Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 31, 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/60/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7220211833
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7220211833.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudkýň

JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: N. T., nar. XX.X.XXXX, bytom G. Č..
XX, zastúpený prof. JUDr. Jánom Klučkom, CSc., advokátom, so sídlom v Košiciach, Ku Potoku 4, proti
žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom v Bratislave,
Pribinova 2, o zaplatenie 5.000 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Košice II sp. zn. 44C/84/2020 zo dňa 22. novembra 2021

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice II č.k. 44C/84/2020-69 zo dňa 22. novembra 2021
vo vyhovujúcom výroku I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.000 € do troch dní od

právoplatnosti rozsudku a vo výroku III. o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Košice II (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) zhora označeným rozsudkom
výrokom I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.000 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Výrokom III. rozhodol, že žalobca má nárok na
náhradutrovkonaniaprotižalovanémuvrozsahu100%,ovýškektorýchbuderozhodnutésamostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 5.000 € titulom náhrady škody
spôsobenej porušením práva Európskej únie (ďalej aj len EÚ), konkrétne z dôvodu práce nad zákonom
povolený limit pracovnej doby stanovenej v čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu
a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len Smernica).

3. Žalobu odôvodnil tým, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR, s miestom výkonu

stálej služby Košice, Požiarnická 4. Jeho týždenný pracovný čas sa skladá zo 16,5 hodinových
pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny) v takom
rozsahu, že súhrn takto naskladaného týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín, čo
je v rozpore so Smernicou. Smernica mala byť prebratá do znenia zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom
a záchrannom zbore, ako to vyplýva z prílohy č. 4 k predmetnému zákonu, avšak žiadne ustanovenia
tohto zákona nepotvrdzujú, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná
za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva na rozdiel od ust. § 96 Zák.

práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu a na ňu nadväzujúcu judikatúru Súdneho dvora EÚ (ďalej
aj len SDEÚ). Nakoľko služobná pohotovosť hasičov sa podľa zákona č. 315/2001 Z.z. nepovažuje
za súčasť ich týždenného pracovného času, dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu, čím je
žalobcovi spôsobovaná škoda, náhrady ktorej sa môže domáhať pred vnútroštátnymi súdmi s odkazomna rozhodnutie SDEÚ vo veci C/429/09 G. Fuß. Pravidelné nedodržiavanie maximálneho týždenného
pracovného času sa prejavuje v rámci osobnostnej sféry žalobcu, predovšetkým vo vzťahu k ochrane
jeho práva na zdravie a tiež na jeho celkovú fyzickú a morálnu integritu. Škoda mu vzniká v podobe

nemajetkovej ujmy, ku ktorej náhrade dochádza v peniazoch.

4. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že žalobcovi sú nerovnomerne rozvrhované služby
takým spôsobom, že na 16,5 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 7,5 hodinová
služobná pohotovosť na pracovisku v jednej 24 hodinovej zmene. Služobné pohotovosti sú určované na

čas nočných hodín od 22.30 hod. do 5.30 hod. V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený
poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas. Hasiči teda strávia
na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské zmeny, každý
tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú dva dni voľna.

5. Podľa plánu služieb žalobcu (č. l. 7 - 13 spisu) žalobca mesačne v období od októbra - do decembra

2017 odpracoval v rámci pracovnej pohotovosti 55,22 hodín, 35 hodín a 62,19 hodín, za mesiace január
- december 2018 odpracoval žalobca 28 hodín, 54,42 hodín, 70 hodín, 65,46 hodín, 33,42 hodín, 62,09
hodín, 46,28 hodín, 19,49 hodín, 28 hodín, 48,32 hodín, 61,50 hodín, 49 hodín, za mesiace január
- december 2019 odpracoval žalobca 63 hodín, 52,40 hodín, 54,11 hodín, 39,44 hodín, 51,53 hodín,
47,58 hodín, 33,16 hodín, 20,02 hodín, 48,12 hodín, 70 hodín, 39,22 hodín a 7 hodín, za mesiace

január - október 2020 odpracoval žalobca za mesiace január a február 0 hodín pracovnej pohotovosti,
od marca 20,26 hodín, 49 hodín, 47,54 hodín, 46,34 hodín, 53,50 hodín, 63 hodín, 21 hodín a 63
hodín. Z predmetného plánu vyplýva, koľko hodín žalobca odpracoval v rámci služobného času, resp.
koľko hodín predstavuje fond pracovného času (od 160 hodín až do 187 hodín mesačne) a koľko
času odpracoval v rámci pracovnej pohotovosti, ktorý sa do pracovného fondu nezapočítaval. Podľa

týchto údajov priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v rámci jedného mesiaca (pri zohľadnení fondu
pracovného času v tom ktorom mesiaci a času pracovnej pohotovosti - ich súčet vydelený priemerným
počtom týždňov v mesiaci 4,384) v mesiacoch október až december 2017; január - december 2018;
január - december 2019 a napokon v januári až októbri 2020 prevyšoval 48 hodinový týždenný pracovný
čas.

6. Výsluchom žalobcu vzal súd tiež za preukázané, že v dôsledku nezarátania pracovnej pohotovosti
do fondu pracovného času mu vychádzajú zmeny častejšie. Počas služobnej pohotovosti sa za 8 hodín
vyspí plnohodnotne 4 hodiny alebo aj menej, nakoľko požiarnická stanica je veľká a počuje všetky
výjazdy v rozhlase. Aj na výjazdy cestuje unavený. Zároveň sa musí zúčastňovať aj školení a cvičení,

ktoré sú povinné. Odpočinok medzi dvoma zmenami nie je dostatočný, pracuje aj cez víkendy a sviatky.
Zasahuje to do jeho práva na súkromný a partnerský život, nemá čas na voľnočasové aktivity a ani
dostatočný priestor pre rodinu. Ak by sa pracovná pohotovosť zarátala do pracovného času, mal by
menej zmien, keďže by pracoval 24 hodín, ale mal by tri dni voľna a viac času pre rodinu.

7. Právne vec posúdil podľa čl. 7 druhá a tretia veta, čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, čl. 1 bod 2, bod 3, čl.
2 bod 1, čl. 6 písm. b/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/EHS, § 85 ods. 1, 2, § 86
ods. 1, 2, § 91 ods. 1, 3, § 92 ods. 1, § 97 ods. 1 písm. h/, § 103 ods. 5, § 122 ods. 1, 2 zákona č.
315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení, § 11, § 13, § 100, § 101 Občianskeho
zákonníka (ďalej len OZ).

8. Za nedôvodnú považoval námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Zdôraznil, že
zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii práva EÚ vychádza z prednosti práva EÚ, bez
ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Slovenská republika ako členský štát Európskej únie
je zodpovedná za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečovanie dodržiavania a rešpektovania práva

Európskej únie, z ktorého dôvodu je daná pasívna legitimácia žalovaného. V tej súvislosti poukázal
aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci G. Fuß, z ktorého vyplýva právo poškodeného v prípade
porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového pracovného času domáhať sa náhrady škody proti
členskému štátu (body 45, 46 a 61 citovaného rozsudku). V prípade porušenia práva Európskej únie sa
teda fyzická osoba môže domáhať na vnútroštátnom súde svojho nároku priamo voči členskému štátu,

t.j. v prejednávanej veci voči Slovenskej republike, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy
(Ministerstvo vnútra SR), do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný
zbor SR (ďalej aj len HaZZ).9. K námietke žalovaného ohľadne pôsobnosti Smernice 2003/88/ES na štátnu službu príslušníkov
HaZZ poukázal na čl. 1 ods. 2 a čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES, kde je zakotvená vecná pôsobnosť
Smernice a uzavrel, že aplikáciu tejto Smernice v prípade hasičov výslovne potvrdil Súdny dvor EÚ, keď

uviedol, že pracovná pohotovosť hasičov v spojení s ich riadnym pracovným (služobným) časom nesmie
prekročiť maximálny týždenný 48 hodinový pracovný čas. Pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES. Činnosti vykonávané zásahovými
službami verejnej hasičskej služby patria do rozsahu pôsobnosti Smernice 2003/88/ES (rozsudok vo

veci C/429/09).

10. K otázke, či u žalobcu došlo k porušeniu práva Európskej únie Slovenskou republikou v dôsledku
nesprávneho prebratia Smernice do slovenského právneho poriadku, konkrétne, či do zákona č.
315/2001 Z.z. sa premietli ustanovenia Smernice - čl. 6 písm. b/ o 48 hodinovom týždennom pracovnom
časeprehasičovačisadoňpremietnuťmali,súduviedol,žepodľapodkladov(dochádzky)predložených

žalobcom, žalobca odpracoval v roku 2017 (za obdobie 10 - 12/2017), v rokoch 2018 - 2019 a v
roku 2020 v období január - október spolu 1.609,61 hodín služobnej pohotovosti nezapočítaných do
fondu pracovného času. Do fondu pracovného času sa žalobcovi zarátavalo od 160 hodín do 187
hodín mesačne. Z uvedeného mal súd preukázané, koľko reálne odpracoval žalobca, preto námietka
žalovaného, že žalobca nepreukázal reálny výkon jeho práce, neobstojí. Poukázal na to, že z ust. § 85

a § 92 zákona č. 315/2001 Z.z. vyplýva, že služobná pohotovosť podľa tohto zákona sa nepovažuje za
súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase. Vzhľadom na to mal
súd za to, že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby. Z uvedeného vyvodil, že Smernica
nebola správne prebratá. Nepochybne pritom vzal súd za preukázané, že žalobca v rokoch 2017

až 2020 odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci týždenný pracovný čas stanovený
v čl. 6 písm. b/ Smernice. Uzavrel, že nesprávne prebratie Smernice do zákona č. 315/2001 Z.z.
nezbavuje Slovenskú republiku zodpovednosti za jej nedodržanie v prípade hasičov zamestnaných
vo verejnoprávnom sektore a nie je preto relevantné žalovaným zdôrazňované rozlíšenie medzi
zodpovednosťou Slovenskej republiky za nesprávnu transpozíciu a zodpovednosťou zamestnávateľa

žalobcu za nesprávnu aplikáciu pri úprave pracovného času v služobnom pomere žalobcu.

11. Súd ďalej skúmal splnenie podmienok pre vznik zodpovednosti členského štátu za vzniknutú škodu
a konštatoval, že zodpovednosť štátu je daná, ak: 1. vyplýva z porušenia právnej normy únie, ktorej
cieľom bolo priznať jednotlivcovi právo, 2. porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením

a spôsobenou škodou jednotlivcovi existuje priama príčinná súvislosť. Dospel k záveru, že čl. 6 písm.
b/ Smernice predstavuje právnu normu únie, ktorá jednotlivcovi priznáva práva, keď ukladá členskému
štátu maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi. Konštatoval aj splnenie druhej podmienky, keďže žalobca
odpracoval v dotknutom období pracovný čas nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b/ Smernice, čo

bolo v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ v danej oblasti, kedy sa považuje porušenie
práva únie za dostatočne závažné. Za splnenú považoval aj tretiu podmienku, keď konštatoval priamu
príčinnú súvislosť medzi porušením čl. 6 písm. b/ Smernice a škodou, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku
straty času odpočinku, na ktorú by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas
upravený týmto ustanovením dodržaný. V prípade žalobcu bolo pritom právo na odpočinok porušované

permanentne niekoľko rokov.

12. Súd nárok na náhradu škody uplatnenej žalobcom posúdil podľa právnej úpravy, ktorá je svojou
povahou a účelom najbližšia uplatnenému nároku žalobcu, teda v zmysle ust. §§ 11 až 13 OZ, ktoré
upravujú náhradu nemajetkovej ujmy. Uviedol, že pre uplatnenie nároku na náhradu škody je potrebný

zásah do osobnostnej sféry porušením práva Európskej únie a ust. §§ 11 až 13 OZ sa použijú
pre stanovenie rozsahu a spôsobu náhrady ako nemajetkovej ujmy v peniazoch. Je potrebné pritom
vychádzať aj z kritérií na stanovenie výšky takej náhrady analogicky, ako v prípadoch ochrany osobnosti
v zmysle Občianskeho zákonníka.

13.Vzhľadomnatosúdpristanovenísumynáhradyzazásahžalovanéhodonemajetkovejsféryžalobcu
- práva na odpočinok, súkromie a rodinný život prihliadal na závažnosť ujmy, ktorá mu takým (dostatočne
závažným) zásahom vznikla, na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a medze svojejúvahy stanovil súd tiež v porovnaní s náhradou nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými
súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka.

14. Aplikujúc uvedené kritériá súd v okolnostiach prípadu uzavrel, že žalobca bol na jednej strane
ukrátenýočasodpočinku,čas,ktorýbymoholtráviťsrodinou,resp.budovaníminýchvzťahov,psychicky
i fyzicky by zregeneroval, keď tento trávil nad rámec stanovený Smernicou v práci, a to v dôsledku
nezarátania pracovnej pohotovosti vykonávanej v noci do pracovného času, čo samo o sebe je podľa
rozsudku G. Fuß zásahom závažným. Žalobca pravidelne pred podaním žaloby pracoval nad rámec

maximálnehotýždennéhopracovnéhočasustanovenéhoSmernicouanepochybnestrávilnapracovisku
„viac času ako mal“, pričom súd dal do pozornosti, že žalobcov priemerný týždenný pracovný čas v rámci
jedného mesiaca v sporných mesiacoch rokov 2017-2020 (v niektorých prípadoch o desať a viac hodín)
prevyšoval 48 hodinový týždenný pracovný čas. Ak by sa čas strávený na pracovisku celý zarátal do
pracovnéhočasužalobcu,žalobcabymoholamuselstráviťnapracoviskureálnemenšíčas.Priurčovaní
výšky náhrady súd prihliadol na dlhodobé trvanie takého protiprávneho stavu, keď žalobca potvrdil, že

pracuje v zbore niekoľko rokov a snažil sa situáciu vyriešiť komunikáciou so zamestnávateľom, následne
si podal žalobu, od ktorej uplynulo pár rokov, ale doposiaľ sa na uvedenom nič nezmenilo, preto si
podal túto žalobu. Žalobca pritom následkom dlhodobého trvania takýmto spôsobom nerovnomerného
rozvrhnutia pracovného času utrpel vo svojom súkromnom živote, keď má menej času pre svoju rodinu,
či na svoje voľnočasové aktivity, aj napriek tomu, že je mladý, počas pracovnej pohotovosti nevie spať

plnohodnotne 8 hodín, najviac štyri hodiny alebo menej, pretože počas jeho spánku majú výjazdy aj iní
hasiči a počuje v rozhlase oznamovanie výjazdov. Počas 24 hodinovej zmeny je stále v strehu, nakoľko
po oznámení výjazdu má jednu minútu na oblečenie a nasadnutie do zásahového vozidla. Rovnako
reaguje aj v bežnom živote, keď zazvoní telefón, trhne sa, v noci, keď zazvoní budík, je zmätený, pritom
sa nachádza doma. Po výkone pracovnej pohotovosti sa cíti byť unavený, medzi dvomi zmenami nemá

plnohodnotný odpočinok.

15. Vzhľadom na skutočnosť, že nedodržaním 48 hodinového týždenného pracovného času nedošlo
k výraznejším zásahom do osobnostnej integrity žalobcu, súd považoval za primeranú sumu 2000 € s
prihliadnutím na skutočnosť, že sumu v žalobcom uplatnenej výške súdy priznávajú v prípadoch zásahu

práva na ochranu osobnosti spočívajúcom v porušení práva na súkromie a rodinný život, ku ktorému
dochádza napr. aj v prípade ublíženia na zdraví či zverejnenia a šírenia difamujúcich skutočností, čo
vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostného práva a následkov nemožno (zásadne) určiť rovnako.
Samotný žalovaný pritom uviedol, že priemerná výška priznanej škody, ktorú súdy priznávajú, je cca
2.400 €.

16. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností súd vyhovel podanej žalobe a vo výroku I.
zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2.000 € žalobcovi a vo výroku II. žalobu v prevyšujúcej časti
zamietol.

17. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že priznal ich plnú
náhradu žalobcovi, pretože stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu.
Žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na základe úvahy
súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov bolo treba v tomto prípade ustáliť, že základom bolo konštatovanie
zásahu a vznik ujmy u žalobcu. Súd zároveň nevidel priestor pre aplikáciu ust. § 257 CSP.

18. Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný (ďalej aj len odvolateľ) v zákonom stanovenej lehote
odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania proti
žalobcovi v rozsahu 100 %.

19. Ako prvé namietal odvolateľ nedostatok právomoci súdu, pričom vytýkal súdu prvej inštancie, že
sa vôbec nezoberal právnym, skutkovým ani iným posúdením, či bol obsah Smernice 2003/88/ES
skutočne nesprávne prebratý do zákona č. 315/2001 Z.z. Zároveň dôvodil, že právomoc posudzovať
súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území

SR so Smernicou Európskej únie nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie si
takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto
konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho sporu. Keďže podľa odvolateľa súd prvej inštancie
tak neposkytol adekvátnu odpoveď na základnú otázku tohto súdneho sporu, napadnutý rozsudokvykazuje znaky arbitrárnosti. Vo vzťahu k opakovanej námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného tento poukázal na rozdiel medzi pojmami prebratie smernice a aplikácia smernice. Dôvodil,
že žalobca sám pripúšťa, že zákon č. 315/2001 Z.z. výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť

hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje
ustanovenie stanovujúcu dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Teda podľa žalovaného
Smernica 2003/88/ES nebola do zákona č. 315/2001 Z.z. prebratá nesprávne, aj keby sa na prípad
žalobcu vzťahovala (žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je možné považovať za rozporné s
uvedenou smernicou). Porušenie smernice môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení

smernice, pričom žalobca namietal nesprávne prebratie Smernice, nie však jej aplikáciu v individuálnom
prípade žalobcu. Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu
Smernicenakonkrétnypracovno-právnyvzťahžalobcuujeho zamestnávateľa.Podľažalovanéhomiera
zodpovednosti za prípadný vznik škody sa musí medzi dvoma samostatnými subjektmi (Slovenskou
republikou a Ministerstvom vnútra SR, resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať.

20. Odvolateľ zotrval na svojom tvrdení o tom, že Smernica 2003/88/ES sa na služobný pomer
príslušníkov hasičského a záchranného zboru, vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým
spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu, pričom mal za to, že súd sa touto
námietkou žalovaného nezaoberal. Odcitoval čl. 1 ods. 2, ods. 3, ods. 4 Smernice 2003/88/ES a tiež čl.
2 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS so záverom, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES

je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS, ako aj negatívne vymedzený v čl. 2 ods. 2
Smernice 89/391/EHS. Inak povedané, Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré
zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností
a s tým spojený rozvrh služobného času, sa Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť

porušené tak, ako to v žalobe tvrdí žalobca. Z týchto dôvodov podľa názoru žalovaného štátnu službu
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vykonávajúcich zásahovú činnosť, možno jednoznačne
subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v čl. 2 ods. 2 Smernice
89/391/EHS. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa
súvisiacich právnych predpisov, týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému,

ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností
subsumovať pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/
EHS. Po odcitovaní § 12 zák. č. 42/1994 Z.z. , § 3 ods. 1 a § 3 ods. 2 zák. č. 315/2001 Z.z. a § 8
ods. 1 a § 12 ods. 1 zák. č. 129/2002 Z.z. vyvodil, že Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci
vykonávajú zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku

civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto
dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti
právetýmiosobitnýmičinnosťamislužiebcivilnejochrany,naktorésaSmernica89/391/EHSnevzťahuje.
Opätovne zdôraznil, že rozhodnutie vo veci V- 429/09 G. Fuß sa týka mestského hasiča, a preto z tohto
dôvodu nie je možné predmetné rozhodnutie považovať v prejednávanej veci za smerodajné.

21. Okrem toho mal za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Žalovanému
nie je zrejmé, ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. V tejto súvislosti zdôraznil, že
počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho,
pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa a pokiaľ nie je zásah,

v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Rovnako v zmysle platnej
legislatívy pri takto nariadenej služobnej povinnosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp.
vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára
podmienky na oddych (spánok) zamestnanca. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti sa od
žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, preto žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania

služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vyplácal dohodnutú odmenu za takto
strávený čas, nielen za vykonávanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostával za
takto stanovenú časť pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby
- zásahu, bude k dispozícii. Pokiaľ súd dospel k záveru, že služobná pohotovosť je pracovným časom,
a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, sama o sebe ešte nie je dôvodom na priznanie nároku

na náhradu škody. V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-46/93 (odsek 8.4) by mal vnútroštátny
súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť
jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na nápravu ochrany. Žalovaný tak zdôrazňuje,
že žalobca do dnešného dňa nevyvinul žiadnu snahu na to, aby vzniku škody, resp. ujmy predišiel. Toznamená, že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať
služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom,
že výkon služobnej pohotovosti považuje, resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Podľa zásady, ktorá je

spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama
bude musia znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky Mulder
a i /Rada a komisia, C-104/89 a C-37/90). Žalobca však žiadnym spôsobom neprejavil svoju nevôľu,
čím by mal žalovaný možnosť obmedziť rozsah jeho vzniknutej škody. Čo sa týka formy a spôsobu
výpočtu náhrady škody, Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-429/09 G. Fuß uviedol veľmi jasne, že: „Smernica

2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení.
V prípade neexistencie ustanovení práva únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého
členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá
pracovníkovi,akojeG.Fußvovecisamej,vdôsledkuporušeniaprávnejnormyúnie,musíbyťnahradená
udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá
týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“ Napriek skutočnosti, že žalobca sa domáha len finančnej

náhrady škody za ujmu, ktorá mu mala vzniknúť, súd môže v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ
rozhodnúť aj tak, že žalobcovi udelí dodatočné náhradné voľno. Súd sa však touto možnosťou počas
konania nezaoberal.

22. Mal za to, že súd dostatočne nezdôvodnil výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcovi priznal. Z

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je len zrejmé, že súd prvej inštancie v plnej miere prevzal spôsob
výpočtuuplatnenýžalobcom.Nakoľkovšaksúdsubsumovalžalobcomuplatnenýnárokpodustanovenia
§ 11 a § 13 OZ, bolo nutné vysporiadať sa a jasne zdôvodniť, na základe čoho súd dospel k názoru, že
v danom prípade nebolo postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ. Poukázal na znenie ust. §
13 ods. 2 OZ s objasnením, ako v zmysle ustálenej judikatúry sa špecifikuje závažná ujma a zdôraznil,

že zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej
miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Zdôraznil, že žalobca sa nedomáhal, aby sa
upustilo od neoprávneného zásahu do jeho práva na ochranu jeho osobnosti a ani, aby sa odstránili
následky takéhoto zásahu. Mal za to, že pokiaľ by odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie,
predmetná žaloba by neriešila daný stav do budúcna. Aj keď si je žalovaný vedomý skutočnosti, že výšku

peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, v zmysle ustálenej súdnej judikatúry
vyplýva, že voľná úvaha súdu nesmie byť svojvoľná - arbitrárna. Aj keby bolo zasiahnuté do práva
žalobcu, čo však žalovaný popiera, žalobca neuniesol dôkazné bremeno v časti, v ktorej je povinný
preukázať závažnosť ujmy, ktorá mu mala takýmto zásahom vzniknúť.

23. Žalovaný zdôraznil, že zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu,
ktorábyvznačnejmiereznížilajehodôstojnosť,resp.vážnosťvspoločnosti.Naopakvýpoveďoužalobcu
bolo potvrdené, že súčasný stav žalobcovi vôbec neprekáža, keď žalobca vidí jediný problém vo svojom
nedostatočnom finančnom ohodnotení. Žalobca v žalobe aj na pojednávaní potvrdil, že by chcel, aby sa
mu časť pohotovosti započítaval do fondu pracovného času, v čom žalovaný vidí rozpor v tvrdeniach

a zámeroch žalobcu, čo preukazuje podľa neho skutočnosť, že žalobcovi žiadna nemajetková ani iná
ujma nemohla vzniknúť.

24. Nesúhlasil ani s priznaním náhrady trov konania žalobcovi v rozsahu 100 %, a to s poukazom
na tú skutočnosť, že žalobca si žalobou uplatňoval zaplatenie sumy 4.716,55 € (správne 5.000 €

- poznámka odvolacieho súdu), pričom súd žalobe vyhovel iba v časti 2.500 € (správne 2.000 € -
poznámka odvolacieho súdu) a vo zvyšku žalobu zamietol. Súd mal teda vychádzať zo zásady úspechu
a priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania iba v rozsahu jeho úspechu.

25. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu

trov odvolacieho konania. K námietke právomoci súdu uviedol, že každý vnútroštátny súd členského
štátu EÚ je v rámci svojej právomoci a voľnej úvahy povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo
najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný neaplikovať
nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu,
ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s úniovým právom. Každý vnútroštátny

súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť
povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou. K pôsobnosti Smernice žalobca poukázal na
prípad Pfeiffer, v ktorom súd konštatoval, že čl. 2 ods. 2 Smernice nevylučuje z jej pôsobnosti služby
civilnej obrany ako také, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné preurčité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto Smernice (C-397/01, bod 53). Rovnako aj
uznesenie ESD vo veci C-52/04 potvrdzuje, že na činnosť zásahových síl verejnej hasičskej služby sa
nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 Smernice, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto

Smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok (bod 57). Nakoniec poukázal aj na vec G.. T.,
v ktorej súd rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané
zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie
pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným
príslušnej službe (C-518/15, bod 27). Tieto závery sú potvrdené aj samotnou Smernicou, ktorá v čl. 17

ods. 3 bod iii/ výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Zotrval na argumentácii,
že Smernica nebola riadne transponovaná do zákona 315/2001 Z.z., pretože uplatnením niektorých
ustanovení zákona sa nedosahuje a negarantuje 48 hodinová pracovná doba pre hasičov. Týždenný
súčet služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48 hodín týždenne,
čím dochádza k porušteniu čl. 6 písm. b/ Smernice na ujmu žalobcu. Transpozícia smerníc pritom
nesmie byť formálna a samoúčelná. Žalobca v konaní predložil prehľady týždennej dochádzky, z ktorých

vyplýva, že súčet jeho služobného času a nariadených služobných pohotovostí pravidelne prekračuje 48
hodinový týždenný pracovný čas. Žiadne ustanovenie zákona 315/2001 Z.z. nestanovuje, že služobná
pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného služobného
času. V tomto smere sa právna úprava odlišuje od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje Smernicu
a na ňu nadväzujúcu judikatúru, avšak Zákonník práce sa v otázke právnej kvalifikácie pohotovosti

na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje. Keďže služobná pohotovosť hasiča nie
je považovaná za súčasť jeho služobného času, spolu s rozvrhnutým týždenným služobným časom
pravidelne prekračuje dovolený limit 48 hodín požadovaný čl. 6 písm. d/ Smernice. V ďalšom poukázal
na judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veci C-429/09 G. Fuß, C-437/05 J. Vorel a C-397/01 Pfeiffer. Za
správnypovažovalajpostupsúdupriurčenívýškyškodyspôsobenejporušenímúniovéhopráva,ktoráje

v priznanej sume primeraná zabezpečeniu skutočnej ochrany úniových práv. Vzhľadom na neexistenciu
osobitnej úpravy konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a pravidiel,
použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady, súd správne aplikoval ust. § 11 - 13
Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie tejto náhrade škody. Za
správnu považuje aj určenú výšku škody. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov navrhol napadnutý

rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

26. Žalovaný v replike zotrval na dôvodoch odvolania a dôvodoch uvedených vo vyjadrení k žalobe.

27. Ďalšie vyjadrenia v spore podané neboli.

28. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust.
§ 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP) a

dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

29. Predmetom odvolacieho prieskumu nebol výrok II., ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol,
pretože proti tomuto výroku rozsudku žalobca ako oprávnená osoba odvolanie nepodal a rozsudok
nadobudol v tomto výroku právoplatnosť.

30.PredmetomodvolaciehoprieskumubolvyhovujúcivýrokI.opovinnostižalovanéhozaplatiťžalobcovi
sumu 2.000 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku a súvisiaci výrok III. o náhrade trov konania.

31. Rozsudok je v napadnutých výrokoch I. a III. vecne správny, preto ho odvolací súd v týchto výrokoch

v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

32. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 31. mája 2022 o 9.30 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 24. mája 2022 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle

ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.

33. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, t.j.
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvejinštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

34. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

35. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu

vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a nebolo zistené žiadne porušenie
procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
preto odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

36. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v napadnutej časti,

s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

37. Žalovaný v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jeho
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú

prijať iné závery.

38. Odvolací súd sa stotožňuje so správnym záverom súdu prvej inštancie o splnení všetkých
predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku
porušenia práva Európskej únie, keď čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES bol nesprávne prebratý do

zákona 315/2001 Z.z., v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalobcu na 48 hodinový týždenný
pracovný čas, ktoré právo mu vyplýva priamo zo Smernice 2003/88/ES. Porušením práva Európskej
únie došlo k zásahu do osobnostnej sféry žalobcu - konkrétne do jeho práva na odpočinok a na
súkromie a rodinný život, keď bol ukrátený o čas odpočinku a psychickej a fyzickej regenerácie a
o čas, ktorý by mohol tráviť s rodinou a budovaním priateľských a obdobných vzťahov, pričom išlo

o zásah trvajúci niekoľko rokov, ktorý sa nepodarilo vyriešiť ani komunikáciou so zamestnávateľom.
Vzhľadom na následky tohto zásahu v jeho osobnom i súkromnom živote súd považoval za primeranú
nemajetkovú ujmu v rozsahu 2.000 €, ktorú aj odvolací súd považuje za primeranú charakteru zásahu
a jeho následkom z dôvodov, ako sú podrobne uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku.

39. Súd svoje úvahy, ako dospel k vyššie uvedeným záverom, podrobne uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav, právne predpisy a judikatúru Súdneho
dvora EÚ, ktoré aplikoval, tieto úvahy sú správne, niet v nich žiadnych logických rozporov a odvolací
súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje a na tomto mieste ich neopakuje.

40. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného odvolací
súd uvádza nasledovné:

41. K námietke žalovaného o nedostatku právomoci súdu posudzovať súlad slovenských právnych
predpisov so smernicou EÚ odvolací súd poukazuje na zásadu prednosti práva Európskej únie pred

vnútroštátnou normou, z ktorej vyplýva povinnosť vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ v rámci
svojich právomocí a voľnej úvahy vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom EÚ a
pokiaľ táto interpretácia nie je možná, neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby
vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do
súladu s úniovým právom (C-231-233/06, C-128-131/07). Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd je vždy

povinný vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom Európskej únie a tým je nepochybne
daná jeho právomoc posudzovať súlad vnútroštátnych právnych predpisov s právom Európskej únie
a aj právomoc v prípade zistenia tohto nesúladu neaplikovať vnútroštátnu právnu normu, odporujúcu
právuEurópskejúnie.Nedôvodnájepretoodvolacianámietkažalovanéhooprekročeníprávomocisúdu,
pokiaľ ako predbežnú otázku skúmal, či došlo k prevzatiu Smernice do zákona 315/2001 Z.z. a či došlo

k prevzatiu spôsobom, ktorý zaručuje právo priznané jednotlivcovi touto Smernicou na 48 hodinový
týždenný pracovný čas.42. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry SDEÚ vychádzajú z absolútnej
objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia práva
EÚ členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc, aplikáciu ustanovení

vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu, vydanie súdneho alebo správneho
rozhodnutia, ktoré je v rozporom s právom EÚ a prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je
v rozpore s právom EÚ. Objektívna zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry
SDEÚ nastáva, pokiaľ sú splnené kumulatívne jej tri predpoklady: a/ porušenie úniovej normy, b/
porušenie úniového práva je dostatočne závažné, c/ medzi porušením úniového práva členským štátom

a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť.

43. Naplnením všetkých vymenovaných predpokladov zodpovednosti členského štátu za vzniknutú
škodu vzniká poškodenej fyzickej alebo právnickej osobe nárok na náhradu škody, o ktorej rozhoduje
vnútroštátny súd.

44. Odvolacia námietka nedostatku právomoci súdu preto nie je dôvodná.

45. Správne sa súd vyporiadal aj s námietkou pasívnej legitimácie žalovaného, keď poukázal na to,
že Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, predstavuje garanta riadnej transpozície
Smernice do zákona 315/2001 Z.z., pokiaľ ide o nezarátanú pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku

počas jej neaktívnej časti do pracovného času, keďže absentujúca alebo nesprávna transpozícia
Smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu.
Ide teda o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny
verejný orgán sa porušenia práva EÚ dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa
vnútroštátnych noriem nahradiť.

46. Za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečenie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie
sú zodpovedné jednotlivé členské štáty EÚ a v prejednávanej veci je týmto zodpovedným subjektom
Slovenská republika. Zo samotného rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci G. Fuß vyplýva, že v prípade
porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinové pracovného času poškodený má právo domáhať sa

náhrady škody proti členskému štátu. Žalovaný teda disponuje pasívnou legitimáciou a žalobca teda
dôvodne uplatnil nárok na náhradu škody z dôvodu porušenia práva Európskej únie voči Slovenskej
republike ako pasívne legitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy,
do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor SR.

47. K tvrdeniu v odvolaní, že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je možné považovať
za rozporné so Smernicou 2003/88/ES a v tejto súvislosti dôraz na rozdiel medzi pojmami prebratie
smernice a aplikácia smernice, tiež k tvrdeniu, že smernica sa na služobný pomer príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu,
odvolací súd uvádza nasledovné:

48. Čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú
hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa
tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, od ktorej povinnosti sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,
pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu

dotknutého pracovníka. Ide teda o pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má
mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti
a ochrany jeho zdravia. V článku takto uložená povinnosť členskému štátu v sebe zahŕňa na strane
druhej nárok každého pracovníka na to, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto
maximálnu hranicu, pričom ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty rozsah pôsobnosti čl.

6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES nemôžu jednostranne určiť tak, že uplatnenie tohto nároku každého
pracovníka by viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzili.

49. Čl. 1 ods. 3 Smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činnosti, verejné i
súkromné, pričom výslovne odkazuje na čl. 2 Smernice 89/391/EHS. Spomínaná Smernica podáva

pritom výklad rozsahu svojej pôsobnosti nielen v pozitívnom slova zmysle, ale tiež v negatívnom slova
zmysle, keď stanovuje výnimky rozsahu svojej pôsobnosti. Smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou
nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v
oblasti služieb civilnej ochrany. Z cieľa predmetnej Smernice, ktorý je zameraný na podporu zlepšeniabezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci a tiež z jeho znenia čl. 2 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 prvého
pododseku (zakotvujúceho výnimku rozsahu pôsobnosti smernice) vyplýva, že rozsah pôsobnosti tejto
Smernice je nutné chápať širšie a súčasne výnimku z pôsobnosti je potrebné vykladať zužujúco. Navyše

čl. 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale
len určité ostatné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú
použitiu ustanovení tejto Smernice. Uvedené je potrebné vykladať spôsobom, že rozsah pôsobnosti
Smernice sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje Smernica členským
štátom chrániť. Upravená výnimka rozsahu pôsobnosti Smernice má za úlohu zabezpečiť riadne

fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku v prípade, že
nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu, napríklad katastrofa, pre zásahové
a záchranné tímy. Uvedené sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej náplne činnosti a
plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru. Aj keď nemožno pochybovať o
tom, že by služba žalobcu popri plnení úloh pri zdolávaní požiarov zahrňovala (nezahrňovala) tiež úlohy
na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred

plánovať, vrátanepracovnéhočasujejpersonálu,vsúladesúlohami,ktorébolinaňuprenesené.Služba
žalobcu sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem únie
v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, preto sa na ňu nevzťahuje vylúčenie
pôsobnosti, ktoré vyplýva z čl. 2 ods. 2 prvého pododseku Smernice 89/391/EHS, naopak na službu
žalobcu sa predmetná smernica použije v plnom rozsahu.

50. Uvedený názor je podporený tiež závermi uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-52/04 Personalrat
der Feuerwehr Hamburg, podľa ktorých čl. 2 Smernice 89/391/EHS a čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/
ES, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej
služby, akou je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti

uvedených smerníc, takže čl. 6 bod 2 Smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej
hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný čas, vzťahujúcej sa aj na služby hliadky. Jeho
prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne
prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých
verejných záujmov, ako sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v

zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek.
Súdny dvor EÚ aj v tomto uznesení dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky uvedenej v čl. 2 odsek
2 prvého pododseku Smernice 89/391/EHS bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných
na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, tiež verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom
mimoriadnych okolností, napr. v prípade katastrofy, pre ktoré je charakteristická najmä skutočnosť, že

môžupracovníkovvystaviťrizikám,ktoréniesúzanedbateľné,pokiaľideoichbezpečnosťalebozdravie,
a ktoré, vzhľadom na ich povahu, nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a
bezpečnostných zložiek.

51. Kritérium, ktoré používa zákonodarca Spoločenstva na určenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS

sa nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti, ktoré sú uvedené v čl.
2 odsek 2 prvého pododseku tejto Smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia, civilná
ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami
v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej Smernici, a to z dôvodu
absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to, že uvedené

činnosti sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria do
pôsobnosti Smernice 89/391/EHS.

52. Nie je preto dôvodná odvolacia námietka žalovaného o tom, že služobná činnosť žalobcu nepatrí
do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

53. K odvolacej námietke, že žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody a k námietkam vo
vzťahu k aplikácii ust. § 13 Občianskeho zákonníka pri rozhodovaní v danej veci odvolací súd uvádza,
že súd prvej inštancie dôsledne posudzoval splnenie podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenúporušenímprávaEurópskejúnieanazákladevykonanéhodokazovaniadospelksprávnemu

záveru o naplnení predpokladov zodpovednosti štátu vo vzťahu k žalobcovi, keď vzal za preukázané
závažné porušenie právnej normy únie, ktorá jednotlivcovi priznáva právo, konkrétne čl. 6 písm. b/
Smernice, ktorá ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času,
ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi. Podmienka dostatočnezávažného porušenia práva únie je splnená vtedy, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho
dvora Európskej únie v danej oblasti. Zistený skutkový stav v prejednávanej veci je pritom možné
kvalifikovať ako dostatočne závažné porušenie práva únie, pretože pokiaľ žalobca odpracoval v

rozhodnom období 1609,61 hodín služobnej pohotovosti nezapočítaných do fondu pracovného času,
pracoval nad povolený týždenný limit 48 hodín služobného času, pričom medzi porušením práva a
vznikom škody u žalobcu v dôsledku straty času odpočinku a straty času, ktorý mohol tráviť s rodinou
a priateľmi, je príčinná súvislosť.

54. Súd prvej inštancie po zistení, že boli splnené podmienky zakladajúce zodpovednosť žalovaného
za škodu, priznal peňažné plnenie žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy, čo vyargumentoval spôsobom
spĺňajúcim požiadavky kladené na zdôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Z jeho
rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s
blízkymi,fyzickyipsychickyregenerovať.VsúladesprincípomrovnocennostiprávaEÚavnútroštátneho
práva, súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej

fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 OZ v spojení s § 11 OZ,
zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe,
ktorý postup možno považovať za správny.

55. Podľa § 11 OZ fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,

občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

56. V zmysle § 13 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu
bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1

najmäpreto,žebolavznačnejmierezníženádôstojnosťfyzickejosobyalebojehovážnosťvspoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2
určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

57. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,

aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 OZ náhradu
nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje
sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to tvrdí
žalovaný, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.

58. Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd prvej inštancie správne
posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice Rady
89/391/EHS a tiež Smernice Rady 2003/88/ES. Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia
výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne

opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany,
ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu
odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp.
ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani

dlhodobo nepoškodia zdravie.

59. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom EÚ, prišiel o
1609,61 hodín voľného času, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov
i fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní

pracovného času žalobcu došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i
do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom
na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ za závažný zásah do práv,
keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu
pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve

peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala
byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však
nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. Pokiaľ súd prvej inštancie rozsah peňažnej náhrady
vo výške 2000 € odvodil od charakteru zásahu, jeho trvania, následkoch na živote žalobcu, nemožnotýmto jeho úvahám vytknúť žiadne nedostatky. Svoje rozhodnutie založil na právom predvídaných
okolnostiach, prihliadajúc podľa povahy veci k porovnateľným kritériám, a ním stanovený rozsah
nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti. Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou náhrad

priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 6Co/244/2019 a 1CoPr/8/2019).

60. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku
I. ako vecne správny potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.

61. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania,
keď priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % vychádzajúc zo
záveru, že pokiaľ ide o základ nároku, žalobca bol v celom rozsahu úspešný a stanovenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy záviselo iba od úvahy súdu. Žalobca má tak nárok na plnú náhradu trov konania zo
sumy náhrady nemajetkovej ujmy priznanej súdom (2.000 €).

62. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

63. Žalovaný bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho

konania. Takýto nárok vznikol v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi, preto mu odvolací súd priznal
protižalovanémunároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu,ovýškektorýchrozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

64. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).