Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 19, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 32CoE/6/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2204897206
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2204897206.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu senátu: JUDr. Peter Duman
a členov senátu: JUDr. Daniel Ilavský a JUDr. Róbert Foltán, v exekučnej veci oprávneného:
POHOTOVOSŤ,s.r.o.,IČO:35807598,Bratislava,Pribinova25,zast.:Advocates.r.o.,IČO:36865141,
Bratislava, Pribinova 25 proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. D., E. F. XX/XX, o vymoženie
573,59 € s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda

zo 04.01.2016, č. k. 10Er/138/2004-42, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh oprávneného na prerušenie odvolacieho konania a podanie návrhu na začatie prejudiciálneho
konania Súdnemu dvoru Európskej únie, ako aj podanie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky
na vyslovenie nesúladu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s Ústavou Slovenskej republiky sa zamieta.

II. Napadnuté uznesenie sa potvrdzuje.

III. Povinnému a súdnemu exekútorovi sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu vedenú u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého, PhD. pod sp. zn. EX 251/2004 vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Rozhodnutie o trovách
exekúcie vyhradil samostatnému uzneseniu.

Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 1, § 41 ods. 2 písm. c), § 57 ods. 1 písm. g), §
57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“), § 22 ods. 2, § 39 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“) a vecne tým, že oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník uzavreli dňa

22.08.2003 zmluvu o úvere č. 1430055, súčasťou ktorej bolo aj splnomocnenie, v ktorom povinný
splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Pretože povinný záväzok voči oprávnenému nesplnil, splnomocnenec pred notárom JUDr. Ondrejom
Ďuriačom do notárskej zápisnice č. N 186/2004, NZ 3997/2004 urobil vyhlásenie o uznaní právneho
záväzku povinného a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 EP. Súd prvej inštancie skúmal, či
takáto notárska zápisnica môže byť platným exekučným titulom, pričom dospel k záveru o neplatnosti

splnomocnenia udeleného povinným Mgr. Tomášovi Kušnírovi. Toto splnomocnenie považoval za
neurčité pre príliš široko koncipovaný priestor pre splnomocnenca. Ďalej dospel k záveru o rozpore
záujmov medzi splnomocnencom a povinným, keď splnomocnenec nemal konať v záujme povinného,
ale skôr v záujme oprávneného. Splnomocnenie udelené Mgr. Tomášovi Kušnírovi je tak neplatné pre
rozpor s § 22 ods. 2 OZ bez ohľadu na vedomosť účastníkov. Vzhľadom na to splnomocnenec nebol
oprávnený urobiť vyhlásenia o uznaní záväzku a o súhlase s exekúciou, v dôsledku čoho notárska

zápisnica nevyhovuje náležitostiam § 41 ods. 2 písm. c) EP. Nie je teda spôsobilým exekučným titulom
a exekúciu vykonávanú na jej základe treba podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP považovať za neprípustnú.Oprávnený včas podaným odvolaním navrhol zrušiť toto uznesenie a vec vrátiť súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie. Úvodom namietol, že mu exekučný súd odoprel kontradiktórne konanie, pričom
poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012. Exekučný súd mal podľa neho nariadiť
pojednávanie podľa § 58 ods. 2 EP. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-472/11 takisto vyžaduje,
aby boli účastníci zoznámení s názorom súdu o neprijateľnosti podmienky a bol im daný priestor
na vyjadrenie, pričom spotrebiteľ sa môže rozhodnúť, že na neprijateľnosti podmienky nebude trvať.

Exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor EÚ vo veci výkladu čl. 3 cit. smernice, pretože spotrebiteľ
sa žiadnych práv nevzdáva, keďže splnomocnenie môže kedykoľvek odvolať. Ak by odvolací súd
neakceptoval túto argumentáciu, oprávnený navrhol prerušiť konanie a podať Súdnemu dvoru EÚ
prejudiciálnu otázku v podstate v tom zmysle, či to, že vnútroštátny súd môže použiť aj neprijateľnú
podmienku, ak tomu spotrebiteľ neodporuje, vyžaduje, aby spotrebiteľ jej použitie výslovne žiadal alebo
stačí, že po oznámení súdu o neprijateľnosti podmienky zostal nečinný. Ďalej namietol, že exekučný

súd prekročil svoju právomoc, keď posudzoval notársku zápisnicu. Jej posúdenie bolo zákonnou úlohou
notára pri jej spisovaní (§ 36 zákona č. 323/1992 Zb.), ktorý ju posúdil, a toto posúdenie nemôže
nahrádzať exekučný súd. Ak notár neodmietne vykonať úkon notárskej činnosti, zanikne právomoc
súdu skúmať súlad úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR
týkajúcu sa princípu právnej istoty, ktorému odporuje, ak všeobecný súd môže neobmedzene skúmať

notársku zápisnicu. V takom prípade neexistuje istota v úkony notára, s ktorým musí exekučný súd
nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, čo vyplýva zo zásady rovnocennosti, a nemôže
meniť alebo zrušovať jej účinky. Ak sa odvolací súd nestotožní s týmito argumentami, žiadal prerušiť
konanie a podať Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 EP s čl. 1 ods. 1 prvou vetou
Ústavy SR. Ďalej namietol, že exekučný súd prieskumom notárskej zápisnice vybočil z princípu legality

a dopustil sa diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, pretože s oprávneným sa zaobchádzalo
odlišne z dôvodu, že je podnikateľským subjektom. Tým došlo aj k porušeniu princípu rovnosti zbraní.
Oprávnený tiež namietol porušenie čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Exekučný súd ho pred vydaním svojho uznesenia nevypočul, nedal mu možnosť
predniesť svoje stanovisko, obranu, oboznámiť sa s argumentami a nemal možnosť navrhnúť dôkazy.

Bola tiež porušená zásada dvojinštančnosti. Oprávnený tiež odmietol právny názor, že plnomocenstvo
v zmluve je neprijateľnou zmluvou podmienkou podľa § 53 ods. 1 OZ. Takéto plnomocenstvo nezakladá
pre povinného žiadne nové povinnosti ani záväzky, povinný ho mohol kedykoľvek odvolať, preto ho
nemožno považovať za neprijateľnú podmienku. Okrem toho nie je zmluvným ustanovením v zmysle
§ 53 ods. 1 OZ. Plnomocenstvo je zrozumiteľné a určité, takže je platné. Jeho platnosti neprekáža,

že bolo udelené v čase uzavretia zmluvy, právo uznať dlh nie je budúcim právom, ktorého by sa tým
povinný vzdal. Plnomocenstvo bolo udelené na spísanie notárskej zápisnice, teda aj určenie času
plnenia podľa § 41 ods. 2 písm. c) EP. Oprávnený spochybnil záver súdu prvej inštancie o rozpore
záujmov splnomocniteľa a splnomocnenca podľa § 22 ods. 2 OZ, ktorý je založený len na dohadoch.
Nesúhlasil ani s názorom, že by notárska zápisnica podľa § 41 ods. 2 písm. c) EP musela byť spísaná

aj oprávneným. Ak súd prvej inštancie vydal poverenie na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 EP,
musel dospieť k záveru, že exekučný titul je v súlade so zákonom, a revízia jeho záverov po určitom
čase je v rozpore s princípom právnej istoty. Dôvody vyhlásenia exekúcie za neprípustnú nie sú dané.

Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu nevyjadrili.

Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej „CSP“)
účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok

(ďalej „OSP“), pretože podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred
01.07.2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase
podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP (porov. § 470 ods. 2 CSP).

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas
a oprávneným subjektom proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 58 ods. 5 EP v znení účinnom do 31.03.2017), preskúmal napadnutérozhodnutievmedziachdanýchrozsahomadôvodmiodvolania(§380CSP)beznariadeniaodvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že sú tu dôvody na zastavenie
exekúcie pre jej neprípustnosť podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP. Súd prvej inštancie pritom správne skúmal
prípustnosť exekúcie počas celého konania aj potom, čo už udelil súdnemu exekútorovi poverenie na
vykonanie exekúcie. Podľa judikatúry totiž platí, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe

titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý
tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i
bez návrhu zastavená (R 58/1997). Už preto sú nedôvodné námietky oprávneného, že súd nemohol
rozhodnúť o zastavení exekúcie potom, čo udelil poverenie na jej vykonanie. Naopak, z citovaného
judikátu je zrejmé, že tak urobiť mohol a musel. Udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 EP nepredstavuje
prekážku rozhodnutej veci pre rozhodovanie o zastavení exekúcie podľa § 57 EP. Napokon, už zo

samotnej logiky zákona vyplýva, že zastaviť možno len exekúciu, ktorá sa začala, teda v ktorej bolo
udelené poverenie. Sám zákon teda predpokladá, že o zastavení exekúcie sa rozhoduje potom, čo už
bolo poverenie udelené. Z judikatúry (porov. R 79/2015) možno vyvodiť len toľko, že je neprípustné,
aby súd dvakrát posúdil rovnakú situáciu rozdielne. Ak teda súd na základe notárskej zápisnice v jednej
exekúcii poverenie udelil, nemôže v neskoršej exekúcii žiadosť o udelenie poverenia zamietnuť. To mu

však nebráni, aby rozhodol o jej zastavení, ak sú na to dôvody.

Úvahy oprávneného o vylúčení právomoci súdu skúmať náležitosti notárskej zápisnice nie sú správne.
Z § 57 ods. 1 písm. g) EP nevyplýva nijaké obmedzenie toho, v čom môže spočívať neprípustnosť

exekúcie, ktorá odôvodňuje jej zastavenie. Vychádzajúc z judikátu R 58/1997 tak táto neprípustnosť
môže spočívať aj v každom nedostatku materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu,
ak tento dôvod nemožno subsumovať pod iné písmeno. Rámec prieskumu exekučných titulov pritom
neobmedzuje samotný Exekučný poriadok, ale len osobitné zákony upravujúce účinky jednotlivých
exekučných titulov. Inak povedané, súd nemôže skúmať vecnú správnosť exekučného titulu len vtedy,

ak to vyplýva z osobitného zákona. Naopak, ak zákon takéto skúmanie nevylučuje, nič súdu nebráni
robiť to v exekučnom konaní. Práve preto neobstojí porovnávanie zaobchádzania s rozsudkom súdu
v exekučnom konaní a s notárskou zápisnicou. Rozsudok súdu má vlastnosť právoplatnosti, čo podľa
§ 159 OSP účinného do 30.06.2016 a § 228 a 230 CSP znamená, že je záväzný pre účastníkov
(strany)avecnímrozhodnutúnemožnoznovaprejednávať,pretohonemôžepreskúmavaťaniexekučný

súd. Takéto účinky však notárska zápisnica nemá a žiaden predpis jej ich ani nepriznáva, preto ich
preskúmanie exekučným súdom nie je vylúčené. Neobstojí ani argumentácia, že právomoc súdu skúmať
súlad úkonu zachyteného v notárskej zápisnici so zákonom a dobrými mravmi je vylúčená tým, že
notár zápisnicu spísal. Aj keby samotné spísanie notárskej zápisnice malo byť rozhodnutím „príslušného
orgánu“ o otázke zákonnosti notárskej zápisnice, súd by podľa § 135 ods. 2 OSP mal z takéhoto

rozhodnutia len vychádzať a podľa § 194 ods. 2 CSP nemusí ani to. Zo žiadneho ustanovenia zákona č.
323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) nemožno vyvodiť, že by notár mal byť
orgánom, ktorý by mal mať právomoc rozhodovať o tom, či obsah právneho úkonu zodpovedá zákonu
alebo dobrým mravom. Výstupom činnosti notára nie je žiadne rozhodnutie, ktoré by právoplatne riešilo
určitú otázku a pre súd by malo prejudiciálne účinky. Jeho výstupom sú len úkony notárskej činnosti,

medzi nimi aj notárska zápisnica o právnom úkone. Notár je len podľa § 36 ods. 1 Notárskeho poriadku
povinný odmietnuť vykonať požadovaný úkon, ak je zjavné, že úkon odporuje zákonu, obchádza zákon,
priečisadobrýmmravom.Tovšakneznamená,žeaknotárneodmietnevykonaťúkon,jetýmprávoplatne
ustálené,žeúkonzákonuneodporujeaniniejevrozporesdobrýmimravmi.Právomocrozhodovaťspory
z občianskoprávnych vzťahov, a teda aj rozhodovať o súlade občianskoprávnych úkonov so zákonom

a dobrými mravmi, patrí podľa § 3 CSP zásadne súdom.

Oprávnený namietal, že súd viacerými vadami v podstate nerešpektoval požiadavky kontradiktórnosti,
ako ich vymedzil nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012. Oprávnený však opomína, že

právne závery v ňom vyslovené boli neskôr doplnené uznesením pléna Ústavného súdu SR sp.
zn. PLz. ÚS 1/2014 o zjednotení právnych názorov senátov. Z tohto uznesenia vyplýva, že princíp
kontradiktórnosti je v zásade zachovaný aj vtedy, keď má strana možnosť vyjadriť sa k hodnoteniu
dôkazov a právnej kvalifikácii (podkladom rozhodnutia) až v odvolacom konaní. V prejednávanej vecibolo pritom odvolanie voči prvoinštančnému uzneseniu prípustné bez obmedzenia, oprávnený možnosť
podať ho aj využil a môže v ňom plne uplatniť svoje námietky proti skutkovým a právnym záverom súdu
prvej inštancie. Napriek tomu však z odvolania nevyplýva nič, čo by spochybňovalo skutkové a právne

závery súdu prvej inštancie. K požiadavke kontradiktórnosti potom treba ešte doplniť, že povinný v tejto
veci nepodal žiadne vyjadrenie ani sa konania nezúčastnil. V dôsledku toho nebolo možné oprávnenému
jeho vyjadrenie doručiť ani poskytnúť mu priestor k vyjadriť sa k jeho (neexistujúcej) argumentácii.
Nariadenie pojednávania tu vzhľadom na dôvody zastavenia zostávalo v dispozícii súdu rozhodujúceho
o zastavení exekúcie (porov. § 58 ods. 2 EP v aplikovanom znení), preto nemohol konajúci súd porušiť

práva oprávneného len tým, že pojednávanie nevykonal. Preto sú nedôvodné aj námietky týkajúce sa
porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR.

Podstata notárskej zápisnice spočíva len v tom, že je v nej zachytený prejav vôle povinného vyhovujúci
požiadavkám § 41 ods. 2 písm. c) EP spolu s výslovným súhlasom s jej exekučnou vykonateľnosťou.

Takejto notárskej zápisnici je potom prepožičaná vlastnosť exekučného titulu podľa Exekučného
poriadku, teda jej vykonateľnosť. To však samo osebe vôbec neznamená, že by bola postavená na
roveň rozsudku súdu. Ako už bolo uvedené, podstatou súdneho rozhodnutia je jeho právoplatnosť,
ktorá sa prejavuje v zákaze opätovne rozhodovať o tej istej veci. Notárska zápisnica nie je vybavená
vlastnosťou právoplatnosti, ani žiaden zákon neobmedzuje jej skúmanie po formálnej a materiálnej

stránke. Základom exekúcie tu zostáva len prejav povinného zachytený v tejto zápisnici, teda v podstate
len právny úkon. Preto je súd oprávnený preskúmavať notársku zápisnicu ako každý iný právny úkon,
teda čo do všetkých jeho náležitostí. Rozdiel v rozsahu prieskumu existuje len pri udeľovaní poverenia (§
44 ods. 2 EP) alebo neskôr (§ 57 ods. 1 EP), oprávnenia exekučného súdu a účinky notárskej zápisnice
pre samotný exekučný súd sú však v oboch prípadoch rovnaké. To neznamená, že by exekučný súd bol

oprávnený meniť obsah notárskej zápisnice, je však oprávnený a povinný odoprieť, aby povinnosť z nej
vyplývajúca bola vykonávaná v exekúcii, ak tejto povinnosti právny poriadok nepriznáva korešpondujúci
nárok oprávneného.

Odvolací súd sa v prejednávanej veci stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že plnomocenstvo
udelené povinným ako súčasť zmluvy o úvere z 22.08.2003 je neplatné pre rozpor záujmov zástupcu
a zastúpeného. Tento záver je v zhode s judikatúrou (porov. judikát R 63/2007 týkajúci sa rovnakej
situácie). Súhlas advokáta Mgr. Tomáša Kušníra so svojím uvedením v predtlači zmluvy o úvere súviselo
s tým, že minimálne do 26.09.2003 mal tento advokát s oprávneným uzatvorenú dlhodobú zmluvu

o spolupráci (porov. rozhodnutie disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory sp. zn. DS
X-10/08:689/2007, uverejnené v Bulletine slovenskej advokácie č. 4/2011). Podľa odvolacieho súdu
zodpovedá logike a životným skúsenostiam, že uvedený advokát by len ťažko trpel svoje uvádzanie
do predtlače zmluvy o úvere oprávneným, ak by s týmto postupom nebol uzrozumený. Okrem toho je
zrejmé, že tento advokát nebol za svoje služby poskytnuté povinnému na základe tohto splnomocnenia

platený povinným, ale (zrejme) oprávneným, prípadne jeho prostredníctvom. V takom prípade ale táto
samotná dohoda zakladá rozpor medzi záujmami zástupcu (advokáta) a zastúpeného (povinného),
pretože advokát je motivovaný konať v súlade so záujmami oprávneného, od ktorého je závislé reálne
získanie jeho odmeny, nie so záujmami povinného. Možnosť povinného splnomocnenie kedykoľvek
vypovedať nehojí prípadný rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného, preto ani nemá na neplatnosť

splnomocnenia podľa § 22 ods. 2 OZ žiaden vplyv.

Neplatnosť splnomocnenia udeleného Mgr. Tomášovi Kušnírovi v zmluve o úvere znamená, že pri
spisovaní notárskej zápisnice N 186/2004, NZ 3997/2004 konal za povinného bez splnomocnenia.

Oprávnený, ktorému bol tento úkon určený, o tomto nedostatku splnomocnenia z už uvedených dôvodov
vedel (sám predtlačil do zmluvy o úvere splnomocnenie s vopred vybraným advokátom), takže podľa
§ 33 ods. 3 OZ nie je vôbec potrebné zaoberať sa následkami podľa § 33 ods. 2 OZ. Úkon takéhoto
„splnomocnenca“ povinného neviaže. Prejavy obsiahnuté v notárskej zápisnici urobené Mgr. Kušnírom
tak nemožno pričítať povinnému, v dôsledku čoho notárska zápisnica neobsahuje výslovný prejav

povinného, že súhlasí s vykonateľnosťou. Táto notárska zápisnica tak nevyhovuje náležitostiam § 41
ods. 2 písm. c) EP a nie je teda materiálne vykonateľným exekučným titulom proti povinnému. To robí
exekúciu neprípustnou, preto ju súd prvej inštancie správne zastavil.Vzhľadom na uvedené odvolací súd jeho vecne správne uznesenie podľa § 387 CSP potvrdil (výrok II).

Ešte predtým však zamietol návrhy na prerušenie konania, keďže nezistil dôvod na podanie ani
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, ani návrhu Ústavnému súdu SR (výrok I). Súdny
dvor totiž podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhoduje v zásade len o platnosti a výklade
práva Európskej únie. V prerokúvanej veci však súd prvej inštancie, ani odvolací súd nezaložili svoje

rozhodnutia na práve Európskej únie. V dôsledku toho v prejednávanej veci niet skutkových a právnych
dôvodov na položenie žiadanej prejudiciálnej otázky. Pred Ústavným súdom SR je zasa všeobecný súd
oprávnený napadnúť len také ustanovenie zákona, ktorého použitie (teda nutnosť subsumpcie zisteného
skutkového stavu pod právnu normu vyjadrenú v danom ustanovení) možno v konaní pred všeobecným
súdom rozumne očakávať (PL. ÚS 12/2012); predpokladom je teda tzv. prejudicialita napadnutej normy
v konaní všeobecného súdu. Oprávnený navrhoval, aby súd žiadal vysloviť nesúlad § 44 ods. 2 EP

s Ústavou SR. Ustanovenie § 44 ods. 2 EP však pri vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie ani
odvolaciehosúduvôbecneboloaplikované,pretožesanerozhodujeoudelenípoverenia,aleozastavení
exekúcie podľa § 57 EP.

O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP vychádzajúc z toho, že oprávnený nemal v odvolacom konaní úspech a povinnému ani
súdnemu exekútorovi kvôli ich neúčasti na odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, a preto im odvolací
súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (výrok III).

Senát odvolacieho súdu prijal toto uznesenie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu dovolanie nie je prípustné.