Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, September 30, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9CoE/66/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8814208541
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8814208541.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/
A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, zastúpeného advokátska kancelária verita, s.r.o., so sídlom
Karpatská 18, 811 05 Bratislava, IČO: 35 940 875, proti povinnému: R. T., nar. X.X.XXXX, bytom P. XXX,
o vymoženie 95,78 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad
Topľou č. k. 9Er/934/2014-11 zo dňa 10.10.2014, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že sa vymáha plnenie
zo spotrebiteľskej formulárovej zmluvy a rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná, nakoľko nebola
spotrebiteľom osobitne vyjednaná. Dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej
zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s ustanoveniami
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj v rozpore s ustanoveniami Smernice 93/13/EHS. Preto
prvostupňový súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie a navrhol, aby príslušný
súd uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vyhovuje, alternatívne, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, čím bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom. Je toho názoru,
že súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, a to skúmaním iných listín
ako pripúšťa znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a zákonné limity pre skúmanie exekučného
titulu podľa § 45 ods. 1,2 ZoRK a prekážky rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky.
Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké právne účinky ako rozsudok
všeobecného súdu, má ním byť exekučný súd viazaný rovnako. Exekučný súd preto nemá oprávnenie
skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe
ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa §
37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35
ZoRK). Poukázal na to, že právny predchodca oprávneného postupoval v súlade s § 93b zákona
o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v
predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Poukázal tiež
na nemožnosť aplikácie Smernice 93/13/EHS a rozsudkov Súdneho dvora EÚ, ako aj na neprimerané
zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia.

Sudca prvostupňového súdu, ktorému bola vec daná na vybavenie, podanému odvolaniu nevyhovel a
vec postúpil na ďalšie rozhodnutie v súlade s § 374 ods. 4 O.s.p. odvolaciemu súdu.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez zopakovania, či doplňovania dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa. Preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213
ods. 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný
dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený toto uznesenie preskúmavať z iných
dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady
konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto
preskúmaní napadnutého uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného nie je
opodstatnené.

Pre konečné rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci má zásadný význam skutočnosť, že
rozhodcovská doložka, uvedená v Zmluve o osobnom účte zo dňa 21.10.2005 nebola platne uzavretá
a aj v období od 25.11.2004 do 31.12.2007 sa mohli posudzovať spotrebiteľské zmluvy uzavreté podľa
Obchodného zákonníka podľa ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v znení v tom čase
platnom.

Zmluva o osobnom účte zo dňa 21.10.2005 uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a
povinnou, je z hľadiska svojho obsahu Zmluvou o bežnom účte upravenou v ustanoveniach § 708
a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá sa v súlade s § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka
spravuje Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Pokiaľ je
však účastníkom takejto zmluvy osoba spĺňajúca podmienky pre označenie spotrebiteľa, musí byť takýto
záväzkový vzťah posudzovaný v prvom rade podľa Občianskeho zákonníka. Použitie Občianskeho
zákonníka bolo však v období od 25.11.2004 do 31.12.2007 prípustné nielen podľa § 1 ods. 2
Obchodného zákonníka, t. j. v prípadoch, ak niektoré otázky nebolo možné riešiť podľa Obchodného
zákonníka, ale aj podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Podľa tohto ustanovenia
sú spotrebiteľskými zmluvami aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka, ak sa uzavierajú vo
viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na
spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, t. j. Občianskeho zákonníka, sa
majú primerane použiť ustanovenia tohto osobitného predpisu, t. j. Občianskeho zákonníka.

Platnosť rozhodcovskej doložky dojednanej v Zmluve o osobnom účte zo dňa 21.10.2005 sa musí
posudzovať tak podľa ustanovení § 3, 4 a 5 zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z. z. - ďalej len
ZoRK, ako aj podľa ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 21.10.2005.

V Zmluve o osobnom účte zo dňa 21.10.2005 sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z
tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad budú rozhodované pred Stálym rozhodcovským
súdom pri Asociácii bánk SR, a to podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu, pričom
toto rozhodnutie bude pre obidve zmluvné strany konečné a záväzné.

Ku dňu uzavretia zmluvy dňa 21.10.2005 neobsahoval ani Zákon o ochrane spotrebiteľa, ani
Občiansky zákonník, či Obchodný zákonník ustanovenia, na základe ktorých by bolo možné posudzovať
primeranosť zmluvných dojednaní riešiacich právomoc subjektu oprávneného rozhodovať o právach a
povinnostiach z tejto zmluvy. Až s účinnosťou od 1.1.2008 bolo do Občianskeho zákonníka zapracované
ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/, ktoré špecifickým spôsobom prevzalo zásadu upravenú v Prílohe k
článku 3 ods. 3 bod 1, písm. q/ Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, ktorá označila za nekalú podmienku takú, ktorej zmyslom alebo účinkom
je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo bránenie v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať
akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Podobne od 1.1.2008 nadobudla účinnosť nová úprava §
53 ods. 2,3 Občianskeho zákonníka o podmienkach individuálneho dojednania zmluvnej podmienky.

Avšak vzhľadom k tomu, že s účinnosťou od 1.5.2004 pristúpila Slovenská republika k Európskej únii,
sú považované súdy v Slovenskej republiky ako vnútroštátne súdy členského štátu Európskej únie, za
súčasť súdneho systému Európskej únie. Zmluva o pristúpení výslovne zakotvila záväznosť úniového
práva pre pristupujúce štáty.

Počnúc od 21.4.1993 nadobudla účinnosť Smernica Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách - ďalej len „Smernica“.

Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná
je považovaná za neprimeranú, ak v rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje významnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ktoré vyplývajú z danej zmluvy v neprospech spotrebiteľa.
Podľa čl. 3 ods. 2 vety prvej podmienka je vždy považovaná za nedohodnutú individuálne, pokiaľ bola
spísaná vopred, a spotrebiteľ preto nemohol mať žiadny vplyv na obsah podmienky, najmä v súvislosti
s vopred spísanou bežnou zmluvou. Podľa čl. 3 ods. 3 príloha Smernice obsahuje informatívny a
nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za neprimerané. V prílohe Smernice
„Podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3“ sa pod písmenom q/ ako príklad neprimeranej podmienky uvádza:
„neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať
akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať
mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať
na inej zmluvnej strane.“

Smernicu ES nemožno aplikovať priamo, lebo Smernica ako prameň komunitárneho práva nemá
horizontálny (teda v zásade súkromnoprávny) priamy účinok. Avšak existuje
komunitárna povinnosť vykladať vnútroštátne právo spôsobom zlučiteľným so Smernicou, ako to vyložil
Európsky Súdny dvor vo veci C-17/83 von Colson & Comman (tzv. nepriamy účinok smernice). Podľa
rozsudku Európskeho súdneho dvora C-106/89 vo veci Marleasing S.A. proti La Comercial Internationale
de Alimentation S.A. národnú úpravu neuskutočňujúcu alebo špatne uskutočňujúcu Smernicu je nutné v
čo najväčšom rozsahu interpretovať vo svetle a znení Smernice, aby bol dosiahnutý výsledok uvedený
v Smernici.

Pritom právo Európskej únie, a teda aj Smernicu o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, ako aj vykonávajúcu národnú úpravu treba vykladať iba v kontexte Európskej únie a nie práva
národného.

Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu je výhradná rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej
zmluve, ktorá zakladá výlučnú právomoc rozhodcovského súdu, ktorá podľa spisových údajov nebola
individuálne dohodnutá, neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Takéto zmluvné ustanovenie je neplatné
podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorých výklad je v
súlade s čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách.

Rozhodcovská zmluva, či rozhodcovská doložka, ktoré neboli individuálne dohodnuté, nesmú zhoršovať
postavenie spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní v porovnaní s jeho základnými právami v súdnom
konaní. Jedným z týchto práv je aj právo na ústne prejednanie veci pred všeobecným súdom
spotrebiteľa, ak je v postavení odporcu (§ 51, § 85 ods. 1, § 115 ods. 1 O.s.p.).

Za individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy treba považovať také, ktorému predchádzalo
poučenie spotrebiteľa o právnych dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy so zameraním na
zhoršenie procesných práv a povinností v neprospech spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním.
Spotrebiteľovi musí byť pritom daná reálna možnosť voľby, či prijme alebo neprijme rozhodcovskú
zmluvu. Voľba spotrebiteľa v prospech všeobecného súdu nesmie byť spojená s možnosťou neuzavretia
samotnej spotrebiteľskej zmluvy. Veriteľ (dodávateľ) musí splnenie týchto podmienok individuálneho
dojednania rozhodcovskej zmluvy v prípade pochybnosti preukázať (§ 53 ods. 3 Občianskeho
zákonníka), inak sa nepovažuje rozhodcovská zmluva za individuálne dojednanú.

Poučovaciu povinnosť veriteľa navrhujúceho uzavretie rozhodcovskej zmluvy spotrebiteľovi možno
vyvodiť z ustanovenia § 93b zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, upravujúceho podmienky uzavretia
rozhodcovskej zmluvy.

Ani zo Zmluvy o osobnom účte zo dňa 21.10.2005, ani z ďalších listín, ktoré mal rozhodcovský
súd a exekučný súd k dispozícii nevyplýva, že povinný pred podpisom zmluvy bol predchodcom
oprávneného takto poučený. V dôsledku toho nastupuje zákonom stanovená domnienka, že takto

dohodnutá rozhodcovská doložka sa nepovažuje za individuálne dojednanú. Táto rozhodcovská doložka
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného
ako spotrebiteľa. Neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky je daná tým, že sídlo rozhodcovského súdu
nie je totožné so sídlom
všeobecného súdu spotrebiteľa a už vôbec nejde o sídlo na inom mieste výhodnejšom pre spotrebiteľa.

S poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009, dojednanie
právomoci rozhodcovského súdu vzdialeného od miesta bydliska povinného viac ako 450 km je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá výrazne zhoršuje postavenie spotrebiteľa v rozhodcovskom
konaní v porovnaní s jeho základnými právami súdneho konania. Jedným z týchto práv je aj právo na
ústne prejednanie veci pred všeobecným súdom spotrebiteľa, ak je v postavení odporcu (§ 84 a 84 ods.
1 O.s.p.).

Za opodstatnenú nepovažuje odvolací súd ani obranu oprávneného týkajúcu sa tvrdeného prekročenia
právomocí exekučného súdu pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 6Cdo
1/2012 zo dňa 21.3.2012. Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia skúmaním platnosti rozhodcovskej
doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského vzťahu, ktorým
je právny vzťah založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou, súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie
vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnene posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomocí rozhodcovského súdu má v
spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.
Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriaci samostatné odvetvie
práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a
povinnostiach založený spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s
existenciou rozhodcovskej zmluvy nebránia ustanovenia § 21 ods. 2, alebo § 40 ods. 1 písm. c)
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov
rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupu
podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania, než spotrebiteľov,
znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc
rozhodcovského súdu v konkrétnej veci, v spotrebiteľskej veci tomu tak nie je. Aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.