Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, November 29, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/86/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118237355
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:6118237355.1

Uznesenie

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvsporežalobcuU.P.,bývajúcehovU.,R..M.XX,právnezastúpeného
AK JUDr. Miriam Podhradská, s.r.o., so sídlom v Martine, Ambra Pietra 10645/17, proti žalovanej U.. U.
Š., bývajúcej v Ž., V. XXXX/X, právne zastúpenej Advokátska kancelária SLAMKA & Partners s.r.o., so
sídlom v Dolnom Kubíne, Radlinského 1735/29, o zaplatenie 55.400,- eur s príslušenstvom, vedenom
na Okresnom súde Žilina sp. zn. 41C/43/2018, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline

z 30. apríla 2020 sp. zn. 10Co/236/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo 16. mája 2019

č. k. 41C/43/2018-261 žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 451 ods. 1, § 451 ods.
2, § 454, § 456, § 457, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, § 107 ods. 2, § 107 ods. 3 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že tvrdenia žalovanej (ktorá
akúkoľvek pôžičku od žalobcu popierala) boli nesúrodé a priam navzájom si odporujúce. Okresný súd
uzavrel, že žalovaná nadobudla do svojho vlastníctva byt za finančné prostriedky žalobcu, tieto mu

nevrátila a byt si ponechala. V otázkach zmluvy o pôžičke okresný súd zdôraznil, že táto musí obsahovať
aj konkrétnu výšku požičaných prostriedkov. Nakoľko išlo o reálnu zmluvu, vyžadovalo sa i skutočné
odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi; pretože dokiaľ k odovzdaniu vecí nedôjde, medzi
zmluvnými stranami vzťah z pôžičky nevznikne. Okresný súd uviedol, že strany sa na pôžičke dohodli
cca dva týždne pred dražbou dotknutého bytu, nedohodli sa však na jej konkrétnej výške. Až následne
došlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov, a to vo výške 5.000,- eur a 41.400,- eur (spolu

46.400,- eur), čo bolo o 9.000,- eur menej než žalobcom uplatňovaný (z titulu tvrdenej zmluvy o pôžičke)
nárok 55.400,- eur. Za daného stavu okresný súd konštatoval, že hoci bola preukázaná vôľa žalovanej
požičať si finančné prostriedky od žalobcu na kúpu bytu a bolo tiež preukázané vybratie žalovanou dňa
30. septembra 2013 z účtu žalobcu sumy 14.000,- eur za účelom dražobnej zábezpeky (tá však činila len
5.000,- eur); účel vybratia naviac sumy 9 000 eur preukázaný nebol. Uvedená neurčitosť nemohla byť
konvalidovaná ani následným zaplatením ceny vydraženého bytu. Okresný súd zhrnul, že strany sporu

sa dohodli na určení predmetu pôžičky (peniaze), na prenechaní, resp. reálnom odovzdaní predmetu
pôžičky, ako aj na lehote splatnosti, avšak z dôvodu absencie dohody o konkrétnej výške pôžičky išlo o
neurčitý, a preto neplatný právny úkon. Okresný súd ďalej uviedol, že vec/zmluvný vzťah strán nebolo
možné posúdiť ako zmluvu o úvere, lebo tú môže uzavrieť len osoba, ktorej predmetom činnosti je
poskytovanie úverov; čo v osobe žalobcu splnené nebolo. Pokiaľ by sa malo jednať o nejakú inominátnu
zmluvu (§ 51 Občianskeho zákonníka), bolo povinnosťou strán konkrétne vymedziť skutkové tvrdenia,

resp. konkrétne uviesť, o akú inominátnu zmluvu by malo ísť. Pokiaľ bolo preukázané poskytnutie
prostriedkov z titulu neplatnej zmluvy o pôžičke, žalobca plnil žalovanej bez právneho dôvodu, resp. nazáklade neplatného právneho úkonu (§ 451 Občianskeho zákonníka). Na strane žalovanej tak došlo
k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu. Okresný súd konštatoval, že bezdôvodné obohatenie
získané z absolútne neplatného právneho úkonu vzniká spravidla od samého vzniku právneho úkonu.

Vzhľadom na žalovanou vznesenú námietku premlčania ustálil, že subjektívna premlčacia lehota začala
plynúť nasledujúci deň po poskytnutí finančných prostriedkov; t.j. 1. októbra 2013 a 10. októbra 2013,
čiže uplynula dňa 1. októbra 2015 resp. 10. októbra 2015. Z dôvodu uplynutia subjektívnej (dvojročnej)
premlčacej lehoty (žaloba bola podaná 29. mája 2018) nebolo potrebné posudzovať, či išlo o úmyselné
bezdôvodné obohatenie; t.j. či objektívna premlčacia lehota bola trojročná alebo desaťročná. Okresný

súd súčasne ustálil, že nešlo o synalagmatický záväzok, keďže žalovaná vo vzťahu k žalobcovi nič
(na základe neplatnej zmluve o pôžičke) neplnila; nemožno preto hovoriť ani o vzájomnej povinnosti
strán vrátiť si plnenia. V otázke vlastníctva prostriedkov na účte bolo rozhodné, kto je majiteľom účtu
(v súdenej veci žalobca), a teda z koho prostriedkov si žalovaná preukázateľne kupovala byt do svojho
vlastníctva. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že v spore plne úspešná žalovaná mala podľa
§ 255 ods. 1 zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) voči žalobcovi nárok na

náhradu v rozsahu 100 %.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 30.
apríla 2020 sp. zn. 10Co/236/2019 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Žalovanej priznal náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Okresný súd síce jednoznačne vyslovil, že vôľa zmluvných/

sporovýchstránsmerovalakuzavretiuzmluvyopôžičkeadošloajkposkytnutiuprostriedkovžalobcomv
prospechžalovanej;čovšakbezďalšiehoneznamenáplatnéuzavretiezmluvyopôžičke.Zodôvodnenia
rozsudku bolo dostatočne zrejmé, že dotknutý zmluvný proces okresný súd nevyhodnotil ako platne
zavŕšený; z ktorého titulu išlo o neplatný právny úkon. Následne predmetné plnenie posudzoval
prostredníctvom inštitútu bezdôvodného obohatenia. Záver o nedohodnutí konkrétnej výšky pôžičky bol

zrejmý aj zo súm, ktoré boli vybraté, resp. zaslané z účtu žalobcu. Pred dražbou bolo z tohto účtu
vybratých žalovanou 14.000,- eur, hoci výška dražobnej zábezpeky činila iba 5.000,- eur. Dotknutý byt
bol vydražený za 46.400,- eur, v ktorej súvislosti bola z účtu žalobcu ním poukázaná suma 41.400,-
eur. Rozdiel (9.000,- eur) medzi sumou zaplatenou za predmetný byt v súvislosti s dražbou (46.400,-
eur) a medzi žalobcom tvrdenou výškou pôžičky (55.400,- eur) žalobca v priebehu celého konania

dostatočne a predovšetkým skutkovo vierohodne nevysvetlil. Žiadny dôkaz (mimo vlastného - navyše
veľmi nekonkrétneho - vyjadrenia žalobcu) nepodporoval jeho tvrdeniu o údajnom dojednaní účelu
použitia čiastky 9.000,- eur na rekonštrukciu dotknutého bytu; a tým o výške pôžičky 55.400,- eur.
Svedecké výpovede potvrdili len výšku prostriedkov vybratých, resp. zaslaných z účtu žalobcu. Dokonca
aj vyjadrenia samotného žalobcu sú značne všeobecné bez vymedzenia konkrétnych skutkových

okolností. Pokiaľ práve suma 9.000,- eur mala predstavovať časť pôžičky určenú na rekonštrukciu,
bolo možné ju medzi stranami jednoznačne vymedziť už v čase pred dražbou. Tomu by zodpovedalo
aj vybratie z osobného účtu žalobcu nielen sumy nevyhnutnej na dražobnú zábezpeku (5.000,- eur),
ale tiež sumy prevyšujúcej o - presne - 9.000,- eur. Na druhej strane nebol dôvod vyberať už pred
dražbou (t.j. v čase, keď nebolo isté, či vydražiteľkou bude žalovaná) hneď aj sumu, ktorá by mala

slúžiť na rekonštrukciu na dražbe nadobudnutého bytu. Pre úplnosť súd doplnil, že okresný súd sa
neuspokojil iba so záverom o neplatnosti zmluvy o pôžičke, ale vzťah strán skúmal a vyhodnotil i z
hľadiskajehoeventualityakozmluvyoúvere.Dotknutézáveryneboližalobcomvodvolaníspochybnené.
Krajský súd dodal, že i v prípade posudzovania zmluvy medzi stranami ako zmluvy o návratnom
finančnom príspevku k zabezpečeniu bývania alebo zmluvy o poskytnutí služieb pri nadobudnutí

nehnuteľností (ktoré pomenovanie dáva do úvahy odvolateľ) by požiadavke určitosti právneho úkonu
zodpovedalo dojednanie konkrétnej výšky návratného príspevku, resp. ceny služby poskytnutej pri
nadobudnutí nehnuteľnosti/bytu. Vzhľadom na vyššie ustálenú neexistenciu dojednania o výške pôžičky
by teda ani tieto - Občianskym zákonníkom nepomenované - zmluvy nemohli byť platné a určujúcim
by bolo posúdenie nároku žalobcu prostredníctvom inštitútu bezdôvodného obohatenia. K odvolacej

námietke žalobcu ohľadne premlčania a jeho vedomosti (ako veriteľa) o bezdôvodnom obohatení bolo
nutné uviesť, že absolútna neplatnosť právneho úkonu nenastáva rozhodnutím súdu (rozsudok nemá
konštitutívny charakter), ale táto neplatnosť je daná od počiatku právneho úkonu. Pre začiatok plynutia
(subjektívnej) premlčacej lehoty pre uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia tak nebolo
podstatné, kedy sa veriteľ (v súdenej veci žalobca) dozvie právnu kvalifikáciu ním tvrdeného nároku.

Významným bol okamih, kedy sa dozvie o všetkých rozhodných skutkových okolnostiach; o nich mal
žalobca vedomosť bezprostredne po poskytnutí finančných prostriedkov žalovanej. V nadväznosti na
(správny) záver okresného súdu o uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty; resp. o uplatnení žalobcom
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia až po jej uplynutí, bola bezpredmetnou jeho odvolacianámietka, že okresný súd mal skúmať úmysel žalovanej nevrátiť poskytnuté prostriedky. Pokiaľ totiž
oprávnený subjekt/veriteľ zmešká subjektívnu premlčaciu lehotu, je právne irelevantné, či objektívna
premlčacia lehota ešte (ďalej) plynie alebo už uplynula. Inými slovami, ak (márne) uplynie subjektívna

dvojročná premlčacia lehota, je bezpredmetné, či objektívna lehota bola/je trojročná alebo desaťročná.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého

prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Namietal, že krajský súd
neprihliadol na skutočnosť, ktorá vyplynula z vykonaného dokazovania, že reálne medzi žalobcom a
žalovanou došlo k odovzdaniu sumy 46.400,- eur na konkrétny účel (kúpu bytu). Potvrdili to viacerí
svedkovia, bez ohľadu na to, na aký účel bolo žalovanej odovzdaných 9.000,- eur, hoci žalobca naďalej
tvrdil, že táto ostávajúca finančná hotovosť bola určená na rekonštrukciu bytu, ktorý mala žalovaná kúpiť
v čase pred dražbou, nemohla byť táto suma určitá, avšak zmluvné strany si boli vedomé toho, že na

rekonštrukciu bude použitá zostatková suma z finančnej hotovosti prevzatej žalovanou. Zároveň medzi
stranami ani nebolo sporné, že by k výberu sumy spolu 55.400,- eur žalovanou došlo. Mal za to, že
súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd pochybili, keď zmluvu o pôžičke posúdili ako neplatný právny
úkon z dôvodu, že strany sporu uzavreli v rozhodnom čase dohodu o konkrétnej výške pôžičky, a teda
sa jednalo o neurčitý právny úkon, právny úkon neplatný. Posúdenie neplatnosti zmluvy o pôžičke zo

strany súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu je rozporné so zákonom, najmä s ustanovením § 657 a
§ 37 Občianskeho zákonníka a ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, najmä s rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/325/2009 z 30. júna 2010. Súd nesprávne právne
vyhodnotil skutkový stav veci v súvislosti s uzavretím ústnej zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu. Súd
prvej inštancie bez žiadnej opory v skutkovom stave resp. v rozpore so skutkovým stavom a výpoveďami

žalobcu a svedkov vyhodnotil, že k momentu uzavretia ústnej zmluvy o pôžičke došlo v okamihu prvého
jednania medzi žalobcom a žalovanou o uzavretí zmluvy o pôžičke. Táto právna úprava nezodpovedá
vykonanému dokazovaniu. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil okamih uzavretia zmluvy o pôžičke
a zároveň, že danú vec (zmluvu o pôžičke) posudzoval výlučne formalisticky v rozpore s judikatúrou
súdov Slovenskej republiky a v rozpore s princípom preferencie platnosti právneho úkonu. V súvislosti

s námietkou premlčania, ktorú vniesla žalovaná bolo podľa dovolateľa zrejmé, že takto konala z dôvodu
vyhnúť sa povinnosti plniť žalobcovi sumu, ktorú medzičasom spotrebovala. V tejto súvislosti poukázal
narozhodnutieNajvyššiehosúduČeskejrepublikyz31.augusta2004sp.zn.25Cdo/2648/2003asp.zn.
25Cdo/539/2008 z 19. februára 2009. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok
krajského súdu a vec vrátil na ďalšie konanie, zároveň priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 %. Navrhol odklad vykonateľnosti a právoplatnosti dovolaním napadnutého
rozhodnutia.

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu navrhla podané dovolanie odmietnuť podľa § 447 písm. f/ CSP a
priznať žalovanej náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Posúdením návrhu dovolateľa o odklad právoplatnosti a vykonateľnosti dovolaním napadnutého
rozhodnutia najvyšší súd nezistil splnenie podmienok pre vyhovenie návrhu v zmysle ustanovenia § 444
ods. 1 a § 444 ods. 2 CSP, a preto v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné
rozhodnutie. Uvedený procesný postup z ústavnoprávneho hľadiska považuje za udržateľný aj Ústavný

súd Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 158/2022, IV. ÚS 442/2022).

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424

CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na
stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:

7. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok
a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej

Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že akzákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,
nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom

spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP.).

10. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

11. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní.

13. Právo na spravodlivý proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí
viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a
právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním
využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý

proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS

252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

14. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP namietal, že súd
nesprávne právne vyhodnotil skutkový stav veci v súvislosti s uzavretím ústnej zmluvy o pôžičke medzi
stranami sporu. K tomu dovolací súd uvádza, že kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň

procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov
vykoná (porov. § 185 ods. 1 CSP). Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci súdu korigovať
návrhy strán na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne
zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a
aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Z uvedeného

je zároveň zrejmé, že Civilný sporový poriadok strane konania priznáva právo vykonanie určitého
dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie žalobca v danej veci aj využil (neboli mu odňaté). Dovolací
súd dospel k záveru, že dôvody prezentované dovolateľom nenapĺňajú obsah odňatia možnosti konať
pred súdom takým procesným postupom súdu, ktorý by viedol k záveru, že odvolací súd rozhodovalsvojvoľne a jeho závery boli neudržateľné. K tejto námietke je potrebné uviesť, že dovolací súd nemôže
v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery, pretože v dovolacom konaní nemá možnosť
vykonávať dokazovanie, ale v zmysle § 442 CSP je viazaný skutkovým stavom, z ktorého vychádzal

odvolací súd potvrdzujúci rozhodnutie súdu prvej inštancie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižších inštancií, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania. Nedostatočne zistený skutkový stav veci, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov
alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
považované za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP (6Cdo/69/2020, 9Cdo/209/2020). Pri

posudzovaní ústavnosti tohto právneho názoru nedospel ústavný súd (II. ÚS 465/2017) k záveru o jeho
ústavnej neudržateľnosti. Súdna prax je jednotná v názore, že ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže
to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu
rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom. Postup súdu, ktorý v priebehu konania
nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá
prípustnosť dovolania (6Cdo/69/2020, 9Cdo/209/2020, 8Cdo/290/2019, 7Cdo/170/2020).

14.1. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že bola preukázaná vôľa strán uzavrieť
zmluvu o pôžičke (zjednodušene ich dohoda o tom, že žalobca požičia finančné prostriedky žalovanej),
ale nebolo preukázané, že by sa strany sporu dohodli na konkrétnej výške pôžičky. Sám žalobca na
pojednávaní dňa 18. marca 2019 na výslovnú otázku konajúceho súdu (zákonnej sudkyne), či sa v

čase uzavretia zmluvy strany dohodli na konkrétnej sume/výške pôžičky, jednoznačne odpovedal: „Nie“.
Záver o nedohodnutí konkrétnej výšky pôžičky je zrejmý aj zo súm, ktoré boli vybraté, resp. zaslané z
účtu žalobcu. Pred dražbou bolo z tohto účtu vybratých žalovanou 14.000,- eur, hoci výška dražobnej
zábezpeky činila iba 5.000,- eur. Dotknutý byt bol vydražený za 46.400,- eur, v ktorej súvislosti bola
z účtu žalobcu ním poukázaná suma 41.400,- eur. Rozdiel (9.000,- eur) medzi sumou zaplatenou za

predmetný byt v súvislosti s dražbou (46.400,- eur) a medzi žalobcom tvrdenou výškou pôžičky (55.400,-
eur) žalobca v priebehu celého konania dostatočne a predovšetkým skutkovo vierohodne nevysvetlil.
Žiadny dôkaz (mimo vlastného - navyše veľmi nekonkrétneho - vyjadrenia žalobcu) nepodporuje jeho
tvrdenie o údajnom dojednaní účelu použitia čiastky 9.000,- eur na rekonštrukciu dotknutého bytu; a
tým o výške pôžičky 55.400,- eur. Svedecké výpovede potvrdzujú len výšku prostriedkov vybratých,

resp. zaslaných z účtu žalobcu. Dokonca aj vyjadrenia samotného žalobcu sú značne všeobecné bez
vymedzenia konkrétnych skutkových okolností. Pokiaľ práve suma 9.000,- eur mala predstavovať časť
pôžičky určenú na rekonštrukciu, bolo možné ju medzi stranami jednoznačne vymedziť už v čase
pred dražbou. Tomu by zodpovedalo aj vybratie z osobného účtu žalobcu nielen sumy nevyhnutnej na
dražobnú zábezpeku (5.000,- eur), ale tiež sumy prevyšujúcej ju o - presne - 9.000,- eur. Na druhej

strane nebol dôvod vyberať už pred dražbou (t.j. v čase, keď nebolo isté, či vydražiteľkou bude žalovaná)
hneď aj sumu, ktorá by mala slúžiť na rekonštrukciu na dražbe nadobudnutého bytu.

15.Dovolacísúddospelvzhľadomnauvedenékzáveru,žeprocesnýpostupodvolaciehosúduneporušil
kogentné procesné ustanovenia, a nevymyká sa nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a

odvolací súd neporušil vo vzťahu k dovolateľovi zaručené procesné práva spojené so súdnou ochranou
práva.

16. V prejednávanej veci žalobca ďalej uviedol dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP
namietal, že posúdenie neplatnosti zmluvy o pôžičke zo strany súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu

bolo rozporné so zákonom, najmä s ustanovením § 657 a § 37 Občianskeho zákonníka a ustálenou
rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, najmä s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3Cdo/325/2009 z 30. júna 2010.

17. Aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie

odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady
prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia
ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem
iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným

v ustanoveniach § 431 až § 435 C.s.p. (porovnaj 2Cdo/203/2016, 3Cdo/216/2017, 4Cdo/64/2018,
6Cdo/113/2017, 7Cdo/95/2017 a 8Cdo/95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom
napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd
pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutáv CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť
dovolania.

18. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka).
Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej
riešeniezáviselonaaplikáciiainterpretáciiprocesnýchustanovení).Predmetnáotázkamusíbyťzároveň
procesnou stranou nastolená v dovolaní.

19. Žalobca vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, podľa ktorého je dovolanie
prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa
odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

20. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a
označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom
odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka
správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté

spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu
určitej právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

21. Dovolateľ podrobil kritike konanie a rozhodovanie odvolacieho súdu v otázke „posúdenie neplatnosti
zmluvy o pôžičke zo strany súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu bolo rozporné so zákonom, najmä

s ustanovením § 657 a § 37 Občianskeho zákonníka a ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho
súdu“. Podľa názoru žalobcu sa odvolací súd pri riešení tejto otázky odklonil od záverov, ku ktorým
dospel najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/325/2009 z 30. júna 2010.

22. Súd prvej inštancie prijal záver, že danosť vôle je základným predpokladom každého právneho

správania - tvorí podstatnú, neopomenuteľnú a ničím nenahraditeľnú (výkladom neodstrániteľnú)
náležitosť právneho úkonu. Právny úkon je prejavom vôle, s ktorým právny poriadok spája vznik, zmenu
alebo zánik práv a povinností účastníkov právneho vzťahu. Podstatu právneho úkonu tvorí prejav vôle.
Vôľa je nenahraditeľným elementom (prvkom) prejavu vôle. Prejav je odrazom (vyjadrením) psychického
vnútra človeka rozpoznateľný v objektívnej realite. Aby sa vôľa mohla v objektívnej realite (navonok)

uplatniť, musí byť vyjadrená tak, aby bola rozpoznateľná a uplatniteľná. Ak je prejav vôle uskutočnený
mlčky(konkludentne),vtýchtoprípadochsauplatňujepravidlo,ktorédovoľujenaňuprihliadať,lenpokiaľ
(vzhľadom na všetky okolnosti) sú vylúčené akékoľvek pochybnosti o tom, že tu vôľa je a tiež i to, aká
je táto vôľa (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. júna 2012, sp. zn. 7MCdo/12/2011).

22.1. Ďalej súd prvej inštancie k ústnej zmluve o pôžičke uviedol, že aby bola zmluva o pôžičke,
platným právnym úkonom musí obsahovať podstatné náležitosti vyžadované zákonom. Podstatnými
náležitosťami zmluvy o pôžičke je okrem označenia zmluvných strán predovšetkým určenie predmetu
pôžičky, resp. dohoda o druhovom určení veci, dohoda o prenechaní, resp. reálnom odovzdaní veci
veriteľom, o povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu a určení času vrátenia. Zmluva o peňažnej pôžičke,

tak ako bolo v danej veci, musí zároveň obsahovať aj konkrétnu výšku pôžičky, resp. konkrétnu sumu
požičaných peňazí. Zmluva o pôžičke je naviac reálnou zmluvou, k jej uzavretiu tak zákon vyžaduje i
skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu veci nedôjde, medzi
zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. Vznik pôžičky tak predpokladá dohodu strán a
skutočné odovzdanie predmetu pôžičky.

22.2. Vo svojom rozhodnutí sa zaoberal aj otázkou, či v danom prípade medzi stranami sporu došlo
k platnému uzatvoreniu ústnej zmluvy o pôžičke a dospel k záveru, že ústnu zmluvu o pôžičke medzi
stranami sporu nemožno považovať v súlade s § 37 OZ, podľa ktorého, právny úkon sa musí urobiť
slobodne vážne určite a zrozumiteľne, inak je neplatný, za platný právny úkon, nakoľko strany sporu

neuzavreli v rozhodnom čase dohodu o konkrétnej výške pôžičky, a teda jedná sa o neurčitý právny
úkon, právny úkon neplatný. Mal za to, že táto neurčitosť nemohla byť konvalidovaná ani zaplatením
následne vydraženej ceny predmetného bytu. Uviedol, že zmluva o pôžičke je reálny právny úkon, kde
pri dohode má dôjsť aj k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky, a teda ak sa strany sporu dva týždnepred dražbou dohodli na pôžičke, mali sa zároveň dohodnúť aj na konkrétnej výške pôžičky, ktorú si mali
odovzdať a následne vrátiť. Napriek uvedenému okresný súd zdôraznil, že danú vec posúdil ako nárok
uplatnený z titulu zmluvy o pôžičke, keď v konaní vyšlo najavo, že strany sporu sa dohodli na určení

predmetu pôžičky (peniaze), na prenechaní, resp. reálnom odovzdaní predmetu pôžičky, na povinnosti
vrátiť predmet pôžičky a tiež na určení času vrátenia, a to v lehote 4 rokov ako vyplynulo z vykonaného
dokazovania. Súd nevidel dôvod lehotu splatnosti 4 rokov vzhľadom na výšku poskytnutých finančných
prostriedkov považovať za rozpornú s dobrými mravmi. Avšak z dôvodu absencie dohody strán sporu o
konkrétnej výške pôžičky, sa podľa názoru súdu jedná o neurčitý, a teda neplatný právny úkon. Okresný

súd nad rámec uviedol, že v prípade ak sa niekto na základe dohody zaviaže na požiadanie iného (v
budúcnosti) poskytnúť v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a tento sa zaviaže mu
ich vrátiť (čo by prípadne podľa skutkových tvrdení žalujúcej strany mohol byť daný prípad), jedná sa
o iný zmluvný typ, a to zmluvu o úvere (§ 497 ObZ), ktorú však môže uzavrieť iba osoba, ktorá má
poskytovanie úverov zapísané ako predmet činnosti. V danej veci sa nejednalo o takýto podnikateľský
subjekt, a teda nebolo možné danú vec v tomto smere právne posúdiť. Pokiaľ sa jedná o tvrdenie

právneho zástupcu žalovaného, že ak sa nejedná o zmluvu o pôžičke jedná sa o nejakú inominátnu
zmluvu, okresný súd zdôraznil, že strana sporu má povinnosť tvrdenia, a teda povinnosť konkrétne
vymedziť skutkové tvrdenia, v tomto prípade konkrétne uviesť, resp. tvrdiť, o akú inominátnu zmluvu
sa má jednať aj s jej náležitosťami. Súd síce pozná právo, ale nemôže nahrádzať procesnú aktivitu
strán sporu a ich povinnosť tvrdenia, a sám z vlastnej činnosti bez konkrétnych skutkových tvrdení

posudzovať o akú konkrétnu osobitne neupravenú zmluvu (§ 51 OZ) by sa malo asi jednať. Súd mal
za to, že v prípade neurčitosti právneho úkonu sa jednalo o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, a
teda ústna zmluva o pôžičke v danej veci je absolútne neplatný právny úkon. Treba mať na pamäti, že
konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí z hľadiska jeho predmetu jeden celok
(m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzujúcim

rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odvolací súd sa totiž
pri odôvodňovaní napádaného rozsudku neobmedzil na skrátenú formu odôvodnenia (napriek existencii
takej možnosti, danej mu ustanovením § 387 ods. 2 CSP), ale pomerne dôkladne, zrozumiteľne a tiež
objektívne presvedčivo a uspokojivo v súlade s ustanovením § 387 ods. 3 CSP zaujal stanoviská k
všetkým relevantným odvolacím námietkam neskoršieho dovolateľa.

23. Poukazujúc na vyššie uvedené najvyšší súd konštatuje, že z obsahu spisu, a predovšetkým
rozhodnutí súdov oboch inštancií nevyplýva, že by tieto súdy nerešpektovali právne závery týkajúce sa
posúdenia neplatnosti zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu v rozpore s § 657 a § 37 Občianskeho
zákonníka,

24. Z porovnania právnych záverov, na ktorých v napadnutom rozsudku založil svoje rozhodnutie
odvolací súd, s podstatou záverov najvyššieho súdu, ktoré vyjadril v rozhodnutí nevyplýva, že by v
preskúmavanejveci-vprávnychotázkach,ktorýchsatýkatotorozhodnutie-došlozostranyodvolacieho
súdu k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

25. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP namietal
premlčanie odkázaním na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky z 31. augusta 2004 sp. zn.
25Cdo/2648/2003 a sp. zn. 25Cdo/539/2008 z 19. februára 2009. Odvolací súd sa s námietkou
premlčania vysporiadal nasledovne: „že absolútna neplatnosť právneho úkonu nenastáva rozhodnutím

súdu (rozsudok nemá konštitutívny charakter), ale táto neplatnosť je daná od počiatku právneho úkonu.
Pre začiatok plynutia (subjektívnej) premlčacej lehoty pre uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia tak nie je podstatné, kedy sa veriteľ (v súdenej veci žalobca) dozvie právnu kvalifikáciu
ním tvrdeného nároku. Významným je okamih, kedy sa dozvie o všetkých rozhodných skutkových
okolnostiach; o nich mal žalobca vedomosť bezprostredne po poskytnutí finančných prostriedkov

žalovanej. V širších právnych súvislostiach a úvahách odvolací súd odkazuje i na bod 57. odôvodnenia
napadnutého rozsudku. V nadväznosti na (správny) záver okresného súdu o uplynutí subjektívnej
premlčacej lehoty; resp. o uplatnení žalobcom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia až po jej
uplynutí, je bezpredmetnou jeho odvolacia námietka, že okresný súd mal skúmať úmysel žalovanej
nevrátiť poskytnuté prostriedky. Pokiaľ totiž oprávnený subjekt/veriteľ zmešká subjektívnu premlčaciu

lehotu, je právne irelevantné, či objektívna premlčacia lehota ešte (ďalej) plynie alebo už uplynula. Inými
slovami, ak (márne) uplynie subjektívna dvojročná premlčacia lehota, je bezpredmetné, či objektívna
lehota bola/je trojročná alebo desaťročná.26. Pre prípad, že sa dovolateľ predmetnou argumentáciou domáhal dovolacieho prieskumu podľa §
421 ods. 1 CSP, dovolací súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru (publikované rozhodnutie R
71/2018), v zmysle ktorej patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ predovšetkým

stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach
najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré
neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí

nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a
neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych
rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu
ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a
správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných

SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. Pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ sa
ale nenapĺňa rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), krajských
súdov Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Českej republiky, ani Európskeho súdu pre ľudské práva
(3Cdo/6/2017, 3Cdo/165/2018, 6Cdo/79/2017, 8Cdo/102/2017). Dovolacím súdom v zmysle § 421 ods.
1 písm. a/ CSP nie je ani Ústavný súd Českej republiky (3Cdo/38/2019). V dovolaniach, prípustnosť

ktorých je vyvodzovaná z tohto ustanovenia, nemožno preto (úspešne) poukazovať na rozhodnutia
uvedených súdov. Pokiaľ je riešenie určitej právnej otázky odvolacím súdom prípadne odlišné od riešení
danej otázky týmito súdmi, nemôže ísť o „odklon“ relevantný v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP
(3Cdo/204/2018).

27. Obiter dictum najvyšší súd dáva do pozornosti, že odklon právnych záverov odvolacieho súdu
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu odôvodňuje žalobca poukázaním na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2010, sp. zn. 3Cdo/325/2009. Súdy oboch inštancií sa
nemohli odkloniť od právnych záverov vyjadrených vo vyššie spomenutom rozhodnutí najvyššieho súdu,
pretože predpoklady neplatnosti zmluvy o pôžičke v prejednávanej veci vyvodili z odlišných skutkových a

právnych dôvodov. Rozhodnutie, na ktoré poukazuje žalobca, po skutkovej ani právnej stránke nesúvisí
s prejednávanou vecou, preto nemožno uzavrieť, že napadnuté rozhodnutie záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu.

28. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa §
420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP prípustné, nakoľko dovolacie dôvody nie sú vymedzené
spôsobom uvedeným v § 431 a § 435 CSP, preto dovolanie žalobcu ako neprípustné odmietol podľa
§ 447 písm. c/ a f/ CSP.

29. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

30. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.