Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, September 27, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Tdo/52/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5819010180
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Patrik Príbelský
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:5819010180.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Patrika Príbelského, PhD.
a sudcov JUDr. Martina Bargela a JUDr. Emila Klemaniča, na neverejnom zasadnutí konanom
28. septembra 2022 v Bratislave, v trestnej veci obvinených E. T. a B. O., pre obzvlášť závažný
zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie
a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d), ods. 2 písm. e) Trestného zákona spáchaný

v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona, o dovolaní oboch obvinených proti uzneseniu
Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1To/66/2020, z 18. augusta 2020, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolania obvinených E. T. a B. O. o d m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Námestovo, spNamietal zn. 6T/59/2019, z 9. apríla 2020 boli obžalovaní
E. T. a B. M. uznaní vinnými z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a

psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1
písm.d),ods.2písm.e)Trestnéhozákona,spáchanéhoformouspolupáchateľstvapodľa§20Trestného
zákona na tom skutkovom základe, že:
spoločne, od presne nezistenej doby do 23.30 hodiny dňa 24. novembra 2018, prechovávali v
osobnom motorovom vozidle značky ŠKODA OCTAVIA evidenčné číslo J. XXX R., psychotropnú látku
metamfetamín, ktorý je zaradený, v zmysle Zákona NR SR číslo 139/1998 Z. z. o omamných látkach,

psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov, do II. skupiny psychotropných
látok, pričom pri obhliadke miesta činu a pri prehliadke motorového vozidla, ktorá bola vykonaná v
meste P., v blízkosti budovy katastrálneho úradu, na mieste, kde sa toto osobné motorové vozidlo
nachádzalo, boli zaistené veci, a to ako stopa číslo 1 - väčší mikroténový sáčok s kryštalickou látkou,
ako stopa číslo 2 - menší mikroténový sáčok s kryštalickou látkou, ako stopa číslo 3 - plastová
uzatváracia krabička s kryštalickou látkou, ako stopa číslo 4 elektronická váha uzatváracia, ako stopa

číslo 5 - elektronická váha, ďalej, pri prehliadke motorového vozidla, bol vo vozidle, pri sedadle vodiča,
zaistený mikroténový sáčok s kryštalickou látkou (predmet číslo 6), pričom na základe znaleckého
posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ Slovenská Ľupča spisová značka PPZ-KEUSL-
EXP-2018/3207 (kriminalistická toxikológia) z 15. januára 2019 bolo zistené, že: - predmet číslo 1 (stopa
číslo 1) - mikroténové vrecko, v ktorom boli vložené 4 mikroténové vrecká, (31,86 g, 17,04 g, 11,57 g
a 17,35 g), ktoré obsahovali kryštalickú látku spolu hmotnosti 77,82 g, s obsahom metamfetamínu 79,0

% hmotnostných (báza) 61 475 mg čistej látky, ktorá zodpovedá minimálne 1 537 bežným jednotlivým
dávkam drogy, ktoré sú spôsobilé po aplikovaní ovplyvniť psychiku užívateľa (konzumenta), - predmet
číslo 2 (stopa číslo 2) - mikroténové vrecko, ktoré obsahovalo kryštalickú látku hmotnosti 17,18 g,
s obsahom metamfetamínu 78,8 % hmotnostných (báza) - 13 534 mg čistej látky, ktorá zodpovedá
minimálne 338 bežným jednotlivým dávkam drogy, ktoré sú spôsobilé po aplikovaní ovplyvniť psychiku
užívateľa (konzumenta),

- predmet číslo 3 (stopa číslo 3) - plastová uzatváracia krabička, ktorá obsahovala kryštalickú látku
hmotnosti 5,13 g, s obsahom metamfetamínu 79,5 % hmotnostných (báza) - 4 078 mg čistej látky, ktorázodpovedá 102 - 408 bežným jednotlivým dávkam drogy, ktoré sú spôsobilé po aplikovaní ovplyvniť
psychiku užívateľa (konzumenta),
- predmet číslo 6 - mikroténové vrecko, ktoré obsahovalo kryštalickú látku hmotnosti 17,64 g, s

obsahom metamfetamínu 78,6 % hmotnostných (báza) - 13 865 mg čistej látky, ktorá zodpovedá
minimálne 347 bežným jednotlivým dávkam drogy, ktoré sú spôsobilé po aplikovaní ovplyvniť psychiku
užívateľa (konzumenta), pričom, podľa odborného vyjadrenia Národnej kriminálnej agentúry, Národnej
protidrogovej jednotky Prezídia PZ SR spisová značka PPZ-NKA-PDJ-3-040/2019-PZ z 28. januára
2019, má spoločná hodnota zaistenej psychotropnej látky metamfetamín o súhrnnej hmotnosti 117,77

g minimálnu hodnotu 4 121,95 eur.

Za to prvostupňový súd uložil obvinenému E. T. podľa § 172 ods. 2, § 38 ods. 2 Trestného zákona
trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) rokov. Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona súd zaradil
obvineného na výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Súčasne obvinenému podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona a podľa § 78 ods. 1 Trestného zákona

obvinenému uložil ochranný dohlaď vo výmere 3 (troch) rokov. Podľa § 77 ods. 1 písm. b) Trestného
zákona súd obvinenému uložil povinnosť po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody dostaviť sa do
dvoch pracovných dní k probačnému a mediačnému úradníkovi okresného súdu, v ktorého obvode má
bydlisko, a v rámci uloženého ochranného dohľadu mu uložil povinnosť dvakrát v kalendárnom mesiaci
osobne sa hlásiť u probačného a mediačného úradníka. Zároveň podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného

zákona súd obvinenému uložil trest prepadnutia veci - plastovej krabičky s modrým tesnením s obsahom
látky metylsulfonylmetánu, mikrováhy v plastovom obale zeleno-čiernej farby zn. TUFF-weight, bez
bateriek a mikrováhy čiernej a striebornej farby bez horného krytu s dvomi kusmi batérie zn. Varta.

Obvinenému B. O. prvostupňový súd uložil podľa § 172 ods. 2, § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. l)

Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov. Podľa § 48 ods. 4 Trestného
zákona obvineného na výkon trestu súd zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym
stupňom stráženia. Súčasne podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona obvinenému súd uložil
ochranný dohlaď vo výmere 3 (troch) rokov a podľa § 77 ods. 1 písm. b) Trestného zákona obvinenému
uložil povinnosť po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody dostaviť sa do dvoch pracovných dní

k probačnému a mediačnému úradníkovi okresného súdu, v ktorého obvode má bydlisko, a v rámci
uloženého ochranného dohľadu mu uložil povinnosť dvakrát v kalendárnom mesiaci osobne sa hlásiť
u probačného a mediačného úradníka.

Proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/59/2019, z 9. apríla 2019 podali odvolania

prokurátor a obžalovaní E. T. a B. O., ktoré podľa § 319 Trestného poriadku Krajský súd v Žiline
uznesením , sp. zn. 1To/66/2020, z 18. augusta 2020 zamietol, pretože nie sú dôvodné.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1To/66/2020, z 18. augusta 2020 ako aj konaniu, ktoré
tomuto rozhodnutiu predchádzalo, podal obvinený E. T. vlastnoručne napísané dovolanie (č. l. 959 a

nasl. spisu), a to z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. h) a písm. i) Trestného poriadku.
Úvodom upriamil pozornosť na vzatie do väzby z 27. novembra 2018, kde jeho advokát JUDr. Peter
Kovačev upozornil na to, že dôkazy sú získané nezákonným spôsobom tak, ako bol nezákonný aj postup
policajtov. Podľa obvineného neboli dodržané požiadavky podľa Smernice Európskeho parlamentu
hlavne tým, že nebol poučený v rozsahu tejto smernice. Poukázal na výpoveď svedka Mgr. Š. Š. z 26.

novembra 2018, z ktorej vyplýva, že podozrenie zo spáchania trestného činu nadobudli pri kontrole
dokladov vodiča a spolujazdca, nebol im oznámený dôvod zastavenia. Podľa obvineného sa jednalo iba
o bežnú kontrolu, pri ktorej kontrolovali doklady, teda vykonávali policajný zákrok podľa § 18 zákona o
Policajnom zbore. Od tohto momentu už nevykonávali žiaden služobný zákrok a napriek tomu začali
vykonávať, zneužívať § 22 ods. 1 zákona o Policajnom zbore a začali robiť prehliadku na zbrane, pri

ktorej cieľom bolo hľadanie omamných a psychotropných látok.
Obvinený E. T. ďalej uviedol, že (mutatis mutandis):
,,1.) Ak mali policajti podozrenie zo spáchania trestného činu, mali postupovať podľa § 85 ods. 1
Trestného poriadku a podľa § 102 ods. 1 Trestného poriadku vykonať osobnú prehliadku so súhlasom
prokurátora. V žiadnom prípade nemali odo mňa žiadať, aby som vystúpil z auta a vyložil veci z tašky

na kapotu auta. Takúto výzvu som považoval za niečo, čo nie je možné odmietnuť.
2.) Každý služobný zákrok je neodkladným úkonom, čo je spojené so zásahom do základných práv
a slobôd, a teda musí byť aj preskúmateľný súdom. A v tomto prípade policajti nijakým spôsobom
nedokumentovali postup, takže všetky dôkazy, zabezpečili bezpečnostnou prehliadkou sú nezákonné.3.) Je v rozpore so zákonom, ak policajt ,,skúša", či osoba, ktorá sa mu len zdá z nejakého dôvodu
podozrivá (napr. či nemá u seba drogy) a na toto skúšanie využíva ustanovenie podľa § 22 ods. 1 zákona
o Policajnom zbore s tým, že sa mu podozrenie potvrdí, takúto osobu zadrží podľa § 85 Trestného

poriadku".
ObvinenýE.T.ďalejuviedol,žeakospolujazdec,akbybolpodvplyvomdrog,nedopúšťalbysažiadneho
trestného činu, nakoľko užívanie drog nie je trestným činom. Ako spolujazdec nemohol byť podozrivým,
takým mohol byť iba vodič vozidla. Ako spolujazdcovi mali policajti oznámiť obvinenému E. T., že majú
podozreniezprechovávaniaOPLamalbyťvopredpoučenýotom,žeakoosobapodozrivániejepovinný

akýmkoľvek spôsobom prispievať k svojmu obvineniu. Obvinený E. T. nebol povinný vykladať veci na
kapotu, ktorými by sa obvinil. Tu poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Heaney
a Meguinness vs. Írsko z roku 2000, zároveň mal za to, že bolo hrubo porušené Ústavou Slovenskej
republiky garantované právo na súkromie. Od začiatku žiadal vyšetrovateľa, prokurátora a Okresný súd
Námestovo, aby boli zabezpečené prepisy vysielačkových nahrávok, a to od momentu zastavenia až
po privolanie vyšetrovateľa. Taktiež kamerový záznam z druhého auta, na ktorom by bolo vidieť ako

obvinený E. T. musel obchytávať všetky veci vlastnými rukami na príkaz policajtov a mali byť vypočutí aj
ďalší dvaja policajti, ktorí boli prítomní. K uvedenému obvinenému nebolo vyhovené aj napriek tomu, že
jetodôležitéprespravodlivéposúdeniesúdom.Vovzťahuknepretržitémuupozorňovaniuasťažnostiam
pre k nezákonné dôkazy obvinený E.Í. T. uviedol, že ani Okresný súd Námestovo a ani Krajský súd v
Žiline sa vôbec nezaoberal odvolaniami a námietkami.

Obvinený mal za to, že policajný zákrok nebol v súlade so zákonom a ním zabezpečené dôkazy sú
získané nezákonným spôsobom. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 3Tdo/11/2013 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 23To/186/2014, z 24. februára 2015.
Okresný súd ani krajský súd si nesplnili svoju preskúmavaniu povinnosť, čo zakladá dovolací dôvod
podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. g) Trestného poriadku.

Vo vzťahu k právnej kvalifikácii obvinený nesúhlasil, že je spolupáchateľom B. O., ale že je iba osoba,
ktorá si kúpila pervitín pre vlastnú spotrebu, jeho bol iba kelímok s 5g pervitínu a nebol majiteľom
všetkého zisteného metamfetamínu. Ďalej situáciu prečo skončil s O. na Orave, v aute s nimi bola
aj C. D.. Poukázal na § 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona (prechováva po akúkoľvek dobu)
ani samotná vedomosť ani to, že drogy sú na mieste pre oboch dostupnom, nezakladá konanie

formou spolupáchateľstva. Namietal aj, že v obžalobe sa nenachádza žiaden dôkaz o tom, že by
mal predávať drogy. Najväčšiu vinu pripisuje vyšetrovateľovi a prokurátorovi, na základe ktorých nebol
zistený skutočný skutkový stav. V odvolaní obvinený E. T. krajský súd žiadal o vykonanie dokazovania,
ale ten to zamietol, čím došlo k hrubému porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, čo zakladá
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) a písm. i) Trestného poriadku. Poukázal aj na úradný záznam

spísaný kpt. W. T., na základe ktorého sa C. D. vyhla trestnému stíhaniu, ako aj na facebookovi účet, kde
je dokázané, že sa títo dvaja poznajú, a preto má obvinený úvahu o tom, že bola ,,agentom". Záverom
navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie v spojení s rozhodnutím Okresného súdu Námestovo,
sp. zn. 6T/59/2019, z 9. apríla 2020 podľa § 386 ods. 2 Trestného priadku zrušil a podľa § 388 ods. 1
Trestného poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie obvinený E. T. aj prostredníctvom ustanoveného obhajcu
JUDr. Michala Murinu (č. l. 1016 a nasl. spisu), a to z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. g),
písm. h) a písm. i) Trestného poriadku. V predmetnom podaní v častiach I. a II. obhajca obvineného v
podstate uviedol totožnú argumentáciu ako obvinený E. T. vo svojom vlastnoručnom podaní. V časti III.

Uviedol nasledovné (mutatis mutandis): ,,...rozhodnutia Okresného súdu Námestovo a Krajského súdu
Žilina nemajú oporu v zákone, pretože dôkazy neboli vykonané zákonným spôsobom. Existujú jasné
pochybnosti v koho distribúcií mali byť nájdené drogy. Ak policajt dal príkaz na vybratie vecí a ja som ich
vybral, pričom následne sa zistila prítomnosť mojej DNA na týchto veciach, to ešte neznamená, že dané
veci (v ktorých boli drogy) patrili mne. Vyšetrovaním sa malo zistiť v koho distribúcií boli uvedené veci

(látky) a kto bol páchateľom tohto trestného činu. Ak si orgány činné v trestnom konaní a súd myslia,
že som bol spolupáchateľom musí byť daná skutočnosť riadne preukázaná a na hlavnom pojednávaní
vykonaná zákonným spôsobom. Spolupáchateľom predsa nie je každá osoba, ktorá sa nachádza pri
páchateľovi trestného činu. Poukazujem pri tom na judikatúru Najvyššieho súdu (sp. zn. 6To/14/2012),
v ktorom uvádza, že nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie zistenie, že skutok

bol napadnutým rozhodnutím kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin,
alebo že išlo o iný trestný čin, alebo obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než
ktorého sa posudzovaným skutkom dopustil. Rovnako aj v judikáte R49/2013 súd uviedol, že dôvoddovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je v takom prípade splnený, ak niektorá z
odporujúcich si okolností odôvodňuje použitie inej než preskúmanej právnej kvalifikácie skutku.
V súvislosti s mojou trestnou vecou poukazujem ešte aj na judikát R23/2000 - Na naplnenie znaku

spoločného konania podľa § 20 Trestného zákona je preto potrebné, aby sa prechovávanie uskutočnilo
aj aktívnym konaním toho páchateľa, ktorý má prechovávanie zabezpečiť, alebo aby k takej súčinnosti
došlo aspoň konkludentne. Samotná vedomosť osoby odlišnej od tej, ktorá takú látku zadovážila, o
jej ukrytí na mieste obom dostupnom nestačí na trestnú zodpovednosť tej osoby, ktorá uvedenú látku
nezadovážila a ani s ňou nebola oprávnená disponovať".

S ohľadom na uvedené navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 368 ods. 1 Trestného
poriadku vyslovil, že uznesením Krajského súdu Žilina, sp. zn. 1To/66/2020, z 18. augusta 2020 došlo
k porušeniu § 319 Trestného poriadku a v konaní, ktoré mu predchádzalo vedenom na Okresnom súde
Námestovo, sp. zn. 6T/59/2020, z 9. apríla 2020 aj k porušeniu § 172 ods. 1 písm. d) a ods. 2 písm. e)
Trestného zákona spáchaného v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona, a to v neprospech
obvineného E. T. a zároveň navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil v zmysle § 386 ods.

2 Trestného poriadku dovolaním napadnuté uznesenie ako aj rozhodnutie prvého stupňa v časti výroku
o vine a treste a prikázal v zmysle § 388 ods. 1 Trestného poriadku Okresnému súdu Námestovo, aby
v potrebnom rozsahu opätovne v uvedenej trestnej veci konal a rozhodol.

K podanému dovolaniu sa vyjadril spoluobvinený B. O. (č. l. 1025 spisu), ktorý uviedol, že sa pridržiava

svojej výpovede z 18. augusta 2020.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1To/66/2020, z 18. augusta 2020 ako aj konaniu, ktoré
tomuto rozhodnutiu predchádzalo, podal obvinený B. O. vlastnoručne napísané dovolanie (č. l. 1027
a nasl. spisu), a to z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. b) Trestného poriadku, a to 13.

mája 2019, kedy obvinený E. T. pri preštudovaní a ukončení spisov vypovedal pred vyšetrovateľom, že
drogy doniesol obvinený B. O.. Obvinený namietal skutočnosť, že jeho ako aj jeho spoluobvineného E.
T. zastupoval ten istý obhajca Peter Kovačev, pričom došlo k stretu konfliktov a záujmov. Vyšetrovateľ
a obhajca mali prerušiť preštudovanie a oboznámiť sa s novou skutočnosťou a obhajca sa mal vzdať
jedného z obvinených.

Obvinený ďalej uviedol, že vyšetrovateľ zámerne zamenil čísla mobilu na C. D., ktorá bola predvolaná
vypovedať pred vyšetrovateľa, s ktorým sú kamaráti, čo dokazuje založený účet na facebooku. Namietal
tiež hlavné pojednávanie z 18. septembra 2019, keď sudkyňa zapísala výpoveď prvého svedka, pričom
vypovedal svedok druhý, čo je založené a dokázané prehratím zvukového záznamu. Obvinený B. O.
tiež namietal hlavné pojednávanie na Krajskom súde v Žiline zo 14. januára 2020, na základe ktorého

v uznesení z toho istého dňa je uvedené, že krajská prokurátorka považuje rozsudok za nesprávny o
uložených trestoch a navrhla prísnejší trest, a to dvanásť rokov. Prokurátorka jasne povedala, že prijíma
priznanieobvineného,jehooľutovanieaspoluprácu,apretonavrhlatrestpodspodnúhranicustanovenej
trestnej sadzby, pričom toto pojednávanie nebolo zvukovo zaznamenané, čo tiež podľa obvineného nie
je v poriadku.

Vo vzťahu k uloženému trestu prvostupňovým súdom obvinený uviedol (mutatis mutandis): ,,Dňa
23. októbra 2019 mi okresný súd vymeral desať rokov nepodmienečne. Voči rozsudku som podal
odvolanie a 14. januára 2020 na krajskom súde som sa priznal. Nadriadený súd vec vrátil späť na
prvostupňový súd, a to s prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti ako aj zákonné požiadavky riadnej
obhajoby obžalovaných. Taktiež mal byť zohľadnený môj postoj k stíhanému trestnému činu (priznanie

obžalovaného B. O.). Prvostupňový súd mi opätovne uložil rovnaký trest vo výmere desať rokov do prvej
NVÚ. Týmto okresný súd porušil Trestný poriadok, a to § 327 ods. 1, ods. 2".
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku obvinený namietal
nezákonné zloženie tým, že bol prítomný prísediaci sudca JUDr. Pavol Polka, ktorý už bol odsúdený
za zneužívanie svojej právomoci a branie úplatku. Podľa obvineného ide o osobu s veľkým vplyvom, je

osobou, ktorá prevyšuje vlastné záujmy vedené zistenými alebo osobnými motívmi aj nad takú hodnotu
ako je spravodlivosť.
Záverom obvinený B. O. navrhol, aby dovolaním napadnuté uznesenie v spojení s rozhodnutím súdu
prvého stupňa zrušil v časti výroku o treste a prikázal vec vrátiť do prípravného konania, resp. až k časti
k uzatvoreniu spisov, kde došlo k porušeniu práva obhajoby obvineného a zatajeniu zo strany advokáta,

že obvinený E. T. na obvineného B. O. vypovedá.

K dovolaniu obvineného E. T. sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Námestovo (č. l. 1032a a nasl.
spisu) nasledovne (mutatis mutandis): ,,Obvinený E. T. formálne uvádza dôvody dovolania podľa § 371ods. 1 písm. c), písm. g), písm. h) a písm. i) Trestného poriadku. Predmetné dovolacie dôvody obvinený
bližšienekonkretizuje,uvádzaichvovšeobecnejrovine,kdeponúkasámsvojehodnoteniedôkazovana
základe toho aj vyvodenie príslušných záverov. Predmetná argumentácia bola, v podstate, uplatnená už

v priebehu hlavného pojednávania v danej veci a následne v odvolaní voči prvostupňovému rozsudku,
kde prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí, a následne aj odvolací súd, sa s uvedenou argumentáciou
riadne vysporiadal a s predmetným odôvodnením sa v celom rozsahu stotožňujem a naň poukazujem.
Vo vzťahu k namietanému zásadnému porušeniu práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku uvádzam, že v danom konaní nebolo zistené zásadné porušenie práva o obhajobu

tak, ako to má na zreteli predmetné ustanovenie Trestného poriadku. Vznesené námietky sa týkajú skôr
zistenia skutkového stavu veci, ktorý však v rámci dovolacieho konania nie je prípustné preskúmavať.
Skutkový stav je možné hodnotiť len z toho hľadiska či skutok, alebo iná okolnosť skutkovej povahy
boli správne právne posúdené, to znamená, či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými
ustanoveniami hmotného práva. V tomto smere mám za to, že nedošlo k pochybeniu zo strany či
už prvostupňového, resp. druhostupňového súdu. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu

skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa, preto námietky obvineného po vecnej
stránke nezodpovedajú dovolaciemu dôvodu upravenému v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku
a sú zákonom priamo vylúčené (veta za bodkočiarkou). Z uvedených skutočností, ktoré vyplývajú
aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je celkom evidentné, že argumenty
obvineného nie sú dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písmeno i) Trestného poriadku. Rovnako v

dovolaní nie sú uvedené ani žiadne také skutočnosti, ktoré by napĺňali dovolacie dôvody uvedené v §
371 ods. 1 písm. g) a písm. h) Trestného poriadku".
Prokurátor záverom navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného E. T. podľa
§ 382 písm. c) Trestného poriadku, odmietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie v časti týkajúcej sa výroku o treste obvinený B. O.
aj prostredníctvom ustanovenej obhajkyne JUDr. Adriany Panekovej (č. l. 1046 a nasl. spisu), a
to z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. h) a písm. i) Trestného poriadku. V
predmetnom podaní argumentuje, že bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na riadnu
obhajobu tým, že advokát JUDr. Peter Kovačev zastupoval v konaní jednak obvineného B. O. a

jednak aj spoluobvineného E. T., pričom obvinený B. O. sa v konaní priznal ku spáchanému skutku a
spoluobvinený trval na svojej nevine, teda zastupoval dvoch klientov s protichodnými záujmami, resp.
ktorých záujmy si odporujú. Po materiálnej stránke podľa obvineného nemohlo byť naplnené právo na
obhajobu, pričom táto skutočnosť bola v konaní napádaná už viackrát. Z uvedeného dôvodu nebolo
možnéposkytnúťprávnupomocvrovnakejkvalite,akábybola,akbyzastupovalobhajcaibaobvineného

B. O..
Obvinený B. O. ďalej uviedol, že (mutatis mutandis): ,,... mne uložený trest vo výške desať rokov mi
bol stanovený mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, zároveň boli použité nesprávne ustanovenia
Trestného zákona v súvislosti s ukladaním trestu a jeho výškou, pretože mi nebola zohľadnená
spolupráca s NAKA a finančnou správou v iných trestných veciach ako poľahčujúca okolnosť. Aj túto

skutočnosť som viackrát namietal v súvislosti s ukladaním trestu, avšak súd ju nezohľadnil. Ako som
už uviedol, v Žiline za mnou bol vyšetrovateľ, ktorému som sa priznal a spravil som s nim spoluprácu.
Viem o tom, že vyšetrovateľ, resp. prokurátor, o čom je písomný dôkaz v spise, žiadal súd, aby mi
bola zohľadnená moja spolupráca pri ukladaní výšky trestu, avšak súd to pri rozhodovaní nezohľadnil.
Rovnako tak na pojednávaní na Krajskom súde v Žiline 14. januára 2020, ktoré by malo byť zvukovo

nahrávané, sa prokurátorka jasne vyjadrila, že mi bude navrhovať nižší trest, ako som dostal, ale opäť
súd túto moju spoluprácu ako poľahčujúcu okolnosť nezohľadnil.
Taktiež napádam skutočnosť, že v prípravnom konaní vypočúval svedkyňu C. D. vyšetrovateľ kpt. T., o
ktorom som neskôr zistil, že je jej kamarát, pretože boli priateľmi na facebooku. C. D. následne pred ním
odmietla vypovedať v môj prospech. Myslím si, že vyšetrovateľ kpt. T. mal byť vylúčený z vykonávania

jej výsluchu. Rovnako tak v mojom prípade rozhodoval na odvolacom súde v Žiline senát, v ktorom
bol sudca - JUDr. Pavol Polka, ktorý bol neskôr odsúdený za trestný čin prijímania úplatku a zneužitia
právomoci verejného činitelia, preto mám podozrenie, či aj v mojom prípade nebol zaujatý a mal byť
vylúčený z rozhodovania v mojej trestnej vec".
Na základe vyššie uvedeného obvinený B. O. navrhol, aby dovolací súd vyslovil porušenie zákona v

príslušných ustanoveniach v môj neprospech a zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako aj
okresného súdu a prikázal, aby vec v časti týkajúcej sa výroku o treste znovu prerokoval a rozhodol.K dovolaniu obvineného B. O. sa vyjadril vlastnoručným napísaným podaním spoluobvinený E. T. (č.
l. 1051 a rub spisu).
Vo vzťahu k obvineným B. O. namietanému porušeniu práva na obhajobu tým, že ho zastupoval obhajca

JUDr. Peter Kovačev, spoluobvinený E. T. uviedol, že nebolo porušené právo, nakoľko mohol kedykoľvek
požiadať o ustanovenie iného obhajcu, avšak tak neurobil. Porušené právo na obhajobu bolo postupom
príslušníkov PMJ, ktorí konali v hrubom rozpore s ustanoveniami zákona o Policajnom zbore, Ústavy
Slovenskej republiky a Smerníc Európskej únie.
Vo vzťahu k namietanej výške trestu spoluobvinený E. T. uviedol, s poukazom na § 39 Trestného zákona,

že súd nemohol na uvedené ustanovenie prihliadnuť, nakoľko O. od začiatku vypovedal účelovo tak,
aby sa vyhol trestu a taktiež klamal priamo na súde. K C. D. uviedol, že tá pre O. rozpredávala drogy
a vo vzťahu ku kpt. W. T. uviedol, že ten v uvedenom prípade maril spravodlivosť. K uvedenému E. T.
uviedol, že bude na generálnu prokuratúru doručené veľké trestné oznámenie.
Vo vzťahu ku skorumpovanému sudcovi JUDr. Pavlovi Polkovi uviedol, že je skorumpovaný, právoplatne
odsúdený a fakt, že bol súčasť v tejto trestnej veci je podľa obvineného T. porušením Európskeho

dohovoru pre ľudské práva, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských páv, pretože skorumpovaný sudca nemá
nič spoločné so spravodlivým procesom.

K dovolaniu obvineného B. sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Námestovo (č. l. 1053 a nasl.
spisu) nasledovne (mutatis mutandis): ,,Obvinený B. O. formálne uvádza dôvody dovolania podľa § 371

ods. 1 písm. c), písm. e), písm. h) a písm. i) Trestného poriadku".
,,Vznesené námietky nespĺňajú kritéria upravené pre dovolacie dôvody uvedené v § 371 Trestného
poriadku. V stručnosti možno uviesť, že obvinený B. O. bol či už v prípravnom konaní, ako aj v konaní
pred súdom vždy riadne zastúpený zvoleným obhajcom. Samotná nespokojnosť obvineného s kvalitou
poskytovaného zastupovania v trestnej veci nezakladá dovolací dôvod upravený v § 371 ods. 1 písm.

c) Trestného poriadku. Rovnako obvinenému bol uložený trest v rámci zákonom ustanovenej zákonnej
sadzby za správneho vyhodnotenia poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. V danom prípade neboli
splnené zákonné podmienky na uplatnenie poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písm. n) Trestného
zákona, a to napomáhanie pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom. Tu si dovolím poukázať
na skutočnosť, že obvinený sa k svojej trestnej činnosti začal priznávať až potom, čo bol prvostupňovým

súdom vyhlásený v poradí prvý odsudzujúci rozsudok v danej veci. Pri ukladaní trestu súdy brali do
úvahy prevahu poľahčujúcich okolností u obvineného s tým, že mu uložili trest na dolnej hranici zákonom
ustanovenej trestnej sadzby. Čo sa týka výsluchu svedkyne C. D. tak táto, či už v prípravnom konaní,
ako aj v konaní pred súdom využila svoje právo a odmietla vypovedať. Vo vzťahu k členovi senátu
Krajského súdu v Žiline JUDr. Pavlovi Polkovi v obsahu dovolania nie sú uvedené také skutočnosti, ktoré

by spôsobovali, že uvedený sudca mal byť vylúčený z vykonávania úkonom trestného konania. Samotná
skutočnosť, že tento bol právoplatne odsúdený v inej trestnej veci, ešte nespôsobuje jeho vylúčenie vo
veciach, ktoré nijako nesúvisia so skutkom, za ktorý bol odsúdený uvedený sudca".
S poukazom na vyššie uvedené navrhol, aby dovolací súd dovolanie obvineného B. O. podľa § 382
písm. c)Trestného poriadku odmietol.

Obvinený E. T. 20. decembra 2021 vlastnoručne napísaným podaním (č. l. 1089 a nasl. spisu) doplnil
dovolanie podané obhajcom na Okresnom súde Námestovo 19. mája 2021, s poukazom na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV.ÚS 305/09/93. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa
§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený opätovne poukázal na rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva Heaney a McGuiness vs. Írsko z roku 2000 a zároveň uviedol rozsudok Saunders vs.
Spojené kráľovstvo z roku 1996, kde Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo neprispieť
k obvineniu vlastnej osoby predovšetkým vopred predpokladá, že obžaloba sa v trestnej veci snaží
preukázať dôkazy proti obvinenému bez použitia dôkazov získaných metódami donútenia či nátlaku
na obvineného. Ďalej poukazuje na výpoveď spoluobvineného B. O. na hlavnom pojednávaní z 27.

júna 2019, na výpoveď svedka Mgr. G. Š. z 26. novembra 2018. Opätovne popisuje priebeh zastavenia
vozidla so spoluobvineným O., ako prebiehala kontrola motorového vozidla a ako bez poučenia
dobrovoľne obvinený E. T. vyložil veci na kapotu. V súvislosti s uvedeným poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 23To/186/2014, z 24. februára 2015, v ktorom sa upozorňuje na
rozšírenú prax príslušníkov Policajného zboru, ktorí si v rozpore s účelom jednotlivých ustanovení

Trestného poriadku uľahčujú získavanie dôkazných prostriedkov tak, že na ich získavanie použijú
postupy, ktorých použitie im síce Trestný poriadok či zákon o Policajnom zbore umožňuje, ale ich účelom
je riešenie iných situácií než zhromažďovanie dôkazného materiálu. Poukázal tiež na právnu vetu z
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Tdo/11/2013, z 29. mája 2013. Namietal ajsvedecké výpovede policajtov, ktoré predložil prokurátor, v ktorých policajti opisujú svoj postup klamlivo,
súd odmietol vykonať dokazovanie (prepisy vysielačkových nahrávok a kamerový záznam druhého
policajného auta), súdom teda podľa obvineného nebolo umožnené plnohodnotné obhajovanie, a týmto

konaním bolo obhajobe znemožnené zmeniť názor súdu a bolo hrubo porušené právo na spravodlivý
súdny proces.
Čo sa týka dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku obvinený uviedol
nasledovné. Predmet č. 1 (stopa č. 1), predmet č. 2 (stopa č. 2), predmet č. 3 (stopa č. 3) považuje
za nezákonne získané dôkazy. Na to, aby mohol policajt postupovať podľa § 22 ods. 1 zákona

o Policajnom zbore je nevyhnutnou materiálnou podmienkou existencia služobného zákroku. Bez
služobného zákroku niet právneho podkladu na vykonanie bezpečnostnej prehliadky osoby. Poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Tdo/92/2016. V ďalšej časti obvinený
citoval hodnotenie Okresného súdu Námestovo v jeho rozsudku v danej veci vo vzťahu k zákonnosti
vykonaného zákroku a s poukazom na § 23 ods. 1 a § 23 ods. 2 zákona o Policajnom zbore ako aj opis
celej situácie pri zastavení motorového vozidla a vykonanie prehliadky a vyloženie veci na kapotu. Ďalej

uviedol,ženapriektomu,žesanedopustilžiadnejprotiprávnejčinnosti,policajtiunehovykonalislužobný
zákrok podľa § 18 ods. 1 zákona o Policajnom zbore, ktorý však podľa obvineného skončil v momente
ako preukázal svoju totožnosť občianskym preukazom. V ďalšej časti hodnotí a sumarizuje postup
policajtov pri vykonávaní zákroku, uvádza možné situácie, ktoré získal načítaním rôznych rozhodnutí v
porovnaní so situáciou aká nastala v danom prípade.

Obvinený E. T. ďalej opísal situáciu, ktorá nastala po vyložení veci na kapotu, že bola privolaná druhá
hliadka, pred ktorou bol nútený manipulovať so všetkými vecami, aby zistili, čo ktorá vec je a či sa oplatí
zavolať vyšetrovateľa. Následne bola vykonaná osobná prehliadka, pri ktorej sa údajne vo vrecku bundy
našli ďalšie dôkazy (stopa č. 1 a č. 2) a následne bol privolaný vyšetrovateľ. Podľa obvineného postup
podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku nie je možné považovať za služobný zákrok, a preto policajt

nie je ani oprávnený na tomto postupe založiť dôvodnosť vykonania bezpečnostnej prehliadky podľa
§ 22 ods. 1 zákona o Policajnom zbore a bezpečnostnú prehliadku vykonať. Ďalej poukázal na § 99
ods. 4 Trestného poriadku. Uviedol, že je vylúčená aplikácia § 99 ods. 4 Trestného poriadku a § 22
ods. 1 zákona o Policajnom zbore, ktoré upravujú vykonávanie tzv. ,,bezpečnostných prehliadok" na
prípady obmedzenia osobnej slobody v zmysle § 85 ods. 2 Trestného poriadku. A preto, ak by policajt

napriek uvedenému bezpečnostnú prehliadku vykonal, všetko čo by ňou zabezpečil, by bolo ,,plodom
z otráveného stromu". V praxi by podľa obvineného policajt mal nad osobou obmedzenou na osobnej
slobode vykonávať dohľad až do času, kedy túto osobu neprevezme príslušný orgán činný v trestnom
konaní. Poukázal tu na výsluch svedka Mgr. G. Š. z 26. novembra 2018 a následne uviedol, prečo
považuje dôkaz č. 3 za nezákonný.

V ďalšej časti doplnenia dovolania sa obvinený E. T. zaoberá analýzou Nariadenia prezídia Policajného
zboru a činnosti základných útvarov služby poriadkovej polície Policajného zboru č. 80/2018, § 85 ods.
2 Trestného poriadku ako aj internými predpismi Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, vyhláškou
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 648/2008 a súčasnou platnou vyhláškou Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky č. 192/2017. Podľa obvineného moment kedy policajti získali dôkaz predmet č. 3,

po ktorom začali postupovať v zmysle Trestného poriadku aj napriek tomu, že o zaistenej kryštalickej
látke nebolo možné hovoriť ako o trestnom čine, nakoľko v tomto momente disponovali predbežným
znaleckým posudkom, ktorý môže zabezpečiť iba vyšetrovateľ a na základe toho rozhodnúť, či sa vôbec
jedná o trestný čin. Nebolo teda podľa obvineného možné, aby začali postupovať v zmysle Trestného
poriadku, ale mali postupovať ďalej v intenciách ustanovení zákona o Policajnom zbore. Následne tu

poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Tdo/92/2016, z 18. apríla 2018.
Pod obvineným označeným bodom 3. namietal prehliadku motorového vozidla zn. Škoda Octavia, EVČ:
J., č. l. 281-318 spisu a predmet č. 6 (stopa č. 1) ako nezákonné dôkazy. Opisuje priebeh získania týchto
dôkazov ako aj to, ako bol pod nátlakom zo strany vyšetrovateľa donútený podpísať zápisnicu, s ktorou
nesúhlasil, a to nielen z dôvodu, že nie je majiteľom vozidla, ale aj preto, že sa nemohol zúčastniť tejto

prehliadky, nakoľko bol aj so spoluobvineným B. O. zadržaný minimálne tri metre od vozidla, nemohol
vidieť, či predmet č. 6 nezobral nejaký policajt z kapoty vozidla a neumiestnil ho pod sedadlo vodiča,
alebo sa tam naozaj nachádza.
Pod obvineným označeným bodom 4. namietal znalecké posudky z odvetvia kriminalistickej genetickej
analýzy pod č. PPZ-KEU-SI-EXP-2018/3207 a č. PPZ-KEU-SI-EXP-2019/121 ako nezákonné dôkazy.

Podľa obvineného uvedené posudky sú irelevantné pri ustaľovaní skutkového stavu. Predmety č. 3,
4 a 5 sú predmetmi, ktoré som jednak musel vyložiť z tašky na príkaz príslušníkov PMJ za absencie
ustanovenia § 8 ods. 2 zákona o Policajnom zbore a následne na to som musel vlastnými rukami detailne
všetky predmety ukazovať policajtom, ktorý mi to prikazovali za účelom presvedčenia sa o tom, že sa imvôbecoplatízavolaťnamiestovyšetrovateľa.Tietoúkonymalipodľaobvinenéhovykonávaťvyšetrovateľ
a technik.
Zvukové nahrávky policajných vysielačiek ako dôkaz na súde vykonaný nezákonným spôsobom

namietal obvinený bod bodom 5/, a to s poukazom na § 115 ods. 6 Trestného poriadku, pretože nebol
vyhotovený prepis, čím došlo k porušeniu ustanovení Trestného poriadku. Ak dôkaz nemá kvalitu podľa
Trestného poriadku nemôže byť ani použitý v trestnom konaní.
V časti označenej III. obvinený uviedol nasledovné (mutatis mutandis): ,,...považujem za dostatočne
preukázanú existenciu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. g) Trestného poriadku

v tejto mojej trestnej veci. V prípade výpovedí obvinených a svedkov (policajtov) mal byť podľa môjho
názoru použitý jeden z princípov ,,prezumpcie neviny", a to zásada ,,in dubio pro reo". Ďalej mám za
to, že v postupe policajtov došlo k zneužívaniu svojich právomoci a ustanovení zákona o Policajnom
zbore. Absenciou ustanovenia podľa § 8 ods. 2 zákona o Policajnom zbore bola taktiež porušená
zásada ,,nemo tenetur se ipsum accusare". Rovnako bola postupom policajtov porušovaná Ústava
Slovenskej republiky a niet pochýb o tom, že im bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu,

pričom vyššie uvedené jednoznačne zakladá záver, že v mojom prípade došlo k hrubému porušeniu
práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto
nie je možné zaujať názor iný ako ten, že v mojom prípade, v tejto trestnej veci, odsúdenému E. T. právo
porušené bolo".
S ohľadom na uvedené obvinený E. T. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že

napadnutým uznesením došlo k porušeniu ustanovenia § 319 Trestného poriadku a v konaní, ktoré mu
predchádzalo na súde prvého stupňa aj k porušeniu ustanovenia § 172 ods. 1 písm. d) a ods. 2 písm.
e) Trestného zákona spáchaného v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona, a to v neprospech
obvineného E. T.. Zároveň navrhol, aby dovolací súd zrušil v zmysle § 386 ods. 2 Trestného poriadku
napadnuté uznesenie ako aj rozhodnutie Okresného súdu Námestovo v časti o vine a treste a prikázal,

aby podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku Okresný súd Námestovo v potrebnom rozsahu opätovne
v uvedenej trestnej veci konal a rozhodol a podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku, aby v potrebnom
rozsahuprejednalarozhodolaabyjupodľa§388ods.2Trestnéhoporiadkusúdrozhodolvinomzložení
senátu, alebo aby ju rozhodol iný sudca. Odvolaciemu súdu obvinený navrhol, aby podľa § 380 ods.
2 Trestného poriadku súčasne rozhodol, že sa neberie do väzby a prepustil ho na slobodu, nakoľko

neboli nájdené žiadne dôvody väzby.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky bolo 13. januára 2022 doručené podanie obvineného E. T. z 10.
januára 2022 (č. l. 1113 a nasl. spisu) z dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm.
h) a písm. i) Trestného poriadku.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. g) Trestného poriadku obvinený uviedol,
že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. d) Dohovoru
dôjde vtedy, ak je odsúdenie založené výlučne alebo v rozhodujúcej v rozhodujúcej miere (,,solely
or to a decisive extent") na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom. V súvislosti s uvedeným
obvinený poukázal na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva Marianna Marinescu vs. Rumunsko,

č.36110/03,z2.februára2010;EmenvsTurecko,č.25585/02,z26.januára2010;Visservs.Holandsko,
č. 26668/95, zo 14. februára 2002. Poukázal tiež na § 2 ods. 10 a ods. 12 Trestného poriadku, Ústavu
Slovenskejrepubliky,atočl.2ods.2.Podľaobvinenéhonebolospoľahlivodokázanéanito,žepríslušníci
Policajného zboru (PMJ) zastavili vozidlo vedené spoluobvineným B. O. so zákonných dôvodov.
Obvinený E. T. poukázal na uznesenie o vznesení obvinenia z 25. novembra 2018, na zápisnicu o

výsluchu svedka Mgr. G. Š. z 26. novembra 2018. V súvislosti s uvedeným poukázal na zákon č.
372/1990 Z. z. o priestupkoch, a to konkrétne na § 22 ods. 1 písm. l, ods. 2 písm. g), ods. 3 písm. e), § 73
ods. 1, § 84 ods. 1, § 89 ods. 1. Ďalej uviedol, že policajti PMJ obvinili spoluobvineného B. O. z priestupku
tým, že pomocou zvukovo - svetelnej signalizácie na ich služobnom vozidle dali vodičovi znamenie,
aby vozidlo zastavil, čím spustili proces obvinenia a následného objasňovania priestupku. Uviedol aj

nariadenie Prezídia Policajného zboru č. 80/2018 o činnosti základných útvarov služby poriadkovej
polície Policajného zboru, a to konkrétne na čl. 1, čl. 2 ods. 2 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d), čl.
47 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g), písm. h), písm. i) a písm.
j), ods. 2. Obvinený tiež uviedol, že absentuje dôkaz o tom, ako bol vyriešený priestupok, ktorého sa
dopustil B. O.. Namiesto prejednávania ,,údajného" priestupku policajti začali vykonávať prehliadku auta

v zmysle § 22 ods. 1 zákona o Policajnom zbore. Podľa obvineného môže byť prehliadka motorového
vozidla podľa § 23 ods. 2 zákona o Policajnom zbore, na ktorú v tomto prípade nemali policajti žiaden
zákonný dôvod. Neboli žiadne informácie alebo zistenia, ktoré by zakladali akékoľvek iné podozrenia
z páchania trestného činu okrem toho, že obvinení boli pod vplyvom drog, avšak ako uviedol obvinenýtakéto podozrenie sa vzťahuje iba na vodiča vozidla a toto bolo možné jednoducho overiť odberom
biologického materiálu u vodiča B. O..
Ďalej obvinený E. T. poukázal na zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, konkrétne na § 32 ods.

1, Nariadenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o používaní služobných cestných vozidiel č.
68/2010, a to na čl. 18 písm. a), čl. 19 písm. c), písm. d), Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd,
a to čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 4. K danému obvinený dodal, že orgány činné v trestnom konaní, ani
prokurátoraaniOkresnýsúdNámestovosapreskúmanímzákonnostinezaoberalianijakohonevyšetrili,
a tým konali v rozpore s právom obvineného, a to byť trestne stíhaný len zo zákonných dôvodov.

Tieto zákonnosti ako uvádza obvinený boli namietané už na prvom súde 27. novembra 2018, kde sa
rozhodovalo väzobnom stíhaní.
Taktiež poukázal na § 8 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, čl. 1, čl. 8 Nariadenia
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 3/2002 o etickom kódexe príslušníka Policajného zboru, čl.
3 ods. 1 písm. e), čl. 4 ods. 1, ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ o práve na
informácie v trestnom konaní., čl. 19, čl. 29 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2016/19190 EÚ

o právnej pomoci pre podozrivé a obvinené osoby v trestnom konaní.
V ďalšej časti obvineným označenej II. poukázal na uznesenie Okresného súdu Námestovo, sp. zn.
6Tp/29/2018, z 27. novembra 2018, v ktorom nie je podľa obvineného uvedené, ako sa súd vysporiadal
s nezákonným postupom PMJ, nezákonnými dôkazmi ako aj s nezákonnou väzbou. Poukázal aj na
uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1Tpo/75/2018, z 11. decembra 2018, v ktorom nebolo tiež

uvedené ako sa vysporiadali s obhajobnými námietkami, bolo iba odkázané na uznesenie okresného
súdu. Uvedenými uzneseniami namietal porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 225/2012-18, II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Higgis vs. Francúzsko z 19. februára 1998, Van de Hurk

vs. Holandsko, z 19. apríla 1994, Trestného poriadku, čl. 17 ods. 23 Ústavy Slovenskej republiky, § 2
ods. 1 Trestného poriadku, poukázal aj na čl. 30 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ
o práve na informácie v trestnom konaní.
V nasledujúcej časti sa obvinený venuje zápisnici o hlavnom pojednávaní z 27. júna 2019 a jednotlivým
citáciám zo strany 2, strany 3, strany 11. Ako ďalšiu opisuje zápisnicu o hlavnom pojednávaní z 18.

septembra2019,konkrétnestranu3astranu4.PoukazujetunavyhláškuMinisterstvavnútraSlovenskej
republiky č. 648/2008 o rozsahu vykonávania rozhodnutí, opatrení a úkonov trestného konania vo
vyšetrovaní, konkrétne na § 1, § 4 písm. a), písm. i), písm. j), § 5 ods. 2, vyhlášku Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky č. 192/2017 o rozsahu vykonávania rozhodnutí, opatrení a úkonov trestného
konania, a to § 1 písm. a), písm. b), § 2 písm. a) až písm. l), § 4, § 6, § 203 Trestného poriadku. Podľa

obvineného došlo: ,,postupom hliadky PMH a orgánmi činnými v trestnom konaní k porušeniu celej rady
článkov, smerníc, nariadení, vyhlášok a zákonov, a to počnúc už Chartou základných práv únie, Listina
dohôd o ľudských právach a taktiež boli porušené články ako: Dohovor o ochrane ľudských práv, čl. 5
ods. 1, ods. 2 ods. 3, ods. 4; čl. 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3; Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2, čl. 7
ods. 4, ods. 5, čl. 13 ods. 3, ods. 4, čl. 16 ods. 1, ods. 2, čl. 17 ods. 1, ods. 2, čl. 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3,

čl. 23 ods. 1, čl. 46 ods. 1, ods. 2, čl. 47 ods. 1, ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 1, ods. 2, čl. 50 ods. 4; Trestný
poriadok a to v § 2 ods. 1. ods. 2, ods. 3, ods. 10, ods. 12 a ods. 14". Súčasť podaného doplnenia tvorila
aj príloha č. 1 (rozsudok Najvyššieho údu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Tdo/92/2016) a príloha č. 2
(rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3To/50/2017). Záverom dovolací súd požiadal rozhodnúť
v zmysle petitu podaného v predchádzajúcom doplnení dovolania.

PodanímadresovanýmNajvyššiemusúduSlovenskejrepublikybolo18.januára2022doručenépodanie
obvineného E. T. (č. l. 1138 a nasl. spisu) z dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. b), písm. c),
písm. e), písm. g), písm. h) a písm. i) Trestného poriadku. Obvinený uviedol, že svoje predchádzajúce
podanie dopĺňa o dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. b) a písm. e) Trestného poriadku. K

námietkami napadnutým dôvodom uviedol, že považuje za nezákonnosť, keď v jeho veci rozhoduje
sudkyňaŠ.G.,ktorábolasudkyňapreprípravnékonanie,rozhodovalaojehovzatíoväzby,prejednávala
žiadosti o prepustenie z väzby a následne prijala obžalobu a stala sa predsedníčkou senátu na hlavnom
pojednávaní. V danom prípade ide o hrubé porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď sudca z prípravného
konania rozhoduje aj hlavné pojednávanie. Sudkyňa K. G. podľa obvineného presadzovala klamstvá

bez dôkazov a súčasne napomáhala prokurátorovi uniesť ,,dôkazné bremeno" v podobe nezákonných
dôkazov.Ďalejuviedol,žepočasceléhoprípravnéhokonaniaokremzaistenýchdrognebolzabezpečený
žiaden ďalší dôkaz, ktorý by dokazoval spoločný úmysel obvineného E. T. s B. O., že spolu zásobovali
oravských dílerov. Namietalaj predsedu Krajského súdu v Žiline JUDr. Pavla Polku, ktorý bol viackrát členom senátu v odvolacích
konaniach proti rozhodnutiam Okresného súdu Námestovo, a to v čase, keď už bol podozrivý z
ovplyvňovania súdnych rozhodnutí za čo bol neskôr právoplatne odsúdený. Záverom obvinený uviedol,

že sa pridržiava petitu z prvého doplnenia dovolania.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky bolo 26. januára 2022 (č. l. 1140 a rub strany) doručené podanie
obvineného E. T. k dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. g), písm. h) a písm.
i) Trestného poriadku. Obvinený uviedol, že uvedené doplnenie je dovolacím dôvodom podľa § 371 ods.

1 písm. h) a písm. i) Trestného poriadku.
Vo vzťahu k nesprávnemu použitiu ustanovenia § 20 Trestného zákona uviedol, že na naplnenie znaku
spoločnéhokonaniajepotrebné,abysaprechovávanieuskutočniloajaktívnymkonanímtohopáchateľa,
ktorý má prechovávanie zabezpečiť, alebo aby k takej súčinnosti došlo aspoň konkludentne. Samotná
vedomosť osoby odlišnej od tej, ktorá takú látku zadovážila, o jej ukrytí na mieste obom dostupnom
nestačí na trestnú zodpovednosť tej osoby, ktorá uvedenú látku nezadovážila a ani s ňou nebola

oprávnená disponovať. Počas celého prípravného konania podľa obvineného nebol vyprodukovaný
jediný dôkaz, ktorý by dokazoval spoločné konanie, napriek tomu prokurátor predložil súdu obžalobu s
kvalifikáciou § 172 ods. 1 písm. d), ods. 2 písm. e) a § 20 Trestného zákona. Nebolo nijako dokázané,
na čo boli drogy určené a komu aké množstvo patrilo a takto nebola relevantným dôkazom vylúčená
tretia osoba ako možný majiteľ. Záverom uviedol, že sa pridržiava petitu z prvého doplnenia dovolania.

+ + +

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) zistil, že dovolanie je
prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], bolo podané oprávnenou osobou [§ 369

ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku),
na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku),
obsahuje odôvodnenie (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a dospel k záveru, že nie je možné o
dovolaniach oboch obvinených rozhodnúť v súlade s ich návrhmi, pretože je zrejmé, že neboli splnené
dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

Dovolanie z hľadiska systematiky Trestného poriadku radíme k mimoriadnym opravným prostriedkom,
čoznamená,žejehouplatnenímsazasahujedoprávoplatnéhorozhodnutia.Následkomdovolaniamôže
byť narušenie stability konečného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, a preto pri jeho uplatnení musí
výrazne akcentovať záujem na zákonnosti a spravodlivosti rozhodnutia alebo aj konania, ktoré takémuto

rozhodnutiu predchádzalo, nad záujmom na stabilite a nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia.
To vyžaduje existenciu zásadných, resp. podstatných chýb, pre ktoré nemôže napadnuté rozhodnutie
obstáť a kedy nemožno na právoplatnosti viac trvať. Dovolanie si preto nemožno zamieňať s odvolaním,
a teda s ďalšou riadnou opravnou inštanciou.

Skôr, než Najvyšší súd Slovenskej republiky sústredí svoju pozornosť na analýzu uplatnených
dovolacích dôvodov, považuje za potrebné podotknúť, že jeho viazanosť dôvodmi podaných dovolaní
v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku, sa netýka formálno-právneho uplatnenia niektorého (či
viacerých) z dovolacích dôvodov vymedzených v § 371 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku, ale
vecných chýb, ktoré dovolateľ vo svojom podaní namietol v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku.

Zodpovednosť za kvalitu podaného dovolania tak v súlade s uvedeným znáša výlučne dovolateľ,
keďže iba ten svojím podaním určuje mantinely prieskumnej povinnosti dovolacieho súdu. Najvyšší súd
Slovenskej republiky teda nebude na seba preberať vlastnú aktivitu dovolateľa a iniciatívne zisťovať
chyby v napadnutom rozhodnutí či v jemu predchádzajúcom konaní, ktoré by zodpovedali niektorému
z prípustných dovolacích dôvodov. Ak však najvyšší súd zistí, že vymedzenie chýb napadnutého

rozhodnutia a konania zodpovedá inému dovolaciemu dôvodu než tomu, ktorý označil obvinený, podradí
toto vymedzenie pod zodpovedajúci dovolací dôvod (k tomu viď R 120/2012).

K jednotlivým dovolacím námietkam obvinených potom najvyšší súd chronologicky uvádza nasledovné:

Podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku dovolanie možno podať,ak súd rozhodol v nezákonnom
zložení.Nezákonným zložením je v zmysle predmetného ustanovenia napríklad nasledujúci demonštratívny
výpočet procesne neprípustných situácii: namiesto senátu rozhodol samosudca, senát rozhodne v
neúplnom zložení, alebo ak prísediacemu uplynulo funkčné obdobie. Nezákonným zložením súdu je

takisto aj prípad účasti sudcu na rozhodovaní v senáte, ak je tento sudca zo zákona vylúčený, alebo bol
z rozhodovania vylúčený. Rovnako tak je nezákonným zložením súdu aj situácia, ak podľa rozvrhu práce
nastúpil do senátu tzv. zastupujúci sudca, ak však na takéto zastúpenie neboli splnené predpokladané
podmienky, resp. ak sa nedá objektívne preukázať, že na zastúpenie existoval riadny zákonný dôvod,
ktorý býva potom bližšie rozvedený v príslušnom rozvrhu práce konkrétneho súdu.

Nezákonne zloženým súdom sa teda rozumie súd, ktorý je obsadený v rozpore s ustanoveniami
určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Uvedené je reflexiou ústavnej
garancie explicitne normovanej v článku 48 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého
nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Účelom práva priznaného podľa článku 48 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky je zabezpečiť
občanovi, aby ochranu jeho právam poskytol sudca ako predstaviteľ tej zložky súdnej moci, ktorá má
právomoc o veci konať a aby ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca zo súdu, ktorý je vecne
a miestne príslušný (II. ÚS 87/2001). Zároveň podľa § 3 ods. 1 veta prvá a druhá zákona o sudcoch
sudca rozhoduje v senáte alebo ako jediný sudca, ak tak ustanovuje zákon. Zákon ustanovuje, kedy sa

na rozhodovaní senátov zúčastňuje aj prísediaci. O tom svedčí aj znenie § 3 ods. 2 Zákona o sudcoch,
v zmysle ktorého sú si sudcovia a prísediaci pri rozhodovaní rovní.

K zmene v zložení senátov vo veciach už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie by malo s
poukazom na vyššie vyjadrené dochádzať len výnimočne a výlučne na základe zákona. Zákonným

sudcom sa totiž stáva sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie; odňať vec jednému sudcovi
a prideliť ju inému sudcovi možno iba zákonom ustanoveným postupom po splnení zákonom určených
podmienok na odňatie veci. Takýmto permisívnym ustanovením je napr. § 277 ods. 5 veta tretia
Trestného poriadku.

Ako už bolo uvedené, právo na zákonného sudcu je garantované priamo článkom 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Uvedené priamo
esenciálnesúvisísprincípomprávnehoštátutak,akojegarantovanývustanoveníčlánku1ods.1Ústavy
SR a z neho vychádzajúcim princípom deľby moci. Zmyslom práva na zákonného sudcu je teda vylúčiť
akékoľvek subjektívne motivované zásahy do prideľovania konkrétnej veci na rozhodnutie konkrétnemu

sudcovi/konkrétnym sudcom.

Ako vyplýva z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 560/2018),
prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z článku 48 ods. 1 ústavy je
zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť o nej, bol obsadený spôsobom,

ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo prinajmenšom za účelový. V ďalšej judikatúre (napr.: I. ÚS
8/94, II. ÚS 15/96, II. ÚS 43/97, II. ÚS 47/99, III. ÚS 31/01) ústavný súd v podstate vymedzil tri podmienky
charakterizujúce požiadavky na „zákonného sudcu" a to, že taký sudca:
a) spĺňa formálne predpoklady na výkon funkcie sudcu,
b) je natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie sudcu na určitý súd,

c) bol určený na rozhodovanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce daného
súdu, na ktorom funkciu vykonáva.

Možno pritom uviesť, že posledná podmienka uvedená pod bodom c) vychádza z nutnosti zabránenia
účelovosti v prideľovaní vecí na rozhodovanie určitým konkrétnym sudcom, ktorej inštitucionálnym

vyjadrením je rozvrh práce konkrétneho súdu na príslušný kalendárny rok. Vychádza z požiadavky
náhodnosti výberu sudcu garantovanou tým, že sa na rok vopred vyberú sudcovia pre rozhodovanie
genericky určených prípadov, z ktorých sa potom systémom elektronickej podateľne vyberie konkrétny
sudca (konkrétni členovia senátu) ako zákonný sudca (zákonní sudcovia) na rozhodnutie v konkrétnej
veci.

Procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp. súd zriadený
v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z článku 48 ods. 1 ústavy, a preto
rozhodnutie vydané v takomto konaní nemôže byť ústavne akceptovateľné (napr. III. ÚS 116/06).Ústavnej zásade neodňateľnosti zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 ústavy nezodpovedá prípad,
ak sa zákonní sudcovia nezúčastnili na prerokovaní a rozhodovaní súdu vo veci bez splnenia zákonných
predpokladov na ich nahradenie (napr. III. ÚS 62/2015).

Obvinený E. T. naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vidí v
tom, že v jeho veci rozhoduje sudkyňa Daniela Pilarčíková, ktorá bola sudkyňa pre prípravné konanie,
rozhodovala o jeho vzatí do väzby, prejednávala žiadosti o prepustenie z väzby a následne prijala
obžalobu a stala sa predsedníčkou senátu na hlavnom pojednávaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky
k uvedenému uvádza, že v súvislosti s možnou účasťou zákonného sudcu na procesných úkonoch

predchádzajúcich rozhodovaniu v merite veci ESĽP vyslovil princíp, podľa ktorého skutočnosť, že sudca
(či už prvostupňového súdu alebo súdu odvolacieho) v priebehu konania participoval na procesnom
rozhodovaní prípravného konania, vrátane rozhodovania o väzbe, nemôže sama osebe spochybniť jeho
nestrannosť, pokiaľ samozrejme, neexistujú určité osobité okolnosti, ktoré by mohli viesť k opačnému
záveru (Hauschildt v. Dánsko, rozsudok z 24. 5. 1989, sťažnosť č. 10486/83).

Jestliže se z rozsudků Piersack a De Cubber zdálo, že ESLP uplatňuje víceméně abstraktní hledisko,
brzy se jeho přístup změnil v tom směru, že při zkoumání respektování Úmluvy se nezabýval ani tak
zákonem upraveným postavením soudce v procesu a povahou jemu svěřených pravomocí, jako tím,
jakou konkrétní úlohu v tom kterém případě sehrál. Tato změna je patrná již v rozsudku Hauschildt proti
Dánsku, která se týkala soudce, který byl v daném věci činný jako procesní soudce pro přípravné řízení

a z tohoto titulu rozhodoval kromě jiného o vazbě stěžovatele. ESLP nejprve uvedl, že jednak procesní
soudce nemá stejné postavení jako vyšetřující soudce nebo státní zástupce, jednak při rozhodování
o vazbě či podobných úkonech v přípravném řízení stačí pouhé podezření, přičemž konstatování
existence tohoto podezření nelze ztotožňovat s konstatováním viny. Vyslovil proto princip, podle kterého
skutečnost, že soudce (ať již soudu nalézacího či odvolacího) v průběhu řízení učinil některá procesní

rozhodnutí v průběhu přípravného řízení, včetně rozhodnutí o vazbě, nemůže samo o sobě zpochybnit
jeho nestrannost, pokud zde ovšem nejsou určité zvláštní okolnosti, které by vedly k opačnému závěru
[§ 50-51]. (Evropská úmluva o lidských právech. Velký Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 677 - 678).

Uvedené je napokon zrejmé aj z ustanovenia § 31 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého

dôvodom vylúčenia sudcu alebo senátu nie je skoršie rozhodnutie sudcu alebo senátu o obvinenom,
spoluobvinenom alebo o iných obvinených, ktorých trestné činy spolu súvisia.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (za splnenia ďalších podmienok) môže
založiť okolnosť, spočívajúca v tom, že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Z naostatok citovaného vyplýva, že k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu nemôže dôjsť pri akomkoľvek
porušení práva obvineného na obhajobu, ale toto porušenie musí dosahovať určitú zásadnú intenzitu,
čím sa má na mysli najmä porušenie práva na povinnú obhajobu v zmysle § 37 Trestného poriadku.
V súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pritom za porušenie práva na obhajobu

v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej
úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri
plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10, ods. 11 Trestného poriadku ako aj vlastné hodnotenie dôkazov
podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku (viď: ZSP 21/2010, R 7/2011, ZSP 16/2013, R 14/2015). Trestný
poriadok totiž neupravuje otázku minimálneho množstva a kvality dôkazov potrebných na preukázanie

určitej skutočnosti. V tomto smere platí výlučne zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v
ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku, v zmysle ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd
hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na
starostlivomuváženívšetkýchokolnostíprípadujednotlivoivichsúhrnenezávisleodtoho,čiichobstaral
súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Vykonanie a hodnotenie dôkazov odlišne

od predstáv obvineného, teda nie je porušením jeho práva na obhajobu a v zmysle toho ani adekvátnym
dovolacím dôvodom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na tieto teoretické východiská poukazuje práve z toho dôvodu, že
obvinený B. O. namietal skutočnosť, že jeho ako aj jeho spoluobvineného E. T. zastupoval ten istý

obhajca JUDr. Peter Kovačev.

Uplatnenie tejto dovolacej námietky je limitované ustanovením § 371 ods. 4 prvá veta Trestného
poriadku, podľa ktorého dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bolatomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred
odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti. Cieľom tohto ustanovenia je
predísť tomu, aby konanie pred dovolacím súdom slúžilo ako možnosť namietať nové a nové nedostatky,

ktoré mohli byť zhojené už v konaní pred súdom nižšieho stupňa.

Zo spisového materiálu je zistiteľné, že obvinený B. O. (č. l. 319 spisu) požiadal Okresný súd Námestovo
o zrušenie splnomocnenia JUDr. Petrovi Kovačevovi v plnom rozsahu a ustanovenie nového obhajcu.
Uvedené požiadal z dôvodu, že voči svojmu advokátovi stratil úplnú dôveru, ktorá by mala byť prvoradá

medzi advokátom a obvineným, nakoľko mu advokát už dva mesiace nedvíha telefón a dostal ho svojou
nezodpovednosťou do núdzovej situácie tým, že nepodal odvolanie voči rozsudku na odvolací súd a
už vôbec neveril, že ako jeho právny zástupca by naďalej za obvineného konal v čo najlepší prospech.
Z uvedenej žiadosti vyplýva, že výlučným dôvodom jeho postupu bola nespokojnosť so zvoleným
obhajcom z dôvodu, že s ním prestal komunikovať. Obvinený však vôbec nenamietal, že prišlo k
porušeniujehoprávanaobhajobutým,žezvolenýobhajcazastupovalzároveňjehoispoluobžalovaného

E. T..

Obvinenému bola následne ustanovená obhajkyňa JUDr. Adriana Paneková, a to opatrením Okresného
súdu Námestovo, sp. zn. 6T/59/2019, z 27. júla 2021 (č. l. 1031 spisu). Po ustanovení novej obhajkyne
ani táto, ani obvinený sám, najneskôr v odvolacom konaní nenamietali skutočnosť, že prišlo k porušeniu

jeho práva na obhajobu tým, že zvolený obhajca zastupoval zároveň jeho i spoluobžalovaného E. T..

Obvinený preto pri uplatňovaní tohto dovolacieho dôvodu nesplnil formálne podmienky predpokladané
ustanovením § 371 ods. 4 prvá veta Trestného poriadku, pretože hoci mu táto skutočnosť bola známa
už pôvodnom konaní, namietal ju až v konaní dovolacom.

Ak obvinení namietajú, že rozsah dokazovania nebol vykonaný v súlade s ich návrhmi či očakávaniami,
musí najvyšší súd zopakovať vyššie uvedené konštatovanie, že za porušenie práva na obhajobu v
zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy
orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení

povinnosti podľa § 2 ods. 10, ods. 11 Trestného poriadku ako aj vlastné hodnotenie dôkazov podľa §
2 ods. 12 Trestného poriadku.

Uvedený dovolací dôvod preto podľa najvyššieho súdu naplnený nebol, a to vo vzťahu k obom
obvineným.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku spočíva v tom, že vo veci konal, alebo
rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania
úkonov trestného konania.

Práve pod tento dovolací dôvod je zaradená námietka obvineného E. T. a obvineného B. O., že sudca
JUDr. Pavol Polka, bol v čase, keď už bol podozrivý z ovplyvňovania súdnych rozhodnutí, za čo už bol
odsúdený ako prísediaci sudca prítomný pri rozhodovaniach v odvolacích konaniach proti rozhodnutiam
Okresného súdu Námestovo. K uvedenému dovolací súd uvádza, že v danej trestnej veci sa nijakým
spôsob nedotklo obvinených to, že pri rozhodovaní bol ako prísediaci sudca prítomný JUDr. Pavol

Polka. Uvedený dovolací dôvod nebude reálne naplnený v prípade námietok, ktoré sa týkajú údajného
zaujatého prístupu sudcov k prejedávanej veci a ktoré majú len abstraktný, resp. všeobecný charakter
(napr. R 11/2009 častiach I. a II.). Uvedená námietka nespĺňa relevantné atribúty dovolacieho dôvodu,
nakoľko v danom prípade ide iba o subjektívny pocit oboch obvinených vzhľadom na uvedenú osobu,
avšak ničím konkrétnym pre ich trestnú vec nepodloženú argumentáciu. Len samotná skutočnosť, že sa

na rozhodovaní zúčastnil sudca, ktorý bol v inej veci podozrivý zo spáchania trestného činu, resp. bol z
jeho spáchania usvedčený, bez ďalšieho nie je spôsobilá naplniť uvedený dovolací dôvod.

Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku preto nebolo zistené.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku možno uplatniť len v prípade, ak dôjde
k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov,
v dôsledku čoho rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom.Uvedený dovolací dôvod sa vzťahuje k najdôležitejšej fáze trestného konania - k vykonávaniu
dokazovania. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách. Prvou je vyhľadávanie dôkazov, druhou ich

zabezpečenie, treťou ich vykonávanie a poslednou etapou dokazovania je hodnotenie dôkazov.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku sa týka predovšetkým tretej etapy
dokazovania, t. j. vykonávania dôkazov súdom, ale zahŕňa aj predchádzajúce dve štádiá dokazovania
(vyhľadávanie a zabezpečovanie), pretože dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom, eventuálne

získané nezákonným donútením alebo hrozbou s výnimkou prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti
osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila (§ 119 ods. 4 Trestného poriadku), nie sú
v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné. V rámci uvedeného dovolacieho dôvodu sa preto skúma
predovšetkým postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu pri získavaní a vykonávaní dôkazov,
ktoré slúžili ako podklad pre rozhodnutie vo veci.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že námietky obvineného E. T., ktorými spochybňuje zákonnosť
služobného zákroku policajtov, pri ktorom boli u neho nájdené drogy, tvrdiac, že súdy oboch stupňov
nesprávne ustálili jeho priebeh, vecne (obsahovo) nezodpovedajú uplatnenému, ale ani žiadnemu
inému dovolaciemu dôvodu, ktorý by mohol použiť. Ich podstata totiž spočíva výlučne vo výhradách
voči skutkovým zisteniam súdov ohľadne toho, ako sa služobný zákrok odohral, pričom na základe

svojho odchýlneho hodnotenia vykonaných dôkazov predkladá dovolaciemu súdu jeho vlastnú verziu,
ktorú považuje za nezákonnú. A ako už bolo uvedené vyššie, dovolaním podaným z niektorého z
dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku sa nemožno domáhať preskúmania skutkových
zistení, na ktorých je založené napadnuté alebo jemu predchádzajúce rozhodnutie a ani prehodnotenia
vykonaného dokazovania. Treba zároveň zdôrazniť, že tak okresný ako i krajský súd v reakcii na

obhajobu obvineného vo svojich rozhodnutiach označili dôkazy, na základe ktorých zistili priebeh
služobného zákroku a tiež podrobne uviedli, akými úvahami sa spravovali pri hodnotení týchto dôkazov,
včítane právnych úvah, ktoré ich viedli k záveru o jeho zákonnosti. Tieto dôvody pritom nemožno v
žiadnom prípade považovať za svojvoľné a v tejto súvislosti sa žiada tiež dodať, že súčasťou práva na
súdnuochranuniejeprávoobvinenéhonarozhodnutievsúladesjehopredstavami,resp.očakávaniami.

K ďalšej časti námietok dovolateľa, podľa ktorých mali policajti postupovať podľa Trestného poriadku
a nie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore"), najvyšší súd uvádza, že podľa jeho názoru
bol namietaný služobný zákrok legálny, legitímny a primeraný.

Postup policajnej hliadky mal v prvom rade oporu v zákone. Konkrétne v ustanoveniach § 2 ods. 1
písm. a), písm. b), písm. j), písm. k), písm. l), § 8 ods. 3, § 9 ods. 1, ods. 3 zákona o Policajnom zbore,
podľa ktorých sa služobnou činnosťou rozumie činnosť policajta spojená s plnením úloh Policajného
zboru, medzi ktoré okrem iného patrí spolupôsobenie pri ochrane majetku, odhaľovanie trestných činov

a ich páchateľov, dohliadanie na bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, odhaľovanie priestupkov,
zisťovanie ich páchateľov a v zákonom ustanovených prípadoch aj ich objasňovanie a prejednávanie
a vykonávanie pátrania po osobách a veciach. Pritom v zásade platí, že v rámci služobnej činnosti
je policajt povinný vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok, alebo je
dôvodné podozrenie z ich páchania. Zároveň, vzhľadom na konkrétne úlohy, ktoré policajná hliadka

podľa inštruktáže plnila, v posudzovanej veci oprávnene (legitímne) zastavila motorové vozidlo, vodič
ktorého bol podozrivý zo spáchania dopravného priestupku (nedanie znamenia o zmene smeru jazdy),
a následne so zreteľom na čas (neskorá nočná hodina), miesto (v blízkosti budovy katastrálneho úradu)
a počet osôb v zastavenom motorovom vozidle, rovnako oprávnene pristúpila k zisťovaniu totožnosti
osádky vozidla a k jeho následnej prehliadke a bezpečnostnej prehliadke osôb [§18 ods. 1, § 22 ods.

1, § 23 ods. 1, ods. 2 písm. b) zákona o Policajnom zbore]. Argumentácia dovolateľa pritom vychádza
z mylného predpokladu, že policajti boli v rámci takto vykonávaného služobného zákroku oprávnení iba
objasniť, resp. prejednať dopravný priestupok.

Zo spisového materiálu dostatočne jasným spôsobom vyplýva, že obžalovaní jazdiaci vozidlom boli

hliadkoupolíciezastavenízdôvodu,ževozidlosapohybovalonekoordinovanýmspôsobomaprivýjazde
z kruhového objazdu bez znamenia o zmene smeru jazdy. Príslušníci polície preto využili oprávnenie
v zmysle § 23 zákona o Policajnom zbore. Z dôvodu podozrivého chovania spolujazdca (obvinený T.)
nadobudla hliadka podozrenie, že vo vozidle by sa mohla nachádzať zbraň. Obvinený T. z vozidla sámvystúpil a dobrovoľne vyložil obsah igelitovej tašky, ktorú mal predtým pri nohách na kapotu vozidla.
Keďže medzi vecami sa nachádzala aj kryštalická látka, nadobudli príslušníci polície podozrenie, že sa
jedná o omamnú látku a že prichádza k páchaniu trestného činu. V dôsledku toho boli obaja obvinení

obmedzení na osobnej slobode podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku. Je pravdou, že pri obmedzení
osobnej slobody nepostupovali príslušníci polície formálne správne. S poukazom na § 10 ods. 10
Trestného poriadku a § 3 vyhlášky Ministerstva vnútra SR č. 192/2017 Z. z. totiž nemali oprávnenie
na obmedzenie osobnej slobody podľa Trestného poriadku. Obmedziť osobnú slobodu obvinených mali
formálne podľa ustanovenia § 19 ods. 1 písm. f) zákona o Policajnom zbore, podľa ktorého policajt je

oprávnený zaistiť osobu, ktorá sa nachádza na mieste trestného činu bezprostredne po jeho spáchaní
a je potrebné zistiť jej súvislosť s trestným činom. Materiálne sú však dôvody a možnosti zaistenia
podozrivej osoby podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona o Policajnom zbore a § 85 takmer totožné, preto toto
formálne pochybenie nemalo v ďalšom vplyv na prípadnú nezákonnosť trestného konania. Napokon,
po prevzatí veci vyšetrovateľom boli obaja obvinení duplicitne obmedzení na osobnej slobody v zmysle
Trestného poriadku.

Zároveň je potrebné skonštatovať, že príslušníci policajnej hliadky boli oprávnení u obvinených vykonať
aj tzv. bezpečnostnú prehliadku podľa § 22 ods. 1 zákona o Policajnom zbore, podľa ktorého policajt
je oprávnený presvedčiť sa, či osoba, proti ktorej vykonáva služobný zákrok, nemá pri sebe zbraň ( §
14 ods. 3), a ak ju má, odňať ju. Pred výkonom bezpečnostnej prehliadky nie je príslušný orgán poučiť

dotknuté osoby na prípadné trestnoprávne následky pre prípad, že u nich budú nájdené veci majúce
súvis s prípadnou trestnou činnosťou. Ak sa pri bezpečnostnej prehliadke nájdu iné veci ako zbraň,
je možné tieto veci, ak majú súvis s trestnou činnosťou v ďalšom konaní využiť ako dôkaz (napr. R
47/2013), čo sa v danej veci aj stalo.

Sumárne potom možno uviesť, že popísaným spôsobom vykonaný služobný zákrok zároveň neprekročil
mieru nevyhnutnú na dosiahnutie ním sledovaného účelu, ktorým v okolnostiach posudzovanej veci
bolo objasnenie a prejednanie dopravného priestupku a zistenie, či sa v zastavenom motorovom vozidle
nenachádzajú zbrane. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že ďalej už vo veci domnelého priestupku
vo veci konané nebolo. Uvedené potvrdzuje aj to, že k tzv. bezpečnostnej prehliadke a následnému

zaisteniu dovolateľov došlo až potom, čo jeden z nich z tašky sám vyložil veci na kapotu auta, v ktorej sa
nachádzali drogy. Treba pritom uviesť, že povinnosť orgánov činných trestnom konaní postupovať podľa
Trestného poriadku vzniká len pri relevantných poznatkoch o podozrení zo spáchania alebo aktuálneho
páchania trestného činu, ktorými polícia disponuje v dostatočnom časovom predstihu. O takúto situáciu
ale v tejto veci nešlo, keďže policajná hliadka získala poznatok o možnej drogovej trestnej činnosti

dovolateľa až počas realizácie služobného zákroku podľa zákona o Policajnom zbore. Preto nielenže
bola oprávnená ho zaistiť podľa § 19 písm. f) zákona o Policajnom zbore, ale podľa § 21 ods. 1 zákona
o Policajnom zbore mohla tiež zaistiť obvineným vyložené veci na kapote, ktoré mohli byť následne
podľa § 92 Trestného poriadku prevzaté. Skutočnosť, že sa policajti namiesto takéhoto postupu rozhodli
zaistiť predmetné veci až v rámci trestného konania realizovanej obhliadky miesta činu, zákonnosť

získania tohto dôkazu a už vôbec nie zákonnosť nadväzne získaných dôkazov žiadnym spôsobom
nespochybňuje.

Naviac sa žiada dodať, že trestná činnosť je (po prvom zrušení rozsudku súdu prvého stupňa krajským
súdom) okrem zaistených vecí preukazovaná aj výpoveďou obvineného O., ktorý usvedčil oboch

obvinenýchačiastočneajvýpoveďouobvinenéhoT.,ktorýuviedol,žedrogyunehoskončili„dosťhlúpym
spôsobom a iba čakal, kedy sa obvinený O. prizná .

K dovolacej námietke podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku.

Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku a § 371 ods. 1
písm. h) Trestného poriadku je taký, že prvý z nich je všeobecným hmotnoprávnym dôvodom a druhý
špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa k výroku o treste. Z logiky tohto vzťahu potom
vyplýva, že výrok o treste, okrem prípadov nesprávnej aplikácie ustanovení kogentnej povahy viažucej
sa k rozhodovaniu o treste, nemožno napadnúť prostredníctvom všeobecného, ale len prostredníctvom

špeciálneho dovolacieho dôvodu, ktorý sa viaže k takému výroku.

Uvedený dovolací dôvod môže byť naplnený alternatívne v situácii, keď
- bol súdom uložený trest mimo trestnej sadzby ustanovenej v Trestnom zákone alebo- bol súdom uložený taký druh trestu, ktorý Trestný zákon nepripúšťa.

Uložením trestu mimo zákonnej trestnej sadzby sa pritom rozumie uloženie trestu odňatia slobody

obvinenému vybočujúceho z trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom za trestný čin, zo
spáchania ktorého bol uznaný vinným, resp. aj prekročenie maximálne povolenej výmery trestu
(trestu domáceho väzenia, trestu povinnej práce, peňažného trestu, zákazu činnosti, zákazu pobytu a
vyhostenia a pod.).

Dovolanie možno podať aj vtedy, ak súd uložil obvinenému taký druh trestu, ktorý Trestný zákon za
prejednávaný trestný čin nepripúšťa

Naplnenietohtodovolaciehodôvodumôženastaťajprisúčasnomuloženíviacerýchdruhovtrestovpopri
sebe v prípadoch, v ktorých to Trestný zákon vylučuje (§ 34 ods. 7 Trestného zákona).
Obvinený B. O. namietal, že mu bol trest vo výške desať rokov stanovený mimo zákonom ustanovenej

trestnej sadzby a zároveň boli použité nesprávne ustanovenia Trestného zákona v súvislosti s ukladaním
trestu a jeho výškou, pretože mu nebola zohľadnená spolupráca s NAKA a finančnou správou v iných
trestných veciach ako poľahčujúca okolnosť.

K uvedenej námietke dovolací súd uvádza, že na ňu bolo reagované aj v odôvodnení druhostupňového

súdu, a to konkrétne na strane 10 a 11 napadnutého rozhodnutia. S uvedenou právnou argumentáciou
sa Najvyšší súd Slovenskej republiky celom rozsahu stotožňuje a zároveň nevidí priestor na to, aby ju
opakoval. Naviac sa žiada dodať, že obvinený nemá automaticky právny nárok na mimoriadne zníženie
trestu v zmysle § 39 Trestného zákona z dôvodu spolupráce s orgánmi činnými v trestnom konaní, jedná
sa len o fakultatívnu možnosť.

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

K citovanému dovolaciemu dôvodu najvyšší súd poznamenáva, že jeho účinné uplatnenie pripúšťa dve
alternatívy. Prvá umožňuje namietať nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku a druhá oprávňuje dovolateľa
poukázať na nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia. V prípade oboch procesných
situácií ale musí ísť o námietky právne, nikdy nie skutkové, čo explicitne vylučuje dikcia vety za
bodkočiarkou ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Najvyšší súd na podklade dovolania obvineného či generálneho prokurátora podľa § 369 ods. 2
Trestného poriadku, prípadne osôb uvedených v § 369 ods. 5 Trestného poriadku nemôže preskúmavať
správnosť zisteného skutku a postup, akým konajúce súdy v konkrétnej veci vyhodnotili dôkaznú
situáciu, nakoľko k takejto činnosti nedochádza na poklade hmotnoprávnych, ale procesných ustanovení

(k tomu pozri R 57/2007-II, ZSP 46/2013-II, R 47/2014-II). Inými slovami povedané, dovolací súd je
zásadne viazaný skutkovým stavom (ako je uvedený v napadnutom rozhodnutí), ku ktorému vo veci
dospeli nižšie konajúce súdy. Ani namietanie rozsahu vykonaného dokazovania či spôsobu, akým súdy
hodnotili jednotlivé dôkazy a dôkaznú situáciu ako celok, nespadá pod ktorýkoľvek dovolací dôvod
uvedený v § 371 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku.

Právna kvalifikácia stíhaného trestného činu ako obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. d), ods. 2 písm. e) Trestného zákona spáchaný v spolupáchateľstve podľa §

20 Trestného zákona zodpovedá skutkovej vete (zistenému skutku) v rozsudku Okresného súdu
Námestovo, sp. zn. 6T/59/2019, z 9. apríla 2020. Zároveň nemožno konštatovať ani porušenie iného
vecne relevantného hmotnoprávneho ustanovenia.

Ak obvinený T. v podaní doručenom tunajšiemu súdu po rozhodnutí o dovolaní namietal spôsob

rozhodovania najvyššieho súdu (na neverejnom zasadnutí), tak k tomu najvyšší súd uvádza, že
rozhodnutím o dovolaní na neverejnom zasadnutí neprišlo k žiadnemu zásahu do zákonných práv
dovolateľov.Najvyšší súd Slovenskej republiky uzatvára, že v predmetnej veci nezistil naplnenie žiadneho z
obvinenými uplatnených dovolacích dôvodov, a preto rozhodol spôsobom, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.