Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 23, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/46/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8220201709
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8220201709.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov

senátu, sudkyne JUDr. Jany Burešovej a sudcu JUDr. Eduarda Valenčina v spore žalobcu: A.. H. D.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom L., D. XXX/XX, právne zastúpeného: JUDr. Vladimír Cahajla - advokát, sídlo
Bardejov, Dlhý rad 16, proti žalovanej: H.. Y. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., R. E. XXX/XX, právne
zastúpenej: Mgr. Miroslav Baláž - advokát, sídlo advokátska kancelária Prešov, Sládkovičova 8, o
určenie, že žalovaný je dedičom po neb. Y. D., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Bardejov č.k. 8C/13/2020-129 zo dňa 03.09.2021 v spojení s opravným uznesením č.k. 8C/13/2020-164
zo dňa 08.06.2022, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením.

Priznáva žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým,
že o výške trov bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
„I. Súd určuje, že žalobca je dedičom zo zákona po poručiteľke Y. D., nar.: XX.XX.XXXX, naposledy
bytom L., R.. E. XXX/XX, ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX.
II. Súd žalobcovi priznáva voči žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.“

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou súdu doručenou 30.09.2020 domáhal
určenia, že je dedičom zo zákona po neb. Y. D., dcére strán sporu, žiadajúc taktiež náhradu trov
konania. Žaloba bola odôvodnená tým, že v dedičskom konaní po nebohej dcére Y. D. bolo žalovanou
spochybnené jeho dedičské právo a dedičské konanie bolo prerušené do skončenia konania vo veci
určenia, že je dedičom po nebohej dcére.
Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná navrhla žalobu zamietnuť, žalobca dlhodobo neuhrádzal
súdom stanovené výživné v prospech nebohej dcéry, neplnil si vyživovaciu povinnosť, čím naplnil znaky

skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona. Žalobca tak
nemá spôsobilosť po nebohej dcére dediť.
Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že strany sporu sú rodičmi poručiteľky Y. D., nar.
XX.XX.XXXX, ktorá zomrela XX.XX.XXXX. Rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa 06.05.2015
č.k. 4P/58/2015-82 bol na základe schválenej rodičovskej dohody žalobca zaviazaný k tomu, aby od
01.01.2015 do budúcna vždy k 15. dňu v mesiaci prispieval na výživu nebohej dcéry sumou 100,- eur s
tým, že dlžné výživné bolo povolené splatiť v splátkach. Žalobca prestal platiť takto určené výživné od

júna 2016 a tento stav trval až do smrti poručiteľky v októbri 2018, pričom 31.05.2016 podal súdu návrh
na zrušenie vyživovacej povinnosti odôvodnený presvedčením, že dosiahnutím plnoletosti 05.10.1997
nebohá dcéra nadobudla schopnosť sama sa živiť, pretože jej bol priznaný invalidný dôchodok. Jeho
príjem v tom čase predstavoval sumu 520,- eur v čistom a invalidný dôchodok dcéry predstavoval čiastku321,60 eura mesačne. Konanie o návrhu žalobcu bolo vedené na Okresnom súde Bardejov pod sp.zn.
7C/79/2016, nebolo právoplatne ukončené z dôvodu úmrtia poručiteľky.
Konanie vo veci trestného stíhania žalobcu začaté pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207

ods. 1 Trestného zákona bolo uznesením Okresného riaditeľstva policajného zboru v Bardejove ČVS:
ORP-32-BJ-BJ-2017 zo dňa 29.03.2017 zastavené z dôvodu, že skutok, ktorého sa mal žalobca ako
otec poručiteľky dopustiť tým, že neprispieval na jej výživu napriek tomu, že mu táto povinnosť bola
určená rozsudkom Okresného súdu Bardejov 4P/58/2015 zo 06.05.2015 uložená, nakoľko tento skutok
nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. V dôvodoch uznesenia bolo konštatované, že

životná úroveň nebohej dcéry sa priznaním invalidného dôchodku zvýšila nakoľko táto suma prevyšuje
sumu výživného, ktorou boli obaja rodičia zaviazaní prispievať na výživu nebohej dcéry.
Posudzujúc zistený skutkový stav so skutkovým záverom, že žalovaný prestal platiť súdom určené
výživné v prospech nebohej dcéry od júna 2016 do jej smrti v októbri 2018 súc presvedčený, že invalidný
dôchodok, ktorý bol nebohej dcére priznaný so spätnou účinnosťou je príjmom, na základe ktorého
nadobudla schopnosť sama sa živiť dospel súd prvej inštancie k právnemu záveru, že táto skutočnosť

nie je skutočnosťou vykazujúcou znaky trestného činu zanedbania povinnej výživy, ktorý je podľa § 207
Trestného zákona prečinom, čím žalobca nie je osobou, ktorá by v zmysle § 469 ods. 1 Občianskeho
zákonníka mala byť osobou, ktorá nie je dedičom zo zákona po poručiteľke Y. D..
Súd prvej inštancie uviedol, že pre to, aby bolo zistené, že žalobca nie je dedičom, mal by sa dopustiť
úmyselného trestného činu. To, čo je úmyselným trestným činom a aké má znaky, ustanovuje Trestný

zákon. Pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu zanedbania povinnej výživy sa vyžaduje,
aby povinná osoba neplnila svoju zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného za obdobie
najmenej 3 mesiacov v období dvoch rokov. Tento prečin môže osoba spáchať aj z nedbanlivosti.
Avšak, dedičskú nespôsobilosť zakladá len dopustenie sa úmyselného trestného činu, teda prečin
zanedbania povinnej výživy by musel byť spáchaný úmyselne. Úmyselne možno trestný čin spáchať v

priamom alebo nepriamom úmysle. Pri priamom úmysle páchateľ vie, že pácha trestný čin a aj ho chce
spáchať. Pri nepriamom úmysle je oslabená vôľová zložka. Ide o prípady, keď páchateľ chce spôsobiť
určitý následok, uvedomujúc si, že popri ňom alebo namiesto neho môže spôsobiť iný, trestnoprávne
relevantný následok. Uzrozumenie páchateľa vyjadruje aktívny vôľový vzťah páchateľa k spôsobenému
následku, čím je mienená vôľa, ktorá sa prejavila navonok správaním páchateľa. Takéto uzrozumenie

je možné vyvodiť z toho, že páchateľ nepočítal so žiadnou konkrétnou okolnosťou, ktorá by mohla
zabrániť následku, ktorý si páchateľ predstavoval ako možný, a to či už by išlo o jeho vlastný zásah,
alebo zásah niekoho iného. Sporné sú prípady ľahostajnosti páchateľa vo vzťahu k následku, tzv.
nepravá ľahostajnosť, vyjadrená slovami: „Bolo mi jedno, či sa to stane, či nestane...“, toto zodpovedná
požiadavke uzrozumenia, teda definícii úmyslu eventuálneho (R 41/1976, R 13/1997). Tzv. pravá

ľahostajnosť nevyjadruje uzrozumenie páchateľa, takže i úmysel eventuálny je tu vylúčený; do úvahy
prichádza vedomá nedbanlivosť (R 4/1997).
Nepriamy úmysel musí byť prítomný pred vykonaním samého skutku. V opačnom prípade by išlo o
akýsi druh tzv. následného úmyslu, ktorý nie je prípustný. V žiadnom prípade nie je možné vôľu pri
nepriamom úmysle ponímať ako podmienečnú, determinovanú výsledkom reálneho priebehu skutku.

Túto podmienenosť si však subjekt uvedomuje vždy pred trestným činom a svojím uzrozumením
aprobuje prípadné spôsobenie následku.
Pri úmysle všeobecne sa vyžaduje súčasne prítomnosť zložky vedomostnej a vôľovej. Pri nedbanlivosti
chýba zložka vôle, páchateľ nechce spôsobiť následok a ani s tým nie je uzrozumený.
Súd prvej inštancie uzavrel, že pre úmyselné konanie sa vyžaduje naplnenie zložky vedomostnej (že je

osoba prinajmenšom uzrozumená s tým, že pácha trestný čin, resp. porušuje alebo ohrozuje zákonom
chránený objekt) a vôľovej (že tento čin chce spáchať, objekt porušiť, ohroziť). Z dokazovania však
vyplynulo, že žalobca pozastavením výplaty výživného nekonal v priamom úmysle ohroziť nebohú dcéru
na výžive. Keď pozastavil v prospech dcéry výplaty výživného, tak to bolo preto, že bol presvedčený
o tom, že priznaním invalidného dôchodku nadobudla schopnosť sama sa živiť. Vychádzal pritom z

toho, že po sčítaní sumy invalidného dôchodku a sumy príspevkov, ktoré poberala, bol jej mesačný
príjem vyšší než jeho. Navyše sumy výživného odovzdával žalovanej a tejto nedôveroval. Nebolo teda
zámerom žalobcu ohroziť nebohú dcéru na výžive a naplniť tak jeden zo znakov trestného činu - objekt.
Žalobca zároveň nekonal ani v priamom úmysle a to tak, že by za každú cenu chcel ohroziť nebohú
dcéru na výžive (objekt) aj keď primárne by nešlo priamo o úmyselné konanie, bol by uzrozumený s

tým, že sa tak môže stať a napriek tomu by to neurobil. Nebolo ani v rovine uzrozumenia s následkom
také konanie preukázané.
Z uvedených dôvodov žalobe vyhovel.Pri právnom posúdení odkázal súd prvej inštancie na ustanovenie § 469 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
na ustanovenia Trestného zákona - § 15, § 16, § 17, § 207.
Výrok o nároku na náhradu trov konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP, vychádzajúc z

úspechu žalobcu vo veci.
Opravným uznesením č.k. 8C/13/2020-164 zo dňa 8.6.2022 súd prvej inštancie vykonal opravu záhlavia
rozsudku č.k. 8C/13/2020-129 z 3.9.2021.

2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h)

Civilného sporového poriadku. Podľa žalovanej z dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo,
že žalobca vedel o príjmoch a výdavkoch svojej dcéry, vedel aj o tom, že jej výdavky prevyšujú jej
príjmy, vedel o tom, že dcéra je odkázaná na vyživovaciu povinnosť, ku ktorej bol ako jej otec zaviazaný.
Napriek týmto vedomostiam neplnil vyživovaciu povinnosť, a teda chcel, resp. bol si minimálne vedomý
toho, že takýmto konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom a s tým, že
pre prípad, že ho spôsobí, bol uzrozumený, o úmyselnom zavinení žalobcu, teda nie sú prejednávanej

veci pochybnosti. Podľa žalovanej je zrejmé, že v danom prípade došlo k naplneniu znakov skutkovej
podstaty trestného činu podľa § 207 Trestného zákona. Podľa žalobkyne je účelom ustanovenia § 469
Občianskeho zákonníka zabrániť tomu, aby po poručiteľovi dedila osoba, ktorá sa voči nemu dopustila
spáchania takého (trestného) činu, ktorý možno na základe všeobecne akceptovateľných zásad morálky
a dobrých mravov hodnotiť ako do takej miery nezlučiteľný so zásadami morálky a dobrých mravov,

že dedenie danej osoby po poručiteľovi by bolo za daných okolností neprijateľné a neakceptovateľné
(nepredstaviteľné). Bolo by v rozpore s účelom a zmyslom § 469 Občianskeho zákonníka prijatie takého
výkladu, ktorý by bez ďalšieho vo výsledku umožnil dedenie po poručiteľovi aj v prípade osoby, ktorá
spáchala voči poručiteľovi skutok, ktorý síce nemožno podľa ustanovení Trestného zákona po právnej
stránke kvalifikovať ako úmyselný trestný čin. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie

vyplýva, že žalobca sa dopustil voči poručiteľke minimálne konania v nepriamom úmysle v zmysle § 15
Trestného zákona. O vzťahu medzi poručiteľkou a žalobcom hovorí aj denník, ktorý bol súdu predložený
v konaní, kde poručiteľka okrem iného uviedla „otec povedal tete P., že by bol rád, keby sa náhodou
niečo vážne stalo a zomrela by som a že by chcel moje peniaze“. Poukázala tiež na ďalšie texty z
denníka poručiteľky z ktorých vyplýva úvaha poručiteľky, že by ho „zabila za toto jeho správanie a za to,

že jej želá smrť dvojnásobne, veď takí otcovia majú želať svojim deťom zdravie“. Je tam aj úvaha, že ho
nenávidí, že sa otca už čoskoro zbaví. Vyjadrovala sa o ňom ako o „hnoji“. Žalovaná uviedla, že v konaní
navrhli vypočuť ako svedkyne opatrovateľky poručiteľky, ktoré boli s ňou dennodenne, vedeli by opísať
nielen vzťah poručiteľky k otcovi, ale aj správanie otca k poručiteľke. Tento návrh však súd zamietol, čím
jej odňal možnosť konať pred súdom. Vypočutie svedkýň bolo podľa nej dôležité z hľadiska verifikácie

informácií obsiahnutých v denníku poručiteľky a zistenia skutkových okolností, ktoré zakladajú dedičskú
nespôsobilosť žalobcu.

3. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k jeho odvolaniu uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol
v súlade s platnými právnymi predpismi, žiadnym svojim konaním nenaplnil žiadnu z podmienok

uvedených v podmienkach o dedičskej nespôsobilosti. K denníku údajne vedenom poručiteľkou sa
vyjadril v konaní na súde prvej inštancie. Ak denník písala poručiteľka, jej obsah ovplyvňovala žalovaná,
čo poukazuje na rovnaké vyjadrenia s vyjadreniami žalovanej a frustráciu poručiteľky z jej zdravotného
stavu a postavenia už dospelej ženy. O poručiteľku sa staral, cvičil s ňou, pomáhal jej, mal ju rád,
napriek tomu dedičské konanie nepozná princíp zásluhovosti. Pokiaľ žalovaná namieta nevykonanie

výsluchunavrhnutýchsvedkýň,uviedol,ženaotázkusúdukčomubysamalisvedkynevyjadriťžalovaná
povedala, že sa vyjadria k tomu, kto a ako sa o poručiteľku staral. Výsluch svedkýň v konaní je potrebné
považovať za irelevantný. Nespáchal voči poručiteľke, či jej blízkym, žiadny trestný čin. Navrhoval, aby
odvolanie bolo zamietnuté.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“,) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 Civilného
sporového poriadku), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 CSP) oprávnenou osobou (§ 359
CSP) preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z dôvodov uvedených v
odvolaní, aj konanie rozhodnutiu súdu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia
§ 379 a nasl. CSP. Odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario),

vychádzajúc z toho, že nariadenie pojednávania vo veci nevyžadovala potreba zopakovania ani
doplnenia dokazovania, ani dôležitý verejný záujem.Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku zverejnil na úradnej tabuli ako aj na webovej stránke
Krajského súdu v Prešove dňa 15.11.2022 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru o tom, že odvolanie
dôvodným nebolo.

5. Po oboznámení sa s obsahom spisu, výsledkami dokazovania, procesným postupom súdu, zisteným
skutkovým stavom a jeho právnym posúdením súdom prvej inštancie má odvolací súd za to, že súd
prvej inštancie rozhodnutím, ku ktorému dospel, vystihol podstatu prejednávaného sporu a dospel
tak k správnemu záveru. Na tomto správnom závere sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho

konania. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP)
a vedený zásadou hospodárnosti konania (článok 17 CSP) preto k odvolacím dôvodom žalovanej pri
existujúcejzhodesozávermiprávnehoposúdeniaazistenéhoskutkovéhostavuprvoinštančnýmsúdom,
keď by prípadné formulovanie totožného hodnotenia skutkových a právnych záverov inými jazykovými
prostriedkami, bolo len opakovaním nezodpovedajúcim princípu hospodárnosti konania, ktorého odraz
má byť premietnutý aj v rozhodnutí, ktoré je jeho výsledkom, len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia

súdu prvej inštancie dodáva:

6. Osoba, ktorej svedčí niektorý z dedičských titulov, t.j. kto by bol povolaný k dedeniu buď zo zákona
alebo zo závetu, je za určitých okolností nezávisle na svojej vôli z dedenia vylúčená pre dedičskú
nespôsobilosť, ktorá je v zmysle § 469 Občianskeho zákonníka nespôsobilosťou relatívnou. Dôvody

relatívnej nespôsobilosti sú uvedené v § 469 Občianskeho zákonníka taxatívne, čo znamená, že žiadny
iný dôvod než ten, ktorý je uvedený v tomto zákonnom ustanovení, nezakladá dedičskú nespôsobilosť.
Zo zákonnej úpravy vyplýva, že jedným z dôvodov dedičskej nespôsobilosti je to, že sa osoba dopustí
úmyselného trestného činu proti poručiteľovi. K tomu, aby bol dedič vylúčený z nadobudnutia dedičstva
pre tento konkrétny dôvod, je nevyhnutné, aby sa dopustil trestného činu. Ktorý čin je činom trestným

upravuje Trestný zákon, pričom pre dedičskú nespôsobilosť v zmysle ustanovenia § 469 Občianskeho
zákonníka sa nevyhnutne vyžaduje, aby bol trestný čin spáchaný úmyselne. Dedičská nespôsobilosť nie
je pritom závislá na tom, či bol dedič pre trestný čin odsúdený, podstatné je, či taký trestný čin spáchal.
Platí pritom, že v prípade, že k odsúdeniu nedošlo, súd sám posúdi, či bol trestný čin spáchaný, a to
ako predbežnú otázku.

7. V zhode s názorom súdu prvej inštancie a jeho posúdením toho, či tá skutočnosť, že žalobca prestal
platiť výživné má byť dôvodom jeho dedičskej nespôsobilosti, má aj odvolací súd za to, že konanie
žalovaného, resp. nečinnosť v zmysle neplatenia výživného v konkrétnych skutkových okolnostiach
nenaplnila znaky úmyselného spáchania trestného činu.

8. Trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona je prečinom podľa § 10
Trestnéhozákona.Podľa§10ods.2Trestnéhozákonaoprečinnejdeakvzhľadomnaspôsobvykonania
činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho
závažnosť nepatrná.

Ustanovením § 10 ods. 2 Trestného zákona zákonodarca zaviedol možnosť pri formálnom posúdení
trestného činu uplatniť materiálny korektív, v zmysle ktorého, ak sú po formálnej stránke naplnené znaky
skutkovej podstaty trestného činu, existencia materiálnych, zákonom vymedzených kritérií, môže viesť
k tomu, že posudzovaný čin nie je prečinom.
Súdom prvej inštancie zistené skutočnosti, žalobcom tvrdené okolnosti, ktoré ho v danom čase, pri

nadobudnutí vedomosti o výške sumy poručiteľke priznaného invalidného dôchodku spolu so sumou
príspevkov ňou poberaných u žalobcu potenciálne evokovali presvedčenie o neexistencii ďalšej, resp.
pokračujúcej povinnosti platiť výživné na plnoletú dcéru. Uvedené v súhrne nasvedčuje nepatrnej
závažnosti činu žalobcu a jeho následkov, hodnotiac kritériá použiteľné ako materiálny korektív podľa
§ 10 ods. 2 Trestného zákona je potrebné uzavrieť, v zhode so záverom prvoinštančného súdu, že

žalobca sa nedopustil úmyselného trestného činu, pre ktorý by nemal byť dedičom po poručiteľke, ako
mienila žalovaná. Na uvedenom nič nemení ani text, resp. texty v denníku poručiteľky, ktoré môžu síce
nasvedčovať potenciálne negatívnemu postoju poručiteľky k žalobcovi, vo vzťahu ku posúdeniu toho, či
došlo alebo nie, k úmyselnému trestnému činu žalobcu však nemajú žiadny význam.

9. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala nevykonanie dôkazov výsluchom svedkýň, opatrovateliek
poručiteľky, ktoré mala za dôležité pre výsledok sporu, je potrebné uviesť, že súčasťou základného práva
na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. práva na spravodlivé súdne
konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj vykonávaniedôkazov s cieľom ustálenia skutkových okolností súdenej veci, ktoré sú pre právne posúdenie podstatné
a sú medzi účastníkmi sporné (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.10.2010, sp.zn. II.
ÚS 379/09). Jeho súčasťou nie je povinnosť súdu vykonať všetky dôkazy označené účastníkom konania,

pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého
rozhodnutia o veci umožňuje sudcovi vykonať len tie dôkazy, ktoré k takémuto rozhodnutiu vedú (I. ÚS
64/97, uznesenie zo dňa 08.10.1997).
Zo zápisnice o pojednávaní, ktoré súd prvej inštancie na prejednanie veci nariadil na deň 03.09.2021
vyplýva, že súd výsluch svedkyňami K. a H. nevykonal, o čom rozhodol uznesením, ktoré odôvodnil

nadbytočnosťou vykonania dôkazu. Z odôvodnenia uznesenia, ktorým návrh zamietol, ktoré bolo
vyhlásené v prítomnosti sporových strán, aj ich právnych zástupcov, vyplýva objasnenie toho, prečo
súd prvej inštancie nevykonal dôkaz výsluchom svedkýň. Súdu prvej inštancie nie je tak možné vytknúť
dôvod, pre ktorý navrhnuté dôkazy ako nesúvisiace s predmetom konania nevykonal, osobitne za
situácie, že by zmyslom výsluchu týchto svedkýň malo byť, ako žalovaná v odvolaní uviedla, opísanie
vzájomných vzťahov medzi žalobcom a poručiteľkou čo pre posúdenie sporu nebolo rozhodujúce

ani podstatné. Súdu prvej inštancie tak nie je možné vytknúť dôvod, pre ktorý dôkaz výsluchom
svedkýň nevykonal ako nesúvisiaci s predmetom konania. Tento postup zodpovedá princípu procesnej
ekonómie ako jedného z podstatných princípov ovplyvňujúcich konanie, ktoré má byť spravodlivé pre
obe strany sporu. Racionalite rozhodovania súdu nemôže zodpovedať postup smerujúci k vykonávaniu
dokazovania k tomu aké bolo správanie žalobcu k poručiteľke, resp. správanie poručiteľky k žalobcovi.

10. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako
rozsudok vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešným, neúspešná bola žalovaná.
Odvolací súd preto priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu, t.j. v rozsahu 100 %. Výška trov bude kvantifikovaná súdom prvej inštancie osobitným
uznesením v súlade s § 262 ods. 2 CSP.

12. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.