Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 5, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/30/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2320011249
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Pavol Macháč
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2320011249.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Pavla Macháča a členov senátu JUDr.
Kataríny Batisovej a JUDr. Martina Žovinca, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. X. júla XXXX v
C., trvalé bydlisko D. E. XXX, pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1
písm. d) Trestného zákona (ďalej len Tr. zák.), o odvolaní obžalovaného voči rozsudku Okresného súdu
Galanta z 13. januára 2022, č. k. 0T/239/2020-152, na verejnom zasadnutí konanom 6. decembra 2022

v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

OkresnýsúdGalanta(ďalejlenokresnýsúd)rozsudkomz13.januára2022,č.k.0T/239/2020-152,uznal
obžalovaného A. B. (ďalej len obžalovaný) za vinného z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia
podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák. na tom skutkovom základe,

že dňa 07. 10. 2020 v čase okolo 10:40 hod. v meste Šaľa po Diakovskej ulici, viedol ako vodič osobné
motorové vozidlo značky SEAT LEON, evidenčného čísla F. napriek tomu, že rozhodnutím o priestupku
Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva PZ Šaľa č. ORPZ-SA-OPDP52-41/2020-P
zo dňa 15. 04. 2020, právoplatným dňa 23. 06. 2020, mu bol okrem iného uložený zákaz činnosti viesť
motorové vozidlá na dobu 12 (dvanásť) mesiacov.

Okresný súd za to obžalovanému uložil podľa § 348 ods. 1 Tr. zák. s poukazom na § 37 písm. m) a §
38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov, na výkon
ktorého ho zaradil podľa § 48 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. do ústavu na výkon trestu so stredným
stupňom stráženia. Zároveň mu podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. uložil aj trest zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá každého druhu na 3 (tri) roky.
V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že vo veci nariadil hlavné pojednávanie na 13. januára

2022, na ktoré sa obžalovaný dostavil, hoci oneskorene, a pretože neospravedlnil svoju neprítomnosť,
okresný súd začal hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného s poukazom na § 252 Tr. por. Na
hlavné pojednávanie sa dostavil obhajca obžalovaného. Po splnení podmienok na vykonanie hlavného
pojednávania okresný súd vec prejednal a vo veci rozhodol.
Okresný súd vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného a čítaním zápisnice o výsluchu obvineného
z prípravného konania zo 7. októbra 2020 z č. l. 12 spisu, výsluchom svedkov práp. G. H. a práp. G. I.,

čítanímpodstatnéhoobsahuvyšetrovaciehospisuČVS:ORP-41/DI-SA-2020,atozápisnicouozadržaní
a obmedzení osobnej slobody obžalovaného (č. l. 3-7 spisu), záznam o skutku na úseku CP (č. l. 20-21
spisu), zápis o dychovej skúške zo 7. októbra 2020 o 10.43 hod. (č. l. 23 spisu), doručenie zásielky
z 27. júla 2020 (č. l. 28 spisu), doručenka (č. l. 29 - 30 spisu), rozhodnutie OR PZ v Šali, ODI z 15.
apríla 2020 (č. l. 31 - 33 spisu), evidenčná karta (č. l. 34 - 38 spisu), odpis registra trestov (č. l. 39 -
41, 143-144 spisu), výpis z ústrednej evidencie priestupkov MV SR a CESDAP (č. l. 42 - 44, 137-142

spisu), evidenčná karta vozidla (č. l. 45 spisu), lustrácia GP (č. l. 145-147 spisu).Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že obžalovaný 7. októbra 2020 v čase
okolo 10:40 hod. v meste C. po D. J., viedol ako vodič osobné motorové vozidlo značky SEAT LEON,
evidenčného čísla F., napriek tomu, že rozhodnutím o priestupku Okresného dopravného inšpektorátu

Okresného riaditeľstva PZ Šaľa z 15. apríla 2020 č. ORPZ-SA-OPDP52-41/2020-P, právoplatného
23. júna 2020, mu bol okrem iného uložený zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 12
(dvanásť) mesiacov. K zastaveniu vozidla obžalovaného došlo hliadkou PZ z dôvodu, že vozidlo, ktoré
viedol obžalovaný, nezodpovedalo technickému stavu vozidla spôsobilého k premávke na pozemných
komunikáciách (vozidlo malo rozbité zadné ľavé obrysové svetlo). Takéto zastavenie vozidla nemožno

chápať ako bezdôvodné. Každé vozidlo musí byť technicky spôsobilé na premávku na pozemných
komunikáciách. Keďže výpovede svedkov sa zhodovali aj v najmenších detailoch, okresný súd o ich
pravdivosti nemal žiadne dôvodné pochybnosti, preto vyhodnotil zastavenie vozidla za súladné so
zákonom. Jednalo o ťažko poškodené rozptylové sklá s vplyvom na vyžarované svetlo, čo potvrdzuje
dôvodnosť zastavenia vozidla, ktoré 7. októbra 2020 viedol obžalovaný (zadné brzdové svetlo malo
svietiť na červeno, v danom prípade svietilo na bielo).

Okresný súd ďalej uviedol, že obhajca obžalovaného navrhol doplniť dokazovanie o výsluch svedkyne
p. K. B., konateľky spoločnosti, na ktorú bolo evidované vozidlo, a to k technickému stavu vozidla,
taktiež navrhol vypočuť svedka C. L., ktorý užíval predmetné motorové vozidlo, aby sa vyjadril k
technickému stavu vozidla, nakoľko z výsluchov svedkov vyplynulo, že vozidlo používali aj iné osoby ako
obžalovaný. Okresný súd uvedené dokazovanie odmietol vykonať z dôvodu, že od podania obžaloby

a doručenia výzvy podľa § 240 ods. 3 Tr. por. uplynula dlhá doba, teda tieto dôkazy neboli navrhnuté
v súlade s § 240 ods. 3 Tr. por., navyše ak aj svetlo bolo opravované v dobe pred zastavením vozidla
(malo sa tak stať 20. mája 2020), nebol by to dôkaz o tom, že v čase jeho zastavenia (7. októbra
2020) nebolo zadné obrysové svetlo opäť rozbité. Odmietnuť vykonanie neskôr navrhnutých dôkazov,
ktoré boli stranám známe v čase doručenia výzvy, môže okresný súd napríklad aj preto, lebo už

navrhnuté dôkazy považuje pre rozhodnutie o obžalobe za dostatočné. Či navrhnutý dôkaz bol strane
známy už v čase doručenia výzvy, môže okresný súd zistiť z charakteru navrhnutého dôkazu a z
ostatného predloženého dôkazného materiálu. Obhajca prevzal výzvu podľa § 240 Tr. por. 27. októbra
2020 (teda o dôkaze z 20. mája 2020 už mal vedieť), pričom prvýkrát okresný súd vo veci rozhodol
18. novembra 2020 a o uvedených návrhoch na doplnenie dokazovania sa obhajca obžalovaného

nezmienil ani na hlavnom pojednávaní 18. novembra 2020. Podporne okresný súd poukázal aj na odpor
obžalovaného voči vydanému trestnému rozkazu, v ktorom napadol len výšku trestu. Ani obžalovaný
nenavrhol vykonať uvedené dôkazy. Ani v odvolaní voči prvému rozsudku okresného súdu obhajca
taktiež nenavrhol vykonať tieto dôkazy, poukazoval len na nezákonné zastavenie vozidla obžalovaného,
ktorá argumentácia bola výsluchom svedkov vyvrátená.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež vyplynulo, že konanie obžalovaného (objektívna stránka)
spočívala vo vykonávaní činnosti, na ktorú sa vzťahuje rozhodnutie súdu alebo iného štátneho
orgánu o zákaze činnosti, v danom prípade viedol motorové vozidlo, pričom mal právoplatne udelený
zákaz činnosti viesť motorové vozidlá v čase od 23. júna 2020 do 23. júna 2021, č. k. ORPZ-SA-
OPDP52-41/2020-P. V tomto prípade išlo o zákaz výkonu určitej činnosti, ktorý bol uložený rozhodnutím

príslušného orgánu v správnom konaní (napr. v priestupkovom konaní podľa zákona o priestupkoch) -
rozhodnutie OR PZ v Šali, ODI z 15. apríla 2020, č. k. ORPZ-SA-OPDP52-41/2020-P, právoplatné 23.
júna 2020. Ak osoba, ktorej sa zákaz činnosti týka, vykonáva v dobe jeho trvania činnosť, napĺňa znaky
prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák.
K výroku o treste okresný súd uviedol, že obligatórne skúmal pomer priťažujúcich a poľahčujúcich

okolností. Nebola zistená prítomnosť poľahčujúcej okolnosti. Bola zistená prítomnosť jednej priťažujúcej
okolnosti podľa § 37 písm. m) Tr. zák., pretože obžalovaný bol pred spáchaním skutku už súdne trestaný.
Prevažoval preto pomer priťažujúcich okolností. Bolo potrebné postupovať podľa § 38 ods. 2, ods. 4 Tr.
zák., teda zvýšiť dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu a trest ukladal v takto upravenom rozsahu
(8 mesiacov až 2 roky). Takto uložený trest považuje okresný súd za dostatočný s poukazom na potrebu

individuálnej i generálnej prevencie a ochranu spoločnosti a to aj napriek tomu, že bol uložený na dolnej
hranici trestnej sadzby určenej podľa § 38 ods. 4 Tr. zák., a to s prihliadnutím na závažnosť spáchanej
trestnej činnosti. Obžalovaný sa opakovane a dlhodobo dopúšťa trestnej činnosti a priestupkov na úseku
cestnej dopravy, preto bol okresný súd toho názoru, že je potrebné mu uložiť nepodmienečný trest
odňatia slobody, a to aj napriek tomu, že obhajca obžalovaného poukazoval na jeho rodinnú situáciu,

keď obžalovaný má 2 maloleté deti, o ktoré sa stará. Predovšetkým obžalovaný si mal byť vedomý
svojich rodičovských povinností a nedopúšťať sa trestnej činnosti a vystavovať sa tak riziku uloženia
trestu odňatia slobody. Takto uložený trest okresný súd nepovažoval za neprimerane prísny, nakoľkoobžalovaný je osobou, ktorej doteraz uložené tresty neviedli k náprave jeho osoby, iný trest by bol
neúčelný a nedostatočný.
S poukazom na § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. okresný súd musel obžalovaného na výkon trestu odňatia

slobody zaradiť do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, nakoľko obžalovaný bol v
posledných 10 rokoch vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin, naposledy na základe
rozsudku okresného súdu pod sp. zn. 9T/70/2017.
Okresný súd zároveň uložil obžalovanému podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. aj trest zákazu činnosti
viesť motorové vozidlá každého druhu na 3 roky, aby mu zabránil v ďalšej trestnej činnosti súvisiacej s

vedením motorového vozidla, a aby pôsobil na osobu obžalovaného výchovne. Účelom tohto trestu je
páchateľa trestného činu dočasne vyradiť z možnosti vykonávať činnosť, na výkon ktorej treba osobitné
povolenie alebo výkon ktorej upravujú osobitné predpisy. Účelom trestu zákazu činnosti je predovšetkým
zabrániť opakovaniu trestného činu, a preto je jeho uloženie úplne odôvodnené vtedy, keď páchateľ
vyvolá trestným činom v doprave pochybnosť o svojej spoľahlivosti (alebo aj spôsobilosti) viesť motorové
vozidlo.

Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní a poučení o opravnom prostriedku sa prokurátor vzdal
právanapodanieodvolania,noobhajcaJUDr.Mgr.MartinVranovič(ďalejlenobhajca)zahlásilodvolanie
čo do výroku o vine a treste.
Obžalovanému, ktorý nebol osobne prítomný pri vyhlásení rozsudku, bolo písomné vyhotovenie
rozsudku doručené do vlastných rúk 2. februára 2022.

Obžalovaný odôvodnil zahlásené odvolanie prostredníctvom obhajcu tak, že namietal okrem výroku
o vine a treste aj konanie, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo nasledovne:
Vnapadnutomrozsudkuabsentujeriadneodôvodnenie,čímdošlokporušeniujehoprávanaspravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej aj Dohovor). Jediné vlastné odôvodnenie predstavuje jeden odsek na str. 6 napadnutého

rozsudkuinakobsahujeibazovšeobecnenéodôvodneniejehovinyzoskutku,bezkonkretizáciedôkazov
a vlastnej úvahy okresného súdu vo vzťahu k podstatným okolnostiam o jeho vine, čo je tiež v rozpore
s § 168 ods. 1 Tr. por. Požiadavke riadne odôvodniť výrok o vine nemôže zodpovedať len odcitovanie
obsahu jednotlivých dôkazov. Okresný súd neuviedol z akých dôkazov vychádzal pri učinení svojich
záverov a ako ich vyhodnotil. Aj vo vzťahu k subjektívnej stránke predmetného trestného činu prijal

okresný súd len všeobecné a ničím bližšie neodôvodnené závery o naplnení úmyselného zavinenia,
ktoré je obligatórnym znakom prečinu podľa § 348 ods. 1 Tr. zák. Poukázal na nález Ústavného súdu
SR z 28. januára 2015, sp. zn. I. ÚS 712/2014 vyjadril: „Vzhľadom na uvedené nedostatky odôvodnenia
napádaného rozhodnutia krajského súdu, ktorým bola založená vina sťažovateľa iba na simplexnom
zovšeobecňujúcom konštatovaní bez odkazu na konkrétny vykonaný dôkaz a bez vyporiadania sa so

všetkými pre vec relevantnými okolnosťami, je ústavný súd toho názoru, že krajský súd rozhodol v danej
veci bez toho, aby jeho rozhodnutie odkazovalo aj na vykonané dokazovanie, a tak poskytovalo rozumné
vysvetlenie a odôvodnenie všetkých pre vec rozhodujúcich skutočnosti zakladajúcich vinu sťažovateľa.“
Ďalej namietal to ako sa okresný súd vysporiadal s podstatnou námietkou obhajoby o neexistencii
dôvodu zastavenia vozidla Seat Leon 07. októbra 2020. Okresný súd nesprávne a dôvodne pochybne

zistil: „k zastaveniu vozidla obžalovaného došlo hliadkou PZ z dôvodu, že vozidlo, ktoré viedol
obžalovaný, nezodpovedalo technickému stavu vozidla spôsobilého k premávke na pozemných
komunikáciách (vozidlo malo rozbité zadné ľavé obrysové svetlo)“ (str. 6 rozsudku). Aj keď je zrejmé, že
aj uvedené odôvodnenie je len všeobecné, nedostatočné a nepreskúmateľné, tak je zároveň založené
na dôvodných pochybnostiach v rozpore s § 2 ods. 10 Tr. por. Okresný súd uviedol, že išlo o „vozidlo

obžalovaného“, avšak z evidenčnej karty vozidla vyplýva, že jeho vlastníkom a držiteľom je spoločnosť
STAV - SZK, s.r.o. Okresný súd sa snažil nesprávne navodiť jeho možnosť použiť predmetné vozidlo
v rozhodnom čase a nesprávne sa snaží navodiť právnu a faktickú moc nad predmetným vozidlom.
Okresný súd uviedol, že vozidlo malo rozbité zadné ľavé obrysové svetlo. Zo žiadneho dôkazu však
nevyplynulo, že by vozidlo malo v rozhodnom čase rozbité ľavé obrysové svetlo. Dňa 13. januára 2022

vypočutí svedkovia na hlavnom pojednávaní nevypovedali, že by predmetné vozidlo malo rozbité ľavé
obrysové svetlo, ale len, že si takúto okolnosť nepamätajú. Napadnutý rozsudok je založený na porušení
§ 2 ods. 10 Tr. por. Navyše, dôvod zastavenia predmetného vozidla 7. októbra 2020 (ktoré mal podľa
obžaloby viesť v čase uloženia zákazu) nebol nijakým spôsobom zadokumentovaný ani zaznamenaný,
čo priznali obaja svedkovia práp. H. aj práp. I.. V tejto súvislosti vypovedal práp. H. zmätočne, keď

najprv uviedol, že „záznam o priestupku o jeho vyriešení je vedený v evidencii vodičov a systéme
REGOB...o zastavení som spísal úradný záznam“ (str. 3 zápisnice o hlavnom pojednávaní z 13. januára
2022), avšak žiadne takéto dokumenty o riešení dopravného priestupku sa v spise nenachádzajú a ani
neexistujú, keďže následne svedok H. priznal, že riešenie rozbitého svetla, ktoré malo byť dôvodom nazastavenie sporného vozidla, nikde zadokumentovaný nie je. Na základe takýchto výpovedí a informácií
nebolo možné dospieť k záveru, že dôvodom na zastavenie dotknutého vozidla bolo rozbité zadné (ľavé)
obrysové svetlo. Dôvodne pochybné je konštatovanie súdu : „keďže výpovede svedkov sa zhodovali

aj v najmenších detailoch, súd o ich pravdivosti nemá žiadne dôvodné pochybnosti, a preto vyhodnotil
zastavenie zákona za súladné so zákonom“ (uvedené tiež svedčí o nekvalite odôvodnenia napadnutého
rozsudku). Takéto zistenie je navyše dôvodne pochybné, keď súd vyhodnotil „zastavenie zákona za
súladné so zákonom“, hoci mal posudzovať skutkovú otázku - dôvodnosť zastavenia vozidla. Nie
je ani zrejmé, prečo nebolo zadokumentované poškodenie osvetlenia vozidla, ktoré podľa svedkov,

príslušníkov PZ, bolo dôvodom na zastavenie vozidla, pretože by mohlo ísť o priestupok, ktorý je odlišný
od skutkových okolností stíhanej trestnej činnosti - vedenia motorového vozidla v čase jeho zákazu, čo
nijako nevylučuje kumuláciu postihovania technických nedostatkov vozidla majúceho sa použiť v cestnej
premávke, ktoré technické nedostatky sú na zodpovednosti vlastníka, či držiteľa vozidla, ktorým nebol.
Namietal aj použitie výpovedí svedkov práp. H. a práp. I. v jeho neprospech, či už v okolnosti dôvodu
zastaveniapredmetnéhovozidladňa7.októbra2020alebovinejokolnostitýkajúcejsavinyzostíhaného

skutku. Spomenutých svedkov nenavrhla vypočuť prokuratúra a ani obhajoba, keď proti rozsudku z 18.
novembra 2020 (t. j. voči prvému odsudzujúcemu rozsudku) namietal, že bol založený na nezákonnom
dôkaze - úradnom zázname PZ zo 7. októbra 2020, avšak bez toho, aby navrhol vypočuť ako svedkov
práp. H. a práp. I.. Vypočutím spomenutých svedkov bez toho, aby ich navrhla vypočuť prokuratúra
na hlavnom pojednávaní došlo zo strany okresného súdu k porušeniu zásady rovnosti strán v konaní

pred súdom podľa 42 ods. 14 Tr. por., zásady spravodlivého procesu podľa 42 ods. 10 Tr. por. a
obžalovacej zásady podľa 4 2 ods. 15 Tr. por. Okresný súd totižto nemôže nahrádzať nečinnosť
prokurátora pri dokazovaní na hlavnom pojednávaní. Uvedené názory sú akceptované Krajským súdom
v Trnave, keď sa v uznesení z 29. novembra 2018, sp. zn. 3To/40/2018 vyjadril: „Pokiaľ je prokurátor
na hlavnom pojednávaní nečinný vo vzťahu k výsluchu obžalovaného, svedkov a znalcov a nezisťuje

určité okolnosti skutku podstatné pre rozhodnutie, nie je povinnosťou súdu tieto osoby vypočuť k týmto
prokurátorom nezisťovaným okolnostiam a tak nahrádzať procesné postavenie prokurátora, keďže by
takým postupom bola porušená zásada rovnosti strán. Obžalobu v konaní pred súdom zastupuje podľa §
2 ods. 15 Tr. por. prokurátor, pričom vyjadrením obžalovacej zásady je nielen samotné podanie obžaloby
na súd, ale aj jej zastupovanie v konaní pred súdom, ktoré vyžaduje aktívnu účasť prokurátora pri

dokazovaní. Zastupovanie obžaloby prokurátorom pri jeho neaktívnej účasti resp. pasivite v konaní pred
súdom, nemôže nahrádzať svojou aktivitou samotný okresný súd, keďže procesné funkcie prokurátora
a sudcu sú oddelené.“ Obdobný názor vyslovil aj Najvyšší súd SR v uznesení z 29 . októbra 2014,
sp. zn. 1To / 9 / 2014, podľa ktorého : „strany trestného konania pred nezávislým súdom predkladajú
a vykonávajú dôkazy, ktoré obvineného usvedčujú alebo oslobodzujú. Úlohou súdu ako nestranného

rozhodovacieho orgánu je posúdenie týchto dôkazov a rozhodnúť spor medzi prokurátorom, ktorý
zastupuje štát (§ 2 ods. 5 veta prvá Tr. por.) a obvineným. Pri tomto rozhodovaní musí okresný súd
zachovať nestrannosť a nesmie iniciatívne napomáhať jednej alebo druhej strane. Ak by sa tak stalo,
došlo by k porušeniu nielen zásady rovnosti strán v konaní pred súdom (§ 2 ods. 14 Tr. por.), ale aj
zásady spravodlivého procesu (§ 2 ods. 10 Tr. por.). Nie je prípustné, aby strany konania prenášali svoje

povinnosti na súd a očakávali, že súd vyrieši svojím dokazovaním základné predpoklady rozhodujúce
pre posúdenie trestnej zodpovednosti obvineného“. Prokuratúra v obžalobe nenavrhovala vypočuť
nijakých svedkov, navrhovala oboznámiť spisový materiál a na hlavnom pojednávaní 18. novembra 2020
prítomná prokurátorka oboznámila čítaním obsah úradného záznamu zo 7. októbra 2020 (č.1. 22 spisu),
ku ktorému sa už vtedy vyjadril obhajca, že takýto úradný záznam nie je dôkazom v trestnom konaní,

na čo prokuratúra zostala nečinná.
Argumentoval tiež, že okresný súd porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie a jeho právo na
obhajobu, keď nevypočul ním navrhnutých svedkov. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru: „Každý, kto
je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti
sebe a dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v

prípadesvedkovprotinemu.“Nahlavnompojednávaní13.januára2022navrholakosvedkovvypočuťK.
B., konateľku spoločnosti, na ktorú bolo predmetné vozidlo evidované, a to k technickému stavu vozidla
a C. L. zo H., aby sa tiež vyjadril k technickému stavu vozidla nakoľko predmetné vozidlo používal.
Táto skutočnosť, že predmetné vozidlo šoféroval muž zo H. vyplynula aj z výpovede svedka práp. H..
V závere hlavného pojednávania 13. januára 2022 doplnil, že K. B., ktorá je jeho matkou a konateľkou

spoločnosti STAV - SZK s.r.o., na ktorú bolo evidované predmetné vozidlo, žiadal vypočuť, pretože by
potvrdila, že auto bolo v 100% technickom stave a svetlo bolo opravené a k navrhnutému svedkovi C. L.
dodal, že tento by vedel uviesť, že dostal síce blokovú pokutu, keď šoféroval uvedené vozidlo, ale za to,
že nemal pri sebe technický preukaz, teda nie za poškodené zadné svetlo. Všetky tieto návrhy sa týkalipodstatnej skutkovej okolnosti a jeho obrany, ktorý namietal nelegitímnosť, bezdôvodnosť zastavenia
vozidla, ktorá má za následok nepoužiteľnosť akýchkoľvek dôkazov a informácií zistených po zastavení
a kontrole tohto vozidla (aj s odkazom na názory v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR z 29. júna 2009,

sp. zn. 3 Toš 7/2008, v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2018, sp. zn. 4 Tdo 92/2016, v
rozsudku Najvyššieho súdu SR zo 7. apríla 2011, sp. zn. 6 Tdo 30/2010 a R 74/2006). Okresný súd
teda postupoval nesprávne, keď odmietol vykonať relevantné dôkazy k technickému stavu vozidla, ktorý
mal vyvolať dôvod na zastavenie a kontrolu dotknutého vozidla Seat Leon. Týmto nastala nerovnováha
v konaní a vykonávaní dôkazov, keď boli vypočutí iba svedkovia proti nemu, čím došlo k porušeniu jeho

práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru. Okresný súd nesprávne odôvodnil nevypočutie svedkov tým,
že tieto neboli navrhnuté v súlade s § 240 ods. 3 Tr. por. a zvolil prísne formalistický prístup k jeho právu
na obhajobu. Poukázal tiež na to, že samotný Krajský súd v Trnave v uznesení z 24. júna 2021, č. k,
6To/2/2021 - 116 vyjadril, že nie je vylúčené vykonať aj ďalšie dokazovanie a to aj v rozsahu dôkazných
návrhov procesných strán, prípadne z potreby vyplývajúcej z doplnenia dokazovania, preto dôvod
odmietnutia svedkov neobstojí. Nemožno mu vyčítať, že právo navrhnúť vypočuť svedkov realizoval na

hlavnom pojednávaní dňa 13. januára 2022, na ktoré sa dostavil a navrhol vypočuť svedkov k relevantnej
okolnosti zisťovania dôvodu zastavenia dotknutého vozidla. Bolo porušené právo na obhajobu aj podľa
§ 34 ods. 1 Tr. por.
K výroku o treste namietal, že okresný súd mu uložil nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere
8 mesiacov. Predtým neprávoplatne trestným rozkazom mu uložil trest odňatia slobody vo výmere 6

mesiacov a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá po dobu 3 rokov (č.1.58 spisu). Odpor proti
trestnému rozkazu nepodal prokurátor. Po podaní odporu a vykonaní hlavného pojednávania sa však
obsah spisu nijako nezmenil v jeho neprospech. Po podaní odporu sa dokonca vykreslila jeho rodinná
situácia 2 rodnými listami o potvrdení otcovstva k 2 maloletým dcéram. Napadnutým rozsudkom však
okresný súd zhoršil jeho postavenie oproti výroku o treste v trestnom rozkaze a uložil mu trest odňatia

slobody o dva mesiace vyšší ako v trestnom rozkaze. Obhajoba doložila aj potvrdenie o poberaní
dávky v hmotnej núdzi jeho manželkou, čím sa tiež bližšie vykreslili rodinné pomery na jeho strane,
čo má relevanciu z pohľadu § 34 ods. 3 Tr. zák. Je tak nesprávne, že mu okresný súd vyčítal, že „si
mal byť vedomý svojich rodičovských povinností a nedopúšťať sa trestnej činnosti“. Obžalovaný s 2
maloletými deťmi a manželkou pritom žije v prenajatej garsónke v D. v bytovom dome súp. č. XXX na

základe nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi M. D. a jeho manželkou N. B. z 21. októbra 2020, kde
pravidelné mesačné výdavky činia spolu 148,26 eur (čl. III ods. 1 nájomnej zmluvy, založená v spise),
pričom bolo potrebné uhradiť aj finančnú zábezpeku 510 eur a ďalšie jednorazové náklady v sume
249,51 eur (čl. IV ods. 1 nájomnej zmluvy). Bez jeho príjmu v prípade nepodmienečného výkonu trestu
odňatia slobody bude ohrozená bytová potreba jeho rodiny, manželky a 2 maloletých detí, ktorá rodina z

dávok hmotnej núdzi jeho manželky by nebola spôsobilá financovať bývanie. Namietal zvýšenie sadzby
trestu odňatia slobody oproti sadzbe uvedenej v trestnom rozkaze, čo však nebolo okresným súdom
nijako odôvodnené. Najvyšší súd SR v rozsudku z 28. novembra 2019, sp. zn. 6Tdo/48/2019, ktorým
vyslovil porušenie zákona v ust. § 2 ods. 7, § 319, § 355 ods. 1 Tr. por. v neprospech obvineného
vyjadril nasledovný právny názor: „keďže rozhodnutie formou trestného rozkazu so sebou nespája

žiadne „dobrodenie zákona“ umožňujúce zmiernenie prísnosti trestnej sankcie (ako napríklad v konaní
o dohode o vine a treste), je neakceptovateľné, aby súd s podaním odporu spájal akékoľvek negatívne
následky bez toho, aby s poukazom na novozistené skutočnosti zrozumiteľným spôsobom vysvetlil,
čo ho v konečnom dôsledku viedlo k prijatiu rozhodnutia v neprospech obžalovaného, nakoľko už
vydanie trestného rozkazu v zmysle ustanovenia § 353 ods. 1 Tr. por. bolo podmienené záverom súdu o

spoľahlivom preukázaní skutkového stavu veci. V opačnom prípade, by sa tak pri dodržiavaní princípu
predvídateľnosti práva pri rovnakých skutkových a právnych okolnostiach, mohol prísnejší rozsudok
javiť ako neprípustná sankcia za využitie práva na podanie odporu.“ Odpor proti trestnému rozkazu
nepodal prokurátor, neboli zistené nové skutočnosti od vydania trestného rozkazu, resp. podania odporu
proti nemu do vydania napadnutého rozsudku, ktoré by vyznievali v jeho neprospech. Vyjasnila sa

situácia na jeho strane a jeho rodinné pomery počas hlavného pojednávania. Podal odpor s očakávaním
(minimálne) zníženia trestu alebo uloženia iného druhu trestu ako trestu odňatia slobody, ale okresný
súd bez zmeny okolností a bez riadneho odôvodnenia mu zvýšil trest odňatia slobody.
Navrhol preto, aby Krajský súd v Trnave v zmysle § 321 ods. 1, písm. a), b), c), e) Tr. por. zrušil rozsudok
Okresného súdu Galanta z 13. januára 2022, č. k. 0T/239/2020-152 a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec

vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol alebo aby sám podľa
§ 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol tak, že v zmysle § 285 písm. a) Tr. por. ho spod obžaloby v plnom rozsahu
oslobodí, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je stíhaný.
Prokurátor sa k písomne odôvodnenému odvolaniu obžalovaného nevyjadril.Spisový materiál bol Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) riadne predložený na rozhodnutie
o odvolaní obžalovaného 17. marca 2022.
Za účelom prejednania odvolania obžalovaného nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia na

6. decembra 2022, ktorého sa zúčastnila prokurátorka krajskej prokuratúry. Pokiaľ ide o obžalovaného,
tento bol riadne a včas upovedomený o termíne verejného zasadnutia, pričom sa ho nezúčastnil.
Dokazovanie krajský súd nedopĺňal, nakoľko v tomto smere žiadne návrhy neboli. V rámci konečných
návrhovprokurátorkanavrhlaodvolanieobžalovanéhozamietnuťvzmysle§319Tr.por.akonedôvodné.
Obhajca uviedol, že sa pridŕža písomne odôvodneného odvolania, najmä pre porušenie práva na

obhajobu a zásady rovnosti strán navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
okresnému súdu aby ju v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol. Súčasne poukázal na rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. III. US 522/2021, podľa ktorého policajt nie je oprávnený svojvoľne
zastavovať vozidlá, čím aproboval judikatúru Najvyššieho súdu SR v tejto oblasti.
Podľa § 315 Trestného poriadku, o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.

Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku, odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,
osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,
ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie
je prípustné.
Podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého

stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba,
proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohol a urobil tak v zákonom stanovenej lehote, preskúmal
postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného

nie je dôvodné.
Krajský súd považuje na úvod za potrebné uviesť, že v predmetnej veci už rozhodoval uznesením z 24.
júna 2021, sp. zn. 6To/2/2021, ktorým na podklade odvolania obžalovaného zrušil podľa § 316 ods. 3
písm. c/ Tr. por. napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Bez nutnosti podrobne rekapitulovať obsah vyššie spomínaného

zrušujúceho uznesenia pripomína, že cit. uznesením krajský súd okresnému súdu vytkol chyby, ktorých
sa dopustil a okrem iného mu uložil povinnosť vypočuť na hlavnom pojednávaní zasahujúcich policajtov.
Súčasne krajský nevylúčil vykonať aj ďalšie dokazovanie či už v rozsahu dôkazných návrhov procesných
strán alebo také, ktorého potreba vyplynie z doplnenia dokazovania. Alternatívne, ak okresný súd
dospeje k záveru, že navrhnuté dôkazy nie je potrebné vykonať, odmietne ich a svoje úvahy o odmietnutí

bližšie rozvedie v odôvodnení meritórneho rozhodnutia.
Pokiaľ ide o dokazovanie, krajský súd prieskumom zistil, že okresný súd po vrátení veci postupoval
v procese dokazovania v súlade s § 327 Trestného poriadku, keď vykonal na hlavnom pojednávaní
dokazovanie nariadené odvolacím súdom v podobe výsluchov svedkov G. H. a G. I.. Okresný súd
ďalej správne pri dokazovaní postupoval keď podľa § 258 ods. 4 Tr. por. na návrh prokurátora prečítal

zápisnicu o výsluchu obžalovaného (vtedy obvineného) z prípravného konania, nakoľko na hlavnom
pojednávaní odmietol vypovedať a tiež správne oboznámil čítaním podľa § 269 Tr. por. aj listinné dôkazy
založené v spise.
Okresný súde tak podľa názoru krajského súdu postupom súladným s Trestným poriadkom vykonal
všetky dôkazy potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie, vykonané dôkazy následne v súlade

s ust. § 2 ods. 12 Tr. por. vyhodnotil individuálne, ako aj v ich súhrne a dospel k správnemu záveru, že
žalovanýskutokstalspôsobomopísanýmvskutkovejvetevýrokuovineažeskutokspáchalobžalovaný.
V odôvodnení napadnutého rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 Tr. por. následne okresný súd uviedol, ktoré
skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a rozviedol právne úvahy,ktorými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Možno súhlasiť s obhajobou, že odôvodnenie
napadnutého rozsudku je stručné, avšak priliehavé, vecne správne a dostatočne výstižné na to, aby
bolo možné zistiť, z o ktoré dôkazy okresný súd svoje skutkové zistenia oprel a ako ich hodnotil.

Možno zopakovať, že nielen z prečítanej výpovede obžalovaného z prípravného konania, ale najmä
z výpovedí vypočutých svedkov – zasahujúcich policajtov G. H. a G. I. vyplynulo, že obžalovaný
v kritickom čase viedol motorové vozidlo, hoci mu bol cit. rozhodnutím ODI uložený zákaz činnosti
viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke, čo exaktne vyplýva z predmetného
rozhodnutia ODI, ale aj z výpisu z evidenčnej karty vodiča, o ktorom zákaze mal obžalovaný podľa

vlastnýchslovsubjektívnuvedomosť.Nakoniectútoskutočnosť–vedenievozidlavdanommiesteačase
počas administratívnym orgánom uloženého zákazu činnosti – obžalovaný ani nerozporoval.

Gro jeho obhajoby spočívalo v spochybňovaní zákonnosti zastavenia motorového vozidla, ktoré viedol.
Aj s touto námietkou sa okresný súd vyrovnal, keď síce stručne, avšak výstižne poukázal na to, že
z výsluchu zasahujúcich policajtov vyplynulo, že títo mali legitímny dôvod na zastavenie predmetného

motorového vozidla, nakoľko malo poškodené zadné svetlo, teda primárnym dôvodom bol technický
stav vozidla.
Keďže svedkovia na hlavnom pojednávaní vypovedali zhodne ako obžalovaný v prípravnom konaní
o skutočnosti ohľadom vedenia vozidla, nemal ani krajský súd žiaden dôvod neveriť týmto svedkom aj
v tej časti výpovedí, v ktorej sa vyjadrovali k tomu, čo bolo dôvodom pre zastavenie vozidla. Obhajobou

namietané diskrepancie vo výpovediach týchto svedkov ohľadom niektorých detailov sú pre posúdenie
veci nepodstatné. Objektívne nie je možné po zasahujúcich policajtoch žiadať, aby si s odstupom dvoch
rokov od realizovanej kontroly, ktorých inak robia desiatky ročne, detailne pamätali všetky podrobnosti.
Pokiaľ obhajoba namietala, že výsluch svedkov G. H. a G. I. žiadna zo strán konania nenavrhla, k tomu
krajský súd uvádza, že súdy môžu v zmysle ust. § 2 ods. 11 Tr. por. vykonať aj dôkazy, ktoré strany

nenavrhli. Krajský súd výsluch týchto svedkov nariadil v uznesení z 24. júna 2021, sp. zn. 6To/2/2021,
zdôvodu,ževodvolanívočivporadíprvémuodsudzujúcemurozsudkuobhajobaokreminéhonamietala
legitimitu zásahu týchto policajtov, čo sa inak ako ich výsluchom preveriť nedá. Inak povedané, potreba
výsluchu týchto svedkov implicitne (ling. implicitne = v niečom obsiahnutý, hoci priamo nevyjadrený)
vyplynula práve z uvedenej námietky obhajoby. Nemožno preto v tomto smere akceptovať námietku

obhajoby, že krajský súd tým, že nariadil vykonať výsluch týchto svedkov, tak neprípustným spôsobom
pomáhal v tomto konaní prokurátorovi, čím narušil rovnosť strán. Okrem už uvedeného aj preto nie, lebo
tak súdy, ako aj strany konania predsa vopred nemohli vedieť to, ako títo svedkovia budú vypovedať.

Rovnako nedôvodne obhajoba namietala, že okresný súd vinu obžalovaného oprel o nezákonný úradný

záznam a tiež o tie časti výpovedí svedkov G. H. a G. I., v ktorých oni reprodukovali to, čo im mal
obžalovaný povedať. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku táto skutočnosť nevyplýva. Navyše aj bez
vyradenia úradného záznamu zo štruktúry dôkazov a bez prihliadnutia na tie časti výpovede svedkov,
v ktorých reprodukujú vyjadrenia obžalovaného, existuje taká ucelená reťaz dôkazov, ktorá iný záver
ako o vine obžalovaného neumožňuje.

Rovnako správne postupoval okresný súd, keď odmietol vykonať výsluchy obhajobou navrhnutých
svedkov K. B. a C. L.. Pochybil však, keď tento postup v napadnutom rozsudku nezdôvodnil napriek
tomu, že mu táto povinnosť explicitne vyplýva z ust. § 168 ods. 1 Tr. por. Na strane druhej, zo zápisnice
zhlavnéhopojednávania z13.januára2022(č.l.150)jezrejmé,žeokresnýsúdtentopostup
stručne odôvodnil ihneď po vyhlásení uznesenia, ktorým výsluchy týchto svedkov podľa § 272 ods. 3 Tr.

por. odmietol, okrem iného s odôvodnením, že skutočnosti, ktoré sa mali zistiť ich výsluchom, zistil súd
už zo skôr vykonaných dôkazov, ktorý dôvod odmietnutia je akceptovateľný aj zo strany krajského súdu.
Z prezentovaných dôvodov vyhodnotil krajský súd odvolanie obžalovaného voči výroku o vine
napadnutého rozsudku ako nedôvodné.

K právnej kvalifikácii skutku
Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, okresný súd zistený skutkový stav správne právne posúdil ako
prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák., keďže obžalovanému
bol rozhodnutím o priestupku Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva PZ Šaľa z 15.
apríla 2020 č. k. ORPZ-SA-OPDP52-41/2020-P, právoplatným 23. júna 2020, uložený zákaz činnosti

viesť motorové vozidlá na dobu 12 (dvanásť) mesiacov, teda do 23. júna 2021, no napriek tomu 7.
októbra 2020 viedol ako vodič osobné motorové vozidlo značky SEAT LEON, evidenčného čísla F..
K subjektívnej stránke trestného činu krajský súd dopĺňa, že obžalovaný vedel, že má uložený trest
zákazu činnosti, nakoľko vyššie uvedené rozhodnutie prevzal osobne 27. júla 2020(č. l. 28 spisu), no napriek tomu šoféroval predmetné vozidlo. Obžalovaný teda ako trestne zodpovedný
subjekt konal nie v nepriamom úmysle podľa § 15 písm. b) Tr. zák. ako nesprávne ustálil okresný súd,
ale v priamom úmysle podľa § 15 písm. a) Tr. zák., lebo chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone

porušiť záujem ním chránený (objekt) – záujem spoločnosti na riadnom výkone rozhodnutí či už súdov,
alebo iných orgánov verejnej správy.

Krajský súd však formu zavinenia v neprospech obžalovaného meniť nemôže, nakoľko musí dôsledne
rešpektovať zásadu zákazu zmeny k horšiemu (prohibitio reformationis in peius). Poukazuje na to

uvedené preto len ako na chybu napadnutého rozsudku bez možnosti jej reparácie.
Okresný súd pochybil aj v tom, že sa nevenoval tzv. materiálnemu korektívu podľa § 10 ods.
2 Tr. zák., hoci obžalovaného odsudzoval za prečin. Krajský súd preto dopĺňa, pokiaľ ide o závažnosť
súdeného činu v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák., že vzhľadom na spôsob jeho vykonania, následok,
okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia, pohnútku obžalovaného a fakt, že sa trestnej
činnosti dopúšťa opakovane napriek odsúdeniam, je nepochybne vyššia ako nepatrná.

K výroku o treste všeobecne
Pokiaľ ide o samotný výrok o treste, obžalovaný mu v odvolaní vytýkal v podstate jeho prísnosť
poukazujúc na fakt, že v trestnom rozkaze, proti ktorému podal odpor mu bol uložený nižší trest, že on
po podaní odporu očakával ešte nižší trest a nie vyšší, pričom súd nezohľadnil jeho rodinný stav.

Skôr ako sa krajský súd vysporiadal s týmito námietkami obžalovaného musel preskúmať, či výrok
o treste zodpovedá stavu veci a zákonu, resp. či netrpí chybami, ktoré by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. V tejto súvislosti považuje krajský súd za potrebné pripomenúť
niektoré východiská rozhodné pre ukladanie trestu.
Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre

ukladanietrestovuvedenýchvust.§34ods.1,ods.3Tr.zák.,podľaktorýchtrestmázabezpečiťochranu
spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky
na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov,
trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa,
tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Trest ako taký je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému
činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a
možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe
hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t. j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný
zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť

vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu
a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných
členov spoločnosti.
Trest je aj jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia
v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa

a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia
(represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom
treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný
zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými
činmi a pred ich páchateľmi.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov
od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a
spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva
ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a

nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a
právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie,
pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi
prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa
trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne

odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne
ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.
V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu,
ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestuje prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a intenzita trestu musia byť súdom v
každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.
Neprimerane prísne (ale, samozrejme, i neprimerane mierne) tresty pôsobia škodlivo na páchateľa i

spoločnosť. U verejnosti môžu neprimerané tresty vyvolať súcit s páchateľom či ohroziť jej dôveru v
spravodlivé rozhodovanie súdu, či jej dôveru v súdnu moc ako celok. U páchateľa neprimerane prísne
tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé.
Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktorú trestným činom spáchal, a
preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým

predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy
páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom
v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže
dôjsť.Spravodlivosťtrestujetakmožnépovažovaťajzapredpokladprerastaniarepresívnehopôsobenia
trestu do pôsobenia výchovného.
Pri ukladaní trestu musí súd obligatórne prihliadnuť podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. na pomer a mieru

závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Zároveň pri určovaní druhu a výmery trestu
musí súd v súlade s ust. § 34 ods. 4 Tr. zák. prihliadnuť na spôsob spáchania trestného činu a jeho
následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na osobu páchateľa, jeho
pomery a možnosti jeho nápravy.
V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu,

ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu
je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a intenzita trestu musia byť súdom v každom
konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.
Neprimerane prísne (ale, samozrejme, i neprimerane mierne) tresty pôsobia škodlivo na páchateľa i
spoločnosť. U verejnosti môžu neprimerané tresty vyvolať súcit s páchateľom či ohroziť jej dôveru v

spravodlivé rozhodovanie súdu, či jej dôveru v súdnu moc ako celok. U páchateľa neprimerane prísne
tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé.
Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktorú trestným činom spáchal, a
preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým
predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy

páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom
v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže
dôjsť.Spravodlivosťtrestujetakmožnépovažovaťajzapredpokladprerastaniarepresívnehopôsobenia
trestu do pôsobenia výchovného.

K uloženiu nepodmienečného trestu odňatia slobody a jeho výmere
Vychádzajúc pri posudzovaní zákonnosti a primeranosti uloženej sankcie z vyššie uvedených kritérií
krajský súd dospel k nasledovnému záveru. Okresný súd u obžalovaného správne preskúmal
pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a správne u neho zistil len jednu
priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zák., pretože obžalovaný už v minulosti za trestný

čin opakovane odsúdený, pričom na jeho dosiaľ nezahľadené odsúdenia nebol dôvod neprihliadať.
Priznaniu poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zák. aj podľa názoru krajského súdu bránil nielen
postoj obžalovaného, ktorý na hlavnom pojednávaní trestnú činnosť nepriznával, ale aj to, že trestnú
činnosť úprimne neoľutoval. V dôsledku toho správne okresný súd ustálil u obžalovaného prevahu
priťažujúcich okolností a správne postupom podľa § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. zvýšil dolnú hranicu trestnej

sadzby o jednu tretinu.
Pokiaľ ide o druh trestu, okresný súd správne obžalovanému ukladal nepodmienečný trest odňatia
slobody a to primárne s poukazom na fakt, že obžalovaný trestný čin spáchal v skúšobnej dobe
podmienečného prepustenia, teda neprichádzalo u neho do úvahy ukladanie trestu odňatia slobody
spodmienečnýmodkladomjehovýkonu,nakoľkotentopostup ust.§49ods.2Tr.zák.vylučuje.Rovnako

s poukazom na uvedené neprichádzalo do úvahy ani uloženie alternatívneho trestu k trestu odňatia
slobody, lebo ak obžalovaného ani výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody (resp. jeho časti) ako
krajného prostriedku nápravy od ďalšej trestnej činnosti neodradil, tak je iluzórne sa domnievať, že by
iný ako nepodmienečný trest z hľadiska individuálnej prevencie v budúcnosti účel z tohto hľadiska splnil.
Pokiaľ ide o samotnú výmeru trestu, v rámci modifikovanej sadzby od 8 mesiacov až do 2 rokov

okresný súd obžalovanému uložil nepodmienečný trest odňatia slobody na samej dolnej hranici tohto
rozpätia. Takto vymeraný trest považuje krajský súd skôr za mierny, určite nie za neprimerane prísny ako
naznačuje obžalovaný. Obžalovaný je recidivista trestnej činnosti, ktorý bol pred spáchaním súdeného
trestného činu až 7-krát súdne trestaný, u ktorého ani predchádzajúci pobyt za mrežami neviedolk jeho náprave, keďže ho od ďalšej trestnej činnosti zjavne neodradil. U takýto páchateľov do popredia
vystupuje represívna funkcia trestania, lebo si to vyžaduje účinná ochrana spoločnosti. Takto vymeraný
trest je úmerný spáchanej trestnej činnosti, je spravodlivý a možno očakávať, že splní funkciu aj

z hľadiska generálnej prevencie. Niet pochýb o tom, že dostatočne vyjadruje aj morálnej odsúdenie
konania obžalovaného.

Odvolacie námietky obžalovaného ohľadne nedôvodného sprísnenia trestu oproti trestnému rozkazu
vyhodnotil krajský súd ako nedôvodné. Je pravdou, že obžalovanému bol uložený prísnejší trest oproti

trestnému rozkazu (o 2 mesiace), no obhajoba opomína dva podstatné faktory, ktoré tento postup
umožňovali. Tým prvým je dikcia ust. § 355 ods. 3 Tr. por., v zmysle ktorej pri prejednávaní veci na
hlavnom pojednávaní nie je samosudca viazaný právnou kvalifikáciou ani druhom a výmerou trestu
obsiahnutými v trestnom rozkaze. A tým druhým je, že v trestnom rozkaze ukladal okresný súd trest
aplikujúc ust. § 38 ods. 2 Tr. zák. za použitia ust. §§ 36 písm. l), 37 písm. m) Tr. zák., zatiaľ čo
v napadnutom rozsudku celkom správne aplikoval ust. § 38 ods. 4 Tr. zák. za použitia § 37 písm. m) Tr.

zák., teda trest ukladal pri inak ustálenom pomere poľahčujúcich a priťažujúcich okolností.
K námietke obžalovaného týkajúcej sa dopadu uloženej sankcie na jeho rodinu a dve maloleté deti
krajský súd uvádza, že na možné negatívne dôsledky trestnej činnosti mal obžalovaný myslieť skôr, ako
sa rozhodol v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia, v ktorej sa mal správať vzorne, ba priam
ukážkovo, spáchať tento úmyselný trestný čin.

Čo sa týka spôsobu výkonu uloženého trestu odňatia slobody, okresný súd postupoval v súlade so
zákonom, keď obžalovaného s použitím ust. § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon
trestusostrednýmstupňomstráženia,keďžeobžalovanývposlednýchdesiatichrokochpredspáchaním
súdeného trestného činu bol vo výkone nepodmienečného trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný
čin, konkrétne vo veci Okresného súdu Galanta sp. zn. 9T/70/2017.

K trestu zákazu činnosti
Pokiaľideotrestzákazučinnostiviesťmotorovévozidláakéhokoľvekdruhuvcestnejpremávke,okresný
súd nepochybil, keď podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. uložil obžalovanému aj tento druh trestu, nakoľko
sa trestnej činnosti dopustil v súvislosti s vedením motorového vozidla a účinná ochrana spoločnosti,
najmä ostatných účastníkov cestnej premávky, si uloženie tohto druhu trestu nepochybne vyžaduje.

Pokiaľ ale ide o jeho výmeru, okresný súd pochybil a trest obžalovanému vymeral pod dolnú hranicu
zákonom modifikovanej trestnej sadzby, nakoľko v dôsledku aplikácie ust. § 38 ods. 4 Tr.
zák. sa dolná hranica zákonného rozpätia trestu zákazu činnosti jedného roka zvýšila o jednu tretinu,
t. j. na 4 roky. Tým, že okresný súd obžalovanému uložil nižší ako 4- ročný trest zákazu činnosti, hoci
ho neukladal ako ďalší trest podľa § 43 Tr. zák. a teda nebol v tomto smere limitovaný, tak uvedeným

postupom okresný súd porušil Tr. zák. v prospech obžalovaného.
Krajský súd však uvedené porušenie Tr. zák. napraviť nemohol, nakoľko odvolanie podal len obžalovaný
vo svoj prospech. Krajský súd tak musel dôsledne rešpektovať zásadu zákazu zmeny k horšiemu
(prohibitioreformationisinpeius),ktorájevprípadeodvolaciehokonaniaexplicitnevyjadrenávust.§322
ods. 3 Tr. por. Predmetná zásada predstavuje jednu z esenciálnych zložiek práva na spravodlivý súdny

proces a je budovaná na princípe, že postavenie obžalovaného sa nemôže zhoršiť tým, že využije svoje
právo na podanie opravného prostriedku. Táto zásada teda garantuje možnosť obžalovaného napadnúť
rozhodnutie súdu v čo najširšom rozsahu bez obáv z rizika, že si zhorší svoju situáciu.

Záverečné zhrnutie

S poukazom na vyššie prezentované skutočnosti a právne úvahy dospel krajský súd k záveru, že
odvolanie obžalovaného nie je dôvodné, preto ho postupom podľa § 319 Tr. por. na verejnom zasadnutí
zamietol.
Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne (§ 163 ods. 4, § 170 ods. 6 Tr. por.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.