Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 8, 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/96/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115231034
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Vacková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4115231034.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a členiek senátu

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v právnej veci žalobcu: WM Consulting & Communication,
s.r.o., so sídlom Sad A. Kmeťa 24, 921 01 Piešťany, IČO: 34 127 798, zastúpeného: Advokátska
kancelária JUDr. Roman Kvasnica, advokát s.r.o., so sídlom Sad A. Kmeťa 24, 921 01 Piešťany, IČO: 36
866 598, proti žalovanej: E. F., nar.XX.XX.XXXX, XXX XX T. XXX, zastúpenej: JUDr. Bohdan Jakubis,
advokátsosídlomDobrovičova13,81109Bratislava,ozaplateniesumy9657,29euraspríslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 17. júna 2021 č.k. 17C/551/2015-351,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná má nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. V danej veci sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 11 958,11 eura dôvodiac, že dňa
16.07.2009bolauzavretámedziSlovenskousporiteľňou,a.s.,sosídlomTomášikova48,Bratislava,IČO:
00 151 653, a žalovanou zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej Slovenská
sporiteľňa, a.s. poskytla žalovanej úver vo výške 5 127 eur s úrokovou sadzbou 17,30 % ročne. Dňa

25.09.2014 bola pohľadávka z úveru postúpená na žalobcu, ktorý so žalovanou uzatvoril dohodu o
splátkach, na základe ktorej žalovaná postupne uhradila 275 eur. V priebehu konania vzal žalobu späť
v časti o zaplatenie úroku z úveru po splatnosti v sume 1 785,82 eura a v časti istiny v sume 240 eur. Na
žalobe zotrval v časti o zaplatenie sumy 9 657,29 eura, ktorá pozostávala z istiny v sume 6 039,06 eura,
vyčísleného úroku z úveru v sume 1 073,63 eura a vyčísleného úroku z omeškania v sume 2 544,6,0
eura, spolu s úrokom z úveru a úrokom z omeškania vyčísleným v žalobe.
2. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom zo dňa 18. januára 2018 č.k. 17C/551/2015-174,

žalobu zamietol. Žalovanej priznal plnú náhradu trov konania. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Nitre
uznesením zo dňa 18. decembra 2019 č.k. 20Co/20/2019-253 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení uviedol, že otázku doručovania bolo
potrebné skúmať z hľadiska obsahu zmluvy a jej súčastí, najmä Všeobecných obchodných podmienok,
ktoré upravujú doručovanie písomnosti banky. Pokiaľ bolo účastníkmi zmluvy dohodnuté doručovanie
písomností banky vo forme obyčajnej listovej zásielky tak, ako to v priebehu sporu tvrdil žalobca, nebolo
možné požadovať od žalobcu, aby predložil podací lístok o podaní doporučenej zásielky, či doručenku

o doručení zásielky žalovanej. V tom prípade na preukázanie splnenia povinnosti banky podľa § 92
ods. 8 zákona o bankách postačovalo predloženie samotnej výzvy, z ktorej vyplýva, že bola adresovaná
žalovanej.3.1. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom žalobu zamietol. Žalovanej priznal plnú náhradu
trov konania. Vyslovil, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku
samostatným rozhodnutím. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 392 ods. 2, § 132, §

185 Civilného sporového poriadku (CSP), § 488, § 52 ods. 1, § 565, § 53 ods. 9, § 524 ods. 1, 2, § 3
ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 3 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.
3.2. Konštatoval, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že Slovenská sporiteľňa, a.s., uzavrela so

žalovanou zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytla žalovanej úver vo
výške 5 127 eur s úrokovou sadzbou 17,30 % ročne, pričom išlo o spotrebný bezúčelový úver. Žalovaná
sa predmetný úver zaviazala splácať v 83 mesačných splátkach vo výške 108,47 eura mesačne vždy k
20. dňu v kalendárnom mesiaca, pričom prvú splátku mala uhradiť dňa 20.08.2009 a konečná splatnosť
úveru bola v zmluve dohodnutá 20.06.2016. V zmluve bola dohodnutá výška úrokovej sadzby fixná do
splatnosti 17,30 % ročne. Žalovaná zaviazala zaplatiť právnemu predchodcovi žalobcu celkové náklady

spojené s úverom vo výške 3 916,74 eura. RPMN v zmluve bola 19,82 % a priemerná hodnota RPMN
vo výške 17,73 %. Právny predchodca žalobcu zaslal žalovanej dňa 15.07.2009 výzvu, v ktorej oznámil
žalovanej, že je v omeškaní so splácaním predmetnej pohľadávky ku dňu 30.06.2013 vo výške 4 436,03
eura a zároveň ju vyzval, aby dlžnú sumu uhradila do 15 dní odo dňa doručenia predmetnej výzvy.
Listom zo dňa 15.08.2013 právny predchodca žalovanej oznámil vyhlásenie mimoriadnej splatnosti ku

dňu 14.08.2013, pričom úverová pohľadávka ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti predstavuje
sumu 9 535,84 eura. K oznámeniu o vyhlásení mimoriadnej splatnosti právny predchodca žalobcu
predložil doručenku o prevzatí s dátumom dňa 20.08.2013. Právny predchodca žalobcu zaslal žalovanej
dňa 07.10.2014 oznámenie o postúpení pohľadávky na základe zmluvy o postúpení pohľadávky č.
1352/2014/CE uzatvorenej dňa 25.09.2014 vo výške 11 235,79 eura s príslušenstvom. Listom zo dňa

16.02.2015žalobcavyzvalžalovanúnazaplateniesumyvovýške11889,98eura.Žalovanásožalobcom
uzavreladňa03.03.2015dohoduosplátkachauznaniezáväzkuvzmysle§323Obchodnéhozákonníka,
na základe ktorej splatná pohľadávka ku dňu 03.03.2015 predstavovala sumu vo výške 11 958,11 eura,
pričom žalovaná svoj záväzok voči žalobcovi ako veriteľovi uznala čo do dôvodu a výšky. Zároveň sa
žalovaná zaviazala svoj záväzok splácať po dobu 12 mesiacov vo výške 50 eur.

3.3. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nebol pôvodným veriteľom pohľadávky, ale veriteľom sa stal
až na základe zmluvy o postúpení pohľadávky, súd prvej inštancie skúmal, či žalobca je aktívne vecne
legitimovaným subjektom. Vychádzal z rozhodnutia NS SR sp.zn. 5Cdo/36/2020 zo dňa 15.12.2020
a zo Zápisnice zo zasadnutia občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Nitre zo dňa 03.06.2021.
Konštatoval, že skúmanie vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej), je imanentnou súčasťou každého

súdneho konania; súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, ak ju žiadna zo strán
sporu nenamieta. Zistenie nedostatku vecnej aktívnej legitimácie má za následok zamietnutie žaloby.
Aktívnu vecnú legitimáciu v spore je možné nadobudnúť aj postúpením pohľadávky, ktorá je predmetom
konania. Poukázal na § 92 ods. 8 ZoB, podľa ktorého predmetnom postúpenia môže byť iba pohľadávka
alebo jej časť, ktorá je už splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky a

skutočnosti, že klient banky je napriek výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní.
Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť
kumulatívne splnené v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené ustanovenie je lex specialis k inštitútu
cesie a predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. K tomu poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/26/2017 zo dňa 28. marca 2018 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

sp.zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24.04.2018.
3.4. Zaoberal sa otázkou, či zo strany právneho predchodcu žalobcu došlo k splneniu podmienok
podľa § 92 ods. 8 prvej vety zákona č. 483/2001 o bankách, pri postúpení bankovej pohľadávky na
nebankový subjekt a to, či bola žalovaná zo strany právneho predchodcu riadne vyzvaná v zmysle § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka na úhradu dlžnej splátky, čo má následne vplyv na zosplatnenie úveru.

Vyriešenie tejto otázky považoval súd prvej inštancie za otázku zásadného významu z hľadiska platnosti
postúpenia pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu, ktorý nemá štatút banky, a tým aj
zásadnú otázku pre posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu v tomto spore.
3.5. Zaoberal sa výzvou na č.l. 124 spisu, ktorou Slovenská sporiteľňa, a.s., vyzvala žalovanú, aby
dlžnú sumu uhradila najneskôr do 15 dní od doručenia výzvy. Uviedol, že povinnosťou banky pred

postúpením pohľadávky bolo písomne vyzvať žalovanú na splatenie peňažného záväzku a preukázať
doručenie takejto výzvy žalovanej, ako zákonného predpokladu pre spôsobilé postúpenie pohľadávky
podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. Konštatoval, že písomnú výzvy banky na plnenie je potrebné
považovať za hmotnoprávny úkon, na nastúpenie účinkov, ktorého sa vzťahuje ustanovenie § 45 ods. 1Občianskehozákonníka(t.j.abyvyvolalozamýšľanýhmotnoprávnyúčinokmusísadostaťdodispozičnej
sféry adresáta). Takýto záver však vo vzťahu k žalovanej strane z vykonaného dokazovania nevyplýva.
Aplikáciu tohto kogentného ustanovenia Občianskeho zákonníka nemôžu strany vylúčiť ani svojou

dohodou, preto bez doručenia písomnej výzvy na plnenie do dispozičnej sféry žalovanej nemohli byť
splnené podmienky ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. a to ani v zmysle všeobecných
obchodných podmienok pôvodného veriteľa, pretože tieto na nastúpenie účinkov doručenia písomnosti
namiesto dôjdenia do dispozičnej sféry adresáta zakotvujú samotné odoslanie písomnosti a uplynutie
stanovenej lehoty od odoslania, ktoré nevyhovuje ustanoveniu § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka

(tzv. teória dôjdenia). Navyše z dokazovania nevyplýva ani samotná skutočnosť odoslania predmetnej
písomnej výzvy na plnenie žalovanej.
3.6. Žalobca tvrdil, že v čase uzavretia zmluvného vzťahu a v čase odoslania výzvy zo dňa 10.07.2013
bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté, že banka odosiela písomnosti vo forme obyčajnej listovej
zásielky, a preto aj s poukazom na právne záväzný názor odvolacieho súdu, nemožno od žalobcu
požadovať, aby predložil podací lístok o podaní doporučenej zásielky. Pretože právnemu predchodcovi

žalobcu sa táto zásielka nevrátila ako neprevzatá tvrdil, že žalovaná si túto zásielku riadne prevzala. K
uvedenému tvrdeniu súd prvej inštancie uviedol, že bez preukázania doručenia výzvy, mal preukázané,
že zo strany právneho predchodcu žalobcu nebol dodržaný postup, ktorý je predpokladom pre platné
postúpenie pohľadávky banky v zmysle zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Zopakoval, že pri
vyhodnotení dôkazov vychádzal z rozhodnutia NS SR sp.zn. 5Cdo/36/2020 zo dňa 15.12.2020 ako aj zo

ZápisnicezozasadnutiaobčianskoprávnehokolégiaKrajskéhosúduvNitrezodňa03.06.2021,vktorom
kolégium konštatovalo, že problematika doručovania už bola medzičasom posudzovaná v rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/36/2020, z 15. decembra 2020 a je potrebné z neho vychádzať.
3.7. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca ako listiny preukazujúce jeho opodstatnenosť uplatneného
nároku predložil výzvu zo dňa 10.07.2013 (č.l.124) a následne oznámenie o vyhlásení okamžitej

splatnosti datovanej zo dňa 15.08.2013 (č.l. 125) s doručenkou (č.l. 126), z ktorej jednoznačne vyplýva,
že žalovaná ju prevzala dňa 20.08.2013, čo nebolo sporné. Sporné nebolo ani to, že zo strany právneho
predchodcu žalobcu bola žalovaná vyzvaná a na zaplatenie neuhradených splátok, avšak k tejto
výzve nebola pripojená doručenka preukazujúca, že sa výzva dostala do dispozičnej sféry žalovanej.
Vzhľadom k tomu, že povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť spočívala na žalobcovi a to práve

preukázaním dodržania postupu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, t.j. že právny predchodca
žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s., ako veriteľ pohľadávky, písomne vyzval žalovanú na úhradu dlhu
a táto bola napriek výzve v omeškaní s jeho splácaním nepretržite 90 kalendárnych dní, súd prvej
inštancie konštatoval, že dodržanie tohto postupu, ktorý je predpokladom pre postúpenie pohľadávky
banky v zmysle zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách zo strany žalobcu nebolo preukázané. Žalobca

do spisu nezaložil relevantné doklady preukazujúce opodstatnenosť uplatňovaného nároku, teda že
zo strany banky bola žalovanej daná výzva na plnenie, v prípadoch omeškania s plnením peňažných
záväzkov z poskytnutého splátkového úveru a že postupujú sa len už splatné pohľadávky, nebolo teda
preukázané, že pôvodný veriteľ doručil žalovanej riadnu písomnú výzvu na splnenie dlhu s potvrdením
o doručení, ktorá by preukazovala splnenie si povinnosti podľa ust. § 53 ods. 9 OZ. Preto konštatoval, že

neboli splnené podmienky, ktoré zákon vyžaduje na platné postúpenie pohľadávky, resp. z vykonaného
dokazovania ich splnenie nevyplynulo, čiže nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Pretože podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje
zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. V danom prípade postúpenie pohľadávky
na žalobcu znamenalo obídenie zákona o bankách, keď sa postúpil živý, ešte nesplatný úver na žalobcu,

a preto bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku, ktorej
postúpenie by bolo v priamom rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu potom samotná zmluva o postúpení
pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym
úkonom, na ktorú neplatnosť je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky prihliadnuť. Na základe
tejto skutočnosti potom nie je daná vecná aktívna legitimácia žalobcu na uplatnenie si pohľadávky

pred súdom, čiže z neplatného postúpenia pohľadávky mu nesvedčí právo, ktorého sa domáha v
žalobe. Preto súd prvej inštancie žalobu pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu zamietol. Keďže
dôvodom zamietnutia žaloby bol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, nebol daný dôvod na
preskúmanie žalobcom uplatneného nároku z hľadiska hmotnoprávnych predpisov.
3.8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP vzhľadom

na skutočnosť, že žalovaná bola v konaní úspešná, priznal jej plnú náhradu trov konania.
4.1. Žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie a navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, prípadne aby rozsudok zmenil
tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovanú na zaplatenie trov prvostupňového aodvolacieho konania. Dôvodil, že 1. rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), ktoré spočíva v nesprávnom právnom závere o nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, nesprávnom právnom závere o absolútnej neplatnosti

zmluvy o postúpení pohľadávok, ako i v nesprávnom právnom posúdení vo vzťahu k doručeniu výzvy
zo dňa 10.07.2013 a vo vzťahu k platnému zosplatneniu úveru. 2. Súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) o
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a to najmä keď v rozpore s rozhodnutím odvolacieho
súdu nevykonal dokazovanie obsahom bodu 10.3 Všeobecných obchodných podmienok, 3. Súd prvej

inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP),
pretože súd prvej inštancie postupoval v rozpore s ustanovením § 391 ods. 2 Civilného sporového
poriadku, nakoľko postupoval a rozhodol v rozpore s právne záväzným rozhodnutím odvolacieho súdu,
pričom uvedené žiadnym spôsobom neodôvodnil. Nesprávnosť výroku o náhrade trov konania žalobcovi
žalobca odôvodnil nesprávnosťou rozhodnutia vo veci samej.

4.2. Poukázal na bod 12.2. odôvodnenia Uznesenia Krajského súdu v Nitre zo dňa 18.12.2019 č.k.
25Co/20/2019-253, podľa ktorého zákon neukladá banke povinnosť zaslať predmetnú výzvu klientovi
banky do vlastných rúk. Preto otázku doručovania bolo potrebné skúmať z hľadiska obsahu zmluvy a
jej súčastí, najmä Všeobecných obchodných podmienok, ktoré upravujú doručovanie písomností banky,
a boli žalobcom do spisu predložené. Pokiaľ bolo medzi účastníkmi zmluvy dohodnuté doručovanie

písomností banky vo forme obyčajnej listovej zásielky, tak ako to v priebehu sporu tvrdil žalobca,
nebolo možné požadovať od žalobcu, aby predložil podací lístok o podaní doporučenej zásielky, či
doručenku o doručení zásielky žalovanej. V tom prípade na preukázanie splnenia povinnosti banky
podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách postačovalo predloženie samotnej výzvy, z ktorej vyplýva, že bola
adresovanážalovanej.Tvrdil,žesúdprvejinštancietietoskutočnostidostatočnejneskúmal,pretodospel

k nesprávnemu právnemu záveru, že nie je daná aktívna vecná legitimácia. A to napriek tomu, že bode
14 odôvodnenia Uznesenia Krajského súdu v Nitre č.k. 25Co/20/2019-253 sa konštatuje, že v ďalšom
konaní súd prvej inštancie preskúma obsah zmluvy a obsah Všeobecných zmluvných podmienok, ktoré
boli súčasťou zmluvy z hľadiska dohodnutého spôsobu doručovania písomnosti banky a zistí, aká
forma doručovania písomnosti bola účastníkmi zmluvy dohodnutá a svoje skutkové zistenie vyhodnotí

vo vzťahu k preukázaniu doručenia výzvy zo dňa 10.07.2013. Pritom bude viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu vyslovenom v bode 12.2. Mal za to, že súd prvej inštancie bol povinný v konaní
postupovať a rozhodnúť, respektíve právnu vec posúdiť, výlučne v súlade s rozhodnutím odvolacieho
súdu. Poukázal na odôvodnenie rozhodnutia súd prvej inštancie, ktorý rozhodol v rozpore s uvedeným
právne záväzným názorom odvolacieho súdu.

4.3. Tvrdil, že súd prvej inštancie v rozpore s právne záväzným názorom odvolacieho súdu skúmal
doručovanie výzvy zo dňa 10.07.2013 v rozpore s bodom 10.3 VOP, pričom nepredloženie dokladu o
odoslaní žalobcom vyhodnotil ako dôvod pre neúčinné, respektíve neplatné vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru, ku ktorému došlo oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 15.08.2013,
ktoré bolo žalovanému doručené dňa 20.08.2013. Namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne

právne posúdil, keď dospel k záveru, že žalobca nie je aktívne legitimovaný, pretože úver, ktorý
bol predmetnom sporu, nebol platne zosplatnený z dôvodu, že žalobca údajne nepreukázal splnenie
postupu v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie postupoval svojvoľne, keď
v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu opätovne žalobcovi vytýkal nepredloženie dokladu
o odoslaní výzvy zo dňa 10.07.2013, adresovanej žalovanej, a to napriek skutočnosti, že odvolací

súd výslovne konštatoval, že vzhľadom na zmluvné dojednania, v zmysle ktorých banka posielala
listiny žalovanému formou obyčajnej listovej zásielky, nemožno od žalobcu vyžadovať predloženie
tohto dokladu, s tým, že žalobca preukázal aktívnu legitimáciu predložením výzvy, adresovanej
žalovanému. Z uvedených dôvodov je nepochybné, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko právny predchodca žalobcu postúpil úver, ktorý bol

riadne zosplatnený v celom rozsahu, pretože výzvou zo dňa 10.07.2013, adresovanou žalovanému bol
tentoupozornený,že„vprípadeneuhradeniadlžnejsumyvovyššiestanovenejlehote(15dní)Slovenská
sporiteľňa, a.s. pristúpi k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky a následne k postúpeniu
pohľadávky na tretiu osobu. Tvrdil, že uvedenú právnu otázku už jednoznačne vyriešil odvolací súd a z
tohtodôvodumalzato,ženezákonnýpostupsúduprvejinštanciezároveňzakladáodvolacídôvodpodľa

§ 365 ods. 1 písm. b) CSP. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu ČR, PL. ÚS 37/30. Súd prvej
inštancie v odôvodnení neuviedol z akého dôvodu sa odchýlil v právne významnej otázke od rozhodnutia
odvolacieho súdu, prečo nerozhodol v intenciách právneho názoru odvolacieho súdu, z akého dôvodu
sa nezaoberal v súvislosti s doručovaním výzvy zo dňa 10.07.2013 obsahom zmluvných dojednaní tak,ako bol zaviazaný v zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu a či bol daný zákonný dôvod odchýlenia sa,
respektíve nezáväznosti, rozhodnutia odvolacieho súdu.
5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom

súdu prvej inštancie. Poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/26/2017 a sp.zn.
1Cdo/147/2017. Žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny potvrdil.
6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v
zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom

tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP) vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP). Dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v podľa § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil.
7. Civilný sporový poriadok, ktorý bol prijatý zákonom č. 160/2015 Z.z. a nadobudol účinnosť 01.07.2016,
vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na

tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne
9. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie

celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
10. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má
vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní

na uplatnenie tohto práva.
11. Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka
postúpiť písomnou zmluvou inému.
12. Podľa § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej
príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

13. Podľa § 3 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.
14. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.

15. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky
alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez

súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom
úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na
bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže
uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky
omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých

omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej
banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe
vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť
informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky

a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
16.1. V predmetnej veci súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom zamietol žalobu v rozpore so
záväzným právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v uznesení zo dňa 18. decembra 2019 č.k.
20Co/20/2019-253, podľa ktorého otázku doručovania bolo potrebné skúmať z hľadiska obsahu zmluvy
a jej súčastí, najmä Všeobecných obchodných podmienok, ktoré upravujú doručovanie písomnosti

banky. Pokiaľ bolo účastníkmi zmluvy dohodnuté doručovanie písomností banky vo forme obyčajnej
listovej zásielky tak, ako to v priebehu sporu tvrdil žalobca, nebolo možné požadovať od žalobcu, aby
predložil podací lístok o podaní doporučenej zásielky, či doručenku o doručení zásielky žalovanej. V tomprípade na preukázanie splnenia povinnosti banky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách postačovalo
predloženie samotnej výzvy, z ktorej vyplýva, že bola adresovaná žalovanej.
16.2. Odvolací súd svoj právny názor vyslovil za situácie, keď otázka doručovania výzvy podľa

§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nebola riešená Najvyšším súdom SR a rozhodovacia prax
odvolacích súdov k tejto otázke nebola jednotná. Pri hľadaní správneho a spravodlivého riešenia
tejto otázky sa odvolací súd priklonil k rozhodnutiam tých odvolacích súdov, ktoré pri vyhodnocovaní
otázky doručovania uvedenej výzvy vychádzali z dohody účastníkov zmluvy priamo v zmluve, prípadne
v obchodných podmienkach, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou zmluvy.

16.3. Najvyšší súd SR sa v uznesení zo dňa 15. decembra 2020 sp.zn. 5 Cdo/36/2020 zaoberal otázkou
doručovania hmotnoprávnych úkonov podľa § 45 Občianskeho zákonníka a okrem iného uviedol: „13.3.
V zmluvnej právnej praxi sa zvyknú v súvislosti s doručovaním právnych úkonov a iných listín v zmluvách
používať dojednania upravujúce tzv. fikciu doručenia, podľa ktorej sa zásielka považuje za doručenú
bez ohľadu na to, či doručenie (v zmysle faktického prevzatia zásielky) bolo reálne vykonané. V tomto
smere možno rozlišovať dve situácie fikcie doručenia, a to: 1/ zásielka sa považuje za doručenú

uplynutím vopred určených dní odo dňa jej odoslania, 2/ zásielka sa považuje za doručenú dňom jej
vrátenia odosielajúcemu subjektu z dôvodu neprevzatia adresátom. K prvému spôsobu dojednania fikcie
doručenia zaujala súdna prax odmietavé stanovisko, podľa ktorého dohodou zmluvných strán nemožno
platne dojednať nevyvrátiteľnú domnienku ani fikciu, že určitá zásielka obsahujúca právny úkon sa
považuje za doručenú len na základe jej odoslania bez toho, aby došla do sféry adresáta. Podľa tohto

názorovéhoprúdufikciadoručenianeobstojíakoplatnedojednanáprejejrozporsustanovením§45ods.
1 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka. Princíp doručovania
právnych úkonov ako podmienka ich účinnosti vyplýva nielen z § 45 Občianskeho zákonníka, ale je
jednou z hlavných zásad súkromného práva. Je neprípustné, aby k vzniku, zmene alebo zániku práv
a povinností účastníkov právnych vzťahov dochádzalo na základe prejavu vôle konajúceho subjektu

bez toho, aby mal adresát minimálne objektívnu možnosť sa s týmto úkonom oboznámiť - ak má
byť určitý právny úkon uskutočnený jednou osobou významný pre inú osobu, musí mať táto osoba
aspoň príležitosť spoznať jeho obsah (musí dôjsť do jej dispozičnej sféry). Dispozičná sféra adresáta je
vymedzená zmluvne dohodnutým doručovacím režimom, t. j. kontaktnými adresami účastníkov alebo
určením kontaktnej osoby (spravidla v záhlaví zmluvy) s tým, že doručenie písomnosti je účinné už tým,

že sa doručí do dohodnutého miesta alebo určenej osobe. Týmto okamihom sa zásielka dostáva do sféry
adresáta, pričom už nie je dôležité, či sa adresát s obsahom zásielky zoznámil alebo nie. Z podstaty
doručovania tak pre účastníkov zmluvného vzťahu vyplýva povinnosť zabezpečiť v danom mieste
alebo u určenej osoby prijímanie zásielok. Pri zmene dohodnutého režimu doručovania majú zmluvné
strany vzájomnú oznamovaciu povinnosť, aby sa zabezpečila účinnosť doručovania právnych úkonov

- zmluvnej strane nemožno pričítať v jej neprospech, že doručovala na pôvodne dohodnutú adresu, ak
jej táto zmena nebola včas oznámená (z dôvodu právnej istoty v právnych vzťahov možno odporučiť
dojednať notifikačnú povinnosť týkajúcu sa zmien v doručovaní výslovným spôsobom v zmluve). Je
neprípustné, aby adresát porušením povinnosti oznámiť novú adresu požíval výhody spočívajúce v
zmarení právnych účinkov pre neho nepriaznivých právnych úkonov, a to na úkor konajúcej osoby,

ktorá koná v súlade s tým, čo bolo pre doručovanie dohodnuté. Pri druhom spôsobe dojednania
fikcie doručenia je irelevantné, či sa adresát v mieste doručovania skutočne zdržiava - dôležité je to
ako vymedzil spôsob prijímania zásielok v zmluve. Predpokladá sa, že ak účastník zmluvy uvedie
určitú adresu, tak tým vymedzil svoju dispozičnú sféru, kde má zabezpečenú možnosť oboznámiť sa
s doručovanou zásielkou. Opačná argumentácia by totiž viedla k absurdným dôsledkom - zmluvná

strana by úmyselne uviedla adresu, na ktorej sa nezdržiava, aby znemožnila účinné doručovanie.
Takto dojednanú fikciu doručenia možno istým spôsobom považovať za nadbytočnú, nakoľko pri
doručovaní hmotnoprávnych úkonov sa nevyžaduje reálne prevzatie zásielky adresátom - z toho
vyplýva, že aj bez takto dojednanej fikcie doručenia sa bude právny úkon považovať za doručený bez
ohľadu na jeho faktické prevzatie, ak dôjde do dispozičnej sféry adresáta. Koncepcia Občianskeho

zákonníka je postavená na dispozitívnosti väčšiny jeho ustanovení, pričom v mnohých prípadoch je
ponechané na zmluvnej slobode účastníkov, akým spôsobom pre svoje záväzkové vzťahy zákonnú
úpravu modifikujú. V súlade s ustanovením § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka si totiž účastníci môžu
vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a
ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Z povahy ustanovenia §

45 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa odchylnú
dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená týmto
ustanovenímtotižzabezpečujespravodlivévyvažovaniezáujmovzmluvnýchstrán.Adresátoviprávneho
úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby účinky danéhoprávneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci právny úkon má
na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a vyvolá zamýšľané
právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí jej doručenie hoci

i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej adresy bez oznámenia tejto skutočnosti druhej zmluvnej
strane). Tu je potrebné poukázať práve na požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa mohol
s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom zmysle, že ak
sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle sa
považuje za účinný. Pritom nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil.

Je potrebné si však uvedomiť, že v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné bremeno
o doručení zaťažovať odosielateľa. Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom doručenie
zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať. 13.4. Nakoľko v danom spore
sa jedná o spotrebiteľský spor, je nevyhnutné taktiež poukázať na ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, keď v takýchto sporoch je nevyhnutné posudzovať inštitút dojednania oveľa prísnejšie, t. j.
cez test prijateľností zmluvných podmienok spotrebiteľských zmlúv.“.

16.4. Pre odvolací súd z ustanovenia § 391 ods. 2 CSP nevyplýva viazanosť vlastným právnym
názorom. Odvolací súd je oprávnený svoj skorší záväzný právny názor zmeniť pod vplyvom zmeny
právnych predpisov, zmeny spoločenských pomerov alebo vplyvom právneho názoru vysloveného
v rozhodnutí súdu vyššej inštancie. Práve judikatúra najvyššieho súdu je opodstatneným dôvodom
nového, v zásade odlišného, právneho názoru odvolacieho súdu. Navyše Grémium Okresného súdu

Nitra predložilo Občianskoprávnemu kolégiu Krajského súdu v Nitre na zjednotenie rozhodovania otázku
doručovania hmotnoprávnych úkonov. Občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Nitre na zasadnutí
dňa 03.06.2021 konštatovalo, že problematika doručovania už bola medzičasom posudzovaná v
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/36/2020 z 15. decembra 2020 a je potrebné z neho
vychádzať (body 13.1 - 13.5 odôvodnenia). Závermi Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Nitre

je aj senát 25Co viazaný.
16.5. Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že jeho právny názor vyslovený v ostatnom
rozhodnutí, podľa ktorého pokiaľ bolo účastníkmi zmluvy dohodnuté doručovanie písomností banky vo
forme obyčajnej listovej zásielky nebolo možné požadovať od žalobcu, aby predložil podací lístok o
podaní doporučenej zásielky, či doručenku o doručení zásielky žalovanej. V tom prípade na preukázanie

splnenia povinnosti banky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách postačovalo predloženie samotnej
výzvy, z ktorej vyplýva, že bola adresovaná žalovanej, bol rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo
dňa 15. decembra 2020 sp.zn. 5 Cdo/36/2020 prekonaný. Preto odvolací súd svoj skorší právny názor
zmenil v súlade s rozhodnutím sp.zn. 5 Cdo/36/2020 tak, že nemožno platne dojednať nevyvrátiteľnú
domnienku ani fikciu, že určitá zásielka obsahujúca právny úkon sa považuje za doručenú len na základe

jej odoslania bez toho, aby došla do sféry dispozície adresáta, pre jej rozpor s ustanovením § 45 ods. 1
Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka.
17. Odvolací preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo z hľadiska súdom
prvej inštancie zisteného skutkového stavu, citovaných zákonných ustanovení a odvolacích dôvodov,
ako i z hľadiska právneho názoru uvedeného v bode 16.5., a dospel k záveru, že súd prvej inštancie

vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností.
Z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, podľa ktorého žalobca nie aktívne vecne
legitimovaný v danej veci. Pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie považoval za
rozhodujúce zistiť, či pôvodný veriteľ predmetnej pohľadávky písomne vyzval žalovanú na úhradu dlhu
a táto bola napriek výzve v omeškaní s jeho splácaním nepretržite 90 kalendárnych dní. Dospel k

záveru, že dodržanie tohto postupu, ktorý je predpokladom pre postúpenie pohľadávky banky v zmysle
zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, v konaní nebolo preukázané, preto nedošlo k platnému postúpeniu
pohľadávky, ktorá je predmetom konania, na žalobcu, ktorý preto nemal aktívnu vecnú legitimáciu na
podanie žaloby. Odvolací súd sa s uvedeným záverom v plnom rozsahu stotožnil a preto napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny, potvrdil. Správne boli aj výroky o trovách konania,

keďže žalovaná bola v spore plne úspešná. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
napadnutý rozsudok v dostatočnej miere po právnej aj skutkovej stránke odôvodnil, keď uviedol svoje
úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil a danú vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa týmto
odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť dôvodov napadnutého rozsudku ďalej iba
poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

18.1. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že zákon o bankách
upravuje vzťahy súvisiace s podnikaním bánk na území Slovenskej republiky s cieľom bezpečného
fungovania bankového systému (§ 1). V ustanovení § 2 ods. 1 tento zákon definuje banku ako právnickú
osobu so sídlom na území Slovenskej republiky založenú ako akciovú spoločnosť, ktorá má bankovépovolenie (je osobitnou úverovou inštitúciou). Špeciálna úprava postúpenia pohľadávky vychádza z
osobitného postavenia bánk, ktoré disponujú bankovým povolením. Keďže cieľom zákona je právna
úpravaprizabezpečenífungovaniacelkovéhobankovéhosystému,boložiaducestanoviťpevnépravidlá

pri postupovaní pohľadávok bánk na iné subjekty, ktoré nie sú bankami, aby nedošlo k obchádzaniu
zákona o bankách (napr. s postúpením nesplatných pohľadávok bánk súvisí ich ďalšia správa, pritom
poskytovanieúverubánkaichsprávaješpecifickouosobitneprávnympredpisomupravenoučinnosťou).
Ustanovenie § 92 ods. 8 tohto zákona obsahuje osobitnú úpravu postúpenia pohľadávky, písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, avšak predmetom postúpenia môže byť peňažný

záväzok klienta voči banke, s ktorým je nepretržite v omeškaní po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych
dní, pričom sa tiež vyžaduje existencia písomnej výzvy na úhradu peňažného záväzku adresovaná
klientovi. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky.
Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Týmto ustanovením zákonodarca sledoval sprísnenie
postúpenia cesie bankovej pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi,
ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou,

s ktorou dojednal finančnú službu (toto právo banka nemá, ak klient uhradil omeškaný peňažný záväzok
ešte pred postúpením pohľadávky, s výnimkou, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo
len časti peňažného záväzku presiahol jeden rok). Zákonom stanovené podmienky postúpenia, akými
sú postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, aspoň 90-dňová lehota trvania omeškania,
umožňujúce postúpiť bankovú pohľadávku iba na vybrané subjekty, nepodporujú záver, že by hlavným

cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana bankového tajomstva. Striktné podmienky
postúpeniapohľadávkyvosvojomsúhrneopodstatňujúzáverozákazepostúpeniabankovejpohľadávky
so súčasným stanovením výnimiek z tohto zákazu a neumožňujú odklon od pravidiel cesie bankovej
pohľadávky v neprospech spotrebiteľa. Bolo by v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by
k neúnosnému právnemu stavu, ak by banky postupovali nesplatený úver či nesplatnú pohľadávku

na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá podľa zákona o bankách pod dohľad Národnej banky
Slovenska.
18.2.Postúpeniepohľadávokjeupravenévustanoveniach§524anasledujúceObčianskehozákonníka.
Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť, okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať

práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú neoddeliteľne spojené
špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona o
bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti
nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na
inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho

vzťahu medzi veriteľom, ako postupníkom, a dlžníkom, v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom, ako
postupcom (bankou), a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1
Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ
povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú
výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi

za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti
pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a
aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávku banky
niejemožnépostúpiťtretejosobe,pretožetomubrániužcitovanéustanovenie§525ods.1Občianskeho
zákonníka. Ak určitú pohľadávku nie je možné postúpiť (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,

zakázané), potom jej následné postúpenie inému subjektu je svojím obsahom a účelom v priamom
rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi
stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Pokiaľ v iných prípadoch neplatnosti zmluvy
o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky), sa účinky tejto neplatnosti prejavia len
medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Občianskeho

zákonníka účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Občianskeho zákonníka,
ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne
účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi.
18.3. Z vyššie uvedených dôvodov potom vyplýva, že na rozpor postúpenia pohľadávky banky voči
spotrebiteľovi s ustanovením § 525 Občianskeho zákonníka, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť

postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z týchto skutočností vyplýva,
že ak je pre platnosť postúpenia potrebné splniť určité podmienky, (uvedené v § 92 ods. 8 zákona
o bankách), bol žalobca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný
preukázať predpoklady svojej aktívnej vecnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienokplatného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak povinný preukázať,
že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a
klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku, minimálne 90 dní. Nepreukázanie

týchto skutočností má za následok neunesenie dôkazného bremena ohľadom aktívnej vecnej legitimácie
postupníka.
19.1. Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal podstatnými
námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal nesprávny právny záver
súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, o absolútnej neplatnosti

zmluvy o postúpení pohľadávok a nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k doručeniu výzvy zo dňa
10.07.2013 a vo vzťahu k platnému zosplatneniu úveru, uvedenú námietku odvolací súd nepovažuje
sa dôvodnú. Právne posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súdom prvej inštancie bolo v súlade
s ostatnou judikatúrou reprezentovanou rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 15. decembra 2020
sp.zn. 5Cdo/36/2020. Odvíjalo sa od právne významnej skutkovej okolnosti, ktorou bolo (ne)doručenie
výzvy Slovenskej sporiteľne, a.s., zo dňa 10.07.2013 (č.l. 124) žalovanej. Keďže žalobca doručenie

tejto výzvy žalovanej nepreukázal, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, podľa ktorého
neboli splnené zákonné podmienky pre postúpenie pohľadávky veriteľa na žalobcu stanovené v §
92 ods. 8 zákona o bankách. K namietanému právnemu posúdeniu neplatnosti zmluvy o postúpení
pohľadávok odvolací súd navyše poukazuje na dôvody uvedené v bode 18.2., ktoré nepovažuje za
potrebné opakovať.

19.2. Žalobca, s poukazom na bod 12.2. odôvodnenia Uznesenia Krajského súdu v Nitre zo dňa
18.12.2019 č.k. 25Co/20/2019-253, tvrdil, že súd prvej inštancie otázku doručenia výzvy neskúmal
z hľadiska obsahu zmluvy a Všeobecných obchodných podmienok, preto dospel k nesprávnemu
právnemu záveru, že nie je daná aktívna vecná legitimácia. A to napriek záväznému právnemu
názoru odvolacieho súdu v uznesení č.k. 25Co/20/2019-253. S uvedeným tvrdením sa odvolací súd

nestotožňuje. Súd prvej inštancie sa v bode 28. zaoberal obsahom zmluvy a obsahom všeobecných
obchodných podmienok pôvodného veriteľa a zistil, že tieto na nastúpenie účinkov doručenia namiesto
dôjdenia do dispozičnej sféry adresáta zakotvujú samotné odoslanie písomnosti a uplynutie stanovenej
lehoty od odoslania, ktoré nevyhovuje § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka (tzv. teória dôjdenia).
A navyše z dokazovania nevyplynula ani samotná skutočnosť odoslania písomnej výzvy žalovanej.

Čo sa týka záväzného právneho názoru odvolacieho súdu v uznesení č.k. 25Co/20/2019-253, v
čase rozhodovania súdu prvej inštancie už bolo vydané rozhodnutie vyššej súdnej autority, rozsudok
Najvyššieho súdu SR zo dňa 15 decembra 2020 sp.zn. 5Cdo/36/2020, ktorý k otázke doručovania zaujal
odlišný právny názor. Podľa tohto dohodou zmluvných strán nemožno platne dojednať nevyvrátiteľnú
domnienku ani fikciu, že určitá zásielka obsahujúca právny úkon sa považuje za doručenú len na

základe jej odoslania bez toho, aby došla do sféry adresáta, pretože takáto fikcia doručenia neobstojí
ako platne dojednaná pre jej rozpor s ustanovením § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s
ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka. Zároveň pred rozhodnutím súdu prvej inštancie Grémium
Okresného súdu Nitra predložilo Občianskoprávnemu kolégiu Krajského súdu v Nitre na zjednotenie
rozhodovania otázku doručovania hmotnoprávnych úkonov. Občianskoprávne kolégium Krajského súdu

v Nitre na zasadnutí dňa 03.06.2021 konštatovalo, že problematika doručovania už bola medzičasom
posudzovaná v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/36/2020 z 15. decembra 2020 a je
potrebné z neho vychádzať (body 13.1 - 13.5 odôvodnenia). Keďže členky senátu 25Co sú zároveň
členkami Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Nitre, je aj senát 25Co týmito závermi viazaný,
ktorá skutočnosť je súdu prvej inštancie známa.

19.3. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), pretože súd prvej inštancie postupoval v rozpore s
ustanovením § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, nakoľko postupoval a rozhodol v rozpore s
právne záväzným rozhodnutím odvolacieho súdu, pričom uvedené žiadnym spôsobom neodôvodnil.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých
rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická,
vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra
prejednaniaveci(toakosúdviedolspor)znemožňujúcastranesporurealizáciujejprocesnýchoprávnení
amariacamožnostijejaktívnejúčastinakonaní(porovnajjudikátR129/1999 arozhodnutiaNajvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 202/2017, 2 Cdo 162/2017, 3 Cdo 22/2018, 4 Cdo 87/2017,
5 Cdo 112/2018, 7 Cdo 202/2017, 8 Cdo 85/2018). Procesný postup nemožno vykladať extenzívne
jeho vzťahovaním na meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu; je ním iba samotný priebeh konania, nie
však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou (návrhom) uplatneného nároku (1 Cdo228/2017, 2 Cdo 220/2017, 3 Cdo 110/2017, 4 Cdo 128/2017, 5 Cdo 45/2018, 7 Cdo 35/2018, 8 Cdo
56/2017, 1 VCdo 2/2017). Pokiaľ postupom súdu nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt
prejednania veci v civilnom konaní - nie je ním ani časť odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť,

presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), ktoré má vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol
(1 Cdo 18/2018, 2 Cdo 39/2018, 3 Cdo 173/2017, 7 Cdo 150/2017, 8 Cdo 49/2017). Ústavný súd
nedospel k záveru o ústavnej neudržateľnosti týchto záverov najvyššieho súdu (I. ÚS 21/2018, III. ÚS
614/2017, IV. ÚS 88/2018). Skutočnosť, že v danej veci súd prvej inštancie nerozhodol v súlade
s právnym názorom odvolacieho súdu vyslovenom v uznesení č.k. 25Co/20/2019-253, nie je možné

hodnotiť, ako nesprávny procesný postup, ktorým znemožnil žalobcovi uskutočňovanie procesných práv
v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP). K
tvrdeniu žalobcu, podľa ktorého súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s právne záväzným rozhodnutím
odvolacieho súdu, pričom uvedené žiadnym spôsobom neodôvodnil, odvolací súd poukazuje na bod 32.
napadnutého rozsudku, z ktorého vyplýva, že súd prvej inštancie pri vyhodnotení dôkazov vychádzal z
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 15. decembra 2020 sp.zn. 5Cdo/36/2020 a zo Zápisnice zo

zasadnutia občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Nitre zo dňa 03.06.2021, v ktorom kolégium
konštatovalo, že problematika doručovania už bola medzičasom posudzovaná v rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 5Cdo/36/2020, z 15. decembra 2020 a je potrebné z neho vychádzať (body 13.1
-13.5 odôvodnenia). Odvolací súd, posudzujúc dôvody uvedené súdom prvej inštancie v bode 32.
napadnutého rozsudku konštatuje, že námietka žalobcu nie je dôvodná.

20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
21. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s
ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalovanej nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % z dôvodu, že žalovaná bola v odvolacom konaní

úspešná. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším
súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).