Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 26, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/46/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114224041
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8114224041.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členiek senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobkyne: H. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q.
XX, X., právne zastúpenej advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66,
Svidník, proti žalovanej: Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., so sídlom Mlynské
nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155, právne zastúpenej Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so
sídlom Námestie sv. Egídia 93, Poprad, o vydanie bezdôvodného obohatenia a o určenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k.
13C/164/2014-214 zo dňa 08.03.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo vyhovujúcom výroku.

II. V prevyšujúce časti sa rozsudok mení tak, že:
Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v zmluvných dojednaniach k zmluve č. XXXXXXXXXX: bod
15.22 „klient súhlasí s tým, aby všetky jeho hovory s call centrom spoločnosti boli nahrávané a
uchovávané po dobu 10 rokov po uskutočnení hovoru a v prípade potreby použité ako dôkaz v súdnom
alebo arbitrážnom konaní“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

III. Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
„Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 337,85 eura do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
Náhradu trov konania stranám nepriznáva.“

1.1 V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že žalobou doručenou tamojšiemu súdu 02.09.2014
sa žalobkyňa domáhala, aby súd vydal rozsudok, ktorým by rozhodol o povinnosti žalovaného vydať
žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 337,85 eura, zároveň určil, že zmluvná podmienka uvedená
v zmluvných dojednaniach k zmluve č. XXXXXXXXXX: bod 15.22 „klient súhlasí s tým, aby všetky jeho
hovory s call centrom spoločnosti boli nahrávané a uchovávané po dobu 10 rokov po uskutočnení hovoru
a v prípade potreby použité ako dôkaz v súdnom alebo arbitrážnom konaní“, je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, a uložil povinnosť nahradiť trovy konania.

Poukázal na to, že vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 13C/164/2014-78 zo dňa 23.03.2018 tak, že
žalobu zamietol. V časti o vydanie bezdôvodného obohatenia rozhodol na základe námietky premlčania.
Proti tomuto rozsudku však podala žalobkyňa odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Prešove
uznesením č.k. 20Co/3/2020-188 zo dňa 22.07.2020 uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvejinštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože súd prvej inštancie sa nevyrovnal s inými
právoplatnými súdnymi rozhodnutiami v obdobných spoločenských vzťahoch ako je prejednávaná vec
a konanie viedol v zásadnom odklone od správneho právneho posúdenia veci.

Ďalej uviedol, že aj keď naďalej zastáva názor o uplynutí tak subjektívne dvojročnej, ako aj objektívnej
trojročnej premlčacej doby, a o neprípustnosti predmetnej žaloby v časti o určenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore ako je táto, viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu sa opätovne oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku
a obrany, ktoré strany sporu počas konania uplatnili a vykonal dokazovanie všetkými predloženými

listinnými dôkazmi a zistil, že posledná platba bola uskutočnená dňa 20.02.2009 vo výške 5.089,- Sk.
Ani táto skutočnosť medzi stranami sporná nebola.
Poznamenal, že podľa právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v tejto veci, ktorým je súd
prvej inštancie viazaný, keďže z ďalšieho dokazovania nevyplynuli nové skutočnosti, žalobkyňa sa o
skutočnosti, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil, podľa jej tvrdení „dozvedela od Združenia
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v mesiaci máj 2014, ktoré má k dispozícii rozhodnutia súdov,

kde bolo konštatované, že takéto zmluvy sú bezúročné a bez poplatkov“, a súčasne právny predchodca
žalovanej vedel, že spotrebiteľke predkladá zmluvu, ktorá neobsahuje všetky podstatné náležitosti, v
dôsledkuabsenciektorýchbudeposkytnutýúverpovažovanýzabezúročnýabezpoplatkovapreprípad,
že sa tak stane, bol s tým uzrozumený.
Poukázal na názor odvolacieho súdu, z ktorého vyplýva, že žalovaný mal nárok len na vrátenie

poskytnutýchpeňažnýchprostriedkovvovýškepôžičky1.689,24eura.Vyžadovanímaprijatímplatiebvo
výške 2.027,09 eura, ktoré mu žalobkyňa celkovo uhradila, sa tak žalovaný v rozsahu rozdielu celkových
úhrad a sumu pôžičky na jej úkor úmyselne bezdôvodne obohatil, pretože, ako uviedol odvolací súd,
mal vedomosť o nárokoch, ktoré uplatňoval v rozpore so zákonom, napriek tomu tak postupoval v
množstvách ďalších zmlúv a jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak, ako konanie zamerané na

získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať
majetkový prospech. Keďže žaloba na vydanie bezdôvodného obohatenia poskytnutého na základe
zmluvy zo dňa 21.11.2007 bola v tomto prípade podaná dňa 02.09.2014, teda skôr ako uplynula
(objektívna) desaťročná premlčacia doba na vydanie plnenia z úmyselného bezdôvodného obohatenia
počítaná od úhrad na základe zmluvy z roku 2007, ako aj pred uplynutím (subjektívnej) dvojročnej

premlčacej doby počítanej od mesiaca máj 2014, kedy sa žalobkyňa podľa právneho názoru odvolacieho
súdu dozvedela o skutočnosti, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil od Združenia na ochranu
občana spotrebiteľa, námietka premlčania nároku vznesená žalovaným v zmysle záverov odvolacieho
súdu nebola dôvodná.
Z týchto dôvodov žalobe v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia 337,85 eura vyhovel a žalovanému

uložil povinnosť na jeho vydanie ako rozdielu medzi sumou 1.689,24 eura, ktorú právny predchodca
žalovaného na základe zmluvy o pôžičke žalobkyni poskytol, a sumou 2.027,09 eura, ktorú žalobkyňa v
jeho prospech celkovo uhradila tak, ako je to uvedené v prvom odseku výrokovej časti tohto rozsudku.
Zároveň poukázal na to, že žalobkyňa sa domáhala určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky
uvedenej v zmluvných dojednaniach k zmluve č. XXXXXXXXXX: bod 15.22 v znení: „klient súhlasí s

tým, aby všetky jeho hovory s call centrom spoločnosti boli nahrávané a uchovávané po dobu 10 rokov
po uskutočnení hovoru a v prípade potreby použité ako dôkaz v súdnom alebo arbitrážnom konaní“.
Uzavrel, že pre záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa vyžaduje zistenie toho, že právne
postavenie spotrebiteľa vyplývajúce z napadnutej zmluvnej podmienky je nevýhodnejšie než by mu
vyplývalo z nejakého vnútroštátneho práva, resp. že je v rozpore s ním, a že toto znevýhodnenie je

zároveň značné. Ako vyplýva z rozsudku SD EÚ C-226/12, tak z hľadiska „značnej nerovnováhy“ by
malo ísť na základe zmluvnej podmienky buď o výdavky, ktoré majú na spotrebiteľa značný ekonomický
vplyv (vzhľadom na hodnotu transakcie), alebo znamenať dostatočne závažné narušenie jeho právneho
postavenia, v ktorom sa nachádza na základe platných vnútroštátnych predpisov. V danom prípade
však súd pri napadnutom ustanovení o nahrávaní hovorov s call centrom, vzhľadom na nedostatok

konkrétnych tvrdení žalobcu a všetky vyššie konkrétne okolnosti zmluvy (uvedené v bode 31. tohto
odôvodnenia), nezistil také skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že by toto ustanovenie, so zreteľom
na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s
uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy (§ 53 ods. 12 OZ)
mali spôsobovať nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,

ktorú by zároveň bolo možné kvalifikovať ako značnú (čo sú v zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ nevyhnutné
kvalifikačné znaky neprijateľnosti zmluvných podmienok), a preto žalobu v tejto časti zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 Civilného sporového
poriadku.2.ProtitomutorozsudkuvčastivýrokuII.aIII.podalavzákonomstanovenejlehoteodvolaniežalobkyňa.
Namietala, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal ťažiskovou argumentáciou, a to posúdením či

predmetné ustanovenie zmluvy bolo individuálne dohodnuté, či mal spotrebiteľ vôbec možnosť výberu
(prijať alebo odmietnuť dané ustanovenie) a či dané ustanovenie jednostranne nezvýhodňuje iba banku
v prístupe k dôkazom a uneseniu dôkazného bremena v prípade sporu so spotrebiteľom.
Mala za to, že ak žalovaný ako dodávateľ nepredložil v konaní jediný dôkaz na preukázanie vedenia
kontraktačného procesu s dlžníkom, potom po skutkovej stránke, ani právnej stránke konajúci súd

pri hodnotení dôkazov ani nemôže dôjsť k záveru, ktorý prezentuje žalovaný a zamietnuť v tejto
časti žalobu. Je potrebné skúmať naopak konanie žalovaného (dodávateľa a tvorcu zmluvných
podmienok), ako si plnil svoje zákonné povinnosti, najmä postupovať s odbornou starostlivosťou,
pri poskytovaní spotrebiteľského úveru. Ako súčasť formulára Zmluvy nebola predmetná zmluvná
podmienky individuálne dojednaná a absenciou zodpovedajúceho protiplnenia alebo výhody, oproti
jednostrannému zvýhodneniu dodávateľa, nemá akýkoľvek rozumný základ a je spôsobilá založiť

vážny zásah do súkromného a rodinného života, preto spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a predstavuje podľa § 53 ods. 1 OZ
neprijateľnú podmienku
Navrhla, aby odvolací súd postupom podľa § 390 Civilného sporového poriadku rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. zmenil, žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal mi náhradu

trov celého konania v plnom rozsahu.
Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

3. Proti tomuto rozsudku v časti výroku I. a III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj žalovaný.
Poukázal na skutočnosť, že údaj o RPMN Zmluva o pôžičke obsahuje, a teda žalobkyni nemohlo

vzniknúť právo na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom toho, že by mal byť poskytnutý úver na
základe Zmluvy o pôžičke považovaný za bezúročný a bez poplatkov pre absenciu niektorej z jeho
podstatnýchnáležitostí.Zároveňuviedol,ženapriekkonštatovaniusúduzastávanázor,ževšetkysplátky
prijaté na základe plnenia povinností zo Zmluvy o pôžičke v rozhodnom čase sú premlčané s poukazom
na dikciu § 107 Občianskeho zákonníka, a to uplynutím trojročnej premlčacej doby ako aj subjektívnej

dvojročnej premlčacej doby. Žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie, prípadne, ak bude mať podmienky na rozhodnutie vo veci za splnené, aby vo veci
sám rozhodol tak, že žalobu zamietne.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že zmluva o pôžičke č. XXXXXXXXXX zo dňa

21.11.2007 neobsahuje náležitosť sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov podľa
§ 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., ako aj údaj o úrokovej sadzbe, čo v zmysle § 4 ods. 5 citovaného
zákona fakticky spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Poukázala na vývoj judikatúry vydanej
Ústavným súdom SR a Najvyšším súdom SR, predovšetkým v súvislosti s vydaním rozsudku Súdneho
dvora EÚ, vo veci C-485/19, z 22.04.2021 a v spojených veciach C-698/18 a C-699/18, z 09.07.2020

(ďalej len Rozsudky SD EÚ), ktoré vyústil už do ustálenej súdnej praxe, z ktorej vyplýva, že nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia nie je premlčaný ani v subjektívnej dvojročnej, ani v desaťročnej
objektívnej premlčacej dobe.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že zotrváva na svojich predchádzajúcich

vyjadreniach v konaní na súde prvej inštancie a považuje rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. za
vecne správny a riadne a presvedčivo odôvodnený.

6. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že zo zmluvy nijako ani nevyplýva, že
mohla odmietnuť uvedené ustanovenie. Zo zmluvy rovnako nevyplýva žalovanou tvrdená skutočnosť,

že na začiatku hovoru by mal byť spotrebiteľ informovaný o nahrávaní hovoru. Ťažiskovú skutočnosť,
a to, že takúto nahrávku je oprávnený dodávateľ predložiť ako dôkaz v spore, žalovaná na začiatku
hovoru neuvádza a žalovaná to ani netvrdí vo svojom vyjadrení k odvolaniu. Poznamenala, že žalovaný
opomína, že práve dodávateľ znáša dôkazné bremeno čo do preukázania individuálneho dojednania
zmluvnej podmienky a preto je len v jej záujme, či takýto dôkaz predloží alebo nie. Za situácie, že dôkaz

absentuje, súd nemôže dospieť k záver o individuálnom dojednaní zmluvnej podmienky a v tejto časti
žalobu zamietnuť.7.Žalovanývovyjadreníkvyjadreniužalobkyneuviedol,ženamietanázmluvnápodmienkanespôsobuje
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a už vôbec
nie zjavnú. Zmluvná podmienka dáva rovnaké práva obom stranám, a teda nemožno v žiadnom

prípade hovoriť o značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Navrhol
rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku II. ako vecne správne.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie

preskúmal rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl.
CSP, bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne bolo dôvodné a odvolanie
žalovaného nebolo dôvodné.

9. V danom prípade odvolací súd už raz rozhodol uznesením č.k. 20Co/3/2020-188 zo dňa 22.07.2020
tak, že zrušil rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 13C/164/2014-78 zo dňa 23.03.2018, ktorým bola

žaloba zamietnutá a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože súd
prvej inštancie sa nevyrovnal s inými právoplatnými súdnymi rozhodnutiami v obdobných spoločenských
vzťahoch ako je prejednávaná vec a konanie viedol v zásadnom odklone od správneho právneho
posúdenia veci.

10. Pokiaľ sa týka otázky premlčania, odvolací súd poukazuje na svoj názor vyslovený v zrušujúcom
uznesení. Zároveň odvolací súd dopĺňa, že objektívna premlčacia doba je upravená v § 107 ods. 2
Občianskeho zákonníka, pričom uvedené ustanovenie rozlišuje objektívnu premlčaciu dobu 3-ročnú a v
prípade, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie upravuje 10-ročnú premlčaciu dobu, ktorá začína
plynúť odo dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo.

11. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo 268/2021 zo dňa
28.02.2022, v ktorom konštatoval: ,,Vzhľadom na to, že podľa rozsudku Súdneho dvora EU C-485/19
zásada efektivity bráni vnútroštátnej úprave objektívnej trojročnej premlčacej lehote je nevyhnutné
na tento typ nárokov subsidiárne uplatňovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu lehotu na vydanie

bezdôvodného obohatenia (a to bez skúmania zavinenia). Dovolací súd súčasne poukazuje na vecne
správny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého vo vzťahu k aplikovaniu 10-ročnej alebo 3-ročnej
objektívnej premlčacej doby odvolací súd poukazuje na bod 42. v spojení so záverom Písomných
pripomienok Európskej komisie vo veci C-485/19 zo dňa 07.10.2019, kde Európska komisia uviedla,
že 51. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity vykladať tak, že mu odporuje taká
vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľa, ktorý uplatňuje svoj nárok na vrátenie plnenia
bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa z nekalej zmluvnej podmienky
má pre uplatnenie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby povinnosť dokázať, že veriteľ úmyselne porušil
práva spotrebiteľa" (Zbierka stanovísk NS SR 2/2022, rozhodnutie č. 15).

12. Vychádzajúc z citovaného rozhodnutia odvolací súd na danú vec aplikoval 10-ročnú objektívnu
premlčaciu dobu (bez skúmania zavinenia), ktorá začala plynúť vznikom bezdôvodného obohatenia
(kedy už začala žalobkyňa plniť nad rámec poskytnutej základnej sumy. Nakoľko úverová zmluva medzi
stranami sporu bola uzavretá dňa 21.11.2007 a žaloba bola podaná dňa 02.09.2014 je zrejmé, že táto

bola podaná v 10-ročnej objektívnej premlčacej dobe.

13. Pokiaľ sa týka otázky bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru odvolací súd uvádza, že
zmyslom a účelom úpravy spotrebiteľských vzťahov je dosiahnuť pravdivé informovanie spotrebiteľa o
poskytnutom úvere, a to v čase uzatvorenia zmluvy. Odvolací súd poukazuje na absenciu údaja o výške

úroku (§ 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ,,ZoSÚ“).

14. Odvolací súd uvádza, že údaj o výške úroku musí byť spotrebiteľovi známy najneskôr v čase, kedy
vstupuje do zmluvného vzťahu (v predmetnom prípade teda dňa 21.11.2007). V opačnom prípade by
sa minulo účinku ust. § 4 ZoSÚ účinného v rozhodnom čase, ktorého cieľom bolo zabezpečiť, aby bol

spotrebiteľ v potrebnom rozsahu informovaný o základných skutočnostiach týkajúcich sa zmluvného
vzťahu už v čase jeho vzniku.15. Vzhľadom na absenciu náležitosti podľa § 4 ods. 5 ZoSÚ, nemohol žalovaný od žalobkyne žiadať
úroky ani poplatky, ktoré nie sú uvedené v predmetnej zmluve.

16. Podľa § 53 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky,
ktorésatýkajúhlavnéhopredmetuplneniaaprimeranosticeny,aktietozmluvnépodmienkysúvyjadrené
určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom
sa nepovažujú za individuálne dojednané.

17. Pokiaľ sa týka určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky odvolací súd uvádza, že ust. § 298

ods. 1 CSP je vyhradená nielen právomoc, ale uložená povinnosť (bez ohľadu na skutočnosť, či
sa neprijateľnosti zmluvnej podmienky spotrebiteľ osobitne dovolával, resp. či si z tejto podmienky
dodávateľ uplatňoval konkrétne plnenia) vo výroku rozsudku judikovať aj neprijateľnú zmluvnú
podmienku napĺňajúcu znaky § 53 ods. 1 alebo ods. 4 Občianskeho zákonníka (predstavuje svojou
povahou zákonodarcom definovaný, neuzavretý výpočet zmluvných podmienok, ktorý sa môže

priebežne dopĺňať, ktorý môžu svojou judikatúrnou činnosťou rozširovať súdy v spotrebiteľských
sporoch).
Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je systém ochrany zavedený smernicou 93/13 založený na
myšlienke, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti (pozri najmä rozsudok z 26.

januára 2017, Banco Primus, C-421/14, EU:C:2017:60, bod 40 a citovanú judikatúru).
Vzhľadom na takéto znevýhodnené postavenie článok 6 ods. 1 tejto smernice stanovuje, že nekalé
podmienky nie sú záväzné pre spotrebiteľa. Ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu
formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou
rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (pozri najmä rozsudky z 21. decembra 2016,

Gutiérrez Naranjo a i., C-154/15, C-307/15 a C-308/15, EU:C:2016:980, body 53 a 55, ako aj z 26.
januára 2017, Banco Primus, C-421/14, EU:C:2017:60, bod 41).
Za týchto okolností Súdny dvor už viackrát rozhodol, že vnútroštátny súd má ex offo posúdiť nekalú
povahu zmluvnej podmienky patriacej do pôsobnosti smernice 93/13, a tým odstrániť nerovnováhu
medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, hneď ako je oboznámený s právnymi a so

skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (rozsudky zo 14. marca 2013, Aziz, C-415/11,
EU:C:2013:164, bod 46 a citovaná judikatúra; z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C-154/15,
C-307/15 a C-308/15, EU:C:2016:980, bod 58, ako aj z 26. januára 2017, Banco Primus, C-421/14,
EU:C:2017:60, bod 43).
Okrem toho smernica 93/13, ako vyplýva z jej článku 7 ods. 1 v spojení s jej dvadsiatym štvrtým

odôvodnením, ukladá členským štátom povinnosť stanoviť primerané a účinné prostriedky, ktoré by
zabránili ďalšiemu uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatváraných so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudok z 26. júna 2019, Addiko Bank, C-407/18, EU:C:2019:537,
bod 44 a citovaná judikatúra).
Aj keď Súdny dvor už opakovane a s prihliadnutím na požiadavky článku 6 ods. 1 a článku 7

ods. 1 smernice 93/13 vymedzil spôsob, akým má vnútroštátny súd zabezpečiť ochranu práv, ktoré
spotrebiteľom vyplývajú z tejto smernice, nič to nemení na skutočnosti, že právo Únie v zásade
neharmonizuje postupy uplatniteľné na skúmanie údajne nekalej povahy zmluvnej podmienky, a že
tieto postupy teda patria do pôsobnosti vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov, avšak
pod podmienkou, že nesmú byť menej výhodné ako tie, ktorými sa spravujú podobné situácie vo

vnútroštátnompráve(zásadaekvivalencie),aženesmúvpraxiznemožňovaťaleboprílišsťažovaťvýkon
práv poskytnutých právom Únie (zásada efektivity) (pozri najmä rozsudok z 26. júna 2019, Addio Bank,
C-407/18, EU:C:2019:537, body 45 a 46, ako aj citovanú judikatúru).
Pokiaľ ide o zásadu ekvivalencie, treba uviesť, že Súdny dvor nemá dispozícii nijakú informáciu, ktorá
by mohla vyvolávať pochybnosti o súlade dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy s touto zásadou.

Pokiaľ ide o zásadu efektivity, treba uviesť, že každý prípad, v ktorom je nastolená otázka, či
vnútroštátne procesné ustanovenie vedie k nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práva
Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, jeho priebeh
a jeho osobitosti, ako aj v prípade potreby na zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdnehosystému, akými sú ochrana práva na obhajobu, zásada právnej istoty a riadneho priebehu konania
(rozsudok z 22. apríla 2021, Profi Credit Slovakia, C-485/19, EU:C:2021:313, bod 53). Špecifiká konaní
však nemôžu predstavovať skutočnosť, ktorá by mohla ovplyvniť právnu ochranu, ktorá musí byť

spotrebiteľom poskytnutá na základe ustanovení smernice 93/13 (rozsudok z 21. apríla 2016, Radlinger
a Radlingerová, C-377/14, EU:C:2016:283, bod 50 a citovaná judikatúra).
Okrem toho Súdny dvor spresnil, že povinnosť členských štátov zabezpečiť efektivitu práv, ktoré osobám
podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, zahŕňa, najmä pokiaľ ide o práva vyplývajúce
zo smernice 93/13, požiadavku účinnej súdnej ochrany potvrdenú v článku 7 ods. 1 tejto smernice a

zakotvenú tiež v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, ktorá sa uplatňuje najmä na definíciu
procesných podmienok žalôb založených na takýchto právach (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10.
júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C-776/19 až C-782/19, EU:C:2021:470, bod 29 a citovanú
judikatúru).
V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že pri neexistencii účinného preskúmania potenciálnej nekalej
povahy podmienok predmetnej zmluvy nemožno zaručiť dodržanie práv priznaných smernicou 93/13

(rozsudok zo 4. júna 2020, Kancelaria Medius, C-495/19, EU:C:2020:431, bod 35 a citovaná judikatúra).
Z toho vyplýva, že podmienky stanovené vnútroštátnym právom, na ktoré odkazuje článok 6 ods.
1 smernice 93/13, teda nemôžu mať vplyv na podstatu práva, ktoré spotrebiteľom priznáva toto
ustanovenie, nebyť viazaný podmienkou, ktorá bola vyhlásená za nekalú (rozsudky z 21. decembra
2016, Gutiérrez Naranjo a i., C-154/15, C-307/11 a C-308/15, EU:C:2016:980, bod 71, ako aj z 26.

januára 2017, Banco Primus, C-421/14, EU:C:2017:60, bod 51).
Ako už Súdny dvor pripomenul, účinnú ochranu práv spotrebiteľov vyplývajúcich z tejto smernice tak
možno zaručiť iba pod podmienkou, že vnútroštátny procesný systém umožňuje v rámci konania o
vydaní platobného rozkazu alebo v rámci konania o výkone platobného rozkazu ex offo preskúmanie
potenciálnej nekalej povahy zmluvných podmienok uvedených v predmetnej zmluve (pozri najmä

rozsudkyz18.februára2016,FinanmadridEFC,C-49/14,EU:C:2016:98,bod46,akoajz13.septembra
2018, Profi Credit Polska, C-176/17, EU:C:2018:711, bod 44).
V tejto súvislosti sa Súdny dvor domnieval, že v prípade, ak v štádiu výkonu platobného rozkazu nie je
stanovené, aby súd ex offo preskúmal potenciálne nekalú povahu podmienok obsiahnutých v dotknutej
zmluve, vnútroštátna právna úprava sa musí považovať za právnu úpravu, ktorá môže narušiť účinnosť

ochrany požadovanej smernicou 93/13, ak neupravuje takéto preskúmanie v štádiu vydania platobného
rozkazu, alebo ak je takéto preskúmanie stanovené jedine v štádiu odporu proti vydanému platobnému
rozkazu, ak existuje nezanedbateľné riziko, že dotknutý spotrebiteľ nepodá požadovaný odpor buď z
dôvodu osobitne krátkej lehoty stanovenej v tejto súvislosti, alebo vzhľadom na trovy, ktoré by vznikli v
dôsledku podania žaloby v porovnaní s výškou sporného dlhu, alebo z dôvodu, že vnútroštátna právna

úprava nestanovuje povinnosť, aby mu boli oznámené všetky informácie potrebné na to, aby mohol určiť
rozsah svojich práv (rozsudok z 20. septembra 2018, EOS KSI Slovensko, C-448/17, EU:C:2018:745,
bod 46 a citovaná judikatúra).
Súdny dvor tiež rozhodol, že táto smernica sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave
členského štátu, ktorá neumožňuje súdu rozhodujúcemu o nariadení výkonu rozhodnutia v rámci

konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou preskúmať ex offo
alebo na návrh spotrebiteľa nekalú povahu podmienky, ktorá je obsiahnutá v zmluve, z ktorej
vyplýva tento vymáhaný dlh a ktorá je podkladom pre exekučný titul, ani prijať predbežné opatrenia,
predovšetkým odložiť nútený výkon, ak je prijatie takýchto opatrení nevyhnutné na zaručenie plnej
účinnostikonečnéhorozhodnutiasúdurozhodujúcehovpríslušnomurčovacomkonaní,ktorýjepríslušný

overiť nekalú povahu tejto podmienky (uznesenie zo 14. novembra 2013, Banco Popular Espanol a
Banco de Valencia, C-537/12 a C-116/13, EU:C:2013:759, bod 60, ako aj rozsudok zo 17. júla 2014,
Sánchez Morcillo a Abril García, C-169/14, EU:C:2014:2099, bod 28).
Vyššie uvedené platí nepochybne obdobne aj pre odvolací súd (pozri rozsudky Súdneho dvora EÚ
C-397/13 a C-497/13).

Odvolací súd ďalej pripomína body 25-29 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mostaza
Claro cit.: „Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s
predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred
predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000,

Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25).
Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byt kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudok Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27).Na základe týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu
podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku
6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a

na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mat
odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých
so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat
Editores, už citovaný, bod 28, ako aj z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32).
Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa

zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento
spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 26, ako aj Cofidis, už citovaný, bod 33).
Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ,
ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania
nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený

od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis,
už citovaný, bod 34).“

Krajský súd v Prešove vo veci 18Co/109/2011 konštatoval, že cit. ,,neprijateľnou zmluvnou podmienkou
je podmienka,, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú

nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná
(napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá
alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky
z omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z.z.). Za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú
podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke

nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná
najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch)“.
Neprijateľné podmienky nie sú taxatívne vypočítané a súdna prax ich môže judikovať so zreteľom na
skutkové a právne okolností prípadu. Súdy členských štátov môžu judikovať, ktoré zmluvné podmienky
sú nekalé (porov. C 237/02, Freiburger Kommunalbauten cit. ,„Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či

zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na
to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“

18. Odvolací súd pripomína, že podľa európskeho práva sa pri vyhodnocovaní nekalej podmienky
posudzuje existencia stavu rovnováhy.

Európske právo totiž vychádza z vyvrátiteľnej domnienky nadvlády dodávateľa nad spotrebiteľom.
Automaticky sa preto vníma dodávateľov prospech na úkor spotrebiteľa, čo predstavuje určitú mieru
nerovnováhy medzi nimi.
To znamená, že vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa automaticky považuje za nerovnovážny
a zmluvné dojednanie za ustanovenie spôsobujúce nerovnováhu v ich právach a povinnostiach.

Smernica Rady 93/13/EHS v čl. 3 ods. 2 upravuje, že podmienka sa nepovažuje za individuálne
dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky
najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Zákonodarca negatívnu definíciu
individuálne dojednanej zmluvnej podmienky koncipoval s ohľadom na materiálne znaky uvedené v
smernici Rady 93/13/EHS, pričom samotné definičné prvky založil na kumulácií stavu, že spotrebiteľ

sa mal možnosť oboznámiť so zmluvnými ustanoveniami pred podpisom zmluvy a súčasne nemohol
ovplyvniť ich obsah čo nepochybne aj v prejednávanej veci nastalo keďže zmluvná podmienka je
súčasťou vopred pripravených všeobecných obchodných podmienok ktoré meniť možné nebolo.
Pre právne posúdenie stavu nerovnováhy je potrebné predovšetkým vykonať test proporcionality,
ktorý vychádza v úvodnej fáze z porovnania zmluvnými podmienkami privodeného stavu so stavom

absolútnej ? teoretickej rovnosti zmluvných strán. Práve uvedená komparácia je spôsobilá umožniť
vykonanie testu proporcionality vo vzťahu ku konkrétne namietaným zmluvným podmienkam. Z
praktického pohľadu možno nadobudnúť dojem, že značná nerovnováha je implikovaná práve
záväzkami, v ktorých vystupuje na jednej strane slabšia zmluvná strana. Uvedená premisa môže
mať štatút vyvrátiteľnej domnienky a jej aplikácia je nanajvýš opodstatnená, keďže aj samotná

filozofia smernice Rady 93/13/EHS prezumuje, že nadvláda dodávateľov nad spotrebiteľmi zakladá
východiskový stav určitej miery nerovnováhy, ktorý je potrebné korigovať pozitívnym zásahom
štátu. Dané myšlienky vychádzajú z teórie spotrebiteľského správania a ekonómie, v rámci ktorých
pristupujúca nadvláda dodávateľa predstavuje len využitie existujúcej výhody na maximalizáciuprospechu jednej strany na úkor strany druhej. Filozofiu, ktorú naznačujeme, dlhodobo potvrdzuje
aj Súdny dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach Mostaza Claro, Godard, Asturcom a pod. Z uvedeného
plynie, že vlastným testom neprijateľnosti zmluvnej podmienky je potrebné preveriť prvotnú prezumpciu

založenú na predpokladaní existencie nerovnovážneho postavenia zmluvných strán. Z tohto dôvodu je
zrejmé, že test neprijateľnosti zmluvných podmienok nie je hľadaním nerovnováhy, ale preverovaním
existujúceho stavu rovnováhy so zreteľom na právne postavenie spotrebiteľa.
V poradí druhým významným bodom z pohľadu koncepcie odseku 1 je už spomenutá implicitná legálna
definícia neprijateľnej zmluvnej podmienky s poukazom na materiálne kritériá spôsobovania značnej

nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Abstrahovaním
od aspektu dobrej viery a účinku podmienky na škodu spotrebiteľa, ktoré sú v predmetnej definícii
podľa našej mienky implicitne obsiahnuté, je jadrom legálnej definície práve spôsobovanie značnej
nerovnováhy v právach a povinnostiach v konkrétnom zmluvnom postavení, a to v neprospech
spotrebiteľa. Z hľadiska dikcie je rozhodujúca nerovnováha, ktorá musí byť značná. Práve značnosť
alebo hrubosť nerovnováhy môže viesť k otázke právneho posúdenia konkrétnej zmluvnej podmienky,

je však veľmi ťažké kvantifikovať pojem „značná nerovnováha“. Vyjadrenie tohto termínu je potrebné
posudzovať úzko v kontexte s právnym a faktickým stavom v neprospech spotrebiteľa. Na rozdiel od
atribútunerovnováhykumulatívnepristupujúciatribútneprospechuspotrebiteľajepomernejednoduchší,
pretože analýza konkrétneho zamerania zmluvnej podmienky z pohľadu jej zamerania a právnych
účinkov pomerne rýchlo objasní, či daná zmluvná podmienka je v neprospech spotrebiteľa, alebo nie. Na

základe uvedeného možno uviesť, že v prípade neprijateľnej zmluvnej podmienky je potrebné vykonať
kumulatívnu analýzu značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa, ktorej predmetom je zameranie
a účinok privedený zmluvnou podmienkou. Z uvedeného logicky plynie, že značná nerovnováha
bude v podstate generálne prezumovaná, pokiaľ sa nepreukáže opak spočívajúci v založení nižšej
úrovne, resp. miery nerovnováhy. Absencia kvantifikačných kritérií v súvislosti s kvalifikáciou existujúcej

nerovnováhy vedie k potrebe skúmania miery zásahu konkrétnej zmluvnej podmienky do zmluvného
postavenia spotrebiteľa. Z praktického hľadiska možno očakávať, že dodávateľ bude formulovať
zmluvnépodmienkyspôsobom,ktorýdeiureadefactovždypovediekhrubejnerovnováhevneprospech
spotrebiteľa, a to práve z dôvodu, že takýto stav vo svojich účinkoch posilní aj tak dominujúce
postavenie dodávateľa, resp. mu zásadným spôsobom uľahčí výkon jeho práv v zmluvnom zväzku.

Považujeme preto prezumpciu hrubej nerovnováhy skúmaných zmluvných podmienok, ktoré spĺňajú
atribút založenia postavenia spotrebiteľa, ktoré je v jeho neprospech za plne opodstatnené a dôvodné.
Samozrejme, daná domnienka je vyvrátiteľná a dodávateľ bude môcť v prípadnom súdnom spore
ponúknuť všetky relevantné argumenty, ktoré by mohli aplikáciou § 53 ods. 1 OZ vylúčiť. Pojem „značná
nerovnováha“ objasnil v ostatnom období aj Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-226/12, Constructora

Principado, keď judikoval, že čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že
„existencia ‚značnej nerovnováhy? nevyhnutne nevyžaduje, aby výdavky, ktoré znáša spotrebiteľ na
základe zmluvnej podmienky, mali na tohto spotrebiteľa značný ekonomický vplyv vzhľadom na hodnotu
predmetnej transakcie, ale môže vyplývať už zo samotnej skutočnosti dostatočne závažného narušenia
právneho postavenia, v ktorom sa tento spotrebiteľ ako zmluvná strana nachádza na základe platných

vnútroštátnych predpisov, či už formou zúženia obsahu práv, ktoré mu podľa týchto predpisov vyplývajú
zozmluvy,prekážkyvichvýkonealebotiežformoupreneseniadodatočnejpovinnosti,ktorúvnútroštátne
predpisy nestanovujú, na spotrebiteľa“.
Hodnotenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sa v slovenskom
právnomporiadku(priabstrahovaníodexplicitnéhovyjadreniadobrejviery)spájasprávnychposúdením

rozporu s dobrými mravmi. Dobré mravy sú preto svojou vnútornou hodnotovou orientáciou normami,
ktoré sú najbližšie k posúdeniu stavu založenia hrubej - značnej nerovnováhy.
ÚstavnýsúdSRvrozhodnutíz24.februára2011,IV.ÚS55/2011-19,vymedzildobrémravyako„pravidlá
správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho
hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu zmluvná podmienka

nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom“.
Operatív dobrých mravov je v právnom poriadku SR vymedzený v podobe viacerých právnych inštitútov
normujúcich presadenie hodnôt slušnosti, spravodlivosti a primeranosti v práve, pričom je minimálne
príznačné, že jediná legálna definícia dobrých mravov sa vyskytuje práve v predpisoch určených na
ochranu spotrebiteľa. Podľa § 4 ods. 8 OchrSpotr predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými

mravmi; ustanovenia § 7 až 9 tým nie sú dotknuté. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely
tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné
znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní
služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti apraxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej
slobody. Uvedená definícia sústreďuje pojem dobrých mravov do kategórie konania, ktoré je v rozpore
s oprávnene očakávanými zvyklosťami v normách správania a má znaky porušovania pravidiel morálky

alebo porušovania práv slabšej zmluvnej strany, pričom zákonodarca vymedzuje aj niektoré formy alebo
sprievodné znaky konania contra bonos mores. Definícia dobrých mravov je v slovenskom právnom
poriadku kľúčová pre pochopenie všetkých ochranných pravidiel, ktoré svedčia statusu spotrebiteľa,
a preto aj ochrana pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami nie je vo svojej podstate iná ako
ochrana pred porušovaním dobrých mravov v zmluvnom práve. Aj keď európsky koncept ochrany

pred nekalými obchodnými podmienkami je založený na tradičnom koncepte ochrany dobrej viery a
predchádzania škode, je v podmienkach slovenského právneho poriadku plne opodstatnené hovoriť
o východiskách aplikácie dobrých mravov vstupujúcich do právnej kvalifikácie jednotlivých zložiek
materiálneho vymedzenia neprijateľnej zmluvnej podmienky.
V súvislosti s atribútom dobrých mravov a ich porušovania v zmluvnom práve je z definície
neprijateľnej zmluvnej podmienky predmetnej sústave pravidiel najbližšie pojem značnej nerovnováhy

s konsekvenciami v neprospech spotrebiteľa. Ako sme naznačili v úvodnej úvahe, práve kvalifikovanie
značnej nerovnováhy je kľúčom k pochopeniu a identifikovaniu konkrétnych neprijateľných zmluvných
podmienok. Sme preto presvedčení, že stav značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa bude
naplnený vždy vtedy, ak dodávateľ svojím konaním v zmluvnom práve poruší dobré mravy a naformuluje
podmienku zakladajúcu rozpor práv a povinností v neprospech spotrebiteľa. Konanie spojené s

neprijateľnou zmluvnou podmienkou na strane dodávateľa spočíva pritom v príprave, predložení a
dojednaní neprijateľnej zmluvnej podmienky so spotrebiteľom. Po dojednaní zmluvnej podmienky,
ktorá má znaky neprijateľnosti sa rovnako s konkrétnym používaním neprijateľnej zmluvnej podmienky
spája uzrozumenie dodávateľa, že sa zmluvná podmienka používa a prípadne sa na jej základe
inkasujú konkrétne plnenia, pričom konanie spojené na strane dodávateľa s neprijateľnou zmluvnou

podmienkou neraz spočíva aj v jej udržiavaní, obhajovaní a uplatňovaní pred štátnymi orgánmi,
prípadne v mimosúdnom výkone práva. Naznačená stránka konania dodávateľa je mimoriadne
významnápredovšetkýmzpohľaduidentifikovaniaatribútupoužívanianeprijateľnejzmluvnejpodmienky
a následnej zodpovednosti s používaním neprijateľnej zmluvnej podmienky. Dodávateľ bude niesť
zodpovednosť za akékoľvek konanie, ktoré sme uviedli vyššie a spája sa s dojednávaním, prípadne

presadzovaním neprijateľnej zmluvnej podmienky, keďže práve takého konanie je porušením povinnosti
odbornej starostlivosti ustanovenej v súlade s § písm. u) OchrSpotr, ktorá je rovnako pretavením
dobrých mravov v prostredí záväzkov vznikajúcich medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Pokiaľ ide
o otázku zavinenia a následnej zodpovednosti, vyjadrujeme presvedčenie, že dodávateľ v súvislosti
s používaním neprijateľných zmluvných podmienok vždy koná prinajmenšom v nepriamom úmysle,

pretože je uzrozumený s dojednanou zmluvnou podmienkou a jej účinkami v spotrebiteľskom záväzku.
Zhrňujúco možno uviesť, že neprijateľnosť zmluvnej podmienky sa bude v aplikačnej praxi vždy
vyznačovaťrozporomzmluvnéhoustanoveniasdobrýmimravmiaprávevdanomrozporebudespočívať
aj konkrétne sa prejavujúca hrubá nerovnováha vyvolaná danou zmluvnou podmienkou a jej účinkami
v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

Objektívnosťou posúdenia zmluvnej podmienky na účely neprijateľnosti rozumieme aj samotné
posúdenie takejto podmienky bez ohľadu na to, aké právne následky privodí alebo privodila vo vzťahu
k subjektívnym právnym pomerom konkrétneho spotrebiteľa. Inými slovami povedané, pri súdnom
prieskumejepotrebnévychádzaťzobjektivizáciezmluvnejpodmienkyprisúčasnomabstrahovaníod,na
konkrétny subjekt naviazaného pôsobenia takejto klauzuly v skutkových okolnostiach posudzovaného

prípadu. Uvedená objektivizácia súčasne znamená, že konkrétny orgán ochrany práva vykonáva test
neprijateľnosti zmluvnej podmienky súčasne bez ohľadu na akúkoľvek subjektívnu aktivitu spotrebiteľa a
jeho vklad smerom k právnemu posúdeniu sporného ustanovenia zmluvy alebo zmluvných podmienok.
Právny rozmer objektívneho posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa osobitne prejavuje v
právnych účinkoch a následkoch tohto posúdenia. Následky posúdenia je preto nevyhnutne bez ohľadu

na vôľu spotrebiteľa sústrediť do rámca absolútnej neplatnosti, avšak parciálnej absolútnej neplatnosti
konkrétnej spornej zmluvnej podmienky. Ako vo veci C-453/10 rozhodol Súdny dvor EÚ čl. 6 ods. 1
smernice Rady 93/13/EHS a následky v ňom upravené nesledujú vôľu spotrebiteľa a nemožno ich
vykladať tak, že by mal konajúci súd ako celok zneplatniť spotrebiteľskú zmluvu na základe toho, že
jej neplatnosť by pre spotrebiteľa bola výhodnejšia. Čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS nie je o

výhodnosti právnych následkov neprijateľnej zmluvnej podmienky pre spotrebiteľov, ale o objektivizácii
ochrany, ktorá je vyjadrená pozitívnym príkazom, podľa ktorého členské štáty a ich orgány zabezpečia,
aby spotrebiteľ nebol viazaný zmluvnou podmienkou, ktorá je neprijateľná. Práve zbavenie právnychúčinkov neprijateľnej zmluvnej podmienky vo vzťahu ku spotrebiteľovi je cieľom, ktorý smernica Rady
93/13/EHS sleduje.
Z uvedeného plynie, že objektivizáciou kontroly neprijateľnosti zmluvnej podmienky rozumieme jej

právne posúdenie bez ohľadu na skutkové okolnosti veci, subjekt a jeho aktivitu vzhľadom k právnemu
posúdeniu.
V rovine výkladu značného právneho významu rezonuje rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-226/12,
Constructora Principado, podľa ktorého čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS sa má vykladať v
tom zmysle, že existencia „značnej nerovnováhy“ nevyhnutne nevyžaduje, aby výdavky, ktoré znáša

spotrebiteľ na základe zmluvnej podmienky, mali na tohto spotrebiteľa značný ekonomický vplyv
vzhľadom na hodnotu predmetnej transakcie, ale môže vyplývať už zo samotnej skutočnosti dostatočne
závažného narušenia právneho postavenia, v ktorom sa tento spotrebiteľ ako zmluvná strana nachádza
na základe platných vnútroštátnych predpisov, či už formou zúženia obsahu práv, ktoré mu podľa
týchto predpisov vyplývajú zo zmluvy, prekážky v ich výkone alebo tiež formou prenesenia dodatočnej
povinnosti, ktorú vnútroštátne predpisy nestanovujú, na spotrebiteľa, pričom vnútroštátnemu súdu na

účely posúdenia prípadnej existencie značnej nerovnováhy prináleží zohľadniť povahu tovaru alebo
služby, ktorá je predmetom zmluvy, všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením tejto zmluvy, ako aj všetky
ostatné podmienky zmluvy (Občiansky zákonník (I. a II. zväzok), 1. vydanie, 2017, s. 492 - 633: M.
Budjač).
Na rozdiel od okresného súdu, odvolací súd, vychádzajúc z generálnej prezumpcie, zastáva názor, že

pokiaľ banka nepreukázala opak spočívajúci v založení nižšej úrovne, resp. miery nerovnováhy, tak
dotknutá zmluvná podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa - žalobkyne.
Navyše so zreteľom na znenie zmluvnej podmienky je práve pomocou aj vyhodnotenia dosahu účinkov a
právnych následkov na spotrebiteľa možno stanoviť mieru zásahu zmluvným dojednaním do postavenia

spotrebiteľa a identifikovať tak značnú nerovnováhu 10-ročná dispozícia dodávateľa s biometrickými
údajmi len pre dôkaznú potrebu dodávateľa jednoznačne vyvoláva značné, závažné účinky a zásah do
práv žalobkyne.
Používanie technológie rozpoznávania odtlačkov prstov, rozpoznávania hlasu a tváre v mobilnom
bankovníctve alebo pri overovaní biometrických podpisov je v súčasnosti alternatívnou k používaniu

hesiel. Biometria si rýchlo nachádza svoje uplatnenie z dôvodu rastúceho využívania aplikácií mobilného
bankovníctva a rýchlych zmien v potrebách zákazníkov.
Autentifikácia pomocou hlasového rozpoznávania slúži okrem iného aj na to, aby zákazník mohol
používať tento spôsob autentifikácie, musí najskôr kontaktovať inštitúciu a požiadať o nahratie hlasovej
vzorky. Následne môže byť zákazník overený na základe svojho hlasu a môže požadovať informácie od

svojej inštitúcie alebo vykonávať finančné transakcie.
Vzťah biometrických údajov - hlasová biometria a GDPR indikuje významne závažne chránenú
oblasť biometrie spotrebiteľa, čo bez individuálneho súhlasu a bez preukázateľného zrozumiteľného
poučenia spotrebiteľa o použití jeho biometrických údajov a naviac s uchovávaním na dobu 10 rokov
len na prospech unesenia dôkazného bremena banky je bez akýchkoľvek pochybností neprijateľnou

podmienkou

19. Odvolací súd so zreteľom na hore uvedené zastáva názor, že zmluvná podmienka uvedená v
zmluvných dojednaniach k predmetnej zmluve bod 15.22 „klient súhlasí s tým, aby všetky jeho hovory
s call centrom spoločnosti boli nahrávané a uchovávané po dobu 10 rokov po uskutočnení hovoru a v

prípade potreby použité ako dôkaz v súdnom alebo arbitrážnom konaní“, je neprijateľná, a teda neplatná
pre rozpor s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého zmluvné podmienky upravované
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Zmluvná
podmienka, ktorou si dodávateľ dojednal uchovávanie nahratých hovorov s call centrom po dobu 10
rokov je neprimeraným zásahom do súkromia spotrebiteľov v rozpore s dobrými mravmi, navyše za

situácie,žeuvedenázmluvnápodmienkanebolaindividuálnedojednaná,spôsobujevzmysle§53ods.1
Občianskeho zákonníka značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Uvedená podmienka je neprijateľná. V súlade s ust. § 298 CSP odvolací súd preto vo
výroku rozsudku uviedol celé znenie zmluvnej podmienky, ktorú považoval za neprijateľnú.

20. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalšíproti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

21. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobe
vyhovel, ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil a vo výroku, ktorým súd prvej
inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol podľa ustanovenia § 388 a § 390 CSP zmenil tak, že určil
neprijateľnú zmluvnú podmienku.

22. O trovách konania rozhodol odvolací súd na základe § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 podľa §
255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v konaní plne úspešná vo vzťahu k žalovanému, a preto jej odvolací
súd priznal náhradu trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému
v plnom rozsahu, teda v rozsahu 100 %. Ich kvantifikáciu zrealizuje súd prvej inštancie podľa § 262
ods. 2 CSP.

23. Žalobkyňa svojím podaním zo dňa 07.11.2022 teda po rozhodnutí odvolacieho súdu v prejednávanej
veci z dôvodu mimosúdnej dohody zobrala svoju žalobu späť a žiadala, aby odvolací súd späťvzatie
žaloby pripustil, rozsudok zrušil a konanie zastavil. Odvolací súd z dôvodu, že vo veci bolo dňa
27.10.2022 rozhodnuté, sa týmto dispozičným úkonom už zaoberať nemohol a na späťvzatie žaloby po
rozhodnutí vo veci samej neprihliadal.

24. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).