Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 27, 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/98/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7220201800
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7220201800.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: T.. L. U., M.. X.X.XXXX, Q. F. B., B.
XXX/XX, právne zastúpeného JUDr. Ladislavom Miklošom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Vodná 6,
proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR, so sídlom v Bratislave,
Štúrova 2, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo
dňa 1. júna 2021 sp. zn. 9C/35/2020

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 1. júna 2021, č.k. 9C/35/2020-160.

Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 1. júna
2021 č.k. 9C/35/2020-160 žalobu zamietol (výrok I.) a vyslovil, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po
nadobudnutí právoplatnosti rozsudku (výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe podanej na súde dňa 28.2.2020, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej
zaplatenia sumy 20 000 € a náhrady trov konania. V žalobe uviedol, že uznesením vyšetrovateľa PZ zo

dňa 22.7.2013 mu bolo vznesené obvinenie pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia spáchaný
formou spolupáchateľstva. Dňa 23.7.2013 o 6.15 hod. bol v mieste jeho bydliska obmedzený na osobnej
slobode a bol predvedený na výsluch do Bratislavy. Následne bol rozhodnutím vyšetrovateľa zadržaný.
Proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ktoré mu bolo oznámené dňa 23.7.2013 podal sťažnosť, ktorá
bola prokurátorom dňa 24.7.2013 zamietnutá. Dňa 24.7.2013 podal prokurátor návrh na jeho vzatie do
väzby, o ktorej bolo rozhodnuté uznesením sudcu pre prípravné konanie dňa 25.7.2013. Proti uzneseniu
o vzatí do väzby podal sťažnosť, na základe ktorej uznesením zo dňa 20.8.2013 bolo rozhodnuté o

zrušení napadnutého uznesenia a jeho prepustení na slobodu. Dňa 6.8.2014 bola na jeho osobu podaná
obžaloba pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia spáchaného formou spolupáchateľstva.
Uznesením súdu zo dňa 27.6.2016 bolo trestné stíhanie zastavené nakoľko je nepochybné, že sa
nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné konanie a ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 3.9.2016. Celé
trestné stíhanie jeho osoby bolo sprevádzané celým radom nezákonnosti a porušovania Trestného
poriadku. Po vznesení obvinenia bolo odopreté, a to až do 22.8.2013, jeho právnemu zástupcovi nazrieť
do spisu. Vyšetrovateľ PZ mu najskôr zamietol návštevu jeho najbližších príbuzných, následne mu ju

povolil len čiastočne v čase, kedy objektívne nebolo možné informovať príbuzných. Zamietnutá mu
bola aj žiadosť o telefonicky kontakt s rodinou. Vyšetrovateľ PZ pokračoval v trestnom stíhaní aj po
jeho prepustení na slobodu napriek rozhodnutiu súdu o tom, že už prvotný dôkaz, na základe ktorého
bolo postavené trestné stíhanie, bol nezákonný. Nikdy mu nemalo byť vznesené obvinenie, nemal byťzadržaný a už vôbec nie vzatý do väzby. Zadržaním a vzatím do väzby bol odtrhnutý od najbližšej rodiny,
s ktorou bol dovtedy v každodennom kontakte. Nemal možnosť zariadiť si a splniť svoju povinnosti voči
klientom, keďže mu nebola umožnená návšteva, ani telefonický kontakt s bratom, ktorý bol v tom čase

jeho advokátskym koncipientom. Bol nútený požiadať o pozastavenie výkonu advokácie. Najvážnejšou
skutočnosťou bol fakt, že po niekoľkomesačných prípravách mal dňa 17.8.2013 uzavrieť manželstvo.
Sobáš musel byť preložený, musel sa konať v bežný pracovný deň, situáciu museli vysvetľovať hosťom,
z ktorých mnohí odriekli svoju účasť na svadbe. Počas výkonu väzby schudol 10 kg, začali sa u
neho prejavovať poruchy spánku a depresie. Po prepustení na slobodu a obnovení výkonu advokácie

čelil otázkam kolegov, sudcov, prokurátorov a ďalších osôb z justičného prostredia týkajúcich sa jeho
trestnéhostíhania,pobytuvoväzbe.Stretolsaajstým,ževýsledkyjehoprácebolihodnotenénazáklade
jeho trestného stíhania, o nezákonnosti ktorého hodnotiace osoby nemali vedomosť. Z uvedeného je
zrejme, že nezákonným zadržaním, rozhodnutím a väzbe a vznesením obvinenia mu bola spôsobená
nemajetková ujma v osobnom, súkromnom, ako aj spoločenskom uplatnení a pracovnej sfére. Došlo k
zníženiu jeho dôstojnosti v spoločnosti a poškodeniu jeho dobrého mena a povesti. Dňa 28.8.2019 podal

žiadosťopredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškody.Odpoveďmuboladoručenádňa28.2.2020,
podľa ktorej neboli zistené zákonné podmienky pre uspokojenie jeho nároku. S týmto oznámením a
jeho odôvodnením nie je možné sa stotožniť. Ním požadovaná výška nemajetkovej ujmy za nezákonné
zadržanie, rozhodnutie o väzbe a výkon väzby v sume 7 000 € a za nezákonné rozhodnutie o vznesení
obvinenia v sume 13 000 €, je primeraná na spravodlivé zmiernenie vzniknutých následkov, ktoré

nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu.

3. Právne vec posúdil podľa § 1 písm. a/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. f/, § 6 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, §
16 ods. 4, § 17 ods. 1, 2, 3, 4, § 19 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len zák. č. 514/2003 Z.z.).

4. Žalovaná v konaní uplatnila námietku premlčania nároku žalobcu. Súd sa preto pri posudzovaní
oprávnenostinárokužalobcunanáhraduškodyzameralnajskôrnaposúdeniedôvodnostitejtonámietky.
Na základe dokazovania vykonaného za účelom posúdenia oprávnenosti námietky premlčania súd
vyhodnotil námietku premlčania žalovanej ako dôvodnú.

5. Poukázal na to, že platná právna úprava zákona č. 514/2003 Z.z. v § 19 upravuje dĺžku
premlčacej lehoty, začiatok jej plynutia, ako aj osobitný prípad prerušenia jej plynutia. Uvedené
ustanovenie sa okrem náhrady škody a ušlého zisku vzťahuje aj na náhradu nemajetkovej ujmy
poukazujúc na ustanovenie § 17 uvedeného zákona. Zákon č. 514/2003 Z.z. rozlišuje subjektívnu a

objektívnu premlčaciu lehotu. Subjektívna premlčacia lehota je 3-ročná a začína plynúť odo dňa keď sa
poškodený dozvedel o škode a o tom, kto ju spôsobil resp. odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia
zrušujúceho pôvodné nezákonné rozhodnutie. Objektívna lehota je 10-ročná a plynie odo dňa doručenia
nezákonného rozhodnutia poškodenému.

6. Vo vzťahu k objektívnej lehote uzavrel, že žaloba, ktorá bola doručená súdu dňa 28.2.2020,
bola podaná v rámci plynutia 10-ročnej objektívnej premlčacej lehoty, nakoľko uznesenie o vznesení
obvinenia bolo žalobcovi doručené dňa 23.7.2013 a uznesenie o vzatí do väzby dňa 25.7.2013.

7. Vo vzťahu k subjektívnej lehote konštatoval, že táto začala plynúť podľa § 19 ods. 1 veta druhá

zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo
zrušenéprávoplatnérozhodnutie.Vdanejvecitotižpodmienkouuplatneniaprávananáhraduškodybolo
zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, k čomu došlo až uznesením o zastavení trestného
stíhania, ktoré má rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia
pre nezákonnosť. Uznesenie o zastavení trestného stíhania bolo žalobcovi doručené dňa 15.8.2019.

Premlčacia lehota teda začala plynúť dňa 16.8.2016, t.j. deň po doručení uznesenia o zastavení
trestného stíhania žalobcovi. Premlčacia 3-ročná lehota uplynula dňa 16.8.2019, t.j. ešte pred doručením
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody Generálnej prokuratúre SR, ktorá bola
doručená dňa 30.8.2019. Žaloba bola podaná žalobcom na Okresnom súde Košice II dňa 28.2.2020,
t.j. po uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty.

8. Súd mal za to, že v danom prípade žalobcom navrhovaný výkladový princíp contra preferentem
(výkladové pravidlo, podľa ktorého sa určitý výraz, ktorý pripúšťa rôzny výklad, vykladá v neprospech
toho, kto ho použil ako prvý) na výklad druhej vety ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.znemožno použiť z dôvodu, že podľa uvedeného ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. jednoznačne
premlčacia lehota začína plynúť odo dňa doručenia resp. oznámenia rozhodnutia, ktorým bolo zmenené
alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Uvedené ustanovenie nepripúšťa výklad, podľa ktorého by

premlčacia lehota začala plynúť až od právoplatnosti uvedeného ustanovenia.

9. K námietke žalobcu, že žalovanou uplatnená námietka premlčania predstavuje výkon práva, ktorý je
v rozpore s dobrými mravmi, súd uviedol, že premlčanie predstavuje inštitút, ktorého účelom je do istej
miery ochrana povinného subjektu, od ktorého nemožno spravodlivo požadovať plnenie voči dlžníkovi

bez časového obmedzenia, nakoľko by to spôsobilo stav jeho skutkovej neistoty. Preto súd, v prípade
riadnevznesenejnámietkypremlčania,apouplynutípremlčacejlehoty,nemôžepriznaťuplatnenýnárok,
ktorýsastávanevymáhateľným.Zákonč.514/2003Z.z.dávapoškodenémudostatočnedlhúdobunato,
aby si náhradu škody voči štátu uplatnil. Ide dokonca o dlhšiu lehotu, než je subjektívna lehota pri nároku
na náhradu škody v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Okrem toho zákon č.
514/2003 Z.z. chráni poškodeného aj v podobe spočívania plynutia premlčacej lehoty v prípade podania

si žiadosti o predbežné prerokovanie nároku n náhradu škody.

10. Pokiaľ sa týka nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 44/2017 (na ktorý poukázal žalobca), v
zmysle ktorého výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, súd dôvodil, že o takýto
prípad však môže ísť iba výnimočne a len vtedy ak účastník konania márne uplynutie premlčacej doby

nezavinil. Súd mal za to, že v danom prípade uvedené nie je možné konštatovať. V konaní nebolo
preukázané, aby k uplynutiu premlčacej lehoty došlo z príčin, ktoré by nezavinil žalobca. Naopak žalobca
je právnik, vykonáva advokátsku prax a je mu známe, že zákon pri nárokoch na náhradu škody stanovuje
premlčacie lehoty.

11. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd nárok žalobcu zamietol z dôvodu jeho premlčania. Súd z
uvedeného dôvodu návrhy na doplnenie dokazovania v tomto konaní zamietol, nakoľko ich vykonanie
by bolo nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.

12. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP, pričom v konaní

neboli zistené dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP.

13. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods.
1 písm. h/ CSP, pretože rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol, aby
odvolací súd postupoval podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP a konanie prerušil, predložil návrh na Ústavný

súd SR na posúdenie súladu ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Následne
navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

14. Odvolateľ považuje ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. za nespravodlivé, keďže dotknutá osoba
si má uplatniť nárok v subjektívnej trojročnej lehote, ktorá začína plynúť dňom doručenia (oznámenia)

rozhodnutia, ktorým bolo zrušené alebo zmenené právoplatné rozhodnutie. Takéto určenie času začatia
plynutia premlčacej lehoty považuje žalobca za protiústavné aj vzhľadom na to, že žiaden predpis z
civilného práva nepožaduje uplatnenie nároku pred uplynutím lehoty, počas ktorej sa rozhodnutie stane
právoplatným. Dôvodil, že uznesenie o zastavení trestného stíhania žalobcu nadobudlo právoplatnosť
až dňa 3.9.2016 a dovtedy mohol prokurátor podať opravný prostriedok (ak by bol úspešný pokračovalo

by sa v trestnom stíhaní). Za takejto situácie by súd aj Generálna prokuratúra mohli konštatovať, že
návrh na predbežné prejednanie nároku podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. je predčasný. Z tohto
dôvodu žalobca považuje ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a
nie je známe, aký zámer mal zákonodarca, ak do tohto ustanovenia zakomponoval čas začatia plynutia
subjektívnej trojročnej lehoty počnúc dňom doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia a nie deň,

kedy takéto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

15. K podanému odvolaniu sa žalovaná vyjadrila písomne tak, že sa v celom rozsahu stotožňuje s
výrokmi napadnutého rozsudku, má za to, že nie sú dané dôvody na jeho zrušenie, preto navrhla, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. Odkázala pritom na právne argumenty

náležite zdôvodnené v napadnutom rozsudku. Zároveň vyjadrila názor, že ust. § 19 ods. 1 zák.
č. 514/2003 Z.z. je formulované určito, jednoznačne a bez akejkoľvek výkladovej pochybnosti o
úmysle zákonodarcu ohľadne plynutia začiatku subjektívnej premlčacej lehoty. Zdôraznila, že prerušeniekonania z dôvodu predloženia návrhu na Ústavný súd SR je možné očakávať v prípade nejasných alebo
neurčitých ustanovení, čo však nie je prípad ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.

16. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a §
380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

17. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

18. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27. septembra 2022 o 13.55
hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 20.9.2022 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust.

§ 219 ods. 1,3 CSP.

19. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j. že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

20. Odvolací súd dospel k záveru, že uplatnený odvolací dôvod nebol naplnený.

21. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust.
§ 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje

rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

22. Žalobca v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jeho
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú

prijať iné závery.

23. Súd svoje úvahy, ako dospel k skutkovým a právnym záverom, podrobne uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval a
odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na odvolacie námietky žalobcu.

24. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, na tieto odkazuje
(§ 387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza nasledovné:

25. Predmetom tohto konania je nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 20 000 €. Škodu si žalobca

uplatnil titulom nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nezákonným zadržaním, rozhodnutím o väzbe
a výkonom väzby od 23.7.2013 do 20.8.2013 v sume 7 000€ a nemajetkovej ujmy za nezákonné
rozhodnutie a to uznesenie o vznesení obvinenia s tým, že trestné stíhanie trvalo od 22.7.2013 do
3.9.2016 v sume 13 000 €.

26. V konaní nebolo sporné, že na základe uznesenia o vznesení obvinenia sa voči žalobcovi viedlo
trestné stíhanie, ktoré bolo v konečnom dôsledku zastavené uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn.
1T/20/2015 zo dňa 27.6.2016 nakoľko bolo nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý bolo vedené
trestné konanie.

27. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania súd prvej inštancie správne ako prvé posudzoval
dôvodnosť tejto námietky, pričom dospel k záveru, že nárok bol v danom prípade uplatnený po márnom
uplynutí premlčacej lehoty. Vychádzal pritom z úvahy, že žaloba bola podaná v rámci plynutia 10-
ročnej objektívnej premlčacej lehoty, avšak až po márnom uplynutí subjektívnej trojročnej premlčacej
lehoty, ktorá začala plynúť od doručenia uznesenia o zastavení trestného stíhania žalobcovi (ktoré bolo

doručené dňa 15.8.2016 a žaloba bola doručená súdu dňa 28.2.2020).

28. Odvolací súd sa s uvedenými závermi súdu prvej inštancie plne stotožňuje.29. Podstatou odvolacích námietok bolo posúdenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty.

30. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,

keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

31.Odvolacísúdvzhodesosúdomprvejinštanciemázato,žecitovanéust.§19ods.1zák.č.514/2003

Z.z., ktoré je v danom prípade potrebné aplikovať jednoznačne stanovuje začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej lehoty, a to odo dňa doručenia, resp. oznámenia rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo
zrušené právoplatné rozhodnutie, pričom nepripúšťa iný výklad (nepripúšťa výklad, podľa ktorého by
premlčacia doba začala plynúť až od právoplatnosti takéhoto rozhodnutia).

32. Úprava v zák. č. 514/2003 Z.z. (v § 19 ods. 1) sa pri stanovení začiatku plynutia subjektívnej

lehotyneodchyľujeodúpravyzodpovednostizaškoduspôsobenejštátomastanoveniazačiatkuplynutia
subjektívnej premlčacej lehoty stanovenej v zák. č. 58/1969 Zb., a preto je možné realizovať výklad ust.
§ 19 ods. 1 v zhode s výkladom, aký bol realizovaný vo vzťahu k ust. § 22 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.

33. Predmetnú otázku riešil (a uvedené ustanovenie podrobil aj testu ústavnosti) Ústavný súd

Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III. ÚS 339/08 publikované v Zbierke nálezov Ústavného súdu SR
pod č. 63/2008, pričom právna veta tohto rozhodnutia znie: „Premlčacia doba práva na náhradu škody,
ktoré vzniklo z titulu nezákonného rozhodnutia orgánom činným v trestnom konaní, začína plynúť odo
dňa oznámenia (doručenia) zrušujúceho rozhodnutia.“.

34. Odvolací súd nevzhliadol dôvod odchýliť sa od ustálenej súdnej praxe, ktorá vychádza z úvahy, že
nie je možné realizovať iný výklad uvedeného ustanovenia, t.j. nie je možné toto ustanovenie vyložiť tak,
že by premlčacia lehota začínala plynúť až od právoplatnosti uvedeného rozhodnutia.

35. Zároveň odvolací súd nevzhliadol dôvody na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky

na posúdenie, či ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. je v súlade s Ústavou SR (konkrétne čl. 46/1),
pretože nepovažuje uvedené ustanovenie za také, ktoré by svojím obsahom bolo v rozpore s Ústavou
SR. Odvolací súd pritom zdôrazňuje, že je výlučne na posúdení súdu, či takýto návrh podá alebo
nie. Ako na to poukázal odvolací súd vyššie, v danom prípade nevzhliadol dôvody na predloženie
veci Ústavnému súdu SR aj s poukazom na existenciu ustálenej rozhodovacej súdnej praxe (vrátane

preskúmania ústavným súdom) vo vzťahu k predmetnej otázke, teda vo vzťahu k posúdeniu stanovenia
začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle tohto ustanovenia.

36. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil
vrátane výroku o trovách konania.

37. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu
trovodvolaciehokonania.Takétoprávovznikložalovanej,ktorejvšakvodvolacomkonanípreukázateľne
žiadne trovy konania nevznikli.

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).