Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/31/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3616200420
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3616200420.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu
JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcov: 1/ D., 2/ N., oboch právne
zastúpených: R., proti žalovanej: M., právne zastúpenej: H., o určenie, že dôvody vydedenia nie sú
dané, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 14. mája 2019, č.k.
5C/26/2016-174 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovia 1/ a 2/ m a j ú nárok voči žalovanej na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie určil, že dôvody vydedenia
zapísané v listine o vydedení formou notárskej zápisnice N XX/XX NZ XX/XX zo dňa 05. 05.
1999 spísanej v R. v Notárskom úrade H.. K. J., notára so sídlom Q. Y. XXX/X R., na základe ktorých
právny predchodca žalobcov v 1/ a 2/ rade Z.. N. E. nar. XX. XX. XXXX (zomrel dňa XX. XX. XXXX)

vydedil žalobcov v 1/ a 2/ rade, nie sú dané. Žalobcovia 1/ a 2/ majú nárok voči žalovanej spoločne a
nerozdielne na náhradu trov konania vo výške 100 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou po jej precizovaní
domáhali určenia, že dôvody vydedenia zapísané v listine o vydedení formou notárskej zápisnice N XX/
XX, NZ XX/XX zo dňa 05.05.1999 spísanej v R. v Notárskom úrade H.. K. J., notára so sídlom Q. Y. XXX/

X, R., na základe ktorých právny predchodca žalobcov 1/, 2/ Z.. N. E., nar. XX.XX.XXXX (zomrelý dňa
XX.XX.XXXX) vydedil žalobcov 1/, 2/ nie sú dané. Žalobcovia dôvodili, že k naplneniu skutočností, ktoré
poručiteľ uviedol ako dôvody vydedenia nikdy nedošlo. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť, namietala
jednak nedostatok naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe, ako aj tvrdenia, že ku dňu spísania
listiny o vydedení, dôvody vydedenia neboli dané. V poradí prvým rozhodnutím vo veci súd prvej
inštancie žalobu zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu a v poradí druhým rozhodnutím,
ktorému predchádzalo zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, žalobe vyhovel. Vychádzajúc z obsahu

odôvodnenia súd prvej inštancie zjavne vyhodnotiac žalobu za procesne prípustný prostriedok na
ochranu práv žalobcov vo svetle ustanovenia § 137 písm. c) CSP, posúdil výsledky vykonaného
dokazovania a za aplikácie ust. § 461 ods. 1, 2, § 469a ods. 1 až 3, § 476 až § 480,
§ 476 ods. 1 až 3 dospel k záveru o vecnej dôvodnosti podanej žaloby. Dôvodom vydedenia žalobcu
1/ ako syna poručiteľa z prvého manželstva bolo, že mu zapožičal garsónku nachádzajúcu sa v R.
na ul. T. v ktorej býval jeden rok, za túto neplatil nájom, poručiteľ mu odovzdal tisíc korún na úhradu

elektrickej energie, ktoré tento minul pre svoju potrebu, elektriku neuhradil v dôsledku čoho odpojili
garsónku od elektrickej energie a bolo potrebné dať vyhotoviť revíznu správu, pri odovzdávaní kľúčov
od garsónky mu úmyselne vylial do umývadla dvojzložkový lak na parkety a drevo, ktorý stuhol a bolopotrebné dať vymeniť celé odpadové potrubie z umývadla. V tom čase od mája 1997 do mája 1998
bola manželka poručiteľa ako sa uvádza v listine o vydedení hospitalizovaná s vážnym ochorením a
uznaná plne invalidnou, sám sa staral o dcéru z druhého manželstva (žalovanú) a o pomoc

žalobcovia ako jeho deti z prvého manželstva neprejavili záujem. Dôvodom vydedenia žalovanej 2/ bolo,
že o neho neprejavovala ako potomok opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mala prejavovať, za
dvadsať rokov sa s ním nestretla, ani neprejavila záujem o stretnutie, na Okresnom súde v Partizánskom
v konaní pod č. 3C 212/98 sa vyjadrila, že nie je jeho dcéra a s ním nikdy nepôjde,
nemá záujem ho ani v budúcnosti navštevovať. V konaní však bolo preukázané, že žalobcovia 1/, 2/

pochádzajú z prvého manželstva poručiteľa, ktoré uzavrel vo veku 22 rokov a tiež počas manželstva
navštevoval vysokú školu, teda na deti nebol riadne pripravený, hľadal si iné známosti, čo bolo dôvodom
rozpadu jeho manželstva. Žalobkyňa 2/ mala dva roky, keď sa rodičia rozviedli a žalobca 1/ mal 6 rokov.
Poručiteľ sa s nimi nikdy nekontaktoval, úplne ich ignoroval, okrem platenia výživného si ich vôbec
nevšímal, na poštových poukážkach, ktorými platil výživné bola matka žalobcov 1/, 2/ označovaná ako
žobráčka, ktoré poštové poukážky sú v origináloch súčasťou súdneho spisu. Teda otec žalobcov 1/, 2/

si žil vlastným životom bez akéhokoľvek záujmu o biologické deti, pričom podľa svedkyne J. I., W. E.
a G. W. a tiež výpovede žalobcu 1/, mala na tom podiel aj druhá manželka poručiteľa, ktorá žalobcom
označovaným ako "žobráčence" nič nechcela zanechať, keď poručiteľ s druhou manželkou podnikal a
všetko chcela zanechať len žalovanej, ktorú si poručiteľ osvojil. Poručiteľ sa začal zaujímať o žalobcu 1/
až v keď bol na prahu plnoletosti, keď žalobcu stretol v meste, komunikácia s ním bola len strohá, kvôli

druhej manželke poručiteľa, ktorá si to nepriala. Vzťah medzi poručiteľom a žalobcom v l/ sa zmenil a
zlepšil až po jej smrti, keď poručiteľ žil so svedkyňou G. W., kedy sa vzťah poručiteľa so žalobcom 1/
upevnil a tiež so synom žalobcu 1/ H., len podľa svedkyne G. W. už poručiteľ nestihol listinu o vydedení
zmeniť, hoci jej povedal, že to chce napraviť. Dôvody vydedenia v tom, že zanechal
neporiadok v garsónke, čo potvrdila svedkyňa J. I., aj K. J., tiež vyliatie dvojzložkového laku, ktoré

nebolo preukázané a žalobca 1/ to výslovne poprel, nemôže byť dôvodom na vydedenie potomka, išlo
viac menej o mladícku nerozvážnosť a mohlo to byť aj dôsledkom toho, že ho vychovávala
len matka a chýbal mu mužský výchovný vzor (otec v pravom slova zmysle), keď posledné roky pred
smrťou sa s ním žalobca 1/ kontaktoval, chodili spolu na ryby a ich vzťah bol
veľmi dobrý, pomáhal mu aj finančne, lebo pracoval v N.. Skutočnosť, že poručiteľ žalobcov dlhodobo

zanedbával, nestaral sa o nich okrem platenia výživného, pričom na poštových poukážkach, ktorými
zasielal výživné matke žalobcov bola táto hanlivo označovaná ako "žobráčka", hoci sa sama trápila s
dvoma deťmi, ktoré boli veľmi malé, keď sa im prvé manželstvo rozpadlo, pričom platenie výživného bola
zákonná povinnosť poručiteľa vyplynula aj z výpovede svedkyne - sestry poručiteľa W. E., ktorá opísala,
že sa poručiteľ o deti nezaujímal, nekontaktoval sa s nimi, len platil výživné čo považoval za splnenie

všetkej svojej rodičovskej povinnosti, čo bolo absolútne nedostačujúce, pričom korene v tom, prečo
sa so žalobcami nekontaktoval spočívali v tom, že sa opätovne oženil, založil si novú rodinu, tiež bol
tlačený novou manželkou k tomu, aby sa s deťmi nekontaktoval, lebo matka žalovanej ich považovala
za "žobráčence" čo jasne vyplýva aj z poštových poukážok o platení výživného, kde
je matka žalobcov G. E., ktorej bolo výživné adresované označená ako žobráčka, teda toto tvrdenie je

pravdivé a tiež nechcela, aby sa stali dedičmi majetku poručiteľa, čo bolo dôvodom na ich vydedenie čo
jednoznačne potvrdila aj svedkyňa G. W., ktorá žila s poručiteľom od februára 2009 do smrti poručiteľa
XX.XX.XXXX. Žalobcovia 1/, 2/ sa zúčastnili pohrebu poručiteľa, žalobkyňa v druhom rade ho chytila za
ruku a odpustila mu. Pokiaľ ide o dôvody vydedenia, ktoré sa mali týkať žalobkyne 2/, že o poručiteľa
neprejavovala ako potomok opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mala prejavovať, za dvadsať rokov

sa s ním nestretla, ani neprejavila záujem o stretnutie a na Okresnom súde v Partizánskom v spise č.
3C 212/98-30 sa vyjadrila, že nie je jeho dcéra a s ním nikdy nepôjde, nemá záujem ho ani
v budúcnosti navštevovať, tieto nie sú pravdivé. Ako uviedla žalobkyňa 2/, mala 2 roky keď sa rodičia
rozviedli, vzťah medzi nimi nebol dobrý z dôvodu na strane poručiteľa, ktorý mal známostí,
tiež študoval, teda mal príležitosť nájsť si iné vzťahy, bol mimo bydliska a celá ťarcha rodiny a dvoch

maloletých detí bola na matke žalobcov 1/, 2/. Ako odišiel zo spoločnej domácnosti následne si založil
novú rodinu a o žalobcov neprejavoval dlhodobý záujem, žil si svoj život, svoje rodičovské povinnosti
si okrem výživného a to aj v urážajúcej forme neplnil. To, že sa vôbec o žalobkyňu 2/ nezaujímal,
nekontaktoval sa s ňou, vyplýva jednak z jej výpovede, jednak z výpovede svedkyne W. E. a
G. W.. Pokiaľ ide o vec vedenú na súde pod sp. zn. 3C 212/98, ktorú prejednávala identická zákonná

sudkyňa, ako posudzovanú vec, v uvedenom konaní si poručiteľ podal návrh na zrušenie výživného voči
žalobkyni2/,pričomžalobkyňa2/študovalananadstavbovomštúdiuvodborefyzioterapeutaneboliteda
splnené zákonné dôvody na zrušenie výživného, sám poručiteľ v návrhu na zrušenie výživného tvrdil,
že žalovaná 2/ nie je jeho dcérou, čo bolo pre ňu traumatizujúce, tiež ju osočoval počas konania, robilna ňu hrubý nátlak, aby súhlasila so zrušením výživného a táto odchádzala z pojednávacej miestnosti
s očami plnými sĺz. Poručiteľ žalobkyňu 2/ dlhodobo zanedbával, ignoroval, ako rodič si k nej nevytvoril
citový vzťah ako medzi otcom a dcérou, nestýkal sa s ňou a ona týmto trpela celý život, čo

jasne a pravdivo uviedla vo svojej výpovedi na súdnom pojednávaní. Keď sa dozvedela o jeho smrti,
zúčastnila sa pohrebu a uviedla, že ho chytila za ruku a odpustila mu, ale pociťuje to
ako duševnú bolesť, teda tvrdenia poručiteľa uvedené v notárskej zápisnici nie sú pravdivé, lebo sám
poručiteľ sa so žalobcami nestýkal, nevytvoril si medzi ním a žalobcami citové puto, čím sám zavinil, že
žalobkyňa 2/ v obave, že ju odstrčí a poníži nemohla urobiť prvý krok, ale ten mal urobiť

poručiteľ a neurobil ho. Sestra poručiteľa W. E. jasne potvrdila, že deti zanedbával a
nestaral sa o ne, ako rodič si neplnil voči nim svoje rodičovské povinnosti, nevytvoril si k nim citový vzťah
a najmä k žalobkyni 2/, tiež sa poručiteľ bol vyhrážať v škole, keď žalobkyňa študovala a vykrikoval, že jej
výživné platiť nebude, navštívil triednu učiteľku a riaditeľku, kde prezentoval svoje vyhrážky o neplatení
výživného, čo tiež nesvedčí o serióznom rodičovskom vzťahu k žalobkyni 2/. Svedkyňa G. W., ktorá žila
posledných 6 rokov s poručiteľom pred jeho smrťou uviedla, že poručiteľ vydedenie považoval za krivdu

na deťoch, čo chcel zmeniť, ale k tomu nedošlo, k spísaniu listiny o vydedení bol tlačený svojou druhou
manželkou, čo jej osobne povedal. Tiež v konaní nebolo preukázané, že by bol poručiteľ požiadal o
pomoc žalobcov 1/, 2/ a oni by mu túto pomoc odmietli poskytnúť, teda dôvody vydedenia žalobcov 1/, 2/
uvedené v listine o vydedení nie sú pravdivé a tým ani dané, preto súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods.1 CSP tak, že žalobcom 1/, 2/ priznal proti žalovanej

plnú náhradu trov konania vo výške 100% s tým, že o výške náhrady trov konania po právoplatnosti
konania vo veci samej rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením podľa § 262 ods.2 CSP.

3. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla žalovaná
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, navrhujúc odvolaciemu súdu zmenu napadnutého

rozhodnutia tak, že žaloba bude zamietnutá, eventuálne bude rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušené
avecbudevrátenásúdunaďalšiekonanieanovérozhodnutie.Uplatňujúcvýslovnedôvodynaodvolanie
uvedené v ust. § 365 ods. 1, písm. b/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, nesprávne
skutkové a právne závery) a posúdiac obsah odvolania tiež uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. c/ a
d/ CSP (rozhodoval vylúčený sudca a existencia inej vady spôsobilej mať za následok nesprávnosť

rozhodnutia), namietala predovšetkým vo svetle uplatnenia odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365
ods. 1 písm. b/ CSP, že súd prvej inštancie rozhodol vo veci prekvapivo, nedodržiac procesný postup
podľa § 181 ods. 1 CSP, v konkrétnostiach bez toho, aby uviedol, ktoré skutkové tvrdenia považuje
za sporné a nesporné, ako aj bez toho, aby vyslovil svoje predbežné právne posúdenie veci, čo bolo
o to významnejšie, že v poradí prvým rozhodnutím bola žalovaná v plnom rozsahu úspešná a preto

očakávala, že po odstránení v predchádzajúcom odvolacom konaní vytknutých procesných nedostatkov,
súd vo veci nanovo opätovne rozhodne v jej prospech. Žalovaná nemohla tušiť, že súd prvej inštancie
výsledky vykonaného dokazovania posúdi v jej neprospech a preto ani nevedela, či v súvislosti s tým
je potrebné podávať ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Naviac súd prvej inštancie sa žiadnym
spôsobom nevysporiadal s jej námietkou týkajúcou sa zmeškania lehoty na podanie žaloby žalobcami,

preto považuje rozsudok tiež za nedostatočne odôvodnený. Poukazuje na to, že žalobcovia pristúpili k
zmene žalobou uplatneného nároku až dňa 18.07.2018, t.j. viac ako 30-tich mesiacov od právoplatnosti
uznesenia Okresného súdu Partizánske zo dňa 02.12.2015 pod sp. zn. 1D/93/2015-71, ktorým ich súd
odkázal na podanie žaloby o určenie konkrétnej spornej skutočnosti, a to namietanej neplatnosti listiny
o vydedení. Je zrejmé, že žalobcovia sa s týmto uznesením stotožnili, odvolanie voči nemu nepodali

a preto im začala plynúť 30-dňová lehota na podanie konkrétnej určovacej žaloby, pričom naliehavý
právny záujem na určení tejto právnej skutočnosti im vyplýva z osobitného predpisu. Žalobcovia však
svojím podaním zo dňa 18.07.2018 teda už za účinnosti CSP zmenili žalobou uplatnený nárok na
určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané. Dožadujú sa tak už určenia inej právnej skutočnosti, a
preto je potrebné skúmať, či na takomto určení majú naliehavý právny záujem vo svetle ust. § 137

CSP. Podľa názoru žalovanej je tak nimi zvolená určovacia žaloba neprípustná, z ktorého dôvodu bolo
potrebné už len z tohto dôvodu ju zamietnuť. Žalobou o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, sa
žaluje určenie prejudiciálnej otázky, keďže pozitívny rozsudok o takejto žalobe by nijakým spôsobom
nezodpovedal otázku, či žalobcovia sú, či nie sú dedičmi po poručiteľovi. Z ust. § 192 CSP (spor o
dedičské právo) vyplýva, že prípustný určovací petit za účinnosti nových procesných kódexov je jedine a

výlučne o určenie, že žalobca je dedičom po poručiteľovi, pretože len v takomto prípade súd bezpochyby
definitívne vyrieši významnú právnu otázku pre prerušené dedičské konanie. V prípade, ak by súdna
prax pripustila samostatné určenie prejudiciálnych otázok, ako aj v tomto prípade znamenalo by to, že
po docielení právoplatného rozsudku o takomto určení sa môže v dedičskom konaní vyskytnúť opäťiná prejudiciálna otázka, ktorú by bolo potrebné riešiť a teda takáto žaloba by definitívne nevyriešila
potreby praktického života. Pokiaľ ide o samotné výsledky dokazovania plynúce zo skutkových zistení,
objektívnosť súdu významne narušila skutočnosť, že zákonný sudca v tejto právnej veci rozhodoval

ako zákonný sudca inú právnu vec na tomto súde evidovanú pod sp. zn. 3C/212/96 vychádzajúc z
ktorého dospel k skutkovým zisteniam, ktoré v tomto konaní zistené neboli. Za bezvýznamné považuje
žalovaná, že poručiteľ mal chcieť pred svojou smrťou zmeniť istú záležitosť, v konkrétnostiach listinu o
vydedení. Na jej zrušenie v zmysle OZ je potrebný kvalifikovaný zrušovací prejav, ako v prípade zrušenia
závetu a pokiaľ k nemu nedošlo, hľadí sa na listinu o vydedení ako na stále platný právny úkon. Pokiaľ

by mal poručiteľ takýto úmysel, nepochybne by to bol urobil. Preto tieto skutočnosti sú vo vzťahu k
predmetu konania len v rovine polemík a v účelových tvrdení. Tiež poukázala na fakt, že existenciu
dôvodov vydedenia je potrebné vždy skúmať v čase, kedy bola listina o vydedení zriadená. Je bez
významu, aké bolo správanie sa vydedením osôb po spísaní listiny. Významné je, že uvedené dôvody
v listine existovali v čase zriadenia listiny. Nebolo preukázané, že by v čase zriadenia listiny o vydedení
žalobcovia prejavovali o poručiteľa záujem tak, ako by jeho potomkovia prejavovať mali. V tomto smere

neuniesli dôkazné bremeno. Napriek tomu, sa však súd prvej inštancie priklonil na stranu žalobcov.
4. Žalobcovia 1/, 2/ prostredníctvom právneho zástupcu k podanému odvolaniu uviedli, že rozsudok
súdu prvej inštancie považujú za zákonný a spravodlivý a nebudú sa k nemu podrobne viac vyjadrovať.

5.Od1.júla2016 nadobudolúčinnosťzákonč.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok(ďalejlen„CSP“),

ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v znení neskorších
predpisov.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v

neprospech strany.

8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, že spĺňa popri
všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením

dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu
predchádzajúceho konania.

9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1

CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP
(a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

10. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozhodnutím vo veci (rozsudkom zo dňa 25. apríla 2017 pod č.k.

5C 26/2016-80) určovacej žalobe žalobcov v spore o dedičské právo nevyhovel, konštatujúc nedostatok
naliehavéhoprávnehozáujmunajejpodanívosvetleust.§137CSP. Poodvolacejintervenciižalobcova
jeho následnom zrušení odvolacím súdom, a to uznesením KS Trenčín zo dňa 24.05.2018 pod č.k. 27Co
303/2017-114, súd prvej inštancie v poradí druhým rozhodnutím zo dňa 14.05.2019 (ktoré je predmetom
prieskumu v tomto odvolacom konaní) žalobe ako dôvodnej vyhovel, zjavne dospejúc k záveru o jej

procesnej prípustnosti (§ 137 CSP) a posúdiac ju ako vecne opodstatnenú s odôvodnením, že
skutočnosti uvedené v listine o vydedení spísanej poručiteľom Z.. N. E. (otcom žalobcov), ktoré tento
uviedol ako dôvody vydedenia žalobcov neboli dané (preukázané) vo svetle ust. § 469a ods. 1 písm. a/,
b/ Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a súčasne priznal 100%-ný nárok žalobcom ako úspešným
v konaní voči žalovanej na náhradu trov konania (§ 255 ods. 1 CSP).

11. Odvolateľka (žalovaná) namieta jednak vecnú nesprávnosť tohto rozhodnutia, ako aj nesprávnosť
procesného postupu, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, uplatňujúc výslovne dôvody na odvolanie
uvedené v ust. § 365 ods. 1, písm. b/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, nesprávneskutkové a právne závery) a posúdiac obsah odvolania tiež uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. c/ a
d/ CSP (rozhodoval vylúčený sudca a existencia inej vady, spôsobilej mať za následok nesprávnosť
rozhodnutia).

12. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP), existenciu ktorej vady nezistil a
samotná odvolateľka v konkrétnostiach jej naplnenie ani netvrdila.

13. Následne odvolací súd skúmal, či vo svetle žalovanou v odvolaní tvrdených skutočností, (ne)došlo k
naplneniuňouuplatneného odvolacieho dôvodu uvedenéhovust.§365ods.1písm.b/CSP(porušenie
práva na spravodlivý proces), ako dôsledku takej intenzity vykazujúceho nesprávneho procesného
postupu súdu prvej inštancie, ktorý je spôsobilý k záveru o jeho opodstatnenosti.

14.Podporušenímprávanaspravodlivýprocesvzmysleuvedenéhoodvolaciehodôvodutrebarozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca,
a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených
so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,

právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na
predvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistránvkonaní,narelevantnékonaniesúduspojené
so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

15. Naplnenie vyššie uvedeného odvolacieho dôvodu žalovaná vzhliadala primárne v nedostatočnom

odôvodnení napadnutého rozhodnutia, o.i. tiež uvádzajúc, že súd prvej inštancie sa nezaoberal jej
námietkou týkajúcou sa zmeškania lehoty na podanie žaloby žalobcami.

16. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je síce nesporne súčasťou práva na spravodlivý súdny proces
v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené
uplatnenému nároku, čím je pre účastníkov veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie, nemožno
vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd
pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné.

17. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia (nedostatok dôvodov) bola už dávnejšou judikatúrou považovaná
nie za procesnú vadu konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, ale za tzv. inú vadu konania, (viď R
111/1998), čím sa zaoberalo tiež Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na
zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“, vychádzajúc z
ktorého teda len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie
spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí možnosti účastníkovi konať pred
súdom) uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1
písm.d/CSP), vsúvislostisčímjepotrebnévždyskúmaťmieru(intenzitu)nepreskúmateľnosti,
ktorou táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci

individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako
tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp.
porušenie práva na spravodlivý proces.
18. Preskúmaním obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol
dôvodnosť jednak pre uplatnenie druhej vety citovaného stanoviska R 2/2016, ktorá pripúšťa, že

„celkom výnimočne sa v praxi môže vyskytnúť prípad, v ktorom písomné vyhotovenie rozhodnutia
nebude obsahovať ani len zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu“, čím z
hľadiska tvrdenej vady odôvodnenia rozsudku nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu,
ktorý by znemožnil účastníkom uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo kporušeniu práva na spravodlivý proces za súčasného záveru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
rovnako netrpí ani takými nedostatkami, ktoré by boli spôsobilé k záveru o existencii tzv. inej vady
konania, následkom ktorej by rozhodnutie vo veci bolo nesprávnym (dôvod na odvolanie uvedený v ust.

§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP).

19. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal v princípe odpoveď na
všetky zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany a obrany
proti nej. Odôvodnenie rozhodnutia tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom

konaní,vparametrochdaných ust.§220ods.2CSP, pričomodvolacísúdnezistil,žebytieto záveryboli
zjavne neodôvodnené, či neakceptovateľné, nevyplýva z nich ani jednostrannosť, alebo taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu. Obsah spisového materiálu v predmetnom súdnom konaní zároveň
pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v posudzovanej veci
prezentované súdom prvej inštancie. Skutočnosť, že odvolateľka sa s názorom súdu prvej inštancie

nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť k záveru o neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

20. Bez dopadu na vyššie uvedené závery, je tiež tvrdenie žalovanej, že súd prvej inštancie sa v
odôvodnení nezaoberal jej námietkou týkajúcou sa zmeškania lehoty na podanie žaloby žalobcami.

21. Všeobecný súd totiž nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach
sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04), čo plne dopadá tiež na odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu. Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva
(napr.Georgidiasv.Gréckoz29.mája1997,RecueilIII/1997).Európskysúdpreľudsképrávapripomína,

že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý
argument prednesený v súdnom konaní, rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť
podľapovahyrozhodnutiaamusíbyťanalyzovaný sohľadomnaokolnostikaždéhoprípadu. Stačí
teda, aby reagoval súd na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko,

oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B) k naplneniu čoho v posudzovanej
veci došlo. V konkrétnostiach totiž už len samotná skutočnosť, že súd prvej inštancie sa zaoberal
vecnou stránkou podanej žaloby a o tejto v merite rozhodol svedčí o tom, že produkované tvrdenie
vyhodnotil ako nespôsobilé k odlišnému procesnému postupu, či rozhodnutiu, a nebolo nevyhnutné, aby
to v odôvodnení osobitne zdôrazňoval, vezmúc naviac do úvahy zjavnú účelovosť tejto argumentácie

žalovanej, produkovanej po niekoľkých rokoch vedenia sporu, s ktorou sa odvolací súd bude osobitne
zaoberať (nad rámec námietky o nedostatočnom odôvodnení) v nasledujúcej časti svojho rozhodnutia.

22. Nad rámec nespôsobilosti odvolacej námietky žalovanej o zmeškaní lehoty na podanie žaloby
žalobcamivosvetleňoutvrdenejvadyonedostatočnomodôvodnenínapadnutéhorozhodnutia,odvolací

súd v ďalšom tiež posúdil, že táto je bez dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia aj z
dôvodu svojej podstaty, teda vo svetle tvrdeného oneskoreného podania žaloby.

23. Odvolateľka opodstatnenosť vyššie uvedenej námietky zakladá na tvrdení, že žalobcovia pristúpili
k zmene žalobou uplatneného nároku až dňa 18.07.2018, t.j. viac ako po 30-tich mesiacoch od

právoplatnosti uznesenia Okresného súdu Partizánske zo dňa 02.12.2015 pod sp. zn. 1D/93/2015-71,
ktorým ich súd v dedičskom konaní odkázal na podanie žaloby o určenie konkrétnej spornej skutočnosti,
a to namietanej neplatnosti listiny o vydedení.

24. Vychádzajúc z obsahu spisového materiálu, predmetom posudzovania súdom prvej inštancie ako

aj odvolacieho súdu bol a je spor o dedičské právo, ktorý má pôvod v dedičskom konaní v dedičskej
veci po poručiteľovi Z.. N. E., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy trvale bytom J. X. XX,
vedenom pred Okresným súdom Partizánske pod č.k. 1D/93/2015-71, Dnot 151/2015, vykonávaním
úkonov v ktorom konaní o dedičstve Okresný súd Partizánske poveril notára H.. T. X. ako súdneho
komisára. Vychádzajúc z obsahu pripojeného identifikovaného dedičského spisu, poručiteľ zomrel ako

vdovec bez zanechania závetu, pričom šetrením boli zistení zákonní dedičia v prvej dedičskej skupine, a
to deti poručiteľa D. E. (žalobca 1/) a R. T., rod. E. (žalobkyňa 2/) a M. W., rod. E. (žalovaná). V priebehu
dedičského konania bolo zistené, že poručiteľ pred svojou smrťou zriadil listinu o vydedení vo forme
notárskej zápisnice pod sp. zn. N XX/XX, Nz XX/XX, napísanú v Notárskom úrade H.. K. J., notáraso sídlom R., a to dňa 05.05.1999, ktorou vydedil svoje deti v danom spore vystupujúcich žalobcov 1/,
2/ s tým, že súčasne určil, že dôvody vydedenia, ktoré v listine identifikoval tak, že ani jeden z nich
neprejavuje o neho ako otca trvalo opravdivý záujem, ktorý by ako jeho potomkovia mali prejavovať,

súčasne výslovne určil svoju vôľu v tom, že dôsledky tohto vydedenia majú dopadať aj na ich potomkov.
Žalobcovia 1/, 2/, ktorí prichádzali do úvahy ako zákonní dedičia v prvej dedičskej skupine, v priebehu
dedičského konania namietali neexistenciu poručiteľom identifikovaných dôvodov vydedenia, tvrdiac,
že skutočnosti, v ktorých dôvody vydedenia majú mať pôvod, nie sú pravdivé. Žalovaná ako rovnako
zákonná dedička v prvej dedičskej skupine v priebehu dedičského konania prehlasovala, že listinu o

vydedení zriadenú poručiteľom uznáva. Nemožno teda vychádzajúc z vyššie uvedeného pochybovať,
že v identifikovanom dedičskom konaní došlo k sporu o dedičské právo. Dedičské konanie sa začalo
ešte za účinnosti predchádzajúceho procesného kódexu, a to Občianskeho súdneho poriadku, za
aplikácie ktorého (§ 175k ods. 1, 2 O.s.p.), keďže za uvedených okolností rozhodnutie o dedičskom
práve jednoznačne záviselo od posúdenia skutkových sporných skutočností, súd v dedičskom konaní
odkázal uznesením zo dňa 02.12.2015 pod č.k. 1D/93/2015-71, Dnot 151/2015 žalobcov 1/, 2/, aby

svoje právo uplatnili žalobou v sporovom konaní s tým, že vychádzajúc z obsahu citovaného uznesenia
na jej podanie určil lehotu 30 dní odo dňa právoplatnosti uvedeného uznesenia, v ktorom zároveň
formuloval, že sa majú domáhať určenia neplatnosti poručiteľom zriadenej listiny o vydedení, ktoré
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 05.01.2016. Vychádzajúc z obsahu spisu, žalobcovia 1/, 2/
doručili súdu prvej inštancie žalobu v spore o dedičské právo, ktorý má pôvod v uvedenej dedičskej veci

po poručiteľovi Z.. N. E., dňa 01.02.2016, teda zjavne v určenej im lehote, pričom vychádzajúc
z jej obsahu (ako posúdil už odvolací súd vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí zo dňa
24.05.2018 pod č.k. 27Co/303/2017-114), táto vykazovala vady v podobe vnútorného rozporu žalobcami
formulovaného žalobného návrhu (petitu) a skutkovými tvrdeniami vyplývajúcimi z obsahu žalobného
návrhu, a to v tom, že síce bolo zjavné, že žalobcami vyvolaný spor o dedičské právo má za cieľ vyriešiť

spornú skutkovú okolnosť spočívajúcu v tom, že dôvody vydedenia, uvedené v listine o vydedení, neboli
ku dňu jej spísania, resp. vôbec dané, k čomu zjavne smerovali aj skutočnosti žalobcami obsiahnuté
v žalobe, na ktorých zakladali jej opodstatnenosť, avšak na strane druhej zjavne v súlade s tým, ako
súd v dedičskom konaní naformuloval petit žaloby, na podanie ktorej boli odkázaní, tento formulovali
kumuláciouneplatnostilistinyovydedeníaneexistencioudôvodovprevydedenie.Tentoexistujúcirozpor

žalobcami formulovaného žalobného návrhu so skutočnosťami, na ktorých žalobcovia žalobu zakladali,
mal byť dôvodom, ako odvolací súd uviedol už v identifikovanom zrušujúcom rozhodnutí, pre postup
súdu prvej inštancie daný ustanovením § 43 ods. 1 OSP (po nadobudnutí účinnosti nového procesného
kódexu podľa § 129 CSP), keďže žaloba z vyššie uvedeného dôvodu vykazovala zjavne nedostatky,
spočívajúce v absencii jednoznačnosti toho, k čomu smerovala a aké právne účinky ňou žalobcovia

skutočne sledovali, takže absentoval základný predpoklad vecného prejednania veci, a to formálne
spôsobilá žaloba, ktorú vadu tiež odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí súdu prvej inštancie vytkol a
ktorá vada bola tiež jedným z dôvodov, na ktorých založil svoje zrušujúce rozhodnutie, pričom následne
uložil súdu prvej inštancie v intenciách ním daných postupom podľa § 43 ods. 1 OSP, resp. už za
účinnostiCivilnéhosporovéhoporiadkupostupompodľa§129CSPvyzvaťžalobcovnaodstránenietejto

existujúcej vady. Ako vyplýva z obsahu spisu, po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu stranám sporu,
eštepredtým,akosúdprvejinštanciemoholzapočaťvintenciáchdanýchodvolacímsúdompostuppodľa
§129CSP,žalobcovia1/,2/prostredníctvomprávnehozástupcusvojímpodaním,doručenýmsúduprvej
inštancie dňa 20.07.2018, oznámili, že upresňujú petit nimi podanej žaloby tak, že sa prostredníctvom
nej domáhajú určenia, že dôvody vydedenia spísané v listine o vydedení (ktorá je identifikovaná vo

výroku rozhodnutia) nie sú dané. Z uvedeného teda jasne vyplýva, že podaním žalobcov zo dňa
20.07.2018 nedošlo k zmene žaloby (zmene žalobného návrhu), ale k odstráneniu vady už vykonaného
procesného úkonu, a to žaloby doručenej súdu dňa 01.02.2016 (ktorá bola podaná v lehote stanovenej
dedičským súdom), a to zosúladeniu odvolacím súdom vytknutého rozporu pôvodne formulovaného
žalobného návrhu (petitu) so skutkovými tvrdeniami z obsahu žalobného návrhu plynúcimi tak, že

v dôsledku tohto precizovania už nebolo pochybností o tom, k čomu žaloba smeruje a aké právne
účinky ňou žalobcovia skutočne aj sledujú a tak ako formálne spôsobilá, následne naplnila základný
predpoklad pre jej vecné prejednanie. Splnenie si tejto procesnej povinnosti zo strany žalobcov bez
ohľadu na to, že mu nepredchádzala výzva na odstránenie nedostatkov súdom prvej inštancie v tomto
smere podľa § 129 CSP, ktorým spôsobom by súd prvej inštancie v intenciách daných odvolacím

súdom bol musel nevyhnutne postupovať, pokiaľ by ho svojím podaním žalobcovia neboli predstihli,
nič nemení na účinkoch spojených s podanou žalobou doručenou súdu dňa 01.02.2016 z hľadiska
jej včasnosti. Pravdou síce je, ako vyplýva z obsahu spisového materiálu, že súd prvej inštancie
na podanie žalobcov zo dňa 20.07.2018 reagoval vydaním uznesenia zo dňa 14.03.2019 pod č.k.5C/26/2016-157, a to tak, že rozhodol o „pripustení úpravy žaloby“ odôvodňujúc to ust. § 140-143
CSP, čo je však len ďalším reťazením vád v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktoré síce
aktuálne nie sú spôsobilé k dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, ale ktoré už pred

predchádzajúcim zrušujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu v procesnom postupe súdu prvej inštancie
boli zaznamenané. K rozhodovaniu o pripustení zmeny žaloby postupom podľa § 140 a nasl. CSP totiž
neboli splnené zákonné predpoklady, z ktorého dôvodu tiež nemožno na toto rozhodnutie súdu prvej
inštancie pri skúmaní opodstatnenosti produkovanej odvolacej námietky žalovanou prihliadať, a tiež
od neho ani okolnosť včasnosti podania žaloby odvodzovať. Totiž až pri existencii formálne spôsobilej

žaloby,nevyhnutnousúčasťouktorejbybolprecizovanýamateriálnevykonateľnýžalobnýnávrh(kčomu
v posudzovanej veci došlo až podaním žalobcov zo dňa 20.07.2018), možno hovoriť o jeho zmene (v
zmysle tiež posúdenia podania o uplatnení tejto zmeny) a o takejto zmene žalobného návrhu tiež aj
rozhodovať (o jej prípadnom pripustení podľa § 140 a nasl. CSP), k naplneniu čoho však v posudzovanej
veci nedošlo. O zmenu žaloby sa nemôže jednať v štádiu, keď sa v procese odstraňovania vád žaloby
ešte len precizuje, k čomu žaloba smeruje, aké činky ňou žalobcovia chcú dosiahnuť a v súlade s tým

sa z ich strany formuluje žalobný návrh.

25. Bez dopadu na okolnosť včasnosti podania žaloby je tiež námietka žalovanej, prostredníctvom
ktorej poukazuje na nezrovnalosť žalobcami precizovaného žalobného návrhu s petitom formulovaným
súdom v uznesení, prostredníctvom ktorého boli žalobcovia odkázaní za účelom odstránenia spornosti

skutočnosti majúcej dopad na ich dedičské právo na podanie žaloby v sporovom konaní. Pravdou je, že
žalobcovia formulovali po jeho precizovaní žalobný návrh o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané,
pričom súd v dedičskom konaní ich prostredníctvom vyššie citovaného uznesenia odkázal na podanie
žaloby o určenie neplatnosti listiny o vydedení, čím ide formálne o dve odlišné formulácie žalobného
návrhu. Táto skutočnosť však rozhodne nemôže ísť na ťarchu žalobcov, pretože nie je výsledkom

ich pochybenia, ale jednoznačne ide na ťarchu súdu, ktorý v dotknutom dedičskom konaní toto
rozhodnutie vydal. Ust. § 175k ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku (procesného kódexu účinného
v čase vydania dotknutého uznesenia v dedičskom konaní - dňa 02.12.2015), ktorého ekvivalentom je
ustanovenie § 193 a nasl. Civilného sporového poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie v posudzovanej veci upravuje procesný postup v spore o dedičské právo, ktorý vznikol počas

konania o dedičstve, o ktorý prípad ide tiež v posudzovanej veci. Pod pojmom „spor o dedičské právo“
v zmysle tohto ustanovenia však nejde v každom prípade o sporové konanie podľa či už Občianskeho
súdneho poriadku, alebo aktuálne podľa Civilného sporového poriadku. Je totiž potrebné rozlišovať
(čo je úlohou dedičského súdu a tiež notára ako súdneho komisára v dedičskom konaní), či charakter
sporu je právny, alebo skutkový. Pretože len v prípade, ak rozhodnutie sporu o dedičské právo, ktorý

vznikol počas konania o dedičstve, závisí od posúdenia spornej skutkovej otázky, postupuje dedičský
súd (notár ako súdny komisár) podľa § 175k ods. 2 OSP (teraz § 194 CSP) a keďže sporné skutkové
otázky sa v konaní o dedičstve nevyhodnocujú, riešia sa tak, že účastník, ktorého skutkové tvrdenia
spôsobujú spor o dedičstvo v skutkovej otázke, je odkázaný na podanie žaloby v sporovom konaní.
Predmetom konania o žalobe tak môže byť výlučne otázka skutková a nie otázka, ktorá zahŕňa aj

právne posúdenie, keďže toto sa má vykonať v konaní o dedičstve, teda v mimosporovom konaní.
Preto aj v prípade posudzovanej veci, ak žalobcovia ako zákonní dedičia tvrdili, že listina o vydedení
je neplatná preto, že dôvody vydedenia nikdy neboli dané, teda naplnené, inak povedané, že nie sú
pravdivé, ide o zložené práve skutočnosti, skladajúce sa z určitých skutkových elementov (hypotéza
právnej normy) a ich právneho posúdenia (dispozícia právnej normy) a preto petitom žaloby v takomto

prípade nemalo byť správne určenie platnosti či neplatnosti listiny o vydedení, ale skutková otázka,
ktorá sa má prostredníctvom žaloby podľa § 175k ods. 2 OSP (resp. v súčasnosti podľa § 194 CSP)
určiť žalobou, sa má správne týkať výlučne toho, či dôvody vydedenia sú dané a na základe výsledkov
konania o takejto žalobe potom následne je úlohou dedičského súdu (notára ako súdneho komisára) vec
právne posúdiť a vyhodnotiť, či listina, ktorá takéto dôvody obsahuje, je buď platná (ak sa nepreukáže,

že dôvody vydedenia neboli dané), alebo neplatná (ak sa preukáže, že dôvody vydedenia dané boli), a
následne teda aj posúdi otázku, kto sú dedičia poručiteľa. Identifikáciu spornej skutočnosti je potrebné
teda vykonať tak, aby predmetom konania o žalobe bola výlučne otázka skutková a nie otázka, ktorá
zahŕňa aj právne posúdenie veci (samozrejme pokiaľ je to možné). Úlohou súdu v prípade zistenia, že
vznikol takýto spor o dedičské právo, je, ako už bolo vyššie uvedené, odkázať potencionálnych dedičov,

ktorí spor vyvolali prostredníctvom svojich tvrdení (ako v konkrétnostiach posudzovanej veci namietaním
toho, že dôvody vydedenia uvedené v listine spísanej poručiteľom za jeho života nie sú dané) na
sporové konanie, pričom nie je jeho povinnosťou tiež formulovať priamo žalobný návrh a pokiaľ to urobí,
vychádzajúc z tézy, že právo pozná súd, je jeho povinnosťou vo svetle vyššie uvedených teoretickýchvýchodísk aj žalobný návrh formulovať správne, k naplneniu čoho však zjavne v posudzovanej veci
nedošlo. Napriek tomu, že bolo v dedičskom konaní jednoznačne zrejmé, že spor o dedičské právo má
pôvod v skutkovej otázke, teda je závislý na skutkovom posúdení veci (naplnenie, resp. nenaplnenie

dôvodov o vydedení), súd v dedičskom konaní nesprávne pri odkázaní žalobcov na podanie žaloby
za účelom jeho vyriešenia im formuloval žalobný petit nesprávnym spôsobom tak, že nesmeroval
k rozhodovaniu o skutkovej, ale k rozhodovaniu o právnej otázke, čo je neprípustné v dôsledku
nerozlišovania procesného a hmotnoprávneho významu absolútnej neplatnosti listiny o vydedení a
existencie, resp. neexistencie dôvodov na vydedenie, pričom jedine tvrdené skutočnosti, že neboli dané

dôvody pre vydedenie potomkov poručiteľom musia byť v sporovom konaní preukázané a preto je tu aj
namieste odôvodnenie postupu dedičského súdu podľa § 175k ods. 2 OSP (teraz § 194 CSP). Vo vyššie
uvedenom nesprávnom vyhodnotení spornej skutočnosti a dedičským súdom nesprávne formulovaným
žalobným návrhom, na ktorý boli žalobcovia odkázaní vo vzťahu k sporovému konaniu, má zjavne
pôvod aj v pôvodne podanej žalobe jej vada v podobe vnútorného rozporu medzi formulovaným
žalobným návrhom, prostredníctvom ktorého žalobcovia zjavne sledovali neodchýliť sa od petitu, ktorý

im naformuloval, i keď nesprávne, dedičský súd a na strane druhej v skutočnostiach, od ktorých jeho
dôvodnosť odvodzovali, ktoré považovali za sporné a vo vzťahu k vyriešeniu ktorých aj mal byť správne
(pokiaľ už dedičský súd mienil žalobný petit formulovať) žalobný petit naformulovaný a ktorú vadu v
konečnom dôsledku vyriešili samotní žalobcovia precizovaním žalobného návrhu. Vada v identifikovaní
spornej skutočnosti tak rozhodne nemôže ísť na ťarchu žalobcov, ktorí zjavne svojou žalobou smerovali

atiežsmerujúkvyriešeniunimisprávneidentifikovanejskutkovejotázky,oktorejjemedzidedičmispor,a
pokiaľ nepochybne správne v konečnom dôsledku svoj žalobný návrh aj takto formulovali, i keď rozdielne
od nesprávne formulovaného žalobného petitu dedičským súdom, samozrejme pri dodržaní zmyslu a
účelu vedenia tohto sporového konania (predmetu sporu, ktorým je spor o dedičské právo), ktorý bol
zachovaný a ktorým je vyriešenie spornej skutkovej otázky za účelom následného pokračovania v

dedičskom konaní, bolo by absolútne neprípustným a neudržateľným formalizmom im takto vzniknutú
situáciu pričítať na ťarchu, pretože práve takýmto postupom podľa názoru odvolacieho súdu, by došlo
vo vzťahu k nim k porušeniu práva na spravodlivý proces prostredníctvom neprípustného odmietnutia
im spravodlivosti.

26. Každý súd pri svojom rozhodovaní by totiž mal mať na zreteli základný účel konania - poskytnutie
spravodlivej ochrany subjektívnym právam účastníkov. Ústavne články o súdnej ochrane (čl. 46 a
nasl.), čl. 6 Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd spolu či už s predchádzajúcim
procesným kódexom - s Občianskym súdnym poriadkom, či aktuálnym procesným kódexom - Civilným
sporovým poriadkom, predstavujú všeobecné požiadavky spravodlivého procesu . Vzťah práva a

spravodlivosti načrtol tiež Ústavný súd ČR, keď v jednom zo svojich nálezov uviedol: „súd musí nielen
rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí
byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov ktoré sú mechanicky
a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho - ktorého záujmu chráneného príslušnou
normou” (porovnaj nález Ústavního soudu ČR sp.zn. II.ÚS 222/07), ktorými princípmi sa odvolací súd

riadiltiežvposudzovanejveci.Vosvetlevyššieuvedenýchprincípov,takanizhľadiskatýchtoodvolacích
námietok nemohlo dôjsť k naplneniu odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

27. V ďalšom odvolateľka z hľadiska vyššie uvedeného odvolacieho dôvodu namietala tiež prekvapivosť
napadnutého rozhodnutia, dôvodiac nedodržaním procesného postupu súdom prvej inštancie

predpísaného ust. § 181 ods. 2 CSP poukazujúc na to, že tento napriek tomu, že mu to vytkol odvolací
súd v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, ani následne v konaní neuviedol, ktoré skutkové
tvrdenia považuje za sporné a nesporné, neoboznámil predbežné právne posúdenie veci, pričom
žalovaná, ktorá bola v prvej fáze úspešná očakávala, že po odstránení v predchádzajúcom odvolacom
konaní vytknutých procesných nedostatkov, súd vo veci opätovne rozhodne v jej prospech, keďže

nemohla tušiť, že súd prvej inštancie výsledky vykonaného dokazovania posúdi v jej neprospech, preto
ani nevedela, či je potrebné podávať ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.

28. Posúdením rozhodujúcich skutočností odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti tiež vyššie
uplatnenej odvolacej námietky.

29. Nielen Ústavný súd ČR vo vyššie identifikovanej veci, ale tiež Ústavný súd SR opakovane pri
svojej rozhodovacej činnosti pripomínajú potrebu uprednostňovania materiálneho poňatia právneho
štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu. Priposudzovaní (ne)dôvodnosti vyššie uvedenej odvolacej námietky tak bolo podľa názoru odvolacieho
súdu potrebné vychádzať zo zmyslu a účelu ust. § 181 ods. 2 CSP (ktoré je súčasťou aktuálneho
procesného kódexu - Civilného sporového poriadku, ktorý nadobudol účinnosť v priebehu konania

pred súdom prvej inštancie a to dňom 01.07.2016), ktorým je predovšetkým umožniť objektívnu
predvídateľnosť súdneho rozhodnutia a vytvorenie priestoru na prehodnotenie vlastnej procesnej
pozície sporových strán, ich vecnú a efektívnu právnu argumentáciu, bolo významným posúdenie
zistených nedostatkov vo svetle konkrétností posudzovanej veci a štádia konania, ku ktorému sa
ním definovaný procesný postup súdu vzťahuje (prvé pojednávanie vo veci), logicky udržateľne teda

postuppodľatohtoustanoveniamôženapĺňaťsvojzmyselaúčelnajneskôrdorozhodnutiasúduomerite
veci. Okrem hospodárnosti konania, má toto ustanovenie totiž nepochybne za účel aj vyhnúť sa tzv.
prekvapivým súdnym rozhodnutiam, keď strany majú pocit, že rozhodnutie vo veci samej a jeho právne
odôvodnenie, nemá oporu v zistenom skutkovom stave, nie však v každom štádiu konania a za každých
okolností totiž možno prijať záver o možnosti naplnenia jeho zmyslu a účelu, teda rozdielnosť náhľadu
na jeho nedodržanie z hľadiska stupňa závadovosti procesného postupu je v rôznych štádiách konania

logicky diferentná.

30. Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu, pravdou je tvrdenie žalovanej, že odvolací súd v
predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí (predmetom ktorého bolo preskúmanie v poradí prvého
rozhodnutia súdu prvej inštancie o merite veci) pre nedodržanie procesného postupu definovaného

uvedeným ustanovením, na námietku v tom prípade žalobcov, napadnuté rozhodnutie zrušil a pravdou
tiež je, že súd prvej inštancie ani následne v postupe nasledujúcom po zrušujúcom rozhodnutí
odvolacieho súdu, neoboznámil strany sporu o tom, ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné a
nesporné, neoboznámil tiež predbežné právne posúdenie veci. Vezmúc však do úvahy, že vyhodnotenie
sporných a nesporných z hľadiska súdu prvej inštancie pre rozhodnutie o merite veci významných

skutočností, ako aj ich právne posúdenie sa premietli do v poradí prvého rozhodnutia vo veci a
správnosť ich posúdenia, ako aj do úvahy prichádzajúce teoretické východiská aplikovateľné na zistené
nedostatky, boli obsiahnuté v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, čím následne
bol vytvorený dostatočný priestor pre obe strany sa s nimi prostredníctvom produkovanej procesnej
aktivity vysporiadať, teda aj vzájomne argumentovať či už v rovine vecnej, alebo procesnej voči svojim

postojom, či názorovej línii naznačenej v rozhodnutiach oboch súdov, zmysel a účel, ktorý je ust. §
181 ods. 2 CSP sledovaný v štádiu konania do rozhodnutia o merite veci, bol naplnený v poradí
prvým rozhodnutím a s ním súvisiacim odvolacím konaním. Vezmúc totiž do úvahy, že už v tom
čase existujúce zistenia plynúce zo svedeckých výpovedí jasne indikovali k vecnej opodstatnenosti
žaloby, pri súčasne existujúcej minimálnej procesnej aktivite žalovanej pokiaľ ide o produkovanie

prostriedkov procesnej obrany a záverov plynúcich zo zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý
vady konania na ktorých založil súd prvej inštancie svoje v poradí prvé (zamietajúce) rozhodnutie
posúdil ako neudržateľné, nemohla žalovaná legitímne očakávať iné, ako vo svoj neprospech vydané
rozhodnutie, ktoré majúce oporu v zistenom skutkovom stave, nemožno vo vzťahu k nej dôvodne
vyhodnotiť ako prekvapivé, porušujúce právo žalovanej na spravodlivý proces. Teda aj keď je pravdou,

že ani v zápisnici z pojednávania uskutočnenej po vydaní zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu
(po 24.05.2018) nie je zaznamenané predbežné právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie,
vzhľadom k naplneniu zmyslu a účelu ust. § 181 ods. 2 CSP prostredníctvom vyššie uvedených
skutočností (vytvorenie dostatočného priestoru žalovanej argumentovať proti uplatneným prostriedkom
procesného útoku žalobcov založenom na tvrdení a preukazovaní neexistencie dôvodov vydedenia),

tento žalovanou tvrdený nedostatok nie je spôsobilým podľa názoru odvolacieho súdu k záveru o
porušení práva žalovanej na spravodlivý proces takej intenzity, aby bolo spôsobilým viesť k zrušujúcemu
rozhodnutiu odvolacieho súdu (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP).

31. V nadväznosti na vyššie uvedené sú tiež bez právneho významu tvrdenia žalovanej, že v dôsledku

nedodržania uvedeného procesného postupu, nevedela, či je potrebné podávať za účelom jej úspechu
v spore ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.

32. Opomína totiž zjavne základný princíp, ktorým je ovládané dokazovanie v sporovom konaní, o
ktoré ide aj v posudzovanej veci, a to princíp prejednací, ktorý spočíva v tom, že tvrdiť skutočnosti

rozhodné pre posúdenie daného prípadu a navrhovať a predkladať dôkazy pre tieto skutočnosti, je
zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za zhromaždenie skutkového
podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej, teda iniciatíva v tomto smere jednoznačne zaťažuje
ich. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného práva, teda z príslušnej hmotnoprávnej normy. Vzásade platí, že dôkazné bremeno má ten, komu je podľa hmotného práva na prospech existencia určitej
skutočnosti. Ak tak strany nevykonajú, potom postihne tú stranu, ktorá je povinná potrebné tvrdenie
vykonať, nepriaznivý procesný následok spočívajúci v tom, že súd rozhodne v jej neprospech. Povinnosť

tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania a to v žalobe, vo vyjadrení k nej,
mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť
označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného.
Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o
skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie

dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu
na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu,
ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom
postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Keďže teda súd
vychádza len zo skutočností tvrdených stranami a vykonáva len tie dôkazy, ktoré tieto navrhli, bolo
tak na žalobcoch, akým spôsobom svoj nárok formulovali a na akých skutočnostiach jeho dôvodnosť

zakladali, ako aj na strane druhej bolo na žalovanej, akú obranu a na akých skutočnostiach založenú
zvolila a tiež bolo vecou jej racionálneho posúdenia, či ňou tvrdené skutočnosti je spôsobilá aj
preukázať vo vedomí, že pasivita, či nesprávne zvolená argumentácia, jej môže priniesť negatívne
dôsledky v spore, teda nesplnenie si povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti sa nutne muselo prejaviť
v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre ňu ako stranu, ktorá bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno

neuniesla, k naplneniu ktorých skutočností aj došlo v posudzovanej veci, keď žalovaná neprodukovala
také tvrdenia, ani dôkazy, ktoré by boli spôsobilé k spochybneniu opodstatnenosti podanej žaloby, čo
nemohlo mať za následok iné, ako v jej neprospech vydané rozhodnutie.

33. Z obsahu spisu jej tiež vyplýva doručenie obsiahlych poučení o procesných právach a povinnostiach

účastníka konania vrátane poučenia o jej povinnosti uvádzať podstatné a skutkové tvrdenia týkajúce sa
sporu a uplatňovať prostriedky procesnej obrany včas, t.j. v limitoch daných sudcovskou a zákonnou
koncentráciou konania (§ 150 a nasl. CSP). To, v akom rozsahu tieto svoje oprávnenia žalovaná
využila, bolo výlučne vecou jej posúdenia a stupňa aktívneho prístupu, ktorý zvolila. Od doby podania
žaloby (od 1.2.2016) do doby v poradí druhého rozhodnutia súdu prvej inštancie (14.5.2019), totiž

uplynuli viac ako tri roky, od doby zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu a následne vyprecizovanej
do podoby formálne spôsobilej žaloby jeden rok, vo veci boli nariadené s dostatočným časovým
odstupomprizachovanítiežzákonnejlehotynaichprípravupojednávania,tedanespornemalažalovaná
vytvorený komfortný časový priestor na to, aby podľa svojho uváženia mohla produkovať tak relevantnú
argumentáciu, ako aj navrhovať na jej podporu vykonanie dôkazov. To, že do potrebnej miery tieto svoje

procesné oprávnenia (ne)využila (odvolací súd poznamenáva, že ani po prvom zrušujúcom rozhodnutí
súdu prvej inštancie, ako ani na poslednom pojednávaní pred druhým rozhodnutím vo veci žiadne
relevantné skutočnosti, ani návrhy na doplnenie dokazovania neprodukovala, naopak výslovne uviedla,
že takéto návrhy nemá), nemôže ísť na ťarchu nesprávnosti procesného postupu súdu prvej inštancie,
keďže z obsahu spisu nevyplýva žiaden vadný procesný postup súdu, ktorý by odvolateľku z realizácie

ktoréhokoľvek procesného práva v ňou tvrdenom smere diskvalifikoval. Odvolateľka napriek priestoru,
ktorý bol aj v jej prospech vytvorený predchádzajúcim zrušujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu tento
nevyužila, pri jednoznačne danom jej poučení o limitoch daných koncentráciou konania, nehovoriac o
tom, že je od počiatku v konaní kvalifikovane zastúpená.

34. Odvolací súd v nadväznosti na vyššie uvedené námietky dáva do pozornosti žalovanej starú zásadu,
ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria len
bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu
a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou
a predvídavosťou. Predovšetkým je totiž vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o

ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a
pod., čo platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných oprávnení, k naplneniu čoho došlo tiež v
posudzovanej veci. Nebol to v danom prípade súd, ktorý by nesprávnym procesným postupom bol odňal
procesné práva odvolateľke, ale bola to ona sama, ktorá sa o tieto svojou nečinnosťou pripravila.

35. Vo vzťahu k ďalším tvrdeniam žalovanej týkajúcim sa uplatneného odvolacieho dôvodu uvedeného
v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd dodáva, že do obsahu základného práva podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí právo sa
dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97), či právo naňou požadované právne posúdenie (v konkrétnostiach žalovanou namietaného nedostatku naliehavého
právneho záujmu), teda aj prípadným nesprávnym vyriešením niektorej právnej otázky súdom (viď R
54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,

7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014, tiež judikát R 24/2017)“ a právo na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.
Neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci
všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony (I. ÚS 50/04).

36. V súhrne tak žiadna z odvolacích námietok produkovaných žalovanou, nebola spôsobilou k
naplneniu odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

37. Ďalej žalovaná v odvolaní spochybňuje objektivitu zákonnej sudkyne, ktorú mala podľa jej názoru
významne narušiť skutočnosť, že táto rozhodovala ako zákonný sudca inú právnu vec na tamojšom

súde evidovanú pod sp. zn. 3C/212/96, vychádzajúc čoho dospela k skutkovým zisteniam, ktoré v tomto
konaní zisťované neboli, čo indikuje ( i keď to odvolateľka takto priamo neformuluje) k uplatňovaniu
odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. c/ CSP.

38. V ustanovení § 365 ods. 1 písm. c/ CSP sú uvedené dva na rovnakú úroveň postavené dôvody,

ktoré tiež samostatne zakladajú procesnú vadu významnú podľa tohto ustanovenia, ktorými sú: a/
rozhodovanie vylúčeným (zaujatým) sudcom, b/ rozhodovanie súdom nesprávne obsadeným.

39. V posudzovanej veci odvolateľka v odvolaní priamo neuvádza, že namieta nestrannosť (zaujatosť,
vylúčenie) zákonnej sudkyne H.. G. U., ktorá konala a rozhodovala vo veci, v konkrétnostiach tvrdiac,

že by táto mala mať vzťah k veci, účastníkom konania alebo k ich zástupcom (§ 49 ods. 1 CSP),
poukazuje len na to, že mala poznatky o veci zistiť aj z inej veci, v ktorej rozhodovala, čo malo narušiť
jej objektivitu, čo indikuje k tvrdeniu o existencii vady v podobe vydania rozhodnutia zaujatým sudcom,
čo podlieha preskúmaniu odvolacím súdom z hľadiska jej existencie bez ohľadu na to, či o tejto otázke
bolo v priebehu konania rozhodované tiež samostatným rozhodnutím (z podnetu účastníka), o ktorý

prípad však v danej veci nejde (odvolateľka v priebehu konania pred súdom prvej inštancie zaujatosť
vec prejednávajúcej sudkyne nenamietala).

40. Podľa § 49 ods. 1 CSP, sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom
na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní, možno mať

odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti.

41. Podľa § 49 ods. 3 CSP okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o
prejednávanej veci, alebo v jeho rozhodovacej činnosti, nie sú dôvodom na vylúčenie sudcu.

42. Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania veci pre zaujatosť, sa v občianskom súdnom konaní
garantuje základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods.
1 ústavy. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti
(nadŕžania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej
veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a

rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a
objektívneposúdilvšetkyskutočnostizávažnéprerozhodnutievoveci.Nestrannýsúdposkytujevšetkým
účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok,
pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97).

43. Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť
súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a
rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom tohto práva je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh
oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci a rozhodnúť o tomto
návrhu (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

44. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že existenciu zaujatosti sudcu možno vyvodiť len z
jeho konkrétneho pomeru k sporu, k stranám alebo ich zástupcom, alebo k iným osobám zúčastneným
na konaní. Sudca je totiž pri výkone svojej funkcie nezávislý a je povinný zákony a iné všeobecné právnepredpisy vykladať podľa svojho najlepšie vedomia a svedomia, rozhodovať nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov, len na základe skutočností a v súlade so zákonom. Vylúčenie
sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, v ktorom je zákonným sudcom, je teda možné len v

mimoriadnych prípadoch, za podmienok upravených citovaným ustanovením § 49 ods. 1 (príp. ods. 2)
CSP, ktoré predpokladajú existenciu takých závažných skutočností, v dôsledku ktorých aj pri uplatňovaní
zásady nezávislosti rozhodovania, by mohli vzniknúť pochybnosti o nezaujatosti sudcu. K takejto situácii
môže dôjsť len vtedy, ak je evidentné, že vzťah sudcu k danej veci, ich účastníkom, alebo ich zástupcom,
dosahuje takú intenzitu, že i napriek zákonom stanovej povinnosti sudca nebude môcť, alebo nebude

schopný nezávisle a nestranne rozhodnúť. Zákon teda zakladá vylúčenie sudcu na existencii určitého
dôvoduvymedzenéhotakýmikonkrétneoznačenýmiazistenýmiskutočnosťami,vosvetlektorýchsajaví
sudcova nezaujatosť pochybnou. Vylučuje sa tým subjektívny pohľad na vylúčenie sudcu; na to, aby bol
sudca vylúčený, nemôžu postačovať pochybnosti o možnej zaujatosti. Sudcov pomer k účastníkom, ich
zástupcom, aleboosobámzúčastnenýmnakonaní,môžebyťzaloženýpredovšetkýmnapríbuzenskom,
alebo jemu obdobnom vzťahu, ktorému na roveň môže v konkrétnom prípade stáť

vzťah priateľský, či naopak zjavne nepriateľský. Do úvahy prichádza i vzťah ekonomickej
závislosti. Uplatnená námietka zaujatosti pre pomer sudcu k veci musí byť v príčinnej súvislosti
s predmetom daného konania. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 76/1999
z 20. júla 1999).

45. U vec prejednávajúcej sudkyne súdu prvej inštancie, však v konkrétnostiach z tvrdení odvolateľky
nevyplýva a odvolací súd tiež z obsahu spisu nezistil žiadnu z okolností, ktorá by ju vo svetle §
49 CSP diskvalifikovala z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci z hľadiska pochybnosti o
jej nezaujatosti, či už zo subjektívneho, alebo objektívneho hľadiska. Námietka žalovanej je výlučne
subjektívneho charakteru, formulovaná spôsobom, ktorý nie je spôsobilý objektivitu sudkyne spochybniť.

Meradlom hodnotenia objektivity sudcu nemôže byť subjektívne hľadisko účastníka konania. Odvolací
súd zdôrazňuje, že pokiaľ žalovaná spochybňuje objektivitu sudkyne spôsobom, ktorý sa javí, že má
pôvod v jej nespokojnosti s hodnotením dôkazov a následnom vydanom rozhodnutí, tak okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, alebo v jeho
rozhodovacej činnosti, nie sú dôvodom na vylúčenie sudcu (§ 49 ods. 3 CSP). Pokiaľ v

konkrétnosti namieta, že sudkyňa pri rozhodovaní vychádzala tiež z poznatkov, ktoré získala z iného
konania, v ktorom rozhodovala (pod sp.zn. 3C/212/96 -odvolací súd poznamenáva, že jeho účastníkmi
boli žalobkyňa 2/ ako oprávnená z vyživovacej povinnosti a jej otec, ktorý ju s odstupom času vydedil ako
osoba povinná z vyživovacej povinnosti), ktoré ako tvrdí neboli predmetom dokazovania v tomto konaní,
tak súd prvej inštancie nepochybil s následkom diskvalifikovania týchto skutočností z ich použitia pre

potreby tohto konania, keďže vychádzajúc z ust. § 186 ods. 1 CSP jednak skutočnosti, známe súdu z
jeho činnosti sa nedokazujú a jednak z povahy veci, keďže otec žalobkyne je nebohý, ich nad rámec
poznatkovsúdudokazovaťaninebolo možné.Významnýmvovzťahuktejtonámietkevšakjednoznačne
je, že správnosť či už procesného postupu sudcu, ako i samotného rozhodnutia, môže byť preskúmaná
len na základe opravných prostriedkov, či už riadnych alebo mimoriadnych, pri ich využití účastníkmi

konania po rozhodnutí vo veci samej.

46. Posúdením namietaných skutočností tak odvolací súd dospel k záveru, že z hľadiska nich nedošlo
k naplneniu uplatneného odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. c/ CSP.

47. V konečnom dôsledku žalovaná namietala správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých
založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie (odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm.
f/ a h/ CSP.

48. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie

nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného
hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne
hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do

úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktorévyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

49. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou

právnej normy).

50. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez
opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej
inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočnýmspôsobom,dostatočnesazaoberaltvrdeniamiadôkazmistránvspore,dôkazyvyhodnotilv

súladesozásadamipodľa§191CSPasprávnetiežposúdiacvecnúopodstatnenosťžalobyzozisteného
skutkového stavu vyvodil správny právny záver, že dôvody vydedenia potomkov poručiteľa (žalobcov
1/ a 2/) uvedené poručiteľom v ním spísanej listine o vydedení, ktoré sa podľa vôle poručiteľa mali tiež
vzťahovať na ich potomkov nie sú dané ( § 469a ods. 1 písm. a/, b/ a ods. 2 až 3 OZ), keďže žalobcovia
uniesli dôkazné bremeno vo vzťahu k ich tvrdeniam, že skutočnosti, ktoré ako dôvody vydedenia uviedol

poručiteľ, nie sú pravdivé, z ktorého dôvodu žalobe opodstatnene vyhovel. Dôvodne tiež vzhľadom na
plný úspech žalobcov v spore, konštatoval vznik plného nároku na ich strane voči žalovanej na náhradu
trov konania (§ 255 ods. 1 CSP) s tým, že o ich výške po právoplatnosti rozsudku rozhodne samostatným
uznesením (§262 ods. 2 CSP). Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie (ako už bolo konštatované aj
v predchádzajúcich častiach tohto rozhodnutia) tiež dostatočne odôvodnil v súlade s požiadavkami

uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach na tieto poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby
nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou právnych predpisov,
ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre jeho potvrdenie.

51. Nad rámec uvedeného vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd dodáva
nasledovné:

52. Žalovaná sa prostredníctvom vecných odvolacích námietok primárne dovolávala odlišného
posúdenia danosti naliehavého právneho záujmu žalobcov na podanej žalobe.

53. (Ne)existencia naliehavého právneho záujmu je vecou právneho posúdenia.

54. Základným predpokladom prípustnosti a následne tiež aj úspešnosti určovacej žaloby, o ktorú ide
tiež v posudzovanej veci, je záver o existencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení

z hľadiska ustanovenia § 137 CSP (v čase podania žaloby § 80 OSP), ako základnej podmienky
prípustnosti prikročenia k posudzovaniu vecnej stránky žalobného návrhu, keďže v prípade záveru o
jeho nedostatku, je v princípe bez ďalšieho daný dôvod zamietnutia žaloby ako celku.

55. Žalovaná namieta v danej veci jeho neexistenciu dôvodiac, že žalobcovia podaním zo dňa

18.07.2018 (teda už za účinnosti CSP) zmenili pôvodný žalobný návrh (o určenie neplatnosti listiny
o vydedení) na určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, teda sa dožadujú určenia inej právnej
skutočnosti, a preto je potrebné skúmať, či na takomto určení majú naliehavý právny záujem vo svetle
ust. § 137 CSP. Podľa ich názoru je nimi zvolená určovacia žaloba neprípustná, z ktorého dôvodu
bolo potrebné ju zamietnuť. Žalobou o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, sa žaluje určenie

len prejudiciálnej otázky, keďže pozitívny rozsudok by nijakým spôsobom nezodpovedal otázku, či
žalobcovia sú, či nie sú dedičmi po poručiteľovi. Za účinnosti CSP je podľa nej procesne prípustná vo
svetle ust. § 192 a nasl. CSP (spor o dedičské právo) jedine žaloba o určenie, že žalobca je dedičom
po poručiteľovi, ako definitívne vyriešenie významnej právnej otázky pre prerušené dedičské konanie.

56. Posúdením rozhodujúcich skutočností odvolací súd dospel k záveru o nespôsobilosti aj tejto
odvolacej námietky privodiť v prospech žalovanej priaznivejšie rozhodnutie vo veci.57. Žaloby vyvolané sporom o dedičské právo, o ktorý ide tiež nepochybne v posudzovanej veci, ktorý
vznikol v priebehu konania o dedičstve, sú žalobami o určenie právnej skutočnosti a ich procesná
prípustnosť vyplýva priamo z ustanovenia v čase podania žaloby § 175k ods. 2 OSP, ekvivalentom čoho

za aktuálnej právnej úpravy je ust. § 194 CMP. Ak rozhodnutie sporu o dedičskom práve závisí totiž
od posúdenia sporných skutočností v rovine ich posúdenia skutkového, teda inak povedané, spor o
dedičské právo je závislý na skutkovom posúdení veci (nie na právnom), sú domnelí dedičia v dedičskom
konaní prostredníctvom vydaného uznesenia odkázaní na podanie žaloby v sporovom konaní s tým, že
uznesenie dedičského súdu by malo v zásade vymedziť predmet budúceho sporu tak, aby obsahom

petitu bola otázka skutková, nie otázka týkajúca sa právneho posúdenia veci, ktoré právne posúdenie
sa má totiž vykonať v konaní o dedičstve následne po tom, ako v sporovom konaní bude vyriešený spor
o dedičské právo v skutkovej rovine, v ktorom by nemalo ani miesto posudzovanie danosti právneho
záujmu na podanej žalobe s poukazom na to, že možnosť podania takejto žaloby vyplýva priamo
zo zákona. V konkrétnostiach posudzovanej veci to teda znamená (a venoval sa tomu odvolací súd
obsiahlo už v predchádzajúcej časti svojho rozhodnutia pri preskúmavaní opodstatnenosti námietky

žalovanej týkajúcej sa včasnosti podania žaloby, a to tiež vo svetle rozdielnej formulácie žalobného
návrhu žalobcami v zmysle jeho precizovania v kolízii s formulovaním žaloby dedičským súdom), že
nemožno prisvedčiť odvolateľke, že naliehavý právny záujem na strane žalobcov by bol daný na určení
neplatnosti listiny o vydedení, či určení, kto je dedičom, a v prípade riešenia spornej skutkovej otázky,
by bolo potrebné tento preukazovať. Odvolateľkou uvádzané otázky ako otázky právneho charakteru,

sú v kompetencii posúdenia dedičského súdu, resp. notára ako súdneho komisára, čomu bolo tak za
predchádzajúcej právnej úpravy (§ 80 CSP), ako aj za aktuálnej právnej úpravy (§ 137 CSP). Naviac
ako je vyššie uvedené, vzhľadom k tomu, že procesná prípustnosť žaloby o určenie právnej skutočnosti
vyvolanej sporom o dedičské právo v čase jej podania vyplývala z ust. § 175k ods. 2 OSP, ako aj v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie z ust. § 194 CMP, nebolo potrebné existenciu naliehavého právneho

záujmu na ich podaní na strane žalobcov skúmať, z ich strany ju preukazovať, alebo akýmkoľvek
iným spôsobom sa ňou vôbec zaoberať, keďže procesná prípustnosť takej žaloby vyplýva priamo z
tohto osobitného predpisu. Je pravdou, že pôvodná právna úprava (platná a účinná v čase podania
žaloby zakotvená v Občianskom súdnom poriadku) neobsahovala všeobecné ustanovenie, ktoré by
expressis verbis upravovalo prípustnosť žalobného návrhu na určenie právnej skutočnosti, ak to vyplýva

z osobitného predpisu. Žaloba podaná v zmysle § 175k ods. 2 OSP však nie je vo svojej podstate
určovacou žalobou v zmysle § 80 písm. c) OSP, ale je žalobou na určenie právnej skutočnosti, u
ktorej naliehavý právny záujem vyplýva z právneho predpisu, ktorá ani nemohla byť zamietnutá, ako sa
nesprávne domnieva žalovaná, pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
(samozrejme za predpokladu, že vo veci bol na mieste postup podľa citovaného ustanovenia, o čom v

posudzovanej veci však nie sú pochybnosti), čo v princípe platí aj za existencie aktuálnej novej procesnej
úpravy, v ktorej však v konkrétnostiach v ust. § 137 pod písm. d) CSP je expressis verbis stanovené,
že žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného
predpisu,oktorýprípadakoužbolovyššieuvedené,nepochybnetiežidevposudzovanejveci.Námietka
žalovanej tak, že na strane žalobcov nebola danosť naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe

nie je opodstatnenou, a to ani vo svetle jej tvrdení o zmene žalobného návrhu, či odlišnosti formulácie
žalobného návrhu, od jeho formulácie dedičským súdom, s čím sa odvolací súd vysporiadal podrobne
v predchádzajúcich častiach svojho rozhodnutia, konkrétne v bodoch 24/ a 25/ odôvodnenia.

58. V konečnom dôsledku žalovaná tvrdí, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno vo vzťahu k ich

tvrdeniu, že dôvody vydedenia uvedené v listine v čase zriadenia listiny neexistovali, teda, že by
vydedení žalobcovia prejavovali o poručiteľa záujem tak, ako by jeho potomkovia prejavovať mali s tým,
že významným nie je správanie žalobcov k poručiteľovi v čase následnom po zriadení listiny, ale výlučne
v čase jej spísania a tiež, že nie je významným, ako to vo svedeckých výpovediach odznelo, poručiteľ
mal úmysel listinu o vydedení zrušiť, keďže z jeho strany takýto kvalifikovaný zrušovací prejav nebol

zaznamenaný.

59. Podľa § 469a ods.1 až 3 Občianskeho zákonníka poručiteľ môže vydediť potomka, ak
a/ v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v
iných závažných prípadoch

b/ o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať,
c/ bol odsúdený za úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka,
d/ trvalo vedie neusporiadaný život.Pokiaľtoporučiteľvlistineovydedenívýlučneurčí,vzťahujúsadôsledkyvydedeniaajnaosobyuvedené
v § 473 ods.2 (deti vydedených potomkov). O náležitostiach listiny o vydedení a o jej zrušení platia
obdobne ustanovenia § 476 a 480, v listine však musí byť uvedený dôvod vydedenia.

60. Vydedenie (exheredatio) je možné charakterizovať ako jednostranný písomný prejav poručiteľa,
ktorého obsahové náležitosti upravujú ust. § 476 Občianskeho zákonníka a § 480 Občianskeho
zákonníka, ktorého dôsledkom je vydedenie neopomenuteľného dediča, prípadne aj jeho potomkov (§
473 OZ), a to z taxatívne vymenovaných dôvodov uvedených v ust. § 469a OZ, ktoré poručiteľ uviedol v

listine o vydedení. Z ust. § 469a OZ vyplýva, že pre vydedenie je postačujúci jeden z dôvodov uvedených
v citovanom ustanovení, čo však nevylučuje vydedenie potomkov aj z viacerých dôvodov súčasne.
Možno prisvedčiť odvolateľke, že samotná existencia dôvodu vydedenia musí existovať v čase zriadenia
listiny o vydedení.

61. V konkrétnostiach posudzovanej veci vychádzajúc z obsahu listiny o vydedení spísanej poručiteľom,

tento ako dôvody vydedenia žalobcov uvádzal, že žalobkyňa 2/ o neho neprejavovala ako potomok
opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mala prejavovať, za 20 rokov sa s ním nestretla, ani neprejavila
záujem o stretnutie, v konaní pred OS Partizánske vedenom pod sp. zn. 3C/212/98 sa vyjadrila, že nie
je jeho dcéra, nikdy s ním nepôjde a nemá záujem ho ani navštevovať, tiež, že žalobcovia 1/, 2/ ako
jeho deti z prvého manželstva neprejavovali záujem o rodinný vzťah napriek tomu, že v určitom období

sa musel starať o maloletú dcéru a ťažko chorú manželku, neposkytli mu pomoc a tiež, že žalobca 1/
neplatil nájom za garsónku, v ktorej mu dovolil bývať jeden rok a čiastku 1.000,- Sk, ktorú mu poskytol
na úhradu elektrickej energie, minul pre svoju potrebu, v dôsledku čoho odpojili garsónku od elektrickej
energie a tiež, že pri odovzdávaní kľúčov od garsónky mu úmyselne vylial do umývadla dvojzložkový lak
na parkety a drevo. Je teda zrejmé, že vo vzťahu k žalobcom tvrdil existenciu dôvodov pre vydedenie

uvedených v ust. § 469a ods. 1 písm. a), b) OZ.

62. Predpokladom naplnenia dôvodu uvedeného v § 469a ods. 1 písm. a) OZ je správanie, ktoré je
v rozpore s dobrými mravmi, ktoré spočíva v neposkytnutí potrebnej pomoci (v chorobe, starobe, v
iných závažných prípadoch), ktorý predpoklad je však naplnený len vtedy, ak pomoc v uvedených

životných situáciách bola potrebná a za danej situácie sa správanie javí ako rozporné s dobrými mravmi,
pričom tieto skutočnosti je súčasne potrebné posudzovať so zreteľom na objektívne možnosti potomka
poskytnúť potrebnú pomoc, významnou je tiež subjektívna stránka na strane vydedenej osoby, keďže
nemožno akceptovať vydedenie, ak dedič nemal vedomosť o existencii potrebnej pomoci. Pokiaľ ide
o predpoklad vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b) OZ, pre jeho naplnenie zákon nevyžaduje

existenciu rozporu s dobrými mravmi a jeho naplnenie spravidla vyžaduje potrebné dokazovanie, čo
aj odôvodňuje postup podľa § 175k ods. 2 OSP (teraz § 194 CMP), kedy je významným porovnanie
posudzovaného stavu s dôvodmi a inými vzťahmi, ktorý záujem o poručiteľa môže byť hodnotený ako
nedostatočný. Vždy je totiž potrebné hodnotiť existenciu záujmu dediča o poručiteľa vo vzťahu k jeho
objektívnym možnostiam (s potrebou diferenciácie, či vydedený potomok žije, resp. nežije s

poručiteľom v spoločnej domácnosti) a nemenej významným je aj posúdenie subjektívnych skutočností
na strane poručiteľa a jeho záujem na udržiavaní rodinných vzťahov a vzťahov s dedičom (porovnaj
príkladmo rozhodnutie vo veci sp. zn. I. ÚS 295/10 ÚS ČR).

63. Posúdením rozhodujúcich skutočností sa odvolací súd plne identifikuje so záverom súdu prvej

inštancie, že neboli naplnené zákonné predpoklady pre vydedenie žalobcov 1/, 2/ poručiteľom vo svetle
poručiteľom identifikovaných dôvodov uvedených v ust. § 469a ods. 1 písm. a), b) OZ. Z vykonaného
dokazovania totiž vyplynulo, že nie žalobcovia 1/, 2/ ako potomkovia poručiteľa, ale práve poručiteľ, a to
od doby, ako opustil a rozviedol sa s ich matkou v čase, keď obe deti boli prakticky v útlom veku (žalobca
1/ mal 6 rokov a žalobkyňa 2/ mala 2 roky), sa k týmto svojim potomkom nesprával spôsobom,

ktorý by bol zlučiteľný s úlohou rodiča, či zodpovedného plnenia si jeho rodičovských povinností a jeho
vzťah k nim by bol zlučiteľný so všeobecne akceptovateľným spôsobom etických a morálnych princípov
na ktorých mal byť založený, teda, že by bol o týchto svojich potomkov prejavoval rodičovský záujem,
udržiaval s nimi vzájomné väzby, budoval si s nimi citový vzťah, teda správal sa k nim tak, ako sa to u
štandardného rodiča predpokladá, či od neho vyžaduje. V konkrétnostiach z vykonaného dokazovania

vyplynulo, že oboch svojich potomkov od doby rozvodu s ich matkou ignoroval, vôbec si ich nevšímal,
týchto nekontaktoval, ich matku dokonca na poštových poukážkach, ktorými platil výživné (čo tiež nebolo
dobrovoľné,alenazákladesúdnychrozhodnutí)označovalakožobráčkuažilsisvojimvlastnýmživotom
so svojou druhou manželkou a žalovanou bez akéhokoľvek záujmu o svoje deti z prvého manželstva.Skutočnosť, že by ku dňu spísania listiny o vydedení (ku dňu 05.05.1999) bol výraznejšie zmenil tento
z dokazovania plynúci jeho vzťah voči žalobcom bol zmenil, z dokazovania nevyplynulo. K zmene
postoja poručiteľa voči žalobcovi 1/ došlo až v čase pred smrťou poručiteľa. Tento postoj poručiteľa

voči jeho deťom, ktorý z ich strany nebol žiadnym spôsobom zapríčinený, ale zjavne spočíval v tom, že
poručiteľ nepociťoval nielen zodpovednosť voči žalobcom 1/, 2/ ako rodič, ale nepociťoval ani potrebu
kontaktu s týmito svojimi deťmi, či budovanie vzájomného vzťahu alebo kontaktu, mal zjavne pôvod
v tom, že si žil svojim vlastným životom so svojou druhou manželkou (do ktorého ich nezahrnul), o
čom nepochybne vierohodne vypovedala tiež sestra poručiteľa W. E., a tiež svedkyňa G. W., ktorá

žila s poručiteľom od februára 2009 až do jeho smrti dňa XX.XX.XXXX. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že o žalobkyňu 2/ poručiteľ do svojej smrti nejavil vôbec žiadny záujem, napriek tomu, sa
však zúčastnila jeho pohrebu, a teda prejavila mu ako svojmu otcovi poslednú úctu, a to napriek jeho
zjavne a nedôvodne vyhranenému negatívnemu postoju, ktorý zjavne nezapríčinila, voči nej. Svedkyňa
W. E. - sestra poručiteľa tiež jasne potvrdila, že o obe tieto deti sa poručiteľ nestaral, zanedbával
ich, neplnil si voči nim svoje rodičovské povinnosti, nevytvoril si k nim žiaden citový vzťah, odmietal

žalobkyni 2/ počas jej štúdia prispievať na výživné, pričom postoj poručiteľa k žalobkyni 2/ mal súd
prvej inštancie za ozrejmený tiež z konania vedeného pod číslom 3C/212/1998, predmetom ktorého
bola vyživovacia povinnosť poručiteľa v prospech žalobkyne 2/. Za týchto okolností, tak vo svetle
spravodlivého usporiadania vzťahov medzi účastníkmi, nemožno prijať udržateľný záver a pripísať na
ťarchu žalobcov, pokiaľ z ich strany pre takto hrubo zistený nezáujem poručiteľa o nich ako o svojich

potomkov, títo nevyvíjali aktivitu za účelom obnovenia, či zintenzívnenia kontaktov s poručiteľom, keďže
bolo zjavné, že poručiteľ si to neželal, o toto záujem nemal a o nich ako o potomkov ako rodič, ani
skutočný záujem nikdy neprejavil. Pokiaľ poručiteľ v listine o vydedení uvádzal, že žalobcovia 1, 2/ o
neho ako deti opravdivý záujem neprejavili, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že naopak, bol to
poručiteľ, ktorý takýto záujem o žalobcov ako svoje deti ku dňu spísania tejto listiny nielenže neprejavil,

ale reálne ani nemal. V konaní nebolo preukázané, že by poručiteľ ku dňu spísania listiny bol, či už
žalobcu 1/ alebo žalobkyňu 2/, požiadal o potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v akomkoľvek
inom závažnom prípade, a že žalobcovia by mu takúto pomoc boli odmietli. Ak už tu možno hovoriť o
správaní, ktoré vykazuje znaky rozporu s dobrými mravmi, rozhodne nebolo zistené na strane žalobcov
1/, 2/. Výsledky vykonaného dokazovania jednoznačne svedčia v prospech ich tvrdení, že dôvody

vydedenia uvedené poručiteľom v listine o vydedení, neboli dané. Pravdou je, že existencia týchto
dôvodov je významná ku dňu spísania listiny o vydedení, teda zlepšenie vzťahov medzi žalobcom
1/ a poručiteľom v čase pred jeho smrťou (po zriadení listiny o vydedení) nie je rozhodujúcim a
významným pre posúdenie opodstatnenosti žaloby ( tieto ani neboli ťažiskom dôvodov na ktorých je
založenévyhovujúcerozhodnutie),zisteniazosvedeckýchvýpovedí plynúcevtomtosmereslúžialenna

dokreslenie celkového obrazu o zmene postoja tiež samotného žalobcu 1/ k svojmu otcovi v pozitívnom
slovazmyslepotom,akotobolporučiteľ,ktorýakooteczmenilsvojesprávanieazačaložalobcu1/akoo
svojho potomka záujem prejavovať, sa tento v spätnej väzbe k nemu ako k svojmu rodičovi aj pozitívnym
spôsobom správal. Samotné zistenie plynúce zo svedeckých výpovedí o tom, že poručiteľ mal záujem
pred svojou smrťou listinu o vydedení zrušiť, že ju pociťoval ako krivdu na svojich potomkoch a pred

svedkami uvádzal, že bola dôsledkom vplyvu jeho druhej manželky, nie sú skutočnosťami, na ktorých
by súd prvej inštancie bol založil svoje v prospech žalobcov vyznievajúce rozhodnutie, z ktorého dôvodu
ani námietky žalovanej voči týmto skutočnostiam nie sú právne významné. Pokiaľ ide o dôvod vydedenia
spočívajúci v tom, že mal žalobca zanechať neporiadok v garsónke, správne posúdil súd prvej inštancie,
že takéto konanie nedosahuje intenzitu nevhodného správania potomka voči poručiteľovi, ktoré by bolo

spôsobilé k záveru o naplnení zákonných predpokladov pre jeho vydedenie, nehovoriac o tom, že toto
do určitej miery je ospravedlniteľné dlhoročným nepriaznivým postojom poručiteľa voči žalobcovi 1/,
ktoré zanedbávanie tak on, ako aj žalobkyňa 2/ pri preferovaní poručiteľom ako potomka len žalovanú
3/, museli nepochybne veľmi ťažko znášať, a tiež nemožno pochybovať o tom, že takéto jeho chovanie
bolo spôsobilé zanechať na ich dušiach doživotnú traumu. Sumárne teda už len subjektívne skutočnosti

na strane poručiteľa a jeho nezáujem na udržiavaní rodinných vzťahov a vzťahov so žalobcami 1/, 2/ ako
svojimi potomkami prakticky od ich útleho detstva, až ku dňu zriadenia listiny o vydedení, je jednoznačne
diskvalifikujúcou skutočnosťou pre záver o naplnení zákonných predpokladov pre ich vydedenie vo
svetle poručiteľom definovaných dôvodov vydedenia. Objektívne totiž nebolo vykonaným dokazovaním
preukázaná existencia takého správania na strane žalobcov 1/, 2/, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako

rozporné s dobrými mravmi vo vzťahu k poručiteľovi.

64. Žalovanou uplatnené odvolacie námietky tak v ich súhrne argumentačne neboli spôsobilé k
odlišnému, v prospech odvolateľky spôsobilému rozhodnutiu odvolacieho súdu.65. Pokiaľ teda súd prvej inštancie na základe vyššie uvedených záverov žalobe v plnom rozsahu
vyhovel, posúdiac túto ako vecne opodstatnenú, odvolací súd posúdil jeho rozhodnutie vo veci samej
ako správne, za súčasného záveru o správnosti rozhodnutia tiež v závislej časti o trovách konania, z

ktorého dôvodu rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP v plnom rozsahu potvrdil.
66. Odvolací súd záverom uvádza, že spravodlivosť musí byť vždy prítomná v procese, ktorým sudca
interpretuje a aplikuje právo, ako hodnotový systém, ktorý je spoločný pre všetky demokratické právne
poriadky. Úlohou súdu je teda rozhodnúť spravodlivo v súlade s rímsko-právnou zásadou „ex aequo
et bono“ (teda podľa slušnosti, spravodlivosti a dobra), so zmyslom ktorej zásady podľa jeho názoru

vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu tak rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj k potvrdzujúce
rozhodnutie odvolacieho súdu plne korešpondujú.

67. Odvolací súd v konečnom dôsledku rozhodol tiež o trovách odvolacieho konania a to podľa § 396
ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovia 1/ a 2/ majú voči žalovanej vzhľadom na ich
plný úspech v odvolacom konaní, nárok na ich náhradu v rozsahu 100%.

68. O výške náhrady trov konania žalobcov rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP
samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

69. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§

393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).