Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 23, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/33/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8719203379
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8719203379.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr.

Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcov: 1) Z. J., nar. XX.XX.XXXX, G.
XXX/X, XXX XX S. K., 2) C. J., rod. Z., nar. XX.XX.XXXX, G. XXX/X, XXX XX S. K., právne zastúpených
advokátom JUDr. Romanom Škerlíkom, Letná 61, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO: 42 109 264, proti
žalovanému: Obec Spišský Štiavnik, Hornádska 241, 059 14 Spišský Štiavnik, IČO: 00 326 569, právne
zastúpenému Hudzík & Partners s.r.o., Poprad, Mnoheľova 830/15, IČO: 47 251 654, o určenie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu
Poprad sp.zn. 12C/29/2019-376 zo dňa 13.05.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%, o výške ktorej rozhodne súd I. inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalobu zamieta.
II. Zrušuje neodkladné opatrenie nariadené Okresným súdom Poprad pod sp. zn. 12C 29/2019 - 66 zo
dňa 26.8.2019.

III. Žalovaný má voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že títo sú povinní
ich zaplatiť spoločne a nerozdielne. O výške náhrady rozhodne súd I. inštancie samostatným uznesením
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.“

Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že žalobcovia sa žalobou doručenou
súdu dňa 24.07.2019 domáhali, aby určil, že vlastníci pozemku parc. T. č. XXX/X o výmere 919 m2 -
trvalýtrávnyporast,k.ú.S.K.,naLVč.X;pozemkuparc.T.c.XXXovýmere695m2-trvalýtrávnyporast,

k.ú. S. K., LV č. XXXX; a pozemku parc. T. c. XXX o výmere 1051 m2 - trvalý trávny porast, k.ú. S. K.,
LV č. XXX nadobudli vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré pozostáva z ich práva
prechodu peši a prejazdu motorovými a nemotorovými vozidlami cez pozemok parc. T. č. XXX/X, k.ú.
S. K., LV č. X a to v rozsahu zodpovedajúcemu výmere 129 m2 určeného geometrickým plánom č. XX/
XXXX vyhotoveným spoločnosťou GEFOS® SLOVAKIA, s.r.o., Bojnická 3, 831 04 Bratislava, IČO: 35
859 890 dňa 30.11.2018, autorizačne overeným dňa 10.12.2018 U.. P. D. a úradne overeným Okresným
úradom Poprad, katastrálny odbor dňa 04.02.2019 pod číslom 61-1166/18. Zároveň žiadali, aby súd určil

žalovanému povinnosť strpieť na svojom pozemku vykonávanie práva prechodu a prejazdu žalobcami.
Žalobu v písomnom podaní odôvodnili tým, že žalobca v prvom rade je výlučným vlastníkom pozemku
parc. T. č. XXX o výmere 695 m2 k.ú. S.J.. Predmetný pozemok nadobudol v roku 2015 titulom kúpy.
Právnym predchodcom žalobcu bol L. P., od ktorého daný pozemok odkúpil. Žalobkyňa v druhom radeje výlučnou vlastníčkou pozemku parc. T. č. XXX/X o výmere 919 m2 k.ú. S. K.. Pozemok nadobudla v
roku 1993. Obaja sú ako manželia bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku parc. T. č. XXX o výmere
1051 m2, k.ú. S. K.. Pozemok nadobudli v roku 2015 kúpou od K. A.. Žalovaná je výlučnou vlastníčkou

pozemku parc. T. č. XXX/X o výmere 1081 m2 - k.ú. S. K..
Na prístup peši, motorovými a nemotorovými vozidlami na svoje pozemky parc. T. č. XXX/X, T. č. XXX
a T. č. XXX od počiatku svojho vlastníctva využívali cestu prechádzajúcu cez pozemok vo vlastníctve
žalovanej parc. T. č. XXX/X. Takýto prístup k pozemkom žalobcov bol dlhodobo nerušene využívaný aj
právnymi predchodcami žalobcov, od ktorých žalobcovia nadobúdali svoje vlastnícke právo, minimálne

po dobu viac ako 10 rokov. Za účelom prístupu k pozemkom bol v minulosti vybudovaný aj most cez
koryto vodného toku, ktorý je do dnešného dňa zachovaný a využívaný. Prístupová cesta k pozemkom
vo vlastníctve žalobcov je vyznačená na mapovom portáli Úradu geodézie, kartografie a katastra
SR ako miestna účelová komunikácia, typ povrchu voľný/nespevnený. Ich právni predchodcovia L.
P. a K. A. boli viac ako 10 rokov vlastníkmi pozemkov parc. T. č. XXX a parc. T. č. XXX, pričom k
týmto pozemkom prechádzali z autobusovej zastávky cez obecnú parcelu T. č. XXX/X po betónovom

prejazdovom moste ramena rieky G. a ich právo prechodu a prejazdu nebolo nikdy spochybňované.
Na zameranie prístupovej cesty k pozemkom žalobcovia zabezpečili vypracovanie geometrického plánu
č. XX/XXXX, vyhotoveného spoločnosťou GEFOS® SLOVAKIA, s.r.o. Žalobcovia majú naliehavý
právny záujem na určení tohto práva súdom. Bez toho, aby bolo právo žalobcov zapísané v katastri
nehnuteľností, je ich právne postavenie neisté. Bez rozhodnutia súdu nemôžu dosiahnuť takýto zápis v

katastri nehnuteľností. Mali záujem vec so žalovanou vyriešiť mimosúdne. Žalovaná v podstate ich právo
zodpovedajúce vecnému bremenu akceptuje, no napriek uvedenému doposiaľ nevyhovela ich žiadosti.
Pozemok žalovaná mienila odpredať U.. A. a manželke pri zachovaní ich práva prechodu a prejazdu.
Vec bola opakovane predmetom jednania obecného zastupiteľstva, jeho komisií. Od revitalizácie územia
autobusovej zastávky, ktorou žalovaná podmieňovala ďalšie jednania, od ktorej uplynul už dlhší čas,

žalovaný nepristúpil na vysporiadanie sporu.
Na preukázanie svojich tvrdení navrhli vyžiadať si správu od príslušného orgánu, odkedy právni
predchodcovia žalobcov vlastnili pozemky parc. T. č. XXX, T. č. XXX/X a T. č. XXX, obhliadku na
mieste samom, navrhli vypočuť svedkov A. J., J. K., W. J., U.. Z. J., predložil fotografie, geometrický
plán, listy žalobcov, výpisy z listu vlastníctva, čestné prehlásenia, záznamy zo zasadnutí obecného

zastupiteľstva, zámeru na odpredaj pozemkov, komisie obecného zastupiteľstva, dodatočne informáciu
z mapy, oznámenie k ohláseniu drobnej stavby, výpisy z LV č. XXX, LV č. X a navrhol vyžiadať si spisový
materiál týkajúci sa spisu Z5376/2000, ktorého obsahom má byť osvedčenie o vydržaní N 300/2000,
odkázali na internetovú stránku, výpis z mapového portálu Úradu geodézie, kartografia a katastra SR a.i.
Priobhliadkenamiestesamomsúdvyhotovilnáčrty,ktorýmizachytilstavparcielXXX/XaXXX/Xvsmere

od autobusovej zastávky k záhradám vo vlastníctve žalobcov a zo zadnej strany v smere od parciel
XXX, XXX. Osobitne boli označené body ohliadky ako koryto rieky, breh rieky, oporný múrik, chodník,
nehnuteľnosť svedka A., plot žalobcov ohraničujúci parcelu XXX/X, prechod medzi parcelou XXX/X
a nehnuteľnosťami žalobcov na parcelách XXX/X a XXX/X. Medzi uvedenými parcelami sa nachádza
rameno rieky G. a breh ramena. Náčrt 4 slovne popisuje prístup k parcele XXX, na ktorú je možné

sa dostať v smere z hlavnej cesty smerujúcej k objektu poľnohospodárskeho družstva. Cestu pretína
tak rameno rieky G. ako aj hlavný tok rieky G. a končí pasienkom. Súčasťou náčrtov sú tiež namerané
vzdialenosti medzi jednotlivými objektami, hrádze, mostíka. Pri ohliadke bolo zistené, že cez parcelu č.
XXX/X v časti medzi múrom rodinného domu L. A. a oporným múrom na brehu rieky G. nie je možné
prejsť autom, ani vozom z dôvodu husto vysadených ihličnatých stromčekov v počte 7 na šírke 2,32

metra. K parcele XXX/X je v časti od autobusovej zastávky vybudovaný chodník, ktorý prechádza na
trávnik, hrádzu a ďalšiu trávnatú plochu.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia mal súd preukázané,
že žaloba nie je dôvodná. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali, aby súd určil, že vlastníci
pozemkov parc. čísel XXX/X, XXX a XXX v k.ú, S. K. (toho času žalobcovia samostatne, resp. v

BSM), nadobudli vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu práva prechodu peši a prejazdu
motorovým vozidlom cez pozemok parc. čísla XXX/X k.ú. S. K. a zároveň žalovanému uložil povinnosť
strpieť na svojom pozemku vykonávanie práva prechodu a prejazdu žalobcami.
Vo všeobecnosti je možné vecné bremeno charakterizovať ako vecné právo, ktoré obmedzuje
vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa

zdržať alebo niečo konať. Vyznačuje sa tým, že spočíva v obmedzení vlastníka nehnuteľnosti buď
na prospešnejšie využívanie nehnuteľnosti iného konkrétneho vlastníka, alebo na prospech určitej
fyzickej alebo právnickej osoby. Toto obmedzenie je späté so zaťaženou nehnuteľnosťou (obmedzenie
vlastníka) v prospech panujúcej nehnuteľnosti. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojenébuď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti alebo patria určitej osobe (§ 151n a nasledujúce Občianskeho
zákonníka).
Právnym dôvodom vzniku vecného bremena môže byť, rovnako ako u vlastníckeho práva zmluva,

dedenie, rozhodnutie príslušného orgánu, zákon a vydržanie. Predpokladom vzniku vecného bremena
vydržaním je nepretržitý výkon práva po dobu najmenej desať rokov, ak sú splnené aj ostatné podmienky
podobné vydržaniu vlastníckeho práva, uvedené v § 134 Občianskeho zákonníka. Vylúčené je vydržanie
práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu k nehnuteľnostiam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu
alebo vo vlastníctve zákonom určených právnických osôb (§ 125 Občianskeho zákonníka).

Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom
určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie
štátneho orgánu. Pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním musia byť splnené súčasne zákonné
predpoklady a to, že držba veci musí byť oprávnená po celú vydržaciu dobu, že musí ísť o
neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby a že musí ísť
o spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom

na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia
subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či
držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu
na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých

vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej
predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo
všeobecnosti platí, že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami,
ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva,
ktorého obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda

rozhodujúca vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach. Takýto okamžik nastáva napr. doručením
návrhu na začatie konania, v ktorom iná osoba uplatňuje svoje právo k veci. Subjektívny pocit držiteľa
nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.
Subjektom práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sa môže stať ktorýkoľvek zo subjektov

občianskoprávnych vzťahov. Môže to však byť iba tá osoba, ktorá požíva ochranu podľa § 129 a nasl.
Občianskeho zákonníka, t.j. tá, ktorá vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu pre seba (§
129 ods. 1), pričom je vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere o tom, že jej takéto právo patrí (§
130 ods. 1), t.j. že je oprávneným držiteľom. Ďalej musí ísť o spôsobilý predmet vydržania, pričom držba
musí trvať po určitú dobu (10 rokov) nepretržite a je možné do nej započítať aj dobu oprávnenej držby

právneho predchodcu držiteľa. Právne účinky vydržania nastávajú priamo zo zákona, čo znamená, že
splnením uvedených podmienok nielen vzniká právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ale vzniká aj
jemu korešpondujúca povinnosť z vecného bremena. Týmto okamihom sa menia právne vzťahy držby
zodpovedajúcej vecnému bremenu na právny vzťah z vecného bremena.
Na rozdiel od držby je vlastníctvo v platnom právnom poriadku (§ 123 a nasl. Občianskeho zákonníka)

staronovo chápané ako najvyššia právna moc nad vecou. Jeho obsahom je právo vlastníka vec držať,
užívať a disponovať s ňou. Vlastník má teda zo zákona základné oprávnenia, ktorými sú právo vec držať
(ius possidendi), vec užívať, požívať jej plody a úžitky (ius utendi et fruendi) a právo s vecou disponovať
(ius disponendi). Právo vec držať (tzv. právo držby) znamená nakladať s vecou ako s vlastnou. Ide tu o
základné, východiskové oprávnenie vlastníka, ktoré je nevyhnutným predpokladom pre výkon oprávnení

ostatných.
Medzi stranami nie je sporné, že žalobcovia v čase podania žaloby boli vlastníci, resp. spoluvlastníci
pozemkov parc. čísel XXX/X, XXX a XXX v k.ú, S. K. a žalovaný je vlastníkom parcely čísla XXX/X
k.ú. S. K., ktorú nadobudol delimitáciou od štátu. Rovnako nie je sporným, že žalobcovia aj ich právni
predchodcovia využívali parcelu XXX/X na prechod ku svojim pozemkom a žalovaný im nikdy v tomto

práve prechodu nebránil. Tieto skutočnosti vyplývajú z predložených listov vlastníctva, ostatných listín
aj výpovedí , žalobcov, ako aj svedkov. Žalovaný poprel splnenie podmienok pre nadobudnutie práva
vydržaním tak čo do vstupu do oprávnenej držby práva, ako aj dodržania zákonom stanovenej lehoty.
Súd prvej inštancie v prejednávanej veci dospel k záveru, že vlastníci parciel č. XXX/X,XXX a XXX
nenadobudli vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu a to právo prechodu a prejazdu cez

pozemok par. č. XXX/X. Takéto právo im nevzniklo, pretože nesplnili podmienky vydržania.
Žalobcovia založili svoje skutkové tvrdenia na tom základe, že ich právni predchodcovia, ako aj oni,
parceluXXX/Xužívaliminimálneodroku1993naprechodpešiaprejazdommotorovýmianemotorovými
vozidlami na pozemky parc. čísel XXX/X, XXX a č. XXX k.ú S. K. na základe dohody so žalovaným.O danej skutočnosti má svedčiť vyjadrenie samotného žalovaného, čestné prehlásenia ich právnych
predchodcov a to L. P. (pôvodný vlastník parcely č. XXX), K. A., pôvodný vlastník parc. č. XXX), ktorí sa
vyjadrili, že počas užívania pozemku ich právo prechodu a prejazdu z autobusovej zastávky viedlo cez

obecný pozemok a nebolo celú dobu obcou ani nikým iným spochybňované, ako aj podobné prípady,
kedy obec súhlasila s vydržaním práva vecného bremena k obecným pozemkom v prospech iných
súkromných osôb.
Z predložených listov vlastníctva je zrejmé, že vlastníkom parcely č. XXX/X bol pôvodne štát a na
základe delimitácie podľa zákona o majetku obcí predmetná nehnuteľnosť prešla do vlastníctva obce.

Vychádzajúc z obsahu ustanovenia § 135a ods. 3 Občianskeho zákonníka, účinného do 31.12.1991,
nebolomožnénadobudnúťvlastníctvovydržanímkveci,ktorátvorilapredmetsocialistickéhovlastníctva,
alebo ku ktorej veci mala socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov. Minimálne
do 31.12.1991 (novela Občianskeho zákonníka realizovaná zákonom č. 509/1991 Zb., účinná od
01.01.1992) právo zodpovedajúce vecnému bremenu nebolo spôsobilé byť predmetom vydržania. Z
uvedeného je zrejmé, že právni predchodcovia žalobcov, ktorí predmetný pozemok č. XXX/X užívali za

účelom práva prechodu a prejazdu, nemohli byť dobromyseľní v tom, že im uvedené právo patrí a ani
objektívne takéto právo nemohli vydržať. (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 5Cdo/260/2008, zo
dňa 10. decembra 2008). Uvažovať o splnení podmienok vydržania práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu vzhľadom k uplynutiu doby bolo možné u pôvodných vlastníkov od 01.01.1992. Žiadny z nich
a ani žalobkyňa v 2. rade vo vyhlásení o osvedčení nedeklarovali vznik takého práva. Ak L. P. a K. A. v

čestných prehláseniach uviedli, že po dobu viac ako 10 rokov ich právo prechodu a prejazdu na svoje
pozemky z autobusovej zastávky cez obecný pozemok nebolo obcou spochybňované, neznamená,
že boli držiteľmi vecného práva. Potvrdili iba to, že využívali , teda prechádzali a jazdili cez obecný
pozemok a obec voči tomu nemala výhrady. Vlastník K. A. však ku svojmu pozemku parc. č. XXX musel
ešte prechádzať cez parcely iných vlastníkov a to parcelu XXX/X vo vlastníctve právnej predchodkyne

žalobkyne v druhom rade, parcelu XXX vo vlastníctve L. P. a parcelu XXX vo vlastníctve Urbárskeho
spoločenstva a vlastník L. P. cez parcelu XXX/X. Nie je zrejmé, na akom právnom základe títo vlastníci
využívali právo prechodu a prejazdu ku svojim parcelám cez tieto ďalšie parcely. Žalobkyňa v druhom
rade sa stala vlastníčkou parcely XXX/X v roku 1993 titulom vydržania. Žalobkyňa nedeklarovala, aby
s vlastníkmi susediacich parciel sa dohodla na zriadení práva zodpovedajúceho vecnému bremenu

zaťažujúceho parcelu XXX/X. Aby súd mohol uvažovať o vzniku vecného bremena vydržaním vo vzťahu
kobecnejparceleXXX/Xvzhľadomkpodanýmčestnýmprehláseniam,muselobybyťdeklarovanéprávo
prechodu a prejazdu zodpovedajúce vecnému bremenu aj cez ďalšie parcely, minimálne parcelu XXX/
X vo vzťahu k parcele XXX a parcely XXX/X, XXX,XXX vo vzťahu k parcele XXX.
Držiteľ musí byť v dobrej viere, že vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu (NS SR

sp.zn. 2Cdon/1178/96, 22Cdo/1868/2000 a 22Cdo/2919/2000), čo zo žiadneho predloženého dôkazu
nevyplýva. Uvedené sa vzťahuje na obdobie od 01.01.1992, kedy boli vlastníkmi nehnuteľností právni
predchodcovia žalobcov, od roku 1993, kedy sa stala žalobkyňa v druhom rade vlastníčkou parcely XXX/
X.
Ak by malo byť právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním odvodzované od doby, kedy sa

vlastníkmi pozemkov XXX a XXX stali žalobcovia kúpou v roku 2015, nie je splnená zákonná podmienka
držby po dobu 10 rokov.
Vkúpnychzmluvách,anivosvedčeníovydržaní,nazákladektorýchžalobcovianadobudli nehnuteľnosti
v období rokov 1993 do roku 2015 nie je zmienka o existencii vecného bremena spočívajúceho v
práve prechodu a prejazdu cez susediace pozemky v prospech kupovaných pozemkov. Žalobcovia

ani netvrdili, aby ich prevodcovia inou formou oboznámili s tým, že s vlastníctvom nehnuteľností je
spojené právo zodpovedajúce vecnému bremenu in rem vo vzťahu k parcele XXX/X, resp. že takéto
právo prechodu sa vykonáva, akým spôsobom a v akom rozsahu. Ak sa žalobcovia o existencii takéhoto
práva nepresvedčili, nemohli byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že im toto právo
prislúchalo, lebo pri normálnej opatrnosti, ktorú je možné od každého požadovať, by si existenciu tohto

práva, prípadne právneho titulu, ktorý mal za následok jeho vznik, overili. (viď rozhodnutie NS SR sp.zn.
5Cdo/260/2008).
Samotná skutočnosť, že niekto koná spôsobom, zodpovedajúcim obsahu vecného bremena prechádzať
cez pozemok, nemôže viesť k záveru o oprávnenej držbe zodpovedajúcej vecnému bremenu aj preto, že
cez cudziu nehnuteľnosť je možné prechádzať na základe rôznych právnych titulov. Tu súd poukazuje

na rozsudok Najvyššieho súdu ČSR, sp.zn. 3Cz 47/89 (R 26/1987): K naplnění dobré víry nestačí,
když tvrzené „právo“ k nemovitosti bylo dlouhodobě vykonáváno, aniž vlastník nemovitosti v jeho
výkonu bránil, popřípadě, že bylo vykonáváno „od nepaměti“ například i jinými obyvateli obce apod.
Nabyvatelovo přesvědčení o tom, že mu právo odpovídající věcnému břemenu náleží, že nejednábezprávně, musí být podloženo důvodem opravňujícím k takovému přesvědčení, tedy okolnostmi
svědčícími o poctivosti nabytí. Obdobne zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk R 37/1992.
Pri posudzovaní dobromyseľnosti, že žalobcovia vykonávali právo zodpovedajúce vecnému bremenu,

nestačí iba ich subjektívne presvedčenie, ale je potrebné, aby boli v dobrej viere ku všetkým okolnostiam
teda i k okolnostiam, za ktorých by mohlo vecné právo vzniknúť. Nestačí skutočnosť, že sa niekto
chová spôsobom, ktorým naplňuje možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu tak, že
chodí alebo jazdí cez cudzí pozemok. To ešte neznamená, že je držiteľom vecného práva. Držiteľ
musí byť v dobrej viere, že vykonáva právo odpovedajúce vecnému bremenu (rozhodnutie NS ČR

22Cdo/1868/2000, č. 22Cdo/2919/2000). Žalobcovia nepredložili žiadne listiny, právny titul spôsobilý
mať za následok vznik tvrdeného práva. Toto právo odvodzujú iba z jeho faktického výkonu. Ak od
počiatku pozemok parcely XXX/X užívali v domnení, že ide už o existujúcu cestu užívanú aj inými
užívateľmi, toto objektívne vylučovalo ich presvedčenie, že pre seba ako vlastníkov susedných
nehnuteľností vykonávali právo prechodu peši a motorovým vozidlom a vylučovalo to i predpoklad ich
dobrej viery pri výkone tohto práva. Že neboli presvedčení, že nimi tvrdené vecné bremeno existuje a

že neboli v dobrej viere, svedčí skutočnosť, že napríklad v roku 2015 vyhotovili oplotenie parcely XXX/
X bezprostredne susediacej s parc. XXX/X, pričom nevyhotovili vstup pre možnosť prechodu na danú
parcelu. Skutočnosť, že v rámci oplotenia osadili stĺpy, na ktoré bolo možné zavesiť kovovú bránu nie
je dostatočnou pre konštatovanie, že zjavne mali záujem realizovať výkon vecného bremena vstupu
cez parcelu č. XXX/X. Právo prechodu a prejazdu ako vecné právo nikdy nebolo zapísané v pôvodnej

evidencii príslušného správneho orgánu, ani na listoch vlastníctva. Existenciu práva zodpovedajúcemu
vecnému bremenu žalobcovia špecifikovali až v podanej žalobe, pričom právo prechodu a prejazdu
resp. zriadenia takéhoto práva sa začali domáhať až v roku 2018 po tom, čo tretia osoba so súhlasom
žalovaného vykonala výsadu stromčekov na hranici pozemku, ktoré v súčasnosti zabraňujú možnosti
prechodu motorovým vozidlom. Listom zo dňa 23.04.2019 po aktivitách svedka L. A., ktorý prejavil

záujem si obecnú parcelu odkúpiť a zneprístupnil vstup na danú parcelu výsadbou stromčekov, požiadali
obec o riešenie prístupu k ich pozemkom a o zriadenie vecného bremena, k čomu mal slúžiť vyhotovený
geometrický plán. Zriadenie vecného bremena malo zamedziť zneprístupneniu prístupu k ich pozemkom
v intraviláne obce. Žalobcovia nekonštatovali existenciu práva vecného bremena a nedomáhali sa
oprávnení spojených s jeho existenciou.

Ak žalobcovia v konaní poukázali na prípady, kedy sa obec s fyzickou osobou dohodla na vzniku práva
vecného bremena, prípadne rešpektovala nadobudnutie práva výkonom práva (vydržaním) vo vzťahu k
pozemkom vo vlastníctve obce, vznik takého práva obec deklarovala. V danom prípade k tomu nedošlo
a žalovaný poprel existenciu takého práva žalobcami.
Predmetom konania nebolo zriadenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ale určovacia žaloba,

že takéto právo vlastníci parciel XXX/X, XXX a č. XXX vo vzťahu k parcele č. XXX/X vo vlastníctve
žalovaného majú. Preto sa súd osobitne nezaoberal procesnou obranou žalovaného spočívajúcou v
tvrdení, že žalobcovia sa na nehnuteľnosti môžu dostať minimálne ďalšími dvomi cestami a to v smere
od družstva ako aj prechodom vybudovaným medzi rodinným domom žalobcov a parcelou č. XXX/X. Ak
žalobcovia odvodili svoje právo prechodu a prejazdu z titulu existujúceho vecného bremena a domáhali

sauloženiapovinnosti žalovanému strpieťnasvojompozemkuvykonávanieprávaprechoduaprejazdu,
súd neuznal žalobu za dôvodnú v celosti.
Ako kontroverzné súd vyhodnotil správanie žalovaného, ktorý v priebehu konania deklaroval možné
zmierlivé vybavenie veci, dôležitosť parcely XXX/X vzhľadom k protipovodňovým opatreniam, prístupu k
protipovodňovej hrádzi a pritom toleruje stav, že treťou osobou bol fakticky zamedzený prístup k vodnej

stavbe a prívodnému kanálu akoukoľvek technikou v prípade živelnej udalosti.
O zrušení nariadeného neodkladného opatrenia súd rozhodol podľa ust. § 335 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, pretože žalobu vo veci samej zamietol.
O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia, ktorí navrhli odvolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Pokiaľ ide o
zákonom stanovenú vydržaciu dobu, ktoré je 10 rokov, žalobcovia trvajú na tom, že táto bola na strane
žalobcov riadne dodržaná a jej dodržanie žalobcovia súdu riadne preukázali. Žalobcovia majú za to, že
právo zodpovedajúce vecnému bremenu nadobudli vydržaním, a to najneskôr v r. 2003. Žalobkyňa v 2.

radejevedenáakovýlučnávlastníčkaparcelyreg.T.č.XXX/Xodroku1993atútoparceluakovlastníčka
odvtedy užívala spoločne so svojim manželom - žalobcom v 1. rade. Rozhodná vydržacia doba 10
rokov uplynula najneskôr 31.12.2003, pričom po celú túto dobu neboli žalobcovia vo svojom práve nikým
rušení. Nemožno mať žiadnu pochybnosť o tom, že prinajmenšom od nadobudnutia vlastníckeho právažalobkyne v 2. rade k pozemku parc. reg. T. č. XXX/X (v roku 1993), t.j. k pozemku ktorý bezprostredne
susedí s pozemkom žalovaného parc. reg. T. č. XXX/X, prechádzala žalobkyňa v 2. rade spoločne
so svojim manželom - žalobcom v 1. rade cez pozemok žalovaného parc. reg. T. č. XXX/X v dobrej

viere, že takýmto spôsobom je zabezpečený prístup na rodinný pozemok parc. reg. T. č. XXX/X, ktorý
patrí žalobkyni v 2. rade a ktorý využívala spoločne so svojim manželom žalobcom v 1. rade. Teda
od nadobudnutia vlastníckeho práva žalobkyne v 2. rade k pozemku parc. reg. T. č. XXX/X (t.j. od
roku 1993) boli žalobkyňa v 2. rade a jej manžel - žalobca v 1. rade presvedčení o tom, že im svedčí
právo zodpovedajúce vecnému bremenu, obsahom ktorého je právo prechodu a prejazdu cez pozemok

žalovaného parc. reg. T. č. XXX/X v prospech vlastníka susediaceho pozemku parc. reg. T. č. XXX/X a
preto k vydržaniu tohto práva došlo najneskôr v roku 2003, teda preukázateľne najneskôr 31.12.2003.
Pokiaľ súd v bode 68 rozsudku poukázal na tú skutočnosť, že pozemok parc. reg. T. č. XXX/X
predstavoval v minulosti predmet socialistického vlastníctva, a preto vo vzťahu k nemu nebolo možné
do 31.12.1991 nadobudnúť právo vydržaním, žalobcovia uvádzajú, že táto skutočnosť nebráni tomu,
aby žalobcovia takéto právo nadobudli vydržaním po 01.01.1992. Preto pokiaľ žalobcovia resp. ich

právni predchodcovia využívali prístup na svoje pozemky cez pozemok žalovaného parc. reg. T. č.
XXX/X, nemožno mať žiadnu pochybnosť o tom, že po zmene právnej úpravy, t.j. od 01.01.1992, sa
právo prechodu a prejazdu vykonávala vo vzťahu k pozemku žalovaného parc. reg. T. č. XXX/X ako
spôsobilému predmetu vydržania.
Nemožno mať preto pochybnosť o dodržaní zákonnej desaťročnej vydržacej doby, nepretržitosti držby

a k spôsobilosti predmetu vydržania. Prinajmenšom takúto pochybnosť nemožno mať vo vzťahu k
pozemku parc. reg. T. č. XXX/X, ktorý bezprostredne susedí s pozemkom žalovaného parc. reg. T. č.
XXX/X a na ktorý pozemok nebolo potrebné prechádzať cez iné pozemky než pozemok žalovaného
parc. reg. T. č. XXX/X. Oprávnená držba spravidla spočíva na skutkovom omyle, keď sa oprávnený
držiteľ domnieva, že bol napr. urobený právny úkon, hoci tomu tak nebolo, alebo naopak o určitej

skutočnosti, ktorá má za následok neplatnosť právneho úkonu, či inak bráni vzniku práva, nemá
vedomosť. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i
domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Dobromyseľnosť je teda presvedčenie nadobúdateľa,
že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Ide o psychický stav, o vnútorné presvedčenie

subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť
skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok,
teda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa, že vec mu patrí.
Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí,
je držiteľom oprávneným; pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1

Občianskeho zákonníka). Na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere popiera, bude, aby túto domnienku
vyvrátil, t.j. aby podal plný dôkaz zlej viery nadobúdateľa, a na jeho ťarchu pôjde, pokiaľ sa mu to
nepodarí (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25.2.2021, sp. zn. 5Cdo/64/2018).
Nemožno mať žiadne pochybnosti o tom, že existovala dohoda medzi žalovaným a právnymi
predchodcami žalobcov, umožňujúca žalobcom resp. ich právnym predchodcom prechod a prejazd cez

obecný pozemok parc. reg. T. č. XXX/X. Skutočnosť, že táto dohoda nemala písomnú formu, prípadne
sa takáto dohoda nezachovala, nemôže znamenať, že by žalobcovia resp. ich právni predchodcovia
nemali právny titul vstupu do držby. Existenciu právneho titulu je potrebné skúmať s ohľadom na všetky
okolnosti daného prípadu. Žalovaný nikdy nenamietal výkon práva prechodu žalobcami či ich právnymi
predchodcami. Žalovaný nikdy neurobil žiaden právny úkon, ktorým by sa snažil žalobcom zabrániť vo

využívaní ich práva. Naopak, žalovaný toto právo žalobcov a ich právnych predchodcov akceptoval.
Osobitnú pozornosť si v tomto prípade zasluhuje svedecká výpoveď svedkyne K., v nadväznosti na
ktorú bola súdu predložená Notárska zápisnica N 300/2000 z 22.11.2000, spísaná na Notárskom úrade
O.. I. v S. E. K.. Uvádzaný prípad je skutkovo a právne zhodný s týmto súdnym sporom. Pokiaľ už v
minulosti došlo k osvedčeniu vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu - právo prechodu

a prejazdu cez obecný pozemok na zhodnom skutkovom základe, nevidia žalobcovia žiaden reálny
dôvod pochybovať o tom, že by v prípade žalobcov nemalo ísť o dobromyseľný výkon práva. Taktiež
žalobcovia poukazujú aj na zápisnicu z komisie obecného zastupiteľstva z 15.06.2020, z ktorej vyplýva
súhlasné stanovisko obce k vydaniu osvedčenia o vydržaní vo vzťahu k inej nehnuteľnosti. Uvedené len
potvrdzuje, že nemožno mať pochybnosti o oprávnenosti držby žalobcov.

Žalobcovia namietajú, že v súlade s § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa oprávnenosť držby
predpokladá, pričom bolo povinnosťou žalovaného, aby podal dôkaz o opaku. Žalovaný nepredložil
žiaden dôkaz, ktorý by bol spôsobilý vyvrátiť domnienku oprávnenosti držby. Naopak, z predložených
dôkazov vyplýva, že žalovaný v iných, skutkovo a právne prakticky zhodných prípadoch, nikdynenamietal splnenie podmienok vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu - právo prechodu
a prejazdu cez obecný pozemok v prospech vlastníka susediacich nehnuteľností. Žalobcom boli
tieto skutočnosti známe, keďže žalobcovia súdu predkladali dôkazy preukazujúce postoj žalovaného.

Žalovaný po celú dobu konania nepredložil jediný dôkaz zlej viery žalobcov. Žalovaný dokonca ani
len netvrdil, že by takýto dôkaz vôbec existoval. Pasivitu žalovaného v dokazovaní je preto potrebné
pripočítať na jeho ťarchu.
Súd preto pochybil, ak tejto skutočnosti nevenoval náležitú pozornosť. Odôvodnenie súdu je v tomto
smere nepresvedčivé, súd sa tejto skutočnosti vo svojom rozhodnutí v podstate vôbec nevenuje a

opomína pasivitu žalovaného v dokazovaní. Súd odňal žalobcom právo na spravodlivý proces, obsahom
ktorého je nepochybne aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Vychádzajúc aj z uvedeného nálezu Ústavného súdu SR považujú žalobcovia za dôvodný taký výklad
podmienok vydržania, ktorý dá do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby so stavom práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu, spočívajúceho v práve žalobcov na prechod a prejazd cez
pozemok žalovaného parc. reg. T. č. XXX/X. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že v obci S. K. bolo

obvyklé, že vlastníci pozemkov prechádzali na svoje susediace pozemky cez obecné pozemky, čo obec
akceptovala a nikdy nenamietala. Dokonca obec aj v iných, skutkovo a právne obdobných prípadoch,
nemala námietky k vydržaniu práva k iným pozemkom patriacim obci, čo bolo v priebehu tohto súdneho
konania preukázané.
Za nesprávny považujú žalobcovia aj názor súdu uvedený v bode 73 rozsudku, totižto že „ak od počiatku

pozemok parcely XXX/X užívali v domnení, že ide už o existujúcu cestu užívanú aj inými užívateľmi, toto
objektívne vylučovalo ich presvedčenie, že pre seba ako vlastníkov susedných nehnuteľností vykonávali
právo prechodu peši a motorovým vozidlom a vylučovalo to ich predpoklad dobrej viery pri výkone tohto
práva“.
V skutočnosti cesta prechádzajúca cez pozemok žalovaného parc. reg. T. č. XXX/X nemala

nikdy charakter verejnej komunikácie a takýto charakter nevyplýva ani z vykonaného dokazovania.
Skutočnosť, že na pozemku parc. reg. T. č. XXX/X sa nenachádzala žiadna prekážka, napríklad
oplotenie, ktorá by fakticky bránila v prechode a prejazde iným osobám ako žalobcom alebo ich
právnym predchodcom neznamená, že uvedená cesta mala verejný charakter. Naopak, aj z vyjadrenia
samotného žalovaného k infožiadosti vyplýva, že žiadna verejná cesta sa na pozemku parc. reg. T. XXX/

X nenachádzala.
Uvedená skutočnosť len potvrdzuje to, že pozemok žalovaného parc. reg. T. č. XXX/X bol uspôsobený
na prístup na terajšie pozemky žalobcov, prinajmenšom na pozemok parc. reg. T. č. XXX/X, po ktorý
bola zriadená cesta majúca súkromný, nie verejný charakter. Pokiaľ by neexistovala v minulosti žiadna
dohoda so žalovaným o prístupe cez pozemok parc. reg. T. č. XXX/X, nebol dôvod k tomu, aby tam

takáto cesta bola zriadená a aby most/koruna hrádze bol osadený zábradlím.
Názor súdu, že žalobcovia „neboli presvedčení, že nimi tvrdené vecné bremeno existuje a že neboli
v dobrej viere, svedčí skutočnosť, že napríklad v roku 2015 vyhotovili oplotenie parcely XXX/X
bezprostredne susediacej s parc. XXX/X, pričom nevyhotovili vstup pre možnosť prechodu na danú
parcelu. Skutočnosť, že v rámci oplotenia osadili stĺpy, na ktoré bolo možné zavesiť kovovú bránu nie je

dostatočnou pre konštatovanie, že zjavne mali záujem realizovať výkon vecného bremena vstupu cez
parcelu č. XXX/X“ je nesprávny a nelogický.
Práve skutočnosť, že žalobcovia už pri výstavbe plota vykonali prípravu na výstavbu brány tak, aby
bolo možné vstupovať na pozemky žalobcov z pozemku žalovaného parc. reg. T. č. XXX/X, svedčí o
tom, že žalobcovia mali záujem aj naďalej po dokončení oplotenia využívať prístup na svoje pozemky

cez pozemok žalovaného. Ak by žalobcovia takýto záujem nemali, tak by v takomto prípade nevykonali
žiadnu prípravu na zriadenie brány, neosadili by stĺpy umožňujúce zavesiť kovovú bránu, neponechali
by väčšie odstupové vzdialenosti medzi stĺpmi, na ktorých bude osadená brána tak, aby bol následne
možný vjazd. Kto by osádzal stĺpy so záveskami na bránu, ponechal väčšie odstupové vzdialenosti
medzi nimi než medzi ostatnými stĺpikmi oplotenia tak, aby bolo možné do budúcna riadne osadenie

brány a jej využívanie, ak by tak nechcel mať bránu?
Názor súdu je pritom v rozpore s bodom 65 rozsudku, kde súd vzal za preukázané, že žalobcovia
využívali prístup na svoje pozemky cez pozemok žalovaného parc. reg. T. č. XXX/X, čím je rozsudok
súdu vnútorne rozporný.
Rovnako tak za nedôvodné považujú žalobcovia úvahy súdu o tom, že „právo prechodu a prejazdu ako

vecné právo nikdy nebolo zapísané v pôvodnej evidencii príslušného správneho orgánu, ani na listoch
vlastníctva.“ Ak by takéto právo zapísané bolo, potom by nebolo potrebné, aby žalobcovia podávali
žalobu.Taktiež nesprávne je konštatovanie súdu o tom, že žalobcovia sa začali svojho práva prechodu a
prejazdu domáhať „až v roku 2018 po tom, čo tretia osoba so súhlasom žalovaného vykonala výsadu
stromčekov na hranici pozemku, ktoré v súčasnosti zabraňujú možnosti prechodu motorovým vozidlom.“

Je predsa logické, že pokiaľ žalobcovia dlhodobo prechádzali cez pozemok žalovaného parc. reg. T. č.
XXX/X, v tomto práve neboli rušení, nebolo im v práve prechodu a prejazdu bránené žalovaným a ani
inou osobou, a to až do výsadby stromčekov, žalobcovia nemali žiaden dôvod k tomu, aby sa domáhali
svojich práv. Po tom, čo im začalo byť bránené v prístupe na ich pozemky cez pozemok žalovaného
parc. reg. T. č. XXX/X, žalobcovia sa začali domáhať svojich práv. Uvedené len potvrdzuje presvedčenie

žalobcov o ich práve prístupu na svoje pozemky cez pozemok žalovaného, kedy žalobcovia pristúpili k
obranesvojhoprávabezprostrednepotom,čoimzačalobyťvtomtoprávebránené.Pokiaľsúdpoukázal
na list žalobcov zo dňa 23.04.2019, je potrebné uviesť, že žalobcovia sú právni laici a nevedeli o inštitúte
vydržania.Zobsahulistužalobcovpritombezakýchkoľvekpochybnostívyplýva,žežalobcoviadlhodobo
využívali prístup cez pozemok žalovaného parc. reg. T. č. XXX/X, kedy žalobcovia v liste poukazovali
aj na prísľuby žalovaného na zachovaní ich prístupu aj po revitalizácii a výstavbe múrika v roku 2011.

Daný list je potrebné vnímať v celom kontexte veci a vyhodnotiť ho v súvislosti so všetkými dôkazmi,
kedy je zrejmé, že žalobcovia poukazujú na to, že dlhodobo využívali prístup cez pozemok žalovaného
a že im takéto právo prístupu svedčalo v minulosti a svedčí aj naďalej.
Napokon skutočnosť, že žalobcovia sú presvedčení o tom, že im svedčí právo zodpovedajúce vecnému
bremenu, spočívajúce v práve prechodu a prejazdu cez pozemok žalovaného, a že žalobcovia majú

záujem toto právo naďalej využívať, dosvedčuje aj skutočnosť, že žalobcovia podali žalobu. Skutočnosť,
že žalobcovia bránia na súde svoje právo potvrdzuje ich záujem na tomto práve, preto považujú za
nesprávny, nedôvodný a značne prekvapivý záver súdu o tom, že by žalobcovia o toto právo prechodu
a prejazdu nemali záujem.
Žalobcoviatrvajúnatom,žeichdržbabolaoprávnenáavsúladesvyššieuvedenýmnálezomÚstavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 považovať taký výklad ustanovení Občianskeho
zákonníka o vydržaní, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav.
Žalobcovia majú za to, že rozhodnutie súdu, ktorým súd žalobe vyhovie, nijakým spôsobom nezasiahne
a nepoškodí žalovaného. Žalobcovia dlhodobo prechádzali cez pozemok žalovaného, ako to robili aj ich
právni predchodcovia, pričom žalovaný toto právo vždy akceptoval, nikdy nenamietal a nerobil tak ani

v priebehu súdneho konania. Rozhodnutie súdu nijakým spôsobom nezhorší postavenie žalovaného,
ale len uvedie do súladu dlhodobý stav. Deklarovanie existencie práva žalobcov zodpovedajúceho
vecnému bremenu, obsahom ktorého je právo prechodu a prejazdu nijako nebráni tomu, aby žalovaný
umožnil využívanie parcely reg. T. č. XXX/X aj iným osobám ako žalobcom a ani nezaväzuje žalovaného
na vykonanie úprav pozemku parc. reg. T. č. XXX/X. Žalobcovia vnímajú ako účelový a kontroverzný

postojžalovaného,ktorýnamietavznikprávazodpovedajúcehovecnémubremenuvprospechžalobcov,
bráni sa usporiadaniu vzťahov, hoci sám žalovaný uznáva, že žalobcovia cez jeho pozemok dlhodobo
prechádzali a žalovaný voči tomu nemal nikdy žiadne námietky.

3. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný, ktorý okrem iného uviedol, že prípadná zmena právneho

posúdenia danej veci odvolacím súdom, by mohla byť vnímaná ako ohýbanie práva, narušovanie
princípov právneho štátu a porušenie práva na spravodlivosť, spojená so súdnym zásahom do
vlastníckeho práva žalovanej, preto v nadväznosti na uvedené žiadal odvolací súd, aby odvolanie
žalobcov zamietol a rozsudok prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil. Zároveň požadoval náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Vo vyjadrení okrem iného uviedol, že na základe predložených listinných dôkazov žalobcov, ako aj
na základe už vypočutých svedkov, či už navrhnutých na strane žalobcov alebo žalovanej, žalobcovia
a ani ich právni predchodcovia, ktorých vydržaciu dobu si chceli žalobcovia započítať, nikdy neboli
dobromyseľní, že im skutočné právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí a to aj s poukazom na
skutočnosť, že ako ostatní obyvatelia žalovanej, a aj ďalšie tretie osoby, si vždy boli vedomí len toho,

že ide o verejné priestranstvo, ktoré môžu užívať v rámci všeobecného užívacieho práva k pozemku vo
vlastníctve žalovanej, pred rokom 1992 v socialistickom vlastníctve.
Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobcovia a ich právni predchodcovia nikdy neboli
dobromyseľní v tom, že im právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí a „obecnú“ parcelu v k.ú. S.
K., pare. č. XXX/X, užívali tak isto ako aj iné osoby, len ako verejné priestranstvo, v rámci všeobecného

užívacieho práva. Okolnosti, týkajúce sa využívania parcely D. XXX/X, cez ktorú pôvodne viedol
riečny brod, v mieste ktorého bola v 70. rokoch 20. storočia vybudovaná železobetónová zemná
protipovodňová hrádza s dvoma rúrovými prepustami, po ktorej korune sa dalo prejsť, nemôže dávaťžalobcom legitímne právo, zodpovedajúce vydržaniu vecného bremena, odvodzované aj od skutočnosti,
že aj ich právni predchodcovia využívali toto právo prechodu.
V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky z 28.08.2002, sp. zn. 22Cdo 1261/2002

„vedomieužívanianehnuteľnostíztituluprávaosobnéhoužívania,ktoréniejezameniteľnésvlastníckym
právom, vylučuje dobrú vieru užívateľa, že mu vec alebo právo ako vlastníkovi patrí.“ V zmysle Ro
NS ČR, sp.zn. 22Cdo1317/2002, Uz NS ČR z 19.09.2005, sp.zn 22Cdo 262/2005 „predpokladom
oprávnenosti držby je to, aby ten, kto s vecou nakladá ako so svojou, bol zo zreteľom na všetku okolnosti
vdobrejviere,žemuvecaleboprávopatrí.VedomosťužívaniavecizinéhotituluCnapr.ztituluosobného

užívania (tu môže byť aj príkladom právo užívania verejného priestranstva), teda dobrú vieru užívateľa,
že mu vec alebo právo patrí, priamo VYLUČUJE.“
V zmysle rozhodnutí vyšších súdnych autorít je dôležité uviesť, že „k naplneniu dobrej viery nestačí, keď
tvrdené „právo“ k nehnuteľnosti bolo dlhodobo vykonávané, bez toho aby sa vlastník nehnuteľnosti v
jeho výkone bránil. prípadne, že bolo vykonávané „od nepamäti“ napríklad inými obyvateľmi obce (čo
tvrdia žalobcovia v žalobe) a pod. Nadobúdateľovo presvedčenie o tom, že mu právo zodpovedajúce

vecnému bremenu patrí, že nekoná bezprávne „musí byť podložené dôvodom oprávňujúcim na toto
presvedčenie, teda okolnosťami svedčiacimi o poctivom nadobudnutí.“
Skutočnosť, či držiteľ je dobromyseľný alebo nedobromyseľný, treba vždy objektívne hodnotiť z hľadiska
triezveho osobného presvedčenia samotného držiteľa. V prípade žalobcov a ich právnych predchodcov
bolo preukázané svedeckými výpoveďami, ako aj výpoveďami samotných žalobcov, že si boli vždy len

vedomí toho, že užívajú na prechod a prejazd na svoje pozemky verejné priestranstvo vo vlastníctve
žalovanej a pred rokom 1992 v socialistickom vlastníctve, v rámci všeobecného užívacieho práva.
Oprávnenie zodpovedajúce vecnému bremenu teda možno nadobudnúť aj vydržaním. Predpokladom
tohto spôsobu nadobudnutia je nepretržitý výkon práva po dobu najmenej desať rokov, ak sú splnené
aj ostatné podmienky podobné vydržaniu vlastníckeho práva, uvedené v 134 Občianskeho zákonníka.

Vylúčené je vydržanie práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu k nehnuteľnostiam, ktoré môžu byť
len vo vlastníctve štátu alebo vo vlastníctve zákonom určených právnických osôb (§ 125 Občianskeho
zákonníka). Aj keď právna úprava vydržania je súčasťou právneho poriadku a spolu s ním podlieha
zmenámzodpovedajúcimstupňuvývojaspoločnosti,možnovovšeobecnostikonštatovať,žezákonnými
podmienkami vydržania boli oprávnená držba, uplynutie zákonom určenej vydržacej doby a spôsobilý

predmet vydržania.
Samotnáskutočnosť,ženiektokonáspôsobom,zodpovedajúcimobsahuvecnéhobremena,prechádzať
cez cudzí pozemok, nemôže viesť k záveru o oprávnenej držbe zodpovedajúcej vecnému bremenu aj
preto, že cez cudziu nehnuteľnosť je možné prechádzať na základe rôznych právnych titulov.
Subjektívny pocit žalobcov nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie práva zodpovedajúcemu

vecnému bremenu, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami, objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti
držby práva.“ Podľa písomného stanoviska SLOVENSKÉHO VODOHOSPODÁRSKEHO PODNIKU,
štátneho podniku, Odštepného závodu Košice, Správy povodia G. a I. zo dňa 08.10.2019 (ich zn. CS
SVP OZ KE 4099/2019/2), ktoré už bolo súdu prvej inštancie v priebehu súdneho konania predložené
(ďalej aj ako „Stanovisko“), „bolo v blízkosti dotknutého pozemku T. XXX/X na pravom brehu rieky G.

v rámci revitalizácie obce, zrealizované protipovodňové opatrenie - betónový múrik osadený na styku
plôch, šikmej časti brehu lieky G. a rovnej plochy, na ktorej je osadená autobusová zastávka.
Toto významné opatrenie, vykonané predovšetkým, vo všeobecnom záujme, bolo zrealizované na
základe schválenej projektovej dokumentácie, vypracovanej odborne spôsobilou osobou, za účelom
ochranu obyvateľstva pred povodňami a preto nie i e možné toto zrealizované opatrenie nijak meniť

a narúšať. Ďalším protipovodňovým opatrením obce bolo v minulosti v blízkosti dotknutého pozemku
vybudovanie železobetónovej hrádze s dvoma rúrovými prepustami, za účelom zregulovania vodného
prietoku rieku G. a ochranu obyvateľstva pred povodňami. Objekt nie je vybudovanú za účelom
premostenia a prejazdu cez koryto toku a v súčasnosti vzhľadom na poškodenie jeho ukotvenia,
nedoporučujeme prechod motorovými vozidlami.“

Vzhľadom na vyššie uvedené Stanovisko je zrejmé, že v aj prípade, ak naďalej žalobcovia opakovane
tvrdia, že k vydržaniu právu zodpovedajúcemu vecnému bremenu došlo, navrhované zmenenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie by nebolo vykonateľné, nakoľko by nebol zabezpečený prechod a
prejazd cez stavbu ochrannej hrádze, ktorá preukázateľne slúži ako protipovodňové opatrenie, a teda
žalobcovia by sa pešo alebo motorovými vozidlami mohli legálne dostať len po hranicu koruny hrádze,

či už zo strany od autobusovej zastávky alebo zo strany od nimi vlastnených nehnuteľností.
Nazákladevyššieuvedenéhomalžalovanýzato,žežalobcoviavdoterajšomkonanípredsúdomprvého
stupňa, nikdy nepreukázali „dobromyseľnosť a oprávnený vstup do držby“, podobne túto podmienku
nesplnili ani ich právny predchodcovia, preto nikdy nemohli nadobudnúť právo zodpovedajúcehovecnémubremenuvydržaním,apretojezostranyžalovanejdôvodnéžiadaťodvolacísúd,abyodvolanie
žalobcov zamietol, a napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil.
Je dôležité pripomenúť dôležité okolnosti, že žalobcovia cez dotknutý pozemok žalovanej zriadili

nelegálnu stavbu, oceľový most o svetlej šírke 258 cm, slúžiaci ako prechod a prejazd motorovým
vozidlom, vedúci z ich dvora (D. č. XXX/X) do ich záhrady (D. č. XXX/X, XXX, XXX), pričom na ich
pozemky (D. č. XXX/X, XXX, XXX) vedie aj ďalší prístup pešo a motorovými vozidlami, a to poľnou
cestou, vedúcou cez trávnaté pastviny popri rieke G., ktorá bola v nedávnej minulosti rok 2018 - 2020
opakovane použitá aj na dovoz zeminy, nákladným dopravným prostriedkom. Okrem iného žalobcovia

vystavili časť oplotenia na dotknutom pozemku žalovanej, čo žalovaná vníma ako neoprávnený zásah
do jej práv a absenciu dobromyseľnosti žalobcov vo vzťahu ku pozemku D. č. XXX/X.
Domnelé právo vecného bremena žalobcov nemôže byť v právnom štáte vnímané ako „silnejšie právo“,
slúžiacenaobmedzenievlastníckehoprávažalovaného,pričomjepotrebnémaťnazreteli,žežalobcovia
sa v konaní pred súdom prvej inštancie domáhali potvrdenia vydržania vecného bremena, ktoré nemá
právne opodstatnenie, nakoľko má byť tento inštitút vecného bremena využívaný iba v nevyhnutnej

miere, ak nemožno zabezpečiť iným spôsobom výkon vlastníckeho práva.
Nakoľko žalobcovia majú zabezpečený výkon vlastníckeho práva na svojich pozemkoch,
nachádzajúcich sa okrem iného aj v zátopovej oblasti rieky G., iným spôsobom ako prístupom pešo a
motorovými vozidlami na svoje pozemky cez železobetónovú zemnú hrádzu na pozemku D. č. XXX/X,
súd prvej inštancie správne vyhodnotil žalobu ako od počiatku nedôvodnú, a zamietol ju.

4. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu
predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je neopodstatnené.

5. Súd má obmedzenú dôkaznú iniciatívu, ktorá sa v Civilnom sporovom poriadku presúva na procesné
strany. Obzvlášť dispozičný princíp, princíp kontradiktórnosti konania a zásada formálnej pravdy majú
v sporových konaniach podľa Civilného sporového poriadku obrovský význam najmä vo vzájomnej
kombinácii, pretože práve ich dôsledným uplatňovaním možno dosiahnuť stav, v ktorom zodpovednosť
za výsledok sporu leží najmä na stranách sporu.

6.Princípkontradiktórnostiazásadaformálnejpravdy(resp.zásadaprejednacia),obsiahnutévčlánkoch
8 a 9 základných princípov Civilného sporového poriadku, spočívajú v tom, že každá zo strán sporu
je povinná niesť bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom tých skutkových okolností, ktorých
existencia predurčuje jej výhru v súdnom spore; súd bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno nenesie a

pri rozhodovaní vychádza len z toho, čo tvrdili a preukázali strany sporu.

7. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje tú stranu, ktorá z existencie týchto
skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá tiež existenciu takýchto
skutočností tvrdí.

8. Vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je
povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám
sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe (§ 151n a nasl.
Občianskeho zákonníka). Vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení

s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu
alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva
(vydržaním); ustanovenia § 134 Občianskeho zákonníka tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva
zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností (§ 151o ods. 1
Občianskeho zákonníka). Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po

dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia
o plynutí premlčacej doby (§ 134 ods. 4 Občianskeho zákonníka).
Občiansky zákonník považuje vydržanie (§ 134 Občianskeho zákonníka) za jeden zo spôsobov
pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom osobitne určených

podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu, vyplývajúcemu z domnelého právneho
vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo bolo vykonávané počas ustanovenej doby nerušene
a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé.Predpoklady vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sú totožné s predpokladmi
nevyhnutýmiprevydržanievlastníckehopráva.Akojepredpokladomdobrejvieryuoprávnenéhodržiteľa
veci jeho presvedčenie, že mu vec patrí ako vlastníkovi, tak predpokladom dobrej viery oprávneného

držiteľa práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je presvedčenie, že mu patrí právo zodpovedajúce
vecnému bremenu. Toto presvedčenie musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k nemu
oprávňujú. Oprávnený držiteľ práva zodpovedajúceho vecnému bremenu musí byť „so zreteľom ku
všetkým okolnostiam“ v dobrej viere, že sa stal subjektom práva na základe zákonom predpokladaného
spôsobu vzniku vecného bremena, teda, že právo, ktoré k cudzej veci vykonáva, mu patrí, lebo riadne

vzniklo alebo na neho riadne prešlo.
Otázka existencie dobrej viery držiteľa sa posudzuje z hľadiska objektívneho, t.j. podľa toho, či držiteľ
pri normálnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti o
tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu vzniklo a že mu patrí. Dobromyseľnosť držby
zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať
pochybnosti o tom, že mu toto právo patrí. Nejde preto o držbu dobromyseľnú, pokiaľ držiteľ vedel

od počiatku o skutočnostiach objektívne (u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii)
spôsobilých vyvolať pochybnosti o tom, že mu toto právo patrí.

9. Pre naplnenie podmienok vydržania bez ďalšieho nepostačuje len užívanie pozemku alebo
vykonávanie práva, ktoré naplnenie z dôvodov vydržania je potrebné splnenie nasledovných náležitostí:

1) Faktické ovládanie veci alebo vykonávanie práva. Pritom fakticky vec ovláda nielen ten, kto ju
má priamo fyzicky u seba, ale aj ten, kto má príslušenstvo veci, ktoré mu umožňuje vec ovládať.
Nevylučuje sa ani spoločná držba veci alebo vykonávanie práva viacerými subjektami, napr. aj manželmi
ak sú splnené potrebné predpoklady oprávnenej držby. Vôľa nakladať s vecou alebo s právom ako so
svojimi. To znamená správať sa k veci tak, ako by držiteľovi vlastnícky patrila, obdobne to platí aj vo

vykonávaní práva. Dobrá viera, že mu vec alebo vykonávanie práva patria. Tú skutočnosť držiteľ veci
alebo vykonávateľ práva je dobromyseľný (bona fide) alebo nedobromyseľný (mala fide) treba vždy
zhodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska, z hľadiska osobného presvedčenia samotného
držiteľa veci, resp. vykonávateľa práva. Treba tu mať na zreteli, že dobromyseľnosť ako vnútorný
psychický stav nemožno priamo dokázať. Možno o nej usudzovať iba z okolností, z ktorých sa tento

psychický stav navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ
práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od
neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda alebo
právo, ktoré vykonáva patria. Okolnosti, z ktorých možno usudzovať na existenciu dobromyseľnosti
musí svoje preukázať držiteľ veci, resp. vykonávateľ práva (nadobúdací titul i keď neplatný, napr. kúpna

alebo darovacia zmluva). Takže subjekt, ktorý sa bude dovolávať súdnej ochrany podľa § 130 ods.
2 bude musieť okrem iného tvrdiť, resp. preukázať okolnosti, z ktorých možno usudzovať na jeho
dobromyseľnosť, teda okolnosti svedčiace o poctivosti právneho dôvodu nadobudnutia veci, resp. práva,
nie samú dobromyseľnosť ako vnútorné presvedčenie psychický stav.

10. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže
vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa.
Z hľadiska dobromyseľnosti držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne
relevantnoulentáskutočnosť,ktorámáobjektívneznakytitulu[prípadneajlendomnelého(putatívneho)]
nadobudnutia vlastníctva. Domnelým (putatívnym) titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť,

ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu (v súlade so zákonom zakladajúceho vznik
vlastníctva), chýba pri nej ale niektorá stránka (vlastnosť, znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva
vyžaduje objektívne právo. Takýmto domnelým titulom môže byť v praxi napríklad (a) dedičské
rozhodnutie o nadobudnutí veci, ktorá však v čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku,
(b) neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce vlastníctvo veci, (c) kúpna alebo darovacia zmluva, ktorá je

z niektorého dôvodu neplatná (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. apríla 2017, sp.zn. 3Cdo/17/2016).

11. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec
nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám
osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi

oprávnenostidržbypráva.(RozsudokNajvyššiehosúduSR,sp.zn.5Cdo260/2008,zodňa10.decembra
2008).12. Najviac univerzálnou definíciou pojmu „verejné priestranstvo“ je definícia resp. výklad, že „verejné
priestranstvo je priestor, ktorý je prístupný každému, bez toho aby musel prekovávať prekážky“. Ide o
podmienku fyzickej všeobecnej verejnej prístupnosti.

Slová „priestor prístupný bez obmedzení“ je nutné vykladať tak, že nejde o akékoľvek ľubovoľné
priestory, ale že ide o priestranstvá majúce podobný charakter ako námestie, trhovisko, cesty, miestne
komunikácie, parky a verejná zeleň.
Odvolací súd pripomína, že súdne konanie je pojmovo späté s dokazovaním minulých udalostí a
dejov. Dokazovať pritom zároveň „znamená presviedčať a dokázať znamená presvedčiť“. Dokazovanie

má okrem noetickej podstaty pre právne rozhodovanie aj funkciu ďalšiu, funkciu presviedčania: „V
pragmatickom pohľade nejde o to, aby argumenty boli objektívne platné, ale hlavne o to, aby účastníci
rozhovoru nadobudli presvedčenie o váhe argumentov.“
Dokazovanie má teda viacero stránok. Má svoju stránku noetickú a stránku argumentačnú (a s ňou úzko
späté stránky eristickú i rétorickú).
Z pohľadu noetického je základnou otázkou vzťahu dokazovania a pravdivosti poznateľnosť (miera

poznateľnosti)minulýchdejovaudalostí,inýmislovami:otázka,čivôbecsmealeboniesmeschopnítieto
deje a udalosti spoznávať v tej ich úplnosti, ktorá by oprávňovala pravdivostné hodnotenie výsledkov
tohto poznania.
Hoci sú v uvedenej právnej vete atribúty hodnotenia dôkazov vymenované vedľa seba, v skutočnosti
svojím zmyslom smerujú k jedinému cieľu. Týmto cieľom je overenie pravdivosti určitej tézy.

Vierohodnosť (napr. svedka, listiny) je faktorom zvyšujúcim mieru pravdepodobnosti overovanej tézy
induktívnym úsudkom (ak ide o vierohodnú osobu, možno predpokladať, že aj jej svedectvo v danej veci
je pravdivé, rovnako ako keď ide o verejnú listinu, spojenú nielen s verejnou autoritou, ale aj s určitou
mierou overovania osvedčovaných skutočností, možno obdobne predpokladať, že jej obsah je pravdivý).
Závažnosť potom znamená objasnenie skutočnosti, či dôkaz bezprostredne vypovedá o dokazovanej

téze alebo či z neho možno na túto tézu iba sprostredkovane usudzovať (z tohto pohľadu triedime
dôkazy na priame a nepriame, pričom priamym priraďujeme vyšší vypovedajúci potenciál pravdivosti).
Zákonnosť vykonania dôkazov má byť garantom pravdivosti dokazovanej tézy. Povedané inými slovami,
férovým spôsobom vedené dôkazné konanie (v trestnom práve spojené s aplikáciou najmä zásad
rovnosti zbraní, prezumpcie neviny, práva na obhajobu, in dubio pro reo) sleduje jednak nachádzanie

pravdy v konflikte proti sebe stojacich strán, jednak snahu o minimalizáciu chýb dokazovania, justičných
omylov a tým aj minimalizáciu prijímania nespravodlivých rozhodnutí./prof. JUDr. Pavel Holländer, DrSc
Dokazovanie, prednáška, 13.12.2016/.
Samotná všeobecná podstata a povaha verejného priestranstva vylučuje bez ďalšieho najmä
bezpečného preukázania titulu nevzbudzujúceho pochybnosti vstupu do /v tomto prípade práva

prechodu po pozemku/ dobromyseľného vykonávania tohto práva, čo i len možnosť objektívne
nadobudnúť presvedčenie držiteľa, že nad všetky pochybnosti mu toto právo patrí s originárnymi
účinkami vzniku vecného bremena vydržaním.
Pokiaľ sa žalobcovia odvolávajú na vyvrátiteľnú domnienku v pochybnostiach v prospech oprávnenosti
držiteľa podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak samotné užívanie verejného priestranstva

(napokon s ďalšími občanmi obce) vylučuje existenciu pochybnosti v spojení s absenciou titulu
vstupu do oprávnenej držby. Inak povedané v prejednávanej veci samotná realizácia prechodu cez
verejné priestranstvo nemôže založiť vznik vyvrátiteľnej domnienky podľa § 130 ods. 1 veta posledná
Občianskeho zákonníka.
Pokiaľ dôkazné prostriedky ponúknuté žalobcami nepreukázali ani len probabilitu existencie čo i len

putatívneho titulu vstupu do oprávnenej držby, nemohli legitímne očakávať úspech v konaní.

13. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší

proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp.zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd v
zhode so súdom prvej inštancie (pozri bod 73 napadnutého rozsudku) považuje žalobu za nedôvodnú aj
z dôvodu neunesenia dôkazného bremena v otázke titulu vstupu do oprávnenej držby z uplatňovaného
vecného bremena.

14. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania. Za daného stavu
odvolací súd rozsudok ako vecne správny so stotožnením sa s odôvodnením napadnutého rozsudku
potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).15. V konaní neboli žalobcovia úspešní. Naopak plne úspešný bol žalovaný, ktorému vznikol zásadne
nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1

CSP) a princípu úspechu zodpovedá aj výrok o ich 100 % náhrade v prospech úspešnej strany.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).