Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, October 27, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1S/200/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1021201235
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1021201235.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členov

senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M. v právnej veci žalobcu:
PharmaComp s.r.o., Bystrická 901, 966 81 Žarnovica, IČO: 47 358 203, zastúpený: Hronček & Partners,
s. r. o., Kálov 1, 010 01 Žilina, IČO: 47 248 327, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného Číslo: 101024380/2021 zo dňa 11.06.2021, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty, Radlinského 37, 817 73 Bratislava 15 (ďalej aj ako „správca
dane“ alebo aj ako „daňový úrad“), vykonal u obchodnej spoločnosti PharmaComp s.r.o., Bystrická
901, 966 01 Žarnovica, IČO: 47 358 203, DIČ: 2023838036, IČ DPH: SK2023838036 (ďalej aj ako

„daňový subjekt“ alebo aj ako „držiteľ“ alebo aj ako „žalobca“), daňovú kontrolu dane vyberanej zrážkou
podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon
o dani z príjmov“) za zdaňovacie obdobie roku 2015 a ktorá bola začatá dňa 24.07.2019 na základe
oznámenia o výkone daňovej kontroly č. 101466032/2019 zo dňa 14.06.2019. V rámci daňovej kontroly
sa správca dane zameral na zistenie a preverenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie
dane vyberanej zrážkou so zameraním na zdaňovanie peňažných plnení poskytnutých od držiteľa
poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti v roku 2015, v zmysle ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o

dani z príjmov. Kontrolou správca dane zistil, že daňový subjekt poskytoval v roku 2015 peňažné
plnenia poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ktorí sú definovaní zákonom č. 578/2004 Z. z. o
poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v
zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „zákon č. 578/2004 Z. z.“ alebo
aj ako „ zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“), že nakupoval od nich lieky, zdravotnícke
pomôcky, výživové doplnky, kozmetické výrobky a doplnkový sortiment a následne ich predával a
ďalej že neposkytoval nepeňažné plnenia v kontrolovaných obdobiach poskytovateľom zdravotnej

starostlivosti. Správca dane vykonanou daňovou kontrolou zistil, že daňový subjekt v roku 2015 z týchto
plnení nevykonal zrážku dane a že neodviedol daň správcovi dane. Z evidencií, ktoré mal správca dane
k dispozícií zistil, že daňový subjekt nepredložil správcovi dane žiadne oznámenie o zrazení a odvedení
dane na predpísanom tlačive.2. Dňa 22.08.2019 na ústnom pojednávaní daňový subjekt uviedol správcovi dane v zápisnici č.
101999766/2019, že predmetom jeho podnikania je veľkodistribúcia liekov, nákup liekov od výrobcov

zo Slovenska, ale aj z krajín EÚ, ich skladovanie a distribúcia lekárňam, nemocniciam, sociálnym
zariadeniam s tým, že sa zameriava predovšetkým na humánne lieky a zdravotnícke pomôcky. Ďalej
uviedol, že bol ako distribučná spoločnosť medzičlánkom medzi poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti,
výrobcami a ďalšími distribučnými spoločnosťami a že časť tovaru bola vyvezená a odpredaná
do zahraničia. Zároveň dokladoval rozhodnutím vydaným pod č. 080/13 zo dňa 22.11.2013, že je

držiteľom povolenia na veľkodistribúciu humánnych liekov. Taktiež predložil aj rozhodnutie vydané pod č.
079/2015zodňa04.09.2015,ktorénahradilopredchádzajúcerozhodnutie,zdôvoduzmenyštatutárnych
zástupcov a zmeny odborného zástupcu a ktoré bolo predloženým rozhodnutím pod č. 112/16 zo dňa
06.12.2016 zrušené z dôvodu rozšírenia miesta výkonu činnosti. Daňový subjekt uviedol, že všetky
uvedené rozhodnutia mu povoľujú veľkodistribúciu humánnych liekov.

3. Správca dane vyhotovil z výsledku daňovej kontroly protokol z daňovej kontroly č. 101522470/2020 zo
dňa 05.10.2020 (ďalej aj ako „protokol z daňovej kontroly“), súčasťou ktorého bola aj výzva daňovému
subjektu na vyjadrenie sa k zisteniam v ňom uvedených a označenie dôkazov preukazujúcich jeho
tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly ako aj predloženie listinných dôkazov a
to do 30 pracovných dní odo dňa jeho doručenia daňovému subjektu.

4. Dňa 06.10.2020 správca dane ukončil daňovú kontrolu doručením protokolu z daňovej, ktorý osobne
prevzala dňa 06.10.2020 splnomocnená zástupkyňa daňového subjektu O.. P. J..

5. Dňa 06.10.2020 sa začalo v zmysle ust. § 68 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový

poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Daňový
poriadok“) vyrubovacie konanie.

6. Dňa 14.10.2019 na ústnom pojednávaní správca dane zaujal stanovisko k jednotlivým častiam
stanoviska daňového subjektu k aplikácii zrážkovej dane na peňažné a nepeňažné plnenia pri nákupe

a predaji tovaru a s ktorým oboznámil daňový subjekt prostredníctvom jeho splnomocnenej zástupkyne
(viď zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102342702/2019).

7. Daňový subjekt sa vyjadril k zápisnici o ústnom pojednávaní č. 102342702/2019 zo dňa 14.10.2019,
s tým, že trval na svojom stanovisku a to, že nákup liekov od poskytovateľov zdravotnej starostlivosti nie

je peňažným plnením, z ktorého mal povinnosť zrážať daň vyberanú zrážkou a splniť si oznamovacie
povinnosti. Potvrdil výšku peňažných plnení v kontrolovaných rokoch s tým, že tieto poskytoval
daňový subjekt poskytovateľom zdravotníckej starostlivosti v súvislosti s úhradou faktúr za nakupované
tovary a služby. Nesúhlasil však s aplikáciou dane vyberanej zrážkou na peňažné plnenia poskytnuté
poskytovateľom zdravotnej starostlivosti za obstaranie tovaru a žiadal ich z výpočtu výšky zrážkovej

dane vylúčiť.

8. Daňový subjekt sa vyjadril písomným vyjadrením v stanovenej lehote k zisteniam uvedeným v
protokole z daňovej kontroly zaevidovaným v elektronickej podateľni správcu dane dňa 18.11.2020 pod
číslom 6/09299794/2020 (ďalej aj ako „vyjadrenie k protokolu z daňovej kontroly“) a v ktorom uviedol,

že „súhlasí s výpočtom výšky peňažných plnení a ich časového zaradenia v mesačných zdaňovacích
obdobiach, ktoré správca uviedol na strane 8 a 9 Protokolu“ a zároveň uviedol argumenty, ktorými
odôvodňoval svoj nesúhlas s aplikáciou dane vyberanej zrážkou. Ďalej uviedol, že dôvody pre ktoré
nezrážal a neodvádzal zrážkovú daň podrobne správcovi dane zdôvodnil v priebehu daňovej kontroly v
dokumentácii a ktorú mu predložil dňa 06.09.2019 (viď zápisnica o vykonaní úkonu č. 102097939/2019).

Vo vyjadrení daňový subjekt uznal svoje pochybenie, že nepriznal, nezrazil a neodviedol daň vyberanú
zrážkou z peňažných plnení za poskytnuté služby, ktoré prijal od poskytovateľov zdravotnej starostlivosti
a ktoré boli v roku 2015 vo výške X XXX,XX eura. Daňový subjekt v priebehu kontroly nesúhlasil s
aplikáciou dane vyberanej zrážkou na peňažné plnenia súvisiace s predajom liekov, nakoľko tieto sú
podľa jeho názoru v zmysle zákona č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „zákon o liekoch“ alebo aj ako „zákon č. 362/2011 Z. z.“)
z definície peňažných plnení vyňaté.9. Daňový subjekt predložil správcovi dane stanovisko k aplikácii zrážkovej dane na peňažné a
nepeňažné plnenia pri nákupe a predaji tovaru spolu s prílohami (ďalej aj ako „stanovisko“) a v ktorom
uviedol dôvody pre ktoré v roku 2015 neodvádzal zrážkovú daň z peňažných a nepeňažných plnení

poskytnutých poskytovateľom zdravotnej starostlivosti s tým, že sa jedná o zhodnotenie právneho stavu
v oblasti zdaňovania peňažných a nepeňažných plnení pred rokom 2015 a po roku 2015. Argumentoval,
že peňažným plnením nie sú plnenia za predaj a nákup liekov v rámci bežného obchodného styku a
ďalej, že zákon o dani z príjmov v roku 2015 nedefinoval peňažné a nepeňažné plnenie. Poukázal na
v ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov s odvolávkou 37ab) na zákon o liekoch a zastával

názor, že definícia peňažného a nepeňažného plnenia vychádza zo zákona o liekoch, nakoľko v roku
2016 bol do tohto zákona doplnený do ust. § 2 odsek 45, ktorý negatívne vymedzuje peňažné plnenie
vynímajúc transakcie z bežného obchodného styku. V stanovisku daňový subjekt ďalej uviedol, že výkon
jeho činnosti ako aj poskytovanie zdravotnej starostlivosti pri nákupe a predaji liekov je podnikaním
podľa osobitného predpisu a príjmy z neho majú byť zdaňované podľa ust. § 6 zákona o dani z príjmov.
Mal za to, že plnenia poskytnuté v rámci bežného obchodného styku, t j. pri nákupe a predaji liekov sú

preukázateľne príjmami z podnikania zdaňovanými v daňovom priznaní, a nie sú predmetom zrážkovej
dane v rokoch 2015 a 2016. Podľa daňového subjektu zákon o liekoch tieto plnenia nepovažuje za
peňažné plnenia ani v roku 2015 a odvolával sa na ust. § 18 ods. 8 zákona o liekoch.

10. Dňa 01.12.2020 správca dane na ústnom pojednávaní prerokoval s daňovým subjektom vyjadrenie

k protokolu z daňovej kontroly (viď zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101865134/2020).

11. Dňa 10.12.2020 daňový subjekt zaslal správcovi dane elektronické podanie zaevidované pod
č. 6/09816387/2020 „Predloženie dôkazov a bližšieho zdôvodnenia podľa textu zápisnice o ústnom
pojednávaní zo dňa 01.12.2020“.

12. Správca dane informoval daňový subjekt, že vzhľadom na nepriaznivý vývoj pandemickej situácie v
Slovenskej republike a sprísnenie opatrení vlády Slovenskej republiky, nebolo možné uskutočniť ďalšie
ústne pojednávanie (viď oznámenie č. 100020539/2021 zo dňa 07.01.2021).

13. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty (ďalej aj ako „prvostupňový orgán“) vydal rozhodnutie
Číslo: 100109459/2021 zo dňa 22.01.2021 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa ust.
§ 68 ods. Daňového poriadku vyrubil daňovému subjektu daň v sume X XXX XXX,XX eura na dani
vyberanej zrážkou za zdaňovacie obdobie roku 2015. Prvostupňový orgán v odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že zákonom č. 333/2014 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2015 bol novelizovaný zákon o

dani z príjmov, kde do ust. § 17 ods. 31 bolo doplnené, že „Z peňažných a nepeňažných plnení
poskytnutých poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorý je daňovníkom podľa § 2 písm. d) druhého
bodu (daňovník s neobmedzenou daňovou povinnosťou - právnická osoba, ktorá má na území SR sídlo
alebo miesto skutočného vedenia) a písm. e) tretieho bodu (právnická osoba daňovník s obmedzenou
daňovou povinnosťou), od držiteľa sa daň vyberá podľa § 43.“ Prvostupňový orgán ďalej uviedol, že

daňový subjekt poskytoval v roku 2015 peňažné plnenia poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ktorí
sú definovaní zákonom č. 578/2004 Z. z. a od ktorých nakupoval lieky, zdravotnícke pomôcky, výživové
doplnky, kozmetické výrobky a doplnkový sortiment a následne ich predával s tým, že im neposkytoval
nepeňažné plnenia v daných kontrolovaných obdobiach. Vykonanou daňovou kontrolou ako správca
dane zistil, že z týchto plnení daňový subjekt v roku 2015 nevykonal zrážku dane a neodviedol mu daň

a ani mu nepredložil žiadne oznámenie o zrazení a odvedení dane na predpísanom tlačive. Dôvodil,
že podľa ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov, daň z príjmov plynúcich zo zdrojov
na území Slovenskej republiky daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou a neobmedzenou
daňovou povinnosťou sa vyberá zrážkou, ak ide o peňažné a nepeňažné plnenie, ktoré bolo poskytnuté
poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, jeho zamestnancovi alebo zdravotníckemu pracovníkovi od

držiteľa okrem týchto plnení, ak sú vyplácané za klinické skúšanie. Zároveň poukázal na to, že zákon
o dani z príjmov bližšie peňažné a nepeňažné plnenie nešpecifikuje, tzn. toto ustanovenie sa vzťahuje
na všetky plnenia poskytnuté poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti daňovým subjektom. Mal za to,
že jediným druhom plnenia, na ktoré sa nevzťahuje povinnosť zrazenia dane z plnení poskytnutých
poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti daňovým subjektom, sú peňažné plnenia vyplácané za klinické

skúšanie v zmysle zákona o liekoch a preto na povinnosť zdanenia peňažných plnení držiteľom platí
pri zrazení a odvedení dane postup v súlade s ust. § 43 ods. 10 až 12 zákona o dani z príjmov. V
zmysle vyššie uvedeného, prvostupňový orgán zastával názor, že daňový subjekt bol povinný vykonať
zrážku dane pri výplate, poukázaní alebo pri pripísaní úhrady v prospech daňovníka a ktorú mu bolpovinný odviesť najneskôr do pätnásteho dňa každého mesiaca za predchádzajúci kalendárny mesiac
a to zo sumy úhrady alebo pripísania dlžnej sumy v prospech daňovníka a zároveň bol v rovnakej lehote
povinný predložiť správcovi dane oznámenie o zrazení a odvedení dane na tlačive uverejnenom na

webovom sídle Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky. Uviedol, že v súlade so znením ust. § 43
ods. 4 zákona o dani z príjmov, je základom dane pre daň vyberanú zrážkou pri peňažných príjmoch
uvedených v ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov iba príjem neznížený o výdavky, tzv.
hrubý príjem. Taktiež uviedol, že v súlade so znením ust. § 43 ods. 6 zákona o dani z príjmov, ak ide o
peňažné a nepeňažné príjmy, z ktorých sa daň vyberá zrážkou podľa ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o

dani z príjmov, daňová povinnosť daňovníka sa považuje za splnenú riadnym vykonaním zrážky dane.
Prvostupňový orgán vypočítal výšku dane, ktorá mala byť zrazená a odvedená správcovi dane zo sumy
úhradydlžnejsumyvprospechjednotlivýchposkytovateľovzdravotnejstarostlivostizakaždýkalendárny
mesiac v roku 2015. Zo zostáv za rok 2015 predložených daňovým subjektom ku kontrole identifikoval
poskytovateľov zdravotnej starostlivosti porovnaním so zostavami, ktoré si vyžiadal od Úradu pre dohľad
nad zdravotnou starostlivosťou výzvou č. 102162220/2019 zo dňa 13.09.2019. Následne prvostupňový

orgán ako správca dane vyčíslil výšku peňažných plnení pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a
zrážkovej dane podľa jednotlivých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a kalendárnych mesiacov. V
zmysle ust. § 43 ods. 1 zákona o dani z príjmov pre výpočet dane vyberanej zrážkou použil sadzbu
dane 19 % platnú pri príjmoch podľa odsekov 2 a 3 ust. § 43 zákona o dani z príjmov. Správca dane
vykonanou kontrolou zistil, že daňový subjekt mal za rok 2015 vykonať zrážku dane a odviesť mu daň

za jednotlivé kalendárne mesiace január až december spolu vo výške X XXX XXX, XX eura.

Prvostupňový orgán argumentoval, že v súlade so znením ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z
príjmov, daň z príjmov plynúcich zo zdrojov na území Slovenskej republiky daňovníkom s obmedzenou
daňovou povinnosťou a neobmedzenou daňovou povinnosťou sa vyberá zrážkou, ak ide o peňažné

plnenie a nepeňažné plnenie, ktoré bolo poskytnuté poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, jeho
zamestnancovi alebo zdravotníckemu pracovníkovi od držiteľa okrem týchto plnení, ak sú vyplácané za
klinické skúšanie.37ab) Poukázal na to, že odvolávka 37ab) (zákon o liekoch) sa vzťahuje k slovnému
spojeniu „klinické skúšanie“, čo potvrdzuje aj samotný obsah textu predmetného ustanovenia, ktorý
jednoznačne z peňažných a nepeňažných plnení vylučuje len klinické skúšanie. Zdôraznil, že odsek

45 bol do ust. § 2 zákona o liekoch doplnený až jeho novelou od 01.01.2016, teda v roku 2015 zákon
tento odstavec neobsahoval a ani jemu podobný, týkajúci sa negatívneho zadefinovania peňažného
alebo nepeňažného plnenia. Zdôraznil, že ust. § 2 ods. 45 zákona o liekoch vymedzuje negatívnu
definíciu peňažného a nepeňažného plnenia „na účely tohto zákona“ a neobsahuje žiadnu odvolávku na
zákon o dani z príjmov, na základe ktorej by bolo zrejmé, že sa táto definícia vzťahuje aj k uplatňovaniu

zrážkovej dane. Ďalej prvostupňový orgán uviedol k argumentu daňového subjektu, že za peňažné
plnenie sa nepovažujú plnenia v rámci bežného obchodného styku týkajúceho sa predaja alebo kúpy
liekov, že bežnou činnosťou daňového subjektu je nákup liekov od výrobcov zo Slovenska, ale aj z
krajín EÚ, ich skladovanie, distribúcia a predaj poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ako lekárňam,
nemocniciam, sociálnym zariadeniam, čo daňový subjekt potvrdil aj v zápisnici o ústnom pojednávaní

č. 101999766/2019 zo dňa 22.08.2019. Prvostupňový orgán zdôraznil, že daňový subjekt v rozpore so
zákonom o liekoch (ust. § 2 ods. 4) vykupoval lieky, liečivá a pomocné látky od poskytovateľov zdravotnej
starostlivosti a následne ich predával iným subjektom ako poskytovateľom s tým, že jeho poslaním
ako držiteľa na veľkodistribúciu liekov nie je nákup liekov od lekární a iných poskytovateľov zdravotnej
starostlivosti, a z tohto dôvodu nie je možné takúto jeho činnosť považovať za bežnú činnosť. Uviedol, že

poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť zmysle zákona č. 578/2004 Z. z. a zdôraznil,
že zdravotnou a ani lekárenskou starostlivosťou nie je primáme predaj liekov subjektom, ktoré nie sú
poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti ako aj, že podľa zákona o liekoch je veľkodistribúcia liekov
obstarávanie liekov, liečiv a pomocných látok od výrobcov liekov. Uviedol, že novelizáciou zákona o
liekoch po roku 2016 boli zapracované viaceré podstatné zmeny v dovolených spôsoboch nakladania

s liekmi, ktoré mali vplyv aj na činnosť lekární, pričom sa zaviedli sa aj nové pravidlá, ktoré nedovoľujú
lekárňam neobmedzený predaj kategorizovaných liekov. Z uvedeného je zrejmé, že vykupovanie liekov
daňovým subjektom ako držiteľom od poskytovateľov zdravotnej starostlivosti najmä lekární ako aj
vývoz liekov, nemožno považovať za bežný obchodný styk. Mal za to, že definovanie zrážkovej
dane a spôsob jej zrážania je v zákone o dani z príjmov jednoznačný. Prvostupňový orgán zároveň

poukázal na skutočnosť, že prijatou novelou zákona č. 333/2014 o dani z príjmov sa jednoznačne
stanovili povinnosti peňažných a nepeňažných plnení, ktoré boli poskytnuté poskytovateľovi zdravotnej
starostlivosti daňovým subjektom ako držiteľom. Na základe uvedeného, prvostupňový orgán rozhodol
tak, ako je uvedené vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia.14. Daňový subjekt napadol odvolaním zo dňa 15.03.2021 prvostupňové rozhodnutie Číslo:
100109459/2021 zo dňa 22.01.2021 vydané Úradom pre vybrané hospodárske subjekty, z dôvodov, že

správca dane nesprávnym výkladom a nesprávnou aplikáciou najmä ust. § 8 ods. 1 písm. 1), ust. § 17
ods. 31 a ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov dospel k nesprávnym záverom a zisteniam
ako aj, že ustanovenie ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov nie je možné aplikovať naňho
ako na kontrolovaný daňový subjekt, keďže ten svoje príjmy získal v rámci výkonu bežnej obchodnej
činnosti, t. j. ako príjem z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov.

15. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej aj ako „druhostupňový orgán“) ako odvolací
orgán rozhodol podľa ust. § 74 ods. 4 Daňového poriadku o odvolaní daňového subjektu proti
prvostupňovému rozhodnutiu Číslo: 100109459/2021 zo dňa 22.01.2021 vydaného Úradom pre
vybrané hospodárske subjekty a to tak, že rozhodnutím Číslo: 101024380/2021 zo dňa 11.06.202,
potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Druhostupňový orgán v odôvodnení rozhodnutia sa podrobne

zaoberal jednotlivými odvolacími námietkami daňového subjektu voči prvostupňovému rozhodnutiu a
ktoré podrobne vyhodnotil. Uviedol, že Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky vydalo dňa
22.11.2013 pre daňový subjekt - obchodnú spoločnosť PharmaComp s.r.o. ako držiteľa, povolenie na
veľkodistribúciu humánnych liekov č. 080/13, reg. č. FV - 603/13, nadväzne rozhodnutie č. 079/15, reg.
r. FV-603/15 a rozhodnutie č. 112/16, reg. č. FV-603/16. Daňový subjekt (držiteľ) poskytoval v roku 2015

peňažné plnenia poskytovateľom zdravotnej starostlivosti definovaných zákonom č. 578/2004 Z. z., t.
j. od nich nakupoval lieky, zdravotnícke pomôcky, výživové doplnky, kozmetické výrobky a doplnkový
sortiment a následne tieto predával iným subjektom. Druhostupňový orgán poukázal na to, že nákup
tovaru daňového subjektu od poskytovateľov zdravotnej starostlivosti tvoril v roku 2015 až 82,3 % z
objemu celkovej sumy nákupov a predaj tovaru poskytovateľom zdravotnej starostlivosti (lekárňam,

nemocniciam) tvoril v roku 2015 len 2 % z celkového objemu predaja. Z uvedeného teda vyplýva,
že daňový subjekt ako držiteľ vykupoval lieky, liečivá a pomocné látky od poskytovateľov zdravotnej
starostlivosti a následne ich predával iným subjektom ako poskytovateľom zdravotnej starostlivosti.
Zdôraznil, že zákon č. 333/2014 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2015 menil a doplnil zákon o dani z
príjmov, ktorým bol okrem iného, zavedený nový spôsob zdaňovania peňažných plnení a nepeňažných

plnení poskytnutých držiteľom poskytovateľovi, okrem príjmov z vykonávania klinického skúšania. Podľa
dikcie ust. § 43 ods. 3 v nadväznosti na ust. § 8 ods. 13 a ust. § 17 ods. 31 zákona o dani z príjmov,
daň z uvedených plnení sa vyberá zrážkou a to bez ohľadu na skutočnosť, či boli poskytnuté fyzickej
osobe alebo právnickej osobe. Dôvodil, že daňový subjekt poukázal v priebehu roku 2015 platby
v prospech poskytovateľov zdravotnej starostlivosti spolu v sume XX XXX XXX,XX eura, z ktorých

nevybraldaňzrážkouvzmysleust.§43ods.3písm.o)zákonaodanizpríjmov.Uviedol,žesprávcadane
finančné transakcie v uvedenom objeme klasifikoval ako daňovým subjektom (držiteľom) poskytnuté
finančné prostriedky poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, peňažné plnenia pripísané v prospech
poskytovateľovzdravotnejstarostlivosti,zktorýchboldržiteľ(daňovýsubjekt)povinnýzraziťdaňzrážkou
a následne ju odviesť správcovi dane. Druhostupňový orgán zastával názor, že daňou vyberanou

zrážkou podľa ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov, sa zdaňuje akékoľvek peňažné
plnenie a nepeňažné plnenie poskytnuté poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti od držiteľa okrem
plnení vyplácaných za klinické skúšanie, pričom sa nezohľadňuje skutočnosť, či sú príjmy vyplácané
fyzickej osobe dosahujúcej príjmy podľa ust. § 5, ust. § 6 alebo ust. § 8 zákona o dani z príjmov
alebo právnickej osobe a to aj právnickej osobe, ktorá nebola zriadená za účelom dosiahnutia zisku

(napr. nemocnica). V súlade s ust. § 43 ods. 4 zákona o dani z príjmov daň sa vyberá zrážkou bez
uplatnenia akýchkoľvek výdavkov. Druhostupňový orgán dospel k záveru, že daňový subjekt si nesplnil
daňovú povinnosť, porušil ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov tým, že z peňažných plnení
poskytnutých poskytovateľom zdravotnej starostlivosti nevybral daň zrážkou a následne ju neodviedol
správcovi dane v lehote ustanovenej zákonom (ust. § 43 ods. 11). Druhostupňový orgán preskúmal

rozhodnutie správcu dane a dospel k záveru, že nezistil v postupe správcu dane žiadne hmotnoprávne
pochybenia a ani procesné pochybenia a preto, rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
druhostupňového rozhodnutia.

II.
Žaloba16. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len ako „správny súd“)
dňa 03.08.2021 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo:
101024380/2021 zo dňa 11.06.2021 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) v spojení s prvostupňovým

rozhodnutím Úradu pre vybrané hospodárske subjekty Číslo: 100109459/2021 zo dňa 22.01.2021,
ktorým bola vyrubená žalobcovi ako daňovému subjektu daň z príjmov vyberaná zrážkou v sume X
XXX XXX,XX eura za zdaňovacie obdobie 2015. Žalobca navrhoval napadnuté rozhodnutie ako aj
prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

17. Žalobca zhrnul doterajšiu argumentáciu v žalobe, pričom súčasne rozšíril svoje námietky o nové voči
obom napadnutým rozhodnutiam.

18. Žalobca podal správnu žalobu z toho dôvodu, že:
? napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok ďalej len ako „SSP“),

? napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo
nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP),
? zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§
191 ods. 1 písm. e) SSP),
? skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia,

je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu (§ 191 ods. 1 písm. f) SSP)
?došlokpodstatnémuporušeniuustanoveníokonanípredorgánomverejnejsprávy,ktorémohlomaťza
následok vydania nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP).

19. Žalobca zároveň navrhoval v zmysle ust. § 185 písm. a) SSP priznať žalobe odkladný účinok a to

z dôvodov bližšie uvedených v žalobe.

20. Žalobný bod - nesprávne právne posúdenie veci (ust. § 191 ods. 1 písm. c) SSP):
Žalobca považoval názor a záver žalovaného a prvostupňového orgánu za nesprávny, nesúhlasil s
aplikáciou zákona o dani z príjmov vo vzťahu k vyrubenej zrážkovej dani a mal za to, že všetky plnenia

boli zdanené správne a zákonným spôsobom. Uviedol, že svoje závery opieral o znenie v tom čase
platných ustanovení príslušných zákonov a ich právny výklad v zmysle výkladových pravidiel právnych
noriem v kontexte právnych predpisov vyššej právnej sily a ustálenej praxe, v kontexte dôvodových
správ k dotknutým zákonom, ale aj neskorších výročných správ Finančnej správy Slovenskej republiky.
Uviedol, že podstata tohto „daňového sporu“ spočíva najmä v otázke výkladu a aplikácie príslušných

právnych noriem, ktorú od začiatku považuje za nesprávnu a zdôraznil, že z peňažných plnení
neodviedol daň zrážkou z dôvodu, že sa tento spôsob výberu dane na tieto plnenia neaplikuje a tento
názor zastával od začiatku, ktorý odvodil z platnej a účinnej právnej úpravy zákona o dani z príjmov
pre rok 2015 a 2016. Trval na tom, že svoje príjmy zdanil riadne, v plnej výške a včas, podaním
daňového priznania, odvedením a zaplatením vyčíslenej dane z príjmov a rovnako takto postupovali aj

jeho dodávatelia, ktorým žalobca v súvislosti s vykonanými obchodmi odovzdal všetky potrebné účtovné
a daňové doklady a vyplatil príslušné platby za tovar v plnej 100% výške, t. j. bez zrážky.
Tvrdenie žalovaného, že mal platiť daň zrážkou podľa ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z
príjmov, tvrdenie, závery a postup finančných orgánov považoval za nesprávne a zastával názor, že
citované ustanovenie sa na činnosť, ktorú vykonával, nevzťahuje, nakoľko vo vzťahu ku lekárňam

vykonával výlučne obchodnú činnosť spočívajúcu v bežnom obchodnom styku (jednalo sa o tzv. spätný
predaj prebytočných liekov od lekární, ktoré sa týmto lekárňam nepodarilo vydať pacientom, ktorý bol
vykonávaný v zmysle ust. § 20 ods. 1 písm. i) zákona o liekoch a zastával názor, že práve na túto činnosť
sa zrážková daň neaplikuje.
Namietal, že žalovaný svoje rozhodnutie nesprávne opieral o ust. § 17 ods. 31 v spojení s ust. § 43

ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov, ktoré upravuje prípady, kedy subjekt v postavení „držiteľa“ má
povinnosť platiť daň zrážkou postupom podľa ust. § 43 zákona o dani z príjmov.
Uviedol, že zásadný význam v tejto veci má preto správne posúdenie toho, ktoré peňažné a nepeňažné
plnenia, poskytnuté poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti od držiteľa majú podliehať postupu podľa
ust. § 43 zákona o dani z príjmov, pretože zo znenia zákonného ustanovenia je zrejmé, že nie

všetky plnenia poskytnuté medzi držiteľmi a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti podliehajú tomuto
osobitnému spôsobu zdaňovania.
Dôvodil, že ako daňový subjekt nevykonal žiadny taký obchod, resp. neposkytol žiadne také plnenie, na
ktoré by sa uvedené ustanovenia o povinnosti platiť daň zrážkou vzťahovali.Argumentoval, že neboli naplnené hmotnoprávne podmienky a teda zrážková daň sa aplikovať nemôže.
V opačnom prípade by sa jednalo o výber daní v rozpore so zákonom a čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky

Žalobca namietal nesprávnosť výkladu vo vzťahu k odvolávke „37ab“ a pri rozhodovaní z toho, že odkaz
sa vzťahuje len k pojmu „klinické skúšanie“.
Uviedol, že odvolávka „37ab“ je v ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov umiestnená za
interpunkčným znamienkom ukončujúcim samostatnú významovú vetu a teda sa nevzťahuje len na
určitý konkrétny pojem uvedený v tejto vete, t. j. len k pojmu „klinické skúšanie“, ale na celú významovú

vetu, resp. významovú časť vety. Zastával názor, že ak by mal odkaz „37ab“ slúžiť len pre účely výkladu
pojmu „klinické skúšanie“ odkaz by musel byť umiestnený priamo nad konkrétne slovo alebo slovné
spojenie, t.j. nie až za interpunkčné znamienko. Mal za to, že legislatívny odkaz „37ab“ sa vzťahuje na
celý zákon o liekoch a preto ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmoch sa musí vykladať v
súlade s celým znením zákona o liekoch. Poukazoval na prepojenie zákonov - zákona o dani z príjmoch
a zákona o liekoch v súvislosti s úpravou práv a povinností držiteľov a poskytovateľov zdravotnej

starostlivosti pri poskytovaní peňažných a nepeňažných plnení.
Mal za to, že za peňažné a nepeňažné plnenie sa na účely ust. § 17 ods. zákona o dani z príjmoch
a ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmoch explicitne nepovažujú plnenia poskytované
držiteľom povolenia na výrobu liekov, držiteľom povolenia na veľkodistribúciu liekov, držiteľom povolenia
na poskytovanie lekárenskej starostlivosti, držiteľom registrácie humánneho lieku alebo farmaceutickou

spoločnosťou v rámci bežného obchodného styku týkajúceho sa predaja alebo kúpy liekov a tiež iné
plnenia, ktoré nespadajú pod pozitívne vymedzenie pojmu peňažné a nepeňažné plnenie v zmysle
zákona o liekoch. Podporne k tomuto záveru prisvedčuje aj znenie dôvodovej správy k zákonu č.
333/2014 Z. z., ktorým sa do zákona o dani z príjmoch doplnilo predmetné ustanovenie § 43 ods.
3 písm. o).

Argumentoval, že v rámci peňažných súm poskytnutých lekárňam neposkytol žiadne také plnenie, ktoré
bysavzmyslezákonaodanizpríjmovpreúčelyust.§8ods.1písm.l)zákonaodanizpríjmovaleboust.
§ 17 ods. 31 zákona o dani z príjmov alebo ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov, považovali
za peňažné alebo nepeňažné plnenie podliehajúce dani vyberanej zrážkou. Vo všetkých prípadoch išlo
výlučne o plnenia poskytované v rámci bežného obchodného styku pri predaji a kúpe liekov.

Zdôraznil, že zrážkovej dani podliehajú len tie plnenia (príjmy), ktoré spadajú pod obsahové vymedzenie
pojmu „peňažných a nepeňažných plnení“, o ktorých hovorí zákon o liekoch a to okrem týchto plnení,
ak sú vyplácané za klinické skúšanie.
Žalobca zastával názor, že za „peňažné a nepeňažné plnenia poskytnuté od držiteľa poskytovateľom
zdravotnej starostlivosti“ sa vždy považovali tie plnenia, ktoré takto vymedzoval zákon o liekoch a

uviedol, že od 01.01.2015 boli z nového spôsobu zdaňovania týchto plnení v zákone o dani z príjmov
len navyše vylúčené plnenia poskytnuté pri klinickom skúšaní.
Ďalším dôvodom, pre ktorý žalobca považoval právne posúdenie aplikované žalovaným a správcom
dane na skutkový stav za nesprávne je, že svoj postup a aplikáciu ustanovení § 17 ods. 31 zákona o dani
z príjmov a § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov, na základe ktorých tvrdí, že žalobca mal odviesť

a zaplatiť zrážkovú daň opiera o ust. § 8 ods. 1 písm. l) zákona o dani z príjmov, z ktorého vychádzal pri
výklade pojmu držiteľ. Pojem „držiteľ“ zákon o dani z príjmov používa následne aj v ust. § 17 ods. 31 aj
§ 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov. Tento postup považoval za absolútne nesprávny pretože
ust. § 8 zákona o dani z príjmov je systematicky v rámci štruktúry zákona o dani z príjmov zaradené do
Druhej časti zákona o dani z príjmov. Mal za to, že nesprávne systematické zaradenie definície pojmu do

časti právneho predpisu, ktorá sa výslovne vzťahuje len na túto časť zákona a zásadne sa nevzťahuje
na ostatné časti zákona, musí ísť na ťarchu zákonodarcu a teda štátu. Uviedol, že táto nesprávnosť
bola odstránená až od 01.01.2016, kedy bola definícia pojmu „držiteľ“ „presunutá“ do všeobecnej časti
zákona o dani z príjmov platnej na účely celého tohto zákona (§ 2 písm. y).
Žalobca nesúhlasil s názorom žalovaného, že zrážkovej dani podľa ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona

o dani z príjmov mali od 01.01.2015 podliehať všetky druhy príjmov fyzických a právnických osôb
- poskytovateľov zdravotnej starostlivosti od držiteľov, jedine okrem plnení poskytnutých za klinické
skúšanie a namietal, že žalovaný vôbec nezohľadnil jeho argumentáciu v odvolaní, ktorá právne
odôvodňovala, prečo nebolo možné za plnenia podliehajúce zrážkovej dani automaticky a všeobecne
zahrnúť všetky plnenia. Zastával názor, že medzi tieto ostatné príjmy a plnenia zadefinované v ust.

§ 8 ods. 1 písm. l) zákona o dani z príjmov nikdy nepatrili plnenia vyplatené v rámci výkonu bežnej
obchodnej podnikateľskej činnosti. Ostatné príjmy podľa ust. § 8 zákona o dani z príjmov sú definované
až „subsidiárne“ príjmom z podnikania, čo vyplýva z ich definície v ust. § 8 ods. 1 zákona o dani z príjmov.Ďalejžalobcapoukázalnavývojprávnejúpravyvzákoneodanizpríjmovzrážkovejdane pridržiteľocha
poskytovateľoch zdravotníckej starostlivosti vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci a to pred 01.01.2015
a od 01.01.2015 do 31.12.2015, od 01.01.2016 do 31.12.2016, od 01.01.2017 do 31.12.2017, od

01.01.2018 do 31.12.2019 a od 1.1.2020 do súčasnosti ako aj na jej novelu účinnú od 01.01.2021.

21. Žalobný bod - nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok
dôvodov (ust. § 191 ods. 1 písm. d) SSP):

Žalobca namietal, že neurčitosť výpočtu dorubenej zrážkovej dane, nakoľko napadnuté rozhodnutie
neobsahuje relevantnú identifikáciu plnení, ktoré finančné orgány považovali za „peňažné plnenia“
podliehajúcezrážkovejdani,anivyčísleniedaňovejpovinnosti,atonielenpodľamesiacovadodávateľov
podľajednotlivýchplnenípriradenýchkujednotlivýmfaktúram.Namietal,žežalovanýaaniprvostupňový
orgán neposudzovali podstatu poskytnutého plnenia, t. j., či sa jedná o plnenie, ktoré je predmetom
zrážkovej dane. Z tohto dôvodu žalobca považoval obe napadnuté rozhodnutia a postup, ich vydaniu

predchádzajúci za nepreskúmateľný a neurčitý.
Ďalej žalobca namietal skutočnosť, že nie je dostatočne zrejmé z akých skutočností a dôkazov
vychádzal žalovaný pri svojom rozhodovaní, keď posudzoval odvolacie argumenty žalobcu, a relevantne
nezdôvodnil prečo jednotlivé odvolacie námietky považuje za nesprávne. Daňové orgány sa
nevysporiadali so zásadnými argumentmi žalobcu predloženými v správnom konaní náležite vecne a

právne nevysporiadali a ich rozhodnutia sú z tohto dôvodu nedostatočne odôvodnené.
Uviedol, že nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia (resp. oboch.) spôsobuje nedostatok dôvodov
-nevysporiadaniesaspodstatnouargumentácioužalobcujasneargumentovanouužvadministratívnom
konaní, o prepojení pojmov peňažné a nepeňažné plnenie v zákone o dani z príjmov a zákone o liekoch,
anedostatočnézdôvodnenieprečosapodľažalovanéhoasprávcudanepovažujúajúhradykúpnejceny

za tovar majú považovať za „peňažné a nepeňažné plnenie“ na účely aplikácie zrážkovej dane (keďže
všetka logická a odôvodnená argumentácia podoprená znením príslušných predpisov práve svedčí v
prospech opaku).
Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné aj z dôvodu, že žalovaný si v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia (str. 9 a str. 23) výslovne protirečí vo svojej podstatnej

argumentácii (podstatnej preto lebo touto žalovaný vyvracia správnosť argumentácie žalobcu), kde na
str. 9 napadnutého rozhodnutia žalovaný tvrdí, že sa od 01.01.2015 nezmenilo obsahové vymedzenie
peňažných a nepeňažných plnení a na str. 23 tvrdí, že od roku 2015 sa chápanie pojmov „peňažné a
nepeňažné plnenie“ zmenilo (bližšie uvedené na str. 36-37 tejto žaloby).
Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného žalobca videl tiež v tom, že žalovaný svoje

závery odôvodňuje a opiera o ním konštatovaný nesúlad činnosti žalobcu so zákonom o liekoch (viď str.
11 napadnutého rozhodnutia žalovaného).
Žalobca mal za to, že ďalším dôvodom spôsobujúcim nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí je,
že žalovaný opomenul jeho argumentáciu s odkazom na Výročné správy finančnej správy za roky
2014-2016.

22. Žalobný bod - zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne
posúdenie veci (ust. § 191 ods. 1 písm. e) SSP):

Žalobca namietal, že skutkový stav, ktorý žalovaný a prvostupňový orgán vzali za základ svojho

rozhodnutia nebol zistený úplne a správne a teda, že neboli v jednotlivých prípadoch splnené všetky
hmotnoprávneho podmienky pre uplatnenie zrážkovej dane.
Ďalej žalobca nesúhlasil s vyrubenou daňou správcom dane ako aj jej výškou, t. j., že mal za rok 2015
vykonaťzrážkuaodviesťdaňvsumeXXXXXXX,XXeuraatrvalnatom,žemunevzniklavroku2015ani
v iných obdobiach žiadna daňová povinnosť, nakoľko nevykonal žiadny taký obchod, resp. neposkytol

žiadne také plnenie, na ktoré by sa uvedené ustanovenia o povinnosti platiť daň zrážkou vzťahovali.
Poukázal na nemožnosť aplikácie ust. § 8 ods. 1 písm. l) zákona o dani z príjmov. Dorubenie akejkoľvek
zrážkovej dane považoval za nesprávne a nezákonné.
Žalobca mal za to, že bolo povinnosťou správcu dane, aby riadne, dôkladne a hodnoverne zistil a
vyhodnotil všetky okolnosti a podmienky majúce vplyv na správne zistenie dane.

Za účelom tohto zistenia mali daňové orgány - najmä prvostupňový orgán, riadne vykonať dokazovanie,
čo vôbec nevykonal, a bez ďalšieho vydal Protokol o daňovej kontrole, ktorého doručením daňová
kontrola skončila s nesprávnymi zisteniami a závermi.23. Žalobný bod - skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia
alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu (ust. § 191 ods. 1
písm. f) SSP):

Žalobca namietal, že obe napadnuté rozhodnutia vychádzajú zo skutkového stavu, ktorý nevyplýva zo
skutkových okolností, ktoré mal žalovaný a prvostupňový orgán k dispozícii, t.j. ktoré boli obsiahnuté v
administratívnom spise.
Poukazoval na skutočnosť, že súčasťou administratívneho spisu boli výročné správy o činnosti finančnej

správy za roky 2014, 2015, 2016 (ďalej aj ako „výročné správy“), ktoré sú verejne dostupné na webovej
stránke Finančnej správy Slovenskej republiky a ktoré uvádzajú sumy v eurách vybrané na jednotlivých
daniach v rámci Slovenskej republiky a konkrétne aj sumy vybrané na zrážkovej dani v zmysle celého
ust. § 43 zákona o dani z príjmov a z ktorých je evidentné, že napriek zavedeniu zrážkovej dane aj
na peňažné a nepeňažné plnenia poskytované všetkým poskytovateľom zdravotnej starostlivosti od
všetkých držiteľov registrácie lieku, držiteľov povolenia na veľkodistribúciu liekov, držiteľov povolenia na

výrobu liekov, farmaceutických spoločností, výrobcov zdravotníckych pomôcok, výrobcov dietetických
potravín počnúc od 01.01.2015 sa za rok 2015 ani následne rok 2016, výber zrážkovej dane nezvýšil,
ba dokonca oproti roku 2014 poklesol o 13 mil. (viď str. 28 výročnej správy). Na základe uvedeného
mal za to, že zrážková daň sa neuplatňuje a nemá uplatňovať na všetky peňažné a nepeňažné plnenia
medzi týmito subjektmi, ako to mylne tvrdil správca dane. Zdôraznil, že nebolo zámerom zákonodarcu,

aby sa zrážková daň uplatňovala aj na plnenia poskytované od držiteľov poskytovateľom zdravotnej
starostlivosti pri bežnom obchodnom styku pri predaji a kúpe tovaru, pretože napriek tomu, že sa v praxi
zrážková daň na obchodný styk neuplatňovala a dotknuté subjekty ju neodvádzali a neplatili, očakávania
zákonodarcu v tomto smere výberu zrážkovej dane boli aj tak naplnené a dokonca presiahnuté. Príjmy
zo zrážkovej dane odvedenej z plnení v rámci bežného obchodného styku pri predaji a kúpe tovaru tak

zákonodarca nepredpokladal a ani do právneho poriadku podľa jeho názoru nezavádzal.
Preto žalobca žiadal, aby bol vzatý za základ a východisko rozhodnutia úplný skutkový stav, ktorý
vyplýva z administratívneho spis, kde bolo opakovane poukazoval na predmetné výročné správy.

24. Žalobný bod - došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy,

ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (ust. §
191 ods. 1 písm. g) SSP):

Žalobca poukazoval na zásadné procesné pochybenie, ktorého sa dopustil prvostupňový orgán pri
doručovaní prvostupňového rozhodnutia tým, že ho do dnešného dňa nedoručil oprávnenej osobe

daňovéhosubjektuprávnesúladnýmspôsobomaledoručilho prostredníctvomposkytovateľapoštových
služieb dňa 15.02.2021 k rukám O.. P. J., ktorá bola splnomocnená na základe ním udeleného
plnomocenstva zo dňa 18.07.2019, ktoré však bolo udelené len na zastupovanie pred správcom dane
vo veci týkajúcej sa výkonu daňovej kontroly k dani vyberanej zrážkou za zdaňovacie obdobia rokov
2015 a 2016, ktorá sa začala u daňového subjektu dňa 24.07.2019. Plnomocenstvo malo presne a určito

vymedzený rozsah zastupovania, limitovaný časťou daňového konania - daňovou kontrolou. Namietal,
že O.. P. J. nemala od daňového subjektu udelené oprávnenie na prevzatie rozhodnutia vydaného vo
vyrubovacom konaní t. j., že správca dane nebol vôbec oprávnený jej ho doručovať. Správca dane
tak rozhodnutie doručil neoprávnenej osobe a preto, ho nemožno považovať za doručené v súlade s
Daňovým poriadkom.

25. Žalobca mal za to, že žiadny právny predpis mu neukladá (a držiteľom všeobecne), aby z
plnení poskytovaných poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v rámci bežného obchodného styku
vykonávaného v súlade v tom čase platnými právnymi predpismi, platili daň z príjmov zrážkou. Tento
závervyplývazaplikáciesystematickéhoalogickéhovýkladudotknutýchprávnychnoriem,ktorýžalobca

podrobne vysvetlil v tejto žalobe. Preto považoval obidve rozhodnutia za nesprávne a nezákonné.

26. Záverom žalobca zdôraznil, že ak by sa dotknuté ustanovenia zákona o dani z príjmov vykladali
a uplatňovali tak ako tvrdí žalovaný, išlo by o prekážku slobodného obchodu medzi členskými štátmi
a o porušenie princípu právnej istoty a doktríny legitímnych očakávaní a to z dôvodu, že zrážková

daň sa nikdy pred 01.01.2015 neuplatňovala na zdaňovanie plnení v rámci bežného obchodného
styku pre predaji a kúpe tovaru a to ani medzi držiteľmi a poskytovateľmi, ani medzi žiadnymi inými
subjektmi vystupujúcimi na vnútornom trhu a súčasne ani aktuálne žiadne iné subjekty, ktoré si poskytujú
plnenia v rámci bežného obchodného styku pre predaji a kúpe tovaru nie sú zdaňované zrážkovoudaňou. Neexistuje ani žiadny dokument (sprevádzajúci legislatívny proces zavedenia zrážkovej dane na
predmetné plnenia), z ktorého by takáto zmena postupov zdaňovania vyplývala. Preto daňové subjekty
nemohli legitímne očakávať, že k takejto zmene došlo. Doktrína legitímneho očakávania vychádza

z princípu právnej istoty, je v zásade osobitnou kategóriou tohto právneho princípu a aplikuje sa vo
verejnom práve a spočíva v tom, že účastník konania, má voči orgánu verejnej moci a to aj voči
zákonodarnému orgánu určité odôvodnené očakávania a tieto odôvodnené očakávania sa vzťahujú tak
na samotné rozhodovanie orgánu, ako aj na postup orgánu v konaní predchádzajúci vydaniu právneho
aktu. Postup orgánov verejnej moci musí byť predvídateľný (vzhľadom na právnu úpravu) a orgán

nemôže v skutkovo podobných prípadoch rozhodovať a postupovať rozdielne. Doktrína legitímneho
očakávania a princíp právnej istoty je vyjadrený v primárnom práve EU, a to v čl. 41 Charty základných
práv Európskej únie.

27. Žalobca zároveň informoval správny súd o skutočnosti, že aktuálne je zo strany žalobcu v procese
zabezpečenia vypracovania znaleckého posudku súdnym znalcom, Ing. Jozefom Fedorom, znalcom v

odbore ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo, s tým, že jeho predmetom je najmä
vyčíslenie daňovej povinnosti, ktorá mu vznikla na dani vyberanej zrážkou za rok 2015. Navrhol, aby
správny súd vykonal dokazovanie vo veci vo vzťahu k znaleckého posudku.

III.
Návrh na položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie

28.Žalobcanavrhoval,abysprávnysúdvprípade,akdospejekzáveru,žezrážkovádaňsamáaplikovať

aj na transakcie vykonané medzi držiteľom smerom k poskytovateľom zdravotníckej starostlivosti na
všetkypeňažnéanepeňažnéplnenia,t.j.ajnaplnenia,ktorébolivykonanévrámcibežnéhoobchodného
styku pri predaji a kúpe tovaru, aby podal na Súdny dvor Európskej únie (ďalej aj ako „SD EÚ“)
prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu právnych noriem primárneho práva Európskej únie (ďalej len
ako „EÚ“), ktorých zodpovedanie je nevyhnutné pre rozhodnutie správneho súdu vo veci samej a ktoré

navrhol položiť SD EÚ, nakoľko existuje riziko, že dotknutá slovenská právna norma (ust. § 17 ods.
31 a ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov) je v rozpore s primárnym právom EÚ, a to
za predpokladu, že by sa táto právna norma mala vykladať a aplikovať spôsobom ako tvrdí žalovaný.
Dôvodil, že konanie o predbežnej otázke má zabezpečiť jednotnú aplikáciu práva EÚ vo všetkých
členských štátoch. Žalobca mal za to, že ak by mal byť výklad ust. § 17 ods. 31 a ust. § 43 ods. 3

písm. o) zákona o dani z príjmov prezentovaný a aplikovaný žalovaným v napadnutých rozhodnutiach
správny, boli by tieto ustanovenia v zrejmom rozpore s primárnym právom EÚ. Vnútroštátna právna
norma, ktorá zavádza spôsob zdaňovania plnení poskytovaných pri predaji a nákupe tovaru zrážkou
(kde neexistuje možnosť uplatniť súvisiace náklady) predstavuje porušenie slobody voľného pohybu
tovaru, služieb a kapitálu a slobody usadiť sa v rámci vnútorného trhu EÚ ako aj narušenie hospodárskej

súťaže v rámci vnútorného trhu, kedy by dochádzalo k znevýhodňovaniu určitých kategórií subjektov
v rámci EÚ a stavaniu prekážok v ich slobodnom podnikaní. Ďalej uviedol ďalšie predpoklady, ktoré je
potrebné brať pri hodnotení vplyvu dotknutých ustanovení zákona o dani z príjmov na vnútorný trh a
dôsledky právnej úpravy - dotknutých ustanovení zákona o dani z príjmov na vnútorný trh (v prípade, ak
by sa tieto vykladali a aplikovali tak, ako tvrdí žalovaný).

29. Žalobca argumentoval, že zrážkovú daň možno v podstate označiť za akýsi osobitný odvod (zrážku)
z celkovej ceny tovaru - hrubého obratu (nie z dosiahnutého zisku za jeho predaj). Takáto daň môže
teda priamo viesť ku predražovaniu cien tovaru, ktorý je touto daňou postihnutý - to by mohlo nastať
v prípadoch liekov a zdravotníckych pomôcok, ktorých ceny nepodliehajú regulácii zo strany štátu.

V prípade tzv. kategorizovaných humánnych liekov a zdravotníckych pomôcok, nakoľko ide o tovar,
ktorého ceny sú členskými štátmi regulované (a teda je stanovená maximálna cena liekov) by síce
nemohlo dôjsť k zvyšovaniu cien, ale uplatňovaním zrážkovej dane podľa dotknutých ustanovení
zákona o dani z príjmov by postupne dochádzalo EÚ, ktorá diskriminuje celý slovenský trh s liekmi,
zdravotníckymi pomôckami a pod. v porovnaní s ostatnými trhmi členských štátov v rámci EÚ a

tiež znevýhodňuje subjekty pôsobiace na slovenskom trhu, oproti tým, ktoré tu nepôsobia. Fakticky
dochádza k uplatňovaniu nerovnakých podmienok voči obchodným partnerom pri rovnakých plneniach,
čím ich v hospodárskej súťaži znevýhodňujú. Takéto opatrenia, ktoré predstavujú prekážky slobodnéhopodnikania, zdravej hospodárskej súťaže a slobody pohybu tovaru, služieb a kapitálu v rámci celého
vnútorného trhu EÚ by boli v rozpore s primárnym právom EÚ a sú zakázané.

30. Žalobca navrhoval, aby bola SD EÚ položená prejudiciálna otázka, týkajúca sa výkladu dotknutých
ustanovení európskeho práva a to:

Článku28ZFEUpodľaktorého„Úniapredstavujecolnúúniu,ktorásavzťahujenacelýobchodstovarom
a zahŕňa zákaz ciel na dovoz a vývoz tovaru medzi členskými štátmi, zákaz všetkých poplatkov, ktoré

majú rovnaký účinok ako clá, ako aj prijatie Spoločného colného sadzobníka vo vzťahu k tretím krajinám.
Ustanovenia článku 30 a kapitoly 3 tejto hlavy sa vzťahujú na výrobky s pôvodom v členských štátoch,
ako aj na výrobky pochádzajúce z tretích krajín, ktoré sú v členských štátoch vo voľnom obehu.“
Článku 34 ZFEU, podľa ktorého „Množstevné obmedzenia dovozu a všetky opatrenia s rovnocenným
účinkom sú medzi členskými štátmi zakázané.“
Článku 63 ZFEU, podľa ktorého „V rámci ustanovení tejto kapitoly sú zakázané všetky obmedzenia

pohybu kapitálu medzi členskými štátmi navzájom a členskými štátmi a tretími krajinami.
Článku 56 ZFEU, podľa ktorého „V rámci nasledujúcich ustanovení sú zakázané obmedzenia slobody
poskytovať služby v Únii vo vzťahu k štátnym príslušníkom členských štátov, ktorí sa usadili v niektorom
inom členskom štáte ako príjemca služieb.“
Článku 49 ZFEU, podľa ktorého „V rámci nasledujúcich ustanovení sa zakazujú obmedzenia slobody

usadiť sa štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu. Zakazujú sa
aj obmedzenia, ktoré sa týkajú zakladania obchodných zastúpení, organizačných zložiek a dcérskych
spoločností štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu na území iného členského štátu. Sloboda
usadiť sa zahŕňa aj právo zahájiť a vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, založiť a viesť podniky,
najmä spoločnosti v zmysle druhého pododseku článku 54, za podmienok stanovených pre vlastných

štátnych príslušníkov právom štátu, v ktorom dochádza k usadeniu sa, pokiaľ ustanovenia kapitoly o
pohybe kapitálu nestanovujú inak.“
Článku 110 ZFEU, podľa ktorého „Žiaden členský štát nezdaní výrobky z iných členských štátov nijakou
priamou alebo nepriamou vnútroštátnou daňou prevyšujúcou dane ukladané priamo či nepriamo na
podobné domáce výrobky. Ďalej, žiaden členský štát nezdaní výrobky iných členských štátov nijakou

vnútroštátnou daňou, ktorá nepriamo ochraňuje iné výrobky.“
Článku 41 Charty základných práv Európskej únie, podľa ktorého „Každý má právo, aby inštitúcie,
orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote.“

Žalobca navrhoval, že v prípade ak bude mať správny súd pochybnosti o tom, či sa zrážková daň

mala alebo nemala uplatňovať na plnenia poskytované držiteľmi poskytovateľom v rámci bežného
obchodného styku pri predaji a kúpe tovaru podľa dotknutých ustanovení zákona o dani z príjmov, tak
je potrebné, aby položil na SD EU o výklad predpisov európskeho práva, a to nasledovné:
1. Majú sa čl. 28 ZFEU a čl. 34 ZFEU upravujúce slobodu voľného pohybu tovaru v rámci vnútorného trhu
EU, a čl. 63 ZFEU upravujúci slobodu voľného pohybu kapitálu v rámci vnútorného trhu EU, čl. 56 ZFEU,

upravujúci slobodu voľného pohybu poskytovania služieb v rámci vnútorného trhu EU vykladať v tom
zmysle, že bránia takej vnútroštátnej daňovej právnej úprave, ako je daňová právna úprava, ktorej sa
týka konanie vo veci samej (dotknuté ustanovenia ZDP), ktorá len niektoré konkrétne určené kategórie
subjektov v rámci ich pôsobenia na príslušnom vnútroštátnom trhu zaťaží osobitnou zrážkovou daňou,
(t.j. bez možnosti odpočítať si súvisiace náklady) postihujúcou všetky plnenia (peňažné aj nepeňažné)

poskytované v rámci bežného obchodného styku pri predaji a kúpe tovaru medzi týmito selektívne
vymedzenými kategóriami subjektov, pričom iné subjekty rovnakej kategórie a iné trhy členských štátov,
ani v rámci celého vnútorného trhu EU takouto zrážkovou daňou zaťažené nie sú, čím ich postaví
do nevýhodného postavenia pri obchodovaní v rámci celého vnútorného trhu EU a súčasne fakticky
dotknutá daňová úprava úplne zamedzí pohybu tovaru na iné trhy členských štátov EU z dôvodu

osobitného daňového zaťaženia, ktoré preukázateľne spôsobuje ekonomickú stratu a to i napriek
skutočnosti, že iné regulácie v rámci vnútroštátnej úpravy neupravujú absolútny zákaz vývozu pre daný
tovar?
2. Majú sa čl. 49 ZFEU upravujúce právo usadiť sa a čl. 110 ZFEU upravujúce hospodársku súťaž v
rámci vnútorného trhu EU vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej daňovej právnej úprave,

ako je daňová právna úprava, ktorej sa týka konanie vo veci samej (dotknuté ustanovenia ZDP), ktorá
len niektoré konkrétne určené kategórie subjektov vo vzťahu k ich pôsobeniu len na konkrétnom trhu
členského štátu zaťažuje osobitnou zrážkovou daňou, (t.j. bez možnosti odpočítať si súvisiace náklady)
postihujúcou všetky plnenia (peňažné aj nepeňažné) poskytované v rámci bežného obchodného stykupri predaji a kúpe tovaru medzi týmito selektívne vymedzenými kategóriami subjektov, ak iné subjekty
rovnakejkategóriezinýchčlenskýchštátovEUainétrhyčlenskýchštátov,anivrámciceléhovnútorného
trhu EU takouto zrážkovou daňou zaťažené nie sú, čím ich postaví do nevýhodného postavenia pri

obchodovaní v rámci celého vnútorného trhu EU a súčasne fakticky dotknutá daňová úprava úplne
zamedzí pohybu tovaru na iné trhy členských štátov EU z dôvodu osobitného daňového zaťaženia,
ktoré preukázateľne spôsobuje ekonomickú stratu a to i napriek skutočnosti, že iné regulácie v rámci
vnútroštátnej úpravy neupravujú absolútny zákaz vývozu pre daný tovar?
3. Je možné vykladať princíp právnej istoty, princíp legitímnych očakávaní a právo na dobrú správu vecí

verejných podľa čl. 41 Charty základných práv Európskej únie tak, že bránia takému výkladu predpisov
vnútroštátneho práva, podľa ktorého jedna konkrétna kategória subjektov zdaňuje plnenia získané v
rámci bežného obchodného styku pri predaji alebo kúpe tovaru s inou konkrétnou kategóriou subjektov
zrážkovou daňou bez možnosti uplatniť si s týmto plnením súvisiace výdavky ak sa v členskom štáte
zrážková daň nikdy predtým neuplatňovala na zdaňovanie plnení v rámci bežného obchodného styku
pre predaji a kúpe daného tovaru ale ani žiadneho iného druhu tovaru a súčasne ak žiadne iné subjekty

ani žiadne iné plnenia, ktoré si poskytujú v rámci bežného obchodného styku pri predaji a kúpe tovaru
nie sú zdaňované zrážkovou daňou.

31. Zároveň žalobca navrhoval, že v prípade, ak sa správny súd neobráti na SD EÚ s prejudiciálnymi
otázkami, aby sa s položenými otázkami vysporiadal sám tak, aby boli odstránené akékoľvek

pochybnosti o správnom výklade dotknutých vnútroštátnych ustanovení zákona o dani z príjmov, ktorý
bude v súlade s právom EÚ. Zároveň ponechal na zvážení správneho súdu, aby podľa potreby otázky
rozšíril alebo doplnil ďalšie otázky, tak aby bol vytvorený presný rámec pre riadne právne posúdenie veci.

IV.
Vyjadrenie žalovaného

32. Žalovaný sa vyjadril k správnej žalobe písomným vyjadrením zo dňa 29.09.2021, doručeným
správnemu súdu dňa 29.09.2021 a to zhodne s odôvodnením napadnutého rozhodnutia ako aj

prvostupňového rozhodnutia. Zastával názor, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím boli vydané v súlade so zákonom a v nadväznosti na nižšie uvedené skutočnosti navrhol
žalobu v plnom rozsahu zamietnuť.

33. Trval na všetkých skutočnostiach uvedených v napadnutom rozhodnutí v spojení s prvostupňovým

rozhodnutím s tým, že v jeho odôvodnení sa v dostatočnej miere vysporiadal s odvolacími námietkami
žalobcu.

34. Žalovaný uviedol, že zákon o dani z príjmov v ust. § 43 ods. 3 písm. o) nedefinuje konkrétne
peňažné a nepeňažné plnenia podliehajúce zrážkovej dani (peňažné a nepeňažné plnenie vymedzuje v

ust. § 2 písm. c)), ale vymedzuje plnenia od držiteľa, ktoré nepodliehajú zrážkovej dani, teda len plnenia
vyplácané za klinické skúšanie. Týmto spôsobom zákon o dani z príjmov zadefinoval, že všetky ostatné
plneniaoddržiteľaposkytovateľovipodliehajúzrážkovejdani.Zrážkovejdaninepodliehajúaniplneniaod
dane oslobodené (§ 9 ods. 2 písm. y) zákona o dani z príjmov) a nepeňažné plnia, ktorých úhrnná suma
v príslušnom kalendárnom štvrťroku nepresiahne 10 eur (ust. § 46 zákon o dani z príjmov). Uviedol, že

žalobca požiadal o metodické usmernenie v spornej veci aj Ministerstvo financií Slovenskej republiky,
ktoré na žiadosť reagovalo odpoveďou č. MF/019559/2019-72 zo dňa 04.12.2019, v ktorej ministerstvo
konkrétne vymedzilo plnenia, z ktorých sa zrážková daň nevyberá. Žalobca však k aplikácii zrážkovej
dane na peňažné a nepeňažné plnenia pri nákupe a predaji tovaru, prijal vlastné stanovisko zo dňa
28.08.2019atobezohľadunazneniezákonaanausmernenieMinisterstvafinanciíSlovenskejrepubliky

a nezdaňoval platby poskytnuté poskytovateľom zdravotnej starostlivosti.

35. Žalovaný poukázal na umiestnenie odkazu v právnej úprave zákona o dani z príjmov účinnej
od 01.01.2015 s tým, že má oporu v Legislatívnych pravidlách vlády Slovenskej republiky, v zmysle
ktorých, odkaz na iné právne predpisy sa umiestňuje nad slovo alebo slovné spojenie. Odvolávka 37ab)

na zákon o liekoch, sa vzťahuje k slovnému spojeniu „klinické skúšanie“, čo potvrdzuje aj samotný
obsah textu predmetného ustanovenia, ktorý jednoznačne vylučuje z peňažných a nepeňažných plnení
len klinické skúšanie. Aplikácia právnych noriem si vyžaduje komplexné posúdenie a je potrebné
zobrať do úvahy nielen jazykové hľadisko, ale aj obsahový význam. V tomto smere je to tak uvedenéaj v dôvodovej správe k zákonu č. 333/2014 Z. z., ktorým sa zmenil a doplnil zákon o dani z
príjmov s účinnosťou od 01.01.2015 a z ktorej je zrejmé, že len plnenia od držiteľa za vykonanie
klinického skúšania poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, jeho zamestnancom alebo zdravotníckym

pracovníkom, vykonaným podľa zákona o liekoch, nepodlieha dani vyberanej zrážkou. Z dôvodovej
správy vyplýva, že sa „mení spôsob zdaňovania peňažných a nepeňažných plnení poskytnutých
poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, jeho zamestnancovi alebo zdravotníckemu pracovníkovi od
držiteľa registrácie lieku, držiteľa povolenia na veľkodistribúciu liekov, držiteľa povolenia na výrobu
liekov,výrobcuzdravotníckejpomôcky,výrobcudietetickejpotravinyaleboprostredníctvomtretejosoby“.

Odvolávka na zákon o liekoch sa v dôvodovej správe uvádza v súvislosti s konštatovaním, že zrážkovej
dani nepodliehajú plnenia od držiteľa za vykonanie klinického skúšania poskytovateľom zdravotnej
starostlivosti, jeho zamestnancom alebo zdravotníckym pracovníkom, keď sa tu priamo uvádza klinické
skúšanie vykonané podľa zákona o liekoch. Z uvedeného možno vyvodiť zámer zákonodarcu vzťahovať
odvolávku na zákon o liekoch len na klinické skúšanie vykonávané podľa tohto zákona. Žalovaný
poukazuje napr. na ust. § 43 ods. 3 písm. a) a b) zákona o dani z príjmov a tiež na iné jeho ustanovenia,

z dikcie ktorých jasne vyplýva, že väzba odkazu na iný právny predpis sa viaže len na slovné spojenie,
za ktorým je odkaz uvedený a nie na celý odsek.

36. Uviedol, že metodické pokyny sú nástrojom, ktorý do roviny daňových úradov a verejnosti prenášajú
zodpovednosť finančného riaditeľstva vyplývajúcu z ust. § 4 ods. 3 písm. c) a o) zákona č. 333/2011

Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov, od
01.01.2019 zákon č. 35/2019, za jednotné uplatňovanie osobitných predpisov (okrem iných aj zákona o
dani z príjmov) a medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, finančnou správou v
oblastidaní,poplatkovacolníctva,anavrhujeichzmenyainformujeosobyoichprávachapovinnostiach
vo veciach daní a poplatkov a o ich právach a povinnostiach podľa osobitného predpisu. Ak žalobca

nepovažoval výklad podaný Ministerstvom financií Slovenskej republiky za záväzný, potom vyvstáva
otázka, prečo sa ho dopytoval. Zdôraznil, že Ministerstvo financií Slovenskej republiky uskutočňuje v
zmysle zákona č. 347/1990 Z. z. v znení neskorších predpisov finančnú a cenovú politiku, vrátane
politiky daní a poplatkov, a preto záväznosť usmernení, ktoré vydáva, vyplýva z jeho postavenia a
právomocí v oblasti orgánov štátnej správy. Ďalej uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež

dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
vlastnou rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a
inýchvšeobecnezáväznýchprávnychpredpisovazverejňujeprávoplatnésúdnerozhodnutiazásadného
významu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

37. Ďalej sa žalovaný vyjadril k odvolávke 18b) uvedenej v zákone o liekoch uvedenej na konci poslednej
vety ustanovení § 15 ods. 6, § 18 ods. 8, § 60 ods. 6, § 74a ods. 8 zákona o liekoch a ktorá znie: „§ 8 ods.
1 písm. l) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení zákona č. 362/2011 Z. z.“ a ktorá v každom
uvedenom ustanovení ukladá držiteľovi povinnosť vystaviť zdravotníckemu pracovníkovi potvrdenie o
výške peňažného alebo nepeňažného príjmu a účele jeho poskytnutia, je uvedená odvolávka 18b).

Znamená to, že potvrdenie o výške peňažného a nepeňažného príjmu a účele jeho použitia sa viaže na
ostatné príjmy vymedzené v ust. § 8 ods. písm. l) zákona o dani z príjmov, ktoré sú predmetom dane v
zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. c) tohto zákona. Ust. § 138 ods. 3 písm. ad) zákona o liekoch ustanovuje, že
držiteľ povolenia sa dopustí správneho deliktu, ak nevystaví zdravotníckemu pracovníkovi potvrdenie o
výške peňažného alebo nepeňažného príjmu a účele jeho poskytnutia. Odvolávka 18b) uvedená v tomto

ustanovení sa viaže na ust. § 8 ods. 1 písm. l) zákona o dani z príjmov v tom zmysle, že ostatné príjmy
uvedené v potvrdení sú predmetom dane a preto, ak si držiteľ nesplní povinnosť v zmysle zákona o
liekocht.j.nevystavípotvrdenieovýškepeňažnéhoalebonepeňažnéhopríjmuaúčelejehoposkytnutia,
dopustí sa správneho deliktu, ktorý sa sankcionuje pokutou.

38. Zároveň sa žalovaný vyjadril k odvolávke 37ab) v zákone o dani z príjmov a ktorá znie: „zákon
č. 362/2011 Z. z. o liekoch ... a uviedol, že v roku 2015 bola odvolávka 37ab) uvedená pri slovných
spojeniachtýchtoustanovenízákonaodanizpríjmov:§8ods.písm.l)-farmaceutickáspoločnosť37ab),
§ 8 ods. 3 písm. c) - výdavky pri vykonávaní klinického skúšania 37ab), § 8 ods. 13 - okrem príjmov
z vykonávania klinického skúšania 37ab), § 9 ods. 2 písm. y) - sústavné vzdelávanie (bez odvolávky),

§ 17. ods. 31 - z peňažných a nepeňažných plnení sa daň vyberá zrážkou; výšku nepeň. plnenia je
držiteľ povinný oznámiť (bez odvolávky), § 21 ods. 2 písm. l) - výdavky poskytovateľa ..., okrem výdavkov
súvisiacich s vykonávaním klinického skúšania 37ab), § 43 ods. 3 písm. o) - povinnosť vybrať daň
zrážkou, okrem plnení vyplácaných za klinické skúšanie 37ab), § 43 ods. 17 - povinnosti platiteľa dane znepeňažných plnení (odvod dane, oznámenie o zrazení dane; bez odvolávky), § 43 ods. 18 - povinnosti
platiteľa nepeňažných plnení (bez odvolávky), § 46 - minimálna výška platenia dane (bez odvolávky),
§ 49a ods. 3 - registračná a oznamovacia povinnosť sa nevzťahuje na platiteľa uvedeného v ust. § 43

ods. 17 (bez odvolávky).

39. Žalovaný poukázal na to, že vyššie uvedené ustanovenia zákona o dani z príjmov uvádzali v roku
2015 odvolávku 37ab) len pri pojme „klinické skúšanie“ a raz pri pojme „farmaceutická spoločnosť“ z
toho dôvodu, že v zákone o dani z príjmov takýto subjekt nebol definovaný. To znamená, že pojmy

klinické skúšanie a farmaceutická spoločnosť zákon o dani z príjmov vykladal v zmysle dikcie zákona o
liekoch. V roku 2016 bola odvolávka 37ab) uvedená pri slovných spojeniach týchto ustanovení zákona
o dani z príjmov: § 2 písm. y) - farmaceutická spoločnosť, § 8 ods. písm. l) - (bez odvolávky), § 8
ods. 3 písm. c) - výdavky pri vykonávaní klinického skúšania 37ab), § 8 ods. 13- okrem príjmov z
vykonávania klinického skúšania 37ab), § 9 ods. 2 písm. y) - nepeňažné plnenie vo forme hodnoty stravy
naodbornompodujatí37ab)§17ods.31-zpeň.anepeň.plnenísadaňvyberázrážkou(bezodvolávky),

§ 21 ods. 2 písm. l) - výdavky poskytovateľa, okrem výdavkov súvisiacich s vykonávaním klinického
skúšania 37ab), § 43 ods. 3 písm. o) - povinnosť vybrať daň zrážkou, okrem plnení vyplácaných klinické
skúšanie 37ab), § 43 ods. 17 - povinnosti platiteľa dane z nepeňažných plnení (odvod dane, oznámenie
o zrazení dane; bez odvolávky), § 43 ods. 18 - povinnosti platiteľa nepeňažných plnení (bez odvolávky),
§ 46 - minimálna výška platenia dane (bez odvolávky), § 49a ods. 3 - registračná a ozn. povinnosť sa

nevzťahuje na platiteľa uvedeného v § 43 ods. 17 (bez odvolávky). Uvedené ustanovenia zákona o
dani z príjmov uvádzali v roku 2016 odvolávku 37ab) len pri pojme „klinické skúšanie“ a raz pri pojme
„odborné podujatie“; to znamená, že pojmy klinické skúšanie a odborné podujatie zákon o dani z príjmov
vykladal v zmysle dikcie zákona o liekoch. Peňažné a nepeňažné plnenie ako príjem definuje zákon o
dani z príjmov pre účely zákona o dani z príjmov v ust. § 2 písm. c) a h). Zdôraznil, že žalobca sa mýli

ak tvrdí, že použitie odvolávky 37ab v ust. § 9 ods. 2 písm. y) zákona o dani z príjmov v znení účinnom
od 01.01.2016 odkazuje na celé znenie zákona o liekoch. Uvedená odvolávka sa vzťahuje len k pojmu
„odborné podujatie“. Tento pojem zákon o dani z príjmov vykladá v medziach zákona o liekoch, teda
presne tak, ako uvádza zákon o liekoch.

40. Žalovaný poukázal na to, že z dikcie zákona o dani z príjmov nevyplýva, že pojem peňažné a
nepeňažné plnenie je potrebné vykladať v súlade so zákonom o liekoch. Zákon o dani z príjmov na
účely tohto zákona vymedzuje príjem peňažný a nepeňažný a zdaniteľný príjem v ust. § 2 písm. c) a
písm. h ). Zákon o dani z príjmov pri vyššie uvedených ustanoveniach ani v roku 2015 a ani v roku
2016, neuvádza odvolávku 37ab) pri pojme „peňažné a nepeňažné plnenie“. Táto skutočnosť vychádza

z toho, že pre účely zákona o dani z príjmov sú príjmy (peňažné a nepeňažné, zdaniteľné) vymedzené
v ust. § 2 zákona, ktorá skutočnosť nezakladá dôvod vychádzať pri procese zdaňovania príjmov z ich
vymedzenia v inej právnej norme. Zákon o dani z príjmov pre účely tohto zákona nevymedzuje príjmy „z
bežného obchodného styku“; zákon vymedzuje príjmy, ktoré sú predmetom dane (príjmy zdaniteľné) a
príjmy oslobodené od dane. V žiadnom ustanovení zákon o dani z príjmov pri vymedzení príjmov, či už

zdaniteľných alebo oslobodených od dane, nerobí výnimku a neuvádza príjmy z bežného obchodného
styku pri predaji a kúpe liekov, pričom by odkazoval na zákon o liekoch.

41. Ďalej sa žalovaný vyjadril k žalobcom namietanej spornosti doručenia prvostupňového rozhodnutia
a uviedol, že podľa prvej vety ust. § 9 ods. 4 Daňového poriadku, plnomocenstvo je voči správcovi

dane účinné odo dňa jeho doručenia správcovi dane alebo odo dňa jeho udelenia do zápisnice u
správcu dane. Plnomocenstvo pre splnomocnenca Hronček & Partners, s. r. o., IČO: 47 248 327,
bolo správcovi dane doručené dňa 29.01.2021. Správca dane expedoval prvostupňové rozhodnutie
dňa 25.01.2021, t. j. v čase, kedy bolo plnomocenstvo zo dňa 18.01.2019 pre O.. P. J. platné a
kedy tento splnomocnenec nemal vedomosť o zmene splnomocnenca. Vzhľadom na to, že O.. P. J.,

potvrdila doručenie sporného rozhodnutia správcu dane, je možné predpokladať, že nevedela o odvolaní
plnomocenstva do dňa doručenia rozhodnutia. O.. P. J. prebrala zásielku označenú ako „doručenie
do vlastných rúk“, na ktorej je uvedený odosielateľ, preto ak nebola splnomocnená na preberanie
doručených zásielok, nemala zásielku prevziať. Žalovaný uviedol, že žalobca síce namietal nesprávne
doručenie rozhodnutia, ale nepredložil žiadny dôkaz o tom, že oznámil O.. P.S. J. skutočnosť, že dňa

19.01.2021 udelil plnomocenstvo inej osobe, ktorá ho dňa 25.01.2021 prijala. Možno usudzovať, že z
textu odvolania zo dňa 15.03.2021 je zrejmé, že O.. P. J. doručené rozhodnutie odovzdala daňovému
subjektu a ktorý ho v zákonnej lehote napadol odvolaním prostredníctvom advokátskej kancelárie.
Daňovému subjektu tak nebola upretá možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu.V.

Replika žalobcu

42. Žalobca v replike zo dňa 20.10.2021, doručenej správnemu súdu dňa 20.10.2021 k vyjadreniu
žalovaného, zotrval na všetkých tvrdeniach uvedených v žalobe a nesúhlasil v celom rozsahu s jeho

tvrdeniami.

VI.
Právne posúdenie veci

43. Krajský súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (ust. § 10, ust. § 13 ods. 1
SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a konanie, ktoré jeho
vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Vo veci rozhodol rozsudkom na
pojednávaní dňa 27.10.2022.

44. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného - Finančného
riaditeľstva Slovenskej republiky Číslo: 101024380/2021 zo dňa 11.06.2021 a prvostupňového
rozhodnutia Úradu pre vybrané hospodárske subjekty Číslo: 100109459/2021 zo dňa 22.01.2021,
ktorým bola podľa § ust. 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubená žalobcovi ako daňovému subjektu za
zdaňovacie obdobie 2015 daň z príjmov vyberaná zrážkou a to v sume vo výške X XXX XXX,XX eura.

45. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť
na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu
však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky).

46. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho
konaniabolarozhodnutímorgánuverejnejsprávyukrátenánasvojichprávachaleboprávomchránených
záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa
postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách.

47. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

48. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

49. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

50. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd posudzuje, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v
súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi

predpismi. V intenciách ust. § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v
zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu
jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych
správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je orgán verejnej správy oprávnený a súčasne aj
povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré

má zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená
zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd skúma aj
procesnépochybeniaorgánuverejnejsprávynamietanévžalobe,najmäztohopohľadu,čitotoprocesné
pochybenie predstavuje takú vadu konania pred orgánom verejnej správy, ktorá mohla mať vplyvna zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto zistenie súdu musí smerovať k tomu, či objasnenie
skutkového stavu správnym orgánom je úplné a jeho postup zákonný.

51. Rámcovo je možné vymedziť, že žalovaný ako odvolací orgán konštatoval vecnú správnosť
prvostupňového rozhodnutia správcu dane. Správca dane klasifikoval finančné transakcie v uvedenom
objeme žalobcom poskytnuté finančné prostriedky poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a peňažné
plnenia pripísané v prospech poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, z ktorých bol ako daňový subjekt
povinný zraziť daň zrážkou a následne ju odviesť správcovi dane.

52. Správny súd primárne posudzoval, či bol daňový subjekt ako držiteľ povolenia na veľkodistribúciu
humánnych liekov, povinný vykonať daň zrážkou a či sa jednalo o peňažné plnenie a nepeňažné
plnenie v zmysle ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov, poskytnuté poskytovateľovi zdravotnej
starostlivosti, jeho zamestnancovi alebo zdravotníckemu pracovníkovi a či teda bol túto daň následne
odviesť správcovi dane.

53. V nadväznosti na vyššie uvedené, sa správny súd zaoberal výkladom pojmov - peňažné a
nepeňažné plnenie pri procese zdaňovania príjmov, ktoré sú vymedzené v zákone o dani z príjmov
v ust. § 2 a či v preskúmavanej veci je potrebné peňažné a nepeňažné plnenie vykladať vo vzťahu k
zákonu o liekoch.

54. V rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správny súd zároveň
posudzoval, či žalovaný spoľahlivo zistil skutkový stav veci, či dôkazy, z ktorých vychádzal boli získané
a vykonané v súlade so zákonom a hodnotené spôsobom stanoveným zákonom, či z dôkazov logicky
vyplýva skutkový záver, ku ktorému žalovaný ako orgán verejnej správy dospel a či vec správne právne

posúdil.

55. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy
štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu preverovania základu dane alebo iných skutočností

rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je
povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania. Daňový subjekt preukazuje aj vierohodnosť, správnosť alebo
úplnosť povinných evidencií alebo záznamov, ktoré vedie.

56. Daňový poriadok zakotvuje v ust. § 3 základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad
je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o
daniach podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chráni záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom
na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb zúčastnených

na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti
ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie,
pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže
odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný
v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti

teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako
prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To
znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty
daňových subjektov. Rovnako je treba poukázať na podmienky v ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a), ust.
§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH s tým, že sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné

splnenie sa viaže nárok na odpočet. Nesplnenie uvedených podmienok nie je možné odpustiť (keďže
to zákon neustanovuje) a to ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu. Zákonodarca
požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu
podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z
dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené práve

osobou uvedenou na faktúre. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom o tom, že daňový subjekt
skutočne kúpil tovar, pri ktorom vznikla daňová povinnosť a prešlo naň dispozičné právo. Správca dane
pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného nároku na odpočítanie dane vychádza nielen z daňovýchdokladov predložených kontrolovaným subjektom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom nechýba
materiálny základ.

57. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý
je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy SR. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že
účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia
odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový
orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v

daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné
zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti
daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.

58. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom

chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

59. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti
s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a
povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá

je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie
prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

60. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe

daní vyšlo najavo.

61. Podľa § 3 ods. 5 Daňového poriadku, správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z
vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky,
a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.

62. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie
do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie
alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo
vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie

daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový
subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní
neprihliada.

63. Podľa § 3 ods. 7 Daňového poriadku, daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a

povinnosti.

64. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

65.Podľa§24ods.2Daňovéhoporiadku,správcadanevediedokazovanie,pričomdbá,abyskutočnosti

nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

66. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať

skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

67. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore sovšeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

68. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných zákonov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

69. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví
protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol
sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou
kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov
zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca
dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam

uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie
kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k
zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v
priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty
nemožnoodpustiť.Aksadaňovoukontrolourozdielvsume,ktorúmalkontrolovanýdaňovýsubjektpodľa

osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov
nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt
neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu podľa osobitného predpisu.

70. Podľa § 46 ods. 9 Daňového poriadku, daňová kontrola je ukončená dňom
a) doručenia protokolu podľa odseku 8,
b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2,
c) alebo
d) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu.

71. Podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku, správca dane po vykonaní daňovej kontroly v rozhodnutí určí
rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil
nárok podľa osobitných predpisov.

72. Podľa § 17 ods. 31 zákona č. 595/2003 o dani z príjmov v znení účinnom od 01.01.2015, z
peňažných a nepeňažných plnení poskytnutých poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, 37aa), ktorý
je daňovníkom podľa § 2 písm. d) druhého bodu a písm. e) tretieho bodu, od držiteľa sa daň vyberá
podľa § 43. Výšku nepeňažného plnenia je povinný držiteľ oznámiť príjemcovi tohto plnenia v lehote do
pätnásteho dňa po uplynutí kalendárneho štvrťroka, v ktorom nepeňažné plnenie poskytol a správcovi

dane v lehote a spôsobom podľa § 43 ods. 17.

73. Podľa zákona č. 595/2003 o dani z príjmov v znení zákona č. 253/2015 Z. z. o dani z príjmov v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony s účinnosťou od 01.01.2016:

§8ods.1písm.1)-ostatnýmipríjmami,aknejdeopríjmypodľa§5až7,súnajmäpeňažnéanepeňažné
plnenie, ktoré bolo poskytnuté poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti od držiteľa.

§ 8 ods. 13 - z peňažných a nepeňažných plnení podľa ods. 1 písm. 1) sa daň vyberá podľa § 43,
okrem príjmov z vykonávania klinického skúšania (odvolávka na zákon č. 362/2011 Z. z. o liekoch a

zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

§ 17 ods. 31 - z peňažných a nepeňažných plnení poskytnutých poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti
(odvolávka na zákon č. 578/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov), ktorý je daňovníkom podľa § 2
písm. d) druhého bodu a písm. e) tretieho bodu, od držiteľa sa daň vyberá zrážkou podľa § 43.

§ 2 písm. d) druhý bod - na účely tohto zákona sa rozumie daňovníkom s neobmedzenou daňovou
povinnosťou právnická osoba, ktorá má na území Slovenskej republiky sídlo alebo miesto skutočného
vedenia; miestom skutočného vedenia je miesto, kde sa prijímajú riadiace a obchodné rozhodnutiaštatutárnych orgánov a dozorných orgánov právnickej osoby, aj ak adresa tohto miesta nie je zapísaná
v obchodnom registri. Podľa § 2 písm. e) tretieho bodu zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona
sa rozumie daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou právnická osoba neuvedená v písmene

d) druhom bode.

§ 2 písm. y) - na účely tohto zákona sa rozumie držiteľom držiteľ registrácie lieku, držiteľ povolenia
na veľkodistribúciu liekov, držiteľ povolenia na výrobu liekov, farmaceutická spoločnosť, výrobca a
distribútor zdravotníckej pomôcky, výrobca a distribútor dietetickej potraviny alebo tretia osoba, ktorá

sprostredkuje poskytnutie plnenia od týchto osôb. [odvolávka na zákon č. 362/2011 Z. z. o liekoch a
zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „zákon o liekoch
a na zákon č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného
zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti].

§ 2 písm. z) - na účely tohto zákona sa rozumie poskytovateľom zdravotnej starostlivosti poskytovateľ

zdravotnej starostlivosti, jeho zamestnanec alebo zdravotnícky pracovník. (odvolávka na zákon č.
578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských
organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

§ 43 ods. 3 písm. o) - daň z príjmov plynúcich zo zdrojov na území Slovenskej republiky daňovníkom s

obmedzenou daňovou povinnosťou a neobmedzenou daňovou povinnosťou sa vyberá zrážkou, ak ide
o peňažné plnenie a nepeňažné plnenie, ktoré bolo poskytnuté poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti,
jehozamestnancovialebozdravotníckemupracovníkovioddržiteľaokremtýchtoplnení,aksúvyplácané
za klinické skúšanie (odvolávka na zákon o liekoch).

§ 43 ods. 4 - základom dane pre daň vyberanú zrážkou pri príjmoch uvedených v odsekoch 2 a 3 je iba
príjem, ak sa nepostupuje podľa odseku 5, 9 alebo odseku 10. Základ dane a daň sa zaokrúhľujú podľa §
47; v prípade účtov znejúcich na cudziu menu sa základ dane určí v cudzej mene, a to bez zaokrúhlenia.

§ 43 ods. 10 - zrážku dane je povinný vykonať platiteľ dane pri výplate, poukázaní alebo pri pripísaní

úhrady v prospech daňovníka. Za pripísanie úhrady v prospech daňovníka pri výnosoch z cenných
papierov plynúcich príjemcovi od správcovských spoločností sa nepovažuje zahrnutie výnosu do
aktuálnej ceny už vydaného podielového listu, ktorým je splnená povinnosť každoročného vyplácania
výnosu z majetku podielového fondu. Pri vyplatení (vrátení) podielového listu sa vykoná zrážka dane
z kladného rozdielu medzi vyplatenou nezdanenou sumou a vkladom podielnika, ktorým je úhrn

predajných cien podielových listov pri ich vydaní; ak ide o príjemcu, ktorým je podielový fond, zrážka
dane sa nevykoná a ak ide o príjemcu, ktorým je obchodník s cennými papiermi alebo zahraničný
obchodník s cennými papiermi držiaci podielové listy vo svojom mene pre svojich klientov v rámci
poskytovania investičnej služby na území Slovenskej republiky prostredníctvom svojej pobočky alebo
bez zriadenia pobočky, zrážka dane sa nevykoná a platiteľom dane vyberanej zrážkou z vyplatenia

(vrátenia) podielového listu je obchodník s cennými papiermi alebo zahraničný obchodník s cennými
papiermi. Rovnaký postup sa použije aj v prípade, ak vypláca podielové listy alebo obdobné cenné
papiere zahraničný subjekt kolektívneho investovania alebo zahraničná správcovská spoločnosť. 136a).

§ 43 ods. 11 - platiteľ dane je povinný zrazenú daň odviesť správcovi dane najneskôr do pätnásteho

dňa každého mesiaca za predchádzajúci kalendárny mesiac, ak správca dane na žiadosť platiteľa
dane neurčí inak. Zrážka dane sa vykoná zo sumy úhrady alebo pripísania dlžnej sumy v prospech
daňovníka. Za úhradu sa považuje aj nepeňažné plnenie. Súčasne je platiteľ dane v rovnakej lehote
povinný predložiť správcovi dane oznámenie o zrazení a odvedení dane na tlačive, ktorého vzor určí
finančné riaditeľstvo a uverejní ho na svojom webovom sídle. Toto tlačivo obsahuje súhrnné údaje o

zrazenej a odvedenej dani vyberanej zrážkou v členení na daňovníkov podľa a) § 2 písm. d), okrem
daňovníka podľa § 2 písm. x), b) § 2 písm. e), okrem daňovníka podľa § 2 písm. x); ak tento daňovník
požiada správcu dane o vydanie potvrdenia o zaplatení dane z príjmu, tlačivo obsahuje aj údaje v členení
podľa písmena c), c) § 2 písm. x); pre tohto daňovníka tlačivo obsahuje aj údaje o zrazenej dani v
členení na jednotlivé druhy príjmov podľa § 16 ods. 1, sumu zdaniteľného príjmu, sadzbu dane, sumu

zrazenej dane, dátum úhrady zdaniteľného príjmu a dátum odvedenia zrazenej dane, pričom, ak ide o
1. fyzickú osobu, tlačivo obsahuje tiež meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu a dátum jej narodenia,
2. právnickú osobu, tlačivo obsahuje tiež názov, adresu sídla a jej identifikačné číslo.§ 43 ods. 12 - ak platiteľ dane nevykoná zrážku dane alebo zrazenú daň včas neodvedie, bude sa od
neho vymáhať rovnako ako ním nezaplatená daň. Podobne sa postupuje, ak platiteľ dane nezrazí daň
v správnej výške.

74. V procese posudzovania zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím správny súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu.

75. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobca ako daňový subjekt na ústnom

pojednávaní dňa 22.08.2019 v zápisnici č. 101999766/2019 uviedol, že predmetom jeho podnikania je
veľkodistribúcia liekov, nákup liekov od výrobcov zo Slovenska, ale aj z krajín EÚ, ich skladovanie a
distribúcia lekárňam, nemocniciam, sociálnym zariadeniam so zameraním predovšetkým na humánne
lieky a zdravotnícke pomôcky a že bol ako distribučná spoločnosť medzičlánkom medzi poskytovateľmi
zdravotnej starostlivosti, výrobcami a ďalšími distribučnými spoločnosťami. Zároveň mal správny súd
zistené z administratívneho spisu, že žalobca je držiteľom povolenia na veľkodistribúciu humánnych

liekov, ktorý bol v roku 2015 definovaný v ust. § 8 ods. 1 písm. 1) zákona o dani z príjmov a že správcovi
dane predložil rozhodnutie pod č. 080/13 zo dňa 22.11.2013, ktorým mu bola povolená veľkodistribúcia
humánnych liekov, že zároveň predložil aj rozhodnutie pod č. 079/2015 zo dňa 04.09.2015, ktoré
nahradilo predchádzajúce rozhodnutie to z dôvodu zmeny štatutárnych zástupcov a zmeny odborného
zástupcuakoaj,žerozhodnutímpodč.112/16zodňa06.12.2016sazrušilopredchádzajúcerozhodnutie

z dôvodu rozšírenia miesta výkonu činnosti. Zároveň mal správny súd zistené z administratívneho spisu,
že správca dane si priebehu daňovej kontroly výzvou vyžiadal aj údaje o držiteľoch povolenia na
veľkodistribúciu humánnych liekov platných pre roky 2015 a 2016 (výzva č. 102162220/2019 zo dňa
13.09.2019-Štátnyústavprekontroluliečivavýzvač.102162117/2019zodňa13.09.2019-Ministerstvo
zdravotníctva Slovenskej republiky) a že po identifikácii poskytovateľov zdravotnej starostlivosti správca

dane vylúčil subjekty, ktoré boli poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti a zároveň aj držiteľmi povolenia
na veľkodistribúciu humánnych liekov. Ďalej správny súd zistil z administratívneho spisu, že časť tovaru
bola vyvezená a odpredaná do zahraničia a že daňový subjekt poukázal v priebehu roku 2015 platby
v prospech poskytovateľov zdravotnej starostlivosti spolu v sume XX XXX XXX,XX eura a z ktorých
nevybral daň zrážkou v zmysle ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov. Správny súd zároveň

zistil, že po predložení žalobcom ako daňovým subjektom zostáv za rok 2015, správca dane vyčíslil
výšku peňažných plnení pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a zrážkovej dane podľa jednotlivých
poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a kalendárnych mesiacov a že použil v zmysle ust. § 43 ods.
1 zákona o dani z príjmov pre výpočet dane vyberanej zrážkou, sadzbu dane 19 % platnú pri príjmoch
podľa odsekov 2 a 3 ust. § 43 zákona o dani z príjmov so záverom, že daňový subjekt mal za rok

2015 vykonať zrážku dane a odviesť daň správcovi dane za jednotlivé kalendárne mesiace január až
december spolu vo výške X XXX XXX, XX eura.

76. K námietke žalobcu nesprávneho právneho posúdenia veci a to, že bol nesprávne aplikovaný výklad
zákona o dani z príjmov vo vzťahu k vyrubenej zrážkovej dani (ust. § 43 ods. 3 písm. o)), správny súd

uvádza, že sa nestotožnil s interpretáciou výkladu žalobcu ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z
príjmov v zmysle ktorého, daň z príjmov plynúcich zo zdrojov na území Slovenskej republiky daňovníkom
s obmedzenou daňovou povinnosťou a neobmedzenou daňovou povinnosťou sa vyberá zrážkou, ak ide
o peňažné plnenie a nepeňažné plnenie, ktoré bolo poskytnuté poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti,
jehozamestnancovialebozdravotníckemupracovníkovioddržiteľaokremtýchtoplnení,aksúvyplácané

zaklinickéskúšanie,37ab),(odkaz37abpoukazujenazákonč.362/2011Z.z.oliekochazdravotníckych
pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov), nakoľko z gramatického výkladu cit. ustanovenia
jednoznačne vyplýva, že výnimku z povinnosti daňovníka vybrať daň zrážkou v prípade peňažného a
nepeňažného plnenia poskytnutého poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti predstavujú jedine plnenia,
ktoré sa vyplácajú za klinické skúšanie podľa zákona o liekoch. V tejto súvislosti správny súd zastáva

názor, že v danom prípade neprichádza do úvahy výklad e ratione legis a poukazuje na konštantnú
judikatúru (m. m. III. ÚS 72/2010), z ktorej vyplýva, že: “...súd nie je doslovným znením zákonného
ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho
textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou
súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4

ústavy).Samozrejme,ivtýchtoprípadochsamusívyvarovaťsvojvôle(arbitrárnosti)asvojuinterpretáciu
právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti
znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom
príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad eratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle
čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického
výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba

viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/0/).“

Správny súd zdôrazňuje, že z hľadiska interpretácie sporného ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani
z príjmov je tak evidentné, že všetky plnenia sa považujú na účely citovaného ustanovenia, avšak s
výnimkou plnení vyplácaných za klinické skúšanie podľa zákona o liekoch. Preto orgány verejnej správy

jednoznačne správne postupovali pri interpretácii sporného ustanovenia, keď prijali záver, že odkaz
37ab) sa vzťahuje k pojmu „klinické skúšanie“, ktorý upravuje zákon o liekoch. Otázka chápania odkazu
na „pojem“ resp. na „celý zákon“ je vzhľadom na formuláciu „okrem týchto plnení, ak sú vyplácané za
klinické skúšanie,37ab)“ irelevantná. Z doslovného znenia ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z
príjmov vôbec nevyplýva zámer zákonodarcu odkaz použiť aj na iné plnenia definované podľa zákona
č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Konštrukcia interpretácie, ktorú vytvoril žalobca nedáva zmysel ani pri použití logického výkladu, pretože
v takom prípade by zákonodarca vôbec neuvádzal pri citovanom ustanovení formuláciu „okrem týchto
plnení, ak sú vyplácané za klinické skúšanie,37ab)“, ale doslova by uviedol „okrem (týchto) plnení,
ak sú vyplácané podľa osobitného zákona 37ab“ a teda, ak by mal záujem prezentovaný žalobcom -
neexistovalo by akékoľvek logické opodstatnenie uvádzať v predmetnom ustanovení pojem „klinické

štúdie“.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že sa nemožno stotožniť s názorom žalobcu a to, že existoval zámer
zákonodarcu o prepojení celého znenia ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov, teda aj
„peňažné a nepeňažné plnenia“ so zákonom o liekoch.

Tvrdenia žalobcu o úmysle zákonodarcu odkázať na celé znenie zákona o liekoch vyvracia aj dôvodová
správa k zákonu č. 333/2014 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 01.01.2015 novelizoval zákon o dani z
príjmov. V dôvodovej správe sa výslovne uvádza, že „zrážkovej dani nepodliehajú plnenia od držiteľa
za vykonanie klinického skúšania poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, jeho zamestnancom alebo

zdravotníckym pracovníkom vykonaným podľa zákona č. 362/2011 Z. z. o liekoch v znení neskorších
predpisov. Tieto budú zdaňované v rámci vykonávania činnosti daňovníkov, ktorí klinické skúšanie
vykonávajú a dosahujú z neho príjmy. Ak príjmy plynú od držiteľa za vykonávanie klinického skúšania
priamo poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, zdravotníckemu pracovníkovi aj keď je zamestnancom
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (§ 8 ods. 1 písm. l)) alebo lekárovi dosahujúceho príjmy z

vykonávania samostatnej zdravotníckej praxe (§ 6 ods. 1 písm. c)), tieto je možné znížiť o výdavky
platené v súvislosti s vykonávaním klinického skúšania“. Na uvedené nadväzuje aj text k novelizácii ust.
§ 8 ods. 1 písm. l), kedy „z dôvodu právnej istoty sa dopĺňa medzi osoby, od ktorých plynú peňažné a
nepeňažné plnenia poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, jeho zamestnancom alebo zdravotníckemu
pracovníkovi aj farmaceutická spoločnosť, pričom sa zároveň zavádza aj legislatívna skratka „držiteľ“

pre vymedzený okruh osôb, od ktorých sa predmetné plnenia budú zdaňovať osobitným spôsobom“.

Správny súd konštatuje, že taktiež modelové situácie, ktoré žalobca simuloval v žalobe pri tzv.
jednostranných záväzkoch pri poskytovaní plnenia zo strany držiteľa poskytovateľovi zdravotnej
starostlivosti a vzájomných záväzkoch, kedy dochádza k vzájomnému poskytovaniu plnení medzi

držiteľom a lekárňou v rámci bežného obchodného styku, argumentačne neboli spôsobilé vyvrátiť a
znegovať jeho evidentnú zákonnú povinnosť ako držiteľa sledovať od akého subjektu prijíma a nakupuje
tovar, resp. služby. Ust. § 43 ods. 10 až 12 zákona o dani z príjmov vymedzuje povinnosti žalobcu ako
držiteľa, ktorý v takom prípade bol platiteľom dane.

Zákonný rámec pritom upravuje, kto bol povinný vykonať zrážku dane, v akom časovom rámci bol
povinný zrazenú daň odviesť správcovi dane a vykonať oznámenie o zrazení a odvedení dane na
predpísanom tlačive. V zmysle ust. § 43 ods. 1 zákona o dani z príjmov v znení účinnom v roku 2016, sa
z príjmov podľa ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov vyberala daň zrážkou so sadzbou dane
19 %, pričom základom dane bol pri peňažných príjmoch príjem neznížený o výdavky. Zákon o dani z

príjmov zároveň vymedzoval aj právny následok v podobe sankcie pri porušení zákonných povinnosti
držiteľa pri nevykonaní zrážky dane, vykonaní zrážky v nesprávnej výške a jej včasného neodvedenia s
tým, že sa bude od daňovníka vymáhať rovnako ako ním nezaplatená daň. Zákonom č. 253/2015 Z. z. sa
novelizoval zákon o dani z príjmov a podľa ust. § 2 písm. y) tohto zákona, je držiteľom držiteľ registrácielieku, držiteľ povolenia na veľkodistribúciu liekov, držiteľ povolenia na distribúciu liekov, farmaceutická
spoločnosť, výrobca a distribútor zdravotníckej pomôcky, výrobca a distribútor dietetickej potraviny alebo
tretia osoba, ktorá sprostredkuje plnenia od týchto osôb.

Ďalej správny súd dodáva, že taktiež nebolo možné súhlasiť ani so žalobcovým názorom a to, že
„lekáreň okrem poskytovania zdravotnej starostlivosti vystupuje aj ako subjekt, ktorý je v zmysle zákona
o liekoch oprávnený aj lieky predávať a nakupovať vo vzťahu k držiteľovi povolenia na veľkodistribúciu
liekov alebo medzi poskytovateľmi lekárenskej starostlivosti navzájom a že bolo nevyhnutné považovať

lekárne pri obchodovaní na účely nákupu a predaja liekov za držiteľov podľa zákona o dani z príjmov“,
vzhľadom na to, že s účinnosťou od 01.01.2016 došlo k spresneniu a systematickému premiestneniu
definície pojmov z ust. § 8 ods. 1 písm. l) zákona o dani z príjmov k ust. § 2 písm. y) a z) tohto zákona.
Za držiteľa sa považoval držiteľ registrácie lieku, držiteľ povolenia na veľkodistribúciu liekov, držiteľ
povolenia na výrobu liekov, farmaceutická spoločnosť 37ab (zákon o liekoch), výrobca a distribútor
zdravotníckej pomôcky, výrobca a distribútor dietetickej potraviny 37ac (zákon č. 577/2004 Z. z.) alebo

tretia osoba, ktorá sprostredkuje poskytnutie plnenia od týchto osôb a za poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti poskytovateľ zdravotnej starostlivosti 37aa (zákon č. 578/2004 Z. z. v znení neskorších
predpisov), jeho zamestnanec alebo zdravotnícky pracovník, 37aa. Zákon č. 578/2004 Z. z. definuje v
ust. § 4 pís. a) bod. 1 poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorým je fyzická osoba - podnikateľ alebo
právnická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe povolenia (§ 11) alebo povolenia na

poskytovanie lekárenskej starostlivosti podľa osobitného predpisu 9a (§ 3 ods. 1 zákon o liekoch). Na
uvedenej analýze a interpretácii príslušných citovaných ustanovení zákona zo strany správneho súdu
nemení nič ani novela zákona o dani z príjmov účinná od 01.01.2017, kedy došlo k ďalšej redefinícii
pojmu držiteľ, ktorým je aj držiteľ povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti podľa ust. § 20
ods. 1 písm. i) zákona č. 362/2011 Z. z. o liekoch.

Správnysúdzastávanázor,ževprípadevymedzenejzdravotnejstarostlivosti(spätnýpredajhumánnych
liekov zaradených v zozname kategorizovaných liekov držiteľovi povolenia na veľkodistribúciu
humánnych liekov, ktorý ich držiteľovi povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo verejnej
lekárni alebo v nemocničnej lekárni dodal, a predaj humánnych liekov zaradených v zozname

kategorizovaných liekov medzi držiteľmi povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo verejnej
lekárni alebo v nemocničnej lekárni na účel ich výdaja vo verejnej lekárni alebo v nemocničnej lekárni),
iba poskytovateľ zdravotnej starostlivosti môže byť v pozícii držiteľa.

V súvislosti s vyššie uvedeným správny súd dodáva, že zdanenie daňou vyberanou zrážkou (ust. §

43 zákon o dani z príjmov) je osobitným spôsobom zdaňovania príjmov v Slovenskej republike . Pri
tejto forme zdanenia sa uplatňuje 19 % sadzba dane s výnimkou prípadov, ak v zmluvách o zamedzení
dvojitého zdanenia, ktorými je Slovenská republika viazaná, nie je dohodnutá iná sadzba dane. Ak sú
príjmy, pre ktoré je vymedzené, že sa zdaňujú daňou vyberanou zrážkou vyplatené, poukázané alebo
pripísané v prospech daňovníka nezmluvného štátu, daň sa vyberá z týchto zákonom ustanovených

zdaniteľných príjmov zrážkou, sadzbou vo výške 35 %. Zdanenie daňou vyberanou zrážkou sa uplatňuje
pri zdaňovaní príjmov fyzických osôb, ale aj pri zdaňovaní príjmov právnických osôb, či už ide o
daňovníkov s neobmedzenou daňovou povinnosťou, alebo o daňovníkov s obmedzenou daňovou
povinnosťou - odlišuje sa od zdaňovania príjmov v spoločnom základe dane po uplynutí určitého
zdaňovacieho obdobia, keď z časového hľadiska bezprostredne nadväzuje na dosiahnutie určitého

zákonom vymedzeného príjmu, pričom povinnosť vysporiadať daň je na strane toho subjektu, ktorý
príslušný príjem daňovníkovi vypláca (s určitou výnimkou podľa ods. 15 zákona o dani z príjmov),
nie je totožné so zdanením príjmov zo závislej činnosti, hoci aj pri tomto zdanení je povinnosť
vysporiadať daňovú povinnosť daňovníka (zamestnanca) na strane toho subjektu, ktorý príjem vypláca
(zamestnávateľa). V tomto prípade však nejde o konečnú formu zdanenia, ale o zrážanie preddavkov na

daňovú povinnosť, pričom po skončení zdaňovacieho obdobia sa daňová povinnosť pri týchto príjmoch
vysporiada formou ročného zúčtovania, alebo podaním daňového priznania; je zdanením, pri ktorom
vybraním zrážky sa považuje daňová povinnosť za splnenú a vysporiadanú, a to u fyzických osôb, aj
u právnických osôb, t. j. daň vybranú zrážkou už nie je možné považovať za preddavok. Aj z tohto
pravidla však existujú výnimky príjmov taxatívne uvedené v ods. 6 zákona o dani z príjmov, pri ktorých je

možné považovať daň vybranú zrážkou za preddavok. Podľa ods. 8 zákona o dani z príjmov daňovník
zahrnie príjem do svojho základu dane v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, v ktorom
došlo k vybraniu dane; uplatňuje sa na hrubý príjem. Výnimky, kedy je možné pred uplatnením dane
vyberanej zrážkou znížiť príjem o prislúchajúci výdavok, sú uvedené v ods. 5, 9 a 10. V ust. § 43 zákonao dani z príjmov ods. 3 sú uvedené ďalšie príjmy, ktoré ak plynú daňovníkovi s obmedzenou daňovou
povinnosťou a sú vymedzené v § 16 zákona o dani z príjmov, sa zdaňujú daňou vyberanou zrážkou
podľa § 43 zákona o dani z príjmov. Okrem toho sa daň vyberaná zrážkou uplatní, aj ak príjmy uvedené

v tomto odseku plynú daňovníkovi s neobmedzenou daňovou povinnosťou.

Správny súd dospel záveru, že orgán verejnej správy vec správne právne posúdil a správne aplikoval
na danú vec ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov v zmysle ktorého, daň z príjmov
plynúcich zo zdrojov na území Slovenskej republiky daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou a

neobmedzenou daňovou povinnosťou sa vyberá zrážkou, ak ide o peňažné a nepeňažné plnenie, ktoré
bolo poskytnuté poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, jeho zamestnancovi alebo zdravotníckemu
pracovníkovi od držiteľa okrem týchto plnení, ak sú vyplácané za klinické skúšanie.

Správny súd zdôrazňuje, že aplikácia práva ako jedna z foriem realizácie práva je procesným právom
upravený postup a činnosť štátnych orgánov s príslušnou právomocou, ktorá vyúsťuje vydávaním aktov

aplikácie práva - individuálnych právnych aktov. Individuálne právne akty sa vzťahujú na konkrétne
prípady a zaväzujú určité (individuálne) právne subjekty. Článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ako „ústava“), určuje miesto a postavenie štátnej moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo
vzťahu k právu tak, že stanovuje ich podriadenosť ústave a zákonom. V uvedenom smere čl. 2 ods. 2
ústavy upravuje princíp právneho štátu, t. j. vládu práva. V dôsledku toho možno štátnu moc uplatňovať

len pri splnení viacerých podmienok. Prvou z nich je tá, že k uplatneniu štátnej moci dochádza (môže
dôjsť) len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu má buď ústavou alebo zákonom určený
rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje.
Ústava ustanovuje, že zákon ustanoví aj spôsob, akým štátne orgány smú štátnu moc uplatňovať,
vrátane druhu a obsahu sankcií, ktoré možno použiť v prípade neplnenia rozhodnutí orgánov štátu. V

dôsledku „uvedeného preto štátnym orgánom Slovenskej republiky zákony upravujúce ich postavenie
a právomoci neumožňujú, aby samostatne rozhodovali o konaní nad rámec zákona, t. j. mimo rozsah
zákonom ustanovených právomocí. Zákonom ustanovený rozsah právomoci jednotlivých orgánov štátu
je stabilný a k jeho zmene môže dôjsť len v dôsledku neskoršej a obsahovo odlišnej zákonnej úpravy.
Ten orgán štátu, ktorého postavenie a právomoci zákon upravuje, nie je preto oprávnený z vlastného

rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, keďže takéto
konanie príslušný právny predpis neupravuje“ (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. I ÚS/98). Citované ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy vytvára právnu istotu tiež v tom, že žiaden orgán
štátu (odlišný od zákonodarcu) nie je oprávnený samostatne a podľa vlastnej úvahy rozhodnúť, kedy a
za akých podmienok nebude konať v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným 5 spôsobom. Právnej

istote ako nedielnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ústavy preto nezodpovedá taký stav (situácia),
ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec
zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom.

Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.

77. K námietke žalobcu, že orgán verejnej správy nezistil dostatočne skutkový stav, správny súd
uvádza, že v konaní bol presne a spoľahlivo zistený skutkový stav veci a pri svojom rozhodovaní
vychádzal z dostatočne zisteného skutočného stavu veci a zabezpečil si dostatočné podklady pre
rozhodnutie. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že podklady zaobstarané správnym orgánom

vedú k presvedčivosti rozhodnutia. Uvedené mal preukázané z administratívneho spisu, ktorý obsahuje
podklady pre rozhodnutie, založené listinné dôkazy, preskúmaním ktorých dospel žalovaný k názoru,
že vyrubenie zrážkovej dane je dôvodné a zákonné. Správny súd mal preukázané, že orgány verejnej
správy vydaním napadnutých rozhodnutí neporušili zákon.

Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.

78. K námietke žalobcu, že došlo k porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy,
ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia a to z dôvodu, že nebolo správne
doručené prvostupňové rozhodnutie, správny súd uvádza, že podľa ust. § 9 ods. 4 Daňového poriadku

je plnomocenstvo voči správcovi dane účinné odo dňa jeho doručenia správcovi dane alebo odo dňa
jeho udelenia do zápisnice u správcu dane. V konaní mal správny súd preukázané, že plnomocenstvo
udelené žalobcom obchodnej spoločnosti Hronček & Partners, s.r.o. bolo ním doručené správcovi
dane až dňa 29.01.2021 t. j. až po tom, čo zaslal prvostupňové rozhodnutie (t. j. dňa 25.01.2021)splnomocnencovi O.. P. J., ktorá mala žalobcom udelené plnomocenstvo zo dňa 18.01.2019. Žalobca
v konaní nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by potvrdzoval jeho tvrdenie a to, že správca dane a pôvodný
splnomocnenec mali vedomosť o zmene splnomocnenca. Správny súd pri vyhodnotení tejto námietky

vychádzal z dôkazov založených v administratívnom spise. Taktiež v konaní bolo nesporné, že pôvodný
splnomocnenec včas doručil žalobcovi predmetné rozhodnutie, čo dokazuje aj tá skutočnosť, že žalobca
podal voči nemu v zákonnej lehote opravný prostriedok.

Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.

79. K námietke žalobcu, že v danom prípade sa jednalo o porušenie princípu právnej istoty a doktríny
legitímnych očakávaní a to z dôvodu, že zrážková daň sa nikdy pred 01.01.2015 neuplatňovala na
zdaňovanie plnení v rámci bežného obchodného styku pre predaji a kúpe tovaru a to ani medzi držiteľmi
a poskytovateľmi, ani medzi žiadnymi inými subjektmi vystupujúcimi na vnútornom trhu a súčasne ani
aktuálne žiadne iné subjekty, ktoré si poskytujú plnenia v rámci bežného obchodného styku pre predaji

a kúpe tovaru nie sú zdaňované zrážkovou daňou, správny súd uvádza, že z hľadiska princípu právnej
istoty podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (nález
Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.04.2008, nález Ústavného súdu sp. zn. PL.
ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa
orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do

ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m. m. nález Ústavného súdu
SR sp. zn. PL.ÚS 16/06 zo dňa 24.06.2009, nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa
06.02.2008). S legitímnym očakávaním úzko súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí, keď správne orgány
sa nemôžu, bez náležitého odôvodnenia a poskytnutia možnosti účastníkovi konania oboznámiť sa s
podkladmi rozhodnutia, odchýliť od doterajšej rozhodovacej praxe. Je potrebné zdôrazniť, že hoci z

legitímnych očakávaní v pomere k správnym rozhodnutiam možno správne predpokladať určitú istotu
účastníkov, že o ich veci bude rozhodnuté obdobne ako vo veci skutkovo a právne podobnej, legitímne
očakávaniasanedajúabsolutizovať.Nemožnovždynemennosťlegitímneočakávaťtam,kdejeurčitému
orgánu daná diskrečná právomoc (rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Crispoltoni, v spojených
veciach C-133/93, C-300-93, C-362/93 zo dňa 05.10.1994, bod 56, Správy 1994, str. I-04863) (rozsudok

Najvyššieho súdu SR z 02.06.2011, spis. zn. 8Sžo 163/2010). Správny súd poukazuje na to, že pri
akomkoľvek rozhodnutí možno polemizovať o jeho odbornej úrovni, či orgán verejnej správy mohol
svoje argumenty vysvetliť podrobnejšie alebo sa precíznejšie vysporiadať s námietkami účastníka
konania, ktoré možno považovať za právne významné. Možno však zdôrazniť, že správny súd hodnotí
preskúmateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy len v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality

a interpretačnej schopnosti a to, na základe akých logických úsudkov a zvážení všetkých dôkazov vydal
orgán verejnej správy meritórne rozhodnutie. Skutočnosti, ku ktorým dospel orgán verejnej správy na
základe voľnej úvahy, je potrebné v rozhodnutí dostatočne odôvodniť tak, aby bolo zrejmé, čo bolo
podkladom rozhodnutia a ako boli vyhodnotené vykonané dôkazy. Možno konštatovať, že v danom
prípade nemožno vyjadriť záver o arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí vo vzťahu k aplikácii ust. § 17

ods. 31, ust. § 43 a § 2 zákona o dani z príjmov, nakoľko orgány verejnej správy postupovali striktne
podľa zákona a obe rozhodnutia spĺňajú zákonné kritéria a sú riadne odôvodnené. Naviac orgán verejnej
správy konal plne transparentne a ako poznamenal - už v roku 2015 existoval k aplikácii ust. § 43
ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov pri zdaňovaní príjmov plynúcich poskytovateľovi zdravotnej
starostlivosti od držiteľa výklad legislatívy, ktorý bol zverejnený na webovom sídle Finančnej správy

Slovenskej republiky a teda bol dostupný pre daňové subjekty.

Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.

80. K návrhu žalobcu na položenie prejudiciálnej otázky SD EÚ, správny súd uvádza, že ho považoval

za neopodstatnený, nakoľko v danom prípade interpretácia sporného ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona
o dani z príjmov predstavovala meritórnu otázku, ktorú správny súd v konaní posúdil. SD EÚ podáva
výklad konkrétne označených ustanovení zmlúv alebo aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo
agentúr Únie (čl. 267 ZFEU). V rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor EÚ nemá právomoc
vyjadrovať sa k výkladu vnútroštátneho práva, pretože táto úloha prináleží výlučne vnútroštátnemu

súdu (rozsudky vo veciach C 53/04 - bod 54, C 250/09 a C 268/09 - bod 75, C-307/18 - bod 25,
C-610/19 - body 68 až 70). Odôvodnením návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je formulovanie
poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale potreba, ktorá je vnútorne spätá s
efektívnym riešením určitého sporu (rozsudok vo veciach C 558/18 a C 563/18 - bod 44), nesmie ísťani o otázku akademickú (C-428/93, C-286/88). Pre správny súd a jeho rozhodnutie v predmetnej veci
nebolo posúdenie nastolených predbežných otázok rozhodujúce, keďže ani nepovažoval interpretáciu
dotknutého ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov za nejednoznačnú. Podľa správneho

súdu právna úprava, ktorá vymedzuje určité kategórie subjektov tak, že ich v rámci ich pôsobenia
na príslušnom trhu zaťaží osobitnou zrážkovou daňou (bez možnosti odpočítať si súvisiace náklady)
a postihujúcou všetky plnenia - sama o sebe nezakazuje, resp. neobmedzuje pohyb kapitálu medzi
členskými štátmi navzájom, ani medzi členskými štátni a tretími krajinami (čl. 63 ZFEU). Tzv. zrážková
daň neobmedzuje slobody poskytovať služby v EÚ vo vzťahu k štátnym príslušníkom členských štátov,

ktorí sa usadili v niektorom inom členskom štáte ako príjemca služieb (čl. 56 ZFEU). Zrážková daň
rovnako neobmedzuje slobody usadiť sa štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného
štátu členského štátu (čl. 49 ZFEU). Správny súd nevidel ani rozpor s čl. 110 ZFEU, ktorý sa týka
selektívneho zdaňovania výrobkov z iných členských štátov EÚ v komparácii s domácimi produktami
a ani rozpor s čl. 28 ZFEU, ktorý sa týka jednotného trhu a colnej únii medzi členskými štátmi so
stanoveným zákazom ciel na dovoz a vývoz tovaru medzi členskými štátmi.

Správny súd preto tento návrh žalobcu považoval za nedôvodný.

81. K návrhu žalobcu, aby správny súd vykonal dokazovanie vo vzťahu k znaleckého posudku, ktorý dal
vypracovať súdnemu znalcovi v odbore ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo

a to najmä za účelom vyčíslenia jeho daňovej povinnosti, ktorá mu vznikla na dani vyberanej zrážkou
za rok 2015, správny sú uvádza, že nie je súdom skutkovým, ale súdom vykonávajúcim prieskum
súdnych rozhodnutí z hľadiska hmotného a procesného práva podľa zákonom stanoveného postupu
a nie vyhľadávanie dôkazov, ktoré mal účastník alebo orgán verejnej správy vykonať (uplatniť) v
administratívnom konaní. V správnom súdnictve teda nie je úlohou súdu nahradzovať činnosť orgánov

verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, t. j. či pri riešení konkrétnych otázok
(vymedzených žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy (právny názor napr.
ÚS SR č. k. II ÚS 127/07-21, NS SR napr. č.k. 6Sžo 84/2007, č.k. 6Sžo 98/2008, č.k. 1Sžo 33/2008,
č.k. 2Sžo 5/2009, č.k. 8Sžo 547/2009).

Správny súd preto tento návrh žalobcu považoval za bezpredmetný.

82. Na základe uvedených skutočností a po oboznámení sa s pripojeným administratívnym spisom,
správny súd dospel k záveru, že postup ako aj napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy v
oboch inštanciách považoval za vydané v súlade so zákonom so záverom, že orgány verejnej správy

vykonali dokazovanie pre ustálenie skutkového stavu danej veci riadne a to s vyvodením správnych
skutkových aj právnych záverov, ktoré náležite aj odôvodnili a s ktorými sa správny súd v celom
rozsahustotožnil.Zároveňsprávnysúdkonštatuje,ževkonaní,anivnapadnutýchrozhodnutiachnezistil
porušenie žiadneho z ustanovení Daňového poriadku a ani iného právneho predpisu. Taktiež správny
súd zastáva názor, že žalovaný sa s námietkami žalobcu v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal

a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na správnom súde a vyhodnotil
ich ako nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia ako
aj prvostupňového rozhodnutia.

83. Správny súd poukazuje na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach už

opakovane vyslovil názor, že každé odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy musí obsahovať
logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu, a to v dostatočnom rozsahu, tzn. že priemerný adresát
musí mať možnosť z predloženého odôvodnenia pochopiť správnosť právnych noriem aplikovaných na
skutkový stav a právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k záveru obsiahnutom
vo výrokovej časti. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Sžo/3/2012).

84. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III.
ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03, II. ÚS 9/2013).

85. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces
zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že
na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniťrozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z
29. mája 1997, Recueil III/1997).

86. S poukazom na vyššie uvedené dôvody krajský súd dospel k záveru, že správna žaloba nie je
dôvodná, a preto ju s poukazom na ust. § 190 SSP zamietol.

87. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa ustanovenia § 168 SSP, avšak vo veci
úspešnému žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, a preto mu súd náhradu

trov konania nepriznal.

88. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský
súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len

do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa

nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.