Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoE/87/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6810202837
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6810202837.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r.
o., so sídlom ul. Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom ul. Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, za ktorú koná advokát
a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnej L. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom ul. A.
XXXX/XX, XXX XX P., t. č. na neznámom mieste, zastúpená súdom ustanoveným opatrovníkom Evou

Pivarčovou, tajomníčkou Okresného súdu Zvolen, vedenej pod sp. zn. EX 3969/10, súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Exekútorského úradu ul. Záhradnícka 60,
821 08 Bratislava, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1.456,- EUR
s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca, č. k.
3Er/374/2010-41 z 28. 08 .2012,

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c)

a § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku z a m i e t a .

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. a) zák. č. 233/1995

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“). Súdnemu exekútorovi
nepriznal náhradu trov exekúcie.
Vdôvodochuzneseniaokresnýsúduviedol,žeexekúciajevdanejvecivedenánapodkladeexekučného
titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská a. s., sp. zn. SR 22227/2009
z 18. 01. 2010. Okresný súd v danej veci vydal poverenie na vykonanie exekúcie pod č. 5608022120 z

22. 03. 2010 a súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého poveril vykonaním exekúcie. Exekučný súd
skúmal, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ktorá
spĺňa zákonné podmienky stanovené § 4 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Rozhodcovský
súd odvodil svoju právomoc na prejednanie sporu z uzavretej zmluvy o úvere na základe rozhodcovskej
doložky upravenej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (ďalej len „všeobecné podmienky“)

v čl. 18. Podľa okresného súdu rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského
súdu na prejednanie a rozhodnutie vzniknutého sporu je upravená len v textovej časti všeobecných
podmienok zmluvy o úvere spolu s ostatnými podmienkami. Všeobecné podmienky sú napísané
drobným písmom, čo spôsobuje, že rozhodcovská doložka splýva s ostatnými zmluvnými dojednaniami,
ktoré nie sú dlžníčkou (povinnou) podpísané. Na všeobecné podmienky odkazuje len text, ktorý sa
nachádza v zmluve o úvere, ktorého obsahom je konštatovanie, že dlžníčka súhlasila so všeobecnými

podmienkami. Uvedené všeobecné prehlásenie nepostačuje preto, aby skutočne došlo k platnému
uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, pretože nebola preukázaná vôľa povinnej uzavrieť s oprávnenýmzmluvu. Rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná k zmluve a nebola osobitne zmluvnými
stranami podpísaná, pričom k uzavretiu rozhodcovskej doložky nedošlo ani vo vzájomne vymenených
listoch. Neplatnosť rozhodcovskej doložky znamená, že vo veci rozhodoval orgán bez právomoci, preto

je exekučný titul nevykonateľný. Súdny exekútor si nevyčíslil trovy exekúcie, preto mu okresný súd
náhradu trov exekúcie nepriznal.

Proti uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V úvode uviedol, že právna
analýza rozhodcovskej zmluvy je možná len do vydania poverenia na vykonanie exekúcie, pričom

nie je možné, aby následných procesných fázach exekúcie exekučný súd posudzoval neplatnosť
rozhodcovskej zmluvy a na toto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie týmto spôsobom
je nezákonné. Súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/ zákona č.
99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej „O. s. p.“). Všeobecný súd založil svoju právomoc,
dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu
právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav

a meritórne rozhodnutie vo veci na ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,
čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, ktorá
mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony
smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa,

teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený, zdôrazňujúc, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom
s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol, že
z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten
istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu

účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú a to preto,
že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje.
Ochrana práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna
oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné
využiťdodatočnepotom,čotakýtoprostriedokužnemožnouplatniťatocestoukontrolyrozhodcovského

rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Oprávnený poukázal na to, že úspešný žalobca v
rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia oprávneného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl.
Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva
spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia
ust. § 44

ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore
s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu. Uviedol s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu,
konkrétne uznesenie sp. zn. I. ÚS 331/09, I. ÚS 212/06, že v prípade dvojakého výkladu právneho
predpisu, je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným.
V súvislosti s plynutím času z pohľadu ochrany princípov právneho štátu poukázal na skutočnosť, že

ak ustanovenie § 41 Zákona
o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa
po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia
rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového

obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozsudkom. Všeobecný súd vo veci žalobcu
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo
vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia
uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase keď došlo
k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom,

a preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku
príslušnému všeobecnému súdu. Podľa názoru oprávneného exekučný súd nedisponuje právomocou
rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani
v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže
exekučnýsúdnaprávaťprípadnéchybyanedostatkyexekučnéhotitulu.Aksavšeobecnýsúdnestotožní

s ústavnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, navrhol prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1
písm. b) O. s. p. a podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia
§ 44 ods. 2 (prvá a druhá veta) Exekučného priadku s čl. 1 ods. 1 (veta prvá) Ústavy Slovenskejrepubliky ,,pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva
v právny poriadok“.
Namietal tiež, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný v zmysle ust. §

205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e/ O. s. p. Všeobecný súd podľa jeho
názoru interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom
konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského
súdu nedostatky špecifikované v ust. § 45
ods. 1 písm. b/, c/ Zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnený však tvrdí, že súd môže pristúpiť

k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.
Tvrdil, že súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom v zmysle ust.
§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p. Exekučný súd konal
pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do
situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval

všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Poukázal
aj na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a článku č.14 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a slobôd. Žalobca, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny
proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s
ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré

by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti
s jeho postavením ako podnikateľského subjektu. Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych
noriem a na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave,
ktorá nemá
v Slovenskej republike povahu prameňa práva. Exekučný súd aplikoval ustanovenie smernice Rady

93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť. Okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o jeho
právnom postavení, nemal možnosť sa vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy,
ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný súd dal povinnej
dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie
s poukazom aj na zásadu kontradiktórnosti konania. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil

akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením
judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho
konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia
merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu,
ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie. Podľa
oprávneného exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie, pričom rozhodnutie môže byť postavené len
na dôsledne zistenom skutkovom stave a ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný
vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. Poukázal na ustanovenie § 45 Zákona
o rozhodcovskom konaní a uviedol, že ak by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského
rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi stanovenými v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom
konaní uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu
svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky

uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom
je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby
spotrebiteľ spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby,
či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o

reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že
pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo
akúkoľvek nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy
ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce

dočasne,avšaknazákladezmluvyoúverevzmysleust.§497Obchodnéhozákonníka.Pokiaľsaprávny
režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby
v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o. i. aj ročná percentuálna miera nákladov.
Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formouodloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania
úveru. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že
povinná podpísaním zmluvy o úvere vyjadrila svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. aj s úrokom z

omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok
poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy
o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25 % denne nie je
neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje
úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko.

Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné
podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných prepisov nie je
možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu
zmluvné vzťahy dohodnúť. Záverom opätovne uviedol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený
z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku.
Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu.

Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie.
Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové ani
skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na tieto odvolacie námietky
žiadal oprávnený napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Súčasne s odvolaním oprávnený podal aj návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.
s. p. s tým, aby okresný; súd predložil Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie prejudiciálne otázky, ktoré formuloval v návrhu. Vo vzťahu k dôvodom
návrhu podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. poukázal na skutočnosť, že smernice nemajú všeobecnú
záväznosť ako nariadenia, pretože sú adresované iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a

právnickým osobám. Ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je
nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Uvedenými zásadami sa okresný súd neriadil, keď priamo
aplikoval ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Na základe uvedenej aplikácie potom dospel
k záveru, že v spotrebiteľských zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané, čo vyplýva
z toho, že je neprípustné, aby sa spotrebiteľ v spotrebiteľskej zmluve vzdával svojich práv. Pokiaľ

exekučný súd odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS, oprávnený je
toho názoru, že slovenská verzia prekladu textu písmena q/ bodu 1 prílohy tejto smernice, ktorá definuje,
čo je možné považovať za neprijateľnú podmienku, je odlišná od originálnej verzie a je jednoznačne
chybná. Uviedol, že vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového
práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Ani zo slovenského a
ani z ostatných jazykových znení písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice navyše nevyplýva, že riešenie
spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovských konaní je za každých okolností vždy zakázané. V
závere uviedol, že považuje za správne a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty a väčší počet
rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov), keďže v danej právnej veci vznikla otázka týkajúca sa

výkladu komunitárneho práva, na ktorú otázku je v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení európskeho
spoločenstva oprávnený odpovedať výlučne Súdny dvor, ktorému túto právomoc zveruje priamo zmluva,
aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku prerušil a
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudicálne otázky v
znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2.
V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje
uzatvorenietakejrozhodcovskejdoložky,ktoráustanovuje,ževšetkysporyvzniknutézozmluvy(vrátane

sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,
alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa

táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou
v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3.
Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoréaplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného nebolo podané.

Odvolací súd rozhodol vo veci prvýkrát uznesením č. k. 17CoE/246/2012-74
z 29. 11. 2012. Uznesenie odvolacieho súdu zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z
26. 03. 2015 sp. zn. 2Oboer/218/2013 z dôvodu, že odvolací súd opomenul rozhodnúť o návrhu

oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p.

Krajský preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
v texte len „O. s. p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Z predloženého spisu odvolací súd mal preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol súd prvého stupňa.
Okresný súd však vychádzal z názoru, že rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná v zmluve
a ani zmluvnými stranami podpísaná, nebola uzavretá
v predpísanej forme a z tohto vyvodil záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorá spôsobuje
nevykonateľnosť exekučného titulu. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že Zmluva o úvere

č. 6420447 z 15. 04. 200 je spotrebiteľskou zmluvou a bolo opodstatnené zaoberať sa tým, ako boli
koncipované jednotlivé zmluvné podmienky tejto zmluvy vrátene rozhodcovskej doložky. Krajský súd v
prvom rade skúmal, či rozhodcovské konanie bolo vykonané na základe uzatvorenej rozhodcovskej
zmluvy, buď formou osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky (§ 4 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní). Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený k návrhu na vykonanie exekúcie

pripojil rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 22227/2009 z 18. 01. 2010, vydaný Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. so sídlom v Bratislave. Rozhodcovský
súd svoju právomoc odvodil od rozhodcovskej zmluvy (doložky), ktorá je obsiahnutá vo Všeobecných
podmienkach v článku 18, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere uzatvorenej medzi
oprávneným a povinným. Podľa rozhodcovskej doložky všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere

a v súvislosti s ňou medzi zmluvnými stranami mali byť riešené
v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a. s. so sídlom v Bratislave, alebo pred príslušným súdom
v Slovenskej republike. V danom prípade rozhodcovská zmluva (doložka) bola uzavretá ako jeden
dokument, ktorý bol podpísaný oboma zmluvnými stranami. Z obsahu zmluvy o úvere je zrejmé, že

dlžník (povinná) sa oboznámil so všeobecnými obchodnými podmienkami, nevyslovil voči ním výhrady a
zaviazala sa ich dodržiavať. Tiež je nepochybné, že Všeobecné obchodné podmienky, ktorých súčasťou
je rozhodcovská doložka (čl.18.) sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, s ktorou vytvárajú jeden dokument
atentobolpodpísanýobomazmluvnýmistranami.Zmluvaoúvereobsahujejednoznačnýazrozumiteľný
odkaz na Všeobecné obchodné podmienky a vyhlásenie, že s ňou boli zmluvné strany oboznámené

Odvolací súd na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že rozhodcovská doložka bola
uzatvorená písomne ako jeden dokument a bolo dôvodné, aby exekučný súd preskúmal jej obsah z
hľadiska, či táto podmienka spotrebiteľskej zmluvy nie je neprijateľná a podľa § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka účinného v čase jej uzatvorenia neplatná.

Uzavretú rozhodcovskú doložku, koncipovanú v znení, ako vyplýva z bodu 18. Všeobecných podmienok
poskytovania úveru, krajský súd posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Ide o absolútne neplatnú zmluvnú
podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, pretože zjavne spôsobuje nerovnováhu medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti
tohto zmluvného dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne
dojednaná, spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp.
niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma,
v akej sú zmluvné dojednania napísané sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom

dojednaní v takomto texte obsiahnutých. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu,
pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny rozhodcovský súd,
ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Ak právomocrozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že
rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti)
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,

ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Nulitný právny akt nikoho nezväzuje a hľadí
sa na neho akoby neexistoval. V danom prípade boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa
§ 57
ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, pretože na základe neplatnej rozhodcovskej doložky došlo k
vydaniu exekučného titulu, ktorý nemožno považovať za materiálne vykonateľný.

K odvolacej námietke oprávneného smerujúcej k možnosti preskúmať rozhodcovský rozsudok, odvolací
súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd
nielen v procesnom štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených
procesnýchpredpokladov,zaktorýchsúdpoveríexekútoravykonanímexekúcie,jeoprávnenýazároveň
povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy (doložky), ale počas celého exekučného konania. Súdna prax je jednotná v názore, že v

štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný
titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie
a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po
stránke formálnej ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v

rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo
dňa 13. októbra 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. februára 2012). Či sa jedná o rozhodnutie
formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo
vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t. j. určitosť, zrozumiteľnosť
a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene

vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať
exekučný titul počas celého exekučného konania, t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo
formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení
okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj
v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania, uznesením ktorým bola exekúcia zastavená,
mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, sa zaoberal

Ústavný súd Slovenskej republiky aj v uznesení sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23.
novembra 2011, v ktorom uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť
exekučnéhotituluvktoromkoľvekštádiuužzačatéhoexekučnéhokonaniaanielenvsúvislostisvydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v

tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý
v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť

v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý
v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal
neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku

žalobou podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol
posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či
oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd
viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd.

Nie je sporné, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno preskúmať podľa § 37 Zákona o
rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný
rozsudok súdu (§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní). Súčasne ales týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul -
rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má

predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má
na to právomoc. Tento právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v rozhodnutí Súdneho dvora
(ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16. 11. 2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním
nekalých podmienok
v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť

aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom
úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o
úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede
je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho
práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ani predošlé
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne

rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí
preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len
na návrh účastníka.

Pokiaľoprávnenýnamietal,žeexekučnýsúdzaložilasvojerozhodnutieodôvodnilnormatívnouúpravou,
ktorá v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie smernice Rady
93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť, odvolací súd (aj keď toto tvrdenie nie je pravdivé)
poukazuje na článok 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v

zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho
práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná
pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 smernice,
zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke
dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy,

ku škode spotrebiteľa. Citovaná smernica Rady bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom
č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho
účinku tak, ako to vyplýva z čl. 6
cit. smernice je táto záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo
k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.

Nedôvodná je námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie
skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam, kde povinným
je spotrebiteľ, súdna prax vyžaduje určitú zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo ho považuje za „slabšieho“

voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučný súd a exekútor dbať o to, aby
nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. Pre záver
o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením
zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú
oprávneným ako dodávateľom.

Oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na podklade nespôsobilého exekučného titulu, preto podľa §
203 ods. 1 Exekučného poriadku oprávnený má povinnosť zanášať trovy exekúcie, pretože zavinil jej
zastavenie. Súdny exekútor si žiadne trovy exekúcie nevyčíslil ani po výzve súdu preto mu okresný súd
opodstatnene trovy exekúcie nepriznal.

Odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.

Návrhu oprávneného na prerušenie konania za účelom predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie odvolací súd nevyhovel.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.Prerušenie podľa uvedeného ustanovenia je obligatórne, čiže súd je povinný konanie prerušiť, ako náhle
nastanú prekážky tu uvedené. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania,

vktoromSúdnydvorEÚmáprávomocvydaťrozhodnutieovýkladezakladajúcichzmlúvÚnie,oplatnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr EÚ, výklade štatútov orgánov zriadených
aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme
integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné

pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať
Súdny dvor
o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má
vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo
žiadneho ustanovenia O. s. p. nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu

dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu EÚ len na návrh účastníka
konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v
konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený
obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva

je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdučlenskejkrajiny,alezabezpečiťjednotnývýkladkomunitárnehopráva.Rozhodnutieootázkehraníc
aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo

o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom
zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru
EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu
k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor,
a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v

prejednávanom spore.
K prvej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, krajský súd uvádza, že
okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor
o všeobecnom zákaze (en bloc) rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Okresný
súd nepovažoval rozhodcovskú zmluvu za uzavretú. Iba odvolací súd skúmal konkrétnu rozhodcovskú

doložku, a to z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok.
Zaoberal sa dôsledne otázkou, či predmetná rozhodcovská doložka ne/predstavuje v danom prípade
hrubú nerovnováhu v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, k čomu súd viedlo prvotné zistenie, že v danej veci ide
o typovú spotrebiteľskú zmluvu zakotvujúcu rozhodcovskú doložku. Na základe uvedeného skúmania

dospel odvolací súd k záveru, že nakoľko rozhodcovskú doložku v bode 18. Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru si spotrebiteľ preukázateľne osobitne nevyjednal, splynula s ostatnými štandardnými
podmienkami, dodávateľ spotrebiteľovi nevysvetlil význam rozhodcovskej doložky - rozdiel od zásad
občianskeho súdneho konania, či pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť súkromný súdny proces a nedal
mu po preukázateľnom poučení na výber rozhodnúť sa, že je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou

a neplatnou podmienkou. Otázka odvolateľa pod 1/ návrhu na prerušenie konania, je podľa názoru
odvolacieho súdu otázka akademická, ktorá nemá základ
v prejednávanom spore, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu
neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných
zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého
právneho názoru exekučného ani odvolacieho súdu nie je zásadná a prejednávaný spor po stránke
právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá

nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Prílohaobsahujeindikatívnyanevyčerpávajúcizoznampodmienok,ktorésamôžupovažovaťzanekalé.
Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica vjednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských
zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných
podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho

poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie
v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že
daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne
a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za

neprijateľnú,atobezohľadunato,čisanachádzamedzivýpočtomneprijateľnýchzmluvnýchpodmienok
obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp.
v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53
ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným
v bode 18. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru, že

rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj
druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď
prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je

rozhodnúťkonkrétnyspor,ktorýjevovýlučnejkompetenciivnútroštátnehosúdu,alezabezpečiťjednotný
výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

K tretej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, odvolací súd poukazuje
naustálenújudikatúraSúdnehodvoraEÚ(rozsudokvoveciElisaMaríaMostazaClaroprotiCentroMóvil

Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98). Je
zrejmé, že pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských
zmluvách s tým, že
v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z
uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú

z vnútroštátneho práva. Podľa slovenského práva je to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57
ods. 1, 2 Exekučného poriadku, oba spočívajú v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je
možné v exekučnom konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo
všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť

vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom
17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty
o práve na spravodlivý proces.

Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám na základe existujúcej konštantnej

judikatúry Súdneho dvora EÚ a bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď
toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda

na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou

otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Exekučný poriadok ukladá súdu skúmať vykonateľnosť exekučného titulu nielen
v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj v
ďalších nadväzujúcich ustanoveniach, konkrétne v ustanovení § 57, v ktorom uvádza viaceré dôvody nazastavenie exekúcie pre prípad, že bola (nesprávne) nariadená. S týmto názorom oprávnený nesúhlasí
a tvrdí, že súd by mal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a podať Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 (prvá a druhá veta) Exekučného

poriadku s čl. 1 ods. 1 (prvá veta) Ústavy Slovenskej republiky "pre rozpor s princípom právnej istoty a
princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok".

Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky
len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi, na základe ktorého môže súdny exekútor podľa § 36 ods. 2 Exekučného poriadku
vykonávať exekúciu. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúciealebonávrhnavykonanieexekúciealeboexekučnýtitulniesúvrozporesozákonom(§44ods.
2Exekučnéhoporiadku)vychádzasúdztvrdeníoprávnenéhovnávrhunavykonanieexekúcie.Udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi teda nepredstavuje rozhodnutie, ktoré by tvorilo
prekážku rozsúdenej veci pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 a § 58 Exekučného poriadku.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú
nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k
záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tomto prípade postúpi návrh

ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Článok 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb.) znie: Slovenská republika je
zvrchovaný demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Slovenská
republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy,

ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Na prerušenie konania podľa citovaného ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. účastník konania
nemá právny nárok (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/47/1996
zo dňa 22. 07. 1996 uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov pod č. R

53/1999) a neprerušením konania z tohto dôvodu nedochádza k odňatiu možnosti účastníka konania
konať pred súdom (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/294/2008
zodňa06.05.2009)anikporušeniuprávaúčastníkakonanianaspravodlivýproces(porovnajuznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/127/2005 zo dňa 04. 05. 2005). Povinnosť prerušiť
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. má súd v prípade, ak sám dospeje k záveru, že všeobecne

záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore ústavou, zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Podľa § 36 ods.5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno

podať návrh na obnovu exekučného konania.

Problematikoupostupuvšeobecnéhosúdupriprerušeníexekučnéhokonaniapodľa §109ods.1písm.
b) O. s. p. za účelom predloženia návrhu ústavnému súdu o nesúlade všeobecne záväzného právneho
predpisu, ktorý sa týka veci s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná, sa plénum Ústavného súdu SR zaoberalo už vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS
16/02, kde v uznesení z 20. mája 2002 vyslovilo svoj právny názor a z neho vyplývajúci záver, že :
Podľa§254ods.3ObčianskehosúdnehoporiadkunaexekučnékonaniepodľaExekučnéhoporiadkusa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku (vrátane III. časti, v ktorej
je § 109 ods. 1), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým ustanovením,

ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 Občianskeho
súdneho poriadku, pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo.
Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon (v poznámke pod čiarou je uvedený napríklad
zákon č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno
prerušiť.

Z uvedených procesných predpisov vyplýva, že navrhovateľ ako exekučný súd nemohol exekučné
konanie pred ním prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku."

K odôvodneniu rozhodnutia pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky vo vecisp. zn. PL. ÚS 16/02 je pripojené aj odlišné stanovisko Ľudmily Gajdošíkovej k tej časti odôvodnenia,
ktoré sa týka možnosti prerušenia exekučného konania podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
v znení : tým, že podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sú sudcovia pre výkon svojej funkcie

a pri rozhodovaní viazaní na rozdiel od právneho stavu do 1. júla 2001 nielen zákonom, ale aj ústavou,
ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom, z odseku 2 cit. článku
priamo vyplýva oprávnenie súdu v prípade, že sa domnieva, že všeobecne záväzný právny predpis, jeho
časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému
zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie prerušiť a podať návrh na

začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Iný záver ako vyššie uvedený by
podľa mňa bol neakceptovaním ústavnoprávneho princípu, ktorého uplatnenie nemôže byť limitované
zákonom, resp. každý zákon upravujúci procesný postup súdu musí rešpektovať tento ústavnoprávny
princíp, aj keď túto možnosť prerušenia konania výslovne neupravuje.

Odvolací súd rešpektuje názor ústavného súdu vyslovený v uznesení sp. zn.

PL. ÚS 16/02, o nemožnosti prerušiť exekučné konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p.
z dôvodu pravidla zakotveného v § 36 ods.5 Exekučného poriadku, súčasne však v zhode
s odlišným názorom Ľudmily Gajdošíkovej k tej časti odôvodnenia unesenia PL. ÚS 16/02, ktoré sa
týka možnosti prerušenia exekučného konania podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je toho
názoru, že ak by súd dospel k názoru o potrebe postupu podľa

čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v exekučnom konaní, mohol by Ústavnému súdu SR podať
návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Odvolací súd nedospel k záveru o rozpore ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku upravujúceho
spôsob rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s článkom 1 Ústavy Slovenskej republiky, preto neuplatňuje
postup podľa čl. 125 ods.1 Ústavy SR.

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods.1 písm. b ) O. s. p.
vzmyslezáverovústavnéhosúduvuzneseníPL.ÚS16/02neboldôvodnýabolopotrebnéhozamietnuť.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.