Postupník sa na základe postúpenia pohľadávky stane veriteľom namiesto postupcu
a pohľadávku nadobudne so všetkými právami, ktoré sú s ňou spojené. Keďže ide o významnú zmenuv osobe veriteľa, ustanovuje Občiansky zákonník pre postúpenie pohľadávky písomnú formu a zároveň
ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom postúpenia. Osobitné predpisy môžu
upravovať postúpenie pohľadávok v špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať osobitné

podmienky, ktorých splnenie je na platné postúpenie potrebné.

63. V zmysle dôvodovej správy k zákonu o bankách, mal zákonodarca úpravou obsiahnutou v
ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku,
s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie

malo banku motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu
pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac
pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále
zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to
vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej
zmluvy s bankou, táto kedykoľvek počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči

spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napr. nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska. Takéto
konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa
je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.

64. Základným právnym problémom v danej veci je otázka platnosti, či neplatnosti právneho úkonu

postúpenia pohľadávky podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Teda, či podmienky pre
postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu žalovaného na tretiu osobu, ktorá nie je bankou podľa
ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá Zákona o bankách, musia byť splnené, aby došlo k platnému
postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému na žalobcu Zmluvou o postúpení pohľadávok, alebo
v prípade ich nedodržania, prichádza sankcia v podobe absolútnej neplatnosti právneho úkonu

postúpenia. Rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade je to, že ide o spotrebiteľský spor
vyplývajúci z pohľadávky banky zo spotrebiteľského úveru. Ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi
skutočnosťami (podmienkami) sú preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní)
a následné dlžníkove nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky,
ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia, čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú)

osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Tieto
isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva, aby nedošlo k jeho porušeniu.
Uvedené spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje.

65. Podľa ustanovenia § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno postúpiť pohľadávku, ak by

postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.

66. Za predpokladu nesplnenia podmienok podľa ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách,
pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, išlo by o postúpenie v rozpore so zákonom, a
to zákonom o bankách, kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle ustanovenia § 525 ods. 2 Občianskeho

zákonníka vylúčené. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho
zákonníka.

67. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách neupravuje len ochranu bankového
tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku

ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon. Uvedený záver priamo vyplýva z
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.04.2018 vydaného vo veci 1Cdo 147/2017, ktorý
bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako
rozhodnutie č. 60.

68. Keďže na žalobcu nebola platne postúpená pohľadávka uplatňovaná v konaní, súd prvej inštancie
správne postupoval, ak žalobu z dôvodu nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu zamietol.

69. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol
právne dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostirozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 08.06.2006, I. ÚS 188/06).

70. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva, ani nevyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. (Pozri rozsudok Georgiadis proti Grécku
z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová
a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí
1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04)

71. V danej veci bola žaloba žalobcu zamietnutá z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, ktorú
sú skúma vždy ex offo. Vzhľadom na to odvolací súd nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k odvolacej
námietke ohľadom premlčania pohľadávky.

72. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil

jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie
žalobcu za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok v zmysle
ustanovenia § 387 CSP v jeho napadnutom rozsahu potvrdzuje ako vecne správny.

73. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255

ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešní žalovaní majú nárok vo vzťahu k žalobcovi na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

74. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 C.s.p. v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).