Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 30, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15CoCsp/30/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117201874
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1117201874.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov
senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej, v právnej veci žalobcu: N. W. Y. R. P. K.
Y. M. J. Č. , N. F. XX.X.XXXX, C. A. M. X. Č.. XXX, zastúpený spoločnosťou DETVAI LUDIK MALY,
Bratislava, Cukrová č. 14, za ktorú koná Mgr. Jakub Malý, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
IČO: 35 807 598, Bratislava, Pribinova č. 25, zastúpený JUDr. Katarínou Hegedüšovou, advokátkou,

Bratislava, Majerníkova č. 3/A, o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 10. februára 2020, č.k. 17 Csp 9/2017-285, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 10. februára 2020, č.k. 17 Csp 9/2017-285,
- vo výroku I., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.806,40 € spolu s úrokom
z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 3.806,40 € od 1.2.2017 do zaplatenia v lehote troch dní
od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e ,
-vovýrokuIII.,ktorýmuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovitrovykonaniapodľamieryúspechu

vo výške 23,46 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým rozhodne o výške náhrady trov
konania, m e n í tak, že žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 23,46 %.

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 10.2.2020, č.k. 17 Csp 9/2017-285, I. uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.806,40 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05

% ročne zo sumy 3.806,40 € od 1.2.2017 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku;
II. vo zvyšku žalobu zamietol; III. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania podľa
miery úspechu vo výške 23,46 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým rozhodne
o výške náhrady trov konania. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 1.2.2017, ktorou sa žalobca
od žalovaného domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 6.165,92 € spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 6.165,92 € od 1.2.2017 do zaplatenia. Žalobca žalobu
odôvodniltým,žesožalovanýmdňa18.10.2006uzatvorilizmluvuoúvere,predmetomktorejbolzáväzok

žalovaného poskytnúť mu pôžičku vo výške 724,96 € a jeho záväzok vrátiť pôžičku žalovanému v 7.
pravidelných mesačných splátkach po 103,57 €, počnúc dňom 21.11.2006. Pôžičku nesplácal, preto
žalovaný podal návrh na zaplatenie sumy pôžičky spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25
% denne zo sumy pôžičky od 26.12.2006 do zaplatenia a náhrady trov konania vo výške 215,69 € na
Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., ktorý rozsudkom zo dňa 5.6.2007,
sp.zn. SR 3383/07, jeho návrh potvrdil. Návrh na vykonanie exekúcie podal žalovaný na Exekútorský

úrad súdneho exekútora JUDr. T. K., ktorá bola vedená pod sp.zn. EX 3176/07. Okresný súd Galanta vo
veci exekúcie žalovaného ako oprávneného, proti nemu ako povinnému uznesením zo dňa 19.7.2012,
č.k. 12 Er 917/2007-14, exekúciu zastavil a náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal; totorozhodnutieodôvodniltým,žepreskúmanímpredmetnejzmluvy aVšeobecnýchpodmienokposkytnutia
úveru predstavujúceho pôžičku zistil, že v týchto je obsiahnutá neprijateľná zmluvná podmienka,
konkrétne rozhodcovská doložka a že zo zmluvy vyplýva, že sa jedná o spotrebiteľský úver. Ďalej

konštatoval, že je zrejmé, že zmluva bola vopred pripravená žalovaným pre veľký počet spotrebiteľov,
preto žalobca nemohol ovplyvniť obsah zmluvy. Dňa 25.11.2016 podal na Okresný súd Malacky žalobu o
určenie neplatnosti zmluvy. Exekúcia bola vykonaná zrážkami z jeho mzdy v celkovej výške 6.890,88
€, konkrétne za: december 2013 vo výške 209,41 €, január 2014 vo výške 387,30 €, február 2014 vo
výške 332,20 €, marec 2014 vo výške 215,44 €, apríl 2014 vo výške 232,21 €, máj 2014

vo výške 502,12 €, jún 2014 vo výške 297,50 €, júl 2014 vo výške 298,61 €, august 2014 vo výške
381,83 €, september 2014 vo výške 271,29 €, október 2014 vo výške 272,91 €, november 2014 vo
výške 578,56 €, december 2014 vo výške 380,50 €, január 2015 vo výške 237,26 €, február 2015 vo
výške 6,75 €, marec 2015 vo výške 300,55 €, apríl 2015 vo výške 235,86 €, máj 2015 vo výške 635,86 €,
jún 2015 vo výške 365,07 €, júl 2015 vo výške 454,52 € a august 2015 vo výške 295,71 €. Žalovanému
uhradil celkom sumu 6.890,88 €, pôžička predstavovala sumu 724,96 € a tak sa žalovaný bezdôvodne

obohatil na jeho úkor o sumu 6.165,92 €.

2. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav veci. Zo zmluvy o úvere
mal preukázané, že žalobca so žalovaným uzatvorili dňa 18.10.2006 zmluvu, ktorej predmetom bolo
poskytnutie úveru žalovaným žalobcovi vo výške 14.000,- Sk (464,71 €), ktorý sa žalobca zaviazal splatiť

v 7. mesačných splátkach vo výške 3.120,- Sk (103,57 €), počnúc dňom 21.11.2006. Žalobca sa zaviazal
žalovanému zaplatiť celkom sumu 21.840,- Sk (724,96 €). Administratívny poplatok za poskytnutie úveru
predstavoval sumu 7.840,- Sk (260,24 €). Zmluva neobsahovala údaj o ročnej percentuálnej miere
nákladov (ďalej len RPMN), ani ďalšie povinnosti dlžníka, najmä úrok z omeškania vo výške 0,25 %
denne,ktorýjepodľaobsahurozhodcovskéhorozsudkuobsiahnutývbode06.Všeobecnýchpodmienok

poskytnutia úveru. Stály rozhodcovský súd rozsudkom zo dňa 5.6.2007, sp.zn. SR 3383/07, rozhodol
na návrh žalovaného tak, že žalobca mu je povinný zaplatiť sumu 22.080,- Sk (732,92 €) spolu s
úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 21.840,- Sk (724,96 €) a trovy
rozhodcovského konania vo výške 6.498,- Sk (215,69 €). Z obsahu rozhodnutia vyplýva,
že rozhodcovský súd svoju právomoc na prejednanie a rozhodnutie veci odvodil z

rozhodcovskej doložky, obsiahnutej v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Z uznesenia
Okresného súdu Galanta zo dňa 19.7.2012, č.k. 12 Er 917/2007-14, vyplýva, že exekúciu,
ktorá sa začala poverením vydaným Okresným súdom Galanta zo dňa 30.8.2007, č. 5202 024701*, na
základe exekučného titulu - vyššie uvedeného rozhodcovského rozsudku zo dňa 5.6.2007, sp.zn. SR
3383/07, zastavil z dôvodu, že v zmluve a Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je obsiahnutá

neprijateľná zmluvná podmienka, a to rozhodcovská doložka; exekútorovi náhrada trov exekučného
konania priznaná nebola. Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 16.12.2015, č.k. 24
CoE 313/2014-60, rozhodol o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu v Galante zo dňa
19.7.2012, č.k. 12 Er 917/2007-14 tak, že ho potvrdil. Z potvrdenia o vykonaných zrážkach zo
mzdy mal za preukázané, že žalobcovi boli vykonávané zrážky zo mzdy súdnym exekútorom v celkovej

výške 6.890,88 € a z prílohy tohto potvrdenia je zrejmé, že zrážky boli vykonávané tak, ako žalobca
tvrdil vo svojom podaní zo dňa 13.11.2019. Podľa konečného vyúčtovania exekučného konania - daňový
doklad, od žalobcu bol v rámci exekúcie vymožený nárok vo výške 6.990,46 €, z toho trovy súdneho
exekútora predstavovali sumu 1.655,78 €. Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava
I., oddiel: Sro, vložka číslo: 23636/B zistil, že žalovaný má ako predmet činnosti odo dňa 14.3.2001

zapísané poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Podľa listiny - konečné vyúčtovanie exekučného
konania - daňový doklad zo dňa 17.9.2015, súdny exekútor JUDr. K. oznámil JUDr. V., že v exekúcii
vedenej pod sp.zn. EX 3176/07 oprávneným POHOTOVOSŤ, s.r.o., zastúpeným JUDr. V., v neprospech
povinného N. W., bola vymožená spolu suma 6.999,46 €, z čoho predstavovala suma 1.655,78 trovy
súdneho exekútora, suma 215,69 € trovy konania, suma 94,89 € trovy právneho zastúpenia (tri úkony

právnej služby á 31,63 €) a suma 16,60 € poplatok za vydanie poverenia. Povinný ku dňu
11.9.2015 uhradil celú pohľadávku, vrátane trov exekúcie a exekučné konanie bolo ukončené. Skutkový
stav zistený z ostatných vykonaných dôkazov nesumarizoval, nakoľko je vo vzťahu k rozhodnutiu
nadbytočný.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1, ods.
2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní účinného v čase uzavretia zmluvy, § 2 ods. 1
písm. a/ zákona o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia zmluvy; § 39, § 52 ods. 1, ods.
2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, § 107 ods. 1, ods.2, ods. 3, § 415, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, § 451 ods. 1, ods. 2, § 457, § 517
ods. 1, ods. 2, § 563 Občianskeho zákonníka, § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného v čase
uzavretia zmluvy, § 3 ods. 1 (účinného aj do 31.1.2013), § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., § 2,

§ 3 ods. 1, ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy, § 2 zákona
č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, § 33, § 61 Exekučného poriadku, dôvodiac
tým, že v konaní v zásade nebol sporný skutkový stav veci, sporné boli viaceré právne otázky, a to
či sa v danom prípade jedná o spotrebiteľský vzťah, či sa na zmluvu vzťahujú ustanovenia zákona o
spotrebiteľských úveroch, či je zmluva platná, či došlo k bezdôvodnému obohateniu žalobcu na úkor

žalovaného a v akom rozsahu, či žalovaný spôsobil žalobcovi škodu a či a aká časť uplatneného nároku
je premlčaná. K existencii prekážky právoplatne rozhodnutej veci konštatoval, že žalovaný
namietal, že nie sú splnené podmienky na vedenie tohto konania (napr. v podaní zo dňa 8.3.2017) pre
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, za ktorý označil prekážku právoplatne rozhodnutej veci;
za predchádzajúce právoplatné rozhodnutie o tejto veci označil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., sp.zn. SR 3383/07. Otázkou platnosti rozhodcovskej doložky

k zmluve sa už zaoberali Okresný súd Galanta a Krajský súd v Trnave, ktoré vo veci zo
dňa 19.7.2012, sp.zn. (správne č.k., poznámka odvolacieho súdu) 12 Er 917/2007-14 (rozhodnutie prvej
inštancie) a zo dňa 16.12.2015, č.k. 24 CoE 313/2014-60 (rozhodnutie druhej inštancie),
dospeli k záveru, že rozhodcovská doložka k zmluve je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je
podľa § 53 ods. 4 (pravdepodobne Občianskeho zákonníka, poznámka odvolacieho súdu) neplatná.

Neplatnosť rozhodcovskej zmluvy/doložky spôsobila, že rozhodcovský súd nemal zákonné oprávnenie
vec prejednať a rozhodnúť o nej. Poukázal na to, že osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva
medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej
zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy
medzi zmluvnými stranami či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Iba platná

rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec
prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon
nebol nikdy uzavretý (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 5.12.2012, sp.zn. 6
Cdo 135/2012). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej
doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je

zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo
vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných
zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.
Akvurčitejvecinedošlo kuzavretiurozhodcovskejzmluvy,nemoholsporprejednaťrozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval

rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a

nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.10.2011, sp.zn.
3 Cdo 146/2011). Úverová zmluva, ktorú medzi sebou procesné strany uzatvorili, odkazovala vo svojom
texte na Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Určenie časti obsahu zmluvy takýmto spôsobom
umožňuje ustanovenie § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale vo Všeobecných podmienkach

poskytnutia úveru, ktoré neboli podpísané žiadnou zmluvnou stranou, bola v bode 17. obsiahnutá aj
rozhodcovská doložka. Zákon o rozhodcovskom konaní ustanovil pre rozhodcovskú zmluvu, vrátane
rozhodcovskej doložky, ako podmienku platnosti kvalifikovanú písomnú formu, ktorá je dodržaná iba v
prípade dokumentu, podpísaného oboma zmluvnými stranami, prípadne ak ide o vzájomné vymenené
a podpísané listy. Rozhodcovská doložka obsiahnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru

túto kvalifikovanú písomnú formu nespĺňa, preto nebola medzi procesnými stranami platne dojednaná.
Dôvody neplatnosti rozhodcovskej doložky boli ustálené aj v exekučnom konaní. V prípade, že
rozhodcovská zmluva/doložka nebola platne uzatvorená, nebola daná ani právomoc rozhodcovského
súdu vec prejednať a rozhodnúť a na jeho prípadné rozhodnutie je potrebné hľadieť, ako keby ani
nebolo vydané (nulitné rozhodnutie, paakt). Rozhodnutie vydané orgánom, ktorý na jeho vydanie

nemal právomoc, nemôže predstavovať a ani nepredstavuje prekážku právoplatne rozhodnutej veci
vo vzťahu k tomuto konaniu. Žiadnu právnu relevanciu v tejto súvislosti potom nemôže mať ani to,
či sa žalobca zákonom ustanoveným postupom domáhal zrušenia nulitného rozhodnutia (paaktu). Na
základe uvedených skutočností mal za to, že prekážka právoplatne rozhodnutej veci, ako ju namietalžalovaný, vo veci nie je daná. K spotrebiteľskému charakteru zmluvy prvoinštančný súd uviedol, že
žalobca je v zmluve označený menom, priezviskom, rodným číslom, číslom občianskeho preukazu a vo
vzťahu k identifikácii žalobcu neobsahuje žiadne údaje, ktoré by svedčili o jeho podnikateľskej činnosti

alebo o tom, že pri uzatváraní zmluvy vystupoval v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti, keď takéto skutočnosti žalovaný ani netvrdil, z dôvodu ktorého je žalobca
spotrebiteľom podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka s prihliadnutím na to, že žalovaný pri uzatváraní
zmluvy vystupoval v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Potom je teda predmetná zmluva
spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z ustanovenia § 23a zákona č.

634/1992 Zb. účinného v čase uzavretia zmluvy vyplýva, že typovou zmluvou sa podľa tohto zákona
rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadov, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Z odseku 2 uvedeného zákona vyplýva, že typová zmluva
nesmie obsahovať tu špecifikované neprimerané podmienky, ako aj podmienky, ktoré sú v rozpore s
dobrými mravmi. Preto je správny záver súdu prvej inštancie, že predmetná zmluva o úvere je svojím
charakteromobčianskoprávnouzmluvou,hocivObčianskomzákonníkuniejeakospotrebiteľskázmluva

výslovne upravená. Na predmetnú zmluvu je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva, nakoľko
na spotrebiteľské vzťahy sa vždy použijú normy spotrebiteľského práva (aj normy európskeho práva)
a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech bez ohľadu na to, podľa akých
zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzatvorená, resp. či došlo k voľbe práva alebo ide o absolútny
obchod podľa Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti dodal, že vstupom Slovenskej

republiky do európskeho a právneho systému boli do Občianskeho zákonníka zákonom č. 150/2004
Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004 v piatej hlave začlenené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§
52 až § 60). Uvedená právna úprava má základ v Smernici Rady zo dňa 5.4.1993, č. 93/13/EHS, o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa prechodných a záverečných ustanovení
k úpravám účinným od 1.4.2004 (§ 897f ods. 3), spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a § 54 tohto
zákonadotrochmesiacochododňanadobudnutiaúčinnostitohtozákona.Ustanoveniaspotrebiteľských
zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53, § 54 sú neplatné po uplynutí troch mesiacov
odo dňa účinnosti tohto zákona. Z uvedeného vyplýva, že aj zmluvu uzavretú pred účinnosťou zákona
č. 150/2004 Z.z., je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu a aplikovať na ňu ustanovenia

Občianskeho zákonníka. V danom prípade účastníci (sporové strany, poznámka odvolacieho súdu)
uzatvorili z hľadiska podstatných náležitostí úverovú zmluvu, ktorá je absolútnym obchodným vzťahom
v zmysle ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka a spravuje sa ustanovením § 479
a nasl. Obchodného zákonníka. Zároveň však ide o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahuje
ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenia osobitného zákona č. 258/2001

Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Napriek tomu, že úverová zmluva je absolútnym obchodnozáväzkovým
vzťahom v zmysle Obchodného zákonníka, vzhľadom na charakter účastníkov zmluvy v postavení
dodávateľa a spotrebiteľa a na tzv. formulárový typ zmluvy, keď spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť
obsah zmluvných podmienok, je potrebné na tento právny vzťah aplikovať ustanovenia § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa a ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. (rozhodnutie

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.1.2016, sp.zn. 8 Cob 201/2013). Aj s prihliadnutím na uvedené
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ktoré sa vzťahuje na úverovú zmluvu totožného veriteľa,
uzavretú v čase, kedy platila totožná právna úprava ako v čase uzavretia zmluvy, je nepochybné, že
zmluvu je nevyhnutné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z.
Ďalej k platnosti zmluvy a jej častí dôvodil, že žalobca si uplatnil v konaní nárok o vydanie

bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo plnením z neplatnej zmluvy. Prednostne potom posudzoval
platnosť zmluvy ako predbežnú otázku, pričom v tejto súvislosti vyhodnotil ako nedôvodnú námietku
žalovaného, že na takomto určení nie je naliehavý právny záujem, pretože žalobca sa nedomáhal v
petite žaloby určenia neplatnosti zmluvy, kedy by táto námietka žalovaného mohla byť na mieste. Pre
posúdenie platnosti úverovej zmluvy (či už celku alebo časti) sa musel vyporiadať s tým, či dohodnutý

poplatok a úrok je primeraný a v súlade so zákonom. Administratívny poplatok bol v prejednávanej
veci dojednaný vo výške 7.840,- Sk (260,24 €), čo predstavuje 56 % poskytnutej istiny úveru, pre
porovnanie banky mali obdobný poplatok za spracovanie zmluvy len vo výške 1 % - 2 %. Dojednanie
administratívneho poplatku vo výške 260,24 €, t.j. 56 % poskytnutej istiny úveru nepochybne spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom

v neprospech spotrebiteľa, oprávňuje dodávateľa na neprimerane vysoké plnenie, preto je v zmysle
generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a taktiež v dôsledku porušenia
princípu dobrých mravov, neprijateľná. Dojednanie o administratívnom poplatku
predstavuje vedľajšie zmluvné cenové dojednanie (keďže cenovým dojednaním vo vzťahu k hlavnémupredmetu plnenia je pri zmluve o úvere dojednanie o úroku), preto toto dojednanie podlieha prieskumu
v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného dospel k záveru, že dojednanie
o administratívnom poplatku predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je podľa § 53

ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Za neprimerane vysoký, v rozpore s dobrými mravmi, možno
považovať aj úrok z omeškania vo výške 0,1 % denne, keď vzhľadom na dĺžku trvania súdneho sporu
je suma takto určených úrokov z omeškania pri pohľadávke na zaplatenie sumy 54.375,- Sk celkom
274.267,50 Sk (9.104,01 €), t.j. viac ako 504 % a pri pohľadávke na zaplatenie sumy 18.575,- Sk celkom
93.042,18 Sk (3.088,43 €), takže viac ako 500 %. Túto skutočnosť je potrebné posudzovať i v zmysle

§ 39 Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor s dobrými mravmi, ktorý
platí aj pre obchodné záväzkové vzťahy a podľa ktorého absolútne neplatným je každý právny úkon,
ktorý sa svojim obsahom alebo účelom dobrým mravom prieči. Prípustnosť výšky úrokovej sadzby závisí
od okolností, za akých boli úroky dohodnuté, najmä od dôvodov, ktoré účastníkov viedli k dohode,
od charakteru záväzku povinnej strany a hroziacich dôsledkov ich nesplnenia i od záväzkov, ktoré na
seba vzala druhá strana zmluvného vzťahu. Ak výška dohodnutých úrokov podstatnou mierou prevyšuje

hornú hranicu úrokovej sadzby, ktorú poskytovali banky v čase dohody účastníkov a nevyžadovali si to
okolnosti súvisiace so záväzkom povinnej strany, resp. hroziace dôsledky nesplnenia záväzku, potom
by takáto dohoda bola v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a právu z takejto dohody
nemožno priznať ochranu. Bolo povinnosťou súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu o uplatnenom
úroku z omeškania rozhodnúť až potom, ako vyhodnotí vyššie uvedené skutočnosti. Ani súd prvého

stupňaaaniodvolacísúdtaknepostupovali,ztohodôvodudovolacísúdpovažujenámietkygenerálneho
prokurátora, uvedené v mimoriadnom dovolaní za dôvodné (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 6 M Obdo 5/2009). Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými
mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o
pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také

konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí" bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza
dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné
prostriedky mieni „zhodnotiť" obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník
uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často práve z dôvodov svojej
inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi,

aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou a preto
odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov dojednaná podľa § 658 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s
prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo
pôžičiek (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.4.2012, sp.zn. 5 Cdo 26/2011).

Pokiaľ zmluvné strany dojednali v zmluve úrok z omeškania, ktorý je síce v súlade s úpravou § 369 ods.
1 Obchodného zákonníka, ale presahuje úrok z omeškania prípustný podľa § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka,dojednanieúrokuzomeškanianadvýškuprípustnúpodľapredpisovObčianskehozákonníka
predstavuje neprijateľnú a absolútne neplatnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Súd je povinný na
neplatnosť zmluvnej podmienky prihliadať a nepriznať na základe nej požadované

plnenie. Uvedený záver vyplýva napríklad z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 13.10.2010, sp.zn. 7 Co 284/2010 (rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 21.1.2016, sp.zn. 8 Cob 201/2013). Vo Všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru bol pre prípad neplnenia dlhu zo strany žalobcu stanovený úrok z omeškania vo
výške 0,25 % denne z dlžnej sumy, ktorý bol žalovanému priznaný Stálym rozhodcovským súdom.

Denný úrok vo výške 0,25 % denne predstavuje ročný úrok z omeškania vo výške 91,25 %. Žalobca
pri pohľadávke vo výške 464,71 € (14.000,- Sk) s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne celkovo
zaplatil žalovanému 4.510,14 €, teda viac ako 900 %. Poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 6 M Obdo 5/2009, v ktorom deklaroval ako je v rozpore s
dobrými mravmi úrok z omeškania vo výške 0,1 % denne, nakoľko v danom prípade došlo k

zaplateniu 500 % dlžnej sumy. V prejednávanej veci bol dohodnutý úrok z omeškania vo výške 0,25
% denne a došlo k zaplateniu viac ako 900 % dlžnej sumy, preto je nutné dojednanie o úroku z
meškania vo výške 0,25 % denne vyhodnotiť ako odporujúce § 39 Občianskeho zákonníka, t.j. neplatné.
Dospel potom k záveru, že dojednaná zmluva je neplatná v časti dojednaného úroku z omeškania vo
výške 0,25 % denne, ako aj v časti dojednaného administratívneho poplatku. Bolo povinnosťou žalobcu

zaplatiť žalovanému sumu poskytnutého úveru, 14.000,- Sk (464,71 €) a vzhľadom na kompenzačnú
námietku žalovaného aj zákonný úrok z omeškania z uvedenej sumy po dobu omeškania. Žalovaná
istina bola podľa zmluvy splatná v 7. mesačných splátkach so splatnosťou prvej splátky dňa 21.11.2006;
splatnosť poslednej splátky bola dňa 21.7.2007. Podľa nesporného tvrdenia žalovaného v podaní zodňa 31.10.2018, došlo k predčasnej splatnosti celého poskytnutého úveru dňa 26.12.2006. K úhrade
istiny v tejto výške došlo podľa výpisu splátok a pokút dňa 14.2.2014. Žalovaný by mal nárok na
úrok z omeškania za obdobie od 27.12.2006 do 14.2.2014 vo výške určenej podľa § 517 ods. 2

Občianskeho zákonníka, v spojení s § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky, a to vo výške 9,5 %
ročne z dlžnej istiny v sume 464,71 €; oprávnená suma úroku z omeškania po celú dobu omeškania
je spolu 315,32 €. Spolu bol žalovaný oprávnený požadovať od žalobcu titulom zmluvy sumu 780,03 €
(istina + zákonné úroky z omeškania). Súd prvej inštancie k bezdôvodnému obohateniu konštatoval, že
zmluva je čiastočne neplatná, žalobca plnil žalovanému aj na základe neplatnej časti zmluvy, preto je

žalovaný povinný žalobcovi vrátiť to, čo od neho dostal titulom neplatnej zmluvy. Žalovaný od žalobcu
titulom zmluvy dostal celkom sumu 5.334,68 € (splátky a pokuty, č.l. 121 spisu), pričom mal nárok
iba na zaplatenie sumy 780,03 € a tak zvyšok sumy 4.554,65 € (5.334,68 € - 780,03 €) predstavuje
plnenie, ktoré žalovaný získal od žalobcu titulom neplatnej časti zmluvy. Ako nedôvodnú vyhodnotil
námietku žalovaného, že nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, pretože zmluva
nikdy nebola právoplatne vyhlásená za neplatnú, z ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú

bezdôvodné obohatenia takáto podmienka nevyplýva. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v
prípade neplatnej zmluvy nie je podmienený tým, aby o neplatnosti rozhodol súd, prípadne iný príslušný
orgán. Záver o neplatnosti zmluvy je preto oprávnený urobiť aj súd, ktorý rozhoduje o nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia, čo aj v prejednávanej veci urobil. Žalovaný namietol taktiež premlčanie
nároku o vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu sumy 3.184,06 € ku dňu 13.1.2017. Žalobca trval

na tom, že k premlčaniu žalovaného nároku nedošlo, pretože o vzniku bezdôvodného obohatenia sa
reálne dozvedel až vtedy, keď získal vedomosť o obsahu zmluvy a povinnostiach, ktoré mu zo zmluvy
vyplývajú (čo nevedel pre nečitateľnosť zmluvy), toto sa podľa vlastných tvrdení mohol dozvedieť až z
rozhodnutia Krajského súdu v Trnave zo dňa 16.12.2015, č.k. 24 CoE 313/2014-60 a keď sa dozvedel to,
že na zmluvu sa vzťahuje zákonná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti; toto zistil od svojho advokáta,

keď mu dňa 24.6.2016 udelil plnomocenstvo. Prvoinštančný súd poukázal na to, že právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým, ktoré v súlade s § 100 ods. 1 Občianskeho
zákonníka podlieha premlčaniu. Pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia Občiansky zákonník
upravuje subjektívnu a objektívnu premlčaciu dobu. Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno
oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula

aspoň jedna z uvedených dôb. Subjektívna premlčacia doba je upravená v ustanovení § 107 ods. 1
Občianskeho zákonníka, začiatok jej plynutia sa odvíja od okamihu, kedy sa oprávnený z bezdôvodného
obohatenia dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil.
Premlčacie doby (subjektívna a objektívna) pri bezdôvodnom obohatení začínajú spravidla plynúť rôzne,
v závislosti od druhu bezdôvodného obohatenia. K bezdôvodnému obohateniu získanému plnením

bez právneho dôvodu, ak právny dôvod neexistoval od začiatku, dochádza okamihom poskytnutia
plnenia. Týmto okamihom je tiež určený začiatok objektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia
doba začína plynúť odo dňa, keď sa postihnutý dozvedel, že plnil bez právneho dôvodu a komu plnil.
Bezdôvodné obohatenie získané plnením, ktorého právny dôvod neskôr odpadol, vzniká a objektívna
doba pre premlčanie práva na jeho vydanie preto začína plynúť okamihom odpadnutia právneho

dôvodu poskytnutého plnenia. Začiatok subjektívnej premlčacej doby sa zhoduje s okamihom, keď
sa oprávnený dozvedel o tom, komu plnil a o odpadnutí právneho dôvodu tohto plnenia. Ak ide
o bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho úkonu, treba rozlišovať prípady
relatívnej a absolútnej neplatnosti právneho úkonu, z ktorého sa plnilo. V prípade relatívne
neplatného právneho úkonu o bezdôvodnom obohatení možno hovoriť len od okamihu úspešného

dovolania sa relatívnej neplatnosti, t.j. keď prejav oprávneného (dotknutého) došiel druhému účastníkovi
(účastníkom) právneho úkonu. Tento deň treba zásadne považovať za rozhodujúci okamih na určenie
začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby. Úspešným dovolaním sa relatívnej neplatnosti právneho
úkonu začína súčasne plynúť aj objektívna premlčacia doba. Do času dovolania sa neplatnosti takéhoto
právneho úkonu treba právny úkon považovať za platný. Na tom nič nemení skutočnosť, že účinky

neplatnosti právneho úkonu nastávajú od jeho vzniku (ex tunc). Bezdôvodné obohatenie získané z
absolútne neplatného právneho úkonu vzniká spravidla od samého vzniku právneho úkonu. Objektívna
premlčacia doba začne teda plynúť už od vzniku takéhoto právneho úkonu, resp. od poskytnutia plnenia
na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Subjektívna premlčacia doba začne plynúť odvtedy,
keď sa oprávnený dozvie, že bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Tieto okolnosti

sa oprávnený obvykle dozvie už v čase vzniku absolútne neplatného právneho úkonu, resp. vtedy,
keď na základe takéhoto úkonu poskytol plnenie (napr. sp.zn. III. ÚS 158/99). Pretože tvrdený dôvod
neplatnosti zmluvy v danom prípade nespadá pod § 40a Občianskeho zákonníka (relatívna neplatnosť
právneho úkonu), jedná sa o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, pri ktorom objektívna premlčaciadoba začala plynúť poskytnutím každej jednotlivej splátky, nad rámec zaplatenej istiny. V konaní bolo
(okrem iného) sporné, kedy začala plynúť subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Stotožnil sa s názorom žalobcu, že pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby sa

vyžaduje skutočná a nie len predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, kto na jeho úkor získal
majetkový prospech (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 306/2005). Na
začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie neoprávnene získaného
majetkového prospechu sa vyžaduje skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom,
kto na jeho úkor získal majetkový prospech. Nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o tom dozvedieť

pri vynaložení potrebnej starostlivosti. Skutočná vedomosť oprávneného/žalobcu o tom, kto na jeho
úkor získal majetkový prospech a v akej výške predstavuje vedomosť o rozhodujúcich skutkových
okolnostiach. Žalobca tvrdil, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel z
rozhodnutia Krajského súdu v Trnave zo dňa 16.12.2015, č.k. 24 CoE 313/2014-60, z ktorého získal
vedomosť o obsahu uzatvorenej zmluvy, ktorej obsah mu bol skôr neznámy pre jej nezrozumiteľnosť/
nečitateľnosť. Uvedené tvrdenie žalobcu nezodpovedá obsahu pripojeného súdneho spisu Okresného

súdu Galanta sp.zn. 12 Er 917/2007, v ktorom sa okrem iného nachádza kópia spisu rozhodcovského
súdu, z ktorého vyplýva, že žalovaný v tomto konaní svoje nároky voči žalobcovi zo zmluvy špecifikoval
v návrhu na začatie rozhodcovského konania, ktorý bol osobne žalobcovi v
uvedenom konaní doručený dňa 21.5.2007 a rovnako mu bol doručený do vlastných rúk dňa 20.6.2007
aj vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorým bolo o nárokoch žalovaného zo zmluvy rozhodnuté. Napriek

tomu, že rozhodcovský rozsudok (z dôvodov uvedených vyššie) vyhodnotil ako nulitné rozhodnutie,
bol spôsobilý sprostredkovať žalobcovi rovnako ako návrh na začatie rozhodcovského konania, všetky
relevantné informácie o obsahu zmluvy a o obsahu všetkých nárokov žalovaného zo zmluvy
voči nemu. Žalobca sa tak o obsahu zmluvy a nárokov, ktoré z nej vyplývajú dozvedel najneskôr dňa
20.6.2007. V konaní nebolo spochybnené, že o zákonnej fikcii bezúročnosti a bezpoplatkovosti sa mohol

žalobcadozvedieťodsvojhoadvokáta,keďmudňa24.6.2016udelilplnomocenstvo,avšakzistenietohto
konkrétneho poznatku nemá žiadny právne relevantný vplyv na to, kedy sa žalobca o bezdôvodnom
obohatení dozvedel. Napriek tvrdeniu žalobcu, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel od svojho
právneho zástupcu, tomuto tvrdeniu s prihliadnutím na § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. nemožno priznať
právnu relevanciu. O prípadných dôvodoch neplatnosti zmluvy o úvere vzhľadom na nevyvrátiteľnú

právnu domnienku znalosti právnych predpisov mal žalobca podľa citovaného ustanovenia zákona
vedomosť už pri podpise zmluvy o úvere, rovnako mal vedomosť už pri podpise úverovej zmluvy
o tom, kto je veriteľom zo zmluvy a o tom, komu a kedy jednotlivé splátky úveru spláca.
Žalobca od svojho právneho zástupcu získal iba vedomosť o právnom posúdení veci, čo však nemožno
stotožniť s dozvedením sa o rozhodujúcich skutkových okolnostiach pre účely zistenia

vzniku bezdôvodného obohatenia. Na základe týchto skutočností uzavrel, že subjektívna lehota na
vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia (z absolútne neplatného právneho úkonu) začala plynúť
zaplatením príslušnej splátky úveru nad rámec zmluvne ustanovenej povinnosti. Pretože už splátkou
zaplatenou dňa 14.2.2014 si žalobca splnil zmluvne ustanovenú povinnosť, pri zaplatení každej ďalšej
splátky (t.j. splátky zaplatené od 14.3.2014), mal podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z.z.

vedomosť, že poskytuje plnenie nad rámec ustanovený zmluvou a platnými zákonmi. Na základe týchto
skutočností vyhodnotil ako premlčaný nárok o vydanie bezdôvodného obohatenia z peňažných plnení,
ktoré boli zaplatené viac ako dva roky pred doručením žaloby na súd, t.j. zaplatených skôr ako dňa
1.2.2015. Neskôr zaplatené peňažné sumy, ktoré žalovaný obdržal na účely zmluvy, ako vyplýva z
dokumentu žalovaného „Splátky a pokuty", spolu v sume 2.150,62 € vyhodnotil ako nepremlčané.

Pretože žalobca poskytol titulom plnenia z neplatnej zmluvy spolu sumu 4.554,65 €, táto predstavuje
bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktoré je povinný žalobcovi vydať. V dôsledku úspešne
uplatnenej námietky premlčania je žalovaný povinný vydať žalobcovi iba nepremlčanú časť získaného
bezdôvodného obohatenia vo výške 2.150,62 € (táto suma predstavuje sumár platieb žalobcu, ktoré
získal žalovaný a ktoré boli zaplatené v čase najviac dva roky pred podaním žaloby na súd); vo zvyšnej

časti uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobu zamietol pre premlčanie nároku.
K nároku žalobcu na náhradu škody dôvodil, že žalobca si v tomto konaní od žalovaného uplatnil aj nárok
na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného spočívajúceho
v tom, že žalovaný inicioval rozhodcovské konanie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, pričom
neexistoval právny dôvod na iniciovanie takéhoto konania. Titulom škody si žalobca od žalovaného

uplatňoval sumu 1.655,78 €, predstavujúcu trovy súdneho exekútora a trovy exekučného konania.
Vzhľadom na námietku premlčania vznesenú žalovaným, sa prednostne zaoberal tým, či žalobcom
uplatnený nárok na náhradu škody nie je premlčaný. Poukázal na to, že premlčanie sa pri nároku na
náhradu škody odvíja od okamihu, kedy sa poškodený dozvedel o škode, jej celej výške a o tom, ktoza túto škodu zodpovedá. Porovnaním súm, zrazených žalobcovi súdnym exekútorom v exekučnom
konaní a splátok úveru je zrejmé, že pri vykonávaní exekúcie boli žalobcovi zrážané postupne viaceré
sumy, z ktorých časť bola poukázaná oprávnenému na úhradu ním vymáhaného

nároku a jeho trov a časť si ponechával súdny exekútor na úhradu trov konania a trov exekúcie. Zo
súdneho spisu nevyplýva či a kedy bola nejaká suma trov exekučného konania poukázaná žalovanému
ako oprávnenému v exekučnom konaní, prípadne jeho právnemu zástupcovi, ani ktorú konkrétnu časť
zrazenej sumy jednotlivej zrážky si ponechal súdny exekútor na úhradu svojich trov. Výšku konečných
trov exekúcie/konania je možné zistiť až z listiny „Konečné vyúčtovanie exekučného konania - daňový

doklad zo dňa 17.9.2015". Až z uvedenej listiny mal žalobca teoreticky možnosť zistiť aká časť súm,
ktoré mu boli zrazené, bola určená na účely trov exekučného konania a trov exekúcie. Preto sa žalobca
podľa jeho názoru mohol najskôr dozvedieť o škode z uvedenej listiny. Vzhľadom na to, že výška trov
súdneho exekútora sa podľa zákona odvíja od výšky vymoženej sumy, ktorá nebola vopred známa vo
vzťahu k príslušenstvu vymáhanej pohľadávky a potreby vykonania vopred neurčeného počtu úkonov
súdneho exekútora a nebolo ani zrejmé, či v exekučnom konaní dôjde k vymoženiu trov oprávneného,

výšku trov exekučného konania bolo možné určiť/vyčísliť najskôr po vymožení celej vymáhanej sumy
- uvedené súdny exekútor urobil bezodkladne vydaním konečného vyúčtovania exekučného konania.
Odo dňa vydania konečného vyúčtovania exekučného konania do začatia tohto konania neubehli
dva roky, preto námietku žalovaného vo vzťahu k uplatnenej škode vyhodnotil v celom rozsahu ako
nedôvodnú.Odkázalnato,ževzhľadomk tomu,žeI.K.nesplatiladveposebeidúcesplátky,Pohotovosť

sa 9.10.2008 obrátila na Stály rozhodcovský súd, ktorý 3.11.2008 vydal rozhodcovské rozhodnutie
ukladajúce dotknutej osobe povinnosť zaplatiť tejto spoločnosti najmä sumu 48.820,- Sk (1.620,53 €),
ako aj úroky z omeškania vo výške 39.120,- Sk (1.298,55 €) a trovy konania v sume 9.928,- Sk (329,55
€); rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.12.2008 a vykonateľnosť dňa 18.12.2008. Na základe
tohto rozhodnutia 9.3.2009 požiadal exekútor Okresný súd Stará Ľubovňa o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie na sumu 3.467,- €. Uznesením zo dňa 31.7.2009 tento súd prerušil exekučné
konanie, poukazujúc na porušenie dobrých mravov, pokiaľ ide o trovy právneho zastupovania žalobcu
v exekučnom konaní, ktoré prekročili sumu 94,61 € a úroky z omeškania vo výške 0,25 % denne
zo sumy 1.298,52 € plynúce od 21.7.2008 až do zániku dlhu. Smernica Rady
93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách musí byť

vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez účasti spotrebiteľa musí, pokiaľ má za týmto
účelom k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez
návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať také posúdenie v rámci

obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva (z uznesenia Súdneho dvora Európskej únie zo dňa
16.11.2010, C-76/10, Pohotovosť s. r. o./Iveta Korčkovská). Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu
spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej
zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy
medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda

právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a
exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor
exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na
jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská
zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná

rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec
prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon
nebol nikdy uzavretý (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 5.12.2012, sp.zn. 6 Cdo
135/2012, citované v uznesení Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 19.6.2013, sp.zn. 49 Er
2128/2012). Ďalej prvoinštančný súd konštatoval, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody je vždy

nutné skúmať kauzálny nexus (príčinnú súvislosť) medzi protiprávnym konaním a vznikom samotnej
škody. Zrážky zo mzdy sa vykonávali žalobcovi v období od decembra 2013 do augusta 2015. Žalovaný
pred začatím vykonávania zrážok zo mzdy žalobcu musel vedieť o tom, že rozhodcovská
doložka v zmluve je neplatná (napr. z uznesenia Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 19.6.2013,
sp.zn. 49 Er 2128/2012), ako aj o tom, že požadovaný úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne je

dojednaný neplatne z dôvodu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Občiansky zákonník v ustanovení § 415
zakotvuje všeobecnú preventívnu povinnosť, teda povinnosť počínať si tak, aby sa nikomu neškodilo.
Počínanie si podľa dotknutého zákonného ustanovenia môže spočívať tak v konaní, ako aj v opomenutí
niečo vykonať. Porušením preventívnej povinnosti, ktorým vznikla škoda na zdraví, majetku, prírodealebo na životnom prostredí, vznikne všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 citovaného
zákona. Žalovaný je obchodnou spoločnosťou, ktorá podľa výpisu z Obchodného registra od roku 2001
(dlhodobo) poskytovala pôžičky ako nebankový subjekt na základe zmlúv formulárového typu. Ak by

si aj žalovaný pri poskytnutí pôžičky/úveru žalobcovi nebol vedomý toho, že ním pripravená zmluvná
dokumentácia, ktorú používal v množstve prípadov trpí právnymi vadami (o čom pochybuje), musel si
toho byť vedomý odvtedy, ako súdy začali jeho zmluvnej dokumentácii dotknuté právne vady vytýkať.
Od právoplatnosti prvých rozhodnutí, ktoré konštatovali právne vady vo formulárových zmluvách,
ktoré žalovaný opakovane používal pri svojej obchodnej činnosti, bol žalovaný povinný, ak by bol

postupoval s odbornou starostlivosťou, dať svoju zmluvnú dokumentáciu do súladu s platným právnym
poriadkom. A po zistení neplatnosti ním používaných rozhodcovských zmlúv (ak si jej nebol vedomý od
samého začiatku) mal urobiť bezodkladne všetky opatrenia na zosúladenie rozhodcovských zmlúv zo
zákonom a aj na ukončenie všetkých exekúcii, ktoré prebiehali na podklade rozhodcovských rozhodnutí,
vydaných rozhodcovským súdom, ktorého oprávnenie vzniklo na základe neplatných rozhodcovských
doložiek. Keď tak žalovaný neurobil, porušil všeobecnú preventívnu povinnosť vymedzenú v ustanovení

§ 415 Občianskeho zákonníka. Ďalej skúmal, či je medzi vyššie vymedzeným porušením všeobecnej
preventívnej povinnosti žalovaného a žalobcom označenou škodou príčinná súvislosť. Je nepochybné,
že v dôsledku vykonávanej exekúcie sa majetok žalobcu zmenšil v rozsahu ním označenej
škody. Rovnako je nepochybné, že ak by nebola vedená exekúcia, k zmenšeniu majetku
žalobcu by nebolo bývalo došlo. K zmenšeniu majetku žalobcu by nebolo bývalo došlo ani v prípade, ak

by žalobca ním podaný návrh na vykonanie exekúcie vzal späť včas, t.j. pred tým, ako súdny exekútor
začalvykonávaťzrážkyzpríjmužalobcu.Nazákladetýchtoskutočnostídospelkzáveru,žekzmenšeniu
majetku žalobcu (k škode) došlo v dôsledku porušenia preventívnej povinnosti žalovaného, a to v
rozsahu tvrdenom žalobcom, pričom nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu na náhradu škody. Vyhodnotil
potom nárok žalobcu na náhradu škody ako dôvodný v celom rozsahu. Ako nedôvodné vyhodnotil ďalšie

námietky žalovaného, ktorý namietal, že v exekučnom konaní sa nepripúšťa navrátenie do pôvodného
stavu, preto je celý nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní nedôvodný. Ustanovenie § 61 Exekučného
poriadku, na ktoré odkazoval vo svojej námietke žalovaný, sa vzťahuje na exekučné konanie, nie na
civilné konanie, v ktorom je prejednávaný nárok žalobcu, preto uvedené ustanovenie nemožno v tomto
konaní uplatňovať. Z dotknutého zákonného ustanovenia ani nevyplýva, že v prípade neoprávneného

vedenia/uskutočnenia exekúcie je vylúčená aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka o škode a
bezdôvodnom obohatení, teda že dotknutá osoba nemá právo takýchto nárokov sa domáhať. Nebola
dôvodná ani námietka žalovaného, že sa prípadnej škody mal žalobca domáhať od súdneho exekútora
podľa Exekučného poriadku s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
3 Cdo 75/2015, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č.

8/2016, pod poradovým č. 74. V súvislosti s námietkou pasívnej legitimácie žalovaného vo vzťahu
k uplatnenému nároku na náhradu škody uviedol, že uplatnenie všeobecnej zodpovednosti podľa
Občianskeho zákonníka a zodpovednosti súdneho exekútora podľa Exekučného poriadku sa vzájomne
nevylučujú, ani právne predpisy neurčujú, že si oprávnená osoba musí prioritne uplatniť niektorý z
týchto druhov zodpovednosti a druhý si môže uplatniť až následne. V danom prípade patrila voľba

druhu zodpovednosti, vrátane pasívne vecne legitimovanej osoby žalobcovi, ktorý si zvolil všeobecnú
zodpovednosť podľa Občianskeho zákonníka, ktorej uplatnenie nie je vylúčené a ani obmedzené
ustanoveniami Exekučného poriadku o zodpovednosti za škodu spôsobenú súdnym exekútorom. O
lehote na splnenie povinností, uložených žalovanému rozsudkom, rozhodol podľa § 232 ods. 3 C.s.p.
3.2. Žalovanému uložil aj sankciu v dôsledku nesplnenia povinnosti riadne a včas v podobe úrokov z

omeškania. Prvoinštančný súd dôvodil, že základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná
od16.3.2016dosúčasnostibola 0,00%,výškaúrokov zomeškaniajepreto8%.Vzhľadomnato,
že doba splnenia nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je stanovená právnym predpisom a
v posudzovanom prípade nebola dohodnutá ani sporovými stranami, splatnosť nároku nastala prvý deň
po tom, čo bol žalovaný vyzvaný na plnenie. Na tom nemôže okamih, kedy nadobudlo právoplatnosť

rozhodnutie súdu, ktorým bola určená výška bezdôvodného obohatenia, nič zmeniť (rozsudok Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 31.10.2017, sp.zn. 6 Co 339/2017). Pri nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ako aj pri nároku na náhradu škody, Občiansky zákonník neustanovuje čas plnenia, ani čas
plnenianiejeurčenýdohodouzmluvnýstrán(keďžesanejednáozmluvnýzáväzok,aleomimozmluvný),
preto je v prípade posudzovania nároku na zaplatenie úrokov z omeškania z dôvodne uplatnených

nárokov potrebné postupovať podľa § 563 Občianskeho zákonníka. V prejednávanej veci
žalobca neuviedol presný deň, kedy žalovaného vyzval na dobrovoľné splnenie žalovaných nárokov,
uviedol iba, že sa tak stalo pred začatím tohto konania. Toto skutkové tvrdenie žalovaný žiadnym
spôsobom nepoprel, preto ho považoval za nesporné. Žalobca si uplatnil úroky z omeškania odo dňaspísania žaloby a jej doručenia na súd, t.j. od 1.2.2017. Ak vychádza z toho, že výzvy na dobrovoľné
splnenie povinnosti (predžalobné výzvy) sa spravidla uskutočňujú v krátkom časovom období pred
podanímžaloby(spravidlamaximálneniekoľkomesiacov),javilosamuakopravdepodobné,ževýzvana

dobrovoľnéplneniemuselabyťžalovanémudoručenánajviac vlehotejednéhorokapredpodaním
žaloby, kedy bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky vo výške 0 % (od 16.3.2016 do
súčasnosti). Prvým dňom omeškania v danom prípade bol nasledujúci deň po uskutočnení
výzvy na dobrovoľné splnenie záväzku, kedy bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky
rovnako vo výške 0 %. Vyhodnotil potom ako dôvodný nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania

uplatnený za obdobie nasledujúce od prvého dňa omeškania, a to z istiny, ktorú vyhodnotil ako dôvodne
uplatnenú, vo výške určenej podľa § 517 Občianskeho zákonníka, v spojení s § 3 a 10c nariadenia vlády
Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. Vo zvyšku uplatneného úroku z omeškania, t.j. v časti
úroku z omeškania, presahujúceho vyššie uvedenú výšku a v časti úroku z omeškania z nedôvodne
uplatnenej istiny, žalobu zamietol.
3.3. O náhrade trov konania rozhodol právne podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p.

Žalobca si v konaní uplatnil nárok vo výške 6.165,92 €, z ktorej mu bola priznaná suma 3.806,40 € a
tak percentuálny úspech žalobcu je vo výške 61,73 %, žalovaného vo výške 38,27 %. V konaní bol
úspešnejší žalobca, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu v spore vo
výške 23,46 % (61,73 % - 38,27 %).

4. Proti tomuto rozsudku vo výroku I., ktorým bola uložená žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 3.806,40 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % zo sumy 3.806,40 € od 1.2.2017 do
zaplatenia (§ 124 ods. 1 C.s.p.), podal včas odvolanie žalovaný, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1
písm. f/, h/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).

Namietal, že nárok žalobcu je premlčaný a navyše každá jedna úhrada bol vykonávaná prostredníctvom
exekučného konania, v ktorom sa nepripúšťa navrátenie do predošlého stavu, čo sa považuje za jeden
z dôvodov zjavne nedôvodnej žaloby. Zároveň poukázal na ďalší dôvod zjavne nedôvodnej žaloby,
ktorým je skutočnosť, že žalobca žiadal zaplatenie sumy 6.156,92 €, pričom na jeho účet bola pripísaná
celkom suma 5.334,68 €, zvyšná časť ktorú žiada žalobca z titulu bezdôvodného obohatenia predstavujú

trovy exekučného konania, ktoré neboli pripísane v jeho prospech a tak považuje nárok žalobcu v
sume 822,24 € za nedôvodný. Zároveň sa domnieva, že ide o naplnenie čl. 5 C.s.p., teda o zjavné
zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu ochranu. Má za to, že žalobca na určení zmluvy za bezúročnú
a bez poplatkov, v dôsledku čoho sa domáha vyplatenia sumy zaplatenej nad rámec istiny, nemá
naliehavý právny záujem s poukazom na ustanovenie § 137 písm. c/ C.s.p. a rozhodnutie Okresného

súdu Bratislava II. zo dňa 25.5.2016, sp.zn. 52 C 135/2014. Ďalej namietal
premlčanie nároku žalobcu. Uviedol, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného
obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, ktorá
nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy
o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a tak majetkový

prospech získal z poctivých zdrojov. K bezdôvodnému obohateniu nedošlo a akýkoľvek nárok na
jeho vydanie podlieha zákonnej objektívnej premlčacej lehote. Vydania bezdôvodného obohatenia sa
žalobca v zmysle ustanovení zákona môže domáhať v subjektívnej (dvojročnej) lehote, teda od okamihu,
keď sa o bezdôvodnom obohatení dozvedel. Táto lehota žalobcovi už márne uplynula. Zdôraznil, že
pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia

doba, kratšia subjektívna a dlhšia objektívna, ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie
doby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa
skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá
premlčacia doba. Požadovaný nárok žalobcu sa stal premlčaný v subjektívnej premlčacej lehote v
rozsahu sumy 3.184,06 € dňa 13.1.2017, navrhovateľ (žalobca, poznámka odvolacieho súdu) svoj

návrh na súde uplatnil až dňa 1.2.2017. Navyše každá jedna úhrada bola vykonávaná prostredníctvom
exekučného konania, v ktorom sa nepripúšťa navrátenie do predošlého stavu. Dodal, že všetky finančné
prostriedky pripísané k danej zmluve o úvere predstavujú zrážky poukazované súdny exekútorom,
ktoré vymohol v exekučnom konaní. Pokiaľ žalobca požadovanú sumu bezdôvodného obohatenia
vyčíslil na podklade súm zrazených mu v exekučnom konaní s odkazom na

ustanovenie § 61 zákona č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov, žalobca sa vrátenia zrazených
súm titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nemôže domáhať. V tejto súvislosti poukázal
na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27.4.2016, sp.zn. 17 Co 372/2015. Ďalej konštatoval,
že žalobca na určení bezúročnosti a bezpoplatnosti zmluvy nemá naliehavý právny záujem s odkazomna ustanovenie § 137 písm. c/ C.s.p. Dňa 18.10.2006 uzavrel ako veriteľ so žalobcom ako dlžníkom
zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalobcovi úver vo výške 464,71 €. Podľa
ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. (platného v čase uzavretia zmluvy), spotrebiteľom je fyzická

osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania. Okrem toho uvedený zákon sa vzťahoval na zmluvy o úvere až na základe jeho novelizácie
účinnej od 1.1.2008. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť, na základe akého zákona sa ich zmluvné
vzťahy v budúcnosti budú spravovať. Rovnako k danému prípadu došlo v predmetom
spore. V zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich

vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva sa uzatvorila v
zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, z čoho jasne vyplýva, že iný zákon ani na daný zmluvný
vzťah nie je možné aplikovať. Ak by tak bolo urobené, bolo by to v rozpore so zákonom. Obchodný
zákonník uvádza, že explicitne uvedené zmluvy sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov jeho
ustanoveniami, od ktorého sa nie je možné odchýliť, keďže ide o kogentné ustanovenie: zo zmluvy o
predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej

činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638),
zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692),
zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o
vkladovom účte (§ 716). Okrem iného nie je možné aplikovať ustanovenia, ktorými sa žalobca ohrádza,
nakoľko zmluva bola uzatvorená v čase, keď podľa Obchodného zákonníka sa zmluva považuje za

absolútny obchod, preto nie je možné na ňu aplikovať iné predpisy ako Obchodný zákonník. Je to
kogentnéustanovenie,ktorénepripúšťadohodustránovoľbepredpisu,ktorýmsabudúichďalšieprávne
vzťahy riadiť. Keďže po vzájomnej dohode zmluvu uzatvorili podľa Obchodného zákonníka, aplikácia
Občianskeho zákonníka, či iných zákonov, ktoré slúžia prioritne na ochranu spotrebiteľa, je vylúčená.
Dodal, že čo sa týka zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 258/2001 Z.z. v znení neskorších

predpisov) a povinnosti uvádzať RPMN, je notorietou, že do 31.12.2007 tento zákon obsahoval chybný
vzorec na výpočet RPMN, čo povinnosť uvádzať tento údaj veľmi relativizuje. Okrem toho do RPMN sa
nezahŕňali zmluvné sankcie (ani úrok z omeškania) a z poplatkov prichádzal do úvahy poplatok platba,
ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť veriteľovi v súvislosti s poskytnutím úveru. Poplatok dojednaný v
predmetnej zmluve o úvere takúto povahu nemá a nárok na jeho zaplatenie je prípadným neuvedením

RPMN nedotknutý. Povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami,
t.j. okrem iného aj s bodom 6. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu
4. týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej
sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh až do dňa jeho uhradenia. Tento

úrok má teda sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže
nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Povinný svoju povinnosť nesplnil, čo mal preukázané v
rámci vykonaného dokazovania rozhodcovský súd. Ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v
platnom znení má dispozitívnu povahu. Výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou
zmluvných strán, len ak výška úrokov nie je zmluvne dohodnutá, nastupuje výška úrokov ustanovená

zákonom, t.j. pre určenie úrokov z omeškania v obchodných záväzkových vzťahoch platí zmluvná
voľnosť. Oprávnený poukazuje na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie
je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu
zmluvné strany dohodnúť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.5.1996, sp.zn.
3 Obdo 3/96). V súvislosti s vyššie uvedeným poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 21.12.2004, č.k. (správne sp.zn., poznámka odvolacieho súdu) 1 Obdo 34/2004; zo
dňa 22.9.2005, sp.zn. 2 Obdo 26/2004; zo dňa 22.9.2005, sp.zn. 2 Obdo 28/2004, ako aj na novší judikát
Vrchného súdu v Prahe sp.zn. 12 Cmo 95/2005. Ustanovenia Obchodného zákonníka, ktorý v
prípade uzatvorenia zmluvy o úvere okrem platenia samotných úrokov umožňuje aj dojednanie
tzv. poplatku za rezervovanie peňažných prostriedkov (v právnej terminológii ide o odplatu za dojednanie

záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky dlžníkovi). Aj Obchodný zákonník teda
umožňuje vyberanie iných platieb ako len splátok úveru a úroku. Je toho názoru, že príslušný poplatok,
ktorý v 2/3 predstavuje náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou
s tým spojenou, nevylučuje nárokovateľnosť splnenia tohto záväzku. Dojednanie takejto platby, ako
záväzku nad rámec podstatných náležitostí zmluvy o úvere, zákonu neodporuje. Ďalej poukázal na

neodstrániteľnúprekážkukonania,ktorúpredstavujeexistenciavecirozhodnutej,naktorújesúdpovinný
prihliadať počas ktorejkoľvek časti konania. O platnosti jednotlivých častí zmluvy o úvere č. 1680298
(či je zmluva bezúročná a bez poplatkov alebo nie) už bolo rozhodnuté dňa 5.6.2007, rozsudkom
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava, Karloveské ramenoč. 8. Dal do pozornosti ustanovenia § 161, § 230 C.s.p., § 35 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27.6.2013, sp.zn.
29 Cdo 2254/2011, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.5.2002, sp.zn. 3

Cdo 100/01, sp.zn. 3 Cdo 42/2006 a ďalšie rozhodnutia krajských súdov Slovenskej republiky. Jeho
argumentáciu týkajúcu sa res iudicata podporuje komunitárne a medzinárodné právo (rozhodnutia
Európskeho súdneho dvora vo veci Asturcom, ako aj č. C-2/08 vo veci Amministrazione dell´Economia
a delleFinanze). Z rozhodcovského rozsudku je jasne zrejmé, že rozhodcovský súd
posúdilpredmetnúzmluvuakoplatnýaodplatnýprávnyúkonanajehozáklademupriznalvočižalobcovi

plnenie. Z hľadiska res iudicata je prípadná nesprávnosť rozhodcovského rozsudku
irelevantná a aj v takomto prípade res iudicata naďalej existuje. Ak procesné podmienky nie
sú splnené, konanie vykazuje nedostatky. Ak bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti plniť, tvorí výrok
takéhoto rozsudku prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k určovacej žalobe medzi tými
istými účastníkmi konania vo vzťahu k tomu istému skutku, ktorý už bol predbežne právne kvalifikovaný v
rozsudku na plnenie, preto by súd mal konanie zastaviť pre neodstrániteľný nedostatok konania. Je toho

názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje
zákon. Zopakoval, že žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva o
úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto
zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový
prospech získal z poctivých zdrojov. Razantne odmieta, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému

obohateniu. Odvolaciemu súdu preto navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na to, že z odvolania žalovaného nie je vôbec
jasné v čom mali podľa názoru žalovaného spočívať nesprávne skutkové zistenia prvoinštančného

súdu v predmetnom konaní a v čom žalovaný vidí nesprávne právne posúdenie predmetnej právnej
veci. Žalovaný vo svojom odvolaní opätovne uviedol rovnaké argumenty, ktoré už uvádzal počas
prvostupňového (správne prvoinštančného, poznámka odvolacieho súdu) konania, s ktorými sa súd
prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne vyrovnal aj s odkazmi
na príslušné ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, rozsiahlu judikatúru i ustálenú

rozhodovaciu činnosť súdov. Odvolanie žalovaného dokonca neobsahuje ani riadne označenie strán,
nakoľko žalovaný v odvolaní neuviedol dátum narodenia alebo iný jeho identifikačný údaj ako fyzickej
osoby a dokonca ani svoje identifikačné číslo organizácie ako právnickej osoby. Z odvolania žalovaného
ďalej nie je zrejmé, v akom rozsahu rozsudok napáda. V tejto súvislosti dal do pozornosti, že žalovaný
v I. časti odôvodnenia odvolania rozporuje celý jeho nárok uplatnený žalobou, ktorý mu ale nebol

priznaný a tak je odvolanie žalovaného zmätočné, keďže z neho nie je zrejmé, čoho sa vlastne domáha.
Z uvedeného potom vyplýva, že odvolanie žalovaného neobsahuje náležitosti odvolania vyžadované
ustanovením § 363 C.s.p. Aj na základe uvedeného, ako aj doterajšieho konania žalovaného má
za to, že podaním odvolania došlo k zneužitiu práva žalovaného, ktorý odďaľuje právoplatnosť a
vykonateľnosť napadnutého rozsudku a tým aj jeho možnosť uplatňovať si voči nemu nároky, ktoré mu

boli priznané. Navrhol odvolanie žalovaného odmietnuť a v prípade, že sa odvolací súd nestotožní
s uvedeným návrhom, vyjadruje sa k skutočnostiam uvedeným v odvolaní žalobcu. Nestotožnil sa s
dôvodmi uvedenými v odvolaní žalovaného ohľadne premlčania jeho nároku s odkazom na ustanovenie
§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na to, aby bola dodržaná podmienka vedomosti o tom, kedy došlo
k bezdôvodnému obohateniu (požiadavka skutočnej vedomosti a nie len predpokladanej vedomosti), je

potrebné mať vedomosť aj o skutočnostiach, že došlo k uzatvoreniu zmluvy, obsah
zmluvyasamotnéplneniezozmluvyaskutočnosť,ženazmluvusavzťahujezákonnáfikciabezúročnosti
a bezpoplatkovosti. Z toho vyplýva, že na to, aby sa skutočne dozvedel o bezdôvodnom
obohatení, musel by skutočne vedieť, že na zmluvu sa vzťahuje fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti,
ktorá vyplýva zo zákona č. 129/2010 Z.z. Bez toho, aby mal vedomosť, že na zmluvu sa vzťahuje táto

fikcia, nie je možné hovoriť o jeho skutočnej vedomosti o bezdôvodnom obohatení, ale vedomosť by
mohla byť len prezumovaná. K uvedenému dodal, že z pripojeného exekučného spisu, ku ktorému si
exekučný súd nechal pripojiť spis rozhodcovského súdu vyplýva, že mu bol dňa 20.6.2007 doručený
rozhodcovský rozsudok zo dňa 5.6.2007, sp. zn. 3383/07, vydaný Stálym rozhodcovským súdom -
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., Karloveské rameno č. 8 a zároveň mu bola doručená

žaloba s prílohami dňa 21.5.2007. K subjektívnej premlčacej dobe konštatoval, že sa v plnom rozsahu
pridržiava všetkých svojich doterajších písomných a ústnych vyjadrení i svojho právneho zástupcu,
pričom nadobudol skutočnú vedomosť o bezdôvodnom obohatení až na základe doručenia uznesenia
Krajského súdu v Trnave zo dňa 16.12.2015, č.k. 24 CoE 313/2014-60, ktorý potvrdil uznesenieOkresného súdu Galanta č.k. 12 Er 917/2007-14 a prikláňa sa k názoru, že až od tohto dňa mohla
začať plynúť subjektívna premlčacia doba na uplatnenie práva na vydanie neoprávnene získaného
majetkového prospechu. V tejto súvislosti dodal, že predmetný rozhodcovský rozsudok bol uznesením

Krajského súdu v Trnave zrušený z dôvodu neplatnosti tzv. nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorá
nebola v zmluve dojednávaná individuálne, ale v rámci formulárového tlačiva, pričom táto nevýhradná
rozhodcovská doložka bola vyhodnotená ako neprimeraná zmluvná podmienka s odkazom na článok
1 písm. q/ Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993. Je si vedomý faktu,
že smernica nemá priamu právnu záväznosť, avšak poukazuje na to, že sa všeobecne vyžaduje, aby

bol výklad vnútroštátneho práva eurokonformný, a to aj v období, keď zásady smernice neboli ešte do
vnútroštátnych noriem inkorporované. Uvedený právny názor vyplýva taktiež z rozsudku Európskeho
súdu pre ľudské práva zo dňa 27.6.2000 vo veci Océano Grupo Editorial SA. Na základe uvedeného i
rozsiahlej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie týkajúcej sa neprimeraných zmluvných podmienok,
na ktoré Krajský súd v Trnave poukázal v odôvodnení svojho uznesenia má za to, že žalovaný pri
uzatváraní zmluvy o úvere s ním dňa 18.10.2006 vedel, že táto obsahuje zmluvnú podmienku, ktorá

spôsobuje výraznú nerovnosť zmluvných strán, tzn. neprimeranú zmluvnú podmienku a napriek tomu
v zmluve o pôžičke toto ustanovenie ponechal a neskôr sa v jeho zmysle obrátil na rozhodcovský súd.
Žalovaný teda konal v rozpore s dobrými mravmi, čím sa dopustil protiprávneho konania v
zmysle ustanovenia § 6 ods. 3 písm. b/ zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom
v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere. Ďalej poukázal na rozhodnutia Krajského súdu Banská

Bystrica zo dňa 24.9.2015, sp.zn. 16 Co 1392/2014, Krajského súdu Trnava zo dňa 20.6.2016, sp.zn.
23 Co 191/2015, Krajského súdu v Prešove zo dňa 17.5.2018, sp.zn. 22 Co 48/2018 a Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 121/2009 s tým, že pri subjektívnej premlčacej dobe je vždy
nevyhnutné skúmať subjektívny moment. Spotrebiteľské vzťahy a zároveň aj ochrana
spotrebiteľa sú založené na predpoklade nerovného postavenia spotrebiteľa a potreby ich zvýšenej

ochrany voči podnikateľským subjektom, preto nie je možné vo vzťahu k spotrebiteľom vyžadovať
podrobnú znalosť právnej úpravy, či vykonávanie úkonov s vynaložením odbornej starostlivosti. K
uvedenému sa priklonil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. 6 M Cdo 9/2012.
K objektívnej premlčacej dobe odkázal na ustanovenie § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nález
Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 11.11.2013, sp.zn. I. ÚS 3512/2011 a dodal, že žalovaný

zneužíva svoje právo ako veriteľ, čo bolo judikované v priebehu rokov vo viacerých rozhodnutiach
súdov na území celej Slovenskej republiky. Je zrejmé, že žalovaný má úmysel obohacovať sa na úkor
spotrebiteľov,čodokazujeajfakt,ževočižalovanémuboloaajje vsúčasnostivedenýchviacero
súdnych konaní, pričom z už judikovaných rozhodnutí mal možnosť nadobudnúť vedomosť o svojom
zneužívaní práva. Pridržiava sa aj rozhodnutia, v ktorom súd vyslovil, že konanie žalovaného nie

je možné považovať za iné ako za úmyselné. Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete
svojej činnosti aj poskytovanie úverov a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy
vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Nečitateľnosť dohodnutých podmienok nemožno hodnotiť inak
ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia, minimálne s nepriamym
úmyslom. Nestotožnil sa ani s vyjadrením žalovaného, že na určení bezúročnosti a bezpoplatnosti

zmluvy nemá naliehavý právny záujem. Má za to, že podaná žaloba predstavuje vhodný, účinný a
správne zvolený procesný nástroj ochrany jeho práva, je ňou možné dosiahnuť odstránenie spornosti
práva a zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne
konanie alebo konania. V prípade nepodania predmetnej žaloby by bolo jeho právo ohrozené, pričom
ako spotrebiteľ predstavuje v konaní slabšiu stranu. K posúdeniu zmluvy o úvere uviedol, že zmluva o

úvere uzatvorená medzi stranami sporu dňa 18.10.2006, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle
zákona o spotrebiteľských úveroch s odkazom na uznesenie v exekučnej
veci Okresného súdu Galanta zo dňa 19.7.2012, č.k. 12 Er 917/2007-14. K otázke, či (nie)je zmluva
spotrebiteľskou zmluvou sa vyjadril aj Krajský súd v Trnave v uznesení zo dňa 16.12.2015, č.k. 24 CoE
313/2014-60. Rovnako sa k predmetnej otázke vyjadril Okresný súd Malacky v konaní vedenom pod

sp.zn. 27 C 284/2016, v ktorom ako strany sporu vystupoval on a žalovaný tak, že má
za nepochybné, že ide o spotrebiteľský vzťah, na základe ktorého mu bol poskytnutý spotrebiteľský
úver. Nesúhlasil ani s dôvodmi žalovaného uvedenými v odvolaní týkajúce sa res iudicata, pretože išlo o
úplne iné konanie, predmetom ktorého boli iné skutočnosti. Nejde a ani nemôže ísť o prekážku konania,
ktorá predstavuje existenciu veci rozhodnutej, nakoľko Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská

rozhodcovská, a.s., rozhodoval o nároku žalovaného voči nemu týkajúce sa jeho povinnosti uhradiť
žalovanému sumu 22.080,- Sk s príslušenstvom a je tak nesporné, že nejde o prekážku res iudicata. V
tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislava zo dňa 29.10.2013, sp.zn. 6
Co 579/2013 a judikát R 46/2012. Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu nemôže zakladať prekážkures iudicata, nakoľko takýto rozsudok nie je rozsudkom vykonateľným, je tzv. paaktom, ktorý nemôže
založiť prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdiť.

6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu uviedol, že naďalej trvá na svojich
vyjadreniach a podaniach tvoriacich súdny spis. Zotrval na odvolacom návrhu.

7. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

8. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§
379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej
len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre
jeho nariadenie [nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem (§ 385 ods. l C.s.p.)] a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech.

Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. novembra 2022; o termíne verejného vyhlásenia
rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1,
§ 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.806,40 € spolu s úrokom z omeškania vo výške
8,05 % ročne z uvedenej sumy od 1.2.2017 do zaplatenia, potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.),

a keďže sa stotožňuje v tomto výroku s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu
už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd
ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie

vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho
rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam
a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo
ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220
C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380
ods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na

ktorú by musel odvolací súd prihliadať.

11. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že zmluvu o úvere, ktorú uzavrel
so žalobcom dňa 18.10.206 nemožno považovať za spotrebiteľskú zmluvu a nemôžu sa na ňu
vzťahovať výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka. V konaní bolo preukázané, že strany sporu dňa

18.10.2006uzavrelizmluvuoúvereč.1680298,nazákladektorejžalovanýakoveriteľposkytolžalobcovi
ako dlžníkovi úver v sume 14.000,- Sk (464,71 €), ktorý sa zaviazal vrátiť zvýšený o príslušný poplatok
vo výške 7.840,- Sk (260,24,- €) v 7. mesačných splátkach po 3.120,- Sk (103,57 €), počnúc dňom
21.11.2006 na účet veriteľa uvedený v zmluve, pričom je na zmluve uvedené, že je uzavretá v zmysle
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne právne

posúdil predmetnú zmluvu ako spotrebiteľskú, pretože nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná
vec sa týka sporu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a že ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka.
Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva medzi dodávateľom a spotrebiteľom (§ 52
ods. 1 Občianskeho zákonníka). Žalovaný podľa údajov obchodného registra poskytuje úvery a pôžičky

z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom a žalobca nemal v úmysle použiť úverové prostriedky
pre účely zamestnania alebo podnikania, pričom je v uvedenej zmluve identifikovaný svojim menom,
priezviskom, bydliskom, rodným číslom, číslom občianskeho preukazu. Z obsahu predmetnej zmluvy
možno urobiť záver, že ide o typovú zmluvu, preto správne prvoinštančný súd podrobil súdnej
kontrole zmluvné ustanovenia predmetnej zmluvy o úvere podľa všeobecných ustanovení Občianskeho

zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch a ustanovení týkajúcich sa súdnej kontroly neprijateľnosti
zmluvných podmienok. Správne potom prvoinštančný súd podrobil vzniknutý záväzkovoprávny vzťah
medzi stranami sporu súdnej kontrole z hľadiska kontextu spotrebiteľského práva a použil preto
ustanovenia Občianskeho zákonníka na posúdenie otázok týkajúcich sa platnosti zmluvy. Odvolací súdďalej konštatuje, že aj keď predmetná zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovenia § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka a má obchodnoprávny charakter, nakoľko ide o zmluvu uvedenú v ustanovení
§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka, t.j. o absolútny obchod, ide zároveň o zmluvu, ktorá

má charakter spotrebiteľskej zmluvy. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú

ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z
uvedených dôvodov považoval odvolací súd ďalšie tvrdenia žalovaného uvedené v odvolaní ohľadne
úroku z omeškania s odkazom na ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, platnú judikatúru,
za nedôvodné a v plnom rozsahu sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v bodoch 54. až 65. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia týkajúce sa úroku z omeškania. K rozhodnutiu Vrchného súdu v Prahe sp.zn.
12 Cmo 95/2005 ohľadom úroku z poskytnutých peňažných prostriedkov, na ktoré žalovaný poukázal v

odvolaní, odvolací súd dôvodí, že toto rozhodnutie odvolací súd nemohol na danú vec aplikovať, keďže
išlo o iné skutkové okolnosti ako v danom prípade. K ďalším citovaným rozhodnutiam súdov žalovaným
v jeho odvolaní odvolací súd uvádza, že rozhodnutia súdov nie sú formálnym prameňom práva, keďže
tieto pôsobia iba vo vzťahu k stranám v konkrétnom konaní. Rozhodnutia súdov môžu
byť a sú tým prvkom, ktorý výraznou mierou prispieva k jednotnému výkladu práva a predovšetkým k

stabilite judikatúry, ako také však nemôžu byť výlučným prameňom, o ktorý sa opiera rozhodnutie súdu.

12. Predmetná zmluva o úvere nespĺňa náležitosti uvedené v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001
Z.z., účinného v čase uzavretia zmluvy, nakoľko uvedený zákon ustanovoval určité dôsledky porušenia
určitých povinností ustanovených týmto zákonom. Ide o súkromnoprávny inštitút a toto ustanovenie

je súčasťou dôslednej ochrany slabšej zmluvnej strany - spotrebiteľa a je transpozíciou všeobecnej
požiadavky Smernice (č. 2008/48/ES zo dňa 23.4.2008) na stanovenie účinných, primeraných a
odrádzajúcich sankcií. Ide o mechanizmus, ktorý motivuje veriteľa a
prináša spotrebiteľovi prípadnú finančnú výhodu v prípade pochybenia veriteľa. Zároveň
s ním nie je spojená okamžitá povinnosť vrátiť celý poskytnutý úver. V zmluve o úvere nie je vôbec

uvedená ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) a výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c/,
ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; ide o určenie podmienok, za
ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu
alebo čo najpresnejší odhad. Aj keď údaj o RPMN, ako namietal žalovaný v odvolaní, nebol v čase
uzavretia predmetnej zmluvy povinným údajom v zmluve, odvolací súd poukazuje na to, že údaj o RPMN

je údajom, ktorý zabezpečuje spotrebiteľom ľahšiu orientáciu pri výbere úverových produktov, nakoľko
tento údaj by mal zohľadňovať celkovú mieru nákladov, ktoré musí spotrebiteľ vynaložiť na úver po
zohľadnení všetkých poplatkov, úrokov a iných nákladov, preto je výška RPMN jedným z najdôležitejších
údajov, ktoré umožňujú spotrebiteľom zorientovať sa pri výbere úverového produktu. Odvolací súd
zároveň poukazuje na ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľské

zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; to neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré
sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, v prípade, že tieto zmluvné podmienky sú
vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 464,71 €, ktorý sa zaviazal zaplatiť o sumu zvýšenú o

príslušný poplatok vo výške 260,24 €, pričom nie je zrejmé, čo má tento poplatok pokrývať, keďže v
zmluve nie je špecifikované za aké činnosti sa poplatok platí a za akým účelom je dojednaný. Nie je
teda zrejmé, čo suma 260,24 € zahŕňa, či ide o kumuláciu napr. administratívneho poplatku, úrokov,
prípadne iného plnenia, alebo či ide o nejaký jeden konkrétny poplatok. Zo zmluvy nie je zrejmá podstata
poplatku, t.j. čo je predmetom poplatku. Bez určitého vyjadrenia predmetu plnenia, spojeného s takýmto

poplatkom, je dôvod skúmať neprijateľnosť zmluvného dojednania. Požadovanie uvedeného poplatku
porušuje generálnu klauzulu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a spôsobuje hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, ktorého týmto poškodzuje, pretože
je pre žalobcu ako spotrebiteľa netransparentný, ide o neurčité plnenie, nie je zrejmé aké skutočné
protiplnenie má byť za poplatok poskytnuté.

13. Odvolací súd zároveň dodáva, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku správne
poukázal aj na Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993, o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, ktorá síce nie je pre členské štáty Európskej únie priamo záväzná, avšak predstavujeinterpretačné pravidlo a ktorá už bola transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky. Podľa
čl. 3 bod 1 citovanej smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy k škode spotrebiteľa. Podľa bodu 2 podmienka sa
nepovažuje za individuálne dohodnutú ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný
ovplyvniť podstatu podmienky najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
Skutočnosť,žeurčitéaspekty,podmienkyalebojednakonkrétnapodmienkaboliindividuálnedohodnuté,
nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj

napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie
námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. Podľa
bodu 3 príloha smernice obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu
považovať za nekalé. V zmysle čl. 4 uvedenej smernice bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia
čl. 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré
bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia

zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy, alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. Podľa čl. 6 bod
1 členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a
aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná
bez nekalých podmienok. Podľa čl. 7 bod 1 členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a

subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému
uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo
dodávateľov. Podľa prílohy tejto smernice bod 1. písm. e/ medzi podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3
okrem iných patrí i podmienka vyžadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil
neprimerane vysokú sumu ako náhradu. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku (bod

53.) správne vyhodnotil, že dojednanie o administratívnom poplatku v predmetnej zmluve vo výške
7.840,- Sk (260,24 €) predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, s ktorým odôvodnením odvolací
súd súhlasí a dodáva, že z obsahu zmluvy uzavretej medzi stranami sporu vyplýva, že táto zmluva
bola vopred pripravená dodávateľom pre neurčitý počet budúcich spotrebiteľov, zmluva bola pripravená
vopred v podobe predbežne formulovanej tzv. typovej, resp. štandardnej zmluvy,

pričom do zmluvy sa dopĺňali iba údaje individualizujúce spotrebiteľa a ním vybraný úver. Žalobca ako
spotrebiteľ, ak aj mal možnosť oboznámiť sa s dojednanými zmluvnými ustanoveniami pred uzavretím
zmluvy, nemohol nesporne ovplyvniť ich obsah. Zmluvné dojednania obsiahnuté v
uvedenej zmluve preto s poukazom na § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia
zmluvy,akoajsprávnekonštatovalprvoinštančnýsúdvodôvodnenínapadnutéhorozhodnutiaačl.3bod

2 smernice, nemožno považovať za individuálne dojednané. Je nesporné, že žalobca ako spotrebiteľ
nemal žiadnu reálnu možnosť ovplyvniť obsah vopred dodávateľom navrhnutých a v predloženej zmluve
fixne formulovaných dojednaní, mohol iba zmluvu ako celok odmietnuť alebo ju prijať a podrobiť sa teda
tak i dodávateľom nanútenému dojednaniu o poplatkoch. Dôkazné bremeno preukázať, že dojednanie
bolo individuálne dohodnuté je však na dodávateľovi, t.j. žalovanom, ktorý však v konaní individuálne

dojednanie poplatkov nepreukázal, preto bolo potrebné predmetnú zmluvnú podmienku za individuálne
dojednanú nepovažovať.

14. Na zdôraznenie vyššie uvedeného odvolací súd poukazuje na to, že ochranu spotrebiteľa možno
podriadiť pod ústavný princíp rovnosti, ktorú možno ponímať ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť

zákonodarca pri tvorbe právneho poriadku alebo rovnosť faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo
zákonodarcom pri použití tzv. pozitívnej diskriminácie pri existencii faktickej nerovnosti alebo hendikepu.
Ale i tam, kde sa zákonodarca nevydal cestou vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť
rovnosti faktickej pred formálnou, ponecháva súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie
napätia medzi neúplnosťou písaného práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných

princípov v materiálnom poňatí právneho štátu. Východiskom ochrany spotrebiteľa je potom postulát,
podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to
s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza k záväzkovému vzťahu, s ohľadom na väčšiu
profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a
konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových

zmlúv. Ústavný princíp rovnosti sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v súkromnoprávnych
vzťahoch. Doktrína rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje
každému čo najširšiu mieru možnosti slobodného konania, avšak práve preto, že ju garantuje každému,
musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z ideyrovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany a to s cieľom dosiahnutia
vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v
ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne sa nemožno uspokojiť s tým, že

obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti
nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto
situácie je v tom, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej
zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda
snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové, ekonomické,

informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú. Aby bola dosiahnutá rovnosť, je nutné nerovnosť
východzích pozícií korigovať rovnako nerovnou úpravou práv a povinností. V pozitívnom práve
sa potom ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do práv
spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do podoby zákazu niektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách,
či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv vykladať ich
pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp rovnosti je doplňovaný a korigovaný

princípom ekvity či spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom
postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem obmedzenia vyplývajúceho z vyššie
uvedeného princípu rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa očakávať i vyžadovať, že sa vo vzťahu
k spotrebiteľovi bude chovať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí
sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania a takémuto nepoctivému

konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného i tým,
že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný,
logicky usporiadaný. Princíp ochrany spotrebiteľa v žiadnom prípade neznamená, že táto nemá žiadne
hranice a spotrebiteľ má iba práva a nemá žiadne povinnosti, resp. že dodávateľa je vždy potrebné
považovať a priori za nečestného. Spotrebiteľovi však možno ukladať len také povinnosti a zaviazať ho

na zaplatenie popri istine takých úrokov, poplatkov či sankcií, ktoré boli dojednané v súlade so zákonom.

15.Nebolomožnésúhlasiťanisodvolacounámietkoužalovanéhotýkajúcusatoho,žežalobcanaurčení
bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetnej zmluvy nemá naliehavý právny záujem. Odvolací súd má
za to, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že poskytnutý spotrebiteľský úver zo strany

žalovaného je bezúročný a bez poplatkov. Od 1.1.2018 nadobudol účinnosť článok XII. bod 39 zákona
č. 279/2017 Z.z., ktorým sa menil a doplnil zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menili a dopĺňali niektoré zákony v znení
oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z. V tomto článku sa zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch doplnil v § 11 o nový odsek 4, podľa ktorého sa spotrebiteľ môže pred súdom domáhať určenia

neplatnostizmluvyospotrebiteľskomúverealebourčeniabezúročnostiabezpoplatkovostiposkytnutého
spotrebiteľského úveru žalobou; ako poznámka pod čiarou je uvedené 18ba, pričom táto poznámka pod
čiarou k tomuto odkazu znie: § 137 ods. c/, d/ C.s.p. Aj keď v uvedenej novele absentujú prechodné
ustanovenia, v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/52007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, účinného v čase
podania predmetnej žaloby, sa mohol spotrebiteľ domáhať požadovaného určenia ešte pred touto

novelou, nakoľko podľa citovaného ustanovenia sa proti porušeniu práv a povinností ustanovených
zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa, môže spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany
svojho práva. Medzi takúto ochranu práva spotrebiteľa možno zaradiť aj podanie určovacej žaloby o
určenie neplatnosti zmluvy alebo určenie, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

16. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje i so záverom prvoinštančného súdu uvedeným v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že vo veci nie je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci,
ktorý záver aj náležite odôvodnil (body 26. až 34.) V danej veci bolo právoplatne rozhodnuté, že
rozhodcovská doložka uvedená v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria
neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere zo dňa 18.10.2006 uzavretú medzi sporovými stranami, je

neprijateľnou zmluvnou podmienkou a že rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 5.6.2007,
sp.zn. SR 3383/07, ktorý bol predložený žalovaným ako exekučný titul, je právne neúčinný (uznesenie
Okresného súdu Galanta zo dňa 19.7.2012, č.k. 12 Er 917/2007-14, v spojení s uznesením Krajského
súdu v Trnave zo dňa 16.12.2015, č.k. 24 CoE 313/2014-60). Uvedený rozsudok rozhodcovského
súdu netvorí potom prekážku rozhodnutej veci ako sa mylne domnieva žalovaný v odvolaní, nakoľko

rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodnúť o žalobe žalovaného (v postavení žalobcu) voči žalobcovi
(v postavení žalovaného) o zaplatenie žalovanej sumy z titulu poskytnutia úveru z predmetnej zmluvy.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 29.1.2015, sp.zn. 3 Cdo 27/2011, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiťprávomoc rozhodcovského súdu, preto ním vydaný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku
právoplatne rozhodnutej pre občianskoprávne konanie o určenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy.

17. Nebolo možné súhlasiť ani s argumentáciou žalovaného v odvolaní, že u neho nenastala ani
jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon, pretože odvolaciemu súdu je z jeho
činnosti známe, že žalovaný dlhodobo ignoruje právnu úpravu zameranú na ochranu spotrebiteľov
(absencia obligatórnych náležitostí zmluvy, uvádzanie neprijateľných zmluvných podmienok v zmluve,
ako napríklad rozhodcovská doložka, administratívny poplatok). Uvedené je možné vyhodnotiť ako

úmyselné konanie žalovaného zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu.
Ak by odvolací súd aj pripustil, že žalovaný nechcel dojednať zmluvu so žalobcom v snahe získať
prospech, ťažko možno uveriť jeho argumentácii, že je potrebné preukázať, že v čase uzavretia zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a prijatia plnenia z tejto zmluvy vedel alebo bol uzrozumený s tým, že sa
bezdôvodne obohacuje. Žalobca tak má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatneného
žalobou od žalovaného, ktorý od neho prijal plnenie (v nepremlčanej časti). Súd prvej inštancie preto

správne rozhodol, ak napadnutým rozsudkom priznal žalobcovi sumu 2.150,62 €, o ktorú preplatil
poskytnutý spotrebiteľský úver, keďže tento bolo potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

18. Odvolací súd sa taktiež nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného o premlčaní nároku žalobcu
v rozsahu sumy 3.184,06 € v subjektívnej premlčacej lehote, keď ani bližšie nešpecifikoval túto sumu.

Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (body 72. až 95.) vyčerpávajúcim spôsobom
odôvodnil priznanie nepremlčanej časti nároku žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume
2.150,62 €, s ktorými dôvodmi v celom rozsahu odvolací súd súhlasí. K tvrdeniu žalovaného v odvolaní,
že každá jedna úhrada zo strany žalobcu bola vykonaná prostredníctvom exekučného konania, v
ktorom sa nepripúšťa navrátenie do predošlého stavu, odvolací súd konštatuje, že exekúcia vedená na

návrh žalovaného ako oprávneného voči žalobcovi ako povinnému, týkajúca sa pohľadávky priznanej
rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 5.6.2007, sp.zn. SR 3383/07, titulom predmetnej
zmluvy o úvere, bola zastavená uznesením Okresného súdu Galanta zo dňa 19.7.2012, č.k. 12 Er
917/2017-14, ktoré bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 16.12.2015, č.k. 24
CoE 313/2014-60 z dôvodu, že dojednanie rozhodcovskej doložky vo všeobecných podmienkach, ktoré

sú súčasťou predmetnej zmluvy o úvere, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, bolo v rozpore
s dobrými mravmi, ustanoveniami slovenského právneho poriadku citovanými v uvedenom uznesení
Okresného súdu Galanta, ako aj právneho poriadku Európskeho spoločenstva, najmä smernice Rady
č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993.

19. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd
dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti
tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 ods. 1 C.s.p. dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje
sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité
obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia
dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku

upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu
k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá
by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto
súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo

na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v
súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

20. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, aksíce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne

posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

21. Odvolací súd zmenil výrok III. o náhrade trov konania, ako súvisiaci výrok (§ 379 písm. a/ C.s.p.)
podľa § 388 C.s.p tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
23,46 % z dôvodu, že súd prvej inštancie síce správne aplikoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania

ustanovenia § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p., ale nesprávne formuloval výrok tak, že žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania podľa miery úspechu, namiesto priznania nároku na náhradu
trov. Odvolací súd dodáva, že rozhodovanie o náhrade trov konanie má dve samostatné fázy; prvou
je rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, o ktorom rozhodne súd bez návrhu v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí; druhou fázou je rozhodovanie súdneho úradníka súdu prvej inštancie, ktorý
rozhoduje o výške náhrady trov konania samostatným uznesením po právoplatnosti skončenia veci.

22. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255
ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške
náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami

sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci LinoCarlos

VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

24. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).