Uznesenie Judgement was issued on Tuesday, August 21, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/28/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715208508
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8715208508.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu
JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: WOODCOTE Slovakia, s. r.
o., IČO: 31 404 367, so sídlom Stará Vajnorská 37, 831 04 Bratislava, práv. zastúpený: Právny dom -
advokáti, s. r. o., so sídlom Stoličková 4, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 857 793, proti žalovanej: Ľ.
O., C..: XX.XX.XXXX, S. M. XXXX/XX, XXX XX M. - B., práv. zastúpená: Beňo & partners advokátska

kancelária, s.r.o., so sídlom Nám. sv. Egídia 40/93, 058 01 Poprad, o určenie neúčinnosti právneho
úkonu s prisl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. XXC/XX/XXXX-XXX zo
dňa 25. septembra 2017, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a

vyslovil, že žalovaná má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom o trovách
konania súd rozhodne samostatným uznesením.

2. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázaný skutkový stav, že podanou
žalobou sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd určí, že právny úkon, kúpna zmluva
zo dňa 30.05.2014 uzavretá medzi T. D. a žalovanou je voči žalobcovi právne neúčinný. Žalobca a

spoločnosť Lukana Svit, s.r.o. mali medzi sebou uzavretú rámcovú zmluvu č. XXXX/MSL/XX-XXX, v
zmysle ktorej žalobca dodal spoločnosti Lukana Svit, s.r.o. tovar. T. D. ako ručiteľ ručila za záväzky
spoločnosti Lukana Svit, s.r.o. Žalobca si svoje pohľadávky voči spoločnosti Lukana Svit, s.r.o. a
T. D. uplatnil na rozhodcovskom súde Obchodnom súde, stálom rozhodcovskom súde zriadenom
spoločnosťou Obchodný súd, s.r.o. Rozhodcovský súd rozsudkom zo dňa 28.01.2014 priznal žalobcovi
jeho nároky a nadobudol právoplatnosť dňa 17.02.2014 a vykonateľnosť dňa 21.02.2014. Následne

žalobca podal návrh na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Dňa 12.05.2014 vydal Exekútorský
úrad upovedomenie o začatí exekúcie. Následne dňa 20.05.2014 žalobca žiadal o zriadenie záložného
práva na nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve T. D.. Dňa 30.05.2014 T. D. ako povinná v druhom
rade uzavrela so žalovanou kúpnu zmluvu, ktorou previedla svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
zapísaným na LV č. XXX, a to rodinnému domu a pozemkom v k.ú. Svit za kúpnu cenu 1.000,- Eur.
Vklad vlastníckeho práva bol povolený rozhodnutím Okresného úradu dňa 17.06.2014. Kúpnou zmluvou

zo dňa 31.10.2014 žalovaná previedla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na Y.. U. S., pričom vklad
vlastníckeho práva bol povolený rozhodnutím Okresného úradu Poprad dňa 28.11.2014. Žalobca mal za
to, že uzavretím kúpnej zmluvy došlo k ukráteniu veriteľa - žalobcu, kedy kúpna cena bola podhodnotená
a predaj nehnuteľností za takúto kúpnu cenu predstavuje ukracujúci právny úkon. Podľa žalobcu úmysel
T. D. vychádza najmä z toho, že k prevodu vlastníckeho práva došlo až po začatí exekúcie na jej
majetok, a dokonca v čase po vydaní upovedomenia o začatí exekúcie. Nakoľko sa žalobca domnieva,

že žalovaná mala z tohto úkonu prospech, domáha sa určenia neúčinnosti právneho úkonu, i keď v
súčasnosti už vlastníčkou predmetných nehnuteľností nie je. Žalovaná s podanou žalobou nesúhlasilaa žiadala žalobu zamietnuť. Namietla nedostatok pasívnej legitimácie v spore a uviedla, že z prevodu
nehnuteľností žiaden prospech nemala, nakoľko nedošlo k úhrade kúpnej ceny pri prevode vlastníckeho
práva z T. D. na žalovanú. Žalovaná namietla, že žalobca nepreukázal ani úmysel ukrátiť žalobcu

pri uspokojení jeho vymáhateľnej pohľadávky. Podľa žalovanej, právny úkon možno považovať za
ukracujúci najmä vtedy, ak viedol k zmenšeniu majetku dlžníka a ak zároveň zo zmenšeného majetku
nemôže veriteľ dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka. V rámci účastníckeho
výsluchu žalovaná uviedla, že s daným domom nemá nič spoločné, nikdy ho nechcela vlastniť, nikdy
žiadne peniaze pani D. neodovzdala. Tak isto žiadne peniaze od pani S. neprijala. Žalovaná potvrdila, že

bola oslovená T. D., aby na určitú dobu nadobudla vlastnícke právo. Potvrdila tiež vedomosť o sporoch
s manželom T. D.. Z výsluchu svedkyne T. D. súd prvej inštancie zistil, že si nebola vedomá, že by
podpísala ručiteľské prehlásenie. S manželom, ktorý mal na starosti chod spoločnosti Lukana Svit,
s.r.o. sa rozišli v zlom, robil jej veľké problémy. O exekúcii či dlhu nemala vedomosť. Kvôli zdravotným
problémom (onkologický pacient) a problémom s manželom oslovila žalovanú či by jej nepomohla,
nakoľko manžel sa jej vyhrážal, že príde o všetko, že jej zoberie dom. Dom prepísala na žalovanú

z dôvodu ochrany pred manželom. Od manžela svedkyňa odišla v auguste alebo septembri 2013.
Kúpna cena za nehnuteľnosti vyplatená nebola. Rozhodcovský rozsudok Obchodného súdu, stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s.r.o. zo dňa 28.1.2014 sp. zn. L. XXX/
XXXX zaviazal žalovaných Lukana Svit, a.s.r. A T. D. na úhradu sumy 28.806,65 Eur s príslušenstvom.
To predstavuje úrok z omeškania vo výške 9% ročne od splatnosti jednotlivých faktúr a zmluvnú pokutu

vo výške 0,2% denne od splatnosti jednotlivých faktúr. V rozhodcovskom rozsudku rozhodca konštatuje,
že žalobcom predložené dôkazy sú postačujúce pre zistenie skutkového stavu v rozsahu potrebnom
pre rozhodnutie veci bez nariadenia ústneho pojednávania, preto bolo konanie písomné. Výzvy na
vyjadrenie sa k žalobnému návrhu neboli žiadnemu zo žalovaných doručené. Rozhodcovský súd
následne žalovanej T. D. ustanovil pre konanie opatrovníka, Najvyšší rozhodcovský súd, a.s. so sídlom

Bratislava, Hradská 26. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodcovský súd so žalovanou T. D. nekomunikoval,
nemohla tak mať vedomosť o existencii ani stave rozhodcovského konania. Tento rozhodcovský súd
následne dňa 09.03.2017 zanikol v dôsledku zlúčenia a právnym nástupcom sa stala spoločnosť Footbal
Planet s.r.o. Spoločnosť je nekontaktná, jediný spoločník RH ROYAL cook s.r.o. má sídlo v Českej
republike. Obsah rozhodcovského spisu tak nie je možné zistiť. Upovedomenie o začatí exekúcie bolo T.

D.Á. doručené dňa 12.06.2014, čo potvrdzuje doručenka (č.l. 175) predložená poverenou exekútorkou.

3. Zistený skutkový stav vyhodnotil súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 42a ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 42b
ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) a čl. 8 v spojení s § 215 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“).

4. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca sa domáha určenia neúčinnosti právneho úkonu, a to kúpnej
zmluvy zo dňa 30.05.2014 uzavretej medzi T. D. (dlžníkom žalobcu) ako predávajúcim a žalovanou
ako kupujúcim, dôvodiac tvrdeným ukrátením jeho pohľadávky vymáhanej v exekučnom konaní. Pričom
žalobca tvrdí, že kúpnou zmluvou došlo k jeho ukráteniu ako veriteľa v čase, kedy mal žalobca voči

svojmu dlžníkovi T. D. vymáhateľnú pohľadávku. Na základe citovaných ustanovení súd prvej inštancie
konkretizoval a charakterizoval zákonné predpoklady, za splnenia ktorých možno odporovať právnemu
úkonu.

5. Uviedol, že preukázanie toho, či úmysel ukrátiť veriteľa bol žalovanej známy, je na žalobcovi. Takýto

úmysel sa v zmysle zákonnej úpravy predpokladá pri právnych úkonoch, ktorými boli veritelia dlžníka
ukrátení a ku ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami, alebo ktoré dlžník urobil v prospech
týchto osôb. Táto vyvrátiteľná právna domnienka sa však vzťahuje len na právne úkony urobené medzi
blízkymi osobami, čo žalovaná a dlžníčka žalobcu nie sú. Pričom z výpovede svedkyne T. D. - dlžníčky
žalobcu vyplynulo, že v rozhodnom období sa rozišla s manželom konateľom obchodnej spoločnosti

Lukana Svit, s.r.o., ktorý sa jej opakovane vyhrážal, že ju pripraví o všetko a nakoľko niektoré vyhrážky
aj naplnil (rozbil jej auto, T. D. podala trestné oznámenie, jej manžel bol vo väzbe a pod.), T. D. oslovila
žalovanú so žiadosťou, aby jej pomohla, a to tak, že na ňu prevedie rodinný dom s prísl. Svedkyňa
vypovedala,žežiadnyinýzámer,aniúmyselvjejkonanínebol,žalovanáojejpodnikateľskýchaktivitách,
ani o jej finančných problémoch nevedela. Zhodne s touto výpoveďou vypovedala aj žalovaná, teda

že o vymáhateľnej pohľadávke žalobcu a prípadnej exekúcii na majetok T. D. nevedela. Ako už súd
konštatoval, podľa rozhodcovského rozsudku rozhodcovský súd so žalovanou T. D. nekomunikoval,
nemohla tak mať vedomosť o existencii ani stave rozhodcovského konania. Ručiteľské vyhlásenie malobyť podpísané 14.4.2011, teda viac ako rok pred vznikom záväzkov spoločnosti Lukana Svit, s.r.o. voči
žalobcovi.

6. Konštatoval, že preukázanie toho, či úmysel ukrátiť veriteľa bol známy druhej strane, je skutkovou
otázkou, ktorú je potrebné posudzovať v celom kontexte okolností, za ktorých došlo k právnemu
úkonu. V tomto smere spočívalo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na žalobcovi. Keďže žalobca
v konaní neprodukoval iný dôkaz, z ktorého by vyplynul opak, dospel súd prvej inštancie k záveru
o tom, že nebol splnený minimálne tento jeden predpoklad pre úspešnosť odporovacej žaloby. Súd

prvej inštancie vyhodnotil dôkazy vykonané v konaní, pričom vo vzťahu k skutkovej otázke o vedomosti
žalovanej ako druhej strany odporovaného úkonu o úmysle dlžníka ukrátiť uzavretím kúpnej zmluvy
svojho veriteľa, dospel k záveru, že minimálne vedomosť žalovanej o úmysle dlžníka žalobcu nebola
preukázaná, resp. bolo preukázané, že žalovaná takúto vedomosť nemala a nemohla mať. V tejto
súvislosti súd prvej inštancie s prezentovaným záverom poukázal súd prvej inštancie aj na rozhodovaciu
praxslovenskýchsúdov,napr.rozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.XCdoXXX/XXXX

zo dňa 27.05.2008 a rozsudok Krajského súdu Nitra, sp. zn. XXCod/XXX/XXXX zo dňa 26.04.2006.

7.Vzhľadomnavykonaniepredloženýchdôkazovasamotnejžalobydospelsúdprvejinštanciekzáveru,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Súčasne zároveň doplnil, že súd v sporovom konaní nemá
povinnosť ani právo upozorňovať účastníkov na nedostatočné dôkazy, prípadne chýbajúce dôkazy a

navrhovať im predloženie takých dôkazov, ktoré dostatočne podporia ich tvrdenia. Zistený skutkový stav
je tak predovšetkým výsledkom dôkaznej aktivity účastníkov - strán sporu. Pri zisťovaní skutkového
stavu, súd v zásade vždy vychádza len z tých dôkazov, ktoré boli na návrh strán sporu vykonané. Ak
žalobca potrebné dôkazy nepredložil, znamená to, že neuniesol dôkazné bremeno, následkom čoho
nemôže v konaní uspieť. Na základe vyššie uvedeného uzavrel, že v prejednávanej veci neboli naplnené

kumulatívne hmotnoprávne predpoklady úspešnosti odporovacej žaloby v zmysle § 42a ods. 1 a 2 OZ a
teda, že žaloba o určenie, že predmetná kúpna zmluva je voči žalobcovi právne neúčinná, je nedôvodná.
Preto súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol.

8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 C.s.p. a

priznal žalovanej voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodnil
tým, že konanie na súde prvej inštancie vykazuje najmä viaceré procesné vady, pozostávajúce z
viacerých procesných nedostatkov na strane súdu, najmä spojených s nesprávnym postupom pri

vykonávaní dokazovania, ako aj z dôvodu, že vydaný rozsudok je výsledkom nesprávneho rozhodnutia
súdu prvej inštancie, nakoľko nevychádza z výsledkov z vykonaného dokazovania a najmä listinných a
iných vykonaných dôkazov, najmä predložených alebo navrhnutých na ich vykonanie zo strany žalobcu
do konania. Žalobca uviedol, že žalobca podal žalobu z dôvodu, že T. D. sa kúpnou zmluvou zbavila
svojich nehnuteľností (majetku) v čase, keď bolo voči nej /z titulu ručenia/ vedené exekučné konanie (v

exekučnom konaní bola T. D. označená ako povinný v II. rade), vykonávané v prospech žalobcu ako
oprávneného. Exekučné konanie začalo podaním návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 05.03.2014,
doručenom Exekútorskému úradu v Michalovciach, súdnej exekútorke Mgr. Marcele Zummerovej dňa
13.03.2014. Exekúcia je vykonávaná a vedená na uvedenom Exekútorskom úrade pod číslom EX
230/2014. Ako ďalší dôvod podanej žaloby uviedol, že povinný v I. rade (spoločnosť Lukana Svit, s.r.o.,

IČO: 44 147 678) bola nemajetná a možné uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu sa očakávalo
z majetku T. D. /od povinného v II. rade/. Zároveň T. D. predala žalovanému kúpnou zmluvou svoje
nehnuteľnosti, z ktorých sa mohol žalobca počas exekúcie uspokojiť, a to až po vydaní /12.05.2014/ a
doručení Upovedomenia o začatí exekúcie T. D.. T.j. v čase, keď sa na ňu vzťahoval generálny zákaz
nakladať so svojim majetkom v prospech inej osoby ako žalobcu /oprávneného/. Z kúpnej zmluvy taktiež

vyplývalo, že prevod nehnuteľností z T. D. na žalovaného bol odplatný, vo výške dohodnutej kúpnej
ceny 1.000,- Eur, čo považoval žalobca za príliš nízku cenu /najmä aj v porovnaní s trhovými cenami v
danej oblasti/. Všetky listinné dôkazy týkajúce sa vyššie uvádzaných skutkových a právnych okolností
už boli pripojené ako dôkazy najmä k žalobe, na ktoré žalobca v celom rozsahu odkazuje. V nadväznosti
na všetky vyššie uvedené skutkové okolnosti mal žalobca za to, že v čase podania žaloby na súd boli

splnené zákonné podmienky na odporovanie právneho úkonu dlžníka /dlžníkom, ktorým je pre tieto
účely výlučne T. D. z titulu ručenia/, vyplývajúce z § 42a Občianskeho zákonníka. Uviedol, že súd prvej
inštancie sa oboznámil s listinnými dôkazmi, najmä predloženými žalobcom do konania a zároveň aj
vykonal výsluch žalovanej /na pojednávaní konanom dňa 28.03.2017/ a výsluch svedkyne - T. D. /napojednávaní konanom dňa 26.05.2017/. Aj napriek tomu, že opakovane viackrát žiadal žalobca vypočuť
v konaní aj svedkyňu, Y.. U. S. /čo vyplýva z listín predložených žalobcom do konania, ako aj z viacerých
zápisníc o pojednávaní/, súd prvej inštancie nezabezpečil a ani nevykonal tento navrhovaný výsluch

a ani nezdôvodnil v odôvodnení rozsudku, prečo tak nevykonal, čo žalobca považuje predovšetkým
za podstatnú procesnú chybu zo strany prvoinštančného súdu. Uvedený rozsudok preto nemôže
predstavovať najmä garanciu riadneho spravodlivého procesu. Z uvedených výsluchov, t.j. žalovanej a
svedkyneT.D.,bolopotvrdené,čoniejesporné,ževzťahmedzinimibolkamarátsky,poznalisaniekoľko
rokov (cca od roku 2010), nakoľko ich deti hrali spolu tenis, občas sa stretli. Ich kamarátsky vzťah

následne, ak začal tento proces, však skončil, čo potvrdila žalovaná v konaní. Svedkyňa predovšetkým
potvrdila vo svojej výpovedi, že vzťah so žalovanou bol pred začiatkom tohto konania bližší, nakoľko
okrem toho, že sa navštevovali, T. D. potvrdila, že asi týždeň u žalovanej aj bývala. Tu je možné správne
skonštatovať, že tento kamarátsky vzťah bol na úrovni blízkeho vzťahu, ktorému sa súd nezaoberal,
hoci žalobca na tento blízky vzťah poukázal aj vo svojej záverečnej reči. Predovšetkým to vyplýva aj z
toho, že T. D. hľadala najprv útočisko a ochranu /a to aj právnu/ u žalovanej - svojej kamarátky, pred

rodinou, t.j. svojou matkou. Pokiaľ súd prvej inštancie nezohľadnil v odôvodení rozsudku aj skutočnosti,
na ktoré žalobca poukázal vo svojej záverečnej reči, je možné skonštatovať, že súd konal predčasne a
nesprávne, v dôsledku čoho je rozsudok nezákonný a je arbitrárny. T. D. ako svedkyňa a žalovaná ďalej
zhodne skonštatovali svojimi výpoveďami, že pani T. D.Á. požiadala žalovanú o kúpu nehnuteľností na
základe kúpnej zmluvy. Žalovaná teda vedela, že pani T. D. má záujem si ochrániť svoje nehnuteľnosti,

teda majetok vo svojom výlučnom vlastníctve. Keďže žalovaná nemala s tým problém, s ochotou pomôcť
pani T. D., podpísala bez výhrad kúpnu zmluvu na prevod nehnuteľností, a teda kúpnu zmluvu, ktorú
žalovanej predložila pani T. D.. Hoci v kúpnej zmluve bola najprv dojednaná kúpna cena 1.000,- Eur, zo
súdneho konania nakoniec boli zistené, čo je nesporné, že neskôr sa táto kúpna cena zmenila dodatkom
na sumu 160.000,- Eur. Aj pani T. D. a aj žalovaná ďalej potvrdili svojimi výpoveďami v konaní, že

pani T. D.Á. neprijala od žalovanej žiadnu kúpnu cenu alebo jej časť, a to ani vo výške 1.000,- Eur a
ani vo výške 160.000,- Eur a aj žalovaná, že neprijala následne kúpnu cenu alebo jej časť vo výške
160.000,- Eur z ďalšieho predaja rovnakých nehnuteľností od Y.. U. S.. Ďalej z konania bolo preukázané,
že žalovaná ako sám uviedla, bola len požiadaná T. D., aby len na určitý čas nadobudla nehnuteľnosti
od T. D. a že ona všetko zastreší s tým, že tieto budú ďalej neskôr predané. Nakoniec aj predané boli,

a to konkrétne matke T. D., teda aj T. D. a aj žalovaná vedeli, že nehnuteľnosti prejdú do vlastníctva
matky T. D.. Z uvedenej postupnosti predaja vyššie uvedených nehnuteľností jednoznačne vyplýva,
že T. D. odplatnou kúpnou zmluvou previedla počas exekučného konania, a to po tom, čo si prevzala
Upovedomenie o začatí exekúcie /prevzala si ho dňa 12.06.2014, čo bolo v konaní riadne preukázané
a vyplýva aj z rozsudku - bod 8. odôvodnenia/ na žalovanú a následne žalovaná po tom, čo poskytla

dočasnú ochranu majetku T. D., previedla žalovaná odplatnou kúpnou zmluvou tie isté nehnuteľnosti
(kúpené od T. D.), a to po cca krátkej dobe /4 mesiacoch/, na matku pani T. D., teda Y.. U. S.. Z
oboch týchto odplatných právnych úkonov nedošlo k vyplateniu kúpnych cien, čo vyplynulo z konania.
Súd dokonca túto podstatnú zistenú skutočnosť bližšie ani nezohľadnil v rozsudku. Z ďalších zistených
skutočností teda vyplýva, že hoci boli tieto kúpne zmluvy spísané a účastníkmi podpísané, účastníci

zmluvyvedeli,žekzaplateniukúpnychciennedôjde,čoznamená,žepaniT.D.sichcelasvojmajetoklen
ochrániť pred veriteľmi, a teda aj pred žalobcom, ktorý voči nej viedol exekúciu, o exekúcií ktorej vedela,
lebo Upovedomenie o začatí exekúcie si prevzala dňa 12.06.2014, a teda ešte pred tým ako si overila
svoj podpis na overovacej doložke pripojenej ku kúpnej zmluve (16.06.2014) a ako aj došlo k zápisu
vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy v prospech žalovaného (tento stav zápisu vlastníckeho

práva v prospech žalovaného nastal až dňa 17.06.2014). Žalobca má za to, že T. D. svoj úmysel ukrátiť
veriteľa /žalobcu/ pred jeho pohľadávkou, vymáhanou voči nej z titulu ručenia, sa snažila len skryť, a to
pod tvrdením, že si svoje nehnuteľnosti chcela uchrániť len pred manželom. Žalobca k uvedenému preto
uvádza, že T. D. so svojej výpovedi uviedla, že od manžela odišla cca v novembri roku 2013. Od počiatku
sa jej údajne manžel vyhrážal, najmä že jej zoberie dom. Teda dom, ktorý bol v jej výlučnom vlastníctve,

ku ktorému z právneho hľadiska nemal jej manžel žiadnu majetkovú účasť. Teda pre žalobcu je tento
jej argument nepresvedčivý, ako by jej dom mohol len tak vziať, keď len vlastník má výlučné právo so
svojim vlastníctvom nakladať a k tomu aj žiadať relevantnú právnu ochranu. Aj napriek tomu, hoci T.
D. ako už uviedla od novembra 2013 odišla od manžela, je potrebné poznamenať, že ochranu svojho
majetku (nehnuteľností), čo vyplynulo z konania, začala riešiť zhodou okolností až po tom, keď už bolo

na jej majetok začaté exekučné konanie, ako aj po tom, čo si prevzala Upovedomenie o začatí exekúcie.
Okrem iného, hoci nehnuteľnosti predala T. D. na žalovanú a tá ďalej /po J. X B. C. B. M. T. D., Y.. U.D. S.,
O.LuciaTakáčovápotvrdilavosvojejvýpovedi,ževpredanomdomebývanaďalejsosvojoudcérou,hoci
jevovlastníctvejejmatky.Tedahocinehnuteľnostipredala,jezvláštne,ževpredanýchnehnuteľnostiachnaďalej býva. Ďalej svedkyňa T. D. potvrdila, že v čase keď predala nehnuteľnosti žalovanej, nevedela,
žemáfinančnéproblémy.Uvedenétvrdeniepovažuježalobcazaúčelové,nakoľkosvojpodpisnakúpnej
zmluve osvedčila dňa 16.06.2014, a teda po tom, čo si prevzala Upovedomenie o začatí exekúcie. Z

uvedeného jednoznačne vyplýva, že svedkyňa T. D. vedela, že finančné problémy má, v dôsledku čoho
konala v úmysle ochrániť svoj majetok pred výkonom exekúcie, vykonávanej v prospech žalobcu ako
oprávneného. Bližšie k sporným a ďalším podstatným skutočnostiam, ktoré boli zistené a preukázané v
konaní, žalobca uviedol so svojej záverečnej reči, predloženej žalobcom do konania na pojednávaní dňa
05.09.2017. Súd prvej inštancie následne vydal rozsudok, v ktorom spornosť tvrdení zo strany žalobcu

vyplývajúce najmä zo záverečnej reči vôbec nezohľadnil v rozsudku a ani ich bližšie nešpecifikoval a
ani nezdôvodnil. Týmto má žalobca za to, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, ktorého
výsledkom je vydanie spravodlivého, vecného a zákonného rozhodnutia. V tomto konaní však súd takto
nepostupoval, čo je aj dôvodom, prečo žalobca podáva voči rozsudku odvolanie. Súd prvej inštancie
na všetky vyššie uvádzané argumenty, ktoré boli v konaní zistené, nepoukázal a ani ich nezohľadnil
správne a vecne v rozsudku. Týmto má žalobca za to, že rozsudok je nesprávny, nakoľko nezohľadňuje

celý zistený a právny stav. Preto žalobca považuje rozsudok, ako už uviedol vyššie, za nezákonný,
nesprávny, predčasný a arbitrárny. Odvolateľ podotkol, že súd prvej inštancie najmä nesprávne vec
žalobcu posúdil, v dôsledku čoho aj vydal rozsudok, ktorý je nezákonný, konal arbitrárne, predovšetkým
vydal rozsudok, ktorý nezohľadňuje zistený skutkový a právny stav, najmä nezohľadnil v rozsudku
všetky okolnosti, ktoré boli v konaní zistené, sa nesprávne vysporiadal so zistenými skutočnosťami,

nezohľadnil v rozsudku sporné tvrdenia, nezaoberal sa vôbec záverečnou rečou žalobcu, na ktorú v
rozsudku nielenže súd nepoukázal ale ani ju nezdôvodnil, prečo na tieto tvrdenia žalobcu neprihliadol,
nevykonal všetky navrhnuté dôkazy a ani neodôvodnil, prečo ich nevykoná /najmä výsluch ďalšej
svedkyne Y.. U. S./. Z dôsledku všetkých týchto procesných nedostatkov, považuje žalobca rozsudok
za predčasný a arbitrárny, bez zohľadnenia všetkých relevantných skutočností. Uvedené procesné

nedostatky a vady súdu prvej inštancie zakladajú tak závažné procesné pochybenia, ktorými bolo odňaté
právo žalobcu na spravodlivý proces a riadne prerokovanie veci po vykonaní všetkých dôkazov v súlade
so zákonným postupom, pre ktoré žalobca podáva predmetné odvolanie v zmysle všetkých vyššie
uvedených odvolacích dôvodov. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a nahradil ho rozhodnutím, ktorým určí, že bližšie v odvolaní špecifikovaný právny úkon je

voči žalobcovi neúčinný, alebo vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu
trov odvolacieho konania.

10. K žalobcom podanému odvolaniu sa žalovaná vyjadrila prostredníctvom svojho právneho zástupcu
vyjadrením zo dňa 25.10.2017. Poukázala na to, že žalobca v odvolaní spochybňuje správnosť

procesného postupu súdu prvej inštancie a to o.i. aj námietkou o nevykonaní navrhovaného dôkazu -
výsluchu Y.. U.D. S., matky Q. T. D.. Podľa žalovanej v zmysle ustanovenia § 185 ods. 1 C.s.p. je zrejmé,
že súd nemusí vykonať všetky účastníkom navrhnuté dôkazy. Výber dôkazov, ktoré v konaní budú
napokon vykonané, patrí výučne konajúcemu súdu. Súd pri výbere dôkazov potrebných na objasnenie
skutkového stavil postupuje tak, aby vybral z účastníkmi navrhnutých dôkazov také, ktoré reálne môže

preukázať skutkovú okolnosť tvrdenú účastníkom konania. Pokiaľ teda takáto skutková okolnosť uplynie,
resp. je možné ju preukázať vykonaním a vyhodnotením iného dôkazu v konaní, nie je nevyhnutné, aby
súd pristúpil k vykonaniu všetkých navrhnutých dôkazov. Vo vzťahu k dôkazu navrhnutému žalobcom
a to výsluchu svedkyne Y.. S., žalovaná uvádza, že rozhodujúce skutkové okolnosti tvrdené žalobcom
aj žalovanou boli preukazované dostatočne vykonaním iných dôkazov a to výsluchom svedkyne T. D. -

dlžníčky žalobcu a výsluchom žalovaného. Nemožno preto podľa názoru žalovanej dospieť k záveru, že
nevykonaním žalobcom navrhnutého dôkazu sa súd prvej inštancie dopustil procesnej chyby. Poukázal
na tvrdenie žalobcu v odvolaní, že vzťah medzi dlžníkom žalobcu T. D. a žalovanou bol blízky, pričom
súd prvej inštancie sa uvedenou skutočnosťou nezaoberal a preto konal predčasne a nesprávne a
jeho rozhodnutie je nezákonné a arbitrárne. Žalovaná k uvedenému poukazuje na vlastnú výpoveď

ako aj na výpoveď svedkyne T. D., v ktorých obe osoby zhodne potvrdili existenciu kamarátskeho
vzťahu medzi sebou, avšak s tým, že neboli mimoriadne blízke kamarátky. Obe zhodne tvrdili, že
sa o majetkových, podnikateľských a finančných záležitostiach spolu nerozprávali a žalovaná nebola
oboznámená s existenciou splatnej pohľadávky žalobcu voči T. D.. Táto žalovanú o svojom záväzku,
ani o začatej exekúcii neinformovala. Naopak úmyslom T. D., čo potvrdila aj žalovaná, bola obrana pred

útokmi jej manžela. Z výpovede T. D. vyplynulo, že tento sa jej opakovane vyhrážal, zničil jej auto, a
pod. a preto mala odôvodnené obavy, že akýmkoľvek spôsobom ju pripraví aj o rodinný dom s prísl.,
ktorého prevod bol predmetom spochybňovanej kúpnej zmluvy. Pokiaľ žalobca poukazuje na blízky
vzťah medzi T. D. a žalovaným, žalovaná sa domnieva, že táto námietka žalobcu smeruje zrejme ktomu, že medzi blízkymi osobami sa úmysel ukrátiť veriteľa predpokladá pri právnych úkonoch, ktorými
boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami, alebo ktoré dlžník
urobil v prospech týchto osôb. Podľa žalovanej sa v zmysle § 116 a 117 OZ blízke osoby rozdeľujú do

dvoch skupín a to príbuzní v priamom rade, súrodenec a manžel a druhá skupina -iné osoby. Príbuzní
v priamom rade sú všetci predkovia a potomkovia. Ďalšími blízkymi osobami sú súrodenci a manžel (aj
vtedy, keď nie je členom domácnosti, resp. keď manželia spolu nežijú). Druhá skupina blízkych osôb
je tá, medzi ktorými existuje rodinný alebo obdobný pomer a ďalšou kumulatívnou podmienkou je, že
ujma, ktorú by utrpela jedna z osôb, by druhá z nich dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Rodinným

pomeromjeakýkoľvekpríbuzenskývzťah,ktorýnemožnozaradiťdoprvejskupiny.Obdobnýmpomerom
sa rozumie pomer napr. pestúna k dieťaťu, opatrovníka k opatrovancovi, manžela k dieťaťu manžela,
ktoré nie je aj jeho dieťaťom, a pod.. Citované zákonné ustanovenia, judikatúra ani právna veda však
za obdobný pomer nepovažujú pomer kamarátsky. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať námietku
žalobcu, že súd sa nezaoberal blízkym vzťahom medzi žalovanou a T. D., za dôvodnú. Obe osoby
predsa kamarátsky vzťah z minulosti potvrdili a obe osoby potvrdili aj skutočnosti že aj ak by T. D. mala

úmysel ukrátiť svojho veriteľa (čo v konaní preukázané nebolo), tak žalovaná nemala a nemohla mať
žiadnu vedomosť o úmysle dlžníčky žalobcu ukrátiť svojho veriteľa. Žalovaná poukázala, že jedným
zo zákonných predpokladov pre úspešné odporovanie právnemu úkonu je vedomosť druhej strany
odporovaného právneho úkonu o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, teda v predmetnej veci -
vedomosť žalovaného o existencii úmyslu T. D. ukrátiť svojho veriteľa - žalobcu na uspokojení jeho

vymáhateľnej pohľadávky. Žalobca teda mal v konaní preukázať, že žalovaná o tomto úmysle dlžníka
v čase, kedy bol právny úkon urobený, vedela alebo musela vedieť. Preukázanie toho, či úmysel
ukrátiť veriteľa bol žalovanej známy, je výlučne na žalobcovi. Takýto úmysel sa v zmysle zákonnej
úpravy predpokladá pri právnych úkonoch, ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo
medzi dlžníkom a blízkymi osobami, alebo ktoré dlžník urobil v prospech týchto osôb. Táto vyvrátiteľná

právna domnienka sa však vzťahuje len na právne úkony urobené medzi blízkymi osobami, čo žalovaný
a dlžník žalobcu rozhodne nie sú (viď bod III. tohto vyjadrenia). Navyše nakoľko medzi účastníkmi
odporovateľného právneho úkonu nešlo o vzťah blízkych osôb, žalobca musí preukázať i to, že jeho
dlžník takýto úmysel ukrátiť ho ako svojho veriteľa vôbec mal. K uvedenému žalovaná poukázala na
judikatúru, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27·05.2008, sp.zn. X J. XXX/XXXX,

podobne rozsudok Krajského súdu Nitra, sp.zn. XXCod/XXX/XXXX zo dňa 26.04.2006. Žalovaná preto
zastáva názor, že žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie všetkých zákonných predpokladaných
podmienok pre podanie odporovacej žaloby a úspešnú odporovateľnosť právneho úkonu, najmä úmysel
dlžníka a vedomosť druhej strany odporovaného úkonu o úmysle dlžníka. Žalovaná s poukazom na
uvedené zastáva názor, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav vyhodnotením dôkazov,

dospel k správnym skutkovým zisteniam, dostatočne zdôvodnil svoje rozhodnutie, ktoré vydal v konaní
pri dodržaní procesných predpisov a toto rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia
veci. Vzhľadom na uvedené skutkové a právne skutočnosti má žalovaná za to, že v konaní neboli
naplnené všetky kumulatívne hmotnoprávne predpoklady, pri ktorých by mohol byť žalobe priznaný
úspech. Žalovaná preto navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a

priznal žalovanej náhradu trov odvolacieho konania.

11. Na predmetné vyjadrenie žalovanej reagoval žalobca podaním svojho vyjadrenia zo dňa 19.02.2018.
Uviedol, že z obsahu Vyjadrenia žalovanej vyplýva, že táto namieta svoju pasívnu legitimáciu, má
za to, že nie sú splnené všetky zákonné podmienky na odporovanie právneho úkonu ako ani na

samotnéodvolaniežalobcuvočinapadnutémurozsudkusúduprvejinštancie,ktorýmsúdžalobužalobcu
zamietol. Žalobca nesúhlasí s týmito argumentmi žalovanej. K tvrdeniu, že súd nemusí vykonať všetky
účastníkom navrhnuté dôkazy a , že rozhodujúce skutkové okolnosti tvrdené žalobcom a žalovanou
boli dostatočne preukázané vykonaním iných dôkazov uviedol, že žalobca v rámci prvoinštančného
konania opakovane žiadal súd prvej inštancie o vykonanie výsluchu svedkyne, Y.. U. S. (čo vyplýva

z listín predložených žalobcom do konania, ako aj viacerých zápisníc o pojednávaní), súd prvej
inštancie napriek uvedenému nezabezpečil ani nevykonal tento navrhovaný výsluch a ani neodôvodnil v
odôvodnení rozsudku, prečo tak nevykonal. Práve táto skutočnosť je podľa názoru žalobcu podstatnou
procesnou chybou zo strany súdu prvej inštancie, pričom poukázal na § 220 ods. 2 C.s.p.. Zdôraznil
skutočnosť, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku neuviedol prečo žiadosti žalobcu o vykonanie

výsluchu Y.. U. S., matky dlžníčky, T. D. nevyhovel. Žalobca trvá na tom, že výsluch Y.. U. S. bol rovnako
podstatný pre správne rozhodnutie vo veci ako výsluch jej dcéry a žalovanej. Na základe uvedeného
žalobca má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie nemôže z dôvodu procesného pochybenia
a nesprávneho postupu pri vykonávaní dokazovania predstavovať garanciu riadneho spravodlivéhoprocesu. Ak žalobca podľa súdu nepreukázal úmysel, výsluch p. Y.. S. bol jeden z dôkazov, ktorým
žalobca tak mohol učiniť, nakoľko aj na ňu bola nehnuteľnosť prevedená. Súd v rozsudku vytkol niečo,
čo ani žalobca nemohol preukázať. K tvrdeniam žalovanej spochybňujúcim žalobcom uvedené tvrdenie

v odvolaní, že medzi žalovanou a svedkyňou, T. D. bol kamarátsky vzťah na úrovni blízkeho vzťahu
žalobca opätovne zdôraznil skutočnosti uvedené v odvolaní vyplývajúce aj z výsluchu žalovanej a
preukazujúce blízky vzťah medzi týmito osobami. Podľa žalobcu ide teda o vzťah, v ktorom ujmu, ktorú
by utrpela jedna z osôb, by druhá z nich dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Vzhľadom k tomu, že
súd prvej inštancie nezohľadnil v odôvodnení rozsudku skutočnosti, na ktoré žalobca poukázal v konaní

a vo svojej záverečnej reči, a to ani nezdôvodnil prečo na tieto tvrdenia žalobcu neprihliadol, je možné
skonštatovať, že prvoinštančný súd konal predčasne a nesprávne, čim bolo žalobcovi odňaté právo
na spravodlivý proces. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že úmyslom T. D. bola obrana pred útokmi jej
manžela, ktorý údajne sa mal vyhrážať T. D., že ju pripraví ojej rodinný dom, žalobca poukazuje na
ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 123 a násl.), podľa ktorých platí, že vlastník, ktorý má vec vo
vlastníctve má právo so svojím vlastníctvom nakladať a k tomu aj žiadať relevantnú právnu ochranu.

Žalobca zdôrazňuje, že tvrdenie žalovanej, že úmysel T. D. spočíval len v ochrane pred vyhrážkami
manžela, že jej zoberie dom, je bezpredmetné nakoľko z právneho hľadiska manžel T. D. nemal k
nehnuteľnosti v jej vlastníctve žiadnu majetkovú účasť. Okrem toho žalobca má za to, že nejde len
o náhodu, že napriek tomu, že T. D. od manžela odišla ešte v roku 2013, údajnú „ochranu“ svojej
nehnuteľnosti začala riešiť až potom, ako už bolo na jej majetok začaté exekučné konanie, o ktorom

p. D. vedela na základe Upovedomenia o začatí exekúcie (prevzaté T. D. dňa 17.6.2014). Z vyššie
uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že nakoľko pani T. D. previedla počas exekučného konania,
vedeného na svoj majetok nehnuteľnosti v jej výlučnom vlastníctve na žalovaného, a to Kúpnou zmluvou
zo dňa 30.5.2014 (osvedčovacia doložka úradne overeného podpisu T. D.Č. je zo dňa 16.6.2014) (ďalej
len ako „Kúpna zmluva“), ktorú žalobca vo vyššie uvedenom konaní odporuje, je zachovaná zákonná

podmienka, nakoľko sa odporuje právny úkon dlžníka - ručiteľky, pani T. D.. Žaloba smeruje, a to v
nadväznosti na ustanovenie § 42b OZ, voči žalovanému, ktorý mal z odporovateľného právneho úkonu
prospech, nakoľko aj keď čo i len na dočasnú dobu nadobudol k nehnuteľnostiam vlastnícke právo, a
teda získal majetkový prospech celej hodnoty nehnuteľností. Preto má žalobca za to, že sú zachované
všetky podmienky na určenie procesnej legitimácie, žaloba je vecná a dôvodná a v zmysle vyššie

uvedeného správne smeruje voči žalovanému. Žalobca tvrdenie žalovanej, že nie sú splnené zákonné
podmienky dané na odporovanie vyššie uvedeného právneho úkonu nepovažuje za správne. Podľa
žalobcu žalovaná vo svojom vyjadrení zastáva názor, že žalobca nepreukázal vedomosť žalovanej o
úmysle dlžníka ukrátiť žalobcu ako veriteľa odporovateľným právnym úkonom. V tejto súvislosti žalobca
opätovne poukazuje, že medzi žalovanou a T. D. išlo o blízky kamarátsky vzťah a teda ide o osoby sebe

navzájom blízke podľa § 116 Občianskeho zákonníka keďže ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá
dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu a teda podľa § 42a ods. 2. Z uvedeného teda vyplýva, že v prípade
osôb blízkych sa úmysel predpokladá. V rámci predmetného vzťahu žalovaná vedela, že pani T. D. si
chcela svoj majetok len ochrániť pred veriteľmi, a teda aj pred žalobcom, ktorý voči nej viedol exekúciu.
Uvedenú skutočnosť preukazuje aj to, že T. D. odplatnou Kúpnou zmluvou počas exekučného konania

previedla na žalovanú majetok v jej výlučnom vlastníctve, pričom žalovaná následne predmetný majetok
previedla na matku T. D., Y.. U. S.. Z oboch týchto odplatných právnych úkonov nedošlo k vyplateniu
kúpnych cien, čo vyplynulo z výsluchov žalovanej a T. D.. Z vyššie spomínaných výsluchov vyplýva aj
to, že žalovaná nemala o nehnuteľnosti T. D. záujem a vedela, že za ne nenadobudne žiadnu odplatu.
Postupovala teda len v záujme ochrániť majetok T. D. a o jej úmysle musela vedieť. Aj vyššie uvedené

okolnosti prevodu nehnuteľnosti preukazujú úmysel T. D. a žalovanej. V súvislosti s vyššie uvedeným
žalobca uvádza, že žalobca s odkazom na predchádzajúce podania žalobcu v rámci prvoinštančného
konania a na výsluch žalovanej má za to, že sú naplnené všetky znaky na odporovateľnosť právneho
úkonu, a to Kúpnej zmluvy, najmä vzhľadom na okolnosti a vzťahy, za ktorých k danému ukracujúcemu
právnemu úkonu došlo. Žalobca na záver zhrnul nasledujúce skutočnosti. Medzi žalovanou a T. D. je

blízky vzťah, t.j. ide o osoby sebe navzájom blízke podľa § 116 Občianskeho zákonníka keďže ujmu,
ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Úmysel žalovanej preukazuje
aj samotný prevod nehnuteľnosti T. D. na žalovanú keďže žalovaná a T. D. schválne sa snažili Kúpnou
zmluvou obísť priamy prevod nehnuteľnosti na matku T. D., Y.. U. S.. Samotné nehnuteľnosti boli T.
D. prevedené bezodplatne /hoci v Kúpnej zmluve je uvedené, že kúpna cena bola zaplatená/ a teda

žalobcovi nie je jasné kto by mohol previesť vlastný rodinný dom na cudziu osobu, ktorej by nedôveroval
ako blízkej. Pričom zo žalovanej sa nehnuteľnosť previedla ďalej na matku T. D., čím sa mal obísť
priamy prevod nehnuteľnosti T. D. na jej matku ako príbuznú v priamom rade. Žalovaný a T. D. navyše
potvrdili, že sa pred uzavretím Kúpnej zmluvy navštevovali a T. D. u žalovanej nejakú dobu bývala.Ďalšou skutočnosťou preukazujúcou, že išlo len o účelový prevod je fakt, že T. D. v nehnuteľnosti naďalej
býva. Rovnako tvrdenia, že T. D. prevod nehnuteľnosti na žalovaného vykonala len v záujme ochrany
rodinného domu pred jej manželom sú bezpredmetné keďže T. D. má nehnuteľnosť vo svojom výlučnom

vlastníctve. V zmysle vyššie uvedeného týmto žalobca žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vydal rozsudok, ktorým určí, že žalobcom špecifikovaný právny je voči žalobcovi neúčinný, alebo
aby vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil náhradu trov konania.

12. K tomuto žalobcom podanému vyjadreniu sa žalovaná vyjadrila prostredníctvom svojho vyjadrenia

zo dňa 26.03.2018. Vzhľadom na žalobcom opätovne spochybnení procesného postupu súdu prvej
inštancie spočívajúcemu v nevykonaní navrhovaného dôkazu - výsluchu, ma žalovaná za to, že
rozhodujúce skutkové okolnosti tvrdené žalobcom aj žalovanou boli preukázané dostatočne vykonaním
iných dôkazov a to výsluchom svedkyne T. D. - dlžníčky žalobcu a výsluchom žalovanej. Z vyjadrenie
žalobcu naďalej podľa žalovanej nie je zrejmé, aké ďalšie skutkové okolnosti mali byť potvrdené či
vyvrátené vykonaním žalobcom navrhovaného dôkazu. Žalobca zotrváva na svojom tvrdení, že vzťah

medzi dlžníkom žalobcu T. D.Č. a žalovanou bol blízky, pričom súd prvej inštancie sa uvedenou
skutočnosťou nezaoberal. Žalovaná k uvedenému poukazuje na vlastnú výpoveď ako aj na výpoveď
svedkyne T. D., v ktorých obe osoby zhodne potvrdili existenciu kamarátskeho vzťahu medzi sebou,
avšak s tým, že neboli blízke kamarátky a o svojich majetkových, podnikateľských a finančných
záležitostiach spolu nerozprávali, a teda žalovaná ani nebola oboznámená s existenciou splatnej

pohľadávky žalobcu voči T. D.. Podľa žalovanej nemožno dospieť k záveru, že medzi ňou a T. D. išlo
o blízke osoby tak, ako to má na zreteli § 116 a 117 OZ. Tomuto názoru nemožno prisvedčiť, pokiaľ
bol z oboch strán potvrdený nie dlhoročný a hlboký kamarátsky vzťah. Pokiaľ by totiž malo ísť o osoby
blízke, muselo by byť v konaní preukázané, že ujmu jednej osoby by tá druhá pociťovala ako vlastnú
- čo pri kvalite ich vzťahu preukázané ani nebolo. Vzhľadom na uvedené je preto potrebné sledovať

a skúmať zákonné predpoklady pre odporovanie právnemu úkonu stanovené pri úkonoch medzi nie
blízkymi osobami. Jedným z podstatných predpokladov je tu teda vedomosť druhej strany odporovaného
právneho úkonu o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, teda v predmetnej veci - vedomosť žalovanej
o existencii úmyslu T. D. ukrátiť svojho veriteľa - žalobcu na uspokojení žalobcovej vymáhateľnej
pohľadávky. Žalobca teda mal v konaní preukázať, že žalovaný o tomto úmysle dlžníka v čase, kedy

bol právny úkon urobený, vedel alebo musel vedieť. Preukázanie toho, či úmysel ukrátiť veriteľa bol
žalovanému známy, je výlučne na žalobcovi. Žalovaná na tomto zdôrazňuje, že ako z výpovede T. D.,
tak aj z výpovede žalovanej vyplynulo, že dlžníčka žalobcu žalovanú o svojich finančných problémoch a
už vôbec nie o existencii exekučného titulu nikdy neinformovala. Vedomosť žalovanej, na základe ktorej
pristúpila k prevodu vlastníckeho práva, bola založená práve na tvrdeniach T. D., že má obavy zo svojho

manžela. A nakoľko o týchto jej problémoch žalovaná vedela, s prevodom súhlasila. Dôvody takéhoto
konania žalovanej však v žiadnom prípade neboli motivované vedomosťou o vymáhateľnom záväzku T.
D. voči žalobcovi. Žalovaná preto s poukazom na uvedené zastáva názor, že nie sú dané dôvody na to,
aby žalobe žalobcu bolo možné priznať úspech.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), po zistení, že odvolania boli
podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenými osobami (§ 359 C.s.p.),
prejednal odvolanie podané žalobcom a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. C.s.p. bez toho, aby nariadil odvolacie

pojednávanie podľa § 385 C.s.p. (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie
vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho
viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 C.s.p.). Pri preskúmavaní
napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol
oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom

odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď
neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí
byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2,
§ 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379,

§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozhodnutie
súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť.14. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

15. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

16. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností
bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu.

17. Odvolací súd neposúdil ako dostatočne relevantnú odvolaciu námietku žalovaného, že súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V tomto prípade
sa totiž nejedná o takú skutkovú vadu, ktorá môže byť dôvodom odvolania. Súdu prvej inštancie zvolil
správny postup pri hodnotení výsledkov dokazovania, pričom súd prvej inštancie zobral do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov vyplynuli, a ktoré boli preukázané.

18. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil rovnako relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v
kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový
stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to
všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky Y..Ú. XX/XX).

19. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. X
J. X/XXXX).

20. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol

rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci,
výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav,
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (Y.. Ú. XXX/XXXX), ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (Y.. Ú.
XX/XXXX).

21. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú
spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o vyhovení žaloby v časti.

22.Vovzťahukvýrokuonáhradetrovkonanianebolizostranyodvolateľapodanéžiadnenámietky,preto
odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania nemal dôvod správnosť tohto výroku preskúmavať.

23. S prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387

ods. 1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods.
1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o
trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bola žalovaná úspešná v celom rozsahu, preto jej súd

priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 % a zároveň žalobca v
odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262
ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia.25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).