Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 14, 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/82/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6321200970
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6321200970.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBanskejBystrici,akosúdodvolací,vsenátezloženomzzpredsedusenátuJUDr.Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu:
O. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. P. XXX/XX, XXX XX S., právne zastúpený Advokátskou
kanceláriou prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s. r. o., so sídlom Ku potoku 4, 040 16 Košice - Myslava, IČO:
54 725 542, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 3C/15/2021 - 121 zo dňa 11. mája
2022 ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku o čiastočnom vyhovení žalobe p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v závislom III. výroku o nároku na náhradu trov konania m e n í tak, že
žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného konania v rozsahu 100% z prisúdenej
sumy do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

III. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch

dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie čiastočne vyhovel žalobe o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5
000,- € za porušenie práva žalobcu na 48 hodinový týždenný pracovný čas vyplývajúci zo smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej
aj„smernica2003/88/ES“)zo4.novembra2003ažalobcovipriznalnáhradunemajetkovejujmyvovýške
2 400,- €.

2. Žalovaným vznesenú námietku miestnej nepríslušnosti vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú

s poukazom na predmet konania, ktorým je náhrada nemajetkovej ujmy (označovaná v žalobe aj ako
náhrada škody), ktorá mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku porušenia jeho práva garantovaného mu
právom Európskej únie (ďalej aj „Únia“), žalobca vykonáva prácu hasiča na pracovisku Okresného
riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Brezne, t.j. v obvode súdu prvej inštancie nastala
skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody, preto je súd prvej inštancie miestne príslušný na
prejednanie tohto sporu.

3. Súd prvej inštancie neakceptoval ani námietku nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného
v konaní, ktorú (ako z obsahu spisu vyplýva) zdôvodňoval tým, že žalobu pre netransponovanie,
resp. nesprávnu transpozíciu smernice EÚ môže podať Európska komisia na Súdny dvor Európskej
únie (ďalej aj „SD EÚ“ alebo „súdny dvor“) alebo fyzická/právnická osoba, ktorá bola priamo dotknutána vnútroštátny súd členského štátu a v tejto veci má za žalovaného žalobca označiť svojho
zamestnávateľa, keď svoj nárok opiera o nedodržanie 48 hodinového týždenného pracovného času
podľa úniového práva. Súd prvej inštancie vyslovil záver, že vecná pasívna legitimácia v konaní

o náhradu škody pre nesprávnu transpozíciu smerníc EÚ do noriem vnútroštátneho práva svedčí
členskému štátu - Slovenskej republike ako objektívne zodpovednému subjektu, za ktorú v konaní koná
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy, ktorý zodpovedá za faktickú
implementáciu úniového práva do vnútroštátneho poriadku (v tomto prípade do zákona č. 315/2001 Z.
z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej aj „zákon o Hasičskom a záchrannom zbore“ alebo „zákon

č. 315/2001 Z. z.“), do pôsobnosti ktorého daná oblasť patrí, pričom do jeho pôsobnosti patrí aj správa
a riadenie Hasičského a záchranného zboru.

4. Za nedôvodnú považoval súd prvej inštancie aj námietku premlčania peňažného nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy za obdobie od 27.04.2018 do 27.04.2021, t.j. tri roky spätne od podania žaloby.

5. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s názorom žalovaného, že na príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru sa smernica 2003/88/ES nevzťahuje z dôvodu, že služba hasičov je subsumovaná
pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení
na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia a pracovníkov pri práci (ďalej aj „smernica
89/391/EHS“). S poukazom na článok 1 ods. 2 psím. a), ods. 4 smernice 2003/88/ES a čl. 2 ods. 2

smernice 89/391/EHS, v zmysle ktorého sa neuplatňuje iba tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej
ochrany. Podľa súdu prvej inštancie čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS označuje činnosti, pri ktorých
príslušníci zborov zasahujú proti ľudskému či prírodnému nebezpečenstvu, nie však tie oblasti výkonu
ich služby, kde štát môže ovplyvniť ochranu zdravia a životov a bezpečnosť ich práce. Okrem iného to

vyplýva aj z doterajšej judikatúry Európskeho súdneho dvora, ale napr. aj zo skutočnosti, že samotná
smernica č. 2003/88/ES v niektorých svojich ustanoveniach s takýmito zbormi počíta, napr. v čl. 17
ods. 3. Slovenská republika pritom pri tvorbe právneho predpisu zákona č. 315/2001 Z.z. výslovne
implementovala predmetnú smernicu do tohto právneho predpisu, čo vyplýva z prílohy č. 4, bod 6 tohto
zákona. Z uvedeného vyplýva, že v rámci tvorby tohto právneho predpisu bol štát povinný zabezpečiť aj

stanovenie predpísaného limitu 48 hodín maximálneho týždenného pracovného času, ako je stanovený
v čl. 6 písm. b) uvedenej smernice pre každé obdobie 7 dní v rámci stanoveného referenčného obdobia.

6. Súd prvej inštancie mal za to, že sú splnené kumulatívne podmienky zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú jednotlivcovi porušením práva Únie, a to: 1. cieľom porušenej právnej normy EU bolo

priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením a škodou
spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

7. Z vykonaného dokazovania ma súd prvej inštancie preukázané, že žalobca pracuje od roku 2012
ako hasič (člen Hasičského a záchranného zboru). Tabuľkovým prehľadom predloženým žalobcom za

obdobie od 10/2017 do 03/2021 (obsah ktorého žalovaný nespochybňoval) žalobca preukazoval, že
pracuje v 24 hodinových zmenách, počas ktorej sa musí zdržiavať na pracovisku a byť zamestnávateľovi
k dispozícii na výkon služby. Z 24 hodinovej zmeny sa žalobcovi do fondu pracovného času započítava
iba služobný čas v trvaní 16,5 hodín napriek tomu, že na služobný čas bezprostredne nadväzuje
služobná pohotovosť v trvaní 7,5 hodín. Služobná pohotovosť v trvaní 7,5 hodín sa žalobcovi do

fondu pracovného času nezapočítava, v dôsledku čoho dochádza k prekračovaniu maximálneho
týždenného limitu pracovného času 48 hodín počas sledovaného referenčného obdobia, v tomto
prípade počas kalendárneho polroka. V uvedenom časovom horizonte rokov 2017 až 2021 boli v
tabuľke konkretizované z hľadiska odslúžených hodín vždy len 3 mesiace, nie celé referenčné obdobia
kalendárnych polrokov, preto bolo nutné považovať túto časť len za doplnkové informácie, z ktorých

bolo možné ustáliť, že prekročenie limitu 48 hodín týždenne bolo zrejme prítomné aj v inom období,
než v kalendárnych nepremlčaných polrokoch rokov 2018 až 2021 (od 27.04.2018 do 27.04.2021).
Uvedené vyplynulo aj z výpovede žalobcu, ktorý síce všeobecne hovoril o čase svojho pôsobenia v
hasičskom zbore, kedy vykonávanie služieb v uvedených cykloch a s približne rovnakými podmienkami
pre odpočinok medzi jednotlivými služobnými dňami bolo na rovnakej úrovni. Okrem toho prekročenie

stanoveného limitu nepriamo vyplynulo aj z ďalšej skutočnosti, o ktorej žalobca vypovedal, a to
faktickej nemožnosti čerpať dovolenku na zotavenie v čase dlhšom ako je jeden týždeň vzhľadom na
poddimenzovaný personálny stav na jeho pracovisku.8. Súd prvej inštancie bol názoru, že na rozdiel od ust. § 92 ods. 2 Zákonníka práce (správne § 96
ods. 2 Zákonníka práce - poznámka odvolacieho súdu), zákon o Hasičskom a záchrannom zbore (s
poukazom na jeho ustanovenia §§ 85, 86, 88, 89, 91, 92) nestanovuje výslovne, že neaktívna časť

služobného (pracovného) času sa považuje za pracovný čas, t.j. započítava sa do služobného času
výkonuštátnejslužby.Vyplývatoajzvyjadreniažalovaného,ktorývkonanísícenajednejstraneuviedol,
že v prípade nariadenej aj určenej služobnej pohotovosti ide o výkon štátnej služby v rámci služobného
času,avšakčasneaktívnejslužobnejpohotovostisadocelkovéhosúčtupracovnéhočasunezapočítava.
Tým, že z ustanovení zákona o Hasičskom a záchrannom zbore nevyplýva, že by služobná pohotovosť

hasičov v mieste výkonu služieb bola považovaná za súčasť ich služobného času dochádza k rozporu
s právom Únie, nakoľko v zmysle čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES je pracovným časom akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou, t.j. aj čas neaktívnej časti
služobnej pohotovosti. Vzhľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že smernica 2003/88/ES
nebola do slovenského právneho poriadku (zákona č. 315/2001 Z.z.) prebratá správne, nakoľko nebol

naplnený cieľ smernice spočívajúci v garantovaní bezpečnosti a zdravia pracovníkov okrem iného aj
zabezpečením dostatočného nároku pracovníka na odpočinok stanovením maximálneho 48 hodinového
priemerného týždenného pracovného času, čím bolo porušené práva Únie neprijatím opatrení na
zabezpečenie neprekročenia maximálneho 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času
v zmysle článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Vzhľadom na uvedené článok 6 písm. b) smernice

2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom vzhľadom cieľ ním
sledovaný, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, od ktorej sa nemožno odchýliť, ani pokiaľ ide o také
činnosti ako je práca hasičov, hoci by k tomu došlo aj so súhlasom dotknutého pracovníka. Aj keď
teda krajské a okresné riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru postupujú v súlade so zákonom

č. 315/2001 Z.z., porušujú pravidlá určené smernicou 2003/88ES, čím nedochádza ani k jej správnemu
vykonávaniu pri správe a riadení zboru zo strany Ministerstva vnútra SR.

9. Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd prvej inštancie za to, že žalobca v rozpore s právom Európskej
únie nemá dostatočný čas na regeneráciu a odpočinok, resp. že jeho určený čas služieb v jednotlivých

týždňoch mu neumožňuje dostatočný odpočinok na regeneráciu, na základe čoho v zmysle § 11
Občianskehozákonníkavplatnomznení(ďalejaj„Občianskyzákonník“alebo„O.z.“)dochádzakzásahu
do jeho osobnostnej integrity, a to v oblasti súkromia a rodinného života, nepriamo aj vo vzťahu k
jeho zdravotnému stavu. Takýto zásah je nežiadúci, právom nedovolený a zároveň zakladajúci nárok
dotknutejosobynazadosťučinenie,resp.peňažnúnáhraduvzmysle§13ods.1,2O.z.Dôvodyuvedené

v ust. § 13 ods. 1, 2 O.z. sú demonštratívne, nepredstavujú ohraničený výpočet prípadov, pri ktorých
nároknanáhradunemajetkovejujmyvzniká.Nevyžadujesaibasplneniepodmienkyzníženiadôstojnosti
fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných
právach dotknutého jedinca. Žalobca si uplatnil predmetnou žalobou svoj nárok v súvislosti s porušením
jeho nároku na odpočinok a preto tento nárok súd posudzoval ako nemajetkovú ujmu, čo okrem

slovenskéhoprávnehoporiadkuzohľadňuje ajzámertvorcusmernice2003/88/ES.Smernicabolaprijatá
v záujme zamedzenia pracovných úrazov a chorôb z povolania, jej cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť
preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich
ochrany bez podriaďovania sa ekonomickým úvahám.

10. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorého vyplynulo, že žalobca je zamestnaný
v Hasičskom a záchrannom zbore od roku 2012, prešiel rôznymi pozíciami a od roku 2020 pracuje
ako technik - strojník, je slobodný, popri práci má menej času na svojpomocnú rekonštrukciu svojho
staršieho rodinného domu, v ktorom býva, všetko závisí od toho, ako mu vychádzajú služby, podobne
ako ostatní zamestnanci potrebuje čas na oddych, regeneráciu a čas venovať sa svojim záľubám,

športu, predovšetkým cyklistike, lyžovaniu a korčuľovaniu by síce podľa súd prvej inštancie prichádzalo
pre žalobcu do úvahy ako satisfakcia poskytnutie náhradného voľna v primeranom rozsahu, na čo
poukazoval aj žalovaný, avšak v spojení s ďalšími výsledkami dokazovania - poddimenzovaný stav
hasičov na pracovisku žalobcu, by poskytnutím náhradného voľna bolo ohrozené riadne plnenie úloh
Hasičského a záchranného zboru na danom pracovisku. Preto v danom prípade je podľa súdu prvej

inštancie namieste žalobcom požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej zmyslom je
zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, ku ktorému zo strany žalovaného nepochybne
dochádza tak, aby bola chránená jeho osobnosť aj vo sfére práva na súkromie a rodinný život,
pričom súd prvej inštancie považoval za primerané, aby náhrada zohľadňovala strednú mieru závažnostitohto zásahu, nakoľko vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca v súčasnosti netrpí žiadnym
vážnym ochorením v dôsledku porušenia jeho práva zo strany žalovaného a taktiež jeho súkromný a
osobný život nebol negovaný zo strany žalovaného v značnej miere. Preto za účelom kompenzácie

vyššie uvedených nepriaznivých následkov neoprávneného zásahu za daných okolností považoval za
primeranú peňažnú náhradu nemajtokovej ujmy sumu 800,- € za jeden rok, t.j. spolu sumu 2 400,- €
za obdobie žalovaných troch rokov. Zároveň mal za to, že aj keď žalobcom požadovaná náhrada v
sume 5 000,- € nebola zjavne neprimeraná, táto bola na základe úvahy súdu vzhľadom na vykonané
dokazovanie znížená, a preto v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

11. O nároku žalobcu na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 255
ods.1vspojenís§262ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuvplatnomznení(ďalejaj„C.s.p.“)vrozsahu
100% vzhľadom na predmet konania, kde výška priznaného plnenia závisela od úvahy súdu, výsledok
sporu nevedel žalobca ovplyvniť, a preto nevyhovenie žalobe v celom rozsahu nemožno považovať za
čiastočný neúspech.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalovaný. Rozhodnutie považoval podľa
obsahu odvolania za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. a), f) a h) C. s. p.
Zopakoval svoju obrannú argumentáciu z konania pred súdom prvej inštancie o nedostatku právomoci
všeobecného súdu Slovenskej republiky posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne

záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej únie, a to ani ako otázku predbežnú z dôvodu,
že dôsledky aplikácie záveru vysloveného súdom prvej inštancie o nesprávnej transpozícii smernice
2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. by presiahli predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje iba
individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy. Ak sa súd prvej inštancie nezaoberal
otázkou, či do jeho právomoci patrí posudzovanie takto nastolenej otázky [či zákon č. 315/2001 Z. z.

prebral smernicu 2003/88/ES (ne)správne], jeho rozhodnutie vykazuje znaky arbitrárnosti.

13. Súd prvej inštancie sa podľa názoru žalovaného nesprávne vysporiadal s ním vznesenou námietkou
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, keď nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi
„prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“; v prvom prípade ide o transponovanie, t. j. prebratie

konkrétneho znenia alebo obsahu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu a v
druhom prípade o použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad. Na to, aby bolo možné
konštatovať, že smernica 2003/88/ES bola prebratá do zákona č. 315/2001 Z. z. nesprávne, malo
byť porovnané znenie zákona o Hasičskom a záchrannom zbore v znení pred účinnosťou, ako aj po
účinnosti (t. j. po prebratí) smernice 2003/88/ES. Žalobca pripúšťa, že zákon č. 315/2001 Z. z. výslovne

neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich
služobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48
hodín. To však podľa žalovaného neznamená, že smernica 2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001 Z.
z. prebratá nesprávne. Aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala, povinnosťou štátu nebolo skopírovať
doslovné znenie každého ustanovenia smernice 2003/88/ES do textu zákona č. 315/2001 Z. z. aj

vzhľadom na priamy účinok smernice Európskej únie. Smernica môže byť do vnútroštátneho právneho
poriadku prebratá správne, ale nesprávne aplikovaná, napríklad zamestnávateľom. Až nesprávna
aplikácia smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody. Preto
bolo potrebné rozlišovať prebratie a aplikáciu smernice. Slovenská republika pri prebratí smernice
2003/88/ES neporušila žiadne predpisy; pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna

škoda a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky uplatňované v tomto konaní. Žalobca mzdové
nároky vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu skrýva za náhradu škody vo forme nemajetkovej
ujmy. Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice na
pracovnoprávny vzťah žalobcu. Prvoinštančný súd v napádanom rozhodnutí vyjadruje presvedčenie,
že „kritériá na stanovenie výšky náhrady musia byť analogicky „prepožičané“ od ustanovení o ochrane

osobnostivObčianskomzákonníkuanemožnoautomaticky,mechanickyacelkomformalistickynahradiť
žalobcovi jeho ujmu aplikujúc kritériá pre náhradu škodu, pod ktorú náš právny poriadok náhradu
nemajetkovej ujmy nesubsumuje“, uvedené prispieva k zmätočnosti samotného právneho posúdenia,
ako aj odôvodnenia rozhodnutia vzhľadom na rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov, ako aj judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré žaloby týkajúce sa ochrany osobnosti alebo náhrady škody

z nej vyplývajúcej voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom vnútra v celom rozsahu zamietajú
z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v spore. Súd prvej inštancie preto nesprávne posúdil
otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní.14. Rozsah pôsobnosti smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1 smernice 89/391/
EHS, ako aj negatívne v článku 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Podľa názoru žalovaného sa smernica
2003/88/ES neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej

ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa
smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v
plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené, tak ako to tvrdí žalobca. Žalovaný tvrdí,
že štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru možno jednoznačne subsumovať pod
negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 tejto smernice z dôvodu,

že štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby
príslušníkov policajného zboru, ako aj profesionálnych vojakov. Úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a
záchranného zboru plnia, možno subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v
zmysle článku 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Vyplýva to z ustanovenia § 3 ods. 2 písm. a), d) zákona č.
315/2001 Z. z. a zákona č. 129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom systéme. Rozhodnutie SD EÚ vo
veci C-429/09 Günter Fuß sa týka mestského hasiča, preto ho nie je možné považovať za smerodajné.

Režim výkonu hasičských činností v štruktúre mestských hasičov sa úplne odlišuje od režimu, v akom
fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky, ktorého zriaďovateľom je štát
a sú im poskytované rôzne osobitné výhody od „definitívy“ až po systém sociálneho zabezpečenia ako
príslušníkom policajného zboru. V otázkach služobného času a odmeňovania sa smernica 2003/88/ES
na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje. Táto oblasť je v plnej miere v pôsobnosti

vnútroštátnej právnej úpravy. Súd prvej inštancie preto nesprávne posúdil pôsobnosť smernice 2003/88/
ES, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje.

15. Podľa názoru žalovaného žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody, ktorú
v žalobe stanovil veľmi nejasným spôsobom. Žalobca tvrdí, že mu škoda vznikla tým, že vykonával

nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. Ak aj súd
prvej inštancie dospel k záveru, že služobná pohotovosť je pracovným časom a má sa žalobcovi
zarátavať do fondu pracovného času, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na
náhradu škody. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplývajú všeobecné podmienky pre úspešné uplatnenie
si nároku na náhradu škody za porušenie práva Únie, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Tieto

podmienky sú definované takto: 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva,
2. porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcovi
existuje príčinná súvislosť. K forme a spôsobu výpočtu náhrady škody SD EÚ v rozhodnutí C-429/09
Günter Fuß dôvodil, že smernica 2003/88/ES neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady
škody vzniknutej porušením jej ustanovení, preto vznik škody musí posudzovať vnútroštátny súd podľa

zásad rovnocennosti a efektivity a musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo
finančným odškodnením a definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Pre záver,
či a v akej miere došlo v prípade žalobcu k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový týždenný
pracovný čas bolo potrebné zo strany žalobcu preukázať, či v rozhodnom období skutočne pracoval
žalobca nad takýto limit. Žalobca totiž v žalobe nezohľadnil reálne odpracované hodiny vzhľadom

na pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých nebol k dispozícii
zamestnávateľovi, preto v týchto prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody, aj keď sa žalobcovi
tento čas započítaval do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený. Nie všetky hodiny odpracovanej
pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto bolo potrebné zohľadniť
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov, čím sa súd

prvej inštancie v napadnutom rozsudku nezaoberal. Žalobca vychádzal v žalobe iba z priemerných
hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času, ako aj času odpracovanej pohotovosti, avšak z
uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne obdobie skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho
limitu pracovného času pri referenčnom období 6 mesiacov. Žalovaný opätovne zdôraznil, že počas
služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, má byť

pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ služobný zásah nariadený nie
je, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Znamená to, že žalobca nemusí byť bdelý a
aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca
dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť
práce.

16. Žalovaný podotkol, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na
zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade
s princípom hospodárnosti, a teda na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca nepreukázala ani riadne neodôvodnil výšku ujmy. Podľa názoru žalovaného tabuľky priložené k žalobe nemožno
považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy.

17. Súd prvej inštancie subsumoval nárok na náhradu škody pod ustanovenie Občianskeho zákonníka
v podobe nemajetkovej ujmy. Priznanú výšku nemajetkovej ujmy považuje žalovaný za neprimeranú
a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v
porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia. Pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme je tiež
nevyhnutné, aby súd zdôvodnil, prečo nebolo pre žalobcu postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods.

1 Občianskeho zákonníka, resp. čím bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, ktorá by
odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy v danej výške. Žalobca nepreukázal zásah do súkromného,
rodinného života, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej
miere, ktorá by odôvodňovala výšku súdom prvej inštancie priznanej sumy. Náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch môže súd priznať iba ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola možná,
resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere

znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. U žalobcu nebolo preukázané, že by
utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Žalobca sa
žalobou nedomáha, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti,
ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši údajný protiprávny
stav do budúcnosti, ale naopak, vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Zo žaloby vyplýva, že

žalobca vidí problém vo svojom nedostatočnom finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti,
lebo sa žalobou domáha iba finančného plnenia od Slovenskej republiky. Otázkou je, akú inú činnosť
by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku
vzhľadom na to, že tento čas pripadá na nočné hodiny od 22.30 do 5.30 hod., ktoré každá fyzická
osoba využíva na spanie a je objektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou

inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. Žalobca potvrdil, že by chcel,
aby sa mu čas pohotovosti započítal do fondu pracovného času. Nič také však v žalobe nežiada a
nežiadal to ani od svojho zamestnávateľa. Ak by sa čas pohotovosti započítaval do fondu pracovného
času žalobcu, žalobca by musel počas pohotovosti tráviť čas na pracovisku a nemohol by ho tráviť
inde, napríklad so svojou rodinou. Z toho vidieť jednoznačný rozpor v tvrdeniach a zámeroch žalobcu

a preukazuje to skutočnosť, že žalobcovi žiadna nemajetková ani iná ujma vzniknúť nemohla. Ak by v
dôsledkunesprávnehoprebratiasmernice2003/88/ESzásahdoprávžalobcupretrvával,bolobycelkom
prirodzené, aby sa žalobca domáhal upustenia od takéhoto zásahu u svojho zamestnávateľa v zmysle
§ 13 ods. 1 O.z. To, že takúto požiadavku žalobca nevzniesol a domáha sa len finančného plnenia
preukazuje, že úvahy súdu prvej inštancie o porušení práva žalobcu na primeraný odpočinok a z toho

vyplývajúceho zásahu do jeho osobnostných práv sú bezpredmetné, nakoľko žalobca nechce žalobou
dosiahnuť zlepšenie či úpravu svojej pracovnej pozície u zamestnávateľa. Žalobca nevyvinul žiadnu
snahu na to, aby sám vzniku tvrdenej ujmy či škody predišiel. Neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že
odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, ani že by výkon služobnej pohotovosti, za ktorú každý mesiac
dostáva odmenu, pociťuje ako výraznú ujmu. Podľa zásady spoločnej právnym systémom členských

štátov musí poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, vyvinúť primerané
úsilie, aby rozsah škody obmedzila (podľa rozsudkov C-46/93 Brasserie du Pecheur, rozsudku Mulder
a i./Rada a Komisia, C-104/89 a C-37/90).

18. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu

zamietol.

19. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Ohľadne žalovaným tvrdeného
nedostatku právomoci všeobecného súdu spor prejednať a rozhodnúť poukázal na povinnosť

vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ vykladať ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov
čo najviac v súlade s právom Únie a ak takáto interpretácia nie je možná, na povinnosť súdu
bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenia bez toho, aby požiadal alebo vyčkal na
predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s
úniovým právom (C-231-233/06, C-128-131/07).

20. K tvrdeniam žalovaného, že ak sa hasiči podieľajú aj na civilnej ochrane obyvateľstva, smernica
2003/88/ES sa na nich nemôže vzťahovať žalobca uviedol, že významom a výkladom článku 2 ods.
2 smernice 89/391/EHS sa zaoberali viaceré rozsudky Európskeho súdneho dvora, výklad ktorýchje všeobecne záväzný a s ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade. V prípade C-397/01 Bernhard
Pfeiffer súd konštatoval, že článok 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS nevylučuje z jej pôsobnosti služby
civilnej obrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné

pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Výnimka uvedená v článku
2 ods. 2 smernice 89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb
nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia
alebo situácia osobitného rozsahu, napríklad katastrofa, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť
pracovný čas pre zásahové záchranné tímy. Rovnaký záver, že na činnosti zásahových síl verejnej

hasičskej služby sa nevzťahuje výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS, ale naopak
tieto činnosti patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok,
vyplýva aj z ďalšieho rozhodnutia SD EÚ C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg a rozhodnutia
C-518/15 Ville de Nivelles/Matzak. Tieto závery sú potvrdené aj samotnou smernicou 2003/88/ES, ktorá
v článku 17 ods. 3 bod iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.

21. Žalobca zotrval na názore, že smernica 2003/88/ES nebola správne transponovaná do zákona
č. 315/2001 Z. z., ak ustanovenia tohto zákona negarantujú 48 hodinovú týždennú pracovnú dobu
pre hasičov. Súčet služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48 hodín
týždenne, čím dochádza k porušeniu článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES na ujmu žalobcu.
Podrobnejší výpočet týždennej služobnej doby hasičov je uvedený v žalobe. Z neho vyplýva, že

každý hasič pracujúci na zmeny bežne strávi na pracovisku týždenne 57,95 hodiny, čo je v rozpore
s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Žiadne ustanovenie zákona o Hasičskom a záchrannom
zbore nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť
ich týždenného služobného času. Tým sa zákon o Hasičskom a záchrannom zbore odlišuje od
§ 96 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje smernicu 2003/88/ES a na ňu

nadväzujúcu judikatúru SD EÚ. Zákonník práce sa však v otázke právnej kvalifikácie pohotovosti na
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje, čo vyplýva z ustanovenia § 193 zákona č.
315/2001 Z. z. Skutočnosť, že podľa zákona o Hasičskom a záchrannom zbore pracovnú pohotovosť
hasičov zákonodarca nekvalifikuje ako súčasť ich služobného času potvrdzujú jeho ustanovenia,
§§ 85, 86, 91, 92 a 122. Práve tieto ustanovenia zákona o Hasičskom a záchrannom zbore sú v

rozpore so smernicou 2003/88/ES z dôvodu odlišnej definície pracovného času. Z judikatúry SD EÚ
vyplýva, že do rozsahu týždenného pracovného času sa započíta aj stav pracovnej pohotovosti na
pracovisku,pretožezamestnanecjekdispozícii zamestnávateľoviapracovnúpohotovosťnapracovisku
nemožno považovať za čas odpočinku. Slovenská republika do zákona o Hasičskom a záchrannom
zbore neprebrala ustanovenia smernice 2003/88/ES, nakoľko pracovnú pohotovosť jeho príslušníkov

nepovažuje za súčasť ich týždennej služobnej doby a ani ich neodmeňuje spôsobom určeným pre
výkon služobnej činnosti v služobnej dobe služobným platom. Uvedené pochybenie nemá len abstraktný
význam, pretože podľa práva Únie takáto situácia príslušníkom Hasičského a záchranného zboru
spôsobuje škodu, náhrady ktorej sa môžu domáhať pred vnútroštátnymi súdmi. Žalovaný zdôrazňuje,
že služobný čas príslušníkov Hasičského a záchranného zboru je nerovnomerne rozvrhnutý v rámci

6 mesačného referenčného obdobia, ale nereaguje na kľúčový problém, t. j. či aj počas referenčného
obdobia sú štáty povinné garantovať priemerný 48 hodinový týždenný pracovný čas podľa článku 6
písm. b) smernice 2003/88/ES. Žalobca tvrdí, že tento záväzok platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu
k referenčnému obdobiu, nakoľko žiadne ustanovenie smernice 2003/88/ES nespája so zavedením
referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa článku 6 písm. b) smernice.

SD EÚ v rozsudku C-254/18 Syndicat des cadres de la sécurité intérieure uviedol, že článok 6
písm. b), článok 16 písm. b) a článok 19 prvý odsek smernice 2003/88/ES sa majú vykladať tak, že
nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného
času stanovuje referenčné obdobia, ktoré sa začínajú a končia v určitých kalendárnych obdobiach,
pokiaľ táto právna úprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny

pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia 6 mesiacov zapadajúceho
do rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období. Žalobca tvrdí, že zákon o
Hasičskom a záchrannom zbore neupravuje mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že priemerný pracovný
čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas stanovených 6 mesačných referenčných období.

22. Smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia upravujúce proces náhrady škody vzniknutej
porušením jej ustanovení a ani stanovenia jej výšky. Rozsudky Súdneho dvora Európskej únie sa
obmedzujú len na formulovanie zásad, ktoré treba rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov
v konaniach o náhradu škody vzniknutej jednotlivcom v dôsledku porušenia ich práv garantovanýchprávnym poriadkom EÚ. Z rozsudku SD EÚ vo veci C-429/09 Günter Fuß týkajúcej sa priamo škôd
vznikajúcich hasičom pre nerešpektovanie 48 hodinovej týždennej pracovnej doby podľa smernice
2003/88/ES vyplýva, že pod škodou je treba rozumieť škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty

času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený v článku
6 písm. b) smernice 2003/88/ES rešpektovaný. V okolnostiach prípadu žalobcu treba za primeraný
odpočinok v zmysle smernice 2003/88/ES považovať taký, ktorý by mal nasledovať po 48 hodinovej
týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. Slovenská právna
úprava neobsahuje osobitnú právnu úpravu konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových

práv jednotlivcov a ani pravidlá, použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. V
dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu možno na takýto prípad
použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa § 11 až 13 Občianskeho
zákonníka z dôvodu, že tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade
škody uplatňovanej žalobcom. Nahradiť nemajetkovú ujmu v peniazoch umožňuje § 13 ods. 2 O.z.,
ktorý ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej

vážnosti v spoločnosti.

23. V odvolacej replike žalovaný poukázal na svoju predchádzajúcu právnu argumentáciu v konaní,
obsah odvolania, všetky predchádzajúce vyjadrenia a podania a doplnil návrh rozhodnutia odvolacím
súdom aj ohľadne požadovanej zmeny III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie tak, že žalovaný má

nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100%.

24. Krajský súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 C. s. p. prejednal vec bez
nariadenia odvolacieho pojednávania z dôvodu, že zákonné podmienky pre jeho nariadenie podľa § 385
ods. 1 C. s. p. naplnené neboli. Posudzujúc správnosť postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie z

hľadiska odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným v odvolaní, ktorými je podľa § 380 ods. 1 C. s.
p. odvolací súd viazaný a rešpektujúc rozsah odvolania žalovaného v súlade s § 379 C. s. p. dospel
odvolacísúdknázoru,žerozsudoksúduprvejinštanciejevecnesprávnyvovýrokuovecisamej.Podľa§
387ods.1,2C.s.p.odvolacísúdpotvrdírozhodnutiesúduprvejinštancie,akjevovýrokuvecnesprávne
a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Aplikujúc toto zákonné ustanovenie
odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, konštatuje správnosť jeho dôvodov vo veci samej
a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza:
25. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval žalobca práve za prekročenie maximálneho limitu

týždenného pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vykazovanom
období október 2017 až marec 2021 v dôsledku jej nesprávnej transpozície do zákona č. 315/2001 Z.z.

26. Súd prvej inštancie mal právomoc na prejednanie tohto sporu. Podľa § 3 ods. 1 C.s.p. súdy
prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona

neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením
práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho
poriadkumožnozaradiťmedzisúkromnoprávnespory.Skutočnosť,žežalovanýmvtakomtosporeještát
je bez právneho významu. Účastníkom občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát a v takom prípade
je podľa § 21 Občianskeho zákonníka právnickou osobou. Z judikatúry súdneho dvora jednoznačne

vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom majú
rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy.

27. Ak jedným z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu žalobcovi spôsobenú porušením
práva Únie je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznanie práv

jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a
povinnýskúmať,čizostranyžalovanéhodošloktvrdenémuporušeniuprávaÚniepripreberanísmernice
2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (zákona č. 315/2001 Z. z.), to znamená skúmať,
či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Bez posúdenia
tejto otázky by nebolo možné rozhodnúť prejednávaný spor. Žalovaný nedôvodne vytýkal v odvolaní

chýbajúcu právomoc súdu posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/ES.

28. Žalobca v konaní preukazuje svoju príslušnosť k Hasičskému a záchrannému zboru s miestom
výkonu služby v Brezne výpisom plánu služieb z dochádzkového systému SAP za obdobie 10/2017až 03/2021, v ktorom sú evidované hodiny služobnej činnosti, služba nadčas, dovolenka, náhradné
voľno, návšteva lekára, v ktorom sa vykazujú 24 hodinové služby, pod čím je podľa žaloby potrebné
rozumieť 16,5 hodinovú pracovnú zmenu, po ktorej nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť, súčtom 24 hodín

strávených v práci. Žalovaný žalobcom predložený výkaz o pracovnej činnosti nespochybňoval, preto
tvrdenia žalobcu o rozsahu jeho prítomnosti v práci za žalované obdobie považuje odvolací súd podľa
§ 151 ods. 1 C. s. p. za nesporné skutkové tvrdenia. Výkazom o služobnej činnosti (tabuľkami) žalobca
preukazuje, že v období od októbra 2017 do marca 2021 bolo porušované jeho právo na 48 hodinový
týždenný pracovný čas vyplývajúci z článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, právo na primeraný

odpočinokpopráci,začopožadujeodSlovenskejrepublikyakočlenskéhoštátuEurópskejúnienahradiť
nemajetkovú ujmu vo forme finančného plnenia. I keď žalovaný žalobcom predložený plán vykonaných
služieb príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru na Hasičskej stanici v Brezne v priebehu konania
predsúdomprvejinštancienerozporoval,vodvolaníužtvrdí,ženebolopreukázanéprekročenielimitu48
hodinového priemerného týždenného pracovného času podľa smernice 2003/88/ES. Žalobca predložil
súdu prvej inštancie výkaz o jeho služobnej (pracovnej) činnosti za obdobie od 10/2017 do 03/2021 s

podrobným rozpisom vykonaných služieb, odpracovaných hodín služobnej pohotovosti, práci nadčas,
čerpania dovolenky a náhradného voľna, z ktorého vyplýva, že priemerný týždenný pracovný čas určený
smernicou 2003/88/ES na 48 hodín týždenne bol v tom ktorom mesiaci pravidelne prekračovaný. Ide
o záznamy z dochádzkového systému používaného zamestnávateľom žalobcu, ktorých hodnovernosť
účinným spôsobom spochybnená nebola. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení

zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, smernice 2003/88/ES, smernice 89/391/EHS a poukázal na
judikatúru SD EÚ k výkladu pojmu pracovný čas, čas odpočinku, pohotovostná služba na pracovisku a
aplikačný rozsah smerníc.

29. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako príslušník Hasičského a

záchranného zboru v služobnom pomere v rozhodnom období október 2017 až marec 2021 mal
služobný čas rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladal zo 16,5 hodinových
pracovných zmien výkonu služby, po ktorých nasledovala 7,5 hodinová služobná pohotovosť na
pracovisku, t. j. v rámci jednej zmeny strávil žalobca na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín. Výkon
služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola odmeňovaná ako

nadčasová práca a jej trvanie sa započítavalo do fondu odpracovaného času a neaktívnu časť služobnej
pohotovosti, ktorá sa do fondu pracovného času nezapočítavala.

30. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
(t.j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane

nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený). Vo všeobecnosti platí, že
smernica ako špecifický prameň práva Únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný
smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť
ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich
konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav,

ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte.
Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje,
že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín;
žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa § 85 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu

službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 315/2001 Z. z.,
služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z.,
služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie
byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka

vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste
vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania
štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v
rámci rozvrhnutia služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že

zákon oddeľuje (a) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci
služobného času a (b) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci
určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka Hasičského a záchranného
zboru bezprostredne nadväzuje na jeho služobný čas. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci vobidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného
času príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Smernica 2003/88/ES v článku 2 ods. 1 a 2
ustanovuje,žepracovnýčaspredstavujeakýkoľvekčas,počasktoréhopracovníkpracujepodľapokynov

zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a
(alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva,
že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť súčasťou
služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore
so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného

zboru vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby
členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia
uvedená v smernici. Posudzované ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1 boli
prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom
od 01.04.2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 01.05.2004 došlo k zmene
uvedených ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2009, kedy sa v ustanovení §

86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho
roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú
pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a
služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). Podľa

dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom úpravy malo byť zosúladenie s právom Únie. K
ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012, kedy
sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (z dôvodovej správy k zákonu č. 400/2011
Z. z. nevyplýva dôvod tejto zmeny). Z toho vyplýva záver, že žalovaný v rámci preberania smernice

2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť
predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného, že nebolo
preukázané nesprávne prebratie (transpozícia) smernice 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie
zákona č. 315/2001 Z. z. nie je v rozpore so smernicou 2003/88/ES.

31. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj argumentáciu žalovaného, v rámci ktorej poukazoval
na rozdiel medzi prebratím smernice 2003/88/ES na jednej strane a aplikáciou smernice 2003/88/ES
na strane druhej s tým, že sa na aplikácii smernice 2003/88/ES nepodieľa. Odvolací súd sa stotožnil
so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice 2003/88/ES do právneho poriadku
Slovenskej republiky. Skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa na aplikácii smernice 2003/88/

ES, resp. zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa odvolacieho súdu z hľadiska
prejednávaného sporu bez právneho významu. Podľa článku 29 smernice 2003/88/ES táto smernica
je adresovaná členským štátom. Žalovaný ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe
Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj
faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát

(žalovaný) zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii
smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Nakoľko smernica 2003/88/
ES je určená žalovanému (štátu), ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne
vecne legitimovaná žalovaný (štát). Pokiaľ žalovaný v odvolaní uviedol, „že prvoinštančný súd v

napádanom rozhodnutí vyjadruje presvedčenie, že „kritériá na stanovenie výšky náhrady musia byť
analogicky „prepožičané“ od ustanovení o ochrane osobnosti v Občianskom zákonníku a nemožno
automaticky, mechanicky a celkom formalisticky nahradiť žalobcovi jeho ujmu aplikujúc kritériá pre
náhradu škodu, pod ktorú náš právny poriadok náhradu nemajetkovej ujmy nesubsumuje“, uvedené
prispieva k zmätočnosti samotného právneho posúdenia, ako aj odôvodnenia rozhodnutia vzhľadom

na rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov, ako aj judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ktoré žaloby týkajúce sa ochrany osobnosti alebo náhrady škody z nej vyplývajúcej voči Slovenskej
republike zastúpenej Ministerstvom vnútra v celom rozsahu zamietajú z dôvodu nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie v spore“, odvolací súd podotýka, že žalovaným uvádzaná pasáž sa v odôvodnení
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nenachádza. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené

uzatvára, že námietka žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie nie je dôvodná.

32. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na
žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Žalovaný nedôvodne namietala, že v prípadežalobcu nejde o mestského hasiča (ako vo veci C-429/09), resp. že smernica 2003/88/ES sa na
žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože to neumožňuje charakter vykonávaných činností a rozvrh
služobného času (činnosť žalobcu patrí medzi odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné

činnosti služieb civilnej ochrany). Súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý podal SD EÚ
(ďalej aj „súdny dvor“) (rozsudok C-261/21 zo dňa 07.07.2022). Obrana žalovaného je založená na
všeobecnej polemike so závermi súdu prvej inštancie bez dopadu na záväznosť rozhodnutí súdneho
dvora, od ktorých niet dôvod (ani možnosť) sa odchýliť vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti
prípadu. Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, teda

priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny
dvor tiež rozhodol, že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú
vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo
na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním
im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom
nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice 2003/88/ES nemôže

byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny
význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne
činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho
práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Únie. Skutočnosť, či je
niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je relevantná na účely

charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/ES (C-397/01 až
C-403/01 vo veci Pfeiffer, body 52 a 55, C-429/09 vo veci Fuß, bod 27 až 30, C-518/15 vo veci
Matzak). Vzhľadom na uvedené je nedôvodná odvolacia námietka žalovaného o tom, že smernica
2003/88/ES sa nevzťahuje na žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru a bez právneho
významu je aj fakt, či takýto príslušník plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič

dobrovoľný, mestský alebo štátny. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v
akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá
musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho
práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré
jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo

veci Fuß, body 33 až 35). Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b)
smernice2003/88/EStak,abyuplatnenieznehoplynúcehonárokuviazalinanejakúpodmienkualeboho
určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 vo veci Pfeiffer bod 99, C-429/09 vo veci Fuß, body 35 a 52).
Súdny dvor tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo

veci Pfeiffer, bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej
prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú
prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel, bod 27). Osobitne v prípade hasičov súdny
dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas
ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie

prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci
Fuß, C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu
služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je
potrebné započítať do pracovného času žalobcu. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122

ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.). Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do
jeho pracovného času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej ak povaha a rozsah
povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť
na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia
uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne

ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa
od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto
doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021,
C-580/19 zo dňa 09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Tento záver
sa vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu. Odvolací súd

zhodne so žalobcom osobitne poukazuje na záver uvedený v uznesení súdneho dvora C-52/04 vo
veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg, podľa ktorého jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v
článku 2 ods. 2 prvom odseku Smernice 89/391/EHS na ktorú žalovaný poukazuje, bolo zabezpečenie
riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadkuv prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností (napríklad v prípade katastrofy),
pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú
zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom na ich povahu nie je

možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného (služobného) času zásahových a bezpečnostných zložiek.
V konaní pritom žiadnou zo strán sporu nebolo tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období
(neaktívna) časť určenej služobnej pohotovosti zahŕňala výkon takejto činnosti. Nesprávny je názor
žalovaného, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES umožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/
ES v prípade príslušníkov Hasičského a záchranného zboru; tento článok sa na príslušníkov Hasičského

a záchranného zboru nevzťahuje. Vzťahuje sa len na a/ vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných
osôbsprávomocounezávisléhorozhodovania,b/rodinnýchpracovníkovaleboc/pracovníkovslúžiacich
náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách. Pracovníkov protipožiarnej služby a
služby civilnej ochrany, na ktorých poukazuje žalovaný v podanom odvolaní, sa týka článok 17 ods. 3
smernice 2003/88/ES, ktorý však na druhej strane neumožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/
ES (len odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice 2003/88/ES).

33. Správny je záver súdu prvej inštancie o zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi
porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem Únie. Súd prvej inštancie správne uviedol, že tieto
predpoklady vyplývajú z judikatúry súdneho dvora, ktorú v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval.
Podľa judikatúry súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva

Únie ak: (a) porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám
alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a (c)
medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť
s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Aj podľa odvolacieho súdu boli
predpokladyzodpovednostižalovanéhozaškoduspôsobenúžalobcovivdôsledkuporušeniaprávaÚnie

splnené, pretože: článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný
týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Uvedené ustanovenie smernice 2003/88/
ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo uvedené vyššie, ustanovenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože slovenský právny poriadok

umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín. Na
záver o porušení článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nemá vplyv ani skutočnosť, že žalovaný
v zmysle článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii)
smernice 2003/88/ES uplatnil na výpočet priemerného pracovného času žalobcu referenčné obdobie 6
mesiacov (§ 86 ods. 1 druhá veta zákona č. 315/2001 Z. z.), pretože podľa výsledkov dokazovania v

rozhodnom žalovanom období žalobcov priemerný týždenný služobný čas presiahol hranicu 48 hodín
v rámci daného referenčného obdobia. Porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k
žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ
ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor
na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho

dvora (napr. C-429/09).

34. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku
škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy
Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo

podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)
v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani
spolupracovníkomaleboinýmosobámaabysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodilzdravieasúčasne
zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky),
pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich

blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším,
rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.

35. V rozpore s judikatúrou SD EÚ je odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi porušením
práva Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď žalobca neupozornil svojho

zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t.j. nevyvinul primerané
úsilie na zamedzenie vzniku škody). Na postavenie žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného
zboru sa vzťahuje judikatúra SD EÚ (C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore
so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právneprostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich
nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru SD EÚ by bol výkon práv priznaných jednotlivcom
priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od

žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva
voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v
právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. Článok 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa
o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti

žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.

36. Žalobca sa v tomto konaní domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 5 000,- €,
ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného týždenného služobného času
presahujúceho limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v období od októbra 2017
do marca 2021. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu čiastočne vyhovel, keď žalobu žalobcu vyhodnotil

ako dôvodnú čo do základu a výšky v rozsahu 2 400,- € a vo zvyšku žalobu zamietol. Odvolací súd
nesúhlasí s názorom žalovaného, že v skutočnosti sa pod týmto nárokom skrýva mzdový nárok, pretože
o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho žalobca odvodzoval z konkrétnych ustanovení
zákona č. 315/2001 Z.z., alebo z ustanovení smernice, či iných právnych aktov Únie, podľa ktorých by
na takýto mzdový nárok mal právo a práve v takom prípade by žalovaným musel byť jeho zamestnávateľ

a nie štát.

37. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej
porušenia.NáhradaškodyspôsobenájednotlivcoviporušenímprávaÚniemusíbyťprimeranávzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom práve členských štátov,

aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity štáty určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť
vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak
definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Ani právny poriadok Slovenskej republiky
nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením
práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Súd
prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k
zásahudoosobnostižalobcu(analógiapodľa§11až§13Občianskehozákonníka).Žalovanýnesprávne
namieta, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v žalovanom období od októbra 2017 do

marca 2021 odpracoval v priemere viac ako 48 hodín týždenne. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia
o počte odpracovaných hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný žiadnym
spôsobom nespochybnil a nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie.

38. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že žalobca v rozhodnom období pracoval priemerne

viac ako 48 hodín týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 veta prvá zákona
č. 315/2001 Z. z.) v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný bol. Žalobca nielenže pracoval
nad maximálne prípustný rozsah týždenného pracovného času, ale v rozpore s článkom 6 písm. b)
smernice2003/88/ESvspojenísčlánkom2bod1smernice2003/88/ESmuodpracovanéhodinyurčenej
služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času.

39.Odvolacísúdnesúhlasísnámietkoužalovaného,ženebolisplnenépodmienkypreuplatnenienároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého
možno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods.
1 Občianskeho zákonníka a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp.

vážnosť žalobcu v spoločnosti. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade
porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podľa odvolacieho
súdu podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie
dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti
uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje,

aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov,
aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom
týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam,kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc
z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako členský štát Únie
neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica

priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES) je dôvodný
záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov
nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza
do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie,
odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie

dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

40. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca
počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na
odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky

trvania služobnej pohotovosti, pretože žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom
(služobný úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas
celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí
byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného
sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať

si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená. Právo
na odpočinok žalobcu bolo permanentne niekoľko rokov porušované napriek tomu, že žalobca plní v
spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť. Z
tohto dôvodu považuje odvolací súd prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú. Služobný čas
žalobcu mal byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu jeho práv vyplývajúcich zo smernice

2003/88/ES. K porušeniu práv žalobcu pritom dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti.
Nemajetkovú ujmu nie je ani podľa názoru odvolacieho súdu možné nahradiť inak z dôvodu, že uplynutý
čas žalobcovi vrátiť možné nie je a nemôže ho stráviť inak. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do
osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s
inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní (v prípade zásahov

do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti).
Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp.
obetiam trestných činov. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že nemôže byť stranou sporu o
ochranu osobnosti, pretože ustanovenia o ochrane osobnosti boli aplikované len na základe analógie
ako podklad pre určenie výšky nemajetkovej ujmy žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovaného

za spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) boli aplikované na základe judikatúry SD EÚ.

41. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie v súlade s §
383 C. s. p. a odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie po vyhodnotení odvolania žalovaného ako
nedôvodného rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v I. výroku vo veci samej.

Nesprávne skutkové zistenia z vykonaných dôkazov preukázané v odvolacom konaní neboli. Súd prvej
inštancie vec správne právne posúdil.

42. Tvrdenie žalovaného, že rozsudok súdu prvej inštancie je arbitrárny a nedostatočne odôvodnený by
mohlo byť podradené pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku

(ktorý žalovaný neuplatňoval). Ak by aj odvolací súd vychádzal z obsahu odvolania aj bez označenia
konkrétneho odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, nemohol
by konštatovať jeho naplnenie z dôvodu, že rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne a zrozumiteľne
odôvodnený, dáva odpovede na všetky podstatné otázky ohľadne základu uplatneného nároku a
jeho výšky. Za nedostatočne odôvodnené možno podľa R 2/2016 považovať iba také rozhodnutie

súdu, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu, t. j. v prípadoch, keď z rozhodnutia súdu nemožno vôbec zistiť dôvody, na základe
ktorých v konkrétnej veci rozhodol.

43. Žalovaný v odvolaní pri odvolacom dôvode podľa § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku

žiadnym spôsobom nekonkretizoval inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 05.11.2019 sp. zn. IV. ÚS 90/2019 vyslovil názor,
že iba citácia zákona pre vymedzenie odvolacích dôvodov nepostačuje. Odvolací súd konštatuje, žeodvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.d)C.s.p.neboluplatnenýspôsobompostačujúcimnaprieskum
rozhodnutia súdu prvej inštancie aj z hľadiska tohto odvolacieho dôvodu.

44. Pokiaľ ide o III. výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku žalobcu na náhradu trov konania voči
žalovanému (§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p.), tento odvolací súd zmenil v zmysle § 388
C. s. p. tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v
plnom rozsahu z prisúdenej sumy, pretože výška plnenia závisela od úvahy súdu (porovnaj uznesenie
Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 56/2017 - 12 zo dňa 08. 02. 2017, podľa ktorého aj keď C. s. p. nemá

obsahovo podobné ustanovenie ustanoveniu § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ani nová
právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov
v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska
výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy). Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné
to zohľadniť v rozsahu úspechu strany sporu vyššie uvedeným spôsobom, o ktorom rozhoduje sudca
v rozhodnutí vo veci samej, pretože súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. pri vyčíslení výšky

náhrady trov z tohto rozsahu vychádza. Pri vyjadrení rozsahu náhrady - v plnej výške, by súdny úradník
mal určovať výšku trov zo žalobou uplatneného nároku, preto je nevyhnutné zdôrazniť už vo vymedzení
rozsahu náhrady trov, že ich výška (aj keď nekrátená pomerom úspechu žalobcu a úspechu žalovaného)
sa má počítať z prisúdenej sumy.

45. O nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. a žalobcovi úspešnému v odvolacom konaní v plnom rozsahu priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. Z dôvodu vykonateľnosti
rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho
konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn.
6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške
náhrady trov odvolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

46. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 C. s. p.).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej

pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 C. s. p., resp. dovolanie má vady podľa § 429 C. s. p. napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 C. s. p. v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) C. s. p. v spojení s §

436 ods. 1 C. s. p.).