Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, December 5, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/32/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116206353
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8116206353.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: Metlife Europe designated activity
company, so sídlom Lower Hatch Street, On Hatch 20, Dublin, Írska republika, zapísaný v Írskom registri
v spoločnosti v Dubline pod č. 415123 podnikajúci na území Slovenskej republiky organizačnou zložkou
MetLife Európe d.a.c., pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom: Pribinova 10, 811 09
Bratislava, IČO: 47 257 105, právne zastúpený IKRÉNYI & REHÁK, s.r.o., advokátska kancelária so
sídlom Šoltésovej 2, 811 08 Bratislava, IČO: 36 854 808, proti žalovaným: 1. K. E., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom S. XX, XXX XX K., právne zastúpený JUDr. Oľgou Michalíkovou, advokátkou, so sídlom

Kancelárie Francisciho 35, 080 01 Prešov, 2. V. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. XXXX/XX, XXX
XX K., o zaplatenie 11.634, 20 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov zo dňa 11.12.2018 č.k. 12C/104/2016-548, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I., ktorým súd zamietol žalobu vo vzťahu k žalovanému v 1. rade a vo
výroku o trovách konania medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade (výrok IV. rozsudku).

II. Žalovanému v 1. rade priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

III. Mení rozsudok vo výroku III., ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti vo vzťahu k
žalovanej v 2. rade zamietol tak, že žalovaná v 2. rade je povinná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške
5.498,90 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.498,90 eur od 04.04.2017 do
zaplatenia, a to do 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Potvrdzuje rozsudok vo výroku III. ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti vo vzťahu
k žiadaným úroku z omeškania zamietol.

V. Žalobca má vo vzťahu k žalovanej v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých
výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa po zmene žaloby domáhal voči žalovaným v 1. a 2. rade zaplatenia sumy 11.634,20
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 6.135,30 eur od 28.11.2015 do

03.04.2017, vo výške 9 % ročne zo sumy 11.634,20 eur od 04.04.2017 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil
skutočnosťami, že žalovaný v 1. rade je fyzická osoba, ktorá vykonávala finančné sprostredkovanie ako
viazaný finančný agent, ktorému vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi vyplatené provízie s prihliadnutím na
bod 1.5 časti B.1 Zmluvy o finančnom sprostredkovaní. Žalovaná v 2. rade za súčinnosti žalovaného v 1.rade za neho reálne vykonávala činnosť finančného sprostredkovania. Bezdôvodné obohatenie vylákali
od žalobcu obidvaja žalovaní svojou vedome a úmyselne protiprávnou a vzájomne koordinovanou
činnosťou.

2. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit. :

„I. Žalobu vo vzťahu k žalovanému v 1. rade z a m i e t a .

II. Žalovaná v 2. rade j e p o v i n n á žalobcovi zaplatiť 6.135,30 EUR spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 6.135,30 EUR od 11.11.2017 do zaplatenia, v mesačných splátkach
vo výške po 200 EUR vždy do 25-tého dňa toho ktorého mesiaca počnúc nasledujúcim mesiacom
po právoplatnosti tohto rozsudku, až do úplného zaplatenia pod stratou výhody splátok v prípade
omeškania, čo i len jednej splátky.

III. V prevyšujúce časti žalobu k žalovanej v 2. rade z a m i e t a .

IV. Žalovaný v 1. rade m á vo vzťahu k žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov
konania, o ktorých výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

V. Žalobca m á vo vzťahu k žalovanej v 2. rade n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 6 % trov
konania, o ktorých výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

3. Právne vec posúdil podľa ust. § 8 a § 4 ods. 1, 7 zákona č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní
a finančnom poradenstve, § 269, § 642, § 647 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 451 ods. 1, 2

Občianskeho zákonníka.

4. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný v 1. rade nevykonával činnosť
podľa zmluvy a jej príloh v prospech poisťovne - žalobcu. Preto nemal nárok na odmenu a ani mu
odmena zo strany žalobcu nebola poukazovaná. Žalovaný v 1. rade sa preto neobohatil na úkor

žalobcu a preto súd žalobu vo vzťahu k žalovanému v 1. rade zamietol. Žalobca sám vo svojom
vyjadrení potvrdil, že výkon finančného sprostredkovania bol od začiatku reálne vykonávaný žalovanou
v 2. rade, pričom žalobca so žalovanou v 2. rade nemal uzatvorenú písomnú zmluvu na finančné
sprostredkovanie ako viazaný finančný agent podľa zákona č. 186/2009 Z. z., Žalovaná v 2. rade
nepopierala, že vyvíjala činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca mal príležitosť uzavrieť určitú zmluvu

(sprostredkúvanú zmluvu) s treťou osobou, a žalobca ako záujemca sa aj tak správal, čo preukazujú
poistné zmluvy, ktoré boli súdu predložené. V prípade, že žalovaná v 2. rade predkladala poistné
zmluvy a pritom používala identifikačné údaje žalovaného v 1. rade, bolo na žalobcovi zabezpečiť, aby
takto ponúkanú činnosť žalovanej v 2. rade, ako záujemca neprijímal, prípadne vyvodil zodpovednosť
na agentúrnom manažérovi, ktorý zrejme spolupracoval so žalovanou v 2. rade. Žalovaná v 2. rade

pritom potvrdila, že tak základnú zmluvu ako aj dodatky podpísala sama v zápisnici na stretnutí zo
dňa 03.04.2017 v priestoroch advokátskej kancelárie žalobcu, teda je zrejmé, že musela kooperovať s
niektorým zo zamestnancov samotného žalobcu, ktorý neoveril totožnosť osoby podpisujúcej zmluvu zo
dňa10.4.2013,aajnáslednépoistnézmluvy.Žalovanáv2.radeuznalanárokžalobcudovýšky 6.135,30
eur, pričom nespochybňovala, že išlo o sumu, ktorú bola povinná vrátiť, ako príslušnú časť vyplatenej

odmeny z poistných zmlúv, nakoľko došlo k zániku poistných zmlúv. Zvyšná časť žalobcom uplatnenej
pohľadávky vo výške 5.498,90 eur tvorí nárok na vrátenie všetkých odmien vyplatených na základe
splnenia podmienok programu financovania kariéry vo výške 8.719,90 eur a tzv. provízií vo výške
2.914,30 eur. Súd v tejto časti žalobu aj voči žalovanej v 2. rade zamietol, nakoľko mal za preukázané,
že žalovaná v 2. rade sprostredkovateľskú činnosť pre žalobcu predsa len vykonávala v zmysle § 647

ods. Obchodného zákonníka, a preto v prípade absencie dohody o výške odmeny sprostredkovateľovi,
vznikne nárok na províziu vo výške obvyklej za sprostredkovanie obdobnej zmluvy v čase uzavretia
zmluvy o sprostredkovaní. Ak by na predmetnú odmenu mal inak nárok žalovaný v 1. rade, voči ktorému
si žalobca tento nárok uplatňoval, súd mal za to, že ide o obvyklú odmenu, ktorá žalovanej v 2. rade
patrí. Žalovaná v 2. rade sa o vôli veriteľa (žalobcu), požadovať vrátenie bezdôvodného obohatenia

preukázateľne dozvedela dňa 10.11.2017, a preto v zmysle ust. § 563 Občianskeho zákonníka ako
dlžníčka bola povinná splniť dlh nasledujúci deň, t.j. v omeškaní je od 11.11.2017. Žalobcovi preto súd
priznal úrok z omeškania vo výške 5 % ročne s poukazom na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníkav spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. od 11.11.2017 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti
týkajúcej sa úrokov z omeškania žalobu zamietol.

5. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP.

6. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu
prvej inštancie a to tak, aby zaviazal žalovaných v 1/ a v 2/ rade spoločne a nerozdielne žalobcovi
zaplatiť sumu 11.634,20 eur spolu s príslušenstvom prípadne, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že žalobcovi vo vzťahu k obom žalovaným
vznikol nárok na vrátenie sumy 11.634,20 eur spolu s príslušenstvom z titulu úmyselného bezdôvodného
obohatenia oboch žalovaných na úkor žalobcu. Skutočnosť, že žalovaní sa na bezdôvodnom obohatení
podieľali spoločne bola v konaní pred súdom prvej inštancie riadne preukázaná predloženými dôkazmi:
čestnými vyhláseniami zamestnancov žalobcu, Zápisnicou o stretnutí zo dňa 03.04.2017, pričom tento
fakt potvrdili vo svojich vyjadreniach aj samotní žalovaní. Súd prvej inštancie pristúpil k predloženým

dôkazom a vyjadreniam selektívne a neodôvodnene na časť z nich neprihliadal. Naopak súd vychádzal
z tvrdení žalovanej, ktoré však boli protichodné a zjavne účelové. Žalovaná najskôr uviedla, že zmluvu
podpisoval s určitosťou manžel, a že si nie je vedomá, že by zmluvu podpisovala, ale že sa môže
mýliť. Následne po nahliadnutí do zmluvy žalovaná potvrdila, že zmluvu a dodatky podpísala sama a
označila podpis na zmluve ako svoj. Na uvedené súd prihliadol aj napriek tomu, že na pojednávaní dňa

23.01.2017 žalovaná opäť uvádzala, že obidvaja podpisovali zmluvy. Zároveň súd rozhodol v rozpore
so svojim predbežným právnym posúdením veci urobeným podľa ust. § 181 ods. 2 CSP, ktoré vykonal
na pojednávaní dňa 23.11.2017. Napriek tomu, že predbežne súd posúdil nárok žalobcu ako nárok z
titulu bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k obom žalovaným, následné posúdenie nároku žalobcu
súdom prvej inštancie v rozsudku už bolo nesprávne. Následkom nesprávneho právneho posúdenia

právneho dôvodu nároku žalobcu v rozpore s predbežným právnym posúdením súdu zo dňa 23.11.2017
súd nesprávne stanovil právny dôvod pre priznanie nároku. Tento nepriznal z titulu bezdôvodného
obohatenia, ale z titulu nároku na vrátenie zmluvného plnenia z dôvodu naplnenia podmienok, tzv.
storna, hoci k platnému uzavretiu zmluvy medzi žalobcom a žalovanou nikdy nedošlo. Súd vychádzal
z výšky storna vypočítanej na základe zmluvy, nie z výšky bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaní

získali na úkor žalobcu. Je zrejmé, že bezdôvodné obohatenie vylákali od žalobcu obidvaja žalovaní
svojou vedome a úmyselne protiprávnou a vzájomne koordinovanou činnosťou. Súd vôbec nezohľadnil
niektoré kľúčové tvrdenia strán sporu, neprihliadol na niektoré kľúčové dôkazy a neodôvodnene sa
odklonil od svojho vlastného predbežného právneho posúdenia, pričom k žiadnej z týchto skutočností
sa v rozsudku nevyjadril a tento svoj postup žiadnym spôsobom nezdôvodnil. Žalobca návrhom na

pristúpenie a zmenu žaloby zo dňa 28.08.2017 rozšíril svoj žalobný návrh tak, že žiadal súd, aby
zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne na úhradu sumy 11.634,20 eur s príslušenstvom, pričom
svoj nárok žalobca nezakladá na zmluvných ustanoveniach zmluvy a dodatkov, ale na zákonnom
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaní spoločne na úkor žalobcu nadobudli.
Súd zaviazal iba žalovanú na úhradu časti žalovanej sumy. Vo vzťahu k stanoveniu výšky nároku

žalobcu súd svoje rozhodnutie v rozsudku neodôvodnene a nesprávne založil na skutočnosti, že napriek
absencii písomnej zmluvy o finančnom sprostredkovaní uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou,
žalovaná reálne vykonávala činnosť sprostredkovateľa za čo jej patrí odmena v zmysle ustanovenia
§ 647 ods. 1 Obchodného zákonníka. Z celkovej sumy odmien 11.634,20 eur bolo z programu
financovania kariéry vyplatených až 8.719,90 eur. Súd prvej inštancie tak vedome priznal žalovanej ako

odmenu za jej protiprávne konanie odporujúce platnej právnej úprave a zásadám poctivého obchodného
styku vyšší nárok ako by bola získala sama, ak by svoju činnosť vykonávala zákonne a poctivo, a
teda svojim rozhodnutím priznal ochranu zjavnému zneužitiu práva zo strany žalovanej. Súd prvej
inštancie takisto nesprávne posúdil činnosť žalovanej ako činnosť vykonávanú v zmysle ústnej zmluvy o
sprostredkovaní uzatvorenej so žalobcom za ktorú jej mala patriť odmena a provízie ktoré sú žalobcom

obvykle poskytované viazaným finančným agentom, ktorí spolupracujú so žalobcom na základe riadne
uzatvorených zmlúv o finančnom sprostredkovaní. K tomuto záveru súd dospel v rozpore s vlastným
predbežným právnym posúdením, keď uviedol, že nedošlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o finančnom
sprostredkovaní so žalovanou v 2/ rade. V zmysle ustanovenia § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka sa
pri výklade vôle zmluvných strán vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle,

včítanie rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného
správania strán. Súdu bolo v konaní riadne preukázané a aj z vyjadrení žalovaných vyplýva, že žalobca
po celý čas vykonával kroky smerujúce k uzatvoreniu zmluvy a dodatkov práve so žalovaným. Súd
svoje rozhodnutie odôvodnil existenciou ústnej zmluvy o sprostredkovaní medzi žalobcom a žalovanou,bez prihliadnutia na absenciu vôle žalobcu takúto zmluvu uzatvoriť, a súčasne v rozpore s vlastným
predbežným právnym posúdením právneho vzťahu žalobcu a žalovanej zo dňa 23.11.2017. V dôsledku
nesprávneho ustálenia právneho dôvodu nároku žalobcu, súd neodôvodnene zaviazal žalovanú na

vrátenie časti žalovaného nároku samostatne. Žalobca opakovane zdôrazňuje, že z neexistujúceho
právneho vzťahu žalovanej, ako ani z činnosti uskutočnenej v rozpore so zákonom nemohol a ani
nevznikol žalovanej nárok ani na zvyšok plnenia. Žalovaným nevznikol oprávnený nárok ani len na
čiastočné plnenia od žalobcu. Zároveň žalobca citoval vyjadrenia žalovanej, ktoré uvádzala v snahe,
aby presvedčila súd prvej inštancie, aby jej povolil dlžnú sumu splácať v čo najnižších splátkach, kde

mala uviesť, že v podstate súhlasí aj s uznaním celej sumy za tej podmienky, že by túto mohla splácať
v splátkach iba po 200,- eur mesačne. Zároveň prejavovala snahu, aby nebol zbytočne zaťažovaný
dlžnou sumou jej manžel. Podľa názoru žalobcu súd pri posudzovaní nároku žalobcu neodôvodnene a
arbitrárne prihliadol na uznanie záväzku žalovanej iba v časti 6 135,30 eur, ale na následné opakované
uznanie celej žalovanej sumy zo strany žalovanej vôbec neprihliadol, pričom s touto skutočnosťou sa v
rozsudku ani žiadnym spôsobom nevysporiadal. Podľa názoru žalobcu žalovaná ním uplatnený nárok

v plnej miere pred súdom uznala. Z konania, ktoré nie je právom aprobované, nevzniká konajúcemu,
v tomto prípade žalovanej, nárok na plnenie v podobe odmien alebo provízií a aj v tomto prípade ide
o majetkový prospech napĺňajúci znaky bezdôvodného obohatenia. Žalovaná predmetné plnenie bez
právneho dôvodu prijímala a užívala. Žalobcovi tak vo vzťahu k žalovanej vznikol nárok na vrátenie
sumy všetkých vyplatených odmien a provízií vo výške 11.634,20 eur z titulu bezdôvodného obohatenia.

Súd prvej inštancie neprihliadol na čestné prehlásenia predložené žalobcom, namiesto toho uveril
vyjadreniam žalovanej, ktoré si však zjavne protirečili a ktoré žalovaná účelovo menila podľa situácie,
pričom ich zároveň žiadnym spôsobom nepreukázala. Súd správne posúdil skutočnosť, že žalovaný
činnosť podľa zmluvy nevykonával v dôsledku čoho mu nevznikol nárok na vyplatenie odmien a provízií.
Zistenie súdu, že zo strany žalobcu žalovanému nebola poukázaná žiadna odmena z predložených

dôkazov vôbec nevyplýva. V konaní síce následne vyšlo najavo, že predmetný účet je vedený na
meno dcéry žalovaných a to O. E., no z tejto skutočnosti nemožno dospieť k záveru, že žalovaný sa
na úkor žalobcu bezdôvodne neobohatil. Žalobca vyplácal odmeny v prospech účtu, ktorého údaje
poskytol žalovaný. Žalovaný svoje povinnosti podľa zmluvy a dodatkov neplnil, a preto mu nevznikol na
predmetné plnenie právny nárok. Ak došlo k poskytnutiu tohto plnenia v prospech žalovaného, bolo to

bez právneho dôvodu. Žalobca v konaní riadne preukázal, že koordinovanou činnosťou žalovaného a
žalovanej došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu, a že toto bezdôvodné obohatenie,
t.j. peňažné prostriedky v celkovej sume 11634,20 eur boli poukázané do dispozičnej sféry žalobcu
a žalovanej a to na bankový účet, ktorý bol žalobcovi oznámený žalovaným. Dôkazné bremeno, že
žiadnu časť z týchto prostriedkov žalovaný nezískal niesol žalovaný, ktorý však toto bremeno neuniesol,

keďže nepredložil ani jediný dôkaz, ktorým by toto svoje tvrdenie preukázal. Zmluva bola uzavretá so
žalovaným, ktorý však činnosť viazaného finančného agenta nevykonával. Tým mu nevznikol nárok na
vyplatenie provízií v zmysle zmluvy. Žalovaný reálne nepredložil žalobcovi ani jeden návrh na uzavretie
poistnej zmluvy, a preto ani mu nevznikol nárok na vyplatenie odmien z programu financovania kariéry v
zmysle dodatkov, a to v celkovej sume 8.719,90 eur. Žalovaný nesplnil predpoklady zmluvy a dodatkov

pre vznik nároku na akékoľvek peňažné plnenie od žalobcu a napriek tomu finančné prostriedky od
žalobcu prijímal. Žalobca má za preukázané, že nie len na strane žalovanej, ale aj na strane žalovaného
došlo k získaniu majetkového prospechu bez právneho dôvodu na úkor žalobcu. Súd nesprávne posúdil
aj súvisiaci nárok žalobcu na úhradu príslušenstva istiny a to úrokov z omeškania, ktorých výšku
stanovil na základe odlišnej právnej úpravy akou sa spravuje právny vzťah, z ktorého vznikol nárok

žalobcuvočižalovaným.Zodôvodneniarozsudkuvyplýva,žeprávnyvzťahmedzižalobcomažalovanou
na základe ktorého priznal žalobcovi časť ním uplatneného nároku posúdil súd ako obchodnoprávny
vzťah. Napriek tomu úrokovú sadzbu úrokov z omeškania súd určil vo výške 5 % ročne, ako úrok
z omeškania určený podľa ustanovenia § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Namiesto aplikácie
ustanovenia § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s ustanovením § 1 ods. 2 Nariadenia

vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., ktoré sa uplatňuje pri určení zákonnej sadzby úrokov z
omeškania v obchodnoprávnych vzťahoch. Ustanovenie § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, nie je použiteľné pre určenie výšky úrokov
z omeškania s plnením peňažného dlhu vo vzťahoch upraveným Obchodným zákonníkom. Zároveň
poukázal žalobca na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 29Odo/383/2001 zo dňa

15.05.2008, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 4Obo/57/2003 zo dňa
26.02.2004, v ktorom sa uvádza, že plnením z neplatnej obchodnej zmluvy vznikajú záväzky, ktoré majú
tiež obchodný charakter. Nakoľko majetkový prospech, teda bezdôvodné obohatenie získali žalovaní
na základe neplatne uzatvoreného obchodnoprávneho záväzkového vzťahu, potom je v zmysle vyššieuvedeného obchodným záväzkovým vzťahom aj vzťah z bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie
tak pri rozhodovaní o príslušenstve nároku žalobcu aplikoval nesprávny právny predpis upravujúci
stanovenie úrokovej sadzby úrokov z omeškania, a namiesto úrokov z omeškania vo výške 9,05 % od

28.11.2015 do 03.04.2017 zo sumy 6 135,03 eura a 9 % ročne od 4.4.2017 do zaplatenia, zo sumy
11.634,20 eur v II. výroku rozsudku zaviazal žalovanú na úhradu úrokov z omeškania iba vo výške 5
% ročne. V odôvodnení rozsudku tiež uviedol, že žalovaná v 2/ rade sa dozvedela o vôli veriteľa, teda
žalobcu požadovať vrátenie bezdôvodného obohatenia, preukázateľne až dňa 10.11.2017. Citovaný
záver okresného súdu je v priamom rozpore so skutočnosťou, ktorá bola súdu preukázaná. Žalovaná sa

už 03.04.2017 zúčastnila osobného stretnutia s právnym zástupcom žalobcu v mieste jeho sídla. Počas
osobného stretnutia bola žalovaná zo strany právneho zástupcu žalobcu vyzvaná na vrátenie dlžnej
sumy na osobnom stretnutí. Zároveň aj bola spísaná zápisnica o stretnutí zo dňa 03.04.2017, ktorá tvorí
súčasť súdneho spisu. S ohľadom na ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka sa žalovaná s plnením
dlhu dostala do omeškania nasledujúci deň, teda 04.04.2017. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé,
akým spôsobom súd určil deň 11.11.2017, kedy sa žalovaná mala dostať do omeškania s úhradou

plnenia, ktoré získala bez právneho dôvodu, ako bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu. Žalovaná v
súvislosti s uznaním dlhu uviedla, že žiada o možnosť splácať ho mesačnými splátkami v sume po 200
eur.Súdžiadostižalovanejopriznanievýhodysplátokvyhovelatobezďalšiehopreskúmaniadôvodnosti
tejto žiadosti. Súd nepreskúmal majetnosť žalovanej a žalovaného, ich príjmy a hodnotu hnuteľného
a nehnuteľného majetku. Splátky v sume po 200 eur boli súdom určené na úkor žalobcu, nakoľko s

prihliadnutím na rozsudkom priznanú výšku nároku žalobcu, by žalovaná svoj dlh splácala dlhšie, ako
30 mesiacov a to bez príslušenstva, ktoré by dobu splácania nároku žalobcu ešte predĺžilo.

7. K odvolaniu žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie sa vyjadril žalovaný v 1/ rade, ktorý uviedol,
že s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie plne súhlasí a nestotožňuje sa s odvolaním. V súdnom

konaní nebol preukázaný vznik bezdôvodného obohatenia žalovaných ani žeby malo byť získané
iba vzájomnou spoluprácou oboch žalovaných a ich úmyselným konaním v rozpore so zmluvou o
finančnom sprostredkovaní a jej dodatkov. Súd v napadnutom rozsudku konštatuje, že na uzatváraní
sprostredkovateľskej zmluvy a jej dodatkov sa podieľal aj sám žalobca, keďže vykonaným dokazovaním
bolo preukázané, že všetko bolo riešené s vedomím jeho zamestnanca a to pána Pivovarníka. Žalovaná

v 2/ rade potvrdila, že zmluvu i dodatky podpísala ona sama, teda musela kooperovať s niektorým
zo zamestnancov žalobcu, ktorý neoveril totožnosť osoby podpisujúcej zmluvu zo dňa 10.04.2013
a následne aj uzatvárané poistné zmluvy. V každom prípade sa teda všetko konalo za súčinnosti
samotného žalobcu. Súd v súdnom konaní preveril nakladanie s predmetným účtom dožiadaním banky,
podanou písomnou správou a predloženými výpismi z účtu, ktorými bolo preukázané a konštatované,

že žalovaný v 1/ rade s týmto účtom a prostriedkami vyplácanými žalobcom vôbec nenakladal. Pokiaľ
sa jedná o údajnú protichodnú výpoveď žalovanej na rokovaní s právnym zástupcom žalobcu dňa
03.04.2017 a na pojednávaní dňa 23.11.2017, týkajúcu sa podpisovania zmluvy a dodatkov k nej,
táto podľa názoru žalovaného v 1/ rade nie je smerodajná najmä pokiaľ žalovaná uvádzala, že sa
môže aj mýliť a na pojednávaní uviedla všeobecne, že obidvaja podpisovali zmluvy. Po nahliadnutí

do samotnej zmluvy, však táto jednoznačne potvrdila, že zmluvu a dodatky podpísala sama. Žalovanú
sumu žalobca žiada od oboch žalovaných z titulu vrátenia všetkých vyplatených odmien a to na základe
splnenia podmienok programu financovania kariéry vo výške 8 719, 90 eura a zároveň vyplatených
základných odmien tzv. provízií vo výške 2.914,30 eura. Pokiaľ ide o nárok žalobcu uplatnený voči
žalovanému v 1/ rade, v konaní prvostupňového súdu bolo preukázané, že zmluvu a najmä jej dodatok

č. 1 bod 1.2 a následne č. 1.5 z ktorých vyplýval nárok žalobcu na vrátenie vyplatenej zálohy odmeny
za sprostredkovanie poistenia, žalovaný v 1/ rade nepodpísal, dokonca v deň podpisu dodatkov sa
ani na území Slovenskej republiky nedržiaval, pretože pracoval v zahraničí. Odmena poskytnutá za
vykonanú prácu podľa názoru žalovaného v 1/ rade pre samotnú žalovanú v 2/ rade nie je bezdôvodným
obohatenímakototvrdížalobcaatobezohľadunaplatnosťuzavretejpísomnejzmluvyajejdodatkov.Na

neštandardnom uzavretí sprostredkovateľskej zmluvy sa to totiž podieľal aj sám žalobca a to konkrétne
jeho agentúrny manažér Z. K. a manažérka S. F., tak ako to je uvedené a konštatované súdom s tým,
že nie je možné z neštandardne uzatvorenej písomnej sprostredkovateľskej zmluvy sankcionovať len
žalovaných.

8. V rámci odvolacej repliky samotný žalobca uviedol, že nemožno súhlasiť, že na príslušenstvo
nároku žalobcu je správne uplatniť právnu úpravu určenú pre úpravu občianskoprávnych vzťahov.
Z dôkazov a vyjadrenia žalovaných implicitne vyplýva, že na získanie majetkového prospechu bez
právneho dôvodu od žalobcu sa zúčastňovali spoločne. Spôsob akým žalovaní finančné prostriedkyod žalobcu vylákali, nemožno považovať za právom aprobovaný a uskutočnený v súlade s užívanou
obchodnou praxou žalobcu. Pokiaľ sa niektorí z pracovníkov žalobcu od usmernení žalobcu odchýlil
a nedodržal svoje povinnosti, nemožno v tomto konaní, ktorého predmetom je uspokojenie nárokov

žalobcu proti žalovaným spravodlivo posudzovať na ťarchu žalobcu ani použiť ako ospravedlnenie
konania žalovaných na úkor nárokov žalobcu. V prípade, ak žalovaný prenechal možnosť disponovať
s bankovým účtom na ktorý boli poukazované finančné prostriedky len žalovanej je táto skutočnosť z
pohľadu posúdenia existencie solidárneho záväzku žalovaných voči žalobcovi bez právneho významu.
Naďalej žalobca namieta voči rozsudku súdu prvej inštancie nedostatky v podobe vád postupu súdu

pri hodnotení dôkazov, nepreskúmateľnosť postupu súdu pri hodnotení dôkazov, nedostatočnosť
odôvodnenia rozsudku a absenciu odôvodnenia aplikácia konkrétnych právnych predpisov.

9. V rámci odvolacej dupliky žalovaný v 1/ rade uviedol, že o uplatnenom nároku prvostupňový súd
rozhodol správne. Odmena za vykonanú prácu nie je bezdôvodným obohatením ako to tvrdí žalobca
a to bez ohľadu na platnosť uzavretej zmluvy a jej dodatkov. Na jej uzavretí sa napokon podieľal

aj sám žalobca, čo fakticky potvrdzuje aj spísaním zápisnice o stretnutí zo dňa 03.04.2017. Nie je
pravdivé tvrdenie žalobcu, že nebola preukázaná účasť jeho pracovníkov v ním namietanom konaní,
pri uzatváraní sprostredkovateľskej zmluvy, pretože v napadnutom rozsudku sa presne uvádzajú mená
jeho zamestnancov podieľajúcich sa na tomto konaní, ktorými sú agentúrny manažér K. a manažérka F..
To, či samotný žalobca takéto konanie svojich pracovníkov schvaľoval a súhlasil s ním, alebo nie a aké

dôsledky by voči ich protiprávnemu konaniu vyvodzoval, nie je pre danú vec smerodajné. Títo pracovníci
konali jednoznačne v mene žalobcu a ich konanie zaväzuje priamo žalobcu.

10. Krajský súd v Prešove skorším rozsudkom zo dňa 01.10.2019 č.k. 3Co/48/2019-608 rozhodol tak, že
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. o zamietnutí žaloby voči žalovanému v 1. rade, vo výroku II. o

povinnosti žalovanej v 2. rade zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 6.135,30 eura, vo výroku III. a vo výroku
IV potvrdil. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. o povinnosti žalovanej v 2/ rade
zaplatiť úroky z omeškania, vo výroku o splatnosti a vo výroku V. o trovách konania medzi žalobcom a
žalovanou v 2. rade zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Výrokom III. vyslovil, že žalovaný v 1. rade má nárok na náhradu trov odvolacieho konania

vo vzťahu k žalobcovi v rozsahu 100%.

11. Vo vzťahu k tvrdenému úmyselnému, bezdôvodnému obohateniu zo strany žalovaných v 1. a 2.
rade sa stotožnil so skutkovým stavom a právnym posúdením súdu prvej inštancie, podľa ktorého
úmyselné bezdôvodné obohatenie na strane žalovaných preukázané žalobcom nebolo. Pre Zmluvu o

finančnom sprostredkovaní Občiansky a ani Obchodný zákonník nevyžadujú písomnú formu zmluvy.
Mal za preukázané, že žalobca prostredníctvom svojich poistných agentov v súčinnosti so žalovanými
uzatvoril so žalovanou v 2. rade konkludentne zmluvu o sprostredkovaní, ktorá nadobudla aj listinnú
podobu, avšak s osobnými údajmi žalovaného v 1. rade. Konštatoval, že zmluvný vzťah medzi žalobcom
a žalovanou v 2. rade reálne vznikol, pričom žalovaná v 2. rade riadne vykonávala prácu pre samotného

žalobcu, za čo jej patrila aj adekvátna odmena v zmysle Obchodného zákonníka tak, ako konštatoval súd
prvej inštancie. K odvolacej námietke týkajúcej sa odklonu súdu prvej inštancie od svojho predbežného
právneho názoru odvolací súd konštatoval, že práve inštitút predbežného právneho názoru v sebe
obsahuje aj tú skutočnosť, že tento je možné v priebehu vykonaného dokazovania, respektíve počas
priebehu kontradiktórneho sporu meniť. K žalobcom tvrdenému uznaniu celého dlhu žalovanou v 2.

rade uviedol, že žalovaná v 2. rade pred súdom prvej inštancie uznala dlh iba do sumy vo výške
6.135,30 eur. K uznaniu celého záväzku medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade nedošlo ani dňa
03.04.2017, keď po tomto jednaní zaslal žalobca žalovanej v 2. rade písomný dokument, ktorým mala
uznať záväzok, avšak tento nikdy nepodpísala. V konaní nebolo preukázané, že by finančné prostriedky
bolizasielanénaúčetžalovanéhov1.rade.Tietobolizasielanénaúčetdcéryžalovaných,pričomnebolo

preukázané ani to, že by týmito finančnými prostriedkami samotný žalovaný v 1. rade mohol disponovať,
resp. žeby nimi aj reálne disponoval. Za dôvodné považoval námietky žalobcu, ktorými vytýkal, že
súd prvej inštancie sa riadne nevysporiadal s výškou sadzby úrokov z omeškania, keď ich priznal v
zmysle Občianskeho zákonníka, avšak hmotnoprávny nárok pôvodne posudzoval podľa Obchodného
zákonníka. Ako dôvodnú posúdil aj námietku, podľa ktorej nie je zrejmý moment, od ktorého súd

určuje povinnosť žalovanej v 2. rade platiť samotné úroky z omeškania. Súd prvej inštancie síce tento
stanovil dňom 10.11.2017, tento záver však nijako neodôvodnil, pričom sa zároveň nevysporiadal s
dátumom 03.04.2017, kedy došlo k rokovaniu medzi žalobcom a žalovanými ohľadne údajného vzniku
bezdôvodného obohatenia. Taktiež za dôvodnú považoval aj odvolaciu námietku týkajúcu sa priznaniažalovanej v 2. rade možnosť splatiť dlžnú sumu v mesačných splátkach vo výške 200 eur, lebo súd
neskúmal a neposúdil jej majetkové pomery. Uzavrel, že povinnosťou súdu prvej inštancie bude doplniť
dokazovanie ohľadne možnosti poskytnutia výhody splátok, čo sa týka majetkových pomerov žalovanej

v 2. rade, a riadne, zrozumiteľne a jasne odôvodniť použitie konkrétnej sadzby úrokov z omeškania,
nielen konkrétnymi ustanoveniami príslušného právneho predpisu, ale aj skutočnosťami, ktoré súd prvej
inštancie viedli k jeho použitiu. Zároveň sa súd prvej inštancie má riadne vysporiadať s momentom, ku
ktorému došlo k omeškaniu, pričom tento záver riadne odôvodní.

12. Po tom, čo žalobca podal proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „dovolací súd“) rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o trovách odvolacieho konania
a v napadnutej časti vo výroku I., ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil o zamietnutí
žaloby vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, vo výroku III., ktorým súd prvej inštancie žalobu voči
žalovanej v 2. rade v prevyšujúcej časti zamietol a vo výroku IV., ktorým súd prvej inštancie priznal
žalovanému v 1. rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, zrušil a vec

mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Konštatoval, že odvolací súd
sa nevysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku s podstatnými tvrdeniami žalobcu. Žalobca pritom
v súvislosti s argumentáciou týkajúcou sa právnej kvalifikácie činnosti žalovanej v 2. rade poukázal
na ust. § 8 zákona č. 186/2009 Z.z., v zmysle ktorého viazaný finančný agent vykonáva finančné
sprostredkovanienazákladepísomnejzmluvysfinančnouinštitúciou.Žalobcatiežnamietal,žežalovaná

v 2. rade nespĺňala podmienky na zaradenie do Programu financovania kariéry, ktorý bol určený len pre
začínajúcich agentov, preto by jej v prípade uzavretia zmluvy nevznikol nárok ani na osobitné odmeny
z uvedeného Programu, ktoré tvorili až 75 % všetkých odmien od žalobcu. Touto odvolacou námietkou
žalobcu týkajúcou sa skutočnosti, že žalovanej v 2. rade bola za túto činnosť súdom priznaná takmer
dvojnásobne vyššia suma, na akú by mala nárok v prípade uzavretia zmluvy, sa odvolací súd vôbec

nezaoberal.

13. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania a

dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné.

14. Odvolací súd opätovne prejednal odvolanie žalobcu vo vzťahu k napadnutému výroku I., ktorým súd
žalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol, výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu v
prevyšujúcej časti žalobu voči žalovanej v 2. rade zamietol a s poukazom aj na závery dovolacieho súdu

dospel k nižšie uvedenému záveru.

15. Vo vzťahu k výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd žalobu vo vzťahu k žalovanému
v 1. rade zamietol, odvolací súd uvádza, že poukazuje na odôvodnenie svojho predchádzajúceho
rozhodnutia, od ktorého sa aj vzhľadom na odôvodnenie dovolacieho súdu nemá dôvod odkloniť.

Z vykonaného dokazovania bolo dôvodné prijať záver, na základe ktorého nie žalovaný v 1. rade,
ale žalovaná v 2. rade v skutočnosti vykonávala činnosť pre žalobcu, čo vyplynulo z výpovedí
oboch žalovaných. Keďže žalovanému v 1. rade žiadna odmena vyplatená ani nebola, žalovaný v 1.
rade sa na úkor žalobcu ani neobohatil. Navyše sám žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia, teda nemožno hovoriť o nároku na základe zmluvy o finančnom

sprostredkovaní uzavretou medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade. Navyše odmenami vyplácanými
žalobcom ani žalovaný v 1. rade nedisponoval, nakoľko tieto boli vyplácané na bankový účet dcéry
žalovaných, a to v čase, keď ako z vykonaného dokazovania vyplynulo, sa žalovaný v 1. rade zdržiaval
v zahraničí.

16. Pokiaľ ide o nárok žalobcu vo vzťahu k žalovanej v 2. rade, táto sama pred súdom prvej
inštancie potvrdila, že vykonávala činnosť smerujúcu k uzatváraniu poistných zmlúv s tretími osobami.
Zároveň vzhľadom na argumentáciu žalobcu, ktorý poukázal na ust. § 8 zákona č. 186/2009 Z.z. o
finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve, túto činnosť mohla žalovaná v 2. rade vykonávať
len na základe písomnej zmluvy, ktorú so žalobcom neuzavrela, nakoľko obsahom spisu je len

sprostredkovateľská zmluva, v ktorej je ako finančný agent uvedený žalovaný v 1. rade. Preto z
dôvodu neexistencie platnej zmluvy, na základe ktorej by bola žalovaná v 2. rade oprávnená vykonávať
činnosť pre žalobcu, je potrebné považovať žalovanou v 2. rade získané odmeny za bezdôvodné
obohatenie získané bez právneho dôvodu. Tieto je povinná žalobcovi vrátiť, nakoľko jej ani nárok navyplácané odmeny a provízie žalobcom nevznikol, keďže tento by jej mohol vzniknúť len v prípade riadne
uzavretej písomnej zmluvy o finančnom sprostredkovaní. Zároveň ako sama uviedla na pojednávaní dňa
23.11.2017 (zápisnica o pojednávaní č.l. 394), bola by ochotná uznať celý dlh v prípade, že by jej súd

umožnil tento uhradiť v splátkach. Z uvedeného vyjadrenia žalobkyne teda vyplýva, že dlh voči žalobcovi
nepopiera, prejavila ochotu tento splácať, pričom sama uviedla, že nechce, aby bol zaťažovaný žalovaný
v 1. rade, keďže si je vedomá, že mu žiadna odmena zo strany žalobcu vyplácaná nebola, resp. tento s
finančnými prostriedkami zasielanými na účet dcéry žalovaných ani nedisponoval.

17. Odvolací súd považuje námietku žalobcu, podľa ktorej žalovaná v 2. rade nespĺňala podmienky pre
zaradenie do programu (na základe ktorého malo byť 75 % odmien vyplatených) za nedôvodnú, nakoľko
nie je právne relevantné, či žalovaná v 2. rade spĺňala podmienky pre vstup do programu žalobcu, keďže
zmluva o finančnom sprostredkovaní je neplatná pre chýbajúcu obligatórnu písomnú formu zmluvy v
zmysle ust. § 8 zákona č. 186/2009 z.z. o finančnom sprostredkovaní. Z obsahu zmluvy totiž vyplýva, že
návrh tejto zmluvy bol adresovaný žalovanému v 1. rade, ktorý bol registrovaný finančný agent, pričom

zmluvupodpísalažalovanáv2.rade,tedanemožnodospieťkzáveru,žeúmyslomžalobcubolouzatvoriť
zmluvu so žalovanou v 2. rade. Túto námietku žalobcu by bolo možné považovať za dôvodnú len v
prípade, ak by žalovaná v 2. rade uzavrela zmluvu o finančnom sprostredkovaní so žalobcom, pričom by
podmienky zaradenia do programu nespĺňala, teda v takom prípade by bolo potrebné posúdiť, v akom
rozsahu žalovanej v 2. rade patrí odmena za vykonávanie činnosti pre žalobcu.

18. Nakoľko žalovaná v 2. rade prijímala od žalobcu odmeny za činnosť finančného agenta, pričom tento
nárok jej vzhľadom na neplatne uzatvorenú zmluvu nevznikol, je povinná žalobcovi vrátiť bezdôvodné
obohatenie vo výške uplatnenej žalobcom v tomto konaní, teda po rozšírení žaloby vo výške 11.634,20
eur. Keďže súd prvej inštancie svojím rozhodnutím už právoplatne priznal žalobcovi voči žalovanej v 2.

rade nárok na zaplatenie istiny vo výške 6.135,30 eur, titulom vydania bezdôvodného obohatenia (jeho
rozhodnutie v tejto časti nebolo napadnuté odvolaním), odvolací súd v zamietavej prevyšujúcej časti
(výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie) zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a zaviazal žalovanú v 2.
rade zaplatiť žalobcovi zvyšok uplatnenej sumy, t.j. 5.498,90 eur (§ 388 CSP).

19. Žalobca si v konaní uplatnil aj úrok z omeškania, ktorý žiadal priznať odo dňa 03.04.2017. Ako
vyplýva zo zápisnice o stretnutí (č.l. 123), žalobca požadoval od žalovanej v 2. rade vrátenie istiny
vo výške 11.600 eur ako súčet odmien vyplatených za sprostredkovanie zmlúv a odmien vyplatených
v rámci programu financovania kariéry a žalovaná v 2. rade uvedenú zápisnicu aj podpísala. Preto
vzhľadom na znenie ust. § 563 Občianskeho zákonníka bola žalovaná v 2. rade povinná plniť nasledujúci

deň, teda 04.04.2017, od ktorého bola s plnením dlhu v omeškaní. Žalobca požadoval úrok z omeškania
vo výške 9 % ročne a odvolací súd k tomu uvádza, že vzhľadom na právny záver, podľa ktorého žalobou
uplatnený nárok je žalovaná v 2. rade povinná vrátiť titulom vydania bezdôvodného obohatenia, žalobca
má nárok na úrok z omeškania vo výške určenej na základe § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s
ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Žalovaná v 2. rade sa dostala do omeškania s dlhom už dňa

04.04.2017, kedy základná úroková sadzba bola vo výške 0 %, čím žalobcovi patrí úrok z omeškania vo
výške5%.Pretosúdzaviazalžalovanúv2.radezaplatiťúrokyzomeškaniazdlžnejsumyod04.04.2017
vo výške 5 % ročne. Zároveň potvrdil rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba vo vzťahu k uplatneným
úrokom z omeškania v prevyšujúcej časti zamietnutá.

20. O trovách odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade súd rozhodol podľa § 396
ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný v 1. rade bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto
má voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

21. Keďže odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie o trovách celého konania medzi žalobcom
a žalovanou v 2. rade, rozhodol podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1CSP. Žalobca bol
úspešný v konaní vo vzťahu k žalovanej v 2. rade, a preto má nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).