Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2022

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13Csp/9/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119200957
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 07. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2022:8119200957.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia,

s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpeného JUDr. Pavlom Prospechom,
advokátom, Lichnerova 23, 903 01 Senec, proti žalovanému: A. B., nar. X.X.XXXX, C. D. XXXX/XX,
XXX XX E., zastúpenému občianskym združením Právna pomoc poškodeným, F. G. XXX/XX, XXX XX
H., o zaplatenie 1.019,64 Eur príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 14.1.2019 sa žalobca domáhal, aby súd rozhodol o povinnosti žalovaného

zaplatiťmusumu1.019,64Eurspolusozmluvnoupokutouvovýške0,04%denneaúrokomzomeškania
vo výške 0,55% ročne zo sumy 1.019,64 Eur od 7.2.2016 do zaplatenia, tak že tento úrok z omeškania
a táto zmluvná pokuta spolu neprevýšia sumu 1.500,- Eur a odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom
celková suma tohto úroku z omeškania a tejto zmluvnej pokuty dosiahne sumu 1.500,- Eur, len 5,05 %
ročný úrok z omeškania zo sumy 1.019,64 Eur do zaplatenia a náhradu trov konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že uzatvoril dňa 2.6.2015 so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere

revolvingového typu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 1.500,-
Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť spolu s úrokom v 42 mesačných splátkach vo výške 46,99 Eur,
v termínoch splatnosti podľa splátkového kalendára, ktorý bol dohodnutý v zmluve (pozn. súdu: ktorý
žalobca v žalobe ďalej nijako neuviedol). Žalobca ďalej tvrdil, že žalovaný sa dostal do omeškania
so splácaním splátok, a vzhľadom na omeškanie žalovaného s úhradou splátky č. 4 o viac ako tri
mesiace, a to napriek predchádzajúcemu upozorneniu na uplatnenie práva veriteľa podľa § 565 OZ,
došlo k uplatneniu tzv. straty výhody splátok s tým, že oznámenie o uplatnení práva podľa § 565 a §

53 ods. 9 OZ bolo žalovanému doručené dňa 12.1.2016. Žalobca k tomu dodal, že v súlade s ust. § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka došlo k uplatneniu tzv. sankcie straty výhody splátok dňa 7.2.2016, kedy
bol žalovaný povinný uhradiť doposiaľ neuhradené splátky úveru, a nakoľko tak žalovaný nespravil, je
od nasledujúceho dňa v omeškaní s úhradou dlžnej sumy, a že celková suma dlhu žalovaného voči
žalobcovi predstavuje súčet neuhradených splátok, ktoré boli zosplatnené na základe vyššie uvedených
skutočností a predstavuje sumu 1.019,64 Eur s tým, že žalovaný do dnešného dňa zaplatil len sumu
953,94 Eur (pozn. súdu: výpočet tohto dlhu však zo žaloby nie je nijako zrejmý, keďže nie je zrejmé ktoré

splátky žalobca považoval za neuhradené a započítal do dlhu, a navyše dohodnuté splátky v sebe mali
zahŕňať aj vyčíslené úroky podľa pôvodne dohodnutej neskoršej splatnosti, no tieto úroky - pri inom než
dohodnutom termíne úhrady - však veriteľom patria, v závislosti od dohodnutého spôsobu úročenia resp.
uplatňavania úrokovej sadzby, spravidla len za čas, keď dlžník s poskytnutými peňažnými prostriedkamireálne disponuje či disponovať mal, a pri predčasnej úhrade resp. zosplatnení úveru preto veriteľom
nárok na nich v celom rozsahu ešte nevznikol ).

3. Žalobca napokon uviedol, že nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania so splácaním jednotlivých
splátok, a následne aj celej zosplatnenej sumy, žalobcovi vznikol ďalej nárok na zmluvné pokuty podľa
článku 8 ods. 8.1 zmluvy vo výške 0,04 % denne: zo sumy 1.019,64 Eur od 7.2.2016 do zaplatenia.
Dodal, že v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka si žalobca popri nároku na zmluvné pokuty
zo sumy omeškaných splátok uplatňuje aj úrok z omeškania vo výške podľa nariadenia vlády č. 87/1995

Z.z. tak, aby výška zmluvnej pokuty a úroku z omeškania neprevyšovala priemernú hodnotu ročnej
percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa zákona č. 129/2010 Z.z. pred vznikom
omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne trojnásobok úrokov z omeškania
podľa nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Žalobca uzavrel, že preto si uplatňuje len časť zákonného
úroku z omeškania vo výške 0,55 % p.a. zo sumy nesplatenej časti istiny úveru a úrokov (ako rozdiel
medzi sumou súčtu maximálnych prípustných sankcií podľa nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a sumou

uplatňovaných zmluvných pokút) s tým, že pokiaľ úrok z omeškania a zmluvná pokuta za omeškanie
žalovaného so splácaním úveru spolu dosiahnu sumu poskytnutého úveru 1.500,00 €, žalobca odo dňa
nasledujúceho po dosiahnutí tejto sumy uplatňuje len 5,05 % ročný úrok z omeškania zo sumy 1.019,64
€ do zaplatenia.

4. Žalovaný sa k žalobe v stanovenej lehote nevyjadril, hoci ho na to súd pri príprave pojednávania
uznesením vyzval, a žaloba s prílohami mu po šetrení jeho pobytu prostredníctvom policajného zboru
bola doručená ešte dňa 22.6.2018 (žiadal len o splátky). V súvislosti s tým však súd pripomína,
že „I. Pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok (aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 CSP)
povinnosťvšeobecnéhosúdupriznaťakýkoľvekuplatnenýnárok.II.Všeobecnýsúdnemôževyvodzovať

právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca
samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam
a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8 CSP – procesné povinnosti a
procesné bremená).“ (uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019, zdroj
a analytická právna veta: ustavnysud.sk)

5. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktoré sa strana žalobcu nedostavila, žalobca
všaksvojuneúčasťospravedlnilasúhlasilsprejednanímarozhodnutímvecivneprítomnosti,apretosúd
v zmysle ust. § 180 CSP vec prejednal v jeho neprítomnosti,prihliadol pritom na obsah spisu a vykonané
dôkazy, avšak len v rozsahu včasných a konkrétnych žalobných tvrdení uvedených v žalobe (viď aj

predchádzajúci bod).

6. Podľa Čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách
jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu
podľa odseku 1.

7. Podľa Čl. 5 CSP zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom
v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie
práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným
prieťahom v konaní.

8. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky

9. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom
na rýchlosť a hospodárnosť konania.

10. Podľa § 215 ods. 1 a 2 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav
sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.11. „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú
spôsobilébyťpredmetomdokazovania.Takétonesubstancovanéprejavyžalobcusúdvkonanílegitímne
opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie.“ (in: Števček, M., Ficová, S.,

Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2016, s. 670.).

12. V súvislosti s eventuálnym dopĺňaním skutkových tvrdení (ako podkladu zisťovania skutkového
stavu) súd tiež pripomína, že podľa § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo

doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, pričom podľa § 294 CSP zmena žaloby sa v
spotrebiteľských sporoch nepripúšťa, ak je žalovaným spotrebiteľ.

13. V písomnom podaní predloženom na pojednávaní žalovaný uviedol, že sa dostal do omeškania
v splácaní pravidelných mesačných splátok od splátky č. 4, ktorá mala byť splatná 4.10.2015, a odvtedy
nezaplatil žalobcovi už žiadnu splátku. Tvrdenia žalobcu o tom, že zaplatil 953,94 Eur sú nepravdivé,

nakoľko z predpísaných splátok uhradil len tri splátky po 81,- Eur a už minimálne v decembri sa dostal
do omeškania troch splátok. Poukázal na ust. § 103 OZ a uviedol, že toto ustanovenie ukladá veriteľovi,
aby čo najskôr prikročil k vymáhaniu svojej pohľadávky, a preto premlčanie celého zvyšku dlhu nie je
viazané na to kedy veriteľ využije svoje právo podľa § 565 OZ, ale na okamih splatnosti tej splátky, kvôli
ktorej toto právo využíva, a preto od 5.10.2015 začala plynúť 3 ročná premlčacia doba na uplatnenie

celého zostatku dlhu. Keďže žaloba bola podaná 14.1.2019, po uplynutí 3 ročnej premlčacej doby, z toho
dôvodu vzniesol námietku premlčania a navrhol žalobu zamietnuť.

14. Súd sa vo veci oboznámil so žalobou, vykonal dokazovanie predloženými označenými dôkazmi
(§ 132 ods. 1 CSP), ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (§204 CSP), a na

základe zhodných (resp. nespochybnených) tvrdených rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1 a § 186
ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov zistil tento podstatný skutkový stav:

15. Dňa 2.6.2015 uzavrel žalobca ako veriteľ so žalovaným ako dlžníkom zmluvu o spotrebiteľskom
úvere revolvingového typu s úverovým limitom 1.500,- Eur, na základe ktorej žalobca podľa ním

predloženéhovýpisuzúčtuovyplatenípeňažnýchprostriedkov(č.l.16)vyplatilžalovanémunačísloúčtu
uvedené v zmluve sumu 1.350,- Eur, ktorá podľa žalobcom predloženého oznámenia o schválení úveru
dlžníkovi (č.l. 8) predstavovala zrejme prostriedky z úveru vo výške 1.500,- Eur ponížené o poplatok
za poskytnutie úveru/revolvingu vo výške 150,- Eur. Ako ďalej vyplýva z tohto oznámenia veriteľa
predloženého žalobcom splatnosť úveru mala byť 42 mesiacov a výška mesačnej splátky úveru mala

byť 46,99 Eur, z toho istina 35,71 Eur a úroky 11,28 Eur, ďalej akási splátka podľa dohody o poskytnutí
služby (mesačne) 34,83 Eur a výška celkovej platby na úhradu 81,82 Eur s dátumom splatnosti prvej
splátky úveru 4.7.2015 a poslednej splátky úveru 4.12.2018.

16. Ročná úroková sadzba bola v zmluve uvedená vo výške 17,40 %, avšak spôsob úročenia, resp.

uplatňovania ročnej úrokovej sadzby, tak aby bolo zrejmé ako, resp. z akej sumy a odkedy (napr. či už
od dojednania úveru - rezervácie peňažných prostriedkov, alebo od reálneho poskytnutia peňažných
prostriedkov v prospech dlžníka, alebo až od určitého iného času v prípade dojednania dočasného
bezúročného obdobia) a dokedy sa má uplatňovať (napr. do stanoveného času splatnosti, alebo do
vrátenia, alebo inak), a to tak, aby bola jasne určiteľná povinnosť platenia úrokov (napr. aj v situácii

prípadného predčasného alebo oneskoreného vrátenia peňažných prostriedkov), v zmluve uvedený nie
je.

17. Podľa listu zo dňa 17.12.2015 predloženého žalobcom a označeného ako oznámenie o zosplatnení
tento oznamoval žalovanému, že k tomuto dňu bol žalovaný v omeškaní s úhradou splátok č. 4, 5

a 6 s tým, že suma omeškaných splátok mala byť spolu 190,22 Eur, a podľa ďalšieho listu zo dňa
11.2.2016 predloženého žalobcom a označeného ako pokus o zmier pred začatím súdneho konania
žalobca oznámil žalovanému, že v súlade s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka došlo k uplatneniu
tzv. sankcie straty výhody splátok dňa 7.2.2016, kedy bol povinný uhradiť doposiaľ neuhradené splátky
úveru vo výške 1.579,17 Eur, a vyzýval žalovaného, aby do siedmych dní uhradil celkovú dlžnú sumu

vo výške 1.673,46 Eur (po 8 mesiacoch od uzavretia zmluvy, ročnej úrokovej sadzbe 17,40%, úhrade
niekoľkých splátok a reálnom poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 1.350,- Eur). Z čoho má
za týchto okolností vyplývať dlžná suma uplatnená v tomto konaní, ak podľa žaloby „celková suma
dlhu žalovaného voči žalobcovi predstavuje súčet neuhradených splátok, ktoré boli zosplatnené nazáklade vyššie uvedených skutočností a predstavuje sumu 1.019,64 Eur“, a žalovaný podľa žalobcu do
dnešného dňa zaplatil sumu 953,94 Eur, to (v súvislosti s povinnosťou unesenia bremena tvrdenia) zo
žalobných tvrdení zrejmé nie je. Osobitne vo vzťahu k úrokom či poplatkom, ktoré sú pravdepodobne

zahnuté v požadovanej sume, najmä k ich výpočtu (z akých konkrétnych súm, za aké konkrétne obdobie
a na základe čoho ich žalobca vyúčtoval), súd zo žalobných tvrdení nezistil nič. Táto skutočnosť však
napokon ani nebola podstatná, keďže v konečnom dôsledku za dôvodnú súd v tejto veci napokon
prioritne uznal už námietku premlčania. Z ustálenej súdnej praxe (porovnaj R 29/1983) totiž vyplýva,
že ak dlžník vznesenie námietku premlčania, nemôže súd premlčané právo (nárok) priznať a žalobu

v takomto prípade zamietne bez toho aby skúmal, či uplatňované právo veriteľa existuje alebo nie.
Vychádza sa pritom z princípu procesnej ekonómie – úspornosti, že ak je uplatnené právo – pohľadávka
skutočne premlčaná, bola by žaloba aj tak zamietnutá.

18. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci pritom súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné než
vyššie uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami konkrétne uvedené a ani zákonom stanoveným

procesným postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli a ani nevyšli najavo (§ 191 ods. 1 CSP).

Relevantné hmotnoprávne normy

Zmluva o spotrebiteľskom úvere

19. Podľa § 497 zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo aj „OBZ“) zmluvou o úvere
sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

20. Nasledujúce dispozitívne ustanovenia Obchodného zákonníka (od ktorých sa strany v zmysle §
263 ods. 1 OBZ môžu odchýliť) stanovujú výšku úrokov, ich uplatňovanie, ako aj pravidlá splácania
a splatnosti úrokov.

21. Napríklad podľa § 502 ods. 1 OBZ od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný
platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo
na základe zákona. Podľa § 503 ods. 1 OBZ záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť
použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako
rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých

peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ak sa
poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj
úroky z tejto splátky. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné
prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do
vrátenia peňažných prostriedkov.

22. V prejednávanom prípade je zrejmé, že ide o právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere, ktorá
má v zmysle ust. § 261 ods. 6 OBZ povahu tzv. absolútneho obchodného záväzkového vzťahu
spravujúceho sa ustanoveniami tretej časti tohto zákona. Zo skutočností uvedených žalobcom však
vyplýva,ževpodrobnostiachideonárokymedzižalobcomakoveriteľomažalovanýmakospotrebiteľom

vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a právny vzťah (zmluvu) medzi účastníkmi je preto
potrebné posúdiť aj podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSU“), ktorý stanovuje
špeciálnu úpravu spotrebiteľských úverov.

23. Podľa § 1 ods. 1 ZoSU tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním
spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania
spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových
nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu
spotrebiteľa.

24. Podľa § 9 ods. 1 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu.25. Podľa § 9 ods. 2 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka (§ 52 a 60 o spotrebiteľských zmluvách) musí obsahovať (okrem ďalších tam
uvedených, pozn. súdu) tieto náležitosti:

i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových

sadzbách spotrebiteľského úveru,

26. Podľa § 273 OBZ časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky
vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky,
ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené.

27. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

28. Podľa § 11 ods. 1 písm. a), b) ZoSU poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, alebo neobsahuje

náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.

Premlčanie

29. Podľa § 54A OZ - premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne
zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo
spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na
základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel

30. Podľa § 565 OZ ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre
nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže
veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

31. Podľa § 53 ods. 9 OZ ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach,

môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so
zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie
tohto práva.

32. Podľa § 103 OZ ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých

splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565),
začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

Právne posúdenie

33. V prvom rade sa súd, pred komplexným posúdením žalobných tvrdení, tak ako bolo uvedené už
vyššie, zaoberal premlčaním. Žalobca svoje právo odvodzoval od tzv. predčasného zosplatnenia úveru
podľa § 565 OZ zo dňa 7.2.2016 s poukazom na predchádzajúce upozornenie a výzvu na úhradu
splátok č. 4, 5 a 6 zo dňa 17.12.2015, s ktorými mal byť žalovaný v omeškaní. Z uvedeného vyplýva, že
k predčasnému zosplatneniu, resp. zročnosti celého úveru malo dôjsť pre splátky, s ktorými bol žalovaný

už v tom čase dňa 17.12.2015 (s poukazom na ust. § 53 ods. 9 OZ dokonca najmenej tri mesiace)
v omeškaní (po splatnosti), a keďže začiatok plynutia premlčacej doby sa v takom prípade (ak sa pre
nesplnenie niektorej z o splátok stane zročným celý dlh) v zmysle ust. § 103 veta druhá OZ počíta
od splatnosti týchto splátok a žaloba bola podaná až dňa 14.1.2019, teda nepochybne až po uplynutí
premlčacej doby viac ako 3 roky potom, nemohol by súd žalobcovi uplatnený nárok pre premlčanie

priznať aj keby bol dôvodný, a preto žalobu už tohto dôvodu zamietol.

34. Tento záver vyplýva z pravidelných záverov súdnej praxe, podľa ktorej „v zmysle už citovaného §
103 Obč. zák. plynie premlčacia doba celého zosplatneného dlhu nie od okamihu doručenia oznámeniaalebo výzvy veriteľa na jeho splatenie, ale od zročnosti nesplnenej splátky, ktorá založila právo
veriteľa žiadať predčasné splatenie“ (rozsudok OS Dunajská Streda sp. zn. 16Csp/200/2017). „Z tohto
ustanovenia nevyplýva, aby začiatok plynutia premlčacej doby mal nastať až po uplynutí troch mesiacov

od omeškania so zaplatením splátky, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní, s prihliadnutím a zohľadnením
aj uplynutia 15-dňovej lehoty od upozornenia spotrebiteľa na úmysel veriteľa jeho dlh zosplatniť pre
nezaplatenie splátky.“ (rozsudok KS Prešov sp. zn. 7CoCsp/15/2022).

35. Pre úplnosť na podporu dôvodov zamietnutia žaloby pritom súd ďalej stručne poukazuje aj na

niektoré jej ďalšie nedostatky, pre ktoré žaloba úspešná byť nemohla

36. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení (uvedených v bodoch 19. až 22.) zmluva o úvere
predpokladá záväzok veriteľa, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky
do určitej sumy, a záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Ďalší obsah
takéhoto právneho vzťahu (vrátane niektorých otázok týkajúci sa úročenia, úrokov a ich splatnosti) je

vo všeobecnosti subsidiárne určený dispozitívnymi normami § 498 a nasl. Obchodného zákonníka (ak
strany nedohodnú inak). V prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere (čo je aj tento prípad) však zákon
pre vznik práva na úroky a poplatky v zmysle § 9 ods. 2 ZoSU, okrem písomnej formy zmluvy, vyžaduje
aj jej ďalšie obligatórne obsahové náležitosti (inak sa podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSU poskytnutý
spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov).

37. V písomnej zmluve o spotrebiteľskom úvere musí byť preto určite a zrozumiteľne (§ 37 ods. 1 OZ),
okrem ďalších náležitostí, v zmysle ust. § 9 ods. 2 ZoSU určené:

g)podmienkyupravujúcejehočerpanie–teda„Akýmspôsobomakedyspotrebiteľdostanepeniaze“(viď

formulár pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere, ktorý je uvedený v prílohách č. 3 a 4 tohto
zákona, a obsahuje niektoré vysvetľujúce informácie),

i) úroková sadzba spotrebiteľského úveru – ktorou je podľa § 2 písm. j) ZoSU úroková sadzba vyjadrená
ako fixné alebo variabilné percento, a súčasne podmienky ktoré upravujú jej uplatňovanie – ktorými

sa, vychádzajúc z podstaty a zmyslu úročenia, rozumejú všetky podmienky tak aby bolo zrejmé ako,
resp. z akej sumy a odkedy (napr. či už od dojednania úveru - rezervácie peňažných prostriedkov,
alebo od reálneho poskytnutia peňažných prostriedkov v prospech dlžníka, alebo až od určitého iného
času v prípade dojednania dočasného bezúročného obdobia) a dokedy sa má uplatňovať (napr. do
stanoveného času splatnosti, alebo do vrátenia, alebo inak), a to tak, aby bola jasne určiteľná povinnosť

platenia úrokov (napr. aj v situácii prípadného predčasného alebo oneskoreného vrátenia peňažných
prostriedkov).

38. Prax, a ako vyplýva z ust. § 9 ods. 2 písm. l) a m) ZoSU aj zákon (rozlišujúci minimálne splácanie
s amortizáciou istiny alebo bez), totiž pozná rôzne spôsoby splácania úveru. Napríklad poskytnuté

peňažné prostriedky (istina) sa môžu splácať na začiatku a úroky až na konci, prípadne naopak,
alebo sa úroky a poplatky strhnú ihneď z celkovej výšky spotrebiteľského úveru (pozri napr. vysvetlivky
k položke 2C formulára o zmluvných podmienkach podľa vyhl. č. 620/2007 Z.z. v pôvodnom znení),
prípadne sa istina spláca spolu s úrokmi v rôznych kombináciách (čo navonok nevylučuje rovnakú
resp. nemennú výšku celkovej splátky), či už s pevnou splátkou istiny a sumy úroku, resp. podľa ich

rôzne stanoveného podielu, alebo sa amortizuje celkovými rovnomernými tzv. anuitnými splátkami, pri
ktorých sa plynule mení výška a pomer splátky istiny a úroku. Spôsob úročenia a splácania úveru a jeho
jednotlivých častí musí byť preto vyjadrený určitým a zrozumiteľným spôsobom vylučujúcim pochybnosti
o obsahu povinnosti splácať jeho jednotlivé položky (vrátane postupu jej splnenia). Na spotrebiteľský
úversatotižnevzťahujúautomatickyobvyklévšeobecnésubsidiárnepravidláúročeniaasplácaniapodľa

dispozitívnych ustanovení OBZ (v zmysle ust. § 9 ods. 2 ZoSU v spojení s ust. § 11 ods. 1 ZoSU), a úroky,
resp. výška úrokov (úroková sadzba), podmienky jej uplatňovania a podmienky splácania istiny, úrokov
a iných poplatkov musia byť výslovne písomne dohodnuté, resp. určené v zmluve o spotrebiteľskom
úvere. Inak sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, a veriteľ nárok na úroky a poplatky nemá.

39. Všetky vyššie uvedené obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere pritom
zároveň vo svojej podstate vymedzujú rozhodujúce skutočnosti, ktoré jediné odôvodňujú, resp. v zmysle
ZoSU sú spôsobilé (mohli by a mali by) odôvodňovať nárok na úroky a poplatky (odplatu) za úver podľa
zmluvyospotrebiteľskomúvere,aktorépretomusížalobcavsúvislostisnimipreúspechvkonaníriadnetvrdiť (a preukázať). Totiž len ak je v zmluve (presne) stanovený rozsah a spôsob čerpania, úročenia
a splácania úveru resp. jeho jednotlivých častí a súvisiacich poplatkov (teda záväzok), iba vtedy zákon
s takýmto prejavom vôle spája právne následky (teda vznik práv a povinností), a len vtedy je možné

kedykoľvek určiť rozsah všetkých práv a povinností, ktoré sú obsahom daného právneho vzťahu.

40. Pre úplnosť treba uviesť, že časť obsahu zmluvy síce možno určiť aj odkazom na obchodné
podmienky, nemalo by sa to však týkať podstatných náležitostí zmluvy (ale len dojednaní technického
a vysvetľujúceho charakteru), keďže tieto informácie sa musia povinne uvádzať spotrebiteľovi už

v predzmluvnom formulári pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 2 ZoSU), a nič by
preto, v prípade poctivého prístupu veriteľa, nemalo brániť tomu uviesť ich aj priamo v zmluve (mutatis
mutandis aj nález ÚS ČR citovaný nižšie). Okrem toho tiež platí, že stanovenie časti obsahu zmluvy
odkazom na obchodného podmienky nemôže byť ani neprimerane všeobecné (nestačí iba zmienka
o obchodných podmienkach), pretože ak má byť súčasťou zmluvy (ako prejavu vôle), platia preňho, ak
sa s ním majú spájať právne účinky, rovnaké pravidlá ako aj pre iné právne úkony. Časť obsahu zmluvy,

ktorú tento odkaz určuje (poukazom na obchodné podmienky), by sa mala preto stanoviť konkrétne
(určite a zrozumiteľne, § 37 ods. 1 OZ) tak, aby bolo zrejmé úpravu ktorej časti zmluvy (práv a povinností)
treba hľadať a vykladať na inom mieste (napr. v obchodných podmienkach), písomne (§ 9 ods. 1 ZoSU),
a zároveň aj nie menším písmom ako iná časť takejto zmluvy (§ 53c OZ). V tomto prípade tomu tak
nebolo.

41. V tejto súvislosti súd tiež pripomína, že určitosti a zrozumiteľnosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere ako dvojstranného právneho úkonu nesvedčí ani rozsiahlosť a neprehľadnosť textu obchodných
podmienok napísaná drobným písmom so súčasným zakomponovaním viacerých podstatných
zmluvných náležitostí zmluvy o úvere na ich viacerých miestach. Inými slovami vo vzťahu k ich platnosti

súd zdôrazňuje, že v prípade konfliktu záujmov spotrebiteľa a jeho zmluvného partnera je potrebné
poskytnúť vyššiu mieru ochrany spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. V kontexte s týmto princípom
je potrebné posúdiť aj úverové zmluvné podmienky. Tie zásadne nesmú slúžiť tomu, aby do nich
často v neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom napísanej forme skryl zmluvný partner
spotrebiteľa podmienky, ktoré sú podstatné, a o ktorých môže predpokladať, že uniknú jeho pozornosti.

Pokiaľ tak učiní, čo sa stalo aj v tomto prípade, spreneverí sa princípu dôvery a preto takému jednaniu
nemožno priznať právnu ochranu pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).

42. K tomu možno poukázať aj na právny záver uvedený v náleze Ústavného súdu ČR z 11.11.2013,
sp. zn. I.ÚS 3512/11. Podľa neho v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania o zmluvnej pokute

(argumentum a minori ad maius tým skôr o predmete hlavného záväzku resp. o podstatných
náležitostiach zmluvy, pozn. súdu) v zásade nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných zmluvných
podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy samotnej (na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis). Ústavný
súd zdôraznil, že dodávateľ sa má chovať k spotrebiteľovi, ktorý je slabšou zmluvnou stranou poctivo,
v opačnom prípade mu nie je možné poskytnúť právnu ochranu. Zásada poctivosti sa prejavuje aj

tým, že zmluvné dojednania nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného
charakteru. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby
nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru,
a naopak nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom
písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá,

že pozornosti spotrebiteľa zrejme uniknú.

43. V danom prípade ide v zmysle ust. § 290 CSP nepochybne o tzv. spotrebiteľský spor medzi
dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou
zmluvou. Podanej žalobe, ktorou je súd viazaný, vychádzajúc zo skutočností

v nej uvedených, by však ani v prípade, ak by nárok nebol premlčaný, vyhovieť možné nebolo.

44. V návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe
akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca
v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok

(povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom
je súd viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu
procesných prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobuprispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie
rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa § 150 ods. 1 CSP
strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce

sa sporu.

45. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.
Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je

potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj
tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor
rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

46. Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno
tvrdenia), je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový
stav aplikovať.

47. Žalobca si v tomto konaní podanou žalobou uplatnil voči žalovanému ako spotrebiteľovi v súvislosti

s jeho vzťahom s ním ako dodávateľom zaplatenie požadovanej sumy len všeobecne – poukazom
na poskytnutý úver a pripojené listiny. Ako dodávateľ tak ale procesne netvrdil a nepreukázal všetky
také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by konkrétne a komplexne (podľa § 132 ods. 1 a 150 ods. 1
CSP úplne) skutkovo identifikovali a odôvodňovali uplatnený nárok voči žalovanému čo do základu
a výšky, a umožňovali ho preskúmať (a to najmä uplatňované úroky, resp. aj prípadné poplatky – ak

sú zahrnuté v žalovanej sume), a preto považoval súd podanú žalobu v tejto časti za nedôvodnú.
V súvislosti s úvahami o úplnosti podania má pritom súd za to, že žaloba má po formálnej stránke
všetky minimálne obsahové náležitosti, je v nej obsiahnuté čoho sa týka a čo sleduje, ako aj uvedenie
podľa žalobcu podstatných (rozhodujúcich) skutočností, a jej posúdenie ako aj posúdenie (ne)úplnosti
týchto tvrdení tak bolo už len vecou posúdenia a rozhodnutia súdu vo veci samej (v opačnom prípade by

žalobu, pre neunesenia bremena tvrdenia, nebolo možné nikdy zamietnuť). Pre úplnosť tiež treba uviesť,
že ďalšie dopĺňanie rozhodujúcich skutočností ani neprichádzalo do úvahy - keďže podstatná zmena
alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe sa v spotrebiteľských veciach nepripúšťa
(porovnaj § 294 v spojení s ust. § 140 ods. 2 CSP).

48. Súd pripomína, že dôvod uplatneného nároku musí byť v žalobe vymedzený dostatočne konkrétne,
určite a nezameniteľne (aj pre vymedzenie totožnosti rozhodovanej veci) tak, aby bolo zrejmé o čom a na
základe akých skutočností (teda v tomto konkrétnom prípade zrejme na základe ktorých konkrétnych
skutočností súvisiacich s úrokmi a poplatkami) má súd o nároku na zaplatenie uplatnenej sumy (resp.
jej zložiek) rozhodnúť. Uvedené má význam jednak z hľadiska prekážky litispendencie a res iudicata,

ako aj v zmysle uplatnenia prejednacieho princípu a zásady koncentrácie, a toho, aby sa žalovaný
k predmetu konania vôbec mohol riadne vyjadriť (vrátane konkrétneho výpočtu úrokov a poplatkov).
V návrhovom (sporovom) konaní je preto zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť
(substancovať) všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), v zmysle
prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za

žalobcu rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, a tieto len posudzuje (vychádza
z tvrdeného a zisteného skutkového stavu). Skutkový stav sa pritom zisťuje len v rámci vymedzenom
procesným útokom a obranou procesným postupom podľa zákona, a teda, okrem niektorých výnimiek,
iba na základe predložených skutkových tvrdení, a to či už zhodných (§ 186 ods. 2 CSP), nepopretých
(§ 151 ods. 1 CSP) alebo verifikovaných (preukázaných) po vykonanom dokazovaní (§ 220 ods. 2

CSP), a skutočnosti, ktoré procesne nikto netvrdil (okrem skutočností všeobecne známych, alebo
skutočností známych súdu z jeho činnosti, prípadne niektorých skutočností vyplývajúcich z verejných
registrov) podkladom rozhodnutia nie sú. Inými slovami teda možno povedať, že skutočnosti (z ktorých
by eventuálne bolo možné vyvodzovať právo žalobcu – na konkrétne úroky a poplatky), ktoré žalobca
(dodávateľ) netvrdil, sa teda inak v konaní vyhľadávať (zisťovať), preukazovať a pri rozhodovaní tak ani

posudzovať nebudú. Súd sám nevyšetruje a nevyhľadáva skutočnosti potrebné pre priznania práva –
rozhoduje len v rámci procesného útoku a na základe skutkového stavu zisteného procesným postupom
podľa zákona (viď § 181 ods. 3, § 215 ods. 2 CSP, ako aj obsahovú štruktúru rozsudku podľa § 220 ods.
2 CSP – v ktorom súd uvedie čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aképrostriedky procesného útoku použil, a ako súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, a ako vec právne posúdil), a preto v prípade,
že z tvrdených skutočností právo na zaplatenie požadovanej sumy nevyplýva (neunesenie bremena

tvrdenia), a v spotrebiteľských veciach sa podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností
tvrdených v žalobe ani nepripúšťa (§ 294 v spojení s ust. § 140 ods. 2 CSP), nemožno mu priznať súdnu
ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.

49. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej

„základnú procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné
a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu).
V sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne
opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu
bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho
procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je

v rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť
ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda
in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce
skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.

H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné
preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu
súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ...
žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa ku všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným
dôkazom. Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového

tvrdenia, ktoré samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej
miery vecnosti a zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol
v zmysle § 129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne
substancoval svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto
okolnosti sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne

zistený skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie
konania), za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného
procesného úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda
bdelosti a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové
tvrdenia žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného

v jeho vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať
stranám možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup
je však na úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ
čo v mimospore je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez
ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno

vydať až vtedy, keď budú všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom
spore (na tomto mieste odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie
a preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej
procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné
skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala

príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu
meritórneho rozhodnutia v sporovom procese súd v zhode s jurisprudenciou poukazuje na to, že „v
klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý
zistí skutkový stav len z komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany.
Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či

„materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán.
Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje – uzavrie proces skutkového
základu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

50. Na zdôraznenie uvedeného, s ohľadom na podanú žalobu, pre komplexné odôvodnenie rozsudku

podľa § 220 ods. 2 CSP (predtým obdobne § 157 ods. 2 O.s.p., s uvedením čoho sa žalobca
domáhal a z akých dôvodov, t.j. aké skutočnosti tvrdil) považuje preto súd za potrebné opätovne
poukázať na to, že žalobca vo svojom návrhu v podstate ani len riadne netvrdil všetky rozhodujúce
skutočnosti (skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali celý uplatnený nárok,resp. jeho jednotlivé položky. V postupoch dodávateľov, v nadväznosti na ich často neprijateľne
zjednodušené a netransparentné obchodné praktiky k spotrebiteľom, resp. často aj neprijateľné
podmienky (ktoré požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím

zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ
nedostáva dohodnuté protiplnenie, viď § 53 ods. 4 písm. v OZ – čo taktiež súvisí s bremenom tvrdenia
ohľadom požadovaných plnení), stalo sa už aj v súdnom konaní negatívnym javom iba všeobecné
uplatňovanie nárokov nekonkrétnym poukazom na prílohy pripojené k návrhu. Na tento trend už
reagoval aj zákonodarca, a v ustanovení § 132 ods. 2 platného Civilného sporového poriadku (účinného

od 1.7.2016) už výslovne stanovil, že opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe nie je možné
nahradiť odkazom na označené dôkazy. V danom prípade pritom ani z týchto príloh nevyplývajú jasne
a zrozumiteľne všetky také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné žalobcovi uplatnený nárok
priznať. Podľa názoru súdu ide o typický prejav tzv. „Mcdonaldizácie“ spoločnosti a právnych služieb
(Václav Vlk: Mcdonaldizace mění advokacii, je nutné reagovat; dostupné na www.ceska-justice.cz). Celá
žaloba má skôr len všeobecnú rámcovú (formulárovú) podobu s požadovanou úhradou údajného dlhu

bez uvedenia všetkých nevyhnutných (rozhodujúcich) skutočností tak, aby bolo jasné o čom a na akom
základe má súd rozhodnúť (z čoho presne žalovaná suma pozostáva a ako ju žalobca vypočítal.

51. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien.
Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno

tieto skutočnosti preukázať. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec
netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o
skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti

bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

52. „Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh
rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny
pomerúčastníkov.Tátonormazásadneurčujejednakrozsahdôkaznéhobremena,t.j.okruhskutočností,

ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena
tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma
práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť
žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.“ (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo 17/2010).

54. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17. 6. 2010, sp. zn.
33 Cdo 2259/2008, podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin a v žalobě
(či jejím doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením odkázal na
tyto listiny. Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovými zjištěními, která

soud činí z provedených důkazů, a zcela nepřípustným způsobem by přenášel aktivitu a odpovědnost
příslušející účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami občanského
(sporného) řízení - zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“

55. Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany tvrdili, a nie zisťovať to, čo strany

netvrdili (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 571)

56. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným bola uzavretá platná písomná
zmluva o spotrebiteľskom úvere so záväzkom veriteľa poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky,

a záväzkom žalovaného poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť veriteľovi určité úroky (a
poplatky), a ďalej že mu veriteľ určité peňažné prostriedky aj reálne poskytol a žalovaný ich nevrátil,
prípadne nezaplatil dohodnuté konkrétne špecifikované úroky (a poplatky), a že zmluva obsahuje všetky
obligatórne obsahové náležitosti. Žalobca však všetky tieto skutočnosti v konaní riadne ani netvrdil,
a žaloba, hoci má po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je len rámcová s tvrdením

o údajnom dlhu bez uvedenia všetkých skutočností, ktoré by ho odôvodňovali.

57. Tento nedostatok sa pritom týka predovšetkým úrokov či rôznych poplatkov, resp. nákladov
zaúčtovaných na ťarchu žalovaného. Žalobca uplatnil právo na vrátenie poskytnutých peňažnýchprostriedkov, ku ktorým zrejme pripočítal aj úroky (a prípadne aj rôzne poplatky), vo vzťahu k
požadovaným úrokom (a poplatkom) však neuviedol všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré
by ich odôvodňovali, a tieto zo žaloby a príloh (z predložených dôkazov) napokon nevyplývajú ani

nepriamo. Celá argumentácia k nim je v podstate založená len na poukaze a dôvere na ich strohé
vyčíslenie žalobcom bez toho, aby bolo zo žaloby zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti tento dlh,
vrátane jeho základu, výšky i času vzniku odôvodňujú. Takúto prax však už nemožno tolerovať. Vo
vzťahu k požadovanej sume (najmä k zaúčtovaným úrokom a poplatkom) žalobca neuviedol všetky
rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie, prípadne overenie ich výpočtu. Obdobný postup,

založený v podstate len na všeobecnom účtovaní žalobcu, bol síce v minulosti možný v zmysle
bývalého (dnes už neplatného) znenia ust. § 172 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom do r. 2003) ak sa
právo opieralo o tzv. výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu (zrejme ako relikt bývalého štátneho
vlastníctva, kontroly a z toho a priori predpokladanej správnosti účtovania všetkých peňažných ústavov,
o ktoré v danom prípade nejde), a aj to len pri vydávaní platobných rozkazov (procesne bez osobitného
skúmania a dokazovania). V súdnom konaní v súčasnosti, s rovnocenným postavením sporových strán,

osobitne v prípadoch ex offo kontroly nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy, však nemožno nekriticky
akceptovaťavychádzaťibazjednostrannýchnepreskúmateľnýchvyčíslenísporovejstrany(dodávateľa)
bez posúdenia práva. Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí právo konkrétne vyplývať.
Nemožno súhlasiť s postupom a nepriamym tvrdením žalobcu, že jeho evidovanie pohľadávky (v jeho
„informačnom systéme“) je snáď akousi verejnou listinou, a že toto odôvodňuje a potvrdzuje výšku

žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému. V opačnom prípade, ak by už samotné takéto
vyjadrenia žalobcu mali byť dôkazom o výške dlhu, bez možnosti preskúmania ich správnosti a výpočtu,
by bola úloha súdu zbytočná a jeho tvrdenia či výstup z jeho „informačného systému“ – závislý od
vstupných údajov žalobcu – by mohol byť rovno exekučným titulom (tak ako napr. platobný výmer
niektorých verejnoprávnych inštitúcií, pri ktorých to ale ustanovuje zákon), čo je zjavný nezmysel. Podľa

§ 205 CSP iba listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú
osobitným predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo
potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak.

58. Vo vzťahu k požadovanej sume zaúčtovaných úrokov (či poplatkov) žalobca neuviedol (ani nepriamo

v prílohách) všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie, prípadne overenie ich výpočtu
(čo je o to vypuklejšie, že i tie platby, ktoré žalovaný vykonal, neboli uhradené v čase dohodnutých
splátok).Priuplatnenívyčíslených(kapitalizovaných)úrokovsútakýmiskutočnosťami,ktoréodôvodňujú
ich uplatnenie (nárok), vychádzajúc z ich podstaty, nesporne najmä uvedenie výšky úrokovej sadzby
s poukazom na konkrétne skutočnosti, ktorú ju odôvodňujú, a presné uvedenie jednotlivých súm –

z ktorých sa uplatňuje, s uvedením konkrétnych období – za ktoré sa pri týchto sumách uplatňuje,
spolu s ich skutkovým odôvodnením. Vznik jednotlivých dlžných súm, resp. čiastok v nich zahrnutých,
však v danom prípade z tvrdení žalobcu nemožno identifikovať, a teda ani posúdiť. Výšku úrokovej
sadzby, z ktorej zrejme svoj nárok odvodzuje, žalobca síce uviedol aspoň nepriamo predložením
zmluvy, kde je uvedená ako ročná úroková sadzba úveru v percentách, jej uplatňovanie s uvedením

úročených súm a konkrétnych období s jej skutkovým odôvodnením pri výpočte úroku však nie, a tieto
skutočnosti zo žaloby napokon nevyplývajú ani nepriamo (z predložených príloh). Na spotrebiteľský úver
sa totiž, ako už bolo uvedené vyššie, nevzťahujú automaticky obvyklé všeobecné subsidiárne pravidlá
úročenia a splácania podľa dispozitívnych ustanovení OBZ (v zmysle ust. § 9 ods. 2 ZoSU v spojení
s ust. § 11 ods. 1 ZoSU), a úroky, resp. výška úrokov (úroková sadzba), podmienky jej uplatňovania

a podmienky splácania istiny, úrokov a iných poplatkov musia byť výslovne písomne dohodnuté, resp.
určené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. V návrhovom (sporovom) konaní je pritom zrejmé, že je
povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali
(bremeno tvrdenia), súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za žalobcu rozhodujúce skutočnosti,
ktoré by jeho nárok odôvodňovali, tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového

stavu), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo na úroky a poplatky nevyplýva (neunesenie
bremena tvrdenia), nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť
v tomto rozsahu zamietnutý.

59. V súvislosti so všeobecnosťou žaloby pritom súd osobitne poukazuje aj na potvrdzujúce rozhodnutie

KS PO sp. zn. 3CoCsp/16/2020, podľa ktorého:
„12. V prvom rade sa odvolací súd vysporiadal s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn.
24Co/124/2018 zo dňa 04.12.2018, na ktoré žalobca poukazuje, pričom už zo samotného rozhodnutia
Krajského súdu v Trnave je zrejmé, že toto rozhodnutie, aj keď sa týka verejného vyhlásenia rozhodnutiav zmysle ust. § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku, sa pri tomto procesnom ustanovení však
zaoberá skutočnosťou neunesenia dôkazného bremena, nie skutočnosťou nesplnenia si povinnosti
tvrdenia. Vo veci, v ktorej rozhoduje tunajší odvolací súd, bola žaloba zamietnutá nie pre neunesenie

dôkazného bremena, ale pre nesplnenie si povinnosti tvrdenia, teda uvedenia všetkých rozhodujúcich
skutočností, ktoré odôvodňujú podanie samotnej žaloby. Vzhľadom na túto skutočnosť nemožno
uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/124/2018 zohľadniť.
13. Súd prvej inštancie správne poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z
11.06.2019 sp. zn. I. ÚS/246/2019, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Pasivita žalovaného v konaní

nemôže mať za následok (aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 CSP) povinnosť všeobecného súdu priznať
akýkoľvekuplatnenýnárok.Všeobecnýsúdnemôževyvodzovaťprávneúčinkyzozanedbaniaprocesnej
povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia.
Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov
civilného procesu.“
14. Ust. § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku je potrebné vykladať v priamej súvislosti s

ust. § 140 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku a ust. § 294 Civilného sporového poriadku.
Povinnosť tvrdenia sa prejavuje ako procesná povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce
skutkové okolnosti daného prípadu. V prípade, že nedôjde k dodržaniu tejto povinnosti, následkom
je neunesenie bremena tvrdenia v civilnom procese. Taktiež je zrejmé, že tvrdenia strany sporu, ktoré
možno charakterizovať ako veľmi všeobecné, vágne alebo paušálne, nie sú pre súd spôsobilé byť

predmetom dokazovania a neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie. Primárne by jednoznačne mali byť
všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v samotnej žalobe. Úlohou súdu
v kontradiktórnom spore je povinnosť zisťovať skutkový stav iba v miere primeranej procesnej aktivite
sporových strán. Ust. § 297 písm. b) CSP je formulované prostredníctvom troch spoločných znakov, a
to jednoduchého právneho posúdenia veci, nespornosti skutkových tvrdení strán a výškou zákonného

cenzusu. Vec sama kritérium bagateľného cenzusu spĺňala, rovnako spĺňala kritérium jednoduchého
právneho posúdenia veci, keďže nárok uplatňovaný žalobcom mal označený hmotnoprávny základ.
Čo sa týka tretieho kritéria, a to nespornosti skutkových tvrdení strán, aj toto kritérium bolo naplnené,
keďže samotná žalovaná skutkové tvrdenia zo strany žalobcu nerozporovala. Uvedené tretie kritérium
v zásade nekonštatuje, či nesporné skutkové tvrdenia strán, majú byť aj substancované, resp. do

akej miery má dôjsť k ich konkretizovaniu. Cieľom týchto znakov ust. § 297 písm. b) CSP je, aby
pojednávanienebolopotrebnénariaďovaťvzásadevtakýchsporoch,kdeniejenevyhnutnéprejednávať
argumenty strán týkajúce sa posúdenia samotného sporu. V danom prípade tvrdenia žalobcu uvedené
v žalobe boli natoľko všeobecné a vágne, či paušálne, že neumožňovali súdu prvej inštancie ich
vecné preskúmanie a podľa názoru odvolacieho súdu ani neboli spôsobilé byť predmetom riadneho

dokazovania. Aj z tohto pohľadu, podľa názoru odvolacieho súdu, bola naplnená formulácia § 297
písm. b) CSP a súd prvej inštancie vo veci nemusel nariadiť pojednávanie. V zmysle ust. § 140 ods.
2 CSP, zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených
v žalobe. Teda možno konštatovať, že aj samotné doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených
v žalobe je potrebné považovať za zmenu žaloby. Kritérium je, či tieto skutočnosti, ktoré sa majú

dopĺňať, sú rozhodujúce alebo nie. Zároveň podľa ust. § 294 Civilného sporového poriadku, zmena
žaloby sa v spotrebiteľských sporoch nepripúšťa, ak je žalovaným spotrebiteľ. Vzhľadom na formuláciu
samotnej žaloby s nasledovným textom cit.: „Postupca uzatvoril so žalovaným dňa 09.02.2015 Zmluvu č.
5068169331 (ďalej len „Zmluva“), ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení
ich dodatkov (ďalej len „VOP“). Na základe Zmluvy postupca poskytol žalovanému peňažné prostriedky.

Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania peňažných prostriedkov, podmienky
pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené v Zmluve a vo VOP. Žalobca zastáva
názor, že Zmluva obsahuje všetky znaky a spĺňa všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa
ustanovenia § 497 až 507 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka a zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986

Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, resp. zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Podľa ustanovenia § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka „zmluvou
o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do
určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky“ je zrejmé, že

pokiaľ by samotný žalobca k takto všeobecným, vágnym a paušálnym tvrdeniam chcel vysubstancovať
svoje tvrdenia, jednoznačne by muselo dôjsť k doplneniu rozhodujúcich skutočností. Nejednalo by sa v
tomto prípade o ďalšie relevantné skutočnosti, a to z dôvodu, že žalobca vo svojej žalobe v podstate ani
len riadne netvrdil všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré by dostatočne konkrétne a komplexneodôvodňovali celý uplatnený nárok. Ak je teda žalovaným spotrebiteľ, zmena žaloby je vylúčená ex
lege a súdu nezostával žiaden priestor na úvahu o pripustení, resp. nepripustení zmeny žaloby v
podobe podstatnej zmeny alebo doplnenia rozhodujúcich skutočností . Tu odvolací súd poukazuje na

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MbDo V 19/2007, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Za
zmenu žaloby treba považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca hoci požaduje rovnaké plnenie, tak
následne činí na základe iných skutkových okolností než tých, ktoré uviedol v žalobe“.
15. V závere je potrebné konštatovať, že pokiaľ všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu v
samotnej žalobe neboli spôsobilé byť predmetom dokazovania (zmena žaloby - podstatná zmena

alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností, sa v spotrebiteľských sporoch nepripúšťa), nemohlo dôjsť
k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že súd prvej inštancie v spore s ochranou slabšej strany
postupoval podľa ust. § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku a následne žalobu zamietol. Pokiaľ
žalobca zanedbal svoju povinnosť tvrdenia, vyššie uvedeným procesným postupom súdu prvej inštancie
nedošlo k neprípustnému odchýleniu sa od zásady bezprostrednosti a ústnosti pri prejednaní veci.“

60. V súvislosti s neunesením bremena tvrdenia súd prvej inštancie osobitne poukazuje aj na
potvrdzujúce rozhodnutie KS PO sp. zn. 22Co/22/2020, podľa ktorého:
„15.Povinnosťtvrdeniasaprejavujeakoprocesnápovinnosťpravdivoaúplneopísaťvšetkyrozhodujúce
skutkové okolnosti daného prípadu. V prípade, že nedôjde k dodržaniu tejto povinnosti, následkom je
neunesenie bremena tvrdenia v civilnom procese. Taktiež je zrejmé, že tvrdenia strany sporu, ktoré

možno charakterizovať ako veľmi všeobecné, vágne alebo paušálne, nie sú pre súd spôsobilé byť
predmetom dokazovania a neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie. Primárne by jednoznačne mali byť
všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v samotnej žalobe. Úlohou súdu
v kontradiktórnom spore je povinnosť zisťovať skutkový stav iba v miere primeranej procesnej aktivite
sporových strán.

16. V danom prípade tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe boli tak všeobecné a paušálne, že
neumožňovali súdu prvej inštancie ich vecné preskúmanie a podľa názoru odvolacieho súdu ani neboli
spôsobilé byť predmetom riadneho dokazovania. Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca si žalobou
uplatnil voči žalovanej ako spotrebiteľke v súvislosti s jej vzťahom s ním (bankou) ako dodávateľom
zaplatenie požadovanej sumy len všeobecne, a to s poukazom na poskytnutý spotrebiteľský úver a

pripojené listiny. Podľa žalobcu pohľadávka žalobcu pozostávala z istiny 1.762,34 eura, riadneho úroku
812,06 eura a poplatkov 128,73 eura. Viac k špecifikácii úrokov a poplatkov žalobca neuviedol.
17. Súd prvej inštancie správne s poukazom na ustanovenie § 132 ods. 2 CSP uviedol, že nebolo jeho
povinnosťou z predložených listinných dôkazov skúmať a vyhľadávať špecifikáciu úrokov a poplatkov
a ako sa žalobca k vyčísleniu svojej pohľadávky dopracoval. Naopak, povinnosťou žalobcu bolo nielen

všeobecne označiť záväzkový vzťah, ale konkrétnymi tvrdeniami uviesť tie skutočnosti, z ktorých odvodil
svoj žalobný návrh. Predmetom žalobného návrhu je číselne vyjadrený nárok, povinnosťou žalobcu bolo
preto konkrétnou číselnou operáciou vyjadriť svoje tvrdenie o tom, ako tento nárok vznikol a z čoho
konkrétne pozostáva.“

61. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §
255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262
ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

62. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne
súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

63. Žalovaný bol v konaní procesne úspešný v celom rozsahu, a preto by mal súd v zmysle ust. § 262
ods. 1 CSP aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie
končí,priznaťmupodľa§255ods.1CSPplnúnáhradutrovkonania,oktorejvýškebynáslednevzmysle
§ 262 ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal
súdnyúradník).Keďževšakžalovanejstranevdoterajšomkonanípodľaobsahusúdnehospisudoposiaľ

žiadne konkrétne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním
alebo bránením práva (trovy konania) nevznikli, a neúspešný žalobca na náhradu trov konania nemá
právo, súd náhradu trov konania stranám nepriznal.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
neboli splnené procesné podmienky,
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do

uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.